Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 4Cob/54/2023 1216204523 27. 11. 2025 JUDr. Tatiana Pastieriková ECLI:SK:KSBA:2025:1216204523.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Tatiany Pastierikovej a členiek senátu JUDr. Eleny Kúšovej a JUDr. Dany Šiffalovič v právnej veci žalobcu: Insolvenčná a poradenská, k.s., Sitnianska 1, 851 07 Bratislava, značka správcu: S1883, IČO: 51 426 226, správca úpadcu S PROGRESS, s.r.o. v konkurze, Cintorínska 30, 811 08 Bratislava, IČO: 35 733 829, proti žalovanému: INGSTEEL, spol. s r.o., Tomášikova 17, 820 09 Bratislava, IČO: 17 320 429, zast. RASLEGAL, s. r. o., Mostová 2, 811 02 Bratislava, IČO: 36 855 561, o zaplatenie 5.458,52 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 22Cb/112/2016-1140 zo dňa 23.11.2022, takto rozhodol: Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 22Cb/112/2016-1140 zo dňa 23.11.2022 mení tak, že I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 602,24 eur do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. II. V časti 3.910,06 eur sa konanie zastavuje. III. Žalovaný má proti žalobcovi právo na náhradu trov konania vo výške 77,93 %. Žalovaný má proti žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 77,93 %. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej len „súd“) I. výrokom rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 1.548,46 eur do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. II. výrokom vo zvyšku súd konanie zastavil. III. výrokom žalovanému priznal náhradu trov konania vzniknutých v súvislosti s čiastočným späťvzatím žaloby v plnom rozsahu voči žalobcovi, pričom o výške trov bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením. IV. výrokom žalobcovi sa priznáva náhrada trov konania, predmetom ktorého je zaplatenie sumy 1.548,46 eur v plnom rozsahu voči žalovanému, pričom o výške trov bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením. Rozhodol tak s poukazom na §§ 536 ods. 1, 3, § 546 ods. 1, § 548 ods. 1, § 544 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), § 365 ods. 1, § 369 ods. 1, 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „OBZ“), § 1 ods. 2 nariadenia vlády č. 21/2013 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka, § 256 ods. 1, § 255 ods. 1, § 262 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“). Žalobca sa žalobou domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 5.458,52 eur, čo odôvodnil tým, že ako zhotoviteľ uzavrel so žalovaným ako vyšším dodávateľom zmluvu o dielo zo dňa 22.06.2015 na stavbu „Administratívna budova PANONIA OFFICE“. Žalobca v súlade s bodom 5.2 písm. a) zmluvy o dielo vykonané práce za príslušný kalendárny mesiac fakturoval žalovanému. Išlo o faktúru č. 231100014 z 30.09.2015 na sumu 1.080.255,23 eur, ktorá bola splatná dňa 05.11.2015. Žalovaný z nej uhradil dňa 05.11.2015 sumu 500.000 eur, dňa 09.11.2015 sumu 557.695,03 eur a dňa 09.02.2016 sumu 22.560,20
eur, o čom priložil ako dôkaz výpisy z účtu žalobcu. Na základe omeškania žalobcu si preto v žalobe uplatnil voči žalovanému úrok z omeškania vo výške 1.084,52 eur a zmluvnú pokutu vo výške 4.374 eur. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe okrem iného namietal lehotu splatnosti vystavenej faktúry a omeškanie samotného žalobcu s realizáciou diela. Žalobca v podaní zo dňa 06.12.2016 vzal žalobu čiastočne späť v sume 3.910,06 eur. V podaní uviedol, že uznáva, že k doručeniu faktúry s právnym následkom začatia plynutia lehoty splatnosti 35 dní po doručení faktúry došlo dňa 21.10.2015. Predmetná faktúra bola teda splatná až 25.11.2015. Žalovaný tak meškal len so zaplatením sumy 22.560,20 eur. Zákonný úrok z omeškania (9,05 % ročne) je potom zo sumy 22.560,20 eur za 55 dní omeškania 307,65 eur. Zmluvná pokuta podľa bodu 7.4 zmluvy o dielo (0,1 % denne) je 1.240,81 eur. V konaní preto žiada zaplatenie celkovej sumy 1.548,46 eur. Žalovaný v podaní zo dňa 09.01.2017 vzniesol voči predmetnému nároku žalobcu v sume 1.548,46 eur kompenzačnú námietku, a to tak, že si svoju pohľadávku vo výške 1.548,46 eur vyplývajúcu z úrokov z omeškania vo vzťahu k postúpeným pohľadávkam spoločnosťou ZEKO-ELEKTRO KOMPONENTY, spol. s r.o. (v sume 70.018,56 eur s prísl.) za obdobie odo dňa 06.11.2016 do 16.02.2016 započítava so žalovanou pohľadávkou žalobcu v sume 1.548,46 eur, na základe čoho všetky označené pohľadávky zanikli. V podaní zo dňa 17.03.2017 žalovaný vzniesol ďalšiu kompenzačnú námietku, ktorou si voči pohľadávke žalobcu započítal svoju pohľadávku vo výške 1.548,46 eur, vyplývajúcu z titulu zmluvnej pokuty za omeškanie žalobcu s plnením dohodnutých termínov podľa zmluvy o dielo. Súd vyhodnotil žalobou uplatnený nárok v súlade s predloženými listinnými dôkazmi, výsluchmi svedkov, ako aj s citovanými zákonnými ustanoveniami a dospel k záveru, že tento je skutkovo i právne opodstatnený. Predmetom konania po čiastočnom späťvzatí žaloby zostalo zaplatenie sumy 1.548,46 eur, čo predstavuje zákonný úrok z omeškania 9,05 % ročne zo sumy 22.560,20 eur za 55 dní omeškania, čiže 307,65 eur spolu so zmluvnou pokutou podľa bodu 7.4 zmluvy o dielo vo výške 0,1 % denne zo sumy 22.560,20 eur, čiže 1.240,81 eur. Žalobca vzal čiastočne žalobu späť po tom, čo uznal argumentáciu žalovaného ohľadom splatnosti predmetnej faktúry č. 231100014 z 30.09.2015 znejúcej na sumu 1.080.255,23 eur, ktorej sa posledná platba žalovaného zo dňa 09.02.2016 v sume 22.560,20 eur týkala. Súd pripomenul, že túto faktúru vystavil žalobca ako zhotoviteľ diela žalovanému ako objednávateľovi v zmysle zmluvy o dielo zo dňa 22.06.2015 na stavbu „Administratívna budova PANONIA OFFICE“. Žalovaný uhradil uvedenú faktúru v troch častiach: dňa 05.11.2015 sumu 500.000 eur, dňa 09.11.2015 sumu 557.695,03 eur a dňa 09.02.2016 sumu 22.560,20 eur. Zo správania žalovaného na prvom pojednávaní dňa 07.12.2016 (zápisnica je na č.l. 112 v spise) a z jeho písomného podania zo dňa 09.01.2017 označeného ako „kompenzačná námietka“ (č.l. 116 v spise) je nepochybné, že žalovaný uznal nárok žalobcu uplatnený v tomto konaní, keď voči žalovanému nároku žalobcu v sume 1.548,46 eur vzniesol kompenzačnú námietku v rovnakej výške. V tomto podaní z 09.01.2017 žalovaný výslovne uviedol, že započítava voči predmetnej pohľadávke žalobcu svoju pohľadávku vo výške 1.548,46 eur vyplývajúcu z úrokov z omeškania vo vzťahu k postúpeným pohľadávkam spoločnosťou ZEKO-ELEKTRO KOMPONENTY, spol. s r.o. (v celkovej sume 70.018,56 eur s prísl.), a to za obdobie odo dňa 06.11.2016 do dňa 16.02.2016, na základe čoho má žalovaný za to, všetky označené pohľadávky zanikli. Súd na základe uvedeného považoval nárok žalobcu uplatnený v tomto konaní za nesporný čo do dôvodu a výšky, preto sa zameral na vyhodnotenie dôkazov založených do spisu zo strany žalovaného ohľadom jeho kompenzačnej námietky z 09.01.2017, t.j. či uplatnená pohľadávka žalobcu v sume 1.548,46 eur zanikla na základe započítania s pohľadávkou žalovaného na zaplatenie úrokov z omeškania za obdobie od 06.11.2016 do 16.02.2016 v súvislosti s pohľadávkou spoločnosti ZEKO-ELEKTRO KOMPONENTY, spol. s r.o. v sume 70.018,56 eur s prísl. voči žalobcovi, ktorá bola postúpená na žalovaného. Táto postúpená pohľadávka sa týkala štyroch faktúr: č. 115101379 splatnej 05.11.2015 v neuhradenej výške 20.205,36 eur, č. 115101387 splatnej 06.11.2015 v neuhradenej výške 13.000 eur, č. 115101471 splatnej 22.11.2015 v neuhradenej výške 4.813,20 eur a č. 115111518 splatnej 02.12.2015 v neuhradenej výške 32.000 eur. Žalovaný následne v kompenzačnej námietke z 09.01.2017 vypočítal z uvedených faktúr príslušenstvo pohľadávky v podobe úrokov z omeškania, ktoré určil vo výške 9,05 % ročne a vyčíslil ich ku dňu 16.02.2016 v sume 1.550,38 eur. Vzhľadom na to, že zo žiadneho dôkazu založeného do spisu nevyplýva, že by žalovaný pred začatím konania požadoval od žalobcu zaplatenie sumy 70.018,56 eur, vrátane úrokov z omeškania v súvislosti s touto postúpenou pohľadávkou a ani pritom nešpecifikoval, akú výšku úrokov z omeškania požaduje, súd uviedol, že nemôže bez ďalšieho konštatovať, že došlo k platnému započítaniu vzájomných pohľadávok medzi sporovými stranami podaním žalovaného zo dňa 09.01.2017. Čo je však podstatnejšie, súd nemal zo spisu preukázanú existenciu všetkých štyroch uvedených faktúr, na ktoré sa žalovaný pri
svojom započítaní odvoláva - v spise chýba faktúra č. 115111518 na sumu 39.344,99 eur splatná dňa 02.12.2015, čiže súd nemal za preukázané, že táto bola vôbec vystavená a doručená žalobcovi. V spise nie je založená ani kúpna zmluva, ktorá by sa na tovar fakturovaný dokladom č. 115111518 na sumu 39.344,99 eur vzťahovala. Pokiaľ ide napr. o faktúru č. 115101471, jej doručenie žalobca rozporoval, pričom súd nemal hodnoverne preukázané, že táto bola v danom čase skutočne doručená žalobcovi, hoci je spojená s dodacím listom č. DL151812, ktorý v časti „prevzal“ obsahuje podpis neznámej osoby. Okrem toho žalobca uviedol, že zo strany spoločnosti ZEKO-ELEKTRO KOMPONENTY, spol. s r.o. mu pri dodaní tovaru (v súvislosti s postúpenou pohľadávkou) neboli doručené žiadne doklady potrebné na prevzatie tovaru a na užívanie tovaru, pričom táto povinnosť mu vyplýva z čl. 8 (dodacie podmienky) jednotlivých kúpnych zmlúv, ktoré žalovaný doložil do spisu v súvislosti s postúpenou pohľadávkou (kúpne zmluvy ZEKO_150392_2015, ZEKO_150849_2015, ZEKO_150903_2015). Táto povinnosť vyplývala spoločnosti ZEKO-ELEKTRO KOMPONENTY, spol. s r.o. výslovne z § 417 OBZ. Z listín založených do spisu splnenie tejto povinnosti zo strany predávajúceho voči žalobcovi nevyplýva, preto súd nemal relevantným spôsobom preukázané oprávnenie predávajúceho vystaviť predmetné štyri faktúry a tým pádom nemohol dať ani za pravdu žalovanému, že žalobca ako kupujúci je v omeškaní s ich úhradou. Na základe uvedených skutočností súd nemal za dostatočne preukázané, že žalovanému vzniklo právo od žalobcu na zaplatenie úrokov z omeškania z faktúr č. 115101379, 115101387, 115101471 a 115111518 v uplatnenej sume 1.550,38 eur, preto započítanie vzájomných pohľadávok vykonané žalovaným podaním z 09.01.2017 považoval za neplatné a tým pádom aj jeho kompenzačnú námietku z rovnakého dňa za nedôvodnú v celom rozsahu. Súd dal do pozornosti, že až po tom, čo žalobca svojím podaním zo dňa 07.03.2017 túto kompenzačnú námietku žalovaného poprel, začal žalovaný namietať neexistenciu uplatnenej pohľadávky žalobcu a zároveň ako ďalšiu obranu vzniesol voči pohľadávke žalobcu svoju druhú kompenzačnú námietku. Uvedený postup žalovaného vo veci považoval súd za špekulatívny a v rozpore s jeho tvrdeniami na pojednávaní dňa 07.12.2016 a v jeho podaní zo dňa 09.01.2017, kde jasne uviedol, že všetky označené pohľadávky zanikli započítaním (čiže tak pohľadávka žalobcu, ktorá je predmetom tohto konania, ako aj pohľadávka žalovaného z úrokov z omeškania týkajúca sa postúpených pohľadávok treťou osobou). Pre úplnosť však súd uviedol, že ani tieto ďalšie dve procesné obrany žalovaného nepovažuje za dôvodné, a to z dôvodu, že z vykonaného dokazovania a založených listinných dôkazov v spise nenadobudol presvedčenie, že sa žalobca dostal do omeškania s vykonaním diela v zmysle zmluvy o dielo zo dňa 22.06.2015. Súd sa nestotožnil s argumentáciu žalovaného o tom, že dielo bolo pripravené na kolaudáciu až 28.10.2015 a že nebolo ukončené včas (teda k zmluvne dohodnutému termínu 30.10.2015). Z listinných dôkazov založených do spisu totiž vyplýva opak. Dokladová časť diela bola odovzdaná zhotoviteľom a prevzatá objednávateľom dňa 29.09.2015, čo zreteľne vyplýva z Protokolu o odovzdaní a prevzatí dokladovej časti stavby „Administratívna budova PANON OFFICE“ zo dňa 29.09.2015 (č.l. 442 v spise), ktorý bol podpísaný zástupcami zmluvných strán. Súd mal za to, že ak by dielo ako celok nebolo zhotovené, objednávateľ by uvedený protokol nepodpísal. Taktiež súd vychádzal zo Zápisnice o odovzdaní a prevzatí stavby pre kolaudačné účely (č.l. 449 v spise), v ktorej je uvedené, o ktoré dielo sa jedná (administratívna budova Panon Office), kedy došlo k zahájeniu preberacieho konania (01.10.2015) a kedy k ukončeniu preberacieho konania (14.10.2015), kto dielo odovzdal (žalovaný), kto dielo prebral (CAPITAL PARK s.r.o. - investor), pričom obe strany v zápisnici zhodne konštatujú, že stavba nemá závady brániace užívaniu diela. Hoci v danom prípade nejde o odovzdanie a prevzatie diela medzi žalobcom a žalovaným, ale medzi žalovaným ako finálnym zhotoviteľom a investorom diela, dielo vyhotovené žalobcom však bolo nepochybne súčasťou stavby, ktorej sa táto zápisnica týkala, pričom dielo ako celok bolo odovzdané investorovi bez vád brániacich jeho užívaniu. Čiže keby dielo vykonané žalobcom ako celok nebolo k 14.10.2015 odovzdané žalovanému pre kolaudačné účely, neodovzdal by toto dielo ani žalovaný ako finálny zhotoviteľ investorovi, resp. nepodpísal by na strane odovzdávajúceho uvedenú zápisnicu (určenú pre kolaudačné účely). Hlavným dôkazom, ktorý podľa názoru súdu vylučuje omeškanie žalobcu so zhotovením diela ako celku je Kolaudačné rozhodnutie Mestskej časti BratislavaPetržalka zo dňa 28.10.2015 (č.l. 451 v spise), iniciované na základe návrhu investora a v ktorom táto mestská časť povoľuje užívanie stavby na Panónskej ceste, súčasťou ktorej bolo aj dielo vyhotovené žalobcom. Podľa názoru súdu to znamená, že ak by dielo nebolo dokončené ako celok, alebo ak by malo závažné nedostatky ohrozujúce zdravie a bezpečnosť osôb, či brániace riadnemu a nerušenému užívaniu stavby, stavebný úrad by kolaudačné rozhodnutie nevydal. Súd nemal žiadne pochybnosti o tom, že pri zhotovení diela žalobcom došlo k viacerým nedostatkom/nedorobkom, čo potvrdili v konaní aj vypočutí svedkovia, avšak z vyššie popísaných listinných dôkazov mal súd zároveň za to, že tieto možno považovať len za vady a nedorobky, ktoré nebránili užívaniu diela ako celku, ani neboli prekážkou na kolaudáciu diela ako celku. Sporové strany si aj v zmluve o dielo výslovne upravili osobitný režim
zmluvnej pokuty pre omeškanie zhotoviteľa s riadnym a včasným odovzdaním zmluvného diela (bod 7.1 zmluvy) a osobitný režim pre jeho omeškanie s odstránením vád a nedorobkov (bod 7.2). Žalovaný si však tomto konaní zmluvnú pokutu za omeškania žalobcu s odstránením vád a nedorobkov vôbec neuplatnil, pričom trval na omeškaní žalobcu s riadnym a včasným odovzdaním zmluvného diela ako celku, čo však v konaní relevantným spôsobom nepreukázal. Ako súd uviedol vyššie, dielo vykazovalo viaceré nedostatky či nedorobky, resp. nastali určité problémy pri realizácii diela, avšak mnohé z nich vznikli aj v dôsledku konania/nekonania žalovaného. Hoci sa niektorí svedkovia na pojednávaniach vyjadrili, že dielo bolo dokončené len na 80 % a že nerozumejú ako mohlo byť skolaudované, súd ich vyjadreniam nepripisoval rozhodujúcu váhu a relevanciu, keďže neboli v konaní preukázané, najmä s ohľadom na listinné dôkazy, na ktoré sa súd pri vyhodnotení, či došlo k omeškaniu žalobcu so zhotovením diela ako celku, odvolával vyššie. Ak by bolo dielo nedokončené v tak značnom rozsahu ako tvrdí žalovaný, investor či žalovaný mali možnosť nepodpísať Protokol o odovzdaní a prevzatí dokladovej časti stavby „Administratívna budova PANON OFFICE“ zo dňa 29.09.2015, ani Zápisnicu o odovzdaní a prevzatí stavby pre kolaudačné účely k 14.10.2015, či iniciovať samotné kolaudačné konanie stavby. Rozsah „nedokončenosti diela“, na ktorú svedkovia subjektívne poukazovali, súd odvolávajúc sa na uvedené relevantné dokumenty posúdil ako prejav existencie nedorobkov, ktoré bol žalobca povinný odstrániť v dodatočnej lehote a za spolupôsobenia žalovaného (ak išlo o také, na vzniku ktorých sa pričinil svojím nekonaním, či oneskoreným konaním žalovaný, či tretia osoba). Žalovaný však v konaní nepreukázal relevantným spôsobom, že by tieto nedostatky diela (nedorobky) boli tak závažného charakteru, že by bránili užívaniu diela ako celku, resp. jeho kolaudácii dňa 28.10.2015, preto súd nemohol dať za pravdu žalovanému v tvrdení, že žalobca bol v omeškaní so zhotovením diela ako celku. Vzhľadom na to, že v konaní nebolo preukázané omeškanie žalobcu so zhotovením diela ako celku, nič mu nebránilo vystaviť žalovanému predmetnú faktúru č. 231100014, ktorej splatnosť nastala 25.11.2015 (čo nebolo v konaní sporné), čiže žalovaný sa dostal do omeškania s jej zaplatením v časti 22.560,20 eur v trvaní 55 dní, keď túto časť uhradil až dňa 09.02.2016. V dôsledku tohto omeškania žalovaného vzniklo žalobcovi právo na zaplatenie zákonného úroku z omeškania 9,05 % ročne v sume 307,65 eur a zmluvnej pokuty 0,1 % denne v sume 1.240,81 eur. Vo zvyšku súd konanie zastavil z dôvodu čiastočného späťvzatia žaloby. O náhrade trov konania v súvislosti s čiastočným späťvzatím žaloby súd rozhodol v zmysle § 256 ods. 1 CSP, keď zastavenie v tejto časti konania zavinil žalobca, a to tým, že vzal žalobu čiastočne späť z dôvodu nezapríčineného žalovaným (korekcia žaloby), žalovanému vzniklo právo na náhradu trov konania vzniknutých v súvislosti s čiastočným späťvzatím žaloby v plnom rozsahu voči žalobcovi. O nároku na náhradu trov konania, predmetom ktorého je zaplatenie sumy 1.548,46 eur súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 CSP a keďže mal v konaní o zaplatenie sumy 1.548,46 eur plný úspech žalobca, súd mu priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu voči žalovanému. 2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Svoje podanie odôvodnil tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Napadnutý rozsudok považoval za zmätočný, nepreskúmateľný, arbitrárny, bez potrebných logických súvislostí a v rozpore s hmotným právom, súd porušil právo žalovaného na rovnosť zbraní. Odvolateľ namietal aj procesné pochybenia súdu. V tomto ohľade namietal, že počas celého súdneho konania trvajúceho viac ako 7 rokov súd ani raz neuviedol, (i) ktoré skutkové tvrdenia považuje za sporné a nesporné, (ii) ktoré dôkazy vykoná alebo nevykoná a prečo a (iii) neuviedol ani svoje predbežné právne posúdenie veci, v dôsledku čoho je rozhodnutie vo veci samej zaťažené vadou prekvapivosti a žalovanému súd odňal reálnu možnosť konať pred súdom. Ďalšie zásadné pochybenie súdu prvej inštancie videl odvolateľ v tom, že súd nesprávne (i) v rozpore s reáliami súdneho konania, (ii) obsahom súdneho spisu ako aj (iii) ustálenou rozhodovacou praxou (ktorú ignoroval) vyhodnotil sporné a nesporné skutkové okolnosti, keď: a) na jednej strane posúdil ako nesporné nároky žalobcu, ktoré žalovaný od počiatku rozporoval a ku ktorým si kompenzačnú námietku uplatnil iba alternatívne (in eventum) v rámci sekundárnej, resp. terciárnej obrany; b) na strane druhej posúdil ako sporné nároky žalovaného, hoci žalobca tieto kvalifikovane nepoprel a pokúsil sa tieto si započítať voči iným nárokom žalovaného (hoci neplatne). Súd prekvapivo prijal záver tiež o tom, že pohľadávka žalobcu mala byť zo strany žalovaného uznaná vznesením kompenzačnej námietky in eventum. To všetko v zjavnom rozpore
s obsahom písomných podaní žalovaného ako aj ústnych prednesov v súdnom konaní. Vznesenie kompenzačných námietok nemožno považovať za uznanie nároku žalobcu. Mal za to, že svojvoľne a arbitrárne súd odôvodnil aj údajné uznanie nárokov žalobcu žalovaným, a to v 22. bode odôvodnenia rozsudku, kde uviedol, že žalovaný mal dať na pojednávaní dňa 07.12.2016 „jasne najavo“, že žalovanú sumu nerozporuje a až dodatočne mal namietať neexistenciu uplatnenej pohľadávky žalobcu. Toto tvrdenie súdu nevyplýva z reálií súdneho konania a je evidentne nepravdivé. Práve naopak, už v podaní zo dňa 05.10.2016 (čiže v skoršom podaní) žalovaný jasne poukázal na neexistenciu pohľadávky žalobcu, ktorú označil za nedôvodnú a nepreukázanú. Súčasne uviedol v tomto podaní primárnu obranu, ktorou poukazoval na neexistenciu nárokov žalobcu. Rovnako tieto za nedôvodné v celom rozsahu označil aj na pojednávaní dňa 07.12.2016. Taktiež v podaní zo dňa 17.03.2017 žalovaný vzniesol kompenzačnú námietku započítania zmluvnej pokuty ako „tretiu alternatívu procesnej obrany“. Ďalšie závažné pochybenie videl v tom, že súd sa žiadnym spôsobom nezaoberal a nevysporiadal s primárnou obranou žalovaného voči nárokom žalobcu, ktorú predložil predovšetkým v podaní zo dňa 05.10.2016, na ktoré zároveň odkázal. V tomto okrem iného poukázal na nepreukázanie uplatnených nárokov žalobcom, nedostatok aktívnej vecnej legitimácie a neplatnosť odstúpenia žalobcu od zmluvy o dielo. Mal tiež za to, že vznesenie kompenzačnej námietky in eventum súd v žiadnom prípade nezbavuje povinnosti zaoberať sa primárnou obranou sporovej strany. Zdôraznil, že jednou zo vnesených námietok bola námietka nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, nakoľko žalobca svoju pohľadávku postúpil na spoločnosť MACHO consulting s.r.o. Aj keď súd dospel k názoru, že žalovaný nárok údajne uznáva (hoci nesprávne), bol naďalej povinný riadne preskúmať, či žalobcovi v dôsledku postúpenia pohľadávky nezaniklo oprávnenie túto vymáhať, a teda či aktívna vecná legitimácia neprešla na postupníka. Nehovoriac o tom, že žalobca mal od zmluvy odstúpiť, čo znamená, že by sa tým absolútne zmenila aj situácia ohľadom žalovaných nárokov, ktoré odvodzoval od tvrdeného omeškania s úhradou faktúry, ktorú vystavil podľa zmluvy. Ak totižto zanikla zmluva ako celok, zanikol aj dôvod fakturácie a rovnako aj akékoľvek hypotetické omeškanie. Týmto sa ale súd vôbec nezaoberal. V neposlednom rade žalovaný poukazoval na to, že súd inštitút uznania záväzku ako taký nesprávne uchopil, nakoľko uznanie záväzku nezakladá fikciu existencie pohľadávky, ale len vyvrátiteľnú právnu domnienku, že záväzok v čase uznania existoval. To sa následne prejavuje v procesnej rovine ako prenesenie dôkazného bremena na dlžníka. Odvolateľ ďalej namietal, že súd hrubým spôsobom porušil princíp rovnosti sporových strán a kontradiktórnosti konania. Kým súd vo vzťahu k nárokom žalovaného podmieňoval ich preukázanie akousi výzvou adresovanou žalobcovi (o čom žalovaný počas konania paradoxne ani nevedel, keďže k tomu nikdy neuviedol predbežné právne posúdenie a dozvedel sa to až z odôvodnenia rozsudku), preukázanie tejto skutočnosti už nepožadoval od žalobcu. Neskúmal teda a nepovažoval za potrebné preukázať, či žalovaného žalobca taktiež vopred vyzval na zaplatenie úrokov z omeškania, zmluvných pokút, v akej výške a v akom rozsahu. Pokiaľ súd považoval uplatnenie kompenzačnej námietky zo strany žalovaného za uznanie záväzku (s čím nemožno súhlasiť), potom mal rovnako ako uznanie záväzku posúdiť aj opačnú situáciu - pokus žalobcu o započítanie našich pohľadávok, čo však nepochopiteľne neurobil. Následne mal žalobu zamietnuť z dôvodu zániku nároku žalobcu v dôsledku započítania. Žalovaný ďalej namietal, že súd sa dopustil zásadných pochybení pri vykonávaní a hodnotení dôkazov, predovšetkým svedeckých výpovedí. Svedecké výpovede boli jednoznačne podporené ďalšími listinnými dôkazmi predloženými žalovaným, ktoré súd buď zámerne ignoroval v snahe vyhovieť vopred prijatému rozhodnutiu v prospech žalobcu alebo opomenul pre neznalosť spisu. Dodal, že svedecká výpoveď je sama osebe dôkazným prostriedkom, ktorého účelom je preukázanie tvrdení sporovej strany samostatne alebo popri ďalších listinných či iných dôkazných prostriedkoch. Nie je potom účelom dokazovania viesť dokazovanie k preukazovaniu správnosti tvrdení svedkov prostredníctvom ďalších dôkazov, ako to prekvapujúco tvrdí súd v rozsudku. Zjavne neštandardný je aj postup súdu, akým viedol výsluchy svedkov a protokoloval, resp. následne premietol do odôvodnenia rozsudku. Súd totiž viacerých svedkov bez akékoľvek dôvodu vyslúchal opakovane bez toho, aby existovali akékoľvek dôvody pre zopakovanie týchto výsluchov, a to len preto, že žalobca až následne v priebehu konania začal spochybňovať rôzne okolnosti, hoci už skôr mal možnosť svedkom klásť potrebné otázky a neurobil to. Uvedené je v rozpore s princípmi koncentrácie sporového konania a s princípom rýchlosti a hospodárnosti konania. Žalovaný namietal, že rozsudok samotný je vyhotovený v príkrom rozpore s § 220 ods. 2 CSP, keďže neobsahuje úplný opis ani len toho, ktoré (i) konkrétne dôkazy súd vlastne vykonal, (ii) z ktorých vychádzal a logicky potom ani to, (iii) ako ich vyhodnotil, (iv) úplne absentuje zdôvodnenie prečo súd nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy, resp. prečo neprihliadal na ďalšie vykonané dôkazy predložené žalovaným. Odvolateľ ďalej namietal nesprávne právne posúdenie, ktoré nemá oporu v rozhodovacej praxi súdnych autorít alebo platnej a účinnej právnej úprave. Zotrval pri argumentácii odkazom na príslušné
ustanovenia všeobecných zmluvných podmienok, ktoré boli súčasťou zmluvy o dielo, v zmysle ktorých bola zo strany žalobcu vylúčená akákoľvek fakturácia a omeškanie žalovaného, ak (i) bol sám v omeškaní s plnením podľa harmonogramu (teda nielen pri konečných termínoch) alebo (ii) práce vykonával nekvalitne. Vo vzťahu k právnemu posúdeniu žiadal odvolací súd, aby po zrušení rozsudku prikázal súdu dôsledne sa zaoberať primárnou obranou žalovaného, vrátane dôkladného posúdenia, či v súlade so zmluvou o dielo a všeobecnými zmluvnými podmienkami bol žalobca vôbec oprávnený fakturovať žalovanému akékoľvek plnenie. Mal za to, že súd nesprávne a v rozpore s platnou a účinnou právnou úpravou vyhodnotil zápočet príslušenstva pohľadávok v celkovej sume 70.018,56 eur, ktoré žalovanému boli postúpené postupcom. V rámci kompenzačnej námietky si žalovaný voči nárokom žalobcu započítali úroky z omeškania vo výške 9,05 % ročne, ktoré si ku dňu 16.02.2016 vyčíslil v sume 1.550,38 eur (sekundárna obrana). Pokiaľ ide o preukázanie prechodu príslušenstva spoločne s postupovanou pohľadávkou dal do pozornosti § 524 ods. 2 OZ. Podotkol, že pokiaľ by súd v rámci predbežného právneho názoru vyjavil, že požaduje dôkaz o tom, že žalobca vedel o výške nárokov žalovaného (aj keď mu toto muselo byť jasné poznajúc platnú právnu úpravu), list by žalovaný do spisu obratom založil. Zdôraznil, že Občiansky zákonník obsahuje právnu konštrukciu, podľa ktorej prechádza s postúpenou pohľadávkou na postupníka automaticky ex lege aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené. Kontrahenti si teda nemusia osobitne definovať príslušenstvo pohľadávky a vymedzovať všetky práva spojené s pohľadávkou za účelom ich nadobudnutia postupníkom v rámci cesie. Z tohto dôvodu je právne irelevantné, či v oznámení o postúpení pohľadávky bolo definované aj jej príslušenstvo alebo nie. Pokiaľ totiž v oznámení o postúpení pohľadávky nebolo jednoznačne definované, že sa postupuje len istina bez príslušenstva (čo nebolo a nebolo to ani sporné), bolo potrebné vychádzať z toho, že spoločne s istinou pohľadávky prešlo na postupníka aj jej príslušenstvo, vrátane zákonných úrokov z omeškania, tak ako to vyplýva z § 524 ods. 2 OZ. Toto jednoznačne potvrdzuje aj ustálená rozhodovacia prax a judikatúra ako napr. judikát R 34/1999, český judikát R 80/2007 a ďalšie. Za právne absurdný a odporujúci právnej úprave považoval tiež názor súdu, ktorý považoval zápočet za neplatný z dôvodu, že žalovaný vopred nevyzýval žalobcu na zaplatenie príslušných úrokov z omeškania a nešpecifikoval ich výšku. Ani tento záver súdu nemá oporu v právnej úprave či judikatúre a ani nie je pravdivý (viď list žalovaného zo dňa 06.02.2017, kde boli úroky špecifikované, pričom tieto žalovaný podrobne špecifikoval a určil už v podaní zo dňa 09.01.2017 a jeho doručením žalobcovi bola táto nedôvodná požiadavka súdu rovnako splnená). V tejto súvislosti poukázal na § 580 OZ ako aj § 369 ods. 1 a 2 OBZ. Povinnosť dlžníka platiť úroky z omeškania, a teda aj ich splatnosť, nastáva priamo v dôsledku objektívnej právnej skutočnosti, a to omeškania dlžníka, pričom ich vznik a splatnosť ex lege nie je viazaná na splnenie žiadnej odkladacej podmienky, či výzvu zo strany veriteľa. Rovnako tak trpí vadou v právnom posúdení argumentácia súdu o tom, že žalovaný nepredložil súdu žiadne listinné dôkazy, faktúry a kúpnu zmluvu, vystavené postupcom, preukazujúce vznik nároku na zaplatenie ceny dodaného tovaru. Súd nereflektoval skutočnosť, že žalobca v nadväznosti na oznámenie o postúpení pohľadávok postupcu nikdy nenamietal a nikdy neoboznámil postupcu či našu spoločnosť o tom, že by postúpené pohľadávky neuznával, považoval za neexistentné, či nesplatné. Tieto nároky začal žalobca spochybňovať až dodatočne a účelovo, v nadväznosti na kompenzačnú námietku žalovaného. Ani na túto skutočnosť však súd neprihliadal, hoci na strane druhej, žalovanému vyčítal dodatočné spochybňovanie nároku žalobcu po vznesení kompenzačnej námietky, čo ani nebolo zo strany súdu pravdivé. Zároveň súd ignoroval vo vzťahu k argumentácii žalobcu tiež to, že ak žalobca spochybňoval svoje omeškanie s úhradou postúpených pohľadávok tým, že bol v omeškaní údajne jeho dodávateľ (postupca), logicky to znamená, že v rovnakom čase musel byť s touto dodávkou sám v omeškaní voči žalovanému. Okrem toho zdôraznil, že tvrdenie súdu o tom, že v spise nie je založená príslušná kúpna zmluva či niektorá z faktúr, nezodpovedá skutočnosti, nakoľko spoločne s podaním zo dňa 22.03.2017 žalovaný do spisu založil všetky kúpne zmluvy uzatvorené medzi žalobcom a postupcom, vrátane všetkých faktúr a dodacích listov. Odôvodnenie rozsudku s opísanými vadami potom nemožno považovať za riadne, ale za arbitrárne, dokonca vzbudzujúce zásadné pochybnosti o nestrannosti súdu. Žalovaný mal za to, že súd k nesprávnym skutkovým záverom aj ohľadom kompenzačnej námietky, ktorou si voči nárokom žalobcu uplatnil časť zmluvnej pokuty za omeškanie žalobcu s riadnym a včasným odovzdaním diela (v zmysle bodu 7.1 zmluvy o dielo) vo výške 1.548,46 eur. Túto kompenzačnú námietku si žalovaný uplatnil ako terciárnu obranu. V tejto súvislosti poukázal na článok IX., bod 9.4 a 9.5 ako aj ďalšie ustanovenia zmluvy o dielo. Z toho vyplýva, že zmluvné strany si v zmluve o dielo vymienili viacero podmienok, ktoré musia byť kumulatívne splnené pre to, aby bolo možné dielo považovať za odovzdané. Všetky tieto ustanovenia zmluvy o dielo však súd ignoroval. Po prvé, v žiadnom prípade nemožno „Protokol o odovzdaní a prevzatí dokladovej časti stavby“ považovať za protokolárne odovzdanie diela, nakoľko už len z názvu, ale aj z jeho obsahu, či času vyhotovenia, je zrejmé, že
predmetom tohto odovzdania bola výlučne časť dokumentácie potrebnej k užívaniu k diela a nie samotné dielo. A ani nie je možné konštatovať, že išlo o kompletný zoznam dokumentácie. Tento protokol navyše neobsahuje všetky obsahové náležitosti preberacieho protokolu diela, vymienené zmluvnými stranami v bode 9.5 zmluvy o dielo a zjavne ide iba o jeden z viacerých predpokladov samotného preberacieho protokolu (bod 9.3. druhá odrážka zmluvy o dielo). Ak ide o podklad k preberaciemu protokolu (bod 9.3. druhá odrážka zmluvy o dielo in fine), zreteľne nemôže ísť o samotný preberací protokol. Rovnako tak akékoľvek úvahy o odovzdaní diela na podklade tohto dokumentu vyvracajú aj časové súvislosti, nakoľko k spísaniu tohto protokolu došlo dňa 29.09.2015, a teda viac ako mesiac predtým, ako mal žalobca dielo podľa zmluvy dokončiť (čo neurobil), pričom následne ďalšie viac ako dva mesiace žalobca na diele vykonával rôzne práce až do decembra 2015, kedy dielo svojvoľne opustil bez jeho riadneho dokončenia. Rovnako tak o odovzdaní diela nesvedčí ani „Zápisnica o odovzdaní a prevzatí stavby pre kolaudačné účely“. Nemožno to z obsahu tohto dokumentu taktiež nijako vyvodiť. Zmyslom spísania tohto dokumentu bolo totiž iba splnenie formálnych podmienok pre vydanie kolaudačného rozhodnutia v súčinnosti pre investora stavby a medzi žalovaným a investorom, čo však opäť nepreukazuje, že dielo bolo žalobcom riadne dokončené a v stave dohodnutom v zmluve o dielo. V zmysle príslušných ustanovení stavebného zákona (§ 81 ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb.) sa v kolaudačnom konaní skúma iba to, či skutočné zrealizovanie stavby a jej užívanie nebude ohrozovať „verejný záujem“ a nie to, či je stavba spôsobilá na užívanie podľa podmienok v zmluve. Naviac, žalobca ani nikdy nebol účastníkom tejto zápisnice, ktorá bola výlučne spísaná medzi žalovaným ako zhotoviteľom a investorom stavby, pričom medzi žalovaným a investorom mali odlišne dohodnuté podmienky odovzdania diela, ako to bolo v prípade zmluvy o dielo medzi nami a žalobcom. Odvolateľ v tejto súvislosti poukázal na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu ČR, z ktorej vyplýva, že protokolárne odovzdanie diela, ak sa na tom zmluvné strany dohodli (čo je aj tento prípad), je hmotnoprávnou podmienkou odovzdania diela a bez spísania odovzdávacieho protokolu nemôže byť dielo nikdy považované za odovzdané. Za nesprávny a rozporuplný považoval záver súdu, keď na jednej strane uviedol, že nemá pochybnosti o tom, že pri zhotovení diela žalobcom došlo k viacerým nedostatkom, avšak tieto podľa súdu nebránili užívaniu diela. Podstatná je už samotná existencia vád a nedorobkov, ktorá ani nebola sporná a svedčia o nej rozsiahle zápisy predložené súdu žalovaným, ale aj svedkom - stavebným dozorom investora, B.. Q.. Nehovoriac o tom, že dielo nebolo zhotovené v dohodnutej kvalite, o čom žalovaný predložil súdu rozsiahlu dokumentáciu a s ktorou sa podľa odôvodnenia rozsudku súd vôbec neoboznámil. Z vykonaných dôkazov podľa názoru žalovaného jednoznačne vyplývalo, že nešlo len o akési drobné nedorobky, ale išlo o zásadné nedostatky, ktoré bránili užívaniu diela. Záverom žalovaný poukázal na mediálny nátlak, ktorý podľa jeho názoru vyvíjal žalobca. Vzhľadom na uvedené žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne, alebo aby tento zrušil ako zmätočný a prikázal súdu, aby vo veci ďalej riadne konal a rozhodol. 3. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním doručeným súdu dňa 21.02.2023. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii poukázal na to, že v žiadnom podaní, prednese alebo návrhu urobeného za sedem rokov od iniciovania súdneho sporu žalobcom, žalovaný nikdy nevzniesol žiadnu námietku voči vedeniu sporu, pričom tak urobiť mohol. Zastával názor, že to bol práve žalovaný, ktorý počas procesu produkoval neprimerané a neúčelné množstvo návrhov na vykonanie dôkazov a procesných podaní, ktoré častokrát nemali absolútne žiadny súvis s predmetom konania. Podotkol, že žalobca podal žalobu na súd v priebehu marca 2016, t.j. pred takmer siedmimi rokmi a za celý tento čas žalovaný ani raz nenamietal porušenie jeho procesných práv alebo sa nesťažoval na absenciu neuvedenia predbežného právneho názoru. Námietky žalovaného ktorými spochybnil kompetenciu sudcu a jeho znalosť spisového materiálu žalobca považoval za neopodstatnené. Mal za to, že súd sa v napadnutom rozsudku vysporiadal so všetkými líniami procesnej obrany žalovaného. Dal do pozornosti, že aj keď žalovaný neustále opakuje, že kompenzačnú námietku si uplatnil len in eventum, ako akúsi sekundárnu alebo terciárnu obranu, urobil tak až po tom, čo bola zo strany žalobcu vznesená námietka o neexistencii pohľadávky, ktorá mala byť voči nemu zo strany žalovaného započítaná. Do tohto momentu však žalovaný svoju obranu zakladal len na vznesení kompenzačnej námietky, napr. podanie žalovaného zo dňa 9. januára 2017. Teda do momentu napadnutia kompenzačnej námietky zo strany žalobcu, ani sám žalovaný nerozporoval existenciu pohľadávky žalobcu, ktorá je predmetom v tomto konaní. Urobil tak účelne až potom, čo bola ohrozená jeho obrana kompenzačnou námietkou. Mal za to, že súd sa vysporiadal aj s primárnou líniou procesnej obrany žalovaného. Čo sa týka sekundárnej línie procesnej obrany žalovaného, žalobca tvrdil, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno ani vo vzťahu k základnému predpokladu kompenzačnej námietky, a to existencii vlastnej pohľadávky spôsobilej na započítanie. Ak žalovaný poukazoval na údajné nedostatočné vyhodnotenie svedeckých výpovedí, žalobca uviedol, že
súd je pri vykonávaní a hodnotení dôkazov viazaný najmä vlastnou úvahou, a to nie len v kontexte toho, ktorý dôkaz vykoná a ktorý nie, ale aj v kontexte toho, ktorý dôkaz bude považovať za preukázaný a dôveryhodný a ktorý naopak nie. Ak teda súd v rozsudku uviedol, že vyjadreniam svedkov (ako dôkazným prostriedkom) „nepripisuje rozhodujúcu váhu relevanciu, keďže neboli v konaní preukázané, najmä s ohľadom na listinné dôkazy“ znamená to, že sudca vzájomne hodnotil a posudzoval listinné dôkazy a dôkazy spočívajúce vo výsluchoch svedkov a dospel k záveru, že predložené listinné dôkazy považuje za hodnovernejšie a preukázané. Čo sa týka odovzdania diela, žalobca dal do pozornosti, že sám žalovaný bol žalobcom niekoľkokrát vyzvaný na započatie preberacieho konania a prebratie diela v súlade so Zmluvou. Bol to však vždy žalovaný, ktorý tak odmietol urobiť. Ak teda žalovaný tvrdí, že dielo nebolo nikdy riadne prebrané, tak k prebratiu potom nedošlo len výlučne z dôvodov na jeho strane, pričom išlo o dôvody, ktoré boli v rozpore s explicitným znením Zmluvy. V tomto kontexte sa síce žalovaný snaží navodiť dojem, že dielo odmietal prebrať z dôvodu, že toto nebolo zhotovené v súlade so Zmluvou, avšak aj toto je len mylná prezumpcia žalovaného, ktorá nemá žiadnu oporu v samotnej zmluve. Po prvé, podľa bodu 2.1 Zmluvy platilo, že predmetom plnenia podľa Zmluvy bol záväzok žalobcu zhotoviť pre žalovaného dielo tak, aby výsledná stavba bola spôsobilá na riadne užívanie a kolaudáciu. To isté sa potom opakuje aj v preambule Zmluvy (žalobca mal odovzdať dielo najneskôr do 30. októbra 2015 v stave spôsobilom na jej riadne užívanie a kolaudáciu). Ku kolaudácii došlo vydaním kolaudačného rozhodnutia zo dňa 28. októbra 2015, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 3. novembra 2015. Z uvedeného teda nemožno odvodzovať žiadny iný záver ako ten, že predmet zmluvy a záväzok žalobcu zo zmluvy, ktorý spočíval v zhotovení diela spôsobilého na užívanie a kolaudáciu, bol zo strany žalobcu plne naplnený. Taký istý záver musí potom platiť aj o skutočnosti, že žalobca nemohol byť ani v omeškaní, ako sa to snaží tvrdiť žalovaný, keďže k vydaniu kolaudačného rozhodnutia došlo dňa 28. októbra 2015, teda ešte predtým, než bol zmluvne stanovený dátum ukončenia realizácie prác, t.j. 30. október 2015. Všetky tvrdenia žalovaného o omeškaní s dodaním diela podľa zmluvy zo strany žalobcu sú tak čistou fabuláciou v rozpore s objektívnymi faktami. Ak aj existovali nejaké nedorobky a nedostatky stavby, ako to tvrdí žalovaný, tieto nemohli v žiadnom prípade znamenať, že dielo nemohlo byť odovzdané a nebol naplnený hlavný účel Zmluvy (zhotovenie diela do stavu spôsobilého na kolaudáciu). O absurdnosti argumentácie žalovaného svedčí, že dňa 14.10.2015 žalovaný protokolárne odovzdal dielo/stavbu do užívania spoločnosti Capital Park, s.r.o., IČO: 45 897 328 (ako investorovi), pričom v odovzdávacom protokole neboli konštatované žiadne vady alebo nedorobky, ktorých sa žalovaný dovolával voči žalobcovi. Naviac, bol to práve žalovaný, ktorý bol v rozsiahlom omeškaní, a to tak s plnením svojich finančných záväzkov voči zhotoviteľovi, ako aj s riadnym prebratím diela podľa zmluvy od žalobcu. V tomto ohľade žalobca poukázal na svoju skoršiu argumentáciu a dôkazy. Vzhľadom na uvedené žalobca žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil. 4. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním doručeným súdu dňa 27.03.2023. Pokiaľ žalobca vo svojom podaní tvrdí, že žalovaný pred súdom nikdy nenamietal nesprávny postup, ktorý mu vytýka v odvolaní, žalovaný považoval jeho tvrdenia za zavádzajúce a účelové. Poukázal na to, že zo žiadneho ustanovenia právnych predpisov mu nevyplýva povinnosť osobitne súd upozorňovať na nedostatky v jeho procesnom postupe a už vôbec nie ako prerekvizitu pre podanie odvolania. Zastával názor, že nevytknutie vád v postupe súdu počas konania žiadnym spôsobom nezbavuje sporovú stranu možnosti ich vytknutia v odvolaní. Naviac o väčšine z vád v procesnom postupe súdu sa žalovaný dozvedel až z odôvodnenia napadnutého rozsudku. Absurdne pôsobí aj vyjadrenie žalobcu, že žalovaný mal produkovať „neúmerné“ množstvo dôkazov a zaťažovať tak súd. Žalobca totiž opomína, že sám v konaní produkoval neúmerné množstvo dôkazov, svoj útok nesmeroval riadne a včas (čo vyvolalo napríklad aj potrebu predvolávania tých istých svedkov, nehovoriac o tom, že ich výpovede súd ani v náznakoch nevzal do úvahy). Žalovaný ďalej trval na tom, že súd sa nevysporiadal s jeho primárnou obranou. Nie je pravdivé ani tvrdenie žalobcu, že žalovaný do momentu napadnutia kompenzačnej námietky nerozporoval existenciu pohľadávky žalobcu. Práve naopak, už pri svojom prvom procesnom úkone žalovaný nárok žalobcu jasne označil za nedôvodný a neexistentný. V kontexte ustálenej rozhodovacej praxe ako aj základov právnej teórie potom neobstojí ani tvrdenie žalobcu o tom, že v prípade kompenzačnej námietky nemožno hovoriť o obrane in eventum a že takouto obranou by mohla byť len námietka o neexistencii pohľadávky. Mal za to, že súd bol povinný v odôvodnení rozsudku jednoznačne uviesť dôvody, pre ktoré nepovažoval svedecké výpovede za dostatočné a vychádzal z iných dôkazov tak, že od výsluchov svedkov celkom abstrahoval. Súd nemôže vychádzať z nastavenia o tom, že svedkovia sú nedôveryhodní a majú ho presviedčať o opaku, ale naopak. Súd musí plne rešpektovať a zvažovať obsah výsluchu každého zo svedkov a tento porovnávať v konkrétnostiach s
ostatnými dôkazmi a jednoznačne uviesť, kde svedka pristihol pri klamstve a aký to malo dopad pre hodnotenie ostatných vyhlásení tohto svedka, pri ktorých ho pri klamstve nepristihol. Dodal, že akákoľvek nejednoznačnosť v záveroch súdu potom automaticky zakladá nepreskúmateľnosť rozsudku, ako aj vady nedostatočného odôvodnenia. Zdôraznil, že ako judikuje ustálená rozhodovacia prax súdov (napr. rozsudok NS ČR vo veci sp. zn. 32 Cdo 4502/2007), rozhodnutie o povolení užívať dielo samo osebe nenahrádza odovzdanie diela objednávateľovi. Taktiež poukázal na to, že pokiaľ je spôsob odovzdania diela špecifikovaný v zmluve napríklad tak, že dielo sa odovzdáva protokolárne, obojstranne podpísanú zápisnicu nemožno chápať len ako jeden z možných dôkazov o tom, že dielo bolo odovzdané, ale existencia protokolu tvorí hmotnoprávnu podmienku odovzdania a prevzatia diela. Ak teda odovzdávací protokol v takomto prípade neexistuje, dielo nemožno považovať za odovzdané a prevzaté (napr. rozsudok NS ČR vo veci sp. zn. 32 Cdo/2123/2010). V neposlednom rade mal za to, že pokiaľ je účastníkmi zmluvy o dielo dohodnuté odovzdanie a prevzatie diela vo forme zápisnice, potom existencia takejto zápisnice (protokolu) je podmienkou odovzdania a prevzatia diela (čo je aj tento prípad) a pokiaľ zápisnica nebola vyhotovená, resp. nebola podpísaná objednávateľom, dielo nemožno považovať za odovzdané, a to bez zreteľa na to, či objednávateľ odovzdal dielo svojmu vyššiemu objednávateľovi (investorovi), alebo či bolo dielo skolaudované. Zhotoviteľ sa môže v takomto prípade domáhať výlučne prevzatia diela, nie však zaplatenia jeho ceny, ibaže zmluva o dielo určuje inak (napr. rozsudok NS ČR vo veci sp. zn. 32 Cdo/2123/2010). Zdôraznil, že návrh na kolaudáciu diela žalovaný nikdy nepodával ani nebol účastníkom konania, na kolaudácii sa žiadnym spôsobom nepodieľal. 5. Ďalšie vyjadrenie podané nebolo. 6. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s ustanovením § 219 ods. 3 CSP oznámený na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Bratislave. Odvolací súd vo veci nenariadil pojednávanie z dôvodu, že súd prvej inštancie správne a dostatočne zistil skutkový stav veci, ale jeho rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení. Po oboznámení sa s obsahom spisu, procesným postupom súdu prvej inštancie, dôvodmi odvolania žalovaného, s vyjadrením žalobcu a žalovaného, odvolací súd dospel k záveru, že boli naplnené odvolacie dôvody. 7. Odvolací súd zaujal stanovisko len k tým dôvodom odvolania, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie vo veci. 8. Podľa § 388 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie. 9. V prejednávanej veci je predmetom sporu zaplatenie úroku z omeškania vo výške 1.084,52 eur a zmluvnej pokuty vo výške 4.374 eur za oneskorenú úhradu faktúry č. 231100014 na sumu 1.080.255,23 eur, ktorá bola splatná dňa 05.11.2015. Žalovaný z uvedenej faktúry uhradil dňa 05.11.2015 sumu 500.000 eur, dňa 09.11.2015 sumu 557.695,03 eur a dňa 09.02.2016 sumu 22.560,20 eur. Žalobca podaním zo dňa 06.12.2016 vzal žalobu v časti sumy 3.910,06 eur späť, nakoľko uznal, že k doručeniu faktúry s následkom plynutia lehoty splatnosti 35 dní po doručení faktúry došlo dňa 21.10.2015. Predmetná faktúra tak bola splatná až 25.11.2015. Žalovaný tak meškal len so zaplatením sumy 22.560,20 eur. Zákonný úrok z omeškania (9,05 % ročne) je potom zo sumy 22.560,20 eur za 55 dní omeškania peňažná čiastka 307,65 eur. Zmluvná pokuta podľa bodu 7.4 zmluvy o dielo (0,1 % denne) je vo výške 1.240,81 eur. V konaní preto žalobca po čiastočnom späťvzatí žaloby žiada od žalovaného zaplatenie celkovej sumy 1.548,46 eur. 10. Nárok žalobcu na úrok z omeškania ako aj na zmluvnú pokutu odvolací súd vyhodnotil ako dôvodný. Žalobca zaplatením predmetnej faktúry na trikrát, síce ale s omeškaním, uznal nárok žalobcu na zaplatenie faktúry v zmysle § 407 ods. 3 OBZ, podľa ktorého ak dlžník plní čiastočne svoj záväzok, má toto plnenie účinky uznania zvyšku dlhu, ak možno usudzovať, že plnením dlžník uznáva aj zvyšok záväzku. Uznanie záväzku podľa § 407 ods. 3 OBZ je špecifickou formou uznania záväzku, ktoré je spojené s čiastočným plnením dlžníka. Cieľom tohto ustanovenia je zabrániť, aby dlžník mohol po častiach zaplatiť a potom tvrdiť, že neuznáva celý dlh, hoci jeho konanie tomu nenasvedčuje. Ust. § 407 ods. 3 OBZ nevyžaduje špeciálnu písomnú formu uznania, ale sa
spolieha na správanie dlžníka (čiastočné plnenie) a okolnosti, z ktorých možno vyvodiť vôľu uznať aj zvyšok. Čiastočné plnenie má teda účinky uznania záväzku len za splnenia zákonnej podmienky, že možno usudzovať, že dlžník plnením uznáva aj zvyšnú časť záväzku. Rozdielne je uznanie záväzku podľa § 323 ods.1 OBZ, pri ktorom sa vyžaduje písomná forma. V prejednávanej veci vôľa dlžníka uznať svoj záväzok vyplýva z toho, že žalovaný v konaní nepreukázal, že by úhradu faktúry považoval za nedôvodnú a že by jej úhradu reklamoval. Ak žalovaný tvrdí, že žalobca bol v omeškaní a nemohol vystaviť faktúru, túto argumentáciu spochybňuje skutočnosť, že faktúru zaplatil a nereklamoval. Žalobca bol oprávnený vystaviť aj čiastočnú faktúru, pričom nebolo dostatočne preukázané, žeby bol v omeškaní s plnením dohodnutých termínov a nebol oprávnený faktúru vystaviť. Nie bez významu je v tomto smere i skutočnosť, na ktorú poukazoval v bode 21. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súd, a síce, že žalovaný v podaní doručenom súdu dňa 10.01.2017 uplatnil kompenzačnú námietku, avšak z tohto podania nevyplýva, že by ju žalovaný uplatnil „in eventum“ ako v konaní tvrdil neskôr. Z uvedeného je tak zrejmé, že žalovaný toho času nerozporoval samotnú existenciu pohľadávky žalobcu, avšak voči tejto si žalovaný započítal vlastnú pohľadávku, ktorú mal voči žalobcovi, v dôsledku čoho mali pohľadávky oboch sporových strán zaniknúť. Čo sa týka námietky žalovaného o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v konaní z dôvodu tvrdeného postúpenia žalovaných pohľadávok na spoločnosť MACHO consulting, s. r. o., túto odvolací súd považoval za nepodloženú, a teda za nedôvodnú, nakoľko nebolo v konaní žiadnym relevantným spôsobom preukázané postúpenie pohľadávok, ktoré sú predmetom žalovaného nároku, na spoločnosť MACHO consulting, s. r o. 11. Vzhľadom na dôvodnosť nároku žalobcu uplatneného žalobou bolo následne potrebné skúmať a vyhodnotiť, či takýto nárok žalobcu zanikol v dôsledku niektorej z kompenzačných námietok uplatnených v priebehu konania žalovaným. Žalovaný v podaní zo dňa 09.01.2017 vzniesol voči predmetnému nároku žalobcu v sume 1.548,46 eur kompenzačnú námietku, a to tak, že si svoju pohľadávku vo výške 1.548,46 eur vyplývajúcu z úrokov z omeškania vo vzťahu k postúpeným pohľadávkam spoločnosťou ZEKO-ELEKTRO KOMPONENTY, spol. s r.o. (v sume 70.018,56 eur s prísl.) za obdobie odo dňa 06.11.2016 do 16.02.2016 započítal so žalovanou pohľadávkou žalobcu v sume 1.548,46 eur, na základe čoho všetky označené pohľadávky zanikli. Táto postúpená pohľadávka sa týkala štyroch faktúr: č. 115101379 splatnej 05.11.2015 v neuhradenej výške 20.205,36 eur, č. 115101387 splatnej 06.11.2015 v neuhradenej výške 13.000 eur, č. 115101471 splatnej 22.11.2015 v neuhradenej výške 4.813,20 eur a č. 115111518 splatnej 02.12.2015 v neuhradenej výške 32.000 eur, pričom žalovaný započítal voči pohľadávke žalobcu úroky z omeškania, ktoré určil vo výške 9,05 % ročne a ktoré ku dňu 16.02.2016 vyčíslil v sume 1.550,38 eur. Voči nároku žalobcu si žalovaný z uvedenej sumy započítal čiastku 1.548,46 eur. Odvolací súd sa nestotožnil s právnym názorom súdu, ktorý nesprávne vyhodnotil postúpenie pohľadávky zo strany spoločnosti ZEKO-ELEKTRO KOMPONENTY, spol. s r.o. na žalovaného. Je nesporné, že zmluvou o postúpení pohľadávky podľa § 524 ods. 2 OZ prechádza na postupníka aj príslušenstvo pohľadávky, a to bez toho, aby príslušenstvo bolo v postúpení spomenuté, resp. vyčíslené. Nie je ani povinnosťou postupníka pred začatím konania požadovať od dlžníka zaplatenie sumy vrátane úrokov. Nie je správne tvrdenie súdu, že nakoľko nebolo preukázané, že kupujúcemu - žalobcovi, boli odovzdané doklady, ktoré sú potrebné na prevzatie a užívanie tovaru, ako aj ďalšie doklady uvedené v zmluve, súd nemal za preukázané oprávnenie predávajúceho (ZEKO-ELEKTRO KOMPONENTY, spol. s r.o.) vystaviť štyri faktúry a tým pádom súd nemohol dať za pravdu žalovanému, že žalobca je v omeškaní s ich úhradou. Žalovaný k trom faktúram predložil kúpne zmluvy, kde v čl.5 Platobné podmienky bod 5.1. je u všetkých zmlúv uvedené, že „Platbu za predmet zmluvy vykoná kupujúci na základe faktúry vystavenej pri dodávke tovaru so splatnosťou do 30 dní.“ Žalovaný dodacími listami preukázal dodanie tovaru, preto bola spoločnosť ZEKO-ELEKTRO KOMPONENTY, spol. s r.o. oprávnená faktúry vystaviť. Dodanie dokladov (čl. 8 Dodacie podmienky) nebolo podmienkou fakturácie. Námietku žalobcu, že nevie, kto dodacie listy podpísal, považoval odvolací súd za nedôvodnú. Žalobca netvrdil ani nepreukázal, že nedodanie tovaru reklamoval. Preto odvolací súd uznal kompenzačnú námietku žalovaného, avšak len do výšky 946,22 eur, nakoľko pri faktúre č. 115111518 žalovaný nedoložil do súdneho spisu kúpnu zmluvu ani dodací list, preto nemohol odvolací súd posúdiť oprávnenosť úroku z omeškania. Vzhľadom na uvedenú kompenzačnú námietku uplatnenú v konaní žalovaným, zanikol v rozsahu tohto započítacieho úkonu, v ktorom bol vyhodnotený ako dôvodný, t.j. v časti sumy 946,22 eur, nárok žalobcu uplatnený podanou žalobou.
12. Pokiaľ ide o druhú kompenzačnú námietku, tú uplatnil žalovaný podaním zo dňa 17.03.2017, ktorou si voči pohľadávke žalobcu žalovaný započítal svoju pohľadávku vo výške 1.548,46 eur, vyplývajúcu z titulu zmluvnej pokuty za omeškanie žalobcu s plnením dohodnutých termínov podľa zmluvy o dielo, tu sa odvolací súd stotožnil s odôvodnením súdu, ktorý túto kompenzačnú námietku neuznal. Odvolací súd zhodne so súdom konštatuje, že sa nestotožnil s argumentáciou žalovaného o tom, že dielo bolo pripravené na kolaudáciu až 28.10.2015 a že nebolo ukončené včas (teda k zmluvne dohodnutému termínu 30.10.2015). Z listinných dôkazov založených do spisu totiž vyplýva opak. Nie je pravdou tvrdenie odvolateľa, že by súd vo vzťahu k uvedenej kompenzačnej námietke ignoroval tvrdenia a dôkazy predložené žalovaným, keď naopak z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že súd prihliadal na tvrdenia a dôkazy predložené oboma sporovými stranami a v zmysle § 191 ods. 1 CSP dôkazy súd hodnotil podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. V bode 22. rozsudku súd vysvetlil, prečo túto tzv. druhú kompenzačnú námietku žalovaného považoval za nedôvodnú, na ktoré odôvodnenie odvolací súd týmto odkazuje. Súd sa vysporiadal s námietkami ohľadne včasnosti odovzdania diela. Súd vo svojom rozhodnutí náležite odôvodnil, prečo považoval za podstatné Protokol o odovzdaní a prevzatí dokladovej časti stavby „Administratívna budova PANON OFFICE“ zo dňa 29.09.2015, Zápisnicu o odovzdaní a prevzatí stavby pre kolaudačné účely a najmä Kolaudačné rozhodnutie Mestskej časti Bratislava-Petržalka zo dňa 28.10.2015. Zápisnica o odovzdaní a prevzatí stavby pre kolaudačné účely a Kolaudačné rozhodnutie Mestskej časti Bratislava-Petržalka zo dňa 28.10.2015 nepreukazujú, že v danom prípade išlo o také nedostatky, ktoré by bránili užívaniu stavby, či vydaniu kolaudačného rozhodnutia. Vo vzťahu k argumentácii žalovaného odvolací súd poukazuje na to, že spísanie preberacieho protokolu nie je hmotnoprávnou podmienkou odovzdania a prevzatia diela (čl. IX bod 9.1,9.4 zmluvy (č.l. 14). Muselo by tam byť napísané, že „preberací protokol resp. zápisnica je podmienkou odovzdania a prevzatia diela (rozsudok NS ČR sp.zn. 23 Cdo 1505/2013 zo dňa 24.7.2013). Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že dokladová časť diela bola odovzdaná zhotoviteľom a prevzatá objednávateľom dňa 29.09.2015, čo vyplýva z Protokolu o odovzdaní a prevzatí dokladovej časti stavby „Administratívna budova PANON OFFICE“ zo dňa 29.09.2015 (č.l. 442 spisu), ktorý bol podpísaný zástupcami zmluvných strán. Súd dôvodne konštatoval, že ak by dielo ako celok nebolo zhotovené, objednávateľ by uvedený protokol nepodpísal. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že súd taktiež vychádzal zo Zápisnice o odovzdaní a prevzatí stavby pre kolaudačné účely (č.l. 449 spisu), v ktorej je uvedené, o ktoré dielo sa jedná (administratívna budova Panon Office), kedy došlo k zahájeniu preberacieho konania (01.10.2015) a kedy k ukončeniu preberacieho konania (14.10.2015), kto dielo odovzdal (žalovaný), kto dielo prebral (CAPITAL PARK s.r.o. - investor), pričom obe strany v zápisnici zhodne konštatujú, že stavba nemá závady brániace užívaniu diela. Hoci v danom prípade nejde o odovzdanie a prevzatie diela medzi žalobcom a žalovaným, ale medzi žalovaným ako finálnym zhotoviteľom a investorom diela, dielo vyhotovené žalobcom však bolo nepochybne súčasťou stavby, ktorej sa táto zápisnica týkala, pričom dielo ako celok bolo odovzdané investorovi bez vád brániacich jeho užívaniu. Súd preto dôvodne uzavrel, že keby dielo vykonané žalobcom ako celok nebolo k 14.10.2015 odovzdané žalovanému pre kolaudačné účely, neodovzdal by toto dielo ani žalovaný ako finálny zhotoviteľ investorovi, resp. nepodpísal by na strane odovzdávajúceho uvedenú zápisnicu (určenú pre kolaudačné účely). Súd tiež vysvetlil, prečo mal za to, že dôkazom, ktorý vylučuje omeškanie žalobcu so zhotovením diela ako celku je Kolaudačné rozhodnutie Mestskej časti Bratislava-Petržalka zo dňa 28.10.2015 (č.l. 451 v spise), iniciované na základe návrhu investora a v ktorom táto mestská časť povoľuje užívanie stavby na Panónskej ceste, súčasťou ktorej bolo aj dielo vyhotovené žalobcom. Ak by totiž dielo nebolo dokončené ako celok, alebo ak by malo závažné nedostatky ohrozujúce zdravie a bezpečnosť osôb, či brániace riadnemu a nerušenému užívaniu stavby, stavebný úrad by kolaudačné rozhodnutie nevydal. Čo sa týka svedeckých výpovedí, na ktoré poukazoval odvolateľ, odvolací súd konštatuje, že tieto výpovede svedkov nepreukazujú omeškanie žalobcu a sú irelevantné pre posúdenie nároku žalobcu. Medzi stranami existovala písomná zmluva, ktorou sa riadi ich zmluvný vzťah a listinné dôkazy svedčia o odlišných skutočnostiach ako výpovede svedkov. Súd potom výpovediam svedkov, ktorí subjektívne vnímali „nedokončenosť diela“ dôvodne nepripisoval rozhodujúcu váhu a relevanciu. Žalovaný tak nepreukázal svoje tvrdenie, že žalobca bol v omeškaní s vykonaním diela, v dôsledku čoho je druhá kompenzačná námietka žalovaného nedôvodná. 13. Na záver považuje odvolací súd za potrebné doplniť, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v
opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom konaní, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 16.11.2011, sp. zn. 6 Cdo 145/2011). 14. O trovách prvoinštančného a odvolacieho konania bolo rozhodnuté v súlade s § 396 ods. 1 a 2 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a 2, § 256 ods. 1 CSP. Z citovaných ustanovení vyplýva, že o nároku na náhradu trov konania rozhoduje súd spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, a že strane prizná náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Odvolací súd dáva do pozornosti skutočnosť, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou zavinenia. Úspech vo veci sa zisťuje porovnaním žalobného petitu a výroku rozhodnutia, ktorým sa o veci rozhodlo. U žalobcu ide o plný úspech vo veci vtedy, ak sa výrok meritórneho rozhodnutia zhoduje so žalobným petitom, t.j. ak sa jeho žalobe vyhovelo v plnom rozsahu, u žalovaného ide o plný úspech vtedy, ak bola žaloba v celom rozsahu zamietnutá. Ak žiadna strana nemá vo veci plný úspech, potom má každá zo strán úspech čiastočný. Vo všeobecnosti platí, že ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán sporu nemá právo na náhradu trov konania. Zmyslom využitia zásady zavinenia je zase sankčná náhrada trov konania, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil. Pri čiastočnom zastavení konania v dôsledku späťvzatia je pre vyriešenie otázky náhrady trov konania rozhodujúce zistenie, ktorá zo strán procesne zavinila čiastočné zastavenie konania. V rámci rozhodovania o trovách celého konania je potom súd povinný vyhodnotiť zastavenie konania v časti späťvzatia žaloby ako úspech tej sporovej strany, ktorá takéto zastavenie konania procesne nezavinila. 15. Žalobca sa podanou žalobou domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 5.458,52 eur. Keďže žaloba bola v časti sumy 3.910,06 eur zobratá späť z vlastnej iniciatívy žalobcu bez príčinnej súvislosti a nadväznosti na správanie (konanie) žalovaného, odvolací súd dospel k záveru, že z procesného hľadiska zavinil zastavenie konania v tejto časti žalobca. Uvedené je potrebné vyhodnotiť ako úspech žalovaného a neúspech žalobcu. Žalovaný mal rovnako vo veci úspech v časti sumy 946,22 eur z dôvodu úspešne vznesenej kompenzačnej námietky v tejto časti, čo predstavuje neúspech žalobcu. Po započítaní zanikli obe pohľadávky do výšky 946,22 eur. Zostávajúca časť žalobcovej pohľadávky 602,24 eur naďalej existuje. Súd preto rozhodol len o zostávajúcej časti. Žalobca mal teda vo veci úspech v časti sumy 602,24 eur, v ktorej bolo žalobe vyhovené, čo je zároveň potrebné vyhodnotiť ako neúspech žalovaného. Z uvedeného je zrejmé, že úspech mal žalobca v konaní v časti istiny 602,24 eur, t.j. v pomere 11,03 % a neúspech v pomere 88,97 %. Naproti tomu, žalovaný mal v konaní vo veci úspech v časti 4.856,28 eur (3.910,06 eur + 946,22 eur), t.j. v pomere 88,97 % a neúspech v pomere 11,03 %. V zmysle uvedenej kalkulácie bol výsledný čistý úspech žalovaného 77,93 %. 16. O výške náhrady trov konania rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 17. Odvolací súd s ohľadom na vyššie uvedené rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 22Cb/112/2016-1140 zo dňa 23.11.2022 v napadnutej časti v zmysle § 388 CSP zmenil tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. 18. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).