Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 5Co/139/2023 1319200025 31. 03. 2025 JUDr. Juraj Považan ECLI:SK:KSBA:2025:1319200025.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu JUDr. Jany Richterovej a JUDr. Renáty Janákovej, v právnej veci žalobcu: X. S., E.. XX.XX.XXXX, J. Z. K. I., P. XXXX/X, zast. JUDr. Igorom Kovačikom, advokátom v Bratislave, Panenská 7, proti žalovanej: Slovenská republika, v mene ktorej koná Úrad pre územné plánovanie a výstavbu Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Tomášikova 14366/64A, IČO: 54 669 464, o náhradu škody, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 25. februára 2022 č.k. 12C/1/2019-198 takto rozhodol: Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalobcovi proti žalovanej priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. odôvodnenie: 1/Rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej (vtedy Slovenská republika, v mene ktorej konalo Ministerstvo dopravy a výstavby SR) povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 909,- EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00% ročne zo sumy 909,- EUR odo dňa 16.11.2018 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia a súčasne priznal žalobcovi plnú náhradu trov konania. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil § 3 ods. 1, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 16 ods. 4, § 18 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“). 2/Vychádzal pritom zo zistenia, že dňa 10.1.2017 vydal Okresný úrad Bratislava, Odbor výstavby a bytovej politiky, so sídlom Tomášikova 46, 832 05 Bratislava (ďalej len „Okresný úrad Bratislava“) rozhodnutie č. OU-BA-OVBP2-2017/4322/GRJ (prvé nezákonné rozhodnutie), ktorým boli trvalo vyvlastnené pozemky vo vlastníctve žalobcu v prospech spoločnosti Národná diaľničná spoločnosť, a.s. (ďalej len „NDS“). Na základe žalobcom podaného odvolania bolo toto rozhodnutie v zmysle § 59 ods. 3 zákona o správnom konaní zrušené z dôvodu jeho nezákonnosti, a to rozhodnutím Ministerstva dopravy a výstavby SR č. 10906/2017/SV/24005 zo dňa 27.3.2017. V rozhodnutí ministerstvo vrátilo vec Okresnému úradu Bratislava na nové prejednanie a rozhodnutie. Dňa 4.8.2017 bolo Okresným úradom Bratislava vydané rozhodnutie č. OU-BA-OVBP2-2017/4322/GRJ (druhé nezákonné rozhodnutie), ktorým bolo konanie v zmysle § 30 ods. 1 písm. b) zákona o správnom konaní zastavené z dôvodu späťvzatia návrhu na začatia konania zo strany NDS. Žalobca z dôvodu nepriznania trov konania, respektíve absencie výroku o trovách konania inicioval prieskum tohto rozhodnutia mimo odvolacieho konania. Ministerstvo dopravy a výstavby SR rozhodnutím č. 25358/2017/SV/81210 zo dňa 27.11.2017 zrušilo napadnuté rozhodnutie ako nezákonné. Žalobca dňa 14.06.2018 podal v zmysle § 4 odsek 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z.z. ako poškodený žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonnými rozhodnutiami, keďže mu v súvislosti s týmito rozhodnutiami vznikla škoda v podobe účelne vynaložených trov konania, a to trov právneho zastúpenia a nákladov spojených s vypracovaním znaleckého posudku a jeho doplnením. Žalovaná dňa 16.11.2018 oznámila žalobcovi,
že jeho nárok na náhradu škody neuspokojí, na základe čoho sa žalobca rozhodol domáhať uspokojenia nároku na náhradu škody v súdnom konaní. 3/Žalovaná vo vyjadrení k žalobe žiadala túto ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietnuť z dôvodu, že nebola splnená zákonná podmienka pre podanie žaloby. Podľa názoru žalovanej rozhodnutie o vyvlastnení nenadobudlo právoplatnosť a bolo odvolacím orgánom zrušené a vec sa vrátila Okresnému úradu Bratislava na nové prejednanie a rozhodnutie, čím nebola splnená podmienka upravená v § 6 odsek 1 zákona č. 514/2003 Z.z. Žalovaná taktiež namietala, že druhé žalobcom označené nezákonné rozhodnutie Okresného úradu Bratislava č. OU-BA-OVBP2-2017/4322/GRJ zo dňa 4.8.2017 bolo zrušené ako nezákonné v rámci prejednania mimo odvolacieho konania a vec bola vrátená Okresnému úradu Bratislava na ďalšie konanie, ktorý vydal rozhodnutie č. OU-BA-OVBP2-2018/14336/GRJ zo dňa 30.4.2018. Podľa názoru žalovanej až rozhodnutie zo dňa 30.4.2018 je rozhodnutím právoplatným a malo byť žalobcom spomenuté, keďže toto rozhodnutie nebolo pre nezákonnosť žalovaným zrušené. Žalovaná poukázala na skutočnosť, že v žalobcom označenom druhom nezákonnom rozhodnutí o zastavení konania absentoval výrok o trovách konania, a teda nemohlo nadobudnúť ani právoplatnosť. Ak správny orgán ukladá trovy účastníkom konania, uvedie to vo výroku rozhodnutia vo veci samej, ale je oprávnený vydať o trovách aj samostatné rozhodnutie. Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie s odkladným účinkom. Žalovaná namietala aj odlišnú sumu, ktorú žalobca požadoval ako náhradu škody v žalobe oproti sume, ktorá bola uvedená v žiadosti o predbežné prerokovanie nároku zo dňa 14.6.2018, pričom poukázala na zákonné ustanovenie § 16 odsek 4 zákona č. 514/2003 Z.z., z ktorého vyplýva, že žalobca mohol požadovať v súdnom konaní úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný. Žalovaná taktiež poukázala na skutočnosť, že zákon nevyžadoval, aby bol žalobca vo vyvlastňovacom konaní zastúpený advokátom a rovnako správny orgán nevyžadoval zaobstaranie znaleckého posudku na náklady žalobcu. Podľa jej názoru trovy konania vznikli žalobcovi z jeho vlastnej vôle a v čase, ktorý predchádzal vydaniu žalobcom označených nezákonných rozhodnutí. Žalovaná vo vyjadrení poukázala na princíp solidarity znášania trov v správnom konaní, vo svojom vyjadrení namietala aj neexistenciu príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a vydaním nezákonných rozhodnutí, keďže trovy konania vznikli pred vydaním rozhodnutí. 4/Bývalý Okresný súd Bratislava III ako súd prvej inštancie sa nestotožnil s názorom žalovanej, že si žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody z dvoch samostatných konaní. Pri rozhodovaní dospel k záveru, že žalobca odvodzuje náhradu škody z jedného konania, týmto konaním je konanie o návrhu NDS na vyvlastnenie pozemkov vo vlastníctve žalobcu, pričom nemal za sporné, že obe rozhodnutia vydané v tomto konaní boli zrušené. Súd prvej inštancie sa nestotožnil ani s argumentáciou žalovanej, že nebola splnená zákonná podmienka na uplatnenie nároku, a to uplatnenie inej sumy v žalobe ako v návrhu na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. V odpovedi na žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody bolo konštatované, že bola splnená jedna podmienka pre uplatnenie nároku, a to, že rozhodnutia boli zrušené pre rozpor so zákonom. Podľa názoru súdu prvej inštancie žalobca je procesným pánom sporu a je iba na jeho vôli či sa bude domáhať rovnakej výšky škody alebo uplatní menšiu výšku škody. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal aj na splnenie predpokladov vzniku zodpovednosti zo škodu, ktorá bola spôsobená pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím. Mal za preukázanú existenciu nezákonných rozhodnutí, ktoré boli zrušené, vznik trov konania ako škody a taktiež existenciu príčinnej súvislosti medzi vydaním nezákonných rozhodnutí a vznikom trov konania (škody). Súd v odôvodnení konštatoval, že príčinná súvislosť nie je otázkou právnou, ide o jej skutkové posúdenie vo všetkých konkrétnych súvislostiach, pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku, časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti (R 21/1992). Vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že medzi vydanými rozhodnutiami a uplatnenou škodou existuje príčinná súvislosť. Pokiaľ ide o výšku škody, táto nebola v konaní sporná, keďže žalobca ju preukázal listinnými dôkazmi už pri podaní žaloby a žalovaná ju v priebehu konania žiadnym spôsobom nerozporovala. Súd prvej inštancie považoval za preukázané, že žalobcovi tieto výdavky vznikli, náklady konania neboli vysporiadané v predmetnom správnom konaní, žalobcovi nebola náhrada trov správneho konania priznaná. Vynaložené náklady súd prvej inštancie zároveň považoval za účelne vynaložené, a preto dôvodne uplatnené vo výške 909,- EUR. 5/O príslušenstve pohľadávky, úrokoch z omeškania, súd prvej inštancie rozhodol podľa § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka a ustanovenia § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka a priznal ich žalobcovi odo dňa oznámenia o neuspokojení nároku na náhradu škody, t.j. od 16.11.2018 až do zaplatenia v zákonnej výške 5 % p.a. 6/Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná odôvodňujúc ho odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. b) a písm. h) Civilného sporového poriadku. Odvolacie dôvody sa týkali nesprávneho procesného postupu, ktorým bolo znemožnené žalovanej uskutočňovať jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaná v odvolaní poukazuje na to, že sa súd prvej inštancie vôbec alebo nedostatočne vysporiadal s jej námietkami. V odôvodnení rozhodnutia sa podľa názoru žalovanej uvádza iba konštatovanie, že sa súd prvej inštancie nestotožňuje s jej názorom, pričom opomenul vysporiadanie sa s dikciou zákona uvedenou v § 6 ods. 1 a § 16 odsek 4 zákona č. 514/2003 Z.z., čím došlo k porušeniu práva žalovanej na spravodlivý proces. Najpodstatnejšou námietkou žalovanej bola odlišnosť úpravy úhrady trov konania v režime zákona o správnom konaní, podľa ktorého je úhrada trov konania založená na princípe solidarity (§ 31 ods. 1 zákona o správnom konaní) a nie na princípe úspešnosti, ako je to napríklad v režime Civilného sporového poriadku (§ 255 Civilného sporového poriadku). Touto odlišnosťou sa podľa žalovanej súd prvej inštancie nezaoberal v odôvodnení, a preto je takéto odôvodnenie považované za nedostatočné (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 MCdo 6/2013, 2 MCdo 24/2012, 7 Cdo 69/2013, 2 Cdo 11/2010, 4Cdo 89/2007, 2Cdo 170/2005). Žalovaná taktiež poukázala na nesprávne právne posúdenie, keď súd prvej inštancie dospel k záveru o splnení podmienok na uplatnenie náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Žalovaná v odvolaní namietala, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil existenciu kauzálneho nexusu medzi nezákonnými rozhodnutiami a vzniknutou škodou, keďže časový horizont vzniku trov správneho konania (škody) vylučuje podmienenosť ich vynaloženia dotknutým rozhodnutím. Taktiež vytkla súdu prvej inštancie, že nesprávne vyhodnotil splnenie zákonnom predpísaných predpokladov, ktoré vyžadovalo ustanovenie § 3 odsek 1 zákona č. 514/2003 Z.z. pre vyvodenie zodpovednosti za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci, ktoré musia byť kumulatívne splnené. Na základe uvedeného žiadala, aby odvolací súd rozhodol podľa § 389 odsek 1 písm. b) alebo c) Civilného sporového poriadku. 7/Žalobca v písomnom vyjadrení sa k odvolaniu konštatoval, že súd prvej inštancie postupoval počas celého konania správnym procesným postupom, žalovanej umožnil uskutočniť všetky jej patriace procesné práva a v spore nedošlo k žiadnemu porušeniu práva na spravodlivý proces. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu súčasne uviedol, že je presvedčený, že rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z jednoznačne správneho právneho posúdenia veci, má plnú oporu vo vykonanom dokazovaní a súčasne napĺňa ústavný princíp právnej istoty a predvídateľnosti súdneho rozhodnutia. Podľa jeho názoru súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozsudku v plnom rozsahu vysporiadal so všetkými námietkami žalovanej, svoj postup riadne odôvodnil a oprel o vykonané dokazovanie. Žalobca má za to, že odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie je vyčerpávajúce (komplexné), riadne a presvedčivé a súčasne dáva jasne a zrozumiteľne odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. (napr. IV. ÚS 115/03, uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Cdo/238/2008 zo dňa 30.11.2009). Rozsudok vychádza z jednoznačného právneho posúdenia veci a má plnú oporu vo vykonanom dokazovaní. Súd prvej inštancie podľa jeho názoru vec správne právne posúdil prostredníctvom správnej aplikácie a súčasne aj výkladu správnej právnej normy. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil v celom rozsahu a súčasne zaviazal žalovanú k náhrade trov odvolacieho konania v prospech žalobcu v rozsahu 100%. 8/Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov podaného odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a § 378 ods. 1 Civilného sporového poriadku), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru o nedôvodnosti odvolania podaného žalovanou (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku). 9/Odvolací súd v konaní pokračoval s Úradom pre územné plánovanie a výstavbu Slovenskej republiky (Ministerstvo dopravy SR, ako štátny orgán v mene žalovanej konal do 31.12.2022), na ktorý s účinnosťou od 1.1.2023 prešli kompetencie na úseku územného plánovania, výstavby a vyvlastnenia, a teda aj oprávnenie na zastupovanie žalovanej podľa § 4 ods. 1 písm. d) zák. č. 514/2003 Z. z. 10/Odvolací súd ako prvé skúmal či boli splnené procesné podmienky (§ 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku) a po preskúmaní obsahu súdneho spisu, nezistil žiadnu vadu týkajúcu sa procesných podmienok. 11/Pri preskúmaní napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd, viazaný skutkovým stavom ako ho zistil bývalý Okresný súd Bratislava III, dospel k záveru, že odvolaniu žalovanej nie je možné priznať úspech, a je potrebné rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne správne v súlade s ustanovením § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku. Podľa názoru odvolacieho súdu napadnutý rozsudok ponúka dostatočné presvedčivé zodpovedanie nastolených otázok významných pre rozhodnutie vo veci samej a taktiež v odôvodnení rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal aj s vyjadreniami strán sporu, ktoré boli prednesené v prvoinštančnom konaní a mali podstatný vplyv na
skutkové a právne posúdenie veci. Z tohto dôvodu odvolací súd využíva možnosť upravenú v § 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku a v odôvodnení svojho rozhodnutia sa obmedzí len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a v záujme dôsledného vysporiadania sa s uplatnenými odvolacími dôvodmi udáva nasledovné. 12/K námietke žalovanej, že súd nesprávnym procesným postupom jej znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku) tým, že sa nevysporiadal dostatočne s námietkami žalovanej v odôvodnení rozsudku treba uviesť nasledovné: 13/ Odvolací dôvod je úzko spätý s porušením práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) a s porušením práva na spravodlivé súdne konania podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) a k jeho naplneniu by došlo, ak by súd prvej inštancie zasiahol do Ústavou, resp. Dohovorom garantovaných práv odvolateľa, čím by mu bolo znemožnené domáhať sa práva na súdnu ochranu prostriedkami, ktoré mu zákon (Civilný sporový poriadok) priznáva. Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Každé konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením Ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu alebo inú právnu ochranu (I. ÚS 26/1994). Pod nesprávnym procesným postupom súdu treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa znemožnila strane realizácia tých procesných práv, ktoré majú slúžiť na ochranu jej práv a záujmov v tom- ktorom konaní, pričom miera tohto porušenia bude znamenať nespravodlivý súdny proces. Pojem „procesný postup“ bol v rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR už viackrát vysvetľovaný (napríklad R 129/1999, 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012), pričom odvolací súd zdôrazňuje, že pojem nesprávny procesný postup nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú a meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku. Po preskúmaní obsahu súdneho spisu, nezistil odvolací súd žiadne odoprenie možnosti uskutočňovania procesných práv žalovanej. 14/K námietke žalovanej ohľadom nedostatočnosti odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie, odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR (R 111/1998), podľa ktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia je procesnou vadou („inou vadou konania“), dôsledkom ktorej nie je odňatie možnosti účastníka konať pred súdom. Uvedené bolo potvrdené viackrát aj v konaniach ústavného súdu o sťažnostiach (napríklad I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015, III. ÚS 288/2015). Na rokovaní občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR zo dňa 3. decembra 2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, ktorého právna veta znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť. ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Zároveň je potrebné uviesť, že súd nemusí dať odpoveď na každú otázku nastolenú stranou sporu. Povinnosťou súdu je vysporiadať sa s otázkami, ktoré majú podstatný vplyv na skutkové a právne posúdenie veci (porovnaj napríklad m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike/sťažnosť č. 59102/08/, nález Ústavného súdu SR zo dňa 14.9.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 17.6.2009, sp. zn. 5 M Cdo 8/2008). Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby všeobecný súd sa stotožnil s jej názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004). 15/Odvolací súd pri prieskume obsahu spisu vychádzal z faktu, že žalobca v spore uplatňoval nárok na náhradu škody, ktorú spôsobil orgán pri výkone verejnej moci a nie nárok na náhradu trov správneho konania. Súd prvej inštancie sa preto správne zaoberal otázkami splnenia predpokladov pre vznik zodpovednosti za škodu orgánu verejnej moci a v odôvodnení rozhodnutia sa s nimi aj vysporiadal. Podstatnými pre rozhodovanie o tomto nároku bolo preskúmanie existencie a splnenia zákonných podmienok vzniku zodpovednosti štátu za škodu, ktorú spôsobil orgán verejnej moci. Zákonnými podmienkami pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc sú výkon verejnej moci príslušným orgánom verejnej moci, vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť medzi prvými dvomi predpokladmi. Keďže sa v prípade zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci jedná o absolútnu zodpovednosť nie je možné uvažovať o možnostiach liberácie. Na základe uvedeného sa odvolací súd stotožnil s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie a zastal názor, že pokiaľ súd prvej inštancie nepovažoval námietku žalovanej o odlišnej úprave úhrady trov
konania v správnom konaní založenej na princípe solidarity ako v súdnom konaní založenom na princípe úspechu za podstatnú pre skutkové a právne posúdenie veci (tým, že sa ňou nezaoberal), nemohla mu vzniknúť ani povinnosť sa s takouto argumentáciou žalovaného osobitne v písomnom odôvodnení rozhodnutia vysporiadať. 16/Žalovaný ďalej v odvolaní namietal nesprávne právne posúdenie veci (§ 365 odsek 1 písm. h) Civilného sporového poriadku) spočívajúce v nesprávnom vyhodnotení splnenia podmienok na uplatnenie náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z.. K námietke žalovaného musel odvolací súd opätovne konštatovať, že sa plne stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, ktorý vyhodnotil všetky predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu ako splnené. K neexistencii príčinnej súvislosti medzi nezákonnými rozhodnutiami a škodou, ktorá podľa jeho názoru vznikla na základe dobrovoľného rozhodnutia žalobcu zastal odvolací súd názor, že keby nebolo začaté konanie o vyvlastnení, žalobca by nemal potrebu brániť svoje ústavné vlastnícke právo a nemal by potrebu obrátiť sa so svojím problémom na advokáta, ktorý mu poskytol právne poradenstvo a rovnako by nevznikla potreba žalobcu preukázať hodnotu nehnuteľností znaleckým posudkom. Pri bránení svojho vlastníckeho práva vznikli žalobcovi náklady vo výške 909,- EUR. Vo vyvlastňovacom konaní sama žalovaná rozhodla o nezákonnosti rozhodnutí označených žalobcom, a preto požiadavku existencie nezákonného rozhodnutia odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie považoval za splnenú. K podmienke existencie príčinnej súvislosti je potrebné konštatovať, že pri posudzovaní príčinnej súvislosti je potrebné jej skutkové posúdenie vo všetkých konkrétnych súvislostiach, pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku, časová súvislosť však napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti (R 21/1992). Ak by nezačalo konanie o vyvlastnení, žalobca by nepotreboval uplatniť v tomto konaní obranu, nenastala by situácia, kedy by potreboval právne poradenstvo a nebolo by potrebné ani dokazovanie preukazujúce hodnotu nehnuteľností. Z názoru žalovanej o neexistencii príčinnej súvislosti vyplýva, že pokiaľ by sa poškodený v priebehu konania riadiacom sa ustanoveniami zákona o správnom konaní účinne bránil ním zvolenými prípustnými právnymi prostriedkami, v dôsledku ktorých mu vznikli náklady, štát by nikdy nemohol zodpovedať za žiadnu škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, respektíve nesprávnym úradným postupom podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak ich podkladom bolo nezákonné rozhodnutie, respektíve nesprávny úradný postup orgánov verejnej moci v konaniach podľa zákona o správnom konaní. Zároveň odvolací súd poukazuje na § 18 odsek 1 a 3 zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie, pričom trovy konania predstavujú aj účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie určenej ako tarifná odmena advokáta. 17/Na základe vyššie uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správne, podľa § 387 odsek 1 Civilného sporového poriadku. 18/Zároveň odvolací súd priznal úspešnému žalobcovi nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania (§ 396 odsek 1 Civilného sporového poriadku v spojení s § 255 odsek 1 a § 262 odsek 1 Civilného sporového poriadku), o výške ktorých rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku súd prvej inštancie samostatným uznesením (§262 ods. 2 Civilného sporového poriadku). 19/Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).