Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 10Co/39/2025 1219206567 24. 07. 2025 JUDr. Zuzana Kučerová ECLI:SK:KSBA:2025:1219206567.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Kučerovej a členiek senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a Mgr. Jany Janics Bajánkovej v právnej veci žalobcu: Q. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. X, O. Š., zast.: JUDr. Peter Harakály, Mlynská 28, Košice, proti žalovanému: KOMUNÁLNA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, IČO: 31 595 545, so sídlom Štefánikova 17, Bratislava, zast.: FELIX NEUPAUER & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Šoltésovej 14, Bratislava, IČO: 56 711 832, o zaplatenie 30.000,- eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 04.12.2024, č.k. B1-3C/28/2020-132, takto rozhodol: Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti (vo výrokoch I, II, III, IV) a v súvisiacom výroku o trovách konania (výrok VI) potvrdzuje. Žalobcovi sa voči žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. odôvodnenie: 1/ Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť za žalobcu H.. X. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. D. XX, O. O., sumu 10.000,- eur s 5 % úrokom z omeškania ročne od 06.05.2020 do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku (I. výrok), zaplatiť za žalobcu J. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. D. XX, O. O., sumu 10.000,- eur s 5 % úrokom z omeškania ročne od 06.05.2020 do zaplatenia a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku (II. Výrok), zaplatiť za žalobcu J. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. D. XX, O. O., sumu 10.000,- eur s 5 % úrokom z omeškania ročne od 06.05.2020 do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku (III. výrok), zaplatiť za žalobcu H.. X. Q., nar. XX.XX.XXXX, J. Q., nar. XX.XX.XXXX, J. Q., nar. XX.XX.XXXX, všetci bytom Q. D. XX, O. O., spoločne a nerozdielne náhradu trov konania v sume 6.628,34 eur s 5 % úrokom z omeškania ročne od 10.11.2020 do zaplatenia, a to k rukám ich právneho zástupcu JUDr. Milana Szöllössyho, advokáta, Mlynská 28, Košice, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku (IV. výrok), vo zvyšku žalobu zamietol (V. výrok) a žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej rozhodne samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník po právoplatnosti rozsudku (VI. výrok). 2/ V dôvodoch napadnutého rozsudku súd prvej inštancie poukázal na skutkové zdôvodnenie žaloby v znení jej rozšírenia zo dňa 28.09.2020, ktoré žalobca vymedzil tak, že sa voči žalovanému domáha, aby zaplatil za žalobcu H.. X. Q., J. Q. a J. Q., každému sumu po 10.000,- eur s 5 % úrokom z omeškania ročne od 19.11.2019 do zaplatenia, ako aj toho, aby žalovaný za žalobcu zaplatil pozostalým spoločne sumu 6.628,34 eur s 5 % úrokom z omeškania ročne od 28.09.2020 do zaplatenia na podklade uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica, č.k. 10C/67/2009-576 zo dňa 27.01.2020. Dôvodil, že dňa 30.01.2008 žalobca spôsobil v Banskej Bystrici dopravnú nehodu, keď zachytil H.. U.. J. Q., ktorý v dôsledku nárazu utrpel značné zranenia, a ktorým dňa XX.XX.XXXX podľahol. Za toto konanie bol trestným rozkazom Okresného súdu Banská Bystrica, sp. zn. 4T/56/2008 zo dňa 16.05.2008 uznaný vinným z trestného činu usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona.
Následne sa pozostalí H.. X. Q., J. Q.Ý. a J. Q. domáhali žalobou zo dňa 12.05.2009 voči žalobcovi v pozícii žalovaného náhrady nemajetkovej ujmy pred Okresným súdom Banská Bystrica pod sp. zn. 10C/67/2009 na tom skutkovom základe, že žalobca zavinil dopravnú nehodu, pri ktorej zomrel manžel a otec žalobcov. Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom, č. k. 10C/67/2009-519 zo dňa 15.11.2016, právoplatným 21.12.2016, zaviazal žalobcu zaplatiť každému z pozostalých sumu 10.000,- eur. Ďalej žalobca tvrdil, že v čase vzniku dopravnej nehody bol poistený pre prípad vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla u žalovaného poistnou zmluvou č. 6804522426 v zmysle zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu uverejneného v Zbierke stanovísk a rozhodnutí NS pod č. R 61/2018, v zmysle ktorého sa poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla vzťahuje aj na zodpovednosť škodcu za vznik a náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Právo žalobcu na poistné plnenie ako poisteného voči žalovanému ako poisťovateľovi je založené na ust. § 4 ods. 1 a 2 zákona o PZP, podľa ktorého má poistený právo, aby zaňho poisťovateľ nahradil poškodenému náhradu nemajetkovej ujmy, za ktorú zodpovedá žalobca. Zároveň sa domáhal aj úroku z omeškania od 19.11.2019 do zaplatenia. 3/ Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania skutkovo ustálil, že medzi sporovými stranami nebolo sporné, že žalobca dňa 30.01.2008 spôsobil smrteľnú dopravnú nehodu, keď viedol motorové vozidlo, ku ktorému sa v danom čase viazalo platné povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v zmysle zákona o PZP, pričom poistnú zmluvu žalobca uzavrel so žalovaným. Tiež nebolo sporné, že pozostalí po obeti tejto nehody, zažalovali najprv žalobcu aj žalovaného na náhradu nemajetkovej ujmy, ale počas konania zobrali žalobu voči žalovanému späť; vo veci bolo rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica, právoplatným dňa 21.12.2016, podľa ktorého mal žalobca každému z troch pozostalých zaplatiť sumu 10.000,- eur. Nesporným bolo aj to, že Okresný súd Banská Bystrica vydal uznesenie o výške náhrady trov konania, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 16.05.2020, a podľa ktorého mal žalobca nahradiť pozostalým náhradu trov konania v sume 6.628,34 eur. Napokon nebolo sporné, že žalovaný ako poisťovateľ žalobcu pozostalým neposkytol v tomto smere žiadne peňažné plnenie. Ďalej prvoinštančný súd ustálil, že medzi sporovými stranami bolo sporné len to, či žalobca neuhradil pozostalým sumy, na ktoré ho zaviazal Okresný súd Banská Bystrica v predmetnom rozsudku a uznesení o výške náhrady trov konania. Vyhodnotil ale, že sa jedná o negatívnu skutočnosť trvajúcu neurčitý čas, a preto mal za preukázané, že žalobca pozostalým napriek právoplatným rozhodnutiam Okresného súdu Banská Bystrica nevyplatil nič. 4/ Za tohto skutkového stavu, právne odkazujúc na § 4 ods. 1, 2 a 4 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla účinného od 01.04.2007 do 31.07.2024, § 13 ods. 1, 2, 3, § 101, § 104 a § 822 Obč. Zák., súd prvej inštancie skonštatoval, že sa v prejednávanom prípade jedná o nárok škodcu - poisteného voči svojmu poisťovateľovi, aby namiesto neho nahradil škodu, za ktorú poistený zodpovedá v zmysle § 822 Obč. Zák., konkrétne upravený v § 4 ods. 2 a 4 zákona o PZP, ako lex specialis. Vysvetlil, že pre úspešné uplatnenie predmetného nároku musia byť kumulatívne splnené zákonné podmienky, a síce a/ existencia poistného zmluvného vzťahu medzi škodcom a poisťovateľom, b/ spôsobenie škody škodcom pri prevádzke motorového vozidla, za ktorú zodpovedá, ako aj to, že c/ zo strany poisteného ako škodcu nedošlo ešte k nahradeniu škody. V tomto kontexte potom ustálil, že prvá aj druhá podmienka sú splnené, nakoľko medzi stranami nebola sporná existencia poistného zmluvného vzťahu, ani to, že žalobca ako škodca zavinil dopravnú nehodu, pri ktorej došlo k úmrtiu osoby. Pozostalí po tejto osobe dosiahli voči žalobcovi vydanie právoplatného rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica, na základe ktorého má žalobca povinnosť pozostalým zaplatiť každému po 10.000,- eur, teda spolu 30.000,eur, ako aj právoplatného uznesenia o výške náhrady trov konania, na základe ktorého má žalobca nahradiť pozostalým trovy konania v sume 6.628,34 eur. Vo vzťahu k námietke žalovaného, že poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla nepokrýva náhradu nemajetkovej ujmy, ale len náhradu vecnej škody, súd prvej inštancie poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 24.10.2013 sp. zn. C-22/12 - Haasová, podľa ktorého má povinné zmluvné poistenie pokrývať náhradu tých istých plnení, na ktoré je povinný škodca voči poškodeným. Zhrnul teda, že prevádzkovateľ motorového vozidla, ak spôsobí dopravnú nehodu a usmrtí pri nej niekoho, môže mať vo vzťahu k blízkym osobám tejto osoby povinnosť nahradiť im nemajetkovú ujmu v peniazoch, a teda povinné zmluvné poistenie žalobcu u žalovaného pokrýva aj náhradu nemajetkovej ujmy blízkych osôb po obetiach dopravných nehôd. V tejto súvislosti poukázal aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6MCdo/1/2016 zo dňa 31.07.2017, uverejnené v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR pod č. R
61/2018, v zmysle ktorého je žalovaný vo vzťahu k povinnosti nahradiť nemajetkovú ujmu pozostalým po obeti dopravnej nehody spôsobenej žalobcom, toho času poisteným u žalovaného, pasívne vecne legitimovaný. Ustálil, že žalovaný je pasívne vecne legitimovaný aj vo vzťahu k povinnosti nahradiť pozostalým trovy konania v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o PZP, nakoľko žalovaný ako poisťovateľ neoprávnene odmietol poskytnúť pozostalým poistné plnenie spočívajúce v náhrade nemajetkovej ujmy. Ak by uvedené neodmietol poskytnúť, nemali by pozostalí dôvod iniciovať voči žalobcovi a žalovanému súdne konanie a nevznikli by im trovy konania, pričom žalovaný o vzniku poistnej udalosti a o tom, že sa pozostalí domáhali náhrady nemajetkovej ujmy, musel vedieť, keďže sám potvrdil, že pôvodne bol pred Okresným súdom Banská Bystrica v pozícii žalovaného aj on sám. Vo vzťahu k procesnej obrane žalovaného súd prvej inštancie síce prisvedčil, že rozhodnutie sp. zn. 6MCdo/1/2016 je z roku 2017, pričom k dopravnej nehode došlo v roku 2008, avšak na druhej strane uvedené rozhodnutie vychádza z totožného právneho stavu a v systéme tzv. kontinentálneho práva súdy právo nevytvárajú ale ho nachádzajú. Poukázal na uznesenie NS SR z 19.03.2018, sp. zn. 3Cdo/198/2017, podľa ktorého nový, teda judikatúrou nanovo, prípadne inak formulovaný právny názor sa aplikuje aj do minulosti (retrospektívne), keďže sa vychádza z prevažujúceho prístupu, že súd právo netvorí ale iba nachádza. Pokiaľ dôjde k zmene judikatúry, bez zmeny právnej úpravy, nejde o zmenu právneho pravidla; ide o tú istú normu, iba je nanovo vyjadrený jej obsah. 5/ Napokon ustálil, že aj tretia podmienka je splnená, pretože žalobca pozostalým náhradu nemajetkovej ujmy, resp. náhradu trov konania neuhradil. Skonštatoval ešte, že ak by k splneniu tretej podmienky nedošlo a žalobca by pozostalým náhradu nemajetkovej ujmy a/alebo náhradu trov konania uhradil, žalovaný by ako poisťovateľ už nemohol mať povinnosť za žalobcu takúto povinnosť splniť, keďže daná povinnosť by zanikla jej splnením priamo zo strany žalobcu, pričom by v danom prípade mohla vzniknúť povinnosť žalovaného nahradiť priamo žalobcovi to, čo nahradil pozostalým v zmysle § 15 ods. 2 zákona o PZP v znení účinnom od 01.08.2024, ako aj uznesenia NS SR, sp. zn. 4Obdo/2/2021, uverejneného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod č. R 37/2022. 6/ Pokiaľ išlo o žalovaným vznesenú námietku premlčania, súd prvej inštancie ozrejmil, že v zmysle § 104 Obč. Zák. začína pri právach na plnenie z poistenia premlčacia doba plynúť rok po poistnej udalosti. S poukazom na § 2 písm. i) zákona o PZP vysvetlil, že poistnou udalosťou nemôže byť samotná dopravná nehoda, pretože poistnou udalosťou je vznik povinnosti poisťovateľa nahradiť vzniknutú škodu. Vznik povinnosti poisťovateľa nahradiť vzniknutú ujmu vznikol v tomto prípade tým, že si pozostalí ako poškodení voči žalobcovi ako škodcovi uplatnili a preukázali svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, pričom v prípade rozhodnutia súdu o výške náhrady nemajetkovej ujmy nemá toto rozhodnutie deklaratórny charakter, ale konštitutívny charakter, čo vyplýva z nálezu Ústavného súdu SR, sp. zn. IV ÚS 72/2019 zo dňa 02.10.2019, uverejneného v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 22/2019. Nárok pozostalých na náhradu nemajetkovej ujmy vznikol až momentom nadobudnutia právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica dňa 21.12.2016, a preto premlčacia doba začala plynúť od 21.12.2017 a skončila 21.12.2020. Keď potom doručil žalobca žalobu súdu dňa 19.11.2019, tento nárok nie je premlčaný. Súd prvej inštancie tiež skonštatoval, že rovnako tak nie je premlčaný ani nárok vo vzťahu k povinnosti žalovaného nahradiť za žalobcu pozostalým trovy konania, keďže aj uznesenie súdu o výške náhrady trov konania je konštitutívnym rozhodnutím, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 16.05.2020. Keďže k rozšíreniu žaloby o túto časť nároku došlo dňa 28.09.2020, premlčacia doba v zmysle § 104 Obč. Zák. ešte ani nezačala plynúť. 7/ Súd prvej inštancie potom uzavrel, že nakoľko žalobca preukázal, že v čase dopravnej nehody mal uzavreté povinné zmluvné poistenie zodpovednosti u žalovaného, že bol právoplatne zaviazaný nahradiť pozostalým/poškodeným náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a náhradu trov konania, a že náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a náhradu trov konania pozostalým/poškodeným neuhradil, má v zmysle § 4 ods. 2 zákona o PZP právo, aby zaňho pozostalým/poškodeným tieto plnenia hradil žalovaný ako poisťovateľ. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie žalobe vyhovel a zaviazal žalovaného uhradiť za žalobcu poškodeným z dopravnej nehody každému sumu po 10.000 eur. 8/ Ohľadom uplatneného príslušenstva k istine súd prvej inštancie uviedol, že poškodeným priznal aj úroky z omeškania, právne odkazujúc na § 517 a § 563 Obč. Zákonníka a § 3 Nar. vlády č. 87/1995 Z.z. Bližšie ozrejmil, že žalobca v konaní netvrdil, že by žalovaného na úhradu poistného plnenia vo vzťahu k pozostalým vyzýval, avšak sám uviedol, že sa domáha, aby žalovaný hradil úrok z omeškania odo dňa doručenia žaloby, resp. návrhu na zmenu žaloby. Žalovanému bola žaloba doručená dňa 05.05.2020 a návrh na zmenu žaloby dňa 09.11.2020, a teda odo dňa 06.05.2020 a 10.11.2020 sa žalovaný dostal so svojou povinnosťou nahradiť pozostalým za žalobcu poistné plnenie do omeškania. Poukázal na to, že žalobca síce v žalobe a v návrhu na jej zmenu uvádza, že žiada, aby žalovaný zaplatil úrok z omeškania odo dňa nasledujúceho po doručení žaloby, resp. návrhu na zmenu žaloby, avšak v žalobe pri
navrhovanom rozsudočnom petite explicitne uviedol, že sa domáha, aby žalovaný zaplatil poškodeným úrok z omeškania odo dňa 19.11.2019 do zaplatenia, pokiaľ išlo o rozšírenú časť nároku (zmenu žaloby) od 28.09.2020. Súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť úrok z omeškania až od preukázaného momentu, keď sa dostal do omeškania, teda odo dňa nasledujúceho po doručení žaloby a návrhu na jej zmenu, teda od 06.05.2020 a 10.11.2020, v prevyšujúcej časti, t.j. úroky uplatnené od 19.11.2019 do 05.05.2020 a od 28.09.2020 do 09.11.2020 ako nedôvodné zamietol. 9/ O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a takmer plne procesne úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Vyvodil, že žalobca bol neúspešný len v nepatrnej časti uplatnených úrokov z omeškania, ktorá nemá dopad na celkový úspech žalobcu v konaní. 10/ Proti tomuto rozsudku v rozsahu I., II., III., IV. A VI. výroku podal odvolanie žalovaný. Dôvodil, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP), a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP). Odvolaciemu súdu navrhol, aby napadnutý rozsudok zmenil, žalobu zamietol a priznal mu nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Podotkol, že v konaní, ktoré viedlo k rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica bol pôvodne v procesnom postavení žalovaného v druhom rade aj on (ako poisťovateľ povinného zmluvného poistenia), pričom po konštatovaní absencie jeho pasívnej vecnej legitimácie v konaní, zo strany Krajského súdu v Banskej Bystrici, poškodení proti nemu vzali žalobu späť. Žalovaný ďalej konkrétne argumentoval tým, že pri právach na plnenie z poistenia začína plynúť premlčacia doba rok po poistnej udalosti (§ 104 Obč. Zák.) a nakoľko poistnou udalosťou, s ktorou je spojená teoretická povinnosť žalovaného plniť, je výlučne dopravná nehoda, ku ktorej došlo 30.01.2008, uplatnený nárok je premlčaný. Podľa žalovaného tak mohol žalobca podať žalobu do 31.01.2012. Keďže primárnu zodpovednosť za vzniknutú škodu má ten, kto za škodu zodpovedá a len tento bol povinný ju nahradiť, keďže voči žalovanému takýto priamy nárok zo strany poškodených bol vzatý späť, a až následne si môže uplatniť nárok na poistné plnenie voči poisťovateľovi (žalovanému). Vzhľadom na § 100 a § 104 Obč. Zák. však k uplatneniu nároku musí dôjsť v rámci objektívne plynúcej premlčacej dobe. Žalovaný trval na tom, že žalobca mohol uplynutiu premlčacej doby zabrániť dobrovoľným plnením tretej osobe, ktorej vznikla škoda (v prípade, ak mal za to, že návrh je dôvodný) a následne, pred uplynutím premlčacej doby, si uplatniť nárok voči žalovanému súdnou cestou, alebo mohol podať žalobu na súd pred uplynutím premlčacej doby s tým, že v konaní by bolo potrebné vyčkať na právoplatné skončenie konania, v ktorom poškodení uplatnili svoj nárok na náhradu škody voči žalobcovi. Žalovaný podotkol, že žalobca vedel už v roku 2009, že je voči nemu uplatňovaný nárok a v akej výške a nič mu nebránilo postupovať v zmysle vyššie uvedeného. Žalovaný dôvodil tiež tým, že primárnu zodpovednosť za vzniknutú škodu má ten, kto za škodu zodpovedá a len tento bol povinný ju nahradiť, keďže voči žalovanému pôvodne uplatnený priamy nárok zo strany poškodených bol vzatý späť. Žalovaný ďalej namietal aplikáciu rozhodnutia NS SR, sp. zn. 6MCdo/1/2016, ktorú považuje za retroaktívnu, popierajúcu zásadu proporcionality ako aj právnu istotu, pričom by zároveň smerovala k výsledku, ktorý či už poškodený alebo samotný žalobca legitímne v rozhodnom čase očakávať nemohli a ani neočakávali. Keďže od roku 2001 nedošlo k žiadnej zmene relevantnej vnútroštátnej právnej úpravy, pričom ani nie je legitímny dôvod na zmenu výkladu príslušných zákonných ustanovení a rozširovanie účelu zákona o PZP a jeho cieľov oproti tým, ktoré boli celkom jednoznačne a nesporne zamýšľané a stanovené samotným zákonodarcom. Navyše, v čase dopravnej nehody (rok 2008) neexistovali v praxi žaloby na náhradu nemajetkovej ujmy pozostalých voči poisťovateľom. Snahu žalobcu dodatočne aplikovať na súkromnoprávny zmluvný vzťah so žalovaným z roku 2007 právny stav z roku 2017, resp. z roku 2018, žalovaný považuje za účelové a je výrazom zjavného zneužitia práva podľa čl. 6 CSP, čo mestský súd žiadnym spôsobom nezohľadnil a vo výsledku tak vec posúdil právne nesprávne a najmä nespravodlivo. Právne nesprávne súd prvej inštancie posúdil aj otázku premlčania, kde za začiatok premlčacej doby stanovil moment právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica - 21.12.2016, resp. 21.12.2017, ktorý považuje za konštitutívny vo vzťahu k nároku, resp. povinnosti žalobcu plniť pôvodným žalobcom. Namietal, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil aj vo vzťahu k posúdeniu charakteru nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorý sa v aktuálnej rozhodovacej praxi mení z konštitutívnej na deklaratórny. Na podporu svojho tvrdenia citoval z rozsudku Krajského súdu v Bratislave, č.k. 7Co/13/2023-370 zo dňa 30.10.2024. Súdu prvej inštancie vytkol, že túto zmenu ignoroval a neaplikoval na daný skutkový stav. Záver prezentovaný v citovanom rozhodnutí krajského súdu odôvodňuje prijať záver o správnosti tvrdení žalovaného o potrebe posudzovania otázky premlčania nárokov od momentu dopravnej nehody a nie od právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica. Nárok žalobcu sa premlčal rovnako, ako by sa proti žalovanému premlčal nárok pôvodných žalobcov (žalobou sa žalobca domáha de facto totožného nároku za žalobcov, ktorí sa
ho vo vzťahu k žalovanému dobrovoľne späťvzatím žaloby vzdali), t.j. ku dňu 31.12.2012. V tomto kontexte je potom nesprávne aj zaviazane žalovaného na náhradu trov konania pôvodných žalobcov, ktorí žalobou vo vzťahu k žalovanému disponovali a zobrali späť, pričom tomu tak bolo zásadne z dôvodu prejudikovania neexistencie pasívnej legitimácie žalovaného. Preto sa žalovaný vo vzťahu k pôvodným žalobcom nemohol dopustiť porušenia povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o PZP a títo potom nemajú nárok na náhradu trov právneho zastúpenia, nakoľko vo vzťahu k žalovanému sami od svojich nárokov upustili. 11/ Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že rozsudok súdu prvej inštancie považuje v odvolaním napadnutých častiach za vecne správny a navrhuje ho potvrdiť. K odvolacej argumentácii žalovaného podotkol, že pre posúdenie vznesenej námietky premlčania v zmysle § 104 Obč. Zák. je podstatné posúdenie, čo sa v danom prípade rozumie poistnou udalosťou. Poukázal na § 797 ods. 2 Obč. Zák., podľa ktorého je poistnou udalosťou skutočnosť, s ktorou je bezprostredne priamo spojený vznik povinnosti poisťovateľa plniť, pričom obdobne, v zmysle § 2 písm. i) zákona o PZP, je poistnou udalosťou vznik povinnosti poisťovateľa alebo kancelárie nahradiť vzniknutú škodu. Akcentoval, že zákon o PZP rozlišuje medzi škodovou udalosťou a poistnou udalosťou, keď škodovou udalosťou je skutočnosť, ktorá potencionálne znamená možnosť, že v budúcnosti poisťovateľovi vznikne povinnosť plniť, kým poistnou udalosťou je skutočnosť, ktorá priamo bezprostredne znamená vznik povinnosti poisťovateľa plniť. Dospel potom k záveru, že dopravná nehoda zo dňa 30.01.2008 nie je v prípade nároku na náhradu nemajetkovej ujmy poistnou udalosťou, ale škodovou udalosťou, nakoľko dopravná nehoda sama osebe nie je skutočnosťou, na základe ktorej priamo a bezprostredne vzniká povinnosť poisťovateľa plniť za škodcu a pôvodcu zásahu, ale jedná sa len o skutočnosť, ktorá potencionálne môže v budúcnosti znamenať vznik povinnosti plniť za škodcu a pôvodcu zásahu náhradu nemajetkovej ujmy. Vyjadril preto názor, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle § 13 ods. 2 a 3 Obč. Zák. vzniká až konštitutívnym rozhodnutím súdu, nie samotnou dopravnou nehodou. Až okamihom právoplatnosti konštitutívneho rozhodnutia súdu vzniká povinnosť poisťovateľa, a preto až tento okamih je možné považovať za vznik poistnej udalosti v zmysle § 2 písm. i) zákona o PZP. Nárok žalobcu preto nemožno považovať za premlčaný. Žalobca ďalej vo vzťahu k odvolacej argumentácii žalovaného namietal, že svoj nárok neargumentoval možným retroaktívnym uplatnením právnych predpisov, nakoľko tieto sú v zásade nezmenené. Plnenia sa domáha na základe ich od počiatku platného znenia. Žalobca taktiež nesúhlasí s tým, že v prejednávanom prípade dochádza k rozširovaniu účelu a cieľa zákona o PZP. Poukázal na čl. 2 ods. 1 a 2 základných zásad CSP; na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo/6/2017 zo dňa 06.03.2017 a sp. zn. 6Cdo/129/2017 zo dňa 31.10.2017 (definuje pojem „ustálená rozhodovacia prax najvyššieho súdu). Dodal, že predmetného plnenia sa domáha len v rámci účelu, ktorý mal zákon o PZP od počiatku, pričom na podporu svojich tvrdení poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6 MCdo 1/2016 zo dňa 31.07.2017, uverejnený v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 61/2018, rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, č.k. III. ÚS 666/2016-36 zo dňa 11.10.2016 a na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-22/12. V súvislosti s odôvodnením rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-22/12 ešte skonštatoval, že slovenská verzia prekladu tohto rozhodnutia nie je, vzhľadom na obsah samotného rozhodnutia, úplne presná. Kým slovenská verzia znenia tohto rozhodnutia podmieňuje poistné krytie úpravou náhrady nemajetkovej ujmy na základe zodpovednosti poisteného za škodu, tak česká verzia znenia uvedeného rozhodnutia podmieňuje poistné krytie úpravou náhrady nemajetkovej ujmy z titulu občianskoprávnej zodpovednosti poisteného, čo je širší pojem, ako zodpovednosť za škodu, nakoľko zahŕňa aj inú možnú právnu zodpovednosť, napr. zodpovednosť za nemajetkovú ujmu. Obdobné znenie taktiež obsahuje aj anglická a nemecká verzia predmetného rozhodnutia. Uzavrel, že tieto tri rozhodnutia najvyšších súdnych autorít možno považovať za ustálenú súdnu prax, kde sa jednotlivé súdne inštitúcie rozsiahlo vysporiadali s námietkami žalovaného. 12/ Žalovaný už ďalšie vyjadrenie nepodal. 13/ Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov podaného odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a 378 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Odvolací súd sa stotožňuje s nosnými dôvodmi napadnutého rozsudku, ktorý považuje za zrozumiteľne a komplexne odôvodnený a konštatuje jeho vecnú správnosť (§ 387 ods. 1 CSP). 14/ Ako prvoradé, v súvislosti s opravným prostriedkom podaným žalobkyňou, odvolací súd upozorňuje, že rozsah prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním, podľa ktorého je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak kvalitatívnu ako i
kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom má byť napadnuté rozhodnutie odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané. 15/ Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že pri viazanosti uplatnenými dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), sa v rámci odvolacieho prieskumu môže zaoberať iba tými odvolacími dôvodmi a ich obsahovým vymedzením, ktoré odvolateľ výslovne uviedol a skutkovo vymedzil v odvolaní; pri viazanosti dôvodmi odvolania pritom neprichádza do úvahy vyhľadávanie konkrétnych skutočností v napadnutom rozhodnutí súdu prvej inštancie a jeho postupe, ktoré by bolo možné prípadne podradiť pod niektorý zo zákonných dôvodov odvolania, pretože je neprípustné, aby odvolací súd sám vyhľadával konkrétne vady rozhodnutia alebo postupu súdu prvej inštancie v neprospech strany, ktorá odvolanie nepodala a v prospech ktorej napadnuté rozhodnutie vyznelo. Z uvedeného potom vyplýva požiadavka aj na kvalitatívne vymedzenie odvolacieho dôvodu z hľadiska skutkovej a právnej argumentácie, nachádzajúca svoj základ v tom, že strana sporu je zodpovedná za to, že bude účinne uplatňovať svoje procesné práva aj v odvolacom konaní. Odvolací súd v tomto kontexte poukazuje na uznesenie ÚS SR z 05.11.2019 sp. zn. IV. ÚS/90/2019, podľa ktorého: „Iba uvedenie všeobecných odvolacích dôvodov v odvolaní nie je postačujúce na to, aby odvolací súd mohol o odvolaní rozhodnúť, resp. uvedením len všeobecných odvolacích dôvodov v odvolaní bez bližšej špecifikácie konkrétnych okolností prípadu nie je splnená zákonom stanovená náležitosť odvolania spočívajúca v povinnosti uviesť v odvolaní odvolacie dôvody. Právna úprava neumožňuje súdu vyzvať stranu sporu na doplnenie chýbajúcej náležitosti odvolania spočívajúcej v absencii konkretizácie odvolacieho dôvodu a zároveň neumožňuje strane sporu meniť a dopĺňať odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie po uplynutí lehoty na podanie odvolania.“ (obdobne aj uznesenie NS SR z 31.05.2021 sp. zn. 2 Cdo/64/2019). 16/ Pokiaľ ide o odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP, tento dopadá na akékoľvek pochybenie v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumované pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Ide napríklad o nesprávne realizovanú manudukčnú povinnosť súdu prvej inštancie (a to v prípade, keď bola poskytnutá v užšom rozsahu, ako aj v prípade jej realizácie v širšom než zákonom predpokladanom rozsahu pozri aj § 169 CSP a komentár k tomuto ustanoveniu), pochybenia vo vykonanom dokazovaní (napr. vykonanie nezákonne získaného dôkazu bez splnenia predpokladu uvedeného v čl. 16 ods. 2 CSP, alebo vypočutie relevantného svedka bez poučenia o práve odoprieť výpoveď), porušenie viazanosti súdnym rozhodnutím (pozri § 193 CSP) alebo posúdenie predbežnej otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu (pozri § 194 ods. 2 CSP). Z obsahu odvolania žalovaného nie je možné dovodiť konkrétne naplnenie tohto odvolacieho dôvodu. 17/ K námietke odvolateľa, že napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP) treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V tomto kontexte potom žalovaný argumentoval nesprávnym právnym posúdením súdu prvej inštancie v otázke pasívnej vecnej legitimácie poisťovne a v otázke premlčania uplatneného nároku. 18/ Podľa § 822 Obč. Zák., z poistenia zodpovednosti za škody má poistený právo, aby v prípade poistnej udalosti poistiteľ za neho nahradil podľa poistných podmienok škodu, za ktorú poistený zodpovedá. Pričom z procesného hľadiska, vzhľadom na uvedenú hmotnoprávnu úpravu, škodca, ktorý uzavrel platne poistnú zmluvu, sa môže žalobou na súde domáhať voči poisťovateľovi, za podmienky, že sú inak splnené predpoklady jeho zodpovednosti za škodu a predpoklady vyžadované poistnou zmluvou, uloženia povinnosti aby poisťovateľ plnil za neho a nahradil poškodenému škodu. 19/ Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (ďalej len „zákon o PZP“), poistenie zodpovednosti sa vzťahuje na každého, kto zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla uvedeného v poistnej zmluve. Podľa ods. 2, poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené preukázané nároky na náhradu: a) škody na zdraví a nákladov pri usmrtení, b) škody vzniknutej poškodením, zničením, odcudzením alebo stratou veci, c) účelne vynaložených nákladov spojených s právnym zastúpením pri uplatňovaní nárokov podľa písmen a), b) a d), ak poisťovateľ nesplnil povinnosti uvedené v § 11 ods. 5 písm. a) alebo písm. b) alebo poisťovateľ neoprávnene odmietol poskytnúť poistné plnenie, alebo neoprávnene krátil poskytnuté poistné plnenie,
d) ušlého zisku. 20/ Podľa § 6 ods. 1 zákona o PZP, poistná zmluva okrem všeobecných náležitostí podľa osobitného predpisu, obsahuje aj údaje o motorovom vozidle zapísané v osvedčení o evidencii vozidla podľa osobitného predpisu alebo údaje zapísané v technickom osvedčení vozidla pri motorových vozidlách, ktoré nepodliehajú evidencii vozidiel, alebo v obdobnom preukaze. Podľa § 6 ods. 2 súčasťou poistnej zmluvy sú všeobecné poistné podmienky. Všeobecné poistné podmienky musia obsahovať najmenej podmienky podľa § 4, 5, 7 až 12 a 15 zákona. 21/ Podľa § 10 ods. 3 zákona poistený je povinný bez zbytočného odkladu poisťovateľovi písomne oznámiť, že a) bol proti nemu uplatnený nárok na náhradu škody a vyjadriť sa k požadovanej náhrade a jej výške, b) v súvislosti so škodovou udalosťou sa začalo trestné stíhanie alebo konanie o priestupku a zabezpečiť, aby bol poisťovateľ informovaný o ich priebehu a výsledkoch; ak má poistený právneho zástupcu, je povinný oznámiť poisťovateľovi jeho meno, priezvisko a trvalý pobyt alebo jeho obchodné meno a sídlo, c) právo na náhradu škody bolo riadne uplatnené; v takomto prípade je poistený povinný postupovať podľa pokynov poisťovateľa. 22/ Podľa § 11 ods. 5 zákona o PZP, poisťovateľ je povinný bez zbytočného odkladu začať prešetrovanie potrebné na zistenie rozsahu jeho povinnosti poskytnúť poistné plnenie a do troch mesiacov odo dňa oznámenia poškodeného o škodovej udalosti: a) skončiť prešetrovanie potrebné na zistenie rozsahu jeho povinnosti poskytnúť poistné plnenie a oznámiť poškodenému výšku poistného plnenia, ak bol rozsah povinnosti poisťovateľa poskytnúť poistné plnenie a nárok na náhradu škody preukázaný, b) poskytnúť poškodenému písomné vysvetlenie dôvodov, pre ktoré odmietol poskytnúť alebo pre ktoré znížil poistné plnenie alebo poskytnúť poškodenému písomné vysvetlenie k tým uplatneným nárokom na náhradu škody, v ktorých nebol v ustanovenej lehote preukázaný rozsah povinnosti poisťovateľa poskytnúť poistné plnenie a výška poistného plnenia; písomné vysvetlenie sa považuje za doručené dňom, keď ho poškodený prevzal, odmietol prevziať, alebo dňom, keď ho pošta vrátila ako nedoručené. 23/ Podľa § 11 ods. 6 zákona o PZP, poisťovateľ je povinný poskytnúť poistné plnenie do 15 dní po skončení prešetrovania potrebného na zistenie rozsahu povinnosti poisťovateľa poskytnúť poistné plnenie alebo po doručení právoplatného rozhodnutia súdu o výške náhrady škody poisťovateľovi, ak z tohto rozhodnutia nevyplýva iná lehota na poskytnutie poistného plnenia. 24/ Podľa § 11 ods. 7 zákona o PZP, ak poisťovateľ nesplní povinnosť podľa odseku 5, je povinný zaplatiť poškodenému úroky z omeškania podľa osobitného predpisu. 25/ Poistenie zodpovednosti z prevádzky motorového vozidla sa vzťahuje na každého, kto zodpovedá za škodu vrátane inej ujmy spôsobenú prevádzkou motorového vozidla uvedeného v poistnej zmluve (ďalej len „poistenie zodpovednosti“), ak ku škodovej udalosti, pri ktorej táto škoda vrátane inej ujmy vznikla a za ktorú poistený zodpovedá, došlo v čase trvania poistenia. Poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil príslušným subjektom uplatnenú a preukázanú škodu (za ktorú zodpovedá poškodenému, resp. subjektu, ktorý poškodenému uhradil príslušné zákonné dávky a pod.). Jedná sa jednak o škodu vzniknutú na zdraví, usmrtením, škodu vzniknutú poškodením, zničením, odcudzením alebo stratou veci, účelne vynaložené náklady spojené s právnym zastúpením pri uplatňovaní zákonných nárokov, ak poisťovateľ nesplnil svoje povinnosti poskytnúť plnenie alebo ak poisťovateľ neoprávnene odmietol poskytnúť poistné plnenie, alebo neoprávnene krátil poskytnuté poistné plnenie, ušlý zisk). Poistnou udalosťou je vznik povinnosti poisťovne nahradiť poškodenému škodu za podmienok uvedených v zákone o PZP a v poistných podmienkach (pritom platí, že zákon predstavuje pre poisteného tzv. z hľadiska jeho práv a rozsahu krytia tzv. minimálny štandard). V prejednávanej veci teda poistnou udalosťou nebola dopravná nehoda (ako nesprávne v odvolaní argumentuje žalovaný), pretože len táto okolnosť sama o sebe vznik právnej povinnosti poisťovne plniť za poisteného poškodenému nezaložila. Pokiaľ ide o otázku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v spore o postmortálnu náhradu pozostalým, odvolací súd odkazuje na ustálenú judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej musia vnútroštátne súdy svoje právo v najväčšej možnej miere vykladať v zmysle znenia a účelu smernice, aby bol dosiahnutý výsledok, ku ktorému táto smernica smeruje (viď rozsudok SD z 25. apríla 2013, C-81/12, ods. 71). Súdny dvor EÚ v rozsudku z 24.10.2013, vec C-22/12 (prípad Haasová) uviedol, že čl. 3 ods. 1 smernice Rady 72/166/EHS z 24.4.1972, čl. 1 ods. 1 a 2 smernice Rady 84/5EHS z 30. 12. 1983 a Rady 2005/14/ES z 11. 5. 2005 a čl. 1 prvý odsek smernice č. 90/232/EHS zo 14. 5. 1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobnej blízkym osobám
obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. V tomto smere odvolací súd akcentuje jednak potrebu eurokonformného výkladu ust. § 4 ods. 2 písm. a/ zák. č. 381/2001 Z.z. (v znení účinnom aj v čase vzniku dopravnej nehody 30.01.2008), v zmysle ktorého je v spore o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej dopravnou nehodou pozostalým obete poisťovňa pasívne vecne legitimovaná, ustálenú súdnu prax pokiaľ ide o pasívnu legitimáciu poisťovne v tomto type sporov. Na zdôraznenie správnosti tohto záveru odvolací súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 666/2016 zo dňa 11.10.2016, ktorým odmietol sťažnosť poisťovne namietajúcej porušenie jej základných práv a slobôd, najmä práva vlastniť majetok a práva na súdnu ochranu. Ústavný súd konštatoval, že pri výklade významu slova „škoda“ je potrebné skúmať nielen úmysel slovenského zákonodarcu, ale aj úmysel úniového zákonodarcu. Ústavný súd vo svojom rozhodnutí akcentoval povinnosť súdov uplatňovať v rozhodovacej praxi eurokonformný výklad zákonov a jednoznačne sa priklonil k extenzívnemu výkladu pojmu „škoda“ tým, že do tohto pojmu subsumoval aj nemajetkovú ujmu za zásah do osobnostných práv pri dopravnej nehode. Nestotožnil sa s názorom poisťovne, že takýto extenzívny výklad pojmu „škoda“ je aplikáciou práva contra legem. Ako už uviedol aj súd prvej inštancie, eurokonformnému výkladu práva pri posudzovaní pasívnej legitimácie poisťovne prisvedčil aj Najvyšší súd SR v rozhodnutí publikovanom v Zbierke rozhodnutí a stanovísk NS SR č. 8/2018 ako judikát č. R 61/2018, v ktorom konštatoval, že „škodou pre účely zákona č. 381/2001 Z.z. je aj nemajetková ujma spočívajúca v zásahu do osobnostných práv pozostalých obete dopravnej nehody spôsobnej prevádzkou motorového vozidla. V spore o náhradu takejto ujmy je poisťovňa pasívne legitimovaná“. Ust. § 4 ods. 2 písm. a/ zák. č. 381/2001 Z.z. je teda potrebné vyložiť tak, že poistenie zodpovednosti kryje (za splnenia ostatných podmienok v ods. 4) aj nároky pozostalých na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 Obč. zák. a pozostalí ako poškodení môžu tieto nároky v zmysle § 15 ods. 1 zákona o povinnom zmluvnom poistení uplatniť priamo proti poisťovni (pozri aj uznesenie NS SR sp. zn. 8Cdo/177/2018 zo dňa 29.11.2018). Z uvedeného dôvodu potom neobstojí odvolacia argumentácia žalovaného o retroaktívnej aplikácii judikátu NS SR, prípadne o porušení zásady proporcionality a právnej istoty. Už v čase konania primárneho sporu na Okresnom súde v Banskej Bystrici bolo všeobecným súdom a odbornej verejnosti známe rozhodnutie Súdneho dvora EÚ, konkrétne rozsudok z 24.10.2013, vec C-22/12 (prípad Haasová), ktorý následne všeobecné súdy v rozhodovacej praxi začali postupne uplatňovať. Vzhľadom na značný časový odstup od spomínaného rozhodnutia Súdneho dvora EÚ preto záver Krajského súdu v Banskej Bystrici vyslovený v zrušujúcom uznesení č.k. 15Co/193/2015-483 dňa 23.06.2016 o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie poisťovne, nemohol byť plne súladný s nastávajúcou súdnou praxou všeobecných súdov v sporoch o zaplatenie nemajetkovej ujmy pozostalým po obetiach dopravných nehôd (ktorá práve prípad Haasová vzala v úvahu). Súd prvej inštancie správne poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 19.03.2018 sp. zn. 3Cdo/198/2017, podľa ktorého „nový (judikatúrou nanovo, prípadne inak formulovaný) právny názor sa aplikuje aj do minulosti (retrospektívne). Vychádza sa z prevažujúceho prístupu, že súd právo netvorí ale iba nachádza. Pokiaľ dôjde k zmene judikatúry bez zmeny právnej normy, nejde o zmenu právneho pravidla, ide o tú istú normu, iba je nanovo vyjadrený jej obsah. Účinky zmeny judikatúry nemožno obmedziť len do budúcnosti. Súd, ktorý rozhoduje po zmene judikatúry, nemôže vedome aplikovať nesprávny, judikatúrou prekonaný právny názor. Nový právny názor je, vzhľadom na to, potrebné aplikovať aj na všetky už prebiehajúce konania. Tým sa prípustné retrospektívne pôsobenie zmeny judikatúry líši od neprípustného retroaktívneho pôsobenia právnych noriem.“ Odvolací súd dodáva, že obdobný názor je vyjadrený aj v rozhodnutiach NS SR sp. zn. 8 MCdo 4/2014, 3Cdo 233/2015, 3Cdo 223/2016 a 3Cdo 57/2017. Treba tiež uviesť, že sa nejedná o ojedinelý prípad a zmena judikatúry bez zmeny právnej úpravy (judikatúrny posun) nastala napr. aj pri priznávaní úrokov z omeškania z náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, pri priznávaní rokov z omeškania pri náhrade nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 58/1969 Zb. alebo zákona č. 514/2003 Z.z., pri posudzovaní platnosti predčasného zosplatnenia spotrebiteľského úveru bankou atď. 26/ Podľa § 101 Obč. Zák., pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. 27/ Podľa § 104 Obč. Zák., pri právach na plnenie z poistenia začína plynúť premlčacia doba za rok po poistnej udalosti. 28/ Poistnú udalosť v zmysle § 104 Obč. Zák. nemožno bez ďalšieho stotožňovať so škodovou udalosťou. Pre stanovenie, čo je v konkrétnom poistení poistnou udalosťou, je nutné vychádzať z poistných podmienok, príp. poistnej zmluvy alebo z osobitného právneho predpisu (25Cdo 877/2013, NS ČR).
29/ Pokiaľ ide o vyhodnotenie dôvodnosti žalovaným vznesenej námietky premlčania, ani tu súd prvej inštancie vecne nepochybil. Odvolací súd poukazuje na § 11 ods. 6 zákona č. 381/2001 Z.z v znení aktuálnom ku dňu vzniku škodovej udalosti, z ktorého vyplýva, že v prípade ak o nároku poškodeného rozhodol súd, poisťovňa je povinná plniť po doručení právoplatného rozhodnutia súdu o výške náhrady škody poisťovateľovi, ak z tohto rozhodnutia nevyplýva iná lehota na poskytnutie poistného plnenia (bez ohľadu na to, či poškodený žaloval poisťovateľa alebo poisteného). Treba akcentovať, že poistnou udalosťou pri poistení zodpovednosti za škodu je vznik povinnosti poisťovne nahradiť poškodenému škodu za podmienok uvedených v zákone o PZP a v poistných podmienkach, pričom v prejednávanej veci táto okolnosť nemohla nastať skôr ako nadobudol právoplatnosť rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 10C/67/2009-519 zo dňa 15.11.2016, ktorým bol žalobca zaviazaný nahradiť poškodeným nemajetkovú ujmu každému vo výške po 10.000 eur. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 21.12.2016 (vo výrokoch I. až IV.) a dňa 26.03.2019 (vo výroku V., v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/83/2017-538). Preto dátum 21.12.2016 možno považovať za moment, kedy vznikla poisťovni právna povinnosť poskytnúť za poisteného z povinného zmluvného poistenia podľa zákona č. 381/2001 Z.z. náhradu škody poškodeným (nastal vznik povinnosti poisťovne poskytnúť plnenie). Preto tento deň (21.12.2016) je rozhodným pre určenie začiatku plynutia premlčacej doby podľa § 104 Obč. Zák. (pozri aj uznesenie NS SR sp. zn. 7 Cdo 252/2021 zo dňa 31.03.2022, publikované v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 2/22 pod č. 3). Keďže žalobca podal voči poisťovni žalobu 19.11.2019, uplatnený nárok nemôže byť premlčaný (a to ani v prípade, ak by sa na danú vec aplikovala názorová línia o trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 Obč. Zák.). 30/ Nakoľko odvolacia argumentácia žalovaného nebola spôsobilá spochybniť vecnú správnosť rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd ho v jeho napadnutej časti, podľa § 387 ods. 1 CSP, ako vecne správny potvrdil. 31/ O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP tak, že v odvolacom konaní plne procesne úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 32/ O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). 33/ Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne / dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).