Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 7Co/86/2024 1121200524 31. 03. 2025 Mgr. Adela Unčovská ECLI:SK:KSBA:2025:1121200524.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adely Unčovskej a členiek senátu JUDr. Mariany Harvancovej a JUDr. Zuzany Kučerovej, v právnej veci žalobcov: 1/ A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX, D. a 2/ E. F., nar. X.X.XXXX, bytom C. X, G. C., zastúpených: Advokátska kancelária JUDr. Jakub Mandelík, s.r.o., IČO: 47 234 318, so sídlom Záhradnícka 51, Bratislava proti žalovanej: Allianz – Slovenská poisťovňa, a.s., IČO: 00 151 700, so sídlom C. XX, F. o náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcov 1/ a 2/ proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 20.2.2024, č.k. B1-14C/4/2021-87, takto rozhodol: Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutej časti p o t v r d z u j e. Žalovanej sa proti žalobcom 1/ a 2/ nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej zaplatiť žalobkyni 1/ titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu 8 000 eur to do 15 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.), uložil žalovanej zaplatiť žalobkyni 2/ titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu 8 000 eur to do 15 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok II.), žalobkyni 1/ priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 100% (výrok III.), žalobkyni 2/ priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 100% (výrok IV.) a vo zvyšku žalobu zamietol (výrok V.). 2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil § 11, § 13 ods. 1, 2, 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, § 4 ods. 1, § 4 ods. 2 písm. a), § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 381/2001 Z.z.“) a vecne tým, že na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba žalobkýň 1/ a 2/ je v časti dôvodná. Konštatoval, že v konaní medzi stranami sporu nebolo sporné, že motorové vozidlo značky Opel Astra, ktorého vodičom bol vinník dopravnej nehody dňa 12.12.2019, bolo v čase dopravnej nehody povinne zmluvne poistené u žalovanej. V konaní bolo tiež nesporné, že vinník dopravnej nehody - vodič H. I., ktorý porušením povinnosti vodiča dať prednosť chodcovi, ktorý vstúpil na vozovku a prechádza cez priechod pre chodcov, pritom ho nesmie ohroziť, zavinil dopravnú nehodu. Vodič bol trestným rozkazom Okresného súdu Levice zo dňa 30.4.2021, sp.zn. 3T/33/2021 právoplatne odsúdený na trest odňatia slobody za prečin usmrtenia. Uviedol, že tieto skutočnosti vyplývajú z rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11.3.2022, sp.zn. 22C/41/2020-113 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Bratislava zo dňa 31.5.2023, sp.zn. 15Co/66/2022. Súd prvej inštancie uviedol, že z uvedeného jednoznačne vyplýva zodpovednosť vodiča za vzniknutú dopravnú nehodu ako aj za usmrtenie nebohého I. I., ktorý v čase dopravnej nehody mal 68 rokov. Žalobkyne 1/ a 2/ sa v konaní domáhali priznania náhrady nemajetkovej ujmy v súvislostí s úmrtím ich otca, ktorý zomrel na následky uvedenej dopravnej nehody dňa 12.12.2019 a svoj nárok si
uplatnili u žalovanej podľa § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka v spojení so zákonom č. 381/2001 Z.z. Prvoinštančný súd konštatoval, že úmrtie otca ako blízkeho rodinného príslušníka zavineným konaním vodiča J. E. je neoprávneným zásahom do práva pozostalých na súkromný a rodinný život. V konaní bolo jednoznačne preukázané, aký vrelý vzťah s otcom mali žalobkyne 1/ a 2/, hoci nebol ich biologický otec, ale odkedy sa ich matka za neho vydala (žalobkyňa 1/ mala 7 rokov), vytvorili rodinu a po celý život sa o nich staral. Z výpovede žalobkýň tiež vyplynulo, akú prirodzenú autoritu otec požíval, ako ich rodinne viedol, pomáhal a bol veľkou oporou ako aj inšpiráciou pre ich rodinný, pracovný a súkromný život. Uviedli, že bolo radosťou tráviť s otcom čas a byť v prítomnosti ich otca, ktorý bol veselý a pracovitý. Žalobkyne tiež preukázali, aký intenzívny vzťah mali s otcom, ako ich viedol v živote k úcte aj medzi súrodencami tým, že nikdy medzi nimi nerobil rozdiely, ako radi s otcom trávili čas spolu so svojimi rodinami a jeho vnúčatami, pričom všetci sa na neho tešili, aj keď už mali svoje rodiny. Žalobkyne uviedli, že smrť otca veľmi bolí aj po rokoch a so stratou sa veľmi ťažko vyrovnávali, nemajú komu zavolať, keď niečo potrebujú, smrťou otca zostalo prázdne miesto a museli sa s tým vyrovnávať každá po svojom. Prvoinštančný súd uviedol, že smrťou otca došlo u žalobkýň 1/ a 2/ k pretrhnutiu vzájomných citových väzieb s otcom, ktoré si počas spoločného života v rodine vybudovali a ktoré pestovali vzájomne v priebehu celého života aj potom, čo odišli zo spoločnej domácnosti a naďalej sa stretávali a trávili čas spolu s rodinou. Na základe uvedeného súd prvej inštancie priznal žalobkyniam náhradu nemajetkovej ujmy každej vo výške 8 000 eur. Pri ustálení výšky náhrady vychádzal jednak z predložených dôkazov v konaní ako aj osobných výpovedí žalobkýň a prihliadol na závažnosť ujmy ako aj intenzity zásahu a okolností, za ktorých k nemu došlo. Zároveň prihliadol aj na výsledok konania pred Okresným súdom Bratislava I zo dňa 11.3.2022, sp. zn. 22C/41/2020 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Bratislava zo dňa 31.5.2023, sp. zn. 15Co/66/2022-158, z ktorého vyplýva, že bratovi žalobkýň bola priznaná suma 8 000 eur a manželke otca bola priznaná suma 10 000 eur. Na základe uvedeného súd prvej inštancie žalobu vo zvyšku uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy zamietol ako nedôvodnú. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) a priznal žalobkyniam 1/ a 2/ náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 100% . 3. Proti uvedenému rozhodnutiu v rozsahu výroku V. podali v zákonnej lehote odvolanie žalobkyne 1/ a 2/ z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b) a h) C.s.p., t.j., že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietali nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, nakoľko jeho odôvodnenie nespĺňa zákonné, ústavné a ani medzinárodné požiadavky na riadne a presvedčivé odôvodnenie rozsudku. Mali za to, že prvoinštančný súd sa nevysporiadal s otázkou výšky peňažnej satisfakcie, pričom jeho povinnosťou bolo dostatočným spôsobom sa vysporiadať s argumentáciou žalobkýň, aby dôvody pre nepriznanie relutárnej náhrady v nimi požadovanom rozsahu boli jasné, zrozumiteľné a dostatočne konkrétne. Žalobkyniam nebolo zrejmé, prečo jedinečnosť prejednávanej veci neumožňovala priznať každej zo žalobkýň peňažnú satisfakciu vo výške 30 000 eur, aby sa následne rozhodovacej činnosti vytvoril priestor pre priznávanie vyšších odškodnení pri iných (ešte) závažnejších prípadoch a prečo považoval súd túto sumu za vysokú. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku podľa názoru žalobkýň nie je zrejmé ako sa prvoinštančný súd vysporiadal s rozhodovacou praxou všeobecných súdov v obdobných veciach, na ktorú poukazovali žalobkyne v priebehu konania a prečo tieto rozhodnutia nemohli byť podkladom pre posúdenie adekvátnej výšky peňažnej satisfakcie v predmetnej veci. Žalobkyne ďalej namietali, že z napadnutého rozsudku nevyplýva ako súd prvej inštancie použil pri rozhodovaní princíp proporcionality, keď porovnával čiastky náhrady nemajetkovej ujmy v iných prípadoch, nielen v obdobných, ale aj ďalších, kde došlo k zásahu do osobnostných práv. Rovnako podľa ich názoru nie je zrejmé, aké ďalšie právne významné kritériá vzal prvoinštančný súd do úvahy pri stanovení výšky náhrady za duševné útrapy spôsobené žalobkyniam za deštrukciu ich emocionálneho vzťahu s nebohým otcom a za nezvratný zásah do ich súkromného a rodinného života a ako zohľadnil náhradu priznávanú sekundárnym obetiam na základe iných hmotnoprávnych predpisov upravujúcich odškodňovanie. O protirečivosti a vnútornej rozporuplnosti napadnutého rozhodnutia podľa názoru žalobkýň svedčí fakt, že hoci súd prvej inštancie konštatoval, že dokazovaním vykonaným v predmetnej veci mal súd jednoznačne preukázané, že medzi žalobkyňami a zosnulým otcom existoval vrelý intenzívny vzťah, súčasne uviedol, že na spravodlivom základe priznal každej zo žalobkýň nemajetkovú ujmu vo výške 8 000 eur, ktorú zjavne považoval za primeranú. S poukazom na predložené súdne rozhodnutia priznávajúce náhradu rádovo v desiatkach tisíc eur podľa žalobkýň nemožno akceptovať záver, podľa ktorého výška náhrady bola žalobkyniam priznaná na spravodlivom
základe. Žalobkyne neakceptovali záver súdu o priznanej výške náhrady, ktorý formuloval prvoinštančný súd na základe arbitrárneho a strohého odkazu na právoplatne skončený spor vedený na Okresnom súde Bratislava I sp.zn. 22C/41/2020 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 15Co/66/2022, v ktorom bola bratovi žalobkýň priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 8 000 eur. Namietali, že v napadnutom rozsudku absentuje akákoľvek zmienka o tom, akými úvahami sa prvoinštančný súd spravoval pri kreovaní záveru o spravodlivosti takto priznanej satisfakcie. Zdôraznili, že favorizácia inej právoplatne skončenej veci nemá v podmienkach Slovenskej republiky všeobecnú záväznosť a nemá v nepublikovanej podobe v Zbierke stanovísk a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ani faktickú záväznosť pre iné podobné prípady. Žalobkyne mali za to, že spory o ochranu osobnosti s požadovanou náhradou nemajetkovej ujmy v peniazoch predstavujú vysoko individualizovanú problematiku, kedy výška samotného nároku je determinovaná neuzavretým výpočtom kritérií, ktoré je konajúci súd povinný zohľadniť (napr. stupeň príbuzenského pomeru sekundárnej a primárnej obete, druh a intenzita emocionálnych vzťahov, rozsah spôsobenej citovej ujmy, emocionálna či existenčná závislosť sekundárnej obete na zosnulej osobe, morálne zadosťučinenie, zásah do fyzickej či psychickej integrity sekundárnej obete). Uviedli, že diferentné posúdenie otázky primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy je odôvodnené práve individuálnymi okolnosťami prejednávanej veci, rôznou mierou závažnosti vzniknutej citovej a emocionálnej ujmy, či intenzitou zásahu do duševnej sféry sekundárnych obetí (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 8Cdo/83/2020). Otázka výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy je vždy výsledkom posúdenia vysoko individuálnych jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 7Cdo/131/2020). Žalobkyne tvrdili, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že mali so zosnulým otcom mimoriadne intenzívny a hlboký rodinný vzťah; rovnako bolo preukázané, že náhle a neočakávané pretrhnutie väzieb so zosnulým otcom poznačilo žalobkyne aj v duševnej sfére, keďže obe užívajú/užívali lieky na upokojenie. Poukázali aj na skutočnosť, že boli od zosnulého otca opakovane existenčne závislé a podstatne náročnejším spôsobom sa vyrovnávali so spôsobenou tragédiou. Mali za to, že v priebehu konania substancovane osvedčili intenzitu a rozsah citovej a emocionálnej ujmy spôsobom odôvodňujúcim priznanie vyššej satisfakcie. S poukazom na čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a § 220 ods. 2 C.s.p. nepovažovali odôvodnenie napadnutého rozsudku za dostatočne presvedčivé. Podľa ich názoru bolo žiadúce, aby súd prvej inštancie precízne sformuloval svoje úvahy v spojitosti so špecifikami konkrétneho skutkového stavu, ale súhrne aj s inými prípadmi, aby priznaná kompenzácia nebola vnímaná ako svojvoľná. Podľa názoru žalobkýň im bola priznaná zjavne neadekvátne nízka suma peňažnej satisfakcie a bola porušená zásada primeranosti. Uviedli, že požadovaná výška náhrady vyplýva zo skutočnosti, že úmrtie otca spôsobilo žalobkyniam doživotnú a v zásade ničím nereparovateľnú ujmu. Žalobkyne sa nikdy nezmieria s úmrtím zosnulého otca a z ich života sa vytratila osoba poskytujúca im pomocnú ruku, podporu a oporu v každodenných situáciách. Pocity šťastia, harmónie a nadšenia zo spoločne strávených chvíľ a nezabudnuteľných zážitkov nahradili už iba spomienky na blízku osobu. Mali za to, že výška nároku je plne primeraná spôsobenej tragédii. Medzi žalobkyňami a zosnulým otcom boli vzájomné emocionálne vzťahy na mimoriadne vysokej úrovni, otec bol pre žalobkyne celoživotným vzorom, učiteľom, jedinečným empatickým a ústretovým človekom, ktorý im nesmierne chýba. V dôsledku tragickej smrti došlo u žalobkýň tiež k výraznému zásahu aj do ich psychickej integrity, čo ovplyvnilo ich zdravotný stav ako aj pracovný život. Práve adekvátna finančná kompenzácia by aspoň čiastočne prispela k zmierneniu následkov traumatizujúcej udalosti. Priznané odškodnenie musí podľa názoru odvolateliek taktiež „vyvážiť“ hodnotu zmareného ľudského života i v budúcnosti prítomné duševné útrapy žalobkýň pri spomienkach na dopravnú nehodu, pri ktorej umrel ich otec. Domnievali sa že súdom priznaná náhrada ne(s)plní svoj účel a nekompenzuje stratu rodinného príslušníka, nedokáže zmierniť súčasné i budúce psychické trápenie žalobkýň. Zámerom náhrady nie je pritom zneužitie právneho inštitútu náhrady nemajetkovej ujmy, ale záujem na takom zadosťučinení, ktoré by oprávnene považovali za spravodlivé a zodpovedajúce strate najbližšej osoby. Nejde iba o hmotnú satisfakciu, ale predovšetkým gesto slušnosti a spravodlivosti. Podľa názoru žalobkýň súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keďže priznaná výška nemajetkovej ujmy nie je primeraná okolnostiam prípadu a tiež nie je založená na objektívnych a rozumných dôvodoch. Namietali, že pri aplikácii rozhodujúcej právnej úpravy súd prvej inštancie nedostatočne reflektoval mimoriadne intenzívne citové vzťahy medzi nimi a nebohým otcom ako aj emocionálnu závislosť žalobkýň na nebohom otcovi a výšku náhrady po právnej stránke komplexne neposudzoval v súvislosti s ďalšími relevantnými okolnosťami. Podľa ich názoru mal súd prvej inštancie dôsledne posudzovať primeranosť výšky nemajetkovej ujmy aj v kontexte s ďalšími predpismi upravujúcimi obdobnú problematiku a s rozhodovacou praxou všeobecných súdov vo vybraných prípadoch sekundárnych obetí, pri ktorých
úhradu realizuje štátny orgán určený zákonom, a to smrť v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania (manželka 46 485,40 eur a nezaopatrené dieťa 23 242,70 eur), pričom uvedené sumy vyjadrujú len základný rámec, prostredníctvom ktorého si plní Slovenská republika svoj pozitívny záväzok voči občanovi. Nepovažovali za správne, aby sa v súkromnoprávnom vzťahu nepribližovala náhrada nemajetkovej ujmy ani ku hranici súm, ktoré uhrádza štát pozostalým osobám. Rovnako je tomu v prípadoch, pri ktorých úhradu realizujú komerčné poisťovne či zodpovedná súkromná osoba pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti non lege artis (od 30 000 eur do 100 000 eur) a pri dopravných nehodách (od 20 000 eur do 50 000 eur). Žalobkyne vyjadrili názor, že judikatúra by prioritne mala nastaviť definičné pravidlá pre odškodňovanie nemajetkových ujem komplexne, aby bola predovšetkým zdravým rozumom uchopiteľná hierarchia hodnôt a primeranosť medzi jej všetkými variantmi, a to od odškodňovania najtragickejších nemajetkových ujem po satisfakcie priznávané v iných, menej závažných konaniach. Mali za to, že suma odškodnenia pri úmrtí blízkej osoby má odzrkadľovať aj to, akú hodnotu prisudzuje spoločnosť znehodnoteniu citových vzťahov. Pokiaľ sú vydávané excesívne rozhodnutia pri zásahoch do cti, povesti a dobrého mena, avšak pri náhrade nemajetkovej ujmy pri strate najbližšej osoby (otca) je žalobkyniam priznaná suma 8 000 eur, vnímali túto peňažnú satisfakciu ako neprimeranú a nespravodlivú, navyše za situácie, kedy podľa ich názoru nie je ani náležite odôvodnená (rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 15.12.2020, sp.zn. 25 Cdo 27/2020). Podľa názoru žalobkýň je nevyhnutné pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy prihliadať aj na právne závery kreované Ústavným súdom SR v náleze zo dňa 5.12.2017, sp.zn. III. ÚS 288/2017, publikovanom v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu SR pod č. 46/2017, kde sa uvádza: „Pri určovaní sumy nemajetkovej ujmy musia všeobecné súdy zároveň zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť, a teda v súlade s princípom rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako a v ich judikatúre by tak mal existovať vzťah priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a výškou priznanej náhrady.“ Osobitne dali do pozornosti prípad vedený tunajším súdom pod sp.zn. 5Co/105/2018, v ktorom odvolací súd rozsudkom zo dňa 22.11.2018 priznal žalobcovi za vzniknuté prieťahy v konaní náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 16 000 eur. Síce sa nejednalo o totožný skutkový stav, avšak vzhľadom na zjavný nepomer priznaných súm je podľa názoru žalobkýň legitímna otázka, v čom je (doživotná) trauma spôsobená žalobkyniam menej závažná, že si vyžadovala priznanie nižšej náhrady. Poukázali aj na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci framipek s.r.o. a AGRORACIO Senica a.s. c/a Slovenská republika, ktorý priznal sťažovateľom (obchodným spoločnostiam) za vzniknuté prieťahy v konaní náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 7 300 eur a 6 400 eur, t.j. obdobnú s prípadom žalobkýň. Žalobkyne ďalej uviedli, že je úlohou súdu poznať svoju vlastnú judikatúru, a túto zohľadniť bez ohľadu na to, či na ňu samotné strany sporu poukazujú (nález Ústavného súdu SR zo dňa 21.11.2017, sp. zn. III. ÚS 289/2017, publikovaný v Zbierke pod č. 43/2017 a ZORIČÁKOVÁ, V. Kritériá pre určenie výšky náhrady za nemajetkovú ujmu sekundárnych obetí v slovenskej súdnej rozhodovacej praxi. In NOVOTNÁ, M., ZORIČÁKOVÁ, V. (eds.) Náhrada nemajetkovej ujmy pozostalých a osobitosti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v medicínskom práve v podmienkach slovenského a českého práva. Bratislava: TINCT, 2021,56 s.). V tejto súvislosti žalobkyne zároveň poukázali aj na rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 9.12.2020, č. k. 6Co/126/2020-361, v ktorom bol „bežný“ rodinný vzťah ohodnotený na 20 000 eur pre každého zo žalobcov (rodičia a brat zosnulého) napriek tomu, že „v konaní neboli zistené žiadne také okolnosti, ktoré by odôvodňovali použitie sprísňujúcich kritérií pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy, teda na základe ktorých by bolo namieste priznať vyššiu sumu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.“ Ak teda súd prvej inštancie explicitne konštatoval, že žalobkyne mali s nebohým otcom intenzívny, vrelý vzťah, t.j. mimoriadne silné citové väzby, s poukazom na rozhodovaciu prax tunajšieho súdu, ktorá pri „iba bežných“ rodinných vzťahoch považovala za primeranú satisfakciu vo výške 20 000 eur, mal nesporne priznať žalobkyniam vyššiu náhradu, a to s ohľadom na preukázateľnú existenciu osobitných okolností podmieňujúcich zvýšenie náhrady nemajetkovej ujmy. Možno preto zhrnúť, že súd prvej inštancie danú vec nesprávne právne posúdil, keď súdnu prax ako „živé právo“ náležite neaplikoval na prejednávanú kauzu, pričom žiadnym spôsobom nevysvetlil, prečo napriek preukázaniu existencie intenzívneho a vrelého vzťahu žalobkýň so zosnulým otcom, existenčnej závislosti žalobkýň na zosnulom otcovi a negatívne následky tragickej udalosti na ich pracovný život či psychické zdravie, priznaná náhrada nedosahovala v konečnom dôsledku (a to ani zďaleka) výšku, aká je v rozhodovacej praxi (tunajšieho súdu) priznávaná zničeniu tzv. „bežných“ rodinných vzťahov. V tomto kontexte apelovali na odvolací súd, aby pri meritórnom prejednaní predmetného odvolania dôsledne zohľadnil svoju rozhodovaciu prax, a to i v iných „nezávažných“ prípadoch, pričom z pohľadu hierarchie hodnôt nemôže obstáť priznanie sumy 8 000 eur a nižšej, keďže neadekvátna výška náhrady degraduje hodnotu nerušeného rodinného života a dôveru žalobkýň v spravodlivé rozhodnutie vo veci samej. V tomto kontexte poukázali žalobkyne na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, Rc 60/2023, v ktorom bol kreovaný nasledovný právny
názor: „Pri stanovení vyše peněžité náhrady je nutno vycházet z těch případů, které se v podstatných znacích shodují s projednávanou věcí. Nelze-li nalézt takový případ, je třeba provést srovnání s jinými případy náhrad nemajetkové ujmy. Přitom je nutno použít princíp proporcionality též tím způsobem, že soud v mezích úvah o srovnatelnosti s jinými případy peněžité náhrady nemajetkové újmy vezme v potaz hierarchii chránéných práv a vezme v úvahu též ekonomický vývoj, v jehož dúsledku se náhrady postupem času zvyšují nebo máji zvyšovat (valorizují nebo máji valorizovat).“ Pri úvahách o odškodnení je podľa názoru žalobkýň dôvodné subsidiárne prihliadať aj na čiastky priznávané za telesné (duševné) zranenia. Podľa sadzieb bodového ohodnotenia uvedených v zákone č. 437/2004 Z.z. v rozmedzí od 260 až 1300 bodov za položku č. 255 - vážne duševné poruchy vzniknuté pôsobením otrasných zážitkov alebo iných nepriaznivých psychologických činiteľov a tiesnivých situácií (overené príslušným psychiatrickým pracoviskom) by vznikol poškodenému pri hodnote 1 bodu vo výške 20,26 eur (za rok 2018) nárok na náhradu škody na zdraví v sume od 5 268 eur do 26 338 eur. Mali za to, že neočakávaným úmrtím otca žalobkýň došlo k širšiemu zásahu, nielen k poškodeniu ich „zdravotnej sféry“. Tvrdili, že peňažné plnenie na úrovni 8 000 eur (a nižšej) nepokrýva poškodenie duševného zdravia a zároveň definitívnu deštrukciu morálneho, citového, sociálneho puta žalobkýň s nebohým otcom, ako aj ich traumy sprevádzajúce ich po celý zvyšok života. S poukazom na právnu vetu Najvyššieho súdu ČR zo dňa 19.9.2018, sp. zn. 25Cdo/894/2018, Rc 85/2019 je zrejmé, že 20 násobok priemernej hrubej mesačnej nominálnej mzdy (čo by v podmienkach prejednávanej veci predstavovalo sumu 20 260 eur) má byť dolnou hranicou, od ktorej má súdna prax odvíjať výšku náhrady a nie byť limitom, kde by sa mala jej úvaha o výške satisfakcie skončiť. Taktiež Najvyšší súd ČR skonštatoval, že sa jedná o základnú čiastku. Súdy by preto podľa názoru žalobkýň nemali rezignovať, ale na základe vykonaného dokazovania hľadať dôvody pre navýšenie nemajetkovej ujmy (napr. existencia silných citových väzieb tak, ako to mal za preukázané súd prvej inštancie v danej veci). Poukázali aj na nález Ústavného súdu ČR zo dňa 22.12.2015, sp.zn. I. ÚS 2844/14, podľa ktorého: „Ztráta blízké osoby zejména dítěte, je pro většinu lidí tou největší ztrátou, s níž se mohou ve svém živote setkat, a je pro ně těžko pochopitelné, že v některých případech (z jejich hlediska méně závažných), dosahují částky peněžní satisfakce srovnatelné úrovne s náhradami za nemajetkovou újmu způsobenou úmrtím blízkého. Takovou nemajetkovou újmu pociťují pozústalí velmi úkorně, a o to více naléhavě se jeví potřeba, aby výše náhrady byla z pohledu žalobcu spravedlivě stanovená.“ Žalobkyne uviedli, že suma 8 000 eur nezohľadňuje trvalú, nezvratnú a mimoriadne závažnú ujmu, ktorú utrpeli, nedokáže reparovať stratu rodiča, pričom vyznieva dehonestujúco a necitlivo (per analogiam uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.8.2019, sp.zn. 4Cdo/125/2019). Ďalším aspektom odôvodňujúcim primeranosť uplatnenej relutárnej náhrady nemajetkovej ujmy je podľa názoru žalobkýň limit poistného krytia, ktorý sú podľa § 7 ods. 2 písm. a) ZoPZP komerčné poisťovne povinné vytvoriť pre nároky z jednej poistnej udalosti, a to aktuálne vo výške 5 240 000 eur. S ohľadom na uvedené predstavuje žalovaná výška nemajetkovej ujmy (t.j. pre žalobkyne spolu vo výške 60 000 eur) len 1,15 % z celkového limitu poistného krytia. Na základe uvedeného žiadali, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel a žalobkyniam priznal voči žalovanej plnú náhradu trov odvolacieho konania. 4. Žalovaná sa k odvolaniu žalobkýň vyjadrila podaním zo dňa 13.5.2024, v ktorom uviedla, že argumentácia žalobkýň je vo svojej podstate obsahovo zhodná s ich vyjadreniami pred súdom prvej inštancie, pričom mala za to, že súd prvej inštancie sa s každým podstatným a právne relevantným argumentom dostatočným spôsobom v rámci odôvodnenia rozsudku vysporiadal. S tvrdeniami žalobkýň obsiahnutými v odvolaní sa nestotožnila a rešpektuje rozhodnutie súdu prvej inštancie, pričom mala za to, že súd prvej inštancie správne posúdil prejednávanú právnu vec a vo veci tak dospel k prijateľnému právnemu rozhodnutiu. Žalovaná bola toho názoru, že odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie je z právneho hľadiska správne a súladné s rozhodovacou praxou súdov v obdobných prípadoch, prvoinštančný súd náležite zistil skutkový a právny stav veci a na jeho základe posúdil dôvodnosť uplatneného nároku žalobkýň, pričom vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu primerane rozhodol o výške náhrady nemajetkovej ujmy. Podľa názoru žalovanej konajúci súd neopomenul zohľadniť žiadnu skutkovo významnú okolnosť daného prípadu a jeho rozhodnutie čo do výšky priznanej sumy nie je ani excesom v porovnaní s rozhodovacou činnosťou všeobecných súdov v skutkovo obdobných prípadoch. Uviedla, že skutočnosť, že priznaná náhrada nie je podľa predstáv žalobkýň, nemá za následok nesúlad napadnutého rozhodnutia s ustálenou rozhodovacou praxou alebo neprimeranosť priznanej sumy okolnostiam, ktoré boli zistené z vykonaného dokazovania. Žalovaná v nadväznosti na argumentáciu žalobkýň uviedla, že nie napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vykazuje znaky „protirečivosti a vnútornej rozporuplnosti", ale práve odvolanie žalobkýň možno považovať za takéto podanie, keď na jednej strane podľa názoru žalobkýň „s poukazom na žalobkyňami v priebehu konania predložené súdne rozhodnutia (priznávajúce relutárnu náhradu nemajetkovej ujmy rádovo v desiatkach tisíc eur) nemožno
akceptovať záver súdu prvej inštancie (poskytnutý navyše bez náležitého odôvodnenia), podľa ktorého výška náhrady nemajetkovej ujmy bola žalobkyniam údajne priznaná na spravodlivom základe" a na strane druhej žalobkyne osobitne zdôrazňujú, že „favorizácia inej právoplatne skončenej veci nemá v podmienkach Slovenskej republiky všeobecnú (precedenčnú) záväznosť..". Žalobkyne nepovažujú za správny postup súdu prvej inštancie, ktorý pri určovaní primeranosti výšky finančnej satisfakcie považoval v ich prípade sumu vo výške 8 000 eur za spravodlivú, pričom uvedený záver formuloval na základe arbitrárneho a strohého odkazu na právoplatne skončený spor vedený na Okresnom súde Bratislava I. sp. zn. 22C/41/2020 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31.5.2023, sp. zn. 15Co/66/2022, v ktorom bola bratovi žalobkýň priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 8 000 eur. Žalovaná v tejto súvislosti uviedla, že rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za správne, vydané plne v intenciách vykonaného dokazovania, v ktorom žalobkyne v rámci svojich výsluchov niekoľkokrát prízvukovali, že ich nebohý otec počas svojho života nikdy nerobil medzi nimi (deťmi, dve vlastné dve nevlastné) žiadne rozdiely, nikdy im nedal pocítiť, že nie sú jeho deti (žalobkyňa 1/ je pritom nevlastná dcéra nebohého). Žalovaná tiež poukázala na to, že z vykonaného dokazovania, konkrétne z výsluchu žalobkyne 1/ zo dňa 6.2.2024 vyplynula skutočnosť, že ako žalobkyne v tomto konaní, tak ich brat v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I. sp. zn. 22C/41/2020 si chceli v konaní uplatniť rovnakú sumu. V kontexte uvedeného tak vyvstáva otázka prečo ak si chceli všetci súrodenci, medzi ktorými počas svojho života nebohý nerobil žiadne rozdiely, uplatniť rovnakú výšku žalovanej istiny, sa už neuspokoja s rovnakou výškou priznanej náhrady, ale žalobkyne v tomto konaní požadujú priznať viac. Žalovaná poukázala na nález Ústavného súdu SR zo dňa 5.12.2017, sp.zn. III. ÚS 288/2017, publikovanom v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu SR pod č. 46/2017, v ktorom sa uvádza: „Pri určovaní sumy nemajetkovej ujmy musia všeobecné súdy zároveň zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť, a teda v súlade s princípom rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako a v ich judikatúre by tak mal existovať vzťah priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a výškou priznanej náhrady." S poukazom na vyššie uvedené ako aj s poukazom na vykonané dokazovanie mala žalovaná za to, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy v prípade žalobkýň bral do úvahy a prihliadal aj na právoplatne skončený spor vedený na Okresnom súde Bratislava I. sp.zn. 22C/41/2020 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31.5.2023, sp.zn. 15Co/66/2022, keď v predmetnom konaní sa riešila výška náhrady nemajetkovej ujmy nie nejakej inej, cudzej rodiny, ale riešila sa výška náhrady nemajetkovej ujmy pre ich brata (nevlastného v prípade žalobkyne 1/ a vlastného v prípade žalobkyne 2/) a ich vlastnú mamu. Žalovaná bola toho názoru, že v priebehu konania nebolo preukázané, že by v prípade žalobkýň boli preukázané tak odlišné okolnosti vzájomných vzťahov s nebohým, ktoré by odôvodňovali priznanie vyššej náhrady. Vzhľadom k vyššie uvedenému žiadala, aby odvolací súd predmetné rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil. 5. Žalobkyne reagovali podaním zo dňa 29.5.2024, v ktorom uviedli, že žalovaná vo svojom vyjadrení neuviedla také relevantné skutkové tvrdenia či signifikantné právne argumenty, ktoré by odôvodňovali zamietnutie odvolacieho návrhu. Zopakovali, že dôvodom zakladajúcim prípustnosť odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. je nepochybne i (nesprávny) postup civilného súdu zasahujúci do procesných práv strany sporu vydaním nepreskúmateľného meritórneho rozhodnutia nespĺňajúceho bazálne požiadavky na riadne a presvedčivé odôvodnenie rozsudku. V tomto kontexte naďalej zotrvali na názore, že esenciálnou povinnosťou súdu prvej inštancie bolo predovšetkým dostatočným spôsobom sa vysporiadať s argumentáciou žalobkýň prezentovanou počas konania, aby dôvody pre priznanie konkrétnej výšky relutárnej náhrady nemajetkovej ujmy, resp. dôvody pre zamietnutie prevyšujúcej časti žalobného návrhu boli formulované jasne, zrozumiteľne a dostatočne konkrétne (nález Ústavného súdu zo dňa 5.12.2017, sp. zn. I. ÚS 736/2016), čo v odôvodnení napadnutého rozhodnutia celkom zjavne absentuje. Vo vzťahu k tvrdeniu žalovanej, ktorá považuje napadnuté rozhodnutie za vecne správne a vydané v intenciách vykonaného dokazovania poukazujúc pritom na rovnaké zaobchádzanie so všetkými súrodencami zo strany ich otca, ktorý medzi deťmi nerobil nikdy žiadne rozdiely, resp. na nekorektnú interpretáciu kontextuálneho vyjadrenia žalobkyne 1/, že všetci žalobcovia si chceli v sporovom konaní uplatniť rovnakú sumu uviedli, že tieto skutočnosti a priori nepredstavujú akýsi strop/pomyselnú maximálnu hranicu, ktorú by súd prvej inštancie v predmetnej veci nemohol v merite veci presiahnuť, ak to odôvodňujú individuálne okolnosti danej kauzy. Žalobkyne ďalej zopakovali svoju argumentáciu vo vzťahu k potrebe zohľadňovania individuálnych skutkových okolností každej prejednávanej veci. Mali za to, že v priebehu konania substancovane osvedčili (uniesli dôkazné bremeno) intenzitu a rozsah citovej a emocionálnej ujmy spôsobom odôvodňujúcim priznanie vyššej satisfakcie, než v právoplatne skončenej veci ich brata I. I., pričom konajúci súd na danú podstatnú/
ťažiskovú argumentáciu majúcu pre vec kľúčový význam žiadnym spôsobom nereagoval a nijako sa s ňou v odôvodnení napadnutého rozsudku nevysporiadal. Žalobkyne upriamili pozornosť na doposiaľ v konaní prezentovaný názor, podľa ktorého imateriálna satisfakcia priznávaná sekundárnym obetiam má okrem iného odzrkadľovať aj tzv. racionálne uchopiteľnú hierarchiu hodnôt (t.j. reflektovať akúsi primeranosť odškodnenia v prípade pretrhnutia najužších citových väzieb v porovnaní s ostatnými variantmi nemajetkových ujem v prípade iných zásahov). Žalobkyne pritom nespochybnili potencialitu závažného zásahu do cti, povesti či dobrého mena ako i následnú legitímnosť nároku na primeranú peňažnú kompenzáciu, avšak nutnosť zodpovedania žalobkyňami nastolených zásadných právnych otázok ešte väčšmi rezonuje v kontexte vybraných rozhodnutí všeobecných súdov (napr. rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 7.6.2018, sp.zn. 9C/16/2017 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 28.6.2023, sp.zn. 9Co/95/2021, v ktorom konajúce súdy priznali peňažnú náhradu za difamačný zásah do povesti/dobrého mena vo výške 200 000 eur, resp. 70 000 eur). S ohľadom na uvedené vyvstáva legitímna otázka či je súladné so zásadou spravodlivého usporiadania vzťahov (osobitne v kontexte relevantných rozhodnutí citovaných žalobkyňami v priebehu konania), ak za stratu rodiča priznal súd prvej inštancie žalobkyniam náhradu iba vo výške 8 000 eur. V kontexte s konštantnou rozhodovacou praxou Ústavného súdu SR opakovane pertraktovaného ponímania spravodlivosti, podľa ktorého: „Spravodlivosť sa nesmie iba javiť ako spravodlivosť, ale spravodlivosťou aj musí byť.“ (nález Ústavného súdu SR zo dňa 12.12.2017, sp.zn. I. ÚS 131/2017, publikovaný v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu SR pod č. 48/2017), vyjadrili žalobkyne presvedčenie, že výšku žalobkyniam priznanej relutárnej náhrady nemajetkovej ujmy je nutné korigovať iniciovaním odvolacieho prieskumu. Na podporu svojej argumentácie, podľa ktorej pri kreovaní úvahy o spravodlivej relutárnej náhrade nemajetkovej ujmy má konajúci súd prihliadnuť aj na uchopiteľnú hierarchiu hodnôt naprieč jednotlivými jej variantmi subsidiárne poukázali na zbierkové rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 30.6.2022, sp.zn. 29Cdo 2654/2020, Rc 60/2023, podľa ktorého „je třeba provést srovnání s jinými případy náhrad nemajetkové újmy. Přitom je nutno použít princíp proporcionality též tím zpúsobem, že soud v mezích úvah o srovnatelnosti s jinými případy peněžité náhrady nemajetkové újmy vezme v potaz hierarchii chránených práv a vezme v úvahu též ekonomický vývoj, v jehož dúsledku se náhrady postupem času zvyšují nebo mají zvyšovat (valorizují nebo mají valorizovat)“. Navrhli, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel a žalobkyniam priznal voči žalovanej náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%, eventuálne, aby zrušil napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na opätovné prejednanie/posúdenie so záväzným pokynom na zodpovedanie otázok relevantných pre spravodlivé a zákonné meritórne posúdenie predmetnej kauzy, predovšetkým z dôvodu ustálenia primeranosti výšky imateriálnej satisfakcie (okrem iného aj v intenciách hierarchie hodnôt). 6. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a § 378 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobkýň 1/ a 2/ nie je dôvodné. 7. Podľa § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z.z. poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené preukázané nároky na náhradu škody na zdraví a nákladov pri usmrtení. 8. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. náhradu škody uhrádza poisťovateľ poškodenému. Poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi a je povinný tento nárok preukázať. 9. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. 10. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. 11. Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
12. Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. 13. V konaní bolo nesporné, že žalobkyne 1/ a 2/ sa domáhali nemajetkovej ujmy od žalovanej titulom neoprávneného zásahu do práv na ochranu osobnosti, ktorý im bol spôsobený protiprávnym konaním vodiča motorového vozidla (zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla bola poistená u žalovanej) v súvislosti s dopravnou nehodou, ktorá sa stala dňa 12.12.2019, a v dôsledku ktorej došlo k usmrteniu I. I., otca (a nevlastného otca) žalobkýň 1/ a 2/ (náhrada uplatnená žalobkyňou 1/ vo výške 30 000 eur, žalobkyňou 2/ vo výške 30 000 eur). Predmetom odvolacieho prieskumu bol zamietajúci výrok V. rozsudku prvoinštančného súdu. 14. Odvolací súd na úvod konštatuje, že je potrebné pojem škody vykladať extenzívne tak, že tento pojem zahŕňa aj náhradu nemajetkovej ujmy z titulu občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do osobnostných práv pozostalých. Žalobkyne si tak nárok na náhradu nemajetkovej ujmy mohli uplatniť v zmysle ust. § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. aj priamo voči žalovanej ako poisťovateľovi vozidla, ktorým bola spôsobená škoda. 15. Odvolací súd vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy konštatuje, že právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života je základným právom podľa článku 19 ods. 2 ústavného zákona č. 460/1992 Zb. Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“), podľa článku 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov (ďalej len ako „Dohovor“), ako aj podľa článku 10 ods. 2 ústavného zákona č. 23/1991 Zb. ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd (ďalej len ako „Listina“). Súčasťou osobnostných práv fyzickej osoby je aj právo na súkromný a rodinný život, ktoré zahŕňa taktiež právo na vytváranie a rozvíjanie vzťahov s blízkymi osobami. Pod právnu úpravu ochrany osobnosti fyzickej osoby, ktorá je v slovenskom právnom poriadku obsiahnutá v Občianskom zákonníku, spadá aj právo na ochranu súkromia, ktoré sa v najširšom zmysle týka aj života v rodine, manželských, partnerských alebo priateľských či iných obdobných vzťahov. Súčasťou súkromného života jednotlivca je nepochybne aj rodinný život, zahŕňajúci právo fyzickej osoby na spolužitie s blízkymi príbuznými, najmä s deťmi, rodičmi, prarodičmi, či súrodencami. Rešpektovanie súkromného života musí preto zahŕňať do určitej miery právo na vytváranie a rozvíjanie vzťahov medzi najbližšími rodinnými príslušníkmi, aby tak bolo možné okrem iného rozvíjať a napĺňať vlastnú osobnosť jednotlivca. Protiprávne narušenie týchto rodinných vzťahov predstavuje neoprávnený zásah do práva na súkromný a rodinný život fyzickej osoby (viď. obdobne uznesenie NS SR z 18.02.2010, sp. zn. 3Cdo 137/2008 a nález Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 2844/14 zo dňa 22.12.2015). 16. Základnou hmotnoprávnou podmienkou vzniku zodpovednosti a sankcií podľa Občianskeho zákonníka za neoprávnený zásah do osobnostných práv fyzickej osoby podľa ust. § 13 Občianskeho zákonníka je existencia neoprávneného zásahu objektívne spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu v príčinnej súvislosti medzi takýmto zásahom a jeho protiprávnosťou. Zásah do emocionálnej sféry fyzickej osoby, spôsobený protiprávnym konaním tretej osoby, následkom ktorého je úmrtie blízkej osoby, zakladá právo domáhať sa ochrany osobnosti podľa ust. Občianskeho zákonníka. V prípade, ak by sa nezdalo morálne zadosťučinenie postačujúce, umožňuje Občiansky zákonník v ust. § 13 ods. 2 priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorej účelom je vyvážiť a zmierniť nemajetkovú ujmu peňažnou formou a plní tiež satisfakčnú funkciu (rozhodnutie NS SR sp. zn. 5 Cdo 265/2009). Základom pre priznanie a určenie výšky primeraného zadosťučinenia v peniazoch sú zákonom ustanovené dve kritéria, z ktorých musia súdy vychádzať, a to závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby došlo. Špecifiká každého jednotlivého prípadu nepovedú k zneužívaniu tohto právneho prostriedku na neprípustné obohacovanie, a súčasne nebude na pôvodcu neoprávneného zásahu pôsobiť likvidačne, zohľadňujúc pritom verejný záujem. Maximálna čiastka, ktorú môže súd priznať je pritom ohraničená len výškou žalobcom požadovaného peňažného zadosťučinenia, ktorá musí byť zrejmá zo žalobného návrhu (rozsudok NS SR, sp. zn. 4Cdo/139/2011). 17. Na podklade vykonaného dokazovania možno jednoznačne vyvodiť, že smrťou otca žalobkýň pri dopravnej nehode bolo zasiahnuté do práv na ochranu osobnosti žalobkýň (práva na súkromie a rodinný život) ako blízkych rodinných príslušníkov, v dôsledku čoho bola narušená celistvosť ich rodiny. Žalobkyne stratili možnosť viesť s ním súkromný a rodinný život a sú od jeho smrti ochudobnené o túto sféru prirodzených vzťahov s jedným z najbližších rodinných príslušníkov, o stratu radostí s ním
prežívaných; protiprávnym konaním vinníka dopravnej nehody tak prišlo k nezvratnej deštrukcii týchto medziľudských (rodinných) väzieb tvoriacich základ a rámec súkromného života žalobkýň, a tým k zásahu do ich osobnostných práv. Takto vzniknutá trauma je zo životov žalobkýň za daných okolností prakticky neodstrániteľná. Smrť ako absolútna a nenahraditeľná strata predstavuje sama o sebe závažný zásah do práva na ochranu osobnosti, pričom spôsobuje ťažké psychické rozpoloženie a v prípade fungujúcej rodiny má za následok dlhotrvajúcu nemožnosť vyrovnať sa so stratou blízkeho človeka napriek plynutiu času. Je preto nepochybné, že morálne zadosťučinenie za daných okolností nie je postačujúce, a je teda prípustné priznať žalobkyniam náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa v ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. 18. K výške peňažnej náhrady odvolací súd vo všeobecnosti uvádza, že táto je predmetom voľnej úvahy súdu, keďže zákon nestanovuje ani rámcové čiastky pre odškodnenie nemajetkovej ujmy. Vodiacimi parametrami proporcionálne spravodlivého zadosťučinenia je atribút primeranosti, ktorý je rozhodujúcim kritériom priznávania odškodnenia, aby bol dosiahnutý účel kompenzácie. Na druhej strane pri zachovaní proporcionality, výška peňažnej satisfakcie nesmie byť prostriedkom bezdôvodného obohatenia a pôsobiť na škodcu likvidačne. Rozhodujúcim je preto zvažovanie individuálnych okolností prípadu. Pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je potrebné brať do úvahy hlavne závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. 19. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal zo správne zisteného skutkového stavu. Z vykonaného dokazovania mal preukázaný blízky vzťah žalobkýň voči zosnulému otcovi a že jeho smrť predstavovala citeľný zásah do sféry ich súkromného a citového života. Prvoinštančný súd pri určení výšky náhrady správne zohľadnil vzájomné citové väzby, vzájomný kontakt a vyrovnávanie sa so stratou blízkej osoby medzi žalobkyňami a zomrelým. Odvolací súd konštatuje, že i keď v danom prípade ide nepochybne o závažnú ujmu, ktorá žalobkyniam vznikla v súvislosti s úmrtím ich otca, priznaná náhrada musí odzrkadľovať konkrétne preukázané okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo a závažnosť spôsobenej ujmy, medzi ktoré možno zaradiť aj intenzitu kontaktu so zomrelým, finančnú odkázanosť pozostalých na príjme zosnulého, riadne preukázané tvrdené následky ujmy, vek zosnulého, vek pozostalých a pod. Odvolací súd zdôrazňuje, že vo svojej rozhodovacej činnosti pri posudzovaní výšky náhrady zohľadňuje všetky relevantné kritéria a konkrétnosti prejednávanej veci. Opakovanú ekonomickú závislosť žalobkýň odvolací súd nepovažoval za takú skutočnosť, ktorá by odôvodňovala v danom prípade zvýšenie náhrady nemajetkovej ujmy nad rozsah priznanej sumy, a to predovšetkým s ohľadom na vek žalobkýň ako aj ich zomrelého otca, za súčasného nepreukázania zdravotného alebo iného znevýhodnenia žalobkýň, ktoré by na finančnú podporu svojho otca boli odkázané. Vyšší vek žalobkýň je podľa názoru odvolacieho súdu podstatným aj pre posúdenie psychickej ujmy, kedy sa vo vyššom veku predpokladá väčšia odolnosť pri zvládaní traumy spočívajúcej v strate rodiča, čím odvolací súd v žiadnom prípade nespochybňuje individuálne prežívanie traumy a vo všeobecnosti dané psychické strádanie v dôsledku straty blízkej osoby, avšak uvedené nemusí byť nevyhnutne tou skutočnosťou, pre ktorú je dôvodné náhradu zvýšiť, zvlášť za situácie, kedy následky vo sfére psychickej ujmy v podobe medikamentóznej liečby ako aj v pracovnej sfére neboli žalobkyňami v konaní preukázané za súčasného rozporovania týchto tvrdení žalovanou. V danom prípade preto považoval odvolací súd priznanú výšku náhrady za primeranú preukázaným konkrétnym okolnostiam. 20. Odvolací súd na základe správne zisteného skutkového stavu prvoinštančným súdom v rámci vlastnej voľnej úvahy ako aj zohľadnením rozhodovacej činnosti všeobecných súdov (a vlastnej rozhodovacej činnosti) dospel k záveru o primeranosti výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. S prihliadnutím na požiadavku spravodlivosti a komparácie náhrad prisúdených v iných prípadoch, odvolací súd uvádza príkladmo, že: - rozsudkom Okresného súdu Ružomberok zo dňa 14.12.2017, sp.zn. 5C/19/2017 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 23.5.2018, sp.zn. 7Co/61/2018 súd priznal (dospelým) deťom náhradu nemajetkovej ujmy vo výške každému po 7 000 eur v súvislosti so smrťou otca pri dopravnej nehode, - rozsudkom Okresného súdu Trnava zo dňa 11.1.2016, sp.zn. 8C/21/2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave zo dňa 28.11.2016, sp.zn. 23Co/337/2016 súd priznal (dospelým) deťom náhradu nemajetkovej ujmy vo výške každému po 7 500 eur v súvislosti so smrťou otca pri dopravnej nehode,
- rozsudkom Okresného súdu Bratislava II zo dňa 15.4.2015, sp.zn. 7C/58/2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26.10.2017, sp.zn. 9Co/341/2015 súd priznal (plnoletému) dieťaťu náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 7 500 eur v súvislosti so smrťou matky pri dopravnej nehode, - rozsudkom Okresného súdu Prievidza zo dňa 23.4.2018, sp.zn. 17C/19/2017 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 5.9.2018, sp.zn. 5Co/124/2018 súd priznal (plnoletému) dieťaťu náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 15 000 eur v súvislosti so smrťou matky pri dopravnej nehode, - rozsudkom Okresného súdu Nitra zo dňa 9.3.2016, sp.zn. 14C/287/2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre zo dňa 11.5.2017, sp.zn. 9Co/267/2016 súd priznal (plnoletému) dieťaťu náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5 000 eur v súvislosti so smrťou otca a starého otca pri dopravnej nehode, - rozsudkom Okresného súdu Humenné zo dňa 29.3.2016, sp.zn. 5C/296/2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 26.1.2017, sp.zn. 7Co/121/2016 súd priznal (plnoletému) dieťaťu náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 6 000 eur v súvislosti so smrťou matky pri dopravnej nehode, - rozsudkom Okresného súdu Zvolen zo dňa 7.9.2016, sp.zn. 9C/174/2015 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 24.4.2018, sp.zn. 14Co/19/2017 súd priznal (plnoletým) deťom náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 17 000 eur a 20 000 eur, - rozsudkom Okresného súdu Poprad zo dňa 22.11.2016, sp.zn. 9C/45/2011 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Prešove zo dňa 12.6.2018, sp.zn. 21Co/137/2017 súd priznal (plnoletým) deťom náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 20 000 eur v súvislosti so smrťou otca pri dopravnej nehode, - rozsudkom Okresného súdu Žilina zo dňa 10.10.2019, sp.zn. 14C/55/2018 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 30.6.2020, sp.zn. 5Co/16/2020 súd priznal (plnoletým) deťom náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 3 000 eur a 5 000 eur v súvislosti so smrťou matky pri dopravnej nehode, - rozsudkom Okresného súdu Prešov zo dňa 10.3.2020, sp.zn. 16C/22/2019 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 31.5.2021, sp.zn. 23Co/29/2020 súd priznal (plnoletým) deťom náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 12 000 eur a 3 x 10 000 eur v súvislosti so smrťou matky a starej matky pri dopravnej nehode, - rozsudkom Okresného súdu Bratislava I zo dňa 20.05.2019, č.k. 15C 126/2015-171 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31.3.2021, sp.zn. 7Co/240/2019 súd priznal (plnoletým) deťom (32 r., 31 r., 28 r. a 25 r.) náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10 000 eur (každému) v súvislosti so smrťou otca (55 r.) pri dopravnej nehode, - rozsudkom Okresného súdu Pezinok zo dňa 15.10.2020, č.k. 6C/22/2018-282 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28.9.2022, sp.zn. 7Co/25/2021 súd priznal (plnoletým) deťom (52 r. a 41 r.) náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 7 000 eur a 5 000 eur v súvislosti so smrťou matky (76 r.) pri dopravnej nehode, - rozsudkom Okresného súdu Bratislava I zo dňa 21.02.2023 č.k. 9Csp/81/2019 -176 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25.9.2024, sp.zn. 7CoCsp/15/2024 súd priznal (plnoletým) deťom (51 r., 47 r. a 57 r.) náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10 000 eur (každému) v súvislosti so smrťou matky (81 r.) pri dopravnej nehode, zohľadňujúc častý kontakt so zosnulou, - rozsudkom Okresného súdu Bratislava I zo dňa 30.3.2021, č.k. 9Csp/12/2017-193 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 16.12.2024, sp.zn. 7CoCsp/22/2022 súd priznal (plnoletým) deťom (48 r. a 41 r.) náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 8 000 eur (každému) v súvislosti so smrťou matky (77 r.), - rozsudkom Okresného súdu Pezinok sp.zn. 45C/25/2022 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 7Co/35/2023 súd priznal náhradu nemajetkovej ujmy manželovi vo výške 12 000 eur a (plnoletým) deťom (36r. a 40r.) každému vo výške 7 000 eur v súvislosti so smrťou manželky a matky (70r.),
- rozsudkom Okresného súdu Malacky sp.zn. 5C/456/2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 7Co/18/2023, 7Co/144/2023 súd priznal (plnoletému) dieťaťu náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 15 000 eur v súvislosti so smrťou matky (88r.), so zohľadnením každodenného kontaktu so zosnulou a absencie prejavenej ľútosti zo strany vinníka dopravnej nehody, - rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp.zn. 12C/47/2019 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 7Co/52/2022 súd priznal (plnoletým) deťom (29r. a 32r., z toho jedno dieťa mentálne postihnuté) náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5 000 eur a 10 000 eur v súvislosti so smrťou matky (63r.) a otca (66r.) 21. Podľa nálezu ÚS SR sp. zn. III. ÚS 288/2017: „Pri určovaní sumy nemajetkovej ujmy musia všeobecné súdy zároveň zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť, a teda v súlade s princípom rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako a v ich judikatúre by tak mal existovať vzťah priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a výškou priznanej náhrady.“ Z vyššie uvedeného prehľadu priznaných náhrad možno vyvodiť, že tieto sa pohybujú pri pozostalých plnoletých deťoch v rozmedzí 3 000 – 20 000 eur. Odvolací súd tak má za to, že v danom prípade je so zreteľom na preukázané okolnosti a zohľadnenie najaktuálnejšej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a predovšetkým vec prejednávajúceho senátu v obdobných prípadoch primeraná výška nemajetkovej ujmy pre žalobkyne každej v sume 8 000 eur. Priznanou výškou náhrady dôjde k naplneniu požiadavky primeranosti a proporcionálnej náhrady strádania žalobkýň. Odvolací súd má za to, že priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v takto určenej výške zohľadňuje osobitosti daného prípadu (vychádzajúc z jednotlivých vyššie uvedených kritérií) a nevybočuje z rámca priznaných náhrad v porovnateľných prípadoch, ale naopak, je v medziach priznaných náhrad v obdobných prípadoch. Prisúdená náhrada pritom nie je zjavne neprimeraná okolnostiam prípadu, zohľadňujúc životnú úroveň v krajine a nepredstavuje ani prostriedok neprípustného obohacovania, prípadne likvidácie. Výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy je spôsobilá kompenzovať vzniknutú ujmu v zmysle jej zmiernenia na spravodlivom a slušnom základe (zdôvodnená konkrétnymi východiskami a závermi). 22. V súvislosti s požiadavkou žalobkýň porovnať finančné náhrady priznávané na základe iných právnych predpisov, odvolací súd konštatuje, že odškodnenie pozostalých pri úmrtí v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania alebo pozostalých osôb poškodených násilnými trestnými činmi vychádza z posudzovania odlišných kritérií ako je tomu v prejednávanej veci a naviac ide o tzv. pozitívny záväzok štátu voči občanovi. Vonkoncom nemožno vychádzať z výšky odškodnenia podľa zákona č. 514/2003 Z.z., keďže ide o prípady škody spôsobenej činnosťou (alebo nečinnosťou) orgánov verejnej moci. Odvolací súd bral zreteľ predovšetkým na aktuálnu rozhodovaciu činnosť súdov v obdobných veciach náhrady nemajetkovej ujmy v súvislosti s úmrtím pri dopravnej nehode, pričom vychádzal z kritérií, ktoré bolo pre daný prípad potrebné aplikovať - závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo (§ 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka). 23. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti výroku V. podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správne potvrdil. 24. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení s ust. § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p., v odvolacom konaní úspešnej žalovanej však náhradu trov odvolacieho konania proti žalobkyniam nepriznal zohľadňujúc skutočnosť, že jej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. 25. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).