Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 4CoPr/8/2024 1320206101 30. 04. 2025 JUDr. Anna Kašajová ECLI:SK:KSBA:2025:1320206101.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Kašajovej a členov senátu JUDr. Valérie Kleinovej, st. a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v spore žalobcu: T.. O. C., O.., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom A. XXX/XX, E. Š.E., zast. Mgr. Patrícia Urbanová, advokátka, so sídlom Sládkovičova 9, Žilina, proti žalovanému: Dopravný podnik Bratislava, akciová spoločnosť, so sídlom Olejkárska 1, Bratislava, IČO: 00492736, zast. TaylorWessing e/n/w/c advokáti s. r. o., Panenská 6, Bratislava, IČO: 35905832, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava III zo dňa 31.03.2023, č. k. 12Cpr/15/2020-320 v spojení s opravným uznesením Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 08.04.2024, č. k. B3-12Cpr/15/2020-389, takto rozhodol: I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením zo dňa 8.4.2024 č. k. B3-12Cpr/15/2020-389 potvrdzuje. II. Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie náhrady mzdy zastavil (I. výrok), žalobu žalobcu zamietol (II. výrok) a určil, že žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (III. výrok). 2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 27.05.2020 domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou zo strany žalovaného zo dňa 09.01.2020. Žalobca žalobu dôvodil tým, že na základe pracovnej zmluvy zo dňa 31.12.2015 vykonával u žalovaného pracovnú činnosť zodpovedajúcu dohodnutému druhu práce ako riaditeľ úseku ekonomického. Svoju prácu si žalobca vykonával riadne. Dňa 22.2.2019 bola žalobcovi navrhnutá dohoda o skončení pracovného pomeru, ktorú odmietol, a to z dôvodu straty dôvery akcionára k osobe žalobcu, ktorá nebola bližšie objasnená. Žalobca pociťoval zo strany žalovaného nátlak, avšak dohodu o skončení pracovného pomeru odmietol uzavrieť. Následne prebiehali medzi stranami sporu mimosúdne rokovania, ale bez výsledku. V júli 2019 bolo akcionárom žalovaného - Hlavným mestom Slovenskej republiky Bratislava - vyhlásené výberové konanie na pozíciu člena predstavenstva zodpovedného za ekonomický a finančný úsek - CFO. Podľa popisu uvedeného akcionárom mali členovia predstavenstiev zároveň vykonávať činnosti, ktoré vykonávali ekonomickí riaditelia. Dňa 26.09.2019 Denník N informoval, že členom predstavenstva zodpovedným za ekonomický a finančný úsek /CFO/ sa má stať p. T. K.. Dňa 25.11.2019 sa konalo zasadnutie predstavenstva žalovaného a bola prijatá zmena organizačnej štruktúry žalovaného a Kompetenčného poriadku, v rámci tejto zmeny bolo prijaté uznesenie č. 107/2019, kde bola o.i zrušená pracovná pozícia riaditeľa ekonomického úseku od 01.12.2019 a bolo schválené znenie Organizačného poriadku RS182/19 a znenie Kompetenčného poriadku RS181/19.
Následne boli žalobcovi v mesiaci december 2019 ponúknuté voľné pracovné miesta u žalovaného na pozícii vodiča električky a revízora, čo žalobca odmietol prijať. Následne žalovaný doručil žalobcovi list zo dňa 09.01.2020 označený ako výpoveď z dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, nakoľko s účinnosťou od 01.12.2019 malo dôjsť u žalovaného k organizačnej zmene a to na základe rozhodnutia spoločnosti o organizačnej zmene zo dňa 25.11.2019, v rámci ktorej bola o. i. zrušená pracovná pozícia riaditeľ ekonomického úseku, t.j. pracovná pozícia žalobcu. Žalobca oznámil žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní listom zo dňa 19.03.2020, ktorý bol žalovanému doručený dňa 20.03.2020. Žalovaný reagoval listom zo dňa 24.03.2020 a trval na platnosti výpovede. Žalobca má za to, že organizačná zmena prijatá predstavenstvom nie je v príčinnej súvislosti s nadbytočnosťou žalobcu. Žalobca má za to, že rozhodnutie žalovaného o organizačnej zmene je účelové, nakoľko ním mali prejsť kompetencie jednotlivých riaditeľov na členov predstavenstva, ale títo, vrátane žalobcu, boli vždy tiež členmi predstavenstva. Organizačná zmena nesleduje zefektívnenie práce, zmenu organizačnej štruktúry ani zníženie počtu zamestnancov. Rozhodnutie bolo prijaté iba s cieľom dať žalobcovi výpoveď. Zmena spočívala iba v tom, že s vrcholovým manažmentom už nie sú uzatvárané pracovné zmluvy. Druh práce žalobcu sa nestal nadbytočným, teda skutočným dôvodom rozviazania pracovného pomeru neboli okolnosti spočívajúce v organizačnej zmene a nadbytočnosti žalobcu. Uvedené potvrdzuje aj porovnanie znenia Kompetenčného poriadku žalovaného účinného do dňa 30.11.2019 a Kompetenčného poriadku žalovaného účinného odo dňa 01.12.2019. Účelovosť rozhodnutia o organizačných zmenách podľa žalobcu preukazuje aj skutočnosť, že žalovaný vyhlásil v mesiaci júl 2019 výberové konanie na pozíciu člena predstavenstva - CFO, teda v čase, kedy žalobca už nevykonával prácu z dôvodu prekážky na strane zamestnávateľa, prebehlo výberové konanie na člena predstavenstva, ktorého obsah práce bol totožný s pracovnou pozíciou žalobcu. Žalobca tiež v žalobe uviedol, že podľa jemu dostupných informácií žalovaný nesplnil povinnosť podľa § 74 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“), teda neprerokoval výpoveď so zástupcami zamestnancov. Tiež žalobca uviedol, že žalovaný nedodržal ponukovú povinnosť podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce. Žalovaný ponúkol žalobcovi inú prácu, ale táto podľa žalobcu nebola pre neho vôbec vhodná. Žalobcovi neboli ponúknuté všetky voľné pracovné pozície u žalovaného, pričom z výtlačku z portálu profesia.sk zo dňa 12.12.2019 vyplýva, že žalovaný mal väčšie množstvo voľných pracovných pozícií, než aké bolo žalobcovi ponúknuté. Žalobca následne poukázal na súdnu prax, podľa ktorej skutočnosť, že zamestnávateľ príjme iného zamestnanca na miesto, ktoré bolo uvoľnené odchodom zamestnanca, ktorému bola daná výpoveď pre nadbytočnosť, je spravidla dôkazom o neopodstatnenosti použitého výpovedného dôvodu a tiež, že súd sa má v konaní o neplatnosť skončenia pracovného pomeru zaoberať skutočným cieľom prijatej organizačnej zmeny. Tiež poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 2Co/138/2016, podľa ktorého sa prieči dobrým mravom, ak zamestnávateľ zastiera pracovné pomery v kontexte iných právnych vzťahov a v skutočnosti s osobami zaobchádza ako so zamestnancami. Žalobca si v závere žaloby uplatnil aj nárok na náhradu mzdy, pričom svoj nárok bližšie vôbec nešpecifikoval. Po výzve súdu na odstránenie vád žaloby žalobca vzal žalobu späť v časti nároku na zaplatenie náhrady mzdy, pričom navrhol, aby súd rozhodol vo veci samej tak, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou zo strany žalovaného zo dňa 09.01.2020 je neplatné a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 3. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že žalobca a žalovaný uzavreli dňa 31.12.2015 pracovnú zmluvu a dňa 16.10.2015 uzavreli zmluvu o výkone funkcie, nakoľko žalobca bol s účinnosťou odo dňa 16.10.2015 zvolený do funkcie člena predstavenstva žalovaného, pričom k zmluve o výkone funkcie bol dňa 17.10.2017 uzavretý dodatok č. 1. Mestské zastupiteľstvo Hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislava rozhodlo dňa 07.02.2019 uznesením č. 39/2019 v bode B1. o odvolaní zástupcov Hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislava ako jediného akcionára žalovaného z predstavenstva žalovaného a v bode B2. poverilo primátora Hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislava vykonať schválené zmeny pod bodom B1. Na základe toho bolo dňa 14.12.2019 prijaté rozhodnutie Hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislava ako jediného akcionára žalovaného o odvolaní dovtedajších členov predstavenstva žalovaného, medzi nimi aj žalobcu. S účinnosťou od 01.12.2019 došlo u žalovaného k organizačnej zmene, a to na základe rozhodnutia spoločnosti o organizačnej zmene zo dňa 25.11.2019, v rámci ktorej bola aj zrušená pracovná pozícia žalobcu - riaditeľ ekonomického úseku. Žalovaný informoval žalobcu o organizačnej zmene prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu žalobcu e-mailom zo dňa 03.12.2019 a e-mailom zo dňa 09.12.2019. Žalobcovi ponúkol iné vhodné miesta s prihliadnutím na možnosti žalovaného a kvalifikáciu žalobcu, keďže žalobca splnil predpoklady na tieto pracovné pozície, pričom pracovné pozície boli revízor a vodič električky. Žalobca ponúknuté pracovné pozície neprijal, čo oznámil žalovanému e-mailom prostredníctvom právneho zástupcu dňa
20.12.2019. Žalovaný tiež pred doručovaním výpovede ponúkol žalobcovi ešte raz možnosť uzavrieť dohodu o skončení pracovného pomeru, na čo žalobca nereagoval. Pred uplynutím výpovednej doby žalobca doručil žalovanému oznámenie o trvaní na ďalšom zamestnávaní, na ktoré žalovaný reagoval listom zo dňa 24.03.2020 a trval na platnosti výpovede, pričom žalobcovi ponúkol voľné pracovné pozície ATP III (revízor) a viaceré robotnícke pozície, vrátane vodiča mestskej hromadnej dopravy. Žalovaný k argumentácii žalobcu uviedol, že výpoveď bola daná žalobcovi po nadobudnutí účinnosti organizačnej zmeny zo dňa 25.11.2019. Táto bola realizovaná z dôvodu racionalizácie procesov a cieľom bolo efektívnejšie a hospodárnejšie fungovanie. Pracovné pozície generálneho riaditeľa a riaditeľov úsekov boli nadbytočné vzhľadom na duplicitu riadiacich kompetencií medzi predstavenstvom a týmito pracovnými pozíciami. O organizačných zmenách boli na stretnutí dňa 18.11.2019 informovaní aj zástupcovia zamestnancov a Organizačná štruktúra, Organizačný poriadok a Kompetenčný poriadok boli tiež vopred prerokované a následne schválené jediným akcionárom rozhodnutím zo dňa 21.11.2019. Žalovaný nesúhlasí s námietkou žalobcu, že prechod kompetencií z riaditeľov na členov predstavenstva nie je spôsobilý sledovať zefektívnenie práce, nakoľko podstatou vykonanej organizačnej zmeny je odstránenie duplicity riadiacich kompetencií medzi predstavenstvom a jednotlivými riaditeľmi. Jednotliví členovia predstavenstva boli súčasne aj v pracovnom pomere na pozícii jednotlivých riaditeľov, čo síce je právne možné, ale nie je to opodstatnené, keďže v pozícii člena predstavenstva sa kumulovala väčšina úloh, ktoré boli náplňou práce jednotlivých riaditeľov. U jednotlivých riaditeľov tým súčasne chýbal prvok závislej práce. Vo vzťahu k údajnej účelovosti organizačnej zmeny žalovaný uviedol, že je pravdou, že žalovaný naďalej potrebuje plnenie úloh, ktoré žalobca vykonával ako riaditeľ ekonomického úseku, avšak z hľadiska efektívnosti postačuje, ak tieto bude vykonávať člen predstavenstva - CFO a nie je dôvod, aby tieto úlohy paralelne vykonával aj zamestnanec v pracovnom pomere. Žalovaný považuje za potrebné poznamenať, že člen predstavenstva nemá pracovnú náplň a nie je zamestnancom, teda výkon funkcie člena predstavenstva nemožno stotožňovať s pracovným pomerom, aj keď sa v danom prípade v mnohých aspektoch jednotlivé kompetencie člena predstavenstva a riaditeľa ekonomického úseku zhodovali. Vzťah člena predstavenstva k obchodnej spoločnosti nemá byť pracovnoprávnym, ale má byť založený predovšetkým na zmluve o výkone funkcie. Výkon funkcie člena predstavenstva nie je druhom práce, t. j. nie je závislou prácou v podriadenosti zamestnávateľovi. Žalobca sa snaží zámerne vyvolať dojem, že potreba ním vykonávanej práce naďalej trvá, výlučne na základe skutočnosti, že u žalovaného je naďalej potrebný člen predstavenstva, ktorý sa venuje veľmi podobnej agende. Žalovaný nespochybňuje, že potrebuje aj bude potrebovať členov predstavenstva, ale snaží sa eliminovať bezdôvodné zamestnávanie členov predstavenstva, tak že pod rúškom pracovnej zmluvy vykonávajú úlohy, ktoré majú aj tak vykonávať ako členovia predstavenstva. Jediný akcionár žalovaného zároveň otvorene a verejne komunikoval organizačnú zmenu tak, že noví členovia predstavenstva budú vykonávať činnosti, ktoré vykonávali jednotliví riaditelia spoločnosti. Žalovaný doplnil, že organizačná zmena nebola účelovo namierená len proti žalobcovi. Postupne bolo realizované výberové konanie na predsedu predstavenstva a troch členov predstavenstva žalovaného a obdobné organizačné zmeny boli vykonané aj v iných spoločnostiach, kde má Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava majetkovú účasť, čo vyplýva aj z uznesenia mestského zastupiteľstva č. 39/2019. Žalobcovi muselo byť zrejmé, aké práva a povinnosti budú mať jednotliví členovia predstavenstva a aká organizačná zmena je plánovaná, keďže sa sám prihlásil do výberového konania na člena predstavenstva. Jeho pracovný pomer založený pracovnou zmluvou zo dňa 31.12.2015 by bol skončený aj v prípade, ak by bol vo výberovom konaní úspešný. Žalovaný uvádza, že si riadne splnil ponukovú povinnosť voči žalobcovi, keďže žalobcovi opakovane ponúkol inú prácu, a to dňa 20.12.2019 pred daním výpovede a dňa 24.03.2019 počas plynutia výpovednej doby. Žalovaný pri ponúknutí pracovných pozícií prihliadal aj na špecifickú kvalifikáciu vodiča električky, kde sa vyžaduje aj preukaz na vedenie dráhového vozidla a splnenie psychologickej a zdravotnej spôsobilosti, pričom táto práca je lepšie ohodnotená v porovnaní s inými pozíciami, ktoré žalobcovi neboli ponúknuté. Žalovaný dodal, že pre splnenie ponukovej povinnosti nie je zamestnávateľ povinný ponúknuť zamestnancovi všetky voľné pracovné pozície, ale postačuje ponuka jedného voľného pracovného miesta (R NS 46/2000). Na ponuky pracovných pozícií, na ktoré žalobca poukázal v podanej žalobe, žalobca vo viacerých prípadoch nespĺňal požadované predpoklady, čoho si je žalobca vedomý. Niektoré z týchto pracovných pozícií boli v čase doručenia výpovede žalobcovi už obsadené. Žalovaný ponúkol viaceré pozície, ktoré žalobca bol vzhľadom na zdravotný stav, schopnosti a kvalifikáciu vykonávať. K absencii prerokovania výpovede so zástupcami zamestnancov žalovaný uviedol, že výpoveď bola vopred prerokovaná so zástupcami zamestnancov, pričom toto je konštatované aj v samotnej výpovedi. Žiadosť o prerokovanie výpovede bola všetkým odborovým organizáciám adresovaná dňa 12.12.2019 a tieto si ju prevzali v dňoch 12.12.2019 až 16.12.2019. Vo všetkých prípadoch nastala právna fikcia prerokovania výpovede podľa § 74 Zákonníka práce po uplynutí
zákonnej lehoty 7 pracovných dní odo dňa doručenia žiadosti o prerokovanie výpovede. Žalovaný navrhol, aby súd žalobu zamietol a žalobcovi nárok na náhradu trov konania nepriznal. 4. Žalobca vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného opätovne poukázal na skutočnosť, že žalovaný oznámil žalobcovi stratu dôvery akcionára v osobe žalobcu. Uviedol, že dňa 22.02.20219 bol vyzvaný na odovzdanie zverených vecí - prenosný počítač, dokovacia stanica, užívateľský balík MS Office. Mal za to, že rozhodnutie o organizačnej zmene bolo prijaté predovšetkým s cieľom podania výpovede žalobcovi. Žalobca tiež predložil svoj životopis, z ktorého má vyplývať nevhodnosť žalobcovi ponúknutých pracovných pozícií zo strany žalovaného. Žalobca vidí príčinnú súvislosť svojej nadbytočnosti s výberovým konaním na pozíciu člena predstavenstva - CFO v mesiaci júl 2019. Z uvedeného má za to, že je vylúčená príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou žalobcu. 5. Žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, že okolnosti z februára 2019, na ktoré poukázal žalobca, sú z hľadiska predmetu sporu irelevantné. Žalovaný po zmene vedenia vo februári 2019 zistil zásadné nedostatky na ekonomickom úseku. Vyjadril, že na žalobcu nebol vyvíjaný pri návrhu na dohodu o skončení pracovného pomeru nátlak. Domnieval sa, že žalobca mal týmto pojmom zrejme na mysli oznámenie o prekážkach v práci na strane žalovaného, keď s ohľadom na zásadnú stratu dôvery žalovaný nemohol žalobcovi umožniť vstup na pracovisko a nemal žiadny záujem na ďalšom plnení pracovných úloh z jeho strany. Zdôraznil, že od tohto momentu až po skončenie pracovného pomeru riadne plnil svoju povinnosť poskytovať žalobcovi náhradu mzdy za celé trvanie prekážok v práci na jeho strane, a to s vedomím, že nedostáva za dané nezanedbateľné a dlhodobé výdavky žiadnu protihodnotu zo strany žalobcu. Opakovane tiež zdôraznil, že rovnakou organizačnou zmenou prešli v rovnakom období všetky mestské podniky, v ktorých malo Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava majetkovú účasť. Konštatoval, že po voľbách v roku 2018 ako jeden z kľúčových nedostatkov v mestských podnikoch bolo identifikované práve neefektívne (duplicitné) nastavenie organizačnej štruktúry mestských podnikov. Považoval za nemysliteľné, aby členovia predstavenstva boli súčasne zamestnaní na výkon tých istých úloh paralelne aj v pracovnom pomere. Mal za to, že v procese prijatia organizačnej zmeny bola irelevantná strata dôvery žalovaného v žalobcu na začiatku roku 2019. Taktiež zdôraznil, že špecifickým aspektom prejednávanej veci je absencia vzťahov nadriadenosti a podriadenosti, ktorá je bežná v pracovnoprávnych vzťahoch, nakoľko žalobca bol dlhodobo súčasťou štatutárneho orgánu žalovaného. Pracovná náplň žalobcu bola súčasťou obchodného vedenia spoločnosti, pričom nebol na výkon iných pracovných činností než tých, ktoré mohol vykonávať ako člen predstavenstva. 6. V rámci pojednávaní žalovaný uviedol, že v novom organizačnom nastavení stále funguje, čím značne šetrí s finančnými prostriedkami, čo je dôležité z hľadiska hospodárenia s verejnými financiami. Žalobca odôvodnil vyvíjanie tlaku zo strany žalovaného tým, že musel odovzdať počítač, telefón, zobrať si osobné veci a opustiť pracovisko. Uviedol, že u žalovaného boli voľné pracovné miesta ekonóma, účtovníka a tieto mu neboli ponúknuté. Uvedené žalovaný odmietol. Žalovaný mal tiež v čase prekážok v práci prijať na miesto ekonomického riaditeľa inú osobu, čo žalovaný taktiež odmietol. Žalobca tiež uviedol, že ako člen predstavenstva žalovaného sa zúčastňoval zasadnutí predstavenstva, prípadne zasadnutí dozornej rady a ako zamestnanec zodpovedal za účtovníctvo, kontroling, plánovanie a zostavovanie reportovacích hlásení. Žalobca neprijal ponúknuté pracovné pozície z dôvodu, že mu to prišlo diskriminačné, keďže je vysokoškolsky vzdelaný. V rámci písomného podania žalovaný uviedol, že zo zoznamu voľných pracovných miest od 01.01.2020 do 09.01.2020 je zrejmé, že v tomto čase boli u žalovaného voľné iba robotnícke pracovné pozície. Žalovaný mal za to, že si ponukovú povinnosť splnil, keď žalobcovi ponúkol voľne pracovné miesto, keďže postačuje ponuka jedného voľného pracovného miesta. Uviedol, že žalobca od 22.02.2019 do 31.03.2020 nevykonával žiadnu prácu pre žalovaného a je tak zavádzajúce jeho tvrdenie, že pri výkone práce sa dozvedel o voľných pracovných pozíciách. O tomto podľa žalovaného žalobca nemohol mať v relevantnom čase prehľad. Žalovaný tvrdil, že z listinných dôkazov vyplýva, že takéto miesta u žalovaného voľné neboli. Konštatoval, že žalovaný tiež neprijal na pozíciu ekonomického riaditeľa inú osobu, ale poveril plnením jeho pracovných úloh svoju existujúcu zamestnankyňu T.. C.G. B., následne zamestnanca T.. Q. J. a následne predmetné činnosti vykonával T.. K., ale ako člen predstavenstva, ktorý nebol zamestnancom žalovaného. V rámci záverečnej reči žalobca uviedol, že na prerokovanie výpovede so zástupcami zamestnancov nepostačuje predloženie menného zoznamu, ale je nutné deklarovať vôľu skončiť pracovný pomer, pričom žalovaný nepredložil
hodnoverný doklad o tom, že výpoveď bola aj skutočne prerokovaná. Žalovaný záverom uviedol, že žalobca nevie rozlíšiť, kedy za žalovaného konal ako člen predstavenstva a kedy plnil pracovné úlohy. 7. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 150 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), § 151 ods. 1, 2, § 391 ods. 1, 2, 3 CSP, § 63 ods. 1 písm. b), § 63 ods. 2, § 61 ods. 2 a 3, § 62 ods. 2 a 7, § 74, § 77, § 79 ods. 1 Zákonníka práce, § 191 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník“), § 192 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka, a na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná a je potrebné ju zamietnuť. Uviedol, že primárnou otázkou pre posúdenie dôvodnosti žaloby bolo, po zistení, že žaloba bola podaná v zmysle § 77 Zákonníka práce včas, posúdenie platnosti výpovede. Súd prvej inštancie posudzoval výpoveď z hľadiska existencie výpovedného dôvodu v zmysle ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, z hľadiska dodržania ponukovej povinnosti žalovaného podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce, z hľadiska dodržania zákazu znovuvytvorenia zrušeného pracovného miesta podľa § 61 ods. 3 Zákonníka práce a z hľadiska dodržania povinnosti žalovaného prerokovať výpoveď so zástupcami zamestnancov. Mal za to, že vymedzený výpovedný dôvod výpovede zo dňa 09.01.2020 danej žalobcovi zo strany žalovaného je vymedzený tak zákonným ustanovením, ako aj skutkovo. Konštatoval, že žalobcovi bola zrejmá organizačná zmena žalovaného zo dňa 25.11.2019, ktorá nadobudla účinnosť dňa 01.12.2019. Z vykonaných listinných dôkazov ako aj skutkových tvrdení žalovaného, ktoré mal za nesporné vyvodil, že bol žalobca s predmetnou organizačnou zmenou oboznámený ešte pred doručením výpovede z pracovného pomeru žalobcovi, a to prostredníctvom právneho zástupcu, ktorému bola táto organizačná zmena zaslaná rovnako aj so znením Kompetenčného poriadku a Organizačného poriadku. Vzhľadom na prijaté organizačné opatrenie ustálil, že pracovné úlohy žalobcu boli prakticky úplne totožné s funkčnými povinnosťami člena predstavenstva - CFO, ktorý bol inou osobou, odlišnou od žalobcu. Považoval za potrebné poznamenať, že zmena člena predstavenstva predstavuje obchodnoprávny vzťah a je úplne nezávislý od pracovnoprávneho vzťahu. Teda ak žalobca mal akékoľvek námietky voči odvolaniu žalobcu z funkcie člena predstavenstva a vymenovaniu nového člena predstavenstva, ktorý neskôr vykonával činnosti, ktoré boli súčasne náplňou práce žalobcu, takéto námietky by mohli byť predmetom konania o určenie neplatnosti rozhodnutia valného zhromaždenia (§ 131 v spojení s § 183 Obchodného zákonníka), avšak nemôžu byť preskúmavané súdom v konaní o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Súd prvej inštancie poukázal na to, že pracovná pozícia ekonomického riaditeľa bola na druhej strane vzťahom pracovnoprávnym, pričom ako uviedol takýto vzťah zanikol na základe organizačnej zmeny žalovaného, ktorej prijatie pred daním výpovede žalobcovi riadne žalovaný preukázal, rovnako ako preukázal, že s ňou bol žalobca vopred oboznámený. 8. Považoval za plne akceptovateľné a legitímne, pokiaľ žalovaný rozhodol o organizačnej zmene, ktorou došlo k zrušeniu pracovných pozícií jednotlivých riaditeľov úsekov, pokiaľ náplň práce na týchto pracovných pozíciách súbežne predstavovala rozsah činností vykonávaných jednotlivými členmi predstavenstva titulom ich funkcie. Poukázal na to, že je zákonnou povinnosťou žalovaného mať vymenovaných členov predstavenstva, pričom títo už len z titulu ich funkcie ex offo vykonávajú činnosti súvisiace so zastupovaním spoločnosti navonok voči tretím osobám, činnosti súvisiace s hospodárením spoločnosti, jej účtovným vedením a vedením účtovníctva. Funkcia člena predstavenstva sa teda už aj bez ohľadu na vnútorné predpisy žalovaného značne prekrývala s náplňou práce žalobcu, ktorú tento mal na základe pracovnoprávneho vzťahu na pracovnej pozícii riaditeľa ekonomického úseku. Z Kompetenčného poriadku a Organizačného poriadku účinných odo dňa 01.12.2019 mal preukázané, že celú pracovnú náplň žalobcu, ktorú tento mal vykonávať na pracovnej pozícii riaditeľa ekonomického úseku, mal súčasne vykonávať aj člen predstavenstva - CFO. Z uvedeného mal za zrejmé, že u žalovaného išlo o duplicitný výkon činností dvomi rôznymi osobami v dvoch rôznych právnych vzťahoch, čo považoval za legitímny dôvod na organizačnú zmenu, ktorej cieľom je zefektívnenie práce, zníženie nákladov a zníženie počtu zamestnancov tým, že pracovná pozícia žalobcu bola zrušená, a to s akcentom na hospodárnosť nakladania s finančnými prostriedkami, keďže pre majetkovú účasť jediného akcionára Hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislava (ďalej aj „hlavné mesto“) u žalovaného ide o financie verejné. 9. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s námietkami žalobcu o účelovosti výpovede, resp. organizačnej zmeny dôvodiac tým, že obdobné organizačné zmeny ako u žalovaného, boli vykonané vo všetkých spoločnostiach s účasťou hlavného mesta pre zefektívnenie, tak ako to vyplýva z uznesenia č. 39/2019 mestského zastupiteľstva. Mal za preukázané, že hlavné mesto sledovalo plne legitímny cieľ
zefektívnenia práce a hospodárneho nakladania s verejnými financiami vo viacerých spoločnostiach s jeho majetkovou účasťou, čo vylučuje možnosť, že organizačné zmeny boli smerované proti žalobcovi osobne so skutočným cieľom skončiť s ním pracovný pomer. Tvrdenie žalobcu o tom, že konanie žalovaného malo byť diskriminačné a v rozpore s dobrými mravmi považoval za vágne a nepodložené, keďže žalobca v konaní nijak bližšie nešpecifikoval žiadne konanie žalovaného, ktoré by nieslo znaky diskriminácie, alebo konania s dobrými mravmi. 10. Taktiež považoval súd prvej inštancie argumentáciu žalobcu o tom, že v príčinnej súvislosti s nadbytočnosťou žalobcu je už rokovanie strán sporu z februára 2019, za nedôvodnú. Dôvodil tým, že žalovaným deklarovaná strata dôvery voči žalobcovi, prípadne jeho neuspokojivé plnenie pracovných úloh, nebolo zo strany žalovaného podkladom pre skončenie pracovného pomeru. Vychádzal z toho, že nebolo nijakým spôsobom preukázané, že by žalovaný skončil so žalobcom pracovný pomer aj z dôvodu podľa § 61 ods. 1 písm. e), teda pre porušenie pracovnej disciplíny. Uviedol, že žalovaný ako jediný dôsledok straty dôvery voči žalobcovi vyvodil, že žalovanému prestal prideľovať prácu tým, že mu oznámil existenciu prekážok v práci, avšak riadne si plnil povinnosť poskytovať žalobcovi náhradu mzdy. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie nevzhliadol príčinnú súvislosť medzi organizačnou zmenou žalovaného zo dňa 25.11.2019 účinnou dňa 01.12.2019 a žalovaným deklarovanou stratou dôvery v žalobcu z februára 2019. Vzhľadom na vyššie uvedené súd prvej inštancie považoval za dostatočne osvedčenú organizačnú zmenu u žalovaného ako výpovedný dôvod, ktorý založil nadbytočnosť pracovanej pozície žalobcu. Preto nepovažoval za potrebné vykonávať za účelom preukázania okolností prijatia tejto organizačnej zmeny vykonávať dokazovanie, ktoré žalovaný navrhol podaním zo dňa 13.10.2022, nakoľko by podľa neho bolo uvedené dokazovanie nehospodárne a nadbytočné. 11. Súd prvej inštancie mal za nepreukázané tvrdenie žalobcu o tom, že na pracovnú pozíciu žalobcu mala byť prijatá iná osoba. Zdôraznil, že za prijatie iného zamestnanca na zrušenú pracovnú pozíciu žalobcu nemožno považovať uzavretie zmluvy o výkone funkcie s členom predstavenstva, a už vôbec nie, ak k uzavretiu tejto zmluvy došlo pred zrušením pracovnej pozície žalobcu. Opätovne poukázal na odlišnosť pracovnoprávneho vzťahu medzi zamestnancom a zamestnávateľom a obchodnoprávneho vzťahu medzi členom orgánu spoločnosti a obchodnou spoločnosťou, pričom ustanovenie § 61 ods. 3 Zákonníka práce zakazuje zamestnávateľovi utvoriť zrušené pracovné miesto, nie však vymenovať orgán spoločnosti. Zároveň konštatoval, že zákaz opätovného vytvorenia zrušeného pracovného miesta a prijatia nového zamestnanca na zrušené pracovné miesto počas dvoch mesiacov sa počíta odo dňa skončenia pracovného pomeru, čiže k danému porušeniu zákazu v danom prípade nedošlo. 12. Vo vzťahu k ponukovej povinnosti podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce uviedol, že ponúkanou prácou zamestnancovi môže byť práca s nižšími kvalifikačnými predpokladmi. Mal za preukázané, že žalovaný ponúkol žalobcovi pred daním výpovede iné pracovné pozície, a to pozíciu vodiča električky a revízora. V tejto súvislosti uviedol, že z vykonaných listinných dôkazov, najmä z ponúk práce inzerovaných žalovaným, ako aj z prehľadov voľných pracovných miest u žalovaného síce vyplynulo, že žalovaný mal pred skončením pracovného pomeru so žalobcom voľné aj iné pracovné pozície, avšak je vecou žalovaného, ktoré z voľných pracovných pozícií žalovaný ponúkol žalobcovi. V ďalšom konštatoval, že na splnenie ponukovej povinnosti postačuje, ak zamestnávateľ ponúkne zamestnancovi jednu vhodnú pracovnú pozíciu, pričom za vhodnú pracovnú pozíciu je potrebné považovať takú, na ktorú zamestnanec spĺňa predpoklady z hľadiska vzdelania, skúseností a schopností. Tvrdenia žalobcu o voľných pracovných pozíciách na ekonomickom úseku považoval za nepreukázané, keďže uvedené žalovaný poprel a žalobca v rámci svojej výpovede uviedol, že o týchto pracovných pozíciách sa dozvedel pri výkone svojich pracovných pozícií a vzhľadom na skutočnosť, že výpoveď bola žalobcovi doručená v čase takmer 10 mesiacov odo dňa, kedy žalobca naposledy vykonával svoje pracovné povinnosti, považoval za nanajvýš nepravdepodobné a nedôveryhodné, že by žalobca mohol mať v čase doručovania výpovede vedomosť o stavoch zamestnancov a potrebe prijatia nových zamestnancov na ekonomickom úseku žalovaného. Z uvedených dôvodov mal súd prvej inštancie za to, že žalovaný si riadne splnil svoju ponukovú povinnosť podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce. 13. K otázke splnenia povinnosti podľa § 74 Zákonníka práce, ktorou je prerokovanie výpovede so zástupcami zamestnancov sa súd prvej inštancie vyjadril tak, že zo žiadosti žalovaného zo dňa 12.12.2019 o prerokovanie výpovede zo strany zamestnávateľa, na jednotlivých rovnopisoch, na ktorej sa nachádzajú potvrdenia o prevzatí tejto žiadosti vyplýva, že žalovaný požiadal zástupcov zamestnancov o prerokovanie výpovede zo strany zamestnávateľa so zamestnancom - žalobcom
ako riaditeľom ekonomického úseku, a to dňa 13.12.2019 IOZ ZO DPB, a.s. Divízia autobusy, dňa 16.12.2019 Odbory Autošofér, dňa 13.12.2019 BOZV MHD a dňa 12.12.2019 IOZ ZO DPB, a.s. Divízia ED a TI. Z uvedeného tiež podľa súdu prvej inštancie vyplýva, že výpoveď bola prerokovaná zo strany IOZ ZO DPB, a.s. Divízia autobusy dňa 08.01.2020. Súd prvej inštancie poukázal na to, že v zmysle vyššie citovaného ustanovenia § 74 Zákonníka práce k splneniu tejto povinnosti môže dôjsť aj na základe fikcie prerokovania výpovede, ktorá nastáva po uplynutí 7 pracovných dní odo dňa doručenia žiadosti zamestnávateľovi zástupcom zamestnancov. Vychádzal z toho, že keďže žalovaný doručil žiadosť o prerokovanie výpovede so žalobcom zástupcom zamestnancov v dňoch 12.12.2019 až 16.12.2019, z uvedeného je zrejmé, že predo dňom 09.01.2020 (t. j. dátum výpovede) nevyhnutne muselo dôjsť buď k prerokovaniu výpovede alebo uplynutiu doby 7 pracovných dní, kedy nastala fikcia prerokovania výpovede. Uvedeným boli podľa názoru súdu prvej inštancie vyvrátené tvrdenia žalobcu o tom, že si žalovaný svoju povinnosť prerokovať výpoveď so zástupcami zamestnancov nesplnil. 14. Na základe vyššie uvedených skutkových a právnych záverov tak súd prvej inštancie dospel k záveru, že v prejednávanej veci boli v čase dania výpovede žalobcovi splnené všetky zákonné podmienky na platnú výpoveď, teda existoval výpovedný dôvod podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, tento bol vo výpovedi skutkovo vymedzený tak, že nebol zameniteľný s iným výpovedným dôvodom, pričom žalovaný si súčasne splnil svoju zákonnú povinnosť ponúknuť žalobcovi inú vhodnú prácu pred daním výpovede, ako aj pred daním výpovede prerokovať výpoveď so zástupcami zamestnancov. Súd prvej inštancie preto žalobu v časti, ktorou sa žalobca domáhal určenia neplatnosti výpovede zamietol ako nedôvodnú. 15. V ďalšom súd prvej inštancie rozhodol o späťvzatí žaloby v časti pôvodne uplatneného nároku na náhradu mzdy podľa § 144, § 145 ods. 2 a § 146 ods. 1 CSP tak, že konanie zastavil, a to z dôvodu, že žalobca v tejto časti žalobu vzal späť písomným podaním zo dňa 19.08.2020. Nakoľko k späťvzatiu žaloby došlo pred prvým pojednávaním, súd prvej inštancie zastavil konanie bez zisťovania stanoviska žalovaného k čiastočnému späťvzatiu žaloby. 16. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1, 2 CSP tak, že žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania, keďže mal žalovaný plný úspech v konaní, pričom o výške náhrady trov konania žalovaného rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením. 17. Proti výroku rozsudku súdu prvej inštancie o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy podal žalobca riadne a včas odvolanie dôvodiac tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP ) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP). Žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie vychádzal len z tvrdení žalovaného bez toho, aby tieto boli preukázané. Bol názoru, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu názoru ohľadom výpovedného dôvodu, keď opomenul žalobcom predložený dôkaz do konania, a to odovzdávací protokol zo dňa 22.02.2019, pričom uviedol, že v konaní jasne poukázal na kauzálny nexus medzi nadbytočnosťou žalobcu a organizačnou zmenou, ktorá sa uskutočnila na základe rozhodnutia spoločnosti u žalovaného. Zdôraznil, že osobné stretnutie s p. M. V. bolo vyvolané, respektíve uskutočnené len s jediným zámerom, a to vyvinúť nátlak na žalobcu, aby pristúpil k podpísaniu predloženej dohody o skončení pracovného pomeru. Z uvedeného mal za to, že v konaní jasne poukazoval aj preukázal účelovosť zo strany žalovaného. Mal za to, že išlo o šikanózne konanie zo strany žalovaného, ktoré preukázal rozhodnutím žalovaného o tzv. „hodinovej výpovedi“, a to vyššie uvedeným odovzdávacím protokolom. Uviedol, že bol zo strany žalovaného vyzvaný k okamžitému odovzdaniu zverených vecí (prenosný počítač, užívateľský balík MS Office Standard, dokovacia stanica zn. Lenovo) a táto tzv. hodinová výpoveď bola uskutočnená so žalobcom ako ekonomickým riaditeľom na základe pracovnej zmluvy nie členom predstavenstva. Tvrdil, že odo dňa 22.02.2019, kedy žalobca nepodpísal dohodu o skončení pracovného pomeru a bola daná prekážka v práci zo strany žalovaného ako zamestnávateľa, sledoval žalovaný iný cieľ ako racionalizáciu procesov a s tým súvisiace zabezpečenie efektívnosti práce, na základe ktorého došlo k organizačnej zmene v zmysle ktorej bola zrušená pozícia riaditeľa ekonomického úseku. Žalobca namietal, že súd prvej inštancie neskúmal rozhodnutie o organizačnej zmene z pohľadu možného účelového konania žalovaného voči žalobcovi čím bol podľa jeho názoru jasne preukázaný účelový zámer konania žalovaného. Taktiež žalobca poukázal na skutočnosť, že Hlavné mesto SR Bratislava vyhlásilo v mesiaci júl 2019 výberové konanie na pozíciu
člena predstavenstva - CFO s obdobnou náplňou práce ako vykonával žalobca, a to práve v čase kedy žalobca nevykonával prácu pre žalovaného, respektíve nemohol si plniť svoje pracovné povinnosti vyplývajúce mu z jeho pracovnej zmluvy z dôvodu prekážky na strane zamestnávateľa. Namietal, že žalobcovi po úspešnom uskutočnení výberového konania nastala situácia, kedy žalovaný žalobcu už nemohol opätovne priradiť na pôvodnú pozíciu, keďže bola obsadená novým členom predstavenstva s pridelenou náplňou práce ekonomického riaditeľa. Z uvedeného konania žalovaného je podľa žalobcu zrejmé, že žalobca sa stal pre žalovaného nadbytočným ešte pred účinnosťou organizačnej zmeny, a preto nie je daná príčinná súvislosť medzi nadbytočnosťou žalobcu a organizačnou zmenou účinnou odo dňa 09.01.2019. Žalobca sa nestotožnil so závermi súdu prvej inštancie ohľadom splnenej ponukovej povinnosti žalovaného dôvodiac tým, že žalovaný musí preukázať, že predtým ako dal žalobcovi výpoveď, nedisponoval žiadnym vhodným voľným pracovným miestom v mieste, ktoré bolo dohodnuté v pracovnej zmluve ako miesto výkonu práce, ktoré by mohol zamestnancovi ponúknuť. V tejto súvislosti poukázal na to, že inou pre zamestnanca vhodnou prácou sa rozumie práca zodpovedajúca zdravotnému stavu, schopnostiam a pokiaľ možno aj jeho kvalifikácii. Dodal, že takou prácou treba rozumieť predovšetkým prácu zodpovedajúcu kvalifikácii zamestnanca a až potom prácu, ktorá pokiaľ možno najviac zodpovedá kvalifikácii zamestnanca. Nesúhlasil s konštatovaním žalobcu, že je vecou žalovaného, ktoré z voľných pracovných pozícií ponúkne žalobcovi, uvedené nie je podľa žalobcu v súlade s ustálenou rozhodovacou súdnou praxou a ponúknutie pracovnej pozície vodiča električky a revízora nezodpovedalo práci zodpovedajúcej kvalifikácii žalobcu. Záverom žalobca uviedol, že považuje rozsudok v časti, v ktorej by mal súd jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, za nepreskúmateľný a neodôvodnený. S poukazom na vyššie uvedené mal žalobca za to, že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď sa aj napriek jednotným tvrdeniam žalobcu a predloženým dôkazom ustálil na tom, že žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia neplatnosti výpovede zamietol ako nedôvodnú. Na základe vyššie uvedeného žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, prípadne sám vo veci rozhodol. 18. Vo vyjadrení k odvolaniu žalovaný uviedol, že považuje odvolanie žalobcu v celom rozsahu za nedôvodné. Poukázal na to, že žalobca sa v odvolaní v celom rozsahu pridržiava svojej doterajšej argumentačnej línie vyplývajúcej z jeho predchádzajúcich písomných podaní a ústnych prednesov, s ktorými sa súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí dostatočne jasne a podrobne vysporiadal. Žalobca podľa žalovaného v odvolaní nepredostrel žiadne nové argumenty, ktorým by sa súd prvej inštancie náležite nevenoval v doterajšom konaní. Žalovaný bol názoru, že argumenty žalobcu o možnej účelovosti organizačnej zmeny sú len jeho nepodložené domnienky. Uviedol, že súd prvej inštancie v tejto súvislosti v napadnutom rozhodnutí dostatočne zdôvodnil, prečo nepovažoval za dôvodné vykonať ďalšie dokazovanie za účelom preukázania okolností prijatia organizačnej zmeny, ako aj z čoho vyvodil záver, že k diskriminačnému konaniu, resp. konaniu v rozpore s dobrými mravmi voči žalobcovi zo strany žalovaného nedošlo. V ďalšom uviedol, že subjektívne hodnotenia žalobcu v súvislosti s jeho výkonom práce, t. j. skutočnosť, že si žalobca neuvedomoval žiadne svoje pochybenia pri výkone práce a túto podľa jeho posúdenia vykonával riadne, sú taktiež irelevantné. Taktiež poukázal na to, že žalovaný neskončil pracovný pomer so žalobcom pre neuspokojivé plnenie jeho úloh, prípadne pre akékoľvek jeho porušenie pracovnej disciplíny, ale výlučne z dôvodu organizačných zmien v zmysle § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, ktoré nastali so značným časovým odstupom od predmetného stretnutia, pričom tento záver bol v konaní jasne preukázaný a vyplýva dostatočne aj z napadnutého rozsudku. Podľa žalovaného je úplne bežné, že zamestnávateľ využije svoje právo a zamedzí vstupu zamestnanca na pracovisko v prípade, ak považuje jeho ďalší prípadný výkon práce za rizikový pre zamestnávateľa tak, ako to bolo v prípade žalobcu a žalovaného. Keďže bolo podľa žalovaného zrejmé, že žalobca nemôže vykonávať svoju prácu na vrcholnej riadiacej pozícii u žalovaného bez toho, aby mal žalovaný relevantné pochybnosti o jeho konaní v súlade so záujmami žalovaného, žalovaný využil toto svoje oprávnenie v zmysle Zákonníka práce. Dodal, že zároveň plne rešpektoval svoju povinnosť poskytovať žalobcovi za celé obdobie náhradu mzdy v príslušnej výške a za týmto účelom tak v deň stretnutia 22.02.2019 žalobcovi predložil na podpis aj odovzdávací protokol, ktorý preukazoval odovzdanie všetkých žalobcovi zverených predmetov späť žalovanému. Žalovaný zdôraznil, že na uvedenom stretnutí žiadnym spôsobom nepristúpil ku jednostrannému skončeniu pracovného pomeru so žalovaným z dôvodov, ktoré by sa týkali straty dôvery v žalobcu. Taktiež na danom stretnutí nedošlo k žiadnej tzv. hodinovej výpovedi, pracovný pomer nebol žiadnym spôsobom na danom stretnutí ukončený. Z uvedených dôvodov žalovaný nesúhlasil s tým, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
trpí vadou spočívajúcou v nesprávnom právnom posúdení či je založený na nesprávnom skutkovom zistení z vykonaného dokazovania. Poukázal na to, že žalobca síce namieta, že sa stal nadbytočným ešte pred účinnosťou organizačnej zmeny, avšak v čom vidí naplnenie odvolacích dôvodov nijakým spôsobom nešpecifikuje. Mal za to, že dostatočne vysvetlil, prečo v tomto prípade výberové konanie uskutočnené v júli 2019 nemôže odôvodňovať naplnenie týchto domnienok a taktiež, že skutkový stav vo vzťahu k organizačnej zmene bol v konaní pred súdom prvej inštancie dostatočne preukázaný. Zdôraznil, že predmetné výberové konanie bolo zrealizované za účelom obsadenia pozície člena predstavenstva, nie zamestnanca, pričom tento záver jasne a nespochybniteľne vyplynul z vykonaného dokazovania. V ďalšom uviedol že organizačná zmena spočívala v odstránení duplicity funkcií členov predstavenstva a pracovných pozícií riaditeľov jednotlivých úsekov, čo bolo z dlhodobého hľadiska neudržateľné. Podľa žalovaného súd prvej inštancie mal za jednoznačne preukázané to, kedy sa predmetná organizačná zmena stala účinnou, kedy sa stal žalobca nadbytočným a prečo nemožno prihliadať na skutočnosti súvisiace s obsadzovaním pozícií členov predstavenstva žalovaného ako na porušenie povinnosti zákazu znovu utvorenia zrušeného pracovného miesta žalovaným. Ako aj uviedol súd prvej inštancie je nevyhnutné rozlišovať medzi pracovnoprávnym vzťahom medzi zamestnancom a zamestnávateľom a obchodnoprávnym vzťahom medzi členom orgánu spoločnosti a obchodnou spoločnosťou, čo žalobca neberie do úvahy. Žalovaný taktiež uviedol vo vzťahu k námietkam žalobcu o ponukovej povinnosti, že si túto splnil nad rámec zákona, kedy dňa 11.12.2019 ponúkol žalobcovi voľné pracovné miesta, ktoré boli najlepšie platené spomedzi vtedy voľných pracovných miest u žalovaného, a ktoré najviac zodpovedali osobitným odborným kvalifikáciám žalobcu. Žalovaný ponúkol žalobcovi aj ďalšie pracovné miesta počas trvania jeho výpovednej doby, čím postupoval vo vzťahu k žalobcovi nad rámec jeho zákonnej povinnosti. V rámci argumentácie žalovaný poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 16.10.2019, sp. zn. 5CoPr/4/2019, podľa ktorého má ponuka tzv. vhodnej práce spĺňať priestorové a vecné kritérium, čo podľa žalovaného voľné pracovné miesta vodiča električky a revízora spĺňali. Vzhľadom na uvedené podľa žalovaného nemožno tvrdiť, že sa súd odklonil od ustálenej rozhodovacej súdnej praxe. Záverom žalovaný zdôraznil, že žalobca v rámci svojich ústnych prednesov na pojednávaniach opakovane uviedol, že by žiadnu robotnícku pozíciu u žalovaného neprijal. Naopak, žalobca opakovane tvrdil, že mu mala byť ponúknutá pozícia v rámci administratívy, ktorá by viac zodpovedala jeho niekdajšej pozícii riaditeľa ekonomického úseku. V konaní však bolo preukázané, že u žalovaného boli v relevantnom období voľné výlučne robotnícke pozície. Zároveň bolo v konaní preukázané, že administratívne pozície žalobcom označené ako údajne voľné u žalovaného voľné neboli. Preto bol žalovaný názoru, že jasne v konaní preukázal, že si ponukovú povinnosť voči Žalobcovi riadne splnil. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v celom rozsahu potvrdil a zaviazal žalobcu na náhradu trov konania. 19. Odvolací súd viazaný ust. § 379 a § 380 ods. 1 CSP preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov podaného odvolania a bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP, keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem, prejednal odvolanie žalobcu a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. 20. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 ods. l CSP) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 CSP) a na ich základe dospel k správnym skutkovým záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 CSP). V konaní pred súdom prvej inštancie sa nevyskytla žiadna vada týkajúca sa procesných podmienok, na ktorú by musel odvolací súd prihliadnuť, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 2 CSP); takú vadu napokon ani odvolatelia netvrdili. 21. Žalobca podaným odvolaním namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP) a odvolanie zároveň dôvodil tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP). 22. V konaní pred súdom prvej inštancie bolo na základe dokazovania zistené a zároveň nebolo sporné, že žalobca uzatvoril so žalovaným pracovnú zmluvu dňa 31.12.2015, na základe ktorej vznikol žalobcovi u žalovaného pracovný pomer na dobu neurčitú na pozíciu riaditeľa ekonomického úseku. Na základe zmluvy o výkone funkcie zo dňa 16.10.2015 v znení jej dodatku mal žalobca vykonávať
funkciu člena predstavenstva, ktorá o. i. zahŕňala aj zastupovanie žalovaného voči tretím osobám, zabezpečenie vedenia riadneho účtovníctva, schvaľovanie náplne práce, miezd zamestnancov, riadenie a kontrolu ich práce. V zmysle uznesenia mestského zastupiteľstva hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy č. 39/2019 zo dňa 07.02.2019, prijatého k bodu Návrh na schválenie personálnych zmien v štatutárnych a kontrolných orgánoch strategických obchodných spoločností s majetkovou účasťou hlavného mesta SR Bratislavy, bolo schválené, odvolanie členov predstavenstiev a členov dozorných rád a zároveň vymenovanie nových členov predstavenstiev a členov dozorných rád u žalovaného a zároveň v spoločnostiach Bratislavská vodárenská spoločnosť, a.s., Odvoz a likvidácia odpadu a.s., Incheba, a.s., KSP, s.r.o., Národné tenisové centrum, a.s., METRO Bratislava a.s., Bratislavská integrovaná doprava, a.s., Infra Services, a.s., BIONERGY, a.s. a RECAR Bratislava a.s. a zároveň bol primátor hlavného mesta SR Bratislavy poverený vykonaním týchto zmien. Rozhodnutím jediného akcionára žalovaného zo dňa 14.02.2019 bol odvolaný žalobca (ako aj ďalší členovia predstavenstva) z funkcie člena predstavenstva odvolávajúc sa na vyššie uvedené uznesenie mestského zastupiteľstva hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy č. 39/2019 zo dňa 07.02.2019. Pracovný pomer uzavretý so žalovaným bol skončený dohodou dňa 27.03.2019 s riaditeľom úseku generálneho riaditeľa, dňa 05.11.2019 s riaditeľom infraštruktúrneho úseku, dňa 12.09.2019 s riaditeľom úseku dopravy a služieb, dňa 29.03.2019 s riaditeľom úseku obchodu a strategického rozvoja a dňa 29.03.2019 s generálnym riaditeľom. Žalovaný oznámil žalobcovi prekážky v práci odo dňa 22.02.2019. Hlavné mesto SR Bratislava vyhlásilo v júli 2019 výberové konanie na obsadenie pozícií členov predstavenstva, o. i. aj člena predstavenstva zodpovedného za ekonomický a finančný úsek (CFO) žalovaného, ktorú pozíciu následne obsadil p. T. K.. Žalovaný informoval dňa 18.11.2019 zástupcov zamestnancov o zmene organizačnej štruktúry, ktorá má byť účinná od 01.12.2019. Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava ako jediný akcionár žalovaného dňa 21.11.2019 schválil nové znenie Kompetenčného poriadku, nové znenie Organizačného poriadku, zriadenie úseku predsedu predstavenstva a zrušenie pracovných pozícií generálneho riaditeľa, riaditeľa ekonomického úseku, riaditeľa prevádzkového úseku a riaditeľa infraštruktúrneho úseku. Predstavenstvo žalovaného na zasadnutí dňa 25.11.2019 uznesením č. 107/2016 schválilo zmenu organizačnej štruktúry žalovaného, ktorou bola o. i. zrušená pracovná pozícia riaditeľa ekonomického úseku, bolo schválené nové znenie Organizačného poriadku RS182/19 a bolo schválené nové znenie Kompetenčného poriadku RS181/19. Uvedené uznesenie bolo pri jeho navrhnutí odôvodnené racionalizáciou procesov a s tým súvisiacim zabezpečením efektívnosti práce. Listom zo dňa 11.12.2019 žalovaný oboznámil žalobcu s organizačnou zmenou o zrušení pracovnej pozície riaditeľa ekonomického úseku a ponúkol mu pracovnú pozíciu revízora alebo vodiča električky, ktoré žalobca neprijal. Ku dňu 12.12.2019, 16.12.2019 a odo dňa 01.01.2020 do 09.01.2020, kedy bola žalobcovi doručená výpoveď, boli u žalovaného voľné viaceré pracovné pozície. Ku dňu 12.12.2019 to boli pracovné pozície - robotník v doprave, elektromechanik, autoelektrikár/ klimatizér, vodič autobusu, vodič trolejbusu, strojný zámočník, autoelektrikár, automechanik, predavačka cestovných lístkov, webmaster, grafik/dizajnér, majster strediska údržby a plánovaných opráv divízie autobusy a karosár-klampiar, ku dňu 16.12.2019 - autoelektrikár, elektromechanik, elektromechanik, elektromontér, elektrotechnik - špecialista, karosár, lakovač, maliar - natierač, manipulačný robotník, mechanik elekt. zariadení, mechanik koľaj. tratí, operátor dopravy, predavačka, prevádzkový zámočník, robotník v doprave, skladník, strojný zámočník, sústružník kovov, údržbár nehnuteľného majetku, vodič CMV - nákladné, zámočník PTZ, zvárač kovov a upratovačka, a odo dňa 01.01.2020 do 09.01.2020 autoelektrikár, elektromechanik, elektromechanik, elektromontér, elektrotechnik - špecialista, lakovač, maliar - natierač, manipulačný robotník, mechanik, elekt. zariadení, mechanik koľaj. tratí, obsluha vykurovania, prevádzkový zámočník, robotník v doprave, skladník, strojný zámočník, sústružník kovov, údržbár nehnuteľného majetku, vodič autobusu, trolejbusu, električky, vodič CMV - nákladné, vodič CMV-špeciálne, zámočník PTZ, zvárač kovov, upratovačka a revízor. Žalovanému bol doručený dňa 02.01.2020 Kompetenčný poriadok a Organizačný poriadok žalovaného. Žalovaný požiadal zástupcov zamestnancov o prerokovanie výpovede zo strany zamestnávateľa so zamestnancom - žalobcom ako riaditeľom ekonomického úseku pred jej podaním žalobcovi. Žalovaný doručil žalobcovi list zo dňa 09.01.2020 označeného „skončenie pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce“, keďže došlo k organizačnej zmene účinnej od 01.12.2019, prijatej na základe rozhodnutia spoločnosti o organizačnej zmene zo dňa 25.11.2019, v rámci ktorej bola o.i. zrušená pozícia riaditeľa ekonomického úseku, a teda pracovná pozícia žalobcu. Žalovaný ponúkol žalobcovi iné pracovné pozície v mieste dohodnutom ako výkon práce žalobcu, a to pracovné pozície ATP III revízor, alebo vodič električky, ktorú žalobca neprijal, trval na tom, aby ho žalovaný naďalej zamestnával, žalovaný však skončenie pracovného pomeru výpoveď považoval za platné.
23. Žalobca namietal, že súd prvej inštancie nevzal do úvahy predložený dôkaz do konania, ktorým bol odovzdávací protokol zo dňa 22.02.2019, na základe ktorého žalobca odovzdal žalovanému zverené veci, čím boli podľa žalobcu sledované iné ciele na strane žalovaného ako zefektívnenie procesov. Mal za to, že súd prvej inštancie neskúmal rozhodnutie o organizačnej zmene z pohľadu možnej účelovosti konania žalovaného voči osobe žalobcu. Zároveň namietal, že v čase kedy si žalobca nemohol plniť pracovné povinnosti z dôvodu prekážky na strane zamestnávateľa, uskutočnil žalovaný výberové konanie s obdobnou pracovnou náplňou ako mal žalobca, čím sa podľa neho stal nadbytočným pre žalovaného ešte pred účinnosťou organizačnej zmeny, pričom z uvedeného podľa neho vyplýva, že nie je daná príčinná súvislosť medzi nadbytočnosťou žalobcu a organizačnou zmenou účinnou od 09.01.2019. Z výpisu z obchodného registra bolo zrejmé, že dňa 14.02.2019 zanikla funkcia žalobcu ako člena predstavenstva žalovaného. Odvolací súd sa v tejto súvislosti stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že ak mal žalobca akékoľvek námietky na odvolanie žalobcu ako člena predstavenstva a vymenovanie nového člena predstavenstva, ktorý neskôr vykonával činnosti, ktoré boli súčasne náplňou práce žalobcu, uvedené mohlo byť predmetom konania o určenie neplatnosti rozhodnutia valného zhromaždenia. Taktiež súd prvej inštancie správne poznamenal, že členovia predstavenstva z titulu svojej funkcie vykonávajú činnosti súvisiace so zastupovaním spoločnosti navonok voči tretím osobám, či vedenie účtovníctva. Funkcia člena predstavenstva sa teda už aj bez ohľadu na vnútorné predpisy žalovaného značne prekrývala s náplňou práce žalobcu, ktorú tento mal na základe pracovnoprávneho vzťahu na pracovnej pozícii riaditeľa ekonomického úseku. Predstavenstvo žalovaného na zasadnutí zo dňa 25.11.2019 schválilo uznesenie č. 107/2019, na základe ktorého bolo o. i. schválené nové znenie Organizačného poriadku RS 182/19 a nové znenie Kompetenčného poriadku RS 181/19, z ktorých poriadkov bolo zrejmé, že pracovnú náplň žalobcu na pozícii riaditeľa ekonomického úseku mal vykonávať člen predstavenstva - CFO. Týmto uznesením došlo taktiež k schváleniu zmeny organizačnej štruktúry, na základe ktorej bola o. i. zrušená pozícia riaditeľa ekonomického úseku. V konaní nebolo sporné, že išlo o duplicitný výkon činností dvomi rôznymi osobami v dvoch rôznych právnych vzťahoch. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu záveru, že ide o legitímny dôvod na organizačnú zmenu, ktorej cieľom je zefektívnenie práce, zníženie nákladov a zníženie počtu zamestnancov tým, že pracovná pozícia žalobcu bola zrušená. Výkon činnosti je zabezpečený členom predstavenstva, a teda nie pracovnoprávnym vzťahom, ale obchodnoprávnym vzťahom na základe zmluvy o výkone funkcie. Ide teda o rozdielny právny vzťah, výkon funkcie štatutárneho orgánu je odlišný od pracovnoprávneho vzťahu. Odvolací súd v tejto súvislosti dodáva, že žalovaný mohol zmeniť svoju organizačnú štruktúru rozhodnutím predstavenstva a na základe toho upraviť aj pracovné pozície a náplne práce. Uvedené rozhodnutie žalovaného podľa názoru odvolacieho súdu nesleduje účelovosť rozhodnutia voči žalobcovi. Uznesením č. 107/2019 bola týmto spôsobom taktiež schválená zmena organizačnej štruktúry, na základe ktorej bola zrušená aj pozícia generálneho riaditeľa, riaditeľa prevádzkového úseku, či riaditeľa infraštruktúrneho úseku. Zároveň nebolo sporné, že obdobné organizačné zmeny ako u žalovaného boli vykonané vo všetkých spoločnostiach s majetkovou účasťou hlavného mesta SR Bratislava z dôvodu zefektívnenia práce a hospodárneho nakladania s verejnými financiami. Súd prvej inštancie správne podotkol, že uvedené vylučuje možnosť, že organizačné zmeny boli smerované proti žalobcovi osobne so skutočným cieľom skončiť s ním pracovný pomer. Žalobca taktiež neosvedčil dôvody, pre ktoré by sa k nemu žalovaný správal diskriminačne, resp. konal v rozpore s dobrými mravmi. Odvolací súd taktiež udáva, že námietky žalobcu, že súd prvej inštancie nevzal do úvahy predložený dôkaz do konania, ktorým bol odovzdávací protokol zo dňa 22.02.2019, na základe ktorého žalobca odovzdal žalovanému zverené veci, čím boli podľa žalobcu sledované iné ciele na strane žalovaného ako zefektívnenie procesov, považuje za nedôvodné. Súd prvej inštancie sa podľa odvolacieho súdu dostatočne vysporiadal so situáciou, ktorá nastala medzi žalobcom a žalovaným vo februári 2019 dôvodiac tým, že v tomto období síce žalovaný stratil dôveru v žalobcu, avšak strata dôvery, prípadne jeho neuspokojivé plnenie pracovných úloh nebolo zo strany žalovaného podkladom pre skončenie pracovného pomeru. Vychádzal z toho, že zo žiadneho dôkazu priamo ani nepriamo nevyplýva, že by žalovaný skončil so žalobcom pracovný pomer aj z dôvodu podľa § 61 ods. 1 písm. e), teda pre porušenie pracovnej disciplíny. Súd prvej inštancie správne uviedol, že žalovaný ako jediný dôsledok straty dôvery voči žalobcovi vyvodil, že žalovanému prestal prideľovať prácu tým, že mu oznámil existenciu prekážok v práci, avšak riadne si plnil povinnosť poskytovať žalobcovi náhradu mzdy. Odvolací súd sa preto stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého súd prvej inštancie nevzhliadol príčinnú súvislosť medzi organizačnou zmenou žalovaného zo dňa 25.11.2019 účinnou dňa 01.12.2019 a žalovaným deklarovanou stratou dôvery v žalobcu z februára 2019, a teda aj situáciou, kedy žalobca odovzdal žalovanému zverené veci.
24. V ďalšom žalobca namietal, že žalovaný mal preukázať, predtým ako dal žalobcovi výpoveď, že nedisponoval žiadnym vhodným voľným pracovným miestom v mieste, ktoré bolo dohodnuté v pracovnej zmluve ak miesto výkonu práce, ktoré by mohol zamestnancovi ponúknuť. Žalobca taktiež namietal, že ponúknuté pracovné pozície vodiča električky a revízora nezodpovedali kvalifikácii žalobcu, nakoľko tieto boli na nižšej kvalifikačnej úrovni ako jeho pôvodná pracovná pozícia riaditeľa ekonomického úseku. Odvolací súd udáva, že bolo nesporné, že žalovaný mal pred skončením pracovného pomeru so žalobcom aj iné voľné pracovné pozície. Súd prvej inštancie mal však dostatočne preukázané, či z ponúk práce inzerovaných žalovaným ako aj z prehľadov voľných pracovných miest u žalovaného, že žalovaný nedisponoval iným vhodným voľným pracovným miestom, ktoré mohol ponúknuť žalobcovi v rámci ponukovej povinnosti. Z uvedeného dôvodu podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu záveru, že si žalovaný vo vzťahu k žalobcovi svoju ponukovú povinnosť podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce riadne splnil. 25. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd prvej inštancie vyvodil správny právny záver, že v prejednávanej veci boli v čase dania výpovede žalobcovi splnené všetky zákonné podmienky na platnú výpoveď, teda existoval výpovedný dôvod podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, pričom si žalovaný súčasne splnil svoju zákonnú povinnosť ponúknuť žalobcovi inú vhodnú práce pred daním výpovede a súd prvej inštancie tak rozhodol správne, keď žalobu žalobcu zamietol ako nedôvodnú. 26. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 27. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP. a teda žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. 28. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).