Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 3Co/59/2024 1223201574 30. 01. 2025 JUDr. Roman Bolebruch ECLI:SK:KSBA:2025:1223201574.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov Mgr. Patricie Skotnickej a JUDr. Miroslavy Saxovej v spore žalobcu: X.. J. Q., Z.. XX.XX.XXXX, K. B. Z. Q. XXX, zast. C. D. Q..J..H.., D.: XX XXX XXX, J. XX, B., proti žalovanému: O. F. Q. J. B., D.: XX XXX XXX, X. Z.F. X, B., o zriadenie vecného bremena, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 30.01.2024, č. k. B2-56C/40/2023-108, takto rozhodol: I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. II. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca za odplatu určenú znaleckým posudkom domáhal zriadenia vecného bremena na pozemku parcely registra „C“ s parc. č. XXXX/X, o výmere 16 m2, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie, zapísanom na LV č. XXXX pre katastrálne územie Z., obec: B. - J., okres: B. D., spočívajúceho v práve stavby v prospech každého vlastníka stavby so súp. č. XXXX, postavenej na pozemku parcely registra „C“ s parc. č. XXXX/X o výmere 16 m2, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie, zapísanej na LV č. XXXX pre katastrálne územie Z., obec: B. - J., okres: B. D., ako aj súvisiacich veciach. 2. Rozhodnutie s odkazom na ust. § 135c, § 151n, § 151o zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“) a vykonané dokazovanie odôvodnil tým, že vo veci nie sú splnené zákonné podmienky pre zriadenie vecného bremena. V teoretickej rovine poukázal na právne tituly vzniku vecných bremien podľa § 151o ods. 1 OZ. Uviedol, že vždy sa jedná o zásah do vlastníckych práv, a preto súd môže zriadiť vecné bremeno len vo výnimočných a zákonom presne vymedzených prípadoch a aj to iba za náhradu, a to s poukazom na čl. 20 ods. 4 Ústavy SR a čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd, v zmysle ktorých vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, na základe zákona a za primeranú náhradu. Zdôraznil, že v zmysle § 151o ods. 1 OZ súd môže zriadiť vecné bremeno len v prípade uvedenom v § 135c ods. 3 OZ a tiež v prípadoch uvedených v § 142 ods. 3 a § 151o ods. 3 OZ, ktoré na daný prípad nedopadajú. Podmienkou zriadenia vecného bremena podľa § 135c ods. 3 OZ je pritom existencia neoprávnenej stavby na cudzom pozemku. Podporne poukázal na právne závery vyslovené NS SR v rozhodnutí sp. zn. 6MCdo/44/2012, v zmysle ktorých „Podľa § 135c ods. 3 súd môže usporiadať pomery medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby aj inak, najmä tiež zriadiť za náhradu vecné bremeno, ktoré je nevyhnutné na výkon vlastníckeho práva k stavbe. Citované zákonné ustanovenie upravuje prípad neoprávnenej stavby na cudzom pozemku a zároveň spôsoby vyrovnania vzťahov medzi vlastníkom pozemku a stavebníkom. Za neoprávnenú stavbu v zmysle citovaného ustanovenia sa považuje taká stavba, ktorú stavebník zriadi na cudzom pozemku bez toho, aby k tomu mal právny titul umožňujúci mu
zriadiť stavbu na cudzom pozemku. Cudzím pozemkom pre zriaďovateľa stavby je každý pozemok, ku ktorému nemá vlastnícke (spoluvlastnícke) právo, právo zodpovedajúce vecnému bremenu, prípadne obligačné právo umožňujúce zriadenie stavby. Pre kvalifikáciu stavby ako neoprávnenej postačuje, ak stojí na cudzom pozemku len sčasti. To platí nielen vtedy, ak nadzemná stavba do pozemku iného zasahuje časťou obvodového plášťa, ale aj vtedy, ak presah do cudzieho pozemku spôsobuje časť konštrukcie strechy. Rozsah tohto presahu pritom nie je významný. V takomto prípade môže súd rozhodnúť o odstránení časti stavby, ak to je technicky možné alebo zriadiť vecné bremeno v prospech stavebníka." Citoval tiež právnu vetu rozhodnutia NS SR sp. zn. 5Cdo/410/2013, v zmysle ktorej „Ustanovenie § 135c Občianskeho zákonníka sa vzťahuje výlučne na usporiadanie vzťahov medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom tzv. neoprávnenej stavby na cudzom pozemku. Za neoprávnenú stavbu v zmysle citovaného ustanovenia sa považuje taká stavba, ktorú stavebník zriadi na cudzom pozemku bez toho, aby k tomu mal občianskoprávny titul umožňujúci mu zriadiť stavbu na cudzom pozemku (rozsudok najvyššieho súdu z 23. apríla 2014 sp. zn. 6MCdo/44/2012). To znamená, že pre označenie stavby ako ,,neoprávnenej" nie je rozhodujúce, či bola postavená na základe stavebného povolenia a v súlade s ním, ale len to, či stavebník (ne)mal hmotnoprávny titul na pozemku stavať. Pokiaľ teda stavebník nemá žiadne právo k cudziemu pozemku, ide z jeho strany o neoprávnený zásah do vlastníckeho práva k pozemku, ktorý je potrebné riešiť spôsobom určeným ustanovením § 135c Občianskeho zákonníka a usporiadať tak pomery medzi dvoma vzájomne s konkurujúcimi vlastníckymi právami.“ So zreteľom na okolnosti prejednávanej veci uviedol, že žalobca ako vlastník stavby (garáže) v konaní ani netvrdil, že sa jedná o neoprávnenú stavbu na cudzom pozemku, v dôsledku čoho vylúčil aj aplikáciu ust. § 135c ods. 3 OZ. Naopak žalobca v konaní uvádzal, že špecifikovaná stavba - garáž je riadne postavenou a skolaudovanou stavbou, ktorá bola postavená a existuje v súlade s platnou právnou úpravou, resp. nejde o čiernu stavbu na cudzom pozemku. Nakoľko žalovaný predmetné skutkové tvrdenie žalobcu v súlade s § 150 ods. 1 CSP výslovne nepoprel, považoval ho za nesporné a vychádzal z toho, že sporná stavba je stavbou oprávnenou. Nad rámec toho dodal, že neskúmal, či sa jedná o nepovolenú stavbu, t. j. stavbu postavenú bez stavebného povolenia (viď body 41. a 42. odôvodnenia rozsudku NS SR zo dňa 31.03.2022, sp. zn. 2Cdo/151/2020), nakoľko uvedené nemá vplyv na meritórne rozhodnutie. Záverom s odkazom na právne závery vyslovené v rozhodnutiach NS SR sp. zn. 4Cdo/100/2018, sp. zn. 5Cdo/202/2018 a sp. zn. 5Cdo/107/2019 odôvodnil nevykonanie žalobcom navrhovaného znaleckého dokazovania za účelom určenia výšky náhrady za zriadenie vecného bremena, ktoré vyhodnotil ako nadbytočné, v rozpore so zásadou hospodárnosti konania a nemajúce vplyv na rozhodovanú vec pre nesplnenie zákonných podmienok pre zriadenie vecného bremena. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 CSP tak, že v konaní plne úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania v súlade so zásadou procesnej ekonómie v zmysle čl. 17 CSP nepriznal, nakoľko žiadne trovy mu v konaní nevznikli. 3. Proti uvedenému rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý z odvolacích dôvodov uvedený v § 365 písm. b), d), f) a h) CSP navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie, alternatívne ho zmeniť tak, že žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovie za súčasného priznania nároku na náhradu trov konania. Poukázal na to, že vecné bremená vznikajú rozhodnutím príslušného orgánu, ktorým zväčša býva súd alebo zo zákona. Zvážiac úvahy prvoinštančného súdu vyslovil názor, že zákonodarca by výslovne v ust. § 151o ods. 1 OZ neuviedol, že vecné bremená vznikajú rozhodnutím príslušného orgánu alebo zo zákona. Pokiaľ by príslušný súd nebol oprávnený posúdiť dôvodnosť zriadenia vecného bremena na základe vlastnej úvahy a v súlade s princípmi vecných bremien, vecné bremená by vznikali len zo zákona. V prípade, že sa nachádza stavba na cudzom pozemku bez toho, aby vlastník pozemku mal s vlastníkom stavby dohodnuté okolnosti a podmienky, za akých je vlastník stavby oprávnený umiestniť stavbu na tomto cudzom pozemku, je potrebné podľa žalobcu analogicky aplikovať ust. § 135c ods. 3 OZ, t. j. súd môže usporiadať pomery medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby, a to najmä zriadením vecného bremena za náhradu. Analógia v občianskom práve je prípustná podľa § 853 ods. 1 OZ, ktoré zakotvuje práve riešenie prípadov, kedy legislatíva priamo neupravuje danú problematiku, avšak je potrebné vzájomné práva a povinnosti medzi stranami určitým spôsobom usporiadať, a preto súd bol povinný v danom prípade aplikovať ustanovenia OZ upravujúce vzťahy obsahom a účelom najbližšie, t. j. mal aplikovať § 135c ods. 3 OZ. Zdôraznil, že v prípade ak vzťahy medzi žalobcom a žalovaným nebudú žiadnym spôsobom upravené, žalobca ostáva vystavený svojvôli žalovaného, ktorý môže od neho požadovať vyššie a vyššie nájomné, či iným spôsobom zasahovať do vlastníckych práv žalobcu, čím je v neistom postavení. Práve ponechanie úpravy medzi sporovými stranami formou nájomného vzťahu, ktorý v zásade ovláda žalovaný, otvára množstvo otázok a problémov, nakoľko žalobca nevie ovplyvniť výšku
požadovaného nájomného, resp. jeho primeranosť a nevie ani napr. ukončiť užívanie tohto pozemku vo vlastníctve protistrany v prípade, že nebude súhlasiť s určenou výškou nájomného, nakoľko stavba garáže je nehnuteľnosťou, s ktorou nie je možné voľne priestorovo disponovať. Naviac žalovaný v stanovisku k predaju pozemku zo dňa 28.07.2023 uviedol, že pozemky pod garážami tvoria rezervu na skvalitnenie obytného prostredia a je záujem na tom, aby boli naďalej prenajímané a v budúcnosti umožnili transformáciu verejných priestorov obytného prostredia, modrej a zelenej infraštruktúry v zmysle adaptačných opatrení na zmenu klímy a stratégie rozvoja HM SR Bratislavy. Žalobca je preto v neistote aj s ohľadom na možný zásah zo strany žalovaného do jeho vlastníckeho práva s poukazom na uvedené budúce zámery. Pokiaľ preto súd prvej inštancie žalobu zamietol, nesprávne zistil skutkový stav veci a nesprávne právne ho posúdil. Z vykonaného dokazovania totiž vyplynula potreba upraviť pomery medzi sporovými stranami vo vzťahu ku stavbe vo vlastníctve žalobcu nachádzajúcej sa na pozemku vo vlastníctve žalovaného, keďže tento je v neistote, či žalovaný bude alebo nebude zasahovať do výkonu jeho vlastníckeho práva, ako aj vo vzťahu k jeho rozhodnutiam o výške výživného, ktoré v prípade neuhradenia v určenej výške, môže byť predmetom exekučného vymáhania. Napadnutým rozsudkom a výkladom prvoinštančného súdu mu tak bolo odopreté právo na spravodlivé súdne konanie a spravodlivé rozhodnutie. 4. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Žalobcovi vytkol, že žiadnym spôsobom nešpecifikoval naplnenie odvolacieho dôvodu uvedeného v § 365 ods. 1 písm. b) CSP a uvedený odvolací dôvod a odopretie spravodlivosti nemôže zakladať samotná skutočnosť, že súd žalobcovi nevyhovel. Rovnako žalobca v odvolaní nešpecifikoval ani žiadnu vadu, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, t. j. dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. d) CSP. Pokiaľ sa týka namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci, nestotožnil sa s argumentáciou žalobcu o potrebe použiť analógiu. Súd prvej inštancie správne uviedol, že v danej veci nemožno aplikovať § 135c ods. 3 OZ, nakoľko žalobca ako vlastník garáže v konaní netvrdil, že ide o neoprávnenú stavbu na cudzom pozemku a vecné bremeno môže súd zriadiť len v zákonom presne špecifikovaných prípadoch. Ak nie sú naplnené zákonné dôvody, analógia neprichádza do úvahy. V danej veci nie je daný žiaden právny titul, na základe ktorého by mal súd zriadiť vecné bremeno, zo strany žalovaného neexistuje žiaden prísľub uzavrieť zmluvu o zriadení vecného bremena a ani žiadna zmluva o budúcej zmluve o zriadení vecného bremena. Vo vzťahu k argumentácii o tom, že v prípade neupravenia vzťahov medzi žalobcom a žalovaným bude žalobca vystavený svojvôli zo strany žalovaného poukázal na to, že žalobca podľa LV č. XXXX nadobudol predmetnú stavbu garáže na základe kúpnej zmluvy zo dňa 15.11.2016 a vzhľadom na verejnú dostupnosť údajov katastra, mal už v tomto čase vedomosť o tom, že stavba je postavená na pozemku vo vlastníctve žalovaného. O majetkovoprávne usporiadanie pozemku sa však začal zaujímať o šesť rokov neskôr, keď mu bola doručená výzva žalovaného na usporiadanie právneho vzťahu k pozemku užívanému bez právneho dôvodu. Záverom zhrnul, že neexistuje žiaden zákonný dôvod na to, aby súd žalobe o zriadenie vecného bremena vyhovel. Takéto nakladanie s nehnuteľnosťami patrí k základným právam žalovaného a v zmysle čl. 80 písm. t) Štatútu HM SR Bratislavy sa jedná o kompetenciu Mestského zastupiteľstva. Dodal, že žalovaný má snahu o majetkovoprávne usporiadanie pozemku pod stavbou vo vlastníctve žalobcu, a to formou nájomnej zmluvy tak, ako bolo uvedené vo výzve zo dňa 30.09.2022. 5. Žalobca v odvolacej replike zotrval na argumentácii o analogickom použití § 135c ods. 3 v spojení s § 853 OZ. Pokiaľ žalovaný poukazoval na vedomosť žalobcu v čase kúpy o tom, že vlastníkom pozemku je žalovaný, uviedol, že v prípade stavby garáže sa nejednalo a nejedná o čiernu stavbu. Práve z toho dôvodu vyplýva potreba usporiadať vzťahy medzi sporovými stranami zohľadniac skutočnosť, že sa jedná o niekoľkoročnú stavbu, ktorej ďalším vlastníkom v poradí je žalobca. Žaloba nemal informáciu, že by žalovaný od predchádzajúceho vlastníka požadoval nájom, a teda ani v čase kúpy nemohol dospieť k poznaniu, že tieto práva medzi vlastníkom skolaudovanej stavby a vlastníkom pozemku nie sú usporiadané. Rovnako žalobca predmetnú garáž vlastnil už nejaký čas, keď žalovaný pristúpil k výzve na úhradu nájomného a od toho momentu aktívne vyvíja úkony smerujúce k usporiadaniu práv medzi ním a žalovaným. Bol toho názoru, že oznámenie o výške nájomného a uzatvorenie nájomnej zmluvy, nie je možné považovať za usporiadanie práv a povinností medzi žalobcom a žalovaným. Žalobca je v takom vzťahu vystavený svojvôli žalovaného kedykoľvek nájomný vzťah so žalobcom ukončiť nehovoriac o tom, že žalovaný môže neustále pristupovať k zvyšovaniu nájomného. Nestotožnil sa ani s názorom žalovaného, že rozhodnutie o tom, či bude na predmetnom pozemku zriadené vecné bremeno prislúcha výlučne Mestskému zastupiteľstvu HM SR Bratislavy a nie je v právomoci súdu zriadiť k nemu vecné
bremeno. Pokiaľ súd zriadi vecné bremeno, je Mestské zastupiteľstvo viazané právoplatným súdnym rozhodnutím. 6. Žalovaný v odvolacej duplike doplnil, že v prípade žalôb podľa § 135c OZ, na ktoré poukazoval žalobca, je aktívne vecne legitimovaný vlastník pozemku, na ktorom bola neoprávnená stavba postavená a pasívne vecne legitimovaným je vlastník neoprávnenej stavby (rozsudok NS SR zo dňa 23.04.2014, sp. zn. 6MCdo/44/2012). Aj z toho dôvodu tak nie sú podľa neho naplnené zákonné predpoklady pre zriadenie vecného bremena. 7. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP) preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v celom napadnutom rozsahu, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie vo veci, z vykonaného dokazovania vyvodil správne skutkové závery, na zistený skutkový stav aplikoval príslušné ustanovenia a vec správne právne posúdil. Žalovaný v odvolaní neprezentoval žiadne relevantné argumenty, ktoré by boli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia. 8. V prejednávanej veci súd prvej inštancie ako nedôvodnú posúdil žalobu o zriadenie vecného bremena spočívajúceho v práve stavby (žalobcom označenej garáže) na špecifikovanom pozemku vo vlastníctve žalovaného majúc za to, že neboli splnené zákonné podmienky pre zriadenie vecného bremena súdom. Za nespornú pritom v konaní považoval skutočnosť, že označená garáž vo vlastníctve žalobcu nie je neoprávnenou stavbou v zmysle § 135c ods. 1 OZ. Žalobca tak v konaní pred súdom prvej inštancie, ako aj v odvolacom konaní nespochybňoval predmetný skutkový záver, bol však toho názoru, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď vo veci za použitia analógie podľa § 853 OZ neaplikoval ust. § 135c ods. 3 OZ, ktoré označil za právny základ pre zriadenie požadovaného vecného bremena. 9. Ako už poukázal súd prvej inštancie v ods. 26. a 27. odôvodnenia napadnutého rozsudku, právne dôvody pre zriadenie vecného bremena sú upravené v ust. § 151o ods. 1 OZ. Správne a v súlade s ustálenou súdnou judikatúrou prvoinštančný súd vychádzal z toho, že rozhodnutie súdu, ktorým zriadi vecné bremeno, sa musí opierať o konkrétny dôvod expressis verbis vyplývajúci z normatívnej úpravy (viď napr. R 45/1986). V iných prípadoch nie je súd (a rovnako ani správny orgán) oprávnený vecné bremeno zriadiť. Bez zákonného podkladu sú irelevantné akékoľvek subjektívne dôvody, ktoré viedli stranu sporu k požiadavke na zriadenie vecného bremena súdom. Súd nemôže svojim rozhodnutím zriadiť vecné bremeno ani vtedy, ak by sa z okolností prípadu javilo jeho zriadenie ako nevyhnutné východisko na riešenie dotknutých vzťahov a ani v prípadoch, v ktorých by si to vyžadoval verejný záujem (napr. uznesenie NS ČR sp. zn. 22Cdo/2186/2003, Rc 47/1991). Akákoľvek analógia, na ktorú sa v snahe obhájiť dôvodnosť žalobnej požiadavky odvolával žalobca, je v prípade zriadenia vecného bremena súdom vylúčená (obdobne viď Fekete, I.: Občiansky zákonník 2. zväzok (Vecné práva, Zodpovednosť za škodu a bezdôvodné obohatenie), Veľký komentár, 2. aktualizované a rozšírené vydanie. Bratislava: Eurokódex 2015, str. 544, tiež Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník I. § 1- 450. 2. vydanie. Komentár. Praha: C.H. Beck 2019, 1386, rozhodnutie NS ČR sp. zn. 22Cdo/1438/2004). Uvedené je odôvodnené zásahom do ústavne chráneného vlastníckeho práva subjektu, ktorého má vecné bremeno obmedzovať (čl. 20 ods. 4 Ústavy SR). Odvolací súd preto neprihliadal ani na argumentáciu žalobcu založenú na neistom postavení a možnom vystavení svojvôli žalovaného. Okrajovo v zhode so žalovaným odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že žalobca sa aj s odkazom na všeobecnú prevenčnú povinnosť vyjadrenú v ust. § 415 OZ mal nástrahami kúpy nehnuteľnosti postavenej na cudzom pozemku zaoberať už pri kúpe dotknutej garáže, kedy bolo zrejmé, že vlastník garáže nie je vlastníkom pozemku. 10. Správne tiež súd prvej inštancie identifikoval aj prípady, v ktorých možno podľa súčasnej právnej úpravy zakotvenej v Občianskom zákonníku zriadiť vecné bremeno (§ 142 ods. 3, § 135c ods. 3 OZ, § 150o ods. 3 OZ). Vychádzajúc z predmetu konania a žalobnej požiadavky správne a priori vylúčil zriadenie vecného bremena podľa § 142 ods. 3 a § 150o ods. 3 OZ a za vecne správny a súladný s právnou teóriou aj praxou odvolací súd považuje aj jeho záver, že vo veci neprichádza do úvahy ani aplikácia ust. § 135c ods. 3 OZ, nakoľko v danom prípade bolo medzi stranami nesporné (a výslovne uvedenú skutočnosť žalobca zdôraznil aj v odvolaní), že dotknutá garáž nie je neoprávnenou stavbou
v zmysle § 135c ods. 1 OZ, t. j. stavbou zriadenou na dotknutom pozemku žalovaného bez oprávnenia na užívanie pozemku na daný účel. Pokiaľ žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu poukazoval na absenciu aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v prípade žaloby podľa § 135c OZ odvolací súd uvádza, že návrh na inú úpravu vzťahov než je uvedený v § 135c ods. 1 a 2 OZ, t. j. napr. na zriadenie vecného bremena, je oprávnený podať aj vlastník stavby (pozri rozsudok NS ČR zo dňa 06.12.2001, sp. zn. 22Cdo/1090/2000, Rc 32/2002). V danom prípade však bolo pre meritórny záver rozhodným, že sa nejedná o neoprávnenú stavbu, a že vecné bremeno nemožno zriadiť na základe analogickej aplikácie ust. § 135c ods. 3 OZ. 11. Pokiaľ žalobca okrem nesprávneho právneho posúdenia veci, ktoré odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodné, namietal aj odvolacie dôvody uvedené v § 365 ods. 1 písm. b), d) a f) CSP, týmito sa odvolací súd nezaoberal, nakoľko žalobca tieto odvolacie dôvody žiadnym spôsobom nekonkretizoval, vymedzil ich len všeobecne citovaním obsahu právnej normy bez uvedenia konkrétnych okolností či postupu prvoinštančného súdu subsumovateľného pod uvedené odvolacie dôvody. V odvolaní tiež neidentifikoval žiadne nesprávne skutkové zistenia, ku ktorým mal súd prvej inštancie dospieť a z obsahu jeho odvolacej argumentácie je nepochybné, že súdu prvej inštancie vytýkal len nesprávne právne posúdenie veci spočívajúce v nepoužití analógie na možnosť zriadenia vecného bremena spočívajúceho v práve stavby na pozemku žalovaného. Na margo nesprávneho procesného postupu znemožňujúceho uskutočnenie procesných práv v intenzite porušenia práva na spravodlivý súdny proces (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP) odvolací súd uvádza, že je potrebné prisvedčiť žalovanému, že len samotná skutočnosť, že konajúci súd nerozhodol podľa predstáv a požiadaviek žalobcu nezakladá danosť tohto odvolacieho dôvodu. Nesprávnym procesným postupom sa v súdnej praxi rozumie faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to, ako súd viedol konanie) znemožňujúca strane sporu (účastníkovi konania) realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a 1 Cdo 202/2017, 2 Cdo 162/2017, 3 Cdo 22/2018, 4 Cdo 87/2017, 5 Cdo 112/2018, 7 Cdo 202/2017, 8 Cdo 85/2018). Procesný postup nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním na meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu; je ním iba samotný priebeh konania, nie však rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou (návrhom) uplatneného nároku (1 Cdo 228/2017, 2 Cdo 220/2017, 3 Cdo 110/2017, 4 Cdo 128/2017, 5 Cdo 45/2018, 7 Cdo 35/2018, 8 Cdo 56/2017, 1 VCdo 2/2017). Rovnako Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti konštatoval, že z práva na spravodlivý súdny proces pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov a rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). Opodstatnenie preto nebolo možné priznať ani odvolaciemu dôvodu uvedenému v § 365 ods. 1 písm. b) CSP. 12. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý prvoinštančný rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. 13. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa zásady úspechu vyjadrenej v ust. § 255 ods. 2 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 CSP. V odvolacom konaní plne úspešnému žalovanému však nárok na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko žiadne trovy mu v odvolacom konaní nevznikli. 14. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Dovolanie a iné podania dovolateľa
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).