Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 3Co/30/2024 1319200066 30. 04. 2025 JUDr. Roman Bolebruch ECLI:SK:KSBA:2025:1319200066.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov Mgr. Patricie Skotnickej a JUDr. Miroslavy Saxovej v spore žalobcu: X.. S. J., R.. XX.X.XXXX, D. N. C. C.X. X, D., zast.: JUDr. Marián Ševčík, CSc., advokát, Nezábudková 22, Bratislava, proti žalovanej: Slovenská republika, v mene ktorej koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, Štúrova 2, Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č. k. 12C/2/2019-220, zo dňa 16.9.2022, takto rozhodol: Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalovanej proti žalobcovi nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanej voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania nepriznal. 2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal náhrady škody vo výške 156.498 eur titulom nesprávneho úradného postupu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Okresný súd Bratislava I rozsudkom sp. zn. 3T/125/2008 zo dňa 10.5.2013 uznal žalobcu vinným na základe obžaloby zo dňa 30.10.2008 z trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1, 4 Trestného zákona a uložil mu trest odňatia slobody v trvaní dvoch rokov s podmienkou skúšobnej doby v trvaní 5 rokov; zároveň mu bola uložená povinnosť uhradiť škodu poškodenej vo výške 153.498,90 eura. Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 2To 106/2013 zo dňa 2.12.2013 zrušil napadnutý rozsudok, pričom v časti povinnosti náhrady škody tento ponechal v platnosti. Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 6Tdo 79/2014 zo dňa 28.1.2016 zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave ako aj rozsudok Okresného súdu Bratislava I a vec vrátil na nové konanie, nakoľko z vykonaného dokazovania nebolo jednoznačne preukázané, že konaním žalobcu vznikla poškodenej spoločnosti škoda. Následne Okresný súd Bratislava I rozhodol v intenciách dovolacieho súdu rozsudkom sp. zn. 3T 125/2008 dňa 28.2.2017 tak, že žalobcu spod obžaloby oslobodil. Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 3To 64/2017 zo dňa 14.11.2017 zamietol odvolanie prokurátora. Dňa 26.3.2018 žalobca podal na Generálnu prokuratúru SR žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 14.3.2018. Dňa 11.5.2018 bola zo strany Generálnej prokuratúry SR žalobcovi doručená odpoveď na žiadosť - List zo dňa 3.5.2018, č.VI-4 Gc54/18/1000-5 v ktorej mu oznámili, že nie sú splnené podmienky na uspokojenie jeho nárokov. Nesprávny úradný postup Generálnej prokuratúry SR podľa žalobcu spočíval v tom, že v trestnom konaní postupovala v rozpore so zákonom, keď podala obžalobu na žalobcu aj napriek skutočnosti, ktorú konštatoval NS SR vo svojom rozhodnutí v dovolacom konaní, že z vykonaného dokazovania nebolo jednoznačne preukázané, že konaním žalobcu vznikla poškodenej spoločnosti škoda a že neboli naplnené znaky skutkovej podstaty trestného činu, pričom žalobca žiadal už v prípravnom konaní predložiť originál účtovníctva, pričom mu nebolo
vyhovené, čím podľa NS SR došlo k porušeniu práva žalobcu ako obvineného na obhajobu. Nesprávny úradný postup prokurátora Krajskej prokuratúry v Bratislave mal za následok podanie obžaloby voči žalobcovi v rozpore so zákonom, jeho odsúdenie v rozpore so zákonom a uloženie povinnosti náhrady škody vo výške sumy 153.498,90 eura. Až využitie mimoriadneho opravného prostriedku prispelo k zjednaniu nápravy príslušného prokurátora. Následkom nesprávneho úradného postupu prokurátora Krajskej prokuratúry v Bratislave boli porušené práva žalobcu garantované Európskym dohovorom o ľudských právach a to práva na obhajobu spočívajúce v navrhovaní dôkazov. Vzhľadom na porušenie práv žalobcu nesprávnym úradným postupom Krajskej prokuratúry v Bratislave žiadal žalobca o zadosťučinenie - úhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú vyčíslil na sumu 156.498 eur. 3. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe uviedla, že žalobcovi bolo vznesené obvinenie pre trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1, 4 Trestného zákona uznesením vyšetrovateľa Krajského riaditeľstva policajného zboru v Bratislave Úradu justičnej a kriminálnej polície ČVS: KRP-75/OEK-BA-2007 zo dňa 23.5.2007. Uznesenie o vznesení obvinenia mu bolo doručené 30.5.2007. Sťažnosť žalobcu proti uzneseniu o vznesení obvinenia bola zamietnutá uznesením Krajskej prokuratúry Bratislava sp. zn. 2Kv 66/07 zo dňa 8.6.2007. Žalobca si náhradu nemajetkovej ujmy uplatnil z titulu nesprávneho úradného postupu. Žalovaná namietla, že od oznámenia (doručenia) uznesenia o vznesení obvinenia žalobcovi (už pred podaním žiadosti o predbežné prerokovanie nároku 26.3.2018) uplynulo viac ako 10 rokov a preto je právo žalobcu na náhradu škody z titulu uznesenia o vznesení obvinenia premlčané podľa § 19 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. Pokiaľ žalobca považoval za nesprávny úradný postup podanie obžaloby dňa 30.10.2008, tak z rozsudku NS SR nevyplýva, že nesprávneho úradného postupu sa dopustila žalovaná; uvedený rozsudok preukazuje porušenie práva žalobcu na obhajobu súdmi a nie žalovanou. 4. Súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobca sa domáhal v zmysle § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom žalovanej v prípravnom konaní s odôvodnením, že žalovaná voči žalobcovi podala obžalobu na základe toho, že nespoľahlivo zistila skutkový stav, dôkazy, ktoré získala, boli v rozpore s platným právnym poriadkom, neboli vyhodnotené spôsobom, ako ukladá právny poriadok SR a pod. V žiadosti o predbežné prerokovanie nároku zo dňa 14.3.2018 žalobca uviedol, že sa domáha škody, ktorá mu „objektívne“ vznikla vo výške 153.498 eur, na rozdiel od žaloby a pred súdom, kde naopak uvádzal, že sa domáha náhrady škody, avšak už ako nie skutočnej škody, ale nemajetkovej ujmy. Podobne na rozdiel od žiadosti o predbežné prerokovanie nároku zo dňa 14.3.2018, v ktorej sa domáhal nároku nákladov na trovy konania v trestnom konaní vo výške 3.000 eur, žalobou zo dňa 13.8.2018 si trovy konania trestného konania neuplatnil; uvádzal iba nemajetkovú ujmu 153.498 eur, vrátane nákladov na trovy konania v trestnom konaní rozporne vo výške 15.800 eur, bez predloženia akýchkoľvek dôkazov. Súd prvej inštancie uviedol, že podanie obžaloby nie je ani nezákonným rozhodnutím ani žalobcom namietaným nesprávnym úradným postupom v zmysle § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. Nesprávny úradný postup žalovanej v prípravnom konaní do podania obžaloby dňa 30.10.2008 mal naviac za premlčaný, prípadný nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím zase z viacerých dôvodov za nedôvodný. 5. Žalovaná vzniesla už v rámci prípravy pojednávania námietku premlčania uplatneného nároku. Poukázala na to, že obžaloba, na ktorú sa žalobca odvoláva, nie je meritórnym rozhodnutím podľa Trestného poriadku a preto prokurátor podanou obžalobou ani nemohol porušiť právo obvineného na obhajobu. Jediné meritórne rozhodnutie, ktoré bolo vydané v trestnom konaní orgánmi činnými v trestnom konaní bolo uznesenie o vznesení obvinenia, oznámené žalobcovi dňa 30.5.2007 a od tohto dátumu do podania žaloby o nesprávnom úradnom postupe dňa 13.8.2018 uplynula v zmysle § 19 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. dokonca aj 10-ročná premlčania lehota na uplatnenie práva na náhradu škody a súčasne 3-ročná subjektívna premlčania lehota podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., ktorá nemôže presiahnuť 10-ročnú objektívnu premlčaciu lehotu, resp. uplynutím 10-ročnej objektívnej premlčacej lehoty končí 3-ročná subjektívna premlčacia lehota. Právny zástupca žalobcu k vznesenej námietke premlčania uviedol, že žalobu podal dňa 13.8.2018 včas, nakoľko najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 6 Tdo 7/2014 zo dňa 28.1.2016 rozhodol, že rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 5.12.2013, sp. zn. 2To 106/2013 a v konaní, ktoré mu predchádzalo, bol porušený zákon, v neprospech žalobcu. 6. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti uviedol, že pri nesprávnom úradnom postupe, na rozdiel od škody uplatňovanej vydaním nezákonného rozhodnutia, pre plynutie premlčacej doby nemá právny význam zrušenie rozhodnutia, ktorému prípadne i predchádzal nesprávny úradný postup, ani deň jeho
doručenia (oznámenia) poškodenému. Predpoklad hypotézy právnej normy § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. (pokiaľ ide o začiatok plynutia premlčacej doby práva na náhradu škody v dôsledku nesprávneho úradného postupu) sa totiž nespája s vedomosťou poškodeného o tom, kto za škodu zodpovedá, ale ani s jeho vedomosťou o tom, či a prípadne kedy nesprávnosť úradného postupu bola vyslovená (konštatovaná) príslušným orgánom; teda nevyžaduje sa, aby poškodený mal vedomosť o tom, kto za škodu zodpovedá. Jediným predpokladom začiatku plynutia premlčacej doby pri žalobcom namietanom nesprávnom úradnom postupe je okamih, kedy sa poškodený, t. j. žalobca, dozvedel o škode. Poškodený sa dozvie o škode vtedy, ak sú mu známe skutkové okolnosti, z ktorých možno zistiť vznik škody (v predpokladanej výške) zakladajúcej jej uplatnenie v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Preto nie je určujúce, či napríklad (ne)správnosť úradného postupu bola v inom konaní zisťovaná, prípadne vzniknuté následky mohli byť v takom konaní reparovateľné a či výsledky takéhoto konania (jeho právne závery) boli poškodenému známe; v uvedenom okamihu teda nemusí byť daná (napr. z rozhodnutia súdu vyplývajúca) nespochybniteľná istota poškodeného o zodpovednosti povinného subjektu. Podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. IV. ÚS 173/2019-18 zo dňa 17.12.2019 „je zrejmé, že pri nárokoch zo zodpovednosti za nesprávny úradný postup sa uplatňuje jediná, a to subjektívna premlčacia doba podľa § 22 ods. 1 zákona o zodpovednosti štátu za škodu“. 7. S ohľadom na vyššie uvedené a ustálenú súdnu prax, keďže právny zástupca žalobcu voči žalovanému uplatňoval nárok titulom nesprávneho úradného postupu, výslovne s uvedením právneho nároku podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z. z., súd prvej inštancie uviedol, že na posúdenie námietky premlčania vznesenou žalovanou sa vzťahuje iba jediná a to trojročná premlčacia doba v zmysle § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., ktorá začína plynúť dňom, kedy sa žalobca o škode dozvedel. Keďže žalobca ako v žiadosti o prekovanie nároku, tak i v žalobe uviedol, že ide o nesprávny úradný postup v súvislosti s prípravným konaním, s konaním prokurátora Krajskej prokuratúry v Bratislave, ktorý voči nemu podal obžalobu, súd prvej inštancie v zhode so žalovanou uviedol, že v rámci prípravného konania nebola takýmto rozhodnutím obžaloba, ale uznesenie o vznesení obvinenia pre trestný čin sprenevery vyšetrovateľom Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave, Úradu justičnej a kriminálnej polície ČVS: KRP-75/OEK-BA2007 zo dňa 23.5.2007, ktoré bolo žalobcovi doručené dňa 30.5.2007, čo nesporoval a z ktorého sa o škode dozvedel. Žalobcovi tak nasledujúcim dňom po doručení uznesenia, od 31.5.2007 začala plynúť trojročná subjektívna premlčacia doba v zmysle § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a táto mu márne uplynula dňa 31.5.2010, pričom už aj samotnú žiadosť o prerokovanie náhrady škody si u žalovanej uplatnil po takmer 11 rokoch, dňa 14.3.2018, teda po lehote. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie dospel k záveru, že námietka premlčania, ktorú vzniesla žalovaná ohľadom žalobcom namietaného nesprávneho úradného postupu žalovaného v prípravnom konaní, je dôvodná a žalobu z tohto titulu zamietol. 8. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že zákon č. 514/2003 Z. z. výslovne neupravuje nárok na náhradu škody v prípade oslobodenia obžalovaného spod obžaloby. Judikatúra dospela k záveru, že ide o špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania, pri ktorom treba vychádzať z analogického výkladu úpravy najbližšej, a to z úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Žalobca sa domáhal nápravy ujmy, ktorá mu bola spôsobná v dôsledku vzneseného obvinenia, ktoré nebolo napravené ani v rámci dozorovej činnosti prokurátora, pretože napokon bola podaná obžaloba v trestnej veci obžalovaného, ktorý (ako sa ukázalo neskôr), bol spod obžaloby oslobodený rozsudkom Okresného súdu Bratislava I zo dňa 28.2.2017, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný. Oslobodenie spod obžaloby (z tohto dôvodu) má na účely naplnenia podmienok existencie nezákonného rozhodnutia a na účely výkladu § 6 zákona č. 514/2003 Z. z. rovnaký účinok ako zrušenie rozhodnutia príslušným orgánom, pretože až po oslobodzujúcom rozhodnutí sa zbavil účinku nezákonného (na účely zákona 514/2003 Z. z.) rozhodnutia. 9. Pokiaľ sa žalobca podľa súdu prvej inštancie domáhal voči žalovanej náhrady škody z titulu nezákonného rozhodnutia podľa § 6 zákona č. 514/2003 Z. z. orgánom činným v trestnom konaní, v tomto prípade by jeho nárok premlčaný nebol, pretože premlčacia doba práva na náhradu škody začína plynúť odo dňa oznámenia (doručenia) zrušujúceho rozhodnutia (ÚS SR sp. zn. III. ÚS 339/08, z 25.11.2008), čo v danom prípade bolo doručením rozsudku NS SR sp. zn. 6Tdo 79/2014 zo dňa 28.1.2016; žalobca teda žalobu dňa 13.8.2018 podal včas, v zákonnej lehote v zmysle § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. Pre tento prípad sa súd prvej inštancie zaoberal tým, či žalobca preukázal splnenie všetkých predpokladov z hľadiska objektívnej zodpovednosti žalovanej za škodu, t. j. v prvom rade preskúmaním prerokovania nároku v súlade s § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. (pri uplatnení nároku
na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný). Žalobca si prostredníctvom právneho zástupcu z radov advokátov v žiadosti o predbežné prerokovanie nároku zo dňa 14.3.2018 uplatnil „objektívnu škodu“ vo výške 153.498 eur + 3.000 eur ako trovy trestného konania, spolu vo výške 156.498 eur. Zákon č. 514/2003 Z. z. nepozná termín „objektívna škoda“; podľa domnienky súdu prvej inštancie mal právny zástupca žalobcu zrejme na mysli § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., v ktorom zákon uvádza termín „skutočná škoda“. Právny zástupca žalobcu v žalobe zo dňa 13.8.2018 a tiež pred súdom prvej inštancie rozporne uviedol, že si v spore uplatňuje nárok iný, nie nárok na náhradu „skutočnej škody“, ale nárok na náhradu „nemajetkovej ujmy“, ako to má na mysli § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v rozsahu 153.498 eur, v ktorom sú ale podľa jeho tvrdenia zahrnuté trovy konania žalobcu v rámci trestného konania, ale opäť v inej výške ako ich uvádzal v žiadosti o prerokovanie zo dňa 14.3.2018, nie vo výške 3.000 eur, údajne vo výške 15.800 eur. Uvedené v konečnom dôsledku znamená, že náhrada škody vo výške 156.498 eur, žalobcom uplatnená v žiadosti o prerokovanie zo dňa 14.3.2018, je rozdielna od sumy požadovanej žalobou vo výške 153.498 eur, v dôsledku čoho súd prvej inštancie mal za pravdivú námietku žalovanej, že žalobca sa v spore domáha nároku v rozsahu a vo výške, ktorý nebol žalovanou podľa jej odpovede zo dňa 3.5.2018 predbežne prerokovaný. Tým, že uvedený predpoklad v zmysle § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. nebol zo strany žalobcu v konaní preukázaný, nebol preukázaný nárok na náhradu škody voči žalovanej. 10. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na to, že právo na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jeho uplatnenie. Štát zodpovedá za škodu za súčasného splnenia zákonných podmienok, ktorými sú nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, existencia škody, príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom orgánu štátu. Existencia týchto podmienok musí byť v súdnom konaní bezpečne preukázaná a nestačí len pravdepodobnostný záver o splnení niektorej z nich. Dôkazné bremeno v tomto smere leží na poškodenom. V zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. je povinnosťou žalobcu preukázať existenciu škody vzniknutej v príčinnej súvislosti s namietaným nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci, resp. nezákonným rozhodnutím. V zmysle ustálenej judikatúry „škodou sa chápe ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, t. j. peniazmi. Poškodený je povinný vznik škody na svojej strane preukázať a v konaní o nároku na náhradu škody tak na žalobcovi leží dôkazné bremeno o tom, že škoda vznikla. Aby bol splnený tento zákonný predpoklad, musí škoda existovať najneskôr v dobe, kedy súd o uplatnenom nároku rozhoduje“. 11. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno, keď vôbec nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy vo výške 153.498 eur. Splnil výlučne elementárnu povinnosť tvrdenia o zásahu do jeho práv, avšak bez toho, že by súčasne preukázal zásah v takej intenzite, ktorý by spoľahlivo preukazoval existenciu nemajetkovej ujmy a zároveň odôvodňoval nevyhnutnosť peňažnej satisfakcie nemajetkovej ujmy. Zákon nezakladá prezumpciu vzniku nemajetkovej ujmy, t. j. že by v prípade nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávneho úradného postupu, automaticky dochádzalo k vzniku práva osoby, ktorá bola poškodená nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom, na náhradu nemajetkovej ujmy. S ohľadom na dikciu § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. je prvoradá nepeňažná satisfakcia, ktorá bola žalobcovi nepochybne poskytnutá samotným oslobodením spod obžaloby. Požadovanú náhradu nemajetkovej ujmy nie je možné založiť na prezumpcii jej dôvodnosti, naopak žalobca je povinný preukázať existenciu nemajetkovej ujmy v požadovanej výške pri rešpektovaní zásady primeranosti, čo však neučinil a žiadnym spôsobom nepreukázal. Žalobca preukazoval len dvomi lekárskymi správami z r. 2015, že navštevuje psychiatrickú ambulanciu. K žiadosti o odročenie pojednávaní predkladal správy o návšteve NÚSCH. Konštatoval, že žalovanej založil do spisu mnoho dôkazov o svojom zdravotnom stave. Do spisu žiadne iné dôkazy nezaložil, nenavrhol vykonanie dokazovania, pričom považoval za dostačujúce svoje strohé skutkové vyjadrenia vo všeobecnej rovine, že je dôležité prihliadať na to, v akom rozsahu mu bola znížená česť, dôstojnosť a postavenie fyzickej osoby. Súd prvej inštancie nemal tieto jeho tvrdenia za dostatočné a preukázané, najmä vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 153.498 eura. Nakoľko žalobca neuniesol dôkazné bremeno, žalobu zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP; plne úspešnému žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania z dôvodu, že mu nevznikli. 12. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca a žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť na nové prejednanie a rozhodnutie, resp. zmeniť a žalobe vyhovieť. Uviedol, že žalobu
podal až potom, čo ho Najvyšší súd SR oslobodil spod obžaloby v celom rozsahu. Vytkol súdu prvej inštancie, že si nedôvodne osvojil právne stanovisko žalovanej, ktorá vzniesla námietku premlčania, pričom premlčaciu dobu nemožno odvíjať od momentu neprávoplatných rozsudkov, ale od nadobudnutia vykonateľnosti rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3To/64/2017, zo dňa 4.11.2017, ktorý potvrdil oslobodzujúci rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 3T/125/2008, zo dňa 28.2.2017, v kontexte rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Tdo/79/2014. Od inej udalosti, ako je rozsudok Krajského súdu v Bratislave, nie je podľa žalobcu možné počítať začiatok premlčacej doby. Napadnutý rozsudok mal na uvedenom základe za nezákonný, nakoľko žalobu podal včas podľa § 101 Občianskeho zákonníka. 13. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu žiadala napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Uviedla, že vykonaným dokazovaním nebol preukázaný nesprávny úradný postup žalovanej, vznik nemajetkovej ujmy žalobcovi a ani príčinná súvislosť medzi žalobcom namietaným nesprávnym úradným postupom a vznikom nemajetkovej ujmy. Navyše žalobca si uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v rozpore s § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. pretože maximálna suma odškodnenia, ktorú by bolo možné priznať podľa citovanej právnej úpravy, je 24.000 eur, ako aj v rozpore s § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., pretože žalobca si uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy v inom rozsahu, než v žiadosti o predbežné prerokovanie nároku. Odvolacia námietka žalobcu o začiatku plynutia premlčacej lehoty práva na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci neobstojí. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku správne konštatoval, že podanie obžaloby nie je ani nezákonným rozhodnutím, ani žalobcom v spore namietaným nesprávnym úradným postupom v zmysle § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. Nesprávny úradný postup žalovanej v prípravnom konaní do podania obžaloby dňa 30.10.2008 mal súd prvej inštancie za premlčaný. Ďalej súd prvej inštancie konštatoval, že na posúdenie námietky premlčania vznesenou žalovanou sa vzťahuje iba jediná a to trojročná premlčacia doba, ktorá začína plynúť dňom, kedy sa žalobca o škode dozvedel. Keďže žalobca v žiadosti o prekovanie nároku, ako aj v žalobe uviedol, že ide o nesprávny úradný postup v súvislosti s prípravným konaním, s konaním prokurátora Krajskej prokuratúry v Bratislave, ktorý voči nemu podal obžalobu, takýmto rozhodnutím nebola obžaloba, ale uznesenie o vznesení obvinenia Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave, Úradu justičnej a kriminálnej polície ČVS: KRP-75/OEK-BA2007 zo dňa 23.5.2007, ktoré bolo žalobcovi doručené dňa 30.5.2007 a z ktorého sa o škode dozvedel. Žalobcovi nasledujúcim dňom po doručení tohto uznesenia, od 31.5.2007 začala plynúť trojročná subjektívna premlčacia lehota v zmysle § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a táto mu márne uplynula dňa 31.5.2010, pričom už aj samotnú žiadosť o prerokovanie náhrady škody si u žalovanej uplatnil po takmer 11 rokoch, dňa 14.3.2018, teda po lehote. 14. Žalobca v replike k vyjadreniu žalobcu uviedol, že v napadnutom rozsudku súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu právnemu záveru, keď nerešpektoval právny názor v právoplatnom oslobodzujúcom trestnom rozsudku. Dvojmesačná lehota podľa zákona č. 514/2003 Z. z. mohla začať najskôr plynúť až momentom riadneho doručenia oslobodzujúceho trestného rozsudku; žalobcovi táto lehota márne neuplynula. Vysloviť názor, že začala plynúť už momentom rozhodnutia v prípravnom konaní, odporuje konštrukcii zákona č. 514/2003 Z. z., ktorá predpokladá súdny prieskum nesprávneho rozhodnutia, resp. úradného postupu. Tvrdenia žalovanej, že oslobodzujúci rozsudok v tomto prípade nemá vplyv na riadne a najmä zákonné začatie plynutia kasačnej lehoty mal za prejav právnej absurdity. 15. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 16. Odvolacie konanie je v zmysle § 379 a § 380 CSP ovládané zásadou viazanosti odvolacieho súdu rozsahom a dôvodmi odvolania. To znamená, že odvolací súd skúma správnosť len tých záverov a postupov súdu prvého stupňa, o ktorých odvolateľ tvrdí, že správne neboli; nie je potom oprávnený skúmať napadnuté rozhodnutie z hľadiska všetkých skutkových a právnych záverov, na ktorých je založené ani z hľadiska celého procesu, ktorý rozhodnutiu predchádzal. Pokiaľ napadnuté rozhodnutie aj vychádza z nesprávnych záverov a postupov, no ich nesprávnosť nie je v odvolaní namietaná, odvolací súd nie je oprávnený tieto závery a postupy preskúmavať a nemôže na nich založiť rozhodnutie o odvolaní. Prekročil by tým odvolanie účastníka a porušil zásadu dispozitívnosti sporového konania. Výnimku zo zásady viazanosti odvolacieho súdu rozsahom a dôvodmi odvolania predstavujú len prípady
uvedené v § 379 písm. a), b), c) a § 380 ods. 2 CSP, o ktoré sa však v tomto prípade nejedná, a preto sa odvolací súd zoberal iba správnosťou záveru súdu prvého stupňa, ktorý namietol žalobca v odvolaní. 17. Žalobca sa žalobou domáhal náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 156.498 eur titulom nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v podaní obžaloby voči nemu dňa 27.10.2008. Žalovaná vzniesla námietku premlčania uplatneného nároku. Z hľadiska procesnej ekonómie ďalšieho postupu v konaní sa preto súd prvej inštancie prioritne zaoberal dôvodnosťou vznesenej námietky premlčania a dospel k záveru, že jediným predpokladom začiatku plynutia premlčacej lehoty pri žalobcom namietanom nesprávnom úradnom postupe je okamih, kedy sa poškodený, t. j. žalobca, dozvedel o škode. Pri uplatnenom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy titulom nesprávneho úradného sa na premlčanie totiž vzťahuje iba jediná a to trojročná premlčacia lehota v zmysle § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., ktorá začína plynúť dňom, kedy sa žalobca o škode dozvedel, t. j. dňom doručenia uznesenia o vznesení obvinenia 30.5.2007. Odo dňa 31.5.2007 mu začala plynúť trojročná subjektívna premlčacia lehota v zmysle § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a táto mu márne uplynula dňa 31.5.2010, pričom už aj samotnú žiadosť o prerokovanie náhrady škody si u žalovanej uplatnil po takmer 11 rokoch, dňa 14.3.2018, teda po lehote. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie dospel k záveru, že námietka premlčania, ktorú vzniesla žalovaná ohľadom žalobcom namietaného nesprávneho úradného postupu žalovanej v prípravnom konaní, je dôvodná a žalobu z tohto titulu zamietol. 18. Jediným odvolacím dôvodom uvedeným v odvolaní žalobcu bolo tvrdenie, že premlčaciu lehotu nemožno odvíjať od momentu neprávoplatných rozsudkov, ale od nadobudnutia vykonateľnosti rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3To/64/2017, zo dňa 4.11.2017, ktorý potvrdil oslobodzujúci rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 3T/125/2008, zo dňa 28.2.2017, v kontexte rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Tdo/79/2014. Od inej udalosti, ako je rozsudok Krajského súdu v Bratislave, nemožno podľa žalobcu počítať začiatok premlčacej lehoty; žalobu podal včas podľa § 101 Občianskeho zákonníka. Vychádzajúc z obsahu odvolania tak žalobca namietol skutočnosť, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, konkrétne otázky premlčania uplatneného práva na náhradu nemajetkovej ujmy titulom nesprávneho úradného postupu, vzhľadom na žalovanou uplatnenú námietku premlčania; začiatkom premlčacej lehoty v predmetnej veci je podľa žalobcu deň 4.11.2017 ako deň vydania rozsudku (správne uznesenia - pozn. odvolacieho súdu) Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3To/64/2017. 19. K uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, t. j. že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci odvolací súd konštatuje, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 20. Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie. 21. Podľa § 19 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. najneskôr sa právo na náhradu škody premlčí za desať rokov odo dňa, keď bolo poškodenému doručené (oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví alebo škodu spôsobenú rozhodnutím podľa § 7 a 8. 22. Právo na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci podlieha premlčaniu. Právna úprava premlčania nie je v zákone č. 514/2003 Z. z. komplexná, keďže tento právny predpis upravuje iba premlčaciu lehotu práva na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci a osobitný prípad prerušenia jej plynutia. Ostatné otázky premlčania práva na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci sa v zmysle § 25 zákona č. 514/2003 Z. z. spravujú ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Platná právna úprava rozlišuje objektívnu a subjektívnu lehotu premlčania práva na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci. Subjektívna premlčacia lehota práva na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci (bez ohľadu na to, či škoda bola spôsobená nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci, alebo jeho nesprávnym úradným postupom) je trojročná a začína
plynúť odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode; z hľadiska určenia začiatku plynutia subjektívnej premlčacej lehoty práva na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci nie je relevantný okamih, kedy sa poškodený dozvie, kto zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci. Pokiaľ je však podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia orgánu verejnej moci, plynie táto trojročná premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia príslušného orgánu, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktorým bola spôsobená škoda. Právna úprava začatia plynutia subjektívnej premlčacej lehoty práva na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci je tak v zákone č. 514/2003 Z. z. stanovená odlišne od začatia plynutia všeobecnej subjektívnej premlčacej lehoty práva na náhradu škody ustanovenej v § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Objektívna premlčacia lehota práva na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím orgánu verejnej moci je desaťročná a premlčacia lehota začína plynúť odo dňa, keď bolo poškodenému doručené (oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda. Táto premlčacia lehota sa neuplatní, ak ide o škodu na zdraví alebo škodu spôsobenú rozhodnutím podľa § 7 a 8. V prípade práva na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci sa však toto právo premlčuje len v subjektívnej premlčacej lehote. V ďalšom sa odvolací súd plne stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie uvedenými v odseku 6. odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu. 23. Žalobca v odvolaní nespochybnil uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy pre nesprávny úradný postup. Pokiaľ potom súd prvej inštancie pri uplatnenom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy titulom nesprávneho úradného postupu aplikoval subjektívnu premlčaciu lehotu podľa § 19 ods. 1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z. z. s tým, že právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode, správne vychádzal z horeuvedených záverov, že pri nároku na náhradu nemajetkovej ujmy titulom nesprávneho úradného postupu nie je podmienkou uplatnenia uvedeného nároku zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, kedy plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie, tak ako je upravené § 19 ods. 1 veta druhá zákona č. 514/2003 Z. z. Vydanie uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3To/64/2017 dňa 4.11.2017 preto nemá žiaden vplyv na začiatok plynutia premlčacej lehoty výslovne uplatneného práva na náhradu nemajetkovej ujmy titulom žalobcom namietaného nesprávneho úradného postupu. Nedôvodný bol preto aj poukaz žalobcu na včasnosť podanej žaloby s poukazom na § 101 Občianskeho zákonníka, keď právna úprava premlčacej lehoty práva na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci je daná zákonom č. 514/2003 Z. z. 25. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd s opätovným poukazom na viazanosť odvolacími dôvodmi uzatvára, že žalobca neuviedol v odvolaní také skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku, ani jeho zrušenie. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie preto podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. 26. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa zásady úspechu vyjadrenej v § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 CSP. V odvolacom konaní plne úspešnej žalovanej nepriznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko jej žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli. 27. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).