Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 14Co/71/2025 1311209484 25. 08. 2025 JUDr. Michaela Krajčová ECLI:SK:KSBA:2025:1311209484.4
Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Michaela Krajčová a členovia senátu JUDr. Darina Kriváňová a JUDr. Natália Kolláriková, v právnej veci žalobcu: W.. E. T., bytom Š.O. XXXX/XX, G., zastúpený: RUŽIČKA AND PARTNERS s. r. o., IČO: 36 863 360, so sídlom Vysoká 2/ B, Bratislava, proti žalovaným: 1. Národný onkologický ústav, IČO: 00 165 336, so sídlom Klenová 1, Bratislava, 2. C.. C. T., L. M. Ú., D. D. T. X, J., obaja zastúpení: Advokátska kancelária JUDr. Pavol Kollár, s. r. o., IČO: 36 757 276, so sídlom Lehotského 4, Bratislava, o náhradu škody a o náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Mestského súdu Bratislava IV, č.k. B3-44C/109/2011-846 z 20. marca 2025, takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave napadnuté uznesenie Mestského súdu Bratislava IV B3-44C/109/2011-846 z 20. marca 2025, p o t v r d z u j e.
č.k.
II. Žalovaným v 1. a 2. rade p r i z n á v a nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania. odôvodnenie: 1. Mestský súd Bratislava IV (v poradí druhým) uznesením č.k. B3-44C/109/2011-846 z 20. marca 2025 priznal žalovaným v 1. a 2. rade proti žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100 % (výrok I.). Štátu priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok II.). 2. Súd prvej inštancie, po vrátaní veci odvolacím súdom, skúmal, či z pohľadu zákonných kritérií existuje alebo neexistuje dôvod na čiastočné alebo úplné nepriznanie trov prvoinštančného konania inak v konaní procesne úspešným žalovaným (podľa § 257 CSP). 3. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ust. § 255 ods. 1 a § 257 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“). Uviedol, že ustanovenie § 257 CSP predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok konania (§ 255 CSP) aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). V dôvodovej správe k ust. § 257 CSP je uvedené, že aplikácia tohto ustanovenia pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú kumulatívne splnené dve podmienky: jedná sa o dôvody hodné osobitného zreteľa a o výnimočné okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon bližšie nedefinuje, ale výklad ponecháva na súdnu prax. K dôvodom hodným osobitného zreteľa možno zahrnúť neprimeranú tvrdosť, podiel oboch strán na vzniku a priebehu sporu, povahu a okolnosti sporu, zložitosť doposiaľ neriešenej právnej problematiky, zložitosť prípadov výkladu medzinárodnej zmluvy, osobitné pomery strany sporu, či nízky príjem (pozri Civilný sporový poriadok, Komentár, autorov doc. JUDr. Marek Števček, PhD. a kol., vyd. C.H.Beck v Prahe 2016, str. 942). V zmysle dnes už ustálenej judikatúry (napr. uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2MCdo/17/2009 sp. zn. 5Cdo/67/2010 či sp. zn. 3MCdo/46/2012) pri ust. § 257 CSP ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v
prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Aplikácia citovaného ustanovenia § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať buď v okolnostiach danej veci, alebo v okolnostiach na strane účastníkov konania. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania, a tiež na okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní. Nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich kritérií je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči účastníkovi konania a aby neodporovalo dobrým mravom. Ustanovenie § 257 CSP nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek, bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. Strane, ktorá mala vo veci úspech, nemožno nepriznať náhradu trov podľa výnimočného ustanovenia len na základe všeobecného záveru hodnotiaceho dopad rozhodnutia o určitom druhu nárokov. Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania, ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu. Priamo z textu zákonného ustanovenia vyplýva, že súd by mal podľa neho rozhodovať iba vo výnimočných prípadoch. Zmyslom predmetného zákonného ustanovenia je, že ak súd zvolí postup podľa neho, nemôže žiadnej zo strán (ani úspešnej, ani neúspešnej) priznať náhradu trov konania. Z hľadiska druhu žalobcom uplatneného nároku, súd prvej i štancie rozhodoval o nároku žalobcu na náhradu škody spôsobenej mu pri operačnom výkone dňa 29. júla 2008, v zariadení žalovaného v 1. rade, konaním žalovaného v 2. rade, počas ktorého došlo u neho k poškodeniu artérie hepatica propria a ductus choledoctus. 4. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania súd prvej inštancie skúmaním splnenia predpokladov vzniku zodpovednosti žalovaného v 1. rade za škodu podľa § 420 Občianskeho zákonníka dospel k záveru, že nebola naplnená základná podmienka zodpovednosti za škodu, ktorou je protiprávne konanie zo strany žalovaných (a to bez ohľadu na to, že by sa zavinenie žalovaného v 1. rade v danej veci prezumovalo - t.j. išlo by o jeho objektívnu zodpovednosť). U žalobcu bola daná indikácia na predmetnú operáciu, žalovaní neporušili pri diagnostike, liečbe žalobcu ako aj pri riešení komplikácie, ktorá nastala v priebehu jeho operácie, žiadne právne povinnosti (pri poskytovaní komplexnej zdravotnej starostlivosti tak predoperačnej, operačnej i pooperačnej konali lege artis). Vo vzťahu k žalovaného v 2. rade, súd prvej inštancie opierajúc sa o ustanovenie § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ustálil, že tento nebol v spore pasívne vecne legitimovaným subjektom, ale jeho prípadná zodpovednosť by bola daná len v zmysle pracovnoprávnych predpisov vo vzťahu k žalovaného v 1. rade. Nakoľko v danej veci nebolo v konaní preukázané, že by sa žalovaní pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti žalobcovi dopustili protiprávneho konania (postupu non lege artis) a keďže predpokladom vzniku občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do osobnostných práv fyzickej osoby je neoprávnenosť (protiprávnosť) tohto zásahu, nebol u žalobcu dôvodný ani nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Tieto závery súdu prvej inštancie boli predmetom odvolacieho a dovolacieho prieskumu, pričom odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a dovolací súd dovolanie žalobcu zamietol a oba súdy priznali žalovaným nárok na náhradu trov konania. Odvolací súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že pri poskytnutí zdravotnej starostlivosti žalobcovi žalovaní postupovali lege artis, pričom v dôsledku skrytej anomálie anatómie tela žalobcu (ktorú nebolo možné odhaliť bežnými predoperačnými vyšetreniami, a kedy vzhľadom na doterajšie vyšetrenia, diagnostiku ochorenia a zdravotný stav žalobcu, nebola indikácia na ďalšie špeciálne predoperačné vyšetrenia), vznikla nepredvídateľná a neodvrátiteľná operačná komplikácia, ktorá vyústila do poškodenia zdravia žalobcu (pričom žalovaní počas operácie i po nej spravili všetko preto, aby jej následky a rozsah minimalizovali). Vzhľadom na uvedené, súd prvej inštancie nepovažuje druh žalobcom uplatneného nároku za dôvod hodný osobitného zreteľa v zmysle uplatnenia ust. § 257 CSP, a to ani z dôvodu, že vzniknutá situácia nebola zavinená konaním žalobcu, keď v súdnom konaní taktiež nebolo preukázané, že by došlo k zlyhaniu žalovaných pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti žalobcovi. 5. Žalobca ako dôvod hodný osobitného zreteľa uviedol vznik nezvratného a trvalého poškodenia jeho zdravia a zníženie kvality jeho života v dôsledku podstúpenia zdravotníckeho zákroku v súvislosti s činnosťou žalovaných, ako aj dopad vzniknutej situácie na jeho zárobkovú činnosť. Žalobca bol
rozhodnutím Sociálnej poisťovne uznaný za invalidného s poklesom schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o viac ako 70 %. V tomto smere súd prvej inštancie považuje pokles zárobkovej schopnosti žalobcu za skutočnosť, ktorá sama osebe nemôže vyvolať aplikáciu ust. § 257 CSP bez preukázania ďalších nepriaznivých okolností v pomeroch žalobcu. 6. Súd prvej inštancie skonštatoval, že napriek tvrdeniu žalobcu o výraznom nepomere v majetkových, ako aj zárobkových pomeroch strán sporu, tento v priebehu trvania súdneho konania, resp. ani v súčasnosti nepreukázal hodnoverným spôsobom, aké sú jeho osobné, sociálne, majetkové a iné pomery, aká je žalobcova životná úroveň, aké sociálne dávky poberá, poistné plnenia a aký má hnuteľný a nehnuteľný majetok, a to napriek tomu, že je v konaní právne zastúpený a odvolací súd kritériá posudzovania možnosti aplikácie ust. § 257 CSP v uznesení č.k. 14Co/83/2024-818 zo dňa 27.08.2024 výslovne uviedol. Za tejto situácie súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca nepreukázal, že z jeho strany ide o výnimočný prípad pokiaľ ide o jeho osobné, majetkové a životné pomery, a nevzhliadol preto dôvod pre aplikáciu ust. § 257 CSP z tohto dôvodu. 7. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania tiež treba zohľadniť priebeh súdneho konania, ak sú na to dôvody. Výrok o nároku na náhradu trov konania musí byť v súlade s úkonmi účastníkov, ako aj s obsahom súdneho spisu. V tomto smere súd prvej inštancie prihliadol na skutočnosť (ktorú mu dával do pozornosti aj odvolací súd) spočívajúcu v postoji žalobcu vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný v 2. rade, ktorý je rovnako fyzickou osobou, ktorému však v spore chýbala samotná pasívna vecná legitimácia, ako aj na výšku žalobcom uplatnenej nemajetkovej ujmy 3.380.932,14 eur, ktorá objektívne sama osebe predstavovala pre žalovaného v 2. rade negatívny dopad v podobe psychického tlaku. Žalovaný v 2. rade od svojho prvého vyjadrenia vo veci poukazoval na nedostatok svojej pasívnej legitimácie v spore s poukazom na § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka, napriek tomu žalobca zotrval na žalobe voči nemu a to až do skončenia konania. V tomto smere súd prvej inštancie považuje prípadné nepriznanie nároku na náhradu trov konania žalovanému v 2. rade za rozporné s dobrými mravmi a zároveň by išlo o neprimeranú tvrdosť. 8. Vo vzťahu k žalovanému v 1. rade sa súd prvej inštancie stotožnil s argumentáciou žalovaných o tom, že vzhľadom na to, že jeho zriaďovateľom ako štátnej príspevkovej organizácie je Ministerstvo zdravotníctva SR podľa ustanovenia § 21 zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov, treba prihliadať aj na finančné záujmy štátu vo vzťahu k finančným prostriedkom daňových poplatníkov, ktoré majú byť použité v prospech pacientov. Súd prvej inštancie prihliadal aj na okolnosti konštatované v protokole č. 200/2009 Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou o vykonanom dohľade na mieste na chirurgickej klinike žalovaného v 1. rade, keď konštatoval, že komplikácia vzniknutá pri laparoskopickej operácii žalobcu bola riešená adekvátne, podľa aktuálne platných chirurgických postupov. Žalovaní vzniknutú komplikáciu zvládli a žalobcovi zachránili život. Aj následné kroky žalovaných v liečbe žalobcu viedli k zlepšeniu jeho zdravotného stavu, keď došlo zo strany žalovaných ku komunikácii so zahraničnými odborníkmi s tým, že žalobca bol bezodkladne preložený do špecializovaného pracoviska vo E., kde sa jeho zdravotný stav zotavil natoľko, že nebola nutná transplantácia pečene a neustále sa zdravotný stav žalobcu zlepšoval. Súd prvej inštancie preto nevzhliadol dôvod na nepriznanie nároku na náhradu trov konania ani u žalovaného v 1. rade, nakoľko by takéto rozhodnutie vzhľadom na okolnosti tohto prípadu považoval za rozporné s dobrými mravmi. 9. Na základe uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že neboli v tomto konkrétnom konaní zistené dôvody na moderáciu nároku na náhradu trov konania podľa § 257 CSP v zmysle rozhodnutia, že by súd v konaní úspešným žalovaným nepriznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi. K tomuto záveru dospel na základe zhodnotenia priebehu konania, postoja strán sporu, výšky žalobcom uplatneného nároku a absencii mimoriadnych okolností v pomeroch všetkých strán sporu. Zhrnutím všetkých uvedených skutočností teda dospel k záveru a rozhodol o nároku na náhradu trov konania tak, že nárok na ich náhradu priznal žalovaným v zmysle § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci, teda úspešným žalovaným priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %. 10. K náhrade trov štátu odvolací súd uviedol, že v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe patrí štátu náhrada trov, ktoré skutočne vynaložil v súlade s v danom čase platnou procesnou normou, ustanovením § 148 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“),
podľa ktorej mu ex lege vznikol nárok na ich náhradu, a to napriek tomu, že nová procesná úprava CSP analogické ustanovenie neobsahuje. Aplikáciou základného princípu uvedeného v čl. 4 ods. 2 CSP s použitím ustanovenia § 253 ods. 1 CSP, v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP a § 470 ods. 2 CSP je možné štátu náhradu trov konania voči neúspešnej strane sporu priznať aj za právnej úpravy CSP. Ustanovenie § 148 ods. 1 OSP v príslušnom znení konštituovalo právny stav, podľa ktorého mal štát podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré platil. V prípade, ak boli u niektorého účastníka predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov, náhradu trov proti tomuto účastníkovi znížil o rozsah, ktorý mu súd priznal. Ak by teda v danej veci v čase rozhodovania súdu o trovách štátu bol žalobca „povinný na ich náhradu“ oslobodený (alebo čiastočne oslobodený) od súdnych poplatkov (pričom by muselo ísť o oslobodenie priznané súdom podľa § 138 OSP, a nie o zákonné (ex lege) oslobodenie podľa § 4 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkov), príp. stačí, že boli u neho splnené podmienky pre priznanie tohto oslobodenia (nie je teda rozhodujúce, či sa žalobcovi rozhodnutím súdu aj reálne priznalo oslobodenie od súdnych poplatkov, ale to, či sú u neho splnené podmienky na priznanie takéhoto oslobodenia). S poukazom na bod 22. uznesenia Krajského súdu v Bratislave, č.k.: 14Co/83/2024-818 zo dňa 27.08.2024, vo vzťahu k trovám štátu, bolo úlohou súdu prvej inštancie posúdiť na strane žalobcu splnenie podmienok pre oslobodenie od súdnych poplatkov, t. j. pomerov žalobcu za účelom zistenia, či tieto odôvodňujú alebo neodôvodňujú priznanie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov a to aj po rozhodnutí vo veci samej. Pokiaľ ide o osobné, sociálne, majetkové a iné pomery žalobcu, tento súdu predložil rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ktorým bol uznaný za invalidného s poklesom schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o viac ako 70%, iné skutočnosti k svojim pomerom súdu neuviedol. Táto skutočnosť sama osebe ešte nie je dôvodom na oslobodenie strany od súdnych poplatkov, relevantné sú celkové pomery posudzovaného. Vzhľadom na uvedené, keď žalobca nedeklaroval svoje pomery, neuviedol svoje príjmy z inej ako zárobkovej činnosti, ktoré by odôvodňovali oslobodenie od súdnych poplatkov v čase rozhodovania súdu o trovách štátu, súd prvej inštancie štátu priznal náhradu trov, ktoré vznikli za účinnosti OSP (znalecká odmena vo výške 2.621,47 eur priznaná B. S. znaleckej organizácii s. r. o. zo štátnych finančných prostriedkov v zmysle uznesenia Okresného súdu Bratislava III č.k. 44C/109/2011-408 zo dňa 03.04.2013, právoplatné dňa 04.05.2013, znalecká odmena vo výške 159,36 eur priznaná znalkyni C.. T. J. zo štátnych finančných prostriedkov v zmysle uznesenia Okresného súdu Bratislava III č.k. 44C 109/2011-504 zo dňa 23.10.2014, právoplatné dňa 21.11.2014). 11. O výške náhrady trov konania súd prvej inštancie bude rozhodovať samostatným uznesením v zmysle ustanovenia § 262 ods. 2 CSP. 12. Proti tomuto uzneseniu podal žalobca odvolanie a navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zmenil tak, že súd stranám sporu, ani štátu neprizná nárok na náhradu trov konania. Predmetné súdne konanie je exemplárnym príkladom, kedy je potrebné aplikovať ustanovenie § 257 CSP vzhľadom na existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa v predmetnom súdnom konaní. Žalobca má v dôsledku operácie nezvratné a trvalé poškodenie zdravia; po operácii v roku 2008 sa stal plne invalidnou osobou s ťažkým zdravotným postihnutím, a to bez ohľadu na skutočnosť, že žalovaní neboli súdmi uznanými zodpovednými. V dôsledku plnej invalidity bol u neho stanovený pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť vo výške viac ako 70 %, v dôsledku čoho nie je schopný reálne vykonávať zárobkovú činnosť a jeho jediným príjmom od roku 2009 je invalidný dôchodok, čo bolo z jeho strany doložené do súdneho spisu a súd prvej inštancie mal na tieto osobitné dôvody prihliadnuť ex offo v rámci svojej rozhodovacej činnosti. Žalobca je stále na plnom invalidnom dôchodku, pričom táto skutočnosť sa už z hľadiska svojej podstaty nemôže zmeniť, z uvedeného dôvodu nie je pre rozhodnutie súdu prvej inštancie o náhrade trov konania nevyhnutné, aby neustále preukazoval svoju nezávideniahodnú situáciu. Objektívne faktory spojené s trvalým poškodením zdravia neustále pôsobia a naďalej pretrvávajú aj po dlhom časovom období 16-tich rokov a majú zásadný vplyv na ustálenie jeho celkových osobných, sociálnych, majetkových a iných pomerov a zodpovedajú dlhodobo plne invalidnej, ťažko zdravotne postihnutej osobe. Priznanie náhrady trov prvoinštančného konania ako súd rozhodol v predmetnom uznesení bude mať významné nepriaznivé účinky na plne invalidnú, ťažko zdravotne postihnutú osobu. V odôvodnení súd prvej inštancie napr. berie do úvahy a vyzdvihuje vážnosť psychického tlaku v dôsledku súdneho sporu na žalovaného v 2. rade, pričom bagatelizuje dopady na žalobcu, ktorý strávil pri boji o život mnoho mesiacov v nemocnici a má trvalé následky. Z jeho pohľadu sa jedná o extrémne nevyvážené hodnotenia dopadov vykonaného operačného zákroku a s tým spojeného súdneho konania. Priznanie náhrady trov žalovaným, ktorí nie sú na náhradu trov konania bytostne odkázaní, by malo
za následok neprimeranú tvrdosť a dopady na žalobcu ako nesporne poškodenú osobu a bolo by aj v rozpore s dobrými mravmi a spravodlivým súdnym konaním. V odôvodnení uznesenia súd prvej inštancie uvádza, že hodnoverným spôsobom nepreukázal, že by sa jeho životná situácia od podania žaloby vo veci samej zmenila k horšiemu, hoci objektívna dokumentácia v spise preukazuje zásadnú zmenu životnej situácie žalobcu, súd prvej inštancie neprihliadol na objektívne skutočnosti na jeho strane s náležitou váhou a nezohľadnil danosť dôvodov hodných osobitného zreteľa v predmetnom súdnom konaní. Zníženie kvality jeho života v príčinnej súvislosti s podstúpením zdravotníckeho zákroku v súvislosti s činnosťou žalovaných a dopad vzniknutej situácie na jeho zárobkovú činnosť potvrdzuje existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktoré sú podmienkou aplikácie ustanovenia § 257 CSP. Žalobca má za to, že je dôležité prihliadnuť aj na podiel oboch strán na vzniku sporu, pričom vzniknutá situácia nebola zavinená konaním žalobcu, ktorý bol pacientom v zdravotnej starostlivosti žalovaných. Nepriznanie náhrady trov prvoinštančného konania nepredstavuje neprimeranú tvrdosť voči žalovaným ako úspešnej strany sporu, ani neodporuje dobrým mravom a žalobca považuje aplikáciu ustanovenia § 257 CSP za spravodlivú vo vzťahu k obom stranám sporu a vo vzťahu k trvalému poškodeniu svojho zdravia. 13. Žalovaní k odvolaniu žalobcu uviedli, že súd prvej inštancie rozhodol tak po skutkovej ako aj po právnej stránke správne a žalovaní sa s predmetným rozhodnutím súdu prvej inštancie stotožňujú v celom rozsahu. Tiež poukazujú na skutočnosť, že aj odvolací súd - Krajský súd v Bratislave, už predtým rozhodol totožne o priznaní náhrady trov odvolacieho konania v predmetnej sporovej veci v prospech žalovaných v rozsahu 100 %. Uvádzajú, že v predmetnom sporovom konaní nie je možné aplikovať ustanovenie § 257 CSP, nakoľko žalobca sa v predmetnom sporovom konaní správal v rozpore s dobrými mravmi a to aj s poukazom na žalovaného v 2. rade, ktorého aj napriek svojim vedomostiam ponechal na procesnej strane ako žalovaného v 2. rade, aj keď vedel a vie po celý čas trvania predmetného sporového konania, že žalovaný v 2. rade nie je pasívne legitimovaný. Žalobca od počiatočného štádia predmetného sporového konania konal výlučne účelovo zo svojich zištných záujmov, a preto nie je možná aplikácia ustanovenia § 257 CSP. Žalovaní tiež poukazujú na skutočnosť, že žalobca do dnešného dňa ani hodnoverným spôsobom nepreukázal žiadnu existenciu dôvodu, resp. dôvodov hodného osobitného zreteľa. Rovnako tak ani hodnoverným spôsobom nepreukázal výnimočnosť prípadu na rozhodnutie v zmysle ustanovenia § 257 CSP. Žalovaní uvádzajú, že žalobca v odvolaní zjavne a preukázateľne klame o svojich tvrdeniach týkajúcich sa jeho zdravotného stavu, nakoľko žiadna skutočnosť tvrdená žalobcom v odvolaní nebola preukázaná v predmetnom sporovom konaní vo veci samej, ktoré je už právoplatne skončené. Žalobca sa len účelovo snaží prostredníctvom svojich procesných práv odďaľovať plnenie si svojich povinností vyplývajúcich mu taktiež z Civilného sporového poriadku. Žalobca nevie akceptovať skutočnosť, že procesná strana v sporovom konaní má nielen práva, ale aj povinnosti a to v prípade žalobcu povinnosť nahradiť trovy súdneho konania trvajúceho najmä jeho aktívnym konaním od roku 2011. Nie je pravda a ani žiadny všeobecný súd Slovenskej republiky v predmetnom súdnom konaní neuviedol, že by ktorýkoľvek zo žalovaných v dôsledku operácie žalobcu, spôsobili mu akékoľvek zdravotné následky. Sú to práve žalovaní, ktorí mu zachránili život, ktorý sa po čase vrátil do bežného každodenného života. Žalobca môže normálne pracovať ako každý iný občan Slovenskej republiky a dôvodnosť priznania invalidného dôchodku žalobcovi jednak nebolo zo jeho strany hodnoverne preukázané, ako ani neboli hodnoverne preukázané žiadne iné jeho zárobkové činnosti, nakoľko ich sám žalobca nebol ochotný predložiť do predmetného súdneho konania ako dôkaz, na ktorý neustále poukazuje. Spochybňujú aj oprávnenosť poberania invalidného dôchodku zo strany žalobcu (za predpokladu, že ho aj naozaj poberá), nakoľko na to nevidia žiaden zákonný a ani zdravotný dôvod. Žalobca do dnešného dňa hodnoverne nepreukázal žiadnym dôkazom, že by mal akékoľvek trvalé následky v súvislosti s predmetom súdneho sporu vo veci samej. Už v priebehu trvania súdneho konania všetky lekárske správy žalobcu nasvedčovali tomu, že sa veľmi dobre zdravotne zotavuje s poukazom na nepredvídateľné následku spôsobené fyziologickou anomáliou žalobcu a môže naďalej riadne fungovať v bežnom živote ako každý iný človek. Žalobca sa ani raz nemal snahu dohodnúť na mimosúdnom urovnaní predmetnej sporovej veci a to tak pred podaním žaloby vo veci samej zo strany žalobcu, ako ani v priebehu celého trvania predmetného sporového konania. S poukazom na právoplatné rozsudky súdu prvej inštancie ako aj odvolacieho súdu je hodnoverne preukázané, že žalovaní nenesú žiadnu zodpovednosť za vznik predmetného sporu umelo vyvolaného aktívnym konaním a zavinením žalobcu. Žalovaní preukázateľne zachránili život žalobcu, ktorý trpel nepredvídateľnou fyziologickou anomáliou.
Žalovaní poukazujú na uznesenie Krajského súdu v Bratislave s č.k. 14Co/215/2015-698 zo dňa 30.03.2021, ktorým bol jednak rozsudok Okresného súdu Bratislava III č.k. 44C/109/2011-542 zo dňa 24.11.2014 potvrdený; a jednak bol žalovaným v 1. rade a 2. rade priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Krajský súd v Bratislave ako odvolací a inštančne nadriadený všeobecný súd Slovenskej republiky odôvodnene a záväzne priznal žalovaným v 1. rade a v 2. rade náhradu trov konania v rozsahu 100 % a to bez akýchkoľvek nedôvodných prípadných právnych úvah o § 257 CSP v predmetnej sporovej veci. Taktiež poukazujú na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky so spisovou značkou č. 4Cdo/209/2022 zo dňa 26.06.2024, ktorým bolo jednak dovolanie žalobcu zamietnuté v celom rozsahu; a jednak bol žalovaným v 1. rade a v 2. rade priznaný nárok na náhradu trov dovolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu (v rozsahu 100 %). Najvyšší súd Slovenskej republiky ako inštančne najvyššie postavený všeobecný súd Slovenskej republiky odôvodnene a záväzne priznal žalovaným v 1. rade a v 2. rade náhradu trov konania v rozsahu 100 % a to bez akýchkoľvek nedôvodných prípadných právnych úvah o § 257 CSP v predmetnej sporovej veci. Žalovaní s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a s poukazom na právnu predvídateľnosť a istotu rozhodovania súdov všetkých inštancií v jednej rovnakej právnej veci, nevidia žiaden relevantný dôvod na uplatnenie ust. § 257 CSP v predmetnom súdnom konaní, pretože ani neexistujú žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa a došlo by takýmto nedôvodným rozhodnutím súdu prvej inštancie k poškodeniu finančných záujmov Slovenskej republiky. V neposlednom rade je nevyhnutné sa pozrieť na konanie žalobcu v celom predmetnom sporovom konaní, ktorému išlo len o bezdôvodné získanie značného neprimeraného finančného prospechu na úkor Slovenskej republiky, resp. jej daňových poplatníkov, pričom žalobca by rozhodne tiež trval na náhrade trov konania v prípade úspechu žalobcu v predmetnom súdnom konaní. Rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa ust. § 257 CSP sa nesmie javiť ako neprimeraná tvrdosť voči úspešným subjektom konania - žalovaným v 1. a 2. rade a nesmie odporovať dobrým mravom. Ustanovenie § 257 CSP nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadať kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania (por. uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 17.10.2011 spis. zn. č. 7Cdo/129/2011 rozhodnutie Ústavného súdu SR zo dňa 31.07.2008 sp. zn. č. IV. ÚS 147/08, uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 09.06.2010 sp. zn. č. 5Cdo/67/2010, uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.03.2010 sp. zn. č. 1MObdo/V/19/2008). Žalobca nebol a nie je v postavení, že by nemal finančné prostriedky na zaplatenie náhrady trov konania, pričom je veľmi pravdepodobné s poukazom na jeho profesionálnu minulosť, že bol poistený aj pre prípad predmetného súdneho konania v súvislosti s jeho osobným životným poistením. Ak by si aj sám žalobca osobne nenaštudoval, kto je povinný zaplatiť náhradu trov konania, bolo povinnosťou žalobcovho právneho zástupcu upozorniť žalobcu na všetky skutočnosti, ktoré súvisia s náhradou trov konania v prípade neúspechu žaloby. Neznalosť zákona navyše v Slovenskej republike neospravedlňuje nikoho a to ani žalobcu pred aplikáciou jeho práv a povinností. Ak by si bol žalobca vedomý a mal si byť vedomý, že jeho žaloba môže byť aj neúspešná, mal možnosť až do skončenia dokazovania konajúcim súdom prvej inštancie upraviť svoju žalobu vo veci samej a požiadať o aplikáciu ust. § 257 CSP a uviesť dôvody hodné osobitného zreteľa, čo však neurobil do dnešného dňa a nevyužil svoje procesné možnosti v zmysle ustanovení Civilného sporového poriadku. Dôvody hodné osobitného zreteľa nemá povinnosť konajúci súd skúmať v každom konaní ex offo. Žalobca nebol (úmyselne alebo neúmyselne) primerane aktívny pri uplatňovaní svojich procesných práv, ktoré mu poskytli ustanovenia Civilného sporového poriadku. Žalobca v priebehu trvania súdneho konania, resp. v súčasnosti (po 13 rokoch jeho trvania) ani nepreukázal hodnoverným spôsobom aké sú jeho majetkové pomery, aká je žalobcova životná úroveň, aké sociálne dávky žalobca poberá a aký má hnuteľný a nehnuteľný majetok. K otázke majetkových pomerov a aj k jeho poistným zmluvám sa žalobca nikdy nevyjadril a to ani keď vo svojom odvolaní proti uzneseniu súdu prvej inštancie č.k. 44C/109/2011-723, žiadal súdom aplikovať § 257 CSP. Žalovaní poukazujú na skutočnosť, že žalobca hodnoverným spôsobom nepreukázal, že by sa jeho životná situácia od podania žaloby vo veci samej zmenila k horšiemu.. Nutné je aj poukázať na tú skutočnosť, že to bol práve žalobca kto vykonštruoval a inicioval predmetné sporové konanie a vo výške nároku, ktorý nemá v histórii slovenskej justície ani oporu v zákone a ani v rozhodovacej praxi súdov. Žalovaní z vyššie uvedených skutočností a dôvodov uvádzajú, že aplikácia ustanovenia § 257 CSP v danom sporovom konaní nie je právne možná a to ani čiastočne; a bolo by priamo v rozpore s dobrými mravmi, v rozpore s finančnými záujmami Slovenskej republiky, v rozpore s právnym názorom inštančne vyššieho Krajského súdu v Bratislave a Najvyššieho súdu SR, v rozpore s náležitosťami pre uplatnenie ust. § 257 CSP (najmä absencia dôvodov hodných osobitného zreteľa v danej sporovej veci a výnimočnej okolnosti) a v neposlednom rade v rozpore s nárokom žalobcu, ktorý si tiež uplatňoval náhradu trov
konania v rozsahu 100 %. V prípade ak by konajúci súd prvej inštancie rozhodol v prospech ničím nepreukázaných tvrdení žalobcu, došlo by tým k porušeniu rovnosti procesných strán ako aj k porušenia práva na spravodlivý proces bezdôvodne v neprospech žalovaných v predmetnom súdnom konaní . Z vyššie uvedených dôvodov žalovaní navrhujú odvolaciemu súdu, aby uznesenie Mestského súdu Bratislava IV s č.k. B3-44C/109/2011-846 zo dňa 20.03.2025 v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil v celom rozsahu vo výroku ako vecne správne. Žalovaní si uplatňujú nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie ako aj náhradu trov konania pred odvolacím súdom vo výške 100 %. 14. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP). Vec prejednal bez nariadenia pojednávania, keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 CSP neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem). 15. Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku potvrdil, pretože ho považoval za vecne správne, a keďže sa v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého uznesenia ako správnymi, uznesenie odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje (§ 387 ods. 1, ods. 2 CSP). Odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvej inštancie za správne, v celom rozsahu sa stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého uznesenia, ktoré viedli súd prvej inštancie k týmto záverom, tieto si osvojuje v celom rozsahu a v podrobnostiach na ne odkazuje. 16. V súvislosti s podaným opravným prostriedkom žalobcu odvolací súd zdôrazňuje, že rozsah prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním. Podľa § 379 a § 380 CSP je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak kvalitatívnu ako i kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom má byť napadnuté rozhodnutie odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané. Na základe uvedeného odvolací súd preskúmaval rozhodnutie súdu prvej inštancie len v rozsahu dôvodov uvedených v podanom odvolaní. 17. Podľa čl. 2 ods. 1 CSP, ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. 18. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 19. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. 20. V danej veci súd prvej inštancie rozsudkom č.k. 44C/09/2011-549 zo dňa 24.11.2014 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal proti žalovaným v 1. a 2. rade zaplatenia sumy 43.478,80 eur titulom jednorazového odškodnenia bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, sumy 87.955,08 eur titulom náhrady nákladov spojených s liečením, sumy 143.991,83 eur titulom náhrady straty na zárobku za obdobie od septembra 2008 do júla 2011 vrátane, sumy 3.380.932,14 eur titulom nemajetkovej ujmy, resp. v prípade jednorazového odškodnenia celkovej sumy 5.202.832,09 eur. Rozhodnutie o trovách konania si vymienil po právoplatnosti veci samej. 21. Žalobca svoj nárok odôvodňoval okrem iného aj tým, že vzhľadom na jeho nízky vek (. ako aj vzhľadom na jeho spoločenské a pracovné úspechy, je nepochybné, že kvalita jeho života sa drastickým spôsobom znížila. Žalobca bol od 31. augusta 2009 rozhodnutím Sociálnej poisťovne zo 14. októbra 2009 v dôsledku poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o viac ako 70 % v porovnaní so zdravou fyzickou osobou uznaný za invalidného. Bol mu vydaný preukaz fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím. Z uvedených dôvodov si uplatňoval svoje nároky jednak titulom ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka (ďalej OZ) v rámci ochrany osobnosti v spojení s náhradou škody v zmysle v ustanovení § 415 a § 420 OZ, pričom tieto svoje nároky si uplatnil od žalovaných ako solidárnych škodcov s poukazom na ustanovenie § 438 ods. 1 OZ. Mal za to, že žalovaný v 1. rade zodpovedá za škodu na zdraví žalobcu podľa § 420a OZ a žalovaný v 2. rade podľa § 420,v spojení s § 415 OZ. 22. V posudzovanej veci je nesporné, že žaloba žalobcu bola právoplatne zamietnutá, a že žalovaní mali v konaní plný úspech a na účinné bránenie svojich práv vynaložili trovy na právne zastúpenie.
23. Keďže v danej veci odvolací súd (v konaní sp. zn. 14Co/215/2015), ako aj dovolací súd (v konaní sp. zn. 4Cdo/209/2022) už právoplatne rozhodli o trovách odvolacieho a dovolacieho konania tak, že nárok na ich náhradu (v týchto konaniach úspešným) žalovaným priznali v plnom rozsahu (pričom tieto rozhodnutia nadobudli právoplatnosť), rozhodovanie o trovách konania sa preto v ďalšom týkalo už len nároku na náhradu trov prvoinštančného konania. 24. Je nepochybné, že obsahom práva na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR je i právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. na rozhodnutie o náhrade trov konania v súlade so zákonom. Žiaden právny predpis nevylučuje právo úspešnej strany sporu na náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia, ktoré jej v konaní vznikli. Je však potrebné zdôrazniť, že k zásahu do práv úspešnej strany sporu dochádza v takomto prípade iba vtedy, ak podmienky na iné rozhodnutie o trovách konania nie sú splnené. Použitie zákonného ustanovenia § 257 CSP musí zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu, musí mať výnimočný charakter a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti zákona a k dosiahnutiu spravodlivosti pre strany sporu. Ide o výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok a zo zásady zodpovednosti za zavinenie. Jeho aplikácia prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa opodstatňujúce nepriznanie náhrady trov konania celkom alebo sčasti. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci (charakter konkrétneho konania alebo konkrétnej procesnej situácie), ako aj v okolnostiach týkajúcich sa strany. 25. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď predtým ako pristúpil ku skúmaniu kritérií na prípadný postup podľa § 257 CSP, najskôr vyhodnotil otázku procesného úspechu žalovaných podľa § 255 ods. 1 CSP (por. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS/255/2020, zo dňa 27.8.2020, cit.: „Pred tým, než všeobecný súd dospeje k záveru o potrebe aplikácie ustanovenia § 257 CSP, je potrebné ustáliť otázku procesného úspechu sporových strán, keďže účelom tohto ustanovenia je odstránenie neprimeranej tvrdosti voči strane sporu, ktorá nemala v konaní úspech v záujme dosiahnutia spravodlivosti“). Súd prvej inštancie teda správne najskôr ustálil, že žalovaní boli v konaní procesne úspešnou stranou, a preto im patrí nárok na náhradu trov prvoinštančného konania podľa § 255 ods. 1 CSP. 26. Následne súd prvej inštancie zisťoval podmienky pre možnú aplikáciu ust. § 257 CSP, ku ktorej dal stranám možnosť sa aj vyjadriť. Aj podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS/387/2019-60, zo dňa 2.4.2020, cit.: „Súd v prípade použitia ustanovenia § 257 je povinný „vytvoriť procesný priestor“ umožňujúci stranám sporu vyjadriť svoje stanovisko k prípadnému použitiu tohto ustanovenia [pozri k tomu rozsudok ESĽP Čepek proti Českej republike (sťažnosť č. 9815/10), ako aj nálezy Ústavného súdu ČR sp. zn. PL. ÚS 46/13 a sp. zn. I. ÚS 1593/15]. Strana má teda právo byť explicitne vyzvaná, aby včas k prípadnej aplikácii § 257 vyjadrila svoje stanovisko.“ V tomto smere teda súd prvej inštancie neporušil procesné práva žiadnej zo sporových strán. 27. Následne pristúpil súd prvej inštancie ku skúmaniu kritérií na uplatnenie ustanovenia § 257 CSP. 28. Žalobca ako dôvod hodný osobitného zreteľa uviedol vznik nezvratného a trvalého poškodenia jeho zdravia a zníženie kvality jeho života v dôsledku podstúpenia zdravotníckeho zákroku v súvislosti s činnosťou žalovaných, ako aj dopad vzniknutej situácie na jeho zárobkovú činnosť. 29. V konaní bolo jednoznačne preukázané, že pri poskytnutí zdravotnej starostlivosti žalobcovi žalovaní postupovali lege artis, pričom v dôsledku skrytej anomálie anatómie tela žalobcu (ktorú nebolo možné odhaliť bežnými predoperačnými vyšetreniami, a kedy vzhľadom na doterajšie vyšetrenia, diagnostiku ochorenia a zdravotný stav žalobcu, nebola indikácia na ďalšie špeciálne predoperačné vyšetrenia), vznikla nepredvídateľná a neodvrátiteľná operačná komplikácia, ktorá vyústila do poškodenia zdravia žalobcu (pričom žalovaní počas operácie i po nej spravili všetko preto, aby jej následky a rozsah minimalizovali). Súd prvej inštancie správne uviedol, že nakoľko v danej veci nebolo v konaní preukázané, že by sa žalovaní pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti žalobcovi dopustili protiprávneho konania (postupu non lege artis) a keďže predpokladom vzniku občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do osobnostných práv fyzickej osoby je neoprávnenosť (protiprávnosť) tohto zásahu, nebol u žalobcu dôvodný ani nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
30. Vzhľadom na uvedené, súd prvej inštancie nepovažoval okolnosti prejednávanej veci za dôvod hodný osobitného zreteľa v zmysle uplatnenia ust. § 257 CSP a to z dôvodu, že vzniknutá situácia nebola zavinená konaním žalovaných, keď v súdnom konaní nebolo preukázané, že by došlo k zlyhaniu žalovaných pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti žalobcovi. 31. S týmto záverom súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje. Platí totiž, že nie každú okolnosť, ktorá bola príčinou vzniku sporu, možno považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý by inak úspešnému účastníkovi konania súd náhradu trov konania nepriznal (por. 4MCdo/2/2008). 32. Aj podľa záverov vyjadrených v náleze Ústavného súdu SR zo dňa 10.09.2009, sp. zn. II. ÚS 122/09, je potrebné pri rozhodovaní o tom, či sú splnené podmienky na výnimočné nepriznanie (úplné či čiastočné) náhrady trov konania úspešnej procesnej strane, aby skutkové okolnosti, v ktorých sa vidí naplnenie dôvodu hodného osobitného zreteľa na nepriznanie náhrady trov konania, boli preukázané, a to zo všetkých aspektov, ktoré sú podľa ustálenej praxe všeobecných súdov relevantné. V opačnom prípade môže dôjsť pri rozhodovaní o náhrade trov konania k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (publikované v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 63/2009). 33. Následne, po tom čo mal súd prvej inštancie za to, že okolnosti prejednávanej veci nepreukazovali (nezavdávali) žiadny dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý by trovy konania, ktoré žalovaným vznikli v súvislosti s obranou proti žalovanému nároku mali znášať žalovaní (z dôvodu aplikácie § 257 CSP), správne pristúpil k posudzovaniu ďalších kritérií pre postup podľa § 257 CSP. Týmto kritériom potom mala byť sociálna situácia žalobcu, ktorá mu nemala umožňovať (bez dopadov na jeho životnú situáciu) tieto trovy žalovaným uhradiť. 34. Súd prvej inštancie sa pri svojom rozhodovaní pritom správne zameral na skúmanie všetkých relevantných okolností pre uplatnenie ustanovenia § 257 CSP, spočívajúcich osobných, majetkových a iných pomeroch žalobcu. V tomto smere mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca bol rozhodnutím Sociálnej poisťovne uznaný za invalidného s poklesom schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o viac ako 70%. V tomto smere súd prvej inštancie postupoval správne, keď pokles zárobkovej schopnosti žalobcu považoval za skutočnosť, ktorá sama osebe nemôže vyvolať aplikáciu ust. § 257 CSP bez preukázania ďalších nepriaznivých okolností v pomeroch žalobcu. 35. Správne uviedol súd prvej inštancie, že žalobca v priebehu trvania súdneho konania nepreukázal žiadnym hodnoverným spôsobom, aké sú jeho osobné, sociálne, majetkové a iné pomery, aká je jeho životná úroveň, aké sociálne dávky poberá, aké poistné plnenia mu boli vyplatené, nepreukázal aký má hnuteľný a nehnuteľný majetok, a to napriek tomu, že je v konaní právne zastúpený. Aj sám odvolací súd pritom už v uznesení č.k. 14Co/83/2024-818 zo dňa 27.08.2024 podrobne uviedol kritériá posudzovania možnosti aplikácie ust. § 257 CSP; napriek tomu žalobca svoje osobné a majetkové pomery nepreukázal. V priebehu konania predložil len rozhodnutie Sociálnej poisťovne o priznaní invalidity; žiaden ďalší dôkaz preukazujúci jeho pomery však v konaní nepredložil. Za tejto situácie potom súd prvej inštancie správne uzavrel, že žalobca nepreukázal, že z jeho strany ide o výnimočný prípad pokiaľ ide o jeho osobné, majetkové a životné pomery, a nevzhliadol preto dôvod pre aplikáciu ust. § 257 CSP z tohto dôvodu. 36. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že rozhodovacia prax je už dlhodobo ustálená v názore, že pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa súd prihliada na majetkové, sociálne, osobné, zárobkové a iné pomery všetkých strán sporu (teda nielen tej strany, ktorú by podľa všeobecných ustanovení zaťažovala povinnosť nahradiť trovy konania, ale aj tej strany, ktorej majetková sféra by bola výnimočným nepriznaním náhrady trov dotknutá). V neposlednom rade je potrebné všímať si aj okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu nároku na súde a ich postoj v konaní (por. R 24/1964). 37. Odvolací súd, rovnako ako súd prvej inštancie, dospel k záveru, že hoci žalobca tvrdil sociálny aspekt veci s poukazom na priznanú invaliditu, ničím svoje tvrdenia nepreukázal. Jeho argumentácia o nepriaznivej sociálnej a finančnej situácii nebola podložená žiadnym dôkazom, a preto zostala len v rovine jeho tvrdení. M. súd považuje tiež za potrebné uviesť, že skutočnosť, že žalobca je invalidný dôchodca, nemôže byť sama osebe dôvodom hodným osobitného zreteľa, a zároveň dôvodom na
nepriznanie náhrady trov konania úspešnej sporovej strane. Na druhej strane to, že sa žalovaní v konaní aktívne bránili, nemôže byť pri rozhodovaní o náhrade trov konania pripočítané v ich neprospech. Podstatné v tomto prípade bolo, že žalovaní nezadali príčinu na podanie žaloby. 38. Záverom odvolací súd opätovne dáva do pozornosti, že v sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu vo veci (§ 255 CSP) a zásadou zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Len výnimočne nemusí súd úspešnému účastníkovi priznať náhradu trov konania (§ 257 CSP). Každé rozhodnutie súdu, ktorým sporovej strane neprizná náhradu trov konania, musí byť zo svojej podstaty výnimočným rozhodnutím, prijatým na základe riadneho zváženia všetkých relevantných okolností konkrétneho prípadu a na základe prísne reštriktívneho výkladu § 257 CSP a v ňom obsiahnutej formulácie „dôvody hodné osobitného zreteľa“. Ide o odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Súd podľa neho nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu nahradiť trovy konania úspešnej strane, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane. Dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti zákon neuvádza ani exemplifikatívne a výklad týchto podmienok ponecháva na súdnej praxi. To však neznamená, že tým vytvára priestor na celkom voľnú úvahu súdu. 39. Aj v zmysle dnes už ustálenej judikatúry (pozri napr. uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2MCdo/17/2009, sp. zn. 5Cdo/67/2010, či sp. zn. 3MCdo/46/2012) ustanovenie § 257 CSP nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie § 257 CSP preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. 40. Vyššie uvedené závery platia aj vo vzťahu k rozhodnutiu súdu prvej inštancie o trovách štátu, kedy bolo úlohou súdu posúdiť, či na strane žalobcu boli splnené podmienky pre oslobodenie od súdnych poplatkov; t.j. skúmanie osobných a majetkových pomerov žalobcu za účelom zistenia, či tieto odôvodňujú alebo neodôvodňujú priznanie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov a to aj po rozhodnutí vo veci samej. Aj v tomto prípade súd prvej inštancie postupoval správne, keď skúmaním osobných, sociálnych, majetkových a iných pomerov žalobcu, vzhľadom k tomu, že tento ich riadne nedeklaroval, dospel k záveru, že na strane žalobcu v čase rozhodovania súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov štátu, nebola preukázaná existencia takých okolností, ktoré by odôvodňovali oslobodenie žalobcu od súdnych poplatkov. Ako už bolo uvedené vyššie samotná skutočnosť, že žalobca bol rozhodnutím Sociálnej poisťovne uznaný za invalidného s poklesom schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o viac ako 70%, bez uvedenia a preukázania iných skutočností, nemôže byť dôvodom ani na oslobodenie strany od súdnych poplatkov; keďže aj v tomto prípade sú rozhodujúce celkové pomery posudzovaného. Keďže žalobca nedeklaroval svoje pomery, ktoré by odôvodňovali oslobodenie od súdnych poplatkov v čase rozhodovania súdu o trovách štátu, súd prvej inštancie štátu postupoval správne, keď priznal štátu proti žalobcovi nárok na ich náhradu. 41. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil (§ 387 ods. 1 a 2 CSP). 42. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 CSP a žalovaným, ktorí boli v odvolacom konaní úspešní, priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). 43. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov
3 : 0.
Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP). (1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).