Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 6Co/49/2023 1220201552 22. 10. 2025 JUDr. Renáta Janáková ECLI:SK:KSBA:2025:1220201552.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Renáty Janákovej a členiek senátu: JUDr. Otílie Belavej a Mgr. Jany Janics Bajánkovej v právnej veci žalobcu: Súkromná hotelová akadémia HaGMa, Biskupická 21, Bratislava, IČO: 31 787 517, zastúpený: Mgr. Zina Hlbočanová, AK Vajnorská 20, Bratislava, proti žalovaným: 1/ Mestská časť Bratislava - Podunajské Biskupice, Trojičné námestie 11, Bratislava, IČO: 641 383, 2/ Základná škola Biskupická 21, Biskupická 21 v Bratislave, IČO: 31 748 201, obaja zastúpení: JUDr. Ildikó Uleklová, AK Jesenského 13A, Dunajská Streda, o neplatnosť výpovede z nájmu a o určenie, že nájomný vzťah trvá, na odvolanie žalobcu proti rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava II č. k. 10C/26/2020 - 647 zo dňa 29. septembra 2022, takto rozhodol: I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . II. Žalovaným 1/ a 2/ sa proti žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov v rozsahu 100 %.
odvolacieho konania
odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie v prvom výroku konanie o určenie, že nájomný vzťah medzi žalobcom ako nájomcom 2 a žalovaným 1/ a žalovaným 2/ ako prenajímateľmi, založený Zmluvou o nájme nebytového priestoru, ktorú za prenajímateľa podpísal žalovaný 1/ dňa 09.07.2007 a žalovaný 2/ dňa 24.08.2007 a ktorú za nájomcu 1 podpísala Súkromná hotelová akadémia, HaGMa, s.r.o., so sídlom Biskupická 21, Bratislava, IČO: 31 396 453, dňa 09.07.2007 a ktorú za nájomcu 2 podpísal žalobca dňa 09.07.2007 v znení k nej uzatvorených dodatkov č. 1 až 10 (ďalej len "Zmluva o nájme nebytového priestoru") trvá aj po 31.05.2020, zastavil. V druhom výroku súd prvej inštancie žalobu o určenie, že výpoveď zmluvy o nájme nebytového priestoru zo dňa 09.07.2007 a jej dodatkov, daná žalovaným 2/ žalobcovi listom žalovaného 2/ zo dňa 03.03.2020, číslo: XX/XXXX-B., z poverenia miestneho zastupiteľstva žalovaného 1/ s odkazom na uznesenie miestneho zastupiteľstva žalovaného 1/, číslo: XXX/XXXX-XXXX zo dňa 12.02.2020 je neplatná, zamietol a závislým výrokom žalovanému 1/ a 2/ priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. 2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie zhrnul dôvody žaloby a uviedol skutkové zistenia vyplývajúce z vykonaného dokazovania. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ust. § 3 ods. 1, ods. 3 veta prvá, § 9 ods. 2 písm. b) zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov, § 137, 144, § 217 ods.1 Civilného sporového poriadku a dospel k záveru, že žalobu o neplatnosť výpovede z nájmu nebytových priestorov je potrebné zamietnuť, keďže ju žalobca podal v rozpore s ust. § 137 písm. d) C.s.p., nakoľko zákon č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov neumožňuje podať na súd žalobu o určenie právnej skutočnosti, teda neplatnosti výpovede z nájmu, lebo taká možnosť v jeho ustanoveniach nie je explicitne uvedená, zákon č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku "lex specialis" upravujúci
vzťahy medzi nájomcami a prenajímateľmi nebytových priestorov, a teda má prednosť pred všeobecnou úpravou týchto vzťahov vyplývajúcou z ustanovení Občianskeho zákonníka. Žalobca podal na súd aj žalobu o určenie podľa § 137 písm. c) C.s.p., že nájomný vzťah medzi ním a žalovanými naďalej trvá, a v rámci takejto by za splnenia podmienky preukázania naliehavého právneho záujmu, súd pristúpil v rámci jej prejednania aj k preskúmaniu výpovede z nájmu. Žalobca však na pojednávaní dňa 29.9.2022 túto časť svojej žaloby zobral späť, preto súd konanie v tejto časti v zmysle ust. § 144 ods. 2 C.s.p. zastavil. Aj toto určenie trvania nájmu by však bolo bezpredmetné bez úpravy návrhu rozsudku v tejto časti preto, lebo nájom žalobcu v zmysle zmluvných dojednaní v čase vyhlásenia rozsudku dňa 29.9.2022 už ku dňu 30.6.2022 zanikol uplynutím doby, na ktorú bol dojednaný, a preto by žalobca nesplnil podmienku preukázania naliehavého právneho záujmu na určení trvania nájmu po tomto dátume. Ak by návrh rozsudku upravil tak, že nájomný vzťah trval od 1.6.2020 do 30.6.2022, túto podmienku by splnil. Súd prvej inštancie sa nestotožnil ani s tvrdením žalobcu, že by sa mal na tento prípad aplikovať § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pretože táto všeobecná úprava skončenia nájmu sa nemôže aplikovať v prípade, keď ju špeciálny zákon upravuje. To znamená, že sa aplikuje v prípadoch všetkých ostatných nájomných vzťahov (napríklad nájmu pozemkov), s výnimkou nájmu nebytových priestorov, ktorý je upravený zákonom č. 116/1990 Zb., o nájme a podnájme nebytových priestorov, ktorý tieto vzťahy komplexne upravuje. Súd prvej inštancie preto žalobu o neplatnosť výpovede z nájmu zamietol ako nedôvodnú a podanú v rozpore s ustanovením § 137 písm. d) C.s.p. a konanie o žalobe na určenie , že nájomný vzťah trvá zastavil pre späťvzatie. 3. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie aplikáciou ust. § 255 ods. 1 a § 256 ods.1 C.s.p. a žalovaným 1/ a 2/ priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. 4. Uvedené rozhodnutie v celom rozsahu napadol žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolaním z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f), a h) Civilného sporového poriadku. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, keďže rozhodnutie súdu prvej inštancie je nezákonné, arbitrárne, porušujúce základné atribúty právnej istoty a je porušením práva na spravodlivý súdny proces. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je predčasné, vecne nesprávne, nevychádza zo správne a úplne zisteného skutkového stavu, čoho dôsledkom je i nesprávne právne posúdenie veci, je nepreskúmateľné a porušuje právo strán sporu na spravodlivé a presvedčivé rozhodnutie. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je výsledkom nedodržania zákonného procesného postupu, ktorý mu predchádzal. Procesný postup súdu prvej inštancie bol zmätočný, keďže uvedomujúc si, že nie je možné uzavretie zmieru postupoval tak, že stranám sporu dal lehotu na zmier napriek tomu, že súdu prvej inštancie bolo zo žaloby zrejmé, že týmto postupom dôjde k tomu, že súd vo veci bude konať a rozhodovať potom, čo už uplynie dohodnutá doba nájmu založeného nájomnou zmluvou, z ktorej bola daná sporná výpoveď. Poukázal, že ust. § 157 ods. 1 C.s.p. súdu ukladá povinnosť, aby vec rozhodol rýchlo a hospodárne, spravidla na jedinom pojednávaní, a preto možnosť súdu odročiť pojednávanie by mala byť uplatňovaná výnimočne. Procesný postup súdu prvej inštancie spočívajúci v odročení pojednávania a poskytnutia tak lehoty na účely prípadného zmieru, keď v danom súdenom prípade zmier nie je možný, bol v príkrom rozpore s ústavnoprávnym princípom hospodárnosti konania vyjadreným v článku 17 C.s.p., ako aj v rozpore so zásadami zakotvenými v ust. § 183 ods. 1 a ust. § 157 ods. 1 C.s.p. a takýmto postupom súdu prvej inštancie došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. 5. Keďže súd prvej inštancie na pojednávaní konanom dňa 10.03.2022 vyslovil právny názor, že druhý petit, t.j. petit o určenie, že nájomný vzťah trvá, je nadbytočný, a že bude súdom jednoznačne zamietnutý, žalobca sa podľa toho zariadil a na nasledujúcom pojednávaní dňa 29.09.2022 po prednesení žaloby súhlasne s písomnou prostredníctvom svojho PZ uviedol, že na druhom určovacom výroku netrvá a berie ho späť. K účinnému spaťvzatiu žaloby v časti o určenie, že nájomný vzťah trvá aj po 31.05.2020 však nikdy nedošlo, pretože nebola dodržaná predpísaná forma pre späťvzatie žaloby, ako podania vo veci samej. Preto súd prvej inštancie nemohol zastaviť konanie v časti o určenie, že nájomný vzťah trvá aj po 31.05.2020 (kedy podľa spornej výpovede žalovaného 2/ mala uplynúť výpovedná lehota). Keďže neboli splnené podmienky účinného späťvzatia časti žaloby v tejto časti, súd prvej inštancie nesprávne procesne postupoval, keď napadnutým rozhodnutím konanie v tejto časti zastavil a týmto svojím nesprávnym procesným postupom konanie zaťažil vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie súdu a tiež došlo aj k porušeniu práva strán sporu na spravodlivý súdny proces. Späťvzatie žaloby alebo iné podanie vo veci samej v sporovom konaní ústne do zápisnice Civilný sporový poriadok nepripúšťa. Keďže žalobca späťvzatie časti žaloby neurobil vo forme, ktorú vyžaduje zákon, teda
písomne v listinnej podobe alebo elektronicky, ale urobil tak len ústne na pojednávaní, takéto späťvzatie časti žaloby pre nedostatok jeho písomnej formy nemalo žiadnu procesnoprávnu relevanciu. Súd prvej inštancie ani nevyzval žalovaných na vyjadrenie sa k späťvzatiu časti žaloby. 6. Podľa žalobcu sa súd prvej inštancie dopustil nesprávneho procesného postupu aj tým, že nerešpektoval ust. § 181 ods. 2 C.s.p., keď na pojednávaní dňa 29.09.2022 po úkonoch podľa § 181 ods. 1 C.s.p. a pred ďalším jeho postupom vo veci neurčil, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná, a neuviedol svoje predbežné právne posúdenie veci a strany sporu pripravil o možnosť dozvedieť sa predbežné právne posúdenie uplatneného nároku žalobou po prednese žaloby a po prednese vyjadrení žalovaných k žalobe. Právny názor súd prvej inštancie oznámil stranám sporu až po vyhlásení rozsudku v rámci odôvodnenia na čo už strany sporu nemohli nijak reagovať. Dodal, že vo vzťahu k žalobnému návrhu išlo čisto o procesnú otázku, a teda keď súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 10.03.2022 vyslovil právny názor, že druhý petit je nadbytočný a bude zamietnutý, tak tým len zavádzal žalobcu. Súd prvej inštancie namiesto toho, aby aplikoval princíp právnej istoty a aby vyzval žalobcu na prípadné odstránenie vád žaloby podľa § 129 C.s.p., tak zvolil postup deformujúci rozhodovací proces. 7. Namietal tiež, že súd prvej inštancie sa vo svojom rozhodnutí vôbec nevysporiadal s podstatnou argumentáciou žalobcu keďže žalobca okrem absolútnej neplatnosti výpovede namietal aj relatívnu neplatnosť tohto právneho úkonu v zmysle ust. § 49a v spojení s ustanovením § 40a Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie bol preto povinný sa s týmto vysporiadať pri riešení procesnej otázky či boli splnené podmienky podľa § 137 písm. d) C.s.p.. Z Občianskeho zákonníka (§40a), ako osobitného predpisu vyplýva, že ak ide o dôvody neplatnosti podľa § 49 Občianskeho zákonníka, považuje sa právny úkon za platný pokiaľ sa ten, kto je takým úkonom dotknutý jeho neplatnosti nedovolá a žalobca sa žalobou dovolával i relatívnej neplatnosti právneho úkonu. 8. Žalovaní vo vyjadrení k odvolaniu žiadajú napadnuté rozhodnutie potvrdiť a s názorom prvoinštančného súdu sa v plnej miere stotožňujú, keďže zákon č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov ako lex specialis upravujúci podmienky nájmu nebytových priestorov nezakladá nájomcovi možnosť podať žalobu na určenie výpovede z nájmu podľa 137 písm. d) C.s.p., a preto prvoinštančný súd ju správne zamietol. Vo vyjadrení ďalej uviedli, že pokiaľ súd posúdi žalobu v rámci predbežného posúdenia sporu ako nedôvodnú, nie je povinný v tomto smere poúčať žalobcu o ďalších krokoch. Zároveň sa neaplikuje ani ustanovenie, ktoré ukladá súdu vyzvať žalobcu na doplnenie alebo opravu podania ako je to pri žalobe neurčitej alebo nezrozumiteľnej. Pri zjavne nedôvodnej žalobe môže súd vyzvať v súlade so zásadou rýchlosti a hospodárnosti konania na späťvzatie takejto neopodstatnenej žaloby. Je potom už len vo výlučnej dispozícii žalobcu ako naloží so svojím podaním, teda či sa prispôsobí výzve súdu na späťvzatie žaloby alebo trvá na prejednaní žaloby v rozsahu, v akom bola pôvodne podaná. Navyše hoci súdu zákon ukladá povinnosť informovať žalobcu o zjavnej nedôvodnosti podanej žaloby, zákon zároveň nedodržanie tejto povinnosti nespája so žiadnou sankciou a jej porušenie nezakladá porušenie práva žalobcu na spravodlivý proces a nárok na zrušenie meritórneho rozhodnutia v odvolacom konaní. Poukázali ďalej na rozpornosť tvrdení žalobcu v odvolaní, keď žalobca v odvolaní najskôr uvádza, že súd nevyslovil svoj predbežný právny názor a potom priznáva, že tento bol vyslovený ešte na prvom pojednávaní konanom dňa 10.03.2022. Zákon nepredpisuje formu, v ktorej je súd predbežný právny názor povinný uviesť. 9. K žalobcom namietanému neúčinnému späťvzatiu časti žaloby žalovaní poukázali na zápisnicu z pojednávania dňa 29.09.2022, ktorá v časti odpovedí žalobcu na otázky súdu jasne zachytáva prejav žalobcu, resp. jeho právneho zástupcu, z ktorého vyplýva odôvodnenie späťvzatia žaloby. Žaloba v druhej časti petitu bola žalobcom zobratá späť, pretože žalobca považoval druhý petit nadbytočný vo vzťahu k prvému petitu. Žalobca totiž trval na skutočnosti, že nájom nebytového priestoru sa obnovuje na základe § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka na ďalší rok v prípade, že žalovaní nepodajú na súd návrh na vypratanie nehnuteľnosti do 30 dní od skončenia nájmu. Nájom predmetného nebytového priestoru zriadený na základe zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov ako lex specialis však aplikáciu uvedeného ustanovenia vylučuje. Žalobca ale napriek tejto skutočnosti považoval obnovenie nájmu za nadradené aj zmluvnému ustanoveniu o dočasnosti nájmu. Zámerom nájomcu bolo teda vyslovenie súdu, že podaná výpoveď z nájmu je neplatná a tento by bez ohľadu na v zmluve dojednanú dočasnú povahu nájmu trval nepretržite až do času, kedy by prenajímateľ nepodal na súd návrh na vypratanie predmetu nájmu. Uvedená argumentácia žalobcu je však právne neudržateľná,
čo potvrdzuje aj skutočnosť, že sa žalobca vysťahoval z predmetu nájmu aj bez takto podaného návrhu na vypratanie nehnuteľnosti. 10. Žalobca zároveň zavádza v odvolaní novoty, keď sa dovoláva relatívnej neplatnosti uznesenia miestneho zastupiteľstva ohľadom udelenia súhlasu s výpoveďou z nájmu. Relatívna neplatnosť mala byť spôsobená uvedením poslancov miestneho zastupiteľstva do omylu, keď títo mali údajne rozhodnúť na základe nesprávne uvedených informácií a poskytnutých rokovacích materiálov. Napriek tomu, že touto námietkou nemal súd povinnosť sa zaoberať, keďže žaloba bola zamietnutá z dôvodu jej procesnej neprípustnosti, táto argumentácia je neudržateľná najmä z dôvodu, že prejav vôle smerujúci k dovolaniu sa relatívnej neplatnosti by v potenciálnej rovine bol schopný spôsobiť neplatnosť uznesenia prijatého poslancami miestneho zastupiteľstva, nemalo by to však vplyv na platnosť samotnej výpovede a takáto námietka pred prvostupňovým súdom nebola vznesená a odvolací súd nie je povinný sa takouto námietkou zaoberať s odkazom na neprípustnú novotu v odvolacom konaní. 11. K naliehavému právnemu záujmu žalovaní uviedli, že tento musí byť daný nielen v čase podania žaloby, ale zachovaný počas celého konania a najmä v čase vynesenia rozsudku vo veci samej. Aj keby sme pripustili, že právny záujem žalobcu na určení, že nájom trvá aj po 31.05.2020 bol daný v čase podania žaloby, tento pominul najneskôr ku dňu 30.06.2022, kedy došlo k zániku nájmu uplynutím času, na ktorý bol zriadený. 12. Žalobca v replike v reakcii na vyjadrenie žalovaných zotrval na tvrdeniach uvedených v odvolaní, ktoré považoval za dôvodne podané. 13. Žalovaní na repliku žalobcu už nereagovali. 14. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.) oprávnenou osobou - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 C.s.p.) po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 C.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 C.s.p.) a dôvodmi odvolania (§ 380 C.s.p.) postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, a preto je potrebné tento potvrdiť podľa § 387 ods. 1 C.s.p.. 15. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutkový stav v dostatočnom rozsahu. Na základe toho dospel ku správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne právne posúdil. Dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie úplne postačovalo na zistenie pre rozhodnutie relevantných skutočností ako aj pre samotné rozhodnutie vo veci. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil právo strán na spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Naopak, prvoinštančný súd ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu a aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky). 16. Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a zodpovedá kritériám uvedeným v ustanovení § 220 ods. 2 C.s.p. Dôvody, pre ktoré žalobu v časti o určenie neplatnosti výpovede z nájmu nebytových priestorov zamietol a v časti žaloby o určenie, nájomný vzťah trvá aj po 31.05.2020 konanie zastavil, riadne ozrejmil, pričom sa vysporiadal so skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán. Keďže v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o tomto nároku podstatný význam, pričom sa v rozhodnutí vysporiadal i s podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie (§ 387 ods.2, 3 C.s.p.), odvolací súd využíva možnosť danú mu ust. § 387 ods. 2 C.s.p. v odôvodnení sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov rozhodnutia a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku, a preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na argumenty odvolateľa uvedené v odvolaní.
17. Z obsahu súdneho spisu je zrejmé, že žalobca sa podanou žalobou domáhal určenia, že výpoveď zmluvy o nájme nebytového priestoru daná žalovaným 2/ žalobcovi je neplatná, ako aj určenia, že nájomný vzťah medzi žalobcom ako nájomcom a žalovanými 1/ a 2/ ako prenajímateľmi, založený Zmluvou o nájme nebytového priestoru trvá aj po 31.05.2020. 18. Súd prvej inštancie v prvom výroku konanie o určenie, že nájomný vzťah medzi žalobcom a žalovanými 1/ a 2/ trvá aj po 31.05.2020 zastavil podľa ust. § 144 ods. 2 C.s.p. z dôvodu, že žalobca na pojednávaní dňa 29.9.2022 využil svoje neodňateľné právo pána sporu (dominus litis) a túto časť svojej žaloby zobral späť. 19. Žalobca s uvedeným postupom súdu prvej inštancie nesúhlasí a podľa obsahu jeho odvolania trvá na tom, že súd prvej inštancie konanie nemal v tejto časti zastaviť, nakoľko k účinnému späťvzatiu žaloby v tejto časti nedošlo pre nedodržanie predpísanej formy pre späťvzatie žaloby ako podania vo veci samej, a teda v listinnej, respektíve v elektronickej podobe v zmysle ust. § 125 ods. 1 C.s.p., keďže späťvzatie žaloby ako podanie vo veci samej, ústne do zápisnice, Civilných sporový poriadok nepripúšťa, a teda súd prvej inštancie bol povinný v tejto časti žalobu riadne prejednať a meritórne o nej rozhodnúť. 20. Z obsahu súdneho spisu mal odvolací súd preukázané, že žalobca na pojednávaní dňa 29.09.2022 po prednese žaloby žiadal, aby súd určil, že výpoveď z nájmu je neplatná a vo vzťahu k druhému určovaciemu výroku, že nájom trvá uviedol, že na tomto netrvá a berie tento späť, keďže tento druhý petit je nadbytočný vo vzťahu k prvému petitu o určenie, že výpoveď z nájmu je neplatná, majúc za to, že nájomný vzťah nie je ukončený i napriek tomu, že nájom v zmysle nájomnej zmluvy skončil dňa 30.06.2022 a naliehavý právny záujem je preto stále daný, a to z dôvodu, ak po uplynutí výpovednej doby žalobca užíval nehnuteľnosť naďalej, žalovaný by v zmysle § 676 Občianskeho zákonníka bol povinný dať návrh na vypratanie nehnuteľnosti na súd v lehote tridsiatich dní, a keďže tak neurobil, v zmysle Občianskeho zákonníka sa nájomná zmluva obnovila za tých istých podmienok za akých bola dojednaná, pričom nájom dojednaný na dobu dlhšiu ako rok sa obnovuje vždy na rok, a keďže žalobca tak neurobil, nájomný vzťah nie je ukončený, v podstate by sa reťazil z roka na rok. Uvedené vyplýva zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 29.9.2022 (č.l. 640). Táto prejavená vôľa žalobcu o späťvzatí žaloby v časti o určenie, že nájomný vzťah medzi žalobcom a žalovanými trvá aj po 31.05.2020, vyplýva aj z ústneho prednesu právnej zástupkyne žalobcu zaznamenaného v elektronickom súdnom spise v zázname z pojednávania z 29.9.2022, podľa ktorého právna zástupkyňa žalobcu na pojednávaní dňa 29.9.2022 v prítomnosti žalovaného 1/ a aj právnej zástupkyne oboch žalovaných výslovne uviedla, že žalobu v tejto časti berie späť a svoj návrh aj riadne odôvodnila. Odvolací súd uvádza, že strany sporu konajú v styku so súdom osobne, resp. môžu konať aj prostredníctvom zástupcu (čl. 13 ods. 1 C.s.p.). Z prednesu právnej zástupkyne žalobcu bola teda bez akýchkoľvek pochybností zrejmá vôľa žalobcu, že netrvá na žalobe o určenie, že nájomný vzťah trvá aj po 31.5.2020, a preto súd prvej inštancie postupoval správne, keď konanie v tejto časti žaloby na základe ústne prejavenej vôle žalobcu, že v tejto časti berie žalobu späť, konanie zastavil. 21. Pokiaľ právna zástupkyňa žalobcu namietala, že späťvzatie žaloby je podanie vo veci samej, ktoré je možné urobiť len písomne v listinnej alebo elektronickej podobe ( § 123 ods. 2 v spojení s § 125 C.s.p.) a pokiaľ bolo urobené len ústne do zápisnice, pre nedostatok formy naň nie je možné prihliadať, tak odvolací súd uvádza, že každé ustanovenie Civilného sporového poriadku je v zmysle čl. 3 ods. 1 C.s.p. potrebné vykladať v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, verejným poriadkom, princípmi, na ktorých spočíva tento zákon, s medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred zákonom, judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie, a to s trvalým zreteľom na hodnoty, ktoré sú nimi chránené. Je na mieste zdôrazniť, že vždy je nevyhnutné vychádzať z individuálnych, teda na konkrétnych skutkových zisteniach založených rozmeroch každej súdom prejednávanej veci. Mnohé prípady a ich špecifické okolnosti môžu byť značne komplikované a netypické; to však nezbavuje súd povinnosti urobiť všetko pre spravodlivé riešenie. Spravodlivosť musí byť v procese, ktorým súd interpretuje a aplikuje právo, vždy prítomná ako hodnotový činiteľ. Spravodlivosť je hodnotovým princípom, ktorý je spoločný všetkým demokratickým právnym poriadkom. Nad každým vytváraním súdneho rozhodnutia sa nesie dvojaký imperatív: rozhodnutie musí byť nielen zákonné, ale predovšetkým spravodlivé. Úlohou súdu je práve rozpoznať cez zákon spravodlivosť. Účelom civilného súdnictva nie je formalistickým výkladom práva rozhodovať vo veci len pre to, aby litera zákona bola dodržaná aj za cenu, že ochrana práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb bude zabezpečená len pro forma. Podľa názoru odvolacieho súdu je tiež podstatná
aplikácia materiálneho hľadiska, nakoľko právny formalizmus v podmienkach demokratického právneho štátu nemôže celkom prevládnuť. Úlohou súdu v podmienkach materiálneho právneho štátu je nájsť také riešenie, ktoré je v súlade so všeobecnou ideou spravodlivosti, resp. v súlade s prirodzenoprávnymi princípmi. Súd nemôže tolerovať formalistický prístup, pričom je nutné zdôrazniť, že povinnosť súdu nachádzať právo neznamená len vyhľadávať priame a výslovné pokyny v zákonnom texte, ale tiež formulovať, čo je zmyslom a účelom právnych predpisov. Súd teda musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musia smerovať k spravodlivému výsledku. Súdu prislúcha, aby sa zaoberal otázkou, či mechanická a formalistická aplikácia zákona bez ohľadu na zmysel a účel záujmu chráneného právnou normou, nemôže priniesť absurdné následky a v prípade, že tomu tak je, aby takúto interpretáciu zákona odmietol a zvolil výklad v duchu zákona. 22. Pokiaľ právna zástupkyňa žalobcu namietala, že súd prvej inštancie nevyzval žalovaných na vyjadrenie sa k späťvzatiu žaloby v tejto časti, odvolací súd uvádza, že žalovaná 1/ bola osobne prítomná na pojednávaní a rovnako aj právna zástupkyňa oboch žalovaných, a preto nebolo potrebné ich vyzývať na vyjadrenie sa k späťvzatiu žaloby, keďže boli s týmto návrhom žalobcu, t.j. s jeho späťvzatím žaloby v časti o určenie, že nájomný vzťah trvá, bezprostredne a autenticky uzrozumení, ako aj s jeho odôvodnením, a ak by považovali za potrebné vyjadriť sa k nemu, toto im bolo umožnené v rámci ich prednesu vyjadrení na predmetnom pojednávaní. 23. Odvolací súd nepriznal relevanciu ani ďalšej námietke žalobcu, že procesný postup súdu prvej inštancie bol zmätočný, keď pojednávanie konané dňa 10.03.2022 odročil za účelom možnosti uzatvorenia zmieru medzi stranami sporu na termín 29.09.2022, hoci vedel, že uzavretie zmieru nie je možné, nakoľko v tomto čase už aj uplynula dohodnutá doba nájmu, čím oslabil procesnú pozíciu žalobcu. V prvom rade je potrebné uviesť, že sám žalobca si vo svojich tvrdeniach vzájomne odporuje, keď na pojednávaní konanom dňa 22.09.2022 trval na tom, že nájomný vzťah trvá aj naďalej, keďže sa jeho trvanie reťazí z roka na rok pre nesplnenie zákonných podmienok a na druhej strane v odvolaní tvrdí, že v čase odročovania pojednávania dňa 10.03.2022 doba nájmu už uplynula. K vytýkanému zmätočnému postupu súdu prvej inštancie pri odročení pojednávania odvolací súd uvádza, že v zmysle čl. 7 ods. 2 C.s.p. je základnou povinnosťou súdu viesť strany sporu k zmierlivému vyriešeniu sporu a o uzavretie zmieru sa má súd vždy pokúsiť (§ 148 C.s.p.). Uzavretie zmieru stranami sporu však nie je konečné vyriešenie sporu, keďže uzavretý zmier podlieha schváleniu súdom a súd ho neschváli jedine v prípade, ak je uzavretý zmier v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, čo v danom prípade preukázané nebolo. Tiež je potrebné uviesť, hoci bolo pojednávanie nariadené na deň 10.03.2022, pojednávanie otvorené nebolo, pred otvorením pojednávania súd prvej inštancie sa pokúsil o uzatvorenie zmieru medzi stranami sporu a po konštatovaní, že je zmier možný, pojednávanie odročil na deň 29.09.2022 (č.l. 638 súdneho spisu). Súd prvej inštancie preto nekonal v rozpore so zásadou hospodárnosti vyjadrenou v ust. § 157 C.s.p. 24. Podľa zvukového záznamu z pojednávania konaného dňa 29.9.2022 súd prvej inštancie pred otvorením pojednávania sa opätovne pokúsil o zmierne urovnanie sporu, v rámci ktorého uviedol aj svoje predbežné právne posúdenie veci a tiež z prednesu právnej zástupkyne žalobcu, ktoré bolo konfrontované s vyjadrením sudcu bolo možné ustáliť, ktoré skutočnosti súd považuje za sporné a ktoré nie a vyjadril sa tiež aj k preukázaniu naliehavého právneho záujmu v prípade podania žaloby podľa § 137 písm. c) C.s.p., ktorý podľa súdu prvej inštancie nebol daný. Sama právna zástupkyňa žalobcu v odvolaní uviedla, že na pojednávaní konanom dňa 10.03.2022 súd prvej inštancie vyslovil právny názor, že druhý petit, t.j. petit o určenie, že nájomný vzťah trvá, je nadbytočný, a že bude súdom jednoznačne zamietnutý. Hoci takéto predbežné právne posúdenie a určenie, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporu sporné a ktoré sú nesporné, malo byť súdom prvej inštancie vykonané až po otvorení pojednávania a po prednese žaloby a vyjadrení sa protistrany k žalobe, nie je takýto postup súdu prvej inštancie možné považovať za porušenie práva žalobcu na spravodlivý súdny proces, keďže stanovisko súdu k naliehavému právnemu záujmu vo vzťahu k žalobe o určenie, že nájomný vzťah trvá aj po 30. 05. 2022 bolo jednoznačne prezentované na pojednávaní dňa 22.09.2022, a to tak, že vo vzťahu k tejto časti žaloby nie je daný naliehavý právny záujem, nakoľko nájomný vzťah ku dňu 30.05.2022 skončil a žalobca napriek tomu naďalej trval na tom, že nájomný vzťah ukončený nie je a naďalej, v rámci jeho ročného reťazenia, trvá. Rozhodnutie súdu preto nemohlo byť pre žalobcu prekvapivé. 25. Súd prvej inštancie v druhom výroku napadnutého rozsudku žalobu v časti o určenie neplatnosti výpovede z nájmu zamietol s odôvodním, že žaloba v tejto časti bola podaná v rozpore s ust. § 137
písm. d) C.s.p., nakoľko zákon č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov neumožňuje žalobcovi podať žalobu o určenie právnej skutočnosti. 26. Žalobca v podanom odvolaní nesúhlasil s právnym posúdením veci súdom prvej inštancie, rozhodnutie požuje za prekvapivé, keďže súd prvej inštancie rozhodol presne opačne ako uviedol na pojednávaní dňa 10.03.2022, kde vyslovil právny názor, že druhý petit je nadbytočný a bude zamietnutý (poznámka súdu v zmysle žaloby sa žalobca druhým petitom domáha určenia, že nájomný vzťah trvá aj po 31.05.2020) a žalobu v časti o určenie neplatnosti výpovede zamietol dôvodiac, že ju žalobca podal v rozpore s ust. § 137 písm. d) C.s.p. 27. Podľa § 137 písm. d/ C.s.p. žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu. 28. I podľa názoru odvolacieho súdu sa žalobca v danom prípade domáhal určenia právnej skutočnosti, pretože právny úkon (v súdenej veci výpoveď zmluvy o nájme) je právnou skutočnosťou, s ktorou objektívne právo spája zánik práv a povinností zmluvných strán vyplývajúcich zo zmluvy o nájme. Určenie existencie právnej skutočnosti odporuje vo svojej podstate civilnosporovej zásade, že súd má určiť aktuálny právny stav. Pri určení právnej skutočnosti hovorí rozsudok o tom, čo bolo v minulosti, nie však nevyhnutne o tom, čo je v prítomnosti. Preto napr. výrok rozsudku, že kúpna zmluva je neplatná, nemá výpovednú hodnotu, či je v čase jeho vyhlásenia vlastníkom veci žalobca alebo niekto iný. Z opísaných dôvodov procesnoprávna úprava účinná od 01.07.2016 - zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok pripúšťa žalobu na určenie právnej skutočnosti iba za predpokladu, že tak vyplýva z právneho predpisu; napr. zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce (žaloba o neplatnosť skončenia pracovného pomeru podľa ustanovenia § 77 tohto zákona), zákon č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách (žaloba o neplatnosť dražby podľa ustanovenia § 21 ods. 2 tohto zákona), Občiansky zákonník (žaloba o neplatnosť výpovede nájmu bytu podľa ustanovenia § 711 ods. 6 tohto zákona). 29. Vzhľadom na vyššie uvedené súd prvej inštancie vec správne právne posúdil keď uzavrel, že žalobca sa domáhal určenia právnej skutočnosti, pričom vychádzajúc zo znenia ust. § 137 písm. d/ C.s.p. určovacie žaloby o určenie právnej skutočnosti zásadne prípustné nie sú, s výnimkou žalôb o určenie právnej skutočnosti za podmienky, že to vyplýva z osobitného právneho predpisu. Občiansky zákonník, zákon č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov ani iný právny predpis podanie takejto žaloby o určenie neplatnosti výpovede z nájmu nebytových priestorov (na rozdiel od žaloby o určenie neplatnosti výpovede z nájmu bytu - § 711 ods. 6 Občianskeho zákonníka) nepripúšťa. Súd prvej inštancii správne konštatoval, že na tento prípad nemožno aplikovať ustanovenie § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pretože všeobecná úprava skončenia nájmu sa môže aplikovať iba v prípade všetkých ostatných nájomných vzťahov (napríklad nájmu pozemkov), s výnimkou nájmu nebytových priestorov, ktorý je upravený zákonom č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov, ktorý tieto vzťahy komplexne upravuje. Zákon č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku lex specialis a všeobecná úprava skončenia nájmu sa nemôže aplikovať v prípade, keď ju špeciálny zákon upravuje, a preto záveru súdu prvej inštancie o procesnej neprípustnosti žaloby žalobcu v súdenej veci niet čo vytknúť. Na veci nič nemení ani fakt, že podľa odvolacej argumentácie žalobcu, sa žalobca mal domáhať okrem absolútnej neplatnosti výpovede aj relatívnej neplatnosti tohto právneho úkonu v zmysle ust. § 49a v spojení s ust. § 40a Občianskeho zákonníka, pretože ani táto skutočnosť v zmysle platnej právnej úpravy nezakladá možnosť, resp. prípustnosť takejto žaloby, keďže všetky jeho žalobné argumenty pred súdom prvej inštancie smerovali k absolútnej neplatnosti právneho úkonu výpovede z nájmu nebytových priestorov, odvolávajúc sa v žalobe na ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka (čl. 30 súdneho spisu), námietku relatívnej neplatnosti právneho úkonu odvolávajúc sa na ust. § 49a v spojení s ust. § 40a Občianskeho zákonníka žalobca uviedol až v podanom odvolaní, a teda ide o novoty, ktoré sú v odvolacom konaní neprípustné. 30. Tiež nie je dôvodná argumentácia žalobcu, že súd prvej inštancie mal vyzvať žalobcu na odstránenie vád žaloby podľa § 129 C.s.p. za účelom úpravy návrhu rozsudku, keďže nie je daný naliehavý právny záujem na určení, že nájomný vzťah trvá aj po 31.5.2020 a mal ho vyzvať na úpravu, že nájomný vzťah trvá do 30.06.2022. Postup súdu v zmysle ust. § 129 C.s.p. v danom prípade neprichádzal do úvahy, nakoľko zo žaloby žalobcu je zrejmé čoho sa týka, čo ňou žalobca sledoval, nešlo o neúplné alebo nezrozumiteľné podanie, naviac žalobca bol zastúpený právnym zástupcom, advokátom u ktorého sa predpokladá odborná erudovanosť.
31. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv, či požiadaviek strany, ktorá je nespokojná s právnymi závermi, tým nemohlo dôjsť k porušeniu práva sporovej strany na spravodlivý súdny proces. Do práva na spravodlivý proces totiž nepatrí právo účastníka konania (strany), aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania (strana) pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). 32. Na základe uvedeného obsah odvolania žalovaných nebol preto spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne a právne správny, vrátane výroku o trovách konania, podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p. potvrdil. 33. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods.1 C.s.p. a vzhľadom na plný úspech žalovaných v odvolacom konaní im voči žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O samotnej výške priznaných trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením podľa § 262 ods. 2 C.s.p., ktoré v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia vydá vyšší súdny úradník. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).