Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 16CoCsp/27/2023 1320204499 31. 01. 2025 Mgr. Daniela Drnáková ECLI:SK:KSBA:2025:1320204499.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Daniely Drnákovej a sudcov JUDr. Romana Majerského a JUDr. Ivany Štiftovej, v spore žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného advokátkou JUDr. Katarínou Hegedüšovou, Majerníkova 3/A, Bratislava, proti žalovanej: Q. D., A.. XX.XX.XXXX, U. XXXX/ X, W., zastúpenej: Združenie na ochranu práv občana - AVES, Jána Poničana 6115/9, Bratislava, IČO: 50 252 151, o zaplatenie 1.245,07 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č. k. 21Csp/9/2020-102, zo dňa 7.12.2022, takto rozhodol: I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku, ako aj v súvisiacom výroku o trovách konania p o t v r d z u j e . II. Žalobcovi priznáva proti žalovanej plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvým výrokom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 872,50 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 174,50 eura od 28.3.2017 do zaplatenia, zo sumy 174,50 eura od 23.4.2017 do zaplatenia, zo sumy 174,50 eura od 23.5.2017 do zaplatenia, zo sumy 174,50 eura od 23.6.2017 do zaplatenia a zo sumy 174,50 eura od 23.7.2017 do zaplatenia (výrok I.), vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok II.) a žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania od žalobcu v rozsahu 15,08 % (výrok III.). 2. V odôvodnení uviedol, že žalobou zo dňa 27.2.2020, čiastočne späťvzatou podaním zo dňa 4.8.2020 (pred doručením žaloby žalovanej), sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 1.245,07 eura, zmluvnej pokuty vo výške 10 % ročne zo sumy 1.245,07 eura od 28.3.2017 do zaplatenia, poplatku za expresné spracovanie úveru v sume 100 eur a úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.245,07 eura od 28.3.2017 do zaplatenia. Podanú žalobu odôvodnil žalobca tým, že na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 120200018, zo dňa 22.7.2016, ako veriteľ poskytol žalovanej ako dlžníkovi úver v sume 1.400 eur, ktorý sa žalovaná zaviazala vrátiť, zaplatiť odplatu za poskytnutie finančných prostriedkov a poplatok za expresné spracovanie úveru v sume 100 eur. Predmetný dlh žalovanej sa stal splatným dňa 27.3.2017. V zmysle zmluvy sa strany sporu dohodli, že ak sa žalovaná dostane do omeškania s úhradou svojho dlhu, zaväzuje sa veriteľovi zaplatiť zmluvnú pokutu vo výške 10 % ročne z dlžnej čiastky. V zmysle obchodných podmienok sa žalovaná zaviazala uhradiť žalobcovi za každú zaslanú upomienku 30 eur, pričom žalovanej bolo zaslaných celkovo 7 upomienok, čo predstavovalo sumu 210 eur. Uviedol, že žalovaná doposiaľ uhradila sumu 154,93 eura a to dňa 20.9.2016. Dodal, že úrok nie je odplatou pri poskytovaní peňažných prostriedkov, keďže ide o plnenie, ktoré nie je spojené s poskytnutím peňažných prostriedkov, ale je spojené s užívaním a vrátením peňažných prostriedkov. Zároveň poukázal na to, že vážnosť vôle žalovanej nie je možné zamieňať s
jej ľahkovážnosťou, keďže nedostatok opatrnosti spotrebiteľa nespôsobuje neplatnosť právneho úkonu. Vo vzťahu k zisťovaniu bonity žalovanej uviedol, že žiadosť o poskytnutie úveru bola odoslaná na regionálnu agentúru, pričom žalovaná bola povinná uviesť pravdivé údaje o svojich mesačných príjmoch a výdavkoch. Na regionálnej agentúre bola žiadosť následne elektronicky zaznamenaná v internom systéme spoločnosti, vytvoril sa overovací formulár o histórii klienta. Následne bol verifikovaný skóring klienta, kedy boli zhodnotené príjmy a výdaje žalovanej, pričom príjem žalovanej bol 429 eur, výdavky v sume 120 eur, preto voľná suma bola 309 eur. 3. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C. s. p.), súd prvej inštancie vo vzťahu k skutkovému stavu zistil, že žalobca ako právnická osoba - podnikateľ, podnikajúci v oblasti poskytovania úverov z vlastných finančných zdrojov a žalovaná ako fyzická osoba - nepodnikateľ, uzatvorili dňa 22.7.2016 v písomnej forme zmluvu o spotrebiteľskom úvere (ďalej už len „zmluva“), na základe ktorej sa žalobca ako veriteľ zaviazal žalovanej poskytnúť peňažné prostriedky v sume 1.400 eur a žalovaná sa zaviazala poskytnuté peňažné prostriedky žalobcovi vrátiť a zaplatiť odplatu, úrok a poplatok za expresné spracovanie úveru. Zo zmluvy vyplynulo, že išlo o bezúčelový spotrebiteľský úver, úrok predstavoval celkovo sumu 359,20 eura - výšku 33,02 % ročne, poplatok za expresné spracovanie úveru predstavoval sumu 100 eur, celkom zaplatená suma žalovanou predstavovala 1.859,20 eura, počet splátok bol dohodnutý na 12 mesačných splátok tak, že prvé štyri splátky boli v sume 1 euro a ďalšie splátky v sume 231,90 eura, splatné vždy k 22. dňu v mesiaci, počnúc dňom 22.8.2016, hodnota RPMN predstavovala 38,51 % a priemerná RPMN 25,87 %, splatnosť poslednej splátky bola dohodnutá na deň 22.7.2017 a zmluvné strany sa dohodli, že v prípade, ak sa žalovaná dostane do omeškania s úhradou svojho dlhu, zaväzuje sa zaplatiť zmluvnú pokutu vo výške 10 % ročne z dlžnej sumy. Z titulu uzatvorenej zmluvy uhradila žalovaná žalobcovi len sumu 154,93 eura. 4. Súd prvej inštancie ďalej zistil, že zo zmluvy a ani z iných žalobcom predložených listinných dôkazov nevyplynuli údaje žalovanej o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa za účelom jej posúdenia schopnosti splácať úver, resp. že by žalobca nahliadol do príslušnej databázy alebo registra na účely posúdenia schopnosti spotrebiteľa splácať úver. 5. Podľa žalovanou predložených zmlúv žalovaná so žalobcom uzatvorili v priebehu rokov 2014 až 2016 celkovo päť zmlúv o spotrebiteľských úveroch (vrátanej zmluvy, ktorá je predmetom v prejednávanej veci), ďalej uzatvorila so spoločnosťou TELESERVIS PLUS, a.s. dve zmluvy o spotrebiteľských úveroch, so spoločnosťou Home Credit Slovakia, a.s. jednu zmluvu o spotrebiteľskom úvere (rok 2012) a so spoločnosťou Provident Financial dve zmluvy o spotrebiteľskom úvere. 6. Na základe dokazovania mal za preukázané, že medzi žalobcom a žalovanou došlo dňa 22.7.2016 uzatvorením zmluvy v písomnej forme k vzniku obchodného záväzku, keďže zmluva obsahovala podstatné znaky zmluvy o úvere podľa § 497 Obchodného zákonníka (určenie zmluvných strán, určenie výšky peňažných prostriedkov, záväzok veriteľa poskytnúť peniaze v prospech dlžníka na jeho požiadanie a záväzok dlžníka vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky), ktorá predstavuje podľa § 261 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka absolútny obchodno-záväzkový vzťah. Vzhľadom na povahu zmluvných strán pri uzatváraní predmetnej zmluvy, keďže žalobca vystupoval ako dodávateľ podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka a žalovaná ako spotrebiteľ podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka, išlo podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka o spotrebiteľskú zmluvu. Dodal, že aj napriek tomu, že daný záväzkový vzťah mal povahu absolútneho obchodného záväzku, z dôvodu, že jeho účastníkom bol spotrebiteľ, bolo potrebné podľa § 52 ods. 3 poslednej vety Občianskeho zákonníka (v znení účinnom od 1.4.2015) prednostne použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keby sa inak mali použiť ustanovenia Obchodného zákonníka; okrem toho na daný záväzkový vzťah aplikoval aj osobitný zákon č. 129/2010 Z. z. upravujúci zmluvy o spotrebiteľskom úvere, účinný v čase jej uzatvorenia. 7. Konštatoval, že zmluva uzatvorená medzi žalobcom a žalovanou musí naplniť podmienku písomnej formy (§ 9 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z.) a obsahovať okrem všeobecných náležitosti (t. j. v tomto prípade všeobecných náležitostí zmluvy o úvere) aj osobitné náležitosti vymedzené v § 9 ods. 2 tohto zákona, správne určenú RPMN, úver nesmie byť poskytnutý v hotovosti, RPMN nesmie prekračovať najvyššiu prípustnú výšku odplaty stanovenej podľa nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. s tým, že v zmluve musia byť uvedené všetky plnenia, ktoré pre spotrebiteľa vyplývajú z poskytnutia úveru alebo s ním súvisia, pričom pred jej uzatvorením je veriteľ povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť
spotrebiteľa splácať veriteľom poskytovaný spotrebiteľský úver tak, že berie hlavne do úvahy dobu, na ktorú sa úver poskytuje, jeho výšku, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru (§ 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z.). Nedostatok písomnej formy zmluvy o spotrebiteľskom úvere, absencia niektorých osobitných náležitostí [konkrétne náležitosti uvedené pod písm. a) až l), s), z) a aa) v § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z.], uvedenie nesprávnej RPMN v neprospech spotrebiteľa, poskytnutie úveru v hotovosti, neuvedenie akéhokoľvek plnenia vyplývajúceho alebo súvisiaceho s poskytnutým úverom, prekročenie najvyššej prípustnej odplaty alebo hrubé porušenie povinnosti veriteľa podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. spočívajúcej v posudzovaní schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez nahliadnutia do príslušnej databázy údajov o spotrebiteľoch, má podľa § 11 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. za následok taký právny stav, podľa ktorého sa veriteľom poskytnutý úver musí považovať za bezúročný a bezpoplatkový, z čoho vyplýva, že veriteľ sa môže v súdnom konaní úspešne domáhať len vrátenia istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru. 8. Ozrejmil, že celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom sa podľa § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z. z. rozumejú všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov a aj poistné, pokiaľ spotrebiteľ musí uzatvoriť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver. Od výšky celkových nákladov sa následne podľa § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z. z. odvíja výška ročnej percentuálnej miery nákladov (ďalej tiež „RPMN“), čo znamená, že pri výpočte RPMN treba zohľadniť nielen všetky poplatky, ktoré musí spotrebiteľ v súvislosti so zmluvou zaplatiť (napr. poplatok za poskytnutie úveru, prípadne poplatok za expresné spracovanie úveru), ale aj samotné úroky. Rovnaký záver následne vyplýva aj z § 1 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorý definuje odplatu za poskytnutie peňažných prostriedkov veriteľom spotrebiteľovi ako úroky, poplatky a akékoľvek iné odplatné plnenia alebo iné náklady dohodnuté pri podpise spotrebiteľskej zmluvy a ktoré sú spojené s poskytnutím peňažných prostriedkov. Dodal, že údaj o výške RPMN je pre spotrebiteľa najdôležitejším indikátorom ceny úveru a preto jeho nesprávne uvedenie v zmluve je podľa § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 129/2010 Z. z. postihnuté následkom straty práva veriteľa na úroky a akékoľvek iné poplatky z úveru. Údaj o RPMN umožňuje porovnanie výhodnosti úverov/pôžičiek z pohľadu vynaložených nákladov spotrebiteľa na ich splácanie v rámci jedného roka a v tomto smere má dôležitejšiu úlohu ako údaj o výške úrokov. 9. Poukázal na skutočnosť, že pri prepočte RPMN zistil, že RPMN bola nesprávne uvedená v neprospech spotrebiteľa, keďže pri celkom zaplatenej sume 1.859,20 eura žalovanou [t. j. pri celkových nákladoch spotrebiteľa podľa § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z. z.] a splatnosti do 1 roka (v 12-tich mesačných splátkach), mala RPMN správne predstavovať výšku 72,71 % a nie, ako bolo uvedené v predmetnej zmluve, výšku 38,51 %. Na základe uvedeného skonštatoval, že v zmluve o úvere bola nesprávne uvedená RPMN a to v neprospech spotrebiteľa a z tohto dôvodu vyhodnotil žalobcom poskytnutý úver podľa § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 129/2010 Z. z. ako bezúročný a bezpoplatkový. Zároveň doplnil, že uvedená skutočná výška RPMN podľa § 1a nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. prevyšovala dvojnásobok priemernej ročnej percentuálnej miery nákladov bánk a pobočiek zahraničných bánk pre jednotlivé typy novoposkytnutých spotrebiteľských úverov (zverejnenej podľa osobitného predpisu), keďže tá predstavovala hodnotu 25,87 % (čo bolo uvedené v samotnej zmluve), na základe čoho bolo možné konštatovať, že RPMN predmetného spotrebiteľského úveru prekročila najvyššiu prípustnú výšku odplaty stanovenej podľa nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. a preto bolo potrebné aj podľa § 11 ods. 1 písm. g) zákona č. 129/2010 Z. z. považovať žalobcom poskytnutý úver žalovanej za bezúročný a bezpoplatkový. 10. Dal tiež do pozornosti, že zo zmluvy a ani z iných žalobcom predložených dôkazov nevyplynulo, že by žalobca posudzoval schopnosť žalovanej splácať úver, keďže v zmluve absentovali akékoľvek údaje žalovanej o jej príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave, na základe čoho dospel k záveru, že žalovaný hrubo porušil svoje povinnosti podľa 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z., čo predstavovalo ďalší dôvod, prečo žalobcom poskytnutý úver treba považovať podľa § 11 ods. 2 druhej vety zákona č. 129/2010 Z. z. za bezúročný a bezpoplatkový. Hoci žalobca tvrdil, že žiadosť žalovanej o poskytnutie úveru bola preskúmaná regionálnou agentúrou, čo bolo zaznamená aj v internom systéme, tieto svoje tvrdenia nepreukázal žiadnymi dôkaznými prostriedkami.
11. Na základe uvedeného bol súd prvej inštancie názoru, že žalobca sa mohol úspešne domáhať len vrátenia dlžnej časti istiny úveru v sume 1.245,07 eura, a preto jeho žalobu v časti uplatneného poplatku za expresné spracovanie úveru v sume 100 eur vyhodnotil ako nedôvodnú (pre bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru). Zdôraznil pritom, že žalobca žiadnymi dôkaznými prostriedkami nepreukázal, že z jeho strany boli splnené podmienky na uplatnenie práva na predčasné zosplatnenie úveru podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, t. j. že upozornil žalovanú na možnosť uplatnenia práva na zosplatnenie celého úveru v lehote nie kratšej ako 15 dní od uplatnenia tohto práva, preto nemal za preukázané právo žalobcu požadovať jednorazové splatenie celého úveru. Dospel preto k záveru, že žalobca sa tak mohol domáhať zaplatenia istiny úveru podľa splatnosti jednotlivých splátok, avšak len v tom prípade, ak tieto jednotlivé splátky neboli premlčané, keďže žalovaná uplatnila námietku premlčania a taktiež aj vzhľadom na § 54a Občianskeho zákonníka, podľa ktorého premlčané právo zo spotrebiteľskej zmluvy nemožno vymáhať. Nakoľko žaloba bola podaná na súd dňa 26.2.2020, všetky splátky splatné pred 26.2.2017 vyhodnotil ako premlčané, teda konštatoval, že žalobcovi mohol priznať úhradu splátok splatných od 22.3.2017 do 22.7.2017, t. j. celkovo piatich splátok po 174,50 eura, čo predstavuje spolu sumu 872,50 eura. Výšku splátky vypočítal tak, že prvé štyri splátky mali výšku 1 euro (podľa zmluvy) a ostatných osem splátok teda mohlo mať výšku 174,50 eura. 12. Vo vzťahu k nároku na zmluvnú pokutu uviedol, že na platné uzatvorenie dohody o zmluvnej pokute sa vyžaduje dohoda zmluvných strán v písomnej forme, určenie výšky zmluvnej pokuty alebo aspoň špecifikovaný spôsob jej určenia a tiež jednoznačná špecifikácia zmluvnej povinnosti, ktorej porušením vznikne jednej zo zmluvných strán nárok na zmluvnú pokutu. Uvedené požiadavky musia byť splnené kumulatívne, inak nemožno hovoriť o platne uzatvorenej dohode o zmluvnej pokute. V danom prípade bol názoru, že ustanovenie zmluvy, ktoré obsahovalo dohodu žalobcu a žalovanej, že v prípade, ak sa žalovaná dostane do omeškania s úhradou svojho dlhu, zaväzuje sa zaplatiť zmluvnú pokutu vo výške 10 % ročne z dlžnej čiastky, neobsahuje jednoznačne špecifikovanú zmluvnú povinnosť žalovanej, ktorej porušením vznikne žalobcovi nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty, keďže vznik daného nároku žalobcu bol naviazaný len na všeobecne definovanú povinnosť žalovanej uhradiť svoj dlh. Samotná zmluva výklad pojmu „dlh“ neobsahovala a keďže z jej obsahu boli zrejmé viaceré záväzky žalovanej, a to vrátenie istiny úveru, úroku alebo poplatku za expresné spracovanie úveru, nebolo možné dospieť k záveru jednoznačne definovanej zmluvnej povinnosti žalovanej, ktorej porušenie malo mať za následok vznik oprávnenia žalobcu na zaplatenie zmluvnej pokuty. Na základe uvedeného posúdil predmetné dojednanie zmluvnej pokuty pre jeho neurčitosť podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka ako neplatné, a teda nárok žalobcu z neho vyplývajúci ako nedôvodný v celom rozsahu. 13. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd prvej inštancie žalobu žalobcu považoval za dôvodnú len v časti o zaplatenie sumy 872,50 eura, teda v časti nepremlčaných splátok istiny úveru splatných od 22.3.2017 do 22.7.2017 po 174,50 eura, pričom v ostatnej časti požadovanej zmluvnej pokuty a poplatku za expresné vybavenie úveru v sume 100 eur považoval žalobu za nedôvodnú. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaná si peňažný dlh podľa § 559 Občianskeho zákonníka nesplnila riadne a včas, dostala sa tým podľa § 517 ods. 1 prvej vety Občianskeho zákonníka do omeškania, na základe čoho vzniklo žalobcovi právo požadovať od žalovanej popri priznanom peňažnom plnení aj úroky z omeškania určené podľa vykonávacieho predpisu - nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. vo výške o 5 percentuálnych bodov vyššie ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky (ECB) platná k prvému dňu omeškania s plnením priznaného peňažného dlhu, ktorá bola v období od 16.3.2016 do 18.9.2019 vo výške 0 %; vychádzajúc z uvedeného výška úrokov z omeškania ku dňu omeškania žalovanej s plnením súdom priznaného dlhu žalobcovi bola 5 % ročne. Žalobcovi preto priznal právo na úroky z omeškania z dlžných súm vo výške 5 %, a to odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti jednotlivých dlžných splátok až do reálneho zaplatenia týchto súm žalovanou, okrem splátky splatnej dňa 22.3.2017, vo vzťahu ktorej mohol priznať úrok z omeškania najskôr od 28.3.2017, keďže inak by rozhodol nad rámec uplatneného nároku žalobcu na úrok z omeškania, ktorý požadoval najskôr odo dňa 28.3.2017. 14. Sumarizujúc uvedené, súd prvej inštancie za použitia § 261 ods. 6 písm. d) a § 497 Obchodného zákonníka, § 37 ods. 1, § 52 ods. 1 až ods. 3, § 53 ods. 9, § 54a, § 517 a § 559 Občianskeho zákonníka, § 2 písm. g), § 7 ods. 1, § 9 ods. 1, ods. 2, § 11 ods. 1, ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. a § 1 ods. 1 a § 1a nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 872,50 eura s príslušenstvom (viď odsek 1 tohto rozsudku) a vo zvyšku žalobu zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol v súlade s princípom úspechu v konaní podľa § 255 ods. 1
C. s. p. tak, že žalovanej ako úspešnej strane sporu priznal podľa § 262 ods. 1 C. s. p. nárok na náhradu trov konania v rozsahu 15,08 %, čo korešpondovalo s jej pomerom úspechu v konaní, ktorý vypočítal tak, že žalobcov neúspech, ktorý predstavoval 57,54 % a pozostával z nepriznaného nároku na zmluvnú pokutu (ktorý v čase rozhodovania súdu prvej inštancie predstavoval sumu 709,86 eura), istiny v sume 372,57 eura a poplatku za expresné spracovanie úveru v sume 100 eur, odpočítal od úspechu žalobcu, ktorý predstavoval 42,46 %, pozostávajúci z priznanej istiny v sume 872,50 eura s tým, že o samotnej výške tohto nároku rozhodne podľa § 262 ods. 1 C. s. p. samostatným rozhodnutím, vydaným vyšším súdnym úradníkom po právoplatnosti rozsudku. 15. Proti vyhovujúcemu výroku rozsudku a výroku o trovách konania podala odvolanie žalovaná a žiadala napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu zamietnuť alebo zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Sumarizáciou podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov jej odvolania (§ 393 ods. 2 C. s. p.) možno konštatovať, že v odvolaní žalovaná namietala, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 16. Žalovaná (cestou splnomocneného zástupcu) uviedla, že súd prvej inštancie registroval námietku vo vzťahu k jej bonite, kde dala do pozornosti, že v čase uzavretia zmluvy mala 78 rokov, trpela počiatočnou stareckou demenciou, naviac poskytovanie úverov je limitované Národnou bankou Slovenska len do veku 65 rokov, pri nebankových spoločnostiach maximálne do 72 rokov. Rovnako súd prvej inštancie registroval námietky vo vzťahu k úverovej predĺženosti, na ktorej sa podieľal najmä žalobca, ktorý jej poskytol celkovo 5 úverov v období dvoch rokov (od 28.2.2014 do 22.7.2016), a to napriek tomu, že v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy splácala aj ďalšie úvery u iných veriteľov. Poukázala na to, že súd prvej inštancie mal za preukázané, že v čase poskytnutia predmetného úveru splácala štyri úvery u žalovaného v sume 524 eur mesačne (3 x po 156 eur + 56 eur), dva úvery v TELERVIS PLUS v sume 213,30 eura mesačne (76,50 eura + 136,80 eura), v Home Credit Slovakia v sume 39 eur mesačne, v Provident Financial v sume 126,30 eura mesačne (82,60 eura + 43,60 eura), náklady spojené s bývaním mala v sume 190 eur mesačne, životné minimum 198,09 eura mesačne. Mal tiež za preukázané, že jej mesačné výdavky v čase poskytnutia predmetného úveru predstavovali na splácanie úverov sumu 1.092,60 eura mesačne, na náklady spojené s bývaním 190 eur mesačne, životné minimum 198,09 eura mesačne, t. j. spolu 1.290,69 eura, pričom mal tiež za preukázaný jej mesačný príjem (starobný dôchodok) v sume 408,20 eura, teda bolo zrejmé, že v žiadnom prípade nespĺňala podmienky pre poskytnutie predmetného úveru a žalobcovi už pred poskytnutím predmetného úveru bolo jasné, že poskytnutý úver splácať nedokáže. Zdôraznila, že žalobca mal ale vedomosť o tom, že je vlastníčkou bytu v hodnote cca 188.000 eur a teda sa možno domnievať, či v záujme žalobcu nebolo len pripraviť ju o túto nehnuteľnosť. 17. Namietala, že v kontexte uvedeného navrhla súdu prvej inštancie posúdiť, či v danom prípade možno konštatovať (ne)platné uzavretie zmluvného vzťahu, pričom zároveň vzniesla námietku premlčania celého nároku, keďže ak by bola konštatovaná absolútna neplatnosť právneho úkonu, bezdôvodné obohatenie na jej strane by sa potom premlčalo dňa 22.7.2018 (žaloba bola podaná 26.2.2020), súd prvej inštancie však (ne)platnosť právneho úkonu neposudzoval. Dodala, že v danom prípade by bolo vhodné vykonať aj znalecké dokazovanie z odvetvia psychiatrie, či vôbec bola spôsobilá uzavrieť zmluvu o úvere a či bola schopná posúdiť následky svojho konania. Zároveň dala do pozornosti, že súd prvej inštancie pri prepočte RPMN zistil, že pri celkom zaplatenej sume 1.859,20 eura a splatnosti do 1 roka, bola RPMN vo výške 72,71 % (a nie ako bolo uvedené v predmetnej zmluve vo výške 38,51 %) a že prekročila najvyššiu prípustnú výšku odplaty stanovenej podľa nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z.. Namietala tiež, že úrok vo výške 33,02 % ročne je úžernícky, v rozpore s dobrými mravmi, pretože viacnásobne prevyšuje obvyklé úroky požadované bankami za úvery. Takýto úrok je nedovolený a sankcionovaný je neplatnosťou jeho dojednania. Dodala, že vzhľadom na okolnosti, za akých bola uzatvorená zmluva a s poukazom na ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré zakazujú zneužitie práva, nemôže byť poskytnutá právna ochrana takému výkonu práva, ktorý odporuje poctivému obchodnému styku. V prípade neakceptovania odvolacích námietok zároveň navrhla, aby jej bolo povolené zaplatenie pohľadávky v splátkach po 30 eur mesačne a to najmä s odkazom na jej zlý zdravotný stav, ale aj z dôvodu, že jej aktuálny starobný dôchodok je 495,70 eura, čo pri aktuálnej ekonomickej situácii nepostačuje ani na základné životné potreby (bývanie, strava, lieky, oblečenie).
18. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedol, že nakoľko nedošlo k naplneniu dôvodov uvedených v § 11 zákona č. 129/2010 Z. z., nemožno zmluvu o spotrebiteľskom úvere so žalovanou považovať za bezúročnú a bez poplatkov, keď výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov je jasne uvedená priamo na prednej strane zmluvy, pričom poukázal na bod 3 predmetnej zmluvy. Dodal, že v zmluve je jasne určené rozlíšenie splátky istiny, úrokov a poplatkov (1.400 eur + 359,20 eura + 100 eur), preto nemôže byť posúdená ako bezúročná a bez poplatkov, keďže spĺňa všetky zákonom stanovené obligatórne náležitosti. Poukázal tiež na to, že žalovaná v prípade, že po podpise zmluvy nadobudla pocit, že ide o nevýhodnú zmluvu alebo že odplata, úrok či RPMN je vysoká, mala právo odstúpiť od zmluvy bez uvedenia dôvodu do 14 kalendárnych dní odo dňa uzavretia zmluvy, avšak toto právo nevyužila, čím jasne súhlasila s obsahom zmluvy a so všetkými podmienkami poskytnutia spotrebiteľského úveru. Ďalej uviedol, že jednotlivými splátkami sa hradí najprv istina poskytnutého úveru a po uhradení istiny sa uhrádza zostatok z poskytnutého úveru (úroky, poplatok). Započítanie celej sumy splátky sa hradí najprv na istinu a až potom na úrok a poplatok v prospech dlžníka, pretože v prípade nezaplatenia niektorej splátky alebo omeškania dlžníka s platbou splátky dôjde skôr k zníženiu istiny, z ktorej by si žalobca ako veriteľ mohol uplatňovať zákonné úroky z omeškania. 19. Doplnil, že v prípade žalovanej má za to, že sa jedná o osobu, ktorá má rozumové schopnosti na úrovni primerane spôsobilej osoby schopnej vnímať a posúdiť zmysel a účel konania ako i jazykové vyjadrenie právnych úkonov obsiahnutých v listinách, ktoré podpísala. K podpisu zmluvy navyše nebola žiadnym spôsobom donútená a túto podpisovala bez akéhokoľvek psychického či fyzického nátlaku. Poukázal na právne závery uvedené v rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/343/2013 k nedostatku vážnosti prejavu vôle a zdôraznil, že žalovaná svoju vôľu uzavrieť zmluvu o úvere potvrdila svojim podpisom a bola si vedomá svojich záväzkov vyplývajúcich z predmetnej zmluvy. Bol tiež názoru, že nedošlo k premlčaniu práva, ktoré bolo žiadané v žalobnom návrhu, a preto nesúhlasil s vyjadrením žalovanej na základe § 103 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že plnenie dlhu možno dohodnúť aj v splátkach. Vtedy veriteľ (žalobca) môže od dlžníka (žalovanej) žiadať vždy len splnenie príslušnej splátky, ktorá sa stala splatnou (zročnou) podľa dohody. Každá zo splátok predstavuje samostatné plnenie, preto pre každú z nich trojročná premlčacia doba podľa § 101 plynie samostatne. Na základe § 565 Občianskeho zákonníka v prípade, ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené, toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky. Na základe uvedeného mal za to, že žaloba bola podaná v stanovenej lehote, t. j. ešte pred uplynutím trojročnej premlčacej doby. 20. Žalovaná sa k vyjadreniu žalobcu už nevyjadrila. 21. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C. s. p.) preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalovanej bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C. s. p., keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správne potvrdil (§ 387 ods. 1 C. s. p.). Rozsudok verejne vyhlásil dňa 31.1.2025 (§ 387 ods. 1, § 219 ods. 3 C. s. p.). 22. Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy, právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný. 23. Podľa § 52 ods. 1 cit. Občianskeho zákonníka spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. 24. Podľa § 53 ods. 9 cit. Občianskeho zákonníka ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. 25. Podľa § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa.
26. Podľa § 11 ods. 1 písm. g) cit. zákona č. 129/2010 Z. z. poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak ročná percentuálna miera nákladov spotrebiteľského úveru prekračuje najvyššiu prípustnú výšku odplaty stanovenej podľa osobitných predpisov. 27. Podľa § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. 28. Podľa § 387 ods. 2 C. s. p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 29. Pretože sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, konštatuje správnosť jeho dôvodov. Vo vzťahu k podstatným odvolacím tvrdeniam žalovanej týkajúcim sa absencie posúdenia neplatnosti právneho úkonu a poskytnutia ochrany výkonu práva odporujúcemu poctivému obchodnému styku odvolací súd podotýka, že ide v celom rozsahu o nedôvodnú argumentáciu a to s poukazom na správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností vedúcich k čiastočnému vyhoveniu žalobe. 30. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ako aj na relevantnosť tvrdení strán konania. S argumentami strán konania sa súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadal, uviedol prečo na ne neprihliadol a v dostatočne primeranom rozsahu poukázal na všetky podstatné skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania, objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia. 31. V súvislosti s námietkou žalovanej o neskúmaní neplatnosti právneho úkonu (zmluvy o úvere) a vhodnosti vykonania znaleckého dokazovania k spôsobilosti žalovanej uzavrieť predmetnú zmluvu o úvere odvolací súd konštatuje, že hoci žalovaná uviedla, že na neplatnosť právneho úkonu poukázala aj v konaní pred súdom prvej inštancie, z obsahu spisového materiálu vyplynulo, že tak urobila vo vyjadrení zo dňa 5.10.2020, avšak len vo vzťahu k argumentácii o naplnení podmienok na posúdenie úveru ako bezúročného a bezpoplatkového (č. l. 45 spisu). 32. V danom kontexte súd prvej inštancie argumentáciu žalobkyne aj preskúmal a správne konštatoval existenciu dôvodov zakladajúcich v zmysle § 11 ods. 1 písm. d), písm. g) a tiež v zmysle § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. bezúročnosť a bezpoplatkovosť žalobcom poskytnutého úveru, pričom však ani samotná existencia týchto dôvodov nemá za následok neplatnosť zmluvy o úvere. V predmetnej súvislosti odvolací súd dodáva, že nakoľko súd prvej inštancie dospel k záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti daného úveru, bez právnej relevancie je poukaz žalovanej na rozpor dohodnutej výšky úroku s dobrými mravmi. 33. Pokiaľ žalovaná v odvolaní tvrdenie o neplatnosti právneho úkonu (zmluvy o úvere) dala do súvislosti s jej nespôsobilosťou na jeho uzatvorenie, súd prvej inštancie sa v napadnutom rozhodnutí ani takouto argumentáciou nemohol zaoberať, keďže takto žalovaná v prvoinštančnom konaní ani neargumentovala. Nakoľko žalovaná danú námietku vrátane návrhu na znalecké dokazovanie k spôsobilosti žalovanej uzavrieť predmetnú zmluvu uplatnila až v odvolaní, rovnako ako aj námietku nemožnosti poskytnutia ochrany výkonu práva odporujúcemu poctivému obchodnému styku, dané námietky predstavujú neprípustnú novotu v odvolacom konaní podľa § 366 C. s. p., preto na ne odvolací súd neprihliadal. 34. Vo vzťahu k žiadosti žalovanej o povolenie zaplatenia pohľadávky žalobcu v splátkach v prípade nevyhovenia odvolacím námietkam hodno uviesť, že ak má súd stanoviť, že priznané plnenie má byť platené v splátkach, takéto rozhodnutie musí byť podložené zistením všetkých potrebných skutočností,
ktoré by presvedčivo zdôvodnili záver súdu, že je vzhľadom na povahu prejednávanej veci, priznaného nároku a osobným pomerom účastníkov vhodné stanoviť, že sa peňažné plnenie môže plniť v splátkach (R 87/1966). 35. V prejednávanej veci však odvolací súd konštatuje, že žalobkyňa ničím nepreukázala aktuálne skutočnosti, ktoré by rozhodnutie o plnení v splátkach odôvodňovali, keď len poukaz na výšku dôchodku a zdravotné problémy, pri úplnej absencii dôkazov vo vzťahu k uvedeným tvrdeniam nestačia na unesenie dôkazného bremena, ktoré pri žiadosti o splátky spočíva na žiadateľovi, teda v danom prípade na žalovanej. 36. Pretože žalovaná v podanom odvolaní neuviedla žiadne relevantné skutočnosti, ktorými by preukázala nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne a právne správny potvrdil. 37. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žalobcovi, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal proti žalovanej plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 38. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).