Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 1To/36/2025 1124010917 10. 12. 2025 JUDr. Zuzana Molnárová ECLI:SK:KSBA:2025:1124010917.3
Uznesenie Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Molnárovej a sudcov JUDr. Danice Veselovskej a Ing. Mgr. Anny Přikrylovej, v trestnej veci obžalovanej B.. G. R., pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b/ Trestného zákona, o odvolaní obžalovanej proti rozsudku Mestského súdu Bratislava I č.k. 22T/18/2024-199 zo 16. októbra 2024, na verejnom zasadnutí konanom dňa 10. decembra 2025, pomerom hlasov 3:0, takto rozhodol: Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovanej B.. G. R., nar. XX.XX.XXXX, z a m i e t a. odôvodnenie: Rozsudkom Mestského súdu Bratislava I sp. zn. 22T/18/2024 zo 16.10.2024 bola obžalovaná B.. G. R. uznaná vinnou z prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b/ Trestného zákona, na skutkovm základe, že hoci jej z ustanovení § 62 až § 65 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine vyplýva povinnosť prispievať na výživu svojho maloletého syna P.J.B, narodeného XX.XX.XXXX, ktorý bol na základe uznesenia Okresného súdu Bratislava III, sp. zn. 37P 118/2019 zo dňa 09.12.2021, právoplatného dňa 05.01.2022, zverený do osobnej starostlivosti otca D. R., narodeného 30.05.1976, pričom rozsah vyživovacej povinnosti bol určený v rámci predbežnej otázky v zmysle § 7 ods. 1 Trestného poriadku ako 30 % zo sumy životného minima podľa § 62 ods. 3 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a podľa § 2 písm. c/ zákona č. 601/2003 Z. z. o životnom minime, za príslušné obdobie, túto povinnosť si však menovaná riadne neplnila v mieste svojho trvalého bydliska a všade tam, kde sa zdržiava v období od marca 2022 doposiaľ, teda na výživnom oprávnenému D. R. dlhuje sumu stanovenú ako 30 % zo sumy životného minima za obdobie od marca 2022 do 30.06.2022 vo výške 4 x 29,- eur, za obdobie júla 2022 do 30.06.2023 vo výške 12 x 32,- eur, za obdobie od júla 2023 do júna 2024 vo výške 12 x 36,- eur a zíi obdobie od júla 2024 do októbra 2024 vo výške 4 x 37,- eur, teda celkovo za uvedené obdobie na výživnom dlhuje sumu 1 080,- eur. Podľa § 207 ods. 3 Trestného zákona, § 36 písm. j/ Trestného zákona, § 38 ods. 2 Trestného zákona jej bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 1 (jeden) rok, výkon ktorého jej bol podmienečne odložený (§ 49 ods. 1 Trestného zákona, § 50 ods. 1 Trestného zákona) na skúšobnú dobu v trvaní 2 (dva) roky. Podľa § 50 ods. 2 Trestného zákona jej bola uložená povinnosť aby v skúšobnej dobe, podľa svojich schopností, zaplatila dlžné výživné. Proti tomuto rozsudku, ihneď po jeho vyhlásení na hlavnom pojednávaní, podala obžalovaná po porade s obhajcom odvolanie, ktoré písomne v jej mene odôvodnil obhajca podaním doručeným súdu dňa 19.11.2024.
V dôvodoch odvolania primárne vytkol, že súd prvého stupňa nevykonal dôkazy smerujúce k preukázaniu existencie nedostatku materiálnych znakov podľa § 10 ods. 2 Trestného zákona a tieto dôkazy ako nadbytočné zamietol. K odmietnutiu obrany obžalovanej v odôvodnení rozsudku súd neposkytol žiadne úvahy a nedal na jej námietky odpoveď. Podľa odvolateľky súd neposkytol ani úvahy, že poškodený „nezvolil žiadny nástroj civilného konania na vyriešenie otázky výživného“. Teda súd prvého stupňa sa vôbec nevysporiadal s otázkou ultima ratio, čo neurobili ani orgány činné v trestnom konaní. Nezaoberal sa konaním poškodeného a jeho podielom na vzniknutej situácii, ktorú obžalovaná riešila tak, že peniaze poslala na účet synovi, alebo ich mu dávala priamo do rúk. Tiež súd nevzal do úvahy koľko nákladov matka (obžalovaná) synovi hradila, napriek tomu, že otcovi dieťaťa neposlala na účet cca 40€ mesačne, a konanie súdu považuje za čisto formálne. Súd prvého stupňa sa nevysporiadal ani s výpoveďou poškodeného, podľa ktorej sa z jeho strany jednalo o osobnú pomstu a na to využil inštitút trestného konania. Vytkla chybu prokurátora v podanej obžalobe, ktorý vyčíslil dlžné výživné na sumu 1.740 €, na ktorú chybu upozornil prvostupňový súd a v prospech obžalovanej upravil výšku dlžného výživného na sumu 1080€, pričom odvolateľka v danom momente vytýka, že „súd sa nevysporiadal s chybou v obžalobe“, čím touto chybou bola zmarená možnosť obžalovanej uplatniť inštitút účinnej ľútosti a toto procesné pochybenie prokurátora považuje odvolateľka za vážne, pretože jej bolo odňaté právo na spravodlivý proces. Odvolateľka zdôraznila, že synovi darovala hračky, dva drony, veľa oblečenia a jedla a tiež mu darovala finančnú hotovosť aby si maloletý mohol kúpiť čo chce, tiež platila krúžky, ktoré maloletý syn nenavštevoval. Dala do pozornosti, že maloletému zriadila bankový účet, ku ktorému majú dispozičné právo obaja rodičia a potom aj otec dieťaťa má možnosť z tohto účtu vybrať peniaze. Vytkla, že nebolo zohľadnené, že otec dieťaťa neposkytol (za dobu 629 dní) žiadny styk obžalovanej so synom a jej jediný kontakt so synom bol pri škole. Výšku uloženého trestu považuje za neprimerane prísnu a odvolateľka má za to, že otec dieťaťa je dostatočne solventný aby zabezpečil potreby aj maloletému synovi. Poukázala tiež na to, že v dôsledku opakovaných a dlhodobých práceneschopností zostala invalidná na 45 % a počas tejto doby jej otec dieťaťa neposkytol žiadnu pomoc. Navrhla aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vrátil vec súdu prvého stupňa aby vykonal dokazovanie vo vzťahu k materiálnemu korektívu a zodpovedal otázku, či nie sú splnené podmienky podľa § 10 ods. 2 Trestného zákona. K dôvodom odvolania obžalovanej sa vyjadril oprávnený D. R. prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu, podaním doručeným súdu dňa 06.02.2025. V dôvodoch oprávnený zdôraznil, že obžalovaná výživné za syna naďalej neuhrádza a on rozhodne odmieta jej tvrdenia, pretože žiadnym spôsobom nebránil matke aby výživné uhrádzala a i keď nebola jeho výška súdom určená, ani na dcéru G. nebola určená súdom a on na dcéru výživné riadne platil. Poukázal na to, že vyživovacia povinnosť rodičov voči deťom vyplýva priamo zo zákona. Záverom dodal: „K tvrdeniu matky, že dávala synovi peniaze ako vreckové, a malo to byť vnímané ako výživné uvádzam, že výživné na maloleté deti sa má uhrádzať k rukám rodiča, ktorému je dieťa zverené a k rukám maloletého dieťaťa. Taktiež poukazujem na to, že matka na pojednávaní v rámci poručenského konania uviedla, že ona mi hradiť výživné nebude, nakoľko nie sme rozvedení a všetky finančné prostriedky sú spoločné. Týmto tvrdením ospravedlňovala svoje nekonanie, čiže matka nekonala nedbanlivostne, ale úmyselne, čo preukazuje aj jej pokračovanie v tomto konaní po tom, ako bol vyhlásený odsudzujúci rozsudok a má k dispozícii aj odôvodnenie rozsudku. Taktiež odmietam, že z mojej strany má ísť o pomstu, nakoľko matka bola viacnásobne pred podaním trestného oznámenia vyzvaná na plnenie vyživovacej povinnosti, čiže uvedené trestné konanie si zapríčinila sama svojou nenávisťou voči mne, ktorá je tak hlboká, že je schopná uškodiť aj sebe samej, len aby sa nemusela podriadiť povinnosti uhrádzať výživné na maloletého syna k mojim rukám.“
Tiež odmietol tvrdenie obžalovanej o tom, že mala zriadiť nejaký účet, ku ktorému má mať on zriadené dispozičné právo, pretože žiaden prístup k jej účtu nemá. K tvrdeniu odvolateľky, že boli porušené jej práva tým, že jej bola odňatá možnosť využiť účinnú ľútosť a dlžné výživné zaplatiť, upozornil, že mala k dispozícii odbornú právnu pomoc v podobe obhajcu a mohla účinnú ľútosť uplatniť kedykoľvek. Na rozvedenom podklade oprávnený navrhol aby odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil v celom rozsahu. Vec bola krajskému súdu (opätovne) predložená na rozhodnutie o podanom opravnom prostriedku predkladacou správou dňa 14.04.2025. Podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy SR každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu (obdobne aj čl. 40 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd). Podľa čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zo dňa 4.11.1950 každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom. Podľa § 2 ods. 4 Trestného poriadku každý, proti ktorému sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu. Podľa § 2 ods. 18 Trestného poriadku konanie pred súdom je ústne, výnimky ustanovuje tento zákon. Dokazovanie riadi súd, ktorý však výsluch obžalovaného, svedkov, poškodeného a znalcov spravidla ponecháva stranám, najprv tej, ktorá dôkaz navrhla či obstarala. Podľa § 2 ods. 19 Trestného poriadku pri rozhodovaní na hlavnom pojednávaní, na verejnom zasadnutí alebo na neverejnom zasadnutí smie súd prihliadnuť len na tie dôkazy, ktoré boli v tomto konaní vykonané, ak zákon neustanovuje inak. Podľa § 138 písm. b/ Trestného zákona Závažnejším spôsobom konania sa rozumie páchanie trestného činu b) po dlhší čas, Podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Trestného zákona (1) Kto najmenej dva mesiace v období dvoch rokov neplní, čo aj z nedbanlivosti, zákonnú povinnosť vyživovať alebo zaopatrovať iného, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky. (3) Odňatím slobody na jeden rok až päť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 alebo 2 b) závažnejším spôsobom konania, alebo Podľa § 34 ods. 1, ods. 2, ods. 4 Trestného zákona platí (1) Trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. (2) Páchateľovi možno uložiť len taký druh trestu a len v takej výmere, ako je to ustanovené v tomto zákone, pričom tento zákon v osobitnej časti ustanovuje len trestné sadzby trestu odňatia slobody. (4) Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy. Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaniu vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1.
Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné. Odvolací súd vo veci rozhodol vo vyššie uvedenom zložení z dôvodu, že uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3Nto/12/2025 zo dňa 11.11.2025 bol riadny člen senátu JUDr. Peter Šamko z vykonávania úkonov v danej trestnej veci vylúčený s tým, že zastupujúcim sudcom (zo zastupujúceho senátu 2To), je JUDr. Danica Veselovská a to podľa Základných zásad trestnoprávneho kolégia Rozvrhu práce Krajského súdu v Bratislave na rok 2025. Odvolací súd vykonal verejné zasadnutie v neprítomnosti obžalovanej s tým, že upovedomenie o termíne konania zasadnutia jej bolo doručené postupom podľa § 66 ods. 3 Trestného poriadku na ňou uvedenú adresu. Na verejnom zasadnutí prokurátorka krajskej prokuratúry navrhla odvolanie obžalovanej ako nedôvodné zamietnuť. Splnomocnenkyňa oprávneného D. R. obdobne navrhla odvolanie obžalovanej zamietnuť. Oprávnený D. R. uviedol, že z dlžného výživného obžalovaná nezaplatila ani cent a tiež navrhol jej odvolanie zamietnuť. Na základe podaného odvolania, odvolací súd primárne skúmal, či nie sú dané podmienky pre niektoré z rozhodnutí uvedených v ustanovení § 316 Trestného poriadku a keďže zistil, že nie sú dané, podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľka podala odvolanie ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, odvolací súd prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku, pričom zistil, že odvolanie obžalovanej Ing. G. R., nie je dôvodné. Zo spisového materiálu vyplýva, že rozsudok prvostupňového súdu bol napadnutý odvolaním len obžalovanou a to ohľadom výroku o vine a treste. Preskúmaním veci krajský súd zistil, že na obžalovanú B.. G. R. bola Okresnou prokuratúrou Bratislava III, dňa 01.03.2024, podaná na Mestský súd Bratislava I obžaloba, č.k. 4Pv 39/23/1103-25, pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1 Trestného zákona s tým, že na hlavnom pojednávaní konanom dňa 07.08.2024 prokurátor rozšíril žalované obdobie a sprísnil právnu kvalifikáciu žalovaného skutku tak, že obžalovanú žaluje pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b/ Trestného zákona. Úvodom je potrebné uviesť, že predložená trestná vec už raz bola predložená krajskému súdu a to na podklade odvolania podaného obžalovanou, pričom bola vrátená bez preskúmania veci ako predčasne predložená s tým, že odvolací súd požadoval doručenie rozsudku obžalovanej. Po splnení pokynu bola trestná vec opätovne tunajšiemu súdu predložená. Prvostupňový súd na hlavnom pojednávaní vykonal dokazovanie výsluchom obžalovanej B.. G. R., vypočul oprávnenú osobu Ing. D. R. a oboznámil relevantné listinné dôkazy vrátane rozhodnutí súdov upravujúcich rodičovské práva, ako aj ďalšie listiny zhromaždené v spise a rozhodol napadnutým rozsudkom, ktorý odôvodnil nasledovne: „Z vykonaného dokazovania má súd za preukázané, že maloleté dieťa D. C. R. je synom rodičov D. R. a B.. G. R. a je aktuálne zverený do osobnej starostlivosti otca D. R., pričom matke - obžalovanej G. R. je súdom určený styk v určených časoch s týmto dieťaťom a zároveň rodičia tohto maloletého dieťaťa spolu nežijú. Ďalej má súd za preukázané, že v osobnej starostlivosti otca D. R. je maloleté dieťa reálne od marca 2022, pričom obžalovaná si voči maloletému dieťaťu, s výnimkou osobnej starostlivosti počas styku, vyživovaciu povinnosť riadne neplní, pričom poručenským súdom rozsah vyživovacej povinnosti (jej výška) stanovená nebola. Zároveň možno konštatovať, že svedok D. R. si v určitom rozsahu plní vyživovaciu povinnosť na dcéru, ktorá je aktuálne zverená do osobnej starostlivosti matky (obžalovanej), táto skutočnosť však nie je pre rozhodovanie o obžalobe, a teda pre posudzovanie vyživovacej povinnosti obžalovanej podstatná...V prvom rade sa súd zameral na existenciu vyživovacej povinnosti obžalovanej voči jej maloletému dieťaťu D. C. R.. Túto otázku súd posúdil ako predbežnú otázku (§7 ods. 1 Trestného poriadku), nakoľko
rozsah vyživovacej povinnosti rodiča - obžalovanej B.. G. R. voči maloletému dieťaťu D. C. R. nie je poručenským súdom stanovený. Podľa § 62 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine (ďalej len „ZR“) plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. G. D. C. R. navštevuje základnú školu, takže má súd za preukázané, že aktuálne nie je schopný sa sám živiť, preto je potrebné konštatovať existenciu vyživovacej povinnosti obžalovanej voči svojmu maloletého dieťaťu D. C. R., ktorá trvá od marca 2022, od kedy je maloletý v reálnej osobnej starostlivosti druhého z rodičov, a trvá doposiaľ, t. j. do vyhlásenia rozsudku v tejto trestnej veci. Súd však zdôrazňuje, že vyhlásením rozhodnutia táto vyživovacia povinnosť obžalovanej ako matky maloletého dieťaťa, nezaniká, ale trvá aj naďalej. Súd konštatuje, že obžalovaná mylne stotožňuje poskytovanie starostlivosti počas styku s maloletým synom s plnením výživného. Pokiaľ je maloleté dieťa v osobnej starostlivosti jedného z rodičov, tento zabezpečuje jeho výchovu a výživu v naturálnej forme, a ten z rodičov, v ktorého osobnej starostlivosti maloleté dieťa zverené nie je, je povinný zabezpečovať svoju vyživovaciu povinnosť vo finančnej podobe, bez ohľadu na poskytovanú starostlivosť v priebehu realizácie styku s dieťaťom. Podľa § 62 ods. 2 ZR obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Súd sa v rámci trestného konania nezaoberal schopnosťami, možnosťami a majetkovými pomermi oboch rodičov, t. j. obžalovanej B.. G. R. a svedka D. R., prípadne výlučne u obžalovanej, z dôvodu, že predmetom trestného konania je výlučne vyživovacia povinnosť obžalovanej na svoje maloleté dieťa, pričom posúdenie pomerov podľa § 62 ods. 2 ZR bude predmetom konania poručenského súdu pri konečnej úprave rodičovských práv a povinností. Z tohto dôvodu sa preto výlučne pre potreby konštatovania existencie vyživovacej povinnosti obžalovanej voči svojmu maloletému dieťaťu súd bližšie nezaoberal ani realizáciou styku obžalovanej s maloletým dieťaťom, jej zdravotným stavom a už vôbec nie tým, či sú obžalovaná a svedok manželia a či u nich existuje bezpodielové spoluvlastníctvo manželov, pretože vyživovacia povinnosť rodičov k deťom nie je viazaná na to, či rodičia sú, alebo nie sú manželmi, ale na to, či spolu žijú alebo nežijú a zároveň, či osoba povinná na výživné túto povinnosť plní alebo neplní (§ 65 ods. 1, ods. 2 ZoR). V druhom rade sa súd zameral na stanovenie rozsahu (výšky) vyživovacej povinnosti obžalovanej voči jej maloletému dieťaťu D. C. R.. Ako už bolo vyššie uvedené, súd sa pre potreby trestného konania a zanedbania vyživovacej povinnosti nezaoberal schopnosťami, možnosťami a majetkovými pomermi obžalovanej, pretože každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery je povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30 % zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa alebo na nezaopatrené dieťa podľa osobitného zákona (§ 62 ods. 3 ZR). Súd minimálny rozsah aspoň vo výške 30 % zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa alebo na nezaopatrené dieťa stanovil podľa § 2 písm. c/ zákona č. 601/2003 Z. z. o životnom minime, keď výška tohto životného minima je suma alebo úhrn súm: - od 01.07.2021 v sume 99,56 eur mesačne, t. j. 29,868 eur, zaokrúhlene 29,- eur, - od 01.07.2022 v sume 107,03 eur mesačne, t. j. 32,109 eur, zaokrúhlene 32,- eur, - od 01.07.2023 v sume 122,77 eur mesačne, t. j. 36,831 eur, zaokrúhlene 36,- eur, - od 01.07.2024 v sume 125,11 eur mesačne, t. j. 37,533 eur, zaokrúhlene 37,- eur. Výška aspoň minimálneho výživného, ktoré je a bola obžalovaná povinná plniť na svoje maloleté dieťa, ktoré nemá v osobnej starostlivosti, je za obdobie od marca 2022 do 30.06.2022 vo výške 4 x 29,eur, za obdobie od júla 2022 do 30.06.2023 vo výške 12 x 32,- eur, za obdobie od júla 2023 do júna 2024 vo výške 12 x 36,- eur a za obdobie od júla 2024 do októbra 2024 (ku dňu vyhlásenia rozsudku) vo výške 4x37,- eur, teda celkovo za uvedené obdobie na výživnom dlhuje sumu 1 080,- eur, ktorú ani v minimálnom rozsahu obžalovaná neplnila.... Súd považuje zároveň za preukázané naplnenie znakov skutkovej podstaty úmyselného prečinu zanedbanie povinnej výživy § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b/ Trestného zákona.“ Pri plnení revíznej povinnosti odvolací súd zistil, že skutok bol súdom prvého stupňa ustálený na základe dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní, pri dodržaní zásad bezprostrednosti, priamosti a ústnosti, ako aj pri rešpektovaní práva obžalovaného na obhajobu. Dôkazy boli vykonané spôsobom a v rozsahu a následne i vyhodnotené v zmysle zásad uvedených v § 2 ods. 10, ods. 12 Trestného poriadku. Skutkové zistenie súdom prvého stupňa je správne a zodpovedá dokazovaniu, ktoré bolo vykonané na hlavnom pojednávaní. Súd prvého stupňa pri zachovaní kontradiktórnosti konania vykonal na hlavnom pojednávaní všetky dostupné dôkazy potrebné pre poznanie skutkových okolností nevyhnutných pre zákonu zodpovedajúce a spravodlivé rozhodnutie. Dôkazy pritom vyhodnotil jednotlivo ako aj v celom ich
súhrne logicky a zároveň aj podrobne a presvedčivo odôvodnil spôsobom, ktorému z hľadiska pravidiel stanovených pre hodnotenie dôkazov tak, ako sú uvedené v ustanovení § 2 ods. 12 Trestného poriadku, nemožno nič vytknúť. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, riadiac sa ustanovením § 168 Trestného poriadku podrobne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov. Z odôvodnenia rozsudku je tiež zrejmé, ako sa súd vyrovnal s produkovanými dôkazmi a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení v otázke viny a trestu v podstate dôsledne rešpektujúc právny názor a závery odvolacieho súdu. Krajský súd sa preto v týchto smeroch stotožňuje s presvedčivým a správne odôvodneným rozsudkom prvostupňového súdu. Teda odvolací súd zistil, že vo vzťahu ku skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu súdeného trestného činu (úmyselného prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b/ Trestného zákona), je napadnutý rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo podľa Trestného poriadku a v ktorom nedošlo k žiadnym chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci. Skutkové zistenia prvostupňového súdu tak, ako sú vyjadrené v napadnutom rozsudku, sú správne a úplné, lebo zodpovedajú výsledkom dokazovania vykonávanom na hlavnom pojednávaní. Vzhľadom na to, odvolací súd v otázke skutkových zistení, odkazuje na podrobne rozvedené dôvody rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorými sa v plnom rozsahu aj stotožnil (už vyššie citované). Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie a vyvodil z neho správne skutkové zistenia. Je potrebné uviesť, že obžalovaná Ing. G. R. odvolanie založila na opakovaných dôvodoch svojej obhajoby použitých v konaní pred súdom prvého stupňa. S jej námietkami, skutkovými a právnymi, sa ale súd prvého stupňa v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na odvolacom súde. Vo všeobecnosti vina obžalovaného musí byť dokázaná na základe dôkazov vykonaných v súlade s Trestným poriadkom. Podľa názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne a zodpovedne tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 2 ods. 12 Trestného poriadku, teda hodnotil ich na základe vnútorného presvedčenia založenom na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo, aj v ich súhrne a dospel k logicky odôvodneným skutkovým zisteniam. Skutočnosť, že odvolateľka sa nestotožňuje so skutkovými a právnymi názormi súdu prvého stupňa v napadnutom rozsudku, nemôže sama osebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov vyslovených súdom prvého stupňa. Súd prvého stupňa veľmi podrobne rozviedol dôkazy, ktoré usvedčujú obžalovanú zo spáchania žalovaného skutku a dostatočným spôsobom vyhodnotil trestné konanie, ktoré predchádzalo vyhláseniu rozsudku a jeho správne právne závery majú dostatočný skutkový základ v riadne vykonanom dokazovaní. Nadriadený súd dodáva, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvého stupňa. Z dôvodov súdu prvého stupňa (už vyššie v tomto rozhodnutí citovaných) jasne vyplýva spôsob, akým sa vysporiadal s obhajobou obžalovanej, v ktorej obžalovaná naďalej pokračuje aj v dôvodoch odvolania. Závery súdu prvého stupňa si odvolací súd v plnom rozsahu osvojil a nemá zákonný dôvod na zmenu týchto záverov. V prejednávanej veci odvolací súd ani sám na základe svojho presvedčenia nehodnotil tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom, ako tieto dôkazy hodnotil súd prvého stupňa. Odvolateľka primárne namieta v odvolaní hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa a predkladá odvolaciemu súdu vlastné hodnotenie dôkazov a vlastné predstavy záverov, ktoré mali vyplynúť z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní.
V tejto časti odvolací súd uzatvára, že v rozhodnutí súdu prvého stupňa o vine obžalovanej Ing. G. R. nezistil pochybenia, ktoré by boli dôvodom pre zrušenie rozsudku súdu prvého stupňa vo výroku o vine. Čo sa týka trestného činu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1 Trestného zákona, objektom tohto trestného činu je nárok na výživu, pokiaľ je založený na ustanoveniach zákona o rodine, tj. priamo z neho vyplýva. V konkrétnom prípade zo zákona o rodine priamo obžalovanej vyplývala (za žalované a v rozsudku ustálené obdobie) vyživovacia povinnosť k maloletému synovi. Táto jej vyplývala priamo zo zákona, teda nebolo nutné aby vyživovacia povinnosť a jej rozsah boli určené rozhodnutím súdu. Povinnosť vyživovať alebo zaopatrovať spočíva nielen v poskytovaní peňažného plnenia, ale aj v povinnosti vyživovať a zaopatrovať oprávnenú osobu v materiálnej forme, to znamená vo faktickej starostlivosti poskytovať dieťaťu stravu, oblečenie, bývanie, starostlivosť o jeho zdravie, čistotou a pod. (napr. R 26/1982). Neplnením vyživovacej povinnosti sa rozumie stav, keď oprávnená osoba nedostane všetko, čo je obsahom vyživovacej povinnosti. Uvedený trestný čin môže byť spáchaný úmyselne, ale aj z nedbanlivosti. Podľa ustálenej súdnej praxe vyživovacia povinnosť rodiča voči dieťaťu vzniká priamo na základe zákona a za začiatok páchania trestného činu zanedbania povinnej výživy rodiča voči dieťaťu treba považovať deň, od ktorého prestal rodič zavinene plniť svoju vyživovaciu povinnosť bez ohľadu na to, či o povinnosti platiť výživné a o jeho výške rozhodol už predtým súd v civilnom konaní. V prípade, že také rozhodnutie vydané nebolo, súd v trestnom konaní rozhodne o výživnom ako o predbežnej otázke, nakoľko ide o otázku viny, súd v trestnom konaní nie je viazaný rozhodnutím súdu v civilnom konaní a to ani vtedy, keď civilný súd rozhodol, ale posudzuje otázku samostatne (R 32/1979), čo správne orgán činný v trestnom konaní (prokurátor) v preskúmavanej veci naplnil. Zároveň platí, že zákonná povinnosť vyživovať alebo zaopatrovať iného v zmysle § 207 Trestného zákona nespočíva len v peňažnom plnení, ale aj v povinnosti vyživovať a zaopatrovať oprávnenú osobu v naturálnej podobe, tj. vo faktickej starostlivosti o jeho bývanie, ošatenie, hygienu, zdravie, vrátane starostlivosti o jeho výchovu a všestranný rozvoj ( R 23/2002-I.). Premietnuté na konkrétnu preskúmavanú vec, je potrebné zdôrazniť, že rozchode manželov, obžalovaná mala v starostlivosti dcéru a oprávnená osoba - otec D. R. mal v starostlivosti maloletého syna, pričom na dcéru výživné sám dobrovoľne k rukám matky platil, avšak matka detí - obžalovaná svoju vyživovaciu povinnosť vo vzťahu k maloletému synovi neplnila a podľa napadnutého a preskúmavaného rozsudku, za obdobie od marca 2022 do 30.06.2022 a od apríla 2024 do októbra 2024, je dlžné výživné ustálené vo výške 1080 €. Odvolací súd zdôrazňuje, že v prípade vyživovacej povinnosti rodičov voči deťom sú povinnými osobami obaja rodičia, oprávnenou osobou je dieťa samotné. Teda pri posudzovaní splnenia zákonnej vyživovacej povinnosti je taktiež veľmi dôležité hľadisko formy jej plnenia. Judikatúra slovenských súdov zastáva konštantný názor, že zákonná povinnosť vyživovať alebo zaopatrovať iného v zmysle § 207 Trestného zákona nespočíva len v peňažnom plnení, ale aj v povinnosti vyživovať a zaopatrovať oprávnenú osobu v naturálnej podobe, tj. vo faktickej starostlivosti o jej bývanie, ošatenie, hygienu, zdravie vrátane starostlivosti o výchovu a všestranný rozvoj (napr. R 112/1999, R 44/1966). Zo súdnej judikatúry taktiež vyplýva, že bežné darčeky, či iné podobné plnenie, ktoré nesmerovalo k uspokojovaniu odôvodnených potrieb maloletých detí, nie je možné považovať za plnenie vyživovacej povinnosti rodiča k dieťaťu (napr. R 44/1966). Teda v danom prípade mala aj obžalovaná (nielen otec D. R. vo vzťahu k dcére, ktorá žila s matkou), ako matka povinnosť plnením vyživovacej povinnosti dbať na to, aby sa u maloletého syna neznížila kvalita jeho života, pričom sporadické nákupy oblečenia, sporadické zabezpečenie stravy, podľa vlastného udania odovzdávanie peňazí do rúk syna „aby si mohol kúpiť čo chce“, darovala mu hračky - dva drony a platila krúžky (ktoré však maloletý nenavštevoval), oproti rozsahu starostlivosti a opatere, ktorú synovi (ktorého mal v starostlivosti) poskytoval otec, keďže s ním žil v spoločnej domácnosti, je neporovnateľné.
Výpočet úhrad a platieb obžalovanou B.. G. R., keď uvádzala, že mu kupovala hračky, dva drony, „nespočítateľne oblečenia a jedla“, odovzdávala mu finančnú hotovosť, aby si mohol kúpiť čo maloletý chcel, zriadila maloletému účet v banke, ku ktorému mal oprávnený dispozičné právo a teda mohol peniaze kedykoľvek z účtu vybrať a pokryť náklady výživného, ktoré tvrdenie však nie je podložené zásadnými relevantnými dôkazmi preukazujúcimi, že by podiel oboch rodičov pri plnení svojej zákonnej vyživovacej povinnosti voči maloletému synovi, nenasvedčuje tomu, že by bol vyvážený a rovnomerný. Odvolací súd potom v názorovej zhode so súdom prvého stupňa zastáva názor, že ohľadne maloletého syna vyššia miera starostlivosti bola na otcovi a obžalovaná v žalovanom období mohla výživné uhrádzať aspoň v minimálnej možnej výške a potom argument, že mu darovala finančnú hotovosť nakupovala rôzne veci a tiež, že zostala invalidná na 45% a napokon, že otec dieťaťa (oprávnený) je dostatočne solventný aby zabezpečil potreby aj maloletému synovi, nie je namieste a platí už vyššie v tomto rozhodnutí naznačené a rozvedené. Podľa odvolacieho súdu neznalosť zákona a z neho vyplývajúcich povinností obžalovanú neospravedlňuje a nemá za následok absenciu subjektívnej stránky žalovaného trestného činu, a teda možno ustáliť, že jej konanie bolo jednoznačne pokryté zavinením. Konaním obžalovanej bola rovnako naplnená aj objektívna stránka predmetného trestného činu, pretože vyživovaciu povinnosť si obžalovaná v žalovanom období riadne neplnila vo vzťahu k maloletému synovi, hoci táto povinnosť jej vyplývala priamo zo zákona o rodine. Vzhľadom na to, že obžalovaná si bola vedomá, že maloletý syn býval výlučne u otca, neexistoval na jej strane žiadny dôvod očakávať, že postačí plnenie z jeho strany, ako na svoju obranu uvádzala, pričom treba doplniť, že jej tvrdenia neboli relevantnými dôkazmi preukázané. Trestného činu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Trestného zákona sa dopustí ten kto najmenej tri mesiace v období dvoch rokov neplní, čo aj z nedbanlivosti, zákonnú povinnosť vyživovať alebo zaopatrovať iného závažnejším spôsobom konania - po dlhší čas. Objektom daného trestného činu, ktorý môže byť po subjektívnej stránke spáchaný úmyselne aj z nedbanlivosti, je nárok na výživu, pokiaľ je založený na ustanoveniach zákona o rodine. Súd pri posudzovaní trestnej zodpovednosti za neplnenie zákonnej povinnosti vyživovať alebo zaopatrovať iného, nie je viazaný rozhodnutím, ktorým v civilnom konaní bola táto povinnosť určená vrátane výšky výživného. V rámci rozhodovania o tomto trestnom čine musí súd pri posudzovaní otázky, v akej výške bol obžalovaný schopný plniť vyživovaciu povinnosť, brať zreteľ na všetky potrebné hľadiská vrátane toho, či sa páchateľ bez dôležitého dôvodu vzdal výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu (napr. R 22/1992), rovnako má prihliadnuť aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré páchateľ na seba berie. Tiež je potrebné zohľadniť vek, zdravotný stav, vzdelanie, manuálne zručnosti, nepriaznivú situáciu na trhu práce. V danom okamihu odvolací súd dáva do pozornosti už prvostupňovým súdom ustálené a zistené okolnosti svedčiace v neprospech obžalovanej, ktoré v odôvodnení rozsudku rozviedol na stranách 5 až 8. Súd prvého stupňa sa dostatočne zaoberal aj predbežnou otázkou v zmysle § 7 Trestného poriadku, t.j bolo zisťované, aké mala obžalovaná v rozhodnej dobe finančné príjmy a tiež posudzoval jej možnosti a schopnosti plniť vyživovaciu povinnosť. Ak odvolateľka vytýka súd prvého stupňa, že pri rozhodovaní neprihliadol súd na jej obhajobu, že v mene maloletého syna založila v banke účet a zriadila k nemu dispozičné právo pre oprávneného, ktorý si peniaze mohol z účtu vybrať tak odvolací súd uvádza, že podľa vykonaných dôkazov uvedené tvrdenie nevyznieva presvedčivo, pretože z vyjadrenia Tatra banky a.s. zo dňa 29.12.2022 je zistiteľné, že zriadiť, zrušiť, zmeniť dohodnuté podmienky k účtu maloletého klienta, je samostatne oprávnený len jeden jeho zákonný zástupca, ak mu bol maloletý zverený do starostlivosti, pričom maloletý nebol zverený obžalovanej. V ostatnom sa odvolací súd stotožňuje s argumentáciou poskytnutou prvostupňovým súdom, na ktoré úvahy, považujúc ich za správne v celom rozsahu, odkazuje bez potreby ich mechanického opakovania. Ani odvolací súd nezistil dôvod pre spochybnenie vierohodnosti výpovede oprávneného D. R..
V tejto časti odvolací súd uzatvára, že v rozhodnutí súdu prvého stupňa o vine obžalovanej B.. G. R. nezistil pochybenia, ktoré by boli dôvodom pre zrušenie rozsudku súdu prvého stupňa vo výroku o vine. Nemožno opomenúť námietku obžalovanej, že jej nebolo umožnené naplnenie ustanovenia o účinnej ľútosti (§ 86 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona), čím bolo porušené jej právo na spravodlivý súdny proces, ktorú odvolací súd vyhodnocuje ako nedôvodnú. Totiž podľa ustanovenia § 86 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona o účinnej ľútosti vo vzťahu k trestnému činu podľa § 207 Trestného zákona platí, že trestnosť činu zaniká, ak trestný čin nemal trvalo nepriaznivé následky a ak obžalovaný svoju povinnosť dodatočne splnil skôr, než sa odvolací súd odobral na záverečnú poradu. Inak povedané trestnoprávny postih mohla obžalovaná Ing. G. R. odvrátiť zaplatením dlžného výživného do okamihu než sa odvolací súd dobral na záverečnú poradu. Vzhľadom na správne zistený skutkový stav a plnú trestnoprávnu zodpovednosť obžalovanej nepochybil prvostupňový súd, keď konanie obžalovanej právne posúdil ako prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Trestného zákona s poukazom na §138 písm. b/ Trestného zákona, a takto uznal obžalovanú vinnou. Súd prvého stupňa rozhodnutie ohľadne druhu a výmery uloženého trestu odôvodnil nasledovne: „Súd u obžalovanej vo vzťahu k súdenej veci zistil poľahčujúcu okolnosť, a to podľa § 36 písm. j/ Trestného zákona - viedla pred spáchaním trestného činu riadny život (vychádzajúc z jej výsluchu, keď uviedla, že voči nej neboli vedené trestné konania ani uložený trest).Súd u obžalovanej nezistil priťažujúcu okolnosť. Pomer poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností je tak 1:0. Trestná sadzby sa u obžalovanej individuálne neupravovala v jej neprospech podľa § 38 ods. 3 Trestného zákona alebo 38 ods. 4 Trestného zákona, preto súd ukladal obžalovanej trest v sadzbe 1 rok až 5 rokov.“ Odvolací súd vo vzťahu k výroku o treste dospel k rovnakému záveru ako súd prvého stupňa a preto si osvojil dôvody a úvahy, ktorými tieto svoje zistenia a závery rozviedol a vysvetlil. Trestný zákon vo viacerých ustanoveniach upravuje otázku ukladania trestov, to jednak pri zásadách ukladania trestov, jednak pri úprave jednotlivých druhov trestov. Pre ukladanie trestu platia zásady, ktoré ustanovuje Trestný zákon v § 34. Na jednej strane má trest zabezpečiť ochranu spoločnosti tak, že páchateľovi zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a súčasne iných odradí od páchania trestných činov, na druhej strane má uložený trest vytvoriť podmienky na výchovu páchateľa k tomu, aby viedol riadny život, pričom trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Pri určení druhu trestu a jeho výmery má súd prihliadnuť na jednej strane na spôsob spáchania činu, jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, na druhej strane na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy. Trest by mal postihovať iba páchateľa tak, aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a blízke osoby. Pri ukladaní trestu je potrebné v prvom rade vychádzať zo závažnosti spáchaného trestného činu, ktorá je určená trestnou sadzbou ustanovenou pri jednotlivých skutkových podstatách trestných činov. Jednotlivé trestné činy podľa zákonom ustanovenej trestnej sadzby a formy zavinenia rozdeľuje Trestný zákon na prečiny a zločiny, resp. obzvlášť závažné zločiny. Tomuto rozdeleniu zodpovedá možnosť súdu ukladať rôzne druhy trestov, keďže podľa § 34 ods. 2 a 6 Trestného zákona, páchateľovi možno uložiť len taký druh trestu a len v takej výmere, ako je to ustanovené v Trestnom zákone, pričom jednotlivé druhy tresty možno uložiť samostatne alebo aj viac trestov popri sebe, avšak za trestný čin, ktorého horná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody ustanovená v osobitnej časti zákona prevyšuje päť rokov, musí súd vždy uložiť aj trest odňatia slobody. Krajský súd uložený druh a výmeru trestu súdom prvého stupňa považuje za správny, zákonný a tiež primeraný a odkazuje tiež na odôvodnenie súdom prvého stupňa na str. 9 napadnutého rozsudku, s ktorými úvahami a závermi sa v celom rozsahu stotožňuje bez potreby ich mechanického opakovania. Teda k výroku o treste odvolací súd konštatuje, že pri úvahách o voľbe druhu trestu a jeho výmery vo vzťahu k obžalovanej B.. G. R., prvostupňový súd dôsledne hodnotil všetky okolnosti významné pre
rozhodnutie o treste, nepochybil ani pri úvahách súvisiacich s výrokom o treste a prihliadol na zásady ukladania trestov (§ 34 Trestného zákona) a v odôvodnení rozsudku sa dôsledne a konkrétne vyrovnal najmä s kritériami uvedenými v § 34 ods. 4 a 5 Trestného zákona. Taktiež vzal do úvahy spôsob spáchania činu, motív, spôsobený následok a pohnútku, ako aj jeho pomery a možnosť nápravy a konštatuje, že súd prvého stupňa nepochybil ani pri rozhodovaní o treste vo vzťahu k obžalovanej, keď s prihliadnutím na zistenú poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. j/ Trestného zákona, t.j. viedla pred spáchaním trestného činu riadny život, a nezistenú priťažujúcu okolnosť podľa § 37 Trestného zákona, bol obžalovanej uložený trest odňatia slobody vo výmere jeden rok, ktorého výkon jej bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní dva roky, pričom obžalovanej uložil povinnosť, aby v skúšobnej dobe zaplatila zameškané výživné podľa svojich schopností. Teda uložený trest považuje krajský súd nielen za zákonný ale aj za spravodlivý, ktorý zodpovedá nielen zmyslu trestného konania, vrátane spravodlivého potrestania páchateľov, ale aj účelu trestu vymedzeného v ustanovení § 34 ods. 1 F. zákona a ostatným rozhodným kritériám podľa ustanovenia § 34 ods. 4 Trestného zákona. S poukazom na vyššie uvedeného odvolací súd nezistiac dôvod na zmenu rozsudku prvostupňového súdu, rozhodol tak ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia a odvolanie obžalovanej B.. G. R. ako nedôvodné, postupom podľa § 319 Trestného poriadku, zamietol. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.