Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 5CoPr/3/2025 1112236604 11. 11. 2025 JUDr. Juraj Považan ECLI:SK:KSBA:2025:1112236604.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu JUDr. Jany Richterovej a Mgr. Jaroslava Šupu, v právnej veci žalobcu: G.. D. T., U.. XX.XX.XXXX, R. H. L., B. XX, zast. Mgr. et Mgr. Michalom Bezákom, advokátom v Bratislave, Medveďovej 1566/20, proti žalovanému: Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom v Žiline, Hodžova 11, zast. SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o. so sídlom v Bratislave, Štefánikova 8, o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 8. októbra 2024 č.k. B1-9Cpr/9/2012-550 takto rozhodol: Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach m e n í tak, že žalobu z a m i e t a . Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100%. odôvodnenie: 1/Súd prvej inštancie rozsudkom určil, že skončenie pracovného pomeru zamestnávateľom okamžitým skončením pracovného pomeru zo dňa 05.01.2012 podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce je neplatné, pracovný pomer medzi žalovaným a žalobcom naďalej trvá. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku za dobu 9 mesiacov v celkovej výške 6.763,32 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku uplatneného nároku žalobu žalobcu zamietol. Návrh žalovaného, aby súd podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce rozhodol, že od zamestnávateľa nemožno spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával, zamietol. Napokon žalovanému uložil i povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100%. 2/Vychádzal zo zistenia, že listom zo dňa 05.01.2012 právny predchodca žalovaného (VOLKSBANK Slovensko, a.s.) okamžite skončil pracovný pomer so žalobcom zmysle § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru bolo závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktoré právny predchodca žalovaného skutkovo vymedzil nasledovne: „Dňa 28.12.2011 v čase 15:41 ste pri výbere hotovostí vo výške 93.500,- € z účtu klienta Wanila, s.r.o., porušili pravidlo o potrebe nahlasovania hotovostných výberov nad 10.000,- €, pričom ste vykonal výber v hotovosti vo výške 93.500,- € bez nahlásenia výberu 48 hodín vopred a umožnil ste vykonanie tejto operácie bez toho, aby túto operáciu autorizoval ako nenahlásený výber riaditeľ pobočky L.- G.. Zároveň ste pri uvedenom výbere v hotovosti vo výške 93.500,- € z účtu klienta Wanila, s.r.o. dňa 28.12.2011 zneužil heslo B.. I. R. na autorizáciu výberu ako operácie prekračujúcej interný limit na zadávanie jednotlivej operácie jedným zamestnancom banky, kedy interný limit pre Vás ako zamestnanca bol 10.000,- € a bol ste povinný pre vykonanie tejto operácie požiadať o autorizáciu iného zamestnanca pobočky L. - G.. Pri analýze kamerových záznamov z návštevy konateľa klienta (R.) spolu s tretou osobou (V.) na pobočke L. - G. dňa 26.12.2011 v čase 14:40 - 14:53, pri ktorej mal byť vykonaný vklad a odovzdaná hotovosť 93.500,- € a v čase 15:41 výber v hotovosti 93.500,- €, bolo zistené, že pri vklade nebola odovzdaná hotovosť klientom a pri výbere nebola bankou vydaná hotovosť klientovi, z čoho vyplýva, že uvedené operácie ste zaúčtoval v prospech a na ťarchu klienta Wanila, s.r.o., pričom
však neprebehli a vyhotovil ste pokladničné doklady, ktoré sa nezakladali na pravde, nakoľko slúžili na preukázanie neexistujúcich operácii.“ Právny predchodca žalovaného tento list zaslal ako doporučenú zásielku s doručenkou žalobcovi poštou. Žalobca následne oznámením podľa § 79 Zákonníka práce zo dňa 12.01.2012, doručeným predchodcovi žalovaného dňa 13.01.2012, oznámil predchodcovi žalovaného, že okamžité skončenie pracovného pomeru považuje za neplatné, že sa právnym predchodcom žalovaného uvádzaných konaní nedopustil a že trvá na ďalšom zamestnávaní v zmysle pracovnej zmluvy. 3/Podľa žalobcu List zn. 2/2012 - 1610 zo dňa 05.01.2012 Okamžité skončenie pracovného pomeru v zmysle 68 ods. 1 písm. b) zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce predchodca žalovaného doručil tretej osobe, a teda nie žalobcovi. Žalobou zo dňa 09.03.2012 sa žalobca domáha určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru. Žalobca má za to, že „Okamžité skončenie pracovného pomeru“ zo dňa 05.01.2012 je absolútne neplatné. V súlade so znením § 38 ods. 1, § 38 ods. 2 a § 38 ods. 4 Zákonníka práce je zamestnávateľ povinný písomnosti týkajúce sa vzniku zmeny a skončenia pracovného pomeru alebo vzniku, zmeny a zániku povinností zamestnanca vyplývajúcich z pracovnej zmluvy doručiť zamestnancovi do vlastných rúk, jedná sa o kogentné ustanovenie zákona, to znamená bez možnosti výnimiek z jeho používania. Ak písomnosť zamestnávateľ nedoručoval zamestnancovi na pracovisku, v jeho byte alebo kdekoľvek bude zastihnutý, mohol a mal písomnosť doručovať poštou na poslednú adresu zamestnanca, ktorá je mu známa, a to ako doporučenú zásielku s doručenkou a poznámkou „do vlastných rúk“, čo však v konkrétnom prípade neučinil. Ak zamestnávateľ zasiela takúto písomnosť zamestnancovi v zmysle § 38 ods. 1 Zákonníka práce poštou ako doporučenú zásielku, musí zároveň dodržať formu doporučenej zásielky striktne vyžadovanú v § 38 ods. 2 Zákonníka práce, to jest s doručenkou a poznámkou do vlastných rúk. Preto je doručovanie do vlastných rúk nielen jedinou legálnou a správnou formou doručovania písomností týkajúcich sa zániku, zmeny a vzniku pracovného pomeru, ale aj formou najúčelovejšou. Pri doporučenej zásielke bez doručenky alebo doporučenej zásielke s doručenkou bez poznámky do vlastných rúk nemožno vylúčiť situáciu, že zásielku prevezme iná osoba ako zamestnanec, resp. sa zamestnanec o obsahu zásielky nedozvie vôbec alebo včas a súčasne nie je možné definovať začatie plynutia lehoty uplatnenia žaloby o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, keďže žalobca sa ocitá v právnej neistote. Preto uvedené možnosti nesprávneho či nedokonalého doručovania minimalizuje práve zákonodarcom kogentne stanovený spôsob doručovania do vlastných rúk. 4/Žalovaný k tomu uviedol, že ako zamestnávateľ okamžite skončil pracovný pomer so žalobcom listom zo dňa 05.01.2012 (preukázateľne doručeným dňa 10.1.2012) v zmysle § 68 ods. 1 písm. b) zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov. Doručenie okamžitého skončenia pracovného pomeru potvrdil aj samotný žalobca v návrhu na začatie konania zo dňa 09.03.2012. Tvrdenie žalobcu, že doporučenú zásielku neprevzal on, ale bola mu doručená prostredníctvom tretej osoby, považovala za absurdné, účelové a špekulatívne. Na poštovej doručenke je pri dátume doručenia uvedený podpis adresáta zásielky, ktorým bol žalobca. Neobstojí námietka žalobcu v súvislosti s doručením okamžitého skončenia pracovného pomeru listom, ak zásielka bola doručená bez poznámky „do vlastných rúk“. Táto skutočnosť nespôsobuje neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru. Pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným skončil dňa 10.01.2012 (deň doručenia zásielky obsahujúcej okamžité skončenie pracovného pomeru). 5/V poradí prvým rozsudkom Okresného súdu Bratislava I zo dňa 5. februára 2019 č.k. 9Cpr/9/2012-254 tento žalobe vyhovel v podstate z dôvodu, že doručenie okamžitého zrušenia pracovného pomeru je podmienkou jeho platnosti. Nakoľko táto podmienka v danej veci splnená nebola, okamžité zrušenie pracovného pomeru žalovaným zo dňa 05.01.2012 je neplatné. 6/Odvolací Krajský súd v Bratislave uznesením z 29. októbra 2021 č.k. 5CoPr/6/2020-305 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Poukázal pritom na skutočnosť, že v súdenej veci žalobca v žalobe (datovanej dňom 09.03.2012, na poštovú prepravu odovzdanej dňa 10.3.2012 a prostredníctvom poštového podniku doručenej súdu prvej inštancie dňa 13.03.2012) tvrdil, že okamžité skončenie pracovného pomeru žalovaného obdržal dňa 10.01.2012 od tretej osoby. Podľa jeho výpovede pred dožiadaným súdom zo dňa 16.04.2015 (č.l. 139 spisu) okamžité skončenie prevzal za žalobcu rodinný známy D. Č., žalobca našiel zásielku po návrate z vyšetrenia v nemocnici na stole, presný dátum neuviedol. Podľa obsahu výpovede žalobcu na pojednávaní dňa 31.03.2016 (č.l. 167 spisu) v predmetnom období tento absolvoval rehabilitácie v rámci Košíc, preto sa cez deň vo svojom byte na B. XX nezdržiaval, okamžité skončenie za neho prevzal spolubývajúci D. Č., ktorý ho žalobcovi neodovzdal dňa 10.01.2012, ale žalobca tento list našiel v pošte neskôr, čo bolo možno až dňa 13.01.2012. Súčasne z obsahu vykonaného dokazovania je však zrejmé, že
žalobca listom datovaným dňa 12.01.2012 oznámil žalovanému svoj nesúhlas s okamžitým skončením pracovného pomeru. Za podstatné označil odvolací súd to, či zásielka bola alebo nebola doručená do vlastných rúk, hoci by išlo o doporučenú zásielku bez tejto výhrady. Žalovaný v tejto súvislosti argumentoval, že z doručenky pri dátume doručenia dňa 10.1.2012 je uvedený podpis adresáta zásielky, ktorým bol žalobca, tvrdiac, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie postavil iba na formálnej chybe žalovaného pri spôsobe doručovania zásielky prostredníctvom poštovej prepravy, keď bol v dôsledku administratívneho pochybenia použitý nesprávny druh poštovej obálky, bez služby do vlastných rúk, ktorá chyba však nespôsobuje neplatnosť skončenia pracovného pomeru, ani nemá za následok neúčinnosť doručenia, keďže žalobca si túto zásielku riadne prevzal. Výpoveď svedka Č. považoval za účelovú, tento dôkaz nebol podložený žiadnym ďalším dôkazom, pričom svedok sám seba identifikoval ako blízkeho priateľa žalobcu. S týmto sa odvolací súd stotožnil, avšak len v prípade preukázania, že zásielka bola doručená do vlastných rúk adresáta, hoci aj išlo o doporučenú zásielku bez tejto výhrady. Údaje uvedené na potvrdení o doručení písomnosti sa považujú za pravdivé, ak nie je dokázaný opak, platí tak vyvrátiteľná domnienka, že údaje na doručenke zodpovedajú skutočnému stavu. Dôkazné bremeno tvrdenia, že k doručeniu nedošlo, sa ale presúva na toho, kto toto namieta, teda v danom prípade na žalobcu. V súdenej veci, aj vzhľadom na rozdielne či meniace sa tvrdenia žalobcu, nepredstavuje výpoveď svedka Č. taký dôkaz, ktorý by presvedčivým spôsobom odstránil akékoľvek pochybnosti v otázke doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru, najmä vzhľadom na samotným svedkom označený vzťah k žalobcovi ako blízky, ale aj vzhľadom k tomu, že výpoveď svedka nebola podložená žiadnym ďalším dôkazom. Žalovaný v tejto súvislosti už v priebehu prvoinštančného konania dňa 16.1.2018 (č.l. 217 spisu) navrhol, aby bola pravosť podpisu na doručenke preskúmaná znalcom, rovnako sa vyjadril zástupca žalobcu na pojednávaní dňa 2.2.2016 (č.l. 157 spisu), súd prvej inštancie však uznesením zo 16.1.2018 návrh žalovaného na doplnenie dokazovania zamietol bez toho, aby nevykonanie tohto, pre vec podstatného dôkazu, primerane odôvodnil. Napadnutý (v poradí prvý) rozsudok tak odvolací súd vyhodnotil ako predčasný resp. nepreskúmateľný, bez opory vo vykonanom dokazovaní, na základe ktorého odvolaciemu súdu neostalo, než rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach zrušiť (§ 389 ods. 1 písm. c/ CSP) a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (§ 391 ods. 1 CSP), kde súd prvej inštancie po doplnení dokazovania ohľadom zistenia pravosti podpisu žalobcu na doručenke vec opätovne prejedná a po riadnom vyhodnotení vykonaného dokazovania o veci rozhodne. V prípade, ak nebude pravosť podpisu žalobcu na doručenke dokazovaním potvrdená, odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie sa musí vysporiadať s návrhom žalovaného, aby súd podľa § 79 ods. 1 ZP rozhodol, že od žalovaného nemožno spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zákonník práce nedáva odpoveď na to, akú situáciu, resp. skutočnosť by bolo možné považovať za dôvod, na základe ktorého by súd mohol určiť, že síce pracovný pomer sa skončil neplatne, ale nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Dalo by sa uviesť, že ide aj o také správanie zamestnanca, jeho postoj k plneniu pracovných úloh, ktoré ohrozuje (alebo môže ohroziť) zamestnávateľa. Súd prvej inštancie v danom prípade sa bude musieť vysporiadať s tvrdením žalovaného, že „konanie žalobcu možno objektívne hodnotiť ako koordinovaný, časovo nadväzný a vopred dohodnutý postup s majiteľom bežného účtu, pričom pre žalovaného ako banku je neakceptovateľné, aby ju zamestnanci postupom v evidentnom rozpore s internými predpismi vystavovali riziku porušenia pravidiel ochrany pred legalizáciou príjmov z trestnej činnosti“. 7/Súd prvej inštancie po vrátení veci doplnil dokazovanie, zo znaleckého posudku súdneho znalca PhDr. Igora Grajciara č. XX/XXXX zo dňa 16.11.2023 zistil, že podľa zistenia znalca sporný podpis znejúci na meno D. T. na inkriminovanej doručenke z 10.01.2012 „je pravdepodobnejšie, že je pravým podpisom D.. T., než že by to bol falzifikát typu napodobeniny. Upresniť záver nie je možné vzhľadom k tomu, že sporný podpis je významne zjednodušený typ podpisu majúci charakter tzv. parafy a neumožňuje preto synergicky posúdiť komplex viacerých, identifikačne hodnotných znakov, pretože proste v tak krátkom podpise neexistujú“. 8/Žalovaný potom navrhol doplniť dokazovanie za účelom ustálenia skutkového stavu vykonaním znaleckého dokazovania vo vzťahu k skúmaniu, či sporný podpis na doručenke realizoval alebo nerealizoval svedok D. Č.. Za tým účelom navrhol, aby konajúci súd v zmysle § 189 CSP a 190 CSP požiadal a/ Ministerstvo vnútra SR, Odbor dokladov a evidencií Prezídia PZ o poskytnutie informácií, koľkokrát a kedy si žalobca menil občiansky preukaz, či iné osobné doklady (napr. cestovný pas alebo vodičský preukaz) a aby zaslal kópie týchto dokumentov ustanovenému súdnemu znalcovi alebo súdu na účely vykonania ďalšieho znaleckého dokazovania (doplnenie pôvodného znaleckého posudku č. 12/2023 zo dňa 16.11.2023);
b/ Okresný úrad Košice, katastrálny odbor o poskytnutie kúpnej zmluvy V-402/2004 zo dňa 5.4.2004 a návrhu na vklad do katastra nehnuteľností a aby zaslal kópie týchto dokumentov ustanovenému súdnemu znalcovi alebo súdu ich fotokópie na účely vykonania ďalšieho znaleckého dokazovania (doplnenie pôvodného znaleckého posudku č. 12/2023 zo dňa 16.11.2023); c/ Sociálnu poisťovňu a Finančnú správu SR (Daňový úrad Košice) o poskytnutie informácií, či disponujú dokumentáciou s vlastnoručným podpisom žalobcu (napr. žiadosť žalobcu alebo daňové priznanie žalobcu) a aby zaslali kópie týchto dokumentov (ak také nájdu) ustanovenému súdnemu znalcovi alebo súdu na účely vykonania ďalšieho znaleckého dokazovania (doplnenie pôvodného znaleckého posudku č. 12/2023 zo dňa 16.11.2023). Zároveň žalovaný podľa § 207 ods. 1 a nasl. CSP navrhol, aby súd vykonal znalecké dokazovanie vo vzťahu k skúmaniu, či sporný podpis na doručenke na č.l. 129 realizoval alebo nerealizoval svedok D. Č.. Na tento účel ponechal na zvážení súdu, či je potrebné vykonať nové znalecké dokazovanie alebo iba doplnok k pôvodnému znaleckému posudku č. 12/2023 zo dňa 16.11.2023 (žalovaný bol skôr za druhú možnosť). Podľa názoru žalovaného by bolo hospodárnejšie, ak by sa svedok D. Č. dostavil k súdom ustanovenému znalcovi PhDr. Igorovi Grajcarovi, pred ktorým bude opakovane podpisovať (resp. imitovať podpis žalobcu), na základe čoho by mohol znalec vyhotovil doplnok k pôvodnému znaleckému posudku (ak je to možné). 9/Žalobca sa písomným podaním zo dňa 15.1.2024 vyjadril k vyjadreniu žalovanej strany. Uviedol, že svedok je osoba nezastupiteľná a nezameniteľne rozdielna od ďalších subjektov civilného sporového konania (súdu, sporových strán, zástupcu, intervenienta, znalca, tlmočníka, (vystupujúcich v tej istej veci)). Svedok je osoba, ktorá je schopná pred súdom vypovedať o skutočnostiach (dôležitých pre civilné sporové konanie v danej sporovej veci), ktorá sama vnímala (poznala) svojimi zmyslami (najmä videla a počula etc), tieto si pamätá a je schopná tieto skutočnosti zreprodukovať na pojednávaní pred súdom. Za dôkaz môže poslúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov (čl. 16 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov, § 187 ods. 1 CSP). Podľa § 196 ods. 2 CSP Ak súd nariadi výsluch podľa § 196 ods. 1 CSP, každá fyzická osoba je povinná dostaviť sa na predvolanie na súd a vypovedať ako svedok. Súd svedka poučí o jeho povinnosti vypovedať pravdu a nič nezamlčovať, o trestnoprávnych následkoch krivej výpovede a o jeho práve odoprieť výpoveď. Žalobca uviedol, že ak by aj hypoteticky platilo to, čo namieta žalovaný (údajnú nevierodhodnoť výpovede svedka D. Č.), je nesporné, že aj tento svedok bol zo strany konajúceho súdu riadne poučený o význame jeho svedeckej výpovede, povinnosti vypovedať pravdu a nič nezamlčovať, ako aj o trestnoprávnych následkoch krivej výpovede (§ 126 OSP, obdobne § 196 a nasl. CSP). Taktiež samotná skutočnosť, že svedok by mal byť blízkym priateľom žalobcu, sama osebe neznamená diskvalifikáciu takejto osoby ako svedka v predmetnej civilnej veci. 10/Súd prvej inštancie zamietol návrhy žalovanej strany na doplnenie dokazovania zadovážením informácií a dokumentov od Ministerstva vnútra SR, Odbor dokladov a evidencií Prezídia PZ, Okresného úradu Košice, katastrálny odbor, Sociálnej poisťovne a Finančnej správy SR (Daňový úrad Košice) s poukazom na zásadu kontradiktórnosti civilného procesu a rozhodol na základe vykonaného dokazovania. Konštatoval, že samotný súd nevyhľadáva dôkazy ani iné tvrdenia, postupuje len striktne podľa zákona. Úlohou súdu a sudcu nie je objasňovať a vyhľadávať objektívnu (materiálnu) pravdu, ale rozhodovať na základe dôkazov, ktoré predkladajú najmä strany konania. Sudca rozhodne v prospech strany, ktorá presvedčivejšie a zákonne preukázala svoje tvrdenia. 11/Ďalej konštatoval, že právne následky doručenia písomnosti podľa § 38 ods. 1 Zákonníka práce v spojení s § 70 Zákonníka práce vo vzťahu k zamestnancovi nastávajú okamihom osobného prevzatia písomnosti (t.j. "do vlastných rúk") zamestnancom, a to bez ohľadu na prevedený spôsob doručovania (realizovaný osobne zamestnávateľom alebo prostredníctvom pošty). Nakoľko znaleckým posudkom súdneho znalca sa nepodarilo jednoznačne potvrdiť alebo vylúčiť, či podpis na doručenke z 10.01.2012 je vlastnoručným podpisom žalobcu, súd vychádzal z už vykonaného dokazovania. Z výsluchu svedka D. Č. súd zistil, že list VOLKSBANK Slovensko - Okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 05.01.2012 prevzal D. Č., ktorý prevzatie listiny potvrdil svojim vlastnoručným podpisom. Svedok uviedol, že býva u G.. D. T. na B. XX L. už približne 10 rokov. Poštu preberá aj pre pána T. v čase, keď tento sa nenachádza doma, pričom podpíše buď seba alebo pána T.. Vzhľadom k tomu, že okamžité skončenie pracovného pomeru nikdy nebolo doručené do vlastných rúk žalobcu, námietky žalovanej strany, ktorá namietala, že žaloba bola podaná oneskorene po uplynutí dvojmesačnej prekluzívnej lehoty sú nedôvodné a súd ustálil, že žaloba bola podaná riadne a včas. Skutočnosť, že okamžité skončenie pracovného pomeru nikdy nebolo doručené do vlastných rúk žalobcu spôsobuje, že právne následky doručenia písomnosti podľa § 38 ods. 1 Zákonníka práce v spojení s § 70 Zákonníka práce vo vzťahu k zamestnancovi nenastali. K platnému doručeniu okamžitého zrušenia pracovného pomeru zo dňa
05.01.2012 do vlastných rúk žalobcu nedošlo z dôvodu, že predmetnú zásielku prevzala iná osoba než žalobca, ktorý bol jej adresátom. Doručenie okamžitého zrušenia pracovného pomeru je podmienkou jeho platnosti. Nakoľko táto podmienka v danej veci splnená nebola, okamžité zrušenie pracovného pomeru žalovaným zo dňa 05.01.2012 je neplatné. Vzhľadom k tejto skutočnosti súd sa ďalšími dôvodmi neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru uvádzanými žalobcom v žalobe a žalovaným v jeho vyjadreniach nezaoberal a žiadne ďalšie odkazovanie v tomto smere nevykonal. Súd prvej inštancie rozhodol v zmysle žalobného petitu tak, že určil, že skončenie pracovného pomeru zamestnávateľom okamžitým skončením pracovného pomeru zo dňa 05.01.2012 podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce je neplatné a pracovný pomer medzi žalovaným a žalobcom naďalej trvá. Súd tiež v zmysle ustanovenia § 134 Zákonníka práce rozhodol o povinnosti žalovanej strany zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy za obdobie 9 mesiacov, vo výške priemerného zárobku žalobcu. Vo zvyšku uplatneného nároku, ktorým žalobca uplatnil nárok na náhradu mzdy presahujúci 6.763,32 súd žalobu zamietol z dôvodu, že podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce účinného v čase, keď sa mal pracovný pomer žalobcu u žalovaného skončiť, patrí zamestnancovi právo na náhradu mzdy za deväť mesiacov. 12/Pokiaľ žalovaný navrhol, aby súd vyslovil, že od neho nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobcu zamestnával naďalej, (keď od zamestnanca banky je vyžadovaná absolútna bezúhonnosť, vysoko etické a morálne správanie sa a nadštandardné plnenie pracovných úloh, neoprávnené vyhotovenie príjmových dokladov, zneužitie hesla spolupracovníka, predstieranie prijatia hotovostného vkladu finančných prostriedkov vo výške 93.500,- € a ich následného fiktívneho výberu ako aj ďalšie žalovaným namietané nedostatky, uvedené kritériá rozhodne nespĺňajú a za týchto okolností nemožno od žalovaného, ako zamestnávateľa, rozumne očakávať dôveru v osobu žalobcu, čo je v bankovom sektore absolútnou nevyhnutnosťou), súd prvej inštancie pre takéto rozhodnutie nezistil dôvody. Z obsahu spisu ORPZ v Košiciach odbor kriminálnej polície ČVS:ORP-480/7-OEK-KE-2012 súd zistil, že uznesením vyšetrovateľa PZ zo dňa 12.06.2013 ČVS:ORP-480/7-OEK-KE-2012 trestné stíhanie, ktoré bolo začaté za zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Trestného zákona v štádiu pokusu podľa § 14 ods. l Trestného zákona bolo zastavené, lebo nie je tento skutok trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. 13/O náhrade trov rozhodol súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 1, § 255 ods. 1 CSP a v spore úspešnému žalobcovi priznal podľa § 255 ods. 1 CSP náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 14/Proti tomuto rozsudku (okrem jeho časti žalobu zamietajúcej) podal včas odvolanie žalovaný. Namietal, že súd nerešpektoval záväzný právny názor odvolacieho súdu (existencia vyvrátiteľnej domnienky, dôkazné bremeno na strane žalobcu, nepresvedčivosť výpovede svedka a podstatný význam znaleckého dokazovania), porušil princíp právnej istoty, princíp rovnosti sporových strán, kontradiktórnosti konania a základné právo žalovaného na súdnu ochranu a spravodlivý proces. Namietal nevykonanie žalovaným navrhovaného doplnenia dokazovania, či už vo vzťahu k skúmaniu, či sporný podpis na doručenke realizoval svedok, ale aj za účelom zabezpečenia ďalších autentických podpisov žalobcu, ktoré návrhy súd prvej inštancie všetky zamietol, pričom nebol žiadny dôvod pre nevyhovenie týmto dôkazným návrhom žalovaného, ktoré mali priamy súvis s predmetom konania, overili by alebo vyvrátili, kto spornú doručenku z 10.01.2012 podpísal a neboli ani dôkazmi nadbytočnými. Nevykonaním navrhovaného dokazovania žalovaný stratil procesnú možnosť objasniť v spore rozhodujúce skutočnosti, spor bol pritom začatý v roku 2012 za účinnosti O.s.p., v ktorom nemožno uplatniť sudcovskú koncentráciu konania v neprospech strany. V ďalšom žalovaný namietal skutkové a právne závery súdu prvej inštancie, keď jednak ignoroval záväzný právny názor odvolacieho súdu a pozitívny záver znaleckého dokazovania, že podpis na doručenke patrí pravdepodobne žalobcovi interpretoval v neprospech žalovaného, a namiesto toho sa priklonil k tvrdeniam svedka, ktoré nemajú oporu v žiadnom ďalšom dôkaze. Sporný podpis žalobcu sa nenachádza na súkromnej, ale na verejnej listine, doručenke, ktoré údaje sa považujú za pravdivé, ak nie je dokázaný opak. Pôvodná výpoveď svedka Č.K. nepostačuje na vyvrátenie zákonnej domnienky, za týchto okolností mal žalobca ďalej v konaní preukazovať, že doručenku nepodpísal, čo sa však nestalo, naopak maril znalecké dokazovanie, opakovane odmietol súdu predložiť požadovaný porovnávací materiál a nemal záujem na doplnení znaleckého dokazovania, či podpis na doručenke patrí svedkovi. Pokiaľ súd prvej inštancie ignoroval závery znaleckého posudku z dôvodu, že tieto neboli jednoznačné, znalec v 9-stupňovej škále v otázke pravosti podpisu určil, že je pravdepodobnejšie, že podpis je pravý, než že by bol nepravý, tento záver teda nepotvrdzuje svedeckú výpoveď. Poukázal na rozhodovaciu prax všeobecných súdov, ktoré v podobných prípadoch dávajú prednosť pravdepodobnejšej verzii. Napokon žalovaný namietal, že ani v druhom rozsudku sa súd nevysporiadal s jeho návrhom v zmysle § 79 ods. 1 Zákonníka práce a to z dôvodu neopodstatneného bagatelizovania závažnosti porušenia pracovnej disciplíny, keď súd za závažné porušenie považuje zjavne iba spáchanie trestného činu. Súd prvej inštancie nezohľadnil, že
bankovníctvo má špecifický režim a na zamestnancov pôsobiacich v banke sa kladú obzvlášť zvýšené požiadavky. Nemožno u týchto zamestnancov tolerovať zistené závažné porušenia pracovnej disciplíny a bolo by krajne nespravodlivé, ak by mal žalovaný naďalej zamestnávať žalobcu a opätovne mu zveril peniaze klientov a umožnil mu prístup k citlivým bankovým a osobným údajom. Žalovaný preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach zmenil a žalobu v celom rozsahu zamietol. 15/Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného považoval všetky napadnuté výroky za vecne správne a zákonné. Ohradil sa proti údajnému nedodaniu listinných dôkazov z jeho strany pri zisťovaní pravosti podpisu, keď takýmito listinami nedisponoval. Čo sa týka znaleckého posudku, znalec jednoznačne nepotvrdil ani nevyvrátil, že sporný podpis je vlastnoručným podpisom žalobcu. V rámci trestného stíhania, kde bol žalobca v procesnom postavení svedka, bolo podľa neho preukázané, že nedošlo k jeho pochybeniu, ale pochybeniu vo vnútornej organizácii u vtedajšej banky. Zopakoval, že okamžité skončenie prevzala tretia osoba, nemôže teda ísť o platné skončenie pracovného pomeru. D. Č. v postavení svedka uvedené potvrdil vo svojej výpovedi, žalovaný túto skutočnosť nevyvrátil žiadnym relevantným dôkazom. K tvrdeniu žalovaného, že od zamestnanca banky sa vyžaduje absolútna bezúhonnosť poukázal žalobca na to, že v banke pracoval 16 rokov, ani raz nebol písomne upozornený na menej uspokojivé plnenie pracovných povinností. Taktiež súd prvej inštancie nezistil dôvody, pre ktoré by vyslovil, že od žalovaného nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával. V trestnom konaní na OR PZ v Košiciach bolo preukázané, že v rozpore s internými smernicami a pracovným poriadkom boli pokladničné prístupové heslá vedúcej pobočky rozdané všetkým zamestnancom, títo ich museli používať, čo bola dlhoročná prax, nedošlo teda k žiadnemu pochybeniu žalobcu, ale k pochybeniu vnútornej organizácie žalovaného. Vedúca pobočky donedávna pracovala v banke, nebola nijako postihnutá, naopak postihnutý bol len žalobca ako radový zamestnanec. Žalobca preto navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach, z hľadiska jeho vecnej správnosti, potvrdiť. 16/Žalovaný v odvolacej replike zopakoval svoje argumenty z odvolania, keď o riadnom doručení okamžitého skončenia žalobcovi svedčí verejná listina, a to doručenka. Údaje na doručenke žalobca spochybňuje iba na základe svedeckej výpovede blízkej osoby, zo svedeckej výpovede však nevyplýva, z akého dôvodu sa svedok nachádzal v byte žalobcu, prečo sa rozhodol zásielku prevziať a podpísať za žalobcu. Výpoveď svedka žalovaný označil za nevierohodnú, ktorou nemožno efektívne spochybňovať verejnú listinu. Závery znaleckého dokazovania podporujú argumentáciu žalovaného a nevyvracajú zákonnú domnienku, žalobca zostal po zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu procesne pasívny, súd prvej inštancie rozhodol opačne, ako keby bolo dokázané, že nejde o podpis žalobcu, úplne pritom odignoroval právny názor odvolacieho súdu. Ďalej poukázal na to, že ak by aj výsledky znaleckého dokazovania nemali byť hodnotené v prospech žalovaného, dostane sa vec do roviny, kde v prospech žalovaného svedčí verejná listina a opak, že nejde o podpis žalobcu, je založený iba na jeho tvrdení. V takejto situácii musí dôkazné bremeno uniesť žalobca, čo sa paradoxne nestalo. Ak sa nepodarí zistiť a objektívne objasniť skutočnosti dôležité pre rozhodnutie veci, nepriaznivé dôsledky toho stavu musia postihnúť toho účastníka, ktorý je zaťažený dôkazným bremenom. V danom prípade pri existencii verejnej listiny a zákonnej vyvrátiteľnej domnienky je dôkazné bremeno na strane žalobcu. Žalovaný sa domnieva, že procesný postup súdu prvej inštancie v podobe hodnotenia dôkazov výlučne v prospech žalobcu a opomenutie jeho procesnej pasivity, bol excesívny a protektívny. 17/Odvolací súd vec prejednal v rozsahu a z odvolacích dôvodov podľa § 380 Civilného sporového poriadku (CSP) na odvolacom pojednávaní (§ 385 ods. 1 CSP), a po doplnení dokazovania dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vecne správny nie je. 18/Podľa § 77 Zákonníka práce (ďalej ZP) neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť. 19/Na uplatnenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou zákon ustanovuje lehotu dvoch mesiacov, ktorá začína plynúť odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť. Ide o hmotnoprávnu lehotu, to znamená, že v posledný deň tejto lehoty musí byť návrh na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru doručený súdu; nestačí, ak sa tento návrh podal v posledný deň lehoty na poštu. Ak sa návrh na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru neuplatnil na súde najneskôr v posledný deň ustanovenej lehoty, nárok zaniká (§ 36 Zákonníka práce, podľa ktorého k zániku práva preto, že sa v ustanovenej lehote neuplatnilo, dochádza len v prípadoch uvedených v § 63 ods. 4 a 5, § 68 ods. 2, § 69 ods. 3, §
75 ods. 3, § 77, § 87a ods. 7, § 193 ods. 2 a § 240 ods. 9. Ak sa právo uplatnilo po uplynutí ustanovenej lehoty, súd prihliadne na zánik práva, aj keď to strana konania nenamietne.). 20/Zákonník práce na rozdiel od občianskoprávnej úpravy rozlišuje medzi lehotami a dobami, pričom pre obe platí odlišný spôsob ich počítania. Doba (napr. výpovedná doba, skúšobná doba) sa začína prvým dňom a končí sa uplynutím posledného dňa určenej alebo dohodnutej doby, a to bez ohľadu na to, či posledný deň pripadne na víkend alebo na sviatok. V § 37 Zákonníka práce je upravené, kedy nastáva začiatok a kedy nastáva koniec doby a čo je vlastne aj dobou v zmysle ZP. Dobu možno rozlišovať ako a) dobu, na ktorú boli obmedzené práva alebo povinnosti, b) dobu, ktorej uplynutím je podmienený vznik práva alebo povinnosti. 21/Zákonník práce naopak výslovne neupravuje tzv. počítanie lehôt. V prípade počítania lehôt v pracovnoprávnych vzťahoch platí ustanovenie § 1 ods. 4 Zákonníka práce, z ktorého vyplýva, že ak Zákonník práce v prvej časti neustanovuje inak, vzťahuje sa na tieto právne vzťahy (pracovnoprávne) Občiansky zákonník. Na počítanie lehôt uvedených v rámci Zákonníku práce sa subsidiárne použije ustanovenie § 122 Občianskeho zákonníka. 22/Lehota určená podľa dní začína sa dňom, ktorý nasleduje po udalosti, ktorá je rozhodujúca pre jej začiatok. Polovicou mesiaca sa rozumie pätnásť dní (§ 122 ods. 1 OZ). Koniec lehoty určenej podľa týždňov, mesiacov alebo rokov pripadá na deň, ktorý sa pomenovaním alebo číslom zhoduje s dňom, na ktorý pripadá udalosť, od ktorej sa lehota začína. Ak nie je takýto deň v poslednom mesiaci, pripadne koniec lehoty na jeho posledný deň (§ 122 ods. 2 OZ). Ak posledný deň lehoty pripadne na sobotu, nedeľu alebo sviatok, je posledným dňom lehoty najbližší nasledujúci pracovný deň (§ 122 ods. 3 OZ). 23/V súdenej veci žalobca v žalobe (datovanej dňom 09.03.2012, na poštovú prepravu odovzdanej dňa 10.3.2012 a prostredníctvom poštového podniku doručenej súdu prvej inštancie dňa 13.03.2012) tvrdil, že okamžité skončenie pracovného pomeru žalovanej obdržal dňa 10.01.2012 od tretej osoby. Podľa jeho výpovede pred dožiadaným súdom zo dňa 16.04.2015 (č.l. 139 spisu) okamžité skončenie prevzal za žalobcu rodinný známy D. Č., žalobca našiel zásielku po návrate z vyšetrenia v nemocnici na stole, presný dátum neuviedol. Podľa obsahu výpovede žalobcu na pojednávaní dňa 31.03.2016 (č.l. 167 spisu) v predmetnom období tento absolvoval rehabilitácie v rámci Košíc, preto sa cez deň vo svojom byte na B. XX nezdržiaval, okamžité skončenie za neho prevzal spolubývajúci D. Č., ktorý ho žalobcovi neodovzdal dňa 10.01.2012, ale žalobca tento list našiel v pošte neskôr, čo bolo možno až dňa 13.01.2012. Súčasne z obsahu vykonaného dokazovania je však zrejmé, že žalobca listom datovaným dňa 12.01.2012 oznámil žalovanému svoj nesúhlas s okamžitým skončením pracovného pomeru. 24/Podľa § 38 ods. 1 ZP písomnosti zamestnávateľa týkajúce sa vzniku, zmeny a skončenia pracovného pomeru alebo vzniku, zmeny a zániku povinností zamestnanca vyplývajúcich z pracovnej zmluvy musia byť doručené zamestnancovi do vlastných rúk. To platí rovnako o písomnostiach týkajúcich sa vzniku, zmien a zániku práv a povinností vyplývajúcich z dohody o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru. Písomnosti doručuje zamestnávateľ zamestnancovi na pracovisku, v jeho byte alebo kdekoľvek bude zastihnutý. Ak to nie je možné, možno písomnosť doručiť poštovým podnikom ako doporučenú zásielku. 25/ Podľa § 38 ods. 2 ZP písomnosti doručované poštovým podnikom zamestnávateľ zasiela na poslednú adresu zamestnanca, ktorá je mu známa, ako doporučenú zásielku s doručenkou a poznámkou "do vlastných rúk". 26/Napriek tomu, že ustanovenie § 38 ods. 2 ZP stanovuje spôsob doručovania písomnosti zamestnávateľa poštovým podnikom s tým, že má ísť o doporučenú zásielku s doručenkou a poznámkou do vlastných rúk, samotná voľba iného druhu zásielky sama osebe by nespôsobila neplatnosť doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru. Podstatná je tu skutočnosť, či zásielka bola alebo nebola doručená do vlastných rúk, hoci by išlo o doporučenú zásielku bez tejto výhrady. Ustanovenie § 38 ods. 2 ZP stanovuje spôsob doručovania poštou v záujme právnej istoty zamestnávateľa a uľahčenie jeho postavenia pri preukazovaní spornosti doručovania vrátane náhradného doručovania a fikcie doručenia v prípade oznámenej a nevyzdvihnutej zásielky. 27/Žalovaný v tejto súvislosti argumentoval, že z doručenky pri dátume doručenia dňa 10.1.2012 je uvedený podpis adresáta zásielky, ktorým bol žalobca, tvrdiac, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie postavil iba na formálnej chybe žalovaného pri spôsobe doručovania zásielky prostredníctvom poštovej prepravy, keď bol v dôsledku administratívneho pochybenia použitý nesprávny druh poštovej obálky, bez služby do vlastných rúk, ktorá chyba však nespôsobuje neplatnosť skončenia pracovného pomeru, ani nemá za následok neúčinnosť doručenia, keďže žalobca si túto zásielku riadne prevzal. Výpoveď svedka Č. považoval za účelovú, tento dôkaz nebol podložený žiadnym ďalším dôkazom, pričom svedok sám seba identifikoval ako blízkeho priateľa žalobcu. 28/Odvolací súd opätovne vypočul svedka D. Č.K., z ktorého výpovede je zrejmý blízky vzťah k žalobcovi a vedenie spoločnej domácnosti (spoločné hradenie nákladov spojených s bývaním a stravovaním,
spoločné dovolenky). K doručovaniu pošty svedok uviedol, že túto si v byte na Inžinierskej 22 v Košiciach tak žalobca ako aj svedok preberá každý osobne, v prípade neprítomnosti žalobcu svedok preberá poštu za žalobcu, pričom podľa pokynov doručovateľky sa buď podpíše svojím menom alebo menom žalobcu. Dňa 10.01.2012 za žalobcu prevzal doručovanú zásielku, podpísal ju menom žalobcu, poštu odložil do stolíka v obývačke na miesto, kde sa obvykle pošta odkladala. S písomnosťou sa žalobca dňa 10.01.2012 neoboznámil, toto bolo až v nasledujúcich dňoch. Svedok v rámci výsluchu pre porovnanie podpisov vyhotovil viacnásobne tak svoj vlastnoručný podpis, ako aj vzor svojho podpisu „za žalobcu“. 29/Vo všeobecnosti platí, že dôkazné bremeno spočíva na tom subjekte konania, ktorý od existencie ním tvrdených skutočností odvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky, a ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obo/52/2010 zo dňa 24. júna 2010). To, ktorá strana v spore nesie dôkazné bremeno, však predovšetkým vyplýva z hmotného práva; ním je ustanovené (alebo implikované) nielen to, aké skutočnosti sú pre vznik určitého nároku podstatné, ale spravidla z neho vyplýva (možno z neho vyvodiť) aj subjekt, v ktorého záujme alebo priamo koho povinnosťou je ich existenciu preukázať. V určitých právnych vzťahoch môže hmotné právo dôkazné bremeno aj výslovne rozdeľovať alebo úplne prenášať. 30/Samotná voľba iného druhu zásielky sama osebe nespôsobuje neplatnosť doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru, avšak len v prípade preukázania, že zásielka bola doručená do vlastných rúk adresáta, hoci aj išlo o doporučenú zásielku bez tejto výhrady. Údaje uvedené na potvrdení o doručení písomnosti sa považujú za pravdivé, ak nie je dokázaný opak, platí tak vyvrátiteľná domnienka, že údaje na doručenke zodpovedajú skutočnému stavu. Dôkazné bremeno tvrdenia, že k doručeniu nedošlo, sa ale presúva na toho, kto toto namieta, teda v danom prípade na žalobcu. 31/Odvolací súd už skôr konštatoval, že v súdenej veci, aj vzhľadom na rozdielne či meniace sa tvrdenia žalobcu, nepredstavuje výpoveď svedka Č. taký dôkaz, ktorý by presvedčivým spôsobom odstránil akékoľvek pochybnosti v otázke doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru, najmä vzhľadom na samotným svedkom označený vzťah k žalobcovi ako blízky, ale aj vzhľadom k tomu, že výpoveď svedka nebola podložená žiadnym ďalším dôkazom. 32/Zo znaleckého posudku č. XX/.XXXX zo dňa 16.11.2023, vyhotoveného súdnym znalcom PhDr. Igorom Grajciarom v odbore písmoznalectvo, odvetvie ručné písmo, je zrejmé, že „sporný podpis znejúci na meno D. T. označený ako XXX/.X na inkriminovanej doručenke z 10.01.2012 je pravdepodobnejšie, že je pravým podpisom D.. T. než že by to bol falzifikát typu napodobeniny. Upresniť záver nie je možné vzhľadom k tomu, že sporný podpis je významne zjednodušený typ podpisu majúci charakter tzv. parafy a neumožňuje preto synergicky posúdiť komplex viacerých, identifikačné hodnotných znakov, pretože proste v tak krátkom podpise neexistujú“. Znalec v odôvodnení znaleckého posudku konštatoval zastúpenie zhodných znakov nájdených medzi sporným podpisom (XXX/.X) a porovnávacou vzorkou podpisov (XXX - XXX) od žalobcu, ku ktorým vo všeobecnosti patrí „veľkosť“, „sklon“, „väzba“, „základňa a pozícia na riadku“, „nábehový a iniciálny pohyb“, „terminálna pasáž podpisu“ a „hlavná vertikála“. Okrem toho znalec uviedol, že vyššie boli publikované jednoznačné zhody vo všetkých skúmaných parametroch. Boli nájdené zhody najmä v niektorých nenápadných ukazovateľoch pri zachovanej dynamike a istote pohybu, čo by bolo pomerne náročné zimitovať prípadným falzifikátorom v tejto kombinácii istoty písacieho ťahu a prevažných zhôd aj v nenápadných znakoch. A to i napriek tomu, že podpis je významne zjednodušený a neposkytuje dostatočne široký komplex znakov na presnejší záver než iba v nízkom stupni pozitívnej pravdepodobnosti. 33/Podľa názoru odvolacieho súdu výsledky znaleckého dokazovania tak svedčia v prospech tvrdení žalovaného, keď znalec konštatoval, že podpis na predmetnej doručenke je pravdepodobnejšie pravým podpisom žalobcu, než že by to bol falzifikát typu napodobeniny. Aj v kontexte ďalších vykonaných dôkazov, realizovaných odvolacím súdom, najmä z porovnania podpisov svedka Č.K. zo dňa 11.11.2025, teda jeho podpisov „za žalobcu“ sú aj laickým posúdením dostatočne zrejmé rozdiely medzi sporným podpisom na doručenke z 10.01.2012 a podpismi svedka realizovanými dňa 11.11.2025 (celkom absentuje pre pravý podpis žalobcu charakteristická úvodná slučka v podobe obráteného písmena V, a to aj v prípade skráteného podpisu, teda tzv. parafy - viď podpisy skúmané znaleckým posudkom z č.l. 432 až 445 spisu). V neprospech tvrdení žalobcu nakoniec vyznieva aj jeho nedostatočná procesná aktivita, keď súdu nepreukázal napr. ani to, že sa v deň 10.01.2012 skutočne zúčastňoval na rehabilitáciách v zdravotníckom zariadení, čo by jeho tvrdenia aspoň spravdepodobnilo. 34/Podľa názoru odvolacieho súdu sa tak žalobcovi nepodarilo právnu domnienku v zmysle § 45 ods. 2 O.s.p. resp. § 205 CSP vyvrátiť. V súdenej veci je tak namieste prijať záver, že podpis na doručenke z 10.01.2012 je pravým podpisom žalobcu, keď opak preukázaný nebol, svedecká výpoveď svedka D. Č.K. sama osebe, bez podloženia ďalšími dôkazmi, nepostačuje na vyvrátenie zákonnej domnienky (§ 45 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 111 ods. 1 CSP a § 205 CSP).
35/Pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným tak skončil dňa 10.01.2012 (deň doručenia zásielky žalovaného obsahujúcej okamžité skončenie pracovného pomeru). Posledným dňom dvojmesačnej lehoty na podanie žaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru bol pondelok 12.03.2012, (v zmysle § 121 ods. 4 CSP, keď koniec lehoty pripadol na sobotu 10.03.2012). Žaloba žalobcu bola pritom doručená Okresnému súdu Košice až dňa 13.03.2012 len v písomnej forme, teda po uplynutí lehoty dvoch mesiacov vyplývajúcej z § 77 Zákonníka práce. Ak sa návrh na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru neuplatnil na súde najneskôr v posledný deň ustanovenej lehoty, nárok zaniká (§ 36 Zákonníka práce, podľa ktorého k zániku práva preto, že sa v ustanovenej lehote neuplatnilo, dochádza len v prípadoch uvedených v § 63 ods. 4 a 5, § 68 ods. 2, § 69 ods. 3, § 75 ods. 3, § 77, § 87a ods. 7, § 193 ods. 2 a § 240 ods. 9. Ak sa právo uplatnilo po uplynutí ustanovenej lehoty, súd prihliadne na zánik práva, aj keď to strana konania nenamietne). 36/Z vyššie uvedených dôvodov potom odvolaciemu súdu neostalo, než napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť (§ 388 CSP) a žalobu žalobcu zamietnuť. 37/Vzhľadom na spôsob rozhodnutia veci odvolacím súdom rozhodol tento o nároku na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania. Žalovaný mal v konaní nakoniec úspech v rozsahu 100%, v ktorom rozsahu mu potom odvolací súd nárok na náhradu trov priznal (§ 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP). 38/Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods.1 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).