Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9CoPr/2/2025 z 21. 8. 2025

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Krajský súd Bratislava 9CoPr/2/2025 1320207364 21. 08. 2025 JUDr. Roman Huszár ECLI:SK:KSBA:2025:1320207364.2

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci žalobkyne : N.. U. J., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom A.Á. Č.. XX/XX, A., zastúpenej advokátom JUDr. Daliborom Kuciaňom, Žilinská cesta č. 130, Piešťany, proti žalovanému: Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny so sídlom Špitálska č. 8, Bratislava, IČO: 30 794 536, o určenie, že k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru na základe zákona nedošlo a iné, na odvolanie žalobkyne a žalovaného proti rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava III zo dňa 15. februára 2022 sp. zn. 62Cpr/21/2020-176, takto rozhodol: Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti (výrok I.) mení tak, že žalobu v celom rozsahu zamieta. Žalovaný nemá voči žalobkyni nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania. Žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100% odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudok súd prvej inštancie rozhodol tak, že : I. Súd určuje, že skončenie štátnozamestnaneckého pomeru medzi žalobkyňou a žalovaným na základe zákona ku dňu 26.05.2020, na základe Oznámenia žalovaného zo dňa 26.05.2020, spis číslo UPS/US1/OP/ OSB/2020/9337, záznam č. 2020/89910, je neplatné, nakoľko k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru na základe zákona nedošlo, štátnozamestnanecký pomer strán trvá ďalej a žalobkyňa je ku dňu 26.05.2020 riaditeľkou Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Piešťany. II. Súd žalobu vo zvyšnej časti zamieta. III. Žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania. 1.1. Vo svojom rozhodnutí uviedol, že dokazovaním ktoré vo veci vykonal zistil, že Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny ako služobný úrad dňa 22.06.2012 uzatvoril so žalobkyňou ako štátnym zamestnancom služobnú zmluvu, na ktorej základe dňom 25.06.2012 vznikol štátnozamestnanecký pomer žalobkyne s funkciou - odborný radca, druh štátnej služby - stála štátna služba a odbor štátnej služby - 2.11 Práca, inšpekcia práce, sociálne veci a rodina. Na základe Dodatku č. 1 k služobnej zmluve služobný úrad si dojednal so žalobkyňou, že od 01.08.2012 bude mať nový opis štátnozamestnaneckého miesta s tým, že žalobkyňa naďalej bola v stálej štátnej službe vo funkcii odborný radca - vedúci štátny zamestnanec - riaditeľka odboru služieb zamestnanosti. Vláda Slovenskej republiky dňom 21.11.2014 vymenovala žalobkyňu do funkcie riaditeľky Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny so sídlom v Piešťanoch a z dôvodu podľa § 12 ods. 2 zákona č. 453/2003 Z. z., podľa ktorého riaditeľ úradu vymenovaný podľa predpisov účinných do 31.12.2014, ktorý spĺňa podmienky prijatia do štátnej služby podľa zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe, okrem podmienky úspešne absolvovaného výberového konania, sa považuje za riaditeľa úradu vymenovaného podľa predpisov účinných od 01.01.2015, žalovaný ako služobný úrad dňa 02.01.2015 uzatvoril so žalobkyňou ako štátnym zamestnancom Dodatok č. 2 k služobnej zmluve, ktorým sa dohodli na zmene štátnozamestnaneckého pomeru s účinnosťou od 01.01.2015, ku ktorej zmene dochádza

trvalým preložením vedúceho štátneho zamestnanca - riaditeľky odboru služieb zamestnanosti na iné štátnozamestnanecké miesto vedúceho štátneho zamestnanca - riaditeľa Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Piešťany; zmena štátnozamestnaneckého pomeru nastala i v odbore žalobkyňou vykonávanej štátnej služby (namiesto funkcie riaditeľky odboru služieb zamestnanosti v odbore 2.11 Práce, inšpekcia práce, sociálne veci a rodiny bude vykonávať funkciu riaditeľky Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Piešťany v odbore 1.01 riadenie štátnej služby) s miesto vykonávania štátnej služby: Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Piešťany a s najnáročnejšími činnosťami: tvorba a koordinovanie koncepcií a programov rozvoja v príslušnom odbore štátnej služby s dôsledkami na územie okresu alebo obvodu s tým, že ostatné náležitosti služobnej zmluvy zostávajú bez zmien. Z Oznámenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Piešťany, ktoré je súčasne dodatkom k služobnej zmluve, vyplýva zmena štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne spočívajúca v zmene jej služobného úradu, nakoľko dňom 01.01.2015 v zmysle ustanovenia § 12 ods. 1 zákona č. 453/2003 Z. z. v nadväznosti na ustanovenie § 126 ods. 1 zákona č. 400/2009 Z.z. prechádzajú práva a povinnosti vyplývajúce zo štátnozamestnaneckého pomeru zo služobného úradu Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Piešťany na služobný úrad Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny. Z dôvodu zmeny opisu činností štátnozamestnaneckého miesta strany sa dohodli s účinnosťou od 06.11.2015 na ďalšej zmene štátnozamestnaneckého pomeru s tým, že žalobkyňa sa trvale prekladá na vykonávanie stálej štátnej služby v tom istom služobnom úrade a v tom istom odbore štátnej služby. Dodatkom k služobnej zmluve zo dňa 09.07.2019, generálny tajomník žalovaného oznámil žalobkyni, že s účinnosťou od 10.07.2019 je zaradená mimo činnú štátnu službu z dôvodu obvinenia zo spáchania úmyselného trestného činu s tým, že jej ďalšie vykonávanie štátnej služby by ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby. Listom spis číslo: UPS/US1/OP/OSB/2020/9937, záznam číslo: 2020/87362 zo dňa 21.05.2020 žalovaný ako služobný úrad oznámil žalobkyni zmenu zákona č. 55/2017 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov vo vzťahu k riaditeľom úradov práce, sociálnych vecí a rodiny s tým, že s účinnosťou od 21.05.2020 sa žalobkyňa považuje za štatutárny orgán vymenovaný do funkcie podľa osobitného predpisu (zákona č. 453/2003 Z. z.) a v zmysle uvedeného sa na ňu nevzťahuje ustanovenie § 66 a nasl. zákona o štátnej službe a preto sa končí zaradenie žalobkyne mimo činnú štátnu službu, pričom v súlade s § 36 ods. 2 zákona o štátnej službe vykonáva dočasnú štátnu službu a v zmysle § 37 písm. b) citovaného zákona jej dočasná štátna služba trvá po dobu vykonávania funkcie štatutárneho orgánu. Generálny riaditeľ žalovaného listom zo dňa 26.05.2020 oznámil žalobkyni, že v zmysle ust. § 5 ods. 4 zákona č. 453/2003 Z. z. dňom 26.05.2020 odvoláva žalobkyňu z funkcie riaditeľky Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Piešťany. Medzi procesnými stranami bolo nesporné, že oznámenie o odvolaní z funkcie žalobkyňa prevzala dňa 05.06.2020. V nadväznosti na odvolanie žalobkyne z funkcie riaditeľky Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Piešťany, žalovaný listom zo dňa 26.05.2020 oznámil žalobkyni, že jej štátnozamestnanecký pomer štátneho zamestnanca sa skončí na základe zákona dňom 26.05.2020, t. j. dňom uvedeným v odvolaní z jej funkcie - štatutárneho orgánu vymenovaného do funkcie podľa osobitného predpisu. 1.2. Po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 5 ods. 4, § 12 ods. 1, 2 veta prvá zákona č. 453/2003 Z.z. o orgánoch štátnej správy v oblasti sociálnych vecí, rodiny a služieb zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 453/2003 Z.z.“), ustanoveniami § 36 ods. 2, § 37 písm. b), § 55 ods. 1 písm. a), i), § 66 ods. 1 ,§ 66 ods. 5 písm. b), § 66 ods. 6 , § 69 ods. 1, § 75 ods. 1 písm. b), § 82 ods. 4 veta prvá zákona č. 55/2017 Z.z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinného od 01.01.2020 (ďalej len „zákon štátnej službe“), § 7 ods. 7 , § 180 ods. 2, 7 zákona o štátnej službe zákona o štátnej službe v znení účinnom od 21.05.2020, § 61 ods. 5 zákona o štátnej službe v znení účinnom od 26.05.2020, ustanoveniami § 31 ods. 1 písm. a), b), d) zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.01.2015 (ďalej len „zákon č. 400/2009 Z. z.“), ustanoveniami § 193da zákona č. 126/2020, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 281/2015 Z.z. o štátnej službe profesionálnych vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, keď pred meritórnym posúdením sporu zistil, že žalobkyňa uplatnila svoj procesný nárok na súde v zákonnej dvojmesačnej prekluzívnej lehote plynúcej odo dňa doručenia písomného oznámenia o skončení štátnozamestnaneckého pomeru na základe zákona (ust. § 95 ods. 2 veta prvá zákona o štátnej službe), nakoľko oznámenie zo dňa 26.05.2020 mohla žalobkyňa prevziať najskôr dňa 26.05.2020, preto keď žalobu podala na súd dňa 24.07.2020, je nepochybné, že svoj určovací nárok uplatnila včas. Zaoberajúc sa procesnou podmienkou pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, z ustanovenia § 4 ods. 4 písm. a) v spojení s prechodnými ustanoveniami § 12 ods. 1, 2 zákona č. 453/2003 je zrejmé, že od 01.01.2015 práva a povinnosti vyplývajúce zo štátnozamestnaneckých vzťahov štátnych zamestnancov úradov práce, sociálnych vecí a rodiny prešli na Ústredie práce,

sociálnych vecí a rodiny, avšak nakoľko žalobkyňa bola vymenovaná do funkcie riaditeľky úradu dňa 21.11.2014, t. j. pred dátumom 01.01.2015, považuje sa naďalej za riaditeľku úradu vymenovanú podľa predpisov účinných do 31.12.2014. Na základe zmeny zákonnej úpravy, v ktorej dôsledku pôvodný služobný úrad žalobkyne stratil právnu subjektivitu, s účinnosťou od 01.01.2015 namiesto Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Piešťany sa stalo služobným úradom žalobkyne Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, čím mal súd preukázanú pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného v spore. Hodnotiac v priebehu súdneho konania uplatnené marginálne námietky žalobkyne týkajúce sa konzultačnej a ponukovej povinnosti žalovaného, súd prvej inštancie považoval tieto prostriedky procesného útoku za bezpredmetné, pretože služobný úrad je povinný ponúknuť vhodné štátnozamestnanecké miesto zamestnancovi a prerokovať skončenie štátnozamestnaneckého pomeru so zástupcami zamestnancov len v prípade skončenia štátnozamestnaneckého pomeru zo strany služobného úradu výpoveďou, avšak v posudzovanom spore je nepochybné, že žalovaný nedal žalobkyni výpoveď, ale oznámil jej skončenie štátnozamestnaneckého pomeru na základe zákona, preto vzhľadom na spôsob skončenia štátnozamestnaneckého pomeru je zrejmé, že žalovaný tak ponukovú povinnosť, ako aj prerokovaciu povinnosť nemal. Pokiaľ ide o dátum možného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru súd sa zaoberal výkladom a použiteľnosťou žalobkyňou preferovaného vyššie citovaného ustanovenia § 61 ods. 5 v spojení so žalovaným uprednostňovaným ustanovením § 82 ods. 4 zákona o štátnej službe. Vychádzajúc zo systematiky právnych úprav, keď ust. § 61 ods. 5 sa týka inštitútu Odvolania z výkonu funkcie vedúceho zamestnanca a viaže skončenie výkonu funkcie najskôr na deň doručenia odvolania (05.06.2020), ust. § 82 ods. 4 sa týka inštitútu Skončenia štátnozamestnaneckého pomeru na základe zákona a viaže skončenie pomeru štátneho zamestnanca ku dňu uvedenému v odvolaní z jeho funkcie štatutárneho orgánu, súd prisvedčil argumentácii žalovaného, nakoľko v čase odvolania z funkcie (26.05.2020) žalobkyňa už bola štatutárnym orgánom vymenovaným podľa osobitného predpisu a nielen vedúcim zamestnancom ako tomu bolo pred účinnosťou ust. § 7 ods. 7 zákona o štátnej službe, pričom v priamej príčinnej súvislosti s jej odvolaním z funkcie, dňom uvedeným v odvolaní z funkcie zanikol, resp. za dodržania zákonného postupu mal zaniknúť súčasne aj jej štátnozamestnanecký pomer. Vzhľadom na uvedené, pokiaľ by žalovaný konal v súlade so zákonom a skončil štátnozamestnanecký pomer so žalobkyňou na základe zákona tak, ako mienil, štátnozamestnanecký pomer by skončil 26.05.2020, t. j. dňom uvedeným v odvolaní žalobkyne z funkcie riaditeľky úradu práce, sociálnych vecí a rodiny. V súvislosti s primárnou námietkou žalobkyne, že ako riaditeľka úradu práce, sociálnych vecí a rodiny nezastáva status riadneho štatutárneho orgánu z dôvodu straty právnej subjektivity úradu, komparujúc pritom daný fakt so skutočnosťou, že ustanovenie § 7 ods. 7 veta prvá zákona o štátnej službe odkazuje na osobitné právne predpisy, v ktorých intenciách ide o štatutárne orgány tých štátnych orgánov, ktoré na rozdiel od úradov práce, sociálnych vecí a rodiny právnu subjektivitu majú, súd uvádza, že hoci je pravdou, že od 01.01.2015 úrady práce, sociálnych vecí a rodiny právnu subjektivitu nemajú a túto právnu spôsobilosť im neprinavrátila ani novela zákona o štátnej službe účinná od 21.05.2020, ale žalobkyňa nepochybne aj po strate právnej subjektivity svojho pôvodného služobného úradu naďalej vykonávala stálu štátnu službu ako vedúci štátny zamestnanec - riaditeľ úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Piešťany a napokon výkonu tejto funkcie sa domáhala i v súdnom konaní, preto pre účel posúdenia, či žalobkyňa sa považuje za štatutárny orgán vymenovaný do funkcie podľa osobitného predpisu (v posudzovanom prípade podľa zákona č. 453/2003 Z. z.) nie je vecne významným nedostatok právnej subjektivity úradov, a určujúcou je jednoznačná právna úprava a síce, že ustanovenie § 7 ods. 7 zákona o štátnej službe explicitne a deklaratórne (doslovne) špecifikuje, že za štatutárny orgán vymenovaný do funkcie podľa osobitného predpisu sa považuje aj riaditeľ úradu, práce, sociálnych vecí a rodiny vymenovaný podľa osobitného predpisu, pričom tento status podľa prechodného ustanovenia § 193da zákona o štátnej službe patrí i riaditeľom úradov vymenovaným podľa osobitného predpisu pred dátumom 21.05.2020. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie zhodne s názorom žalovaného uzavrel, že žalobkyňa, ktorá nesporne bola vymenovaná do funkcie riaditeľky úradu pred účinnosťou ustanovenia § 7 ods. 7 zákona o štátnej službe, predstavuje na účely zákona o štátnej službe štatutárny orgán vymenovaný do funkcie podľa osobitného predpisu. 1.3. Prvoinštančný súd sa so zreteľom na systematiku dikcie ustanovenia § 7 ods. 7 zákona o štátnej službe, účinného od 21.05.2020 a neexistenciu prechodného ustanovenia k vete za bodkočiarkou uvedenej právnej úpravy, sa stotožnil s právnou argumentáciou žalobkyne, že vo vzťahu k jej služobnému pomeru vzhľadom na zaradenie žalobkyne mimo činnú štátnu službu pred nadobudnutím účinnosti § 7 ods. 7 cit. zákona neplatí premisa, že na štátneho zamestnanca - štatutárny orgán vymenovaný podľa osobitného predpisu - sa nevzťahujú (okrem iných) ustanovenia § 55 až § 69 zákona o štátnej službe. Súd zastal názor, že ak by mal zákonodarca úmysel eliminovať aplikáciu vo vete za

bodkočiarkou cit. ustanovenia § 7 ods. 7 zákona o štátnej službe vymenované ustanovenia, t. j. aj § 55 až § 69 vo vzťahu k riaditeľom úradov práce, sociálnych vecí a rodiny, zaradil by riaditeľom úradov priznané postavenie štatutárnych orgánov bezprostredne priamo za prvou vetou právnej úpravy, ktorou špecifikoval, resp. rozšíril rozsah subjektov spadajúcich do legálnej definície štátneho zamestnanca a následne by z hľadiska systematického a logického usporiadania právnych noriem až v poslednej vete zhrnul, že na štátnych zamestnancov - štatutárne orgány vymenované podľa osobitného predpisu - sa nevzťahujú explicitne vypočítané ustanovenia a nevznikla by žiadna pochybnosť o tom, že vymenované ustanovenia sa nevzťahujú aj na riaditeľov úradov práce, sociálnych vecí a rodiny, t. j. na žalobkyňu. Navyše vzhľadom na systematiku predmetnej právnej úpravy, z ktorej nemožno logicky vyvodiť záver, že vymenované ustanovenia (v danom prípade sú relevantnými ust. § 55 až § 69) sa nevzťahujú na riaditeľov úradov práce, sociálnych vecí a rodiny, je potrebné podotknúť, že zákonodarca do svojej právnej úpravy nezakotvil ani žiadny dovetok v zmysle, že „veta za bodkočiarkou platí aj vo vzťahu k riaditeľom úradov práce, sociálnych vecí a rodiny“, eventuálne že „použitie vety za bodkočiarkou tohto ustanovenia vo vzťahu k riaditeľom úradu práce, sociálnych vecí a rodiny nie je dotknuté“. 1.4. Okrem vyššie opísaného, zrejmého zámeru zákonodarcu vyplývajúceho zo systematického usporiadania právnych noriem v ustanovení § 7 ods. 7 zákona o štátnej služby, prvoinštančný súd uviedol, že vetu za bodkočiarkou posudzovaného zákonného ustanovenia nemožno použiť vo vzťahu k žalobkyni tiež z dôvodu absencie akéhokoľvek prechodného ustanovenia a preto s prihliadnutím na hmotnoprávny charakter zákona o štátnej službe, pri ktorom na rozdiel od procesnoprávnych predpisov sa neuplatňuje princíp priamej aplikability, je potrebné vychádzať z princípu zákazu spätnej účinnosti (zákazu retroaktivity) právnych noriem. Žalovaný zaradil žalobkyňu mimo činnú stálu štátnu službu z dôvodu podľa § 66 ods. 1 zákona o štátnej službe s účinnosťou od 10.07.2019, teda pred nadobudnutím novely zákona o štátnej službe účinnej od 21.05.2020. Skutkový dôvod zaradenia žalobkyne mimo činnú štátnu službu spočíval v jej obvinení zo spáchania úmyselného trestného činu a ohrozenia dôležitého záujmu štátnej služby. Vzhľadom na to, že žalovaný pristúpil k zaradeniu žalobkyne mimo výkon - činnú štátnu službu v čase, keď ust. § 7 ods. 7 zákona o štátnej službe ešte účinné nebolo, bol povinný skúmať podmienky podľa ust. § 69 ods. 1 zákona o štátnej službe, za ktorých splnenia mu vznikla povinnosť bezodkladne zaradiť žalobkyňu na vykonávanie štátnej služby. Vychádzajúc z nespornej skutočnosti, že trestné stíhanie voči žalobkyni právoplatne skončené nebolo, maximálne prípustná dvojročná doba zaradenia štátneho zamestnanca mimo činnú štátnu službu v čase jej odvolania žalovaným neuplynula. Súd prvej inštancie mal za to, že služobný úrad mal posudzovať trvanie dôvodov zaradenia žalobkyne mimo činnú štátnu službu, ktoré nesporne trvali aj po dátumu 21.05.2020 i v čase odvolania žalobkyne z funkcie riaditeľky úradu, aj po nadobudnutí účinnosti ust. § 7 ods. 7 veta za bodkočiarkou zákona o štátnej službe, nakoľko uvedené ustanovenie bez akéhokoľvek prechodného ustanovenia nemožno priamo aplikovať na štátneho zamestnanca, ktorý už predtým bol zaradený mimo činnú štátnu službu a je nutné skúmať dôvody trvania tejto zmeny štátnozamestnaneckého pomeru, preto sa žalovaný nemôže účelovo odvolávať na zmenu právnej úpravy, opomínajúc absenciu prechodného ustanovenia k danej právnej úprave a bez splnenia zákonných dôvodov pre opätovné zaradenie žalobkyne na výkon štátnej službe jednoducho konštatovať, že jej zaradenie mimo činnú štátnu službu končí z dôvodu, že ustanovenie § 66 a nasl. s účinnosťou od 21.05.2020 sa na žalobkyňu nevzťahuje. Vzhľadom na uvedené súd dospel k záveru, že žalovaný nemal zaradiť žalobkyňu na výkon štátnej služby a zastáva presvedčenie, že jeho počíňanie vypovedá o tom, že zneužil od 21.05.2020 účinné ustanovenie § 7 ods. 7 zákona štátnej službe k tomu, aby vzhľadom na postavenie žalobkyne ako štatutárneho orgánu vymenovaného podľa osobitného predpisu na základe izolovaného výkladu ustanovenia § 36 ods. 2 (bez zreteľa na druhú vetu tohto ustanovenia) zaradil žalobkyňu do dočasnej štátnej služby (predtým bola v stálej štátnej službe), ktorý druh štátnej služby umožňoval žalovanému skončiť so žalobkyňou štátnozamestnanecký pomer kedykoľvek a bez uvedenia dôvodu, nakoľko podľa ust. § 37 písm. b) zákona o štátnej službe zánik štátnozamestnaneckého pomeru štátneho zamestnanca v dočasnej službe, ktorý vykonáva funkciu štatutárneho orgánu vymenovaného do funkcie podľa osobitného predpisu, je podmienený výhradne dobou trvania vykonávania funkcie. Z uvedeného je zrejmé, že žalovaný účelovo zaradil žalobkyňu do výkonu štátnej služby a to konkrétne do dočasnej štátnej služby, aby bezodkladne - po piatich dňoch od účinnosti novely zákona o štátnej službe generálny riaditeľ žalovaného mohol žalobkyňu odvolať z funkcie riaditeľky úradu a tak podľa § 82 ods. 4 zákona o štátnej službe spôsobiť i zánik jej štátnozamestnaneckého pomeru, čo dňa 26.05.2020 aj urobil. 1.5. Ak by aj napriek vyššie uvedenému záveru súd prvej inštancie zastával názor, že žalovaný mohol/ mal zaradiť žalobkyňu postavenú mimo činnú štátnu službu na výkon štátnej služby, jednoznačne

nemohol považovať za zákonný postup žalovaného, ktorým zaradil žalobkyňu do štátnej služby s druhom: dočasná štátna služba. Súd nevyhodnotil ako právne relevantnú námietku žalobkyne týkajúcu sa vyššie citovaného prechodného ustanovenia § 180 ods. 7 zákona o štátnej službe, nakoľko dotknutá právna úprava rieši právny stav k 31.05.2017, kedy žalobkyňa ako riaditeľka úradu práce, sociálnych vecí a rodiny sa nepovažovala za štatutárny orgán, tento právny status nadobudla až na základe ust. § 7 ods. 7 veta posledná zákona o štátnej službe, účinného od 21.05.2020, preto v danom prípade nemožno uplatniť dispozíciu ust. § 180 ods. 7 zákona o štátnej službe, podľa ktorej by žalobkyni v závislosti od vykonávania funkcie štatutárneho orgánu náležalo postavenie štátneho zamestnanca v stálej štátnej službe a je nutné zhodne s tvrdením žalovaného konštatovať, že k 31.05.2017 sa vzťahovalo na žalobkyňu prechodné ustanovenie § 180 ods. 2 zákona o štátnej službe, na základe ktorého sa považovala výhradne za vedúceho zamestnanca. Napriek neopodstatnenej námietke žalobkyne, súd sa plne stotožnil s jej argumentáciou založenou na interpretácii vyššie citovaného ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o štátnej službe, nakoľko štatutárny orgán vymenovaný podľa osobitného predpisu nevykonáva štátnu službu v dočasnej štátnej službe bezvýnimočne. Predmetná právna úprava totiž ustanovuje dve podmienky, ktoré musia byť splnené súčasne (kumulatívne podmienky), za ktorých splnenia nie je možné kvalifikovať druh štatutárnym orgánom vymenovaným podľa osobitného predpisu vykonávanej štátnej služby ako dočasnú štátnu službu a to, že ide o štátneho zamestnanca v stálej štátnej službe a zároveň, že tento zamestnanec vykonáva uvedenú funkciu (v posudzovanom prípade funkciu riaditeľky úradu práce, sociálnych vecí a rodiny) na základe zmeny štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 55. Žalobkyňa v konaní riadne preukázala, že podľa dodatku č. 2 k služobnej zmluve, ktorý súčasne predstavoval Dohodou o zmene štátnozamestnaneckého pomeru zo dňa 02.01.2015, došlo k zmene žalobkyňou vykonávanej funkcie odborný radca - vedúci štátny zamestnanec - riaditeľ odboru služieb zamestnanosti a s účinnosťou od 01.01.2015 vykonávala štátnu službu vo funkcii hlavný radca - riaditeľ Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Piešťany (bod 2 Dohody). Z obsahu dodatku č. 2 k služobnej zmluvy je zrejmé, že žalobkyňa vykonávala funkciu riaditeľky úradu na základe zmeny štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 55 ods. 1 písm. a) zákona o štátnej službe, ku ktorej právnej úprave je ekvivalentným ustanovenie § 31 ods. 1 písm. a) zákona č. 400/2009 Z. z. V konaní bolo medzi procesnými stranami nesporné a súčasne žalobkyňou prostredníctvom služobnej zmluvy zo dňa 22.06.2012 preukázané, že od vzniku štátnozamestnaneckého pomeru dňom 25.06.2012 až do zmeny štátnozamestnaneckého pomeru, na ktorej základe dňom 01.01.2015 začala vykonávať funkciu riaditeľky úradu, bola štátnym zamestnancom v stálej štátnej službe. Na základe takto zistených skutočností súd konštatoval, že žalobkyňa splnila podmienky ustanovenia § 36 ods. 2 veta za bodkočiarkou zákona o štátnej službe, preto i za predpokladu, že by vzhľadom na novelu zákona mala byť opätovne zaradená do výkonu štátnej služby, nesmela byť zaradená do štátnej služby dočasnej a preto žalovaný konal nezákonne, keď na žalobkyňu neaplikoval právnu normu za bodkočiarkou ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o štátnej službe a v dôsledku nezákonného zaradenia žalobkyne do dočasnej štátnej služby dokonal svoje nezákonné konanie tým, že spravujúc sa na vec neaplikovateľným ustanovením § 37 písm. b) zákona o štátnej službe (upravujúcim dobu trvania dočasnej štátnej služby funkcionára), dňa 26.05.2020 žalobkyňu z funkcie riaditeľky Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny odvolal neplatne a neúčinne, preto k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru na základe odvolania žalobkyne z jej funkcie podľa § 82 ods. 4 zákona o štátnej službe, t. j. na základe zákona nedošlo. 1.6. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie žalobnému návrhu v časti prvého (I.) výroku vyhovel a určil, že k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru strán na základe zákona ku dňu 26.05.2020 nedošlo, vychádzajúc z ust. § 96 ods. 1 veta prvá zákona o štátnej služby súd tiež určil, že štátnozamestnanecký pomer trvá ďalej a súčasne v zmysle tretieho (III.) výroku žalobného návrhu určil, že žalobkyňa je ku dňu 26.05.2020 riaditeľkou Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, keďže vzhľadom na prejudiciálne súdom vyhodnotené odvolanie žalobkyne z jej funkcie ako neplatné z dôvodu, že žalovaný nesprávne zaradil žalobkyňu do dočasnej štátnej služby, pričom ak by žalobkyňu v súlade so zákonom zaradil na výkon stálej štátnej služby, v ktorej bola aj pred zaradením mimo činnú štátnu službu, neuvažoval by o jej odvolaní, nakoľko odvolanie žalobkyne z funkcie riaditeľky úradu je spôsobilé vyvolať právne účinky zániku štátnozamestnaneckého pomeru ex lege len počas vykonávania dočasnej štátnej službe tak, ako to má na mysli ust. § 82 ods. 4 zákona o štátnej službe, ktorú právnu normu žalovaný použil voči žalobkyni nezákonne. 1.7. Rozhodnutie v časti zamietajúceho výroku súd prvej inštancie odôvodnil ustanoveniami § 137 písm. c), d) C.s.p., § 95 ods. 2 veta prvá zákona o štátnej službe z ktorého vyplýva, že štátny zamestnanec sa môže žalobou domáhať určenia právnej skutočnosti, že k skončeniu jeho štátnozamestnaneckého

pomeru na základe zákona nedošlo a teda jeho určovací nárok je procesne prípustný podľa ust. § 137 písm. d) C.s.p. bez potreby preukazovania naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, pretože právo štátneho zamestnanca domáhať sa uvedenej právnej skutočnosti zakladá osobitný predpis. Ustanovenie § 95 ani iná právna norma zákona o štátnej službe však nezakotvuje právo štátneho zamestnanca domáhať sa určenia neplatnosti odvolania z funkcie štatutárneho orgánu vymenovaného podľa osobitného predpisu ani určenia neplatnosti zaradenia štátneho zamestnanca do dočasnej štátnej služby, preto žalobkyňou požadovaný určovací návrh v časti druhého (II.) a tretieho (III.) výroku (s výnimkou určenia práva, že žalobkyňa je ku dňu 26.05.2020 riaditeľkou Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Piešťany) procesne prípustný nie je. Priliehavým k žalobnému návrhu na určenie neplatnosti vyššie uvedených právnych skutočností nie je ani ustanovenie § 137 písm. c) C.s.p., nakoľko žalobkyňa sa nedomáhala určenia existencie alebo neexistencie konkrétneho práva, ale požaduje určenie neplatnosti právnych úkonov žalovaného, pričom Civilný sporový poriadok, účinný od 01.07.2016 nepripúšťa tzv. negatívne určovacie žaloby. Procesnú neprípustnosť uvedených výrokov II. a III. (s výnimkou určenia práva, že žalobkyňa je ku dňu 26.05.2020 riaditeľkou Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Piešťany) opodstatňuje i skutočnosť, že otázku platnosti, resp. oprávnenosti zaradenia žalobkyne do dočasnej štátnej služby i platnosť odvolania žalobkyne z funkcie riaditeľky úradu posudzoval súd ako prejudiciálne - predbežné otázky, na základe ktorých zhodnotenia a vyvodenia právnych záverov rozhodol o určení procesne prípustných určovacích nárokoch tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku a vo zvyšnej časti žalobu z dôvodu jej procesnej neprípustnosti zamietol. 1.8. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1, 2 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. na základe zásady úspechu strán v konaní. Vzhľadom na čiastočný procesných úspech každej zo sporových strán a objektívnu nemožnosť pomerného rozdelenia náhrady trov konania, keďže predmetom sporu nie je pohľadávka vyjadrená v cene peňazí, rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania nárok. 2. Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa aj žalovaný. 3. Žalobkyňa svojím odvolaním napadla výrok III. rozsudku (výrok o nároku na náhradu trov konania) z dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p a to že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a žiadala aby odvolací súd zmenil výrok III. rozsudku, a to tak, že žalobkyňa má nárok na náhradu trov konania na súde prvej inštancie voči žalovanému v plnom rozsahu a zároveň, aby odvolací súd priznal žalobkyni nárok na náhradu odvolacieho konania v plnom rozsahu. 3.1. Vo svojom odvolaní poukázala na odôvodnenie rozsudku v bodoch 51, 53. až 58. nato, čo sa svojou žalobou vo veci samej domáhala a mala zato, že s poukazom na celú žalobu, výrok I. súdu, ktorým vyhovel žalobkyni v plnom rozsahu, zahŕňa i návrh výrokov II. a III. (podania zo dňa 30.11.2020), ktoré sú s výrokom I. vzájomne previazané a od seba závislé. Súd na základe žaloby samotnej ako celku judikoval, že žalobkyňa nesmela byť zaradená do štátnej služby dočasnej, čím žalovaný konal nezákonne a dokonal svoje nezákonné konanie tým, že spravujúc sa na vec neaplikovateľným ustanovením § 37 písm. b) zákona o štátnej službe (upravujúcim dobu trvania dočasnej štátnej služby funkcionára), dňa 26.05.2020 žalobkyňu z funkcie riaditeľky Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny odvolal neplatne a neúčinne, preto k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru na základe odvolania žalobkyne z jej funkcie podľa § 82 ods. 4 zákona o štátnej službe, t. j. na základe zákona nedošlo (bod 51. rozsudku). Inými slovami, súd dospel k rovnakému záveru, aký tvrdila žalobkyňa, nielen v žalobnom návrhu (výrok II. žaloby, resp. podania zo dňa 30.11.2020), ale v celej žalobe, a v tejto časti bola žalobkyňa úspešná v plnom rozsahu. Žalobkyňa bola úspešná i vo výroku III. žaloby (resp. podania zo dňa 30.11.2020), pretože, súd vyhovel výrokom I. rozsudku žalobkyni v časti, že je ku dňu 26.05.2020 riaditeľom Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Piešťany, pretože bola dňa 26.05.2020, z funkcie riaditeľky Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny odvolaná neplatne a neúčinne (rovnako bod 51. rozsudku) Z uvedeného teda vyplýva, že žalobkyňa bola žalobou úspešná v plnom rozsahu a má nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 4. Žalovaný odvolaním napadol výrok I. v celom rozsahu z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d), f) , h) C.s.p. to, že) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci , že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a žiadal aby odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie a to výrok č. I. tak, že žalobu zamieta v celom rozsahu. Zo strany súdu došlo pri rozhodovaní k nesprávnemu posúdeniu zisteného skutkového stavu veci a nesprávnej aplikácii zákona č. 55/2017 Z.z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov pri rozhodovaní o žalobe, čo môže zakladať inú vadu, ktorá mohla mať za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci z dôvodu, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podstatou sporu o určenie, že k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru na základe zákona nedošlo a je interpretácia, výklad a aplikácia ustanovení zákona č. 126/2020 Z.z. z 13. mája 2020, účinného od 11. 05. 2020, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 281/2015 Z.z. o štátnej službe profesionálnych vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 281/2015 Z.z.“) a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, žalovaným pri odvolávaní riaditeľov úradov práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorá je odlišná od právneho názoru súdu. Žalovaný trval na tom, že v prípade žalobkyne došlo k platnému skončeniu jej štátnozamestnaneckého pomeru, pri všetkých úkonoch postupoval v súlade s platnou právnou legislatívou a zákonným spôsobom. 4.1. Žalovaný poukázal na odôvodnenie napadnutého rozsudku, keď súd vychádzal z toho, že žalobkyňa v konaní riadne preukázala, že podľa Dodatku č. 2 k služobnej zmluve, ktorý súčasne predstavoval Dohodu o zmene štátnozamestnaneckého pomeru zo dňa 02.01.2015, došlo k zmene žalobkyňou vykonávanej funkcie odborný radca -vedúci štátny zamestnanec - riaditeľ odboru služieb zamestnanostiam a s účinnosťou od 01.01.2015 vykonávala štátnu službu vo funkcii hlavný radca - riaditeľ Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Piešťany. Z obsahu Dodatku č. 2 k služobnej zmluve, podľa názoru súdu, je zrejmé, že žalobkyňa vykonávala funkciu riaditeľky na základe zmeny štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 55 ods. 1 písm. a) zákona o štátnej službe, ku ktorej právnej úprave je ekvivalentným ustanovením § 31 ods. 1 písm. a) zákona č. 400/2009 Z. z.. V konaní bolo medzi procesnými stranami nesporné a súčasne žalobkyňou prostredníctvom služobnej zmluvy zo dňa 22.06.2012 preukázané, že od vzniku štátnozamestnaneckého pomeru dňom 25.06.2012 až do zmeny štátnozamestnaneckého pomeru, na ktorej základe dňom 01.01.2015 začala vykonávať funkciu riaditeľky úradu, bola štátnym zamestnancom v stálej štátnej službe, na základe čoho súd skonštatoval, že žalobkyňa splnila podmienky ustanovenia § 36 ods. 2 veta za bodkočiarkou zákona o štátnej službe, preto i za predpokladu, že by vzhľadom na novelu zákona mala byť opätovne zaradená do výkonu štátnej služby, nesmela byť zaradená do dočasnej štátnej služby. Žalovaný mal za to, že uvedené konštatovanie súdu je v rozpore s platnou právnou úpravou. Účinnosťou zákona č. 126/2020 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 281/2015 Z.z. sa dňa 21.05.2020 zmenilo právne postavenie žalobkyne a zmenou legislatívy došlo k zmene jej štátnozamestnaneckého pomeru a jej štátna služba sa zmenila na dočasnú štátnu službu a to z dôvodu, že žalobkyňa sa stala štatutárnym orgánom v zmysle § 7 ods. 7 zákona o štátnej službe a podľa § 36 ods. 2 štatutárny orgán ktorý je vymenovaný podľa osobitného predpisu, vykonáva štátnu službu v dočasnej štátnej službe. Veta § 36 ods. 2 zákona o štátnej službe za bodkočiarkou sa na žalobkyňu nemôže vzťahovať z dôvodu, že zmenou jej postavenia nedošlo k zmene jej štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 55 zákona o štátnej službe. Túto vetu je možné aplikovať na riaditeľov úradov práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorí boli vymenovaní do funkcie po účinnosti zákona, t. j. po 21.05.2020 a sú v stálej štátnej službe a vymenovaním do funkcie štatutárneho orgánu - riaditeľa úradu práce, sociálnych vecí a rodiny dôjde k zmene ich štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 55 ods. 1 písm. r) zákona o štátnej službe a následne pri odvolaní z tejto funkcie dôjde opätovne k zmene ich štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 55 ods. 1 písm. s) zákona o štátnej službe. Zároveň podľa Dodatku č. 2 k služobnej zmluve, ktorý súčasne predstavoval Dohodu o zmene štátnozamestnaneckého pomeru zo dňa 02.01.2015, došlo k zmene žalobkyňou vykonávanej funkcie odborný radca - vedúci štátny zamestnanec - riaditeľ odboru služieb zamestnanostiam a s účinnosťou od 01.01.2015 vykonávala štátnu službu vo funkcii hlavný radca - riaditeľ Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Piešťany. Z obsahu Dodatku č. 2 k služobnej zmluve podľa vyjadrenia súdu, je zrejmé, že žalobkyňa vykonávala funkciu riaditeľky na základe zmeny štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 55 ods. 1 písm. a) zákona o štátnej službe, ku ktorej právnej úprave je ekvivalentným ustanovením § 31 ods. 1 písm. a) zákona č. 400/2009 Z. z., na základe čoho súd skonštatoval, že žalobkyňa splnila podmienky ustanovenia § 36 ods. 2, veta za bodkočiarkou zákona o štátnej službe, preto i za predpokladu, že by vzhľadom na novelu zákona mala byť opätovne zaradená do výkonu štátnej služby, nesmela byť zaradená do dočasnej štátnej služby. Žalovaný poukázal nato, že § 31 ods. 1 písm. a) zákona č. 400/2009 Z. z. nemôže byť v tomto prípade ekvivalentom k § 55 ustanovenia § 36 ods. 2 vety za bodkočiarkou zákona o štátnej službe, ktorého splnenie je predpokladom, že štatutárny orgán, ktorý je vymenovaný podľa osobitného predpisu nevykonáva štátnu službu v dočasnej štátnej službe. 4.2. Podľa názoru žalovaného, súd nesprávne právne posúdil predmetnú vec aj v prípade, keď skonštatoval, že so zreteľom na systematiku dikcie ustanovenia § 7 ods. 7 zákona o štátnej službe, účinného od 21.05.2020 a neexistenciu prechodného ustanovenia k vete, za bodkočiarkou uvedenej právnej úpravy. Žalovaný mal za to, že nesprávne právne posúdenie veci spočíva v tom, že súd nevzal do úvahy, že v zmysle prechodného ustanovenia§ 193da zákona o štátnej službe riaditeľ úradu práce, sociálnych vecí a rodiny vymenovaný podľa osobitného predpisu pred účinnosťou tohto zákona sa

považuje za štatutárny orgán vymenovaný podľa osobitného predpisu podľa tohto zákona, teda za štatutárny orgán vymenovaný podľa osobitného predpisu uvedený pred bodkočiarkou § 7 ods. 7 zákona o štátnej službe a z uvedeného dôvodu sa na riaditeľa úradu práce, sociálnych vecí a rodiny vymenovaný podľa osobitného predpisu pred účinnosťou tohto zákona nevzťahujú ustanovenia uvedené v citovanom paragrafe. 4.3. Žalovaný v súvislosti s názorom súdu, že k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru na základe zákona nedošlo poukazuje v súvislosti s ustanovením § 193da na judikatúru v oblasti retroaktivity (rozhodnutia NS SR sp.zn. 10Sžso/63/2013 z 5.11.2014 , 5Szd/1/2010 z 29.9.2011) a nato, že v právnom štáte platí princíp prezumpcie ústavnosti - len Ústavnému súdu Slovenskej republiky prislúcha vysloviť, či určitá norma alebo jej časť, či ustanovenie, je ale nie je v dôsledku obsiahnutej pravej neprípustnej - retroaktivity - protiústavná a teda v právnom štáte neprípustná. Podľa názoru žalovaného, prijatá novela - zákon č. 126/2020 Z.z. účinný od 21. 05. 2020 (dňom vyhlásenia), konkrétne znenie prechodného ustanovenia § 193da k úprave účinnej dňom vyhlásenia, ktoré znie : „Riaditeľ úradu práce, sociálnych vecí a rodiny vymenovaný podľa osobitného predpisu 7a) pred účinnosťou tohto zákona sa považuje za štatutárny orgán vymenovaný podľa osobitného predpisu podľa tohto zákona.“, nevykazuje znaky pravej retroaktivity, ale ide o retroaktivitu nepravú, ktorá je prípustná. Záverom vo svojom odvolaní poukázal na čl.2 ods. 2 , čl.152 ods. 4 Ústavy SR , Nález Ústavného súdu SR sp. zn.: III. ÚS 341/07-38 z 01. 07. 2008 a nato, že v prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho napríklad viac verzií interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad “e ratione legis“ pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. 5. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že v plnom rozsahu súhlasí s vykonaným dokazovaním, so zisteným skutkovým stavom a s právnym posúdením veci súdom, ktoré vyústilo do správneho enunciátu jeho rozsudku dňa 15.02.2022, s výnimkou jeho III. výroku (rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania), proti ktorému žalobkyňa, dňa 03.05.2022, podala odvolanie. Súd sa (vo veci samej) riadne vysporiadal so skutkovým stavom, správne vec právne posúdil a následne ju jasne, zrozumiteľne a vyčerpávajúco zdôvodnil, akými argumentami sa riadil a rovnako ako sa s nimi vysporiadal. Navrhla, aby odvolací súd vo veci samej rozsudok potvrdil a v časti výroku o nároku na náhradu trov konania tento zmenil v zmysle jej podaného odvolania. 6. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že sa stotožňuje s právnym posúdením veci súdom v rozsahu výroku II. a III. poukazujúc na skutočnosť, že súd svoje rozhodnutie o nepriznaní nároku na náhradu trov konania žiadnej zo strán sporu správne právne posúdil a presvedčivo a jasne, zrozumiteľne a logicky zdôvodnil a akými argumentami sa riadil uviedol presvedčivo a zrozumiteľne v bodoch 54. až 58. rozsudku. Ustanovenie § 257 C.s.p. umožňuje súdu vždy zvážiť všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu, zobrať do úvahy dôvody hodné osobitné zreteľa a výnimočne nepriznať nárok na náhradu trov súdneho konania tej strane sporu, ktorá by inak na náhradu takýchto trov konania mala v zmysle príslušných zákonných ustanovení právny nárok. Podľa právnej teórie, za dôvody hodné osobitného zreteľa možno považovať povahu a okolnosti sporu a zložitosť doposiaľ neriešenej právnej problematiky. S ohľadom na uvedené žalovaný žiadal, aby odvolací súd potvrdil (§ 387 C.s.p.) výroky II. a III. napadnutého rozsudku ako vecne správne. 7. Žalovaný vo svojej replike zotrval na skutočnostiach uvedených v doterajších vyjadreniach a na závere, že v prípade žalobkyne došlo k platnému skončeniu jej štátnozamestnaneckého pomeru. Žalovaný zopakoval všetky argumenty uvedené v odvolaní a žiadal aby odvolací súd zmenil (§ 388 C.s.p.) rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku č. I. tak, že súd žalobu zamieta v celom rozsahu. 8. Žalobkyňa nevyužila svoje právo a repliku a ani dupliku nepodala. 9. Krajský súd v Bratislava ako súd odvolací svojím rozsudkom sp. zn. 9CoPr/1/2023-223 zo dňa 28.9.2023 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti (výrok I.) zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietol. Zároveň rozhodol, že žalovaný nemá voči žalobkyni nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania. 9.1. Odvolací súd vychádzajúc z riadne zisteného skutkového stavu súdom prvej inštancie prijal záver, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil ak dospel k záveru, že so zreteľom na systematiku dikcie ustanovenia § 7 ods. 7 zákona o štátnej službe, účinného od 21. mája 2020 a absenciu

prechodného ustanovenia k vete, za bodkočiarkou uvedenej právnej úpravy vo vzťahu k služobnému pomeru žalobkyne vzhľadom na jej zaradenie mimo činnú štátnu službu pred nadobudnutím účinnosti § 7 ods. 7 zákona o štátnej službe neplatí že na štátneho zamestnanca - štatutárny orgán vymenovaný podľa osobitného predpisu - sa nevzťahujú (okrem iných) ustanovenia § 55 - § 69 zákona o štátnej službe. Nesprávne právne posúdenie veci podľa odvolacieho súdu spočívalo v tom, že prvoinštančný súd nevzal do úvahy, že v zmysle prechodného ustanovenia § 193da zákona o štátnej službe riaditeľ úradu práce, sociálnych vecí a rodiny vymenovaný podľa osobitného predpisu (§ 5 ods. 4 zákona č. 453/2003 Z.z. o orgánoch štátnej správy v oblasti sociálnych vecí, rodiny a služieb zamestnanosti) pred účinnosťou tohto zákona sa považuje za štatutárny orgán vymenovaný podľa osobitného predpisu podľa tohto zákona, teda za štatutárny orgán vymenovaný podľa osobitného predpisu uvedený pred bodkočiarkou § 7 ods. 7 zákona o štátnej službe. Z uvedeného dôvodu sa na žalobkyňu ako riaditeľku úradu práce, sociálnych vecí a rodiny vymenovanej podľa osobitného predpisu pred účinnosťou tohto zákona nevzťahujú ustanovenia uvedené v citovanom § 7 ods. 7 (t.j. ustanovenia § 55 - § 69 zákona o štátnej službe). Novelizáciou zákona č. 55/2017 Z.z. o štátnej službe uskutočnenej zákonom č. 126/2020 Z.z. účinného od 21. mája 2020, došlo k odstráneniu rozporu medzi zákonom č. 453/2003 Z.z. a zákonom o štátnej službe. Ustanovenie § 5 ods. 4 zákona č. 453/2003 Z.z. ustanovuje kompetenciu generálneho riaditeľa ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny menovať a odvolávať riaditeľov úradov práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorí nie sú štatutárnym orgánom pretože úrady práce, sociálnych vecí a rodiny nemajú od 1. januára 2015 právnu subjektivitu. Do zákona o štátnej službe sa tak doplnilo ustanovenie, pod ktoré bude možné štátnozamestnanecký pomer riaditeľa úradu práce, sociálnych vecí a rodiny subsumovať (pozri Zákon o štátnej službe, Komentár Juraj Fíba, Zuzana Galisová; Wolters Kluwer, 2023, str. 824). Na základe tejto skutočnosti možno vyvodiť záver, že riaditeľ úradu je štatutárny orgán na účely zákona o štátnej službe za rovnakých podmienok ako štatutárny orgán uvedený v § 7 ods. 7 prvej vety zákona o štátnej službe. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené má za to, že zákonodarca riaditeľov úradov špecifikoval v § 7 ods. 7 v druhej vete z toho dôvodu, že nemajú rovnaké postavenie „pravého“ štatutárneho orgánu subjektu, ktorý má právnu subjektivitu, avšak na účely zákona o štátnej službe sa považujú za štatutárny orgán a majú rovnaké postavenie ako štatutárny orgán uvedený v § 7 ods. 7 prvej vety. Toto tvrdenie zároveň priamo vychádza z ustanovenia § 193da zákona o štátnej službe. 9.2. Súd prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu dospel aj k nesprávnym právnym záverom, že žalobkyňa splnila podmienky podľa ustanovenia § 36 ods. 2 vety za bodkočiarkou zákona o štátnej službe, preto i za predpokladu, že by vzhľadom na novelu zákona mala byť opätovne zaradená do výkonu štátnej služby, nesmela byť zaradená do dočasnej štátnej služby. Z tohto dôvodu podľa súdu prvej inštancie žalovaný konal nezákonne, keď na žalobkyňu neaplikoval právnu vetu za bodkočiarkou § 36 ods. 2 zákona o štátnej službe a v dôsledku nezákonného zaradenia žalobkyne do dočasnej štátnej služby, dokonal svoje nezákonné konanie tým, že spravujúc sa na vec neaplikovateľným ustanovením § 37 písm. b) zákona o štátnej službe dňa 26. mája 2020 žalobkyňu z funkcie riaditeľky úradu práce, sociálnych vecí a rodiny odvolal neplatne a neúčinne, preto ku skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru na základe odvolania žalobkyne z jej funkcie podľa § 82 ods. 4 zákona o štátnej službe, t. j. na základe zákona nedošlo. Odvolací súd poukázal na to, že účinnosťou zákona č. 126/2020 Z.z. ktorým sa novelizoval zákon č. 55/2017 Z.z. sa dňa 21. mája 2020 zmenilo právne postavenie žalobkyne a zmenou legislatívy došlo k zmene jej štátnozamestnaneckého pomeru a jej štátna služba sa zmenila na dočasnú štátnu službu a to z dôvodu, že žalobkyňa sa stala štatutárnym orgánom v zmysle § 7 ods. 7 zákona o štátnej službe a podľa § 36 ods. 2 štatutárny orgán, ktorý je vymenovaný podľa osobitného predpisu, vykonáva štátnu službu v dočasnej štátnej službe. Účinnosťou novely zákona o štátnej službe, t. j. dňa 21. mája 2020 sa zmenilo právne postavenie všetkých riaditeľov úradov práce, sociálnych vecí a rodiny a teda aj žalobkyne ako riaditeľky Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Piešťanoch (v tom čase zaradenej s účinnosťou od 10. júla 2019 mimo činnej štátnej služby z dôvodu obvinenia zo spáchania úmyselného trestného činu), jej štátna služba sa zmenila na dočasnú štátnu službu a to z dôvodu, že žalobkyňa sa stala štatutárnym zástupcom v zmysle § 7 ods. 7 zákona o štátnej službe a podľa § 36 ods. 2 tohto zákona štatutárny orgán, ktorý je vymenovaný podľa osobitného predpisu, čo je aj daný prípad vykonáva štátnu službu v dočasnej štátnej službe. Veta ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o štátnej službe za bodkočiarkou sa na žalobkyňu nemôže vzťahovať z dôvodu, že zmenou jej postavenia nedošlo k zmene jej štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 55 zákona o štátnej službe. Túto vetu je možné aplikovať na riaditeľov úradov práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorí boli vymenovaní do funkcie po účinnosti novely zákona o štátnej službe, t. j. po 21. máji 2020 a sú v stálej štátnej službe a vymenovaním do funkcie štatutárneho orgánu - riaditeľa úradu práce, sociálnych vecí a rodiny dôjde

k zmene ich štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 55 ods. 1 písm. r) zákona o štátnej službe a následne pri odvolaní z tejto funkcie dôjde opätovne k zmene ich štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 55 ods. 1 písm. s) zákona o štátnej službe. 9.3. Neobstoja ani závery súdu prvej inštancie, že z obsahu Dodatku č. 2 k služobnej zmluve, je zrejmé, že žalobkyňa vykonávala funkciu riaditeľky na základe zmeny štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 55 ods. 1 písm. a) zákona o štátnej službe, ku ktorej právnej úprave je ekvivalentným ustanovením § 31 ods. 1 písm. a) zákona č. 400/2009 Z.z., na základe, čoho súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobkyňa splnila podmienky ustanovenia § 36 ods. 2, veta za bodkočiarkou zákona o štátnej službe, preto i za predpokladu, že by vzhľadom na novelu zákona mala byť opätovne zaradená do výkonu štátnej služby, nesmela byť zaradená do dočasnej štátnej služby (pozri odsek 50. odôvodnenia napadnutého rozsudku). Ustanovenie § 31 ods. 1 písm. a) zákona č. 400/2009 Z.z. nemôže byť v tomto prípade ekvivalentom k § 55, ustanovenia § 36 ods. 2 vety za bodkočiarkou zákona o štátnej službe, ktorého splnenie je predpokladom, že štatutárny orgán, ktorý je vymenovaný podľa osobitného predpisu nevykonáva štátnu službu v dočasnej štátnej službe. Ustanovenia § 31 ods. 1 písm. a) zákona č. 400/2009 Z.z. môže byť ekvivalentom § 55 ods. 1 písm. a) zákona o štátnej službe, tento však upravuje zmenu štátnozamestnaneckého pomeru, ktorou je zmena funkcie, ku ktorej u žalobkyne došlo s účinnosťou od 1. januára 2015, kedy zákon č. 400/2009 Z.z. nepoznal zmenu druhu štátnej služby. Ustanovenie § 36 zákona o štátnej službe však upravuje dočasnú štátnu službu a § 36 ods. 2 zákona o štátnej službe upravuje výnimku, kedy štatutárny orgán, ktorý je vymenovaný podľa osobitného predpisu nevykonáva štátnu službu v dočasnej štátnej službe, naviac na základe zmeny zákona o štátnej službe vo vzťahu k riaditeľom úradov práce, sociálnych vecí a rodiny, nedošlo k zmene funkcie podľa § 55 ods. 1 písm. a) zákona o štátnej službe, ale k zmene druhu štátnej služby zo zákona, a preto v tomto prípade nebola splnená podmienka ustanovenia § 36 ods. 2 veta za bodkočiarkou zákona o štátnej službe. Vo vzťahu k námietkam žalobkyne uplatnenými v konaní pred súdom prvej inštancie týkajúcich sa prerokovacej a ponukovej povinnosti, resp. dátumu skončenia štátnozamestnaneckého pomeru odvolací súd poukázal na závery súdu prvej inštancie (pozri odsek 40. a 41. odôvodnenia napadnutého rozsudku) s ktorými sa v plnej miere stotožnil. Súd prvej inštancie primerane a podrobne vysvetlil prečo považuje námietky žalobkyne za bezpredmetné a ako dospel k dátumu skončenia štátnozamestnaneckého pomeru a od týchto správnych záverov nie je dôvod sa odchýliť. 9.4. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že v prípade žalobkyne došlo k platnému skončeniu jej štátnozamestnaneckého pomeru, keď bola z funkcie riaditeľky Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Piešťanoch odvolaná podľa § 5 ods. 4 zákona č. 453/2003 Z.z. o orgánoch štátnej správy v oblasti sociálnych vecí, rodiny a služieb zamestnanosti a jej štátnozamestnanecký pomer ako štatutárneho orgánu vymenovaného do funkcie podľa osobitného predpisu, ktorý vykonáva štátnu službu v dočasnej štátnej službe sa skončil v zmysle ustanovenia § 82 ods. 4 na základe zákona, dňom uvedeným v odvolaní z tejto funkcie. Z uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti (výrok I.) v zmysle § 388 C.s.p. zmenil tak, že žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol. 9.5. O náhrade trov prvoinštančného a odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, 2 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.. 10. Najvyšší súd SR ako súd dovolací na základe dovolania žalobkyne uznesením č.k. 1CdoPr/6/2024 zo dňa 30.10.2024 rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28. septembra 2023, sp. zn. 9CoPr/1/2023-233 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 10.1. Dovolací súd okrem iného vo svojom rozhodnutí konštatoval, že žalobkyňa opodstatnene namietala porušenie svojich procesných práv v takej miere, že postupom súdu došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Nerešpektovaním pravidla riadneho odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu došlo v konaní k procesnej vade podľa § 420 písm. f) C.s.p., ktorá zakladá nielen prípustnosť dovolania ale zároveň aj jeho dôvodnosť. 10.2. Odvolací súd sa však nezaoberal podstatnými námietkami žalobkyne vo veci (jej právnymi argumentami), nezaujal žiadne stanovisko k námietke žalobkyne, ktorá bola postavená podľa § 55 ods. 1 písm. i) v spojení s ust. § 66 ods. 1, ods. 5 a ods. 7 zákona č. 55/2017 Z.z. mimo činnú štátnu službu s účinnosťou od 10. júla 2019 a následne jej zaradením do činnej štátnej služby bez splnenia

zákonných podmienok (v rozpore s § 69 ods. 1 zákona č. 55/2017 Z.z.), teda či po zaradení štátneho zamestnanca mimo činnú stálu štátnu službu, ktorá je zmenou štátnozamestnaneckého pomeru je možné túto osobu opätovne zaradiť do činnej štátnej služby bez zákonných predpokladov skončenia jej trvania, a to priamo do dočasnej štátnej služby na základe zmeny zákona netýkajúceho sa trvania zaradenia mimo činnú štátnu službu. Uvedené argumenty a tvrdenia žalobkyne podľa dovolacieho súdu sú podstatnými pre konečné právne posúdenie veci. Podľa názoru dovolacieho súdu odvolací súd pri svojom zmenovom rozhodnutí len prevzal právny názor žalovaného uvedený v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie, bez vysporiadania sa s podstatnými námietkami a argumentami v žalobe žalobkyne, ktoré majú podstatný vplyv na prejednávanú vec. Takéto odôvodnenie podľa dovolacieho súdu nie je dostatočné ani v bode 13.1. odôvodnenia, ktorý nevystihuje podstatu argumentácie žalobkyne, že pokiaľ bola postavená mimo činnú štátnu službu s účinnosťou odo dňa 10. júla 2019 z dôvodu obvinenia zo spáchania úmyselného trestného činu, čo sporné nebolo, nemohla bez splnenia zákonných predpokladov uvedených v § 69 zákona č. 55/2017 Z.z. opätovne byť zaradená do činnej štátnej služby, t. j. že jej zaradenie mimo činnú štátnu službu nemôže skončiť len účinnosťou novely zákona o štátnej službe. Rovnako odvolací súd nereagoval na námietky žalobkyne - zákazu retroaktivity novely zákona č. 55/2017 Z.z. a to zákona č. 126//2020 Z.z. účinnej od 21. mája 2020. Takýmito argumentami sa odvolací súd nezaoberal, ani nevyhodnotil ich prípadnú irelevantnosť v prejednávanej veci. 10.3. Dovolací súd uviedol, že v ďalšom konaní je odvolací súd povinný svoje rozhodnutie vzhľadom na uvedené právne argumenty žalobkyne náležite odôvodniť v súlade s ustanovením § 393 ods. 2 v spojení s § 220 ods. 2 a § 387 ods. 3 C.s.p. (§ 455 C.s.p.). Vyjadrí sa teda k vyššie špecifikovaným námietkam žalobkyne, pokiaľ ich nebude akceptovať, zdôvodní svoje úvahy najmä aj vo vzťahu k namietanému postupu žalovaného v rozpore s § 69 zákona č. 55/2017 Z.z. Rovnako sa vyjadrí k námietke rozpornosti bodov 12.1. a 13.1. odôvodnenia rozsudku, tak ako žalobkyňa namieta v bode 22. dovolania. O nároku na náhradu trov pôvodného konania a trov dovolacieho konania rozhodne odvolací súd v novom rozhodnutí vo veci samej (§ 453 ods. 3 C.s.p.). 11. Po vrátení veci Najvyšším súdom SR odvolací súd preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaných odvolaní v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p. t. j. vo výroku, ktorým bola žalobe vyhovené (výrok I. ) a vo výroku o nároku na náhradu trov konania (výrok III.) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej vyhovujúcej časti zmeniť podľa § 388 C.s.p., keď súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav, avšak vec nesprávne právne posúdil. 12. Predmetom odvolacieho konania je výrok, ktorým súd prvej inštancie určil, že skončenie štátnozamestnaneckého pomeru medzi žalobkyňou a žalovaným na základe zákona ku dňu 26.05.2020, na základe Oznámenia žalovaného zo dňa 26.05.2020, spis číslo UPS/US1/OP/ OSB/2020/9337, záznam č. 2020/89910, je neplatné, nakoľko k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru na základe zákona nedošlo, štátnozamestnanecký pomer strán trvá ďalej a žalobkyňa je ku dňu 26.05.2020 riaditeľkou Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Piešťany ( výrok I.). Podstatou sporu o určenie, že k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru na základe zákona nedošlo je interpretácia, výklad a aplikácia ustanovení zákona č. 126/2020 Z.z. účinného od 21. 05. 2020, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 55/2017 Z.z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. 12.1. Predmetom dovolacieho konania je na základe odvolanie žalobkyne aj žalovaného aj závislý výrok o nároku na náhradu trov konania (výrok III.) 13. Podľa § 7 ods. 7 zákona č. 55/2017 Z.z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov platného a účinného od 21.5.2020 (ďalej len „zákon o štátnej službe“ alebo „zákon č. 55/2017 Z.z.“) štátnym zamestnancom na účely tohto zákona je aj štatutárny orgán, ktorý je do tejto funkcie vymenovaný podľa osobitného predpisu;7) na tohto štátneho zamestnanca sa nevzťahujú ustanovenia § 38 až 44, § 51, § 52, § 55 až 69, § 71 ods. 1, § 72 až 81, § 82 ods. 1 až 3 a 5, § 85, § 87 až 96, § 102, § 103, § 117 až 123, § 163, § 164 ods. 3 až 9 a § 165, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak. Za štatutárny orgán vymenovaný do funkcie podľa osobitného predpisu sa

na účely tohto zákona považuje aj riaditeľ úradu práce, sociálnych vecí a rodiny vymenovaný podľa osobitného predpisu. 7a) 13.1. Podľa § 36 ods. 2 zákona č. 55/2017 Z.z. štátny zamestnanec vo verejnej funkcii, riaditeľ kancelárie bezpečnostnej rady, štatutárny orgán, ktorý je vymenovaný podľa osobitného predpisu, veľvyslanec, odborník ústavného činiteľa, justičný čakateľ a štátny zamestnanec podľa § 7 ods. 8 vykonáva štátnu službu v dočasnej štátnej službe; to sa nevzťahuje na štátneho zamestnanca v stálej štátnej službe, ktorý uvedenú funkciu vykonáva na základe zmeny štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 55. 13.2. Podľa § 55 ods. 1 zákona č. 55/2017 Z.z. zmena štátnozamestnaneckého pomeru je a) zmena funkcie; b) zmena odboru štátnej služby; c) zmena najnáročnejšej činnosti, ďalšej činnosti, bližšie určenej najnáročnejšej činnosti alebo bližšie určenej ďalšej činnosti; d) zmena druhu štátnej služby; e) zmena dôvodu zastupovania podľa § 36 ods. 3 písm. a) alebo ods. 4 písm. c); f) zmena služobného úradu; g) zmena pravidelného miesta výkonu štátnej služby; h) zmena dĺžky týždenného služobného času, ak bola dohodnutá; i) zaradenie štátneho zamestnanca mimo činnej štátnej služby alebo predĺženie zaradenia štátneho zamestnanca mimo činnej štátnej služby; j) preloženie na štátnozamestnanecké miesto vedúceho zamestnanca; k) poverenie vykonávaním funkcie vedúceho zamestnanca alebo poverenie zastupovaním vedúceho zamestnanca; l) odvolanie poverenia vykonávaním funkcie vedúceho zamestnanca alebo odvolanie poverenia zastupovaním vedúceho zamestnanca; m) odvolanie z funkcie vedúceho zamestnanca; n) prerušenie zaradenia štátneho zamestnanca mimo činnej štátnej služby podľa § 66 ods. 3; o) opätovné zaradenie štátneho zamestnanca do štátnej služby po skončení zaradenia mimo činnej štátnej služby; p) dočasné vyslanie na vykonávanie štátnej služby do cudziny (ďalej len "dočasné vyslanie"); q) skončenie dočasného vyslania; r) zmena na základe zvolenia alebo vymenovania do funkcie podľa § 48 ods. 1 písm. b) alebo písm. c); s) zmena na základe odvolania z funkcie podľa § 48 ods. 1 písm. b) alebo písm. c), vzdania sa tejto funkcie alebo uplynutia doby vykonávania tejto funkcie; t) predĺženie trvania dočasnej štátnej služby odborníka dočasne potrebného na plnenie úloh štátnej služby na tom istom štátnozamestnaneckom mieste s rovnakým opisom štátnozamestnaneckého miesta; u) predĺženie trvania štátnozamestnaneckého pomeru štátneho zamestnanca, ktorý dovŕšil vek 65 rokov na dobu najviac troch po sebe nasledujúcich rokov; v rámci uvedenej doby je možné štátnozamestnanecký pomer predĺžiť aj opakovane; v) zaradenie štátneho zamestnanca po skončení dočasného vyslania; w) zmena obsahu služobnej zmluvy podľa § 57 ods. 4. 13.3. Podľa § 82 ods. 4 zákona č. 55/2017 Z.z. štátnozamestnanecký pomer štátneho zamestnanca vo verejnej funkcii, riaditeľa kancelárie bezpečnostnej rady alebo štatutárneho orgánu vymenovaného do funkcie podľa osobitného predpisu, ktorý vykonáva štátnu službu v dočasnej štátnej službe, sa skončí dňom uvedeným v odvolaní z tejto funkcie, vzdaním sa tejto funkcie podľa osobitného predpisu, 36a) alebo dňom uplynutia doby vykonávania tejto funkcie. Štátnozamestnanecký pomer štátneho zamestnanca vo verejnej funkcii vymenovaného podľa tohto zákona, ktorý vykonáva štátnu službu v dočasnej štátnej službe, sa skončí aj vzdaním sa funkcie. 13.4. Podľa § 82 ods. 7 zákona č. 55/2017 Z.z. písomné oznámenie o skončení štátnozamestnaneckého pomeru na základe zákona obsahuje údaj o dni a dôvode skončenia štátnozamestnaneckého pomeru. Písomné oznámenie vydá generálny tajomník. 13.5. Podľa § 193da zákona č. 55/2017 Z.z. (Prechodné ustanovenia k úprave účinnej dňom vyhlásenia) riaditeľ úradu práce, sociálnych vecí a rodiny vymenovaný podľa osobitného predpisu pred účinnosťou tohto zákona sa považuje za štatutárny orgán vymenovaný podľa osobitného predpisu podľa tohto zákona. 14. Odvolací súd vychádzajúc z riadne zisteného skutkového stavu súdom prvej inštancie (pozri odsek 1.1.) má zato, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil ak dospel k záveru (pozri odseky 43. až 46. odôvodnenia napadnutého rozsudku), že so zreteľom na systematiku dikcie ustanovenia § 7 ods. 7 zákona o štátnej službe, účinného od 21.05.2020 a absenciu prechodného ustanovenia k vete, za bodkočiarkou uvedenej právnej úpravy vo vzťahu k služobnému pomeru žalobkyne vzhľadom na jej zaradenie mimo činnú štátnu službu pred nadobudnutím účinnosti § 7 ods. 7 zákona o štátnej službe neplatí že na štátneho zamestnanca - štatutárny orgán vymenovaný podľa osobitného predpisu - sa nevzťahujú (okrem iných ) ustanovenia § 55 - 69 zákona o štátnej službe.

15. Nesprávne právne posúdenie veci podľa odvolacieho súdu spočíva v tom, že prvoinštančný súd nevzal do úvahy, že v zmysle prechodného ustanovenia§ 193da zákona o štátnej službe riaditeľ úradu práce, sociálnych vecí a rodiny vymenovaný podľa osobitného predpisu (podľa § 5 ods. 4 zákona č. 453/2003 Z.z. o orgánoch štátnej správy v oblasti sociálnych vecí, rodiny a služieb zamestnanosti; ďalej len „zákon č. 453/2003Z.z.“) pred účinnosťou tohto zákona sa považuje za štatutárny orgán vymenovaný podľa osobitného predpisu podľa tohto zákona, teda za štatutárny orgán vymenovaný podľa osobitného predpisu uvedený pred bodkočiarkou § 7 ods. 7 zákona o štátnej službe. Z uvedeného dôvodu sa na žalobkyňu ako riaditeľa úradu práce, sociálnych vecí a rodiny vymenovaného podľa osobitného predpisu pred účinnosťou tohto zákona č. 126/2010 Z.z. nevzťahujú ustanovenia uvedené v citovanom § 7 ods. 7 (t.j. ustanovenia § 55 - 69 zákona o štátnej službe). 15.1. Novelizáciou zákona č. 55/2017 Z.z. o štátnej službe uskutočnenej zákonom č. 126/2020 Z.z. účinného od 21. 05. 2020, došlo k odstráneniu rozporu medzi zákonom č. 453/2003 Z.z. a zákonom o štátnej službe. Ustanovenie § 5 ods. 4 zákona č. 453/2003 Z.z. ustanovuje kompetenciu generálneho riaditeľa ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny menovať a odvolávať riaditeľov úradov práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorí nie sú štatutárnym orgánom pretože úrady práce, sociálnych vecí a rodiny nemajú od 1. januára 2015 právnu subjektivitu. Do zákona o štátnej službe sa tak doplnilo ustanovenie, pod ktoré bude možné štátnozamestnanecký pomer riaditeľa úradu práce, sociálnych vecí a rodiny subsumovať. Takýmto spôsobom vymenovaný riaditeľ Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny pred účinnosťou zákona o štátnej službe sa považoval za štatutárny orgán v zmysle zákona o štátnej službe( pozri Zákon o štátnej službe, Komentár Juraj Fíba, Zuzana Galisová; Wolters Kluwer, 2023, str. 824). Na základe tejto skutočnosti možno vyvodiť záver, že riaditeľ úradu je štatutárny orgán na účely zákona o štátnej službe za rovnakých podmienok ako štatutárny orgán uvedený v § 7 ods. 7 prvej vety zákona o štátnej službe. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené má zato, že zákonodarca riaditeľov úradov špecifikoval v § 7 ods. 7 v druhej vete z toho dôvodu, že nemajú rovnaké postavenie „pravého“ štatutárneho orgánu subjektu, ktorý má právnu subjektivitu, avšak na účely zákona o štátnej službe sa považujú za štatutárny orgán a majú rovnaké postavenie ako štatutárny orgán uvedený v § 7 ods. 7 prvej vety. Toto tvrdenie zároveň priamo vychádza z ustanovenie § 193da zákona o štátnej službe. 16. Súd prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu dospel aj k nesprávnym právnym záverom (pozri odseky 47. až 51. odôvodnenia napadnutého rozsudku), že žalobkyňa splnila podmienky podľa ustanovenia § 36 ods. 2 vety za bodkočiarkou zákona o štátnej službe, preto i za predpokladu, že by vzhľadom na novelu zákona mala byť opätovne zaradená do výkonu štátnej služby, nesmela byť zaradená do dočasnej štátnej služby. Z tohto dôvodu podľa súdu prvej inštancie žalovaný konal nezákonne, keď na žalobkyňu neaplikoval právnu vetu za bodkočiarkou § 36 ods. 2 zákona o štátnej službe a v dôsledku nezákonného zaradenia žalobkyne do dočasnej štátnej služby, dokonal svoje nezákonné konanie tým, že spravujúc sa na vec neaplikovateľným ustanovením § 37 písm. b) zákona o štátnej službe dňa 26.05.2020 žalobkyňu z funkcie riaditeľky Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny odvolal neplatne a neúčinne, preto ku skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru na základe odvolania žalobkyne z jej funkcie podľa § 82 ods. 4 zákona o štátnej službe, t. j. na základe zákona nedošlo. 16.1. Odvolací súd v súvislosti zo závermi súdu prvej inštancie v predchádzajúcom odseku poukazuje nato, že účinnosťou zákona č. 126/2020 Z.z. ktorým sa novelizoval zákon č. 55/2017 Z.z. sa dňa 21.05.2020 zmenilo právne postavenie žalobkyne a zmenou zákona č. 55/2017 Z.z. došlo k zmene jej štátnozamestnaneckého pomeru a jej štátna služba sa zmenila na dočasnú štátnu službu a to z dôvodu, že žalobkyňa sa stala štatutárnym orgánom v zmysle § 7 ods. 7 zákona o štátnej službe a podľa § 36 ods. 2 štatutárny orgán ktorý je vymenovaný podľa osobitného predpisu, vykonáva štátnu službu v dočasnej štátnej službe. Odvolací súd zastáva názor, že vetu ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o štátnej službe za bodkočiarkou je možné aplikovať na riaditeľov úradov práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorí boli vymenovaní do funkcie po účinnosti novely zákona o štátnej službe, t. j. po 21.05.2020 a sú v stálej štátnej službe a vymenovaním do funkcie štatutárneho orgánu - riaditeľa úradu práce, sociálnych vecí a rodiny dôjde k zmene ich štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 55 ods. 1 písm. r) zákona o štátnej službe a následne pri odvolaní z tejto funkcie dôjde opätovne k zmene ich štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 55 ods. 1 písm. s) zákona o štátnej službe. Účinnosťou novely zákona o štátnej službe t.j. dňa 21.5.2020 sa zmenilo právne postavenie všetkých riaditeľov úradov práce, sociálnych vecí a rodiny a teda aj žalobkyne ako riaditeľky Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Piešťanoch (v tom čase zaradenej s účinnosťou od 10.7.2019 mimo činnej štátnej služby z dôvodu obvinenia zo spáchania

úmyselného trestného činu), jej štátna služba sa zmenila na dočasnú štátnu službu a to z dôvodu, že žalobkyňa sa stala štatutárnym zástupcom v zmysle § 7 ods. 7 zákona o štátnej službe a podľa § 36 ods. 2 tohto zákona štatutárny orgán, ktorý je vymenovaný podľa osobitného predpisu čo je aj daný prípad vykonáva štátnu službu v dočasnej štátnej službe. 16.2. Neobstoja ani závery súdu prvej inštancie, že z obsahu Dodatku č. 2 k služobnej zmluve, je zrejmé, že žalobkyňa vykonávala funkciu riaditeľky na základe zmeny štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 55 ods. 1 písm. a) zákona o štátnej službe, ku ktorej právnej úprave je ekvivalentným ustanovením § 31 ods. 1 písm. a) zákona č. 400/2009 Z.z., na základe čoho súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobkyňa splnila podmienky ustanovenia § 36 ods. 2, veta za bodkočiarkou zákona o štátnej službe, preto i za predpokladu, že by vzhľadom na novelu zákona mala byť opätovne zaradená do výkonu štátnej služby, nesmela byť zaradená do dočasnej štátnej služby (pozri odsek 50. odôvodnenia napadnutého rozsudku). Odvolací súd zastáva názor aj v súvislosti zo závermi uvedenými v predchádzajúcich odsekoch , že ustanovenie § 31 ods. 1 písm. a) zákona č. 400/2009 Z.z. nemôže byť v tomto prípade ekvivalentom k § 55 ustanovenia § 36 ods. 2 vety za bodkočiarkou zákona o štátnej službe, ktorého splnenie je predpokladom, že štatutárny orgán, ktorý je vymenovaný podľa osobitného predpisu nevykonáva štátnu službu v dočasnej štátnej službe. Ustanovenia § 31 ods. 1 písm. a) zákona č. 400/2009 Z.z. môže byť ekvivalentom § 55 ods. 1 písm. a) zákona o štátnej službe, tento však upravuje zmenu štátnozamestnaneckého pomeru, ktorou je zmena funkcie, ku ktorej u žalobkyne došlo s účinnosťou od 01.01.2015, kedy zákon č. 400/2009 Z. z. nepoznal zmenu druhu štátnej služby. Ustanovenie § 36 zákona o štátnej službe však upravuje dočasnú štátnu službu a § 36 ods. 2 zákona o štátnej službe upravuje výnimku kedy štatutárny orgán, ktorý je vymenovaný podľa osobitného predpisu nevykonáva štátnu službu v dočasnej štátnej službe, naviac na základe zmeny zákona o štátnej službe vo vzťahu k riaditeľom úradov práce, sociálnych vecí a rodiny, nedošlo k zmene funkcie podľa § 55 ods. 1 písm. a) zákona o štátnej službe, ale k zmene druhu štátnej služby zo zákona, a preto v tomto prípade nebola splnená podmienka ustanovenia § 36 ods. 2 veta za bodkočiarkou zákona o štátnej službe. 17. Vo vzťahu k námietkam žalobkyne uplatnenými v konaní pred súdom prvej inštancie týkajúcich sa prerokovacej a ponukovej povinnosti, resp. dátumu skončenia štátnozamestnaneckého pomeru odvolací súd poukazuje na závery súdu prvej inštancie (pozri odsek 40. a 41. odôvodnenia napadnutého rozsudku) s ktorými sa v plnej miere stotožňuje. Súd prvej inštancie primerane a podrobne vysvetlil prečo považuje námietky žalobkyne za bezpredmetné a ako dospel k dátumu skončenia štátnozamestnaneckého pomeru a od týchto správnych záverov nie je dôvod sa odchýliť. 18. S poukazom na vyššie uvedené (pozri odseky 14. až 17.) odvolací súd má zato, že v prípade žalobkyne došlo k platnému skončeniu jej štátnozamestnaneckého pomeru, keď bola z funkcie riaditeľky Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Piešťanoch odvolaná podľa § 5 ods. 4 zákona č. 453/2003 Z.z. o orgánoch štátnej správy v oblasti sociálnych vecí, rodiny a služieb zamestnanosti a jej štátnozamestnanecký pomer ako štatutárneho orgánu vymenovaného do funkcie podľa osobitného predpisu, ktorý vykonáva štátnu službu v dočasnej štátnej službe sa skončil v zmysle ustanovenia § 82 ods. 4 na základe zákona, dňom uvedeným v odvolaní z tejto funkcie. 18.1. Odvolací súd teda nemal dôvod odchýliť sa od svojich právnych záverov vyslovených vo svojom rozsudku sp. zn. 9CoPr/1/2023-233 zo dňa 28.9.2023 a to aj vzhľadom na závery dovolacieho súdu, keď dovolací súd zrušil v poradí prvý rozsudok odvolacieho súdu pre absenciu riadneho odôvodnenia, keďže odvolací súd sa nedostatočne vysporiadal s podstatnými námietkami žalobkyne (pozri odsek 10.2. až 10.3). K uvedeným námietkam žalobkyne vzhľadom nato že právnym názorom dovolacieho súdu je v zmysle § 455 C.s.p. odvolací súd viazaný považuje odvolací súd uviesť nasledovné fakty. 19. K námietke žalobkyne týkajúcej sa zákazu retroaktivity novely zákona č. 55/2017 Z.z. a to zákonom č. 126/2020 Z.z. účinnej od 21. mája 2020 odvolací súd poukazuje nato, že súčasťou (aj) slovenského právneho poriadku je zásada zákazu retroaktivity právnych noriem (prvýkrát vyslovená už rímskym cisárom Theodosiom I). Nie každá retroaktivita je však nezlučiteľná s princípmi, na ktorých je budovaný právny štát. V teórii a praxi sa rozlišuje tzv. pravá a nepravá spätná účinnosť (retroaktivita) právnych predpisov. Význam tohto rozlišovania je založený na skutočnosti, že pokiaľ sa pravá retroaktivita v zásade odmieta ako nezlučiteľná s obsahom princípu štátu, nepravá retroaktivita sa akceptuje ako prípustný nástroj na dosiahnutie ustanovených a dostatočne významných cieľov verejnej moci. Pri pravej retroaktivite zákonodarca v novom právnom predpise neuzná práva alebo povinnosti založené právnymi

skutočnosťami, ktoré sa ako právne skutočnosti uznávali na základe skoršieho (predchádzajúceho) právneho predpisu. O pravú retroaktivitu ide napr. vtedy, keď neskorší právny predpis so spätnou účinnosťou (s dopadom do minulosti) upravuje vzťahy, ktoré vznikli v minulosti. V dôsledku toho nastáva stav, v rámci ktorého účinnosť neskoršieho právneho predpisu nastáva skôr ako jeho platnosť (skôr, než začal existovať). O nepravú retroaktivitu môže ísť napriek tomu, že zákonodarca prípadne novým právnym predpisom zároveň s účinnosťou do budúcna prinesie určité zmeny aj tých práv (alebo povinností), ktoré vznikli za platnosti skoršieho zákona. Nepravá retroaktivita teda nebráni zákonodarcovi novou právnou úpravou vstúpiť aj do tých právnych vzťahov, ktoré vznikli na základe skôr prijatej právnej normy a meniť ich režim. Za prípustné sa považuje, pokiaľ nová právna úprava (uznávajúc práva a povinnosti nadobudnuté podľa skoršieho právneho predpisu) zavádza do budúcna nový režim a mechanizmus (procedúru) uplatnenia týchto práv alebo pokiaľ právam nadobudnutým za skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa účinnosti neskoršej právnej úpravy nový obsah. V konečnom dôsledku nepôsobí nepravá retroaktivita do minulosti. Akceptuje stav, ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej úpravy, tento stav ale rieši až v čase účinnosti novej právnej úpravy“. Okrem toho v právnom štáte platí princíp prezumpcie ústavnosti - len Ústavnému súdu Slovenskej republiky prislúcha vysloviť, či určitá norma alebo jej časť, či ustanovenie, je ale nie je v dôsledku obsiahnutej pravej neprípustnej - retroaktivity - protiústavná a teda v právnom štáte neprípustná. 19.1. Vzhľadom na závery v predchádzajúcom odseku 19. odvolací súd zastáva názor, že prijatá novela zákona č. 126/2020 Z.z. s účinnosťou odo dňa 21. mája 2020 nevykazuje znaky pravej retroaktivity, v našom právnom poriadku neprípustnej, ale ide o retroaktivitu nepravú, ktorá je prípustná. Za prípustné sa považuje, pokiaľ nová právna úprava (uznávajúc práva a povinnosti nadobudnuté podľa skoršieho právneho predpisu) zavádza do budúcna nový režim a mechanizmus (procedúru) uplatnenia týchto práv alebo pokiaľ právam nadobudnutým za skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa účinnosti neskoršej právnej úpravy nový obsah. V konečnom dôsledku nepôsobí nepravá retroaktivita do minulosti. Akceptuje stav, ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej úpravy, tento stav ale rieši až v čase účinnosti novej právnej úpravy (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29. júna 2010, sp. zn. 4Cdo/98/2010). O nepravú retroaktivitu ide aj v prípade, ak zákon uzná skutkové podstaty alebo právne skutočnosti, ktoré vznikli počas účinnosti skoršieho zákona, súčasne však prináša určité zmeny právnych následkov, ktoré s nimi súvisia, pokiaľ tieto právne následky v čase nadobudnutia účinnosti tohto nového zákona ešte nenastali. Dotknutou novelou zákonom č. 126/2020 Z.z. boli uznané právne skutočnosti, ktoré vznikli počas platnosti a účinnosti skoršieho zákona o štátnej službe (riaditeľ úradu práce, sociálnych vecí a rodiny vymenovaný podľa osobitného predpisu pred účinnosťou tohto zákona je naďalej štatutárnym orgánom vymenovaným podľa osobitného predpisu podľa tohto zákona), no zároveň boli zmenené isté práva do budúcnosti. Vzhľadom na uvedené sú potom námietky žalobkyne týkajúce sa zákazu retroaktivity nedôvodné. 20. Dovolací súd vytkol odvolaciemu súdu, že nezaujal žiadne stanovisko k námietke žalobkyne ktorá bola postavená podľa § 55 ods. 1 písm. i) v spojení s ust. § 66 ods. 1, ods. 5 a ods. 7 zákona č. 55/2017 Z.z. mimo činnú štátnu službu s účinnosťou od 10. júla 2019 a následne jej zaradením do činnej štátnej služby bez splnenia zákonných podmienok (v rozpore s § 69 ods. 1 zákona č. 55/2017 Z.z.), teda k námietke či po zaradení štátneho zamestnanca mimo činnú stálu štátnu službu, ktorá je zmenou štátnozamestnaneckého pomeru je možné túto osobu opätovne zaradiť do činnej štátnej služby bez zákonných predpokladov skončenia jej trvania, a to priamo do dočasnej štátnej služby na základe zmeny zákona netýkajúceho sa trvania zaradenia mimo činnú štátnu službu. 20.1. Vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie bolo v konaní preukázané (pozri odsek 1.1.), že s účinnosťou od 01.01.2015 bola žalobkyňa v zmysle § 5 ods. 4 zákona č. 453/2003 Z.z., X.. K. C., K., generálnym riaditeľom Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny vymenovaná za riaditeľku Úradu práce, sociálnych voči a rodiny Piešťany. S účinnosťou od 01.01.2015 bola dodatkom k služobnej zmluve zo dňa 02.01.2015, uzatvoreným v zmysle zákona č. 400/2009 Z.z. trvale preložená na miesto vedúceho štátneho zamestnanca riaditeľa Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Piešťany. Štátnozamestnanecký pomer žalobkyne upravoval s účinnosťou od 01.06.2017 zákon č. 55/2017 Z.z.. Dodatkom k služobnej zmluve zo dňa 09.07.2019 - Oznámenie o zmene štátnozamestnaneckého pomeru - zaradenie štátneho zamestnanca mimo činnej štátnej služby bola žalobkyňa s účinnosťou od 10.07.2019 zradená mimo činnej štátnej služby z dôvodu obvinenia zo spáchania úmyselného trestného Činu a Vaše ďalšie vykonávanie štátnej služby by ohrozovalo dôležitý záujem Štátnej služby.

20.2. Odvolací súd okrem záverov v odsekoch 16.1. a 16.2. považuje za potrebné poukázať nato, že vzhľadom na prechodné ustanovenia § 193da zákona o štátnej služby a závery týkajúce sa nepravej retroaktivity tohto zákona (pozri odsek 19. a 19.1.) sa v zmysle § 7 ods. 7 zákona o štátnej službe účinného od 21.05.2020 (nadobudol účinnosť zákon č. 126/2020 Z.z.) , za štatutárny orgán vymenovaný do funkcie podľa osobitného predpisu na účely tohto zákona považuje aj riaditeľ úradu práce, sociálnych vecí a rodiny vymenovaný podľa osobitného predpisu (§5 ods. 4 zákona č. 453/2003 Z. z.); na tohto štátneho zamestnanca sa nevzťahujú ustanovenia § 38 až 44, § 51, § 52, § 55 až 69, § 71 ods. 1, § 72 až 81, § 82 ods. 1 až 3 a 5, § 85, § 87 až 96, § 102, § 103, § 117 až 123, § 163, § 164 ods. 3 až 9 a § 165 zákona o štátnej službe, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak. 20.3. To znamená, že žalobkyňa ako riaditeľ úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorá bola vymenovaná podľa osobitého predpisu pred účinnosťou zákona č. 126/200 Z.z. sa účinnosťou tohto zákona odo dňa 21.05.2020 na účely zákona o štátnej službe považovala za štatutárny orgán vymenovaný do funkcie podľa osobitného predpisu (zákon č. 453/2003 Z. z.). Keďže sa na ňu s poukazom na ustanovenie § 7 ods. 7 zákona o štátnej službe účinného od 21.05.2020 nevzťahovalo od 21.5.2020 ustanovenie § 66 zákona o štátnej službe účinnosťou zákona č. 126/2020 Z.z. došlo priamo zákonom k ukončeniu jej zaradenie mimo činnú štátnu službu. Inými slovami vyjadrené zaradenie žalobkyne mimo činnú štátnu službu skončilo účinnosťou novely zákona o štátnej službe vykonanej zákonom č. 126/2020Z.z.. Z tohto dôvodu nebolo možné vo vzťahu k žalobkyni postupovať ani podľa § 69 zákona o štátnej službe, keďže rovnako sa účinnosťou zákona č. 126/2020 Z.z. nevzťahovalo na žalobkyňu ani ustanovenie § 69. V súlade s ustanovením § 36 ods. 2 zákona o štátnej službe od 21.5.2020 vykonávala potom žalobkyňa štátnu službu v dočasnej štátnej službe a jej dočasná štátna služba trvala po dobu vykonávania tejto funkcie. 21. Záverom k nedostatkom, ktoré boli vytýkané dovolacím súdom, ktorý mal zato, že odvolací súd sa má vyjadriť k námietke rozpornosti bodov 12.1. a 13.1. odôvodnenia rozsudku, tak ako žalobkyňa namieta v bode 22. dovolania odvolací súd uvádza, že závery odvolacieho súdu neboli a ani nie sú rozporné. V ustanovení odseku 12.1. odôvodnenia v poradí prvého rozsudku odvolacieho súdu (teraz odsek 15.) odvolací súd len konštatoval v čom spočíva nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie a v odseku 13. (teraz 16.1. a 16.2.) interpretoval svoje právne názory, prečo sú závery súdu prvej inštancie nesprávne (pozri odsek 15. až 16.2.). Vzhľadom na uvedené námietky žalobkyne tak ako boli uplatnené v dovolaní v bode 22. neobstoja. 22. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej v napadnutej vyhovujúcej časti (výrok I.) v zmysle § 388 C.s.p. zmenil tak, že žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol. 23. O náhrade trov prvoinštančného a odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1,2 , v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. Nakoľko odvolací súd odvolaniu žalovaného vyhovel a napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietol, mal žalovaný v konaní plný úspech a preto by mu vznikol voči žalobkyni nárok na náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu ak strana, ktorá na základe procesných ustanovení má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, a podľa obsahu spisu jej v konaní ani žiadne trovy nevznikli. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia Civilného sporového poriadku alebo iného zákona (analogia legis alebo iuris). Ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov Civilného sporového poriadku, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov konania nepriznáva. (Pozri Uznesenie NS SR sp. zn. 7Cdo/14/2018). Vzhľadom na uvedené, keďže z obsahu vyplýva, že žalovanému v konaní trovy nevznikli, rozhodol odvolací súd tak, že žalovaný nemá voči žalobkyni nárok na náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho konania a preto už o výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. nebude potrebné rozhodnúť súdom prvej inštancie samostatným uznesením. 24. O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 453 ods. 3 v spojení s § 255 ods. 1 , a § 262 ods. 1 C.s.p. s poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax (rozhodnutie ÚS SR sp. zn. I. ÚS 453/2019, rozhodnutia NS SR sp.zn. 8Cdo/266/2019, 1Cdo/200/2021) podľa ktorej dovolacie konanie predstavuje v tomto smere samostatnú, od ostatného konania nezávislú časť konania, čo zakladá súdu možnosť nezávisle od celkového výsledku sporu rozhodnúť len o trovách dovolacieho

konania, s prihliadnutím na úspech sporovej strany v dovolacom konaní, bez ohľadu na definitívny výsledok sporu (takýto stav by mal následne nájsť vyjadrenie vo výroku rozhodnutia, ktorým sa konanie končí). Vzhľadom na celkový úspech žalobkyne v dovolacom konaní s poukazom na ustanovenie § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s ustanovením § 453 ods. 1 C.s.p. rozhodol tak, že žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100%. O výške náhrady trov dovolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 25. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 10 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods.2 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods.2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods.1 C.s.p.).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 C.s.p.).