Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 15Co/188/2022 z 24. 9. 2025

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Krajský súd Bratislava 15Co/188/2022 1217216547 24. 09. 2025 Mgr. Zita Leimbergerová ECLI:SK:KSBA:2025:1217216547.2

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zity Leimbergerovej a členiek senátu JUDr. Evy Mészárosovej a JUDr. Silvie Walterovej v právnej veci žalobcu: Občianske združenie ŠTOR, IČO: 30 812 828, Bratislava, Čajakova č. 19, zastúpený spoločnosťou: ALMOND LEGAL s.r.o., IČO: 47 248 653, Bratislava, Grösslingová č. 4, v mene ktorej koná JUDr. Eva Reviľáková a Mgr. Michal Sallem, proti žalovaným: 1. GRAITEC SK s.r.o., IČO: 35 805 781, Bratislava, Dúbravská cesta č. 14, zastúpený spoločnosťou: BTLAW s. r. o., IČO: 36 867 276, Bratislava, Mariánska č. 12, v mene ktorej koná JUDr. Andrej Terem a 2. SK-NIC, a.s., IČO: 35 698 446, Bratislava, Námestie SNP č. 14, zastúpený spoločnosťou: TaylorWessing e/n/w/c advokáti s. r. o., IČO: 35 905 832, Bratislava, Panenská č. 6, v mene ktorej koná JUDr. Radoval Pala, LL.M., PhD., o určenie neplatnosti zmluvy o prevode práv a povinností, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV (vo veci Okresného súdu Bratislava II) zo dňa 20. mája 2020, č. k. 12 C 38/2017-362, takto rozhodol: I. Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV (vo veci Okresného súdu Bratislava II) zo dňa 20. mája 2020, č. k. 12 C 38/2017-362, - v časti výroku I. p o t v r d z u j e ; - vo výroku III. m e n í tak, že žalovaným v 1. rade a v 2. rade p r i z n á v a každému z nich nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. II. Žalovaným v 1. a 2. rade p r i z n á v a každému z nich nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. odôvodnenie: 1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 20.5.2020, č. k. 12 C 38/2017-362, vo výroku I. žalobu zamietol; vo výroku II. určil, že svedok Ing. L. J. má voči žalobcovi nárok na náhradu svedočného a vo výroku III. rozhodol, že žalovaní v 1. a 2. rade majú voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 2. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že žalobca sa žalobou podanou na súde prvej inštancie dňa 2.8.2017 domáhal určenia, že Zmluva o prevode práv a povinností zo Zmluvy o Doméne T., uzavreté dňa 8.12.2015 medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade, sú neplatné; uloženia povinnosti žalovanému v 2. rade vykonať zmenu držiteľa domén druhej úrovne „stor.sk" a „pcobchod.sk“ v Centrálnom registri domén vedenom žalovaným v 2.rade tak, aby ako ich držiteľom bol registrovaný žalobca a náhrady trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že u žalovaného v 2. rade si zaregistroval menné priestory v internetovej doméne druhej úrovne, a to www.T..sk dňa 9.7.2000 a www.L..sk dňa 27.7.2000. Na základe žiadosti žalobcu, žalovaný v 2. rade listom zo dňa 11.7.2017 žalobcovi oznámil, že jeho držiteľstvo domén zaniklo dňa 18.12.2015. K prevodu domén došlo na základe žiadostí o zmenu držiteľa domén, ktoré podpísal za pôvodného držiteľa domén, žalobcu, Mgr. Ing. L. J.. L. J. bol predsedom výkonnej rady žalobcu v čase od 1.11.1996 do 15.9.2000, kedy zasadal kongres žalobcu, na ktorom sa vzdal svojej funkcie a zároveň bol za predsedu

výkonnej rady zvolený Ing. R. A.. Túto zmenu v štatutárnom orgáne žalobca oznámil Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky listom zo dňa 20.5.2000. L. J. nebol nikdy opätovne zvolený do funkcie predsedu alebo podpredsedu výkonnej rady žalobcu, preto nebol v čase podpisu žiadostí oprávnený konať za žalobcu, nebol oprávnený previesť práva a povinnosti držiteľa domén na žalovaného v 1. rade. Podaním zo dňa 22.5.2019 žalobca navrhoval zmenu žaloby rozšírením petitu žaloby o uloženie povinnosti žalovanému v 1. rade zadať žalovanému v 2. rade príslušný iniciačný technický pokyn na zmenu držiteľa domén. Uznesením č. k. 12 C 38/2017-291, zo dňa 16.10.2019, súd zmenu žaloby pripustil. 3. Súd prvej inštancie právne odôvodnil napadnutý rozsudok ustanoveniami § 18 ods. 2 písm. a/, § 20 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 11 ods. 1 zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov v znení neskorších predpisov a § 137 písm. c/ Civilného sporového poriadku (ďalej len C.s.p.). Vecne rozhodnutie odôvodnil tým, že po vyhodnotení vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, preto ju zamietol v celom rozsahu. Skonštatoval, že sa nemohol oboznámiť so samotnou zmluvou o prevode práv a povinností zo Zmluvy o doméne T., nakoľko tieto nie sú obsahom spisu. Pri rozhodovaní o neplatnosti týchto zmlúv nepostačuje vychádzať z textu žiadosti o zmenu držiteľa domény, ktorá predpokladá predchádzajúce uzavretie zmluvy o prevode práv a povinností. Žalobca v žalobe, ani sporové strany v priebehu konania netvrdili, že k uzavretiu takejto zmluvy vôbec nedošlo, netvrdili, že neexistuje. Obsahom spisu však nie je. Žalovaný v 2. rade zmenu v zázname domén vykonal v súlade s bodom 6.2. a nasl. pravidiel v znení účinnom ku dňu podania žiadosti. Neskúmal uzatvorenie zmluvy o prevode práv a povinností medzi pôvodným a novým držiteľom domén, ani mu to neprináležalo. Ide totiž o dvojstranný právny úkon medzi pôvodným a novým držiteľom domény. V danej situácii nie je teda možné určiť, že zmluva o prevode práv a povinností zo zmluvy o doméne, či už v prípade domény pcobchod.sk alebo stor.sk, je neplatná. Rovnako nie je možné žalovanému v 1. rade uložiť povinnosť zadať žalovanému iniciačný pokyn na zmenu držiteľa domén a uložiť povinnosť žalovanému v 2. rade vykonať zmenu držiteľa domén. V súlade s bodom 6.4. Pravidiel na vykonanie zmeny v zázname domén je v prípade namietanej neplatnosti zmluvy o prevode práv a povinností zo zmluvy o doméne potrebné právoplatné rozhodnutie súdu o neplatnosti zmluvy o prevode práv a povinností. Dôvodil, že žalobca svoju žalobu oprel (len) o skutočnosť, že žiadosti o zmenu držiteľa domén boli za pôvodného držiteľa domén, žalobcu, podpísané osobou, ktorá nemala oprávnenie konať v jej mene. Uzavrel, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a dostatočne nepreukázal skutočnosť, že žiadosti boli podpísané takouto osobou. V priebehu konania bolo ustálené, že žiadosti o zmenu držiteľa domén boli za pôvodného držiteľa domén podpísané L. J., pričom jeho podpis bol úradne overený notárom. Na základe žiadosti potom žalovaný v 2. rade vyznačil v súlade s čl. 6.2. a nasl. Pravidiel zmenu držiteľa domény v zázname domény. Z vykonaného dokazovania vyplynula aj skutočnosť, že za nového držiteľa domény, žalovaného v 1. rade žiadosť podpísal N. N.. Jeho tvrdenia o tom, že si na prevod ani na formulár nespomenul, nepodpisoval ho vedome a cielene, že o prevode domény s ním nikto nekomunikoval, že formulár mu mohol byť podstrčený, nie sú právne relevantné. Nebolo sporným, že N. N. bol konateľom žalovaného v 1. rade a mohol konať samostatne. Sporným tak bolo konanie L. J. za žalobcu, avšak len v súvislosti s podpisom žiadosti o zmenu držiteľa domény. Žalobca tvrdil, že Ing. Mgr. L. J. bol predsedom výkonnej rady, ktorá je štatutárnym orgánom žalobcu, v období od 1.11.1996 do 15.9.2000, kedy zasadal kongres žalobcu, na ktorom sa p. L. J. vzdal funkcie predsedu výkonnej rady a za jej nového predsedu bol zvolený Ing. R. A.. Túto zmenu žalobca aj oznámil Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky listom zo dňa 20.5.2000. Žalobca tiež tvrdil, že L. J. sa opätovne už nikdy nestal členom štatutárneho orgánu žalobcu. L. J. potvrdil, že krátke obdobie, počas výkonu civilnej služby, nekonal za žalobcu, avšak po ukončení civilnej služby bol opätovne členom výkonnej rady. Členstva vo výkonnej rade žalobcu sa vzdal ku dňu 15.7.2016. Tieto tvrdenia potvrdzujú aj listinné dôkazy, ktoré sú obsahom spisu. Z listu zo dňa 14.2.2006 adresovanému Obvodnému úradu v Bratislave - odboru živnostenského podnikania je zrejmé, že Ing. R. A. ako predseda výkonnej rady žalobcu, splnomocnil a poveril na dobu neurčitú zastupovaním jeho osoby vo veciach hospodárskej činnosti, správy a nakladania s majetkom v úradnom styku občianskeho združenia podpredsedov výkonnej rady združenia, ktorými boli Ing. Mgr. L. J. a Ing. N. N.. Je teda zrejmé, že ku dňu 14.2.2006 bol jedným z podpredsedov výkonnej rady žalobcu L. J.. Z čl. X. bod 10.1. Stanov dobrovoľného združenia občanov „ŠTOR“ vyplýva, že výkonná rada je výkonným a štatutárnym orgánom združenia, ktorý združenie zastupuje navonok a je oprávnený konať v jej mene vo všetkých veciach. Z čl. XI. bod 11.4. Stanov vyplýva, že za výkonnú radu konajú predseda a podpredsedovia ako konatelia, a to každý samostatne. Z uvedeného je teda nepochybné, že L. J. bol členom štatutárneho orgánu žalobcu aj po 20.5.2000. Aj keby konajúci súd pripustil argumentáciu žalobcu, že predmetné plnomocenstvo udelené Ing. A. dňa 14.2.2006 L. J. neoprávňovalo uskutočniť prevod domény, spochybňuje jeho tvrdenie o tom, že L. J. sa po 20.5.2000 už nikdy opätovne nestal

členom štatutárneho orgánu žalobcu. Ďalším dôkazom vyvracajúcim toto tvrdenie žalobcu je list L. J. zo dňa 30.6.2016 adresovaný žalobcovi, ktorým sa vzdal funkcie člena výkonnej rady žalobcu. List bol vzatý na vedomie R. A., čo aj podpísal. Dňa 30.6.2016 sa konalo zasadnutie výkonnej rady, kde bolo schválené vzdanie sa funkcie člena výkonnej rady, konateľa a členstva Ing. Mgr. L. J. od 15.7.2016. V neposlednom rade je potrebné uviesť, že z výpisu zo živnostenského registra podnikateľa ŠTOR, združenie zo dňa 19.8.2015, je zrejmé, že ako štatutárny orgán sú uvádzaní L. J., Ing. N. N. a Ing. R. A.. Ako to vyplýva z vyjadrenia žalovaného v 2. rade, so žiadosťami mu bol doručený práve výpis zo živnostenského registra žalobcu ku dňu 19.8.2015. Ako ďalej uviedol, ku dňu podania vyjadrenia k žalobe (7.5.2018), výpis zo živnostenského registra žalobcu obsahuje pri zázname štatutárneho orgánu L. J. zápis „zrušený“, pričom dátum sa nezverejňuje. Dopytom na živnostenský register však zistil, že zrušenie oprávnenia L. J. konať v mene žalobcu bolo do živnostenského registra zapísané až dňa 14.10.2016 (je otázne či k tomu nedošlo v súvislosti so vzdaním sa funkcie člena výkonnej rady L. J. listom zo dňa 30.6.2016). Súd prvej inštancie ďalej dôvodil, že z citovaného ustanovenia § 11 ods. 1 zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov vyplýva združeniu pri zmene údajov o štatutárnom orgáne alebo členovi štatutárneho orgánu povinnosť predložiť ministerstvu dokumenty osvedčujúce skutočnosti pre zápis údajov o štatutárnom orgáne alebo členovi štatutárneho orgánu. Údaje o štatutárnom orgáne však nie sú súčasťou verejného registra občianskych združení, ktorý vedie Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. V konaní bolo preukázané, že žalobca listom zo dňa 20.5.2000 ministerstvu vnútra oznámil zmenu údajov o štatutárnom orgáne. Z vykonaného dokazovania však jasne vyplynul záver, že zmien v štatutárnom orgáne žalobcu bolo rozhodne viac, najmenej dve. Preto skonštatoval, že žalobca v konaní neprodukoval dôkazy, ktoré by jednoznačne, bez akýchkoľvek pochybností, potvrdili jeho tvrdenie, že v čase podpisu žiadostí o prevod domén L. J. nebol oprávnený konať za spoločnosť žalobcu. Žalovaný v 1. rade predloženými dôkazmi dostatočne spochybnil tvrdenie žalobcu, že L. J. po 20.5.2000 už nebol nikdy opätovne členom štatutárneho orgánu žalobcu. Stotožnil sa tak s vyjadrením žalovaného v 2. rade, že žalobca si nesplnil oznamovaciu povinnosť v zmysle bodu 10.1. Pravidiel, a to oznamovať zmeny žalovanému v 2. rade, ktoré môžu mať vplyv na poskytovanie služieb žalovaným v 2. rade. Zmena osoby oprávnenej konať za žalobcu je nepochybne významnou zmenou. Samotné pravidlá síce neobsahujú žiadnu sankciu za porušenie tejto oznamovacej povinnosti a vzhľadom na to, že v danom prípade ide o občianske združenie, pri ktorom verejný register neobsahuje údaj o štatutárnom orgáne, žalobca takúto podstatnú zmenu žalovanému v 2. rade oznámiť mal. Poukázal aj na skutočnosť, že žalovaný v 2. rade v konaní o zmene údajov v registri domén pôvodnému aj novému držiteľovi zaslal v súlade s pravidlami e-mail o tom, že žiadosti o zmenu držiteľa domén boli akceptované, z čoho je zrejmé, že konateľ (konatelia) pôvodného držiteľa domén, žalobcu, boli o zmene informovaní minimálne zo strany žalovaného v 2. rade už dňa 18.12.2015, rovnako ako konatelia nového držiteľa domén, žalovaného v 1. rade, pričom najmenej v prípade dvoch z nich išlo o totožné osoby. 4. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p., keď úspešným žalovaným priznal voči neúspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne v súlade s § 262 ods. 2 C.s.p. po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 5. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca, ktoré odôvodnil tým, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p.); konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ C.s.p.); súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.); rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). Uviedol, že napadnuté rozhodnutie považuje za nesprávne z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a tiež z dôvodu, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil vec vychádzajúc z nesprávne zisteného skutkového stavu, čo vyplýva z nasledovných skutočností. S poukazom na bod 14. napadnutého rozhodnutia k nemožnosti oboznámiť sa so samotnou zmluvou o prevode práv a povinností zo Zmluvy o doméne pcobchod.sk a stor.s a nemožnosti určiť, že zmluva o prevode práv a povinností zo zmluvy o doméne je neplatná, uviedol, že v konaní bolo opakovane uvádzané a zároveň potvrdené vyjadrením právneho zástupcu žalovaného v 2. rade zo dňa 7.5.2018, že medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade nebol okrem Žiadostí o zmenu držiteľa domén (ďalej len „Žiadosti“) uzavretý žiadny iný právny úkon. Jediný právny úkon, predmetom ktorého by (v prípade jeho platnosti) bol prejav vôle žalobcu ako pôvodného držiteľa domén a žalovaného v 1. rade ako nového držiteľa domén previesť práva a

povinnosti zo zmlúv o doméne, sú Žiadosti. Žiadosti podpísal za žalobcu Ing. L. J., pričom na základe doručenia Žiadostí žalovaný v 2. rade zaregistroval prevod domén na žalovaného v 1. rade. S poukazom na uvedené skutočnosti, ako aj na to, že právny úkon sa posudzuje podľa jeho obsahu a nie formy, je zrejmé, že za zmluvy o prevode práv a povinností zo zmlúv o doméne mal súd v danom prípade považovať práve Žiadosti, ktoré sú súčasťou súdneho spisu. K tvrdeniu súdu prvej inštancie, že nie je možné uložiť žalovanému v 1. rade povinnosť zadať iniciačný pokyn na zmenu držiteľa domén a uložiť žalovanému v 2. rade vykonať zmenu držiteľa domén, nakoľko na takýto úkon je potrebné právoplatné rozhodnutie súdu v súlade s ustanovením bodu 6.4. Pravidiel poskytovania domén v doméne najvyššej úrovne .sk (ďalej len „Pravidlá“) uviedol, že žalovaný v 2. rade tvrdil, že „k vykonaniu technického prevodu sporných domén žalovaným v 2. rade môže dôjsť len za predpokladu, že súčasný držiteľ (žalovaný v 1. rade) a/alebo jeho autorizovaný registrátor zadá žalovanému v 2. rade príslušný iniciačný pokyn na zmenu držiteľa sporných domén“. Napriek tomu, že toto konštatovanie žalovaného v 2. rade podľa názoru žalobcu nemalo oporu v ustanoveniach Pravidiel, pre vylúčenie pochybností a na zabezpečenie vykonateľnosti rozhodnutia podaním zo dňa 22.5.2019 zmenil žalobu rozšírením petitu o uloženie povinnosti žalovanému v 1. rade zadať žalovanému v 2. rade príslušný iniciačný technický pokyn na zmenu držiteľa domény stor.sk a domény pcobchod.sk. Dôvodom pre rozšírenie žalobného petitu tak bolo výlučne vyjadrenie žalovaného v 2. rade o nevyhnutnej iniciácii technického pokynu zo strany žalovaného v 1. rade ako súčasného držiteľa domén pre realizovateľnosť prevodu oboch domén z technického hľadiska. K bodu 15. a nasl. napadnutého rozhodnutia konštatoval, že tieto závery súdu prvej inštancie nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní a postup súdu, na základe ktorého dospel k týmto zisteniam, sú v rozpore s princípom kontradiktórnosti civilného sporového konania. Žalované strany sporu počas prvoinštančného konania nikdy nepopierali, že Ing. L. J. nebol od 15.9.2000, resp. v čase podpisu Žiadostí oprávnený konať za žalobcu. Rovnako žalovaní neuvádzali žiadne tvrdenia, ktoré by mohli naznačovať, že K.. J. sa mal po roku 2000 s účinnosťou k 15.12.2015 opätovne stať predsedom, resp. podpredsedom žalobcu, t. j. osobou oprávnenou konať v mene žalobcu. Je zrejmé, že súd domnienkami o možnom opätovnom zvolení Ing. J. po roku 2000 do funkcie predsedu alebo podpredsedu výkonnej rady žalobcu, výrazne zasiahol do princípov sporovosti konania a rovnosti postavenia strán sporu podľa čl. 6 C.s.p., nakoľko odôvodnenie napadnutého rozhodnutia postavil na úsudku, ktorý nemá oporu v tvrdeniach strán sporu, ani vo vykonanom dokazovaní. Súd prvej inštancie týmto postupom zároveň založil v konaní vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. V bode 16. napadnutého rozhodnutia konštatuje, že sporným bolo konanie L. J. za žalobcu, avšak len v súvislosti s podpisom Žiadostí. Žalobca opätovne poukázal na to, že nedostatok oprávnenia Ing. L. J. konať za žalobcu, vzhľadom na to, že toto tvrdenie žalovaní nepopierali, nebol počas konania pred súdom prvej inštancie predmetom dokazovania. Je tak zrejmé, že túto skutočnosť je potrebné považovať v súlade s ustanovením § 151 ods. 1 C.s.p. za nespornú. Ing. L. J. na pojednávaní dňa 16.4.2019 vyjadril svoje domnienky, že bol členom výkonnej rady žalobcu. Ako dôkaz tohto tvrdenia predložil súdu na nahliadnutie listiny, ktoré majú údajne preukazovať jeho tvrdenie, že členstva vo výkonnej rade žalobcu sa vzdal až ku dňu 15.7.2016, pričom však takéto listiny neboli súdom na pojednávaní prečítané, ani súd neoboznámil prítomných s ich obsahom, listiny neboli doručené, a to ani na pojednávaní dňa 16.4.2019, ani dodatočne. Žalobca z bodu 8. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vydedukoval, že by malo ísť o listiny, ktoré majú preukazovať vzdanie sa L. J. funkcie člena výkonnej rady žalobcu a jeho vystúpenie zo združenia ku dňu 15.7.2016. Vzhľadom na to, že súd prvej inštancie uvedené listiny vyhodnotil, a teda ide o dôkazy, bol povinný postupovať pri vykonaní tohto dôkazu podľa ustanovenia § 204 C.s.p. Tým, že ich na pojednávaní neprečítal, ani neoboznámil ich obsah a ani ich žalobcovi nedoručil, postupoval v rozpore s uvedeným ustanovením a v konaní založil vadu a znemožnil mu, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces. Napriek tomu, že nemá vedomosť o obsahu týchto listín, k nim uviedol, že nijako nepreukazujú, že v čase podpisu Žiadostí (t. j. 8.12.2015) bol Ing. L. J. členom výkonnej rady žalobcu, ani že bol oprávnený konať za žalobcu. Z listu zo dňa 30.6.2016, ktorým sa mal Ing. L. J. vzdať funkcie člena výkonnej rady žalobcu a vystúpiť zo združenia - žalobcu ku dňu 15.7.2016 vyplýva, že Ing. J. sa jednostranne mohol vzdať členstva vo výkonnej rade. Poukázal pritom na čl. X. ods. 10.1. v spojení s čl. XI. ods. 11.4. stanov žalobcu, z ktorého vyplýva, že výkonná rada má troch členov a je štatutárnym orgánom združenia, avšak navonok za žalobcu konajú len predseda a podpredseda výkonnej rady. Ak by sa pripustilo, že uvedená listina sa nachádza v spise a jej obsahom je vzdanie sa L. J. funkcie člena výkonnej rady k 15.7.2016, je potrebné zdôrazniť, že táto listina jednak preukazuje stav ku dňu 15.7.2016 (a teda nepreukazuje stav k 8.12.2015, kedy boli Ing. J. podpísané Žiadosti), ale navyše, ak by aj Ing. J. bol v čase do 15.7.2016 členom výkonnej rady, z titulu samotného členstva,

rozhodne nebol oprávnený za žalobcu konať navonok s poukazom na vyššie uvedené znenie stanov žalobcu. K listine označenej ako „Zápisnica a uznesenie výkonnej rady žalobcu zo dňa 30.6.2016, z ktorej má vyplývať, že L. J. sa vzdal funkcie člena výkonnej rady, konateľa a členstva“ žalobca uviedol, že žalobca je občianske združenie, ktoré má svoj štatutárny orgán - výkonnú radu a v zmysle stanov sú oprávnení navonok konať len predseda a podpredseda výkonnej rady. Nakoľko žalobca ako občianske združenie nemá orgán označený ako „konateľ“, je zrejmé, že funkcie konateľa občianskeho združenia žalobcu sa Ing. J. ani nemohol vzdať, nakoľko takáto funkcia u žalobcu neexistuje. Rovnako táto listina je tak vo vzťahu k posúdeniu oprávnenia Ing. J. konať za žalobcu irelevantná. V bode 16. napadnutého uznesenia súd prvej inštancie ďalej posúdil list zo dňa 14.2.2006, ktorým Ing. R. A. splnomocnil Ing. L. J. a Ing. N. N. zastupovaním jeho osoby vo veciach hospodárskej činnosti, správy a nakladania s majetkom na dobu neurčitú (ďalej len „Splnomocnenie“), ku ktorej listine uviedol, že prvoinštančný súd nezaložil svoje rozhodnutie na tom, že by Ing. J. bol oprávnený konať za žalobcu pri podpise Žiadostí na základe Splnomocnenia, ale z tohto dôkazu vyvodil, že táto listina má údajne spochybňovať tvrdenie žalobcu o tom, že Ing. J. sa po 20.5.2000 nikdy opätovne nestal členom štatutárneho orgánu žalobcu. Ani táto listina z roku 2006 (aj v prípade pravdivosti tam uvedených skutočností) nijakým spôsobom nepreukazuje a nemôže preukazovať postavenie Ing. J. v deň podpisu Žiadostí, t. j. 8.12.2015 a pre posúdenie rozhodujúcej otázky tohto súdneho konania je preto irelevantná. Zároveň poukázal na to, že ak by Ing. J. bol v čase udelenia Splnomocnenia podpredsedom výkonnej rady, v zmysle ustanovenia čl. X. ods. 10.1. v spojení s ustanovením čl. XI. ods. 11.4. stanov žalobcu by nepotreboval na založenie svojho oprávnenia konať v mene žalobcu plnomocenstvo, nakoľko ako podpredseda by bol oprávnený konať v mene žalobcu priamo. Ak súd tvrdí, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadne oprávnenosti, resp. neoprávnenosti Ing. J. konať v mene žalobcu pri podpise Žiadostí, podľa názoru žalobcu nie je v jeho možnostiach dokazovať negatívne skutočnosti - t. j. dokazovať, že Ing. L. J. sa nestal po 15.9.2000 opätovne členom štatutárneho orgánu, resp. že ním nebol ku dňu podpisu Žiadostí ku dňu 8.12.2015. V takom prípade dochádza k presunu dôkazného bremena na protistranu. Zopakoval, že žalovaní v tomto konaní netvrdili, že by Ing. J. bol oprávnený konať za žalobcu z titulu svojho postavenia u žalobcu ako predsedu alebo podpredsedu združenia a v tejto veci ani neoznačili dôkazy a nenavrhli vykonať dokazovanie. Súd prvej inštancie tak nezákonne zaťažil žalobcu povinnosťou dokazovať negatívne tvrdenie, čo objektívne nie je možné. K tvrdeniu uvedenému v bode 19. napadnutého rozhodnutia, že žalobca si nesplnil oznamovaciu povinnosť v zmysle bodu 10.1. Pravidiel uviedol, že žiadna z týchto skutočností nemá vplyv na absolútnu neplatnosť právnych úkonov, na základe ktorých žalovaný v 2. rade vykonal zmenu držiteľa domén. Prvoinštančný súd bez ďalšieho prevzal argumentáciu žalovaného v 2. rade, pričom sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s argumentáciou žalobcu. Ďalej poukazoval na to, že žalovaný v 2. rade akceptoval podpis Žiadostí L. J. len na základe predloženého (a štyri mesiace starého) výpisu zo živnostenského registra napriek tomu, že v Žiadostiach je pri žalobcovi ako osoba oprávnená konať v jeho mene uvedený R. A. (a nie L. J.) a zároveň má výpis zo živnostenského registra vo vzťahu ku štatutárnym orgánom len deklaratórny význam. Avšak aj v prípade, ak by porušil svoje oznamovacie povinnosti, táto skutočnosť nemá žiadny vplyv na absolútnu neplatnosť právnych úkonov. Súd prvej inštancie zároveň nesprávne právne vyhodnotil existenciu prípadného oprávnenia Ing. J. konať v mene žalobcu, keď (síce nepriamo) uvádza, že z vykonaných dôkazov má vyplývať, že Ing. J. mohol byť v čase prevodu domén členom výkonnej rady, pričom však nevysvetlil, čo považuje za dôvody spochybňujúce neplatnosť prevodu domén na žalovaného v 1. rade, resp. nevysvetlil, na základe akých konkrétnych skutočností má za preukázané, že Ing. J. bol oprávnený za žalobcu konať a previesť domény na žalovaného v 1. rade. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie založil na argumentácii, ktorá nemá žiadny vplyv na absolútnu neplatnosť právnych úkonov. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia žalobca považuje za zmätočné a neobsahuje hodnotenie dôkazov predložených stranami sporu Domnienky súdu prvej inštancie o tom, či hypoteticky nemohol byť Ing. L. J. znova zvolený do štatutárneho orgánu žalobcu a tým pádom aj oprávnený konať za žalobcu pri prevode domén, nemajú oporu v tvrdeniach žalovaných strán ani vo vykonanom dokazovaní a zaťažujú žalobcu dôkazným bremenom v rozpore s princípmi sporového konania. Prvoinštančný súd v dôsledku toho dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a zároveň vec nesprávne právne posúdil. Vyslovil presvedčenie, že súd porušil jeho procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces, keď nevykonal listinné dôkazy spôsobom uvedeným v ustanovení § 204 C.s.p. Odvolaciemu súdu navrhol napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie alebo zmeniť tak, že žalobe vyhovie v plnom rozsahu a prizná žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania.

6. Žalovaný v 1. rade vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu výslovne poprel tvrdenia žalobcu uvedené v odvolaní s tým, že súd prvej inštancie vydal rozsudok, ktorý je vecne správny a založený na správnom právnom posúdení. Žalovaný v 1. rade dôvodil, že podľa § 216 C.s.p. je súd viazaný žalobným návrhom žalobcu, ktorý žiadal určenie neplatnosti zmluvy o prevode práv a povinností zo Zmluvy o Doméne T..sk zo dňa 8.12.2015. Súd však nemôže suplovať úlohu žalobcu pri samotnom označení úkonu, ktorý samotný žalobca označuje za neplatný. Ak mal žalobca za to, že súd prvej inštancie mal posúdiť žiadosti o zmenu zmluvy o prevode práv a povinností zo zmlúv o doméne, tak mal precíznejšie formulovať aj svoj žalobný návrh a žiadať určenie tých konkrétnych podľa neho neplatných právnych úkonov, a teda žiadostí o zmenu. Zotrval na tom, že L. J. mal oprávnenie konať v mene žalobcu na základe plnej moci zo dňa 14.2.2006, ktorá bola a stále je založená v spise žalobcu vedenom Okresným úradom Bratislava, odbor živnostenského podnikania. Žalobca podľa neho nepreukázal, že by táto plná moc bola odvolaná ani vypovedaná a nevyplývalo z nej riadne oprávnenie menovaného podpísať relevantné žiadosti o zmenu. Ak žalobca tvrdí, že pán J. nebol vôbec oprávnený konať za žalobcu, prečo teda takúto závažnú zmenu neoznámil žalovanému v 2. rade. Zopakoval, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ani základných tvrdení, o ktoré opiera svoju žalobu. Navyše, v konaní žalobca nepredložil ani také dôkazy, ktoré by vyvrátili tieto preukázané fakty: žalobca nikdy neviedol doménu ako svoj nehmotný majetok, všetky faktúry za existenciu a fungovanie domén uhrádzal žalovaný v 1. rade; žalobca nepoužíval doménu na svoju obchodnú činnosť; ak by ich používal, nemohlo sa stať, že o prevode domén sa sám dozvie až po roku od prevodu a k podaniu žaloby dôjde až po 20 mesiacoch od prevodu domén; v čase podpísania a podania relevantných žiadostí boli osobami oprávnenými konať za žalobcu aj za žalovaného v 1. rade tie isté osoby, a teda žalobca nevyvrátil tvrdenie, že o zmene nevedel, čo bolo potvrdené aj žalovaným v 2. rade (zaslanie potvrdzujúceho mailu), a teda už v decembri 2015 žalobca vedel, že k prevodu domén došlo tak, ako mal za preukázané aj súd prvej inštancie (bod 19. odôvodnenia napadnutého rozsudku). Je tak na mieste tvrdenie, že ak by aj prevod domén bol údajne neplatný, žalobca túto údajnú neplatnosť spôsobil sám svojím konaním. Žalovaný v 1. rade zotrvávajúc na tom, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a žaloba je nedôvodná, odvolaciemu súdu navrhol napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdiť. 7. Žalovaný v 2. rade vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu poukázal na závery k vykonanému dokazovaniu a právnej argumentácii, ktoré zrekapitulovali v konaní pred súdom prvej inštancie, na ktorej zotrval. Vyslovil presvedčenie, že riadne a s odbornou starostlivosťou vykonal pri prevode sporných domén všetky primerané úkony, ktoré od neho bolo možné požadovať na to, aby zistil, ktoré osoby boli v čase prevodu domén oprávnené konať za žalobcu a žalovaného v 1. rade, pričom neporušil žiadnu právnu povinnosť pri výkone svojej činnosti voči sporným doménam, resp. ostatným sporovým stranám a prevod sporných domén umožnil v súlade s dostupnými informáciami o štatutárnom oprávnení osôb oprávnených konať za žalobcu, resp. za žalovaného v 1. rade. Mal za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno v konaní, pretože z vykonaného dokazovania nevyplynula skutočnosť, že L. J. nemal oprávnenie konať za žalobcu v čase vykonania prevodov domén. Vzhľadom na to žalobca v konaní nemohol uspieť, a preto považuje napadnutý rozsudok za vecne správny. V súvislosti s odvolacími tvrdeniami žalobcu, že sporové strany počas konania nepopierali, že Ing. L. J. (osoba, ktorá za žalobcu podpísala žiadosti o zmenu držiteľa sporných domén) mal byť oprávnený konať za žalobcu aj po dni 15.9.2000 (deň, v ktorom podľa žalobcu zaniklo štatutárne oprávnenie p. J.) poukázal na listinné dôkazy, podľa ktorých sa mal menovaný vzdať členstva vo výkonnej rade, ako aj štatutárnych oprávnení až dňa 15.7.2016, čo podľa žalobcu nemá preukazovať to, že v čase prevodu domén bol p. J. oprávnený konať za žalobcu (t. j. ku dňu 8.12.2015), ako aj na splnomocnenie a poverenie zo dňa 14.2.2006, ktoré predložil žalovaný v 1. rade. Podľa tohto dokumentu bol p. J. splnomocnený na dobu neurčitú zastupovaním predsedu výkonnej rady žalobcu vo veciach hospodárskej činnosti, správy a nakladania s majetkom a v úradnom styku. Ďalej z dokumentu vyplýva, že p. J. bol v roku 2006 podpredsedom žalobcu, a preto bol v zmysle stanov žalobcu oprávnený konať za žalobcu navonok, voči tretím osobám, aj samostatne. Preto uzavrel, že z predloženého dokumentu vyplýva, že menovaný mal v roku 2006 disponovať štatutárnymi oprávneniami vo vzťahu k žalobcovi, pričom súčasne mu bola udelená aj plná moc na konanie v mene predsedu výkonnej rady žalobcu zo strany p. R. A. (ide o súčasného štatutára žalobcu). Ako to súčasne vyplýva z vykonaného dokazovania, podľa tvrdení žalobcu sa p. J. mal vzdať funkcie predsedu výkonnej rady dňa 15.9.2000 a už nikdy po uvedenom dátume sa nestal členom štatutárneho orgánu žalobcu, pričom žalobca zároveň uvádza, že žalovaní netvrdili, že by sa p. J. mal stať predsedom, resp. podpredsedom žalobcu aj po septembri 2000, kedy sa mal vzdať funkcie predsedu výkonného výboru. Okrem toho mal za to, že nemôže preukazovať negatívnu skutočnosť, t. j. že p. J. sa po septembri 2000 nikdy opätovne nestal predsedom, resp. podpredsedom žalobcu. Podľa názoru žalovaného v 2.

rade sa však žalobca v odvolaní nevyrovnal s argumentáciou a dôkazmi žalovaného v 1. rade, najmä s predloženým splnomocnením a poverením, z ktorého nesporne vyplýva informácia, podľa ktorej bol pán J. podpredsedom žalobcu aj v roku 2006 a z toho titulu mal byť v danom čase oprávnený konať za žalobcu. Predmetné splnomocnenie dokonca p. J. splnomocňovalo na konanie týkajúce sa nakladania s majetkom žalobcu, a to v mene predsedu výkonnej rady. Z toho vyplýva, že aj keby p. J. nebol členom výkonnej rady žalobcu, predložené splnomocnenie a poverenie ho oprávňovalo na zastupovanie predsedu výkonnej rady žalobcu, a to vrátane úkonov súvisiacich s nakladaním s majetkom, a teda aj so spornými doménami ako s majetkovými právami žalobcu. Predložený dokument z februára 2006 teda preukazuje nepravdivosť tvrdenia žalobcu o tom, že oprávnenie p. J. konať za žalobcu zaniklo v septembri 2000, pričom od tej doby p. J. nemal vykonávať funkciu člena štatutárneho orgánu žalobcu. Rozpor uvedeného tvrdenia a predloženého splnomocnenia z februára XXXX žalobca uspokojivo neobjasnil a ani nepreukázal, či a kedy predmetné splnomocnenie malo zaniknúť. Taktiež nevysvetlil, ako je možné, že súčasný predseda výkonnej rady žalobcu, p. R. A., osobne podpísal splnomocnenie a poverenie vystavené p. J., v ktorom uviedol, že p. J. v danom čase pôsobil vo funkcii podpredsedu výkonného výboru žalobcu, no v rámci konania tvrdil, že p. J. nedisponoval štatutárnymi oprávneniami vo vzťahu k žalobcovi od roku 2000. Záver o tom, že p. J. bol oprávnený konať za žalobcu aj po roku 2000 pritom vyplýva aj z vykonaného dokazovania, a to predovšetkým z predloženého výpisu zo živnostenského registra, podľa ktorého mal p. J. štatutárne oprávnenie aj v roku 2015, ako aj z výsluchu menovaného, ktorý v rámci svojej výpovede uviedol, že za žalobcu konal nepretržite (s prestávkou spôsobenou výkonom civilnej služby), a to až do 15.7.2016. Túto svedeckú výpoveď potvrdzuje aj písomné vzdanie sa členstva p. J. vo výkonnej rade datované ku dňu 15.7.2016. Žalobca tieto rozpory nevysvetlil a hodnoverne nepreukázal, kedy a ako došlo k zániku štatutárnych oprávnení p. J., ktoré mali preukázane existovať ešte v roku 2006 a pravdepodobne aj v roku 2015, kedy došlo k prevodu sporných domén. Ak pritom žalobca tvrdil, že štatutárne oprávnenie p. J. malo zaniknúť v roku 2000, no v rámci dokazovania vyšlo najavo, že štatutárne oprávnenie tejto osoby (a navyše aj udelené splnomocnenie a poverenie) existovalo v roku 2006 a podľa záznamov zo živnostenského registra aj v roku 2015, žalovaný v 2. rade má za to, že žalobca mal tieto rozpory, medzi vykonaným dokazovaním a jeho tvrdením, odstrániť. Dôkaznú povinnosť žalobcu nevylučuje ani negatívna dôkazná teória, podľa ktorej nemožno preukazovať negatívne skutočnosti. Vychádzal pritom z predpokladu, že: ak žalobca tvrdil, že štatutárne oprávnenie p. J. zaniklo v roku 2000 a zároveň, že žalovaný v 1. rade preukázal, že toto oprávnenie malo trvať ešte v roku 2006 a navyše predložil splnomocnenie udelené predsedom výkonnej rady žalobcu, ktoré oprávňovalo p. J. na nakladanie s majetkom žalobcu (t. j. aj na nakladanie so spornými doménami, ako s určitými majetkovými právami), pričom existenciu oprávnenia konať za žalobcu zo strany p. J. potvrdzovali aj ďalšie dôkazy, a to najmä výpis zo živnostenského registra žalobcu, svedecká výpoveď p. J. a listiny preukazujúce zánik oprávnenia konať za žalobcu z roku 2016, potom žalobca bol povinný v konaní preukázať, že preukázané štatutárne oprávnenie, resp. splnomocnenie p. J., zanikli ešte pred prevodom sporných domén, t. j. pred decembrom 2015. Žalovaný v 2. rade zastával názor, že v konaní na prvom stupni (správne: „prvej inštancii“ - poznámka odvolacieho súdu) bolo preukázané, že p. J. mal oprávnenie na samostatné konanie za, resp. v mene žalobcu v období najmenej od februára 2006 do júla 2016. Naopak, v konaní nebolo preukázané, že by v období od februára 2006 do júla 2016 došlo k zániku uvedených oprávnení p. J.. Vo vzťahu k prevodu sporných domén, ku ktorému došlo v decembri 2015, potom z uvedeného vyplýva jediný logický záver, a to, že p. J. bol v rozhodnom čase decembra 2015 oprávnený konať za, resp. v mene žalobcu. Nakoľko žalobca predmetné rozpory o trvaní oprávnenia p. J. konať za žalobcu nevysvetlil a ani nepreukázal, že skôr vzniknuté štatutárne oprávnenie p. J., resp. udelené splnomocnenie zaniklo pred decembrom 2015, neuniesol dôkazné bremeno v konaní. Doterajší procesný postup žalobcu vylučuje jeho potenciálny úspech v konaní. Súčasne platí, že neunesenie dôkazného bremena žalobcu nemôže byť v konaní na príťaž žalovaným. Rozsudok prvostupňového súdu (správne: „prvoinštančného súdu“ - poznámka odvolacieho súdu) o zamietnutí žaloby považuje za vecne správny. Odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne správny a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 8. Žalobca k vyjadreniam žalovaných uviedol, že podľa žalovaného v 1. rade mal precíznejšie formulovať svoj žalobný návrh a žiadať určenie konkrétnych, podľa žalobcu neplatných právnych úkonov, a teda žiadostí o zmenu držiteľa domény. K tomuto tvrdeniu opätovne uviedol, že medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade nebol okrem žiadostí uzavretý žiadny iný právny úkon. Žiadosti spĺňajú formálne náležitosti zmluvy podľa Občianskeho zákonníka, rovnako z formulácie ustanovení v žiadostiach je zrejmé, že predstavujú zmluvy, na základe ktorých žalovaný v 2. rade zaregistroval prevod domén na žalovaného

v 1. rade. Je preto zrejmé, že žiadosti sú zmluvami o prevode práv a povinností zo zmluvy o doméne, ktorých neplatnosti sa žalobca v tomto konaní domáha. Žalovaný v 1. rade ďalej uvádza, že L. J. mal oprávnenie konať za žalobcu na základe splnomocnenia zo dňa 14.2.2006 a ak má žalobca za to, že L. J. nebol vôbec oprávnený konať za žalobcu, prečo túto závažnú zmenu neoznámil žalovanému v 2. rade. V tejto súvislosti zdôraznil, že ak by aj žalobca opomenul oznámiť zmeny v štatutárnom orgáne žalovanému v 2. rade, nemá táto skutočnosť žiaden vplyv na absolútnu neplatnosť právnych úkonov. Čo sa týka splnomocnenia a poverenia zo dňa 14.2.2006, z textu ktorého vyplýva, že malo byť udelené na zastupovanie osoby Ing. R. A. vo veciach hospodárskej činnosti, správy a nakladania s majetkom a v úradnom styku žalobcu, zdôraznil, že súd prvej inštancie nezaložil napadnuté rozhodnutie na oprávnení L. J. konať na základe splnomocnenia, ale splnomocnenie použil ako podporný argument výlučne z dôvodu formulácie v ňom použitej - osoba L. J. je v splnomocnení označená ako „podpredseda výkonnej rady“. Ak by teda boli skutočnosti uvedené v splnomocnení pravdivé (že Ing. J. bol podpredseda výkonnej rady žalobcu), nepotreboval by v zmysle ustanovenia čl. X. ods. 10.1. v spojení s ustanovením čl. XI. ods. 11.4. stanov žalobcu na založenie svojho oprávnenia konať v mene žalobcu plnomocenstvo. Odhliadnuc od uvedeného si vo vzťahu k splnomocneniu odkázal na svoju predošlú argumentáciu, v ktorej uviedol prečo splnomocnenie nemohlo založiť oprávnenie L. J. konať v mene žalobcu. Žalovaný v 1. rade ďalej uvádza, že žalobca údajne neviedol domény ako svoj nehmotný majetok; všetky faktúry za existenciu a fungovanie domén uhrádzal žalovaný v 1. rade; žalobca nepoužíval doménu na svoju obchodnú činnosť; v neposlednom rade žalovaný v 1. rade poukazuje na to, že v čase podpísania a podania žiadostí boli oprávnenými osobami na konanie za žalobcu aj žalovaného v 1. rade tie isté osoby, v dôsledku čoho má žalovaný v 1. rade za to, že žalobca nevyvrátil tvrdenie, že žalobca o zmene nevedel. K tejto argumentácii žalobca uviedol, že už počas prvoinštančného konania sa k nej opakovane vyjadroval, pričom súd prvej inštancie svoje rozhodnutie žiadnym z vyššie uvedených argumentov neodôvodnil; táto argumentácia žalovaného v 1. rade je irelevantná, nakoľko spôsob uhrádzania faktúr, či používania domén a skutočnosť, aké osoby boli v čase podpísania a podania žiadostí oprávnenými osobami na konanie za žalobcu alebo žalovaného v 1. rade, nemá žiadny vplyv na namietanú absolútnu neplatnosť právneho úkonu, ktorá je objektívnou kategóriou. Žalovaný v 2. rade zároveň uvádza, že z vykonaného dokazovania údajne nevyplynula skutočnosť, že L. J. nemal oprávnenie konať za žalobcu v čase prevodu domén a že žalobca sa nevysporiadal so splnomocnením predloženým žalovaným v 1. rade a nepreukázal či a kedy malo splnomocnenie zaniknúť. Žalobca tým podľa názoru žalovaného v 2. rade neuniesol dôkazné bremeno, keď žalovaný v 1. rade preukázal, že oprávnenie L. J. malo trvať ešte v roku 2006 (ktoré ho oprávňovalo nakladať s majetkom žalobcu), existenciu oprávnenia L. J. konať za žalobcu podporili podľa názoru žalovaného v 2. rade aj ostatné dôkazy predložené v konaní: výpis zo živnostenského registra, svedecká výpoveď L. J. a listiny preukazujúce zánik oprávnenia konať za žalobcu z roku 2016. V tejto súvislosti žalobca dôvodil, že riadne preukázal, že štatutárne oprávnenie L. J. zaniklo dňa 20.5.2000. Práve naopak, L. J. nepreukázal, a žalovaní ani netvrdili, že by bol L. J. opätovne po roku 2000 vymenovaný za člena štatutárneho orgánu žalobcu. Samotné označenie osoby ako „člena výkonnej rady“ v dokumentoch vyhotovených a predložených L. J. nezakladá oprávnenie pána J. konať za žalobcu. Zdôraznil, že žalovaný v 2. rade počas prvoinštančného konania netvrdil, že Ing. J. bol opravený podpísať žiadosti na základe splnomocnenia a na tejto argumentácii svoje rozhodnutie nezaložil ani súd prvej inštancie. Žalobca poukázal na to, že žalovaní počas prvoinštančného konania nikdy nepopierali, že Ing. L. J. nebol od 15.9.2000, resp. v čase podpisu žiadostí oprávnený konať za žalobcu. Žalobca zotrval na svojom odvolacom návrhu. 9. Obaja žalovaní vo svojich ostatných vyjadreniach zotrvali na doterajších skutkových tvrdeniach a vyjadreniach k odvolaniu žalobcu, ako aj na svojich návrhoch. 10. Ďalšie vyjadrenia už predložené neboli. 11. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 C.s.p. neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 24. septembra 2025; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a keďže sa stotožňuje s dôvodmi

rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie však odvolací súd považuje za potrebné uviesť nasledovné. 12. Pri rozhodovaní vychádzal odvolací súd z vyššie uvedených zákonných ustanovení. Rozhodujúcim pre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase vyhlásenia jeho rozsudku. Odvolateľ v odvolaní neuviedol podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu. 13. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 a nasl. C.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. l C.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým záverom, následne k správnym právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.). V postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho neboli zistené žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, na ktorú by musel odvolací súd prihliadať aj bez namietania stranou sporu (§ 380 ods. 2 C.s.p.). 14. Predmetom prejednávanej veci je nárok žalobcu o určenie neplatnosti právneho úkonu označeného ako „Zmluva o prevode práv a povinností zo Zmluvy o Doméne T., ktorá mala byť uzavretá dňa 8.12.2015 medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade. Zostalo nepochybné, že k zmene držiteľa domén pcobchod.sk a stor.sk došlo zo žalobcu na žalovaného v 1. rade na základe žiadostí o zmenu držiteľa domén zo dňa 8.12.2015 zaslanej žalovanému v 2. rade ako správcovi domény .sk zo strany žalobcu a žalovaného v 1. rade. Žalovaný v 2. rade oznámil žalobcovi listom zo dňa 11.7.2017, že jeho držiteľstvo domén zaniklo dňa 18.12.2015. Nebola sporná ani skutočnosť, že žiadosti podpísal za žalobcu ako pôvodného držiteľa domén Mgr. Ing. L. J., ktorý však podľa žalobcu v tomto čase nemal oprávnenie konať v jeho mene. Keďže samotná zmluva o prevode práv a povinností zo Zmluvy o doméne pcobchod.sk a stor.sk nie je obsahom spisu (nebola predložená ani jednou zo strán sporu), súdu prvej inštancie nezostávalo iné, než konštatovať, že sa s touto listinou nemohol oboznámiť s tým, že pri rozhodovaní o neplatnosti týchto zmlúv nepostačuje vychádzať z textu žiadosti o zmenu držiteľa domény, ktorá predchádzajúce uzavretie zmluvy o prevode práv a povinností predpokladá. Žalobca ani žalovaný v 1. rade však uzavretie takejto zmluvy nespochybňovali. Žalovaný v 2. rade zmenu v zázname domén vykonal v súlade s bodom 6.2. a nasl. Pravidiel v znení účinnom ku dňu podania žiadosti, pričom uzatvorenie zmluvy o prevode práv a povinností medzi pôvodným a novým držiteľom domén neskúmal a ani mu to neprináležalo. Súd prvej inštancie skonštatoval, že v danej situácii nie je možné určiť, či zmluva o prevode práv a povinností zo zmluvy o doméne ako dvojstranný právny úkon medzi pôvodným a novým držiteľom domény, je neplatná. 15. Žalobca v odvolacom konaní namietal, že v konaní pred súdom prvej inštancie bolo opakovane uvádzané a zároveň potvrdené vyjadrením právneho zástupcu žalovaného v 2. rade, že medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade nebol okrem žiadostí o zmenu držiteľa domén uzavretý žiadny iný právny úkon a tieto sú jediným právnym úkonom, predmetom ktorého by v prípade jeho platnosti bol prejav vôle žalobcu ako pôvodného držiteľa domén a žalovaného v 1. rade ako nového držiteľa domén previesť práva a povinnosti zo zmlúv o doméne. Argumentoval, že právny úkon sa posudzuje podľa jeho obsahu a nie formy, preto mal konajúci súd za zmluvy o prevode práv a povinností zo zmlúv o doméne považovať práve žiadosti, ktoré sú súčasťou súdneho spisu. V tejto súvislosti odvolací súd považuje v prvom rade za potrebné uviesť, že aj z prebiehajúceho odvolacieho prieskumu jednoznačne vyplýva, že k prejednaniu dôvodnosti nároku žalobcu zo strany súdov, resp. k poskytnutiu spravodlivej ochrany ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov sporových strán za súčasného zachovania princípu právnej istoty v danom prípade nesporne došlo. Z právnej teórie vyplýva, že vôľu má prirodzene len človek, preto aj vôľa právnickej osoby je fakticky vôľou človeka, pričom právna teória rozlišuje fyzické osoby, ktoré vôľu najskôr vytvoria (individuálne alebo kolektívne, napr. rozhodnutím kolektívneho orgánu) a ktoré ju následne prejavia (deje sa vždy individuálne). Hľadanie vôle právnickej osoby môžu sťažiť vzájomne protichodné záujmy fyzických osôb, ktoré sa spolupodieľajú na jej tvorbe a následnom prejave navonok, pričom pre platnosť právneho úkonu sa vyžaduje súlad medzi vôľou a prejavom. Vôľa môže byť prejavená výslovne (prostredníctvom napísaných, vyslovených alebo inak prejavených slov) alebo konkludentne (inak ako slovami); konkludentný prejav vôle spočíva v takom konaní, ktoré nevzbudzuje pochybnosti o tom, akú vôľu chcel konajúci prejaviť, prihliadne sa pritom na

spoločenské konvencie, tradície a význam, aký by danému konaniu a správaniu sa pripísala priemerne vnímavá osoba. Podstatné je to, čo možno objektívnymi hľadiskami hodnotiť, teda iba to, čo konajúca osoba v skutočnosti navonok prejavila. I keď súd prvej inštancie výslovne posudzoval „iba“ druhý (v tomto odôvodnení nasledujúci - poznámka odvolacieho súdu) dôvod neplatnosti sporného právneho úkonu, je možné ustáliť, že žalobcovi sa v danom prípade nepodarilo preukázať (nielen pre absenciu listinného dôkazu) nesúlad medzi jeho vôľou a prejavom pri uzatváraní sporného právneho úkonu, ktorým mala byť Zmluva o prevode práv a povinností zo Zmluvy o Doméne T. zo dňa 8.12.2015, resp. žiadosti o zmenu držiteľa domén datované v rovnaký deň. Z listinných dôkazov predložených stranami sporu totiž možno zistiť len to, že prejavom vôle žalobcu bol zamýšľaný právny následok previesť držbu domén pcobchod.sk a stor.sk na iného držiteľa, pričom návrh (ofertu) na uzavretie dvojstranného právneho úkonu smeroval (bol adresovaný) k žalovanému v 1. rade. Skutočnosť, či prevod držby domén nebol skutočným prejavom vôle žalobcu sa nepodarilo preukázať ani výpoveďami svedkov, hoci jeden z podpisujúcich Ing. L. N. síce tvrdil, že nikto s ním nekomunikoval ohľadne prevodu domén, nespomína si ani na formulárové žiadosti a ani kto mu ich predložil na podpis (z čoho žalobca dedukoval, že žiadosti mu zrejme boli podstrčené), svedok však potvrdil, že podpis na žiadostiach je jeho. Návrh je pre navrhovateľa záväzný okamihom, keď prejav vôle dôjde adresátovi. S okamihom dôjdenia návrhu adresátovi sa spája možnosť zrušenia (ak prejav o zrušení návrhu dôjde adresátovi najneskôr súčasne s návrhom na uzavretie zmluvy a v prípade, že návrh je neodvolateľný) a odvolania návrhu (v prípade, že nie je neodvolateľný, pričom návrh na odvolanie adresátovi došiel skôr, ako tento odoslal prijatie návrhu navrhovateľovi, t. j. do chvíle, kým nebola zmluva uzavretá). Z uvedeného vyplýva, že tieto právne okolnosti nebolo možné na základe vykonaného dokazovania jednoznačne identifikovať a ustáliť, nakoľko to, čo bolo skutočným prejavom vôle konajúcich zmluvných strán je možné vyvodiť len zo skutkových tvrdení sporových strán, resp. výpovedí svedkov. Žalobca však, nielenže nepreukázal, ale ani netvrdil, že jeho prejavom vôle nebol uvedený zamýšľaný právny následok, t. j. previesť držbu domén na žalovaného v 1. rade. Svoje skutkové tvrdenia o neplatnosti sporného právneho úkonu založil len na tom, že v jeho mene ako prevádzajúceho držiteľa domén mal konať L. J., ktorý však v danom čase údajne nedisponoval oprávnením konať v mene žalobcu, keďže v období od 1.11.1996 do 15.9.2000 síce pôsobil ako predseda výkonnej rady žalobcu, avšak dňa 15.9.2000 sa na kongrese žalobcu vzdal svojej funkcie (ktorá zmena bola oznámená Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky listom zo dňa 20.5.2000) a do funkcie predsedu alebo podpredsedu výkonnej rady už nebol nikdy opätovne zvolený. Tvrdenie, že menovaný nebol v čase podpisu žiadostí oprávnený konať za žalobcu, nebol oprávnený previesť práva a povinnosti držiteľa domén na žalovaného v 1. rade zároveň predstavovalo aj podstatnú odvolaciu námietku žalobcu (druhý tvrdený dôvod neplatnosti sporného právneho úkonu). 16. Všetky okolnosti súvisiace so zmenou držiteľa domény .sk u žalovaného v 2. rade v danom čase upravovali Pravidlá poskytovania menného priestoru v internetovej doméne .sk účinné od 1.6.2015, konkrétne čl. 6, najmä body 6.2. a 6.4. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že zmluvné strany (žalobca a žalovaný v 1. rade) zrejme postupovali v zmysle týchto pravidiel a ku zmene záznamu, resp. ku zmene držiteľa domény zo žalobcu na žalovaného v 1. rade došlo na základe žiadostí zo dňa 8.12.2015. Z nich okrem iného vyplýva, že prílohami k týmto žiadostiam boli úradne overené kópie nasledovných dokumentov: „menovací dekrét, osvedčenie o zvolení starostu, zápisnica o zvolení štatutára, stanovy (ak je v nich uvedené meno a priezvisko štatutárneho zástupcu/predsedu)“. Súd prvej inštancie preukázateľne zistil, že za žalobcu ako pôvodného držiteľa domény podpisoval žiadosti L. a za žalovaného v 1. rade ako nového držiteľa domény predmetné žiadosti podpisoval N. N. (aktuálne jeden zo štatutárnych zástupcov žalobcu). Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania (vyhodnoteného v bode 16. odôvodnenia napadnutého rozsudku) za preukázané, že žalobca v konaní neprodukoval dôkazy, ktoré by jednoznačne, bez akýchkoľvek pochybností, potvrdili jeho tvrdenie, že v čase podpisu žiadostí o prevod domén L. J. nebol oprávnený konať za žalobcu a že žalovaný v 1. rade predloženými dôkazmi dostatočne spochybnil tvrdenie žalobcu, že L. J. po 20.5.2000 už nebol nikdy opätovne členom štatutárneho orgánu žalobcu. Žalobca v odvolaní tento záver súdu prvej inštancie posúdiac ho ako nesprávny a založený len na domnienkach, tvrdil, že žalované strany sporu počas prvoinštančného konania nikdy nepopierali, že Ing. L. J. nebol od 15.9.2000, resp. v čase podpisu žiadostí oprávnený konať za žalobcu, rovnako žalovaní neuvádzali, že K.. J. sa mal po roku 2000 s účinnosťou ku dňu 15.12.2015 opätovne stať predsedom, resp. podpredsedom žalobcu, t. j. osobou oprávnenou konať v mene žalobcu. Naopak, žalobca mal za to, že riadne preukázal, že štatutárne oprávnenie L. J. zaniklo dňa 20.5.2000 s tým, že L. J. nepreukázal a žalovaní ani netvrdili, že by menovaný bol býval opätovne po r. 2000 vymenovaný za člena štatutárneho orgánu žalobcu. Samotné označenie osoby ako „člena výkonnej rady“ v dokumentoch vyhotovených a predložených L. J. (napríklad splnomocnenie

a poverenie zo dňa 14.2.2006) nezakladá jeho oprávnenie konať za žalobcu. Tvrdil tiež, že ak by aj opomenul oznámiť zmeny v štatutárnom orgáne žalovanému v 2. rade, nemá táto skutočnosť žiaden vplyv na absolútnu neplatnosť právnych úkonov. Ak žalobca tvrdí, že v prejednávanom prípade ide o absolútnu neplatnosť sporného právneho úkonu (nateraz bez relevancie v jeho označení), je súd povinný prihliadnuť ex offo (z úradnej povinnosti). Zároveň platí, že neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom, alebo účelom odporuje zákonu, alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom. Absolútne neplatný právny úkon, je právny úkon, ktorý nie je dovolený. O takúto nedovolenosť a teda absolútnu neplatnosť právneho úkonu ide vtedy, ak svojím obsahom, alebo účelom odporuje zákonu, alebo zákon obchádza (§ 39 Občianskeho zákonníka). Dôsledkom absolútnej neplatnosti právneho úkonu je, že právny úkon nemá žiadne právne účinky. Ak ide napríklad o zmluvu, absolútne neplatná zmluva nikoho nezaväzuje. Neplatnosť právneho úkonu prichádza do úvahy aj z hľadiska nedostatkov formálnych náležitostí, resp. v náležitostiach konajúcej osoby (§ 37 a § 38 Občianskeho zákonníka). Žalobca posudzovanú vec právne rámcoval ustanoveniami § 40 ods. 1 v spojení s § 40 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Hoci Občiansky zákonník <https://app.beck-online.sk/bo/documentview.seam?documentId=pj5f6mjzgy2f6nbq&refSource=text> je založený na zásade neformálnosti právnych úkonov, a teda právne úkony možno v zásade urobiť v akejkoľvek forme, sú upravené prípady, keď vôľa musí byť prejavená v špecifickej forme, stanovenej buď zákonom alebo dohodou strán. Ak nebola dodržaná zákonná forma úkonu, je právnym následkom absolútna neplatnosť právneho úkonu. Ak nebola dodržaná dohodnutá forma právneho úkonu, je právnym následkom relatívna neplatnosť. V danom prípade ide o právny úkon, ktorého forma nie je zákonom predpísaná, nemožno teda hovoriť o jeho absolútnej neplatnosti. Formálne náležitosti zmluvy o prevode práv a povinností zo Zmluvy o Doméne boli určené len dohodou strán, a to v zmysle Pravidiel poskytovania menného priestoru v internetovej doméne .sk prijatých žalovaným v 2. rade ako správcom internetovej domény .sk a ktorých prípadný nedostatok by bol sankcionovaný relatívnou neplatnosťou. Vo všeobecnosti platí, že právny úkon, ktorý má vadu majúcu za následok jeho tzv. relatívnu neplatnosť v zmysle ustanovenia § 40a Občianskeho zákonníka, sa považuje za platný (so všetkými právnymi dôsledkami z neho vyplývajúcimi), pokiaľ ten, na ochranu ktorého je dôvod neplatnosti právneho úkonu určený (oprávnená osoba), sa neplatnosti nedovolá. Ak sa oprávnená osoba relatívnej neplatnosti právneho úkonu dovolá, je právny úkon neplatný od svojho začiatku (ex tunc). Za relatívne neplatné treba považovať tie právne úkony, ktoré sú postihnuté vadou, ktorú Občiansky zákonník sankcionuje neplatnosťou a ide o prípady taxatívne vymedzené v ustanovení § 40a Občianskeho zákonníka <http://www.epi.sk/ form/goto.ashx?t=29&p=1350835-1350839&f=2>: omyl konajúcej osoby, nerešpektovanie zákonného predkupného práva spoluvlastníkov pri prevode spoluvlastníckeho podielu na iné než blízke osoby, chýbajúci súhlas manžela v nie bežných veciach týkajúcich sa spoločných vecí, opomenutie potomkov (neopomenuteľných dedičov) poručiteľom v závete, dojednanie kúpnej ceny v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom o cenách, chýbajúci súhlas spoločných nájomcov bytu v nie bežných veciach týkajúcich sa spoločného nájmu bytu. Odvolací súd (zhodne s názorom súdu prvej inštancie) má za to, že žalobca sa neúspešne snažil poukázať najmä na nedostatok formy pri uzatvorení sporného právneho úkonu tvrdiac, že v čase jeho podpísania (dňa 8.12.2015) nemala konajúca osoba (L.) oprávnenie konať v mene žalobcu tvrdiac, že menovaný bol štatutárnym orgánom len do 15.9.2000 a status funkcie predsedu alebo podpredsedu výkonnej rady žalobcu (ako oprávnených konať v mene žalobcu) už nikdy nenadobudol. Zo svedeckých výpovedí L. J. a N. N. vyplynulo, že prvý menovaný mal sporný právny úkon podpísať v mene žalobcu a svedok N. v mene žalovaného v 1. rade. V konaní zároveň nebola zistená osoba písomne vyhotovujúca formulárové žiadosti (v pravidlách žalovaného v 2. rade označené ako formulár 7), ani formulár 6 potvrdzujúci zmluvný prevod práv a povinností, ani osoba pripravujúca „príslušné, resp. relevantné dokumenty“ (pozri bod 6.3. a 6.4. Pravidiel, č. l. 27 spisu) a taktiež ani osoba, ktorá zabezpečovala písomnú, či elektronickú komunikáciu so žalovaným v 2. rade. Žiadna zo sporových strán však nepredložila taký dôkaz, ktorý by jednoznačne osvedčoval osoby oprávnené konať v mene žalobcu v čase rozhodnom. V zmysle stanov žalobcu je štatutárnym orgánom združenia výkonná rada, ktorá združenie zastupuje navonok a je oprávnená konať v jeho mene vo všetkých veciach. Výkonná rada musí mať najmenej troch členov, ktorí sú volení kongresom. Za výkonnú radu konajú predseda a podpredseda ako konatelia a to každý samostatne (pozri č. l. 36-37 spisu). Zo žiadneho listinného dôkazu však nevyplýva, ktoré osoby boli v čase rozhodnom členmi výkonnej rady, resp. jej predsedom a podpredsedom. L. J. vo výpovedi potvrdil, že krátke obdobie, počas výkonu civilnej služby, nekonal za žalobcu, avšak po ukončení civilnej služby bol opätovne členom výkonnej rady žalobcu a členstva v nej sa vzdal až ku dňu 15.7.2016. Za predpokladu, že by svedok J. nevypovedal pravdu a v čase zmeny držby domény skutočne nebol oprávneným konať v mene žalobcu, je otázne, prečo túto skutočnosť v danom čase nenamietali „skutoční“ členovia výkonnej rady (resp. jej

predseda a podpredseda), pričom zrejme malo ísť o tie isté osoby, ktoré konali aj v mene žalovaného v 1. rade (R. A. - súčasný predseda žalobcu a N. N.), z čoho vyplýva, že o prevode držby domén nesporne museli mať vedomosť. Svedok L. N., podpisujúci sporný právny úkon v mene žalovaného v 1. rade, by si predsa musel byť vedomý, že v mene žalobcu nekoná oprávnená osoba (L. J.) a napriek tomu neplatnosť prevodu domén namietali (na základe písomnej výzvy adresovanej žalovanému v 1. rade) až dňa 6.12.2016, t. j. až rok po údajne neplatnom prevode domén. Vykonanie zmeny držiteľa zároveň oznámil pôvodnému i novému držiteľovi žalovaný v 2. rade elektronickou poštou (bod 6.4. veta štvrtá Pravidiel); stalo sa tak e-mailom zaslaným na adresu [email protected] zo dňa 18.12.2015, pritom rovnakú adresu eviduje žalovaný v 2. rade aj u žalobcu aj u žalovaného v 1.rade. Ak teda spolu s formulárovými žiadosťami boli žalovanému v 2. rade doručené doklady preukazujúce nielen prevod práv a povinností k doménam z pôvodného na nového držiteľa, ale aj doklady preukazujúce totožnosť osôb oprávnených konať v mene zmluvných strán, žalovaný v 2. rade nemal dôvod žiadostiam nevyhovieť pre nesplnenie podmienok uvedených v bode 6.4. Pravidiel. Na základe všetkých uvedených skutočností odvolací súd dospel k totožnému záveru, ako súd prvej inštancie a síce, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a dostatočne nepreukázal skutočnosť, že žiadosti boli podpísané osobou bez oprávnenia konať v jeho mene, teda nepreukázal žiaden dôvod neplatnosti Zmluvy o prevode práv a povinností zo Zmluvy o Doméne T. zo dňa 8.12.2015, resp. žiadostí o zmenu držiteľa domén zo dňa 8.12.2015. 17. Ako neopodstatnenú odvolací súd posúdil aj ďalšiu odvolaciu námietku žalobcu týkajúcu sa nepripustenia dôkazu listinami predloženými svedkom L. J., podľa ktorej tento svedok vyjadril len svoje domnienky, že bol členom výkonnej rady žalobcu a súdu predložil listiny, ktoré toto tvrdenie majú preukazovať (žalobca dedukoval, že má ísť o listinu preukazujúcu, že svedok J. sa členstva vo výkonnej rade žalobcu vzdal až ku dňu 15.7.2016). Žalobca súdu prvej inštancie vytkol, že tieto listiny neboli na pojednávaní prečítané, ani dodatočne oboznámené, či doručené, kedy bol súd povinný postupovať podľa ustanovenia § 204 C.s.p., t. j. postupoval v rozpore s uvedeným ustanovením a v konaní založil vadu a znemožnil mu, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p.). Odvolací súd pre úplnosť uvádza, že žalobca má zrejme na mysli dokumenty označené ako „Vzdanie sa funkcie člena výkonnej rady a vystúpenie z občianskeho združenia ŠTOR“ zo dňa 30.6.2016 a „Zápisnica a uznesenie Výkonnej rady občianskeho združenia ŠTOR“ zo dňa 30.6.2016. V prvom rade odvolací súd pripomína, že porušením práva na spravodlivý proces je odňatie možnosti konať pred súdom, ktorým sa rozumie nielen procesný postup súdu, ale aj rozhodnutie, v dôsledku ktorého strana sporu nemôže uplatniť svoje práva. V zmysle platnej právnej úpravy nesprávny procesný postup súdu, priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorým sa sporovej strane znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu procesný predpis priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov, je odňatím možnosti strany konať pred súdom. Zákon v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom bližšie nešpecifikuje; pod odňatím možnosti konať pred súdom je však potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu konkrétnych procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Civilným sporovým poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov, ktoré by inak mohol pred súdom uplatniť a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený. Vždy ide o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv (napríklad môže ísť o právo predniesť alebo doplniť svoje návrhy, zúčastniť sa pojednávania, vyjadrovať sa k veci, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy a vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu a právnej stránke veci, právo podávať opravné prostriedky). Odňatie možnosti konať pred súdom nezakladá samo tvrdenie sporovej strany o existencii tejto procesnej vady; určujúcim je zistenie, že k vade tejto povahy skutočne došlo. Ak došlo k odňatiu možnosti strán sporu konať pred súdom, táto skutočnosť je okolnosťou, pre ktorú odvolací súd napadnuté rozhodnutie zruší, pretože rozhodnutie, vydané v konaní, postihnutom touto závažnou procesnou vadou, nemôže byť považované za správne. V danom prípade odvolací súd nezistil také znemožnenie vykonávania procesných práv žalobcu, ktoré by bolo možné považovať za porušenie uvedeného ústavného práva. Namietané procesné pochybenie porušením ustanovenia § 204 C.s.p. malo byť spôsobené nesprávnym spôsobom vykonania dôkazu listinou. Dôkaz listinou sa vykoná spravidla tak, že ju sudca pri pojednávaní prečíta alebo oznámi jej obsah (tzv. konštatovanie listiny). Ak zo zápisnice o pojednávaní nevyplýva, že označené listiny, ktoré mali byť sudcom čítané alebo ich obsah oznámený, boli predmetom dokazovania, potom je potrebné konštatovať, že také dokazovanie nebolo vykonané v súlade s § 204 C.s.p. <https://app.beck-online.sk/bo/documentview.seam?documentId=pj5f6mrqge2v6mjwgaxhaylsmftxeylgfuzdana&refSource=text>, a že zistenia,

ktoré súd ako zásadne významné pre právne posúdenie veci urobil z takto vadne vykonaných dôkazov, nebolo možné pri rozhodovaní použiť. Tento spôsob vykonania dôkazu listinou však nie je potrebný v prípade, ak ide o listinu, ktorej odpis bol strane sporu v priebehu konania doručený, a ak listina alebo jej obsah neboli protistranou spochybnené (nielen spochybnenie pravosti, ale aj správnosti listiny). Odvolací súd, napriek vadne vykonanému dôkazu listinou však odvolaciu námietku žalobcu nepovažuje za opodstatnenú, nakoľko z uvedeného dôkazu súd prvej inštancie neurobil pre právne posúdenie veci žiadne zásadne významné zistenia (považoval ho len za podporný dôkaz, o pravosti a správnosti ktorého nemal dôvod pochybovať, keďže boli doručené a podpísané Ing. J. A. a/alebo Ing. L. N., ako ďalším - zostávajúcim členom výkonnej rady žalobcu) a navyše odvolací súd naň ani neprihliadal a pri rozhodovaní ho nepoužil (nehodnotil). Zároveň však odvolací súd dospel k záveru, že ak by aj súd prvej inštancie konanie zaťažil procesnou vadou opísaného charakteru, táto však nemala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Podstatným v posudzovanej veci totiž bolo neunesenie bremena dôkazu zo strany žalobcu, ktorý sa neúspešne pokúšal preukázať tvrdenie, že sporný právny úkon (zmluva o prevode práv a povinností, resp. žiadosti o zmene držiteľa) sú neplatným právnym úkonom pre nedostatok oprávnenia podpisujúcej osoby konať v mene žalobcu. 18. Vo vzťahu k žalovanému v 2. rade súd prvej inštancie rovnako ako vo vzťahu k žalovanému v 1. rade žalobu žalobcu zamietol s odôvodnením, podľa ktorého nie je možné žalovanému v 1. rade uložiť povinnosť zadať žalovanému iniciačný pokyn na zmenu držiteľa domén a uložiť povinnosť žalovanému v 2. rade vykonať zmenu držiteľa domén, pričom poukázal na bod 6.4. Pravidiel žalovaného v 2. rade. Žalobca v odvolaní namietal, že žalobu rozšírením petitu o uloženie povinnosti žalovanému v 1. rade zadať žalovanému v 2. rade príslušný iniciačný technický pokyn na zmenu držiteľa domén zmenil len z dôvodu vyjadrenia žalovaného v 2. rade, ktoré síce podľa jeho názoru nemá oporu v jeho Pravidlách, avšak uloženie povinnosti žalovanému v 2. rade sa javila byť účelná a nevyhnutná pre realizovateľnosť prevodu oboch domén z technického hľadiska. Z obsahu odvolania v časti týkajúcej sa tejto námietky odvolací súd vyvodil, že žalobca odvolaním nenapáda rozhodnutie súdu prvej inštancie aj vo vzťahu k žalovanému v 2. rade a námietku pre nedostatok riadnych odvolacích dôvodov vyhodnotil len ako vysvetlenie žalobcu, pre ktorý dôvod smerovala jeho žaloba aj voči žalovanému v 2. rade, a preto túto námietku osobitne nepodrobil odvolaciemu prieskumu. 19. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov mal odvolací súd za to, že odvolacie dôvody uvedené žalobcom v jeho odvolaní podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) C.s.p. (súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci), neboli naplnené. 20. Odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p. je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ustanovením § 191 C.s.p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. K odvolacej námietke žalobcu o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu odvolací súd dodáva, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ustanovenia § 191 C.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 192, § 193, § 205 C.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ustanovení § 220 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých

dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny právny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Okolnosti namietané žalobcom v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami a ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. 21. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.), odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne. 22. Odvolací súd dodáva, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných stranou sporu, čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo [porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 59102/08), nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č. k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp. zn. 5 M Cdo 8/2008]. 23. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. l, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p., a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011). 24. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku III., v ktorom rozhodol, že žalovaní v 1. a 2. rade majú nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v plnom rozsahu, odvolací súd podľa § 388 C.s.p. zmenil tak, že žalovaným v 1. a 2. rade priznal, každému z nich, nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % z dôvodu, že v danom prípade nejde o nerozlučné spoločenstvo (§ 76 C.s.p.) a žalobca by bez tohto určenia nevedel, v akom rozsahu má žalovaným v 1. a 2. rade zaplatiť náhradu trov konania. Prvoinštančný súd správne aplikoval pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania ustanovenia § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p., ale pochybil, keď vo výroku, ktorým rozhodol o nároku na náhradu trov konania nevyslovil, či plne úspešným žalovaným v 1. a 2. rade priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, každému z nich alebo spoločne a nerozdielne. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na čl. 2 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Súd prvej inštancie preto podľa názoru odvolacieho súdu pochybil, keď pri rozhodovaní o náhrade

trov konania neformuloval výrok rozhodnutia tak, aby bol materiálne vykonateľný a zároveň, aby bol naplnený princíp právnej istoty. 25. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. a žalovaným v 1. a 2. rade, ktorí mali v odvolacom konaní plný úspech, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania, každému z nich v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 26. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 393 ods. 2 veta druhá C.s.p. v spojení s § 3 ods. 10 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).