Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 3Co/15/2025 1121209628 22. 07. 2025 JUDr. Roman Bolebruch ECLI:SK:KSBA:2025:1121209628.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov Mgr. Patricie Skotnickej a JUDr. Miroslavy Saxovej v spore žalobcu: J.. P. V., N.. X.X.XXXX, C. A. B. XX, D.Č., proti žalovanej: Slovenská republika, v zast. Ministerstvom spravodlivosti SR, IČO: 00 166 073, Račianska 71, Bratislava, o zaplatenie 59.023,33 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 7.11.2024, č. k. B1-22C/64/2021-171, takto rozhodol: I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. II. Žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. zamietol žalobu, ktorou sa po pripustení zmeny žalobca voči žalovanej titulom nesprávneho úradného postupu a nezákonného rozhodnutia v konaní vedenom na Okresnom súde Čadca pod sp. zn. CA-8C/147/2005 domáha zaplatenia sumy 59.023,33 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo žalovanej sumy od 14.8.2018 do zaplatenia. Žalovanej právo na náhradu trov konania nepriznal (výrok II.). 2. Svoje rozhodnutie s odkazom na čl. 46 ods. 3, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, § 1 písm. a), § 2 písm. a), § 3 ods. 1, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 17 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 30.6.2023, § 13 zák. č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov a vykonané dokazovanie odôvodnil nesplnením zákonných predpokladov pre odškodnenie žalobcu. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že dňa 15.06.2005 podala dcéra žalobcu - navrhovateľka K. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom Č., V. XXXX, návrh proti odporcovi, ktorým bol žalobca, a ktorým sa domáhala uloženia povinnosti žalobcovi od 01.07.2005 prispievať na výživu navrhovateľke mesačne sumou 4.000 Sk do 15. dňa v mesiaci vopred a doplatok za výživné za rok 2004 v sume 56.000 Sk. V predmetnom konaní ÚS SR nálezom sp. zn. IV. ÚS 271/2011, právoplatným dňa 19.06.2013, konštatoval porušenie základného práva K. V. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 8C/147/2005 v období po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 132/2009-45 zo 7.10.2009, za ktoré jej priznal finančné zadosťučinenie v sume 4.000 €. Nálezom sp. zn. I. ÚS 166/2014 ÚS SR konštatoval porušenie základného práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj základného práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 8C/147/2005, za čo mu bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 4.000 eur a súčasne, že nebolo porušené jeho právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 10Co/48/2011 a sp. zn. 7Co/257/2011. Nálezom ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 281/2018 bolo rozhodnuté, že základné právo žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 8C/147/2005 v období po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 166/2014-47 z 13. augusta 2014 porušené boli, za čo mu bolo priznané finančné zadosťučinenie 1.500 eur. Z nálezu ÚS SR sp. zn. I. ÚS 428/2018 z 26.02.2020 mal za preukázané, že základné právo dcéry žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 8C/147/2005 v období po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. IV. ÚS 271/2011-51 z 18.4.2013 porušené boli. Zo žiadosti žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo 14.04.2021 prvoinštančný súd zistil, že žalobca požiadal ministerstvo o prerokovanie nároku na náhradu škody v sume 36.523,33 eura, na čo mu žalovaná v odpovedi zo dňa 15.10.2021 oznámila, že uplatnený nárok neuspokojí. Žiadosť po predbežnom prerokovaní listom z 04.11.2021 žalobca doplnil. Vykonaným dokazovaním bolo tiež preukázané, že NS SR uznesením zo dňa 23.8.2023, sp. zn. 3Cdo/3/2021, právoplatným dňa 02.11.2023, odmietol dovolanie žalobcu podané proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 28.05.2020, sp. zn. 10Co/84/2019, ktorým tento rozsudok súdu prvej inštancie, čiže Okresného súdu Čadca z 28.09.2018, č. k. 8C/147/2015-761, výrokom I. zmenil tak, že žalobca ako odporca bol povinný prispievať na výživu navrhovateľky sumou 60 eur mesačne v období od 7. decembra 2004 do 31. augusta 2006 (podrobné odôvodnenie v bodoch 21. - 22. rozsudku odvolacieho súdu), 80 eur mesačne v období od 1.9.2006 do 31.10.2008, 100 eur mesačne v období od 1.11.2008 do 31.12.2009, 50 eur mesačne v období od 1.11.2010 do 30.06.2010 (podrobné odôvodnenie v bodoch 25 - 29 rozsudku odvolacieho súdu), 25,38 eura mesačne v období od 1.7.2010 do 31.12.2010 (podrobné odôvodnenie v bode 30. rozsudku odvolacieho súdu) a vo zvyšnej časti návrh zamietol. Vo výroku II. povolil odporcovi zaplatiť nedoplatok na výživnom za obdobie od 7.12.2004 do 31.12.2010 v sume 3.023,33 eura v štyroch splátkach po 755,84 eura s tým, že prvá splátka je splatná do 31.12.2020, druhá do 30.4.2021, tretia do 31.08.2021 a štvrtá do 31.12.2021, pričom právo na náhradu trov konania nepriznal žiadnemu z účastníkov (výrok III.). Podľa upovedomenia o začatí exekúcie z 03.07.2023, sp. zn. 141EX 347/23 bola voči žalobcovi ako povinnému na základe rozhodnutia Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 10Co/84/2019 začatá exekúcia na návrh jeho dcéry, ktorá v konaní vystupuje ako oprávnená o vymoženie výživného za obdobie od 07.12.2004 do 31.12.2020 v sume 3.023,33 eura. V konaní nebolo preukázané, že by žalobca uvedenú sumu dcére uhradil, resp. že by táto bola vymožená. Z pripojeného súdneho spisu súd prvej inštancie na návrh žalobcu vykonal dokazovanie oboznámením s listinnými dôkazmi na č. l. 3, 396, 481, 721 a 923 a ostatné listinné dôkazy z predmetného súdneho spisu označené žalobcom v podaní na č. l. 132-133 vyhodnotil súd prvej inštancie ako irelevantné a nadbytočné, nakoľko ich obsah sa netýkal merita veci a úlohou súdu v tomto konaní nebolo preskúmavať vecnú správnosť rozhodnutí vydaných v inom súdnom konaní. Pre nehospodárnosť nevykonal ani viaceré listinné dôkazy navrhnuté žalobcom, a to trestný rozkaz Okresného súdu Čadca sp. zn. 2T/138/2011 (č. l. 41-42), opis účtu 1540481 (č. l. 43), výpis z účtu k 18.3.2008 (č. l. 44), odvolanie A. V. z 1.12.2009 k veci vedenej na Okresnom súde Čadca sp. zn. 8C/59/2003 (č. l. 45), ktoré podľa prvoinštančného súdu nemali súvis so žalovanými nárokmi a neboli spôsobilé preukázať tvrdenia žalobcu týkajúce sa základu nároku a výšky žalovanej náhrady škody a nemajetkovej ujmy. Nakoniec ako dôkaz nevykonal ani rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 4C/88/2010 s odôvodnením, že súd pozná právo a nie je dôvod vykonávať dokazovanie za účelom zistenia práva, keď navrhované rozhodnutie sa netýkalo sporových strán a obsahom by nemohlo prispieť k zisteniu skutkovému stavu veci. Nakoniec pre nadbytočnosť prvoinštančný súd nevykonal dokazovanie ani žalobcom označenými listinnými dôkazmi z pripojeného spisu Okresného súdu Žilina sp. zn. CA-5Er/257/2007, keď exekučné konanie bolo vedené na podklade rozsudku Okresného súdu Čadca z 26.9.2003, sp. zn. 5P/128/2002, t. j. predmetná vec nesúvisela so skutkovými tvrdeniami uvedenými v žalobe a ani namietaným nesprávnym úradným postupu. 3. Aplikáciou relevantnej právnej úpravy na vykonaným dokazovaním zistený skutkový stav veci súd prvej inštancie vyhodnotil žalovaný nárok v celom rozsahu za nedôvodný. Za splnenú považoval podmienku predbežného prerokovania nároku na náhradu škody v zmysle § 15 ods. 1 zák.
č. 514/2003 Z. z. Aj napriek tomu, že žalobca v žiadosti o predbežné prerokovanie uviedol inú sumu istiny ako v žalobe, vzhľadom na uplynutie času šiestich mesiacov od podania žaloby do rozhodnutia súdu, nárok v rozsahu istiny považoval za prerokovaný. Neprerokovanou podľa prvoinštančného súdu však bola časť nároku v rozsahu uplatneného príslušenstva pohľadávky- úroku z omeškania, ktoré si žalobca uplatnil až v podaní zo dňa 7.10.2024, čo bolo jedným z dôvodov pre jeho zamietnutie. Ďalším dôvodom, pre ktorý nebolo možné žalované príslušenstvo pohľadávky priznať, bola nedôvodnosť samotnej žalovanej istiny. Nakoniec žalované úroky z omeškania by podľa prvoinštančného súdu nebolo možné priznať aj z dôvodu, že rozhodnutia o práve na náhradu nemajetkovej ujmy nemožno považovať za deklaratórne rozhodnutia, ale rozhodnutia konštitutívnej povahy, keď právnym dôvodom nemajetkovej ujmy je až rozhodnutie súdu o tom, že takéto právo vzhľadom na okolnosti prípadu priznáva a v určitom rozsahu (viď napr. nález ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 72/2019). Vo vzťahu k obdobiu od 14.8.2018 do dňa vyhlásenia rozhodnutia by nebolo možné úroky z omeškania priznať z dôvodu, že štát môže byť v omeškaní až po predbežnom prerokovaní žiadosti alebo márnom uplynutí 6- mesačnej lehoty podľa § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., nie skôr. Za hmotnoprávne podmienky nároku na náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z. označil preukázanie existencie nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu, vznik škody a existenciu príčinnej súvislosti medzi prvými dvoma predpokladmi s tým, že nepreukázanie čo i len jednej zo zákonných podmienok vedie k zamietnutiu žaloby. 4. K nároku na náhradu škody vo výške 3.023,33 eura s príslušenstvom označenej žalobcom ako skutočná škoda v podobe zameškaného výživného, ktorému mu bolo súdnym rozhodnutím uložené zaplatiť jeho dcére uviedol, že v konaní nebolo preukázané, že by rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10Co/84/2019, na základe ktorého bola voči žalobcovi vedená exekúcia, bol zrušený alebo zmenený pre nezákonnosť, čo je podmienkou pre priznanie tohto nároku podľa § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. Dovolanie podané žalobcom voči označenému rozhodnutiu bolo odmietnuté. Naviac nebolo preukázané ani to, že by žalobcovi v tejto výške vznikla škoda v zmysle § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v podobe skutočnej škody alebo ušlého zisku. Ako dôvodnú vyhodnotil preto námietku žalovanej, v ktorej namietala, že žalobca nepreukázal, že by došlo k zmenšeniu jeho majetku o danú sumu, pretože uvedená suma nebola ani vymožená ani zaplatená. Zhrnúc uvedené vo vzťahu k tomuto nároku žalobca nepreukázal nezákonnosť rozhodnutia a ani vznik škody, v dôsledku čoho preukázanou nebola ani existencia príčinnej súvislosti medzi týmito dvoma predpokladmi. 5. Vo vzťahu k nároku na náhradu škody vo výške 3.500 eur s príslušenstvom odôvodnenému tým, že žalobcovi boli v konaní pred ÚS SR priznané odškodnenia v nižšej výške ako jeho dcére, uviedol, že dokazovaním bolo preukázané, že v súvislosti so zbytočnými prieťahmi v konaní vedenom na Okresnom súde Čadca pod sp. zn. 8C/147/2005 bolo žalobcovi Ústavným súdom SR priznané finančné zadosťučinenie spolu vo výške 5.500 eur (nálezy sp. zn. I. ÚS 166/2014 a sp. zn. IV. ÚS 281/2018) a jeho dcére v sume 9.000 eur (nálezy sp. zn. IV. ÚS 271/2011 a sp. zn. I. ÚS 428/2016). Žalobcom uplatnený rozdiel vo výške 3.500 eur prvoinštančný súd právne kvalifikoval ako ušlý zisk v zmysle § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. Poukázal na to, že podľa súdnej praxe prax (napr. rozhodnutia NS SR so sp. zn. 4Obdo/53/2020, 5Cdo/99/2018, 5MCdo/2/2015, 5Cdo/195/2015, 5MCdo/1/2011, 3Cdo/513/2014, 4Cdo/319/2008, 4MCdo/23/2008) sa ušlý zisk chápe ako ujma spočívajúca v tom, že u poškodeného nedošlo v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa to s ohľadom na pravidelný beh vecí dalo očakávať. Ušlý zisk sa neprejavuje zmenšením majetku poškodeného (úbytkom aktív, ako je tomu u skutočnej škody), ale stratou očakávaného prínosu. Podľa ustálenej súdnej praxe v spore o náhradu škody spôsobenej výkonom verejnej moci je civilný súd oprávnený prejudiciálne vyriešiť otázku, či v žalobe uvedený úradný postup orgánu verejnej moci je nesprávnym úradným postupom v zmysle § 9 ods. 1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z. z. (R 2/2021, uznesenie NS SR z 23.06.2020, sp. zn. 3 Cdo 127/2018). Súd preto prejudiciálne posudzoval, či namietaný úradný postup je alebo nie je nesprávnym úradným postupom. Zákon samotný pojem „nesprávny úradný postup“ nedefinuje. Z obsahu tohto pojmu vyplýva, že podľa konkrétnych okolností toho- ktorého prípadu môže ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomocí určitého orgánu verejnej moci, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Pretože úradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise upraviť do najmenších podrobností, treba správnosť úradného postupu posudzovať i z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje (porov. rozsudky NS SR z 30.06.2010, sp. zn. 5Cdo/126/2009, resp. z 31.05.2011, sp. zn. 6Cdo/115/2010). Prvoinštančný súd pri svojom rozhodovaní zohľadnil aj súdnou praxou stanovené východiská, v zmysle ktorých pokiaľ orgán štátu zisťuje podmienky a predpoklady pre
vydanie rozhodnutia, za tým účelom zhromažďuje podklady (dôkazy), hodnotí zistené skutočnosti, tieto právne posudzuje a pod., ide o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia; prípadné nesprávnosti či vady pri zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia a z hľadiska zodpovednosti štátu môžu byť hodnotené len podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Za nesprávny úradný postup v zmysle uvedeného zákona teda nie je možné považovať pochybenie a nedostatky spočívajúce v tom, že štátny orgán pred svojím rozhodnutím nesprávne vyhodnotil podmienky jeho vydania, a že v dôsledku toho je ním vydané rozhodnutie nesprávne a nemalo byť vydané, prípadne, že malo byť vydané v inej podobe či za iných okolností (v tomto zmysle napr. NS SR u 31.05.2011, sp. zn. 6Cdo/115/2010; z 30.11.2017, sp. zn. 2Cdo/2/2017). Na nezákonnosti nemožno stavať zákonnosť, in concreto na nesprávnom a nezákonnom úradnom postupe nie je možné postaviť zákonné rozhodnutie. Ak je nesprávny úradný postup zavŕšený rozhodnutím, tak toto rozhodnutie by v prvom rade nebolo možné považovať za zákonné, a teda by nebolo možné ponechať ho bez povšimnutia a domáhať sa nároku na náhradu škody len z titulu jemu predchádzajúceho nesprávneho postupu, pretože by tým bol nastolený neúnosný a nezákonný stav, keď by postupom orgánu verejnej moci poškodený subjekt síce akceptoval a riadil sa z nezákonného postupu vzídeným rozhodnutím, avšak súčasne by spochybňoval zákonnosť jemu predchádzajúceho postupu (uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 327/2018 z 19.09.2018). Ústavný súd SR v náleze sp. zn. I. ÚS 166/2014 pritom jasne v odôvodnení uviedol, že zohľadnil pri rozhodovaní, že rozhodoval v iných konaniach aj o dcére žalobcu (koniec bodu 20. odôvodnenia). Ak v danom prípade o finančnom zadosťučinení žalobcu a jeho dcéry právoplatne rozhodol Ústavný súd SR v konaniach vedených pod sp. zn. sp. zn. I. ÚS 166/2014, IV. ÚS 281/2018, IV. ÚS 271/2011 a I. ÚS 428/2016, potom nie je možné vychádzať z toho, že by vydaniu týchto rozhodnutí práve v týchto konaniach (či už z pohľadu žalobcu pre diskrimináciu žalobcu, čo preukázané nebolo) predchádzal nesprávny úradný postup zo strany Ústavného súdu SR. Konania boli zavŕšené vydaním zákonných rozhodnutí, ktoré neboli žiadnym orgánom zmenené ani zrušené (to ani tvrdené nebolo). Žalobca preto nepreukázal, že by v konaniach vedených Ústavným súdom SR pod sp. zn. I. ÚS 166/2014 a IV. ÚS 281/2018, v ktorých žalobca vystupoval ako sťažovateľ, zo strany Ústavného súdu SR došlo k nesprávnemu úradnému postupu tak, ako to predpokladá § 9 ods. 1 zákona č. 514/2004 Z. z., čím je súčasne vylúčené splnenie ostatných zákonom predpokladaných podmienok pre požadované odškodnenie. 6. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 30.000 eur a 25.000 eur žalobca odôvodnil dĺžkou konania vedeného na Okresnom súde Čadca pod sp. zn. CA-8C/147/2005. V konaní bolo preukázané, že predmetné konanie trvalo od 15.6.2005 a vo veci rozhodol vecne Krajský súd v Žiline rozsudkom zo dňa 28.5.2020, čo je obdobie presahujúce 15 rokov. Podľa prvoinštančného súdu ide o dĺžku konania, ktorá v zásade nie je odôvodniteľná skutkovou či právnou stránkou veci, čo sa prejavilo aj dvakrát v nálezoch ÚS SR sp. zn. I. ÚS 166/2014 a sp. zn. IV. ÚS 281/2018, ktorými bol konštatovaný zásah do základného práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a žalobcovi bolo priznané finančné zadosťučinenie. Uviedol tiež, že zbytočné prieťahy v konaní treba považovať za protiprávny stav, v každom okamihu ktorého dochádza k rovnakému porušovaniu práva účastníka konania na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov. Vo vzťahu k obdobiu do právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR so sp. zn. IV. ÚS 281/2018, čiže do 13.08.2018, bolo podľa prvoinštančného súdu nevyhnutné, aby žalobca preukázal podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením s ohľadom na to, že za obdobie od začatia konania pred OS Čadca so sp. zn. 8C/147/2005 do 13.08.2018 bolo dvoma nálezmi Ústavného súdu SR priznané žalobcovi finančné zadosťučinenie. Okrem toho považoval za potrebné zohľadniť, že zásah do základného práva žalobcu konštatoval v týchto nálezoch vo výrokoch už priamo Ústavný súd SR. Žalobca podľa názoru prvoinštančného súdu k uvedenému obdobiu nepreukázal, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, a že je namieste poskytnutie náhrady nemajetkovej ujmy. Vo vzťahu k obdobiu po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR so sp. zn. IV. ÚS 281/2018, čiže od 13.08.2018, bolo nevyhnutné, aby žalobca preukázal podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., jednak, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením a jednak a hlavne, že pri posúdení tejto otázky možno podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia ESĽP, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa
porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Žalobca však v konaní nepreukázal, že by akýkoľvek orgán podľa citovaného ustanovenia učinil záver o porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, o nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo o zbytočných prieťahoch v konaní po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR so sp. zn. IV. ÚS 281/2018, čiže od 13.08.2018, a teda nepreukázal existenciu nesprávneho úradného postupu podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. vo vzťahu k obdobiu po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR so sp. zn. IV. ÚS 281/2018, až do skončenia konania vedeného na OS Čadca pod sp. zn. 8C/147/2005. Pokiaľ sa týka samotnej ujmy, ktorá mala žalobcovi vzniknúť, a ktorej existencia predstavuje ďalšiu podmienku žalovaného nároku, prvoinštančný súd považoval za dôležité v konaní ustáliť, aká ujma (nemajetková) u žalobcu ako poškodeného nastala, a to jednak pre posúdenie toho, či samotné konštatovanie porušenia práva je alebo nie je postačujúce a tiež pre potreby ustálenia výšky prípadnej náhrady tejto ujmy v peniazoch. Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch by potom malo v zásade nastať iba v prípadoch (skutočného) závažného následku na poškodenom so značnou intenzitou zásahu do jeho práv, pričom dôkazné bremeno v súvislosti s preukázaním týchto skutočností bolo na žalobcovi. Žalobcovi vytkol neunesenie dôkazného bremena aj v tomto smere. Nesúhlasil s názorom žalobcu, že pri náhrade nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom treba vychádzať z prezumpcie, že ujma vznikla a túto treba vždy odškodniť. Rozhodnutie veľkého senátu ESĽP vo veci Apicella proti Taliansku (rozsudok z 29.3.2006, sťažnosť č. 64890/01, ods. 93), na ktoré poukazoval žalobca, a ktoré pripustilo ako akceptovateľné, ak zákonodarca zvolí také riešenie, že východiskom pre určenie ujmy môže byť vyvrátiteľná domnienka, že ujma vznikla, nepovažoval v danej veci za aplikovateľné z dôvodu, že slovenský zákonodarca tento prístup prezumpcie v zákone č. 514/2003 Z. z. neprijal. Žalobca síce v konaní tvrdil, že mu ujma vznikla, ale uvádzal to len v nekonkrétnych skutkových tvrdeniach, napríklad, že ide o zničenie jeho rodiny, s dcérou nemá žiaden kontakt, s osobou označenou ako Matúško nemá kontakt od roku 2011, ďalej je to zničenie dobrého mena a vážnosti u spoluobčanov, extrémne dlhé prežívanie strachu, stresov a negatívnych emócií, čo má vplyv na duševné a telesné zdravie (nespavosť, bolenie hlavy), porušenie právnej istoty, totálne zničenie slobody žalobcu. Poukázal na prípady kriminalizácie osoby žalobcu, napr. vo veci vedenej OS Čadca pod sp. zn. CA-1T/114/2004, kde bol obvinený, že neplatil výživné, ďalší prípad je odsúdenie za neplatenie výživného, tretí prípad sa týka opätovného neplatenia výživného. Za neúčinný rozsudok poručenského súdu mu bol odobratý vodičský preukaz. Žalobcu napadli príslušníci Policajného zboru, v dôsledku čoho bol dočasne práceneschopný a tiež sa policajti pokúsili o vraždu žalobcu, ako aj došlo k ďalšiemu incidentu s autom, kedy ho chcel oznamovateľ vo veci vedenej OS Čadca pod sp. zn. CA-1T/114/2004 prejsť autom. Tvrdená ujma však nebola zo strany žalobcu preukázaná žiadnym dôkazom, a preto zostala len v rovine nepreukázaných tvrdení. Žalobca navrhoval ako dôkazy vykonať viaceré listiny, no z nich takáto ujma v nemajetkovej sfére žalobcu preukázaná nebola. Už vôbec nebolo preukázané, že by uvedené následky, ktoré malo podľa žalobcu mať konanie na Okresnom súde Čadca pod sp. zn. 8C/147/2005, mali mať priamu a bezprostrednú príčinu práve v zbytočných prieťahoch v zmienenom konaní. Takisto napríklad žalobca uvádzal spoločenský život, volené funkcie, či kriminalizáciu jeho osoby, ale súdu z dokazovania nevyplynulo, že by zbytočné prieťahy v danom konaní mali priamy vplyv a súvis na spoločenský život žalobcu, či na to, že neuspel vo vzťahu k akejkoľvek volenej funkcii. Dodal, že ak skutočnosti týkajúce sa konania alebo iných konaní žalobcu komunikovali smerom na verejnosť iné osoby a nie súd, potom nejde o zásah majúci pôvod v zbytočných prieťahoch na Okresnom súde Čadca. Záverom súd prvej inštancie poukázal na to, že o vzťah príčinnej súvislosti sa jedná, ak vznikla škoda následkom nesprávneho úradného postupu, teda ak je nesprávny úradný postup a škoda vo vzájomnom pomere príčiny a následku. To znamená, že príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom je daná len vtedy, ak by škoda pri absencii nesprávneho úradného postupu nevznikla, teda musí ísť o priamu (nie len sprostredkovanú) príčinu vzniku nemajetkovej ujmy. Ak by príčinou vzniku ujmy bola iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastane. Pritom nemusí ísť o príčinu jedinú, ale stačí ak ide o jednu z príčin, ktorá sa podieľa na nepriaznivom následku, o ktorého odškodnenie ide, a to o príčinu podstatnú (porov. uznesenie NS SR z 25.05.2011, sp. zn. 5 Cdo 24/2011). Žiadna takáto príčinná súvislosť však podľa názoru prvoinštančného súdu v konaní preukázaná nebola. Žalobca teda nepreukázal splnenie zákonom predpokladaných podmienok ani pre priznanie nároku na zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy v sume 30.000 eur a ani v sume 22.500 eur. Nad rámec nevyhnutnosti dodal, že žalovaný nárok nezodpovedá limitu podľa § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v spojení s § 13 zákona č. 274/2017 Z. z., kedy s ohľadom na to, že namietané zbytočné prieťahy skončili v roku 2020, kedy rozhodol vo veci žalobcu odvolací súd, zákonný limit zodpovedal sume 29.000 eur (t. j. 50 x 580 eur). V sume požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy je preto požadovaný nárok nedôvodný už aj len pre rozpor s citovaným ustanovením. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa zásady úspechu
vyjadrenej v ust. § 255 ods. 1 v spojení s čl. 17 a § 262 CSP a v konaní plne úspešnej žalovanej nárok na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko jej žiadne trovy v konaní nevznikli (R 72/2018, uznesenie NS SR zo dňa 28.2.2018, sp. zn. 7Cdo/14/2018). 7. Proti uvedenému rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie. S odkazom na ust. § 3 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. namietal, že žalovaná sa nemôže zodpovednosti za nezákonné rozhodnutie ako i za nesprávny úradný postup zbaviť, ako sa enormne snaží. S odkazom na princíp právnej istoty tiež poukázal na to, že civilné spory sa prejednávajú a rozhodujú v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou NS SR, ÚS SR a ESĽP a v prípade, ak sa súd od línie odkloní, musí obligatórne a podrobne vysvetliť dôvody, pre ktoré sa od konštantnej súdnej praxe odklonil. Poukázal tiež na to, že pri hodnotení toho, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, je potrebné posudzovať dĺžku konania ako celok, nie preskúmavať jednotlivé fázy konania (napr. rozsudok ESĽP vo veci Bako c/a SR, III. ÚS 505/201, I. ÚS 287/2018, I. ÚS 103/2019, I. ÚS 282/2019), a preto podľa žalobcu má právo za škodu za celé konanie a popri tom je potrebné zohľadniť, že nie je občan druhej alebo tretej kategórie. V ďalšom namietal, že formalizmus do postupu prvoinštančného súdu nepatrí (uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31.1.2024, sp. zn. 5Co/21/2022), nakoľko aj v danom prípade nebola zohľadnená celá dĺžka protiprávneho konania, majetkové pomery dospelého dieťaťa a jeho rodiny a neskúmaná životná úroveň ostatných detí a rodičov, pokus o perzekúciu a zabezpečenie ochrany organizovanej skupiny pri protiprávnom odsúdení sp. zn. CA-2T/90/2006. V intenciách uvedeného označil postup prvoinštančného súdu za nesprávny a v materiálnom právnom štáte neprípustný formalizmus. Poukázal na to, že jeho dcéra sama navrhla konanie zastaviť, čo súd neurobil, pričom späťvzatie späťvzatia nie je možné. Jedná sa preto o jednoznačný dôkaz o zlom úradnom rozhodnutí v zmysle § 6 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z. z., nakoľko súd prekročil svoje právomoci. S poukazom na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave v konaní sp. zn. 4C/88/2010 a základný predpoklad pre spravodlivý proces spočívajúci v rovnakom rozhodovaní rovnakých prípadov namietal, že žiadnym spôsobom nebola určená ani jedna nemajetková ujma podľa § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z., pričom v zmysle predmetného ustanovenia sa výška nemajetkovej ujmy určuje s prihliadnutím na tam uvedené skutočnosti, nie preukazuje, ako si to nesprávne a svojvoľne vysvetlil súd prvej inštancie, lebo je to nemožné a bolo by to inak nevymožiteľné právo. Namietal nevykonanie dôkazov, ako navrhoval v podaní z 11.4.2024, ktoré ak by si súd prvej inštancie preštudoval a vykonal, mal by preukázanú aj nemajetkovú ujmu. Uviedol, že dlhoročné vypýtavanie si údajov o jeho príjme u zamestnávateľov a rôznych úradov a obcí spôsobilo poškodenie jeho dobrého mena, v profesii. Uvedený prípad je podľa žalobcu naviac osobitý v tom, že sa jednalo o organizovanú skupinu. S odkazom na uznesenie NS SR sp. zn. 4Cdo/232/2010 uviedol, že presné vyčíslenie nemajetkovej ujmy nie je možné a rozhodujúcou v tomto smere je úvaha súdu, ktorá samotná podlieha hodnoteniu. Základom úvahy je potom zistenie takých skutočností, ktoré súdu umožnia založiť svoju úvahu na určitom kvalitatívnom posúdení základných súvislostí posudzovaného prípadu. Z pojmu primeranosť možno vyvodiť, že súdu je daná možnosť postupovať individuálne, hodnotiť a posudzovať okolnosti konkrétneho zásahu, prípadne stanoviť ďalšie kritériá na posúdenie každého prípadu. Súd má tak možnosť voľnej úvahy, či za primerané bude považovať len morálne alebo len finančné zadosťučinenie, prípadne obe tieto formy. Aj keď zbytočné prieťahy v neprimerane dlhom trvajúcom exekučnom konaní spôsobujú spravidla jeho účastníkovi nemajetkovú ujmu, je na poškodenom, ktorý sa v civilnom sporovom konaní domáha zaplatenia peňažnej náhrady za túto ujmu, aby preukázal vznik ujmy v jednotlivých oblastiach života, intenzitu zásahu do chránených práv a tiež to, že samo konštatovanie porušenia práv nie je v konkrétnom prípade dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie alebo zmiernenie nemajetkovej ujmy (rozsudky NS SR sp. zn. 6Cdo/17/2010, sp zn. 7Cdo/222/2021). V prejednávanej veci je podľa žalobcu zrejmá existencia nesprávneho úradného postupu počas celej doby konania ako celok, čo súd zle vyhodnotil podľa § 6 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z. z., nakoľko Okresný súd Čadca prekročil svoje právomoci, keď nezastavil konanie na návrh jeho dcéry, lebo nezastaviť konanie mu zákon neumožňuje. Jednoznačnou podľa žalobcu je aj príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom, nezákonným rozhodnutím a vznikom majetkovej a nemajetkovej ujmy a súdom prvej inštancie len formalisticky nebola uznaná. Ak súd ani štát nechápe a nerozumie exekučnému konaniu po vydaní upovedomenia, čo bude nasledovať, dôsledok protiprávnych tiarch, ako inak možno preukázať priamu škodu a nepriamu škodu, nemajetkovú ujmu, ide pritom o jednoznačnú záležitosť. Rovnako ak súd ani štát nechápe a nerozumie rovnosti strán pred súdom, keď ÚS SR prizná rozdielne zadosťučinenie, potom sa musí jednať o škodu žalobcu a samozrejme na základe diskriminácie na základe pohlavia alebo rodinného postavenia. Ak súd nechápe a nerozumie konštatovaniu porušenia
jeho práv pri takomto masívnom zásahu do jeho cti, dobrého mena... a neuzná jeho nárok, jedná sa opäť o formalizmus v justícii, aby sa štát zbavil svojej zodpovednosti. Ak by súd vykonal žalobcom navrhované dôkazy, potom by zistil nemajetkovú ujmu a stačilo iba, aby postupoval súd tak, ako uviedol na prvom pojednávaní, čo nespravil. Záverom poukázal aj na to, že na prvom pojednávaní súd uviedol existenciu judikátu, ktorým pri obdobnom konaní bola priznaná nemajetková ujma, ale v rozsudku táto rozhodujúca skutočnosť nie je ani spomenutá. Vyslovil domnienku, že v danej veci zrejme došlo k porušeniu jeho procesného práva do takej miery, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu. 8. Žalovaná sa na výzvu súdu v súdom stanovenej lehote písomne nevyjadrila. 9. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je nedôvodné. 10. V prejednávanej veci súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal splnenie všetkých zákonom stanovených podmienok pre úspešné uplatnenie žalovaných nárokov uplatnených titulom nezákonného rozhodnutia a nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v zbytočných prieťahoch v konaní, ku ktorým malo dôjsť v konaní vedenom na Okresnom súde Čadca pod sp. zn. CA-8C/147/2005. Z obsahu do značnej miery všeobecne štylizovaného odvolania odkazujúceho na právno- teoretické východiská zhrnuté v žalobcom citovaných rozhodnutiach súdov v iných veciach (pozn. odvolacieho súdu bez znalosti a opisu skutkového a procesného stavu týchto vecí) odvolací súd vyvodil, že žalobca prvoinštančnému súdu vytýka nevykonanie ním navrhovaného dokazovania, nesprávne právne posúdenie veci a prílišný formalizmus pri aplikácii dotknutej právnej úpravy a porušenie práva na spravodlivý súdny proces. Týmito odvolacími dôvodmi a námietkami bol odvolací súd viazaný a len v ich medziach mohol podrobiť napadnutý rozsudok odvolaciemu prieskumu. 11. Vo vzťahu k námietke nesprávnej právnej interpretácie relevantných ust. zák. č. 514/2003 Z. z. odvolací súd uvádza, že právnym posúdením možno rozumieť činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétne právnu normu na zistený skutkový stav. Podľa rozhodovacej činnosti odvolací dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. h) CSP môže byť daný použitím nesprávnej právnej normy alebo aplikáciou správnej právnej normy, ktorú súd nesprávne interpretoval alebo napokon použitím správnej právnej normy a jej správnej interpretácie, ale jej nesprávnej aplikácie na zistený skutkový stav veci (viď napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 2MCdo/4/2009). Žalobca v predmetnej veci bližšie nekonkretizoval odvolaciu námietku nesprávneho právneho posúdenia veci, t. j. bližšie nešpecifikoval pochybenie súdu prvej inštancie pri použití, interpretácii alebo aplikácii konkrétnej právnej normy na skutkový stav, toto všeobecne považoval za nesprávne a príliš formalistické. Odhliadnuc od uvedeného odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia zák. č. 514/2003 Z. z. v znení dopadajúcom na danú vec, ktoré aj správne vyložil a aj napriek subjektívnemu presvedčeniu žalobcu nedopustil sa žiadneho omylu v aplikácii práva. Žiadna z myšlienkových úvah prezentovaných súdom prvej inštancie na odôvodnenie prijatých záverov sa nedostala do rozporu so žalobcom v odvolaní uvedenými teoreticko- právnymi východiskami. Pokiaľ žalobca namietal príliš formalistický prístupu zo strany prvoinštančného súdu pri posudzovaní splnenia podmienok nároku na náhradu škody spôsobenej orgánom verejnej moci odvolací súd poukazuje na rozhodovaciu činnosť ÚS SR, v ktorej zdôrazňuje, že ústavné právo na odškodnenie garantované čl. 46 Ústavy SR nemá absolútnu povahu, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady jeho uplatnenia (viď napr. rozhodnutia vo veciach sp. zn. III. ÚS 361/2009, I. ÚS 430/2011, III. ÚS 155/2011, IV. ÚS 159/2012, II. ÚS 570/2013 a iné). Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci je normatívne upravená v zák. č. 514/2003 Z. z. a ako zdôraznil NS SR v uznesení zo dňa 28.05.2020, sp. zn. 6Cdo/184/2018 nemá povahu všeobecného inštitútu, ktorý by ako jediný reparoval všetky potencionálne škody vzniknuté poškodenému subjektu v súvislosti s výkonom verejnej moci orgánmi verejnej moci. Pokiaľ žalobca v súvislosti s namietaným formalizmom poukazoval na uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31.1.2024, č. k. 5Co/21/2022-166, odvolací súd uvádza, že z úradnej činnosti mu je známe, že výčitka formalistického prístupu súdu v danej veci zo strany odvolacieho súdu smerovala voči obsahovému posudzovaniu obsahu žaloby, t. j. čo do procesnoprávnej roviny a vymedzenia žalovaného nároku, t. j. netýkala sa samotného posudzovania hmotnoprávnych predpokladov nároku na náhradu škody
podľa zák. č. 514/2003 Z. z. a unesenia dôkazného bremena v spore. S prihliadnutím na uvedené súd prvej inštancie z dotknutej právnej úpravy správne atrahoval obligatórne podmienky pre založenie zodpovednosti žalovanej, a to predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody podľa § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., existenciu nezákonného rozhodnutia/ nesprávneho úradného postupu, vznik škody a príčinnú súvislosť medzi spôsobenou škodou a nesprávnym úradným postupom, ktorých splnením sa v konaní zaoberal. Správne vyhodnotil aj rozloženie dôkazného bremena v spore, keď konštatoval, že žalobcu v konaní zaťažovalo dôkazné bremeno preukázania splnenia všetkých zákonných predpokladov pre priznanie nároku na náhradu uplatnenej majetkovej a nemajetkovej ujmy. Pokiaľ sa týka nárokov na náhradu skutočnej škody vo výške 3.023,30 eura a ušlého zisku v sume 3.500 eur správne súd prvej inštancie dospel k záveru o absencii právneho základu týchto nárokov. Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10Co/84/2019, na základe ktorého bolo vedené konanie na vymoženie sumy 3.023,30 eura nepredstavuje nezákonné rozhodnutie v zmysle § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z.. Nezákonnosť tohto rozhodnutia nebola konštatovaná ani v žalobcom iniciovanom dovolacom konaní, keď dovolanie voči nemu bolo uznesením NS SR zo dňa 23.8.2023, sp. zn. 3Cdo/3/2021 odmietnuté. Uvedený záver platí aj vo vzťahu k námietke žalobcu, ktorý zo skutočnosti, že konanie nebolo zastavené, ale bolo meritórne rozhodnuté, nesprávne vyvodil existenciu nesprávneho úradného postupu. Ako správne a s odkazom na v tomto smere ustálenú rozhodovaciu prax uviedol súd prvej inštancie v ods. 53. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, za nesprávny úradný postup nemožno považovať nedostatky, resp. pochybenia spočívajúce v tom, že štátny orgán pred svojim rozhodnutím nesprávne vyhodnotil podmienky jeho vydania, a že v dôsledku toho bolo vydané rozhodnutie nesprávne, alebo že by nemalo byť vydané. Pokiaľ preto žalobca nárok odôvodňoval aj tým, že konanie vedené na Okresnom súde Čadca sp. zn. CA-8C/147/2005 malo byť zastavené a nie meritórne rozhodnuté, právny základ tohto nároku je v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. potrebné kvalifikovať ako nezákonné rozhodnutie, nie nesprávny úradný postup. Ako už bolo uvedené, predmetné rozhodnutie nespĺňa atribúty opodstatňujúce odškodnenie podľa zák. č. 514/2003 Z. z. a nemôže byť právnym základom pre požadované odškodnenie. Naviac ako správne poukázal súd prvej inštancie, že žalobca ani nepreukázal zmenšenie jeho majetku o túto sumu, t. j. existenciu skutočnej škody ako ďalšieho zákonného predpokladu pre úspešné uplatnenie žalovaného nároku. Absenciu právneho základu pre odškodnenie súd prvej inštancie správne vyvodil aj vo vzťahu k žalobcom uplatnenému nároku na zaplatenie sumy 3.500 eur predstavujúcej rozdiel medzi finančným odškodnením priznaným za prieťahy v konaní vedenom na Okresnom súde Čadca sp. zn. CA-8C/147/2005 Ústavným súdom SR žalobcovi a jeho dcére, ako účastníkom označeného súdneho konania. Žalobca nepreukázal nesprávny úradný postup Ústavného súdu SR pri rozhodovaní o ústavných sťažnostiach a pokiaľ namietal nesprávnu, resp. neadekvátnu výšku Ústavným súdom SR priznaného odškodnenia vychádzajúc z komparácie s odškodnením priznaným jeho dcére, je potrebné uviesť, že všeobecnému súdu v konaní o nároku uplatnenom podľa zák. č. 514/2014 Z. z. neprináleží preskúmavať vecnú správnosť rozhodnutí vyšších súdnych inštancií a revidovať ich závery. Žalobcom označené nálezy ÚS SR, ktorými mu malo byť priznané odškodnenie v nižšej výške ako by očakával podľa nálezov priznávajúcich odškodnenie jeho dcére, rovnako tak nepredstavujú nezákonné rozhodnutia v zmysle § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. a na takto žalobcom vymedzených skutočnostiach (rozdielne rozhodnutie o výške finančného odškodnenia voči ďalšej účastníčke konania) nemožno zakladať právnu opodstatnenosť a žalovateľnosť nároku na náhradu škody. Okrajovo odvolací súd uvádza, že priznanie finančného zadosťučinenia v konaní o ústavnej sťažnosti a jeho výška sú determinované individuálnymi okolnosťami zohľadňovanými voči každému sťažovateľovi osobitne (vrátane rozsahu a odôvodnenia finančného zadosťučinenia sťažovateľom a prípadného vplyvu sťažovateľa na priebeh a dĺžku súdneho konania). Právna úprava nezakladá nárok na priznanie odškodnenia voči dvom účastníkom totožného súdneho konania (sporovým stranám) v rovnakej výške a len táto skutočnosť sama o sebe nenasvedčuje ani záveru o nerovnom zaobchádzaní. 12. Pokiaľ sa týka žalobcom uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v súvislosti s nesprávnym úradným postupom, súd prvej inštancie správne z ust. zák. č. 514/2003 Z. z. vyvodil, že žalobcu v konaní zaťažovalo dôkazné bremeno preukázania nielen samotnej existencie nesprávneho úradného postupu, ale aj toho, že v prípade žalobcu samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, závažnosti následkov nesprávneho úradného postupu vzniknutých žalobcovi v súkromnom živote a v spoločenskom uplatnení a okolností, na ktoré súd v zmysle § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. prihliada pri určení výšky finančného odškodnenia nemajetkovej ujmy. Neobstojí námietka žalobcu, že súd prvej inštancie neposudzoval celé konanie ako celok, keď v ods. 58. uviedol, že dĺžka konania dosahujúca 15 rokov nie je odôvodniteľná ani skutkovou a právnou náročnosťou
veci a túto ako neprimeranú vyhodnotil aj ÚS SR v dvoch nálezoch, v ktorých konštatoval porušenie práva žalobcu podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. Správne však súd prvej inštancie vychádzal z toho, že preukázanie nesprávneho úradného postupu je v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. len jednou z podmienok pre odškodnenie žalobcom tvrdenej nemajetkovej ujmy. Normatívna právna úprava ex lege nezakladá nárok na odškodnenie imateriálnej ujmy v prípade zistenia nesprávneho úradného postupu a nezakladá paušálny nárok pre osoby dotknuté nesprávnym úradným postupom, ako sa nesprávne domnieva žalobca. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že v zmysle § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. sa neodškodňuje každá nemajetková ujma, ktorá vznikne dotknutej osobe nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci, ale len ujma kvalifikovaná, t. j. ujma značnej intenzity. Súd pri posudzovaní tohto nároku vyhodnocuje závažnosť následkov vzniknutej ujmy na súkromný, pracovný a spoločenský život poškodeného, s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu, na jeho osobu, prostredie, v ktorom žije a pracuje, a ktoré musí mať v konaní bezpečne preukázané. Správne súd prvej inštancie žalobcovi v súvislosti s uplatnenou náhradou nemajetkovej ujmy vytkol, že tento nárok oprel o ničím nepreukázané, nepodložené a všeobecné tvrdenia o zničení rodiny, dobrého mena a vážnosti v spoločnosti, pociťovanie strachu, stresu a negatívnych emócií, na preukázanie ktorých nenavrhol vykonať žiadne relevantné dokazovanie, a to aj napriek tomu, že žalovaná tieto skutkové tvrdenia sporovala. Negatívne následky, ku ktorým malo dôjsť v jeho súkromnom živote opísal zovšeobecňujúcu, bez akejkoľvek konkretizácie, čo nemožno pre účely priznania náhrady nemajetkovej ujmy považovať za dostatočné. Uvedené platí o to viac, že žalobca už bol za prieťahy v konaní odškodnený Ústavným súdom SR, a preto bolo jeho úlohou v konaní preukázať, že ani samotné konštatovanie porušenia jeho ústavných práv ÚS SR a finančné odškodnenie ním priznané, nie je dostatočným odškodnením, z čoho správne vychádzal aj súd prvej inštancie. Dôvodne preto uzavrel, že žalobca v konaní nepreukázal existenciu tvrdenej nemajetkovej ujmy a jej príčinnú súvislosť s namietaným nesprávnym úradným postupom. Odvolacia argumentácia žalobcu, v ktorej namietal, že v zmysle § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. sa výška nemajetkovej ujmy určuje a nie preukazuje s prihliadnutím na zákonodarcom označené okolnosti, vychádza zo subjektívnej, nelogickej a účelovej interpretácie uvedeného ustanovenia. Žalobcom prezentovaný výklad by viedol k absurdnému a základné princípy sporového konania popierajúcemu záveru, že v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2013 Z. z. stačí poškodenému zovšeobecňujúco tvrdiť, že nesprávny úradný postup/ nezákonné rozhodnutie viedol/viedlo k vzniku nemajetkovej ujmy a osvojac si v konaní sporované a ničím nepodložené tvrdenia poškodeného by všeobecný súd mal bez zistenia a preukázania skutočností uvedených v § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. ustáliť primeranú výšku relutárneho odškodnenia. Avšak ak má byť podľa požiadaviek súdnej praxe ako aj sporových strán úvaha súdu o výške relutárnej náhrady preskúmateľná, musí byť podložená konkrétnymi skutočnosťami (viď exemplifikatívne vymedzené v ust. § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z.), ktorých uvedenie a preukázanie zo strany žalobcu absentovalo. Nemožno súhlasiť so žalobcom ani v tom smere, že požiadavka preukázania nemajetkovej ujmy a samotným zákonodarcom označených okolností podstatných pre posúdenie výšky relutárnej satisfakcie vedie k nevymožiteľnosti práva, keď v súdnej praxi nie je ničím výnimočné riadne preukazovanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vzniknutej v osobnostnej sfére poškodeného napr. výsluchom samotného žalobcu, svedkov reflektujúcich negatívne následky v jeho súkromnom, pracovnom živote a spoločenskom uplatnení. Pokiaľ žalobca argumentoval odcudzením s rodinou v príčinnej súvislosti s označeným konaním či zničením dobrého mena a vážnosti u spoluobčanov, tak existencia takýchto následkov (pokiaľ nie je založená len na subjektívnom prežívaní žalobcu), sa musela prejaviť vo vonkajšom svete. Opomenúť nemožno absenciu dôkazov preukazujúcich aj priamu príčinnú súvislosť žalobcom tvrdených negatívnych následkov s nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Čadca v konaní sp. zn. CA-8C/147/2005. Sám žalobca v konaní poukazoval aj na iné rozhodnutia vrátane rozhodnutí vydaných v trestnom konaní, ktoré by rovnako mohli mať za následok vznik tvrdenej nemajetkovej ujmy. Potrebné je tiež zdôrazniť, že ani samotný objektívny charakter zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci žalobcu ako poškodeného nezbavuje povinnosti preukázať nielen právny základ tohto nároku, t. j. existenciu nesprávneho úradného postupu/nezákonného rozhodnutia, ale aj skutočnosti rozhodujúce pre ustálenie jej výšky. Za situácie, kedy žalovaná v konaní sporovala skutkové tvrdenia žalobcu v súvislosti s nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy, bolo povinnosťou žalobcu v kontradiktórnom sporovom konaní nielen tvrdiť, ale aj preukázať následky v jeho osobnostnej sfére a ich priamu a bezprostrednú príčinnú súvislosť s namietaným nesprávnym úradným postupom. Z uvedeného dôvodu nemožno ako prekvapivé označiť zamietnutie nárokov na náhradu nemajetkovej ujmy s poukazom na prvoinštančným súdom vyslovený a normatívne nezáväzný predbežný právny názor, v ktorom súd prvej inštancie uviedol, že vzhľadom na samotnú dĺžku konania sa aj v zmysle súdnej praxe javí nárok v tejto časti daný (obdobne viď ods. 58. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia), no zároveň súčasne dodal, že je na žalobcovi, aby preukázal
rozsah tvrdenej nemajetkovej ujmy a okolnosti odôvodňujúce jej výšku. K tomu však zo strany žalobcu v prvoinštančnom (a ani v odvolacom) konaní nedošlo, a preto nebolo možné vyhovieť ani tejto časti žalovaného nároku. 13. K námietke nevykonania žalobcom navrhovaných dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e) CSP) odvolací súd vo všeobecnosti uvádza, že dokazovanie predstavuje zákonom upravený postup súdu a sporových strán, na základe ktorého súd získava potrebné penzum podstatných skutkových poznatkov o predmete sporu. Vyhodnotenie potenciálnej relevancie navrhovaných dôkazov, ako aj prípustnosti ich vykonania prináleží súdu, ktorý nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania (§ 185 ods. 1 CSP). Súd je tým subjektom, ktorý v spore určuje, čo sa bude dokazovať, ako bude dokazovanie prebiehať, ktoré skutočnosti považuje za preukázané, a ktoré dôkazy vykoná. Ústavný súd SR opakovane vo svojej rozhodovacej činnosti zdôrazňuje, že do obsahu práva na spravodlivé súdne konanie nepatrí povinnosť súdu vykonať všetky stranou navrhované dôkazy (napr. uznesenia zo dňa 08.10.1997, sp. zn. I. ÚS 64/1997, zo dňa 18.12.1997, sp. zn. I. ÚS 98/1997, zo dňa 31.08.2004, sp. zn. IV. ÚS 252/2004). Nevykonanie dôkazov je však súd z hľadiska nárokov kladených na meritórne rozhodnutie povinný v zmysle § 220 ods. 2 CSP odôvodniť. Spravidla súd nevykoná dôkazy, ktoré nie sú spôsobilé preukázať skutočnosti predpokladané skutkovou podstatou príslušnej právnej normy, t. j. rozhodné pre hmotnoprávne posúdenie veci, príp. dôkazy smerujúce k preukázaniu skutočnosti už preukázanej iným dôkazom. Súd musí pristupovať k vyhodnocovaniu návrhov na vykonanie dokazovania citlivo a zodpovedne, nakoľko rozsah dokazovania má vplyv nielen na výsledok sporu, ale aj dĺžku konania a nemal by viesť k neúmernému predlžovaniu konania a odďaľovaniu stavu právnej istoty. Musí pritom dbať na to, aby nevylúčil taký dôkaz, ktorý má potenciál preukázať rozhodný skutkový poznatok tvrdený stranou sporu, ak tento nebude preukázaný iným dôkazom. Ak by súd vylúčil z dokazovania takýto dôkaz spôsobilý priniesť ďalšie relevantné skutkové zistenia, a ktorého vykonanie by bolo prípustné, zakladalo by to odvolací dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. e) CSP, nakoľko takýmto postupom by súd sťažil dôkaznú pozíciu sporovej strany, čo môže nespravodlivo rezultovať v neunesení dôkazného bremena a neodôvodnene sa vzďaľuje od želanej a možnej miery zistenia skutkového stavu. 14. V prejednávanej veci žalobca svoje dôkazné návrhy obmedzil na oboznámenie s označenými listinnými dôkazmi. Súd prvej inštancie v rámci dokazovania oboznámil len časť týchto listinných dôkazov majúc za to, že vo zvyšnej časti nie je žalobcom navrhované dokazovanie spôsobilé preukázať rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa základu žalovaných nárokov a výšky náhrady škody a nemajetkovej ujmy. Aj napriek tomu, že žalobca v odvolaní riadne nekonkretizoval, ktoré z nevykonaných dôkazov mali podľa neho preukázať dôvodnosť žalovaných nárokov, odvolací súd uvádza, že sa plne stotožňuje s efektívnym a hospodárnym postupom prvoinštančného súdu pri vykonávaní dokazovania, keď žiaden zo žalobcom označených listinných dôkazov nie je spôsobilý mu privodiť ani čiastočný úspech v konaní. Žalobca označil a predložil množstvo dôkazov (viď ods. 12.- 15. odôvodnenia prvoinštančného rozsudku), ktoré sa priamo netýkajú žalovaných nárokov tak, ako ich skutkovo vymedzil a selektívny prístup prvoinštančného súdu bol v danom prípade plne v súlade so zásadou hospodárnosti konania vyjadrenou v čl. 17 CSP a nezaložil odvolací dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. e) CSP. Žalobca v odvolaní neoznačil žiaden konkrétnych dôkaz a rozhodujúcu skutočnosť z neho vyplývajúcu, ktorá by mala podstatný vplyv pre meritórne rozhodnutie súdu v danej veci. Naviac ako už odvolací súd uviedol, čo do majetkovej škody súd prvej inštancie správne nárok vyhodnotil ako plne nedôvodný pre absenciu samotného právneho základu nároku (nezákonného rozhodnutia, nesprávneho úradného postupu), čo je samo o sebe dôvodom pre zamietnutie žaloby a tento záver nemôžu ovplyvniť žiadne zo žalobcom navrhovaných dôkazov. Pokiaľ sa týka nároku na náhradu nemajetkovej ujmy titulom nesprávneho úradného postupu súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca v konaní nepreukázal, že iba samotné konštatovanie porušenia práva Ústavným súdom SR a ním priznané finančné odškodnenie nie je dostatočným zadosťučinením, vznik ujmy, existenciu žalobcom tvrdených následkov na súkromnom a pracovnom živote a v jeho osobnostnej sfére a príčinnú súvislosť tvrdených následkov s nesprávnym úradným postupom v podobe prieťahov v konaní a neprimeranej dĺžky konania. Žiaden zo žalobcom v podaní zo dňa 11.4.2024 (č. l. 132- 133) navrhovaných a prvoinštančným súdom nevykonaných listinných dôkazov sa však netýka žalobcom tvrdených následkov v jeho súkromnom živote, osobnostnej sfére či spoločenskom uplatnení, posúdenie existencie a závažnosti ktorých je podľa § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. jedným z predpokladov pre určenie výšky nemajetkovej ujmy. Ani v tomto smere preto žalobcom navrhované dokazovanie nebolo spôsobilé ovplyvniť súdom prvej inštancie konštatovaný neúspech žalobcu v konaní.
15. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal aj nerovný prístup prvoinštančného súdu k jeho osobe, odvolací súd uvádza, že z obsahu súdneho spisu a ani zo zvukových záznamov z pojednávaní v danej veci nezistil žiadne skutočnosti objektívne spôsobilé vyvolať zdanie zaujatosti zo strany prvoinštančného súdu. Rovnako odvolací súd nezistil, že by sa prvoinštančné rozhodnutie v žalobcom napadnutých záveroch týkajúcich sa otázky dokazovania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy dostalo do kolízie s rozhodovacou praxou vyšších súdnych autorít či jeho predbežným právnym názorom, naopak súd prvej inštancie reflektoval na žalobcom v odvolaní označené právno- teoretické východiská, v intenciách ktorých posudzoval konkrétne okolnosti prejednávanej veci. Žalobca v odvolaní nekonzistentne, útržkovite a značne chaoticky poukazuje na viaceré východiská, z ktorých vychádzal aj súd prvej inštancie (napr. že nepreukázanie negatívnych následkov protiprávneho konania žalujúcou stranou vedie k záveru o neunesení dôkazného bremena a nepriznaniu finančného zadosťučinenia, že úvaha súdu o výške finančného odškodnenia nemajetkovej ujmy musí byť preskúmateľná a iné), tieto neaplikuje, resp. nesprávne aplikuje na okolnosti prejednávanej veci a pravdepodobne pre negatívne skúsenosti s konaním vedeným Okresným súdom Čadca pod sp. zn. CA-8C/147/2005 a z toho prameniacu nedôveru v slovenský justičný systém, sa uchýlil k produkovaniu nepodložených špekulácií o krytí organizovanej skupiny angažujúcej sa v jeho prípade a bezdôvodným atakom na konajúci súd, ktoré by aj pri subjektívnom presvedčení o nesprávnosti napadnutého rozhodnutia a rešpektovaní práva na prístup k odvolaciemu konaniu nemali byť obsahovou súčasťou odvolacej argumentácie. Vo vzťahu k námietke rozdielneho rozhodovania v rovnakých veciach žalobca nekonkretizoval žiadne rozhodnutie súdu vyššej inštancie, ktoré by na základe totožného alebo obdobného skutkového a procesného stavu vyvodilo iný záver. Možno potom uzavrieť, že na základe týchto žalobcom vymedzených dôvodov nedošlo ani k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces (odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP. 16. Záverečný poukaz odvolacieho súdu smeruje k skutočnosti opakovane vyjadrovanej v rozhodnutiach Ústavného súdu SR, v zmysle ktorej všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva vo svojej rozhodovacej praxi pripomína, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21.1.1999) a nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29.5.1997, Higgins c. Francúzsko z 19.2.1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29.4.1993, II. ÚS 410/06). 17. Vzhľadom na vyššie uvedené, keď súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania vyvodil správne skutkové závery, na dostatočne zistený skutkový stav aplikoval príslušné zákonné ustanovenia a vec správne právne posúdil, odvolací súd prvoinštančný rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. 18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa zásady úspechu vyjadrenej v ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 CSP. V odvolacom konaní plne úspešnej žalovanej nepriznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko jej žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli. 19. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).