Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 5Cob/123/2023 1118207296 27. 11. 2025 JUDr. Blanka Malichová ECLI:SK:KSBA:2025:1118207296.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Malichovej a členiek senátu JUDr. Evy Fulcovej a Mgr. Mgr. Miriam Plavčákovej, v právnej veci žalobcu: JUDr. Jozef Beňo, PhD., so sídlom Nám. sv. Egídia 40/93, Poprad, IČO: 42 029 236, správca konkurznej podstaty úpadcu IE group, a.s. v konkurze, so sídlom Hlavná 50, Prešov, IČO: 36 518 531, zastúpeného: IKRÉNYI & REHÁK, s. r. o., so sídlom Šoltésovej 2, Bratislava, IČO: 36 854 808, proti žalovanej: SYNECTA a.s., so sídlom Cukrová 14, Bratislava, IČO: 36 525 693, zastúpenej: JUDr. Jiří Voršilka, zapísaný v Českej advokátskej komore pod č. 2488 so sídlom Opletalova 1535/4, 110 00 Praha 1, Česká republika, hosťujúci euroadvokát podľa ust. § 31 zák. č. 586/2003 Z.z. o advokácií a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov, o zaplatenie 2.503.634,31 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Mestského súdu Bratislava III, č.k. B1-27Cb/138/2018 zo dňa 28. júla 2023, takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava III, č.k. B1-27Cb/138/2018 zo dňa 28. júla 2023 v časti napadnutého I. a III. výroku p o t v r d z u j e. II. Žalobcovi súd proti žalovanej p r i z n á v a nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. odôvodnenie: 1. Prvým výrokom napadnutého rozsudku súd prvej inštancie zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi do troch dní od právoplatnosti rozsudku sumu 2.503.634,31 eura s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 807.623,97 eur od 06.12.2015 do zaplatenia, zo sumy 403.811,99 eur od 26.12.2015 do zaplatenia, zo sumy 403.811,99 eura od 01.03.2016 do zaplatenia, zo sumy 888.386,37 eur od 02.05.2016 do zaplatenia a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- eur, vo zvyšku žalobu žalobcu zamietol (výrok II.) a žalovanú zaviazal nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 % (výrok III.). 2. Rozhodol tak s poukazom na ust. § 1 ods. 1, 2, § 261 ods. 1, § 269 ods. 2, § 369 ods. 2, § 369c ods. 1, zákona č. 513/1991 Z. z. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OBZ“), ust. § 488, § 489, § 494 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OZ“), ust. § 1 ods. 1, 3, § 2 nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, ust. § 137 písm. a/, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“). 3. Za nesporné súd v konaní považoval uzatvorenie modifikovanej zmluvy o konzorciu zo dňa 21.11.2011 medzi úpadcom a žalovanou, ktorú súd prvej inštancie posúdil ako zmluvu nepomenovanú, z obsahu ktorej nebolo možné dospieť k záveru, že medzi zmluvnými stranami došlo k vytvoreniu združenia v zmysle ust. § 829 a nasl. Občianskeho zákonníka, resp. záujmového združenia právnických osôb podľa ust. § 20f a nasl. ustanovení Občianskeho zákonníka. Vyplýva to z bodu 2.1 Dohody o konzorciu, v
ktorom sa úpadca a žalovaná dohodli, že konzorcium nie je právnym subjektom a v bode 2.3 účastníci dohody deklarovali, že žiadna jej časť nesmie byť vykladaná ako vytvorenie spoločnosti, partnerstva, združenia alebo akéhokoľvek subjektu za účelom obchodnej transakcie alebo vo všeobecnosti. V Dohode o konzorciu sa zmluvné strany tiež dohodli, že žalovaná zodpovedá za riadenie obchodnej stránky, financovanie projektu a za dodávky zariadení uvedených v prílohe č. 1 k dohode a že súčasne je vedúcim členom konzorcia. Úpadca je podľa Dohody o konzorciu členom konzorcia, zodpovedá za riadenie technickej stránky a nesie zodpovednosť za dodávky zariadení uvedených v prílohe č. 1. V bode 1 Dohody o konzorciu sa jej účastníci dohodli, že po schválení Dodatkovej dohody č. 1, členovia konzorcia uzavrú a podpíšu Dodatkovú dohodu k tejto Dohode, v ktorej budú definovať deľbu práv a záväzkov strán, spôsob rozhodovania v spoločných záležitostiach konzorcia, atď. 4. Vychádzajúc z úpravy nepomenovaných zmlúv súd prvej inštancie konštatoval, že podstatné časti zmluvy nie sú podmienkou jej platnosti, ale len prostriedkom kvalifikácie pre ten-ktorý zmluvný typ a zmluvné strany majú možnosť uzatvárať aj iné zmluvy ako tie, ktoré sú ako zmluvné typy právne upravené; pôjde o zmluvy inominátne. Aby inominátna zmluva bola uzavretá musí byť dostatočne určený predmet záväzkov. Je to akési minimum viažuce sa na vznik zmluvy, ktoré vyplýva zo všeobecných požiadaviek na určitosť právnych úkonov. Z uvedeného vyplýva, že označenie zmluvy, resp. jej názov nie je rozhodujúci, vždy je rozhodujúci obsah samej zmluvy. Niekedy sa pod iným názvom skrýva konkrétny zákonom upravený zmluvný typ, čo vyplýva z toho, že zmluva obsahuje podstatné časti zmluvy tohto typu, ak však uzavretá zmluva neobsahuje podstatné časti žiadneho zmluvného typu, pôjde o zmluvu inominátnu za predpokladu, že je dostatočne určený predmet záväzku. Význam má aj aplikácia ust. § 491 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na záväzky vznikajúce zo zmlúv v zákone neupravených, treba použiť ustanovenia zákona, ktoré upravujú záväzky im najbližšie, pokiaľ samotná zmluva neurčuje inak. Napokon je potrebné zdôrazniť, že ak účastníci uzavrú podľa svojho slobodného rozhodnutia určitú zmluvu (či už pomenovanú alebo nepomenovanú) platí, že túto zmluvu sú povinní plniť, a to aj vtedy, ak by plnenie bolo pre niektorú zo zmluvných strán nevýhodné (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5Cdo/39/2003). 5. Súd prvej inštancie uviedol, že na základe bodu 1 Dohody o konzorciu, v ktorom sa jej účastníci dohodli, že po schválení Dodatkovej dohody č. 1 členovia konzorcia uzavrú a podpíšu k tejto Dohode Dodatkovú dohodu, v ktorej budú definovať deľbu práv a záväzkov strán, spôsob rozhodovania v spoločných záležitostiach konzorcia atď., bola dňa 27.06.2012 uzatvorená Dohoda o rozdelení prác, služieb, odmeny a zisku v rámci projektu modernizácie taškentskej TES, výstavba PGU s kapacitou 370 MW, pod číslom IEG/1349/2012. Podľa bodu 5.1 Dohody cena za služby spojené s riadením projektu, kontrolou, inžinieringom a projektom, inžinierskymi prácami na prvej etape bola odsúhlasená pre úpadcu v rámci fixovanej paušálnej sumy 6.130.000 USD. V bode 5.2 Dohody si jej účastníci dohodli, že úpadca má nárok na odmenu vo výške 2 % z dohodnutej ceny energobloku (po odpočítaní ceny kotla na odpadové teplo) a vo výške 2,75 % z ceny každej ďalšej súpravy, ktorú kúpi dodávateľ (žalovaná). Podľa bodu 6.2. Dohody, sa úpadca a žalovaná dohodli, že táto Dohoda a budúce dohody o rozdelení prác druhej etapy tvoria dohodu medzi členmi konzorcia, vytvoreného za účelom realizácie projektu, o rozdelení prác, odmien a zisku v rámci projektu a o výške odmeny a zisku, ktoré na základe danej Dohody prináležia úpadcovi, zároveň aj ako členovi konzorcia. V bode 6.2. Dohody je ďalej uvedené, že žiadne iné požiadavky okrem uvedených, v danej Dohode a budúcej dohode o rozdelení prác druhej etapy nebudú požadované, predkladané a zo strany úpadcu uplatňované vo vzťahu k žalovanej, konzorciu alebo jeho členom, ak nebude uvedené iné v akejkoľvek inej dohode, ktorá bude uzavretá medzi žalovanou a úpadcom. Z tohto znenia záverečnej dohody obsiahnutej v Dohode jednoznačne vyplýva, že samotní členovia konzorcia v čase podpisu Dohody dňa 27.06.2012 predvídali potenciálny vznik ďalších nadväzujúcich dohôd uzatváraných medzi úpadcom a žalovanou, na základe ktorých by si mohli nárokovať ďalšie dodatočné požiadavky zo strany úpadcu voči žalovanej. Takouto ďalšou dohodou je Protokol k Dohode o rozdelení prác, služieb, odmeny a zisku zo dňa 27.06.2012, datovaný dňa 04.11.2015, z ktorého obsahu vyplýva, že daným Protokolom sa zmluvné strany dohodli na spôsobe vyrovnania v súlade s Dohodou o rozdelení prác, služieb, odmeny a zisku, pričom súčasne podpisom daného Protokolu zmluvné strany potvrdili poskytnutie služieb zo strany úpadcu pod bodom 1 až 4 Protokolu. 6. Úpadca a žalovaná v protokole potvrdili, že úpadca podľa bodu 5.1 Dohody poskytol služby v oblasti projektového manažmentu, kontroly, inžinieringu a projektovania, ako aj inžinierske práce vo výške 5.848.934,97 USD, pričom sumu 5.548.934,97 USD už žalovaná uhradila. Táto suma je konečná a
zmluvné strany ju nemôžu ďalej upravovať. Strany Protokolu sa dohodli, že úpadcovi má byť poukázaná ešte platba v sume 300.000 USD, t. j. rozdiel vyššie uvedených súm. Okrem toho sa zmluvné strany v bode 2, 3 a 4 Protokolu dohodli, že úpadca má nárok na odmenu za služby poskytnuté na nákup pohonnej jednotky, za služby poskytnuté na nákup kotla a za služby poskytnuté na nákup pomocného zariadenia v celkovej výške 4.800.000 USD (2.000.000 USD + 2.000.000 USD + 800.000 USD), pričom žalovaná už zaplatila 2.000.000 USD. Celková suma, ktorá má byť ešte uhradená je vo výške 2.800.000 USD (1.000.000 USD + 1.000.000 USD + 800.000 USD). Uvedené ceny sú konečné a nemôžu byť ďalej upravené. Žalovaná a úpadca sa v bode 5 Protokolu dohodli, že celková suma, ktorú žalovaná musí úpadcovi zaplatiť je vo výške 3.100.000 USD podľa harmonogramu splátok uvedeného v prílohe č. 1. 7. Podpisom uvedeného Protokolu zmluvné strany zároveň potvrdili, že nemajú voči sebe žiadne výhrady ohľadom rozsahu a ceny poskytnutých služieb, aj poukázaných platieb. Protokol sa podľa bodu 9 stal neoddeliteľnou súčasťou Dohody s tým, že Dohoda je platná v časti, v ktorej nie je v rozpore s Protokolom. Uzatvorením Protokolu preto došlo k modifikácii Dohody a k jasnej a zrozumiteľnej úprave odmeny úpadcu, ako aj povinnosti žalovanej túto odmenu úpadcovi uhradiť. K Protokolu bola dňa 04.11.2015 totožnými osobami podpísaná príloha č. 1, špecifikujúca konkrétny splátkový harmonogram. Protokol a aj jeho prílohu č. 1 za úpadcu podpísal B. K. a N. J. (namiesto N. J.Á. prílohu č. 1 podpísal B. K.) a za žalovanú ju podpísal B. Y. a B. C.. 8. K tvrdeniu žalovanej, že vychádzajúc z povahy konzorcia ako združenia nemôže žalobca od žalovanej v zmysle Dohody o konzorciu zo dňa 21.11.2011 požadovať úhrady za úpadcom poskytnuté služby, súd uviedol. Dohoda o konzorciu sa v súlade s bodom 5 a bodom 7.2 vykladá v súlade s legislatívou Slovenskej republiky. Dohoda o konzorciu nie je zmluvou, ktorá by bola upravená ako zmluvný typ v Obchodnom ani v Občianskom zákonníku, a teda ide o inominátnu/nepomenovanú zmluvu uzatvorenú podľa ust. § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, pričom jedinou podmienkou na jej platné uzavretie je dostatočné určenie predmetu zmluvy. Z dôvodu, že ide o inominátnu zmluvu, ktorej iné podmienky na platné uzavretie stanovené nie sú, nemožno podľa súdu akceptovať námietku žalovanej, že v nadväznosti na Dohodu o konzorciu, svojou povahou dohodu o spolupráci, nemožno upraviť vzájomné vzťahy členov konzorcia aj spôsobom, kedy by jeden člen konzorcia mal nárok na platby od druhého člena konzorcia. Súčasne v Dohode o konzorciu nie je v žiadnej jej časti obsiahnutá úprava nárokov na protiplnenie za služby poskytnuté členmi konzorcia na projekte modernizácie taškentskej TES, výstavba PGU s kapacitou 370 MW. Samotná Dohoda o konzorciu predpokladá ďalší právny úkon, v ktorom bude definovaná deľba práv a záväzkov strán, spôsob rozhodovania v spoločných záležitostiach konzorcia atď. Vzhľadom kuvedenému súd dospel k záveru, že Dohoda o konzorciu nevylučuje také usporiadanie vzájomných vzťahov medzi úpadcom a žalovanou, kedy by nemohol žalobcovi vzniknúť nárok na úhradu ním poskytnutých služieb pri realizácii projektu zo strany žalovanej tak, ako to vyplýva z Protokolu a prílohy č. 1 k Protokolu. 9. V priebehu súdneho konania žalovaná namietala, že k podpísaniu Protokolu a prílohy č. 1 k Protokolu došlo v tiesni, na základe čoho sú neplatné. Tieto tvrdenia ale neboli ničím preukázané. Osoby podpisujúce Protokol za úpadcu, T.. K. a T.. J. vylúčili podpísanie Protokolu v tiesni a rovnako vylúčili jeho podpísanie pod tlakom zotrvania úpadcu na stavenisku. Súd prvej inštancie opäť upriamil pozornosť na bod 7 Protokolu, v ktorom zmluvné strany uznali a potvrdili, že voči sebe nemajú žiadne výhrady ohľadom rozsahu a ceny poskytnutých služieb. Okrem toho Občiansky zákonník síce v ust. § 49 upravuje právo účastníka na odstúpenie od zmluvy, ktorú uzavrel v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok, avšak ust. § 267 ods. 2 Obchodného zákonníka aplikáciu tohto ustanovenia v obchodných vzťahoch výslovne vylučuje. Účastník obchodnoprávnych vzťahov v záujme stability obchodných vzťahov teda nemôže odstúpiť od zmluvy v prípade, ak sa preukáže, že ju uzavrel v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok. Takéto riešenie vychádza zo skutočnosti, že podnikateľ vie dôslednejšie uvážiť, do akého vzťahu a za akých podmienok vstupuje, navyše musí tiež ako súčasť podnikania znášať podnikateľské riziko. Vyjadruje to aj definícia podnikania (§ 2 ods. 1 OBZ) v tom zmysle, že ide o činnosť, ktorú podnikateľ uskutočňuje na vlastný účet, riziko a zodpovednosť. Je potrebné rozlišovať situáciu, keď podnikateľ uzatvára zmluvu pod tlakom napríklad svojej zlej hospodárskej situácie, kedy je vylúčené, aby od takejto zmluvy odstúpil, a situáciu, keď zmluvu uzavrel z donútenia druhej strany za absencie slobodnej vôle. V druhom prípade by išlo o neplatný právny úkon, pretože chýba danosť slobodnej vôle. V danom spore však nemožno z ničoho vyvodiť, že žalovaná bola Protokol a jeho prílohu č. 1 podpísať donútením zo strany úpadcu. Táto jej námietka je preto nedôvodná.
10. Žalovaná ďalej namietala, že žalobou uplatnená suma predstavuje platby za služby, ktoré mal úpadca v rámci realizácie Projektu vykonať, ktoré však nevykonal a teda mu odmena za ne neprináleží, na základe čoho sú Protokol a príloha č. 1 k nemu v rozpore so zákonom. Konkrétne žalovaná namietala poskytnutie služieb úpadcom pri nákupe kotla, energobloku a pomocného zariadenia. Túto jej námietku však súd považoval za účelovú, vzhľadom k tomu, že žalovaná podpisom Protokolu v jednotlivých jeho bodoch priamo potvrdila, že úpadca služby bližšie definované v Dohode o rozdelení prác, služieb, odmeny a zisku uzatvorenej dňa 27.06.2012 a týkajúcej sa projektu modernizácie taškentskej TES, výstavba PGU s kapacitou 370 MW, pod číslom IEG/1349/2012 poskytol. 11. K tvrdeniu žalovanej, že príloha č. 1 k Protokolu nie je platnou dohodou o úhrade záväzku ani jeho uznaním, keďže neobsahuje dôvod záväzku ku ktorému sa žalovaná mala zaviazať, súd prvej inštancie poukázal na to, že Protokol, príloha č. 1 k Protokolu a Dohoda tvoria neoddeliteľnú jednotu, pretože Protokol odkazuje na prílohu č. 1 a zároveň v bode 9 uvádza, že je neoddeliteľnou súčasťou Dohody. Nakoľko teda príloha č. 1 k Protokolu z logiky veci nadväzuje na Protokol, ktorý obsahuje záväzok žalovanej v totožne vyčíslených výškach a tento priamo odkazuje na Dohodu o rozdelení prác, služieb, odmeny a zisku uzatvorenú dňa 27.06.2012, obsahujúcu definovanie činností poskytovaných úpadcom ako členom konzorcia, je potom dôvod záväzku žalovanej voči žalobcovi preukázaný. Na základe uvedeného teda absencia priameho vyjadrenia dôvodu záväzku v prílohe č. 1 k Protokolu rovnako nespôsobuje jej neplatnosť. 12. Žalovaná z opatrnosti vzniesla aj námietku premlčania, ktorú súd takisto posúdil ako nedôvodnú. V zmysle ust. § 392 ods. 1 Obchodného zákonníka pri práve na plnenie záväzku plynie premlčacia doba odo dňa, keď sa mal záväzok splniť alebo sa malo začať s jeho plnením (doba splatnosti). Splatnosť jednotlivých splátok definovaných v harmonograme prílohy č. 1 k Protokolu nastala k dňom 05.12.2015, 25.12.2015, 29.02.2016 a 01.05.2016. Nakoľko žaloba bola na súd podaná dňa 20.04.2018, a podľa ust. § 397 Obchodného zákonníka premlčacia doba je štyri roky, k premlčaniu jednotlivých záväzkov žalovanej nedošlo. 13. Súd prvej inštancie konštatoval, že predložené listiny posudzoval aj s prihliadnutím na základné zásady súkromného práva, a to zásadu „pacta sunt servanda“ (zmluvy sa majú dodržiavať) a zásadu „actus interpretandus est potius, ut valeat quam, ut pereat“ (úkon treba vykladať skôr tak, aby platil, ako by neplatil) a poznamenal, že vôľu prezentovanú kontrahentmi v právnych úkonoch (tzv. princíp priorizácie vôle) treba v danom prípade dôsledne rešpektovať a konkrétne ustanovenia interpretovať „in favor contractus“. Kontrahenti toho - ktorého zmluvného typu sú preto viazaní svojimi zmluvnými prejavmi, a teda musia sa riadiť starou rímskou zásadou „pacta sunt servanda“ a ak sa výslovne v Dohode, Protokole a prílohe č. 1 k Protokolu dohodli, že žalovaná zaplatí úpadcovi sumu 3.100.000 USD je potrebné tento záväzok rešpektovať. Námietky žalovanej sú preto účelovými námietkami ako sa zbaviť záväzku, na splnenie ktorého sa riadne zaviazala. Jej tvrdenia ohľadom neplatnosti Protokolu a prílohy č. 1 k Protokolu neboli preukázané a keďže súd vzhľadom k uvedenému posúdil jednotlivé námietky žalovanej, ktorými rozporovala nároky žalobcu ako nedôvodné, je nárok žalobcu na uhradenie celkovej sumy vo výške 3.100.000 USD, po prepočte 2.503.634,31 eur dôvodný, a preto súd zaviazal žalovanú na úhradu uvedenej dlžnej sumy vo výške 2.503,634,31 eur. Aj keď k určeniu dňa, ku ktorému došlo k prepočtu 3.100.000 USD na euro, keďže dlžník nemôže mať horšie postavenie než by mal, keby sa rozhodol dlh splniť dobrovoľne možno mať isté výhrady, pri zohľadnení prepočtových kurzov k posledným dňom podľa harmonogramu splátok, t. j. dňa 05.12.2015, 25.12.2015, 29.02.2016 a 01.05.2016, by ale požadovaná suma bola vyššia, a preto súd akceptoval prepočet žalobcu, ktorý je v konečnom dôsledku pre žalovanú výhodnejší. 14. Návrh na vykonanie výsluchu zástupcu žalovanej v Taškente - pána F. K. A. súd zamietol, nakoľko ho vyhodnotil ako nadbytočný, pretože prejavy vôle žalovanej boli riadne vyjadrené v Dohode, Protokole, ako aj v Prílohe č. 1 k Protokolu. Výsluch spomenutej osoby by bol nehospodárny a neúčelný a nijako by neodstránil spornosť v danej veci, keďže v tomto prípade je potrebné dôsledne rešpektovať zásadu „pacta sunt servanda.“ Ak osoby konajúce za žalovanú urobili vyhlásenia v rozpore so skutočnosťou a aj napriek tomu ju zaviazali uhradiť úpadcovi sumu 3.100.000,- USD, je potrebné uplatniť si nároky voči nim. Táto okolnosť nemôže ísť na ťarchu úpadcu. Pre iné návrhy na doplnenie dokazovania platí, že ak strany sporu uviedli, že nemajú návrhy na doplnenie dokazovania, tak v zmysle rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „NS SR“) sp. zn. 3Obdo/59/2020 zo dňa 19.10.2020 a sp. zn. 3Obdo/68/2020 zo dňa 14.12.2020, je vyhlásenie procesnej strany o tom, že nemá návrhy na
doplnenie dokazovania v záverečnej fáze súdneho konania, konečným prejavom strany o disponovaní s právom na navrhovanie doplnenia dokazovania a v prípade predtým uplatnených návrhov na doplnenie dokazovania jednoznačným prejavom, že na pôvodných návrhoch na doplnenie dokazovania procesná strana netrvá a teda, že ich berie späť. Rešpektovanie takto prejavenej vôle strany súdom, nemožno považovať za porušenie práva na spravodlivý proces. Súd preto osobitne neuvádza, ktoré ďalšie konkrétne dôkazy nevykonal, hoci boli navrhnuté, pretože v zmysle vyššie označených rozhodnutí najvyššej súdnej autority strany sporu vyhlásením, že nemajú návrhy na doplnenie dokazovania už podané návrhy na doplnenie dokazovania zobrali späť a netrvajú na nich. 15. Žalobca si žalobou súčasne uplatnil a súd mu ako veriteľovi vo veci uhradenia záväzku vyplývajúceho z Protokolu k Dohode o rozdelení prác, služieb, odmeny a zisku a prílohy č. 1 k Protokolu uzatvorených dňa 04.11.2015 proti žalovanej ako dlžníkovi, priznal v súlade s ust. § 369 Obchodného zákonníka v spojení s § 1 ods. 1 a ods. 3 nariadenia, nárok na uhradenie úrokov z omeškania z nezaplatených súm, konkrétne úrok z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 807.623,97 eur od 06.12.2015 do zaplatenia, zo sumy 403.811,99 eur od 26.12.2015 do zaplatenia, zo sumy 403.811,99 eur od 01.03.2016 do zaplatenia a zo sumy 888.386,37 eur od 02.05.2016 do zaplatenia. Súčasne súd žalobcovi v súlade s ust. § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka v spojení s § 2 nariadenia, priznal nárok na zaplatenie paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- eur, pretože žalovaná sa s úhradou dlžnej sumy dostala do omeškania. Splátkový harmonogram vyplývajúci z prílohy č. 1 k Protokolu k Dohode o rozdelení prác, služieb, odmien a zisku žalovaná nenamietala, a preto súd žalobcovi priznal úroky z omeškania v nadväznosti na termíny splatnosti jednotlivých splátok, uvádzané v danom harmonograme. Splátka č. 4 vo výške 1.100.000,- USD (888.386,37 eur) ale podľa harmonogramu mala byť uhradená do 01.05.2016, a preto sa žalovaná dostala do omeškania s jej úhradou až od 02.05.2016. Súd teda priznal žalobcovi úroky z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 888.386,37 eur až od 02.05.2016 do zaplatenia a v časti úroku z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 888.386,37 eur počítaného skôr než od 02.05.2016, žalobu zamietol. 16. Na základe uvedených skutočností uložil súd prvej inštancie žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 2.503.634,31 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 807.623,97 eur od 06.12.2015 do zaplatenia, zo sumy 403.811,99 eur od 26.12.2015 do zaplatenia, zo sumy 403.811,99 eur od 01.03.2016 do zaplatenia a zo sumy 888.386,37 eur od 02.05.2016 do zaplatenia a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- eur, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. 17. O nároku na náhradu trov konania rozhodol v súlade s ust. § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP, teda podľa zásady úspechu v spore. Žalobca mal v spore plný úspech (z hľadiska žalovanej istiny), pretože súd žalobe žalobcu v celom rozsahu (istina) vyhovel. Žalobcovi preto priznal nárok na náhradu trov konania proti žalovanej v celom rozsahu s tým, že o výške tejto náhrady súd prvej inštancie rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku. 18. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná, ktorá s poukazom na odvolacie dôvody podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov, ďalej aj „OSP“ (t. j. nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci), vynesený rozsudok namietala v časti jeho I. a III. výroku. Súdu prvej inštancie vyčítala najmä nezohľadnenie skutočnosti, že právne vzťahy medzi stranami sporu upravovala Dohoda o konzorciu, ktorú je nutné považovať za zmluvu o združení podľa ust. § ust. 829 a nasl. Občianskeho zákonníka, a v zmysle ktorej účastníkom zmluvného vzťahu prináleží nárok na podiel na zisku, nie však nárok na odmenu za služby podľa Protokolu. Dohoda o rozdelení prác, služieb, odmeny a zisku zo dňa 27.06.2012 a na ňu nadväzujúci Protokol sú neplatné pre rozpor so základnými princípmi zmluvy o združení, stanovenými zákonom. S poukazom na ust. § 829 a § 830 Občianskeho zákonníka namietala, že zmluva o združení vylučuje uzatvorenie takej dohody, podľa ktorej by jeden účastník združenia vyplácal druhému účastníkovi združenia finančnú čiastku vo forme odmeny za poskytnuté služby alebo odmeny za sprostredkovanie tak, ako to učinili strany sporu v predmetnej Dohode a obsahovo nadväzujúcom Protokole. 19. Žalovaná ďalej zdôraznila, že Protokol je iba rekapituláciou už existujúcich záväzkov založených Dohodou, ktorá zmluvnej strane umožňuje namietať neexistenciu predmetných záväzkov z dôvodu, že služby poskytnuté neboli, a preto ani záväzok stanovený Protokolom nevznikol. V danej súvislosti
zotrvala na tom, že záväzky upravené v čl. 2, 3 a 4 Protokolu nikdy nevznikli, keďže žalobca žiadne služby pri nákupe zariadení žalovanému neposkytol. Poukázala na svedeckú výpoveď pánov K. a J., ktorí síce veľmi neurčito uviedli, že žalobca poskytoval plnenie žalovanému podľa zmluvy, no bližšie nevedeli špecifikovať o aké činnosti malo pri nákupe technických zariadení ísť. Žalovaná v tomto smere navrhla výsluch p. A., ktorý ako riaditeľ výstavby elektrárne mohol jednoznačne potvrdiť, že žalobca žiadnu činnosť pri nákupe zariadení nevykonával, ako aj skutočnosť, že svoju ďalšiu účasť na stavbe žalobca podmienil podpisom Protokolu, ktorý tak žalovaná podpísala v tiesni. Súd však tento dôkazný prostriedok zamietol. Podľa názoru žalovanej však na jeho zamietnutie neexistoval pádny dôvod, a to aj s ohľadom na skutočnosť, že prejavila ochotu znášať náklady spojené so zabezpečením a výsluchom tohto svedka. Pôvod svedka (pozn. bydlisko v F.) nie je dostatočným dôvodom na nevykonanie navrhovaného dôkazu, nakoľko bez neho nemožno dostatočne a úplne zistiť skutkový stav. S názorom súdu prvej inštancie, že tu je potrebné vychádzať z obsahu samotnej dohody sa nestotožnila opätovne tvrdiac, že Protokol nie je listinou zakladajúcou nové záväzky, ani uznaním už existujúceho záväzku, ale len rekapituláciou záväzkov založených Dohodou, ktorá žalovanej ako zmluvnej strane povinnej plniť, umožňuje preukázať neexistenciu záväzku tým, že žalobca činnosti upravené v čl. 2, 3 a 4 Protokolu nevykonával, a preto mu nárok na žiadne plnenie nevznikol. Nevykonaním navrhovaného dôkazu tak súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav, čo v konečnom dôsledku viedlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci a naviac, takýmto postupom súdu došlo tiež k porušeniu zásady rovnosti, keď boli vypočutí len zamestnanci žalobcu, nie však zamestnanci žalovanej. 20. Z uvedených dôvodov žalovaná požadovala, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, eventuálne rozhodnutie v napadnutej časti zmenil a žalobu v celom rozsahu zamietol. 21. Žalobca sa k odvolaniu žalovanej vyjadril podaním zo dňa 31.08.2023, jej odvolaciu argumentáciu v celom rozsahu poprel z dôvodu jej účelovosti, sledujúcej oddialenie právoplatnosti a vykonateľnosti rozsudku. Napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie považoval za vecne správne a obsahujúce podrobné odôvodnenie na všetky argumenty uvádzané žalovanou, ktorá v podanom odvolaní len reprodukovala predchádzajúce skutkové tvrdenia, ktorými sa snaží navodiť dojem, že žalobcovi nevznikol nárok na zaplatenie žalovanej odmeny. 22. Aj napriek skutočnosti, že žalovaná podala odvolanie podľa iného právneho predpisu, s ohľadom na zhodnosť odvolacích dôvodov žalobca žiadal aby odvolací súd o odvolaní riadne rozhodol, a to v súlade s rozhodovacou praxou príslušných súdov o nevyhnutnosti posudzovania úkonov podľa ich obsahu (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/10/2020 zo dňa 25. marca 2021). 23. K námietke žalovanej, podľa ktorej boli právne vzťahy medzi stranami sporu založené na zmluve o konzorciu, ktorá má podľa nej predstavovať zmluvu o združení v zmysle ust. § 829 a nasl. Občianskeho zákonníka, žalobca odkázal na bod 24 a 29 odôvodnenia napadnutého rozsudku. Dodal, že účelom Dohody o konzorciu zo dňa 19.05.2009 je len dočasná spolupráca subjektov (bod 2.1. Dohody) a nie založenie obchodnej spoločnosti, partnerstva, asociácie, ani iného subjektu pre toto obchodné podnikanie alebo vo všeobecnosti (bod 2.3. Dohody). S ohľadom na skutočnosť, že sa jedná o nepomenovanú zmluvu, zmluvné strany mohli v jej obsahu vymeniť vzájomné práva a povinnosti, pričom týmto rozsahom práv a povinností boli zmluvné strany viazané. Účelové menenie povahy vzťahu alebo práv a povinností zmluvných strán nie je možné podľa toho, ako to jednej zmluvnej strane vyhovuje, v predmetnom prípade žalovanej, ktorá tendenčne odmieta uznať existenciu svojich záväzkov voči úpadcovi. 24. Za rovnako nedôvodnú považoval aj argumentáciu žalovanej súvisiacu s tvrdením, že rekapitulácia záväzkov zmluvných strán nie je uznaním záväzku, ani vznikom nového záväzku a súčasne, že zo strany úpadcu nedošlo k výkonu plnenia. V tomto smere odkázal na bod 31 a 32 odôvodnenia napadnutého rozsudku s dovetkom, že v predmetnom prípade je navyše nevyhnutné posudzovať predloženú dokumentáciu v jej logickej následnosti. S ohľadom na závery súdu prvej inštancie nemožno mať pochybnosti o neplatnosti, resp. neexistencii uznania záväzku zo strany žalovanej. Napokon aj dokumentácia, na ktorú žalovaná poukazuje (Protokol k Dohode o rozdelení prác, služieb, odmien a zisku č. IEG/1349/2012 zo dňa 27. júna 2012), je dôkazom, že medzi sporovými stranami reálne existovala spolupráca na uvedenom projekte, ktorej predmetom sú aj úpadcom vykonané plnenia. Protokolom tak medzi zmluvnými stranami došlo k dohode na spôsobe vyrovnania v súlade s pôvodnou
dohodou, pričom podpisom tohto protokolu súčasne došlo aj k potvrdeniu (uznaniu) vykonaných prác zmluvnými stranami. V samotnom bode 7 Protokolu strany uznali a potvrdili, že „nemajú voči sebe žiadne výhrady ohľadom rozsahu a ceny poskytnutých služieb, ako aj poukázaných platieb v súlade s dohodou.“ Žalobca zdôraznil, že tieto skutočnosti boli potvrdené aj vykonanými výsluchmi svedkov T.. K. a T.. J., a to na návrh žalovanej (Doplnenie vyjadrenia žalovanej k žalobe zo dňa 28.11.2019). 25. Stotožnil sa aj so záverom súdu, prezentovaným v bode 35 odôvodnenia napadnutého rozsudku, že vypočutie navrhovaného svedka sa s ohľadom na predložené listinné dôkazy javilo ako neúčelné a nehospodárne. Žalovaná navyše navrhovala výsluch troch svedkov (Vyjadrenie k žalobe zo dňa 28.11.2019), a to T.. K.E., T.. J. a O.. A.. Súd prvej inštancie vyhovel dvom z troch návrhov na výsluch, pričom ani jedným zo žalovanou navrhnutých dôkazov, ktoré súd vykonal (T.. K. a T.. J.) neboli ani len čiastočne potvrdené jej tvrdenia, priečiace sa obsahu predložených písomných listinných dôkazov, ba naopak, tvrdenia žalovanej boli vyvrátené jej vlastnými návrhmi na výsluchov svedkov. 26. S ohľadom na uvedené žalobca žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil. 27. Na vyjadrenie žalobcu reagovala žalovaná podaním zo dňa 18.09.2023, v ktorom zotrvala na dôvodoch podaného odvolania a naďalej žiadala, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, eventuálne rozhodnutie v napadnutej časti zmenil a žalobu v celom rozsahu zamietol. 28. Začiatkom odvolacej repliky žalovaná opravila odvolacie dôvody podaného odvolania v súlade s ust. § 365 ods. 1 písm. e/, f/ a h/ CSP (súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Nástojila na tvrdení, že medzi ňou a úpadcom bola uzatvorená zmluva o konzorciu, ktorá je svojou povahou zmluvou o združení. Pravdou síce je, že práva a povinnosti založené touto zmluvou môžu zmluvné strany meniť, nie je však možné, aby povaha spolupráce bola zmenená do takej miery, ktorá odporuje podstate zmluvy o združení, a ktorej pojmovou náležitosťou je spolupráca účastníkov združenia na určitom projekte a deľba spoločného zisku. Účastníci združenia sa preto nemohli dohodnúť na tom, že jeden účastník združenia bude poskytovať služby druhému účastníkovi združenia za odmenu, nakoľko uzatvorenie takejto dohody by odporovalo samotnej podstate zmluvy o združení. Žalovaná rovnako zotrvala na tom, že Protokol nepredstavuje uznanie záväzku, ale iba rekapituláciu už existujúceho záväzku, pričom záväzky uvedené v čl. 2, 3 a 4 Protokolu nikdy nevznikli, keďže úpadca žiadne služby pri nákupe technických zariadení neposkytol. Nesúhlasila s tvrdením, že výpovede svedkov p. K. a J. potvrdili, že predmetné služby boli zo strany úpadcu poskytnuté. Ich výpovede považovala aj naďalej za natoľko neurčité, že k uvedeným záverom, prezentovaným súdom, nie je možné bez výsluchu navrhovaného svedka dospieť. Opätovne zdôraznila, že bola pripravená znášať náklady spojené s výsluchom daného svedka, pochádzajúceho z F.. 29. Na vyjadrenie žalovanej reagoval žalobca odvolacou duplikou zo dňa 18.10.2023, v ktorej zhrnul už skôr uvádzané skutočnosti a žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil a žalovanú zaviazal na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. Poukázal na ust. § 365 ods. 3 CSP, podľa ktorého odvolacie dôvody a dôkazy možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Preto pokiaľ žalobca pozmenil a doplnil odvolacie dôvody až v odvolacej replike, nie je možné na ne, resp. na opravu podaného odvolania prihliadať. V ostatnom už len reprodukoval argumentáciu z predošlého vyjadrenia k odvolaniu žalovanej. 30. Ďalšie vyjadrenia súdu doručené neboli. 31. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu proti ktorému je prípustné (§ 357 písm. d/ CSP), po skonštatovaní, že obsahuje zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP), po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie, preskúmal napadnutý rozsudok v medziach rozsahu a dôvodov odvolania (§ 379 a § 380 CSP) a postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je vecne správny a v súlade s ust. § 387 ods. 1, 2 ho potvrdil.
32. Podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 33. Oboznámením sa s obsahom súdneho spisu a odôvodnením napadnutého rozsudku odvolací súd dospel k jednoznačnému záveru, že žalovanou tvrdené odvolacie dôvody nie sú opodstatnené, nakoľko súd prvej inštancie na základe dostatočne zisteného skutkového stavu vyvodil správne skutkové a právne závery, premietnuté do výrokovej časti napadnutého rozsudku. V jeho odôvodnení jasne a zrozumiteľne vysvetlil, z ktorých dôkazov vychádzal, ako vykonané dôkazy vyhodnotil, ktoré skutočnosti považoval za nesporné a akými úvahami sa pri vyhodnotení vykonaných dôkazov riadil. Z odôvodnenia rozsudku je tiež zrejmé, ako sa súd vysporiadal so zásadnými skutkovými tvrdeniami a procesnou obranou strán sporu. Odvolací súd tak nenašiel dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť, keďže ten sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre vydanie meritórneho rozhodnutia precízne vysporiadal a odvolací súd sa s týmto odôvodnením v plnej miere stotožnil. Odvolací súd pri rozhodovaní o odvolaní žalovanej vychádzal zo zákonných ustanovení a zo skutočností, ktoré vyšli najavo najneskôr do konca lehoty na podanie odvolania. Rozhodujúcim pre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie a dôvodnosti odvolania boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo súdom prvej inštancie vykonaným dokazovaním, a ktoré nepochybne existovali v čase vyhlásenia rozsudku, resp. v čase podania odvolania. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku čo do veci samej v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP, preto sa obmedzuje len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku a na doplnenie a zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie, ako aj k odvolacím námietkam žalovanej uvádza nasledovné. 34. Spôsobilým predmetom prieskumu odvolacieho súdu môžu byť vzhľadom na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP) len riadne uplatnené odvolacie dôvody, t. j. aby išlo o niektorý z dôvodov zakotvených v ust. v § 365 CSP, aby odvolanie zároveň obsahovalo zdôvodnenie, prečo je v dôsledku označeného odvolacieho dôvodu napadnuté rozhodnutie nesprávne (§ 363 CSP) a nesprávnosť rozhodnutia v dôsledku príslušného odvolacieho dôvodu musí byť v neprospech odvolateľa. 35. Odvolacie námietky žalovaná najprv založila na dôvodoch zakotvených v ust. § 205 ods. 2 písm. c/, d/ a f/ OSP, teda, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vyjadrením zo dňa 18.09.2023 žalovaná následne opravila znenie uplatnených odvolacích dôvodov v súlade s platným procesným poriadkom, a to tak, že odvolanie podáva z dôvodov uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. e/, f/ a h/ CSP (súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Opravou odvolacích dôvodov nedošlo k ich rozšíreniu, resp. k zmene, ktorú by bolo možné kvalifikovať ako zmenu alebo doplnenie odvolacích dôvodov po uplynutí lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP), na ktoré odvolací súd neprihliada, ale iba k vykonaniu korekcie, spočívajúcej v nesprávnom označení príslušných ustanovení Civilného sporového poriadku, ako základného predpisu procesného práva. 36. Z obsahu spisového materiálu odvolací súd zistil, že predmetom konania v posudzovanej sporovej veci bol nárok žalobcu na zaplatenie neuhradenej odmeny za poskytnuté služby podľa bodu 5 Protokolu k Dohode o rozdelení prác, služieb, odmien a zisku č. IEG/1349/2012 zo dňa 27.06.2012, uzatvorením ktorej sa zmluvné strany dohodli na spolupráci pri realizácii projektu - modernizácie tepelnej elektrárne v Taškente, výstavba paroplynového cyklu s výkonom 370 MW. 37. Odvolací súd úvodom poznamenáva, že odvolacie námietky žalovanej boli len reprodukciou predošlých skutkových tvrdení a procesnej obrany uplatnenej v prvoinštančnom konaní, s ktorou sa súd prvej inštancie náležite a vyčerpávajúcim spôsobom vysporiadal v jednotlivých bodoch odôvodnenia napadnutého rozsudku.
38. K nosnej námietke žalovanej, v ktorej súdu prvej inštancie vyčítala nesprávne právne posúdenie Dohody o konzorciu, majúc za to, že jej uzatvorením došlo medzi zmluvnými stranami k vytvoreniu združenia podľa ust. § 829 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktorá svojou povahou pripúšťala iba vyplatenie podielu na zisku, nie odmeny za vykonané služby, odvolací súd uvádza, že z vykonaného dokazovania nevyplýva iný záver ako ten, ktorý súd judikoval v bode 24 a 25 odôvodnenia napadnutého rozsudku. V bode 2.1 Dohody je priamo uvedené, že právny status konzorcia spočíva v dočasnej spolupráci jeho členov, a že konzorcium nie je právnym subjektom. Obdobne v bode 2.3 sa zmluvné strany dohodli, že žiadna časť dohody nesmie byť vykladaná ako vytvorenie spoločnosti, partnerstva, združenia alebo akéhokoľvek subjektu za účelom obchodnej transakcie alebo vo všeobecnosti. Na budúcom rozdelení práv a povinností sa členovia konzorcia dohodli v bode 1 Dohody a to tak, že po schválení Dodatkovej dohody č. 1 ku kontraktu, uzavrú a podpíšu Dodatkovú dohodu, ktorá okrem iného definuje deľbu práv a záväzkov strán a spôsob rozhodovania v spoločných záležitostiach konzorcia. Na cene za služby spojené s riadením projektu, jeho kontrolou, inžinierskymi prácami a nákupom sa zmluvné strany dohodli v čl. 5 bod 5.1 a 5.2 Dohody o rozdelení prác, služieb, odmeny a zisku zo dňa 27.06.2012 (bod 25 odôvodnenia napadnutého rozsudku). Bod 6.2. Dohody určuje, že žiadne iné požiadavky, okrem uvedených v predmetnej Dohode a budúcej dohode o rozdelení prác druhej etapy nebudú zo strany úpadcu vo vzťahu k žalovanej, konzorciu alebo jeho členom požadované, predkladané, uplatňované, ak nebude uvedené iné v akejkoľvek inej dohode, ktorá bude uzavretá medzi žalovanou a úpadcom. Ďalšou takouto dohodou je práve Protokol k Dohode o rozdelení prác, služieb, odmeny a zisku, datovaný dňa 04.11.2015, z ktorého obsahu vyplýva, že daným Protokolom sa zmluvné strany dohodli na spôsobe vyrovnania v súlade s Dohodou o rozdelení prác, služieb, odmeny a zisku a takisto potvrdili poskytnutie služieb zo strany úpadcu (bod 1 až 4 Protokolu) a rovnako v bode 7 Protokolu zmluvné strany potvrdili, že nemajú voči sebe žiadne výhrady ohľadom rozsahu, ceny poskytnutých služieb a poukázaných platieb v súlade s Dohodou (bližšie bod 26 odôvodnenia napadnutého rozsudku). Keďže Dohoda o konzorciu nie je ako samostatný zmluvný typ upravená v Občianskom ani Obchodnom zákonníku, je inominátnou/nepomenovanou zmluvou podľa ust. § 269 ods. 2 OBZ, ktorej platnosť je podmienená len určením predmetu plnenia. Povaha nepomenovanej zmluvy tak nevylučuje nárok na poskytnutie protiplnenia/odmeny za poskytnuté služby na projekte medzi členmi konzorcia, o to viac, ak samotná Dohoda vnútorné vzťahy neupravuje a v ďalšom odkazuje na budúcu zmluvu, ktorá má vzájomné práva a povinnosti členov konzorcia upravovať, čo súd prvej inštancie podrobne odôvodnil v bode 29 odôvodnenia napadnutého rozsudku. 39. Civilné sporové konanie je podľa Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ÚS SR“) sp. zn. I. ÚS 24/2019 zo dňa 09.06.2020 uverejneného v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 20/2020, ovládané prejednacou zásadou, v súlade s ktorou je úspech procesnej strany definovaný jej povinnosťou tvrdenia a na ňu nadväzujúcou dôkaznou povinnosťou a im zodpovedajúcim korelátom v podobe bremena tvrdenia a dôkazného bremena. Z prejednacej zásady potom následne vyplýva základné procesné pravidlo, podľa ktorého každá strana je povinná dokazovať skutočnosti zodpovedajúce znakom právnej normy, ktorá je pre ňu priaznivá a ktorej sa domáha. Strana domáhajúca sa týchto právnych následkov ponesie aj nepriaznivé dôsledky stavu non liquet (neobjasneného určitého skutkového stavu, resp. určitej relevantnej skutočnosti), teda procesných následkov toho, ako keby bolo zistené, že k naplneniu skutkových predpokladov hypotézy právnej normy, ktorej účinkov sa domáhala, nedošlo. 40. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí (uznesenie NS SR z 24.06.2010, sp. zn. 5Obo/52/2010). 41. K námietke žalovanej, že Protokol je neplatný pre rozpor so zákonom, nakoľko zakladá povinnosť plnenia jedného účastníka voči druhému za činnosti, ktoré neboli vykonané, odvolací súd odhliadnuc od vyššieho uvedeného znenia Protokolu, v ktorom zmluvné strany nielen formuláciou jednotlivých ustanovení, ale aj svojim podpisom výslovne potvrdili poskytnutie predmetných služieb zo strany úpadcu
uvádza, že tvrdenie o nesplnení povinnosti úpadcu nebolo ničím preukázané, zostalo len v rovine tvrdenia a žalovaná dôkazné bremeno ohľadne tejto skutočnosti neuniesla. 42. Ako nedôvodnú odvolací súd vyhodnotil aj námietku žalovanej, v ktorej súdu vyčítala nedostatočné zistenie skutkového stavu nevykonaním navrhovaného výsluchu svedka, ktorým mienila preukázať uzatvorenie zmluvy v tiesni. Odvolací súd poukazuje na ust. § 49 Občianskeho zákonníka o odstúpení od zmluvy z dôvodu tiesne a za nápadne nevýhodných podmienok, ktoré pre oblasť obchodno-záväzkových vzťahov nie je vzhľadom na úpravu vyplývajúcu z ust. § 267 ods. 2 Obchodného zákonníka, ktoré má kogentnú povahu možné aplikovať, a teda aj v prípade nerovnovážneho postavenia subjektov obchodnoprávnych vzťahov aplikáciu ust. § 267 ods. 2 OBZ nie je možné stranami zmluvne ani inak vylúčiť. Vykonanie navrhovaného dôkazu v tomto smere preto odvolací súd považuje za právne bezvýznamné, a to aj s ohľadom na obsah samotnej dohody, ktorej znenie súd prvej inštancie podrobne reprodukoval v odôvodnení napadnutého rozsudku. Neobstojí preto ani námietka žalovanej o nedostatočnom zistení skutkového stavu. 43. K tvrdeniu žalovanej, že príloha č. 1 Protokolu nie je platnou dohodou o úhrade záväzku ani uznaním záväzku, keďže neobsahuje dôvod záväzku, ku ktorému sa žalovaná mala zaviazať, odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie konštatuje, že Protokol, jeho príloha, ako aj Dohoda tvoria neoddeliteľnú jednotu, nakoľko Protokol odkazuje na prílohu č. 1 a zároveň v bode 9 zakotvuje, že je neoddeliteľnou súčasťou Dohody. Rovnako aj Príloha č. 1 nadväzuje na Protokol, ktorý obsahuje záväzok žalovanej v totožne vyčíslených výškach a tento priamo odkazuje na Dohodu o rozdelení prác, služieb, odmeny a zisku uzatvorenú dňa 27.06.2012, obsahujúcu definíciu činností poskytovaných úpadcom ako členom konzorcia. Absencia priameho vyjadrenia dôvodu záväzku žalovanej v prílohe č. 1 k Protokolu preto nespôsobuje jej neplatnosť. 44. V nadväznosti na uvedené odvolací súd poukazuje na čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky a na čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Obsah práva na spravodlivý súdny proces však nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04 zo dňa 31.08.2004). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04 zo dňa 03.03.2004). Do obsahu práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/1997 zo dňa 19.03.1997 a II. ÚS 251/2003 zo dňa 17.12.2003). 45. Do pozornosti dáva odvolací súd aj čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, ktoré zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, no neustanovuje žiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené. Význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite návrhu - inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 OSP), a nie účastníkov konania. Nevykonanie určitého dôkazu môže mať za následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcu prípadne k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p. (viď R 37/1993). 46. Zhrnúc uvedené a konštatujúc neopodstatnenosť odvolania žalovanej, odvolací súd napadnutý rozsudok tak vo výroku I, ktorým súd prvej inštancie zaviazal žalovanú na úhradu žalovanej istiny, ako aj v závislom výroku III o nároku na náhradu trov konania žalobcu, podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 ako vecne správny potvrdil.
47. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 48. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 49. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP a úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa ust. § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 50. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu nadriadeného súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).