Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 5Cob/71/2023 6122228580 24. 09. 2024 JUDr. Eva Fulcová ECLI:SK:KSBA:2024:6122228580.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Fulcovej a členiek senátu Mgr. Mgr. Miriam Plavčákovej a JUDr. Blanky Malichovej, v právnej veci žalobcu: CityRent, s.r.o., so sídlom so sídlom Ľubochnianska 4, Bratislava, IČO: 50 713 477, zastúpeného: JUDr. Andrej Gara, advokát so sídlom Štefánikova 14, Bratislava, IČO: 30 850 436, proti žalovanému: KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, so sídlom Štefanovičova 4, Bratislava, IČO: 00 585 441, o zaplatenie 704,95 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava I č. k. 38Cb/31/2022-161 zo dňa 27.01.2023, takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave rozsudok bývalého Okresného súdu Bratislava I č. k. 38Cb/31/2022-161 zo dňa 27.01.2023 v časti napadnutého I. výroku potvrdzuje. II. Žalovanému súd proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal. 2. Predmetom konania pred súdom prvej inštancie bol nárok žalobcu na zaplatenie v záhlaví špecifikovanej istiny s príslušenstvom titulom náhrady škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla inej osoby. 3. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil nasledovne: „8. Z vykonaného dokazovania a z vyjadrení strán mal tak súd v konaní za preukázané, že dňa 01.10.2019 mal právny predchodca žalobcu dopravnú nehodu, pri ktorej došlo k poškodeniu motorového vozidla F. XXXd EČV: T.. Nakoľko bolo nepojazdné uzavrel dňa 31.10.2019 so žalobcom zmluvu o prenájme motorových vozidiel, pričom prenechal poškodenému MV zn. Y. F. a ten sa zaviazal zaplatiť denný nájom vo výške 70,- Eur bez DPH. Rovnako tak nesporným bolo prevzatie ani odovzdanie náhradného vozidla. Nesporným bolo aj to, že dňa 30.01.2020 vystavil žalobca poškodenému faktúru na 1.080,- Eur s dátumom splatnosti 15.02.2020. Listom zo dňa 19.02.2020 žalovaný oznámil že dňa 14.02.2020 ukončil šetrenie udalosti a poskytol plnenie vo výške 375 Eur. Nesporným bolo aj to, že zmluvou o postúpení pohľadávky z 26.10.2021 došlo k postúpeniu pohľadávky z poškodeného na žalobcu. Výzvou zo dňa 25.01.2022 vyzval žalobca žalovaného na úhradu dlžnej sumy vo výške 704,95 Eur. Sporným medzi stranami bolo, či je nárok premlčaný, či žalobca preukázal svoj nárok a úroky z omeškania. ... 26. Nakoľko vzniesol žalovaný námietku premlčania voči žalobcom uplatnenému nároku, musel sa súd najprv vysporiadať s touto námietkou. Zmyslom inštitútu premlčania je uplatnenie zásady „vigilantibus iura scripca sunt.“ Ak sa subjektívne právo neuplatní v zákonom stanovenej lehote, a povinný vznesie námietku premlčania, nemôže súd veriteľovi právo priznať. V predmetnom konaní si žalobca uplatňoval
nárok na náhradu škody titulom zodpovednosti za prevádzku motorového vozidla. V zmysle ustanovenia § 106 Občianskeho zákonníka sa právo na náhradu škody premlčí za dva roky odo dňa kedy sa poškodený dozvie o škode a o tom kto za ňu zodpovedá. Začatie plynutia subjektívnej premlčacej doby je viazané na preukázateľnú vedomosť poškodeného o škode a o tom kto za ňu zodpovedá. V predmetnom prípade bolo nesporným, že sa poškodený o tom kto za škodu zodpovedá dozvedel dňa 01.10.2019, teda v deň škodovej udalosti. Skutočnosť, ktorá bola medzi stranami sporná bol okamih, kedy sa mal poškodený dozvedieť o škode. Podľa žalovaného sa poškodený o škode dozvedel dňa 11.11.2019, t. j. dňom kedy vrátil prenajaté motorové vozidlo žalobcovi a bol si vedomí dĺžky prenájmu ako aj výšky ceny nájmu za jeden deň z čoho si poškodený vedel ľahko určiť približnú výšku škody za nájom náhradného vozidla. Podľa žalobcu na naopak poškodený o škode dozvedel až zaplatením faktúry za nájom náhradného vozidla, pričom na pojednávaní žalobca zmenil svoju argumentáciu a tvrdil, že poškodený sa o výške škody dozvedel až oznámením žalovaného o výške poistného plnenia. Súd sa s argumentáciou žalobcu nestotožnil a je toho názoru, že poškodený sa o škode ako aj o jej výške dozvedel už dňom vrátenia prenajatého náhradného motorového vozidla dňa 11.11.2019, pričom od nasledujúceho dňa začala poškodenému plynúť dvojročná premlčacia lehota na uplatnenie právna na náhradu škody. 27. Pokiaľ ide o otázku, kedy sa poškodený (predchodca žalobcu) skutočne dozvedel o škode, treba vychádzať z toho, že musí ísť o preukázanej skutočnej vedomosti poškodeného o vzniknutej škode (nestačí iba možnosť sa o nej dozvedieť), teda kedy nadobudol vedomosť o rozsahu majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, a to aspoň v približnej sume s možnosťou jej dodatočného spresnenie, t. j. ktorú bolo možné natoľko objektívne vyčísliť v peniazoch, aby poškodený svoj nárok na náhradu škody mohol uplatniť aj na súde. Ide teda o vedomosť nielen o vzniku a existencii škody, ale aj o jej výške. (Rozsudok NS SR 3Cdo/231/2009). Uvedeným momentom je bezpochyby deň, kedy poškodený vrátil žalobcovi prenajaté náhradné motorové vozidlo, teda deň 11.11.2019, kedy sa dozvedel približnú výšku škody za tento nájom. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR z 25.04.2013, sp. zn. 25Cdo/2573/2012 sa poškodený dozvie o škode, len čo zistí skutkové okolnosti, z ktorých možno odvodiť vznik škody a orientačne (približne) aj jej rozsah (tak aby bolo možné približne určiť výšku škody v peniazoch); nie je pritom potrebné, aby presne poznal rozsah (výšku) škody (napr. na základe odborného posudku). Stačí aby poškodenému boli známe také skutkové okolnosti, ktoré oprávňujú záver o finančnom vyjadrení spôsobení majetkovej ujmy. Okolnosť, či a kedy si potom vyžiada v tomto smere od odborníka informáciu, nie je rozhodujúca. Pre podanie žaloby o náhradu škody totiž stačí aj len orientačná (približná) znalosť rozsahu (výšky) škody. Vyplýva to aj z toho, že výška škody sa zisťuje v súdnom konaní a definitívne záväzný záver o nej je obsiahnutý až v právoplatnom rozsudku. Z uvedených skutočností jednoznačne vyplýva záver, že poškodený sa o škode, resp. o jej približnej výške dozvedel už pri vrátení náhradného vozidla, kedy vedel určiť výšku spôsobenej škody nájmom náhradného vozidla. Neobstojí preto argumentácia žalobcu, že sa poškodený o výške škody dozvedel až zaplatením faktúry za nájom náhradného vozidla, resp. až dňom oznámenia o výške náhrady škody zo strany žalovaného. 28. Súd na základe uvedených skutočností ustálil začatie plynutia subjektívnej premlčacej lehoty na deň nasledujúci po dni vrátenia náhradného motorového vozidla, teda na deň 12.11.2019, pričom lehota na podanie žaloby poškodenému (resp. právnemu nástupcovi) uplynula dňa 12.11.2021, avšak žaloba bola podaná až dňa 28.01.2022, teda po uplynutí premlčacej lehoty. 29. Nakoľko súd vyhodnotil žalovaným uplatnenú námietku premlčania ako dôvodnú, nezaoberal sa ostatnými spornými skutočnosťami v konaní nakoľko by to nebolo z hľadiska procesnej ekonómie hospodárne (porovnaj rozsudok NS SR z 29.10.2008 sp. zn. 4Cdo/237/2007 alebo uznesenie NS SR z 30.04.2014 sp. zn. 2Obdo/75/2013). 30. O trovách konania rozhodol súd v zmysle § 255 ods. 1 CSP s tým, že žalovaná mala v konaní plný úspech a mala by nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Nakoľko žalovaná nebola v konaní zastúpená právnym zástupcom a z obsahu spisu súd zistil, že iné trovy žalovanému nevznikli, súd v súlade s Čl. 17 Základných princípov CSP zakotvujúcim procesnú ekonómiu rozhodol o náhrade trov konania priamo a nárok na náhradu trov konania žalovanej nepriznal.“ 4. V merite veci súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení § 100, § 106 ods. 1 a 2, § 111, § 420 ods. 1, § 427 ods. 1, § 442 ods. 1, § 517 ods. 2, § 524 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“) a § 4 ods. 1, ods. 2 písm. b), § 11 ods. 6 až 8 a § 15 ods. 1 a 2 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 381/2001 Z. z.“).
5. Proti rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava I č. k. 38Cb/31/2022 - 161 zo dňa 27.01.2023 podal včas odvolanie žalobca, ktorý namietal vydaný rozsudok časti jeho I. výroku. Žalobca vymedzil odvolacie dôvody ustanovením § 365 ods. 1 písm. f) /nesprávne skutkové zistenia/ a písm. h) /nesprávne právne posúdenie/ zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“). 6. Bol názoru, že súd prvej inštancie nesprávne určil začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na deň 12.11.2019 a tvrdil, že táto začala plynúť až dňom nasledujúcim po započítaní pohľadávok právnym predchodcom žalobcu dňa 27.10.2021, a to na základe zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 26.10.2021. Mal za to, že k skutočnému úbytku z majetku poškodeného a k vzniku spornej škody, došlo v zmysle čl. III predmetnej zmluvy až momentom úhrady nájomného za prenájom náhradného motorového vozidla, a nie dňom vrátenia motorového vozidla, ako to uvádza súd prvej inštancie v bode 26 odôvodnenia svojho rozsudku. 7. Namietal, že okamih začiatku plynutia premlčacej doby súd posúdil výlučne podľa ustanovenia § 106 ods. 1 OZ neberúc do úvahy ustanovenie § 442 ods. 1 OZ, ktoré pod škodou rozumie zmenšenie majetku poškodeného. 8. Žalobca tvrdil, že v danej veci pre vznik ďalšej škody spojenej s prenájmom motorového vozidla nestačí existencia predpokladov jej vzniku (nájomná zmluva, odovzdanie prevzatého motorového vozidla, fakturovanie nájmu), ale to, či a kedy sa majetok poškodeného zmenšil. Súd tu podľa žalobcu nevzal do úvahy, že pri škode na motorovom vozidle poškodený objektívne vie, že mu škoda vznikla, zatiaľ čo pri nájme sa o škodovej udalosti dozvie najskôr uplatnením nároku prenajímateľom. 9. Na podporu svojej argumentácie žalobca odkázal na uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 14Cob/52/2019 zo dňa 05.12.2019, v ktorom odvolací súd vyslovil, že počiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby je od momentu úhrady resp. zníženia majetkovej hodnoty poškodeného, v tomto prípade započítaním. 10. Ďalej dôvodil tým, že je rozdiel medzi škodou na motorovom vozidle a škodou spojenou s nákladmi vynaloženými na nájomné za užívanie náhradného motorového vozidla. Podľa právneho názoru žalobcu ide o dva nároky, ktoré síce majú pôvod v tej istej škodovej udalosti, ale ich charakter je odlišný a odlišujú sa aj okamihom, kedy vznikajú. Zatiaľ čo škoda na vozidle vzniká v čase poistnej udalosti, škoda za prenájom náhradného vozidla vzniká až okamihom zaplatenia ceny prenájmu (v tomto prípade započítaním). Skutočnosť, že došlo k škodovej udalosti a v dôsledku toho aj k uzavretiu nájomnej zmluvy na náhradné motorové vozidlo ešte neznamená, že okamihom odovzdania prenajatého náhradného motorového vozidla, poškodenému vznikla škoda na majetku za prenájom náhradného vozidla (resp., že sa v tomto momente o škode dozvedel). Tu znovu poukázal na bod 21 a 22 odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Žiline sp. zn. 14Cob/52/2019 zo dňa 05.12.2019. 11. Žalobca zdôraznil, že pre začatie plynutia subjektívnej premlčacej doby sa vyžaduje preukázaná vedomosť poškodeného (nestačí len možnosť takej vedomosti alebo predpoklad vedomosti), pričom v danom prípade bola potrebná skutočná vedomosť o tom, kto za škodu zodpovedá a aká je presná výška tejto škody. 12. Vzhľadom na uvedené potom tvrdil, že nie je možné prijať záver o dôvodnosti námietky premlčania žalovaného, s ktorou sa následne prvostupňový súd v úplnosti stotožnil a žalobu zamietol. Príslušné ustanovenia o náhrade škody je nutné posudzovať aj vo vzťahu k zákona č. 381/2001 Z. z., ako aj príslušných ustanovení tretieho oddielu OZ, v rámci ktorého nie je možné hovoriť o vzniku škody, a teda aj počiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby, do momentu zníženia majetku poškodeného (v tomto prípade do momentu započítania teda dňa 26.10.2021). 13. Na základe dôvodov obsiahnutých v odvolaní žalobca žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že podanej žalobe vyhovie a prizná mu nárok na náhradu trov prvoinštančného ako aj odvolacieho konania v rozsahu 100% (odvolací petit). 14. K podanému odvolaniu sa vyjadril žalovaný podaním zo dňa 04.04.2023, v ktorom na odvolaciu argumentáciu žalobcu reagoval nasledovne: 15. Žalovaný úvodom poukázal na rozporuplnosť tvrdení žalobcu ohľadom okamihu zistenia výšky vzniknutej škody predstavujúcej nájomné za náhradné motorové vozidlo (raz viaže vedomosť o výške škody na základe vystavenej faktúry, potom na základe jej zaplatenia a následne až na základe oznámenia žalovaného o výške poistného plnenia). Žalovaný jednotlivé žalobcom uvádzané argumentácie považuje za účelové, s cieľom posunúť premlčaciu lehotu, pričom ako taká, nezodpovedá výkladu ustanovenia § 106 ods. 1 OZ, ktorý podľa žalovaného prezentujú najvyššie súdne autority. 16. Podotkol, že § 106 OZ nestanovuje začiatok plynutia premlčacej lehoty v závislosti od okamihu zníženia majetkovej hodnoty poškodeného, resp. od oznámenia žalovanej o výške poistného plnenia.
17. V tejto spojitosti žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25Cdo 2656/2004 zo dňa 14.09.2005, v ktorom uvádza nasledovné: „Nie je potrebné, aby poškodený poznal rozsah (výšku škody) presne, resp. na základe odborného posudku, ale v zmysle ustanovenia § 106 ods. 1 OZ sa poškodený dozvie o škode vtedy, keď má k dispozícii údaje, ktoré mu umožňujú podať žalobu na náhradu škody na súde, t. j. keď nadobudol vedomosť o rozsahu majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, a to aspoň v približnej sume s možnosťou jej dodatočného spresnenia“. 18. Namietal, že dňom ukončenia nájmu (11.11.2019) mal žalobca a právny predchodca žalobcu vedomosť o výške škody predstavujúcej nájomné za náhradné vozidlo, nakoľko mu bola známa dohodnutá denná sadzba a zároveň aj dĺžka nájmu. Toto tvrdenie podložil odkazom na uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25Cdo/1233/2021 zo dňa 27.05.2021, v ktorom vyslovil: „Možno učiniť záver o začiatku plynutia premlčacej lehoty už dňom vrátenia vozidla keď žalobca poznal cenu za deň nájmu z nájomnej zmluvy a poznal tiež počet dni nájmu“. 19. K argumentácii žalobcu rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 14Cob/52/2019 zo dňa 05.12.2019 poznamenal, že ide o inú skutkovú situáciu, než tú, ktorá je predmetom tohto konania. 20. Podľa žalovaného na strane právneho predchodcu žalobcu ani reálne nemôže dôjsť k zníženiu majetkovej hodnoty, keďže poškodení (právni predchodcovia žalobcu) v pozícii nájomcov náhradných vozidiel reálne za nájom nikdy nič neplatia. V danom prípade tak logicky nemôže byť naplnená podmienka vzniku škody na strane poškodených (právnych predchodcov žalobcu). 21. Žalovaný ďalej upriamil pozornosť na skutočnosť, že žalobca si dotknuté nároky necháva postupovať na seba vždy až po uplynutí dvoch rokov od ukončenia nájmu za účelom ich následného uplatňovania voči žalovanému (viď ďalšie súdne konania vedené žalobcom voči žalovanému na Mestskom súde Bratislava III: sp. zn. B1-40Cb/67/2021; B1-33Cb/98/2021; B1-36Cb/41/2021; B1-37Cb/70/2021 a niekoľko desiatok iných konaní vedených na upomínacom súde Banská Bystrica: sp. zn. 18Up/2017/2021, 24Up/143/2021, 2Up/1877/2020). 22. Podľa názoru žalovaného je z činnosti žalobcu evidentné, že ten si ponecháva dva roky na úhradu nájomného vo forme započítania, pričom až následne od úkonu postúpenia pohľadávky viaže samotnú subjektívnu premlčaciu lehotu, a to napriek tomu, že už v deň ukončenia nájmu mal žalobca vedomosť o výške nájomného. 23. Žalovaný mal tak za to, že súd prvej inštancie správne posúdil právnu otázku premlčania, túto náležitým spôsobom odôvodnil, pričom samotné odvolacie námietky žalobcu nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť záverov súdu prvej inštancie. 24. Záverom podotkol, že otázka premlčania bola predmetom posúdenia v obdobných sporoch medzi žalobcom a žalovaným vo viacerých konaniach, kde súd konajúci vo veci dospel k záveru o dôvodnosti námietky premlčania a uplynutí subjektívnej dvojročnej lehoty, a z toho dôvodu žalobu zamietol (viď. bod 24. odôvodnenia právoplatného rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 40Cb/60/2021; bod 20. a nasl. odôvodnenia právoplatného rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 37Cb/51/2021). 25. Z vyššie menovaných dôvodov žalovaný žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil a žalovanému priznal náhradu vzniknutých trov odvolacieho konania. 26. Ďalšie vyjadrenia súdu doručené neboli. 27. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP a rozhodol o veci bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem. 28. Po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 29. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 30. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 31. Súd prvej inštancie vykonal riadne dokazovanie z hľadiska žalobcom uplatneného nároku, keď vykonal najmä všetky listinné dôkazy, predložené procesnými stranami. Prihliadol na procesnú obranu žalovaného ako aj na skutkové tvrdenia uplatnené procesnými stranami. Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 191 ods. 1 CSP dospel k správnym skutkovým záverom, vyplývajúcim z v konaní produkovaných dôkazov a skutkových tvrdení. Následne súd prvej inštancie vec aj správne právne posúdil a svoje rozhodnutie náležite a v súlade so zákonom odôvodnil. Odvolací súd
preto odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorým sa stotožňuje a s poukazom na § 387 ods. 2 C.s.p. nepovažuje za potrebné závery, v ňom uvedené, opakovať. 32. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd dopĺňa nasledovné: 33. Podľa § 363 CSP, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). 34. Podľa § 365 ods. 1 CSP /Odvolacie dôvody/odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 35. Podľa § 379 CSP, /Viazanosť rozsahom odvolania/ odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu. 36. Podľa § 380 ods. 1 CSP, /Viazanosť odvolacími dôvodmi/ odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný. 37. Podľa § 381 CSP, odvolací súd nie je viazaný odvolacím návrhom. 38. Predmetom konania je nárok žalobcu na doplatenie náhrady škody, ktorá bola jeho právnemu predchodcovi spôsobená poistencom žalovaného, vyplývajúcej zo zákona o povinnom zmluvnom poistení. 39. Úvodom odvolací súd poukazuje na to, že v texte odvolania žalobca výslovne uviedol, že odvolaním napáda rozhodnutie súdu prvej inštancie iba čo do výroku I. Napriek tomu v odvolacom návrhu uviedol, že žiada zmeniť aj výrok o trovách prvoinštančného konania. S prihliadnutím na § 381 CSP odvolací súd preskúmal odvolaním napadnuté rozhodnutie iba v časti jeho I. výroku, keďže odvolacím petitom odvolací súd nie je viazaný. 40. Podstatou odvolacích námietok žalovaného bolo nesprávne právne posúdenie otázky premlčania, a to v nadväznosti nesprávne určenie počiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby na deň 12.11.2019. 41. Odvolacie dôvody žalobca vymedzil ustanovením § 365 ods. 1 písm. f) /nesprávne skutkové zistenia/ a písm. h) /nesprávne právne posúdenie/ CSP. Napriek tomu sa jeho odvolacia argumentácia sústredila iba na nesprávne právne posúdenie. 42. Vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) /nesprávne skutkové zistenia/ CSP žalobca nezdôvodnil, v čom je podľa neho skutkový stav zistený súdom prvej inštancie nesprávny, prípadne neúplný. Otázka, ktorý konkrétny deň v danom prípade predstavuje začiatok plynutia premlčacej doby nie je otázkou skutkovou, ale právnym posúdením veci. 43. Riadne uplatnený odvolací dôvod vyžaduje, aby: - sa jednak jednalo o niektorý z dôvodov, ustanovených v § 365 CSP a zároveň - zdôvodnenie, prečo je v dôsledku označeného odvolacieho dôvodu napadnuté rozhodnutie nesprávne (§ 363 CSP) a zároveň - nesprávnosť rozhodnutia v dôsledku príslušného odvolacieho dôvodu musí byť v neprospech odvolateľa. 44. Iba takto vymedzené odvolacie dôvody môžu byť vzhľadom na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP) spôsobilým predmetom prieskumu odvolacieho súdu. 45. Pretože odvolací dôvod § 365 ods. 1 písm. f) /nesprávne skutkové zistenia/ CSP žalobca nezdôvodnil, nemohol odvolací súd napadnutý rozsudok v rozsahu tohto odvolacieho dôvodu preskúmať. 46. Čo sa týka nesprávneho právneho posúdenia otázky začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby, je nepochybné, že nárok žalobcu je nárokom na náhradu škody. Preto sa plynutie premlčacej doby, osobitne začatie jej plynutia spravuje ustanoveniami § 100 a § 106 OZ.
47. Podľa § 100 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (OZ), právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej ( § 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. 48. Podľa § 106 ods. 1 OZ, právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. 49. Vo vzťahu k otázke nesprávneho právneho posúdenia začatia plynutia premlčacej doby žalobca namietal, že súd prvej inštancie posudzoval začiatok plynutia premlčacej doby výlučne podľa ustanovenia § 106 ods. 1 OZ bez toho, aby vzal do úvahy ustanovenie § 442 OZ. Žalobca v podstate tvrdil, že subjektívna premlčacia doba nemôže začať plynúť skôr, ako dôjde k reálnemu zmenšeniu majetku poškodeného, k čomu v jeho prípade došlo až nasledujúci deň po započítaní pohľadávok, teda dňa 27.10.2021. 50. Súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí ako aj obe procesné strany vo svojich vyjadrenia poukazovali na ustálenú judikatúru súdov k otázke začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby. Aj odvolací súd musí konštatovať, že táto otázka je predmetom ustálenej judikatúry. Tejto otázke sa venoval napr. aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 4Obdo/9/2021 zo dňa 31.03.2022, ktorý konštatoval okrem iného nasledovné: „32. Ustanovenie § 106 OZ upravuje premlčaciu dobu vo vzťahu k všetkým právam na náhradu škody. Táto premlčacia doba sa uplatní vo vzťahu k ustanoveniam § 420 a nasl. OZ, ale aj vo vzťahu k tým ustanoveniam Občianskeho zákonníka, ktoré upravujú zodpovednosť za škodu v rámci špecifických právnych vzťahov (pozri napr. § 42 a § 510 OZ a pod.). Rovnaká úprava ako sa používa na posúdenie premlčania práva na náhradu škody proti osobe, ktorá škodu spôsobila prevádzkou motorového vozidla sa použije aj na premlčanie nároku na náhradu škody proti poisťovateľovi (§ 15 ods. 1 a 2 PZP). 33. Pri premlčaní práva na náhradu škody je ustanovená kombinovaná premlčacia doba, a to subjektívna a objektívna. Začiatok subjektívnej a objektívnej premlčacej doby je stanovený odlišne, na sebe nezávisle, a ich plynutie a skončenie je tiež vzájomne nezávislé. Subjektívna premlčacia doba môže plynúť iba v rámci objektívnej premlčacej doby, ktorú nemožno prekročiť. Vzájomný vzťah týchto lehôt je taký, že ak sa skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí, a to aj napriek tomu, že poškodenému plynie druhá premlčacia doba. Objektívna premlčacia doba je trojročná a začína plynúť v okamihu škodnej udalosti. Subjektívna premlčacia doba je dvojročná a pre začatie jej plynutia je významný subjektívny prvok pozostávajúci z dvoch zložiek: 1. kedy sa poškodený dozvie o škode, pričom sa vyžaduje preukázaná vedomosť poškodeného o vzniknutej škode určitého druhu a rozsahu do tej miery, aby mohol svoj nárok uplatniť, vyčísliť na súde žalobou (okamih vzniku škody, resp. vedomosť poškodeného o tejto škode sa pritom nemusí kryť okamihom škodnej udalosti, resp. protiprávnym konaním) a 2. kedy sa poškodený dozvie o tom kto za vzniknutú škodu zodpovedá. Pre vzťah objektívnej a subjektívnej premlčacej doby platí zásada, že lehota sa zo subjektívne stanoveným začiatkom nemôže skončiť neskôr, ako lehota s objektívne určeným začiatkom, ale môže skončiť najneskoršie s ňou. To znamená, že ak subjektívna doba uplynie v rámci behu objektívnej doby, právo sa premlčí uplynutím subjektívnej doby a na ďalšie plynutie objektívnej doby sa už neprihliada; prípadne, ak subjektívna lehota síce začne plynúť v rámci objektívnej doby, avšak uplynie až po uplynutí objektívnej doby, v takom prípade sa právo premlčí uplynutím objektívnej doby a napokon, ak začiatok subjektívnej doby nastane až po skončení objektívnej doby, právo sa premlčalo uplynutím objektívnej premlčacej doby a subjektívna doba nemá v tomto prípade právny význam. 34 . Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva, že by sa odvolací súd zaoberal odvolacou námietkou žalovaného spočívajúcou vo vyjadrení nesúhlasu s právnym názorom súdu prvej inštancie, že subjektívna dvojročná premlčacia lehota začala plynúť žalobcovi voči žalovanému podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka ohľadne náhrady škody, od nasledujúceho dňa, kedy sa dozvedel o výške škody t.j. odo dňa 26.08.2008, keď mu bolo oznámené žalovaným 1/ v akom rozsahu plní, resp. kráti plnenie, pretože podľa súdu prvej inštancie až tento deň - oznámenie poisťovne o výške plnenia zo strany poisťovne by sa považoval za deň, kedy sa dozvedel o výške škody a o rozsahu poškodenia motorového vozidla. Podľa žalovaného momentom, kedy sa dozvie o škode, je moment kedy sa dozvie o rozsahu a charaktere škody spôsobenej škodovou udalosťou argumentujúc § 106 ods. 1 v spojení s § 122 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd skonštatoval správnosť rozsudku súdu prvej inštancie a stotožnil sa s právnym posúdením uplatneného nároku súdom prvej inštancie a len na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie sa vyjadril k správnemu skutkovému a právnemu záveru ohľadne objektívnej premlčacej lehoty. K posúdeniu subjektívnej doby, ku ktorej smerovala aj odvolacia námietka žalovaného však dôvody osobitne neuviedol, nezdôraznil, či nedoplnil.
35. K vyššie uvedenému dovolací súd poukazuje na to, že Občiansky zákonník viaže premlčanie práva z dôvodu uplynutia subjektívnej premlčacej doby na časovú podmienku uplynutia 2-ročnej doby od okamihu vedomosti poškodeného o škode a kto za ňu zodpovedá. Premlčacia doba začína plynúť dňom, kedy sa poškodený skutočne (nie iba predpokladane) dozvedel o škode, t. j. kedy nadobudol vedomosť o rozsahu majetkovej ujmy určitého druhu, ktorý možno natoľko objektívne vyčísliť v peniazoch, aby poškodený mohol svoj nárok uplatniť na súde, a ďalej o tom, kto za škodu zodpovedá (porovnaj R 38/1975). 36 . Pojem „dozvie sa o škode“ (§ 106 ods. 1 OZ) vyjadruje nielen vedomosť poškodeného o protiprávnom úkone alebo o udalosti, ktorou bola škoda spôsobená, ale aj o tom, že vznikla majetková ujma určitého druhu a rozsahu, ktorú možno natoľko objektívne vyjadriť - vyčísliť v peniazoch, aby poškodený mohol svoj nárok na náhradu škody uplatniť aj na súde. Nie je potrebné, aby poškodený poznal rozsah (výšku) škody presne (napr. na základe odborného posudku), ale v zmysle ustanovenia § 106 ods. 1 OZ sa poškodený dozvie o škode vtedy, keď má údaje, ktoré mu umožňujú podať žalobu o náhradu škody na súde, t. j. keď nadobudol vedomosť o rozsahu majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, a to aspoň v približnej sume s možnosťou jej dodatočného spresnenia (Ro NS ČR z 29. 11. 2006, sp. zn. 25 Cdo 721/2005). Ak došlo len k menšiemu poškodeniu jednotlivých častí, prípadne súčiastok vozidla, ktorých cena je bežne známa, a poškodený sa s touto škodou oboznámil ihneď po nehode, súdy posudzujú začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby súčasne so vznikom škodovej udalosti. Inak je to však pri rozsiahlejších škodách na vozidle, najmä ak poškodený nemá potrebné znalosti na posúdenie druhu a rozsahu škody, a ak sa vozidlo musí opravovať v odbornej opravovni. Proti takto posudzovanému začiatku subjektívnej premlčacej lehoty doby nemožno mať námietky, ak sa poškodený dozvie o výške škody až po skončení opravy z doručenej faktúry, pokiaľ sa o cene opravy nedozvedel už skôr.“ 51. Aj zo skôr citovaného rozhodnutia nepochybne vyplýva, že subjektívna premlčacia doba začína plynúť dňom, kedy sa poškodený dozvedel o škode, t.j. dňom kedy poškodený nadobudol vedomosť o rozsahu škody, ktorý možno natoľko objektívne vyčísliť v peniazoch, aby si poškodený mohol svoj nárok uplatniť na súde, a zároveň aj vedomosť o tom, kto za škodu zodpovedá. 52. Ustanovenie § 106 ods. 1 OZ (bez ohľadu na definíciu škody v § 442 OZ) neviaže okamih začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby na okamih reálneho zmenšenia majetku poškodeného v dôsledku platby subjektu, ktorý poškodenú vec uviedol do pôvodného stavu pred poškodením resp. v dôsledku platby subjektu, ktorý poskytoval poškodenému iné plnenia súvisiace s odstránením škody. Takýto výklad ustanovenia § 106 ods. 1 OZ, aký prezentoval žalobca v podanom odvolaní, nevyplýva ani z textu dotknutého zákonného ustanovenia, ani zo žiadneho komentáru k nemu, a už vôbec nie z ustálenej judikatúry. Ojedinelé súdne rozhodnutie na tejto skutočnosti nemôže nič zmeniť. 53. Začatie plynutia subjektívnej premlčacej doby je v danom prípade možné určiť dňom, kedy poškodený vedel, koľko prostriedkov bude musieť vynaložiť na nájom náhradného motorového vozidla. Túto vedomosť nemal v čase, keď si náhradné vozidlo zapožičal, keďže v tomto čase síce vedel (alebo pri vynaložení náležitej starostlivosti vedieť mohol), aká je denná sadzba nájmu náhradného vozidla, avšak nevedel aká bude dĺžka jeho prenájmu, pretože nemohol vedieť, koľko bude trvať oprava vozidla. Dĺžku prenájmu však právny predchodca žalobcu musel vedieť najneskôr v deň, kedy sa dozvedel o ukončení opravy vozidla resp. v deň, kedy vrátil zapožičané vozidlo, čo bolo dňa 11.11.2019. 54. Žalobca ďalej namietal, že súd prvej inštancie nerozlišoval medzi okamihom vzniku škody na samotnom vozidle a škodou spojenou s nákladmi na nájomné za užívanie náhradného vozidla. S touto námietkou odvolací súd nemôže súhlasiť. Napriek tomu, že súd prvej inštancie v danom prípade odvíjal okamih vzniku škody za nájomné za prenajaté vozidlo od opravy motorového vozidla, okamihy vzniku týchto škôd nestotožnil a náležite vysvetlil, prečo a ktorý okamih považuje za začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby. 55. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd vyhodnotil odvolacie námietky žalobcu ako nedôvodné a nespôsobilé spochybniť správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom I. výroku podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil. 56. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, preto mu vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Z obsahu súdneho spisu však nevyplývajú žiadne trovy, ktoré by žalovanému v odvolacom konaní vznikli, preto mu odvolací súd ich náhradu nepriznal. 57. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3: 0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu nadriadeného súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).