Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 1Cob/116/2023 z 26. 6. 2025

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Krajský súd Bratislava 1Cob/116/2023 1219206068 26. 06. 2025 JUDr. Viera Marková ECLI:SK:KSBA:2025:1219206068.2

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Markovej a členiek senátu JUDr. Moniky Školníkovej a JUDr. Antónie Bednarčík v právnej veci žalobcu: Železničná spoločnosť Slovensko, a.s., so sídlom Rožňavská 1, 832 72 Bratislava, IČO: 35 914 939, proti žalovanému: Euroclean Slovakia, s.r.o., so sídlom Werferova 1/2582, 040 11 Košice - mestská časť Juh, IČO: 36 602 507, právne zastúpenému: Mgr. Peter Starinský, advokát, so sídlom Panenská 13, 811 03 Bratislava, o zaplatenie istiny 125.464,58 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 58Cb/167/2019-572 zo dňa 21.03.2023, takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 58Cb/167/2019-572 zo dňa 21.03.2023 p o t v r d z u j e . II. Súd p r i z n á v a žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100%. odôvodnenie: 1. Okresný súd Bratislava II ako súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom výrokom I. zamietol žalobu žalobcu a výrokom II. priznal žalovanému právo na náhradu trov konania voči žalobcovi v plnom rozsahu, o výške náhrady ktorej rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku. Súd prvej inštancie tak rozhodol podľa § 118 ods. 1, ods. 2, § 119 ods. 1, ods. 2, § 120 ods. 1, § 663, § 664, § 665 ods. 1, § 671 ods. 1, § 676 ods. 1, § 680 ods. 1, ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj „OZ“), § 255 ods. 1, § 256 ods. 1, § 262 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“). 2. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že pôvodný žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 30.10.2019 domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 28.621,72 eur s príslušenstvom. Ako dôvod uviedol, že dňa 28.09.2008 bola medzi Železničnou spoločnosťou Cargo Slovakia, a.s. ako prenajímateľom a žalovaným ako nájomcom podpísaná Zmluva č. S 33/1-804 380-17/NP08 o nájme nehnuteľností, ktorej predmetom bol prenájom nasledovných nehnuteľností a zariadení: a) Budova „Halový stabilný umývač (HSÚ)“, (myčka), IM 10000197, súpisné číslo XXXXX, ktorá je postavená na pozemku parc. C-KN č. XXXXX/XX zapísané na LV č. XXXX, pre okres A. B., obec A. - C. D., k.ú. E., ktorá slúži za účelom umývania osobných vozňov. V dĺžke 62 m prechádza budovou časť koľaje č.1a IM 20000802 s príslušným železničným spodkom, b) Kanalizácia HSÚ, IM 20000796 slúžiaca na odvádzanie odpadových vôd, c) Vodovod HSÚ, IM 20002016, slúžiaci na odvádzanie odpadových vôd a splaškov, d) Kanalizácia medzi koľajami 1a a 7, IM 20000816 slúžiaca na odvádzanie odpadových vôd a splaškov, e) Spevnené plochy medzi koľajami 1a a 7, IM 20000808,

f) Kanalizačné šachty medzi koľajami 1a a 7, IM 200000817, g) Časť elektroinštalácie NN rozvodov SPO BA koľajisko (zásuvkové stojany situované medzi koľajami 1a a 7 s označením ZS01, ZS02 a ZS03), IM 20000809, h) Zachytávač odpadových vôd, IM 20000819 s dohodnutou dobou nájmu od 01.09.2008 do 31.12.2017 a celkovým ročným nájomným v sume 10.701,- eur bez DPH. 3. Zároveň dňa 28.09.2008 bola medzi Železničnou spoločnosťou Cargo Slovakia, a.s. ako prenajímateľom a Euroclean Slovakia, s.r.o. ako nájomcom podpísaná Zmluva č. S 33/1-804 380-16/TCH08 o nájme veci (podnikateľský nájom hnuteľných vecí), ktorej predmetom bol prenájom nasledovných zariadení: a) technológie čističky odpadových vôd (ČOV) b) technologického zariadenia HSÚ - riadiaci pult s dohodnutou dobou nájmu od 01.09.2008 do 31.12.2017 a celkovým ročným nájomným v sume 12.199,- eur bez DPH. 4. Žalobca vstúpil do práv a povinností prenajímateľa vyplývajúcich z uvedených nájomných zmlúv na základe Zmluvy o predaji majetku zo dňa 27.01.2012. Predmetné stavby a zariadenia, ako i technológia, boli dané žalovanému do užívania na účely čistenia železničných osobných vozňov. Žalovaný následne so súhlasom žalobcu (resp. jeho právneho predchodcu) prenechal predmet nájomných zmlúv do užívania svojmu spoločníkovi - spoločnosti METON SLOVAKIA, a.s., so sídlom Bratislava, Šustekova 29-31. Za účelom zvýšenia kvality čistenia železničných osobných vozňov pristúpil žalobca po dohode so žalovaným v priebehu rokov 2013 a 2014 k rekonštrukcii budovy halového stabilného umývača (HSÚ). Zároveň písomnou žiadosťou spoločnosti METON SLOVAKIA, a.s., spoločníka žalovaného a zároveň podnájomcu, podanou dňa 09.04.2013, bol žalobca požiadaný o súhlas s rekonštrukciou technologického zariadenia HSU - riadiaceho pultu plnoautomatickou stacionárnou umývacou linkou zn. SBW10, pričom v prílohe tejto žiadosti podnájomca priložil i popis tejto novej technologickej linky HSU. Žalobca písomným stanoviskom zo dňa 11.4.2013 odsúhlasil navrhnutú rekonštrukciu technológie HSU. Na základe uvedeného súhlasu došlo k úplnému vymontovaniu doterajšieho technologického zariadenia HSU a odstráneniu všetkých súčastí pôvodného technologického zariadenia HSU a jeho nahradeniu úplne novou technologickou linkou HSÚ. Odstránením technológie HSU tak zanikla časť predmetu nájmu dohodnutého v Zmluve č. S 33/1-804 380-16/TCH08 o nájme veci (podnikateľský nájom hnuteľných vecí). Nová technológia HSÚ, ktorú žalovaný do budovy HSÚ nainštaloval, bola investíciou žalovaného a je v jeho vlastníctve. Dňa 02.11.2015 zároveň došlo podľa Protokolu o odovzdaní a prevzatí k odovzdaniu druhej časti predmetu nájmu dohodnutého v Zmluve č. S 33/1-804 380-16/TCH08 o nájme veci (podnikateľský nájom hnuteľných vecí), a to technológie ČOV. Podľa Protokolu o odovzdaní a prevzatí zo dňa 02.11.2015 žalovaný odovzdal žalobcovi technológiu čističky odpadových vôd (ČOV), ako aj budovu ČOV. V zmysle uvedeného odstránením technológie HSÚ a odovzdaním technológie ČOV žalobcovi došlo podľa žalobcu v plnom rozsahu dňom 02.11.2015 k zániku predmetu nájmu zo Zmluvy č. S 33/1-804 380-16/TCH08 o nájme veci. Podľa dojednania zmluvných strán o vzájomnej závislosti predmetných nájomných zmlúv, ako i podľa § 275 ods. 2 Obchodného zákonníka platí, že v prípade závislých zmlúv, ak z akéhokoľvek dôvodu sa stane jedna zo zmlúv neplatnou alebo zanikne, spolu s touto zmluvou zaniká aj druhá zmluva, ktorá je priamo závislá a nadväzujúca na druhú zmluvu. V zmysle uvedeného zánikom predmetu nájmu zo Zmluvy č. S 33/1-804 380-16/TCH08 o nájme veci dňom 02.11.2015, došlo i k zániku Zmluvy č. S 33/1-804 380-17/NP08 o nájme nehnuteľností. Počnúc dňom 02.11.2015 bola zo strany žalobcu pozastavená fakturácia voči žalovanému v zmysle dovtedy platných nájomných zmlúv a tým, že po zániku predmetných nájomných zmlúv medzi zmluvnými stranami nedošlo k dohode o novej úprave užívania týchto stavieb a zariadení, zohľadňujúc i investície žalobcu do budovy HSÚ, a ani nedošlo zo strany žalovaného k ukončeniu užívania týchto stavieb a zariadení, žalobca fakturoval žalovanému za užívanie týchto stavieb a zariadení sumu podľa nového návrhu nájomnej zmluvy na tento predmet užívania, t.j. v sume, ktorá podľa žalobcu zodpovedala užívaniu nového stavu užívaných vecí. Žalovaný uhrádzal žalobcovi nájomné len v pôvodnej výške nájomného, ktoré bolo dohodnuté v Zmluve č. S 33/1-804 380-17/NP08 o nájme nehnuteľností a nájomné zo Zmluvy č. S 33/1-804 380-16/TCH08 už žiadne neplatil, keďže z tejto zmluvy už žalovaný nič neužíval. Po zániku nájmu žalovaný uhrádzal žalobcovi pravidelné štvrťročné platby vo výške 3.325,93 eur s DPH, t.j. pôvodnú výšku nájomného za užívanie stavieb a zariadení zo zmluvy č. S 33/1-804 380-17/NP08. Nájomné zo Zmluvy č. S 33/1-804 380-16/TCH08 (na technológie) žalovaný už neuhrádzal. 5. Žalovaný so žalobou žalobcu nesúhlasil, žiadal ju zamietnuť, pričom dôvodil tým, že čistenie exteriéru železničných vozňov sa vykonávalo ručne z dôvodu, že Železničná spoločnosť Cargo Slovakia,

a.s., ktorá evidovala vo svojom vlastníctve strojové umývače železničných koľajových vozidiel, tieto umývače nevyužívala aj z dôvodu, že tieto boli v danom čase v zlom technickom stave. Tieto strojné zariadenia boli odstavené, postupne rozkrádané (HSÚ v lokalite Bratislava - odstavné na Tupého ulici bola už bez elektromotorov potrebných pre fungovanie zariadenia), bez revíznych správ a taktiež pre zlý technický stav nepoužiteľné. Vtedajší vlastník týchto zariadení nemal záujem o ich prevádzku a tento záujem neprejavoval ani vlastník koľajových vozidiel, t.j. žalobca. Za takéhoto stavu bola medzi vlastníkom zariadení a nehnuteľností podpísaná zmluva na prenájom technológie zariadení Halového stabilného umývača a čističky odpadových vôd č. S33/1-804 380-16/TCH08 dňa 28.09.2008 spolu so zmluvou na prenájom nehnuteľností č. S33/1-804 380-17/NP08, zo dňa 28.09.2008, v ktorých sa predmetné zariadenia nachádzali. Výška nájmu zohľadňovala stav zariadení, ako aj potrebu investovania finančných prostriedkov do opráv, spojazdnenia, revízií a udržiavania zariadenia v prevádzkyschopnom stave. Žalovaný pri vynaložení starostlivosti sa snažil udržiavať zariadenie prevádzkyschopné, no s ohľadom na jeho celkový technický stav, ako aj dlhodobú odstávku pre opravy začiatkom roka 2009, kedy zároveň žalovaný požiadal Cargo o zníženie nájomného a nemožnosť udržať zariadenie dlhodobo funkčné bez potreby opakovaných opráv, začal žalovaný s Cargom už od roku 2009 viesť rokovania o celkovej rekonštrukcii HSÚ, ktorá by zabezpečila dlhodobú funkčnosť zariadenia a zároveň vyššiu kvalitu čistenia vozňov. Nakoľko si takáto celková rekonštrukcia vyžadovala veľký objem finančných prostriedkov, ktorými Cargo nedisponovalo a žalovaný ako nájomca potreboval zabezpečenú istotu návratnosti investovaných finančných prostriedkov do prenajatého zariadenia, pristúpili zmluvné strany k predĺženiu trvania nájomných zmlúv a to dodatkom č. 1 k zmluve č. S33/1- 804 380-16/ TCH08 a dodatkom č. 2 k zmluve č. S33/1-804 380-17/NP08. Až do prevodu majetku medzi Cargom a žalobcom, na základe pôvodnej dohody, vybavoval žalovaný kompletnú rekonštrukciu technológie aj nehnuteľností. Žalobca sa však rozhodol vykonať rekonštrukciu nehnuteľnosti sám, čím došlo k zdržaniu v procese rekonštrukcie, nakoľko táto musela byť koordinovaná vzhľadom k skutočnosti, že zariadenie HSÚ je vbudované do nehnuteľnosti. V období rokov 2009 až 2013 prebiehal zároveň výber dodávateľa technológie zodpovedajúcej požiadavkám žalobcu, ktorý si vybral technológiu označenú ako SBW10. Výberu dodávateľa a prezentácie technológie sa zúčastnili aj zástupcovia žalobcu, konkrétne B. B. F. a B. G. H., ktorý taktiež na prezentáciu technológie HSÚ vycestovali do Gentu v Belgicku, kde sa daná technológia nachádzala. Súčasne v danom období prebiehala projektová príprava, schvaľovanie a vybavovanie potrebných dokladov od Úradu pre reguláciu železničnej dopravy, Železníc Slovenskej republiky a iných zainteresovaných subjektov. Aj z dôvodu zmeny majiteľa žalobca po získaní všetkých potrebných náležitostí opakovane požiadal nového majiteľa - ZSSK o udelenie súhlasu s rekonštrukciou prenajatej technológie HSÚ. Súhlas bol udelený žalovanému listom Rekonštrukcia halového stabilného umývača - stanovisko Železničnej spoločnosti Slovensko, a.s. zo dňa 11.04.2013. Žalobca si tak musí byť vedomý, že neoddeliteľnou súčasťou technológie HSÚ je kompletná vzduchotechnika, vrátane kompresorovej stanice, bez ktorej by celá technológia HSÚ bola úplne nefunkčná. Pre odstránenie pochybností, vzduchotechnika, ako nedeliteľná súčasť technológie, sa nenachádza v inak podrobnom rozpise predmetu nájmu nájomnej zmluvy k nehnuteľnostiam a teda je nepochybné, že je súčasťou technológie HSÚ. Aj z tohto dôvodu preto nemožno podľa žalovaného akceptovať argumentáciu žalobcu, že zanikol predmet nájmu. O skutočnosti, že nedošlo k zániku predmetu nájmu svedčí aj skutočnosť, že zo strany žalobcu nikdy nedošlo k odovzdaniu predmetu nájmu za účelom jeho výmeny tak, ako k tomu došlo v prípade technológie ČOV. Táto skutočnosť podľa žalovaného zároveň aj vyvracia argumentáciu žalobcu o zániku navzájom závislých nájomných zmlúv na základe zániku predmetu nájmu. K plneniu po zániku nájomných zmlúv žalovaný uviedol, že žalobca na základe vzájomných dohôd dlhodobo, t.j. od začiatku rekonštrukcie HSÚ, t.j. od mesiaca január 2014, dobropisoval nájomné za technológie HSÚ a ČOV. Dobropisy vychádzali z vzájomnej dohody zmluvných strán o nefakturovaní nájomného za technológie za obdobie rekonštrukcie a následného obdobia odpisovania nákladov na technológiu HSÚ. V zmysle argumentácie žalobcu by však mal až do zániku zmlúv, t.j. do 02.11.2015 normálne pravidelne fakturovať prenájom technológií, alebo jej časti. Toto však nerobil a až do 02.11.2015 dobropisoval nájomné za technológie v celom rozsahu. Žalovaný nikdy voči žalobcovi neuznal zánik predmetu nájmu. Žalovaný počas celej doby trvania kontraktu trval na platnosti nájomných zmlúv a dodržiaval celú dobu ustanovenia zmlúv. 6. Súd prvej inštancie uznesením č.k. 58Cb/167/2019-219 pripustil zmenu žaloby tak, že nový petitu bude znieť: „Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 63.992,12 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 12.363,13 eur od 01.01.2017 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 16.258,59 eur od 01.01.2017 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 4.634,16 eur od 01.04.2020 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 9%

ročne zo sumy 30.736,23 eur od 01.04.2020 do zaplatenia a zaplatiť žalobcovi náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- eur a nahradiť žalobcovi náhradu nákladov spojených so znaleckým posudkom vo výške 1.800,- eur, a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.“ Podaním, ktoré bolo súdu prvej inštancie doručené dňa 10.11.2021 požiadal žalobca o ďalšiu zmenu žaloby tak, že žiadal žalobu rozšíriť o sumu 61.472,46 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 30.736,23 eur od 01.12.2021 do zaplatenia, vo výške 9% ročne z dlžnej sumy 30.736,23 eur od 01.12.2021 do zaplatenia. Súd takúto zmenu pripustil. 7. Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie ustálil, že žalovaný nárok má predstavovať bezdôvodné obohatenie sa žalovaného, ku ktorému malo dôjsť užívaním nehnuteľností označených ako stavby a zariadenia HSÚ v areáli SPO Bratislava, ktoré podľa žalobcu užíva žalovaný bez právneho dôvodu. Má ísť o rozdiel medzi platbami, ktoré žalovaný žalobcovi uhrádzal a výškou bezdôvodného obohatenia stanovenou žalobcom. Medzi žalobcom a žalovaným nebolo sporné, že dňa 28.09.2008 bola medzi Železničnou spoločnosťou Cargo Slovakia, a.s. ako prenajímateľom a Euroclean Slovakia, s.r.o. ako nájomcom podpísaná Zmluva č. S 33/1-804 380-17/NP08 o nájme nehnuteľností, ktorej predmetom bol prenájom nehnuteľností označených ako stavby a zariadenia HSÚ v areáli SPO Bratislava, ktoré boli vymedzené ako: a) Budova „Halový stabilný umývač (HSÚ)“, (myčka), IM 10000197, súpisné číslo XXXXX, ktorá je postavená na pozemku parc. C-KN č. XXXXX/XX zapísané na LV č. XXXX, pre okres A. B., obec A. C. D., k.ú. E., ktorá slúži za účelom umývania osobných vozňov. V dĺžke 62 m prechádza budovou časť koľaje č.1a IM 20000802 s príslušným železničným spodkom, b) Kanalizácia HSÚ, IM 20000796 slúžiaca na odvádzanie odpadových vôd, c) Vodovod HSÚ, IM 20002016, slúžiaci na odvádzanie odpadových vôd a splaškov, d) Kanalizácia medzi koľajami 1a a 7, IM 20000816 slúžiaca na odvádzanie odpadových vôd a splaškov, e) Spevnené plochy medzi koľajami 1a a 7, IM 20000808, f) Kanalizačné šachty medzi koľajami 1a a 7, IM 200000817, g) Časť elektroinštalácie NN rozvodov SPO BA koľajisko (zásuvkové stojany situované medzi koľajami 1a a 7 s označením ZS01, ZS02 a ZS03), IM 20000809, h) Zachytávač odpadových vôd, IM 20000819 s dohodnutou dobou nájmu od 01.09.2008 do 31.12.2017 a celkovým ročným nájomným v sume 10.701,eur bez DPH. 8. V ten istý deň, t.j. dňa 28.09.2008 bola medzi Železničnou spoločnosťou Cargo Slovakia, a.s. ako prenajímateľom a Euroclean Slovakia, s.r.o. ako nájomcom podpísaná Zmluva č. S 33/1-804 380-16/TCH08 o nájme veci (podnikateľský nájom hnuteľných vecí), ktorej predmetom bol prenájom nasledovných zariadení: a) technológie čističky odpadových vôd (ČOV) b) technologického zariadenia HSU - riadiaci pult s dohodnutou dobou nájmu od 01.09.2008 do 31.12.2017 a celkovým ročným nájomným v sume 12.199,-Eur bez DPH. 9. Za spornú nepovažoval súd prvej inštancie skutočnosť, že žalobca sa stal vlastníkom prenajímaných nehnuteľností a to na základe zmluvy o predaji majetku zo dňa 27.01.2022, čím v súlade s § 680 ods. 2 Občianskeho zákonníka vstúpil do právneho postavenia prenajímateľa. Za sporné súd prvej inštancie považoval skutkové tvrdenie žalobcu o zániku nájomnej zmluvy č. S 33/1-804 380-17/NP08 o nájme nehnuteľností. Podľa žalobcu nájomný vzťah založený touto zmluvou zanikol v súlade s ustanovením jej čl. VII ods. 1 písm. f) (resp. podľa VII ods. 1 písm. e) podľa dodatku č. 2 k zmluve), v zmysle ktorého dochádza k nájmu zánikom nájomnej zmluvy č. S 33/1-804 380-16/TCH09 (správne malo byť ...TCH08poznámka odvolacieho súdu). K zániku nájmu hnuteľných vecí, t.j. k zániku technologického zariadenia HSÚ malo dôjsť pri rekonštrukcii, pri ktorej došlo k vymontovaniu technologického zariadenia HSÚ a odstráneniu všetkých súčastí pôvodného zariadenia HSU a jeho nahradeniu novou technológiou. Novú technológiu HSÚ mal financovať žalovaný. Žalovaný popieral zánik nájmu hnuteľných vecí a to z dôvodu, že neoddeliteľnou súčasťou technológie HSÚ je kompletná vzduchotechnika, vrátane kompresorovej stanice, bez ktorej by cela technológia HSÚ bol nefunkčná. Sporným však nebolo, že medzi žalobcom a žalovaným nedošlo k uzatvoreniu žiadnej novej zmluvy a žalovaný uhrádza nájomné iba vo výške stanovenej nájomnej zmluvy č. S 33/1-804 380-17/NP08 o nájme nehnuteľností a nájomné za technológie uhrádza až odo doby, kedy malo dôjsť k ukončeniu jej odpisovania. Podľa žalobcu tak žalovaný v súčasnosti užíva nehnuteľnosti bez právneho dôvodu, čím sa na úkor žalobcu

bezdôvodne obohacuje. Práve vydania tohto bezdôvodného obohatenia v peniazoch sa žalobca svojou žalobou aj domáhal. Preto pre rozhodnutie o žalobe žalobcu bolo podľa konajúceho súdu potrebné ako prejudiciálnu otázku posúdiť otázku zániku nájomnej zmluvy o nájme nehnuteľností, ako aj otázku zániku nájmu hnuteľných vecí, ktorých predmetom mala byť práve technológia HSÚ. 10. V tejto súvislosti súd prvej inštancie dodal, že žalobca vníma technológiu HSÚ ako samostatnú vec, resp. samostatný predmet občianskoprávnych vzťahov, s čím sa však súd prvej inštancie, najmä s ohľadom na obsah ust. § 120 Občianskeho zákonníka, nemohol stotožniť. Poukázal na § 120 Občianskeho zákonníka, kedy súčasťou veci je všetko, čo k nej podľa jej povahy patrí a nemôže byť od nej oddelené bez toho, aby sa vec neznehodnotila. Súčasť veci tak nie je samostatným predmetom občianskoprávnych vzťahov. Ide vždy o vlastníctvo veci ako celku, čo má za následok, že pre súčasť veci platí právny režim celku. Inak povedané, právne úkony týkajúce sa veci sa v plnom rozsahu týkajú aj jej súčastí. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že podmienka neoddeliteľnosti vyplývajúca zo znenia zákonnej dikcie neznamená jej fyzickú či technickú neoddeliteľnosť, ale iba to, že súčasť nemožno oddeliť bez toho, aby sa vec (či už sama alebo súčasť) neznehodnotila, pričom pod znehodnotením je potrebné rozumieť celkové zníženie funkčnosti celku. Znehodnotením sa teda rozumie porušenie, resp. odňatie veci hospodárskeho účelu, na ktorý je určená. Zo znaleckých posudkov súd prvej inštancie zistil, že budova bola a je aj v katastri nehnuteľností označená ako myčka. V oboch znaleckých posudkoch sa uvádza, že budova slúži na umývanie koľajových vozidiel. V znaleckom posudku č. 11/2023 vypracovanom znaleckou organizáciou Výskumným ústavom hodnoty riadenia podniku, s.r.o. je stavba, v ktorej sa umývačka nachádza opísaná ako: jednoloďová stavba pravidelného pozdĺžneho tvaru pôdorysných rozmerov 62,1*9,6m, výšky 11,8m s plochou strechou osadenú priamo v koľajisku rušňového depa v Bratislave v osi poslednej koľaje paralelnej s hlavnými traťovými koľajami. Stavba je prejazdná s bránami na oboch priečeliach, je jednopodlažná bez suterénu s plochou strechou. Úroveň podlahy je v úrovni hlavy koľajníc. V hale je murovaný dvojpodlažný prevádzkovo sociálny vostavok a inštalovaná technológia umyvárky vagónov s rotačnými kefami, technológiou, vodným hospodárstvom a riadiacim systémom. Stavba je napojená na areálový rozvod elektriny, vody a kanalizácie. Prístup je možný iba z koľajiska, vjazd cestných vozidiel nie je možný. Pôvodná stavba bola budovaná v roku 1977, masívna rekonštrukcia spolu s výmenou technologických celkov a súvisiacich inštalácií bola realizovaná v roku 2014. Na juhovýchodnej strane zo strany hlavnej koľaje je nízky pozdĺžny prevádzkový prístavok základných pôdorysných rozmerov 18*2,35m, výšky 3,3m aktuálne nevyužívaný. Obdobne bola budova hlavného stabilného umývača opísaná aj v znaleckom posudku č. 6/2020 vypracovanom znaleckým ústavom Slovenskej technickej univerzity v Bratislave. S ohľadom na uvedené, pokiaľ budova umývačky, ktorá je aj v katastri nehnuteľností označená ako „myčka“ má v sebe zabudovanú samotnú technologickú časť umývačky, táto technológia je jej súčasťou. Nejde o samostatnú vec a táto nemôže byť (pokiaľ je v budove zabudovaná) predmetom samostatného vlastníctva. Žalovaný nemôže byť vlastníkom technologickej časti a to ani vtedy, ak by túto zakúpil sám. Zabudovaním do nehnuteľnosti žalobcu sa táto technologická časť stala súčasťou stavby a teda aj vlastníctvom žalobcu. V tejto súvislosti konajúci súd zdôraznil, že ani pôvodná umývačka nebola samostatným predmetom právnych vzťahov. Pokiaľ žalobca prenajal žalovanému nehnuteľnosť, ktorej súčasťou bola aj technológia umývačky, prenechal žalovanému do užívania aj túto technológiu. Prenajímateľ nemôže nájomcovi prenajímať jednou zmluvou vec a druhou jej súčasť, keďže súčasť veci nemôže byť samostatným predmetom občianskoprávnych vzťahov. Z uvedeného dôvodu považoval prvoinštančný súd nájomnú zmluvu č. S 33/1-804 380-16/TCH09 (správne malo byť TCH08- poznámka odvolacieho súdu) neplatnú od počiatku a teda sa na ňu hľadí ako keby nikdy nebola uzatvorená. Pokiaľ nikdy nebola uzatvorená, tak nikdy nemohlo dôjsť ani k naplneniu dôvodu zániku v súlade s ustanovením jej čl. VII ods. 1 písm. f) (resp. podľa VII ods. 1 písm. e) podľa dodatku č. 2 k zmluve) v zmysle ktorého dochádza k nájmu zánikom nájomnej zmluvy č. S 33/1-804380-16/TCH09 (správne malo byť TCH08- poznámka odvolacieho súdu).. Pre rozhodnutie súdu prvej inštancie tak nebolo podstatné a ani sa nezaoberal okolnosťami súvisiacimi s prevádzkou a funkčnosťou pôvodnej technológie HSU, ako ani tým, kto a v akej výške mal investovať, či už do opráv pôvodného HSU alebo novej technológie a ani to, akým spôsobom sa na týchto prácach mali podieľať. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie nepovažoval za potrebné vykonať dokazovanie výsluchom svedkov B. B. F. a B. G. H., keďže ich výsluch žalovaný navrhoval vykonať „k rokovaniam predchádzajúcim vydaniu súhlasu s rekonštrukciou HSU. Taktiež nepovažoval za potrebné vykonať dokazovanie výsluchom svedka G. E., ktorý sa mal vyjadrovať k tomu, či je vzduchotechnika súčasťou TCH HSU.

11. Súd prvej inštancie nepovažoval za potrebné vykonávať ani ďalšie dokazovanie ohľadom charakteru samotnej stavby umývačky, keďže tento mal za dostatočne zrejmý zo znaleckých posudkov. Tieto obsahujú podrobný opis stavby ako aj jej fotodokumentáciu, ktorá bola súčasťou oboch znaleckých posudkov, pričom podkladom pre vypracovanie znaleckého posudku č. 11/2023 vypracovanom znaleckou organizáciou Výskumným ústavom hodnoty riadenia podniku, s.r.o. bolo aj vykonanie obhliadky na mieste samom. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie uzavrel, že žalovaný nehnuteľnosti neužíva bez právneho dôvodu, ale tieto sú užívané na základe nájomnej zmluvy č. S 33/1-804 380-17/NP08. Žalovaný má na základe tejto zmluvy povinnosť uhrádzať žalobcovi nájomné vo výške určenej zmluvou, pričom skutočnosť, že žalovaný nájomné v uvedenej výške aj uhrádza nebola medzi žalobcom a žalovaným sporná. Na základe uvedeného dospel súd prvej inštancie k záveru, že žaloba žalobcu je nedôvodná. O nároku na náhradu trov konania rozhodol prvoinštančný súd v súlade s § 255 ods. 1 CSP podľa zásady úspech v konaní. 12. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie v celom rozsahu z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), g), h) CSP, pričom zdôraznil, že súd prvej inštancie nielen že právne vec nesprávne posúdil, súd nesprávne procesne vo veci postupoval a svojím procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý súdny proces. Žalobca namietal, že súd prvej inštancie rozhodoval na základe skutočnosti, ktorú žiadna zo strán nerozporovala, nemala o nej pochybnosti, vôbec nebola medzi stranami sporná a rozhodol bez možnosti poskytnúť žalobcovi dostatočný čas na vyjadrenie sa k tejto veci a viesť v tejto veci dokazovanie. Takéto rozhodnutie súdu tak má charakter „prekvapivého“ rozhodnutia, založeného na novej skutočnosti a nepredvídateľnosti právneho záveru súdu. Žalobca legitímne očakával, že súd posúdi vec len na základe tvrdení, ktoré sú medzi stranami sporné. Takýmto spôsobom došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý súdny proces. Pokiaľ súd vyhodnotil vec na základe skutočnosti, ktorá nebola nijako medzi stranami sporná, či pochybná, súd bol povinný stranám poskytnúť min. taký priestor, aký sa vyžaduje na prípravu pojednávania, aby mali možnosť sa k tejto veci plnohodnotne vyjadriť a predložiť dôkazy na svoju obranu. Rovnako posúdením skutočnosti, ktorá nebola medzi stranami sporná, žalovaný (zrejme odvolateľ mal na mysli súd prvej inštancie – poznámka odvolacieho súdu) narušil i princíp rovnosti strán sporu. Súd bez akéhokoľvek tvrdenia žalovaného, použil pri rozhodovaní veci argumentáciu v prospech žalovaného, ktorú nielenže žalovaný v súdnom spore netvrdil, ale žalovaný v spore tvrdil v tejto veci úplný opak. Súd prvej inštancie v konečnom dôsledku dospel k záveru, ktorý je v úplnom rozpore: a. s tvrdeniami strán o platnosti nájomných zmlúv, o ktoré strany opierali svoju obranu v súdnom spore, b. so zmluvnou vôľou obidvoch zmluvných strán prejavenou pri uzatváraní zmluvných vzťahov, ako i počas celého obdobia trvania ich zmluvného vzťahu, ako i po zániku tohto zmluvného vzťahu, a trvajúcou i počas trvania tohto sporu, c. s praxou, dlhodobým správaním sa zmluvných strán k veci, ktoré zmluvné strany medzi sebou zaviedli počas celého obdobia trvania ich zmluvného vzťahu, ako i po zániku tohto zmluvného vzťahu d. ako i v rozpore so všetkými inými dôkazmi a skutočnosťami založenými v súdnom spise. 13. Rozhodnutie preto žalobca považoval za svojvoľné a arbitrárne. Poukázal na tvrdenia žalovaného počas celého súdneho sporu, ktorý tvrdil a domáhal sa toho, že zmluva o nájme na technológiu je v plnom rozsahu platná, rovnako vo svojej korešpondencii i pred začatím súdneho sporu vždy poukazoval na platnosť obidvoch nájomných zmlúv. Žalobca rovnako trval na platnosti zmlúv, akurát tvrdil, že tieto zmluvy na základe objektívnej skutočnosti zanikli. Žalovaný vo svojej korešpondencii uvádzal, že zmluvy sú platné a nikdy nezanikli, že rekonštrukciu technológie vykonával na základe platnej nájomnej zmluvy na technológie, domáhal sa platnosti tejto zmluvy na technológie, fakturácie v zmysle tejto platnej zmluvy, aby mohol vykonávať úhrady v zmysle platnej nájomnej zmluvy na technológie, napr.: a. list žalovaného zo dňa 04.07.2018 - vyjadrenie k predžalobným upomienkam, list žalovaného zo dňa 17.12.2018 - odpoveď k predžalobnej výzve, kde žalovaný výslovne poukazuje na platnosť nájomnej zmluvy na technológie, výslovne uvádza, že bez platnej nájomnej zmluvy by žalovaný do tejto technológie ani neinvestoval a ani banka by mu bez platnej nájomnej zmluvy neposkytla úver... b. list žalovaného zo dňa 12.07.2019 - vrátenie faktúr, keď sa žalovaný domáhal uzatvorenia dodatku k zmluve na nájom technológie c. list žalovaného zo dňa 25.07.2019 - návrh mimosúdnej dohody, kde žalovaný výslovne poukazuje na platnosť nájomnej zmluvy na technológie.

14. Vôľa zmluvných strán, podľa ktorej sú budova HSÚ a technológia HSÚ samostatnými vecami, a podľa ktorej boli vždy obidve nájomné zmluvy platné, bola prejavená počas celého obdobia trvania ich zmluvného vzťahu, ako i po zániku tohto zmluvného vzťahu a dokonca i počas trvania tohto sporu. Nešlo tak vôbec o vôľu prejavenú len jednorazovo, či nedopatrením. Zmluvné strany túto vôľu prejavovali dlhodobo, cca 15 rokov, až do prekvapivého rozhodnutia súdu. Žalovaný predložil i správu audítora a znalecký posudok, z ktorého rovnako vyplýva, že budova HSÚ a technológia HSÚ vždy boli a sú samostatné veci. Zmluvné strany sa teda k predmetom nájmom dlhodobo ako k samostatným veciam správali - uzatvárali k zmluvám samostatné dodatky, samostatne predmety nájmu i odovzdávali do nájmu, či preberali späť, samostatne ich fakturovali, samostatne uhrádzali, či o nich samostatne účtovali, samostatne odpisovali, vystavovali dobropisy samostatne k jednotlivým samostatným zmluvám (na základe žiadosti žalovaného), taktiež sa samostatne upravovalo inflačné navýšenie nájmu a pod.. Rovnako ako k samostatným veciam bola vedená v roku 2014 i rekonštrukcia HSÚ, a to tak, že rekonštrukciu stavby budovy HSÚ riešil samostatne žalobca a samostatne riešil montáž novej technológie HSÚ žalovaný. Zmluvné strany si tak boli samostatnosti jednotlivých predmetov nájmu od počiatku vedomé, takto sa k veciam správali a v súlade s uzatvorenými zmluvnými vzťahmi predstavovalo takéto rozdelenie aj ich slobodnú vôľu. Ako dve samostatné veci sa tento majetok i prevádzal do vlastníctva žalobcu z vlastníctva právneho predchodcu žalobcu, čo preukazuje Zmluva o predaji majetku z r. 2012, kde podľa prílohy sú tieto veci ako samostatné položky vecí (technológia HSÚ oddelene, budova HSÚ oddelene, obdobne i budova ČOV a technológia ČOV). Rovnako skutočnosť, že ide o dve samostatné veci, potvrdzujú v plnom rozsahu i všetky znalecké posudky, keď sa oceňovala budova myčky, vždy sa oceňovala budova samostatne, a teda bez technológie HSÚ. Dokonca i podľa Správy audítora o faktických zisteniach zo dňa 19.10.2020, sa v závere v bode 4 písm. b) uvádza, že spoločnosť METON mala prenajatý z majetku prenajímateľa ZSSK technológiu, ako samostatný druh majetku, ktorý nebol súčasťou budovy ako celku. Za dôkaz o samostatností vecí považoval žalobca i Oznámenie k ohláseniu stavebných úprav zo dňa 04,12.2013, vydané Úradom pre reguláciu železničnej dopravy. Sekcie špeciálneho stavebného úradu, podľa ktorého sa v podmienkach stavebných úprav realizovaných vo veci rekonštrukcie budovy uvádza pod bodom 8, že toto oznámenie sa nevzťahuje na rekonštrukciu technológie halového umývača a s tým spojené ďalšie stavebné úpravy objektu halového umývača, ktoré podliehajú vydaniu stavebného povolenia podľa § 55 stavebného zákona. Z predmetného oznámenia vyplýva, že rekonštrukcia budovy a osadenie novej technológie HSÚ sa vykonávali oddelene, rekonštrukcia stavby budovy sa vykonávala zo strany žalobcu na základe ohlásenia stavebných úprav a osadenie technológie HSÚ vykonával žalovaný v samostatnom stavebnom konaní na základe samostatného stavebného povolenia, kde žalobca udelil žalovanému len súhlas listom zo dňa 11.04.2013 ako vlastník budovy. Z uvedeného je podľa žalobcu zrejmé, že i odborníci - znalci na stavby a príslušné štátne orgány pôsobiace na úseku územného a stavebného plánovania, bez ohľadu na skutočnosť, či potrebné vyjadrenie zabezpečoval žalobca alebo žalovaný, nepokladali technológiu HSÚ za súčasť stavby. Súd prvej inštancie tak prijal záver, ktorý je v plnom rozpore so všetkými dôkazmi a skutočnosťami založenými v súdnom spise. 15. Skutočnosti, že ide o samostatné veci svedčí podľa žalobcu i to, že žalovaný kúpil novú technológiu HSÚ v plnom rozsahu do svojho vlastníctva - ako plnoautomatickú umývaciu linku (ako jeden samostatný celok), vždy sa k nemu i takto vlastnícky správal, sám viedol v tejto veci stavebné konanie, účtovne ho odpisoval a pod. a nikdy predmetné vlastníctvo na žalobcu nepreviedol. Uvedené žalovaný i na pojednávaní dňa 18.06.2020 výslovne potvrdil, uviedol, že „vlastníctvo technológie sa nepreviedlo, lebo to žalobca odmieta“. 16. Vo vzťahu k namietanému právnemu názoru súdu prvej inštancie žalobca uviedol, že technológiu HSÚ vôbec nie je možné považovať za súčasť budovy HSÚ, pretože nie je naplnená definícia § 120 Občianskeho zákonníka. V danom prípade nie je daná ani povaha veci (technológie), aby bola nevyhnutnou súčasťou budovy a nie je daná ani skutočnosť, že nie je možné vykonať oddelenie technológie HSÚ od budovy bez toho, aby sa budova neznehodnotila. Technológia HSÚ je strojné zariadenie (umývacia linka), ktorú je možné kedykoľvek jednoduchým spôsobom oddeliť od rozvodov/ technológie budovy HSÚ, a to bez akejkoľvek zmeny/úpravy tejto budovy. Budova zároveň i po oddelení tejto technológie naďalej zostáva budovou a môže v plnom rozsahu plniť i svoj hospodársky účel ako budova a dokonca naďalej môže slúžiť i na umývanie vozňov. Podľa žalobcu nie je zrejmé, z akého dôvodu súd vyvodil, že budova umývačky nemôže byť umývačkou bez tejto technológie HSÚ. Táto budova je v plnom rozsahu naďalej použiteľná na umývanie vozňov a teda nijakým spôsobom by sa jej účel oddelením technológie HSU nezmenil. Žalobcovi nič nebráni vykonávať umývanie

vozňov v tejto budove akoukoľvek inou technológiu na umývanie vozňov, i napr. s pomocou mobilného umývacieho vozíka, čo je takto vykonávané i v iných rušňových depách žalobcu. K znehodnoteniu budovy tak vôbec nedochádza, a to ani znížením hodnoty budovy, ani znížením jej funkčnosti, či v narušení jej hospodárskeho účelu. Rovnako podľa žalobcu na veci nemení nič ani skutočnosť, že táto budova bola ako „myčka“ zapísaná v katastri nehnuteľností, keďže budova je i po oddelení technológie HSÚ použiteľná ako myčka. Obdobne, nič na veci nemení ani skutočnosť, že táto budova bola v znaleckých posudkoch opisovaná, že slúži na umývanie vozidiel, keďže tento účel budovy nie je oddelením tejto technológie HSÚ nijako narušený. Je potrebné dôsledne rozlišovať technológiu HSÚ, ktorú tvorí strojné zariadenie, a technológiu samotnej budovy HSÚ (rozvody budovy - inžinierske siete, vodovod, kanalizácia, elektrické vedenie, vzduchotechnika budovy a pod.), ktoré nepochybne tvoria súčasť budovy HSÚ. S technológiou HSÚ - so strojným zariadením bolo a je možné v plnom rozsahu samostatne nakladať. Ani vo všeobecnosti nie je prípustné považovať strojné zariadenie/výrobnú linku za súčasť budovy, ak táto linka/stroj je len jednoduchým spôsobom „zašróbovaný“ k budove, nie pevne zabudovaný. Pokiaľ je vec jednoduchým spôsobom fyzicky oddeliteľná od hlavnej veci, bez zásadných dôsledkov na hlavnú vec (neničiace podstatu veci), nemôže byť súčasťou veci. V tejto súvislosti žalobca poukázal i na nález ÚS SR, IV. ÚS 443/2611, ktorým súd za súčasť budovy nepovažoval ani prístavbu budovy, ktorá zásadným spôsobom zmenila pôvodnú budovu (rodinný dom) a ktorá po jej oddelení od hlavnej budovy vyžadovala zásadné stavebné úpravy, vyžadujúce až vybudovanie vstupu do hlavnej budovy. Zároveň bol žalobca názoru, že pri budove ani vo všeobecnosti zmena hospodárskeho využívania budovy nemôže znamenať jej znehodnotenie, či zníženie funkčnosti budovy (napr. zmena skladu na predajňu, či kanceláriu alebo naopak), dokonca môže znamenať zhodnotenie budovy. Za znehodnotenie, či zníženie funkčnosti budovy by bolo možné považovať len takú zmenu budovy, v dôsledku ktorej by budova strácala charakter budovy ako takej. Okrem teda toho, že budovu HSÚ je naďalej možné využívať ako myčku, a to bez akejkoľvek jej stavebnej, či inej úpravy, ani v prípade, ak by budova nebola ďalej použiteľná ako myčka, nedošlo by k celkovému zníženiu funkčnosti celku, keďže naďalej by bolo možné budovu hospodársky využívať ako budovu bez akejkoľvek zmeny/úpravy tejto budovy, napr. na garážovanie vozňov, či ako krytý priestor/prístrešie na vykonávanie akejkoľvek údržby/opráv vozňov, v podstate môže plniť i charakter dielne, či plniť akýkoľvek iný hospodársky účel, a teda vôbec by ani pri takejto úvahe súdu nemohlo dôjsť k znehodnoteniu budovy len zmenou spôsobu jej hospodárskeho využitia. Žalobca poukázal i na to, že podľa § 43a od. 1 a 2 zák.č. 50/1976 Zb. stavebného zákona platí, že stavby sa podľa stavebnotechnického vyhotovenia a účelu členia na pozemné stavby a inžinierske stavby. Pozemné stavby sú priestorovo sústredené zastrešené budovy vrátane podzemných priestorov, ktoré sú stavebnotechnicky vhodné a určené na ochranu ľudí, zvierat alebo vecí; nemusia mať steny, ale musia mať strechu. Podľa účelu sa členia na bytové budovy a nebytové budovy. Zákon teda pozná podľa účelu členenie budov len na bytové a nebytové budovy, preto ak súd mienil posudzovať funkčnosť budovy podľa zmeny účelu využitia budovy, len zmena nebytovej budovy na bytovú alebo naopak, by mohla byť relevantná pri posudzovaní veci. Záverom žalobca žiadal, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a zaviaže žalovaného k náhrade trov konania. 17. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu dňa 01.08.2023, ktorý namietal tvrdenia žalobcu. Konštatovanie, že žalovaný aj po zániku nájmu jednu z budov užíval, považoval za absurdné, nakoľko po žalobcom odsúhlasenej rekonštrukcii, bola žalovaným v koordinácii so žalobcom namontovaná do budovy technológia umývania, ktorá je neprenosná, keďže bola prispôsobená technologickému zázemiu (inžinierske siete) budovy HSÚ. Nie je jasné, ako by sa po takejto koordinácii a montáži technológie žalovaným v žalobcovej budove HSÚ mohla budova užívať žalovaným neoprávnene, a teda vzniknúť bezdôvodné obohatenie. Rozsudok nepovažoval za prekvapivý, nakoľko vychádzal z listinných podkladov dodaných oboma zmluvnými stranami v priebehu sporu a žalobca mal dostatok času na vyjadrenia, rozšírenia žaloby, ako aj dostatok času na predloženie dôkazov, ktoré považoval za dôkazy potvrdzujúceho jeho tvrdenia. Žalovanému nebolo zrejmé, ako mal narušiť princíp rovnosti zbraní, v prípade, ak si súd v priebehu sporu niečo osvojí, to neznamená, že týmto konaním došlo k porušeniu princípov sporového konania zo strany žalovaného. Žalovaný súhlasil s tým, že prax a dlhodobé správanie zmluvných strán, z ktorého následne vychádzali aj jednotlivé tvrdenia zmluvných strán, vychádzali z oddelenia technológie a budovy, čo bolo medzi zmluvnými stranami potvrdené aj podpisom samostatných nájomných zmlúv na technológie a na budovy. Avšak toto rozdelenie technológie a nehnuteľnosti a aj z toho vyplývajúce následné zmluvné previazanie zmlúv (zánik jednej zmluvy bol dôvodom na zánik druhej zmluvy) vychádzalo iba z toho, ako malo Cargo Slovakia, a.s., ako právny predchodca žalobcu, inventárne rozdelený majetok. Žalovaný toto

rozdelenie žalobcom akceptoval. To následne formovalo dlhodobú prax a správanie zmluvných strán, podstata a účel zmlúv však nebol samostatný nájom technológie a samostatný nájom budov, kde po odstavení technológii (pozn.: pre odstránenie pochybností – bez ich demontáže) by si žalobca v budove prevádzkoval garáž, alebo servis. Podstatou bola prevádzka „umývača železničných koľajových vozidiel“, na čo je budova a technológia v nej uspôsobená. Pokiaľ by si žalobca určil, že sa bude umyváreň (HSÚ) prenajímať ako celok v jednej zmluve, žalovaný by to akceptoval úplne rovnako. Súd prvej inštancie, po očistení vyjadrení sporových strán od balastu, rozhodol v samotnej podstate veci správne, na základe predložených dôkazov a takéto jeho rozhodnutie nemožno za žiadnych okolností považovať za svojvoľné. Rovnako všetky znalecké posudky reflektovali primárne zadanie zadávateľa posudku. Pokiaľ zadávateľ posudku žiadal ohodnotiť iba samostatnú budovu, tak znalec ohodnotil iba budovu. Pokiaľ by zadávateľ zadal ohodnotiť budovu kompletne aj s technológiami, tak by znalec ohodnotil budovu aj s technológiami. Prvé tri posudky, t.j. posudok č. 33/2001, posudok č. 87/2004 a posudok č. 393/2011 boli zadávané z dôvodu ohodnotenia majetku, ktorý sa najprv prevádzal z pôvodných Železníc Slovenskej republiky pri ich rozdelení na 3 spoločnosti (ŽSR, Cargo a ZSSK – žalobca) na Cargo Slovakia a.s., kde bola ohodnocovaná len samostatná budova z dôvodu opísaného vyššie, t.j. z dôvodu, že takto mala spoločnosť inventárne rozdelený majetok a teda potrebovali ohodnotiť jednotlivé položky inventára určené pre prevody majetku medzi spoločnosťami. Pri posudku všeobecnej hodnoty nájmu nehnuteľnosti č. 6/2020, vypracovanom ZÚ STU Bratislava, tento bol vypracovaný zle, nijakým spôsobom nebral do úvahy účel budovy a hodnotu nájmu pri výpočte hodnotil najmä z hľadiska jeho geografickej polohy voči centru mesta a ako budovu určenú na akýkoľvek nebytový účel, čo je samo osebe nezmysel. Tiež hodnotil iba to, čo bolo zadávateľom požadované. Aby boli znalecké posudky porovnateľné, muselo byť zadanie aj posledného posudku podobné, inak by sa posudky nedali porovnávať. Preto základné zadanie posudku č. 11/2023 korešpondovalo s posudkom č. 6/2020. Avšak až posledný posudok č. 11/2023 bral do úvahy okrem polohy budovy aj jej účel a to aj bez toho, aby ohodnocoval aj technológie, nakoľko takéto posudzovanie by bolo skreslené voči prvému posudku a súdom by pre nemožnosť porovnania posudkov mohol byť zamietnutý. Zo správy audítora vyplýva, že žalobca – prenajímateľ nebol oprávnený odpísať majetok technológie zo svojho majetku, a to ani počas doby, počas ktorej ju mohol odpisovať nájomca. Práve predmetné protiprávne odpísanie technológie zo svojho majetku používa žalobca ako „objektívny“ argument pre zánik zmluvy na prenájom technológie. Túto skutočnosť však žalobca aj vo svojom odvolaní zamlčal. Stavebné povolenia a rekonštrukcia budovy aj technológie umývača prebiehali vo vzájomnej koordinácii, kde sa technológia prispôsobovala budove a rekonštrukcia budovy zohľadňovala aj osádzanie technológie. Žalovaný príkladmo poukázal na samostatnosť stavebných povolení aj pri iných veciach, čo však nevylučuje, že by veci bez seba nevedeli fungovať. Aj prenajatá technológia môže byť z dôvodu vykonávania odpisov evidovaná vo vlastníctve nájomcu, to však neznamená, že ju môže prenajímateľ odpísať a už sa k nej nehlásiť. V liste zo dňa 25.07.2019, t.j. pred podaním žaloby žalobcom v mesiaci 10/2019, žalovaný upozornil žalobcu, že dňa 30.11.2019 skončí odpisovanie technológie, ktorú považuje za majetok Železničnej spoločnosti Slovensko, a.s. (predtým Železničná spoločnosť Cargo Slovakia, a.s.) a teda od 01.12.2019 začne opätovne uhrádzať nájom podľa starej zmluvy, čo sa aj udialo. V liste žalovaný opätovne vyzval žalobcu na stretnutie, aby došlo aj k účtovnému prevodu u žalovaného odpísaného majetku, ktorý si mal žalobca účtovne do svojho majetku zaviesť inou hodnotou, nakoľko medzitým (od r. 2014 do r. 2019) došlo k jeho zhodnoteniu rekonštrukciou. K využitiu budovy žalovaný uviedol, že technológia môže byť z budovy vyňatá a budova môže byť využívaná na umývanie vozňov i bez technológie, i napr. s pomocou mobilných umývacích vozíkov, avšak mobilné vozíky sú preto mobilné, že sa dajú využívať kdekoľvek a nie je pre ne potrebná žiadna budova. Bez technológie umývania nemá budova žiadnu funkciu a rovnako ani žiadnu hodnotu. Na doplnenie žalovaný uviedol, že v iných depách žalobcu si k mobilným vozíkom žalovaný žiadne budovy na schovávanie vagónov pred nepriazňou počasia pri umývaní neprenajíma, lebo sa umývajú vonku. Ako zavádzajúce tvrdenie žalovaný považoval tvrdenia žalobcu, že budova sa bez technológie umývača môže využívať na hocičo iné. Zdôraznil, že koľaj č. 1a, nad ktorou stojí budova umývača je totiž aktívne používanou prejazdnou koľajou využívanou na presuny vozňov a lokomotív pri posunoch vozňových súprav bez výkonu umývania. V danej budove sa preto žiadna služba spojená s dlhodobým státím vozňov a súprav nemôže poskytovať. To znamená žiadne garážovanie vozňov, ani žiadne servisovanie, či dielňa. Jediný účel budovy, najmä kvôli aktívnemu využívaniu predmetnej koľaje č. 1a, je ten, na ktorý sa používa teraz, t.j. exteriérové umývanie vozňov, ktoré nie je stacionárne, nakoľko umývané vozne pri umývaní budovou pomaly prechádzajú, pričom pri tomto posune dochádza k ich umývaniu statickými umývacími kefami. Aj samotné umývanie vozňov nemôže prebiehať kedykoľvek, ale podlieha harmonogramu, ktorý musí brať do úvahy iné posuny vozňov, ktoré sa na predmetnej koľaji vykonávajú. Pre tieto posuny vykonávané v režime 24/7 (non-stop) sa ani dvere, ktoré na budove

umývača sú, nikdy nezatvárajú. Taktiež technológia umývača je projektovo prispôsobená inžinierskym sieťam budovy a nepoužiteľná na samostatné použitie mimo tejto budovy. Na výrobu umývača SBW10 bolo potrebné dodať projekt budovy, aby mohla byť technológia umývača vyrobená presne na mieru. Nález ÚS SR, IV. ÚS 443/2011 považoval žalobca za nepoužiteľný, nakoľko prístavba budovy sama o sebe nemení využitie hlavnej budovy, avšak ak účelom hlavnej budovy je prekrytie technológie a riadaceho pultu technológie (cit. zo znaleckého posudku: „v hale murovaný dvojpodlažný prevádzovo sociálny vostavok (…) s riadiacim systémom“), tak odobratím technológie sa stráca samotný účel budovy, zníženie jej funkcionality, ako aj hodnoty. Žalobca dal do pozornosti súdu, že sa skutočne jedná o jednoúčelovú budovu. Žiadna iná funkcia, ako umývanie vozňov prostredníctvom technológie v nej umiestnenej, v budove halového stabilného umývača, neexistuje. Bez umývacej technológie sa jedná iba o bezúčelovú strechu nad koľajou, keďže budovu ani nie je možné uzavrieť pre vyššie spomenuté permanentné a aktívne posunovanie vozňov po koľaji, nad ktorou budova stojí. Degradáciu halovej umývačky vozňov na prestrešenú koľaj podľa žalovaného možno jednoznačne považovať za celkové zníženie funkčnosti celku. Bez technológie stabilného umývača nemá budova žiadne využitie. Jednalo by sa iba o steny so strechou, popod ktorú vedie koľaj, ktorá musí ostať permanentne k dispozícii pre posunovanie vlakov. Bez technológie umývača nemá budova žiadnu hodnotu, keďže je na akýkoľvek iný účel nepoužiteľná, napriek účelovým tvrdeniam žalobcu. Z uvedených dôvodov žalovaný žiadal, aby odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok a zaviazal žalobcu k náhrade trov odvolacieho konania. 18. Podaním zo dňa 28.09.2023 sa k vyjadreniu žalovaného vyjadril žalobca, žalovaný si prisvojil tvrdenia súdu o neplatnosti zmluvy na technológiu HSÚ, avšak úplne opomenul, že po celú dobu tvrdil opak a že dokonca sa platnosti obidvoch zmlúv po celú dobu domáhal. Žalovaný nikdy nepopieral, či nespochybňoval samostatnosť predmetných vecí. Uvedený záver súdu si prisvojil až po rozhodnutí súdu a výlučne preto, že takýto záver žalovanému vyhovuje. Správanie sa zmluvných strán k zmluvám a k ich predmetom ako k samostatným veciam trvalo nielen tých 15 rokov od uzatvorenia týchto zmlúv (od r. 2008), ale už dlhodobo pred ich podpisom, min. 22 rokov nepretržitej praxe. Už znalecké posudky z r. 2001 (ZP 33/2001), 2004 (ZP 87/2004) a 2011 (ZP 393/2011), vyhotovené pri prevodoch tohto majetku pri transformácii ŽSR na nástupnícke spoločnosti, zjavne potvrdzujú, že budova HSU sa vždy oceňovala bez technológie HSU a teda zjavne potvrdzujú, že už v r. 2001 bol tento majetok samostatne evidovaný, inventarizovaný a účtovaný a preto aj samostatne prevádzaný. Vtedy nepochybne nemohlo ísť o subjektívnu vôľu žalobcu samostatne oceniť len budovu bez TCH HSÚ. Žalobca vznikol až dňa 01.01.2005 a predmetný majetok nadobudol až v roku 2012. Do roku 2012 tak žalobca zjavne s týmto majetkom nič nemal. Požiadavky na ocenenie majetku z r. 2001, 2004 a 2011 zadávali právni predchodcovia žalobcu v spolupráci s vtedajšími štátnymi orgánmi a nepochybne podľa reálneho stavu a vedenej evidencie. Vo vzťahu k preukázaniu samostatnosti vecí žalobca poukázal na tri prevody tohto majetku z právnych predchodcov žalobcu, audítorskú správu a uzatvorenie dvoch samostatných nájomných zmlúv, ktoré uzatvoril ešte právny predchodca žalobcu. Uviedol, že žalovaný vo svojom vyjadrení výslovne potvrdil, že veci boli samostatne inventarizované v majetku právnych predchodcov žalobcu. Dokonca v r. 2023 sám predložil súdu znalecký posudok ZP 11/2023, kde rovnako znalec vychádzal z toho, že súčasťou budovy nie je technológia myčky. Nepochybne ani znalec žalovaného by nemohol oceniť budovu HSÚ bez technológie HSÚ, pokiaľ by bola technológia HSÚ nevyhnutnou súčasťou budovy. Žalobca nesúhlasil s názorom, že by žalovaný len akceptoval stav dvoch zmlúv a samostatnosť vecí, žalovaný sa zjavne podľa týchto samostatných zmlúv dlhodobo správal, nikdy samostatnosť vecí nespochybňoval a domáhal sa výslovne platnosti zmlúv, a to i po vzniku tohto sporu až do predmetného rozhodnutia súdu. Dokonca žalovaný na pojednávaní výslovne uviedol, že nikdy túto technológiu HSÚ na žalobcu nepreviedol, a teda zjavne technológiu HSÚ považoval za samostatnú vec, ktorú má stále vo svojom vlastníctve. Žalobca zopakoval svoje tvrdenia ohľadom porušenia princípu rovnosti strán a poprel tvrdenia o odpisovaní spornej technológie, na ktorý ako nevlastník nemal dôvod. Sám žalovaný pritom tvrdil, že si novú technológiu odpisoval a že žalobca mu na to dal súhlas. Žalobca žiaden takýto súhlas na odpisovanie žalovanému nedával a ani nemal dôvod dávať. Išlo o technológiu HSÚ vo vlastníctve žalovaného a o odpisovaní vlastného majetku si v plnom rozsahu rozhoduje jeho vlastník. Žalovaný si tento majetok odpisoval výlučne ako svoj vlastný majetok a tým i ako samostatnú vec. Žalobca tiež nikdy nespájal zánik zmluvy s odpisovaním majetku, ale s faktickým objektívnym zánikom predmetu nájmu a previazanosti zmlúv. Sám žalovaný považoval technológiu HSÚ za samostatnú vec, ktorá zostala v jeho vlastníctve i po jej nainštalovaní do budovy, celý čas sa k nej ako k vlastnej a samostatnej veci správal a popierať svoje vlastníctvo začal len účelovo, keď zistil, že potrebuje zvrátiť svoje doterajšie správanie. Svoju teóriu, že technológia HSÚ nie je jeho vlastníctvom a že za nájom dlhodobo neplatil len preto, že tento majetok ako nájomca

so súhlasom žalobcu odpisoval a že po ukončení odpisovania mal podľa ním tvrdenej dohody začať znova platiť nájomné, nepreukázal, nepredložil ani ním tvrdený súhlas žalobcu s odpisovaním, ani dohodu o neplatení nájomného za technológiu a ani len nezdôvodnil a nepreukázal, akým vzorcom mal vôbec žalovaný túto technológiu HSÚ odpisovať, ak malo predmetné odpisovanie skončiť práve v žalovaným tvrdený deň a byť dôvodom na pokračovanie úhrad nájomného. Súd prvej inštancie uvedené dokazovanie vôbec nevykonal. A naopak, žalobca predložil množstvo dôkazov, že tieto skutočnosti sú v plnom rozsahu nepravdivé. Samostatnosť vecí a vedomosť žalovaného o tejto skutočnosti a jej nespornosť potvrdzuje i návrh novej nájomnej zmluvy, ktorý vyplynul z rokovaní zmluvných strán (z r. 2015/2016, založený v spise), z ktorého je zjavné, že medzi stranami vôbec nebolo sporné, že technológia HSÚ je vlastníctvom žalovaného, že je samostatnou vecou a že v pláne bolo odkúpenie technológie od žalovaného do vlastníctva žalobcu, k čomu však nedošlo. Technológiu HSÚ žalovaný kúpil ako samostatnú vec, ako jeden komplexný celok a nie ako súčasť k inej veci, ale ako strojné zariadenie, na ktoré si žalovaný dokonca vzal úver. Banka by nepochybne žalovanému neposkytla úver, ak by nešlo o samostatný komplexný celok veci, kedykoľvek oddeliteľný od inej veci. Technológiu HSÚ sa dá odinštalovať/odpojiť od rozvodov/technológie budovy HSÚ a môže byť rovnakým spôsobom namontovaná na inom mieste. Technológia umývania má úplne štandardné rozmery a je ju možné vedľa akejkoľvek koľaje pripevniť k povrchu, pripojiť k príslušným rozvodom/sieťam a plnohodnotne využívať. V miestnosti elektrorozvodne v budove HSÚ sú úplne samostatne umiestnené rozvodné skrine s elektrovýzbrojou pre objekt budovy a samostatne pre technológiu HSÚ. Obdobným spôsobom, a teda bez toho, aby bola umývacia linka inštalovaná v budove, sa vykonáva umývanie i v iných rušňových depách žalobcu – v Košiciach, vo Zvolene a donedávna tak bolo i v Žiline. Aktuálne je takto zriadené i nové umývanie v rušňovom depe vo Vrútkach. Technológia umývacej linky je vo všetkých týchto rušňových depách (KE, ZV, Vrútky a pôvodne i ZA) pripevnená k spevnenej ploche vedľa koľaje a pripojená k potrebným rozvodom/sieťam, bez akejkoľvek budovy. Uvedené rovnako svedčí o tom, že technológia umývania (umývacia linka) je samostatnou vecou a jej umiestnenie v budove je tak pre umývanie len bonusom, nie nevyhnutnosťou. Žalobca ako vlastník celého areálu RD BA Hlavné (vrátane budov, a všetkých koľají v RD BA Hlavné), má možnosť zabezpečiť odstavenie niektorej jeho koľaje a zabezpečiť nepriechodnosť budovy. Celý harmonogram a posuny vozňov sú v plnej réžii žalobcu, preto tvrdenia žalovaného, že žalobca nemá možnosť odstaviť koľaj 1a sú nepravdivé. Koľaj 1a pritom ani doposiaľ nebola primárne objazdná posunovacia koľaj. Takéto primárne objazdné posunovacie koľaje sú koľaje 11 a 01. Koľaj 1a je bežne vylúčená z prevádzky a teda neprejazdná. Posuny sú pravidelne vo väčšine prípadov realizované po koľaji 11, ktorá je paralelná s budovou HSU a je vždy voľná pre prejazdy posunujúcich dielov. V ostatnom žalobca zopakoval svoje tvrdenia a zotrval na dovtedajšej argumentácii. 19. Ďalšie vyjadrenia strán doručené neboli. 20. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd v zmysle § 34 CSP, po oboznámení sa s obsahom spisu a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi v zmysle § 379 a § 380 CSP, dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, keď súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav, z ktorého po vyhodnotení dôkazov vyvodil správne právne závery premietnuté do výrokovej časti napadnutého rozsudku. 21. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 22. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 23. Po oboznámení sa s obsahom spisu, s obsahom napadnutého rozsudku a s konaním, ktoré predchádzalo jeho vyhláseniu, ako aj s obsahom odvolania žalobcu odvolací súd konštatuje vecnú správnosť napadnutého rozsudku s tým, že súd prvej inštancie na základe dostatočne zisteného skutkového stavu vyvodil správne právne závery premietnuté do výrokovej časti napadnutého rozsudku a svoje rozhodnutie spôsobom súladným s dikciou ustanovenia § 220 ods. 2 CSP dostatočne presvedčivo odôvodnil. Konanie pred súdom prvej inštancie bolo vedené v súlade so zásadou kontradiktórnosti civilného procesu a odvolací súd nezistil žiadne vady procesného charakteru, ktoré by mali za následok nesprávnosť napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd sa stotožňuje s dôvodmi

uvádzanými súdom prvej inštancie, pričom nevzhliadol dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť. 24. Z obsahu spisu a zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie vyplýva, že medzi Železničnou spoločnosťou Cargo Slovakia, a.s. (právnym predchodcom žalobcu) ako prenajímateľom a žalovaným ako nájomcom bola dňa 28.09.2008 podpísaná Zmluva č. S 33/1-804 380-17/NP08 o nájme nehnuteľností, ktorej predmetom bol prenájom nehnuteľností označených ako stavby a zariadenia HSÚ v areáli SPO Bratislava, ktoré boli vymedzené ako: a) Budova „Halový stabilný umývač (HSÚ)“, (myčka), IM 10000197, súpisné číslo XXXXX, ktorá je postavená na pozemku parc. C-KN č. XXXXX/XX zapísané na LV č. XXXX, pre okres A. B., obec A. C. D., k.ú. E., ktorá slúži za účelom umývania osobných vozňov. V dĺžke 62 m prechádza budovou časť koľaje č.1a IM 20000802 s príslušným železničným spodkom, b) Kanalizácia HSÚ, IM 20000796 slúžiaca na odvádzanie odpadových vôd, c) Vodovod HSÚ, IM 20002016, slúžiaci na odvádzanie odpadových vôd a splaškov, d) Kanalizácia medzi koľajami 1a a 7, IM 20000816 slúžiaca na odvádzanie odpadových vôd a splaškov, e) Spevnené plochy medzi koľajami 1a a 7, IM 20000808, f) Kanalizačné šachty medzi koľajami 1a a 7, IM 200000817, g) Časť elektroinštalácie NN rozvodov SPO BA koľajisko (zásuvkové stojany situované medzi koľajami 1a a 7 s označením ZS01, ZS02 a ZS03), IM 20000809, h) Zachytávač odpadových vôd, IM 20000819 s dohodnutou dobou nájmu od 01.09.2008 do 31.12.2017 a celkovým ročným nájomným v sume 10.701,eur bez DPH (ďalej aj „Zmluva o nájme nehnuteľnosti“). 25. V ten istý deň, t.j. dňa 28.09.2008 bola medzi Železničnou spoločnosťou Cargo Slovakia, a.s. (právnym predchodcom žalobcu) ako prenajímateľom a žalovaným ako nájomcom podpísaná Zmluva č. S 33/1-804 380-16/TCH08 o nájme veci (podnikateľský nájom hnuteľných vecí), ktorej predmetom bol prenájom nasledovných zariadení: a) technológia čističky odpadových vôd (ČOV) b) technologické zariadenia HSÚ – pozostávajúce z technológie HSÚ a riadiaceho pultu s dohodnutou dobou nájmu od 01.09.2008 do 31.12.2017 a celkovým ročným nájomným v sume 12.199,- eur bez DPH (ďalej aj „Zmluva o nájme hnuteľných vecí“). 26. Nebolo sporným, že žalobca sa stal vlastníkom prenajímaných nehnuteľností, resp. označených hnuteľných vecí a to na základe zmluvy o predaji majetku zo dňa 27.01.2022, čím v súlade s § 680 ods. 2 Občianskeho zákonníka vstúpil do právneho postavenia prenajímateľa. 27. Súd prvej inštancie vyhodnotil predmet nájmu – technologické zariadenie HSÚ Zmluvy o nájme hnuteľných vecí ako súčasť nehnuteľnosti a to budovy „Halový stabilný umývač (HSÚ)“, (myčka) a to s ohľadom na definíciu zakotvenú v § 120 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom ku skutočnosti, že technologické zariadenie už bolo predmetom nájmu na základe Zmluvy o nájme nehnuteľných vecí a technologické zariadenie HSÚ ako súčasť veci (umyvárne) nemôže byť samostatným predmetom občianskoprávnych vzťahov, súd prvej inštancie vyhodnotil Zmluvu o nájme hnuteľných vecí ako neplatnú od počiatku. Keďže od počiatku neplatná zmluva nemohla byť nikdy uzatvorená, nemohlo podľa názoru súdu prvej inštancie dôjsť ani k jej zániku. Pokiaľ nedošlo k zániku Zmluvy o nájme hnuteľných vecí, v súlade s ustanovením čl. VII ods. 1 písm. f) Zmluvy o nájme nehnuteľnosti (resp. podľa čl. VII ods. 1 písm. e) Dodatku č. 2 k zmluve) nemohlo dôjsť ani k zániku Zmluvy o nájme nehnuteľnosti ako zmluvy závislej. Na základe uvedeného súd prvej inštancie ustálil, že žalovaný neužíva hnuteľné veci, resp. nehnuteľnosť, ktorej sú hnuteľné veci súčasťou, bez právneho dôvodu, ale tieto užíva na základe Zmluvy o nájme nehnuteľnosti, preto má povinnosť uhrádzať nájomné vo výške určenej zmluvou, pričom nebolo medzi stranami sporné, že žalovaný na základe Zmluvy o nájme nehnuteľnosti platí dohodnuté nájomné, preto nedochádza k bezdôvodnému obohateniu. 28. Žalobca úvodom odvolania namietal prekvapivosť a nepredvídateľnosť súdneho rozhodnutia, keď súd prvej inštancie nerozhodol len na základe skutočnosti, ktoré sú medzi stranami sporné, ale na základe nespornej skutočnosti, pričom nedal žalobcovi dostatočný priestor na vyjadrenie ako sa vyžaduje pri príprave pojednávania, aby sa žalobca mohol plnohodnotne vyjadriť a predložiť dôkazy na svoju obranu.

29. Podľa názoru Najvyššieho súdu SR vysloveného v rozhodnutí 7Cdo/45/2020 zo dňa 30.06.2022 cieľom ustanovenia § 181 ods. 2 CSP je zamerať procesnú aktivitu strán na skutočnosti, ktoré sú podľa posúdenia súdu sporné, teda viesť strany už počas konania k tomu, aby dokázali predvídať rozhodnutie súdu. Okrem toho je jeho cieľom zrýchliť a zjednodušiť konanie tak, aby sa nevykonávali zbytočné dôkazy, ktoré súd nepovažuje za dôležité a nevenovala sa pozornosť bezdôvodným skutkovým tvrdeniam, ktoré sú podľa názoru súdu buď nesporné alebo právne bezvýznamné. Porušenie uvedeného ustanovenia však nelimituje stranu sporu pri realizácii jej procesných práv (7Cdo/111/2020, 1Obdo/92/2018, 2Obdo/56/2020). V uznesení sp. zn. 4Cdo/167/2012 z 28. mája 2013 najvyšší súd uviedol, že striktné nedodržanie postupu podľa § 118 ods. 2 OSP zo strany súdu (spočívajúce v neuvedení, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné a ktoré zostali sporné) možno hodnotiť len ako tzv. inú vadu konania, ktorá sama osebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ OSP (teraz § 420 písm. f/ CSP). Z judikatúry ÚS SR (sp. zn. IV. ÚS 16/2012) vyplýva, že súd až v samotnom rozhodnutí vo veci, a nie v rámci postupu podľa ustanovenia § 118 ods. 2 OSP (predchádzajúca procesná úprava), vyjadrí svoj definitívny právny názor týkajúci sa konkrétnej prejednávanej veci. Podobne ústavný súd vo veci sp. zn. II. ÚS 366/2018 odmietol ústavnú sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú, keď ani v ďalej uvedenom právnom závere Krajského súdu v Prešove nezistil porušenie namietaných práv. „Je pravdou, že prvoinštančný súd nepostupoval podľa § 181 ods. 2 CSP. Prvoinštančný súd neuviedol stranám sporu počas konania ... ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré súd považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré nevykoná a taktiež neuviedol svoje predbežné právne posúdenie veci. Opomenutie aplikácie § 181 ods. 2 CSP vydaním rozhodnutia vo veci samej sa konvaliduje“. 30. Vo vzťahu k prekvapivosti súdnych rozhodnutí sa vyjadril Ústavný súd vo svojom náleze III. ÚS 52/2019 zo dňa 01.04.2020: „Zo základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva aj zákaz tzv. prekvapivých rozhodnutí. O prekvapivé rozhodnutie ide aj v prípade, ak inštančne nadriadený (spravidla odvolací) súd úplne alebo podstatne zmení právne východiská, podľa ktorých bola vec dosiaľ posudzovaná, a neumožní účastníkom vyjadriť sa k tejto zmene. Typicky pôjde o zmenu právnej kvalifikácie relevantných skutkových zistení alebo rozhodujúcich skutkových okolností, a to za situácie, keď počas konania predchádzajúceho takejto zmene nemali strany pochybnosť o inej, dovtedy zvažovanej kvalifikácii (vychádzajúc z priamej informácie súdu alebo z iných podstatných skutočností). Prekvapivosť rozhodnutia môže spočívať v aplikácii právnej normy, ktorá dosiaľ v konaní nebola použitá sporovými stranami ani súdom, alebo v zmene právneho názoru súdu vyvolanej dôkazom vykonaným alebo skutočnosťou zistenou až v odvolacom konaní, ku ktorým sa účastník nemal možnosť vyjadriť. Posúdenie, či v danom prípade ide o prekvapivé rozhodnutie, bude vždy závisieť od konkrétnych skutkových okolností. Iba odlišná interpretácia totožného zákonného ustanovenia aplikovaného na zhodný skutkový stav nemôže spôsobiť prekvapivosť napadnutého rozhodnutia. 31. V rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa pod „prekvapivým rozhodnutím“ rozumie rozhodnutie, ktorým odvolací súd, na rozdiel od súdu prvej inštancie, za rozhodujúcu považoval skutočnosť, ktorú nikto netvrdil alebo nepopieral, resp. ktorá nebola predmetom posudzovania súdom prvej inštancie. Prekvapivým je rozhodnutie odvolacieho súdu „nečakane“ založené na iných právnych záveroch než rozhodnutie súdu prvej inštancie (porovnaj 3 Cdo 102/2008), resp. rozhodnutie z pohľadu výsledkov konania na súde prvej inštancie „nečakane“ založené nepredvídateľne na iných „nových“ dôvodoch, než na ktorých založil svoje rozhodnutie súd prvej inštancie, pričom strana sporu v danej procesnej situácii nemala možnosť namietať ne/správnosť „nového“ právneho názoru zaujatého až v odvolacom konaní (porovnaj 5 Cdo 46/2011). 32. Z uvedeného možno vyvodiť, že ak súd prvej inštancie postupuje v rozpore s § 181 ods. 2 CSP, možno to považovať za tzv. inú vadu konania, avšak táto sama osebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou vadou konania v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Zároveň v tomto konaní nedošlo k porušeniu daného ustanovenia, keď súd prvej inštancie konajúc novým zákonným sudcom, vychádzajúc zo skutkových tvrdení strán sporu, uviedol stranám v súlade s § 181 ods. 2 CSP, ktoré skutkové tvrdenia považuje za sporné, ktoré nie, ktoré z dôkazov vykoná a ktoré nie a vyslovil svoj predbežný právny názor na vec, ktorý bol totožný s tým, ktorý vyslovil v rozhodnutí vo veci samej. Rozhodnutie súdu tak nemožno považovať za prekvapivé, resp. nepredvídateľné. Žalobca mal možnosť reagovať na tento vyslovený právny názor súdu prvej inštancie, čo aj na pojednávaní urobil. Žalobca na

pojednávaní nežiadal o dodatočnú lehotu na vyjadrenie, vo veci vyjadril svoje nesúhlasné stanovisko k názoru súdu a navrhol vo veci ďalšie dokazovanie. 33. Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku žalobcu, že súd porušil princíp rovnosti strán sporu, keď posudzujúc neplatnosť zmluvy rozhodol v prospech žalovaného hoc tento neplatnosť netvrdil. 34. V konaní o určenie neplatnosti zmluvy súd preskúmava zmluvu zo všetkých hľadísk, na ktoré Občiansky zákonník viaže všeobecnú platnosť právnych úkonov (§ 34 a nasl. Občianskeho zákonníka). Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva bez ďalšieho zo zákona a hľadí sa naň, ako keby nebol urobený, táto neplatnosť nemôže byť zhojená dodatočným schválením a nemôže sa konvalidovať ani dodatočným odpadnutím dôvodu neplatnosti. Absolútne neplatný právny úkon nespôsobí právne následky ani v prípade, že na jeho základe už bolo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Pri posudzovaní dôvodov neplatnosti zmluvy je potrebné rozlišovať medzi dôvodmi neplatnosti, ktoré musia byť účastníkom tvrdené (napr. nedostatok slobody, vážnosti, rozpor s dobrými mravmi, prípadne omyl) a ostatnými, ku ktorým súd prihliada z úradnej povinnosti (nedostatok formy, neurčitosť, nespôsobilosť subjektu zmluvu uzavrieť, rozpor so zákonom a pod.) (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. júla 2012, sp. zn. 5 Cdo 208/2010). 35. Ak má teda súd v priebehu konania preukázané, že sú naplnené predpoklady pre absolútnu neplatnosť právneho úkonu, má povinnosť prihliadnuť na túto skutočnosť z úradnej povinnosti a ďalšími otázkami, ktoré nie sú podstatné pre posúdenie veci, ako je okolnosť súvisiaca s prevádzkou a funkčnosťou pôvodnej technológie a ako sa jednotlivé strany podieľali na opravách pôvodnej technológie HSÚ, sa nemusí zaoberať. Súd na absolútnu neplatnosť právneho úkonu, ktorý svojím obsahom odporuje zákonu, alebo ktorého predmet nie je dovolený, prihliada z úradnej povinnosti, aj keď ju strany sporu nenamietajú. 36. „Absolútna neplatnosť právneho úkonu (negotium nullum) nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona (ex lege), v dôsledku čoho sa hľadí na absolútne neplatný úkon tak, ako keby nebol nikdy urobený. Táto neplatnosť nemôže byť zhojená dodatočným schválením (ratihabíciou) a nemôže sa konvalidovať ani dodatočným odpadnutím dôvodu neplatnosti. Absolútne neplatný právny úkon nepôsobí právne následky ani v prípade, že na jeho základe už bolo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.“ (Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 96/1995 z 1. júla 1998 publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 39/1998) 37. Preto aj v prípade, ak z vykonaného dokazovania vyplynulo, že predmetom Zmluvy o nájme hnuteľných vecí je vec, ktorá nemôže byť samostatným predmetom občianskoprávnych vzťahov, nemôže súd bez ďalšieho len na základe zhodného tvrdenia strán sporu o prípadnej platnosti zmluvy, resp. v súlade s prejavenou vôľou strán sporu a dlhodobou praxou, ktorú medzi sebou zaviedli, považovať zmluvu za platný právny úkon. Uvedené nemôže zhojiť absolútnu neplatnosť zmluvy a strany svojím konaním nemôžu obchádzať, resp. postupovať v rozpore s kogentným ustanovením § 120 Občianskeho zákonníka. Zároveň z vyjadrenia žalovaného zo dňa 27.11.2019 vyplýva, že rozporoval rozsah rekonštrukcie, kedy tvrdil, že vykonával nielen rekonštrukciu technológie HSÚ, ale aj rekonštrukciu nehnuteľnosti, kedy za súčasť technológie HSÚ považoval aj vzduchotechniku, vrátane kompresorovej stanice, o ktorej zase žalobca tvrdí, že je súčasťou nehnuteľnosti. Už z uvedeného je zrejmé, že bolo sporné, čo je možné považovať za súčasť prenajatej nehnuteľnosti. 38. Pre právne posúdenie, či technológia HSÚ je súčasť nehnuteľnosti, nie je podstatné, že technologické zariadenie HSÚ bolo do budovy žalobcu namontované už v minulosti, že v čase prevodu majetku z právneho predchodcu žalobcu na žalobcu sa tento majetok prevádzal ako samostatná vec podľa prílohy k Zmluve o predaji majetku z roku 2012 (technológia HSÚ oddelene a budova HSÚ oddelene), že zmluvné strany sa k predmetom nájmu dlhodobo správali ako k samostatným veciam (samostatne uzatvorili zmluvy, samostatne účtovali, samostatne odpisovali, samostatne faktúrovali a dobropisovali,..), ako danú vec v evidencii viedol žalobca, resp. ako bola označená v správe audítora, ktorý len konštatoval, že spoločnosti METÓN bol prenajatý z majetku žalobcu samostatný druh majetku, ktorý nebol súčasťou budovy ako celku, ako ani akým spôsobom boli dané veci oceňované v znaleckých posudkoch, keďže znalec pri vypracovaní posudku postupuje podľa zadania zadávateľa znaleckého posudku a skutočnosť, či je vec súčasťou inej veci nie je úlohou posudzovania znalca, ale ide o právne posúdenie. Všetky uvádzané skutočnosti nemôžu zmeniť právny stav veci a nemajú vplyv na skutočnosť,

že zabudovaním technológie HSÚ do budovy žalobcu sa táto stáva jej súčasťou a nemôže byť samostatným predmetom nájmu. Dokonca ani zo správy audítora (č.l. 476 spisu) nevyplýva tvrdenie žalobcu, že by nájomca nebol oprávnený odpisovať technické zhodnotenie majetku žalobcu, keď nie je jeho vlastníkom, keď vlastníctvo prenajatého majetku zostáva v účtovnej evidencii prenajímateľa a je stále vlastníctvom žalobcu. 39. K námietke žalobcu spočívajúcej v tom, že súd prvej inštancie nesprávne právne vec posúdil v otázke výkladu § 120 OZ, odvolací súd uvádza, že súčasťou veci podľa tohto zákonného ustanovenia je všetko, čo k nej podľa povahy náleží a nemôže byť oddelené bez toho, aby sa tým vec ako celok znehodnotila (znehodnotením veci treba rozumieť stav, keď hlavná vec v porovnaní so stavom pred oddelením jej súčasti, slúži síce pôvodnému účelu, ale menej kvalitne alebo mu už nemôže slúžiť vôbec). Súčasť veci nie je samostatnou vecou v právnom zmysle; zdieľa právny režim veci, ku ktorej patrí. Súčasť veci preto nemôže byť spôsobilým predmetom občianskoprávnych vzťahov, pokiaľ zákonom nie je stanovené inak. 40. Technologické zariadenie HSÚ spĺňa oba predpoklady, ktoré zákon definuje pre súčasť veci a to jednak, že technológia HSÚ (technológia myčky), bezpochyby podľa svojej povahy patrí k nehnuteľnosti – budove „Halového stabilného umývača HSÚ“, ktorá ako hala so stabilným umývačom bola označená nielen v Zmluve o nájme nehnuteľnosti, ale ako myčka je označená i v katastri nehnuteľností. Rovnako zo Zmluvy o nájme nehnuteľnosti, z predloženej fotodokumentácie, ako i zo znaleckého posudku č. 11/2023 vypracovaným znaleckou organizáciou Výskumný ústav hodnoty riadenia podniku, s.r.o., resp. zo znaleckého posudku č. 6/2020 vypracovaného ústavom Slovenskej technickej univerzity v Bratislave vyplynulo, že v hale (v budove) je inštalovaná technológia umyvárky vagónov s rotačnými kefami, technológiou, vodným hospodárstvom a riadiacim systémom. Z uvedeného je zrejmé, že budova umývačky má v sebe zabudovanú technologickú časť HSÚ, ktorá sa svojim zabudovaním stala súčasťou budovy. Je nepochybné, že rotačné kefy a s tým súvisiaca technológia nemôžu fungovať bez technológie umývačky, ktorá ich bude riadiť. Je ťažko predstaviteľné, že by technológia HSÚ mohla byť oddeliteľná bez toho, že by sa tým nehnuteľnosť znehodnotila. A to je druhým predpokladom definície súčasti veci, že by súčasť veci nemohla byť oddelená bez toho, že by sa tým nehnuteľnosť znehodnotila. V tomto smere pritom nie je nevyhnutné, aby znehodnotenie bolo úplné, postačuje zníženie úrovne jej kvality alebo využitia. Myslí sa tým stav, keď hlavná vec v porovnaní pred stavom pred oddelením jej súčasti, slúži svojmu pôvodnému účelu menej kvalitne (plní svoju funkciu na nižšej úrovni), alebo mu nemôže slúžiť vôbec. Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplynulo, že budova slúži na umývanie vozňov (takto zapísaná je aj v katastri nehnuteľností), pre účel ktorý v nej bola vybudovaná i kanalizácia na odvádzanie odpadových vôd a splaškov, bola technicky prispôsobená na umývanie vozňov a to i halovým stabilným, zabudovaným umývačom, ktorého súčasťou je i technologické zariadenie HSÚ na jej ovládanie, preto jeho oddelením zjavne dôjde k zníženiu úrovne a kvality využitia takejto umyvárky a svojmu pôvodnému účelu nebude môcť slúžiť v rovnakej miere a v rovnakej kvalite. V tomto smere nemôže odvolací súd súhlasiť s názorom žalobcu, že by nehnuteľnosť, ktorá je predmetom nájmu, bolo možné považovať len za budovu vo všeobecnosti, kedy zmenou jej hospodárskeho využívania, by nedošlo k jej znehodnoteniu, pretože budova zmenou hospodárskeho využívania nestráca charakter budovy. Už z ustanovení zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) vyplýva, že pri zápisoch údajov do katastra nehnuteľností sa skúma a eviduje aj údaj o využívaní nehnuteľnosti, pričom na to, aby nehnuteľnosť zmenila účel svojho využívania, by muselo dôjsť k zmene kolaudačného rozhodnutia. Bez technológie potrebnej na umývanie by budova zjavne nemala označenie „myčka“. Nakoľko ku dňu rozhodnutia súdu prvej inštancie, ako i k dnešnému dňu je nehnuteľnosť stále v katastri vedená v jej popise ako myčka, nemôže sa zmena účelu jej využitia odňatím súčasti veci hodnotiť len vo vzťahu k budove vo všeobecnej rovine, ale v rovine konkrétnej a to či bude po odňatí technologického zariadenia HSÚ stále rovnako a v rovnakej kvalite slúžiaca na účel umývania vozňov. Aj keby budova myčky stále mohla slúžiť na umývanie vozňov (napr. ručné, alebo s mobilnou jednotkou), bez pochyby odstránením technologického zariadenia HSÚ dôjde k zníženiu jej hodnoty, účelnosti jej využitia, úrovne kvality a k zníženiu funkčnosti ostatných zabudovaných strojov – umývacích zariadení. 41. Zároveň formulácia „nemôže byť oddelená bez toho, že by sa vec znehodnotila“ nevylučuje možnosť reálnej, faktickej separácie veci, naopak, vlastne v dôsledkoch ich oddelenia vidí mieru samostatnosti veci. Preto skutočnosť, že by technológiu HSÚ bolo možné reálne oddeliť, či odpojiť od ostatnej časti nehnuteľnosti, neodôvodňuje záver, že v čase jej zabudovania nepredstavuje súčasť hlavnej veci. Neoddeliteľnosť súčasti veci bez toho, aby sa tým znehodnotila hlavná vec, nemusí znamenať len fyzickú

neoddeliteľnosť; môže ísť o funkčnú neoddeliteľnosť a znehodnotenie (rozsudok NS ČR sp.zn. 22Cdo 1432/2002 z 04.11.2003). Pojem „oddelenie“ podľa § 120 ods. 1 zahŕňa najrôznejšie spôsoby separácie. Vždy predstavuje pre hlavnú vec (nie pre oddelenú časť) znehodnotenie v hodnotovom (cenovo vyjadriteľnom), kvantitatívnom, funkčnom, estetickom, príp. inom zmysle.. Faktickým oddelením skoršej súčasti sa táto stáva samostatnou vecou (rozhodnutie NS ČR sp.zn. 20Cdo 2369/1999 z 31.10.2001). Súčasť veci by podľa názoru odvolacieho súdu mohla byť predmetom nájmu len v prípade, že by išlo o samostatne využiteľnú vec, ktorá by bola oddeliteľná, bola oddelená, nebránilo by to účelu jej využitia a mohla samostatne slúžiť ako predmet nájmu bez toho, že by boli porušené práva tretích osôb. V tejto súvislosti žalovaný tvrdil, že technológia umývača bola projektovo prispôsobená sieťam budovy a je nepoužiteľná na samostatné použitie mimo danej budovy, pričom na výrobu umývača SBW10 bolo potrebné dodať projekt budovy, aby mohla byť technológia vyrobená presne na mieru. Žalobca uvedené tvrdenia poprel, avšak z listu žalobcu zo dňa 11.04.2013 adresovaného spoločnosti MELTON SLOVAKIA, akciová spoločnosť (podnájomník) vyplýva, že žiada dodať technickú dokumentáciu navrhovanej novej umývacej linky, nakoľko realizácii stavebnej časti rekonštrukcie HSÚ predchádza vypracovanie kompletnej projektovej dokumentácie rekonštrukcie HSÚ. Odvolací súd súhlasí s tvrdením žalovaného, že umývacia linka sama o sebe bez jej pripojenia či už na nehnuteľnosť, do elektrickej sústavy, na vzduchotechniku, vodovodné potrubie a kanalizáciu nemôže fungovať, preto nemôže slúžiť samostatne na použitie mimo budovy. Zároveň si odvolací súd nevie predstaviť situáciu, že by nehnuteľnosť – budova myčky spolu s jej technologickým vybavením - bola prenajatá jednej osobe a technológia HSÚ pripojená k „myčke“ zase inej osobe tak, aby bola samostatne využiteľná, resp. aby jej využitie nezasahovalo do práv inej osoby (ktorá má prenajatú danú nehnuteľnosť). Budova umývačky predsa na to, aby mohla slúžiť svojmu účelu, musí byť vybavená technicky a funkčne a v prípade, keď už tak vybavená je, sa uvedená zabudovaná technológia považuje za súčasť veci. Iná situácia samozrejme je, keď súčasť veci je oddelená a jej vlastnícke právo je predmetom prevodu jej vlastníkom. 42. V tejto súvislosti odvolací súd pripomína aj ustálenú súdnu judikatúru k ustanoveniu § 120 Občianskeho zákonníka, podľa ktorej súčasť veci zdieľa to, čo sa po právnej stránke týka veci hlavnej. Súčasť veci patrí k hlavnej veci a tvorí s ňou jeden celok. Súčasť veci sa riadi právnym režimom hlavnej veci. Keďže v dôsledku fyzického spojenia, hoci aj skôr samostatnej veci sa jedna vec stane súčasťou inej hlavnej veci (a tak stratí znaky, ktoré ju ako vec v právnom zmysle individualizujú) vlastníctvo súčasti nadobudne vlastník veci aj vtedy, ak náklady na zabudovanie prípadne aj na zabezpečenie súčasti vynaložila osoba odlišná od vlastníka hlavnej veci (R 23/1977 NS SR, R 4/1992 NS ČR, R 39/1991 NS ČR). Uvedená právna úprava a judikatúra je použiteľná aj na posúdenie danej veci. Ak totiž žalovaný v rámci rekonštrukcie budovy žalobcu kúpil nové technologické zariadenie HSÚ, okamihom jeho zabudovania do nehnuteľnosti žalobcu sa toto stalo súčasťou veci žalobcu a jeho vlastníctvom. Nad rámec možno uviesť, že prípadné vysporiadanie medzi stranami sa môže riadiť či už vzájomnou dohodou, alebo ustanovením § 667 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmeny na veci je nájomca oprávnený vykonávať len so súhlasom prenajímateľa. Úhradu nákladov s tým spojených môže nájomca požadovať len v prípade, že sa na to prenajímateľ zaviazal. Ak zmluva neurčuje inak, je oprávnený požadovať úhradu nákladov až po ukončení nájmu po odpočítaní znehodnotenia zmien, ku ktorému v medziobdobí došlo v dôsledku užívania veci. Ak prenajímateľ dal súhlas so zmenou, ale nezaviazal sa na úhradu nákladov, môže nájomca požadovať po skončení nájmu protihodnotu toho, o čo sa zvýšila hodnota veci. 43. Rovnako skutočnosť, že rekonštrukcia budovy a osadenie novej technológie HSÚ sa vykonávali samostatne, nemá vplyv na právny režim pôvodnej a novoosadenej veci, keď rekonštrukcia nehnuteľnosti sa môže vykonávať i po častiach a nemusí ju vykonávať len vlastník veci, ale stavebníkom môže byť aj iná osoba, ktorá má k stavbe iné právo podľa § 139 ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb. stavebného zákona. Ako sám uvádza žalobca, pre tento prípad udelil žalovanému súhlas s rekonštrukciou, t.j. s osadením novej technológie HSÚ. 44. S poukazom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie zistil v dostatočnom rozsahu skutkový stav veci potrebný pre rozhodnutie, vykonané dôkazy správne vyhodnotil v súlade s § 191 ods. 1CSP a dospel k správnemu právnemu záveru, že žalovaný neužíva hnuteľné veci, resp. nehnuteľnosť, ktorej sú hnuteľné veci súčasťou, bez právneho dôvodu, ale tieto užíva na základe Zmluvy o nájme nehnuteľnosti, preto má povinnosť uhrádzať nájomné vo výške určenej zmluvou, pričom nebolo medzi stranami sporné, že žalovaný na základe Zmluvy o nájme nehnuteľnosti platí dohodnuté nájomné, preto nedochádza k bezdôvodnému obohateniu. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie dostatočným

spôsobom odôvodnil podľa § 220 ods. 2 CSP, preto odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil. 45. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100%, keďže bol v odvolacom konaní plne úspešný. O výške náhrady trov odvolacieho konania bude rozhodnuté v konečnom rozhodnutí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). 46. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 2:1 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutie nie je prípustné odvolanie. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).