Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 1Cob/55/2023 1119209034 24. 01. 2025 JUDr. Viera Marková ECLI:SK:KSBA:2025:1119209034.2
Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Markovej a členiek senátu JUDr. Antónie Bednarčík a JUDr. Miriamy Žákovej v právnej veci žalobcu: BTS Holding, a.s., v likvidácii, so sídlom Suché Mýto 1, 811 03 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 35 964 596, právne zastúpeného: advokátska kancelária PRK Partners s. r. o., so sídlom Suché Mýto 1, 811 03 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 35 978 643, proti žalovanému: Lansky, Ganzger, Jacko & Partner, s. r. o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 4, 811 02 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 36 851 710, za účasti intervenienta na strane žalovaného: Wüstenrot poisťovňa, a.s., so sídlom Digital Park I, Einsteinova 21, 851 01 Bratislava - mestská časť Petržalka, IČO: 31 383 408, právne zastúpeného: SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Štefánikova 8, 811 05 Bratislava, IČO: 36 853 186, o zaplatenie 2.038.257,46 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I č.k. 29Cb/66/2019-556 zo dňa 06.02.2023, takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Bratislava I č.k. 29Cb/66/2019-556 zo dňa 06.02.2023 v napadnutom výroku II. m e n í tak, že súd p r i z n á v a žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného konania vo výške 100% s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto uznesenia. II. Súd p r i z n á v a žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100% s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto uznesenia. odôvodnenie: 1. Okresný súd Bratislava I ako súd prvej inštancie napadnutým uznesením výrokom I. konanie zastavil, výrokom II. rozhodol, že žalovanému náhradu trov konania nepriznáva, výrokom III. priznal intervenientovi nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 100% a výrokom IV. rozhodol o vrátení súdneho poplatku za žalobu vo výške 32.861,57 eur žalobcovi prostredníctvom Slovenskej pošty, a.s. po právoplatnosti tohto uznesenia. 2. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Bratislava I dňa 26.06.2019 domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.038.257,46 eur s príslušenstvom titulom náhrady škody. Písomným podaním doručeným súdu dňa 27.01.2023 žalobca oznámil súdu, že podal dňa 28.07.2017 na Európsky súd pre ľudské práva sťažnosť, ktorá bola zaregistrovaná 01.08.2017 pod č. 55617/17. V konaní pred Európskym súdom pre ľudské práva sa riešila otázka dôležitá pre rozhodnutie súdu v tomto konaní. Európsky súd pre ľudské práva na svojom zasadnutí dňa 30.06.2022 vyhlásil rozsudok, v ktorom vyslovil, že žalobcovo právo pokojne užívať svoj majetok v zmysle článku 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené a vyhradil si rozhodovanie o otázke náhrady škody. Následne v súvislosti s rozsudkom Európskeho súdu pre ľudské práva uzavrel žalobca so Slovenskou republikou dohodu, ktorou sa dohodli na výške náhrady škody pre žalobcu. Vzhľadom na
tieto skutočnosti žalobca nemal záujem ďalej pokračovať v súdnom konaní a v zmysle § 144 CSP vzal v celom rozsahu svoju žalobu späť. Žalobca zároveň poukázal na skutočnosť, že z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný nebol v konaní zastúpený advokátom. Žalovaný sám je síce advokátskou kanceláriou, ale v tomto konaní vystupoval sám vo svojom mene a nebol právne zastúpený iným advokátom. Vzhľadom na to, že žalovaný nebol právne zastúpený, ale konal vo vlastnom mene, žalovanému trovy právneho zastúpenia nevznikli a ani nemohli vzniknúť. Zo súdneho spisu nevyplýva ani vznik žiadnych iných trov konania na strane žalovaného. Na základe vyššie uvedených skutočností žalobca žiadal, aby súd konanie zastavil a žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal. 3. So zreteľom na dispozitívny úkon žalobcu, ktorým vzal svoju žalobu v celom rozsahu späť pred prvým pojednávaním, súd prvej inštancie odkazujúc na ust. § 144 a § 146 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) konanie zastavil. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 256 ods. 1 CSP v zmysle zásady procesného zavinenia zastavenia konania. Súd prvej inštancie mal za to, že žalobca upustil od žalobnej požiadavky, a to bez ohľadu na správanie žalovaného, čím v konečnom dôsledku zavinil zastavenie konania a v zmysle § 256 ods. 1 CSP žalobcovi vznikla povinnosť nahradiť žalovanému a intervenientovi na strane žalovaného trovy konania. Súd prvej inštancie však po preštudovaní spisového materiálu zistil, že žalovanému v konaní žiadne trovy nevznikli, keď mu v priebehu konania nevznikla poplatková povinnosť v zmysle zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov a ani nebol v konaní zastúpený advokátom, preto žalovanému nevznikli ani trovy právneho zastúpenia v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Žalovaný v spore konal prostredníctvom svojho štatutárneho orgánu. S ohľadom na uvedené súd prvej inštancie žalovanému náhradu trov konania nepriznal (výrok II.). V súlade s vyššie uvedeným však súd prvej inštancie priznal intervenientovi vystupujúcemu na strane žalovaného s poukazom na čl. 4 ods. 2 CSP náhradu trov konania v plnom rozsahu, nakoľko žalovaný a intervenient na strane žalovaného boli v konaní ako procesná strana plne úspešní a zo súdneho spisu vyplynulo, že intervenient bol zastúpený advokátom, z dôvodu ktorého mu vznikli trovy právneho zastúpenia v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z. z. (výrok III.). Nakoľko žalobca dňa 29.07.2019 zaplatil za podanú žalobu na súd súdny poplatok vo výške 33.193,50 eur, súd prvej inštancie poukazujúc na § 11 ods. 3,4 zákona č. 71/1992 Zb. rozhodol o vrátení zaplateného súdneho poplatku kráteného o 1% (331,93 eur), teda súdneho poplatku vo výške 32.861,57 eur, a to prostredníctvom Slovenskej pošty, a.s., po právoplatnosti uznesenia (výrok IV.). 4. Proti tomuto uzneseniu podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie proti výroku v časti náhrady trov konania, t.j. odvolanie smerujúce voči výroku II. predmetného uznesenia súdu prvej inštancie a navrhol, aby odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie a priznal žalovanému náhradu trov konania vo výške 100%. V odvolaní žalovaný v prvom rade poukázal na skutočnosť, že žaloba bola podaná nedôvodne, resp. predčasne z titulu prebiehajúceho konania na ESĽP, na ktorej pri zastupovaní, resp. koncipovaní sťažnosti pred ESĽP participovala sesterská advokátska kancelária žalovaného vo Viedni. Rovnako žalobný návrh podaný prostredníctvom právneho zástupcu žalobcu bol od počiatku podaný (i) procesne nesprávne (z titulu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie, vznesenej námietky premlčania, nesprávne uplatnených úrokov z omeškania), ako aj nesprávne (ii) po vecnej stránke (z titulu nedostatku príčinnej súvislosti, preukázania vzniku a výšky škody, právneho posúdenia atď.), ako bližšie uvádzali vyjadrenie žalovaného a intervenienta žalovaného k meritu veci. Žalovaný na vecnú nesprávnosť poukazoval nad rámec, nakoľko mal vedomosť, že v tomto prípade sa posudzuje procesné zavinenie žalobcu. Žalovaný sa v tomto smere stotožnil so závermi súdu prvej inštancie, ale nestotožnil sa so záverom o nepriznaní náhrady trov konania. Poukázal na nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, ktorý mal najprv (ešte pred vydaním uznesenia) žalovanému (ako aj intervenientovi žalovaného) doručiť podanie žalobcu zo dňa 27.01.2023 s možnosťou zaujať stanovisko (vrátane časti dotýkajúcej sa priamo návrhu žalobcu na nepriznanie náhrady trov konania žalovanému). Súčasne si v tejto lehote mohol žalovaný alebo aj intervenient žalovaného uplatniť (ďalšie) trovy konania (vrátane eventuálnych hotových výdavkov), ktoré v priebehu súdneho konania vznikli a zatiaľ neboli založené v súdnom spise. Súd prvej inštancie nezachoval „rovnosť zbraní“, keď odňal žalovanému možnosť vyjadriť sa k podaniu žalobcu. Konštatáciu súdu prvej inštancie o tom, že žalovanému v konaní žiadne trovy v konaní nevznikli, považoval za predčasnú. Konanie vo veci samej sa právoplatne končí až právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení konania. Strane sporu môžu vzniknúť trovy konania i v medziobdobí medzi doručením podania o späťvzatí návrhu, rozhodovaním súdu o zastavení konania, doručovaním rozhodnutia vrátane plynutia úložnej lehoty a lehoty na odvolanie, eventuálne vyjadrenia protistrany na takéto odvolanie. Súd prvej inštancie navyše opomenul, že žalovanému (okrem
súdneho poplatku a trov právneho zastúpenia) môžu vzniknúť aj hotové výdavky v súvislosti so súdnym konaním (poštovné, náklady za reprografické/kopírovacie služby, náklady za preklady, poplatky za zaručenú konverziu). Súd tak pozbavil žalovaného, aby do právoplatného skončenia konania, resp. aj po právoplatnom skončení konania vo veci samej, počas plynutia času rozhodovania vyššieho súdneho úradníka (§ 262 ods. 2 CSP) o samotnej výške náhrady trov konania (vrátane prípadnej sťažnosti voči takémuto rozhodnutiu) si vyčíslil a zdokladoval všetky nároky z titulu náhrady trov konania (vrátane hotových výdavkov). Súd prvej inštancie pokiaľ vyhodnotil, že žalobca procesne zavinil zastavenie konania, mal po správnosti priznať 100% náhradu trov konania aj žalovanému, totožne s výrokom III. uznesenia (vo vzťahu k intervenientovi žalovaného) a z hľadiska procesnej ekonómie (v tejto fáze) ani nemal riešiť čo vyplýva alebo nevyplýva zo súdneho spisu, keďže je to predčasné. Až vo fáze rozhodovania vyššieho súdneho úradníka o samotnej výške trov konania by sa ustálilo, v akej výške žalovaný a intervenient majú nárok. A to v závislosti od vyčíslenia a zdokladovania výšky trov konania (aj keby to malo byť len symbolických pár eur za hotové výdavky oproti príjmového alebo inému dokladu). Judikát označený súdom prvej inštancie považoval za nesúladný so situáciou, ktorá nastala v konaní. V predmetnom judikáte bolo dovolanie odmietnuté bez prejednania veci z dôvodu, že strana nebola právne zastúpená, kedy stranám nevznikli trovy dovolacieho konania, čo nie je prípad žalovaného, ktorý nebol v konaní pasívny. Žalovaný pritom opakovanie žiadal i priznať náhradu trov konania. O procesnej ekonómii nemožno hovoriť aj z dôvodu, že tak či tak bude musieť súd rozhodovať o výške náhrady trov konania minimálne v prípade intervenienta. Súd prvej inštancie tak riadne neodôvodnil, prečo žalovanému napriek jeho opakovanému návrhu nepriznal nárok na náhradu trov konania. Žalovaný sa nestotožnil ani s právnym názorom súdu prvej inštancie, že by nemal nárok na náhradu trov právneho zastúpenia. Žalovaný vykonal najmenej 5 a pol meritórneho úkonu a vzhľadom na hodnotu sporu má spolu nárok na trovy právneho zastúpenia vo výške 29.800,04 eur. Žalovaný je advokátska kancelária, ktorá má v predmete činnosti zapísané poskytovanie právnych služieb, pričom každý zo spoločníkov a konateľov je v zmysle predpisov o advokácii advokátom. Z toho dôvodu je v rozpore s duchom zákona (§ 251 v spojitosti s § 256 ods. 1 CSP) a princípom, na ktorých je postavený CSP (výkladom čl. 3 ods. 1, čl. 4 ods. 1, ods. 2 CSP) nepriznať žalovanému nárok na náhradu trov konania, ako účelne vynaložených nákladov v súvislosti s uplatňovaním, resp. bránením práva a s prihliadnutím aj na princípy všeobecnej spravodlivosti. Žalovaný poukázal na povinné zastúpenie advokátom, z čoho vyvodzoval, že samotný zákonodarca uznal, že zastúpenie advokátom sa obligatórne nevyžaduje, ale že advokát sa môže dať zastupovať ďalším advokátom, alebo nemusí sa dať zastúpiť advokátom, t.j. zastupuje sám seba. Advokátska kancelária má okrem spoločníkov/konateľov aj vlastných zamestnancov na pracovnú zmluvu a tzv. spolupracujúcich advokátov na mandátnu zmluvu v režime Obchodného zákonníka, preto čo do obsahu nie je rozdiel, či napr. vyjadrenie k žalobe „formálne“ napíše: 1. osoba, ktorá je de iure „spolupracujúci advokát“ v spolupráci s klasickými zamestnancami advokátskej kancelárie, a /alebo aj priamo štatutárom advokátskej kancelárie priamo pod hlavičkou advokátskej kancelárie, 2. alebo osoba, ktorá je de iure „spolupracujúci advokát“ v spolupráci s klasickými zamestnancami advokátskej kancelárie, a/alebo aj priamo štatutárom pod pro forma „hlavičkou“ spolupracujúceho advokáta (na základe pro forma udeleného plnomocenstva), alebo 3. dokonca advokátska kancelária si to napíše v réžii vlastných zamestnancov a len účelovo udelí plnomocenstvo „spolupracujúcim advokátom“, resp. spriaznenému externému advokátovi, ktorý to len formálne podpíše (podá na súd). Práve posledný spôsob pokladal žalovaný za „netransparentný“ a na hrane obchádzania zákona. Súd by mal posudzovať úkony podľa ich skutočného obsahu, účelu a zmyslu a nielen podľa formálnej stránky. Žalovaný v súvislosti s týmto konaním vynaložil podľa time-sheetov cez 155 osobohodín, vznikla mu tak škoda, keďže tieto mohol vynaložiť v prospech iných klientov. Žalovaný nemôže byť postihovaný len preto, že odmieta sa účelovo nechať zastúpiť. Žalovaný uskutočnil podania ako advokát, reálne vynaložil množstvo času na úkor inej činnosti, t.j. išlo o účelne vynaložené výdavky spojené s uplatňovaním/ bránením svojich práv. Žalovaný preto navrhoval zmeniť uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti tak, že žalovanému prizná nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 100%. 5. Dňa 08.03.2023 žalovaný po uplynutí lehoty na podanie odvolania, doplnil svoje odvolanie o skutočnosť, že bol dňa 06.03.2023 vyzvaný súdom prvej inštancie na zaplatenie súdneho poplatku za podanie odvolania, preto zdôraznil nesprávnosť právnych záverov súdu prvej inštancie, že žalovanému žiadne trovy konania nevznikli. Zopakoval, že konanie sa končí až právoplatnosťou rozhodnutia – uznesenia o zastavení konania, preto aj súdny poplatok vo výške 2,50 eur, ktorý žalovaný zaplatil, predstavuje trovy konania.
6. Písomným podaním zo dňa 15.03.2023 sa k odvolaniu žalovaného vyjadril žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu s tým, že žalovaný v odvolaní neuvádza žiadne konkrétne ustanovenie § 365 CSP ako dôvod odvolania, pričom jeho argumentácia ani žiaden dôvod nenapĺňa. Postup súdu prvej inštancie považoval za správny, keď žalovanému nedoručoval späťvzatie žaloby, nakoľko daný úkon nastal pred prvým pojednávaním, resp. predbežným prejednaním sporu. Žalovaným citovaná judikatúra sa týka možnosti vyjadrenia k novým skutočnostiam/návrhom vo veci samej, čo však späťvzatie neobsahuje. Žalobca na rozdiel od žalovaného trval na aplikácii judikátu Najvyššieho súdu SR publikovaného v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu SR pod č. R 72/2018, ktorý nenaznačuje, že by sa mal uplatniť iba na trovy dovolacieho konania. Žalovaný v odvolaní žiadnym spôsobom nepreukázal akékoľvek výdavky, ktoré mu v priebehu súdneho konania pred vydaním napadnutého uznesenia vznikli a tieto nevyplývajú ani zo spisu. Poukázal na jediný výdavok a súdny poplatok vo výške 2,50 eur, ktorý však spadá pod trovy odvolacieho konania. Z obsahu odvolanie je zrejmé, že žalovanému nejde o trovy hotových výdavkov, ale o náhradu trov právneho zastúpenia, hoci na ne nemá nárok, keďže v konaní nebol právne zastúpený. Skutočnosť, že žalovaný je advokátska kancelária neznamená, že má nárok na náhradu trov právneho zastúpenia bez toho, aby bol právne zastúpený. Opak by znamenal zvýhodnenie advokátskych kancelárii voči iným právnickým osobám, ktoré síce nie sú advokátskymi kanceláriami, avšak majú zamestnancov s právnickým vzdelaním a vystupujú v súdnom konaní samostatne bez toho, aby boli osobitne zastúpení advokátom na základe plnomocenstva. Žalobca sa osobitne vyjadril k judikátu uvádzanému žalovaným – R 40/1994: „Nárok na náhradu trov konania za poskytnutú právnu pomoc má účastník, ktorého zastupuje advokát na základe plnomocenstva, aj vtedy, keď písomné podania podpísal len účastník, ak z nich vyplýva, že ich urobil advokát.“, ktorý podporuje argumentáciu žalobcu, že strana musí byť zastúpená advokátom na základe plnej moci. S poukazom na uvedené navrhoval, aby odvolací súd napadnuté uznesenie potvrdil a priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. 7. Ďalšie vyjadrenia strán doručené neboli. 8. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd v zmysle § 34 CSP po oboznámení sa s obsahom spisu a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi v zmysle § 379 a § 380 CSP dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné a sú dané dôvody zakladajúce potrebu zmeny odvolaním dotknutého rozhodnutia v rozsahu jeho výroku II. o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania. 9. Z obsahu spisu odvolací súd vo vzťahu k odvolaním žalovaného dotknutému výroku II. uznesenia súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania zistil, že žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 26.06.2019 sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 2.038.257,46 eur s príslušenstvom titulom náhrady škody spôsobenej v súvislosti s výkonom advokácie. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že žalovaný po doručení uznesenia Krajského súdu v Bratislave č.k. 18CoE/511/2014-739 zo dňa 31.03.2015 neinformoval žalobcu o možnosti podať dovolanie podľa § 239 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku a nepožadoval od žalobcu inštrukciu, č dovolanie podať alebo nie. Žalobca tak neprijal plnenie, ktoré mu priznal právoplatný rozhodcovský rozsudok, keďže exekučne konanie bolo právoplatne zastavené uznesením krajského súdu. Žalobca už v podanej žalobe poukázal na skutočnosť, že dňa 31.07.2017 podal proti Slovenskej republike sťažnosť na Európsky súd pre ľudské práva, z dôvodu ktorého žiadal konanie prerušiť. Písomným podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 27.01.2023 žalobca oznámil, že podal dňa 28.07.2017 na Európsky súd pre ľudské práva sťažnosť, ktorá bola zaregistrovaná 01.08.2017 pod č. 55617/17. Európsky súd pre ľudské práva na svojom zasadnutí dňa 30.06.2022 vyhlásil rozsudok, v ktorom vyslovil, že žalobcovo právo pokojne užívať svoj majetok v zmysle článku 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené a vyhradil si rozhodovanie o otázke náhrady škody. Následne v súvislosti s rozsudkom Európskeho súdu pre ľudské práva uzavrel žalobca so Slovenskou republikou dohodu, ktorou sa dohodli na výške náhrady škody pre žalobcu. Vzhľadom na tieto skutočnosti žalobca nemal záujem ďalej pokračovať v súdnom konaní a v zmysle § 144 CSP vzal v celom rozsahu svoju žalobu späť. 10. Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že súd prvej inštancie bez toho, že by podanie žalobcu zo dňa 27.01.2023 doručil žalovanému a intervenientovi na strane žalovaného, napadnutým uznesením dňa 06.02.2023 vo veci rozhodol.
11. Podľa Čl. 6 ods. 1 Základných princípov CSP strany sporu majú v konaní rovné postavenie spočívajúce v rovnakej miere možností uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem prípadu, ak povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie strán sporu. 12. Podľa Čl. 9 Základných princípov CSP strany sporu majú právo sa oboznámiť s vyjadreniami, návrhmi a dôkazmi protistrany a môžu k nim vyjadriť svoje stanovisko v rozsahu, ktorý určí zákon. 13. Podľa § 123 ods. 2 CSP podanie vo veci samej je najmä žaloba, vzájomná žaloba, zmena žaloby, späťvzatie žaloby, odpor, odvolanie, dovolanie, a ak to z povahy veci vyplýva, aj návrh na nariadenie neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia. 14. Podľa § 144 žalobca môže vziať žalobu späť. 15. Podľa § 145 ods. 1 CSP ak je žaloba vzatá späť celkom, súd konanie zastaví. 16. Podľa § 146 ods. 1 CSP súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím žaloby z vážnych dôvodov nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu žaloby skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo pojednávanie. 17. Vo vzťahu k prvému odvolaciemu dôvodu, nesprávnemu procesnému postupu súdu prvej inštancie, ktorý nedoručoval späťvzatie žaloby žalobcom protistrane, odvolací súd uvádza, že ju považoval za dôvodnú. Žalovaný dôvodne poukazoval na rozhodovaciu činnosť ESĽP, pričom povinnosť doručiť podanie vo veci samej bezpochyby vyplýva aj z čl. 9 Základných princípov CSP, ako aj zo zmyslu a účelu znenia § 146 ods. 1 CSP, ktorý predpokladá vedomosť žalovaného o späťvzatí žaloby. Žalovaný má možnosť reagovať a rozhodnúť sa, či bude alebo nebude súhlasiť so späťvzatím žaloby a to aj pre prípad, že nesúhlas žalovaného nespôsobí žiadne právne účinky za predpokladu, že ku späťvzatiu žaloby dôjde skôr, než sa začalo predbežné prejednanie podľa § 168 CSP alebo pojednávanie. „Súd musí odporcovi vytvoriť procesnú možnosť vyjadriť sa k tomuto návrhu navrhovateľa vždy, teda aj vtedy, ak so zreteľom na dovtedajší priebeh a výsledky konania možno predpokladať, že odporca neprejaví nesúhlas so späťvzatím návrhu na začatie konania. Súhlasom alebo nesúhlasom odporcu so späťvzatím návrhu na začatie konania môže byť len jeho procesný úkon, ktorý je tak z hľadiska vecného, ako aj z hľadiska časového jeho reakciou na výzvu súdu, aby sa vyjadril k procesnému úkonu navrhovateľa, ktorým vzal späť návrh na začatie konania“ (bližšie pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4M Cdo/16/2011). Odvolací súd poukazuje na konštantnú judikatúru Ústavného súdu SR, ktorý odkazujúc na judikatúru ESĽP uzavrel, že princíp rovnosti zbraní vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, než v ktorej je jej odporca (Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 04.06.2002, § 45). Na druhej strane právo na kontradiktórne konanie znamená, že procesné strany musia dostať príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale i zoznámiť sa so všetkými ďalšími dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu, a vyjadriť sa k nim. Pod rovnakým postavením účastníkov možno rozumieť iba také procesné postavenie, ktoré zabezpečí spravodlivý proces. Požiadavka spravodlivého procesu v sebe obsahuje zásadu zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane (III. ÚS 313/05). Táto zásada vyjadruje právo na spravodlivý proces, nutnosť rovnakých pravidiel hry alebo tiež princíp rovnosti zbraní pre všetkých účastníkov súdneho konania. Z princípu kontradiktórnosti konania tiež vyplýva, že samotný účastník konania musí mať možnosť posúdiť, či a do akej miery je písomné vyjadrenie jeho odporcu (protistrany v súdnom konaní) právne významné, či obsahuje také skutkové a právne dôvody, na ktoré je potrebné z jeho strany reagovať alebo inak je vhodné sa k nemu vyjadriť; nezáleží pritom, aký je jeho skutočný účinok na súdne rozhodnutie (m. m. vec K. S. proti Fínsku, rozsudok ESĽP z 31. 5. 2001; vec F. R. proti Švajčiarsku, rozsudok ESĽP z 28.06.2001). Vzhľadom ku skutočnosti, kedy je zjavné, že zo strany súdu prvej inštancie došlo k „vadnému“ postupu, kedy žalovaný nemal možnosť v porovnaní s protistranou byť pred rozhodnutím súdu oboznámený so všetkými skutočnosťami, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie a nemal ani možnosť ovplyvniť rozhodnutie súdu (v tomto prípade v časti výroku o nároku na náhradu trov konania), hoci žalobca sa v späťvzatí vyjadroval i k tejto otázke, došlo k porušeniu procesných práv žalovaného v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Keďže však tento nedostatok bol napravený tým, že žalovaný sa v priebehu odvolacieho konania k späťvzatiu žaloby
a ku v ňom uvádzaným dôvodom, ktoré prevzal do napadnutého rozhodnutia aj súd prvej inštancie, už vyjadril a odvolací súd vzhliadol i ostatné odvolacie dôvody žalovaného za dôvodné, kedy došlo k zmene napadnutej výrokovej časti II. uznesenia súdu prvej inštancie v prospech žalovaného, nebol daný dôvod na postup odvolacieho súdu v zmysle § 389 ods. 1 písm. b) CSP. 18. Vo vzťahu k namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci – nesprávnemu výkladu § 251 CSP v spojení s § 256 ods. 1 CSP v súlade s princípmi, na ktorých je postavený CSP, odvolací súd poukazuje na príslušné ustanovenia CSP, z ktorých nevyplýva povinnosť strany predložiť vyčíslenie/ zdokladovanie účelne vynaložených trov konania do rozhodnutia súdu prvej inštancie vo veci samej. 19. Podľa § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. 20. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. 21. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. 22. Podľa § 388 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie. 23. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania pri zastavení konania v zmysle ustanovenia § 256 ods. 1 CSP je zavinenie zastavenia konania potrebné posudzovať výlučne z procesného hľadiska, a nie podľa hmotného práva, pričom pojem „procesné zavinenie“ je nevyhnutné vykladať komplexne. Pojem „zavinenie“ je potrebné posudzovať vo vzťahu príčinnej súvislosti, v ktorom príčinou je správanie sa strany sporu. Ustanovenie § 257 CSP predstavuje odchýlku od zásady úspechu v konaní v zmysle § 255 CSP a od zásady procesnej zodpovednosti za zastavenie konania v zmysle § 256 ods. 1 CSP aplikovateľnú len vo výnimočných prípadoch za kumulatívneho splnenia dvoch podmienok, a to existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa a existencia výnimočných okolností. 24. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie, s obsahom napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie a s obsahom odvolania žalovaného odvolací súd konštatuje dôvodnosť odvolacej argumentácie žalovaného i v časti, ktorou vo vzťahu k aplikácii § 256 CSP vytýka súdu prvej inštancie nesprávne posúdenie veci po právnej stránke, keď v tejto súvislosti súd prvej inštancie nepriznal žalovanému nárok na náhradu trov konania s odkazom na skutočnosť, že v čase vydania napadnutého uznesenia z obsahu spisu nevyplývali žiadne trovy žalovaného, ktorý podľa názoru súdu prvej inštancie neplatil žiaden súdny poplatok v zmysle zákona č. 71/1992 Zb. a nevznikli mu ani žiadne trovy právneho zastúpenia v zmysle Vyhlášky č. 655/2004 Z.z. z dôvodu, že nebol zastúpený advokátom. Odvolací súd považuje za nevyhnutné zdôrazniť, že pri aplikovaní ustanovenia § 256 ods. 1 CSP je konajúci súd vždy povinný dôsledne posúdiť procesné zavinenie zastavenia konania, ktoré v tomto prípade vyhodnotil správne, keď uzavrel, že žalobca zobral žalobu späť v celom rozsahu bez ohľadu na správanie žalovaného. Žalobca tak procesne zavinil zastavenie konania, v dôsledku čoho žalovanému v zmysle § 256 ods. 1 CSP vznikol nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100%. Odvolací súd zdôrazňuje, že žalovaný v priebehu konania niekoľkokrát a to i hneď vo vyjadrení k žalobe zo dňa 20.12.2019 navrhoval a uplatňoval si nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% voči žalobcovi. Svoj návrh v priebehu konania nezmenil a nezmenil ho ani po doručení späťvzatia žaloby žalobcom. Zo žiadneho rozhodnutia najvyšších súdnych autorít, ako ani ustanovenia Civilného sporového poriadku nevyplýva možnosť (povinnosť) súdu rozhodnúť o nároku na náhradu trov konania tak, že sa nepriznajú strane sporu, ktorá si nárok na náhradu trov konania výslovne uplatnila a má na ne nárok a to len z dôvodu, že zo spisu žiadne trovy konania nevyplývajú. I z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR publikovaného v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu SR pod č. R 72/2018 jasne vyplýva, že ide o situáciu odlišnú od tej, ktorá nastala v tomto prípade. V konaní pred dovolacím súdom nastala situácia, kedy boli žalovaní v dovolacom konaní pasívni, nevykonali žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnili a podľa obsahu spisu im ani žiadne trovy v dovolacom konaní nevznikli. Dovolací súd tak riešil situáciu, na ktorú nepamätá Civilný sporový poriadok a to prípad kedy o náhradu trov zjavne neprejavila strana záujem, bola v konaní pasívna a podľa obsahu spisu jej v dovolacom konaní ani žiadne trovy nevznikli. Dovolací súd tak s použitím Základných princípov čl. 4 ods. 2 CSP aplikoval
na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov konania žalovaných rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva. Z uvedeného tak možno vyvodiť jednoznačný záver, že až v prípade naplnenia obidvoch kumulatívnych podmienok, t.j. žalovaná strana neprejavila záujem o náhradu trov konania a z obsahu spisu jej ani žiadne trovy nevyplývajú, možno rozhodnúť tak, že sa úspešnej strane v konaní (tej ktorá nezodpovedá za zastavenie konania) neprizná nárok na náhradu trov konania. V opačnom prípade tak nie je možné postupovať a je nevyhnutné úspešnej strane priznať nárok na náhradu trov konania. Zároveň odvolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu SR č.k. II. ÚS 563/2020 z 25.02.2021, s ktorého závermi sa plne stotožňuje: „Trovy konania nie je nevyhnutné vyčísliť ihneď pri každom procesnom úkone, ktorý predchádzal vyhláseniu, resp. vydaniu rozhodnutia, avšak špecifikáciu a výšku uplatňovaných trov, najmä tých, ktoré nevyplývajú zo spisu, je potrebné z vlastnej iniciatívy predložiť pred vydaním uznesenia o výške náhrady trov konania podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku. Pokiaľ strana v priebehu sporu ešte neuplatnila svoje trovy alebo ich nepreukázala, pri určení ich výšky súd prihliada len na údaje známe z konania; dodatočné účtovanie nie je prípustné“. S poukazom na uvedené bolo právom žalovaného si trovy konania vyčísliť a preukázať najneskôr do vydania uznesenia vyššieho súdneho úradníka o výške trov konania. V tejto súvislosti je irelevantné, či žalovaný v priebehu tohto odvolacieho konania trovy konania preukázal v súlade s dikciou ustanovenia § 251 CSP, nakoľko túto možnosť ešte má a bude následne úlohou súdu prvej inštancie pri rozhodovaní o výške trov konania posúdiť ich dôvodnosť postupom podľa § 262 ods. 2 CSP v spojení s § 239 a nasl. CSP. Rovnako irelevantná bola námietka žalovaného, že mu vznikli trovy konania vo forme zaplateného súdneho poplatku za podané odvolanie, nakoľko v prípade týchto trov nešlo o trovy prvoinštančného konania, ale o trovy odvolacieho konania, o ktorých súd prvej inštancie, v čase vydania napadnutého uznesenia, nemal dôvod rozhodovať. 25. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a s poukazom na znenie citovaných zákonných ustanovení odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade nie sú splnené podmienky ani na potvrdenie a ani na zrušenie odvolaním dotknutého výroku II. uznesenia súdu prvej inštancie a z toho dôvodu odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie v časti výroku II. v súlade s ustanovením § 388 CSP zmenil tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, t.j. priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného konania vo výške 100% s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto uznesenia. 26. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 27. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 28. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a s § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100%, keďže bol žalovaný v predmetnom odvolacom konaní plne úspešný. 29. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá CSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom dovolateľ nemá len v prípadoch vymedzených § 429 ods. 2 CSP.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Nesplnenie náležitostí vyžadovaných § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania (§ 447 písm. d), e) CSP).