Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 9Co/35/2025 1122212367 23. 10. 2025 JUDr. Roman Huszár ECLI:SK:KSBA:2025:1122212367.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členov senátu JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci žalobkyne : Union zdravotná poisťovňa, a.s., Karadžičova 10, Bratislava, IČO : 36 284 831, zastúpená JUDr. Ľudmila Jurčová, advokátka, Hodžovo námestie 2A, Bratislava, proti žalovanej : ČSOB Poisťovňa, a.s., Žižkova 11, Bratislava, IČO: 31 325 416, o zaplatenie 736,44 € s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV sp. zn. B1-10C/78/2022-119 zo dňa 30. septembra 2024, takto rozhodol: Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie mení tak, že to žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni sumu 736,44 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 7,5% ročne od 28.12.2022 do zaplatenia v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobkyňa má voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol, žalobu ktorou žalobkyňa žiadala, aby súd zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy 736,44 € spolu s príslušenstvom na tom skutkovom základe, že v dôsledku dopravnej nehody zo dňa 11.07.2021 boli na liečbu poistenca žalobkyne, pani D. H., vynaložené liečebné náklady za poskytnutú zdravotnú starostlivosť. Zároveň rozhodol, že žalovanej vo vzťahu k žalobkyni priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu sto percent (100 %). 1.1. Vo svojom rozhodnutí opísal zistený skutkový stav (pozri odsek 10. odôvodnenia napadnutého rozsudku) a svoje rozhodnutie súd prvej inštancie po právnej stránke odôvodnil ustanoveniami § 6 ods.1,písm.d/ zákona č. 581/2004 Z.z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len "zákon č. 581/2004 Z.z.“), § 9 ods. 7, písm. c/ zákona č. 580/2004 Z.z. o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení zákona č. 95/2002 Z.z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 718/2004 Z.z. (ďalej len „ zákon č. 580/2004 Z.z.“) § 4 ods. 2, písm. a/, § 4 ods. 3, § 15 ods.1 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 381/2001 Z.z.“), § 8 ods.1 zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov osoba, § 415, § 441 Občianskeho zákonníka, keď konštatoval, že medzi stranami sporu nebola sporná výška uplatneného nároku žalobkyňou voči žalovanej ani tá skutočnosť, že motorové vozidlo, pri vedení ktorého došlo k dopravnej nehode a k zraneniam poistenej žalobkyne, bolo povinne zmluvne poistené žalovanou. Sporným v konaní bol však uplatnený nárok ako taký, keď žalovaná jednoznačne, vzhľadom na zistený skutkový stav uviedla, že poistená žalobkyne sa 50 % mierou spoluzavinenia podieľala na vzniku jej zranení, ktoré utrpela v dôsledku dopravnej nehody, ktorú dňa 11.07.2021 spôsobil vodič pri vedení motorového vozidla povinne zmluvne poisteného u žalovanej. 1.2. Súd prvej inštancie mal zato, že žalovaná v rámci likvidácie poistnej udalosti správne ustálila výšku spoluzavinenia poškodenej - poistenca žalobkyne na 50 %. Žalovaná žalobkyni v rámci poskytnutia
poistného plnenia zaplatila polovicu liečebných nákladov vynaložených žalobkyňou, ktoré zaplatila zdravotnému zariadeniu, v ktorom bola poistenkyňa žalobkyne ošetrená, potom čo utrpela zranenia v dôsledku dopravnej nehody, spôsobenej vodičom pri vedení motorového vozidla povinne zmluvne poisteného žalovanou. Súd žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol s tým, že súd sa nestotožnil s argumentáciou žalobkyne z dôvodu, že súd má za to, že aj pri posudzovaní regresného nároku zdravotnej poisťovne treba skúmať spoluzavinenie poškodeného - poistenca žalobkyne majúce za následok obmedzenie zodpovednosti vodiča motorového vozidla, ktoré bolo povinne zmluvne poistené u žalovanej - poisťovni, ktorá má poskytnúť žalobkyni peňažné plnenie len v rozsahu zákonom vymedzenom a preukázanom žalobkyňou. Spoluzodpovednosť poškodeného podľa ustanovenia § 441 Občianskeho zákonníka je daná, ak škoda vznikla tiež následkom úkonu poškodeného. Pritom nemusí ísť o jedinú príčinu, ale stačí, ak ide o jednu z príčin, ktorá sa podieľala na vzniku škody alebo zväčšenia rozsahu škody, o ktorej odškodnenie ide. Žalovaná pri likvidácii škodovej udalosti ustálila spoluzodpovednosť poškodenej -poistenkyne žalobkyne vo vzťahu k rozsahu poškodenia jej zdravia jej konaním na 50%, keďže v čase dopravnej nehody nebola pripútaná bezpečnostným pásom vo vozidle, čím porušila svoju povinnosť v zmysle ustanovenia § 8 ods. ods. 1 zákona číslo 8/2009 Z.z. Porušenie povinnosti poistenou žalobkyne je preukázané v rámci šetrenia škodovej udalosti príslušným Okresným dopravným inšpektorátom v Senci, z obsahu Relácie dopravnej polície o priebehu dopravnej nehody. Taktiež žalovaná postupovala správne, keď rozsah spoluzavinenia na poškodení zdravia poistenej žalobkyne ustálila aj vo vzťahu ku skutočnosti, že poistená žalobkyne si sadla do motorového vozidla majúc vedomosť o tom, že vodič motorového vozidla bol pod vplyvom alkoholu pri jeho vedení. Z obsahu listinných dôkazov predložených žalovanou v konaní je preukázané, že vodič motorového vozidla v čase vzniku dopravnej nehody mal v krvi 1,35‰ alkoholu, čo je opitosť jednoznačne rozpoznateľná. 1.3. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodnutí vychádzal z uznesenia Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8Co/109/2017, zo dňa 28.12.2017, ktorý vo svojom uznesení konštatoval, že už Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutiach sp. zn. 2Cdo/91/2003, sp .zn. 5Cdo/71/2003 sa vyjadroval k podstate sporu, ktorý bol skutkovo totožným so sporom ako v prejednávanej veci. Odvolací súd konštatoval, že zdravotná poisťovňa, čiže žalobkyňa, má nárok na úhradu nákladov poskytnutej zdravotnej starostlivosti v súvislosti s poškodením zdravia svojho poistenca voči tretej osobe len v prípade, ak k úrazu alebo inému poškodeniu zdravia u poistenca došlo jej zavineným protiprávnym konaním. Odvolací súd v rozhodnutí uviedol, že ak zdravotnej poisťovni vznikli v súvislosti s poškodením zdravia - úrazom poistenca náklady na zdravotnú starostlivosť, avšak úraz alebo poškodenie zdravia poistenca neboli zapríčinené zavineným protiprávnym konaním tretej osoby, nemá zdravotná poisťovňa regresné právo na náhradu nákladov poskytnutej zdravotnej starostlivosti. V tomto kontexte odvolací súd konštatoval, že tretia osoba má povinnosť nahradiť náklady súvisiace s poškodením zdravia poistenca zdravotnej poisťovne len v takom rozsahu, v akom je jej zavinené protiprávne konanie v príčinnej súvislosti s poškodením zdravia či úrazom poistenca. V rozsahu, v akom sa na vzniku nákladov zdravotnej starostlivosti podieľali iné okolnosti, prípadne v akom rozsahu boli spôsobené spoluzavinením poistenca tretia osoba nezodpovedá. Odvolací súd konštatoval, že v súvislosti s úrazom alebo poškodením zdravia poistenca tretími osobami treba skúmať mieru zavinenia poistenca, lebo v rozsahu v akom bolo jeho zavinenie, respektíve spoluzavinenie príčinou vzniku nákladov zdravotnej starostlivosti, nemá tretia osoba voči zdravotnej poisťovni povinnosť nahradiť vynaložené náklady na zdravotnú starostlivosť poistenca. Odvolací súd v tomto kontexte poukázal na prijaté závery Najvyšším súdom Slovenskej republiky v rozhodnutiach sp. zn. 2Cdo/91/2003, sp. zn. 4Cdo/21/2004, sp. zn. 5Cdo/71/2003, sp. zn. 3MCdo 19/2008, ktoré síce boli vydané vo vzťahu k regresnému nároku Sociálnej poisťovne, avšak vzhľadom na obdobnú povahu uplatneného nároku sú plne akceptovateľné a aplikovateľné aj na prejednávanú vec. Odvolací súd zároveň sa vyjadril k rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/343/2009, ako aj vo vzťahu k rozhodnutiu sp.zn. 1Cdo/70/2009, avšak konštatoval, že najvyšší súd v uvedených rozhodnutiach sa nezaoberal príčinnou súvislosťou medzi zavineným protiprávnym konaním tretej osoby a vyplatenými nákladmi za poskytnutú zdravotnú starostlivosť iba konštatoval, že nárok na úhradu liečebných nákladov za poskytnutú zdravotnú starostlivosť osobitným regresným nárokom má samostatnú povahu a nie je nárokom na náhradu škody v zmysle ustanovenia § 420 Občianskeho zákonníka, s uvedenými argumentmi odvolací súd sa stotožnil, no zároveň uviedol, že najvyšší súd nevylúčil záver, že vzhľadom na právo zdravotnej poisťovne na úhradu nákladov zdravotnej starostlivosti poistenca, ktoré vznikli v dôsledku zavineného konania tretej osoby treba skúmať aj prípadné spoluzavinenie poškodeného. Odvolací súd zároveň uviedol, že na otázku aplikácie ustanovenia § 441, prípadne ustanovenia § 450 Občianskeho zákonníka pri posudzovaní regresného nároku poisťovne riešil Najvyšší súd Slovenskej republiky ako konkrétnu odvolaciu otázku v rozhodnutí
sp. zn. 5Cdo/71/2003, ktoré bolo následne publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod číslom 26/2005. 1.4. Súd prvej inštancie mal zato, že zákon č. 580/2004 Z.z. neupravuje otázku zavinenia poisteného zdravotnej poisťovne a z tohto dôvodu, podľa názoru súdu, v kontexte so znením citovaných ustanovení zákona č. 381/2001 Z.z. je možné priznať žalobkyni len nárok v kontexte všeobecnej právnej úpravy, ktorou je Občiansky zákonník a ktorý všeobecne upravuje spoluzavinenie poškodeného pri regresných nárokoch. Súd teda konštatuje, že v rozsahu zavinenia poškodenej, ktorá bola poistencom žalobkyne, ktorej bola poskytnutá zdravotná starostlivosť v súvislosti s poškodením jej zdravia pri dopravnej nehode zavinenej vodičom poisteného motorového vozidla žalovanou, náklady zdravotnej starostlivosti, ktoré žalobkyňa poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti preplatila, nemôžu byť žalobkyni priznané v uplatnenej výške žalobou, keďže za dané spoluzavinenie poistenej žalobkyne nemôže niesť zodpovednosť žalovaná. Prvoinštančný súd poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/49/2022, ktorý rozhodoval vo vzťahu k nárokom uplatneným Sociálnou poisťovňou, avšak konštatoval, že už najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 5Cdo/71/2003 akcentoval, že predmetný regresný nárok, aj keď nie je nárokom na náhradu škody na zdraví poškodeného podľa Občianskeho zákonníka, je svojím charakterom samostatným nárokom na náhradu škody vyplývajúcim zo zákona o sociálnom poistení, majúcim z tohto dôvodu (teda z dôvodu, že upravuje občianskoprávny nárok) povahu špeciálneho ustanovenia vo vzťahu k ustanoveniam Občianskeho zákonníka o náhrade škody. Pomer špeciality tohto ustanovenia vo vzťahu k Občianskemu zákonníku znamená, že právny vzťah, ktorého sa uvedené ustanovenie týka, sa v otázkach, ktoré nie sú ním upravené, riadi ustanoveniami Občianskeho zákonníka o náhrade škody, keďže uvedené ustanovenie neupravuje dôsledky vyplývajúce z prípadného spoluzavinenia poškodeného na vzniku škody treba pri posudzovaní tejto otázky vychádzať z ustanovenia § 441 Občianskeho zákonníka upravujúceho spoluzavinenie poškodeného na spôsobení škody. Najvyšší súd ďalej poukázal aj na rozhodnutie najvyššieho súdu sp .zn. 8Cdo/149/2018, v ktorom Najvyšší súd SR trval na uvedených právnych záveroch a doplnil, že pre priznanie regresných nárokov síce Sociálnej poisťovne vyplývajúcich z osobitného občianskoprávneho vzťahu upraveného vyššie uvedenými zákonnými ustanoveniami je vždy rozhodujúci prvok zavinenia tretej osoby a to bez zreteľa na to, či v prípade tejto tretej osoby prichádza v inom právnom vzťahu do úvahy jej objektívna zodpovednosť. Zavinenie ako subjektívna kategória, je v prípade tohto občianskoprávneho zodpovednostného vzťahu neopomenuteľným predpokladom vzniku zodpovednosti. 1.5. Súd prvej inštancie dodal, že povinnosť zdravotnej poisťovne uhradiť poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti náklady na starostlivosť poskytnutú jej poistencovi, je plnením zákonnej povinnosti zdravotnej poisťovne, ktorá existuje bez ohľadu na dôvod, pre ktorý bola zdravotná starostlivosť poskytnutá. Ustanovenie § 9 ods. 7 zákona č. 580/2004 Z.z. zakladá zdravotnej poisťovni špecifické právo požadovať náhradu týchto nákladov od poistenca alebo tretích osôb. Právo podľa písmena a/ až c/ § 9 ods. 7 je hmotnoprávnym nárokom zdravotnej poisťovne voči osobám zodpovedajúcim za ujmu na zdraví poistenca, v dôsledku ktorej mu bola poskytnutá zdravotná starostlivosť uhradená zdravotnou poisťovňou. Regresné právo však nie je právom na náhradu škody podľa § 420 Občianskeho zákonníka, ale má povahu osobitného originálneho nároku - uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/205/2012, publikované Zo súdnej praxe č. 3/2017. Pre vznik regresného práva zdravotnej poisťovne musia byť splnené štyri predpoklady, ktorým sú po prvé - protiprávne konanie osoby voči poistencovi, po druhé - uhradenie nákladov na zdravotnú starostlivosť poskytovateľovi, po tretie - príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním a poskytnutím uhradenej zdravotnej starostlivosti a po štvrté - zavinenie. Osoba, ktorá svoje právne povinnosti porušila, zodpovedá iba za tie náklady zdravotnej poisťovni, ktoré boli uhradené za zdravotnú starostlivosť poskytnutú poistencovi v príčinnej súvislosti s jej konaním. Nezodpovedá preto za náklady zdravotnej starostlivosti vyvolané inými okolnosťami vrátane konania samotného poistenca. Z uvedeného teda vyplýva, že sa nejedná teda o nárok na náhradu škody podľa Občianskeho zákonníka, ale o zvláštne regresné právo, ktorého podmienky sa riadia predovšetkým už citovanými ustanoveniami. Pretože ide, ale o úpravu dielčiu, je na vzťahy, ktoré nie sú výslovne upravené potrebné použiť podporné ustanovenia Občianskeho zákonníka o náhrade škody. To znamená aj ustanovenie § 441 Občianskeho zákonníka znižujúce výšku náhrady, ktorou môže byť -ako vyplýva z vyššie uvedeného aj konanie poistenca, ktoré malo za následok vznik následkov vynaložených na jeho ošetrenie a liečenie, alebo ktoré sa na tomto následku podieľalo. Súd teda bol povinný prihliadnuť v prejednávanej veci na rozsah spoluzavinenia poškodenej - poistenej žalobkyne, ktorá svojím konaním prispela výrazne k poškodeniu svojho zdravia pri dopravnej nehode na skutkových základoch súdom uvedených vyššie. Súd zhodne so žalovanou ustálil spoluzavinenie poškodenej - poistenkyne žalobkyne na 50 % a preto žalobu, tak ako súd už uviedol vyššie, zamietol.
1.6. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods.1, § 262 ods.1,2 C.s.p. a priznal žalovanej vo vzťahu k žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu sto percent z dôvodu, že v konaní mala žalovaná plný úspech. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 2. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p. a žiadala aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, zároveň navrhla, aby bola žalovaná zaviazaná nahradiť jej trovy konania, vrátane trov odvolacieho konania. Vo svojom odvolaní poukázala na odôvodnenie rozsudku (odsek 10., 11., 13.) a mala zato, že súd na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a v konečnom dôsledku vec aj nesprávne právne posúdil. Uviedla, že v dôsledku dopravnej nehody zo dňa 11.7.2021 boli na liečbu poistenca žalobkyne vynaložené liečebné náklady za poskytnutú zdravotnú starostlivosť v celkovej sume 1 472,89 €. Dopravnú nehodu zavinil T. F., v tom čase povinne zmluvne poistený u žalovanej. Z celkovej sumy liečebných nákladov bola zo strany žalovanej realizovaná čiastočná úhrada a to 29.6.2022 vo výške 736,45 €. Svoj nárok opiera o ustanovenie § 9 ods. 7 písm. c) zákona č. 580/2004 Z.z., podľa ktorého má zdravotná poisťovňa právo uplatniť svoj nárok na úhradu vynaložených nákladov za poskytnutú zdravotnú starostlivosť a to voči tretej osobe ak k úrazu alebo inému poškodeniu zdravia u poistenca došlo zavinením protiprávnym konaním tejto tretej osoby. Žalovaná krátila poistné plnenie o 50 %, poukazujúc na to, že poistenec žalobkyne sa sám spolupodieľal na vzniku škody poukazujúc na ustanovenie § 441 Občianskeho zákonníka. Žalobkyňa uviedla, že aplikácia ustanovenia § 441 Občianskeho zákonníka prichádza do úvahy len v prípade ak konanie poškodeného má povahu protiprávneho konania aj príčinou vzniku škody alebo jej zväčšenia. Protiprávne konanie poškodeného a najmä príčinná súvislosť tohto protiprávneho konania so vznikom škody musí byť bezpečne preukázaná, pričom dôkazné bremeno v konaní leží vzhľadom na objektívny charakter zodpovednosti za škodu vyvolanú osobitnou povahou prevádzky motorového vozidla na prevádzkovateľovi motorového vozidla, resp. v danom prípade na poisťovateľovi, teda žalovanej. Pri aplikácii ustanovenia § 441 Občianskeho zákonníka nie je možné vytvorenie iba nejakého všeobecného pravidla o uplatnení spoluzavinenia, resp. jeho miere, ktoré by bolo aplikovateľné aj na iné obdobné prípady. Žalovaná v konaní nepreukázala, že poistenec žalobkyne mal priamu vedomosť o tom, že vodič motorového vozidla je v čase samotnej jazdy pod vplyvom alkoholu. Žalobkyňa mala zato, že rozhodujúcou príčinou škody bolo nezodpovedné správanie vodiča motorového vozidla a bez jeho hrubého porušenia právnych povinností by ku škodnému následku nedošlo. S ohľadom na uvedené považuje 50 % krátenie plnenia za nedôvodné. 2.1. Ďalej uviedla, že súd v odôvodnení síce poukazuje na viaceré súdne rozhodnutia súdov vyšších stupňov, ktoré však neriešia otázku posudzovania primeranosti krátenia poistného plnenia v tom ktorom jednotlivom prípade, v otázke posúdenia primeranosti krátenia poistného plnenia zo strany žalovanej na úrovni 50% však súd v závere odôvodnenia rozsudku len konštatuje, že zhodne so žalovanou ustálil spoluzavinenie poškodenej - poistenkyne žalobkyne na 50 % a preto žalobu zamietol. Žalobkyňa mala zato, že súd na základe vykonaného dokazovania mohol dospieť k jednoznačnému záveru o tom, že poškodená nebola v motorovom vozidle pripútaná bezpečnostným pásom, hoc mala sedieť na mieste, ktoré je od výroby povinne bezpečnostným pásom vybavené. V tomto smere mal potom ďalej skúmať primeranosť krátenia poistného plnenia zo strany žalovanej. Odôvodnenie rozsudku však úvahy súdu v takomto smere vôbec neobsahuje, v tejto rovine je rozsudok absolútne nepreskúmateľným. Žalobkyňa poukázala na rozsudok Krajského súdu Nitra sp.zn. 25Co/64/2021, z ktorého odôvodnenia vyplýva, že pripútanie bezpečnostným pásom je povinnosť vyplývajúca zo zákona, slúžiaca ochrane vodiča a spolujazdca pri dopravných nehodách. Preto sa odvolací súd stotožnil s názorom súdu prvej inštancie o spoluvine žalobcu na dopravnej nehode, ale sa nestotožnil so znížením náhrady o 30%. Za primerané považoval zníženie o 10 %, keď vychádzal aj z rozhodovacej činnosti odvolacieho súdu vo veciach vedených pod sp.zn. 7Co/509/2016, 7Co/90/2020, 9Co/98/2020, 6Co/25/2021, 7Co/39/2021, 7Co/39/2021 a 6Co 25/2021. V otázke priamej vedomosti poškodenej o tom, že vodič motorového vozidla T. F. bol pod vplyvom alkoholu, podľa názoru žalobkyne, súd na základe vykonaného dokazovania nemohol dospieť k jednoznačnému záveru, že uvedené bolo poškodenej známe. V konaní nebolo sporné, že u vodiča T. F. bola zistená prítomnosť alkoholu v krvi na úrovni 0,65 mg/l čo zodpovedá 1,35 promile. Tento stav opitosti sa označuje ako tzv. mierna opitosť, pre ktorú je charakteristická eufória, miestami plané vtipkovanie, zvýšené sebavedomie a sebadôvera. Žalobkyni nie je vôbec zrejmé na základe čoho dospel súd k záveru, že poškodená strávila s vodičom T. F. a ďalšími poškodenými celé dopoludnie. Uvedené nevyplýva ani zo zápisnice o výsluchu svedka J.. F. ani zo žiadneho iného listinného dôkazu. Súd, rovnako ako žalovaná, ustálili vedomosť poškodenej
o tom, že vodič motorového vozidla bol pod vplyvom alkoholu z jedinej skutočnosti a to z toho, že poškodená vodiča motorového vozidla strihala, bola dostatočne blízko a teda musela vedieť, že vodič motorového vozidla pil alkohol. Vyššie uvedený spôsob hodnotenia dôkazov, rovnako tak zistenia skutkového stavu a záverov z neho plynúcich nemožno označiť za správny. Žalovaná v konaní nijakým spôsobom nepreukázala, že poškodená videla vodiča T.J. F. piť alkohol v takom množstve a v takom čase pred samotnou jazdou, že si z toho mohla urobiť odôvodnený úsudok, že v čase jazdy je vodič ešte pod vplyvom alkoholu, prípadne, že bezprostredne pred jazdou mohla vizuálne vnímať opitosť vodiča vozidla alebo že ju priamo vodič vozidla informoval o tom, že sa nachádza v stave pod vplyvom alkoholu. Žiadna z týchto skutočností žalovanou v konaní preukázaná nebola. Nesporným je fakt, že rozhodujúcou príčinou škody bolo celkom nezodpovedné správanie vodiča motorového vozidla a bez jeho hrubého porušenia právnych povinností by ku škodnému následku nedošlo. Základnou príčinou vzniku škody teda bolo porušenie dôležitých povinností zo strany vodiča, ktorý riadil motorové vozidlo pod vplyvom alkoholu a svojím konaním spôsobil škodu. Z rozhodovacej praxe slovenských súdov v obdobných prípadoch nevplýva, že by v takýchto prípadoch bolo krátenie poistného plnenia na úrovni 40%-50% primerané. 3. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadrila žalovaná, ktorá uviedla, že samotné znenie zákona č. 580/2004 Z. z. (§ 9 ods. 7 zákona písm. a)) hovorí o tom, že zdravotná poisťovňa môže požadovať tzv. regres len v prípade, ak ku škode došlo zavineným protiprávnym konaním označeného škodcu, to zároveň znamená, že voči označenému škodcovi (3. osobe) môže Union zdravotná poisťovňa, a. s. požadovať nárok len v rozsahu, v ktorom škodca za škodu zodpovedá. Ak sa na vzniku škody spolupodieľal úkon poškodeného, a to aj nezavinený, ide podľa názoru súdnej praxe o objektívnu skutočnosť, ktorá ide na ťarchu toho, koho postihla, teda poškodeného v tomto smere poukázala na rozhodnutia NS ČR sp. zn. 25Cdo 65/2005, 21Cdo/3845/2019, 25Cdo/1113/2002. Jej stanovisko ako aj spomínané judikáty, pri argumentácii vychádzajú zo znenia samotného zákona o zdravotnom poistení, podľa ktorého tretia osoba zodpovedá zdravotnej poisťovni iba v tom rozsahu, v akom jej zavinené protiprávne konanie je v príčinnej súvislosti s nákladmi vynaloženými na ošetrenie a liečenie poistenca. V rozsahu, v ktorom sa na vzniku týchto nákladov podieľali iné okolnosti alebo v akom bol ich vznik spôsobený konaním poistenca, tretia osoba za škodu podľa zákona o zdravotnom poistení zdravotnej poisťovni nezodpovedá, nakoľko tu nie je daná príčinná súvislosť medzi vznikom škody a zavineným konaním tretej osoby. Nasadnúť si do vozidla s osobou pod vplyvom alkoholu, je zjavným porušením prevenčnej povinnosti a je protiprávnym konaním, rovnako ako aj nepoužitie bezpečnostného pásu, ktoré je priamo porušením zákona o cestnej premávke. Súd prvej inštancie uviedol vyčerpávajúcu právnu argumentáciu pričom okrem iného uviedol, že pri svojom rozhodnutí vychádzal z uznesenia Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8Co/109/2017, keď citoval i ďalšie rozhodnutia NS SR sp. zn. 8Cdo/149/2018, 4Cdo/49/2022, 1Cdo/205/2012, ktoré otázku regresu a podielu poškodeného na vzniku nákladov upravujú. Ak by aj aplikácia ustanovení Občianskeho zákonníka o spoluvine poškodeného bola vylúčená, čo však nie je, a uvádzaná súdna prax to potvrdzuje, konanie samotnej poistenkyne žalobkyne predstavuje významnú okolnosť majúcu vplyv na vznik poškodenia jej vlastného zdravia, pričom táto okolnosť sama osebe spôsobuje zníženie výšky nároku na náhradu nákladov za poskytnutú zdravotnú starostlivosť žalobcu voči tretej osobe podľa zákona č. 577/2004 Z, z. Nárok na náhradu celej sumy za poskytnutú zdravotnú starostlivosť má preto zdravotná poisťovňa len vtedy, ak jedinou a výlučnou príčinou poškodenia zdravia poistenca bolo konanie tretej osoby. Ak sa však na vzniku škody na zdraví poistenca podieľali viaceré príčiny, dochádza k obmedzeniu príčinnej súvislosti medzi konaním škodcu a vznikom škody na zdraví poistenkyne žalobkyne. V neposlednom rade neuvádza žalobkyňa naopak vôbec žiadne rozhodnutia súdov, z ktorých by bolo možné vyvodiť záver o tom, že by konanie žalobkyne nemalo vplyv na regres zdravotnej poisťovne. 3.1. K nepripútaniu sa bezpečnostnými pásmi žalovaná uviedla, že s poukazom na ustanovenia § 8 ods.1 zákona číslo 8/2009 Z. z. o cestnej premávke na pozemných komunikáciách sa poškodená sa podieľala na vzniku svojho poškodenia na zdraví a na nákladoch žalobkyne tým, že si porušila povinnosť, keď sa nepripútala bezpečnostným pásom. Skutočnosť, že poškodená nebola v čase dopravnej nehody pripútaná bezpečnostnými pásmi bola zistená na základe Znaleckého posudku č. 51/2021, vyhotoveného MUDr. Božíkom, PhD. ako aj na základe Relácie polície dopravnej polície o priebehu dopravnej nehody OR PZ v Senci, taktiež z výpovedí svedkov a napokon ani sama poškodená netvrdila, že by bola pripútaná. V kontexte súdnych rozhodnutí (Krajský súd Trenčín sp. zn. 6Co/53/2017, Krajský súd Trnava sp. zn. 9Co/103/2013, Krajský súd Nitra sp. zn. 25Co/92/2018, sa nepripútaniu bezpečnostným pásom prisudzuje spoluzavinenie vo výške 20 25 % teda vo vyššej miere ako uvádza žalobkyňa. Žalovaná uvádzala vo svojich podaniach viaceré rozhodnutia súdov (napr. NS ČR sp. zn. 25Cdo/130/2019, 25Cdo/1200/2019), z ktorých vyvodzovala
mieru spoluzavinenia poškodeného. Počas celého prvoinštančného konania bola žalobkyňa pasívna, keď vôbec neargumentovala k miere/vyške spoluzavinenia (§ 149 až 152 C.s.p.), preto v situácii, keď s týmto argumentom o výške prichádza až v odvolaní, nemôže uspieť, keďže koncentrácia konania sa najneskôr rozhodnutím súdu zjavne zavŕšila a žalobkyňa vyšku/mieru spoluzavinenia nenamietala a nemôže tak činiť až v odvolaní. 3.2. K vedomosti poškodenej o požití alkoholu vodičom žalovaná poukázala na zápisnice o výsluchu svedka J. F. (časť Znaleckého posudku č. 51/2021 str. 58) ktorej výpovede je zrejmé, že poškodená poznala spolucestujúcich vrátane vodiča, že poškodená strihala vodiča a teda bola v jeho bezprostrednej blízkosti poškodená nastúpila do vozidla krátko potom, čo dokončila strihanie. Z danej výpovede je zrejmý časový sled udalostí, i keď nie ich absolútny detail, ten ale nie je potrebný. Pokiaľ žalobkyňa uvádza, že sa jednalo len o stav miernej opitosti, je nutné uviesť, že mierna opitosť sa prejavuje ľahkou poruchou správania a už v tejto fáze sa človek nedokáže koordinovane hýbať. Cítiť z neho zápach alkoholu a badať mierne ťažkosti v reči - pletie sa mu jazyk. Má mierne zníženú súdnosť a pozornosť alebo zvýšenú sebadôveru, prípadne mnohovravnosť. V podnapitosti (už pri 0,8 promile alkoholu v krvi) pritom podľa svetových trendov vodič nie je schopný viesť auto. Jedná sa o teda stav opitosti, ktorý je nesporne rozpoznateľný. Dôkaz vôbec nemusí byť priamy a aj v oveľa závažnejších konaniach súdy rozhodovali aj len na základe nepriamych dôkazov a uznali páchateľa vinným. Samotná žalobkyňa argumentuje na jednej strane i keď značne neúplným konštatovaním, čo je miernou opitosťou a ako sa prejavuje, na strane druhej však popiera, že by to vôbec bolo podstatné, čim si vzájomne odporuje. Poškodená s prihliadnutím na uvádzané skutočnosti musela vedieť a vedela, že vodič požil alkohol. Žalovaná poukázal na judikatúru NS ČR sp. zn. 25Cdo/895/2008, sp. zn. 25Cdo/2451/2007 (podiel na vzniku škody bol stanovený 50%), Krajského súdu Trenčín sp. zn. 4Co/294/2018 (miera spolu zavinenia - vedomosť spolujazdca o alkohole bola stanovená 40 %). 3.3. Záverom uviedla, že ona uvádzala vo svojich podaniach viaceré rozhodnutia súdov z ktorých vyvodzovala mieru spoluzavinenia poškodeného. Počas celého prvoinštančného konania bola žalobkyňa pasívna, keď vôbec neargumentovala k miere/vyške spoluzavinenia (§ 149 až 152 C.s.p.), preto v situácii, keď s týmto argumentom o výške prichádza až v odvolaní, nemôže uspieť, keďže koncentrácia konania sa najneskôr rozhodnutím súdu zjavne zavŕšila a žalobkyňa vyšku/mieru spoluzavinenia nenamietala a nemôže tak činiť až v odvolaní. Na základe uvedeného sa poškodená podieľala na vzniku svojho poškodenia na zdraví tým, že si vedome nasadla do motorového vozidla vedeného osobou, ktorej vnímacia a reakčná schopnosť bola oslabená požitím alkoholu a zároveň porušila povinnosť, keď sa nepripútala bezpečnostným pásom. Vzhľadom na uvedené žiadala žalovaná napadnutý rozsudok potvrdiť. 4. Žalobkyňa v replike uviedla, že zotrváva na svojej argumentácii, ktorú uviedla v podanom odvolaní vrátane odvolacieho petitu. Nesúhlasila s tvrdením žalovanej že počas celého konania bola pasívna keď vôbec neargumentovala k miere/výške spoluzavinenia, keď označil krátenie poistného plnenia o 50% za nedôvodné už v predsúdnom štádiu konania, rovnako tak na nedôvodnosť takejto miery krátenia poistného plnenia poukázala v žalobnom návrhu a na pojednávaní dňa 10.6.2024 a teda opakovane namietala k miere krátenia poistného plnenia žalovanou a to až o 50%. Trvala na arbitrárnosti rozhodnutia a na tom, že žalovaný žiadnym dôkazom nepreukázala , že poškodená videla vodiča T. F. piť alkohol v takom množstve a v takom čase pred samotnou jazdou, že si z toho mohla urobiť odôvodnený úsudok, že v čase jazdy je vodič ešte pod vplyvom alkoholu, prípadne, že bezprostredne pred jazdou mohla vizuálne vnímať opitosť vodiča vozidla alebo že ju priamo vodič vozidla informoval o tom, že sa nachádza v stave pod vplyvom alkoholu. Nesporným je fakt, že rozhodujúcou príčinou škody bolo celkom nezodpovedné správanie vodiča motorového vozidla a bez jeho hrubého porušenia právnych povinností by ku škodnému následku nedošlo. Základnou príčinou vzniku škody teda bolo porušenie dôležitých povinností zo strany vodiča, ktorý riadil motorové vozidlo pod vplyvom alkoholu a svojím konaním spôsobil škodu. Z rozhodovacej praxe slovenských súdov v obdobných prípadoch nevplýva, že by v takýchto prípadoch bolo krátenie poistného plnenia na úrovni 40%-50% primerané. 5. Žalovaná v duplike opakovane uviedla všetky argumenty a skutočnosti ako vo vyjadrení k odvolaniu. Mala zato, že poškodená sa podieľala na vzniku svojho poškodenia na zdraví tým, že si vedome nasadla do motorového vozidla vedeného osobou, ktorej vnímacia a reakčná schopnosť bola oslabená požitím alkoholu a zároveň porušila povinnosť, keď sa nepripútala bezpečnostným pásom. Prvoinštančný súd sa stotožnil s argumentmi žalovanej o miere spoluzavinenia, preto je zrejmé, že si osvojil aj argumentáciu ohľadne výšky/miery spoluzavinenia, ktorá v kontexte uvádzaných súdnych rozhodnutí bola súhrne na úrovni viac ako 50 %, pričom žalobkyňa žiaden dôkaz nenavrhovala ani sama vôbec neargumentovala vo vzťahu k výške/miere spoluzavinenia, ktorú až teraz v odvolaní, t.j. neskoro začala napádať, pričom
v prvostupňovom konaní tak nečinila inak ako len vo všeobecnej rovine. Vzhľadom na uvedené žiadala rozsudok potvrdiť. 6. Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je dôvodné a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zmeniť podľa § 388 C.s.p., keďže súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil. 7. Predmetom konania je žaloba, ktorou sa žalobkyňa domáhal voči žalovanej zaplatenia sumy 736,44 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 7,50% od 28.12.2022 do zaplatenia na tom skutkovom základe, že v dôsledku dopravnej nehody zo dňa 11.07.2021 boli na liečbu poistenca žalobkyne, pani D. H., vynaložené liečebné náklady za poskytnutú zdravotnú starostlivosť v celkovej sume 1.472,89 €, keď žalovaná vzhľadom na spoluzavinenie D. H. vo výške 50% uhradila žalobkyni len sumu 736,44 € (1 zo sumy 1.472,89 €). 8. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav, spočívajúci v tom, že vodič motorového vozidla, ktoré povinne zmluvne bolo poistené u žalovanej v dôsledku porušenia povinností vodiča pri vedení vozidla spôsobil dňa 11.07.2021 dopravnú nehodu. Na základe obsahu písomného znaleckého posudku č. 51/21, vypracovaného MUDr. Michalom Božíkom, PhD. počas zisťovania priebehu dopravnej nehody, ako aj z Relácie dopravnej polície o priebehu dopravnej nehody bolo preukázané, že poškodená - poistenec žalobkyne nebola pripútaná bezpečnostným pásom počas prepravy motorovým vozidlom, keď v motorovom vozidle, v ktorom poistená žalobkyne bola v čase vzniku dopravnej nehody prepravovaná, boli od výroby nainštalované bezpečnostné pásy. Na základe výpovede svedka J.. F., ako aj z Relácie dopravnej polície o priebehu dopravnej nehody bolo preukázané, že vodič motorového vozidla povinne zmluvne poisteného u žalovanej pred dopravnou nehodou požil alkoholické nápoje, keď vodič motorového vozidla mal 1,3 ‰ alkoholu v krvi, čo že je stav opitosti, ktorý je nesporne rozpoznateľný. 9. Medzi stranami sporu nebola sporná výška uplatneného nároku žalobkyňou voči žalovanej ani tá skutočnosť, že motorové vozidlo, pri vedení ktorého došlo k dopravnej nehode a k zraneniam poistenej žalobkyne, bolo povinne zmluvne poistené žalovanou. V posudzovanej veci žalovaná poukazovala na spoluzavinenie poškodenej poistenca žalobkyne na vzniku škody porušením prevenčnej povinnosti. V konaní tak vznikla sporná otázka, či je možné v rámci regresného nároku zdravotnej poisťovne na náhradu nákladov vynaložených na zdravotnú starostlivosť o poistenca zohľadniť aj spoluzavinenie samotného poistenca ako poškodenej. 10. Podľa § 4 ods. 3 zákona č. 381/2001 Z.z. poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil príslušným subjektom uplatnené, preukázané a vyplatené náklady zdravotnej starostlivosti, nemocenské dávky, dávky nemocenského zabezpečenia, úrazové dávky, dávky úrazového zabezpečenia, dôchodkové dávky, dávky výsluhového zabezpečenia a dôchodky starobného dôchodkového sporenia, ak poistený je povinný ich nahradiť týmto subjektom. 10.1. Podľa § 9 ods. 7 písm. c) zákona č. 580/2004 Z.z. zdravotná poisťovňa má právo uplatniť svoj nárok na úhradu nákladov za poskytnutú zdravotnú starostlivosť voči tretej osobe, ak k úrazu alebo inému poškodeniu zdravia u poistenca došlo jej zavineným protiprávnym konaním. 10.2. Podľa § 441 Občianskeho zákonníka ak bola škoda spôsobená aj zavinením poškodeného, znáša škodu pomerne; ak bola škoda spôsobená výlučne jeho zavinením, znáša ju sám. 10.2. Podľa § 517 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len jednotlivých plnení. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. 11. Súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol keď mal zato, že v súvislosti s úrazom alebo poškodením zdravia poistenca tretími osobami treba skúmať mieru zavinenia poistenca, lebo v rozsahu v akom bolo jeho zavinenie, respektíve spoluzavinenie príčinou vzniku nákladov zdravotnej starostlivosti, nemá tretia osoba voči zdravotnej poisťovni povinnosť nahradiť vynaložené náklady na zdravotnú starostlivosť poistenca. 11.1. Súd prvej inštancie vychádzal z právnych záverov vyslovených v rozhodnutí Krajského súdu v Žilne sp. zn. 8Co/109/2017, NS SR sp. zn. 2Cdo/91/2003, 5Cdo/71/2003, 4Cdo/21/2004, 3MCdo/19/2008, 4Cdo/49/2022, 8Cdo/149/2018, keď konštatoval, že aj keď tieto rozhodnutia síce boli vydané vo vzťahu k regresnému nároku Sociálnej poisťovne, avšak vzhľadom na obdobnú povahu uplatneného nároku sú plne akceptovateľné a aplikovateľné aj na prejednávanú vec.
12. Odvolací súd zastáva názor, že právny záver, ktorý viedol súd prvej inštancie k zamietnutiu žaloby t.j. že v rámci regresného nároku zdravotnej poisťovne na náhradu nákladov vynaložených na zdravotnú starostlivosť o poistenca je potrebné zohľadniť aj spoluzavinenie samotného poistenca ako poškodeného nie je vecne správny. 13. V prvom rade odvolací súd poukazuje nato, že ako uviedol súd prvej inštancie tieto rozhodnutia na ktoré sa odvolával, boli vydané vo vzťahu k regresnému nároku Sociálnej poisťovne. Regresný Sociálnej poisťovne vyplýva z ustanovenia § 238 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení podľa ktorého Sociálna poisťovňa má právo voči tretím osobám na náhradu škody, ktorá jej vznikla výplatou dávok v dôsledku ich zavineného protiprávneho konania; výšku škody preukazuje Sociálna poisťovňa potvrdením príslušnej organizačnej zložky Sociálnej poisťovne o výške vyplatených dávok. To znamená, že zákon č. 461/2003 Z.z. priamo priznáva v prípade dávok vyplatených v dôsledku zavineného protiprávneho konania treťou osobou Sociálnej poisťovni voči tejto osobe ako regresný nárok nárok na náhradu škody na rozdiel od práva verejného poisťovateľa na refundáciu vynaložených nákladov v zmysle zákona č. 580/2004 Z.z. a preto právne závery v týchto rozhodnutiach nie sú aplikovateľné na prejednávanú vec. 13.1. Právo verejného poisťovateľa na refundáciu vynaložených nákladov t.j. právo zdravotnej poisťovni na náhradu nákladov vynaložených na zdravotnú starostlivosť svojho poistenca zraneného zavinením konaním pre dopravnej nehode je originálnym právom založeným osobitnými právnymi predpismi (zákon č. 580/2004 Z.z.), ktoré hoci je odvodené od právneho vzťahu medzi poisťovateľom a poisteným škodcom - nie je povahou nároku na náhradu škody (pozri napr. rozhodnutia Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6Co/386/2013-127 , 10Co/703/2015, Krajského súdu Nitra sp. zn. 8Co/347/2017, Krajského súdu v Bratislava sp.zn. 5Co 122/2022, 9Co/35/2025, NS SR sp. zn. 2Cdo/343/2009, 1Cdo/205/2012, rozhodnutia NS ČR sp. zn. 25Cdo/1783/2015, 25Cdo/3629/2015, 25 Cdo/564/2017). Ide o nárok vzniknutý v oblasti verejného práva, čo už zo svojej podstaty vylučuje aplikáciu inštitútov súkromného práva (napríklad spoluzavinenia na vzniku škody), a preto otázka miery spoluzavinenia poškodenej osoby nie je dôležitá, významným a rozhodujúcim je totiž samotný fakt, že tretia osoba protiprávnym konaním spôsobila úraz, resp. iné poškodenie zdravia poistenca žalobcu. Zásadný rozdiel oproti náhrade škody (ako typickému občianskoprávnemu, resp. súkromnoprávnemu inštitútu) je v prípade regresného nároku v § 9 ods. 7 písm. c) zákona č. 580/2004 Z. z. daný práve jeho základom vo verejnom práve - v systéme verejného zdravotného poistenia. Právny predpis verejného práva ani nemá prečo upravovať inštitút spoluzavinenia. Poisťovateľ sa nestane osobou zodpovednou za škodu namiesto škodcu a plnenie poisťovateľa nie je plnením z titulu zodpovednosti za škodu ale ide o poistné plnenie ktoré môže zdravotná poisťovňa uplatniť aj priamo o proti poisťovateľovi škodcu v zmysle citovaného ustanovenia § 4 ods. 3 zákona č. 381/2001 Z.z.. Keďže v danom prípade ide o špecifický nárok zdravotnej poisťovne ako osoby odlišnej od poškodeného predpoklady tohto nároku nie je možné stotožňovať s predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu a preto je aplikácia ustanovenia § 441 Občianskeho zákonníka je vylúčená. 13.2. Uvedené závery priamo vyplývajú aj z rozhodnutia NS SR sp. zn. 1Cdo/205/2012, publikované Zo súdnej praxe č. 3/2017, ktoré citoval aj súd prvej inštancie, ktoré závery ale nesprávne aplikoval na prejednávanú vec. NS SR v sa v tomto rozhodnutí jednoznačne vyjadril, že „ Právo postihu (tzv. regresné právo), ktorým je v danom prípade právo zdravotnej poisťovne uplatniť si voči tretej osobe nárok na náhradu nákladov za poskytnutú zdravotnú starostlivosť, je hmotnoprávnym nárokom zdravotnej poisťovne voči osobám zodpovedným za škodu, pričom túto škodu musela z iného právneho dôvodu (z dôvodu spôsobenia škody treťou osobou) uhradiť spôsobom upraveným v osobitných zákonoch a nie je preto právom na náhradu škody podľa § 420 Občianskeho zákonníka. Právo postihu alebo regresné právo má teda vo všeobecnej rovine povahu osobitného, originálneho nároku, ktorý sa premlčuje podľa § 101 Občianskeho zákonníka vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe, keďže ho nemožno podriadiť od žiadne ustanovení § 102 až 110 Občianskeho zákonníka, upravujúce osobitné prípady premlčacej doby.“ 14. S poukazom na závery v odseku 13. až 13.2. odvolací súd má zato, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, ak žalobu zamietol, keď pri posudzovaní regresného nároku zdravotnej poisťovne na náhradu nákladov vynaložených na zdravotnú starostlivosť o poistenca zohľadniť aj spoluzavinenie samotného poistenca ako poškodenej v rozsahu 50%. Žaloba žalobkyne na zaplatenie sumy 736,44€ (1 zo sumy 1.472,89 €,) je preto podľa názoru odvolacieho súd opodstatnená. 15. Okrem istiny má žalobkyňa nárok i na úrok z omeškania. O úrokoch z omeškania odvolací súd rozhodol v zmysle § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Žalobkyňa predžalobnou výzvou (č.l. 13 spisu) vyzvala žalovaného na úhradu krátenej sumy v lehote 15 dní od doručenia výzvy. Predžalobná výzva bola žalovanej doručená dňa 27.9.2022 (č.l. 24 spisu) a žalovaná sa márnym uplynutím lehoty 15
dní a to dňom 13.10.2022 dostala do omeškania. Žalobkyňa si však úrok z omeškania uplatnila až odo dňa podania žaloby t.j. odo dňa 28.12.2022 , pričom odvolací súd v zmysle § 216 ods. 1 C.s.p. viazaný žalobným návrhom jej nemohol priznať úrok z omeškania za dlhšie obdobie, než žalobkyňa žiadala. Výška úrokov z omeškania je ustanovená § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., podľa ktorého je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. K rozhodnému dňu 28.12.2022 táto úroková sadzba bola vo výške 2,5 %, preto sadzba úrokov z omeškania predstavuje 7,5 % ročne. 16. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov a to z dôvodu neprávneho právneho posúdenia veci zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 C.s.p. tak, že žalovanej uložil zaplatiť žalobkyni sumu 736,44 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 7,5% ročne od 28.12.2022 do zaplatenia v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. 17. O náhrade trov celého konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 a 2 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.. V konaní bola plne úspešná žalobkyňa , preto jej vznikol voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník 18. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 10 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods.2 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods.2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods.1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 C.s.p.).