Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 14Co/92/2024 1115218772 26. 03. 2025 JUDr. Michaela Krajčová ECLI:SK:KSBA:2025:1115218772.2
Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Michaela Krajčová a členovia senátu JUDr. Darina Kriváňová a JUDr. Roman Bolebruch, v spore žalobcu: K. Š., J.. XX.XX.XXXX, G. I. J. Ž. XXX, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava, o vydanie veci, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV, č.k. B1-14C/171/2015 zo dňa 26. apríla 2024, takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava IV, B1-14C/171/2015 zo dňa 26. apríla 2024 v napadnutom výroku o náhrade trov konania o t v r d z u j e.
č.k. p
II. Žalobcovi priznáva proti žalovanému nárok náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. odôvodnenie: 1. Súd prvej inštancie v poradí druhým rozsudkom, č.k. B1-14C/171/2015 zo dňa 26.04.2024, konanie v časti o vydanie dokladov - Osvědčení o registraci vozidla Část I., číslo W. XXXXXX a Osvědčení o registraci vozidla Část II., číslo W. XXXXXX, zastavil (výrok I.). Žalovanému uložil povinnosť vydať žalobcovi osobné motorové vozidlo továrenskej značky E., typ U.-I., identifikačné číslo vozidla (I.): N., registračná značka vozidla: XXXACE U., farba šedá, spolu so všetkými zaistenými vecami, to všetko bez náhrady výdavkov spojených s úschovou vozidla, a to do 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku (výrok II.) a žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. 2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca je výlučným vlastníkom vyššie uvedeného osobného motorového vozidla, ktoré nadobudol na základe kúpnej zmluvy zo dňa 28.01.2015 od predávajúcej - V. O. z Českej republiky za kúpnu cenu 5.000 eur. Dňa 12.02.2015 mu bolo vydané Osvědčení o registraci vozidla Část I., č. W. potrebné pre vývoz vozidla do cudziny - na územie Slovenskej republiky, v ktorom boli uvedené identifikačné údaje vozidla a údaj o vlastníkovi vozidla. Dňa 19.02.2015 bolo vozidlo pristavené na pracovisko kontroly originality - 4 control, s.r.o., Kopčianska 92, Bratislava, za účelom vykonania kontroly originality potrebnej pre prihlásenie vozidla do evidencie vozidiel. Následne mu bol vydaný odborný posudok o kontrole originality vozidla, podľa ktorého bolo vozidlo nespôsobilé na premávku na pozemných komunikáciách z dôvodu nezhody medzi predloženými dokladmi a údajmi o vozidle nachádzajúcimi sa v prvej evidencii vozidla v Spolkovej republike Nemecko, a to v časti výrobca vozidla, číslo Y., evidenčné číslo, farba, číslo karosérie. V rovnaký deň bolo predmetné vozidlo zaistené v zmysle § 21 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore príslušníkmi odboru kriminálnej polície OR PZ Bratislava V, Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave, služobného úradu Ministerstva vnútra SR, a to z dôvodu vzniku podozrenia, že táto vec súvisí so spáchaním trestného činu alebo priestupku a jej zaistenie je potrebné na zistenie skutkového stavu veci alebo na rozhodnutie orgánu činného v trestnom konaní alebo na rozhodnutie v konaní o priestupku. Bol tiež upovedomený o tom, že vozidlo bolo uložené do úschovy v zmysle §
21 ods. 7 a 9 zákona č. 171/1993 Z.z. a bolo mu súčasne odporučené, aby si v lehote 60 dní odo dňa doručenia písomného oznámenia uplatnil vlastnícke právo na zaistenú vec na príslušnom súde. Pred kúpou si pritom uvedené vozidlo riadne preveril a na základe dvoch kontrol originality nemal dôvod pochybovať o legálnosti vozidla. Domnieval sa, že políciou zaistené vozidlo bolo uložené do úschovy neoprávnene, poukázal pritom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/87/2011 z 26.07.2012. Mal za to, že policajný orgán obhajoval vlastnícke právo tretej osoby, ktorá nebola zistená, avšak aj keby existovala, doposiaľ žiadnym spôsobom nepreukázala svoje právo k vozidlu. Vzhľadom na uvedené žiadal o vydanie vyššie špecifikovaného osobného motorového vozidla. 3. Žalovaný so žalobou nesúhlasil. Nesporoval, že žalobcovi bolo dňa 19.02.2015 zaistené osobné motorové vozidlo podľa § 21 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore odborom kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave V. K zaisteniu došlo z dôvodu vzniku podozrenia, že na predmetnom vozidle boli vykonané úkony, ktoré by mohli súvisieť so spáchaním trestného činu alebo priestupku. Na vozidle bolo vykonané expertízne skúmanie z odvetvia metalografie Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru v Bratislave, ktorý v odbornom posudku zo dňa 30.03.2015 skonštatoval, že VIN vozidla vykazovalo znaky pozmeňovania, pričom pôvodné VIN zaisteného vozidla nebolo zistené. Lustráciou v informačných systémoch EUCARIS bolo zistené, že zaistené vozidlo bolo prvýkrát registrované dňa 18.03.2009 v Nemecku, pričom v tom čase bolo vozidlo hnedej farby, bolo vyrobené dňa 27.10.1998, predané v Nemecku dňa 18.03.2009 a registrované na záruku na meno B. X., X., Nemecko. Teda vozidlo zaistené žalobcovi nebolo vozidlom, ktoré deklaroval listinnými dôkazmi. Na zaistenom vozidle boli odstránené všetky skryté identifikačné znaky vozidla, preto nebolo možné zaistené vozidlo vrátiť žalobcovi. Dňa 19.05.2015 bol vyhlásený verejný opis predmetnej veci z úrovne odboru kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave V pod č. ORPZ-BAV-OKP7-75-017/2015 a zároveň boli vykonávané ďalšie úkony na zistenie skutočného vlastníka vozidla. Dožiadaním bola vyťažená aj predchádzajúca vlastníčka vozidla V. O., ktorá uviedla, že predmetné vozidlo fyzicky nevidela, vozidlo na jej osobu prihlásil syn. Predmetné vozidlo bolo už pri prvom prihlásení v Slovenskej republike v roku 2011 deklarované ako dovoz z Rakúska, pričom z informačného systému EUCARIS vyplýva, že toto vozidlo nikdy nebolo evidované v Rakúsku. Následne sa vozidlo za doposiaľ nezistených okolností objavilo v Českej republike, odkiaľ sa v roku 2015 na základe kúpnej zmluvy zo dňa 28.01.2015 dostalo opäť na Slovensko. Následkom pozmeňovania nebolo možné zaistené vozidlo prihlásiť do evidencie vozidiel, zaistené vozidlo je preto nespôsobilé na premávku na pozemných komunikáciách. Po úplnom rozobratí zaisteného osobného motorového vozidla bolo zistené, že uvedené vozidlo bolo dňa 03.02.2009 ukradnuté v Rakúsku a evidované bolo v Nemecku. 4. Súd prvej inštancie v poradí prvým rozsudkom zo dňa 22.10.2018 žalobu zamietol z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie, keďže žaloba o vydanie veci smerovala proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom vnútra SR. 5. Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 14Co/120/2019 zo dňa 04.04.2023 zrušil uvedený rozsudok súdu prvej inštancie na základe odvolania žalobcu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd poukázal na to, že žalobca síce v žalobe ako subjekt na strane za žalovaného označil Slovenskú republiku - Ministerstvo vnútra SR, z obsahu žaloby však bolo zrejmé, že za subjekt, ktorý neoprávnene zadržiaval motorové vozidlo, ktorého vydania sa žalobou domáhal, označil príslušné orgány polície spadajúce pod pôsobnosť Ministerstva vnútra SR, preto bolo povinnosťou súdu prvej inštancie vyzvať žalobcu na odstránenie vady žaloby spočívajúcej v jej nezrozumiteľnosti z dôvodu neurčitosti v časti označenia žalovaného subjektu. 6. Žalobca odstránil vady žaloby v časti označenia žalovaného subjektu tak, že za žalovaného označil Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, keďže vozidlo bolo zadržané odborom kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave, ktoré spadá pod jeho právomoc a zriaďovateľom je Ministerstvo vnútra SR. 7. Súd prvej inštancie posúdil vec právne podľa § 21 ods. 1, 2, 3, 4 , 6, 7, 8, 9 a 10 zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore v znení zákona č. 307/2014 Z.z., § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu, § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka a dospel k záveru, že žaloba bola podaná dôvodne.
8. Súd prvej inštancie považoval za preukázané, že k zaisteniu osobného motorového vozidla žalobcu došlo odborom kriminálnej polície Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave V, ktoré spadá pod právomoc Ministerstva vnútra SR. O spôsobilosti jednotlivých útvarov Policajného zboru SR byť účastníkom súdneho konania a samostatne konať pred súdom v rozsahu svojej pôsobnosti rozhoduje minister. Do 31.12.2012 patrili okresné riaditeľstvá Policajného zboru pod rozpočtovú organizáciu krajských riaditeľstiev Policajného zboru. Rozhodnutím Ministerstva vnútra Slovenskej republiky boli rozpočtové organizácie - krajské riaditeľstvá Policajného zboru ku dňu 31.12.2012 zrušené. Práva a povinnosti rozpočtových organizácií - krajských riaditeľstiev Policajného zboru potom prešli dňom zrušenia na ich zriaďovateľa (§ 21 ods. 13 zákona č. 523/2004 Z.z. o rozpočtových pravidlách verenej správy), ktorým je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. V konaní, predmetom ktorého je žaloba o vydanie veci, je pasívne vecne legitimovaným ten subjekt, ktorý má vec fakticky vo svojej moci a hoci ju môže vydať, neprávom to odmieta urobiť. Predpokladom úspešnosti žaloby je tiež okolnosť, že žalovaný má spornú vec ku dňu podania žaloby u seba. V predmetnej veci došlo k zaisteniu osobného motorového vozidla dňa 19.02.2015 podľa § 21 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z.z. Zákonná 90-dňová lehota na zaistenie veci uplynula dňa 19.05.2015, napriek tomu vozidlo nebolo podľa § 21 ods. 3 tohto zákona vrátené žalobcovi. Žalovaný, resp. Okresné riaditeľstvo PZ v Bratislave V, pristúpilo jednak k postupu podľa § 21 ods. 9, keďže listom zo dňa 18.05.2015 žalobcu vyzvalo na uplatnenie svojho vlastníckeho alebo iného práva žalobou na súde, pretože vznikla pochybnosť o tom, že žalobca je vlastníkom vozidla, jednak využilo postup podľa § 21 ods. 7 a vyhlásilo verejný opis veci. K takému postupu žalovaný pristúpil napriek tomu, že mal vedomosť o tom, ktorej osobe bolo vozidlo zaistené, zároveň však nemal vedomosť o tom, ktorej inej osobe by vozidlo malo patriť. Vozidlo zároveň uložilo do úschovy, kde sa do dnešného dňa nachádza. S poukazom na vyššie uvedené mal súd prvej inštancie za to, že sa sporné osobné motorové vozidlo stalo majetkom štátu, keďže žalobca neuplatnil vlastnícke právo na súde, ale podal žalobu o vydanie veci proti Ministerstvu vnútra SR. Súčasne vozidlo prešlo do správy žalovaného. Súd prvej inštancie poukázal na to, že k otázke vecnej legitimácie v obdobnej veci sa vyjadril aj Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 5Cdo/153/2021 z 28.07.2022. 9. Počas zaistenia vozidla, ktoré podľa § 21 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z.z. mohlo trvať najviac 90 dní, ale ani následne počas deviatich rokov trvajúceho zaistenia tohto vozidla, nebolo začaté žiadne trestné stíhanie, priestupkové, či akékoľvek iné konanie, v dôsledku ktorého by bolo nevyhnutné zaistenie tohto vozidla. Žalovaný založil dôvodnosť trvania zaistenia jedine na skutočnosti, že VIN tohto vozidla bolo pozmenené, no napriek tomu pôvodné VIN nevedel zistiť a nevedel zistiť ani inú osobu, ktorá by bola vlastníkom zaisteného vozidla. Pochybnosť žalovaného o vlastníkovi vozidla smerovala do budúcna, vo vzťahu k neznámej osobe, ktorú nevedel vypátrať, resp. nevedel zistiť ani pôvodné VIN vozidla. Z uvedeného vyplýva, že nie tretia osoba spochybnila vlastnícke právo žalobcu k osobnému motorovému vozidlu značky E. U.-I., ale práve žalovaný obhajoval vlastnícke právo domnelej tretej osoby, ktorá sa však o vlastnícke právo neprihlásila. Žalobca preukázal, že na základe kúpnej zmluvy zo dňa 28.01.2015 nadobudol vlastnícke právo k zaistenej veci. Uviedol a preukázal, že si pred uzavretím kúpnej zmluvy overil predmetné vozidlo a zistil, že vo vzťahu k tomuto vozidlu boli vykonané 2 kontroly originality, podľa ktorých bolo vozidlo spôsobilé na premávku na pozemných komunikáciách. Žalobca je tiež evidovaný ako vlastník vozidla na Osvědčení o registraci vozidla část I. a II., ktorých pravosť nebola spochybnená. Z dôvodu, že nie je zrejmá iná osoba, ktorá by si uplatňovala vlastnícke právo k zaistenej veci, potom žalobca nemohol podať žalobu o určenie vlastníckeho práva, ale len žalobu o vydanie veci (obdobne viď uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/87/2011 z 26.07.2012). 10. Vzhľadom na vyššie uvedené, keď žalobca preukázal, že nadobudol vlastnícke právo k osobnému motorovému vozidlu značky E., typ U.-I., identifikačné číslo vozidla (VIN): N., registračná značka vozidla: XXXACE „., farba šedá a zároveň súd prvej inštancie zistil, že žalovaný má vozidlo fakticky u seba, hoci neexistuje ďalšia osoba, ktorá by si vlastnícke právo uplatňovala a zároveň uplynula zákonná 90-dňová lehota na zaistenie veci, žalobe vyhovel a uložil žalovanému povinnosť vydať dané vozidlo žalobcovi spolu so všetkými zaistenými vecami, a to s poukazom na potvrdenie o zaistení veci zo dňa 19.02.2015, ktoré identifikuje veci, ktoré boli žalobcovi spolu s motorovým vozidlom zaistené. 11. Súd prvej inštancie zároveň konanie v časti o vydanie dokladov - Osvědčení o registraci vozidla Část I., číslo W. XXXXXX a Osvědčení o registraci vozidla Část II., číslo UF XXXXXX, zastavil, pretože
žalobca v tejto časti žalobu čiastočne zobral späť, keď uviedol, že týmito dokladmi disponuje. Žalovaný s čiastočným späťvzatím žaloby súhlasil. 12. Súd prvej inštancie žalobe vyhovel aj v časti, v ktorej sa žalobca domáhal, aby k vydaniu veci došlo bez povinnosti nahradiť výdavky spojené s úschovou vozidla podľa § 21 ods. 9 zákona č. 171/1993 Z.z. Ako vyplýva z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/87/2011 z 26.07.2012, policajnému orgánu nepatrí právomoc posudzovať vlastnícke právo k zaistenej veci, prípadne veci uloženej do úschovy, ani obhajovať vlastníckeho právo domnelej tretej osoby. Žalobca osvedčil vlastnícke právo k motorovému vozidlu a keďže si žiadna osoba neuplatnila vlastnícke právo k zaistenému motorovému vozidlu, potom nemal dôvod vyvolať súdny spor o vlastníctvo k motorovému vozidlu. Podľa názoru súdu prvej inštancie žalovaný od počiatku nemal zákonný dôvod na uloženie motorového vozidla do úschovy, keďže sa žiadna osoba neprihlásila o zaistené vozidlo, zároveň predmetné vozidlo nebolo potrebné ani pre trestné konanie, či priestupkové konanie. Z uvedeného dôvodu, kedy zaistenie veci môže trvať najdlhšie 90 dní, pričom úschova v danej veci trvá už takmer 9 rokov bez toho, aby sa objavila osoba, ktorá by spochybnila vlastnícke právo žalobcu, súd prvej inštancie žalobe vyhovel a žalobcovi neuložil povinnosť nahradiť výdavky spojené s úschovou vozidla podľa § 21 ods. 9 zákona č. 171/1993 Z.z., pričom zároveň poukázal aj na to, že v zmysle aktuálne platného a účinného ustanovenia § 21 ods. 9 zákona č. 171/1993 Z.z. bola z uvedeného ustanovenia vypustená povinnosť uhradiť útvaru Policajného zboru nevyhnutné náklady, ktoré vznikli v súvislosti so zaistením veci a úschovou. 13. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 s tým, že žalobca bol v predmetnom konaní v plnom rozsahu úspešný z dôvodu, že súd jeho žalobe vyhovel. Hoci žalobca v priebehu konania čiastočne zobral žalobu späť, keď naďalej netrval na vydaní osvedčení o vozidle, súd prvej inštancie zastavenie konania v tejto časti neposúdil ako zavinenie žalobcu, keďže sa žalobca naďalej domáhal vydania veci - osobného motorového vozidla, ktoré predstavuje predmet sporu. 14. K žiadosti žalovaného o aplikáciu ustanovenia § 257 CSP súd prvej inštancie uviedol, že predmetné ustanovenie predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok a od zásady zodpovednosti za zavinenie. Dôvody osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon bližšie nešpecifikuje. V zmysle ustálenej judikatúry (napr. uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2MCdo/17/2009, sp. zn. 5Cdo/67/2010, sp. zn. 3MCdo/46/2012) nemožno § 257 CSP považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Súd prvej inštancie v predmetnej veci prihliadol na okolnosť, ktorá viedla k súdnemu uplatneniu nároku žalobcu, ktorou v tomto prípade bolo oznámenie Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave V, odbor kriminálnej polície, 2. operatívne oddelenie, č.p. ORPZ-BAV-OKP7-75-012/2015 zo dňa 18.05.2015 o tom, že zaistené motorové vozidlo bolo uložené do úschovy, pretože vznikli pochybnosti o vlastníckom práve žalobcu k danej veci. Zároveň bolo žalobcovi odporučené, aby si v lehote 60 dní uplatnil svoje vlastnícke právo alebo iné právo na zaistenú vec na príslušnom súde. Bol to práve žalovaný, ktorý využil postup podľa § 21 ods. 9 zákona č. 171/1993 Z.z. a zaistené motorové vozidlo uložil do úschovy, hoci žiadna iná osoba okrem žalobcu nežiadala o vydanie veci a nedomáhala sa vlastníckeho práva k motorovému vozidlu. Rovnako je potrebné poukázať na skutočnosť, že úschova motorového vozidla trvá už 9 rokov, pričom sa žiadna osoba (okrem žalobcu) neprihlásila k motorovému vozidlu, pričom žalovaný založil dôvodnosť úschovy na svojej pochybnosti o vlastníckom práve žalobcu. Na základe uvedeného súd prvej inštancie nevzhliadol žiadny dôvod hodný osobitného zreteľa, ani výnimočnosť tohto prípadu, ktoré by odôvodňovali nepriznanie náhrady trov konania úspešnému žalobcovi (ktorému z dôvodu, že nie je zastúpený advokátom, nevznikli trovy právneho zastúpenia). Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 15. Proti výroku rozsudku Mestského súdu Bratislava IV sp. zn. 14C/171/2015 zo dňa 26.04.2024, ktorým priznal žalobcovi proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% (výrok III.) podal odvolanie žalovaný z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Uviedol, že zaistil motorové vozidlo, ktoré bolo predmetom sporu z dôvodu pozmeňovaného VIN čísla, teda v súlade so zákonom. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky len aplikovalo oprávnenia a povinnosti, ktoré mu vyplývajú z ustanovení zákona č. 171/1993 Z. z. a vzhľadom na uvedené požiadal súd prvej inštancie o to, aby žalobcovi nepriznal nárok na náhradu trov konania. Súd prvej inštancie tejto žiadosti nevyhovel,
nakoľko o vlastníctvo sa neprihlásila žiadna iná osoba, a teda zaistenie veci nepovažoval za dôvodné. Uvedená skutočnosť však nie je relevantná, nakoľko pochybnosť o vlastníckom práve vznikla, vzhľadom na pozmeňované VIN číslo, pričom žalovaný nie je oprávnený rozhodnúť o vlastníkovi veci. Taktiež súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobca nie je právne zastúpený, a teda mu v tejto súvislosti žiadne trovy nevznikli. S rozhodnutím a názorom súdu prvej inštancie v tejto časti sa žalovaný nestotožňuje, má za to, že boli naplnené dôvody osobitého zreteľa, ktoré na rozhodnutie o nepriznaní nároku na náhradu trov konania CSP vyžaduje. Žalovaný pri zaistení vozidla len plnil svoje úlohy a povinnosti podľa príslušných zákonov. Uviedol, že Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky prostredníctvom príslušného útvaru Policajného zboru vydá zaistenú vec bezodkladne po tom, ako príslušný súd právoplatne rozhodne o tom, kto je vlastníkom predmetnej veci. V tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutia iných súdov v obdobných veciach, napr. rozsudok Okresného súdu Malacky sp. zn. 31C/90/2018 zo dňa 31.07.2020, ktorým súd uložil žalovanému - Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky zaistené vozidlo vydať žalobcovi, v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Co/218/2020, ktorým žalobcovi nepriznal nárok na náhradu trov konania, ďalej aj napr. Okresný súd Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 17C/9/2023 zaviazal Ministerstvo vnútra SR vec vydať a žalobcovi nepriznal nárok na náhradu trov konania. Na základe uvedeného žalovaný navrhol odvolaciemu súdu, aby rozsudok Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 26.04.2024, pod sp. zn. 14C/171/2015 vo výroku III. zmenil tak, že žalobcovi neprizná nárok na náhradu trov konania. 16. Žalobca sa k podanému odvolaniu, ktoré mu bolo doručené súdom prvej inštancie dňa 16.07.2024, nevyjadril. 17. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, teda vo výroku o trovách kopania, v medziach dôvodov podaného odvolania podľa § 380 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a podľa § 378 ods. 1 CSP, a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku o trovách konania vecne správny. 18. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o trovách potvrdil, keďže sa v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, uznesenie odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje (§ 387 ods. 1, ods. 2 CSP). Odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvej inštancie za správne a v celom rozsahu sa stotožňuje s dôvodmi, ktoré viedli súd prvej inštancie k týmto záverom, tieto si v celom rozsahu osvojuje a v podrobnostiach na ne odkazuje. 19. Súd prvej inštancie správne ustálil, že charakter sporu nezadal žiaden dôvod pre aplikáciu ustanovenia § 257 CSP (a teda, že z tohto pohľadu nemožno v konaní úspešnému žalobcovi nepriznať nárok na náhradu trov prvoinštančného konania). Súd prvej inštancie preto správne uzavrel, že žalovaný hodnoverne nepreukázal, že v konaní bola preukázaná existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktoré odôvodňujú aplikáciu § 257 CSP v prejednávanej veci. 20. Odvolací súd poukazuje na to, že v sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu vo veci (§ 255 CSP) a zásadou zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Len výnimočne nemusí súd úspešnému účastníkovi priznať náhradu trov konania (§ 257 CSP). Každé rozhodnutie súdu, ktorým sporovej strane neprizná náhradu trov konania, musí byť zo svojej podstaty výnimočným rozhodnutím, prijatým na základe riadneho zváženia všetkých relevantných okolností konkrétneho prípadu a na základe prísne reštriktívneho výkladu § 257 CSP a v ňom obsiahnutej formulácie „dôvody hodné osobitného zreteľa“. Ide o odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Súd podľa neho nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu nahradiť trovy konania úspešnej strane, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane. Dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti zákon neuvádza ani exemplifikatívne a výklad týchto podmienok ponecháva na súdnej praxi. To však neznamená, že tým vytvára priestor na celkom voľnú úvahu súdu. 21. V zmysle dnes už ustálenej judikatúry (pozri k tomu napr. uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2MCdo/17/2009, sp. zn. 5Cdo/67/2010, či sp. zn. 3MCdo/46/2012) ustanovenie § 257 CSP nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie § 257 CSP preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. 22. Rovnako tak aj podľa záverov vyjadrených v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 10.09.2009, sp. zn. II. ÚS 122/09, je potrebné pri rozhodovaní o tom, či sú splnené podmienky na
výnimočné nepriznanie (úplné či čiastočné) náhrady trov konania úspešnej procesnej strane, prihliadať na to, aby skutkové okolnosti, v ktorých sa vidí naplnenie dôvodu hodného osobitného zreteľa na nepriznanie náhrady trov konania, boli preukázané, a to zo všetkých aspektov, ktoré sú podľa ustálenej praxe všeobecných súdov relevantné. V opačnom prípade môže dôjsť pri rozhodovaní o náhrade trov konania k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (publikované v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 63/2009). 23. Rozhodovacia prax je už dlhodobo ustálená v názore, že pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa súd prihliada nielen na majetkové, sociálne, osobné, zárobkové a iné pomery všetkých strán sporu (teda nielen tej strany, ktorú by podľa všeobecných ustanovení zaťažovala povinnosť nahradiť trovy konania, ale aj tej strany, ktorej majetková sféra by bola výnimočným nepriznaním náhrady trov dotknutá), ale v neposlednom rade je potrebné všímať si aj okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu nároku na súde a ich postoj v konaní (porov. R 24/1964). Nie každú okolnosť, ktorá by aj bola príčinou vzniku sporu, možno považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý by inak úspešnému účastníkovi konania súd náhradu trov konania nepriznal (porov. 4MCdo/2/2008). Aplikácia ustanovenia § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich kritérií je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči účastníkovi konania a aby neodporovalo dobrým mravom. Ustanovenie § 257 CSP preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. 24. Ako už bolo uvedené vyššie, súd prvej inštancie postupoval správne, keď pri rozhodovaní o trovách konania si najskôr ustálil otázku procesného úspechu sporových strán a až následne sa zaoberal možnosťou aplikácie ust. § 257 CSP, kde skúmal, či v prejednávanej veci existovali/neexistovali zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým by bolo potrebné pri stanovení povinnosti žalovaného nahradiť trovy konania žalobcovi výnimočne prihliadnuť. 25. Výnimočnosť aplikácie § 257 CSP pri rozhodovaní o trovách konania mohla v danom prípade potom spočívať najmä v okolnostiach prejednávanej veci. Súd prvej inštancie potom (z hľadiska okolnosti prejednávanej veci) zaujal správny názor, že nemôže byť na ujmu v konaní úspešnému žalobcovi, že to bol práve žalovaný, ktorý využil postup podľa § 21 ods. 9 zákona č. 171/1993 Z.z. a zaistené motorové vozidlo uložil do úschovy, hoci žiadna iná osoba okrem žalobcu nežiadala o vydanie veci a nedomáhala sa vlastníckeho práva k motorovému vozidlu. Správne súd prvej inštancie poukázal aj na skutočnosť, že úschova motorového vozidla trvala 9 rokov, pričom sa žiadna osoba (okrem žalobcu) neprihlásila k motorovému vozidlu, napriek tomu však žalovaný založil dôvodnosť úschovy a jej trvania na svojej pochybnosti o vlastníckom práve žalobcu. Na základe uvedeného potom súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, keď nevzhliadol žiadny dôvod hodný osobitného zreteľa, ani výnimočnosť prejednávanej veci, ktoré by odôvodňovali nepriznanie náhrady trov konania úspešnému žalobcovi. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie zároveň poukazuje aj na to, že ani počas zaistenia vozidla, ktoré podľa § 21 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z.z. mohlo trvať najviac 90 dní, ale ani následne počas deviatich rokov trvajúceho zaistenia tohto vozidla nebolo začaté žiadne trestné stíhanie, priestupkové či akékoľvek iné konanie, v dôsledku ktorého by bolo nevyhnutné zaistenie tohto vozidla. Žalovaný založil dôvodnosť trvania zaistenia jedine na skutočnosti, že VIN tohto vozidla bolo pozmenené, no napriek tomu pôvodné VIN nevedel zistiť a nevedel zistiť ani inú osobu, ktorá by bola vlastníkom zaisteného vozidla. Ako správne uviedol súd prvej inštancie, žalovaný tak od počiatku nemal zákonný dôvod na uloženie motorového vozidla do úschovy, keďže sa žiadna osoba neprihlásila o zaistené vozidlo, zároveň predmetné vozidlo nebolo potrebné ani pre trestné konanie, či priestupkové konanie. Odvolací súd má za to, že práve táto okolnosť na strane žalovaného (a nie na strane žalobcu) viedla žalobcu k nutnosti uplatnenia si nároku na súde a bol to práve a výlučne postoj žalovaného (a nie žalobcu) v konaní, ktorý bol príčinou vzniku trov konania. 26. Za tohto stavu žalovaný potom nesie plnú procesnú zodpovednosť za svoj neúspech v spore, a preto v okolnostiach veci ani odvolací súd nezistil dôvody hodné osobitného zreteľa pre postup podľa § 257 CSP pri rozhodovaní o trovách konania.
27. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku, ktorým súd prvej inštancie priznal žalobcovi proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% ako vecne správne potvrdil (§ 387 ods. 1, 2 CSP). 28. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). 29. Odvolací súd prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011, § 393 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP). (1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).