Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 16CoCsp/18/2024 1317218469 23. 05. 2025 Mgr. Daniela Drnáková ECLI:SK:KSBA:2025:1317218469.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Daniely Drnákovej a sudcov JUDr. Romana Majerského a JUDr. Ivany Štiftovej, v spore žalobcu: Intrum Slovakia s.r.o., Mýtna 48, Bratislava, IČO: 35 831 154, zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Šoltésom, Mýtna 48, Bratislava, proti žalovanému: P.. M. T., H.. XX.XX.XXXX, S. XXXX/X, K., o zaplatenie 16.641,90 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV č. k. B3-60Csp/45/2017- 247, zo dňa 23.1.2024, v spojení s opravným uznesením č. k. B3-60Csp/45/2017-266, zo dňa 22.3.2024, takto rozhodol: I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje. II. Žalovanému priznáva proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom v spojení s opravným uznesením súd prvej inštancie žalobu zamietol, žalovanému voči žalobcovi náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení uviedol, že spoločnosť Consumer Finance Holding a.s., Hlavné námestie 12, Kežmarok, IČO: 35 923 130, sa žalobou zo dňa 27.11.2017, voči žalovanému označenému pôvodne ako žalovaný 1/ a E. E., H.. X.XX.XXXX, O.. K. XX, Č. X. Z., T., ako pôvodne žalovanej 2/, domáhala zaplatenia sumy 16.641,90 eura s príslušenstvom titulom nesplatenej pôžičky. 2. Žalobu žalobca skutkovo odôvodňoval tým, že Consumer Finance Holding, a.s. a žalovaní uzatvorili dňa 6.2.2014 (správne má byť dňa 31.1.2014 - pozn. súdu prvej inštancie) zmluvu o pôžičke č. 8012752, na základe ktorej poskytol žalovaným pôžičku na bývanie vo výške 20.000 eur, ktorú mali splácať v pravidelných 120 mesačných splátkach v sume 322,27 eura a to až do celkovej sumy pôžičky vo výške 37.220,40 eura, pričom z uvedenej sumy ku dňu podania žaloby uhradili 6.618,16 eura. Vzhľadom na to, že žalovaní porušili svoju povinnosť splácať poskytnutú pôžičku, resp. jednotlivé mesačné splátky riadne a včas, s poukazom na § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka listom zo dňa 26.11.2014 vyzval žalovaného 1/ k úhrade splátky splatnej za 09/2014, a to do 5.1.2018 (do 5.1.2015 - pozn. odvolacieho súdu). Súčasne žalovaného 1/ upozornil, že ak nedôjde aspoň k úhrade omeškanej splátky, bude oprávnený úver zosplatniť, avšak žalovaní ani v dodatočne poskytnutej lehote dlžnú splátku neuhradili. Spoločnosť Consumer Finance Holding, a.s. preto využila oprávnenie v zmysle uvedeného zákonného ustanovenia a listom zo dňa 25.1.2018 (zo dňa 25.1.2015 - pozn. odvolacieho súdu) úver zosplatnila, o čom bol žalovaný 1/ informovaný. Žalobca doplnil, že celkový dlh (istina) ku dňu podania žaloby predstavoval sumu 22.712,26 eura a súčasne si voči žalovaným uplatnil aj pohľadávku za náklady, ktoré mu vznikli v súvislosti s vymáhaním pohľadávky vo výške 547,80 eura a po odpočítaní úhrad a zmluvnej pokuty vo výške 2.542,96 eura si uplatnil aj zákonné úroky z omeškania, a to od šiesteho dňa nasledujúceho po oznámení o vyhlásení okamžitej splatnosti, nakoľko oznámenie bolo zaslané obyčajnou listovou zásielkou, kde bežná doba doručenia je päť dní.
3. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C. s. p.), súd prvej inštancie konštatoval, že podaním doručeným súdu dňa 6.3.2018 Všeobecná úverová banka, a.s., (VÚB, a.s.), IČO: 31 320 155 oznámila, že je právnym nástupcom Consumer Finance Holding a.s. z titulu zlúčenia a v zmysle Projektu rozdelenia zlúčením ako právny nástupca pokračuje v prevádzkovaní tzv. ostatného podnikania zanikajúcej spoločnosti Consumer Finance Holding a.s., ktorým sa rozumejú všetky ostatné zložky podnikania zanikajúcej spoločnosti okrem TRIANGEL - splátkového predaja a leasingu QCar. Táto skutočnosť bola preukázaná predložením notárskej zápisnice č. N3283/2017, NZ 54215/2017, NCRIs 55029/2017 zo dňa 11.12.2017, o spísaní právneho úkonu - projektu rozdelenia zlúčením, čím bolo preukázané, že spoločnosť Consumer Finance Holding a.s. sa rozdelila a zlúčila so spoločnosťami VÚB a.s. a VÚB Leasing a.s., pričom divízie TRIANGEL a Qcar Leasing áut prešli na právneho nástupcu VUB Leasing a všetky ostatné zložky podnikania, t. j. divízia Quatro a Slovenská požičovňa prešli na právneho nástupcu Všeobecná úverová banka a.s. V zmysle uvedeného sa teda právnym nástupcom Consumer Finance Holding a.s. v prejednávanej veci stala Všeobecná úverová banka, a.s.. 4. Následne podaním doručeným súdu dňa 3.4.2018 oznámila spoločnosť Intrum Slovakia s.r.o., IČO: 35 831 154, že na základe Rámcovej zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 30.11.2017 a v zmysle jej prílohy č. 3 uzatvorenej medzi Consumer Finance Holding a.s. a VÚB, a.s., ako postupcami a žalobcom ako postupníkom došlo k odplatnému postúpeniu pohľadávok, pričom v prílohe k zmluve o postúpení pohľadávky bola špecifikovaná pohľadávka voči žalovanému 1/. Na základe uvedeného súd prvej inštancie uznesením č. k. 60Csp/45/2017-53, zo dňa 20.4.2018, v spojení s opravným uznesením č. k. 60Csp/45/2017-60, zo dňa 27.12.2018, v zmysle § 80 C. s. p. pripustil, aby na miesto žalobcu vstúpila do konania spoločnosť Intrum Slovakia, s.r.o.. Ďalej uviedol, že žalobca podaním doručeným súdu dňa 16.12.2020 vzal žalobu voči žalovanej 2/ späť v celom rozsahu, nakoľko nie je pasívne vecne legitimovaná, pretože uviedla, že zmluvu o pôžičke s právnym predchodcom žalobcu nikdy neuzatvorila, nepodpísala a v tom čase bola iba spoluvlastníčkou nehnuteľnosti so žalovaným 1/. 5. Súd prvej inštancie rozhodol vo veci rozsudkom č. k. 60Csp/45/2017-168, zo dňa 2.7.2021 tak, že voči žalovanej 2/ konanie zastavil (výrok I.), žalovanému 1/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 13.381,84 eura s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne od 20.1.2015 do zaplatenia (výrok II.), žalovanej 2/ priznal voči žalobcovi plný nárok na náhradu trov konania (výrok III.) a žalobcovi priznal voči žalovanému 1/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 33,80 % (výrok IV.). V odôvodnení uviedol, že dospel k záveru, že zmluva o pôžičke je zmluvou spotrebiteľskou, pri uzatváraní ktorej právny predchodca žalobcu postupoval v súlade s § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z., keď s odbornou starostlivosťou posúdil schopnosť žalovaného 1/ ako spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom vzal do úvahy najmä dobu, na ktorú poskytol spotrebiteľský úver, výšku úveru, príjem spotrebiteľa ako aj účel úveru, čo žalobca preukázal doložením výpisu z účtu žalovaného a potvrdením o podaní daňového priznania k dani z príjmov fyzickej osoby (žalovaného 1/) za rok 2013 o výške daňovej povinnosti. Ako nedôvodnú vyhodnotil námietku premlčania vznesenú žalovaným 1/, nakoľko k uplatneniu práva žalobcu podľa § 565 Občianskeho zákonníka v predmetnej veci mohlo dôjsť len pre nezaplatenie splátky splatnej v mesiaci september 2014. Od splatnosti tejto splátky uplynuli do zosplatnenia tri mesiace omeškania žalovaného 1/ a zároveň uplynulo15 dní od doručenia výzvy pred zosplatnením podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, pričom právo na zaplatenie dlhu z úveru si žalobca uplatnil žalobou doručenou súdu dňa 27.11.2017, teda pred uplynutím trojročnej premlčacej lehoty, v dôsledku čoho dospel k záveru, že nárok žalobcu nie je premlčaný. Zmluvu o pôžičke ako spotrebiteľskú zmluvu pre absenciu uvedenia údaju o konečnej splatnosti úveru v zmysle § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy (ďalej len ,,Zákon o spotrebiteľských úveroch“), potom vyhodnotil v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) Zákona o spotrebiteľských úveroch ako bezúročnú a bezpoplatkovú. 6. Proti výrokom II. a IV. rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný 1/ a žiadal napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť v celom rozsahu predovšetkým z dôvodu porušenia jeho procesných práv, keď na pojednávanie nebol riadne prevolaný a súd prvej inštancie konal a rozhodol v jeho neprítomnosti. Napadnutý rozsudok považoval za nepreskúmateľný, zotrval na vznesenej námietke premlčania, nedostatku pasívnej legitimácie, sporoval dátum uzavretia zmluvy o pôžičke uvedený v žalobe a tvrdil, že spotrebiteľská zmluva obsahuje neprijateľné podmienky. Rozsudok v časti výrokov I. a III. nebol odvolaním napadnutý a v tejto časti nadobudol právoplatnosť dňa 28.9.2021 (dňa 23.9.2021 - pozn. odvolacieho súdu). Na základe odvolania žalovaného Krajský súd v Bratislave uznesením
č. k. 16CoCsp/7/2023-212, zo dňa 28.7.2023, rozsudok súdu prvej inštancie zrušil v napadnutej časti (výroky II. a IV.) a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V odôvodnení odvolací súd konštatoval porušenie procesných práv žalovaného, ktorý nebol na pojednávanie pred súdom prvej inštancie riadne predvolaný z adresy známej prvoinštančnému súdu, čím bola zmarená možnosť jeho aktívnej účasti na konaní. V ďalšom vytkol súdu prvej inštancie, že nerozhodol o celom žalobnom návrhu, teda v časti presahujúcej priznanú sumu. Súdu prvej inštancie uložil doručiť žalovanému doplnené podania žalobcu, vec opätovne prejednať, doplniť dokazovanie a ustáliť skutkový stav, pričom pri posúdení premlčania dal do pozornosti právne závery obsiahnuté v uznesení Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.11.2022, sp. zn. 7Cdo/268/2020, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 3/2023. 7. Súd prvej inštancie uviedol, že po vrátení veci, viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, konal už iba so žalovaným 1/ ako s jediným žalovaným, nakoľko voči žalovanej 2/ odvolanie podané nebolo a konanie bolo voči nej právoplatne skončené dňa 23.9.2021. Žalovanému doručil doplnenie žaloby aj s prílohami na č. l. 137 až 149 spisu, doručenej súdu dňa 16.12.2020. V súvislosti so skutkovým stavom zistil, že právny predchodca žalobcu, spoločnosť Consumer Finance Holding a.s. (ktorá zanikla zlúčením a jej práva a povinnosti prevzal podľa notárskej zápisnice č. N 3283/2017, NZ 54215/2017, NCRls 55029/2017 žalobca) a žalovaný uzatvorili spolu dňa 31.1.2014 zmluvu o pôžičke na bývanie č. 8012752, na základe ktorej poskytol právny predchodca žalobcu žalovanému pôžičku vo výške 20.000 eur, ktorú mal žalovaný splácať v pravidelných 120 mesačných splátkach splatných ku 20. dňu v mesiaci v sume 322,27 eura a to až do celkovej sumy pôžičky vo výške 37.220,40 eura, s fixnou ročnou úrokovou sadzbou 14,90 %, RPMN vo výške 14,90 %, priemernou hodnotou RPMN 13,88 % a s termínom konečnej splatnosti úveru 1/2024. Ku dňu podania žaloby uhradil žalovaný z vyššie uvedenej zmluvy sumu 6.618,16 eura. 8. V zmysle článku XIII, bodu 12 bod 12.4 Zmluvy o pôžičke na bývanie zo dňa 31.1.2014 mal právny predchodca žalobcu právo na vyhlásenie okamžitej splatnosti pôžičky v prípade, ak je klient v omeškaní so zaplatením jednej splátky po dobu dlhšiu ako 3 mesiace a spoločnosť upozornila na neplnenie toho práva klienta 15 dní vopred. Vzhľadom na to, že žalovaný porušil svoju povinnosť splácať poskytnutú pôžičku, resp. jednotlivé povinné splátky riadne a včas, t. j. k 20. dňu v mesiaci v súlade so bodom 6 bod 6.1 a 6.2 Zmluvy o pôžičke na bývanie a s podmienkami k zmluve, právny predchodca žalobcu v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia listom zo dňa 26.11.2014 označeným ako „Predžalobná upomienka“ vyzval žalovaného k úhrade dlžných splátok vo výške 1.006,77 eura, teda aj splátky za mesiac august 2014 (september 2014 - pozn. odvolacieho súdu), splatnej ku 20. dňu v mesiaci, teda k 20.9.2014 a tieto žiadal uhradiť najneskôr ku dňu 5.1.2015. V tomto oznámení mal súd prvej inštancie za preukázané, že právny predchodca žalobcu uviedol nesprávne dátum uzatvorenia pôžičky, avšak číslo pôžičky bolo uvedené správne a výška nesplatených splátok vyplynula ako správna, čo vyplynulo z priloženého Prehľadu splátok (č. l. 18 spisu). Súčasne právny predchodca žalobcu žalovaného upozornil, že ak nedôjde aspoň k úhrade najstaršej omeškanej splátky, bude oprávnený úver zosplatniť, toto oznámenie však podľa pripojenej doručenky (č. l. 16 spisu) prevzala dňa 3.12.2014 manželka žalovaného, čo bolo v rozpore s čl. XIII bod 12, bod 15.2 zmluvných podmienok. Nakoľko žalovaný ani v dodatočne poskytnutej lehote dlžné splátky neuhradil, žalobca v zmysle vyššie uvedeného (čl. XIII, bod 12, bod 12.4) úver zosplatnil, o čom bol žalovaný informovaný listom zo dňa 25.1.2015 označeným ako „Oznámenie o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru“. K zosplatneniu samotnému došlo až po márnom uplynutí dostatočne dlhej dodatočnej lehoty na plnenie, a to vo vzťahu ku splátke splatnej (september 2014) bezprostredne pred zosplatnením. Dôkaz o doručení tohto vyhlásenia však právny predchodca žalobcu súdu prvej inštancie nepredložil. 9. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že splátka uvedená v Predžalobnej upomienke zo dňa 26.11.2014 je len najstaršou omeškanou splátkou (za september 2014, uhradenou len vo výške 22,27 eura) splatnou k 20. dňu v mesiaci, teda k 20.9.2014, ktorá však určuje začiatok plynutia premlčacej lehoty. Neuhradením splátky uvedenej v Predžalobnej upomienke sa žalovaný dostal do omeškania viac než 3 mesiace (september, október a november 2014), a teda súčasne žalobcovi vzniklo v zmysle § 53 ods.9 Občianskeho zákonníka oprávnenie vyhlásiť dlh za splatný v celom rozsahu naraz. Keďže ku zosplatneniu dlhu nedochádza automaticky priamo zo zákona, v zmysle zákonnej úpravy musel žalobca počkať na vznik potrebnej dĺžky omeškania dlžníka, pričom dosiaľ žalovaný dlžné splátky neuhradil. Dodal, že právo žalobcu na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti upravuje čl. 12.4 čl. XIII, bod 12, bod 12.4 zmluvných podmienok.
10. Z Oznámenia o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru zo dňa 25.1.2015, bez preukázania jeho doručenia žalovanému, mal súd prvej inštancie preukázané tvrdenie žalobcu, že spoločnosť právneho predchodcu žalobcu z dôvodu nezaplatenia dlžných splátok pôžičky v stanovenej lehote žalovaného vyzvala na zaplatenie celého dlhu naraz vo výške 20.552,17 eura, avšak bez uvedenia lehoty na zaplatenie. Celkový dlh žalovaného ku dňu podania návrhu bez zmluvnej pokuty, po započítaní čiastočného plnenia predstavoval sumu uplatnenú v žalobe. Žalobca si uplatnil aj zákonné úroky z omeškania, a to od šiesteho dňa nasledujúceho po Oznámení o vyhlásení okamžitej splatnosti, nakoľko oznámenie bolo zaslané obyčajnou listovou zásielkou, kde je obvyklá doba na doručenie najviac päť dní. Ku dňu podania žaloby žalovaný uhradil sumu 6.618,16 eura, ktorá bola riadnymi splátkami poskytnutého finančného plnenia. Uvedená suma bola v Prehľade splátok a úhrad evidovaná v stĺpci „Úhrada“. Súčasťou pohľadávky žalobcu boli aj náklady, ktoré mu vznikli v súvislosti s vymáhaním pohľadávky, ktoré si uplatnil vo výške 547,80 eura. Na základe vyššie uvedeného, celkovú výšku dlžnej sumy žalovaného ku dňu podania návrhu tvorili: istina + náklady na vymáhanie - prijaté úhrady = žalovaná suma 22.712,26 eura + 547,80 eura - 6.618,16 eura = 16.641,90 eura. Zmluvnú pokutu vo výške 2.542,96 eur si žalobca v prejednávanej veci neuplatnil. Súd prvej inštancie konštatoval, že okolnosti uzavretia zmluvy, porušenie splácania pôžičky zo strany žalovaného, ako aj jeho ostatné námietky vznesené počas konania neboli medzi stranami sporné, ako vyplynulo na pojednávaní dňa 23.1.2024 z vyjadrenia zástupcu žalovaného, žalovaný však zotrval na vznesenej námietke premlčania žalobcom uplatneného nároku. 11. Ozrejmil, že ustanovením § 185 C. s. p. bol zavedený princíp formálnej pravdy, ktorou sa rozumie to, že súd pri rozhodovaní vychádza výlučne z dôkazov, ktoré mu navrhli strany sporu. Proces dokazovania je teda v novej právnej úprave vybudovaný výlučne na princípe prejednacom, princípe kontradiktórnosti konania, ako aj koncentračnej zásade. Súd má obmedzenú dôkaznú iniciatívu a táto sa v novej právnej úprave presúva na procesné strany. Na základe uvedeného hodnotenie dôkazov zo strany súdu má oporu vo vykonanom dokazovaní a musí byť v súlade so zásadami formálnej logiky. Súd pri posudzovaní skutkových tvrdení strán postupuje v súlade s ustanoveniami o prostriedkoch procesnej obrany a útoku s poukazom na § 181 ods. 4 C. s. p. a v tejto súvislosti dôsledne uplatňuje princíp zodpovednosti strany sporu za vlastnú procesnú aktivitu alebo pasivitu a za riadne plnenie si svojich povinností v súvislosti s vedením súdneho konania, ako je zrejmé z § 150 ods. 1 C. s. p. podľa ktorého platí, že strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu a rovnako s poukazom na § 151 a § 153 C. s. p.. V kontradiktórnom procese majú byť nositeľmi procesnej aktivity sporové strany. 12. Dodal, že vychádzajúc z Občianskeho zákonníka, spotrebiteľská zmluva nie je osobitným zmluvným typom. Môže ňou byť ktorýkoľvek zmluvný typ upravený Obchodným zákonníkom, Občianskym zákonníkom, iným právnym predpisom alebo aj zákonom neupravená, tzn. nepomenovaná zmluva, ak sú splnené požiadavky kladené na subjekty zmluvy, tzn. ak stranami zmluvy sú dodávateľ a spotrebiteľ. Spotrebiteľskou zmluvou je teda vždy založený právny vzťah, ktorého účastníkom je spotrebiteľ. Medzi stranami nebolo sporným a súd prvej inštancie v konaní nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by vážnejšie spochybňovali, že zmluva o úvere uzavretá spoločnosťou Consumer Finance Holding a.s. a žalovaným dňa 31.1.2014 má charakter spotrebiteľskej zmluvy, a že žalovaný má v právnom vzťahu založenom touto zmluvou postavenie spotrebiteľa. Poukázal pritom na samotný obsah písomnej zmluvy, ktorá úver označuje ako „zmluva o poskytnutí pôžičky na bývanie“, náklady na úver ako „celkové náklady spotrebiteľa“ a pod., ako aj na právnu argumentáciu oboch sporových strán opierajúcu sa o normy spotrebiteľského práva. Spoločnosť Consumer Finance Holding a.s. pri uzaváraní zmluvy konala v rámci svojej podnikateľskej činnosti tak, ako vyplývala z obchodného registra a zároveň doplnil, že v danom prípade ide o zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na ktorú sa vzťahuje zákon č.129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. 13. Pri posudzovaní dôvodnosti žaloby ako aj v zmysle zrušujúceho uznesenia súdu druhej inštancie, ktorým bol viazaný, sa súd prvej inštancie najskôr zaoberal žalovaným vznesenou námietkou premlčania a dospel k záveru, že táto bola vznesená dôvodne. Uviedol, že premlčacou dobou sa rozumie doba, v ktorej musí byť právo vykonané, inak môžu nastať účinky premlčania stanovené v § 100 Občianskeho zákonníka. Podľa § 100 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka súd na premlčanie prihliadne len na námietku dlžníka. Významom inštitútu premlčania nie je automatické oslobodenie dlžníka od plnenia záväzku. Základným cieľom navrhovanej právnej úpravy je vytvorenie priestoru na to, aby dlhy
plynúce zo spotrebiteľských zmlúv boli vymáhané len v rozumnom a primeranom čase a dlžník nebol nútený prostriedkami s prvkami štátneho donútenia zaplatiť dlh, vo vzťahu ku ktorému uplynulo značné časové obdobie, v dôsledku čoho by mohla byť oslabená jeho pozícia (napr. nebude už disponovať dôkazmi). Právo plynúce zo spotrebiteľskej zmluvy sa uplynutím premlčacej doby tak ex lege dostáva do polohy naturálneho záväzku, ktoré je možné splniť dobrovoľne povinným subjektom, avšak toto právo nemožno vymáhať proti vôli povinného subjektu (dlžníka). V tomto prípade sa vylučuje kondikcia, t. j. v prípade dobrovoľného plnenia premlčaného dlhu dlžníkom sa prijaté plnenie nepovažuje za bezdôvodné obohatenie (§ 455 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Za vymáhanie premlčaného práva zo spotrebiteľskej zmluvy sa v tomto kontexte rozumie súdne konanie, exekučné konanie a rozhodcovské konanie. 14. Konanie v prejednávanej veci začalo na základe žaloby podanej na súd dňa 27.11.2017, pričom žalovaný vzniesol námietku premlčania vo svojom vyjadrení doručenom súdu dňa 2.6.2020 ako aj v odvolaní. Podľa čl. XIII, bod 6 Podmienky splácania, bod 6.1 Zmluvy o spotrebiteľskom úvere sa strany v prejednávanej veci dohodli, že žalovaný bude svoj peňažný dlh plniť v splátkach, v zmysle bodu 6.2 splatných do 20. dňa v príslušnom kalendárnom mesiaci. V prípade dohody o plnení peňažného dlhu v splátkach veriteľ môže od dlžníka žiadať vždy len splnenie príslušnej splátky, ktorá sa stane splatnou (zročnou) na základe dohody účastníkov alebo rozhodnutia súdu či uznania práva. Každá zo splátok pritom predstavuje samostatné plnenie. Preto podľa § 103 veta prvá Občianskeho zákonníka pre každú splátku trojročná premlčacia doba podľa § 101 Občianskeho zákonníka plynie samostatne. 15. Poukázal na to, že § 565 Občianskeho zákonníka umožňuje veriteľovi, aby sa s dlžníkom dohodol, že ak sa nesplní niektorá splátka, je oprávnený žiadať zaplatenie celej pohľadávky naraz (tzv. dojednanie o strate výhody splátok). Toto ustanovenie umožňuje veriteľovi vymáhať celý dlh, teda aj plnenie, ktoré by ešte nebolo splatné, pokiaľ by nepožiadal o zaplatenie celej pohľadávky. Ide o voľbu veriteľa, či po tom, čo sa dlžník dostal do omeškania, si bude vymáhať jednotlivé splátky alebo využije § 565 Občianskeho zákonníka a požiada o zaplatenie celej pohľadávky naraz. Závisí od veriteľa, či a kedy požiada o zaplatenie celej pohľadávky naraz. Tým však veriteľ určuje začiatok plynutia premlčacej doby. Trojročná premlčacia doba, pokiaľ ide o celú zosplatnenú pohľadávku, podľa § 103 veta druhá Občianskeho zákonníka začína plynúť odo dňa splatnosti omeškanej splátky. Ak veriteľ nevyužije svoje právo žiadať zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorých zo splátok naraz, celá pohľadávka sa nestane splatnou, pohľadávka je naďalej splatná v splátkach a premlčacia doba plynie samostatne pre jednotlivé splátky. Pokiaľ veriteľ právo žiadať zaplatenie celej pohľadávky naraz využije so značným časovým odstupom od splatnosti omeškanej splátky, vystavuje sa riziku, že časť premlčanej doby je v dôsledku jeho pasivity už konzumovaná. V takomto prípade veriteľ „vstupuje“ do premlčacej doby, ktorá už začala plynúť, a to nielen ohľadne uplatnenia práva na zaplatenie omeškanej splátky, ale aj celého dlhu. 16. Zároveň dal do pozornosti, že § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka upravuje osobitné podmienky splácania záväzkov zo spotrebiteľských zmlúv v splátkach. Podľa tohoto ustanovenia dodávateľ môže uplatniť právo vyplývajúce z § 565 Občianskeho zákonníka, tzn. žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky (ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené) najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky. Toto právo však môže uplatniť iba za podmienky, že naň upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní. Z uvedeného vyplýva, že § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka upravuje tzv. stratu výhody splátok v spotrebiteľských veciach osobitne oproti ostatným (nespotrebiteľským) veciam a to tak, že právo na zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky veriteľ môže uplatniť až po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky. Teda, na rozdiel od všeobecnej právnej úpravy, nie okamžite po omeškaní so zaplatením splátky a navyše, na rozdiel od všeobecnej právnej úpravy, až keď upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. 17. Dôvodil, že na rozdiel od všeobecnej úpravy teda § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka stanovuje osobitne okamih a podmienky uplatnenia práva na zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie splátky v spotrebiteľských veciach. Toto ustanovenie a ani § 103 Občianskeho zákonníka však pritom osobitným spôsobom neupravujú začiatok plynutia premlčacej doby v prípade uplatnenia práva na zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie splátky v spotrebiteľských veciach, tzn. napríklad, že by premlčacia doba v týchto prípadoch začala plynúť napr. až tri mesiace od omeškania so zaplatením splátky a pod.. Preto aj v spotrebiteľských veciach je pri posudzovaní začiatku plynutia premlčacej doby potrebné vychádzať z § 103 veta druhá Občianskeho zákonníka, podľa ktorého premlčacia doba začne plynúť odo dňa splatnosti
omeškanej splátky, pričom ide o kogentné ustanovenie, teda nie je možné sa od neho odkloniť. Bol preto názoru, že premlčacia doba aj v spotrebiteľských veciach plynie od splatnosti splátky, kvôli ktorej sa plnenie celého dlhu žiada. 18. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že právny predchodca žalobcu v čase podania žaloby iba so žalovaným uzatvorili dňa 31.1.2014 zmluvu o spotrebiteľskom úvere na bývanie. Právny predchodca žalobcu bol obchodnou spoločnosťou, pričom jedným z predmetov jeho podnikania (činnosti) bolo poskytovanie úverov z vlastných peňažných zdrojov nebankovým spôsobom; žalovaný pri uzatvorení a plnení zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, predmetnú zmluvu preto vyhodnotil v zmysle § 1 ods. 2 a § 2 písm. a), písm. b) Zákona o spotrebiteľských úveroch ako aj § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka ako zmluvu spotrebiteľskú, konkrétne spotrebiteľský úver. Nakoľko sa jednalo o spor zo spotrebiteľskej zmluvy, súd prvej inštancie uviedol, že bol povinný prihliadať na žalovaným namietané premlčanie uplatneného nároku. Vymáhaním premlčaného práva zo spotrebiteľskej zmluvy sa rozumie súdne konanie, exekučné konanie a rozhodcovské konanie. Z dôvodu spotrebiteľského charakteru predmetného konania preto aplikoval vo vzťahu k uplatnenému nároku trojročnú premlčaciu dobu (§ 101 Občianskeho zákonníka). Argumentoval, že v konaní nebolo sporným, že účastníci zmluvy si možnosť zosplatnenia úveru dohodli v článku XIII, bod 12, v bode 12.4 Zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a to v prípade riadneho a včasného nesplácania úveru. Dodržaný bol aj postup podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, keďže z predžalobnej upomienky zo dňa 26.11.2014 vyplynulo, že k zosplatneniu došlo pre nezaplatenie splátky splatnej v mesiaci 9/2014 t. j. dňa 20.9.2014. K zosplatneniu úveru došlo následne oznámením zo dňa 25.1.2015, teda v lehote dlhšej ako 15 dní po upozornení na zosplatnenie úveru, čím bola dodržaná zákonná lehota v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, preto vyhodnotil vyhlásenie o predčasnej splatnosti úveru ako platný a účinný právny úkon. Na základe vykonaného dokazovania tak považoval súd prvej inštancie za nesporné, že medzi zmluvnými stranami bolo dohodnuté splnenie dlhu v splátkach. Žalovaný poskytnutý úver riadne nesplácal, preto právny predchodca žalobcu pristúpil k zosplatneniu úveru (vyhlásil okamžitú splatnosť), k čomu bol podľa zmluvy oprávnený. Podľa § 565 Občianskeho zákonníka môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Takáto dohoda (možnosť veriteľa žiadať zaplatenie celej pohľadávky) bola obsiahnutá v článku XIII, bod 12, v bode12.4 Zmluvy o pôžičke na bývanie č. 8012752, uzatvorenej dňa 31.1.2014. 19. Ozrejmil, že v prípade zosplatnenia celého dlhu, podľa § 103 druhá veta Občianskeho zákonníka začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky. Účelom § 103 Občianskeho zákonníka je brániť tomu, aby veriteľ mohol otáľať s využitím práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka pri omeškaní dlžníka, resp. motivovať veriteľa k čo najskoršiemu vymáhaniu svojej pohľadávky. Preto premlčanie celého zvyšku dlhu nie je viazané na okamih využitia práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka veriteľom, ale na okamih splatnosti tej splátky, kvôli ktorej toto právo využíva. V spotrebiteľských vzťahoch § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka umožňuje uplatniť právo podľa § 565 Občianskeho zákonníka až po trojmesačnom omeškaní. V tejto časti je toto ustanovenie lex specialis k § 565 druhej vete Občianskeho zákonníka, podľa ktorého možno toto právo uplatniť len do splatnosti nasledujúcej splátky. Ak totiž pri pôžičke splácanej mesačnými splátkami musí uplynúť trojmesačné omeškanie s niektorou splátkou, za ten čas sa stanú splatné najmenej dve ďalšie splátky. V takom prípade by veriteľ z takejto spotrebiteľskej zmluvy nikdy nemohol uplatniť právo podľa § 565 Občianskeho zákonníka, čo je však v rozpore s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, ktorý jasne hovorí, že toto právo uplatniť môže (avšak len za tam uvedených podmienok). Teda v prípade spotrebiteľskej zmluvy môže veriteľ uplatniť právo podľa § 565 Občianskeho zákonníka po uplynutí trojmesačného omeškania s niektorou splátkou bez ohľadu na to, že medzičasom boli zročné ďalšie splátky. To však nemá vplyv na plynutie premlčania. Dôvodil, že ustanovením § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka sa totiž nijako nenovelizoval § 103 Občianskeho zákonníka, preto bol názoru, že aj v prípade spotrebiteľských zmlúv platí, že premlčacia doba začína plynúť od zročnosti splátky, kvôli ktorej sa predčasné splatenie žiada (ktorá zosplatnenie vyvolala). Keďže § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka umožňuje predčasné splatenie uplatniť až po trojmesačnom omeškaní s niektorou splátkou, je práve táto splátka tou splátkou, „pre nesplnenie ktorej sa stane zročným celý dlh“ v zmysle § 103 Občianskeho zákonníka, preto od jej zročnosti (a nie až uplynutím troch mesiacov, resp. zosplatnením) plynie premlčacia doba v zmysle tohto ustanovenia.
20. Na základe uvedeného uzavrel, že podľa § 103 vety druhej Občianskeho zákonníka pri zosplatnení úveru začína plynúť premlčacia doba nie od omeškania celej zosplatnenej pohľadávky, teda nie od momentu účinnosti zosplatnenia, ale od omeškania splátky, pre ktorú došlo k zosplatneniu. Bol preto názoru, že malo by ísť o prvú omeškanú splátku, ktorá nebola uhradená, čo je logický dôsledok zásady upravenej v § 101 Občianskeho zákonníka, spočívajúcej v tom, že relevantné je posúdenie, kedy sa právo mohlo vykonať prvýkrát. Zákonodarca totiž jasne v § 103 vete druhej Občianskeho zákonníka uviedol od kedy plynie premlčacia doba pri zosplatnení úveru (odo dňa zročnosti nesplnenej splátky). Účelom tohto ustanovenia je, aby veriteľ pri omeškaní dlžníka nebol pasívny a aby včas využil svoje právo na zosplatnenie úveru. Zdôraznil, že premlčacia doba rozhodne neplynie od momentu účinnosti zosplatnenia úveru, keďže zákon nič také neuvádza, pričom právny záver o tom, že premlčacia doba podľa § 103 Občianskeho zákonníka pri zosplatnení úveru plynie už od omeškania prvej splátky, vyplýva z viacerých súdnych rozhodnutí. Do pozornosti dal predovšetkým ods. 14 až 24 uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.11.2022, sp. zn. 7Cdo/268/2020, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov SR č. 3/2023, v ktorom je okrem iného aj riešená právna otázka premlčania, keď poukázal najmä na ods. 16.2 a ods. 19 (ods. 15.2 a ods. 18 - pozn. odvolacieho súdu) predmetného uznesenia. 21. Dal do pozornosti, že z predžalobnej upomienky zo dňa 26.11.2014 vyplynulo, že žalovaný mal nedoplatok na splátkach ku dňu 26.11.2024 vo výške 1.006,77 eura (nezaplatená splátka za október 2014 a za november 2014 uhradil len sumu 200 eur), pričom mal byť v omeškaní so splátkou splatnou v mesiaci 09/2014, ktorú uhradil len vo výške 22,27 eura. Z Prehľadu splátok a úhrad mal za preukázané, že žalovaný prestal platiť splátky úveru v dohodnutej výške 322,27 eura mesačne už počnúc mesiacom september 2014. Listom zo dňa 26.11.2014 právny predchodca žalobcu v súlade s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka žalovaného vyzval na doplatenie dlžných splátok a zaplatenie čiastky 1.006,77 eura do 5.1.2015, spolu s upozornením, že ak v stanovenej lehote neuhradí splátku splatnú v mesiaci september 2014 (dňa 20.9.2014), je oprávnený žiadať zaplatenie celého dlhu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere naraz. Následne z dôvodu nezaplatenia dlžnej splátky za mesiac september 2014 právny predchodca žalovaného (žalobcu - pozn. odvolacieho súdu) celý dlh zosplatnil. Vychádzajúc z § 103 veta druhá Občianskeho zákonníka dospel súd prvej inštancie k záveru, že pre posúdenie začiatku plynutia premlčacej trojročnej doby v danej veci je rozhodný deň splatnosti omeškanej splátky, pre ktorú žalobca vyhlásil splatnosť celého dlhu. V danom prípade splatnosť celého dlhu nastala v dôsledku omeškania so splátkou splatnou dňa 20.9.2014, preto deň nasledujúci po tomto dni, tzn. 21.9.2014 je potrebné považovať za deň, kedy začala plynúť v danej veci trojročná premlčacia doba. Posledný deň tejto trojročnej premlčacej doby, počas ktorej žalobca mohol uplatniť svoje práva zo spotrebiteľskej zmluvy, uplynul dňa 21.9.2017, teda pokiaľ žalobca žalobu podal na súd dňa 27.11.2017, žalobu podal po uplynutí premlčacej doby. 22. Vzhľadom na uvedené skutkové a právne závery súd prvej inštancie za použitia § 150 ods. 1, 151 ods. 1, § 153, § 181 ods. 4, § 185 C. s. p., § 52 ods. 1, ods. 3, ods. 4, § 53 ods. 9, § 100 ods. 1, § 101, § 103, § 565 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 písm. a), písm. b) a písm. d) zákona č. 129/2010 Z. z. žalobu z dôvodu premlčania práva, na ktoré prihliadal na námietku žalovaného, v celom rozsahu zamietol, pričom sa ďalšími námietkami o neprimeranosti výšky RPMN, úrokov, o absencii údaju o konečnej splatnosti úveru a vo vzťahu k posúdeniu schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver už nezaoberal a v tejto časti dokazovanie nevykonával. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C. s. p., keď nakoľko žalobu v celom rozsahu zamietol, žalovanému prislúcha voči žalobcovi právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Žalovaný si však nárok na náhradu trov tohto konania neuplatnil, keďže mu v konaní žiadne nevznikli. 23. Proti rozsudku podal odvolanie žalobca, ktorý žiadal napadnutý rozsudok zmeniť a žalobe vyhovieť v celom rozsahu. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C. s. p.) bola námietka, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 24. Namietal záver súdu prvej inštancie o premlčaní uplatneného nároku v dôsledku ustálenia počiatku premlčacej doby od splátky splatnej dňa 20.9.2014, teda od prvej neuhradenej splátky úveru. Dôvodil, že v konaní bolo nesporne preukázané, že z dôvodu porušenia platobnej disciplíny právny predchodca žalobcu výzvou zo dňa 26.11.2014 vyzval žalovaného na zaplatenie omeškaných splátok v lehote do 5.1.2015 s upozornením, že v prípade ich neuhradenia je oprávnený úver zosplatniť. Nakoľko žalovaný
dlžné splátky úveru nezaplatil, listom zo dňa 25.1.2015 právny predchodca žalobcu úver zosplatnil ku dňu 19.1.2015. Bol názoru, že súd prvej inštancie na premlčanie aplikoval nesprávnu právnu normu in concreto § 103 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keď aplikovať mal § 101 Občianskeho zákonníka, ktorého aplikácia vyplýva z ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR. 25. Považoval za zarážajúce, že súd prvej inštancie tak neurobil, hoci v odôvodnení napadnutého rozhodnutia (odsek 53) cituje z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/268/2020 právnu vetu, že aplikácia osobitného ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v spotrebiteľských vzťahoch vylučuje uplatnenie pravidla podľa druhej vety §103 Občianskeho zákonníka a začiatok plynutia premlčacej lehoty sa spravuje všeobecným ustanovením § 101 Občianskeho zákonníka. Premlčacia doba tak začína plynúť prvý deň nasledujúci po uplynutí troch mesiacov od omeškania so splnením splátky pre nesplnenie, ktorej sa stal splatným celý dlh. Až vtedy sa totiž môže veriteľ s úspechom obrátiť na súd po prvý krát (§101 Občianskeho zákonníka). Dal do pozornosti, že totožný právny názor Najvyšší súd SR zaujal pri rovnakej právnej otázke aj v rozhodnutiach sp. zn. 4Cdo/132/2021 a sp. zn. 5Cdo/26/2022. Bol názoru, že správne mal preto súd prvej inštancie posúdiť premlčanie podľa § 101 Občianskeho zákonníka a jeho aplikáciou by mal za preukázané, že uplatnený nárok premlčaný nie je, keďže premlčacia doba začala plynúť dňa 21.12.2014 a žaloba bola podaná pred jej uplynutím, dňa 27.11.2014. 26. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu výslovne poprel tvrdenia žalobcu v odvolaní a uviedol, že súd prvej inštancie rozhodol správne, keď žalobu zamietol. Mal za to, ak by bola pripustená nesprávnosť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, musel by sa pripustiť aj fakt, že okamžitá splatnosť úveru dňa 25.1.2015 nenastala a to z dôvodu, že omeškaná splátka za mesiac 9/2014 nebola splátkou, pre ktorú mohla nastať okamžitá splatnosť úveru, pretože ku dňu 26.11.2014 žalovaný nebol v omeškaní so splátkou splatnou v 9/2014 dlhšie ako tri mesiace, to znamená že bol v omeškaní len 2 mesiace a 6 dní a podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka upozornenie vyhlásiť úver za predčasne splatný sa mohlo vzťahovať na splátky úveru, s ktorými bol žalovaný v omeškaní dlhšie ako 3 mesiace. Bol tiež názoru, že ďalej sa musí vziať do úvahy aj § 565 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky len ak to bolo dohodnuté, pričom takáto dohoda uzatvorená nebola. Ak by aj bolo dohodnuté, že môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, tak mal za nesporné, že celou pohľadávkou bola suma 1.006,77 eura oznámená v Predžalobnej upomienke zo dňa 26.11.2014. Poukázal tiež na § 565 Občianskeho zákonníka a uviedol, že bolo nesporné, že veriteľ si neuplatnil svoje právo najneskôr do splatnosti najbližšej splátky, a to do 20.12.2014, preto nenastala predčasná splatnosť úveru. 27. Argumentoval, že úver je podľa zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch bezúročný a bez poplatkov zo zákona, pričom o tom nemusel súd prvej inštancie rozhodovať, pretože zákon má prednosť pred rozhodnutím súdu. K dôvodom bezúročnosti a bezpoplatkovosti uviedol, že podľa Súhrnných informácií o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch veriteľmi za 4. štvrťrok 2013 bola hodnota RPMN 13,34 % pre úver s parametrami 20.000 eur, preto v priloženej Zmluve uvedená RPMN 14.9 % je nesprávna a v neprospech spotrebiteľa. Dodal, že nesprávne je uvedená i priemerná hodnota RPMN 13,88 % a dôvodil, že je potrebné vyriešiť, či v hodnote RPMN je alebo nie je zahrnutý poplatok za poistenie, keď v prípade, že poplatok je do hodnoty RPMN zahrnutý, ide o rozpor so zákonom, nakoľko absentuje poistná zmluva a jej náležitosti podľa § 788 Občianskeho zákonníka, pričom k platnému uzavretiu poistnej zmluvy nedošlo práve pre absenciu náležitostí poistnej zmluvy. Ďalej namietal, že mesačný poplatok za poistenie úveru 12,10 eura bez právneho dôvodu a teda bez platného uzavretia Poistnej zmluvy je poplatkom, ktorý je neprijateľnou podmienkou, pretože nebol individuálne dojednaný, obsahovala ho zmluva, ktorej obsah spotrebiteľ nemohol ovplyvniť a v konaní nebolo preukázané, že ide o individuálne vyjednanú podmienku k čomu poukázal na § 53 Občianskeho zákonníka. Doplnil, že z dôvodu, že sa spotrebiteľ nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon alebo osobitné predpisy na ochranu spotrebiteľa priznávajú, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie, platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší (§ 54 Občianskeho zákonníka). 28. Ďalší dôvod bezúročnosti a bezpoplatkovosti prejednávaného úveru vzhliadol v absencii termínu splatnosti splátok uvedenému dňom, mesiacom a rokom, pričom v zmluve nie je uvedený začiatok splácania úveru ani dňom, ani mesiacom, ani rokom; konečná splatnosť je uvedená len mesiacom a rokom a to: 1/2024. Zároveň s poukazom na § 11 ods. 1 písm. b) a ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. dal
do pozornosti, že veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou a aj z toho dôvodu je úver zo zákona bez úročný a bez poplatkov. Zotrval tiež na tvrdení, že žalobca nie je aktívne vecne legitimovaný v tomto konaní, nemá hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva ním uplatňované právo (nárok), a nevyplýva mu procesné právo si žalovaný hmotnoprávny nárok uplatňovať. Argumentoval, že v predmetnej Zmluve je uvedené v bode II. Údaje Klienta o zamestnaní a finančnej situácii nasledovné: celková výška mesačných splátok: 797 eur, príjem z podnikania a inej zárobkovej činnosti za min. rok: 18.132 eur a základ dane za min. rok: 3.751 eur, keď už z týchto informácií je nesporné, že veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou a nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. Konkretizujúc uviedol, že ak bol základ dane za rok 3.751 eur, pričom ide o celý rok, tak za jeden mesiac bol základ dane 3.751 eur : 12 mesiacov, t. j. 312,58 eura z čoho je nesporné, že popri dvoch ďalších úveroch od Slovenskej sporiteľne, a.s. zo dňa 20.5.2013 vo výške 140.000 eur, so splátkou 800,90 eura a od Prvej stavebnej sporiteľne, a.s. zo dňa 5.6.2013 vo výške 25.000 eur so splátkou 171,88 eura, nemohol žalobca poskytnúť úver vo výške 20.000 eur so splátkou 322,27 eura, pričom bol povinný prihliadnuť i na životné minimum 198,09 eura mesačne ak ide o jednu plnoletú fyzickú osobu. Logicky tak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou a nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru, preto tiež nemohol platne postúpiť pohľadávku na žalobcu. 29. Žalobu považoval za nedôvodnú a zmätočnú, nárok neuznal v celom rozsahu. Vzniesol námietku premlčania uvedeného nároku a tvrdil, že žalobcovi vymáhaný nárok nedlží. Mal za to, že žalobca žiada nedôvodný nárok, z neplatnej neexistujúcej zmluvy, nepodpísanej stranami zmluvy, neplatnej od počiatku, v ktorej absentujú obligatórne náležitosti, pričom mala byť uzavretá podľa žaloby dňa 6.2.2014, avšak k žalobe bola priložená zmluva zo dňa 31.1.2014. Poukázal na to, že žalobca neosvedčil ani poskytnutie úveru. Dôvodil, že predžalobná upomienka zo dňa 26.11.2014 je neplatný právny úkon z neplatnej zmluvy, prehľad splátok a úhrad nie je overiteľný a nebolo žiadnym dôkazom osvedčené, že patrí k zmluve číslo 5510507334. Taktiež bol názoru, že oznámenie o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru zo dňa 25.1.2015 je neplatný právny úkon, ktorý nebol urobený podľa zákona. Z dôvodu neunesenia dôkazného bremena mal za to, že žalobu bolo potrebné zamietnuť. Nakoľko súd prvej inštancie podľa tvrdení žalobcu uviedol, že žalovaní uhradili z uvedenej sumy 6.618,16 eura, z dôvodu, že úver je zo zákona bezúročný a bez poplatkov mal za to, že 20.000 eur : 120 splátok = 166,66 eura mesačná splátka. 30. Zdôraznil, že v priloženej zmluve nebol uvedený dátum prvej mesačnej splátky a sporné bolo aj uzavretie prejednávanej zmluvy (z dôvodu rôznych dátumov), nebolo doposiaľ ustálené, od kedy mala byť povinnosť prejednávaný úver splácať, ani deň splatnosti úveru. Vykonaním špecifikovaného prepočtu za predpokladu, že by sa úver mal splácať od mesiaca marec 2014 pre splátku bez úrokov a bez poplatkov 166,66 eura argumentoval, že nebol v omeškaní so žiadnou splátkou. Za predpokladu, že by sa úver mal splácať od mesiaca marec 2014 pre splátku 322,27 eura argumentoval, že z dôvodu, že úver nebol platne zosplatnený a ďalej úver splácal aj po dni 25.1.2015, nezaplatené splátky boli doplatené a úver bol živý i do 8.1.2018, do ktorej doby úver platil, pričom tvrdil, že do úvahy treba vziať aj skutočnosť, že v Oznámení o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru zo dňa 25.1.2015 nebol určený dátum splatnosti dlžnej čiastky a z toho dôvodu nemohla byť ani dlžná čiastka ako pohľadávka postúpená. Záverom sa stotožnil s behom premlčacej doby určeným súdom prvej inštancie a mal za nesporné, že nemohol byť v omeškaní so žiadnou splátkou tri mesiace a právny predchodca nemohol platne vyzvať žalovaných Predžalobnou výzvou zo dňa 26.11.2014, s poukazom na § 53 a § 565 Občianskeho zákonníka, pre ktorú súd prvej inštancie nemohol postupovať tak, že počiatok behu premlčacej doby mal počítať od 21.12.2014 (ako uviedol žalobca v odvolaní), keďže nedošlo k platnému právnemu úkonu. 31. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C. s. p.) preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, vychádzajúc z § 384 ods. 1 C. s. p. prejednal odvolanie žalobcu podľa § 385 ods. 1 C. s. p. na pojednávaní konanom dňa 23.5.2025 v neprítomnosti žalobcu (podľa § 180 C. s. p.), na ktorom vyzval v zmysle § 382 C. s. p. na vyjadrenie sa k použitiu § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. v spojitosti s § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka, zopakoval dokazovanie listinami založenými v spise, za súčasného splnenia podmienok podľa § 204 C. s. p. veta za bodkočiarkou a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, preto ho v súlade s § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil.
32. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. práva vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere neprechádzajú a veriteľ ich nemôže previesť na tretiu osobu; to neplatí, ak prechádza alebo sa postupuje pohľadávka so všetkými právami s ňou spojenými a a) ide o prechod alebo postúpenie z veriteľa oprávneného poskytovať spotrebiteľský úver podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu18b) na veriteľa podľa § 20 ods. 1 písm. a), banku, zahraničnú banku alebo pobočku zahraničnej banky, a b) prechádza alebo postupuje sa pohľadávka po konečnom termíne splatnosti spotrebiteľského úveru alebo pohľadávka, ktorá sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. 33. Podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. 34. Podľa § 565 Občianskeho zákonníka ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky. 35. Ako plne dôvodnú vyhodnotil odvolací súd odvolaciu argumentáciu žalobcu, ktorý namietal záver súdu prvej inštancie, že uplatnený nárok je premlčaný. Ak teda súd prvej inštancie pri posúdení žalovaným uplatnenej námietky premlčania aplikoval § 103 Občianskeho zákonníka a začiatok plynutia premlčacej doby určil na dobu splatnosti splátky, pre nesplnenie ktorej sa stal splatným celý dlh, vec nesprávne právne posúdil, keď nerešpektoval ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, v zmysle ktorej pri strate výhode splátok v spotrebiteľských veciach podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka (všeobecne) začne premlčacia doba plynúť prvý deň nasledujúci po uplynutí troch mesiacov od omeškania so splnením splátky, pre nesplnenie ktorej sa stal splatným celý dlh (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/268/2020, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 3/2023 pod č. 29). 36. Nakoľko v prejednávanej veci splatnosť celého dlhu nastala v dôsledku omeškania so splátkou splatnou dňa 20.9.2014, odvolací súd konštatuje, že premlčacia doba začala plynúť dňa 21.12.2014 a keďže žaloba bola podaná dňa 27.11.2017, žalobca si uplatnil nárok pred uplynutím trojročnej premlčacej doby. 37. Žiada sa poukázať na skutočnosť, že predmetné rozhodnutie Najvyššieho súdu SR predstavuje ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, za ktorú treba považovať predovšetkým rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR. Rešpektovanie tejto ustálenej praxe tvorí základ princípu právnej istoty v zmysle Čl. 2 ods. 2 Základných princípov C. s. p., keď právnou istotou je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. 38. Ak mal súd prvej inštancie za to, že je potrebné sa od tejto ustálenej praxe odkloniť, bolo v zmysle § 220 ods. 3 C. s. p. jeho povinnosťou odklon dôkladne a presvedčivo odôvodniť, avšak odôvodnenie súdu prvej inštancie napriek jeho rozsiahlosti nereflektovalo na dôvody, ktoré viedli k prijatiu predmetnej ustálenej súdnej praxe (obsiahnuté najmä v ods. 20 a ods. 21 uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/268/2020). 39. Bez ohľadu na uvedené však je nutné uviesť, že povinnosťou súdu prvej inštancie bolo primárne sa zaoberať skúmaním aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v prejednávanej veci, ktorú namietol aj žalovaný a posúdenie ktorej je v rámci skúmania existencie procesných podmienok konania povinnosťou súdu počas celého konania. 40. Odvolací súd zdôrazňuje, že v prejednávanej veci pri posudzovaní, či bola pohľadávka zosplatnená (ako predpokladu aktívnej vecnej legitimácie žalobcu) nebolo možné vychádzať z nesporných skutočností, ako to urobil súd prvej inštancie v zmysle § 151 ods. 1 C. s. p.. Aj napriek skutočnosti, že žalovaný doručenie oznámenia o zosplatnení nenamietal, s ohľadom na skutočnosť, že v prejednávanej
veci ide o spotrebiteľský spor, analogicky v zmysle rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR vyjadrenej v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 6/2022, je súd povinný skúmať vecnú legitimáciu z úradnej povinnosti aj v prípade, ak spotrebiteľ nepoprel s tým súvisiace skutkové tvrdenia veriteľa. 41. Nakoľko na stranách v konaní spočíva nielen bremeno tvrdiť skutočnosti na podporu uplatneného nároku, resp. uplatnenej obrany, ale aj bremeno tvrdené skutočnosti preukázať, odvolací súd konštatuje, že výzva zo dňa 26.11.2014 v spojení s oznámením zo dňa 25.1.2015 by mohla naplniť podmienky predčasného zosplatnenia úveru podľa § 53 ods. 9, v spojení s § 565 Občianskeho zákonníka, avšak žalobca nepreukázal, že proces zosplatnenia pohľadávky zo Zmluvy o pôžičke zo dňa 31.1.2014 dovŕšil doručením oznámenia o predčasnom zosplatnení žalovanému. 42. Keďže žalobca nepreukázal doručenie oznámenia o predčasnom zosplatnení pôžičky (úveru), nedošlo k právne účinnému zosplatneniu, čo vzhľadom na charakter právneho predchodcu žalobcu ako nebankového subjektu nevyhnutne rezultuje s poukazom na § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. do záveru o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu z dôvodu, že pohľadávka v čase postúpenia nebola splatná. Odvolací súd zároveň konštatuje, že žalovaný vo vzťahu k výzve v zmysle § 382 C. s. p. zotrval na dovtedajšej argumentácii o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie pre neplatnosť právneho úkonu postúpenia, ktorou sa odvolací súd vzhľadom na predmetný záver ďalej nezaoberal. 43. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, hoci z iných dôvodov, ako vo výroku vecne správny podľa § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil. 44. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 45. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).