Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 6Cob/103/2023 6121237123 20. 06. 2024 JUDr. Marta Barková ECLI:SK:KSBA:2024:6121237123.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Barkovej a členiek senátu JUDr. Ivany Neviďanskej a Mgr. Jany Brídzikovej, v právnej veci žalobcu: Urbárske pozemkové spoločenstvo Dubové, so sídlom Dubové 50, 038 23 Dubové, IČO: 42 387 663, zastúpeného: AK JUDr. Silvia Tatarková, s. r. o., so sídlom Škultétyho 472/10, 036 01 Martin, IČO: 36 868 108, proti žalovanému: AGROLOV - Levice, s. r. o., so sídlom Ku Bratke 5, 934 01 Levice, IČO: 36 794 945, zastúpeného: JUDr. Romana Chalupková, Levická cesta 7, 949 01 Nitra, o zaplatenie 5 077,73 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Levice č. k. 16Cb/39/2021-85 zo dňa 18.03.2022, takto rozhodol: Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Levice č. k. 16Cb/39/2021-85 zo dňa 18.03.2022 potvrdzuje. Žalobcovi voči žalovanému súd p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Levice (ďalej aj ako ,,súd prvej inštancie“ alebo aj ako ,,súd“) č. k. 16Cb/39/2021-85 zo dňa 18.03.2022 (ďalej aj ako ,,napadnutý rozsudok“ alebo aj ako ,,napadnuté rozhodnutie“) v právnej veci žalobcu: Urbárske pozemkové spoločenstvo Dubové, so sídlom Dubové 50, 038 23 Dubové, IČO: 42 387 663 (ďalej len ako „žalobca“), proti žalovanému AGROLOV - Levice, s. r. o., so sídlom Ku Bratke 5, 934 01 Levice, IČO: 36 794 945, (ďalej len ako „žalovaný“) o zaplatenie sumy vo výške 5 077,73 eura s príslušenstvom rozhodol tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 5 077,73 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy vo výške 5 077,73 eura od 15.11.2019 do zaplatenia, paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v sume vo výške 40 eur (výrok I.) a žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi 100 %-nú náhradu trov súdneho konania, o výške ktorých súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku vo veci samej (výrok II.). 2. Súd prvej inštancie rozhodol podľa zákonných ustanovení § 2 ods. 1, § 19 ods. 1 zákona č. 97/2013 Z. z. o pozemkových spoločenstvách (ďalej len ako „zákon č. 97/2013“), § 2 ods. 1, ods. 2 písm. c), § 261 ods.1, § 324 ods. 1, § 358, § 359, § 360, § 365 ods.1, § 369 ods. 1, ods. 2, § 369c ods.1, § 409 ods. 1, § 411, § 447 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len aj ako „ObZ“ alebo aj ako „Obchodný zákonník“), § 232 ods. 3, § 151 ods. 1 zákona č. 160/2015 Civilný sporový poriadok (ďalej aj ako „Civilný sporový poriadok“ alebo aj ako „CSP“), § 1 ods. 2, § 2 nariadenia vlády č. 21/2013 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka.
3. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 05.02.2021, domáhal zaplatenia sumy vo výške 5 077,73 eura, spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy vo výške 5 077,73 eura od 15.11.2019 do zaplatenia, paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v sume vo výške 40 eur a náhrady trov konania. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že žalovanému vystavil dňa 31.10.2019 faktúru č. 190076, so splatnosťou dňa 14.11.2019, na sumu vo výške 5 077,73 eura (ďalej aj ako „faktúra č. 190076“ alebo aj ako „faktúra“) a to za dodanie dreva - ihličnaté kmene sm „PEN“ na základe jeho objednávky. Uviedol, že predmet dodávky žalovanému dodal dňa 31.10.2019, ktorý mu však zaň kúpnu cenu riadne a včas neuhradil. Preto žalobca zaslal žalovanému dňa 13.04.2020 upomienku, v ktorej ho upozornil na nesplnenie jeho povinnosti uhradiť mu predmetnú faktúru s tým, že upomienka sa mu dňa 23.05.2020 vrátila na adresu jeho sídla, nakoľko si ju žalovaný neprevzal v odbernej lehote. Z tohto dôvodu žalovanému podaním zo dňa 22.11.2020, opätovne doručoval faktúru a upomienku spolu s predžalobnou výzvou na zaplatenie dlžnej sumy, pričom žalovaného upozornil na skutočnosť, že ak mu neuhradí dlžnú sumu, bude nútený pristúpiť k jej vymáhaniu súdnou cestou spolu s úrokmi z omeškania ako aj nákladov spojených s vymáhaním pohľadávky. Ďalej žalobca uviedol, že predžalobná výzva sa mu vrátila na adresu jeho sídla dňa 15.12.2020, nakoľko si ju žalovaný opätovne neprevzal v odbernej lehote. Žalobca zároveň argumentoval, že žalovaný sa dostal do omeškania, keďže mu neuhradil faktúru do dňa jej splatnosti a z tohto dôvodu mu vznikol nárok na úroky z omeškania. Keďže tieto neboli medzi zmluvnými stranami zmluvne dohodnuté, žalobca si uplatnil voči žalovanému úroky z omeškania v zákonnej výške 9 % ročne z dlžnej sumy vo výške 5 077,73 eura od 15.11.2019 do zaplatenia ako aj paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v sume vo výške 40 eur. Okresný súd Banská Bystrica vydal vo veci dňa 18.02.2021 platobný rozkaz sp. zn.: 20Up/138/2021, voči ktorému podal žalovaný včas vecne odôvodnený odpor zo dňa 11.03.2021, doručeného súdu dňa 16.03.2021 a v ktorom uviedol, že pre žalobcu vykonal práce (ťažba a približovanie dreva), za ktoré mu vystavil faktúru č. 20210029 zo dňa 26.02.2021, so splatnosťou 12.03.2021 a to na sumu vo výške 4 152,82 eura (ďalej aj ako „faktúra č. 20210029“), ktorú si započítal jednostranným právnym úkonom voči nezaplatenej faktúre č. 190076 vystavenej žalobcom, pričom uviedol, že zvyšnú sumu vo výške 924,91 eura zaplatí žalobcovi na jeho bankový účet. Uviedol, že obe faktúry eviduje vo svojom účtovníctve a sú tiež uvedené v kontrolnom výkaze podľa osobitého predpisu. K odporu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý zdôraznil, že žalovaný v odpore neodporuje oprávnenosť nároku žalobcu z titulu vystavenej faktúry č. 190076 na sumu vo výške 5 077,73 eura, ale práve naopak, sám žalovaný tvrdí, že ešte eviduje voči žalobcovi záväzok v sume vo výške 924,91 eura, z čoho jednoznačne vyplýva, že žalovaný oprávnenosť faktúry č. 190076 nepopiera a tejto si je vedomý. Žalobca však nesúhlasil s výškou záväzku žalovaného iba v sume vo výške 924,91 eura a poprel faktúru žalovaného č. 20210029 zo dňa 26.02.2021 na sumu vo výške 4 152,82 eura za ťažbu a približovania dreva, ktorú si žalovaný započítal listom s názvom „Oznámenie o zápočte - jednostranný zápočet č. 21ZP001“ zo dňa 26.02.2021, nakoľko si u žalovaného takéto práce nikdy neobjednal a uvedenú faktúru vo svojom účtovníctve neeviduje a považuje ju za fiktívnu, ktorou sa žalovaný takýmto spôsobom snaží účelovo znížiť svoj záväzok voči nemu. Uviedol tiež, že žalobca žalovanému uvedenú faktúru vrátil listom s názvom „Vrátenie doručenej faktúry ako aj oznámenia o zápočte“ zo dňa 25.03.2021 a vyzval ho, aby mu predložil objednávku, na základe ktorej malo údajne dôjsť k objednaniu takejto dodávky, čo však žalovaný neurobil. Argumentoval, že vzhľadom na to, že ide o fiktívnu faktúru vystavenú žalovaným, nemohlo dôjsť k jednostrannému a ani žiadnemu inému zápočtu, a trval na tom, že žalovaný mu dlhuje celú žalovanú sumu vo výške 5 077,73 eura spolu s príslušenstvom. Žalovaný sa vyjadril k vyjadreniu žalobcu na základe výzvy súdu zo dňa 01.06.2021 a to vo vyjadrení zo dňa 25.06.2021, opätovne poukázal na faktúru č. 20210029 zo dňa 26.02.2021 vystavenú žalobcovi na sumu vo výške 4 152,82 eura a uviedol, že bola uvedená aj v kontrolnom výkaze a bola súčasťou zápočtu č. 21ZP001 zo dňa 26.02.2021 a popieral, že mu ju žalobca vrátil. Dôvodil, že sa so žalobcom dohodol na odpredaji dreva na pni, čo znamená, že vyťažil a stiahol drevo na vlastné náklady na sklad za vopred dohodnutú cenu. Uviedol, že na túto prácu si najal ťažbárov z Banskej Belej, ktorí túto prácu vykonali za vopred dohodnutých podmienok s tým, že za túto službu im riadne zaplatil podľa vyťažených m3, ktoré si táto firma fakturovala s priloženým číselníkom. Poukázal ďalej na to, že táto spoločnosť pre neho takto vyťažila v Urbárskom pozemkovom spoločenstve Dubové 417,05 m3, ktoré mu následne fakturovalo došlou faktúrou č. 190056 množstvo 68,07 m3 a došlou faktúrou č. 190076 množstvo 156,72
m3. Ďalej žalovaný uviedol, že predseda Urbárskeho pozemkového spoločenstva Dubové, p. H. ho oslovil, že drevo, ktoré zostalo na sklade, si nechá pre svojich podielnikov alebo ho prípadne predá. Preto vznikol rozdiel medzi ťažbou dreva, ktoré si odviezol a ktorý prefakturoval žalobcovi. Nakoľko mu žalobca dlhoval sumu vo výške 4 152,82 eura z titulu nezaplatenej faktúry č. 20210029, dňa 26.02.2021 vystavil zápočet pohľadávok a sumu za práce za ťažbu dreva vo výške 4 152,82 eura si započítal oproti pohľadávke žalobcu voči nemu v sume vo výške 5 077,73 eura, ktorú si uplatňoval voči nemu na základe faktúry č. 190076. Žalobca sa vyjadril k vyjadreniu žalovaného zo dňa 25.06.2021, vo vyjadrení zo dňa 12.07.2021 a poukázal na to, že žalovanému vrátil obratom doporučene ním vystavený originál faktúry č. 20210029, nakoľko mal za to, že je fiktívna a bola vystavená účelovo a bez reálneho podkladu na fakturáciu. Tiež mal za to, že tak isto sú fiktívne „akési“ na štvorčekových papieroch popísané čísla a z ktorých nie je zrejmé, o aký podklad alebo dôkaz sa jedná a čo má preukazovať. Tvrdil, že neexistuje žiadna jeho objednávka u žalovaného na ním tvrdenú ťažbu dreva a teda žiaden podklad na fakturáciu, ktorým by žalovaný verifikoval „akési“ ním údajné plnenie. Žalobca mal danej pohľadávky, nakoľko nemožno započítať svojvoľne fiktívnu faktúru. Na nariadenom pojednávaní dňa 18.03.2022 sa zúčastnili obaja účastníci konania spolu s ich právnymi zástupcami. Žalobca na pojednávaní predniesol žalobu, zdôraznil, že na nej trvá a tvrdil, že si nikdy žiadne práce u žalovaného neobjednal a faktúru č. 20210029 zo dňa 26.02.2021 vystavenú žalovaným považoval za fiktívnu. Poukázal na to, že žalovaný nedisponuje ani žiadnou objednávkou prác ani dohodou o plnení vo vzťahu k nemu. Ďalej uviedol, že má vedomosť o rovnakom prístupe žalovaného aj k iným dodávateľom, pretože títo sa v Turci navzájom poznajú. Zdôraznil, že žalovaný si objednal uňho drevo na pni a teda, pokiaľ s tým mal nejaké výdavky, bolo to výlučne na ňom, ako si túto ťažbu zrealizuje. Taktiež poukázal na to, že aj keby nejaké plnenie zo strany žalovaného v jeho prospech existovalo, čo výslovne popieral, mal za to, že v zmysle účtovných a daňových predpisov mala byť uvedená faktúra žalovaným vyhotovená v čase plnenia a nie až dva roky po plnení. Žalovaný na pojednávaní poukázal na skutočnosť, že v predmetnej veci nejde o dodanie tovaru, ktorý sa dá len tak kúpiť. Drevo sa musí sústrediť na určitom mieste, a preto sa pýta, kto tam to drevo doviezol. Čo sa týka samotného predaja dreva, kúpil drevo na pni, kde si zabezpečil jeho ťažbu a priblíženie na vlastné náklady, ktoré mu vykonala spoločnosť W. J.. Od tohto má aj tzv. číselníky, ktoré preukazujú množstvo vyťaženého dreva. Na základe vzájomnej dohody bolo vyťažených 417 m3 smrekového dreva, z ktorého množstva si odviezol 156,72 m3, ktoré bolo vyfakturované žalobcom faktúrou č. 190076 a tiež množstvo 68,07 m3 dreva, ktoré bolo vyfakturované faktúrou č. 190056, čiže z celkového vyťaženého množstva si odviezol drevo, ktoré bolo týmito faktúrami vyfakturované. Zostatok dreva bol v objeme 192,26 m3 a sa dohodli so žalobcom, že si ho ponechá pre urbárnikov. Zdôraznil, že žalobcovi vystavil faktúru za poskytnuté služby a to za - priblíženie dreva na odberné miesto. Mal za to, že sa nejedná sa o fiktívnu faktúru, pretože má k dispozícii doklady a to, koľko dreva vyťažil ako aj faktúry vystavené mu W. J.. Preto žiadal, aby súd uznal jeho faktúru (č. 20210029 zo dňa 26.02.2021) za správnu. Uviedol, že na základe tejto faktúry vykonal jednostranný zápočet a teda žalobcovi dlhuje len sumu vo výške 924,91 eura, ktorú uznáva a je ochotný ju zaplatiť, nie je však ochotný uhradiť trovy konania. Pokiaľ druhej strane nepostačujú predložené číselníky, existuje tzv. lesný hospodársky plán, z ktorého vyplýva množstvo vyťaženého dreva, a preto navrhoval, aby bol predložený. Ďalej navrhoval, aby bol vypočutý odborný lesný hospodár. Záverom tiež navrhol výsluch žalobcu a to ku skutočnosti, kde sa ním vyťažené drevo nachádza. V záverečnej reči uviedol, že súd dostatočným spôsobom nepreveril jeho predložené listinné dôkazy a odmietol prizvať dôveryhodných svedkov v tejto veci. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi, oboznámil sa s návrhom na vydanie platobného rozkazu, predžalobnou výzvou na zaplatenie dlžnej sumy spolu s kópiou vrátenej zásielky, upomienkou spolu s kópiou vrátenej zásielky, faktúrou č. 190076, výpisom z obchodného registra ohľadom žalovaného, platobným rozkazom Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.: 20Up/138/2021 zo dňa 19.02.2021, odporom voči platobnému rozkazu, oznámením o zápočte - jednostranný zápočet č. 21ZP001, vyjadrením žalovaného zo dňa 05.04.2021 spolu so zoznamom DPH dokladov, odpoveďou Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky, vyjadrením žalobcu k podanému odporu, vrátením doručenej faktúry a oznámením žalovaného o zápočte spolu s kópiou podacieho lístka, vyjadrením
žalovaného zo dňa 25.06.2021, faktúrou č. 20210029, číselníkmi dlhého dreva, vyjadrením žalobcu zo dňa 12.07.2021, prílohovou obálkou - v nej nachádzajúcimi sa originálmi číselníkmi dlhého dreva, faktúrou č. 19020 a faktúrou č. 19021. Na základe vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k záveru, že žaloba bola podaná dôvodne s poukazom na ustanovenia § 409 a nasl. Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého je kúpna zmluva zmluvou odplatnou, pričom predávajúci sa zaväzuje dodať kupujúcemu hnuteľnú vec (tovar) určenú jednotlivo alebo čo do množstva a druhu a previesť na neho vlastnícke právo k tejto veci a kupujúci sa zaväzuje zaplatiť predávajúcemu kúpnu cenu, ktorej výška ako aj jej splatnosť bola medzi zmluvnými stranami dohodnutá. Za nesporné považoval súd prvej inštancie, že medzi žalobcom a žalovaným bola uzatvorená ústna kúpna zmluva, predmetom ktorej bolo dodanie žalobcom žalovanému drevnej hmoty (ihličnaté kmene sm „PEN“). Taktiež v konaní nebolo medzi stranami sporu sporné ani to, že žalobca žalovanému predmetnú drevnú hmotu dodal a že žalovaný žalobcovi nezaplatil kúpnu cenu za túto dodávku na základe vystavenej faktúry č. 190076 na sumu vo výške 5 077,73 eura so splatnosťou dňa 14.11.2019. Sporné medzi stranami bolo, či žalovanému vznikla voči žalobcovi započítania spôsobilá pohľadávka v sume vo výške 4 152,82 eura a to na základe žalovaným vystavenej faktúry č. 20210029 zo dňa 26.02.2021 so splatnosťou 12.03.2021 za ťažbu a približovanie smrekového dreva a či je tento započítací úkon žalovaného voči pohľadávke žalobcu platný a či spôsobuje právne následky účinného započítania. Žalovaný v konaní predložil okrem ním vystavenej faktúry č. 20210029 zo dňa 26.02.2021 a číselníkov dlhého dreva s rôznymi dátumami aj faktúru č. 19020 zo dňa 29.09.2019 a faktúru č. 19021 zo dňa 13.10.2019, ktoré vystavil W. J. za ním vykonané práce žalovanému - ťažba a približovanie dreva a to v 38 - 41 týždni. V nadväznosti na vyššie uvedené, súd prvej inštancie uviedol, že vystavenie a doručenie faktúry č. 20210029 žalobcovi ešte nepreukazuje aj právny dôvod existencie žalovaným tvrdenej pohľadávky. Zároveň súd prvej inštancie nepovažoval za objasnené, prečo žalovaný, pokiaľ takéto práce skutočne vykonal, a to či už na základe zmluvného dojednania alebo na základe tých skutočností, ktoré v rámci svojej obrany uvádzal, tieto žalobcovi vyúčtoval až v roku 2021. Ďalej dôvodil, že ani samotné predložené číselníky s dátumami z obdobia od 30.07.2019 - do 19.11.2019 nepreukazujú, že žalobca si u žalovaného takéto práce objednal a že takéto práce boli zo strany žalovaného v prospech žalobcu aj vykonané. Rovnako tak ani z faktúr vystavených W. J. žalovanému nevyplýva žiadna konkrétna súvislosť s ťažbou a približovaním dreva v prospech žalobcu. Hoci žalovaný v konaní navrhol vykonať za účelom preukázania existencie jeho pohľadávky aj ďalšie dôkazy a to vyžiadanie lesného hospodárskeho plánu, z ktorého podľa žalovaného vyplýva množstvo vyťaženého dreva a tiež výsluch odborného lesného hospodára, súd prvej inštancie tieto jeho návrhy na doplnenie dokazovania zamietol z dôvodu hospodárnosti konania. K otázke započítania pohľadávok súd prvej inštancie uviedol, že započítanie je jedným zo spôsobov zániku vzájomne sa kryjúcich záväzkov, ktorý nahrádza splnenie záväzku. Započítanie spočíva v tom, že jedna strana aj bez súhlasu druhej strany, zrušuje vzájomné pohľadávky, ak sa tieto vzájomne kryjú. Základným predpokladom započítania je existencia pohľadávok. Ďalším predpokladom je vzájomnosť pohľadávok, rovnaký druh plnenia, spôsobilosť pohľadávok na započítanie a prejav vôle smerujúci k započítaniu, ktorý musí spĺňať všeobecné náležitosti právneho úkonu. Predpokladmi spôsobilosti pohľadávky na započítanie sú splatnosť, nepremlčanosť a žalovateľnosť. Právnym dôsledkom započítania je tak za splnenia uvedených predpokladov zánik vzájomne sa kryjúcich pohľadávok a to v rozsahu, v akom sa kryli. Súd prvej inštancie vyvodil záver, že aj keby žalovaný existenciu pohľadávky (či už titulom zmluvného nároku alebo titulom bezdôvodného obohatenia), v konaní preukázal, započítací úkon, ktorý žalovaný učinil dňa 26.02.2021 je neúčinný, keďže započítať je možné len splatné pohľadávky. Z tejto všeobecnej zásady síce zakotvuje Obchodný zákonník dve výnimky, avšak žalovaný splnenie predpokladov na započítanie nesplatnej pohľadávky voči splatnej či už podľa § 359 alebo § 360 Obchodného zákonníka v konaní netvrdil, nieto ešte preukázal. Ako vyplýva z faktúry žalovaného vystavenej žalobcovi, prípadná pohľadávka žalovaného by sa stala splatnou dňom 12.03.2021 a pohľadávka žalobcu voči žalovanému
sa stala splatnou dňa 14.11.2019, pričom jednostranný započítací úkon učinil žalovaný dňa 26.02.2021, teda ešte pred termínom splatnosti ním tvrdenej existujúcej pohľadávky voči žalobcovi. Započítací úkon žalovaného zo dňa 26.02.2021 je tak neúčinný, v dôsledku čoho tento kompenzačný prejav nenadobudol žiadnu účinnosť. V súvislosti s vyššie uvedeným, súd prvej inštancie poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 3. januára 2006, sp. zn.: 29 Odo 204/2004, v ktorom sa uvádza: „Ak zákon nedovoľuje započítanie pohľadávky, ktorá ešte nie je splatná, potom kompenzačný prejav urobený veriteľom s takou pohľadávkou nenadobudne žiadnu účinnosť ani v okamihu, keď sa pohľadávka stane splatnou.“ Zároveň súd prvej inštancie poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. mája 2010, sp. zn.: 1 M Cdo 11/2008v ktorom sa uvádza: „Započítací prejav možno uplatniť len po tom, keď sa pohľadávky stretli, a to od okamihu splatnosti pohľadávky, ktorá sa stala splatnou ako posledná.“ Na základe uvedeného, súd prvej inštancie považoval ďalšie dokazovanie za účelom preukázania existencie pohľadávky žalovaného voči žalobcovi za neúčelné a v rozpore so zásadou hospodárnosti konania, lebo existencia pohľadávky je síce najdôležitejším, ale len jedným z ďalších podmienok účinného započítania, a argumentoval, že ani prípadné preukázanie existencie pohľadávky by vzhľadom k právnemu posúdeniu veci, nebolo spôsobilé zvrátiť ním prijatý právny záver o neúčinnosti jednostranného započítania nesplatnej pohľadávky žalovaného voči splatnej pohľadávke žalobcu. Preto súd prvej inštancie ani nevykonal dokazovanie výsluchom žalobcu ohľadom skutočnosti, kde sa žalovaným vyťažené drevo nachádza, nakoľko toto skutkové tvrdenie v prejednávanej veci považoval za právne bezvýznamné. S poukazom na zistený skutkový stav, súd prvej inštancie prijal právny záver, že započítací úkon žalovaného je neúčinný, a preto jeho záväzok v sume vo výške 4 152,82 eura v dôsledku započítania nezanikol. Keďže žalovaný v konaní netvrdil a nepreukázal, že by svoj záväzok voči žalobcovi vyplývajúci z dojednanej kúpnej zmluvy čo i len čiastočne uhradil, súd ho zaviazal na zaplatenie dlžnej sumy vo výške 5 077,73 eura ako aj úrokov z omeškania s poukazom na ustanovenie § 365 ods. 1 a 369 ods. 2 Obchodného zákonníka, keďže žalovaný svoj peňažný záväzok nesplnil riadne a včas a to počnúc dňom 15.11.2019, teda odo dňa nasledujúceho po splatnosti žalobou uplatnenej pohľadávky. Okrem istiny a úrokov z omeškania súd žalobcovi priznal aj paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške v sume 40 eur podľa § 369c Obchodného zákonníka, nakoľko bola uplatnená v súlade s § 2 nariadenia vlády č. 21/2013 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi ako strane v konaní plne úspešnej priznal trovy konania voči žalovanému v celom rozsahu (100 %), o ktorých výške rozhodne samostatným uznesením podľa § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozsudku. 4. Žalovaný podal proti napadnutému rozsudku včas odvolanie zo dňa 26.04.2022 v zmysle § 365 ods. 1 písm. e) CSP, podľa ktorého, „súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ďalej podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, podľa ktorého „súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam“ a podľa § 365 ods. 1 písm. h), podľa ktorého „rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci“. Navrhol, aby odvolací súd podľa § 389 ods. 1 CSP zrušil napadnutý rozsudok vo výrokoch I. a II. a podľa § 391 ods. 1 CSP vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Namietal, že súd prvej inštancie nevykonal navrhované dôkazy, z ktorých by jednoznačne vyplynul skutkový záver, ktorý tvrdil od začiatku. Uviedol, že výsluchom štatutárneho zástupcu žalobcu Ing. A. H., s ktorým žalovaný komunikoval, výsluchom W. J., ktorý pre žalovaného drevo vyťažil a zodpovedného lesného hospodára pre danú lokalitu ako aj vyžiadaním príslušného hospodárskeho plánu danej lokality, by mohol jednoznačne preukázať, že žalobca si uňho objednal dodávku dreva na pni v objeme 192,26 m3 a že práce, ktoré pre žalobcu vykonal W. J. zodpovedajú fakturovanému objemu a preukazujú tiež opodstatnenosť ním vystavenej faktúry č. 20210029 zo dňa 26.02.2021 žalobcovi. Záverom dodal, že v prípade ak nedôjde k vzájomnému započítaniu faktúr, bude si svoj nárok uplatňovať na miestne a vecne príslušnom súde.
5. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý odvolaciemu súdu navrhol, aby napadnutý rozsudok potvrdil. Uviedol, že zotrváva na svojich doterajších tvrdeniach, neuznáva nárok žalovaného vyplývajúci z faktúry č. 20210029 ani čo do dôvodnosti ani čo do výšky. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku uviedol, že proti splatnej pohľadávke nemožno započítať nesplatnú pohľadávku a keďže k započítaniu malo dôjsť dňa 26.02.2021, pričom splatnosť údajnej pohľadávky mala nastať až 12.03.2021, pohľadávka žalovaného v čase započítania nebola splatná a z toho dôvodu nemohla byť platne započítaná a to ani v prípade, ak by žalovaný v konaní preukázal existenciu svojej pohľadávky. Žalobca zastával názor, že žalovaný nijakým spôsobom nespochybnil závery plynúce z rozsudku súdu prvej inštancie, preto odvolanie žalovaného považuje za účelové s cieľom oddialiť právoplatnosť napadnutého rozsudku. 6. K vyjadreniu žalobcu k odvolaniu žalovaného, sa v replike vyjadril žalovaný, ktorý vo svojom podaní zhrnul svoje doterajšie tvrdenia a zopakoval potrebu zrušenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. 7. K vyjadreniu žalovaného v replike, sa v duplike vyjadril žalobca, ktorý zotrval na svojich predošlých tvrdeniach ako aj argumentácii a opakovane navrhol odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok potvrdiť. 8. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd (ďalej aj ako ,,odvolací súd“ alebo aj ako „krajský súd“) v zmysle § 34 CSP, po oboznámení sa s obsahom spisu a po preskúmaní napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi v zmysle § 379 a § 380 CSP, postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, a preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia. 9. Predmetom odvolacieho konania bolo posúdenie vecnej a právnej správnosti napadnutého rozsudku a to, či súd prvej inštancie vykonal potrebné dokazovanie a či správne posúdil otázku započítania pohľadávky žalovaného voči žalobcovi na základe faktúry č. 20210029 zo dňa 26.02.2021, so splatnosťou 12.03.2021 - vystavenej žalovaným žalobcovi na sumu vo výške 4 152,82 eura oproti pohľadávke žalobcu voči žalovanému na základe faktúry č. 190076 zo dňa 31.10.2019, so splatnosťou dňa 14.11.2019 - vystavenej žalobcom žalovanému na sumu vo výške 5 077,73 eura. 10. Podľa § 358 Obchodného zákonníka, na započítanie sú spôsobilé pohľadávky, ktoré možno uplatniť na súde. Započítaniu však nebráni, ak je pohľadávka premlčaná, ale premlčanie nastalo až po dobe, keď sa pohľadávky stali spôsobilými na započítanie. 11. Podľa § 359 Obchodného zákonníka, proti splatnej pohľadávke nemožno započítať nesplatnú pohľadávku, ibaže ide o pohľadávku voči dlžníkovi, ktorý nie je schopný plniť svoje peňažné záväzky. 12. Podľa § 360 Obchodného zákonníka, započítať možno aj pohľadávku, ktorá nie je splatná len preto, že veriteľ na žiadosť dlžníka odložil dobu splatnosti jeho záväzku bez toho, aby sa zmenil jeho obsah. 13. Po oboznámení sa s obsahom spisu, s napadnutým rozsudkom a s konaním pred súdom prvej inštancie, ktoré predchádzalo jeho vyhláseniu, ako aj s odvolaním žalovaného a vyjadreniami strán sporu v odvolacom konaní, odvolací súd konštatuje vecnú správnosť rozsudku súdu prvej inštancie a z ktorého podrobným odôvodnením sa stotožňuje a konštatuje jeho súladnosť s dikciou ustanovenia § 220 ods. 2 CSP a z ktorého je zrejmý myšlienkový postup súdu prvej inštancie vedúci k ustáleným skutkovým a právnym záverom premietnutým do výrokovej časti napadnutého rozsudku. Súd prvej inštancie sa dostatočným, náležitým, zrozumiteľným a vecne správnym spôsobom vysporiadal so všetkými skutočnosťami podstatnými pre rozhodnutie vo veci. Konanie pred súdom prvej inštancie bolo vedené v súlade so zásadou kontradiktórnosti civilného procesu a odvolací súd nezistil žiadne vady procesného charakteru, ktoré by mali za následok nesprávnosť napadnutého rozsudku. 14. Odvolací súd vec posudzoval v rozsahu odvolacích námietok uvedených v odvolaní podanom žalovaným voči napadnutému rozsudku a v celom rozsahu sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku a v odôvodnení tohto rozhodnutia sa obmedzil len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov a vyjadril sa k tým dôvodom odvolania, ktoré majú vplyv na rozhodnutie vo veci (§ 387 ods. 2 CSP).
15. V konaní nebolo sporné, že žalobca vystavil žalovanému faktúru žalobcu č. 190076 zo dňa 31.10.2019 s termínom splatnosti 14.11.2019 a to na sumu vo výške 5 077,73 eura z titulu dodávky dreva žalovanému a na základe ktorej si nárokoval od žalovaného zaplatenie žalovanej istiny s príslušenstvom. 16. V konaní bolo sporné, či bolo platné a účinné započítanie tvrdenej pohľadávky žalovaného voči žalobcovi vyplývajúcej z faktúry č. 20210029 zo dňa 26.02.2021, so splatnosťou dňa 12.03.2021 a vystavenej na sumu vo výške 4 152,82 eura oproti pohľadávke žalobcu voči žalovanému vyplývajúcej z faktúry č. 190076 zo dňa 31.10.2019 so splatnosťou dňa 14.11.2019 vystavenej na sumu vo výške 5 077,73 eura, jednak čo do existencie samotnej pohľadávky a jednak čo do možnosti jej zápočtu podľa ustanovenia § 358, § 359, § 360 Obchodného zákonníka. 17. K odvolacej námietke žalovaného, že mu súd prvej inštancie odňal možnosť konať pred súdom, nakoľko nevykonal ním navrhované dôkazy, ktoré prezentoval vo svojich podaniach za účelom preukázania objemu prác, ktoré vykonal pre žalobcu odvolací súd uvádza, že sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, ktorý dospel k záveru, že pohľadávka žalovaného v čase vzniku pohľadávky žalobcu ešte nebola splatná a tým nebola spôsobilá na započítanie. Odvolací súd zdôrazňuje, že započítať možno len pohľadávky, ktoré sa stretli, a to od okamihu splatnosti pohľadávky, ktorá sa stala splatnou ako posledná. V konaní bolo preukázané, že žalovaný si započítal dňa 26.02.2021 svoju (tvrdenú) pohľadávku, ktorá v tom čase nebola ešte splatná (splatná sa stala až dňa 12.03.2021) a to voči pohľadávke žalobcu, ktorá bola splatná už dňa 14.11.2019. Z uvedeného teda vyplýva, že žalovaný si započítal svoju pohľadávku voči žalovanému pred termínom splatnosti ním tvrdenej pohľadávky. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vec správne právne posúdil, keď vyslovil záver, že predmetné započítanie pohľadávky žalovaným bolo právne neúčinné, pretože v danom prípade žalovaný vykonal započítanie ešte pred tým, ako sa tieto pohľadávky stretli, t. j. ako by sa vzájomne kryli, nakoľko tento úkon vykonal ešte pred splatnosťou svojej (tvrdenej) pohľadávky, a preto nemohlo dôjsť k zániku pohľadávok v dôsledku tohto započítania. Odvolací súd konštatuje, že Obchodný zákonník v ustanovení § 359 vylučuje započítanie nesplatnej pohľadávky proti splatnej (v danom prípade nebolo preukázané, že sa jedná o pohľadávku voči dlžníkovi, ktorý nie je schopný plniť svoje peňažné záväzky). Započítanie predstavuje formu náhradného splnenia dlhu, avšak dlh pred splatnosťou pohľadávky pojmovo nevzniká. Povinnosť plniť dlh je právne vynútiteľnou povinnosťou, avšak súd nemôže deklarovať existenciu povinnosti, ktorá v hmotnom práve ešte neexistuje. Povinnosť splniť dlh vzniká až momentom, kedy pohľadávka veriteľa nadobudne vlastnosť splatnosti. Pre perfektnosť započítacieho právneho úkonu je preto pojmovým znakom splatnosť oboch pohľadávok. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie dospel k správnym záverom, že započítací prejav žalovaného nevyvoláva žiadne právne účinky, keďže si ním uplatnil voči splatnej pohľadávke žalobcu svoju nesplatnú pohľadávku. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že ďalšie dokazovanie za účelom preukázania existencie pohľadávky žalovaného voči žalobcovi by bolo neúčelné a v rozpore so zásadou hospodárnosti konania. Uvedený záver možno prijať napriek tomu, že existencia pohľadávky je síce najdôležitejšou podmienkou pre započítanie, no ďalšie podmienky účinného započítania sú vylúčené, nakoľko žalovaný sa započítacím úkonom zo dňa 26.02.2021, snažil započítať nesplatnú pohľadávku na splatnú pohľadávku žalobcu. Vykonanie ďalšieho dokazovania by tak, nebolo spôsobilé zvrátiť súdom prijatý právny záver o neúčinnosti jednostranného započítania nesplatnej pohľadávky žalovaného voči splatnej pohľadávke žalobcu, čo súd prvej inštancie v názorovej zhode s odvolacím súdom náležite odôvodnil. Zároveň odvolací súd dodáva, že posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z navrhnutých dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu a nie strán sporu. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na R 42/1993, v ktorom sa uvádza, že: „Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). V prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. “ Preto odvolací súd považuje túto odvolaciu námietku žalovaného za nedôvodnú.
18. Odvolací súd zároveň vyhodnotil, že ďalšie odvolacie dôvody žalobcu podané podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP sú uvedené len vo všeobecnej rovine, bez toho, aby žalobca svoje odvolanie vrátane dôvodov prípustnosti odvolania, aj dostatočne argumentačne podporil. Preto ich odvolací súd považuje za nedôvodné. 19. S poukazom na to, že žalobca v podanom odvolaní relevantným spôsobom nespochybnil ani nevyvrátil podstatné závery súdu prvej inštancie, odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi v zmysle § 380 CSP dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový a právny stav, z ktorého vyvodil aj správny právny záver, a preto odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 20. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument sporovej strany, z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (II. ÚS 76/07). 21. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá (nemusí) odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS78/05). 22. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný v podanom odvolaní relevantným spôsobom nespochybnil ani nevyvrátil podstatné závery súdu prvej inštancie premietnuté do napadnutej výrokovej časti, odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi v zmysle § 380 CSP dospel k záveru, že predmetné rozhodnutie je vecne správne, a preto rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. 23. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 24. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 25. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že plne úspešnému žalobcovi voči žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. S poukazom na § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktorý vydá súdny úradník. 26. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom dovolateľ nemá len v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Nesplnenie náležitostí vyžadovaných v § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania (§ 447 písm. d/ a e/ CSP).