Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4CoPr/6/2024 z 22. 1. 2025

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Krajský súd Bratislava 4CoPr/6/2024 1113201458 22. 01. 2025 Mgr. Ingrid Degmová Pospíšilová ECLI:SK:KSBA:2025:1113201458.4

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a sudcov JUDr. Valérie Kleinovej, st. a JUDr. Anny Kašajovej v spore žalobcu: Ľ. R., nar. X. G. XXXX, bytom E. M. XXX, právne zastúpený: SODOMA VULGAN, spol. s r. o. so sídlom Kominárska 2, 4, Bratislava, proti žalovanému: Železnice Slovenskej republiky so sídlom Klemensova 8, Bratislava, IČO: 31 364 501, o zaplatenie 3.297,91 € s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 18. marca 2024 č. k. B1-24Cpr/1/2013-706 takto rozhodol: I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej mení tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania v kapitalizovanej sume 358,41 eur, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku a vo zvyšku žalobu žalobcu zamieta. II. Žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania

nepriznáva.

odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa proti žalovanému domáhal zaplatenia sumy 531,32 € titulom nezaplatených úrokov z omeškania v súvislosti s plneniami, ktoré plnil žalovaný žalobcovi ako mzdové nedoplatky. Žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania. 2. Žalobca v žalobe tvrdil, že bol zamestnancom žalovaného a vykonával prácu hasiča. V žalobe poukázal na výpočet žalovaných nárokov, pričom sa domáhal 128,61 € za rok 2009, 240,75 € za rok 2010 a 131,53 € za rok 2011 (súčet týchto súm podľa napadnutého rozsudku nekorešponduje so žalovanou istinou). 3. Žalovaný sa k žalobe vyjadril a nárok rozporoval. Minimálne za obdobie od augusta 2009 do decembra 2009 mal nárok za premlčaný. Návrh označil za nejasný, nemal za zrejmé, ako žalobca dospel k žalovanej sume. Namietol, že v žalobe počet zmien nebol stanovený presne, ale kolísal, ďalej počas pracovnej pohotovosti dochádzalo k situácii, kedy bol ohlásený požiar a žalobca odišiel na výkazy práce, resp. ako nadčas, t. j. nemohol mu zároveň vzniknúť nárok na mzdu za pracovnú pohotovosť a nepatrí mu zaň úrok z omeškania, a opomenul žalobca tiež, že časť zmien neodpracoval z titulu čerpania dovolenky, náhradného voľna, PN, resp. iných skutočností. 4. Na to reagoval žalobca podaním z 11. júna 2014, ktoré doplnil v podaní zo 7. októbra 2014, v ktorých poukázal na to, že u žalovaného bola vykonaná kontrola Inšpektorátom práce Žilina (ďalej len „IP Žilina“). Napriek zisteniam inšpektorátu práce žalobcovi bola vyplatená hodinová tarifná mzda 1,89 €/h namiesto 3,32 €/h za rok 2009, 1,97 €/h namiesto 3,39 €/h za rok 2010, 2,03 €/h namiesto 3,50 €/h za rok 2011, 2,09 €/h namiesto 3,55 €/h za rok 2012, a 2,16 €/h namiesto 3,83 €/h za rok 2013, čím žalobca porušil

zákon č. 462/2007 Z. z. o organizácii pracovného času v doprave a o zmene a doplnení zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 309/2007 Z. z. (ďalej len „zákon č. 462/2007 Z. z.“). Za roky 2009, 2010 a 2011 patrí žalobcovi náhrada mzdy minimálne v rozsahu pracovnej pohotovosti. Tvrdil, že počas pracovnej pohotovosti bol prítomný na pracovisku a preto si nárokuje nedoplatok nárokovaných mzdových náhrad za náhradu za pracovnú pohotovosť podľa § 4 ods. 6 zákona č. 462/2007 Z. z. Rozdiel za rok 2011 medzi sumou konštatovanou IP a sumou vyplácanou za pracovnú pohotovosť tvoril 1,47 €/h, čím ukrátil žalovaný žalobcu celkovo o 6.940,05 €. Žalobca má nárok na doplatenie od žalobcu sumu 5.935,80 € titulom náhrad a 1.004,25 € titulom úrokov. Žalovaný uhradil určité platby žalobcovi, preto žalobca započítal všetky tieto platby predstavujúce započítanie na platby v roku 2009 v prospech celkovej dlžnej sumy, pričom ide o (i) platbu vo výške 60% cca. z pôvodného nároku, a (ii) iné platby poskytnuté žalovaným v prospech žalobcov za účelom urovnania sporu. Hodnota dlžnej sumy, ktorú žiada sa zvýši na sumu 4.410,45 € a úrok 1.004,24 €. Dlžná suma podľa žalobcu je 5.414,69 €. Žalobca mal nárok na sumu 3,5 €/h, žalovaný plnil len 2,03 €/h, žalovaný plnil 1.525,32 € na istinu; nárok má na úroky z tejto sumy. 5. Podaním doručeným súdu dňa 7. apríla 2015 navrhol žalobca zmenu žaloby s tým, že sa domáha zaplatenia sumy výške 4.050,24 € a k tomu úrok z omeškania 9% p. a. z 233,55 € od 13. augusta 2009 až do zaplatenia, úrok z omeškania 9% p. a. z 207,60 € od 13. septembra 2009 až do zaplatenia, úrok z omeškania 9% p. a. z 207,60 € od 13. októbra 2009 až do zaplatenia, úrok z omeškania 9% p. a. z 207,60 € od 13. novembra 2009 až do zaplatenia, úrok z omeškania 9% p. a. z 155,70 € od 13. decembra 2009 až do zaplatenia, úrok z omeškania 9% p. a. z 259,50 € od 13. januára 2010 až do zaplatenia, úrok z omeškania 9% p. a. z 246,38 € od 13. februára 2010 až do zaplatenia, úrok z omeškania 9% p. a. z 273,75 € od 13. marca 2010 až do zaplatenia, úrok z omeškania 9% p. a. z 246,38 € od 13. apríla 2010 až do zaplatenia, úrok z omeškania 9% p. a. z 241,81 € od 13. mája 2010 až do zaplatenia, úrok z omeškania 9% p. a. z 191,63 € od 13. júna 2010 až do zaplatenia, úrok z omeškania 9% p. a. z 191,63 € od 13. júla 2010 až do zaplatenia, úrok z omeškania 9% p. a. z 246,38 € od 13. augusta 2010 až do zaplatenia, úrok z omeškania 9% p. a. z 191,63 € od 13. septembra 2010 až do zaplatenia, úrok z omeškania 9% p. a. z 246,38 € od 13. októbra 2010 až do zaplatenia, úrok z omeškania 9% p. a. z 136,88 € od 13. novembra 2010 až do zaplatenia, úrok z omeškania 9% p. a. z 219,00 € od 13. decembra 2010 až do zaplatenia, úrok z omeškania 9% p. a. z 246,38 € od 13. januára 2011 až do zaplatenia, úrok z omeškania 9% p. a. z 246,38 € od 13. februára 2011 až do zaplatenia, úrok z omeškania 9% p. a. z 246,38 € od 13. marca 2011 až do zaplatenia, úrok z omeškania 9,25% p. a. z 246,38 € od 13. apríla 2011 až do zaplatenia, úrok z omeškania 9,25% p. a. z 273,75 € od 13. mája 2011 až do zaplatenia, úrok z omeškania 9,25% p. a. z 246,38 € od 13. júna 2011 až do zaplatenia, úrok z omeškania 9,50% p. a. z 164,25 € od 13. júla 2011 až do zaplatenia, úrok z omeškania 9,50% p. a. z 246,38 € od 13. augusta 2011 až do zaplatenia, úrok z omeškania 9,50% p. a. z 246,38 € od 13. septembra 2011 až do zaplatenia, úrok z omeškania 9,50% p. a. z 239,53 € od 13. októbra 2011 až do zaplatenia, úrok z omeškania 9,25% p. a. z 273,75 € od 13. novembra 2011 až do zaplatenia, úrok z omeškania 9,25% p. a. z 205,31 € od 13. decembra 2011 až do zaplatenia, úrok z omeškania 9% p. a. z 282,46 € od 13. januára 2012 až do zaplatenia, úrok z omeškania 9% p. a. z 287,25 € od 13. februára 2012 až do zaplatenia, úrok z omeškania 9% p. a. z 268,10 € od 13. marca 2012 až do zaplatenia, úrok z omeškania 9% p. a. z 258,53 € od 13. apríla 2012 až do zaplatenia, úrok z omeškania 9% p. a. z 258,53 € od 13. mája 2012 až do zaplatenia, úrok z omeškania 9% p. a. z 229,80 € od 13. júna 2012 až do zaplatenia, úrok z omeškania 8,75% p. a. z 272,89 € od 13. júla 2012 až do zaplatenia, a úrok z omeškania 8,75% p. a. z 229,80 € od 13. augusta 2012 až do zaplatenia. V podaní uviedol, že žalovaná suma je rozdiel toho, čo malo byť žalobcovi za celé obdobie vyplatené a toho, čo už bolo priznané. Súd túto zmenu žaloby pripustil uznesením zo dňa 13. júla 2015, č. k. 24Cpr/1/2013-90. 6. Žalovaný sa k takto zmenenej žalobe vyjadril v podaní z 12. augusta 2020. Poukázal na to, že žalobca uplatnil nové nároky, vo vzťahu k nim uplatnil námietku premlčania. Žaloba, ako aj rozšírenie sú nejasné a nezrozumiteľné. Žalovaný vyplatil žalobcovi všetky jeho oprávnené nároky v sume 2.869,37 € s príslušnými úrokmi z omeškania 261,54 €. Nároky žalobcu naďalej neuznáva. Trvá na tom, že čas medzi 18:00 h a 24:00 h je pracovnou pohotovosťou na pracovisku a poukázal na § 4 ods. 1 zákona č. 462/2007 Z. z., § 96 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení účinnom do 31. decembra 2011 (ďalej len „Zákonník práce“) a analýzu úniovej právnej úpravy. Poukázal na to, že zamestnancovi za neaktívnu časť pohotovosti nepatrí celá základná zložka mzdy, ale len jej pomerná časť. Jej výška podlieha dohode medzi zamestnávateľom a zamestnancom, resp. dohode v kolektívnej

zmluve. Uplatnený nárok považuje za nezrozumiteľný a nejasný. Pre prácu nadčas sa vyžaduje, aby išlo o výkon práce, pričom žalobca počas časového úseku označeného ako odpočinok na pracovisku prácu nevykonával, len bol pripravený na výkon práce. Prvýkrát si tieto nároky uplatnil až podaním doručeným súdu 2. apríla 2015. Žalobu žiadal zamietnuť. Žalobca na podanie nereagoval. 7. Žalobca v podaní z 11. júla 2022 žiadal pripustiť zmenu žaloby tak, že okrem náhrady trov konania sa domáha len sumy vo výške 2.293,67 € a úrokov z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 78,23 € od 13. septembra 2009 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 74,88 € od 13. októbra 2009 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 69,54 € od 13. novembra 2009 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 72,61 € od 13. decembra 2009 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 52,15 € od 13. januára 2010 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 82,12 € od 13. februára 2010 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 104,18 € od 13. marca 2010 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 93,12 € od 13. apríla 2010 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 90,14 € od 13. mája 2010 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 82,25 € od 13. júna 2010 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 70,11 € od 13. júla 2010 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 65,18 € od 13. augusta 2010 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 83,80 € od 13. septembra 2010 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 60,18 € od 13. októbra 2010 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 83,80 € od 13. novembra 2010 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 50,08 € od 13. decembra 2010 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 74,49 € od 13. januára 2011 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 80,56 € od 13. februára 2011 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 100,94 € od 13. marca 2011 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 80,56 € od 13. apríla 2011 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 86,90 € od 13. mája 2011 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 89,52 € od 13. júna 2011 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 86,90 € od 13. júla 2011 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 53,71 € od 13. augusta 2011 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 80,56 € od 13. septembra 2011 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 86,90 € od 13. októbra 2011 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 96,56 € od 13. novembra 2011 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 96,56 € od 13. decembra 2011 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 67,14 € od 13. januára 2012 do zaplatenia, ako aj sumy 1.004,24 €. Ako dôvody pre uvedenú zmenu žalobca uviedol, že v obdobných veciach došlo k rozhodnutiam na súdoch vyššej inštancie (veci vedené tunajším súdom pod sp. zn. 19Cpr/4/2012, 6Cpr/2/2013 a 12Cpr/7/2012). Ďalej poukázal na viaceré rozhodnú otázky podstatné pre zákonné rozhodnutie vo veci, konkrétne: (i) aký právny predpis je na daný vzťah potrebné aplikovať, (ii) aká je správna metodika výpočtu pomernej časti základnej zložky mzdy žalobcu, (iii) aká bola výška základnej zložky mzdy žalobcu, (iv) koľko hodín pracovnej pohotovosti strávil žalobca za rozhodné obdobie, (v) akú výšku mzdy dostal žalobca za pracovnú pohotovosť vyplatenú podľa kolektívnej zmluvy (uviedol výšku platieb za roky 2010 až 2012), (vi) prečo nie je možné akceptovať názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) o aplikácii kolektívnej zmluvy, (vii) ako je potrebné vysporiadať sa s námietkami o zmene žaloby zo strany žalovaného a (viii) aká výška mzdy má byť teda žalobcovi doplatená, t. j. 2.275,46 € ako istina a úroky z omeškania 1.004,24 €. Súd prvej inštancie zmenu žaloby pripustil na pojednávaní konanom dňa 19. septembra 2022. Podanie tiež podľa obsahu vyhodnotil aj ako čiastočné späťvzatie v tej časti žaloby, v ktorej táto zmenená žaloba prevyšovala dovtedy žalovaný nárok a preto v tejto prevyšujúcej časti konanie zastavil uznesením z 20. septembra 2022, č. k. 24Cpr/1/2013-362. 8. Bývalý Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 23. januára 2023, č. k. 24Cpr/1/2023-391, vo veci rozhodol a žalobu zamietol a žalobcovi uložil zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100%. Na odvolanie žalobcu vo veci konal Krajský súd v Bratislave, ktorý ako súd odvolací uznesením z 28. septembra 2023, č. k. 4CoPr/7/2023 - 447 (ďalej len „zrušujúce uznesenie“) citovaný rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 9. V odôvodnení zrušujúceho uznesenia krajský súd vyslovil právny názor, že procesný postup súdu prvej inštancie pred vydaním tohto rozhodnutia nebol správny a konzistentný, ale naopak zmätočný a tým neudržateľný, nakoľko najskôr vydaním uznesenia zo dňa 12.09.2014 č. k. 24Cpr1/2013-52, ktorým vyzval žalobcu na odstránenie vád žaloby, avšak len ohľadom výšky a počiatku omeškania žalovaného s plnením peňažného dlhu, deklaroval, že žaloba obsahuje skutočnosti, na základe ktorých možno určiť predmet sporu. Teda ak následne zistil absenciu tejto podstatnej náležitosti žaloby, nesplnil si zákonnú povinnosť podľa ust. § 129 ods. 1, 2 CSP a nevyzval žalobcu na doplnenie chýbajúcich náležitostí neúplnej žaloby, resp. nevyužil ani oprávnenie podľa § 150 ods. 2 CSP na dopočutie žalobcu k skutkovým tvrdenia, hoci úplné opísanie rozhodujúcich skutočností je v zmysle § 132 ods. 1 podstatnou náležitosťou žaloby. Odvolací súd súhlasí s tým, že neunesenie dôkazného bremena v rovine tvrdenia

vedie k neúspechu strany v spore v podobe zamietnutia žaloby. Avšak za situácie, keď žaloba je neúplná vzhľadom na absenciu skutkových tvrdení, je povinnosťou súdu postupovať podľa § 129 ods. 1, 2 CSP v záujme odstrániť vadu žaloby a až následne za situácie, ak žalobca po odstránení vady žaloby, ale v prípade, ak nevie uniesť bremeno tvrdenia predpokladané hypotézou právnej normy, ktorá má byť na daný spor aplikovaná, žalobu pre neunesenia dôkazného bremena zamietnuť. Pokiaľ žalobca poukazoval na iné obdobné konania na Okresnom súde Bratislava I, preskúmané aj odvolacím súdom, v ktorých bolo žalobám s obdobným predmetom sporu založeným na obdobných skutkových základoch vyhovené, podľa odvolacieho súdu nemohol súd prvej inštancie túto námietku odbiť, ale je povinný pri svojom rozhodovaní zohľadniť všetky rozhodnutia v skutkovo obdobných sporoch a ak dospeje k odlišným záverom, tieto musia byť podporené náležitou argumentáciou, nakoľko rozdielna rozhodovacia prax súdu o „totožných“, resp. obdobných veciach nie je žiaduca. Zákonná formulácia princípu právnej istoty vyjadrená v čl. 2 CSP chráni hodnotu predvídateľnosti práva resp. súdnych rozhodnutí ako jednu z najvyšších ústavných hodnôt materiálneho právneho štátu. V zmysle odseku 2 citovaného článku je právnou istotou stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má (podľa odseku 3 tohto článku, pozn.) právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu. Inými slovami, princíp predvídateľnosti rozhodovania a rozhodnutia znamená, že účastníci právnych vzťahov môžu legitímne očakávať, že štátne orgány budú v skutkovo a právne porovnateľných prípadoch rozhodovať rovnako. Iba takýto postup rešpektuje právnu istotu a jeho dôsledné dodržiavanie sa významne pozitívne prejavuje aj v rámci celkového nazerania spoločnosti na význam a úlohu práva. Na druhej strane je nutné uviesť, že predvídateľnosť práva nemožno vnímať absolútne. Obdobnú vec je možné rozhodnúť aj inak než v predošlých prípadoch. V takom prípade je však súd povinný svoje závery riadne, racionálne a ústavne konformne odôvodniť (čl. 2 ods. 3 CSP), a to takým spôsobom, aby predošlé rozhodnutia neboli ignorované, ale práve naopak, aby sa s nimi súd argumentačne vysporiadal (nález Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 289/2017 zo dňa 21.11.2017). Navyše bol procesný postup súdu prvej inštancie zmätočný v tom, že najskôr vyhovel návrhu žalobcu na prerušenie konania do vypracovania znaleckého posudku v inom konaní, zrejme v záujme jeho budúceho využitia pre účely rozhodnutia sporu, následne však v zmysle odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol, že na závery znaleckého dokazovania realizovaného v inom spore nemôže prihliadať. 10. Vzhľadom na to súd prvej inštancie následne v rámci prípravy pojednávania po vrátení veci výzvou zo 16. januára 2024 vyzval žalobcu podľa § 150 ods. 2 CSP o doplnenie skutkových tvrdení k základu a výške žalovaného nároku, pričom tieto žalobca doplnil v podaní doručenom mu dňa 14. februára 2024. Žalobca špecifikoval skutkové tvrdenia týkajúce sa jednotlivých mesiacov obdobia od augusta 2009 do decembra 2011 (ďalej len „rozhodné obdobie“), počas ktorých vykonával prácu pre žalovaného s rozčlenením informácií na jednotlivé mesiace, výšky hodinových miezd a špecifikoval spôsob výpočtu výšky žalovaného nároku. 11. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie listinami, ktoré predložil žalobca: oznámenie IP Žilina o vybavení podania z 11. marca 2013, č. 116/13-2.3/4168, tabuľky tarifných tried účinnosť od 1. mája 2013, tabuľka tarifných tried od 1. januára 2012, mzdové dekréty, dodatok k pracovnej zmluve, dohoda o zmene pracovnej zmluvy, kolektívne zmluvy žalovaného na r. 2008-2011, 2012, a mzdové listy. Dokazovanie vykonal aj listinami, ktoré predložil žalovaný: smernica č. XXX/XXXX/XXX-O. XXX, zmena č. 12 z 9. februára 2009, zmena č. 13 z 12. januára 2010, zmena č. 14 - dodatok č. 4 z 13. januára 2011, mzdové tarify, zmena turnusu z 21. augusta 2012 s prílohami a mailovou komunikáciou, mailová komunikácia zástupcu žalobcu so žalovaným, mzdové listy a výpočet úrokov. Na návrh žalobcu vykonal dokazovanie aj znaleckým posudkom JUDr. Ing. Edity Lukáčikovej č. 6/2016 z 15. februára 2016, ktorý zabezpečil zo spisu vedeného Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 19Cpr/7/2012. Z tohto dôvodu pre nadbytočnosť nepripojil spis Okresného súdu Bratislava I so sp. zn. 19Cpr/7/2012, pretože cieľom tohto návrhu bolo oboznámiť znalecký posudok JUDr. Ing. Edity Lukáčikovej, ktorý súd prvej inštancie založil do spisu a pripojenie celého spisu preto nemal za potrebné. 12. Z takto vykonaného dokazovania zistil súd prvej inštancie nasledovný skutkový stav. 13. Z dohody o zmene pracovnej zmluvy z 1. apríla 1992 mal za preukázané, že žalobca uzatvoril pracovnú zmluvu s Československým štátnymi dráhami, Bratislavská oblasť, Správa požiarnej ochrany

železníc, dňa 7. novembra 1986, pričom uvedeným dodatkom sa zmenila pracovná zmluva na dobu neurčitú a došlo k zmene funkcie na: hasič. Z dodatku k pracovnej zmluve uzatvorenej dňa 22. apríla 2002 medzi Železnicami Slovenskej republiky, Závod protipožiarnej ochrany železníc, o. z., mal za preukázané, že mzdové podmienky boli upravené v samostatnom mzdovom dekréte v súlade so smernicou pre odmeňovanie zamestnancov ŽSR, ktorá bola súčasťou kolektívnej zmluvy. Z hľadiska mzdových podmienok mal za preukázané, že na žalobcu sa v rozhodnom čase vzťahovala aj kolektívna zmluva na r. 2008-2011, ktorá bola uzatvorená zástupcami zamestnancov so žalovaným pre tieto obdobia. Z kolektívnej zmluvy ŽSR 2008-2011 mal za preukázané dojednanie v bode 51, podľa ktorého bol výplatný termín mzdy žalobcu určený na 13. deň v mesiaci. V bode 50 je uvedené, že zamestnancom žalovaného sa zaručuje výplata mzdy vo výške podľa smernice pre odmeňovanie zamestnancov ŽSR. Z tabuliek na č. l. 162 až 165 mal za preukázané mzdové tarify u žalovaného účinné od 1. januára 2009. Z tabuľky „Tabuľka tarifných tried účinnosť od 1.5.2013“ mal za preukázané tarifné triedy u žalovaného za obdobie od 1. januára 2012 do 1. mája 2013 a samostatne od 1. mája 2013. Z mzdových dekrétov vystavených žalovaným zistil, že žalobca bol od 1. januára 2009 v tarifnej triede 07 v ročnom pásme 07 so mzdou 532,43 € mesačne, čo zodpovedá, ako je preukázané, aj tabuľke mzdových taríf (č. l. 162). Žalobca bol od 1. februára 2010 v tarifnej triede 08 v ročnom pásme 07 so mzdou 584,11 € mesačne. Žalobca bol od 1. januára 2012 v tarifnej triede 08 so mzdou 613 € mesačne, čo mal súčasne za preukázané tabuľkou tarifných tried od 1. januára 2012 do 1. mája 2013. 14. Súd prvej inštancie konštatoval, že súčasne obsah mzdových dekrétov korešponduje s obsahom mzdových listov na č. l. 313-338 za mesiace 8/09, 9/09, 10/09, 11/09, 12/09, 1/10, 3/10, 4/10, 5/10, 6/10, 7/10, 8/10, 9/10 10/10, 11/10, 12/10, 1/11, 2/11, 3/11, 4/11, 5/11, 6/11, 7/11, 8/11, 9/11, 10/11, 11/11, a 12/11. Zo mzdových listov na č. l. 175 až 183 mal za preukázané výšky miezd žalobcu na výplatu a jednotlivé zložky mzdy za r. 2009-2012, a 2014. Zo mzdového listu žalobcu pre rok 2009, 2010 a 2011 (č. l. 175-178) a z výplatných pások žalobcu za roky 2009-2011 (č. l. 313-338) zistil, že žalobca odpracoval tieto hodiny: mesiac 8/2009: 117,70 h, mesiac 9/2009: 143,45 h, mesiac 10/2009: 94,15 h, mesiac 11/2009: 160,50 h, mesiac 12/2009: 138,10 h, mesiac 1/2010: 165,85 h, mesiac 2/2010: 149,80 h, mesiac 3/2010: 163,85 h, mesiac 4/2010: 160,50 h, mesiac 5/2010: 164,85 h, mesiac 6/2010: 149,00 h, mesiac 7/2010: 133,75 h, mesiac 8/2010: 130,75 h, mesiac 9/2010: 144,45 h, mesiac 10/2010: 149,80 h, mesiac 11/2010: 112,35 h, mesiac 12/2010: 108,05 h, mesiac 1/2011: 165,85 h, mesiac 2/2011: 149,80 h, mesiac 3/2011: 165,85 h, mesiac 4/2011: 160,50 h, mesiac 5/2011: 149,80 h, mesiac 6/2011: 144,45 h, mesiac 7/2011: 133,75 h, mesiac 8/2011: 149,80 h, mesiac 9/2011: 127,40 h, mesiac 10/2011: 126,25 h, mesiac 11/2011: 149,80 h, mesiac 12/2011: 131,75 h. Z mzdového listu žalobcu pre rok 2009, 2010 a 2011 (č. l. 175-178) a z výplatných pások žalobcu za roky 2009-2011 zistil, že žalobca mal nasledovnú mzdu: mesiac 8/2009: 392,97 €, mesiac 9/2009: 494,91 €, mesiac 10/2009: 314,35 €, mesiac 11/2009: 553,73 €, mesiac 12/2009: 461,08 €, mesiac 1/2010: 553,73 €, mesiac 2/2010: 584,11 €, mesiac 3/2010: 577,07 €, mesiac 4/2010: 584,11 €, mesiac 5/2010: 580,59 €, mesiac 6/2010: 542,26 €, mesiac 7/2010: 471,06 €, mesiac 8/2010: 460,50 €, mesiac 9/2010: 525,70 €, mesiac 10/2010: 527,59 €, mesiac 11/2010: 408,88 €, mesiac 12/2010: 380,55 €, mesiac 1/2011: 584,11 €, mesiac 2/2011: 584,11 €, mesiac 3/2011: 584,11 €, mesiac 4/2011: 584,11 €, mesiac 5/2011: 527,59 €, mesiac 6/2011: 525,70 €, mesiac 7/2011: 471,06 €, mesiac 8/2011: 527,59 €, mesiac 9/2011: 463,65 €, mesiac 10/2011: 444,65 €, mesiac 11/2011: 545,17 €, mesiac 12/2011: 464,02 €. 15. Z bodu 82 smernice pre odmeňovanie zamestnancov ŽSR č. XXX/XXXX/XXX-O. XXX so zapracovanými zmenami 1 až 11 (ďalej len „smernica žalovaného“), zo zmeny 13 k tejto smernici z 12. januára 2010 a zo zmeny č. 14 k tejto smernici z 13. januára 2011 mal za preukázané, že mzda za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti, ak sa zamestnanec zdržiava na pracovisku bola 1,89 € pre rok 2009, 1,97 € pre rok 2010 (nie 1,98 € ako nesprávne uviedol žalovaný v prepočte na č. l. 183) a 2,03 € pre rok 2011. Zo znenia smernice zistil, že zamestnancovi žalovaného sa stanoví tarifná mzda formou mesačnej mzdy, ktorá zodpovedá tarifnej triede, do ktorej je zamestnanec zaradený, pričom hodinová mzdová tarifa sa uplatní vtedy, ak si to vyžaduje použitá forma mzdy, prípadne charakter práce (bod 13). Mzdové tarify (mesačná mzda a hodinové mzdové tarify) jednotlivých tarifných tried tvoria prílohu smernice (bod 15). Tiež mal z nej za preukázané, že pre odmeňovanie zamestnancov žalovaného, okrem tých, s ktorými bola dohodnutá zmluvná mzda, sa uplatňuje časová mzda (bod 18). 16. V konaní označil za sporné, koľko hodín žalobca odpracoval v rámci pracovnej pohotovosti. Z prepočtu na č. l. 183 spisu zistil, že žalobca vykonal tieto etapy pracovnej pohotovosti: mesiac 8/2009: 42 h, mesiac 9/2009: 48 h, mesiac 10/2009: 36 h, mesiac 11/2009: 48 h, mesiac 12/2009: 39 h, mesiac

1/2010: 60 h, mesiac 2/2010: 48 h, mesiac 3/2010: 63 h, mesiac 4/2010: 60 h, mesiac 5/2010: 45 h, mesiac 6/2010: 43 h, mesiac 7/2010: 54 h, mesiac 8/2010: 43 h, mesiac 9/2010: 54 h, mesiac 10/2010: 54 h, mesiac 11/2010: 42 h, mesiac 12/2010: 36 h, mesiac 1/2011: 66 h, mesiac 2/2011: 54 h, mesiac 3/2011: 54 h, mesiac 4/2011: 59 h, mesiac 5/2011: 56 h, mesiac 6/2011: 48 h, mesiac 7/2011: 48 h, mesiac 8/2011: 54 h, mesiac 9/2011: 45 h, mesiac 10/2011: 45 h, mesiac 11/2011: 54 h, mesiac 12/2011: 45 h. Tieto časy mal súd prvej inštancie za preukázané. Nemal za preukázané, že tieto pracovné pohotovosti vykonal žalobca v rozsahu 60/mesiac ako žalobca tvrdil na č. l. 3 v žalobe, pretože uznal za dôvodnú výhradu žalovaného, že tieto hodnoty nezohľadňovali, že žalobca niekedy čerpal dovolenku alebo náhradné voľno. Nevykonal preto vždy 60 hodín pracovnej pohotovosti každý mesiac, čo napokon žalobca akceptoval (č. l. 230 a odpoveď na otázku iv.). Súčasne pre vylúčenie pochybností súd prvej inštancie uviedol, že žalobca mal možnosť preukázať prípadný opak, no na pojednávanie sa nedostavil, hoci ho súd prvej inštancie predvolal, pričom jeho zástupca uviedol na pojednávaní, že jeho výsluch nie je potrebný a postačujú listiny, ktoré boli stranami predložené. 17. Zo mzdového listu žalobcu pre rok 2012 mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobcovi boli spätne za roky 2009 až 2011 vyplatené mzdové nároky za pracovnú pohotovosť (i) za rok 2011 dňa 13. júla 2012 vo výške 493,29 € a dňa 13. septembra 2012 v sume 781,55 €, (ii) za rok 2010 v sume 1.191,96 € dňa 13. septembra 2012 a (iii) za rok 2009 v sume 402,57 € dňa 13. septembra 2012. Spolu teda vyplatil 2.869,37 €. Pre úplnosť dodal, že podľa všetkého však došlo k chybe pri prepočte, pretože žalovaný vychádzal v prípade roka 2010 zo sumy mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti 1,98 €, hoci podľa zmeny č. 13 (č. l. 160) to malo byť len 1,97 €. Inými slovami, žalovaný mal vyplatiť žalobcovi len 1.185,94 € (pri východiskovej hodnote 1,97 €/h), nie 1.191,96 € (pri hodnote 1,98 €/h). Žalovaný mal teda vyplatiť žalobcovi mzdové nároky len 2.863,35 € namiesto 2.869,37 €, ktoré vyplatil. Z ostatných dôkazov nezistil súd prvej inštancie žiadne iné, pre rozhodnutie významné skutočnosti. 18. Odvolací súd v zrušujúcom uznesení uviedol, že „procesný postup súdu prvej inštancie zmätočný v tom, že najskôr vyhovel návrhu žalobcu na prerušenie konania do vypracovania znaleckého posudku v inom konaní, zrejme v záujme jeho budúceho využitia pre účely rozhodnutia sporu, následne však v zmysle odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol, že na závery znaleckého dokazovania realizovaného v inom spore nemôže prihliadať“. Preto sa súd prvej inštancie k tomuto dôkazu a k vzniknutej zmätočnej situácii vyjadril samostatne tak, že žalobca navrhol, aby súd vykonal ako dôkaz znalecký posudok JUDr. Ing. Edity Lukáčikovej č. 6/2016 (ďalej len „ZP č. 6/2016“), ktorý je založený v archívnom súdnom spise Okresného súdu Bratislava I so sp. zn. 19Cpr/7/2012. Súd prvej inštancie tento dôkaz vykonal, ale napokon z neho nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by boli významné pre dané rozhodnutie. Predovšetkým uznal, že dané konanie bolo prerušené do vyhotovenia predmetného ZP č. 6/2016, ktorý bol zhotovovaný v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 19Cpr/7/2012. Predošlý zákonný sudca bol totiž názoru, že „výsledok znaleckého dokazovania nariadeného v konaní vedenom pod sp. zn. 19Cpr/7/2012 bude aplikovateľný v tomto konaní, nakoľko bližšie ozrejmí formu a spôsob výpočtu odmeňovania zamestnancov za sporné obdobie u žalovaného“ (druhá strana uznesenia z 8. decembra 2015, sp. zn. 24Cpr/1/2013-105). Podľa súdu prvej inštancie sa však toto očakávanie nenaplnilo a ZP č. 6/2016 nepriniesol pre dané konanie žiadne použiteľné, či inak relevantné závery. 19. Prvým dôvodom podľa súdu prvej inštancie je, že ZP č. 6/2016 sa žalobcu a jeho mzdových pomerov a situácie u žalovaného nijako netýka, ani nijako nerieši výpočty týkajúce sa mzdových nárokov žalobcu. Inak by tomu bolo, ak by vykonávali všetky pracovné pohotovosti obaja žalobcovia (t. j. v danej veci a žalobca z veci so sp. zn. 19Cpr/7/2012) zhodne a naraz po celé tri roky rozhodného obdobia, čo považoval súd prvej inštancie za ťažko možné a žalobca nič také ani netvrdil. Druhým dôvodom podľa súdu prvej inštancie je, že súčasný zákonný sudca je názoru, že nielenže tento posudok nič pre danú vec nepriniesol, ale znalkyňa riešila v tomto posudku výlučne právne otázky, čo jej nijako neprislúcha. Ide o judikovanú notorietu známu dokonca aj zo staršej judikatúry. Podľa nej „nie je vecou znalcov, oznamovať súdu svoje názory na právne otázky“ (Vážny, č. 2666/1926, rozhodnutie z 18. februára 1927, sp. zn. Zm I 694/26), resp. účelom znaleckého posudku je objasnenie skutkových okolností na základe odborných znalostí v príslušnom odbore. Znalcovi neprislúcha riešiť právne otázky (v tomto zmysle napr. R 56/1965, rozhodnutie Najvyššieho súdu zo 7. mája 1965, sp. zn. 10 Tz 29/65). Toto pochybenie sa podľa súdu prvej inštancie tiahne ako „červená niť“ celým znaleckým posudkom a prejavuje sa v nasledovných konkrétnych nedostatkoch.

20. Znalkyňa v ZP č. 6/2016 odpovedala na 14 otázok. V I. otázke mala ustáliť, či bolo rozloženie pracovného času žalobcu pre zamestnancov žalovaného „v súlade s platnými právnymi predpismi SR“. Ide o zjavne právnu otázku, pretože riešiť otázku súladu rozloženia pracovného času s právnymi predpismi je nepochybne otázkou právnou, nie skutkovou. V II. otázke mala zodpovedať, či „z rozloženia pracovného času odporcu pre zamestnancov závodu požiarnej ochrany ŽSR, bola v spornom období od 01.12.2009 do 30.06.2012 pracovná pohotovosť navrhovateľa (ako zamestnanca ZPO ŽSR) mimo rámec rozvrhu pracovných zmien a nad určený týždenný pracovný čas alebo nie“. Tu ide o skutkovú otázku, ale týkajúcu sa inej osoby než je žalobca v tejto veci, ako aj pracovných smien tejto osoby. Pre danú vec sú tieto skutkové závery nepoužiteľné. V III. otázke mala znalkyňa posúdiť správnosť výpočtu hodinovej mzdy za tzv. neaktívnu časť pracovnej pohotovosti, ako aj správnosť jej určenia. Tu je súd názoru, že znalkyňa môže síce vykonávať výpočty, napríklad ak sú zložité (zložitými ale nie sú napr. násobenia zlomkov ako v danom prípade), no posudzovanie jej správnosti určenia v kolektívnej zmluve žalovaného v kontexte § 96 ods. 3 Zákonníka práce a § 120 Zákonníka práce je opäť právnou otázkou, pretože táto činnosť prislúcha len súdu, nie znalkyni. Inými slovami, znalkyňa môže robiť výpočty alebo ich varianty pre rôzne situácie, ale nemá hodnotiť súlad týchto záverov s právnou úpravou. Okrem toho, výpočty znalkyne k tejto otázke na s. 94 až 98 v ZP č. 6/2016 sú natoľko jednoduché, pretože ide o základné algebraické operácie (súčin a podiel zlomkov a sčítanie), že súd opäť nerozumie, prečo bolo potrebné vo veci so sp. zn. 19Cpr/7/2012 na tieto elementárne matematické operácie ustanoviť znalca. Už vôbec nerozumie súd tomu, v čom ide o odborné otázky vyžadujúce znalecký posudok z odvetvia ekonómie a manažmentu. 21. V IV. otázke mala znalkyňa zodpovedať, či tzv. neaktívna časť pracovnej pohotovosti sa posudzuje ako výkon práce. Táto otázka je mimoriadne „zvláštna“. Súd to tak hodnotí nielen preto, že opäť ide o výlučne právnu otázku, ale preto, že túto otázku už takmer 9 rokov pred zadaním znaleckého posudku zodpovedal Súdny dvor (napríklad v uznesení z 11. januára 2007, Jan Vorel, C-437/05, EU:C:2007:23, bod 27). Nie je preto zrejmé, prečo vlastne súd od znalkyne žiadal zodpovedať otázku (navyše právnu otázku), ktorá bola v tom čase už dávno vyriešená. V V. otázke mala znalkyňa zodpovedať (v prípade kladnej odpovede na otázku IV.) konkrétnu výšku nároku. Výška nároku je tiež právnou otázku, pretože § 96 ods. 3 ZP stanovuje pravidlá jeho určenia. Matematický výpočet môže byť predmetom dokazovania, ak by išlo o zložitý výpočet a vyžadoval by si výpočet odborné znalosti (napr. znalosť rovníc, či iných metodík výpočtov z odbornej literatúry v danom stave poznania vedy ekonomiky), ale o nič také v prípade § 96 ods. 3 ZP podľa súdu prvej inštancie nejde. Navyše, stačí si urobiť tzv. myšlienkový experiment a síce, že je nepravdepodobné, že by zákonodarca určil v § 96 ods. 3 ZP taký výpočet, ktorý by si vyžadoval znalecké dokazovanie. Potom by bolo otázne ako túto situáciu výpočtu riešia ostatní zamestnávatelia, ak na stanovenie výšky nároku zamestnanca treba znalecké dokazovania. Jednoducho povedané, podľa súdu prvej inštancie netreba si veci komplikovať, najmä ak sú jednoduché, no skomplikovaniu výpočtu nárokov došlo práve v dôsledku ZP č. 6/2016, ktorý v danej podobe nemal byť zadaný na vypracovanie. Ďalej, v otázke VI. bolo znalkyni uložené, aby posúdila správnosť postupu žalovaného. Opäť ide o právnu otázku, ktorá sa týka odpovede na otázku IV. a bola Súdnym dvorom vyhodnotená v prospech žalobcu roky pred zadaním posudku. 22. V otázke VII. mala znalkyňa zodpovedať, aký vplyv na mzdové nároky zamestnanca má zahrnutie neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku do pracovného času v zmysle § 96 ods. 2 ZP. Táto otázka má podľa súdu prvej inštancie jednoduchú odpoveď: je logické, že ak sa rozsah pracovného času navýši o ďalšiu časť (t. j. o neaktívnu časť pracovnej pohotovosti), hrozí, že zamestnávateľ môže porušiť ustanovenia o maximálnom pracovnom čase (§ 97 ods. 10 Zákonníka práce). Na to netreba znalecké skúmanie. V otázke VIII. mala znalkyňa odpovedať, aký vplyv na mzdové nároky zamestnanca má nezahrnutie hodín práce nadčas a neaktívnej pracovnej pohotovosti na pracovisku do pracovných hodín v zmysle § 120 ods. 2 Zákonníka práce. Opäť je logické, že zamestnanec bude ukrátený o mzdové nároky, na ktoré má nárok. Opäť je to len právna otázka a nie je zrejmé, čo na tejto otázke mala znalkyňa posudzovať. Znalkyňa v tejto otázke vymenovala výšky minimálnych hodinových miezd (prevzaté z právnych predpisov a súd právo pozná), ktoré prepočítala na 37,5 hodinový týždeň. V otázke IX. mala znalkyňa určiť správny spôsob (vzorec) výpočtu hodinovej mzdy (brutto) v zmysle § 4 ods. 6 zákona č. 462/2007 Z. z. o organizácii pracovného času v doprave a akým spôsobom (metodikou) túto mzdu vypočítame. V odpovedi na túto otázku (s. 114 ZP č. 6/2016) znalkyňa v podstate aplikovala právnu úpravu na pomery žalobcu vo veci so sp. zn. 19Cpr/7/2012, a jednotlivé hodnoty minimálnej mzdy zo 40 h týždňa prepočítala na 37,5 h týždeň, čo je nasledovná matematická operácia: 1,698 € x 40 / 37,5 (a to vykonala pre jednotlivé roky). Žiadne vedecké, ani odborné vedomosti na tento výpočet neboli potrebné.

Navyše tieto výpočty vykonala na základe miezd p. Š., o ktorého v danej veci išlo, čiže svojvoľne si zvolila, že treba výpočet vykonať z tejto mzdy, pričom zvoliť kritérium základnej tarifnej mesačnej odmeny je otázkou právnou (v zadaní nič také nebolo). Obdobne tomu bolo v odpovedi na X. otázku, v ktorej pre jednotlivé mesiace vydelila fond pracovného času mesačnou mzdou, čím vypočítala hodinovú mzdu. Žiadna vedecká a ani len odborná otázka. Navyše, tieto výpočty mal pre danú vec za nepoužiteľné, pretože ak na jednej strane išlo o tak vedeckú otázku, že na to treba znalca, potom je otázne, prečo netreba znalca aj v danej veci. A ak ho treba, potom závery týkajúce sa p. Š. mal na danú vec za nepoužiteľné. 23. Ďalej, v otázke XI. mala znalkyňa zodpovedať, aká je výška priemerného hodinového zárobku brutto navrhovateľa pre jednotlivé mesiace za sporné obdobie a akým spôsobom sa tento priemerný zárobok vypočíta. Tu nie je podľa súdu prvej inštancie zrejmé, akú má mať relevanciu pre posúdenie nárokov podľa § 96 ods. 3 ZP priemerný hodinový zárobok, pretože ten má význam napríklad pri nárokoch podľa § 116, § 121, § 122 a § 125 ZP, pričom sa zisťuje podľa § 134 ZP, ale do výpočtu nárokov podľa § 96 ods. 3 ZP táto veličina nijako nevstupuje. V otázke XII. mala znalkyňa určiť, aká je výška pomernej časti základnej zložky mzdy brutto pre jednotlivé obdobia a akým spôsobom (vzorcom) túto pomernú časť základnej zložky mzdy vypočítame (v zmysle § 96 ods. 3). Na to znalkyňa odpovedá odkazom na § 119 ods. 3 ZP, že je to tá zložka mzdy, ktorá je poskytovaná podľa odpracovaného času (s. 121), no vzápätí na s. 122 už uvádza, že v prípade mesačnej mzdy sa pomernou časťou rozumie časť mesačnej mzdy zodpovedajúca podielu počtu hodín neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku „z mesačného fondu pracovného času“. Tento rozpor znalkyne v jedinej vete znalkyňa nijako nevysvetľuje. Inými slovami, nevysvetľuje, prečo pri snahe definovať spôsob určenia pomernej časti na jednej strane tvrdí, že to určuje zákon (§ 119 ods. 3) a vzápätí jeho výpočet naviaže, bez opory v zákone, na mesačný fond pracovného času. Odpoveď znalkyne je preto v rozpore s právnou úpravou, aj keď samozrejme, tieto otázky nemala znalkyňa vôbec zodpovedať. 24. V odpovedi na otázku XIII. znalkyňa mala vypočítať výšku odmeny za pracovnú pohotovosť, ak by sa vychádzalo z právneho záveru, že navrhovateľovi patrí za každú hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku mzda vo výške minimálnej mzdy v eurách za hodinu podľa osobitného predpisu, ak je výška minimálnej mzdy je v prejednávanom prípade vyššia ako výška pomernej časti základnej zložky mzdy, ktorá bola navrhovateľovi už vyplatená a tiež vypočítať prípadné vzniknutý nedoplatok odporcu z tohto titulu za každý jednotlivý mesiac za sporné obdobie. V prvom rade súd prvej inštancie uviedol, že výpočty týchto nedoplatkov sa nijako netýkajú žalobcu, pretože ide o inú osobu s iným priebehom pracovného pomeru a jednotlivých služieb a pod. V druhom rade, ide o logickú chybu v otázke a na otázku sa nedá odpovedať. Totiž, ustanovenie § 96 ods. 3 ZP jasne stanovuje, že výška pomernej časti musí byť najmenej vo výške minimálnej mzdy. Preto nemôže nastať situácia, že by bola výška minimálnej mzdy vyššia ako je pomerná časť základnej zložky mzdy. Napokon, otázka XIV. zahŕňala určiť, pre prípad, že obdobie „odpočinku na pracovisku“, t. j. neaktívnej časti pracovnej pohotovosti počas sporného obdobia sa počíta do pracovného času, koľko nezaplatenej práce nadčas vykonal navrhovateľ za jednotlivé mesiace, a akým spôsobom toto obdobie vypočítame. Na toto znalkyňa odpovedala, že mu patrilo mzdové zvýhodnenie za prácu nadčas vo výške 60% jeho priemerného zárobku. Nič viac. Ide o zjavne nepreskúmateľný záver (a porušenie § 17 ods. 6 zákona č. 382/2004 Z. z. o tom, že skladba posudku musí umožňovať preskúmať jeho obsah), pričom vlastne ani neodpovedá na otázku, ktorá sa týkala určenia, koľko nezaplatenej práce vykonať navrhovateľ (p. Šima). Otázka preto zostala nezodpovedaná, hoci nikdy takto formulovaná otázka znalkyni nemala byť položená, pretože ide o skutkovú otázku, ktorú je možné zistiť z dokazovania (t. j. ide o otázku, koľko mal vykonanej pracovnej pohotovosti a aký časový rozsah mal zaplatený). Napokon, to, že znalkyňa v posudku riešila len právne otázky je zrejmé aj zo str. 7 tohto posudku, kde v použitej odbornej literatúre uvádza len právne predpisy, čiže žiadnu odbornú literatúru z oblasti, z ktorej je predmetný posudok. To znemožnilo súdu prvej inštancie účinne preskúmať správnosť postupov znalkyne. 25. S poukazom na § 191 ods. 1 CSP súd prvej inštancie hodnotil ZP č. 6/2016 podľa svojej úvahy, pretože žiaden dôkaz (ani znalecký posudok) nemá väčšiu váhu alebo relevanciu ako iný dôkaz (v tomto zmysle napr. R 40/1972, rozhodnutie Najvyššieho súdu ČSSR z 2. marca 1972, sp. zn. Tsf 1/72), pričom ZP č. 6/2016 mal pre danú vec za nepoužiteľný a za nepoužiteľné mal aj jeho závery, pretože sa ani netýkajú žalobcu a odpovede na otázky neboli v pôsobnosti znalkyne, pretože išlo o právne otázky alebo otázky, ktoré sa ani logicky nedali zodpovedať. Ich zodpovedanie bolo a je (aj v danej veci) v právomoci súdu.

26. Takto zistený skutkový stav veci posúdil súd prvej inštancie, súc viazaný právnym názorom krajského súdu podľa § 391 ods. 2 CSP v medziach určených § 470 ods. 1 a 2 CSP, po právnej stránke podľa § 2 ods. 3 písm. i) zákona č. 462/2009 Z. z., podľa § 4 ods. 6 zákona č. 462/2007 Z. z., podľa § 1 ods. 4 ZP, § 34 ZP, § 96 ZP v znení účinnom do 31. augusta 2011, ako aj v znení účinnom od 1. septembra 2011, podľa § 119 ZP do 31. decembra 2019 mzda nesmie byť nižšia ako minimálna mzda ustanovená osobitným predpisom (ods. 1), § 120 ods. 4 ZP v znení účinnom od 1. januára 2009, podľa § 2 ods. 1 zákona č. 663/2007 Z. z. o minimálnej mzde v znení účinnom do 31. decembra 2012 (ďalej len „zákon č. 663/2007 Z. z.“), § 2 ods. 4 zákona č. 633/2007 Z. z., podľa § 1 ods. 1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 422/2008 Z. z., ktorým sa ustanovuje suma minimálnej mzdy (ďalej len „nariadenie č. 422/2008 Z. z.“), podľa § 1 ods. 1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 441/2009 Z. z., ktorým sa ustanovuje suma minimálnej mzdy (ďalej len „nariadenie č. 441/2009 Z. z.“), podľa § 1 ods. 1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 408/2010 Z. z., ktorým sa ustanovuje suma minimálnej mzdy (ďalej len „nariadenie č. 408/2010 Z. z.“), podľa § 39 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“), podľa § 100 ods. 1 OZ, podľa § 101 OZ, § 517 OZ, § 559 ods. 1 OZ, podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení účinnom do 31. decembra 2011 (ďalej len „zákon č. 595/2003 Z. z.“), § 15 písm. a) zákona č. 595/2003 Z. z., § 35 ods. 1 písm. a), ods. 2 a ods. 3 zákona č. 595/2003 Z. z), podľa § 130 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. decembra 2011 (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z. z.“), § 131 ods. 1 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z., § 132 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z., § 136 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z., § 141 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z., § 143 zákona č. 461/2003 Z. z., podľa § 10b ods. 1 písm. a) zákona č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení zákona č. 95/2002 Z. z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 30. júna 2012 (ďalej len „zákon č. 580/2004 Z. z, § 12 ods. 1 písm. a) zákona č. 580/2004 Z. z., podľa § 4 ods. 2 zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 2/1991 Zb.“), podľa čl. 1 ods. 1, 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (Ú. v. EÚ L 299, 2003, s. 9; Mim. vyd. 05/004, s. 381) (ďalej len „smernica 2003/88“), čl. 2 smernice 2003/88. 27. Súd prvej inštancie uviedol, že podľa Súdneho dvora napriek odkazu v čl. 2 smernice 2003/88 na „vnútroštátne právne predpisy a/alebo prax“, členské štáty nemôžu jednostranne určovať rozsah pojmov „pracovný čas“ a „čas odpočinku“ tým, že by podriadili právo na riadne zohľadnenie pracovného času a zodpovedajúcej doby odpočinku, ktoré sú priamo priznané pracovníkom touto smernicou, akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu. Akýkoľvek iný výklad by zbavoval smernicu jej potrebného účinku a poprel by jej cieľ (v tomto zmysle rozsudky z 9. septembra 2003, Jaeger, C-151/02, EU:C:2003:437, bod 59; z 1. decembra 2005, Dellas a i., C-14/04, EU:C:2005:728, bod 45, ako aj uznesenie z 11. januára 2007, Jan Vorel, C-437/05, EU:C:2007:23, bod 26). Smernici 2003/88 neodporuje, aby členský štát uplatnil právnu úpravu, ktorá z hľadiska odmeňovania pracovníka a vo vzťahu k pracovnej pohotovosti vykonávanej týmto pracovníkom na svojom pracovisku zohľadňuje odlišne obdobie, počas ktorého je práca skutočne vykonávaná, a obdobie, počas ktorého v skutočnosti nie je vykonávaná, pokiaľ tento režim v celom rozsahu zabezpečuje potrebný účinok práv priznaných pracovníkom týmito smernicami z hľadiska účinnej ochrany ich zdravia a bezpečnosti (uznesenie z 11. januára 2007, Jan Vorel, C-437/05, EU:C:2007:23, bod 35). Na spôsob odmeňovania pracovníkov za čas pracovnej pohotovosti sa preto nevzťahuje smernica 2003/88, ale relevantné ustanovenia vnútroštátneho práva. Táto smernica preto nebráni uplatneniu právnej úpravy členského štátu, kolektívnej zmluvy alebo rozhodnutiu zamestnávateľa, ktoré na účely odmeňovania času pracovnej pohotovosti zohľadňuje rozdielnym spôsobom doby, počas ktorých dochádza ku skutočnému výkonu pracovnej činnosti, a tie, počas ktorých sa žiadna skutočná práca nevykonáva, hoci tieto doby treba na účely uplatnenia uvedenej smernice v celom rozsahu považovať za „pracovný čas“ (rozsudok z 9. marca 2021, D. J., C-344/19, EU:C:2021:182, bod 58). 28. Z dokazovania vyvodil, že žalobca vykonával v rozhodnom období medzi 1. augustom 2009 a 31. decembrom 2011, ktorého sa týkali žalované nároky, pre žalovaného prácu v pracovnom pomere ako hasič, čiže zamestnanec hasičského útvaru na dráhe a preto žalobcu považoval za zamestnanca v doprave podľa § 2 ods. 3 písm. i) zákona č. 462/2009 Z. z. Podľa § 4 ods. 6 zákona č. 462/2007 Z. z. sa preto čas pracovnej pohotovosti, počas ktorého žalobca podľa požiadaviek zamestnávateľa vykonával prácu alebo bol povinný byť na pracovisku pripravený na výkon práce započítava do pracovného času, za ktorý mu patrí mzda podľa § 119 ZP.

29. Konštatoval, že žalobca sa okrem sumy 1.004,24 €, ku ktorej sa vyjadril nižšie, domáhal proti žalovanému zaplatenia sumy 2.293,67 € a úrokov z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 78,23 € od 13. septembra 2009 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 74,88 € od 13. októbra 2009 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 69,54 € od 13. novembra 2009 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 72,61 € od 13. decembra 2009 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 52,15 € od 13. januára 2010 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 82,12 € od 13. februára 2010 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 104,18 € od 13. marca 2010 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 93,12 € od 13. apríla 2010 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 90,14 € od 13. mája 2010 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 82,25 € od 13. júna 2010 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 70,11 € od 13. júla 2010 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 65,18 € od 13. augusta 2010 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 83,80 € od 13. septembra 2010 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 60,18 € od 13. októbra 2010 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 83,80 € od 13. novembra 2010 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 50,08 € od 13. decembra 2010 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 74,49 € od 13. januára 2011 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 80,56 € od 13. februára 2011 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 100,94 € od 13. marca 2011 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 80,56 € od 13. apríla 2011 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 86,90 € od 13. mája 2011 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 89,52 € od 13. júna 2011 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 86,90 € od 13. júla 2011 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 53,71 € od 13. augusta 2011 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 80,56 € od 13. septembra 2011 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 86,90 € od 13. októbra 2011 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 96,56 € od 13. novembra 2011 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 96,56 € od 13. decembra 2011 do zaplatenia, a vo výške 9% ročne zo sumy 67,14 € od 13. januára 2012 do zaplatenia. Žalobca teda tvrdí, že v skutočnosti má nárok ešte na doplatenie žalovanej sumy spolu 2.293,67 €. Na pojednávaní dňa 19. februára 2024 strana žalobcu tvrdila, že súčet žalovaných súm je práve 2.293,67 €, no súd prvej inštancie prepočtom zistil, že správne tento súčet činí práve suma 2.275,46 € na č. l. 478, druhá strana. S ohľadom na uvedenú nezrovnalosť a argumentáciu žalobcu mal žalobu bez ďalšieho ako zjavne nedôvodnú v sume 18,21 €, keďže ide o matematickú chybu. Čo sa týka žalovanej sumy 2.275,46 €, ide o súčet miezd, ktoré by mal žalovaný podľa žalobcu doplatiť žalobcovi za mesiac 8/2009: 78,23 €, mesiac 9/2009: 74,88 €, mesiac 10/2009: 69,54 €, mesiac 11/2009: 72,61 €, mesiac 12/2009: 52,15 €, mesiac 1/2010: 82,12 €, mesiac 2/2010: 104,18 €, mesiac 3/2010: 93,12 €, mesiac 4/2010: 90,14 €, mesiac 5/2010: 82,25 €, mesiac 6/2010: 70,11 €, mesiac 7/2010: 65,18 €, mesiac 8/2010: 83,80 €, mesiac 9/2010: 60,18 €, mesiac 10/2010: 83,80 €, mesiac 11/2010: 50,08 €, mesiac 12/2010: 74,49 €, mesiac 1/2011: 80,56 €, mesiac 2/2011: 100,94 €, mesiac 3/2011: 80,56 €, mesiac 4/2011: 86,90 €, mesiac 5/2011: 89,52 €, mesiac 6/2011: 86,90 €, mesiac 7/2011: 53,71 €, mesiac 8/2011: 80,56 €, mesiac 9/2011: 86,90 €, mesiac 10/2011: 78,32 €, mesiac 11/2011: 96,56 €, a mesiac 12/2011: 67,14 €. Tieto sumy vypočítal žalobca tak, že vypočítal podiel medzi mesačným mzdovým základom žalobcu za konkrétny mesiac (bez ohľadu na to, či túto mzdu dosiahol) a celkovým fondom pracovného času, t. j. vypočítal potenciálnu hodinovú mzdu, ak by žalobca odpracoval v každom mesiaci každú jednu hodinu bez čerpania dovoleniek, PN a pod. Teda žalobca pre mesiac 8/2009 delil sumu mesačného základu mzdy 553,73 € fondom pracovného času 165,85 h, čo zodpovedá sume 3,34 €/h, pre mesiac 9/2009 delil sumu mesačného základu mzdy 553,73 € fondom pracovného času 160,50 h, čo zodpovedá sume 3,45 €/h, pre mesiac 10/2009 delil sumu mesačného základu mzdy 553,73 € fondom pracovného času 165,85 h, čo zodpovedá sume 3,34 €/h, pre mesiac 11/2009 delil sumu mesačného základu mzdy 546,14 € fondom pracovného času 160,50 h, čo zodpovedá sume 3,40 €/h, pre mesiac 12/2009 delil sumu mesačného základu mzdy 553,73 € fondom pracovného času 165,85 h, čo zodpovedá sume 3,34 €/h, pre mesiac 1/2010 delil sumu mesačného základu mzdy 553,73 € fondom pracovného času 165,85 h, čo zodpovedá sume 3,34 €/h, pre mesiac 2/2010 delil sumu mesačného základu mzdy 584,11 € fondom pracovného času 149,80 h, čo zodpovedá sume 3,90 €/h, pre mesiac 3/2010 delil sumu mesačného základu mzdy 584,11 € fondom pracovného času 165,85 h, čo zodpovedá sume 3,52 €/h, pre mesiac 4/2010 delil sumu mesačného základu mzdy 584,11 € fondom pracovného času 160,50 h, čo zodpovedá sume 3,64 €/h, pre mesiac 5/2010 delil sumu mesačného základu mzdy 584,11 € fondom pracovného času 165,85 h, čo zodpovedá sume 3,52 €/h, pre mesiac 6/2010 delil sumu mesačného základu mzdy 584,11 € fondom pracovného času 160,50 h, čo zodpovedá sume 3,64 €/h, pre mesiac 7/2010 delil sumu mesačného základu mzdy 584,11 € fondom pracovného času 165,85 h, čo zodpovedá sume 3,52 €/h, pre mesiac 8/2010 delil sumu mesačného základu mzdy 584,11 € fondom pracovného času 165,85 h, čo zodpovedá sume 3,52 €/h, pre mesiac 9/2010 delil sumu mesačného základu mzdy 546,14 € fondom pracovného času 160,50 h, čo zodpovedá sume 3,40 €/h, pre mesiac 10/2010 delil sumu

mesačného základu mzdy 584,11 € fondom pracovného času 165,85 h, čo zodpovedá sume 3,52 €/h, pre mesiac 11/2010 delil sumu mesačného základu mzdy 584,11 € fondom pracovného času 160,50 h, čo zodpovedá sume 3,64 €/h, pre mesiac 12/2010 delil sumu mesačného základu mzdy 584,11 € fondom pracovného času 165,85 h, čo zodpovedá sume 3,52 €/h, pre mesiac 1/2011 delil sumu mesačného základu mzdy 584,11 € fondom pracovného času 165,85 h, čo zodpovedá sume 3,52 €/h, pre mesiac 2/2011 delil sumu mesačného základu mzdy 584,11 € fondom pracovného času 149,80 h, čo zodpovedá sume 3,90 €/h, pre mesiac 3/2011 delil sumu mesačného základu mzdy 584,11 € fondom pracovného času 165,85 h, čo zodpovedá sume 3,52 €/h, pre mesiac 4/2011 delil sumu mesačného základu mzdy 584,11 € fondom pracovného času 165,85 h, čo zodpovedá sume 3,64 €/h, pre mesiac 5/2011 delil sumu mesačného základu mzdy 584,11 € fondom pracovného času 165,85 h, čo zodpovedá sume 3,52 €/h, pre mesiac 6/2011 delil sumu mesačného základu mzdy 584,11 € fondom pracovného času 160,50 h, čo zodpovedá sume 3,64 €/h, pre mesiac 7/2011 delil sumu mesačného základu mzdy 584,11 € fondom pracovného času 165,85 h, čo zodpovedá sume 3,52 €/h, pre mesiac 8/2011 delil sumu mesačného základu mzdy 584,11 € fondom pracovného času 165,85 h, čo zodpovedá sume 3,52 €/h, pre mesiac 9/2011 delil sumu mesačného základu mzdy 584,11 € fondom pracovného času 160,50 h, čo zodpovedá sume 3,64 €/h, pre mesiac 10/2011 delil sumu mesačného základu mzdy 584,11 € fondom pracovného času 165,85 h, čo zodpovedá sume 3,52 €/h, pre mesiac 11/2011 delil sumu mesačného základu mzdy 584,11 € fondom pracovného času 160,50 h, čo zodpovedá sume 3,64 €/h, a pre mesiac 12/2011 delil sumu mesačného základu mzdy 584,11 € fondom pracovného času 165,85 h, čo zodpovedá sume 3,52 €/h. Následne tieto sumy hodinovej mzdy násobil počtom hodín pracovnej pohotovosti, ktorú tvrdil, že vykonal v jednotlivých mesiacoch (nebolo však preukázané, že by tieto časové rozsahy pohotovosti vykonal, bližšie v ods. 21), t. j. číslom 54 pre mesiac 8/2009, 48 pre mesiac 9/2009, 48 pre mesiac 10/2009, 48 pre mesiac 11/2009, 36 pre mesiac 12/2009, 60 pre mesiac 1/2010, 54 pre mesiac 2/2010, 60 pre mesiac 3/2010, 54 pre mesiac 4/2010, 53 pre mesiac 5/2010, 42 pre mesiac 6/2010, 42 pre mesiac 7/2010, 54 pre mesiac 8/2010, 42 pre mesiac 9/2010, 54 pre mesiac 10/2010, 30 pre mesiac 11/2010, 48 pre mesiac 12/2010, 54 pre mesiac 1/2011, 54 pre mesiac 2/2011, 54 pre mesiac 3/2011, 54 pre mesiac 4/2011, 60 pre mesiac 5/2011, 54 pre mesiac 6/2011, 36 pre mesiac 7/2011, 54 pre mesiac 8/2011, 54 pre mesiac 9/2011, 52,5 pre mesiac 10/2011, 60 pre mesiac 11/2011, a 45 pre mesiac 12/2011. Tým podľa žalobcu mal žalobca nárok na celkovú mzdu za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti v sume 180,29 € za mesiac 8/2009, 165,60 € za mesiac 9/2009, 160,26 € za mesiac 10/2009, 163,33 € za mesiac 11/2009, 120,19 € za mesiac 12/2009, 200,32 € za mesiac 1/2010, 210,56 € za mesiac 2/2010, 211,32 € za mesiac 3/2010, 196,52 € za mesiac 4/2010, 186,66 € za mesiac 5/2010, 152,85 € za mesiac 6/2010, 147,92 € za mesiac 7/2010, 190,18 € za mesiac 8/2010, 142,92 € za mesiac 9/2010, 190,18 € za mesiac 10/2010, 109,18 € za mesiac 11/2010, 169,05 € za mesiac 12/2010, 190,18 € za mesiac 1/2011, 210,56 € za mesiac 2/2011, 190,18 € za mesiac 3/2011, 196,52 € za mesiac 4/2011, 211,32 € za mesiac 5/2011, 196,52 € za mesiac 6/2011, 126,79 € za mesiac 7/2011, 190,18 € za mesiac 8/2011, 196,52 € za mesiac 9/2011, 184,90 € za mesiac 10/2011, 218,36 € za mesiac 11/2011, a 158,49 € za mesiac 12/2011 (spolu 5.167,88 €), t. j. nie len sumy uvedené vyššie v ods. 108. 30. Keďže žalovaný podľa žalobcu plnil žalobcovi mzdové nároky 2.892,42 €, žiadal ďalší doplatok 2.275,46 €. V skratke, kým podľa žalovaného tento si splnil voči žalobcovi všetky mzdové nároky, k čomu dospel aj súd prvej inštancie vyššie, podľa žalobcu sa tak nestalo a má nárok na uvedený doplatok, ktorý posúdil ako doplatok mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti, ktorú pre žalovaného žalobca vykonal ako zamestnanec v mesiacoch august 2009 až december 2011, keďže z dokazovania vyvodil, že určité plnenia a to vo výške 2.869,37 € žalobcovi žalovaný plnil v mesiacoch júl a september 2012, no podľa žalovaného išlo o všetky plnenia, na ktoré z uvedeného dôvodu mal žalobca nárok. Žalobca sa ale domnieval, že má ešte nárok na doplatenie žalovanej sumy 2.293,67 € s prislúchajúcimi úrokmi z omeškania. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že tento nárok žalobcu nie je dôvodný. 31. Súd prvej inštancie zaujal názor, že základnou zložkou mzdy je podľa legálnej definície tohto pojmu podľa § 119 ods. 3 druhá veta ZP zložka poskytovaná podľa odpracovaného času alebo dosiahnutého výkonu. Ak je mzda poskytovaná podľa odpracovaného času, ide o časovú mzdu. Podľa doktríny, pri uplatňovaní časovej formy mzdy zamestnanca je mzda priamo závislá od dĺžky odpracovaného času. Môže byť stanovená ako mesačná časová mzda alebo mesačná hodinová mzda (napr. Barancová, H., Schronk, R.: Pracovné právo. Bratislava : Sprint, 2006, s. 535; Švec, M., Toman, J. a kol.: Zákonník práce: Zákon o kolektívnom vyjednávaní: Komentár: Zväzok I. 1. vyd. Bratislava : Wolters Kluwer SR, 2019, s. 1089). Uviedol, že v prípade žalobcu je základná zložka mzdy poskytovaná podľa odpracovaného času, išlo teda o časovú mzdu. Z mzdových dekrétov žalobcu (napr. 584,11 €, resp. 613 €) mal za preukázané,

že voči žalobcovi sa uplatňovala tarifná mzda mesačná. Mal za to, že základná zložka mzdy u žalobcu bola síce viazaná na mesiac, no pre účely výpočtu odmien neaktívnej časti pracovnej pohotovosti sa musí „prekonverzovať“ mesačná mzda na hodinovú a musí sa uplatniť časová hodinová mzda žalobcu, pretože to zodpovedá zneniu zákona. Nemal totiž bez významu znenie návetia „za každú hodinu“ v úvode § 96 ods. 3 ZP. Zákonodarca tým dal podľa súdu prvej inštancie najavo, že odmeňovanie za pracovnú pohotovosť prebieha na hodinovej báze a stanovil minimálnu hodnotu tejto mzdy za hodinu, t. j. minimálna mzda podľa osobitného predpisu. Inak povedané, ak sa aj pri mzdových nárokoch žalobcu vychádza z mesačnej tarify, lebo to je jeho základná zložka mzdy, v prípade ak sa jedná o neaktívnu časť pracovnej pohotovosti, mal za potrebné pracovať vždy s hodinovou mzdou, lebo s týmto typom časovej odmeny pracuje v texte ustanovenia ustanovenie § 96 ods. 3 ZP. Ide podľa názoru súdu prvej inštancie o lex specialis vo vzťahu k určeniu spôsobu kvantifikácie odmeňovania za vykonanú prácu pri neaktívnej časti pracovnej pohotovosti, ktorý sa uplatní aj vtedy, ak by mal zamestnanec dojednaný akýkoľvek iný typ odmeňovania (napr. podľa dosiahnutého výkonu, príp. časovú týždennú mzdu a pod.). 32. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že podľa § 96 ods. 3 ZP za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti patrí žalobcovi pomerná časť, patrí žalobcovi len časť tejto základnej zložky, t. j. hodinovej mzdy, nie celá táto základná zložka, t. j. hodinová mzda, ako to tvrdil žalobca, keď pomernou časťou základnej zložky mzdy preto v danom prípade nie je samotná hodinová mzda, ale len časť hodinovej mzdy. Ak by zákonodarca chcel vyjadriť, že zamestnanec má byť odmeňovaný hodinovou mzdou, použil by podľa súdu prvej inštancie tento výraz výslovne v ustanovení § 96 ods. 3 ZP a upravil by napríklad, že zamestnancovi za onú hodinu patrí hodinová mzda, najmenej vo výške minimálnej mzdy, čo ale neurobil. Napokon, to ani nebolo cieľom zákonodarcu, čo mal súd prvej inštancie za zrejmé z dôvodovej správy k zákonu č. 348/2007 Z. z. (ods. 96 nižšie), ktorý sa rozhodol aplikovať závery Súdneho dvora k výkladu čl. 2 smernice 2003/88 a odlíšiť mzdu za aktívnu a neaktívnu časť pracovnej pohotovosti (napr. rozsudok z 9. septembra 2003, Jaeger, C-151/02, EU:C:2003:437, bod 59). 33. Uzavrel, že podľa vykonaného dokazovania základnou zložkou mzdy žalobcu (a tiež každého iného zamestnanca bez ohľadu na druh odmeňovania) pre účely kvantifikácie pracovnoprávnych nárokov podľa § 96 ods. 3 ZP je hodinová časová mzda, ktorou bol žalobca odmeňovaný podľa odpracovaného času, čo zodpovedá § 119 ods. 3 druhá veta ZP. 34. Vyhodnotil za preukázané, koľko žalobca vykonal pre žalovaného pracovnej pohotovosti, pričom išlo o 213 hodín v roku 2009 (za rozhodné obdobie 08-12/2009), 602 hodín v roku 2010 a 628 hodín v roku 2011. 35. Vyslovil, že za každú hodinu tejto neaktívnej časti pracovnej pohotovosti patrí podľa § 96 ods. 3 ZP žalobcovi ako zamestnancovi mzda vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy, najmenej však vo výške minimálneho mzdového nároku ustanoveného v § 120 ods. 4 v eurách za hodinu pre prvý stupeň náročnosti práce (pre nároky za obdobie od 1. augusta 2009 do 31. augusta 2011), resp. vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy, najmenej však vo výške minimálnej mzdy v eurách za hodinu podľa osobitného predpisu (pre nároky za obdobie od 1. septembra 2011 do 31. decembra 2011). Uviedol, že v opačnom prípade by stratil akýkoľvek zmysel a význam pojem „pomerná časť“, ktorý používa § 96 ods. 3 ZP. Inými slovami, ak by zákonodarca chcel, aby to bola základná zložka, ktorú má za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti dostať zamestnanec, nevložil by podľa súdu prvej inštancie do textu spojenie „pomerná časť“, ale priamo by uviedol, že ide o základnú zložku. To by znamenalo, že zamestnanec má byť odmeňovaný za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti rovnako akoby šlo o aktívnu časť pracovnej pohotovosti. Tým by zanikol rozdiel v odmeňovaní medzi aktívnou a neaktívnou časťou pracovnej pohotovosti. Pritom vôľa zákonodarcu, ako vyvodil z dôvodovej správy, bolo práve odlíšiť rozdielnosť situácie, kedy zamestnanec je pripravený na výkon práce a zdržiava sa na pracovisku (neaktívna časť) a kedy vykonáva prácu (aktívna časť), pričom takéto rovnaké odmeňovanie judikatúra Súdneho dvora nevylučuje, pričom ide o otázky, ktoré sú výlučne v pôsobnosti vnútroštátneho zákonodarcu, ktorý tieto podmienky aj upravil v § 96 ods. 3 ZP. Upravil ich však tak, že vo vzťahu k odmeňovaniu stanovil iné pravidlá pre aktívnu časť pracovnej pohotovosti (t. j. základná zložka mzdy) a pre neaktívnu časť pracovnej pohotovosti (len pomerná časť základnej zložky mzdy). 36. Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov mal za nepochybne potrebné vychádzať prvotne z ich doslovného znenia, ktorým však nie je súd viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov

vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona. V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom (napr. III. ÚS 341/07). 37. V danom prípade súd prvej inštancie doslovný gramatický výklad § 96 ods. 3 ZP doplnil historickým a teleologickým výkladom. 38. Čo sa týka doslovného gramatického výkladu súd prvej inštancie poukázal na to, že zákonodarca zreteľne použil spojenie „pomerná časť“. Stotožnenie pomernej časti základnej zložky mzdy a základnej zložky mzdy (ktorou sa pre účely § 96 ods. 3 ZP rozumie vždy hodinová časová mzda bez ohľadu na inak jednaný typ odmeňovania a tarify) by bolo v rozpore s pravidlami jazykového výkladu, pretože ak je použitý iný výraz, je tým mienené niečo iné ako pre iný už použitý výraz (napr. Knapp, V.: Teorie práva. Praha : C. H. Beck, 1995, s. 125). Tiež pri výklade právnych noriem platí, že právna úprava neobsahuje ustanovenia redundatné, čiže také, ktoré nedopadajú na žiadnu reálnu situáciu (napr. Wintr, J.: Metody a zásady interpretace práca. 2. vyd. Auditorium, 2019, s. 100). Ak teda zákonodarca použil spojenie „pomerná časť základnej zložky mzdy“, musí táto právna úprava nájsť odraz pri aplikácii, ak sú pre použitie tohto predpokladu splnené podmienky. Jednoducho povedané, nič nie je v texte právneho predpisu len tak, čiže ani spojenie „pomerná časť“ v § 96 ods. 3 ZP. Zákonodarca teda nechcel, aby sa odmeňovala aktívna aj neaktívna časť pracovnej pohotovosti rovnako. Tento text právneho predpisu a jeho gramatický (jazykový) výklad dopĺňa kombinácia historického výkladu a teleologického výkladu, čiže výkladu e ratione legis. Historický výklad vychádza z okolností vzniku právnej úpravy, resp. z porovnávania podobností medzi súčasnou a bývalými úpravami. Teleologický výklad alebo tiež výklad e ratione legis je výkladom podľa účelu, ktorý právna norma sleduje (napr. Procházka, R., Káčer, M.: Teória práva. 2. vyd. Bratislava: C. H. Beck, 2019, s. 248-249). Z hľadiska uplatnenia historického výkladu mal súd prvej inštancie za významné, že koncept uplatňovania pomernej časti základnej zložky mzdy namiesto celej základnej zložky mzdy sa v našom práve uplatňoval aj pred účinnosťou zákona č. 348/2007 Z. z., ktorý zaviedol do právnej úpravy znenie, ktoré sa aplikuje v danej veci, a išlo o percentuálne fixne stanovenú pomernú časť na úrovni 50%, ak sa zamestnanec zdržiaval na pracovisku a 20%, ak sa nezdržiaval na pracovisku. Z hľadiska výkladu e ratione legis (a čiastočne aj z hľadiska dôvodov zavedenia relevantnej právnej úpravy aplikovateľnej na danú vec) mal za významné, že cieľom právnej úpravy bolo zaviesť rôzne odmeňovanie pre neaktívnu a aktívnu časť pracovnej pohotovosti. Z dôvodovej správy k zákonu č. 348/2007 Z. z., ktorým bolo do právneho poriadku zavedené znenie § 96 ods. 3 ZP v znení účinnom do 1. septembra 2011, vyvodil, že navrhovateľ právnej úpravy chcel vnútroštátnu úpravu zosúladiť s rozhodnutiami Súdneho dvora vo veci Jaeger a Vorel (cit. vyššie v ods. 72), ktoré nebránia tomu, „aby členský štát uplatňoval právnu úpravu, ktorá, pre účely odmeňovania zamestnanca a pokiaľ ide o pracovnú pohotovosť vykonávanú týmto zamestnancom na jeho pracovisku, zohľadňuje odlišné obdobia, počas ktorých je skutočne vykonávaná práca, a obdobia, v priebehu ktorých k výkonu práce nedôjde, za predpokladu, že takýto režim plne zaručuje adekvátny účinok práv, ktoré zamestnancom priznávajú smernice za účelom účinnej ochrany ich zdravia a bezpečnosti“ (bližšie dôvodová správa k návrhu zákona č. 348/2007 Z. z, osobitná časť, parlamentná tlač č. 283, 4. volebné obdobie, dostupné na www.nrsr.sk). 39. S použitím uvedených výkladových metód preto súd prvej inštancie dospel k záveru, že ustanoveniu § 96 ods. 3 ZP sa učiní zadosť už vtedy, ak bude žalobca odmenený len pomernou časťou jeho základnej zložky mzdy, ktorou sa pre účely § 96 ods. 3 ZP rozumie hodinová časová mzda (prepočítaná z mesačnej tarifnej mzdy) a to najmenej v minimálnej výške predpokladanej týmto ustanovením. Za relevantné považoval určiť, na akú pomernú časť základnej zložky má žalobca nárok za vykonanú neaktívnu časť pracovnej pohotovosti. Inými slovami určiť, čím je tvorená táto pomerná časť, na ktorú odkazuje § 96 ods. 3 ZP. 40. Konštatoval, že zákonodarca tento pomer v § 96 ods. 3 ZP v znení, ktoré sa aplikuje na danú vec, nestanovil exaktne. Samotné stanovenie pomeru ani nemá relevanciu. Zákon však stanovil spodnú

hranicu, od ktorej sa tento pomer odvíja, pretože výslovne upravil čitateľa (delenca) tohto zlomku (podielu) a to tak, že má ísť najmenej o minimálny mzdový nárok v eurách za hodinu pre prvý stupeň náročnosti práce (pre nároky za obdobie od 1. augusta 2009 do 31. augusta 2011), resp. najmenej minimálnu mzdu v eurách za hodinu podľa osobitného predpisu (pre nároky za obdobie od 1. septembra 2011 do 31. decembra 2011). Tieto minimálne sumy sú v zmysle § 1 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 422/2008 Z. z. v sume 1,698 € pre rok 2009, v zmysle § 1 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 441/2009 Z. z. v sume 1,768 € pre rok 2010 a v zmysle § 1 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 408/2010 Z. z. v sume 1,822 € pre rok 2011. Vychádzal z toho, že v danom prípade bola smernicou žalovaného (ods. 20 vyššie) stanovená mzda vo fixnej nominálnej výške, čiže žalovaný len využil a aplikoval v svojej internej praxi možnosť podľa § 119 ods. 2 ZP dohodnúť mzdové podmienky v kolektívnej zmluve, ktorá následne odkazuje na smernicu žalovaného. Smernicu žalovaný vydáva jednostranne, čo je, pokiaľ je v súlade so zákonom, plne v súlade so závermi Súdneho dvora, ktorý uviedol, že smernica 2003/88 nebráni rozhodnutiu zamestnávateľa, ktoré na účely odmeňovania času pracovnej pohotovosti zohľadňuje rozdielnym spôsobom doby, počas ktorých dochádza ku skutočnému výkonu pracovnej činnosti, a tie, počas ktorých sa žiadna skutočná práca nevykonáva, hoci tieto doby treba na účely uplatnenia uvedenej smernice v celom rozsahu považovať za „pracovný čas“ (rozsudok z 9. marca 2021, D. J., C-344/19, EU:C:2021:182, bod 58). 41. Inak povedané, mal za to, že žalovaný mohol aplikovať fixnú nominálnu hodnotu mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti, čím je vytvorený pomer medzi touto hodnotou a výškou základnej zložky mzdy (hodinová mzda) a ten zakladá pomernú časť. Samotné percentuálne (zlomkové) stanovenie tohto pomeru ale nemá právnu relevanciu. Významné by toto percentuálne vyjadrenie malo význam len naopak, čiže ak by došlo k dohode, že mzda za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti bude napr. 50% základnej hodinovej mzdy, potom by toto číslo tvorilo základ pre výpočet konkrétnej hodnoty mzdy. To ale nebol prípad danej veci, kde sa žalovaný ako zamestnávateľ rozhodol ísť cestou fixnej nominálnej hodnoty mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti vyjadrenej v konkrétnej sume za hodinu. 42. Uviedol, že mzdové podmienky dohaduje zamestnávateľ s príslušným odborovým orgánom v kolektívnej zmluve alebo so zamestnancom v pracovnej zmluve. Takýto spôsob určenia mzdových podmienok je aj vo vzťahu k pracovnej pohotovosti v súlade s judikatúrou Súdneho dvora, pretože podľa tejto nie je významné, či tieto mzdové podmienky upravuje právna úprava členského štátu, kolektívna zmluva alebo rozhodnutie zamestnávateľa (cit. rozsudok vo veci J., vyššie v ods. 72). 43. Mal za preukázané, že v pracovnej zmluve bolo dojednané, že tieto mzdové podmienky sú upravené v samostatnom mzdovom dekréte v súlade so smernicou pre odmeňovanie zamestnancov ŽSR, ktorá je súčasťou kolektívnej zmluvy (ods. 14). Z obsahu kolektívnej zmluvy (bod 44, 50) zistil, že v otázke určenia mzdy odkazuje na smernicu pre odmeňovanie zamestnancov žalovaného. Preto odmietol argumentáciu, že by bola kolektívna zmluva neplatná pre rozpor s ustanovením § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 2/1991 Zb. Dôvodom je, že kolektívna zmluva neupravuje v bode 44 a 50 žiadne konkrétne ustanovenia týkajúce sa odmeňovania zamestnancov žalovaného za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti. Nemal preto za zrejmé, ktoré konkrétne ustanovenie má byť v rozpore so zákonom. 44. Z dokazovania vyvodil (bod 82 smernice č. 341/2004/105-O 510 v znení zmien; ods. 19), že mzda za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti, ak sa zamestnanec žalovaného zdržiaval na pracovisku, bola fixne 1,89 € pre rok 2009, 1,97 € pre rok 2010 a 2,03 € pre rok 2011. 45. Pri porovnaní týchto súm so sumami minimálnej mzdy určenej nariadeniami vlády č. 422/2008 Z. z. (1,698 € pre rok 2009), 441/2009 Z. z. (1,768 € pre rok 2010) a 408/2010 Z. z. (1,822 € pre rok 2011), ktoré vykonávajú zákon č. 633/2007 Z. z., učinil záver, že zamestnávateľ v mzdových podmienkach v súlade s § 119 ods. 3 ZP určil vyššiu výšku hodinovej mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti, než bolo zákonné minimum predpísané ustanovením § 96 ods. 3 ZP (pre 40 a 37,5 hodinový pracovný týždeň) alebo výšku rovnú zákonnému minimu (pre 36 hodinový pracovný týždeň). Nestanovil teda menšiu výšku hodinovej mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti. Súd prvej inštancie to pre prehľadnosť uviedol nasledovne v tabuľke.

Rok Minimálna hodinová mzda pri 40 h pracovnom týždni Minimálna hodinová mzda pri 37,5 h pracovnom týždni* Minimálna hodinová mzda pri 36 h pracovnom týždni* Mzda u žalovaného za neaktívnu časť a b = (a x 40 / 37,5) b = (a x 40 / 36) 2009 1,698 € 1,811 € 1,887 € 1,89 € 2010 1,768 € 1,886 € 1,964 € 1,97 € 2011 1,822 € 1,943 € 2,024 € 2,03 € * Po prepočte podľa § 2 ods. 4 zákona č. 663/2007 Z. Z. 46. Zhrnul, že žalobcovi preto patrila podľa § 96 ods. 3 ZP za odpracovanú neaktívnu časť pracovnej pohotovosti za rok 2009 suma 402,57 € (213 hodín x 1,89 €/h), za rok 2010 suma 1.185,94 € (602 hodín x 1,97 €/h) a za rok 2011 suma 1.274,84 € (628 hodín x 2,03 €/h), t. j. spolu 2.863,35 €. 47. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalovaný práve v zámere splniť tieto nároky žalobcu, aj keď dodatočne, žalobcovi spolu plnil mzdové nároky 2.869,37 €, čiže o 6,02 € viac než musel. Dlh žalovaného zaplatiť žalobcovi dlh titulom nevyplatenej mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti za rozhodné obdobie preto (po zohľadnení dane z príjmu a odvodov) zanikol splnením podľa § 559 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s § 1 ods. 4 Zákonníka práce. 48. Po tom, čo prepočítal vyššie uvedené nároky na jednotlivé obdobia, vyhodnotil aj dôvodnosť podanej námietky premlčania. Žalovaný namietal, že žalovaný nárok je premlčaný, pričom poukázal na to, že pôvodne si žalobca v žalobe uplatnil len doplatok príslušenstva z plnení, ktoré žalovaný vyplatil žalobcovi, a až následne v podaní doručenom súdu prvej inštancie dňa 11. júna 2014 tieto nároky rozšíril o doplatok mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti o ďalšie sumy. Túto námietku vyhodnotil za dôvodnú. 49. Za základný účel inštitútu premlčania považoval pôsobiť na oprávnené osoby tak, aby v primeraných lehotách uplatnili svoje práva (nároky), a čeliť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeraný čas vystavené nutnosti splniť svoje povinnosti. Inštitút premlčania v súlade s požiadavkou právnej istoty takto bráni dlhodobému trvaniu práv a im zodpovedajúcich povinností, ktoré môžu byť, najmä pokiaľ ide o ich dokazovanie, spojené s neistotou, pochybnosťou a spornosťou a tým aj s prípadnými zložitými súdnymi spormi. Ak zákonom stanovená premlčacia doba uplynula a oprávnená osoba v nej stanoveným spôsobom na súde svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť námietku premlčania a spôsobiť tak stav, že sa oprávnená osoba nemôže s úspechom domáhať na súde svojho práva. Dôvodné vznesenie námietky premlčania v občianskom súdnom konaní má totiž za následok, že súd nemôže oprávnenej osobe nárok priznať. V dôsledku toho nezostáva súdu, ktorý zistí, že námietka premlčania je dôvodná, nič iné ako žalobu oprávnenej osoby bez ďalšieho zamietnuť (R 29/1983, stanovisko senátu Najvyššieho súdu ČSSR k zaisteniu jednotného výkladu zákona z 26. apríla 1983, sp. zn. Sc 2/83). 50. Konštatoval, že rozšírenie žaloby o nároky na sumu 4.474,65 € v súvislosti s vykonaním neaktívnej časti pracovnej pohotovosti zo strany žalovaného súdu prvej inštancie doručil žalobca dňa 11. júna 2014. Uviedol, že v konaní si žalobca uplatňuje aj nároky, ktoré boli splatné viac ako tri roky pred uvedeným doručením žaloby súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť posúdila o premlčané nároky, ktoré si uplatňuje žalobca za obdobia mesiacov 08/2009 až 04/2011, pretože nároky za najmladšie z týchto období (mesiac 04/2011) boli splatné 13. mája 2011, čo je viac ako tri roky pred doručením tohto rozšírenia žaloby súdu. Uzavrel, že žalované mzdové nároky za mesiac 8/2009 v sume 78,23 €, za mesiac 9/2009 v sume 74,88 €, za mesiac 10/2009 v sume 69,54 €, za mesiac 11/2009 v sume 72,61 €, za mesiac 12/2009 v sume 52,15 €, za mesiac 1/2010 v sume 82,12 €, za mesiac 2/2010 v sume 104,18 €, za mesiac 3/2010 v sume 93,12 €, za mesiac 4/2010 v sume 90,14 €, za mesiac 5/2010 v sume 82,25 €, za mesiac 6/2010 v sume 70,11 €, za mesiac 7/2010 v sume 65,18 €, za mesiac 8/2010 v sume 83,80 €, za mesiac 9/2010 v sume 60,18 €, za mesiac 10/2010 v sume 83,80 €, za mesiac 11/2010 v sume 50,08 €, za mesiac 12/2010 v sume 74,49 €, za mesiac 1/2011 v sume 80,56 €, za mesiac 2/2011 v sume 100,94 €, za mesiac 3/2011 v sume 80,56 €, za mesiac 4/2011 v sume 86,90 €, t. j. spolu v sume 1.635,86 €, sú podľa § 100 ods. 1 OZ v spojení s § 101 OZ premlčané. Preto pri týchto nárokov mal za daný dôvod pre zamietnutie žaloby už len pre tento dôvod a to aj v prípade, že by inak boli tieto nároky dôvodné (čo ale podľa súdu prvej inštancie nie sú).

51. Na výhradu žalobcu sa súd prvej inštancie zaoberal námietkou, či uplatnená námietka premlčania žalovaného ako prostriedok procesnej obrany nebola uplatnená v rozpore s dobrými mravmi. Podľa súdnej praxe pri skúmaní otázky, či je vznesenie námietky premlčania v rozpore s dobrými mravmi skúmal, či strana, v ktorej prospech by mohla byť námietka rozporu s dobrými mravmi, postupovala s dostatočnou mierou starostlivosti a opatrnosti práve v súlade so zásadou vigilantibus iura, ktorá predpokladá, že každý zodpovedá za náležitú mieru predvídavosti a opatrnosti nielen pri vzniku právneho vzťahu, ale aj pri uplatňovaní svojich práv a výkone svojich práv a povinností z neho vyplývajúcich (Ústavný súd SR, II. ÚS 176/2011). 52. Podľa NS SR za špecifických okolností namietanie premlčania uplatneného nároku by mohlo byť konaním umožňujúcim poškodiť druhého účastníka právneho vzťahu, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči ktorému by zánik uplatňovaného nároku v dôsledku uplynutia premlčacej doby bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje právo neuplatnil včas. Znaky konania vykazujúce priamy úmysel poškodiť druhého účastníka je potrebné vyvodzovať z tých okolností, za ktorých bola námietka premlčania tohto nároku uplatnená a nie z okolností a dôvodov, z ktorých je vznik uplatňovaného nároku odvodzovaný, inými slovami, rozhodujúce (určujúce) pre odopretie účinkov námietky premlčania sú okolnosti, ktoré existovali v čase uplatnenia námietky premlčania. Tieto okolnosti musia byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do právnej istoty, akým je neumožnenie práva uplatniť námietku premlčania (uznesenie sp. zn. 2 Cdo 249/2014 z 30. júla 2015). Napokon ale podľa NS SR platí, že posúdenie dôvodnosti námietky premlčania zostáva na úvahe súdu, ktorý objektívne prihliada predovšetkým na to, za akých okolností bola námietka premlčania vznesená, za akých okolností k premlčaniu došlo (dôvody, pre ktoré nedošlo k uplatneniu práva) a prípadne samotnú ujmu, ktorá veriteľovi v dôsledku účinkov premlčania hrozí. Úmysel poškodiť druhého účastníka námietkou premlčania však nemožno vyvodiť z okolností a dôvodov, z ktorých je vznik uplatneného nároku vyvodzovaný, ale z tých konkrétnych okolností, za ktorých bola námietka premlčania uplatnená. Tieto okolnosti by pritom museli byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do princípu právnej istoty, akým je odopretie práva uplatniť námietku premlčania (rozsudok sp. zn. 5 Cdo 151/2012 z 9.12.2015). 53. Dospel k záveru, že o takú situáciu v danej veci nejde, keďže nemal za preukázané žiadne také skutkové okolnosti, z ktorých by bolo možné urobiť záver, že by mal žalovaný na oneskorenom uplatnení nárokov žalobcu akékoľvek zavinenie. Žalobcovi nebolo nijako bránené v uplatňovaní jeho práv. Rozpor námietky s dobrými mravmi tiež nemal za daný tým, ak sa situácia ako pri žalobcovi týkala aj ďalších zamestnancov. Bol toho názoru, že ako zamestnanec mal tiež žalobca k dispozícii výplatné pásky, mohol preto svoje nároky kvantifikovať včas a riadne aj bez potreby vzdialeného prístupu, o ktorý žiadal zástupca žalobcu hromadne žalovaného. Nemal tiež za preukázané, že by žalovaný žalobcu zavádzal alebo takpovediac „naťahoval“ v prípadnej predsúdnej alebo mimosúdnej komunikácii. Žalovaný totiž od počiatku odmietal žalované nároky. Námietku premlčania v medziach § 39 OZ preto nepovažoval za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi. 54. Preto uzavrel, že žalobcovi nad rámec už vyplatených mzdových nárokov nepatria mzdové nároky podľa § 96 ods. 3 ZP za vykonanú neaktívnu časť pracovnej pohotovosti, ktorých sa predmetnou žalobou domáhal navyše v sume 2.293,67 € s príslušenstvom. 55. Preto žalobu v tejto časti vo výroku I. zamietol. 56. Pripomenul, že podľa krajského súdu v zrušujúcom uznesení nemohol námietku žalobcu o rozdielnosti v porovnaní s inými rozhodnutiami Okresného súdu Bratislava I „odbiť“, ale mal sa s nimi argumentačne vysporiadať s poukazom na čl. 2 ods. 3 CSP a nález Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 289/2017 zo dňa 21.11.2017. V citovanom rozhodnutí Ústavný súd SR uviedol, že „súd má poznať svoju vlastnú judikatúru, t. j. aj rozhodnutia iných sudcov (resp. senátu) toho istého súdu a túto judikatúru musí zohľadniť bez ohľadu na to, či na ňu samotné strany sporu poukazujú. Naopak, postoj všeobecných súdov vyznačujúci sa odlišnosťou prístupu k prejednávaným veciam, ktoré sú v podstate identické, bez toho, aby svoj odklon odôvodnili, je prejavom svojvôle, ktorá odporuje spomínanému základnému princípu materiálneho právneho štátu“ (bod 30). K tomu rozhodnutiu ústavného súdu súd prvej inštancie uviedol poznamenať dve poznámky. Prvá je, že judikatúra nie je to isté, čo rozhodovacia

činnosť a okresný súd nemá judikatúru, ale len rozhodovaciu činnosť. Judikátom sa totiž rozumie rozhodnutie spravidla vyššieho súdu, ktoré obsahuje všeobecný alebo zovšeobecniteľný výklad určitej normy alebo princípu, eventuálne samo vytvára určitú normu alebo princíp; predpokladom judikátu je jeho publikácia (Bobek, M., Kuhn, Z., a kol.: Judikatura a právni argumentace. 2. preprac. a aktual. vyd. Praha: Auditorium, 2013, s. s. 108). Podľa názoru súdu prvej inštancie v prípade rozhodnutí, s ktorými sa má súd argumentačne vysporiadať svojim obsahom neobsahujú všeobecný alebo zovšeobecniteľný výklad určitej normy alebo princípu a nepresahujú rámec konkrétnej veci, ktorej skutkový stav dané rozhodnutie reflektuje. Druhá je, že na školení konanom Justičnou akadémiou SR dňa 16. až 17. marca 2023 bolo citované rozhodnutie Ústavného súdu SR so sp. zn. III. ÚS 289/2017 označené zahraničným školiteľom za príklad excesu z toho, čo sa v európskom právnom priestore od súdov prvej inštancie očakáva. Súd prvej inštancie však rešpektoval tieto požiadavky a učinil im zadosť. 57. V uvedenom kontexte označil za kľúčové ustanovenie čl. 2 ods. 2 CSP, podľa ktorého právna istota je stav, v ktorom každý môže legitimne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Pre súd prvej inštancie bolo v prvom rade významné to, či existuje ustálená súdna prax, ktorú je povinný rešpektovať. 58. NS SR v uznesení z 29. apríla 2019, sp. zn. 4Cdo/165/2018 nad rámec dovolacieho prieskumu uviedol, že „na základe § 96 ods. 3 ZP zamestnancovi za každú hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku patrí mzda vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy, ktorú mal dohodnutú so zamestnávateľom v pracovnej zmluve, a len v prípade, že by základná zložka jeho mzdy nedosahovala výšku minimálneho mzdového nároku za hodinu, zamestnancovi patrí mzda za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti vo výške minimálnej mzdy. Ustanovenie § 96 ods. 3 ZP je však subsidiárnej povahy a použije sa len v prípade, ak si zamestnanec so zamestnávateľom nedohodli mzdu za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku iným spôsobom, napríklad osobitným dojednaním jej výšky resp. spôsobu určenia jej výšky v pracovnej zmluve alebo odkazom na kolektívnu zmluvu. Pokiaľ medzi zamestnávateľom a jeho zamestnancami bola uzavretá kolektívna zmluva, v ktorej v rámci mzdových podmienok bola dohodnutá osobitná úprava mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku, v takomto prípade sa uplatní zásada pacta sunt servanda a zamestnancovi táto mzda patrí v takto dohodnutej výške. Uvedené je relevantné aj v prejednávanej veci, keď z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaný mal so svojimi zamestnancami osobitne dohodnutú výšku mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku v kolektívnej zmluve, súčasťou ktorej je Smernica pre odmeňovanie zamestnancov ŽSR, a to vo výške aktuálnej minimálnej hodinovej mzdy (III. kapitola, časť 14, bod 82 uvedenej smernice). Ak súdy dospeli k záveru, že žalobcovi patrí mzda za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti za uvedené obdobie vo výške minimálnej mzdy (teda vo výške osobitne dohodnutej kolektívnou zmluvou), tento záver je vecne správny“. Súd prvej inštancie uviedol, že išlo o spor medzi iným zamestnancom žalovaného a žalovaným, keď žalobca tvrdí, že ide o exces, resp. že ide o argumentáciu ultra petitum. 59. Následne však NS SR tieto závery potvrdil. V uznesení z 1. augusta 2019, sp. zn. 3Cdo/112/2018 uviedol, že „pokiaľ žalobca tvrdí, že k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci došlo v dôsledku nesprávnej interpretácie ustanovenia § 96 ods. 3 Zákonníka práce, keď súdy stotožnili pojem pomerná časť základnej zložky mzdy s pojmom minimálny mzdový nárok, podľa názoru dovolacieho súdu takýto záver z rozhodnutí súdov oboch nižších inštancií nevyplýva. Skutočnosť, že súdy v rámci právneho posúdenia vyvodili záver, že žalobcovi za predmetné obdobie patrí mzda za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti vo výške minimálnej mzdy za hodinu, neznamená, že pojem pomerná časť základnej zložky mzdy s pojmom minimálny mzdový nárok skutočne stotožnili. Práve naopak, z odôvodnení rozhodnutí súdov oboch nižších inštancií vyplýva, že súdy rozlišujú medzi pojmom základná zložka mzdy a pojmom minimálny mzdový nárok a reflektujú vzájomný vzťah medzi nimi vyjadrený v ustanovení § 96 ods. 3 Zákonníka práce, a to, že zamestnancovi za každú hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku patrí alikvótna časť základnej zložky mzdy, najmenej však vo výške minimálnej hodinovej mzdy podľa osobitného predpisu“. 60. Na obe citované rozhodnutia odkázal následne NS SR v uznesení z 6. septembra 2023, sp. zn. 9Cdo/274/2021. Podľa súdu prvej inštancie už ide o ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít tak, ako to predpokladá judikatúra, podľa ktorej „ustálená rozhodovacia prax najvyššieho súdu“ je vyjadrená predovšetkým v stanoviskách alebo rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty)

publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Do tohto pojmu však možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a vecne na ne nadviazali“ (uznesenie NS SR zo 6. marca 2017, sp. zn. 3 Cdo 6/2017). 61. Naopak, excesom z týchto rozhodnutí je podľa súdu prvej inštancie práve uznesenie NS SR z 31. marca 2022, sp. zn. 5Cdo/119/2020, v ktorom dovolací súd skonštatoval, že „dovolateľ vyplatil svojim zamestnancom počas roka 2012 náhradu mzdy za pracovnú pohotovosť, vychádzal však zo znenia Kolektívnej zmluvy, resp. znenia Smernice pre odmeňovanie zamestnancov, ktorá odkazuje na tzv. minimálne mzdové nároky, ktoré boli v rozsahu nižšom ako výška minimálnej mzdy. V tejto časti je znenie Kolektívnej zmluvy v rozpore s § 96 ods. 3 ZP, pretože negarantuje tieto tzv. minimálne mzdové nároky, resp. výšku minimálnej mzdy“. Podľa súdu prvej inštancie ide o ojedinelé rozhodnutie, na ktoré neskoršie rozhodnutie nenadviazalo. 62. Ďalej sa vyjadril súd prvej inštancie k rozhodnutiam Okresného súdu Bratislava I a Krajského súdu v Bratislave, ku ktorým mal zaujať stanovisko v záujme zachovania právnej istoty strán. 63. V rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo 16. septembra 2021, sp. zn. 12Cpr/7/2012 súd skonštatoval, že „z gramatického výkladu ust. § 96 ods. 3 ZP možno vyvodiť, že zákonné minimum pre odmeňovanie neaktívnej časti pracovnej pohotovosti je aplikovateľné len v prípade, ak základná zložka mzdy je dohodnutá nižšou sumou, ako je minimálna mzda. Nemožno preto súhlasiť so žalovaným, že zákon neurčuje pomernú časť základnej zložky mzdy a jej výpočet, a že z uvedeného dôvodu je stanovenie pomernej časti základnej zložky mzdy ako odmeny za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na dohode medzi zamestnancom a zamestnávateľom. Pokiaľ by si súd osvojil výklad žalovaného, že mzdu za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku si môžu strany sporu dohodnúť za zachovania minima vo výške minimálnej hodinovej mzdy, tak potom by bola veta pred čiarkou pojednávajúca o pomernej časti základnej zložky mzdy celkom nadbytočná a strácala by akýkoľvek zmysel“, čo doplnil, že „v mnohých prípadoch je základná zložka mzdy dohodnutá pod úroveň minimálnej mzdy“. Tiež uviedol, že „mzda za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku môže byť dohodnutá v pracovnej zmluve alebo kolektívnej zmluve aj inak, avšak u zamestnanca, u ktorého základná zložka mzdy je vyššia ako minimálna mzda, nemôže byť táto mzda dohodnutá v nižšej výške ako je pomerná časť základnej zložky mzdy (iná úprava mzdy môže byť len v prospech zamestnanca). Kolektívna zmluva a smernica zamestnávateľa priznáva zamestnancom nárok na mzdu za pracovnú pohotovosť vo výške zákonného minima v ust. § 96 ods. 3 ZP za čiarkou, avšak vôbec nereflektuje, že u niektorých zamestnancov môže byť pomerná časť základnej zložky mzdy vyššia ako minimálna mzda, v dôsledku čoho priznáva zamestnancom nárok na mzdu v nižšej výške, ako je v ust. § 96 ods. 3 ZP, a preto je v tejto časti poukazom na ust. § 231 ods. 1 ZP a § 4 ods. 2 zák. č. 2/1991 Zb. neplatnou. Z uvedených dôvodov súd neprihliadol na právny názor vyslovený v odôvodnení uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. 4. 2019, sp. zn. 4Cdo/165/2018 mimo rozsahu dovolacieho prieskumu odvolávajúci sa na zásadu pacta sunt servanda pri zrejmom a neopomenuteľnom rozpore medzi znením kolektívnej zmluvy, súčasťou ktorej je aj dotknutá smernica o odmeňovaní zamestnancov, a Zákonníkom práce ako všeobecne záväzným právnym predpisom, a tiež vzhľadom na nemeritórny charakter predmetného rozhodnutia, ktorým bolo dovolanie z procesných odmietnuté“. Tiež uviedol, že „súd výšku mzdy za dobu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti určil tak, že výsledok podielu tarifnej mzdy žalobcu a mesačného fondu pracovného času vynásobil počtom hodín neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku. (...) Z výpočtu pomernej časti základnej zložky mzdy u žalobcu tak súd zistil, že táto za celé obdobie prevyšovala výšku minimálneho mzdového nároku, príp. výšku minimálnej mzdy, ktorú súd prevzal z predloženého znaleckého posudku č. 6/2016, str. 37-39, 79 (...) Odmeňovanie, ku ktorému pristúpil žalovaný na základe kolektívnej zmluvy by v danom prípade bolo legitímne len ak by základná zložka mzdy bolo v nižšia ako zákonom garantovaný minimálny nárok“. Zhodné závery skonštatoval súd totožnou zákonnou sudkyňou aj v rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo 16. septembra 2021, sp. zn. 19Cpr/4/2012. 64. S týmito závermi sa súd prvej inštancie v predmetnej veci nestotožnil. Zo znenia § 96 ods. 3 ZP nevyvodil, že by minimálne odmeňovanie podľa tohto ustanovenia bolo aplikovateľné len v prípade, ak základná zložka mzdy je dohodnutá nižšou sumou ako je minimálna mzda. Nič také z

citovaného ustanovenia nevyvodil. Možno tento názor vychádza z úvahy, že mzda za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti by nemala byť nižšia než prípadná základná zložka dohodnutá nižšou sumou ako je minimálna mzda, ale takýto záver zjavne nezohľadňuje § 120 ods. 1 druhá veta ZP, podľa ktorá sa zamestnancovi mzda, ak nedosiahne minimálny mzdový nárok, dopláca v sume rozdielu medzi dosiahnutou mzdou a sumou minimálneho mzdového nároku. Inými slovami, nehrozí, že by zamestnanec, ktorý mal základnú zložku mzdy dohodnutú nižšou sumou než je minimálna mzda mal mzdu za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti vyššiu než je samotná mzda. Za kľúčové súd ale považuje, že z ustanovenia § 96 ods. 3 ZP nevyplýva, že by sa minimálne odmeňovanie podľa tohto ustanovenia uplatňovalo len v prípadoch podľa § 120 ods. 1 druhá veta ZP. Súd v citovanom rozsudku teda zúžil neprípustne pôsobnosť tohto ustanovenia nad rámec toho, čo jasne vyplýva z jeho doslovného jazykového výkladu podporeného historickým výkladom a výkladom e ratione legis. 65. Súd prvej inštancie nesúhlasil s tým, že nemožno súhlasiť so žalovaným o možnosti dohody uvedeného odmeňovania. V skutočnosti podľa neho treba, vzhľadom na to, že ide aj v prípade neaktívnej časti pracovnej pohotovosti o odmeňovanie za prácu, vychádzať zo všeobecného ustanoveniach § 119 ods. 2 a 3 ZP, ktoré tieto otázky umožňuje upraviť a aj podľa vyššie citovanej judikatúry sú tieto otázky v pôsobnosti vnútroštátneho zákonodarcu. Jeho vôľou bolo upraviť neaktívnu časť pracovnej pohotovosti odlišne než aktívnu časť pracovnej pohotovosti. Citovaný výklad súdu v uvedenom rozhodnutí ale smeruje k tomu, že by nebol žiaden rozdiel medzi oboma druhmi pohotovostí a potom by bola otázka, prečo zákonodarca uvedené vlastne rozlišuje. Súd prvej inštancie uviedol, že si uvedomuje, že formulácia pred čiarkou v § 96 ods. 3 ZP nie je najobratnejšia, ale v kontexte historického vývoja tohto ustanovenia (kde išlo vždy o pomer, napr. 20% alebo 50%), resp. bolo v súlade s judikatúrou Súdneho dvora zámerom zákonodarcu odlíšiť oba typy pohotovostí v odmeňovaní, potom uvedené ustanovenie nedáva iný zmysel než ten, že nemožno odmeňovať neaktívnu časť pracovnej pohotovosti hodinovou mzdou za pracovný čas akoby šlo o výkon práce. Nie je rozhodujúce, či je základná zložka mzdy dohodnutá pod úroveň minimálnej mzdy. Za podstatné mal, že § 96 ods. 3 ZP upravuje minimálny nárok za vykonanú neaktívnu časť pracovnej pohotovosti a ten patrí (ak nie je dohodnuté inak) zamestnancovi vždy a nie je dôvod to limitovať len na situácie, kedy je jeho mzda nižšia než minimálna mzda. Tiež nemal za súladný záver súdu, že u zamestnanca, u ktorého základná zložka mzdy je vyššia ako minimálna mzda nemôže byť táto mzda dohodnutá v nižšej výške ako je pomerná časť základnej zložky mzdy. Podľa uvedeného názoru preto musí byť onen pomer u každého zamestnanca rovnaký, čo nemá žiadnu oporu v zákone. Zo zákona vyvodil jasne to, že v konkrétnom prípade je medzi výškou mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti a hodinovou mzdou pomer, čo vyjadruje, že neaktívna časť sa odmeňuje menej ako aktívna čas. To ale neznamená, že u zamestnanca, u ktorého je hodinová mzda vyššia ako minimálna mzda nemôže byť táto mzda dohodnutá v nižšej výške ako je základná zložka mzdy. Súd zdôvodnil, že neprihliadol na závery NS SR z rozhodnutia so sp. zn. 4Cdo/165/2018, no ide o jednu z najvyšších súdnych autorít a NS SR zreteľne uviedol, že pokiaľ medzi zamestnávateľom a jeho zamestnancami bola uzavretá kolektívna zmluva, v ktorej v rámci mzdových podmienok bola dohodnutá osobitná úprava mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku, čo je daný prípad, v takomto prípade sa uplatní zásada pacta sunt servanda a zamestnancovi táto mzda patrí v takto dohodnutej výške. V rozpore s tým nie sú ani závery NS SR z rozhodnutia so sp. zn. 5Cdo/119/2020, pretože bolo preukázané (tabuľka v ods. 107), že mzdové nároky za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti boli v danom prípade vyššie ako minimálne mzdové nároky (ak ide o 40 h pracovný týždeň). Uviedol, že súd preto nesprávne výšku mzdy za dobu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti určil tak, že výsledok podielu tarifnej mzdy žalobcu a mesačného fondu pracovného času vynásobil počtom hodín neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku, pretože tým umožnil, aby neaktívna časť pracovnej pohotovosti bola odmeňovaná ako výkon práce, čo je aj v rozpore s účelom novely vykonanej zákonom č. 348/2007 Z. z. Záver o tom, že odmeňovanie, ku ktorému pristúpil žalovaný na základe kolektívnej zmluvy , by v danom prípade bolo podľa súdu prvej inštancie legitímne, len ak by základná zložka mzdy bola v nižšia ako zákonom garantovaný minimálny nárok, preto nemá žiadnu oporu v texte § 96 ods. 3 ZP. 66. V rozsudkoch krajského súdu z 27. októbra 2022, sp. zn. 3CoPr/1/2022 (vec Okresného súdu Bratislava I so sp. zn. 19Cpr/4/2012) a z 31. januára 2023, sp. zn. 3CoPr/1/2023 (vec Okresného súdu Bratislava I so sp. zn. 14Cpr/3/2012) súd uviedol, že „pod pomernou časťou základnej zložky mzdy sa rozumie suma zodpovedajúcu času neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku. V prípade odmeňovania zamestnanca formou hodinovej tarifnej mzdy nárok na mzdu predstavuje násobok hodinovej sadzby a počtu hodín neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku. V prípade

odmeňovania zamestnanca formou mesačnej mzdy sa pomernou časťou rozumie časť mesačnej mzdy zodpovedajúca podielu počtu hodín neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku z mesačného fondu pracovného času. V prípade odmeňovania zamestnanca formou úkolovej mzdy sa za základnú zložku mzdy považuje sadzba zodpovedajúca 100% plneniu noriem spotreby práce“. Tiež uviedol, že „zákonné minimum pre výšku mzdy (t. j. vo výške minimálnej mzdy v eurách za hodinu) za čas neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku je aplikovateľné len v prípade, ak základná zložka mzdy je dohodnutá nižšou sumou, ako je minimálna mzda“. 67. Súd sa teda stotožnil s článkom Ing. Mačuhu, s ktorého závermi však súd prvej inštancie v danej veci nesúhlasil, pretože odporujú právnej úprave. Krajský súd v citovanom rozhodnutí tak nezohľadnil, že ustanovenie § 96 ods. 3 ZP predpokladá, že pomerná časť sa týka nie času, ale mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti. Ak je pomerná časť základnej zložky mzdy najmenej vo výške minimálneho mzdového nároku, potom je jasné, že pomerná časť základnej zložky mzdy je peňažná veličina, nie časová veličina. Podľa krajského súdu v prípade odmeňovania mesačnou mzdou ale ide o časovú veličinu (podiel počtu hodín neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku a počtu hodín mesačného fondu pracovného času). Podľa súdu prvej inštancie to nezodpovedá § 96 ods. 3 ZP, podľa ktorého ide o peňažnú veličinu. V oboch prípadoch (či už pri hodinovej alebo pri mesačnej mzde) to v dôsledkoch znamená, že mzda za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti je zhodná s tou aktívnou, čiže s výkonom práce, čo je v rozpore s účelom právnej úpravy. Súd prvej inštancie aj v tomto prípade opakovane odmietol, že by zákonné minimum podľa § 96 ods. 3 ZP bolo aplikovateľné len vtedy, ak základná zložka mzdy je dohodnutá nižšou sumou, ako je minimálna mzda. Takéto následky by uvedené ustanovenie mohlo mať len vtedy, ak by to v ňom bolo výslovne vyjadrené, čo nie je. 68. Konštatoval, že v rozsudku krajského súdu z 29. novembra 2023, sp. zn. 2CoPr/3/2023 súd nezistil žiadne iné závery než tie, ku ktorým už súd prvej inštancie zaujal stanovisko vyššie. 69. V rozsudku krajského súdu z 10. júla 2019, sp. zn. 4CoPr/14/2017 (vec Okresného súdu Bratislava I so sp. zn. 19Cpr/7/2012) súd skonštatoval, že „odmeňovanie pracovnej pohotovosti ZP upravuje buď vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy alebo na úrovni zákonného minima. Ustanovenie § 96 ods. 3, určuje zákonný limit, pod ktorý nesmel žalovaný ako zamestnávateľ klesnúť pri výplate náhrady mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti. Výkladom citovaného zák. ustanovenia je možné dospieť k záveru, že zamestnancovi patrí mzda v prvom rade vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy, najmenej však vo výške minimálneho mzdového nároku ustanoveného v § 120 ods. 4 v eurách za hodinu pre prvý stupeň náročnosti práce od 1.9.2011 najmenej vo výške minimálnej mzdy v eurách za hodinu podľa osobitného predpisu. Pri určení mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku žalovaný v prípade žalobcu garantoval minimálne nároky kladené na odmeňovanie neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku, avšak nezaoberal sa skutočnosťou, či pomerná časť základnej zložky mzdy zamestnanca nie je vyššia ako je jej garancia stanovená v predpise“. Odvolací súd neuviedol, akú relevanciu by malo mať v danej veci či pomerná časť základnej zložky mzdy zamestnanca nie je vyššia ako je jej garancia v predpise (tunajší súd predpokladá, že odvolací súd mal na mysli § 96 ods. 3 ZP). Podľa tunajšieho súdu ustanovenie § 96 ods. 3 ZP stanovuje len minimálny základ nárokov a vo zvyšku sú tieto nároky odkázané na dohodu zamestnávateľa a zamestnanca, resp. na mzdové predpisy zamestnávateľa, ktoré môžu určiť aj viac ako je určené zákonom, čo v danom prípade sa stalo, pretože žalovaný určil tieto nároky vo výške síce minimálnej mzdy, ale určenej pre 36 hodinový týždeň, nie 40 hodinový týždeň (tabuľka vyššie). Teda pomerná časť základnej zložky mzdy bola vyššia, ale podľa názoru tunajšieho súdu to nemá za následok, že by mala byť ešte vyššia. Krajský súd tiež uviedol, že „sa nestotožnil s argumentáciou žalovaného, že odmeňovanie zamestnancov bolo dohodnuté v rámci Kolektívnej zmluvy ŽSR a aj keď mohlo byť podľa názoru žalovaného dohodnuté aj v menšom rozsahu, ako je minimálny mzdový nárok, bolo dohodnuté tak, ako to vyžaduje § 96 ods. 3, t.j. vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy, najmenej však vo výške minimálnej mzdy v eurách za hodinu podľa osobitného predpisu“. Odvolací súd teda dal za pravdu argumentácii žalovaného, ku ktorej dospel aj tunajší súd. Súd tiež uviedol, že „rozhodnutie súdu záviselo od posúdenia skutočností, na ktoré treba odborné znalosti (ekonomické a personálne výpočty) a preto bolo v konaní nariadené znalecké dokazovanie. Z hľadiska správnosti výpočtov uplatnených mzdových nárokov súd nemá dôvod spochybniť znalecký posudok po odbornej stránke jeho správnosti a preto správ nepostupoval súd prvej inštancie, keď vychádzal z hľadiska odbornej správnosti pri stanovení výšky nedoplatku náhrady mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti z výpočtov súdom ustanovenej znalkyne“. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s týmto záverom odvolacieho súdu, keďže znalkyňa odpovedala výlučne na právne otázky,

ktoré nie je možné vyriešiť znaleckým dokazovaním. Na tomto závere nemení nič ani to, že krajský súd uviedol, že žalovaný mal možnosť predložiť vlastný súkromný znalecký posudok, pretože táto skutočnosť nesanuje nepoužiteľnosť právnym záverov znalkyne zo ZP č. 6/2016. 70. Rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I so sp. zn. 12Cpr/2/2012 v databáze slov- lex.sk súd prvej inštancie dohľadal, s tým, že ide o rozhodnutie z 9. januára 2014 (nie z 21. februára 2022) a týka sa iných strán a netýkalo sa nijako Zákonníka práce. Rozhodnutia krajského súdu so sp. zn. 5CoPr/5/2022, 4CoPr/7/2022, 10CoPr/5/2022, resp. Okresného súdu Bratislava I so sp. zn. 19C/7/2012, B1-6Cpr/2/2013 (ani 16Cpr/2/2013), 12Cpr/8/2012 a 12Cpr/9/2012 sa v databáze slovlex.sk nenachádza a napriek výzve súdu prvej inštancie mu neboli predložené, preto sa s nimi nemohol vysporiadať. 71. Súd prvej inštancie pripomenul, že okrem vyššie uvedených nárokov sa žalobca domáhal aj zaplatenia kapitalizovaných úrokov z omeškania v sume 1.004,24 €, ktoré predstavujú súčet úrokov z omeškania k platbám mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti, ktoré žalovaný vyplatil žalobcovi, no stalo sa tak oneskorene. Žalobca požadoval priznať toto príslušenstvo k mzdovým nárokom za rozhodné obdobie. Vzhľadom na to, že nárok na tieto úroky z omeškania boli žalobcom vyjadrené v kapitalizovanej podobe, súd prvej inštancie tieto nároky prepočítal a následne vyhodnotil, či ich žalovaný žalobcovi riadne splnil (lebo to tvrdil žalovaný) alebo nie (to tvrdil žalobca). 72. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že tento nárok žalobcu nie je dôvodný. 73. Mal za preukázané, že žalobca odpracoval počas rozhodného obdobia aj neaktívnu časť pracovnej pohotovosti, pričom mu patria mzdové nároky za túto pohotovosť v sume 1,89 € pre rok 2009, 1,97 € pre rok 2010 a 2,03 € pre rok 2011 za každú hodinu (bližšie závery z ods. 73 až 134). Uviedol, že žalobcovi patrila podľa § 96 ods. 3 ZP za odpracovanú neaktívnu časť pracovnej pohotovosti za rok 2009 suma 402,57 € (213 hodín x 1,89 €/h), za rok 2010 suma 1.185,94 € (602 hodín x 1,97 €/h) a za rok 2011 suma 1.274,84 € (628 hodín x 2,03 €/h), t. j. spolu 2.863,35 €. 74. Podľa súdu prvej inštancie ide o súčet miezd za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti za jednotlivé mesiace rozhodného obdobia, a to 79,38 € (1,89 €/h x 42 h) za mesiac 8/2009, 90,72 € (1,89 €/h x 48 h) za mesiac 9/2009, 68,04 € (1,89 €/h x 36 h) za mesiac 10/2009, 90,72 € (1,89 €/h x 48 h) za mesiac 11/2009, 73,71 € (1,89 €/h x 39 h) za mesiac 12/2009, 118,20 € (1,97 €/h x 60 h) za mesiac 1/2010, 94,56 € (1,97 €/h x 48 h) za mesiac 2/2010, 124,11 € (1,97 €/h x 63 h) za mesiac 3/2010, 118,20 € (1,97 €/h x 60 h) za mesiac 4/2010, 88,65 € (1,97 €/h x 45 h) za mesiac 5/2010, 84,71 € (1,97 €/h x 43 h) za mesiac 6/2010, 106,38 € (1,97 €/h x 54 h) za mesiac 7/2010, 84,71 € (1,97 €/h x 43 h) za mesiac 8/2010, 106,38 € (1,97 €/h x 54 h) za mesiac 9/2010, 106,38 € (1,97 €/h x 54 h) za mesiac 10/2010, 82,74 € (1,97 €/h x 42 h) za mesiac 11/2010, 70,92 € (1,97 €/h x 36 h) za mesiac 12/2010, 133,98 € (2,03 €/h x 66 h) za mesiac 1/2011, 109,62 € (2,03 €/h x 54 h) za mesiac 2/2011, 109,62 € (2,03 €/h x 54 h) za mesiac 3/2011, 119,77 € (2,03 €/h x 59 h) za mesiac 4/2011, 113,68 € (2,03 €/h x 56 h) za mesiac 5/2011, 97,44 € (2,03 €/h x 48 h) za mesiac 6/2011, 97,44 € (2,03 €/h x 48 h) za mesiac 7/2011, 109,62 € (2,03 €/h x 54 h) za mesiac 8/2011, 91,35 € (2,03 €/h x 45 h) za mesiac 9/2011, 91,35 € (2,03 €/h x 45 h) za mesiac 10/2011, 109,62 € (2,03 €/h x 54 h) za mesiac 11/2011 a 91,35 € (2,03 €/h x 45 h) za mesiac 12/2011. 75. Mal za preukázané, že žalovaný žalobcovi tieto mzdové nároky žalobcovi plnil, aj keď dodatočne, pretože plnil žalobcovi mzdové nároky spolu 2.869,37 €, čiže o 6,02 € viac než musel. Konštatoval, že žalovaný sa s plnením predmetných nárokov, na ktoré mal žalobca nárok podľa § 96 ods. 3 ZP v spojení s § 120 ods. 4 ZP, dostával postupne do omeškania dňom po dni splatnosti tej ktorej mzdy, ktorá bola 13. dňa za príslušný mesiac rozhodného obdobia, podľa § 517 ods. 1 prvá veta OZ, čiže 14. dňom daného mesiaca. 76. Právne posúdil, že úrokové sadzby má právo žalobca žiadať, pretože v prípade žalovaných nárokov treba akcentovať na sociálnu funkciu mzdy a i zamestnávateľ sa môže dostať do omeškania rovnako ako každý iný dlžník a nie je dôvod, aby nebol povinný za svoje omeškanie úrok z omeškania platiť. Zamestnávateľ sa dostáva do omeškania s výplatou mzdy v deň nasledujúci po výplatnom termíne a od tohto momentu aj súdna prax zamestnancom úrok z omeškania priznáva (napr. rozhodnutia NS SR so sp. zn. 1 Cdo 116/2008 zo 17. decembra 2009, sp. zn. 2 Cdo 76/2011 z 31. mája 2012, sp. zn. 5 MCdo 8/2012 z 26. januára 2015). Napokon, názor, podľa ktorého by zamestnávateľa nestíhala

sankcia v podobe úroku z omeškania, pokiaľ sa dostane do omeškania s plnením mzdy, náhrady mzdy a obdobných záväzkov voči zamestnancovi, nie je ústavne udržateľný (uznesenie Ústavného súdu SR zo 4. júla 2017, sp. zn. III. ÚS 460/2017). Ustanovenie § 1 ods. 4 ZP nemožno vykladať tak, že by tomuto záveru bránilo. 77. Úrokové sadzby pre hlavné refinančné operácie určené Európskou centrálnou bankou, ktoré sa považujú za základnú úrokovú sadzbu Európskej centrálnej banky podľa § 17 ods. 1 zákona č. 659/2007 Z. z. o zavedení meny euro v Slovenskej republike boli vo vzťahu k rozhodnému obdobiu tieto: 1,00% platná od 14. decembra 2011, 1,25% platná od 9. novembra 2011, 1,50% platná od 13. júla 2011, 1,25% platná od 13. apríla 2011 a 1,00% platná od 13. mája 2009. 78. Uzavrel, že žalovaný sa ako zamestnávateľ dostal do omeškania s peňažným plnením voči žalobcovi ako zamestnancovi a preto mu bol povinný zaplatiť od vzniku omeškania zákonné úroky z omeškania podľa § 517 ods. 2 OZ a § 3 nariadenia č. 87/1995 Z. z. úroky z omeškania v sadzbe platnej pre obdobie, kedy bola splatná jednotlivá mesačná mzda žalobcu od dňa nasledujúceho po splatnosti mzdy (mzda bola splatná 13. deň, omeškania preto začalo v 14. deň) do skončenia omeškania s platbou za príslušný mesiac (t. j. do dňa, kedy žalovaný žalobcovi plnil omeškané mzdové nároky). 79. S ohľadom na to, že žalovaný žalobcovi mzdové nároky plnil, došlo k ukončeniu jednotlivých omeškaní. Preto mal za možné dlžnú sumu úrokov z omeškania vyjadriť v kapitalizovanej podobe. Konkrétne, nárok za mesiac 8/2009 so splatnosťou 13. septembra 2009 plnil dňa 13. septembra 2012, čo je 1096 dní omeškania. To pri úrokovej sadzbe 9,00% ročne pri uvedenej dobe omeškania činí sumu 21,45 €. Nárok za mesiac 9/2009 so splatnosťou 13. október 2009 plnil dňa 13. septembra 2012, čo je 1066 dní omeškania. To pri úrokovej sadzbe 9,00% ročne pri uvedenej dobe omeškania činí sumu 23,85 €. Nárok za mesiac 10/2009 so splatnosťou 13. november 2009 plnil dňa 13. septembra 2012, čo je 1035 dní omeškania. To pri úrokovej sadzbe 9,00% ročne pri uvedenej dobe omeškania činí sumu 17,36 €. Nárok za mesiac 11/2009 so splatnosťou 13. december 2009 plnil dňa 13. septembra 2012, čo je 1005 dní omeškania. To pri úrokovej sadzbe 9,00% ročne pri uvedenej dobe omeškania činí sumu 22,48 €. Nárok za mesiac 12/2009 so splatnosťou 13. január 2010 plnil dňa 13. septembra 2012, čo je 974 dní omeškania. To pri úrokovej sadzbe 9,00% ročne pri uvedenej dobe omeškania činí sumu 17,70 €. Nárok za mesiac 1/2010 so splatnosťou 13. február 2010 plnil dňa 13. septembra 2012, čo je 943 dní omeškania. To pri úrokovej sadzbe 9,00% ročne pri uvedenej dobe omeškania činí sumu 27,48 €. Nárok za mesiac 2/2010 so splatnosťou 13. marec 2010 plnil dňa 13. septembra 2012, čo je 915 dní omeškania. To pri úrokovej sadzbe 9,00% ročne pri uvedenej dobe omeškania činí sumu 21,33 €. Nárok za mesiac 3/2010 so splatnosťou 13. apríl 2010 plnil dňa 13. septembra 2012, čo je 884 dní omeškania. To pri úrokovej sadzbe 9,00% ročne pri uvedenej dobe omeškania činí sumu 27,05 €. Nárok za mesiac 4/2010 so splatnosťou 13. máj 2010 plnil dňa 13. septembra 2012, čo je 854 dní omeškania. To pri úrokovej sadzbe 9,00% ročne pri uvedenej dobe omeškania činí sumu 24,89 €. Nárok za mesiac 5/2010 so splatnosťou 13. jún 2010 plnil dňa 13. septembra 2012, čo je 823 dní omeškania. To pri úrokovej sadzbe 9,00% ročne pri uvedenej dobe omeškania činí sumu 17,99 €. Nárok za mesiac 6/2010 so splatnosťou 13. júl 2010 plnil dňa 13. septembra 2012, čo je 793 dní omeškania. To pri úrokovej sadzbe 9,00% ročne pri uvedenej dobe omeškania činí sumu 16,56 €. Nárok za mesiac 7/2010 so splatnosťou 13. august 2010 plnil dňa 13. septembra 2012, čo je 762 dní omeškania. To pri úrokovej sadzbe 9,00% ročne pri uvedenej dobe omeškania činí sumu 19,99 €. Nárok za mesiac 8/2010 so splatnosťou 13. septembra 2010 plnil dňa 13. septembra 2012, čo je 731 dní omeškania. To pri úrokovej sadzbe 9,00% ročne pri uvedenej dobe omeškania činí sumu 15,27 €. Nárok za mesiac 9/2010 so splatnosťou 13. október 2010 plnil dňa 13. septembra 2012, čo je 701 dní omeškania. To pri úrokovej sadzbe 9,00% ročne pri uvedenej dobe omeškania činí sumu 18,39 €. Nárok za mesiac 10/2010 so splatnosťou 13. november 2010 plnil dňa 13. septembra 2012, čo je 670 dní omeškania. To pri úrokovej sadzbe 9,00% ročne pri uvedenej dobe omeškania činí sumu 17,57 €. Nárok za mesiac 11/2010 so splatnosťou 13. december 2010 plnil dňa 13. septembra 2012, čo je 640 dní omeškania. To pri úrokovej sadzbe 9,00% ročne pri uvedenej dobe omeškania činí sumu 13,06 €. Nárok za mesiac 12/2010 so splatnosťou 13. január 2011 plnil dňa 13. septembra 2012, čo je 609 dní omeškania. To pri úrokovej sadzbe 9,00% ročne pri uvedenej dobe omeškania činí sumu 10,65 €. Nárok za mesiac 1/2011 so splatnosťou 13. február 2011 plnil dňa 13. septembra 2012, čo je 578 dní omeškania. To pri úrokovej sadzbe 9,00% ročne pri uvedenej dobe omeškania činí sumu 19,09 €. Nárok za mesiac 2/2011 so splatnosťou 13. marec 2011 plnil dňa 13. septembra 2012, čo je 550 dní omeškania. To pri úrokovej sadzbe 9,00% ročne pri uvedenej dobe omeškania činí sumu 14,87 €. Nárok za mesiac 3/2011 so

splatnosťou 13. apríl 2011 plnil dňa 13. septembra 2012, čo je 519 dní omeškania. To pri úrokovej sadzbe 9,25% ročne pri uvedenej dobe omeškania činí sumu 14,42 €. Nárok za mesiac 4/2011 so splatnosťou 13. apríl 2011 plnil dňa 13. septembra 2012, čo je 489 dní omeškania. To pri úrokovej sadzbe 9,25% ročne pri uvedenej dobe omeškania činí sumu 14,84 €. Nárok za mesiac 5/2011 so splatnosťou 13. jún 2011 plnil dňa 13. septembra 2012, čo je 458 dní omeškania. To pri úrokovej sadzbe 9,25% ročne pri uvedenej dobe omeškania činí sumu 13,19 €. Nárok za mesiac 6/2011 so splatnosťou 13. júl 2011 plnil dňa 13. septembra 2012, čo je 428 dní omeškania. To pri úrokovej sadzbe 9,50% ročne pri uvedenej dobe omeškania činí sumu 10,85 €. Nárok za mesiac 7/2011 so splatnosťou 13. august 2011 plnil dňa 13. septembra 2012, čo je 397 dní omeškania. To pri úrokovej sadzbe 9,50% ročne pri uvedenej dobe omeškania činí sumu 10,07 €. Nárok za mesiac 8/2011 so splatnosťou 13. septembra 2011 plnil dňa 13. júl 2012, čo je 304 dní omeškania. To pri úrokovej sadzbe 9,50% ročne pri uvedenej dobe omeškania činí sumu 8,67 €. Nárok za mesiac 9/2011 so splatnosťou 13. október 2011 plnil dňa 13. júl 2012, čo je 274 dní omeškania. To pri úrokovej sadzbe 9,50% ročne pri uvedenej dobe omeškania činí sumu 6,51 €. Nárok za mesiac 10/2011 so splatnosťou 13. november 2011 plnil dňa 13. júl 2012, čo je 243 dní omeškania. To pri úrokovej sadzbe 9,25% ročne pri uvedenej dobe omeškania činí sumu 5,63 €. Nárok za mesiac 11/2011 so splatnosťou 13. december 2011 plnil dňa 13. júl 2012, čo je 213 dní omeškania. To pri úrokovej sadzbe 9,25% ročne pri uvedenej dobe omeškania činí sumu 5,92 €. Nárok za mesiac 12/2011 so splatnosťou 13. január 2012 plnil dňa 13. júl 2012, čo je 182 dní omeškania. To pri úrokovej sadzbe 9,00% ročne pri uvedenej dobe omeškania činí sumu 4,10 €. Spolu to činí 461,26 €. 80. Mal za preukázané, že žalovaný plnil žalobcove nároky v sume 2.869,37 €, hoci mal plniť len 2.863,35 €, čiže rozdiel činí 6,02 €. Týchto 6,02 € súd prvej inštancie započítal podľa § 34 ZP na najskôr splatný nárok a to za obdobie 08/2009, pretože hoci je tento nárok premlčaný, plniť možno aj premlčaný dlh. Suma 461,26 € sa tak znížila o 6,02 € na sumu 455,24 €. 81. Pripomenul, že žalovaný namietal, že spomedzi uvedených nárokov sú premlčané nároky na úroky z omeškania vo vzťahu k pohľadávkam, ktoré boli splatné viac ako tri roky pred podaním žaloby. Žaloba bola súdu prvej inštancie doručená dňa 16. januára 2013. Posúdil, že zo sumy 455,24 € sú premlčané podľa § 100 ods. 1 a § 101 OZ v spojení s § 1 ods. 4 ZP nároky za obdobia mesiacov 08/2009 až 12/2009, z ktorých najneskôr splatný bol mzdový nárok za 12/2009 splatný 13. januára 2010, čo je viac ako tri roky pred podaním žaloby na súd. Ako premlčané teda posúdil nároky za 08/2009 v sume 15,43 € (t. j. rozdiel medzi 21,45 € a zápočtom 6,02 €), za 09/2009 v sume 23,85 €, za 10/2009 v sume 17,36 €, za 11/2009 v sume 22,48 € a za 12/2009 v sume 17,70 €, spolu v sume 96,83 €. Ako nepremlčané posúdil teda len úroky z omeškania k nárokom za obdobia 01/2010 až 12/2011 v kapitalizovanej sume 358,41 €. 82. V tej súvislosti súd prvej inštancie uviedol, že ani v tomto prípade nezistil, že by uplatnená námietka premlčania bola v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 39 OZ, z rovnakých dôvodov, ku ktorým už zaujal stanovisko vyššie. Žalovaný tiež namietal, že ak súd zohľadní premlčanie, žiadal, aby považoval za nepremlčané všetky úroky z omeškania 3 roky spätne, ktorú požiadavku žalobcu nepovažoval za dôvodnú. 83. Podľa občianskoprávnej judikatúry NS SR „v dôsledku omeškania dlžníka nevzniká medzi účastníkmi nový (ďalší) záväzkový právny vzťah; ak teda vznikne dlžníkovi povinnosť zaplatiť veriteľovi úroky z omeškania, dochádza k zmene v obsahu práv a povinností dlžníka, inak povedané, k zmene v obsahu záväzkového právneho vzťahu spočívajúcej v tom, že vedľa povinnosti splniť hlavný záväzok je dlžník povinný splniť tiež záväzok vedľajší (akcesorický). S názorom žalovaného, podľa ktorého je potrebné rozlišovať medzi začiatkom plynutia premlčacej doby na jednej strane pre právo na zaplatenie poistného plnenia (dlhu, záväzku) a na druhej strane pre právo na zaplatenie úrokov, a podľa ktorého úroky za každý deň omeškania sú samostatným právom, ktoré sa premlčuje samostatne, teda právo na zaplatenie úrokov z omeškania vzniká po celú dobu omeškania a premlčuje sa za každý deň samostatne, nemožno súhlasiť. (...) Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že povinnosť platiť úroky z omeškania so splnením dlhu (záväzku) nevzniká samostatne (nanovo) za každý deň trvania omeškania, ale jednorazovo v deň, v ktorom sa dlžník ocitol v omeškaní so splnením tohto záväzku; týmto dňom začína u tohto práva plynúť premlčacia doba a jej uplynutím sa právo premlčí ako celok“ (rozsudok z 29. júna 2010, sp. zn. 1 Cdo 157/2009). 84. Preto, ak sú premlčané mzdové nároky žalobcu za obdobia 08/2009 až 12/2009, posúdil ako premlčané aj úroky z omeškania prislúchajúce k istinám týchto nárokov.

85. Pri uvedenej sume zohľadnil, že ide o mzdové nároky (brutto) a to samo o sebe nezohľadňuje aká suma bude vyplatená na účet žalobcovi (netto). Nárok žalobcu brutto je 358,41 €, z ktorého odpočítal 13,4% sociálnych odvodov a zdravotného odvodu podľa § 130 písm. a), § 131 ods. 1 písm. a), § 132 písm. a), § 136 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z. a § 12 ods. 1 písm. a) zákona č. 580/2004 Z. z., ktoré žalovaný za žalobcu musí uhradiť Sociálnej poisťovni, resp. príslušnej zdravotnej poisťovni podľa § 141 ods. 2 a § 143 zákona č. 461/2003 Z. z. a § 10b ods. 1 písm. a) zákona č. 580/2004 Z. z., čo činí 48,03 €. 86. Uviedol, že preddavkovej povinnosti k dani z príjmu fyzickej osoby v sadzbe 19%, pod ktorú podľa § 35 ods. 1 písm. a) a § 35 ods. 2 a 3 zákona č. 595/2003 Z. z. podlieha aj príjem z predchádzajúceho pracovnoprávneho vzťahu podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona č. 595/2003 Z. z., podlieha iba rozdiel uvedených súm, t. j. suma 310,38 € (t. k. 358,41 € - 48,03 €). Z nej preddavok na daň z príjmu činí 58,97 € a rozdiel (čistá mzda) činí 251,41 €. Dospel k záveru, že žalobca mal preto nárok len na zaplatenie kapitalizovaných úrokov v sume 251,41 € (netto). 87. Súd prvej inštancie sa preto nestotožnil s právnym názorom prezentovaným napr. v rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo 16. septembra 2021, sp. zn. 12Cpr/7/2012, ktorým nie je viazaný, že súd priznal žalované nároky „vo forme brutto, nakoľko zákonná odvodová povinnosť zo sociálneho a zdravotného poistenia nemá vplyv na výšku mzdového nároku, ktorá zamestnancovi patrí voči zamestnávateľovi. Práve z dôvodu, že žalobca (nie žalovaný) je v zmysle zák. č. 461/2003 Z. z. platiteľom odvodov poistného je nevyhnutné určiť výšku mzdového nároku voči zamestnávateľovi vo forme hrubej mzdy, z ktorej následne si bude žalobca voči štátu, nie voči zamestnávateľovi, ktorý je len odvádzateľom odvodov, plniť odvodovú povinnosť“. Tento záver nemá oporu v citovaných právnych predpisoch spomenutých v predošlom odseku. Totiž, príjmom zo závislej činnosti sú podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona č. 595/2003 Z. z. aj príjmy z predchádzajúceho pracovnoprávneho vzťahu, čiže aj z pomeru, ktorý skončil ako v danom prípade. Žalovaný preto ako zamestnávateľ, aj po skončení pracovného pomeru, by bol povinný vybrať podľa § 35 ods. 1 písm. a) zákona č. 595/2003 Z. z. preddavok na daň z takto zdaniteľnej mzdy. Nesúhlasil, že mzdový nárok sa určí vo forme hrubej mzdy tak, že by si z neho následne žalobca plnil odvodovú povinnosť. Túto povinnosť za neho je povinný splniť podľa právnej úpravy žalovaný ako zamestnávateľ. 88. Obdobne je to podľa súdu prvej inštancie pri sociálnych a zdravotných odvodoch. Podľa § 141 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. je to zamestnávateľ, ktorý za zamestnanca odvádza poistné tým, že vykoná zrážku poistného, ktoré je povinný platiť zamestnanec. Tieto odvody sa odvádzajú podľa § 143 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. Vo vzťahu k týmto odvodom je platiteľom zamestnávateľ podľa § 11 ods. 1 písm. c) zákona č. 580/2004 Z. z. v spojení s § 11 ods. 5 písm. a) a § 10b ods. 1 písm. a) zákona č. 580/2004 Z. z., ak osobe vzniklo právo na príjem zo závislej činnosti podľa osobitného predpisu, medzi ktoré patrí aj príjem z predošlého pracovnoprávneho vzťahu. Súd preto pracovnoprávne nároky zamestnanca nemôže priznať brutto. Toto sa v plnej miere nevzťahuje len na mzdové nároky, ale aj úroky z omeškania ako ich príslušenstvo, ktoré sa tiež považujú za mzdové nároky (porovnaj komparatívne napr. s rozhodnutím českého NS so sp. zn. 20 Cdo 2006/2011). 89. Súd prvej inštancie z dokazovania zistil (č. l. 181), že žalobcovi žalovaný v mesiaci 01/2014 zaplatil titulom omeškania s predmetnými mzdovými nárokmi sumu 261,54 €, t. j. viac ako mu patrilo, ktorým plnením podľa § 559 ods. 1 OZ nároky žalobcu podľa súdu prvej inštancie zanikli. Preto nárok presahujúci sumu 251,41 € vyhodnotil za nedôvodný a žalobu o zaplatenie ďalších kapitalizovaných úrokov z omeškania vo výške 1.004,24 € vo výroku I. zamietol. 90. O trovách konania rozhodol v zmysle zásady úspešnosti v konaní podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení so zásadou zavinenia zastavenia konania podľa § 256 ods. 1 CSP. Čo sa týka zásady úspechu v zmysle § 255 ods. 1 CSP, z hľadiska žalovanej istiny bol žalovaný úspešný v sume istiny 3.297,91 €, čo zodpovedá 81,43% pôvodne žalovanej sumy. Čo sa týka zásady zavinenia, z pôvodne žalovanej sumy podľa § 256 ods. 1 CSP zavinil žalobca zastavenie konania v rozsahu sumy 752,33 € (rozdiel medzi 4.050,24 € a aktuálne žalovanou sumou 3.297,91 €), v ktorej zobral žalobu späť, čo zodpovedá 18,57% pôvodne žalovanej sumy, pričom tieto dôvody zastavenia konania dopadajú na stranu žalobcu. Žalobca nevzal žalobu späť pre správanie žalovaného (súd prvej inštancie zohľadnil, že mzdové pásky mal žalobca ako zamestnanec k dispozícii a argumentom pre späťvzatie nemôže byť, že žalobca nevedel žalovaný nárok vypočítať). Nie je podľa súdu prvej inštancie dôvod, aby v prípade, že sa v jednom konaní kombinujú

sčasti dôvody pre rozhodnutie podľa § 255 ods. 1 CSP (t. j. podľa zásady úspechu) a súčasne podľa § 256 ods. 1 CSP (t. j. podľa zásady zavinenia) tieto sumárne neposudzovali rovnako ako v prípade úspechu, t. j. porovnávaním žalobného petitu a výroku rozsudku. Preto zavinenie žalobcu na zastavení konania v rozsahu 18,57% pričítal k rozsahu úspechu žalovaného v rozsahu 81,43%, čo činí 100% v prospech žalovaného. Za týchto okolností by preto podľa § 255 ods. 1 CSP a § 256 ods. 1 CSP patril žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Vzhľadom na to, že zo spisu vyplýva, že žalovanému žiadne trovy nevznikli, v súlade s čl. 17 základných princípov CSP súd podľa § 262 ods. 1 CSP vo výroku II. rozhodol, že žalovanému sa právo na náhradu trov konania nepriznáva (R 72/2018, uznesenie NS SR z 28. februára 2018, sp. zn. 7 Cdo 14/2018). 91. Proti tomuto rozsudku podal riadne a včas prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie žalobca, keď mal za to, že napadnutý Rozsudok prvoinštančného súdu má vady podľa § 365 písm. d), h) CSP, konkrétne, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Považoval za nesprávny výklad ust. § 96 ods. 3 ZP a mal za to, že súd prvej inštancie nesprávne definoval pojem „pomerná časť základnej zložky mzdy“. Podľa neho ustálený výklad ustanovenia § 96 ods. 3 ZP je taký, podľa ktorého pomerná časť základnej zložky mzdy sa vypočíta ako podiel mesačnej základnej zložky mzdy zamestnanca a počtu hodín vo fonde pracovného času v príslušnom kalendárnom mesiaci. Príklad: Zamestnanec má základnú zložku mzdy 1 000 EUR brutto mesačne, ustanovený pracovný čas 40 hodín týždenne, pričom v mesiaci, za ktorý sa zisťuje pomerná časť základnej zložky mzdy je 20 pracovných dní. Pomerná časť základnej zložky mzdy sa určuje ako podiel mesačnej základnej zložky mzdy (1 000) a počtu hodín vo fonde pracovného času v príslušnom kalendárnom mesiaci (160 hodín) - v takomto prípade má zamestnanec nárok na mzdu vo výške 6,25 EUR brutto za jednu hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku zamestnávateľa. Ak má zamestnanec základnú zložku mzdy napríklad na úrovni 646 EUR brutto mesačne, ustanovený pracovný čas 40 hodín týždenne, pričom v mesiaci, za ktorý sa zisťuje pomerná časť základnej zložky mzdy je 23 pracovných dní, pomerná časť základnej zložky mzdy sa určuje ako podiel mesačnej základnej zložky mzdy (623) a počtu hodín vo fonde pracovného času v príslušnom mesiaci (184 hodín) - v takomto prípade podľa prvej časti právnej normy § 96 ods. 3 ZP vychádza, že by mal mať zamestnanec nárok na mzdu vo výške 3,51 EUR brutto. Vzhľadom na to, že takýmto výpočtom sa prišlo k výške hodinovej mzdy nižšej ako minimálna mzda podľa osobitného predpisu, výška hodinovej mzdy zamestnanca za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti zamestnanca na pracovisku zamestnávateľa sa zvyšuje na úroveň minimálnej mzdy podľa osobitného predpisu, t. j. 3,713 EUR brutto. Uvedený výklad mal za plne akceptovaný súdmi ako aj slovenskou doktrínou. Podľa názoru JUDr. et Mgr. Jozefa Tomana, PhD. (riaditeľa odboru zodpovedného za oblasť právnej úpravy pracovnoprávnych vzťahov na Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR): Za každú hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku patrí zamestnancovi mzda vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy, najmenej však vo výške minimálnej mzdy. Príklad: Základná zložka mzdy zamestnanca dohodnutá v pracovnej zmluvy je 500,- eur za mesiac. Zamestnanec vykonal pracovnú pohotovosť na pracovisku v rozsahu 1 hodiny. Aká je jeho mzda? V tomto prípade sa vychádza z pomernej časti základnej zložky mzdy, pričom suma nesmie byť nižšia ako je minimálna mzda (v roku 2015 je hodinová minimálna mzda - 2,184 eur). Ak má mesiac 22 pracovných dní a zamestnanec pracuje 8 hodín denne, v mesiaci je to 176 hodín. 500/176 = 2,84 eura. Podľa názoru prof. Barancovej a Ing. Mačuhu: Základnou zložkou mzdy [§ 119 <https://www.beck-online.sk/bo/document-view.seam? documentId=pj5f6mrqgayv6mzrgexhaylsmftxeylgfuytcoi>ods. 3 ZP] <https://www.beck-online.sk/bo/ document-view.seam?documentId=pj5f6mrqgayv6mzrge> je tá zložka mzdy, ktorá je poskytovaná podľa odpracovaného času alebo dosiahnutého výkonu. Pomernou časťou základnej zložky mzdy je suma, zodpovedajúca času pracovnej pohotovosti na pracovisku. Ak je zamestnanec odmeňovaný formou hodinovej tarifnej mzdy, za predpokladu, že jej výška nie je dohodnutá pod úrovňou sumy minimálnej mzdy, má nárok na mzdu vo výške súčinu hodinovej sadzby tarifnej mzdy a počtu hodín neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku. V prípade zamestnanca odmeňovaného formou mesačnej mzdy sa pomernou časťou rozumie podiel zo sumy mesačnej mzdy, zodpovedajúci počtu hodín neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku z mesačného fondu pracovného času zamestnanca. Vzhľadom na to, že základná zložka mzdy by mohla byť so zamestnancom dohodnutá aj pod úrovňou minimálnej mzdy, Zákonník práce <https://www.beck-online.sk/bo/documentview.seam?documentId=pj5f6mrqgayv6mzrge>pre taký prípad ustanovuje, že minimálna výška mzdy za čas pracovnej pohotovosti na pracovisku nesmie byť nižšia ako násobok hodinovej sumy minimálnej

mzdy pre ustanovený týždenný pracovný čas zamestnanca a počtu hodín neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku. V tejto súvislosti žalobca zdôraznil, že názor profesorky Barancovej prezentovaný v komentári k Zákonníku práce z roku 2013 (na ktorý sa súd odvoláva) je v zjavnom rozpore s textom platnej právnej úpravy, nie je bližšie vysvetlený, a čo je najdôležitejšie, bol revidovaný v komentári autorského kolektívu vedenom prof. Barancovou z roku 2019. Vyššie uvedený výklad si tiež osvojil odvolací súd Krajský súd Bratislava v obdobnom prípade. V rozsudku zo dňa 10.07.2019, sp. zn. 4CoPr/14/2017 Krajský súd Bratislava uviedol: Zákonník práce vymedzuje pojem pracovná pohotovosť. Základnou charakteristikou pracovnej pohotovosti je výkon nevyhnutných prác, ktoré je potrebné uskutočniť v odôvodnených prípadoch mimo rámca rozvrhu pracovných zmien. V súvislosti s vymedzením pracovnej pohotovosti ZP <http://zakony.judikaty.info/predpis/zakon-311/2001-ucinnostod-01.01.2023>rozlišuje pracovnú pohotovosť nariadenú zamestnávateľom a pracovnú pohotovosť dohodnutú so zamestnancom. Za základný pojmový znak pracovnej pohotovosti treba považovať skutočnosť, že sa zamestnanec zdržiava po určitý čas na určitom mieste a je pripravený na výkon práce. Odmeňovanie pracovnej pohotovosti ZP <http://zakony.judikaty.info/predpis/zakon-311/2001ucinnost-od-01.01.2023>upravuje buď vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy alebo na úrovni zákonného minima. Ustanovenie § 96 ods. 3, určuje zákonný limit, pod ktorý nesmel žalovaný ako zamestnávateľ klesnúť pri výplate náhrady mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti. Výkladom citovaného zák. ustanovenia je možné dospieť k záveru, že zamestnancovi patrí mzda v prvom rade vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy, najmenej však vo výške minimálneho mzdového nároku ustanoveného v § 120 ods. 4 v eurách za hodinu pre prvý stupeň náročnosti práce od 1.9.2011 najmenej vo výške minimálnej mzdy v eurách za hodinu podľa osobitného predpisu. Pri určení mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku žalovaný v prípade žalobcu garantoval minimálne nároky kladené na odmeňovanie neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku, avšak nezaoberal sa skutočnosťou, či pomerná časť základnej zložky mzdy zamestnanca nie je vyššia ako je jej garancia stanovená v predpise. Odvolací súd sa nestotožnil s argumentáciou žalovaného, že odmeňovanie zamestnancov bolo dohodnuté v rámci Kolektívnej zmluvy ŽSR a aj keď mohlo byť podľa názoru žalovaného dohodnuté aj v menšom rozsahu, ako je minimálny mzdový nárok, bolo dohodnuté tak, ako to vyžaduje § 96 ods. 3, t. j. vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy, najmenej však vo výške minimálnej mzdy v eurách za hodinu podľa osobitného predpisu. Ďalej žalovaný tvrdil, že zákonník práce prioritne ponecháva dohodu o mzde na riešenie v rámci kolektívnej zmluvy a táto dohoda sa vzťahovala aj na odmeňovanie zamestnancov ŽSR -ZPO <http://zakony.judikaty.info/predpis/zakon-311/2001ucinnost-od-01.01.2023>Ž - hasičských útvarov, teda aj na samotného žalobcu, vychádzal z toho, že odmeňovanie pracovnej pohotovosti bolo dohodnuté v rámci Smernice pre odmeňovanie (111. kapitola, časť 14, bod 82), ktorá je súčasťou Kolektívnej zmluvy ŽSR. Avšak v tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ust. § 4 ods.2 zákona <http://zakony.judikaty.info/predpis/zakon-2/1991%23par4> 2/1991 <http://zakony.judikaty.info/predpis/zakon-2/1991%23par4>Zb. o kolektívnom vyjednávaní, v zmysle ktorého neplatná je kolektívna zmluva v tej časti, ktorá je v rozpore so všeobecným záväzným predpisom. K argumentácii žalovaného, ktorou chcel preukázať správnosť postupu zamestnávateľa pri vyplácaní mzdových náhrad za pracovnú pohotovosť odvolací súd udáva, že sa s ňou nestotožňuje. 92. Na základe vyššie uvedeného mal žalobca za to, že gramatický výklad § 96 ods. 3 ZP je jednoznačný (t. j. podiel základnej zložky mzdy a počtu hodín vo fonde pracovného času za príslušný kalendárny mesiac).Uvedený výklad je podľa neho akceptovaný aj viacerými sudcami Mestského súdu Bratislava IV (predtým Okresný súd Bratislava I), napr. sp. zn. B1-12Cpr/7/2012, B1-12Cpr/9/2012 (právoplatne ukončené konania). V neprávoplatne ukončených konaniach vedených pod sp. zn. B1-19Cpr/4/2012, 6Cpr/2/2013 sa s uvedeným výkladom stotožnila JUDr. Saxová, a ďalej v konaní 12Cpr/2/2012 JUDr. Bizoňová. Ako dôkazy doložil: Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 12.02.2023, sp. zn. 4CoPr/7/2022 (B1-12Cpr/7/2012); Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 23.08.2023, sp. zn. 4CoPr/9/2022 (B1-12Cpr/9/2012); Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27.10.2022, sp. zn.3CoPr/1/2022 (B1-19Cpr/4/2012); Rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 16.09.2021, sp. zn. 6Cpr/2/2013; Rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 21.02.2022 sp. zn. 12Cpr/2/2012. Uviedol, že vyššie uvedený výklad je zároveň potvrdený i teleologickými a systematickými argumentami, avšak prvoinštančný súd sa odklonil od takéhoto výkladu, keď sa priklonil k názoru Žalovaného, podľa ktorého vôľa zákonodarcu bolo odlíšiť rozdielnosť situácie, kedy zamestnanec je pripravený na výkon práce a zdržiava sa na pracovisku (neaktívna časť) a kedy vykonáva prácu (aktívna časť).

Dal do pozornosti, že právna norma § 96 ods. 3 ZP je systematicky začlenená do Zákonníka práce, ktorý je vybudovaný na zásade ochrany zamestnanca ako slabšej zmluvnej strany. Táto zásada sa prejavuje okrem iného v jednostrannej kogentnosti noriem pracovnoprávnych predpisov - odlišné zmluvné dojednanie v individuálnej alebo kolektívnej pracovnej zmluve je prípustné len v prípade, ak je takéto zmluvné dojednanie v prospech zamestnanca (viď § 1 ods. 6 Zákonníka práce a 231 ods. 4 ZP). V zmysle § 231 ods. 4 Zákonníka práce je prípustné dohodnúť v rámci normatívnej časti kolektívnej zmluvy iba výhodnejšie pracovné a mzdové podmienky, v porovnaní s podmienkami stanovenými platnou právnou úpravou, s výnimkou prípadu, ak je právna norma upravujúca pracovné alebo mzdové podmienky absolútne kogentná. Ustanovenie kolektívnej zmluvy, ktoré sú v rozpore s § 231 ods. 4 ZP (v spojení s § 96 ods. 3 Zákonníka práce) je v zmysle § 4 ods. 2 písm. a) ZoKV absolútne neplatné. Vo vzťahu k § 96 ods. 3 ZP je prípustná napr. dohoda, že zamestnancovi patrí za každú hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti zamestnanca na pracovisku zamestnávateľa mzda vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy vrátane mzdového zvýhodnenia za prácu vo sviatok alebo prácu v noci alebo dohoda, že zamestnancovi patrí mzda vo výške pomernej časti základnej i variabilnej zložky mzdy. 93. Vo vzťahu k rôznemu odmeňovaniu zamestnanca za obdobie, počas ktorého skutočne vykonáva prácu a za obdobie, kedy čaká na výkon práce na pracovisku zamestnávateľa, žalobca v odvolaní pripomenul, že podľa súdu prvej inštancie akceptáciou výkladu, ktorý je uvedený vyššie, dochádza k tomu, že zamestnanec je odmeňovaný rovnako za obdobie, kedy vykonáva prácu a za obdobie, kedy čaká na pracovisku na výkon práce, avšak k výkonu práce nedôjde. Toto, podľa slov súdu prvej inštancie, odporuje elementárnej logike a je v rozpore s princípmi spravodlivosti. Odkazuje pri tom na dôvodovú správu k zákonu č 348/2007 Z. z., smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch úpravy pracovného času a k nej sa vzťahujúcu judikatúru Súdneho dvore Európskej únie. Uvedený argument nie je podľa žalobcu validný, a to z nasledovných dôvodov: (i.) dôvodová správa ako aj príslušná judikatúra uvádza, že zákonodarca môže v rámci transpozície smernice do vnútroštátneho právneho poriadku stanoviť rôzne mechanizmy odmeňovania za čas, kedy zamestnanec skutočne vykonáva prácu a za čase, kedy zamestnanec čaká na pracovisku zamestnávateľa, avšak k výkonu práce nedôjde - z uvedeného nie je možné vyvodiť, že zákonodarca je povinný ustanoviť rôzne mechanizmy odmeňovania pre obe vyššie uvedené situácie; (ii.) zákonodarca skutočne stanovil rôzne mechanizmy odmeňovania za čas, kedy zamestnanec skutočne vykonáva prácu a za čas, kedy zamestnanec čaká na pracovisku zamestnávateľa, avšak k výkonu práce nedôjde - v prípade odmeňovania zamestnanca za čas neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku zamestnávateľa nie sú do odmeny zahrnuté žiadne mzdové zvýhodnenia, či kompenzácie, a nie je jej súčasťou žiadna variabilná alebo fakultatívna zložka mzdy. 1. V prípade, ak u žalovaného nie je zásadnejší rozdiel medzi mzdou za výkon práce a mzdou za pracovnú pohotovosť na pracovisku zamestnávateľa, je to výlučne v dôsledku toho, ako žalovaný koncipoval odmeňovanie zamestnancov na svojom pracovisku. 2. Aj keď žalovaný neposkytoval žalobcovi žiadne variabilné alebo fakultatívne zložky mzdy, nie je pravdou, že by žalobcovi vznikol nárok na mzdu v rovnakej výške za čas, kedy prácu vykonáva ako aj za čas, keď je v pracovnej pohotovosti, avšak k výkonu práce nedôjde. 3. Pre porovnanie, ak by zamestnanec (odmeňovaný mesačnou mzdou) vykonával prácu od 18:00 do 24:00 dňa 17.11.2021 nad rámec rozvrhu jeho pracovných zmien, zamestnancovi by vznikol (minimálne) nárok na mzdu vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy spolu so mzdovým zvýhodnením za prácu nadčas (najmenej v sume 25% jeho priemerného zárobku), mzdové zvýhodnenie za prácu vo sviatok (najmenej v sume 100% jeho priemerného zárobku) a za čas 22:00 - 24:00 tiež mzdové zvýhodnenie za prácu v noci (najmenej v sume 1,43 eura) - tzn. zamestnanec by mal nárok na pomernú časť základnej zložky mzdy + 125% priemerného mesačného zárobku zamestnávateľa + 2 x 1,43 EUR). 4. V prípade, ak by mal zamestnanec v uvedenom čase nariadenú pracovnú pohotovosť na pracovisku zamestnávateľa, pričom by v danom čase prácu nevykonával, mal by za uvedený čas nárok len na pomernú časť základnej zložky mzdy bez akýchkoľvek mzdových zvýhodnení. 94. Za nesprávny považoval žalobca aj výklad ust. § 101 OZ v spojení s § 140 ods. 1 a 2 CSP, podľa ktorého zmena žaloby je návrh, ktorým sa rozširuje uplatnené právo alebo sa uplatňuje iné právo. Zmenou žaloby je i podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe. V zmysle § 34 ZP Ak je zamestnávateľ alebo zamestnanec povinný uspokojiť viac peňažných nárokov a plnenie nestačí na vyrovnanie všetkých peňažných nárokov, je vyrovnaný ten nárok, o ktorom povinný pri plnení vyhlási, že ho chce uspokojiť. Ak tak neurobí, je plnením uspokojený nárok najskôr splatný. Mal za to, že vypracovanie znaleckého posudku JUDr. Ing. Editou Lukáčikovou bol odôvodnené a až

na základe tohto znaleckého posudku bolo možné presne špecifikovať nároky žalobcu v tomto konaní, a preto prišlo k poslednej úprave vyčíslenia žalobcovho nároku na výpočet, ktorý vychádzal z rovnice výpočtu odmeny za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti podľa tohto znaleckého posudku. Žalobca mal za to, že vzorec výpočtu podľa pani znalkyne je správny a mal by brať braný do úvahy. Otázkou je správny výklad a aplikácia zákonného ustanovenia (§ 96 ods. 3 ZP), ktorá sa môže na prvý pohľad javiť ako otázka právna, spadajúca do gescie súdneho rozhodovania a opierajúca sa o prípadnú existujúcu judikatúru, avšak samotný súd vo veci žalobcu G. Š.B. vyhodnotil, že je potrebné vyhotoviť znalecký posudok odborníkom z odvetvia účtovníctvo a daňovníctvo/personalistika, za účelom zistenia správneho matematického výpočtu odmeny za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti vyplývajúceho zo zákonného ustanovenia gramaticky konštruovaného ako „pomerná časť základnej zložky mzdy.“ Pri otázke správnej aplikácie ustanovenia §96 ods. 3 ZP podľa žalobcu nejde výlučne o otázku právneho výkladu a bolo potrebné vyhotoviť znalecký posudok znalca z odboru účtovníctvo a daňovníctvo/personalistika. Zároveň platí ustanovenia § 319 CSP, podľa ktorého v individuálnych pracovnoprávnych sporoch súd vykoná aj dôkazy, ktoré zamestnanec nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Použitím ad absurdum, v konaniach zamestnanca proti zamestnávateľovi stačí zo strany zamestnanca uviesť napr. skutočnosť, že mu nebola vyplatená mzda v plnej výške, za aké obdobie, spolu so základným odôvodnením, prečo sa nazdáva, že tomu tak je, a žalobný petit. Žalobca už v pôvodnej žalobe uviedol, že mu nebola vyplatená mzda vo výške, v akej mu mala byť vyplatená, a túto povinnosť si splnil. Na základe vyššie uvedeného preto Žalobca neuplatnil nárok v jeho správnom výpočte (podľa znaleckého posudku) skôr - nedisponoval spôsobom správneho výpočtu, a nevedel, že na správny výklad ustanovenia § 96 ods. 3 ZP je potrebné vyhotoviť znalecký posudok, a nejde len o otázku právneho posúdenia. Žalobca trval na tom, že námietka premlčania vznesená žalovaným je v prípade žalobcu v rozpore s dobrými mravmi. Záver súdu prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia, podľa ktorého neprihliadal na nároky za obdobie 08/2009 až 04/2011 uplatnené v podaní žalobcu zo dňa 11.06.2014 vnímal ako rozporný so zákonom, nakoľko v zmysle § 140 ods. 1 a 2 CSP zmenou žaloby je rozšírenie uplatneného práva, uplatnenie iného práva alebo podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností. Žalobca mal za to, že zmena právnej kvalifikácie nároku zo strany žalobcu nie je zmenou žaloby, nakoľko právna kvalifikácia uvedená v žalobe nie je pre súd právne záväzná, keďže civilné konanie vychádza z princípu iura novit curia. Zmena právnej kvalifikácie uplatneného nároku počas súdneho konania nemôže mať vplyv na premlčanie uplatneného práva. Občianske súdne konanie je ovládané zásadou iura novit curia (práva pozná súd). Účastníci konania nie sú povinní uplatnený nárok, ani obranu proti nemu, právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia veci je vecou súdu. Musia ale uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu právne kvalifikoval. Súd tak skúma, či tvrdené skutočnosti možno podriadiť pod hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z dispozície tejto právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie, prípadne určiť, či tu žalobcom požadovaný právny vzťah alebo právo je alebo nie je alebo potvrdiť také skutočnosti, ktoré bránia tomu, aby bolo žalobe vyhovené. Ak účastník uvedie rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje ním tvrdený nárok alebo obranu proti nemu, ale s týmito skutočnosťami spája nesprávne právne následky, nie je súd viazaný právnym názorom účastníka a je povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú. Žalobca mal za to, že počas konania boli skutkové tvrdenia v podstatných rysoch konzistentné. Počas konania došlo k trom zmenám žaloby, a to v podaní z 11.06.2014, z 07.04.2015 a v podaní 08.09.2022, kedy si žalobca najprv uplatnil vyššiu sumu, pričom neskoršie uplatnenie nároku v širšom rozsahu nemá vplyv na prerušenie premlčacej doby ku skôr uplatnenej časti nároku. Žalobca upozornil na skutočnosť, že žalovaný uhradil žalobcovi časť nároku na mzdu za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti. V takom prípade mal súd prvej inštancie podľa neho aplikovať § 34 ZP, podľa ktorého platí, že v prípade, ak je zamestnávateľ povinný uspokojiť viac peňažných nárokov zamestnanca, pričom poskytnuté plnenie nestačí na vyrovnanie všetkých peňažných nárokov, má sa za to, že je uspokojený nárok najskôr splatný, pokiaľ zamestnávateľ pri plnení výslovne nevyhlási, že uspokojuje iný nárok. Žalobca si z titulu nedoplatkov na mzde riadne uplatnil žalobou doručenou súdu dňa 16.01.2013 sumu 531,32 EUR, podaním zo dňa 11.06.2014 sumu 4.410,45 EUR a úrok z omeškania vo výške 1.004,24 EUR. Návrhom zo dňa 02.04.2015 žalobca opätovne pristúpil k zmene žaloby tak, že si uplatnil nárok na istinu vo výške 4.050,24 EUR spolu s úrokmi z omeškania vo výške 9% p.a. z jednotlivých súm. Podaním zo dňa 08.09.2022 si uplatnil sumu 2.293,67 EUR spolu s úrokmi z omeškania určených percentuálne od dátumov splatnosti jednotlivých výplat. Všetky tieto podania bez ohľadu na presnosť právnej kvalifikácie majú za následok pretnutie plynutia premlčacej lehoty 3 roky spätne od každého z podaní a vo výške, akou bola žaloba, resp. jej modifikácia uplatnená. Podaním zo dňa 08.09.2022 Žalobca síce zmenil uplatnený výpočet úrokov z omeškania na úroky z omeškania určené percentuálne od dátumu splatnosti jednotlivých výplat,

avšak po procesnej rovine netreba opomenúť, že aj podaním zo dňa 11.06.2014 a uplatnením úrokov z omeškania pevnou sumou vo výške 1.004,24 EUR prišlo k „pretnutiu“ plynutia premlčacej lehoty. Úroky vyčíslené pevnou sumou v predchádzajúcich podaniach boli zákonným úrokom vypočítaným k dátumu kreovania príslušného podania z istiny, ktorá bola požadovaná v danom podaní. Percentuálne vyčíslené úroky poslednou zmenu žaloby v sebe teda konzumujú úroky uplatnené pevnou sumou. Z tohto dôvodu však nemôžu byť takto uplatnené úroky premlčané do výšky, v akej boli uplatnené pevnou sumou, keďže týmto uplatnením nároku prišlo k pretnutiu premlčacej doby. Nepremlčanou (asi premlčanou pozn. odvolacieho súdu) taktiež nemôže byť podľa žalobcu suma uplatnená samotnou žalobou vo výške 531,32 EUR a v podaní zo dňa 11.06.2014 vo výške 4.410,45 EUR, bez ohľadu na jej právnu kvalifikáciu. Žalobca v nej dostatočne špecifikoval, že ide o nedoplatky na mzde, a pri aplikácii zásady iura novit curia je právna kvalifikácia nároku zo strany žalobcu bez právnej relevancie. Smerodajné je, že si žalobca žalobou uplatnil nárok vo výške 531,32 EUR a v podaní zo dňa 11.06.2014 vo výške 4.410,45 EUR z titulu nedoplatkov na mzde, a nároky žalobcu nemôžu byť ani vo výške tejto uplatnenej sumy premlčané. Zároveň mal žalobca za to, že má nárok aj na úroky z omeškania vyčíslené percentuálnym úrokom z uplatnených nepremlčaných istín - 3 roky spätne od uplatnenia týchto úrokov percentuálnym vyčíslením, podaním zo dňa 08.09.2022. Žalobca svojimi podaniami bez premlčania uplatnil aj nároky za výplatné termíny predchádzajúce máju 2011, do výšky 531,32 EUR žalobou a v podaní zo dňa 11.06.2014 vo výške 4.410,45 EUR. Z tohto dôvodu má nárok aj na úroky z omeškania v zmysle pripustenej zmeny žaloby z týchto istín (po priradení k jednotlivým výplatným termínom), hoc aj iba za nepremlčaný časový úsek 3 rokov spätne od uplatnenia percentuálnych úrokov z jednotlivých istín. Napr. ak má žalobca nárok na vyplatenie istiny vo výške 80,56 EUR za apríl 2011, a úrok z omeškania z tejto istiny si uplatnil až podaním zo dňa 08.09.2022, vo výške 9 % EUR ročne zo 80,56 EUR od 13.04.2011 do zaplatenia, nepremlčuje sa nárok na tento úrok z omeškania za obdobie 3 roky spätne od 08.09.2022, t. j. nárok na úrok z omeškania vo výške 9% EUR ročne zo sumy 80,56 EUR od 08.09.2019 do zaplatenia. V praxi má teda žalobca nárok na úrok z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 80,56 EUR od 13.04.2011 do zaplatenia, v zmysle poslednej zmeny žaloby, pričom tento úrok nemôže byť premlčaný v chronologickej časti, ako bol uplatnený podaním zo dňa 08.09.2022 3 roky spätne. Správne má teda žalobca nepremlčaný nárok na úrok z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 80,56 EUR od 08.09.2019 do zaplatenia (3 roky spätne od jeho nepremlčaného uplatnenia podaním z 16.10.2021) - z istiny splatnej dňa 13.04.2011. Uvedené platí aj pre úroky z omeškania z ostatných mesiacov istiny, ktoré si Žalobca riadne uplatnil, teda istiny, ktoré pokrýva suma uplatnená žalobou vo výške 531,32 EUR a v podaní zo dňa 11.06.2014 vo výške 4.410,45 EUR. Na základe uvedeného mal žalobca za to, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní vo veci samej vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia ustanovení § 101 OZ v spojení s § 140 ods. 1 a 2 CSP, čím mal zároveň za naplnený odvolací dôvod podľa § 365 písm. h) CSP. Uviedol, že medzi žalobcom a žalovaným bol sporný jedine spôsob výpočtu mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti. Žalovaný nikdy nenamietal správnosť časového obdobia, za ktoré požadoval žalobca doplatenie mzdy, výšku reálne vyplatenej mzdy, ani počet hodín neaktívnej časti pracovnej pohotovosti žalobcu v rozhodnom období. Z rovnakého dôvodu podľa žalobcu neobstojí odôvodnenie súdu prvej inštancie, podľa ktorého nebolo možné aplikovať rovnicu výpočtu odmeny za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti v zmysle priložených podstatných častí znaleckého posudku. Znalecký posudok v tomto konaní nebol prikladaný za účelom konkrétneho výpočtu v tomto konaní, keďže v ňom prišlo k výpočtu mzdových nárokov iného zamestnanca v inom súdnom konaní. Tento znalecký posudok však obsahuje všeobecne aplikovateľnú rovnicu výpočtu odmeny zamestnanca za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti, z ktorej žalobca vychádzal pri svojom presnom vyčíslení nároku vykonanom v jeho súhrnnom vyjadrení zo dňa 08.09.2022. Iné senáty Okresného súdu Bratislava I (teraz Mestský súd Bratislava IV) si osvojili túto rovnicu a odzrkadlili ju v svojom rozhodnutí vo veci samej, napr. v konaniach uvedených v tomto odvolaní. Celkovo mal za to, že prvoinštančným súdom došlo k nesprávnej interpretácii rozhodných ustanovení ZP, že súd prvej inštancie nesprávne interpretoval ustanovenie § 96 ods. 3 ZP, nesprávne interpretoval aplikáciu Kolektívnej zmluvy a nesprávne interpretoval normy ohľadom premlčania nárokov. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok Mestského súdu Bratislava IV č. k. B1-24Cpr/1/2013-706 zo dňa 18.03.2024 zmenil tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 2.293,67 EUR brutto a úroky z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 78,23 € od 13.9.2009 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 74,88 €od 13.10.2009 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 69,54 € od 13.11.2009 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 72,61 € od 13.12.2009 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 52,15 €od 13.1.2010 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 82,12 €od 13.2.2010 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 104,18 €od 13.3.2010 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 93,12 € od 13.4.2010 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 90,14 € od 13.5.2010 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 82,25 €od 13.6.2010 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy

70,11 € od 13.7.2010 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 65,18 € od 13.8.2010 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 83,80 € od 13.9.2010 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 60,18 € od 13.10.2010 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 83,80 € od 13.11.2010 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 50,08 € od 13.12.2010 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 74,49 € od 13.1.2011 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 80,56 € od 13.2.2011 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 100,94 € od 13.3.2011 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 80,56 € od 13.4.2011 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 86,90 € od 13.5.2011 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 89,52 € od 13.6.2011 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 86,90 € od 13.7.2011 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 53,71 € od 13.8.2011 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 80,56 € od 13.9.2011 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 86,90 € od 13.10.2011 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 96,56 € od 13.11.2011 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 96,56 € od 13.12.2011 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 67,14 € od 13.01.2012 do zaplatenia. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 1.004,24 EUR do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Žalobcovi priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 95. V prípade, ak by odvolací súd vyhodnotil námietku premlčania ako čiastočne dôvodnú, dovolil si dať do pozornosti nasledujúce skutočnosti: a) V zmysle § 34 ZP v znení neskorších predpisov: „Ak je zamestnávateľ alebo zamestnanec povinný uspokojiť viac peňažných nárokov a plnenie nestačí na vyrovnanie všetkých peňažných nárokov, je vyrovnaný ten nárok, o ktorom povinný pri plnení vyhlási, že ho chce uspokojiť. Ak tak neurobí, je plnením uspokojený nárok najskôr splatný.“ Žalovaný dodatočne zaplatil časť mzdy na neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku zamestnávateľa, pričom danú sumu označila ako pracovnú pohotovosť za ten ktorý kalendárny rok. V zmysle vyššie uvedeného by bolo pri posudzovaní námietky premlčania potrebné zohľadniť, že mzda za pracovnú pohotovosť bola v plnom rozsahu uhradená počiatočné kalendárne mesiace toho ktorého kalendárneho roka, pričom mzda za pracovnú pohotovosť za neskoršie mesiace kalendárneho roka vôbec nebola uhradená. Ak odvolací súd vyhodnotí úroky z omeškania ako boli uplatnené týmto podaním ako čiastočne premlčané, žiadal, aby priznal žalobcovi nárok na úroky z omeškania 3 roky spätne a úrok z omeškania vo výške 1.004,24 EUR uplatnený podaním zo dňa 11.06.2014. Len z opatrnosti a pre prípad, že by krajský súd nevyhovel vyššie uvedenému návrhu, žiadal, aby odvolací súd rozsudok Mestského súdu Bratislava IV č. k. B1-24Cpr/1/2013- 706 zo dňa 18.03.2024 zrušiť a vec a mu vrátiť na ďalšie konanie. 96. Ďalšie vyjadrenia v rámci odvolacieho konania strany sporu nepodali. 97. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal opätovne vec na odvolacom pojednávaní a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je čiastočne dôvodné. 98. Prioritne odvolací súd v súlade s ust. § 181 os. 2 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP predbežne právne posudzoval dôvodnosť žalovaným vznesenej námietky premlčania žalobou uplatnených nárokov. 99. Vychádzal z toho, že pôvodnou žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 16.01.2013 sa žalobca domáhal zaplatenia len sumy 531,32 eur od žalovaného titulom nezaplatených úrokov z omeškania z plnení, ktoré mu vyplatil ako mzdové nedoplatky oneskorene. K rozšíreniu žaloby došlo prvýkrát minimálne podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 11.06.2014, preto súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že nároky uplatnené týmto podaním titulom ďalších nedoplatkov na mzdových nárokoch sú za obdobie 08/2009 až 04/2011 premlčané vzhľadom na uplynutie všeobecnej premlčacej doby 3 roky spätne od tohto podania a na to, že doplatok za mesiac 04/2011 bol splatný dňa 13.05.2011. Presnú výšku doplatku mzdy za nepremlčaný mesiac jún 2011 v podaní doručenom súdu prvej inštancie dňa 14.06.2014 žalobca presne nešpecifikoval, neuniesol teda bremeno tvrdenia v tomto smere. Odvolací súd sa plne stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku ohľadom toho, že žalovaným vznesená námietka premlčania nároku žalobcu na doplatok k mzdovým nárokom nie je v rozpore s dobrými mravmi a na závery súdu prvej inštancie v tomto smere plne poukazuje, považuje ich za plne vyčerpávajúce a nemá za dôvodné ich dopĺňať (§ 387 ods. 2 CSP). Po ďalších zmenách žaloby sú predmetom sporu doplatky na mzdových nárokoch žalobcu vo výške 2.293,67 eur s príslušenstvom, ktoré sú v zmysle vyššie uvedeného premlčané, nakoľko k rozšíreniu žaloby o tieto nároky došlo až po márnom uplynutí zákonom stanovenej premlčacej lehoty mimo nároku na mzdový doplatok za mesiac 6/2011, vo vzťahu ku ktorému žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Ďalšou časťou žaloby je kapitalizované príslušenstvo za oneskorene vyplatené doplatky mzdových nárokov žalobcu vo výške 1004,24 eur. Pôvodnou žalobu

doručenou súdu prvej inštancie sa žalobca domáhal úrokov z omeškania za obdobie 2009 až 2011 v kapitalizovanej výške 531,32 eur, k rozšíreniu žaloby titulom úrokov z omeškania na sumu 1 004,24 eur došlo podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 11.06.2014. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku v jeho bode 143 presne uviedol termíny platieb žalovaného žalobcovi a vypočítal jednotlivé dni omeškania s platbami doplatkov mzdy za mesiace 08/2009 až 12/2011. Strany sporu na odvolacom pojednávaní dňa 23.10.2024 výslovne súhlasili so skutkovými závermi súdu prvej inštancie v tomto bode odôvodnenia napadnutého rozsudku, čím súhlasili aj s kapitalizovanou výškou úrokov z omeškania za jednotlivé mesiace omeškania žalovaného s platbami, keďže tieto sumy súd prvej inštancie vypočítal podľa nariadenia vlády SR č. 87/1995 Zb. v platnom znení za počet dní omeškania, a strany nenamietali tento výpočet. Súd prvej inštancie však zaujal správne právne posúdenie vo vzťahu k námietke premlčania vznesenej žalovaným k týmto úrokom z omeškania viažucim sa k pohľadávkam titulom istiny, ktoré sú premlčané a s odôvodnením súdu prvej inštancie v napadnutom rozsudku v tomto smere sa odvolací súd plne stotožňuje (§ 387 ods. 2 CSP). Vzhľadom na trojročnú premlčaciu dobu sú teda premlčané úroky z omeškania ako príslušenstvo premlčaných istín za obdobie mesiacov 08/2009 až 12/2009, nakoľko pôvodná žaloba, ktorou žalobca žaloval úroky z omeškania z oneskorene zaplatených mzdových nárokov bola súdu prvej inštancie doručená dňa 16.01.2013. V odôvodnení napadnutého rozsudku je správne vypočítaná výška nepremlčaných úrokov z omeškania 358,41 eur, od ktorej však súd prvej inštancie nemal dôvod odpočítať odvody, nakoľko toto je vecou zamestnávateľa, ktorý po vykonateľnosti tohto rozsudku bude pri výplate priznanej sumy postupovať v zmysle príslušnej zákonnej úpravy. Taktiež súd prvej inštancie od správne vypočítanej sumy 358,41 eur nesprávne odpočítal sumu 261,54 eur vychádzajúc z listinného dôkazu založeného na č. l. 181, podľa ktorého listinného dôkazu mal žalovaný zaplatiť žalobcovi v mesiaci január 2014 doplatok na úrokoch z omeškania uvedenú sumu. Na pojednávaní odvolacieho súdu konanom dňa 22.01.2025 po vykonaní tohto listinného dôkazu odvolacím súdom sa však právni zástupcovia oboch procesných strán nevedeli vôbec vyjadriť k tomu, o doplatok na príslušenstve za aké obdobie a z ktorých súm istiny ide, t. j. nedošlo k preukázaniu zo strany žalovaného ani len v rovine tvrdenia, že by išlo o doplatok na úrokoch z omeškania za obdobie, ktoré žalobca žalobou sleduje a za obdobie, ktorý nárok je nepremlčaný. 100. Civilné sporové konanie, ktorým je aj predmetné konanie, ktoré je navyše individuálnym pracovným sporom s ochranou žalobcu ako zamestnancom, ktorý predstavuje slabšiu stranu sporu oproti žalovanému zamestnávateľovi, je totiž ovládané zásadou prejednacou. Každá strana sporu má povinnosť tvrdenia a povinnosť unesenia dôkazného bremena o svojom tvrdení. Žalovaný tvrdil, že žalobca nemá nárok na príslušenstvo a mal záujem toto svoje tvrdenie preukázať ním doloženým listinným dôkazom založeným na č. l. 181, podľa ktorého malo dôjsť k zaplateniu sumy 261,54 eur žalobcovi žalovaným titulom doplatku na úrokoch z omeškania, ktorú sumu však žalovaný na odvolacom pojednávaní nevedel vysvetliť, nevedel tvrdiť a teda ani preukázať svoje tvrdenie, o doplatok na príslušenstve za aké obdobie a za aké oneskorené platby mzdových nárokov sa má jednať. Nepreukázal teda svoje tvrdenie o tom, že titulom omeškania s platbami mzdových nárokov, čo tvorilo pôvodný predmet žaloby, už svoj dlh splnil. 101. Posudzovanie iných právnych otázok bolo vzhľadom na dôvodne vznesenú námietku premlčania nároku žalobcu nad odvolacím súdom priznanú časť pre rozhodnutie veci irelevantné. 102. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené právne závery vyhodnotil odvolací súd odvolacie námietky žalobcu za čiastočne dôvodné a existenciu žalobou uplatneného nároku žalobcu proti žalovanému v odvolacím súdom priznanej výške titulom nepremlčaných kapitalizovaných úrokov z omeškania za preukázanú. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP zmenil a žalobe žalobcu o zaplatenie úrokov z omeškania za oneskorene vyplatené mzdové nároky v nepremlčanej výške 358,41 eur vzhľadom na omeškanie žalovaného s plnením peňažného dlhu (mzdových nárokov) vyhovel, keďže neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie a ani na jeho zrušenie v tejto časti, a vo zvyšku žalobu žalobcu pre premlčanie zamietol. 103. O nároku na náhradu trov konania v prvoinštančnom aj odvolacom konaní rozhodol odvolací súd v zmysle zásady úspešnosti v konaní podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1, 2 CSP. V oboch konaniach mali obe strany sporu čiastočný úspech aj čiastočný neúspech, žalovaný mal v oboch konaniach pri vypočítaní čistého pomeru úspechu a neúspechu v nich čiastočný úspech oproti žalocovi, preto by mu patril nárok na náhradu trov oboch konaní vo výške korešpondujúcej jeho percentuálnemu

čistému úspechu v nich. Žalovanému však žiadne trovy prvoinštančného ani odvolacieho konania nevznikli, preto mu odvolací súd nárok na ich náhradu nepriznal. 104. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Dovolanie a iné podania dovolateľa

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).