Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 5CoPr/10/2023 1320209581 20. 02. 2025 JUDr. Juraj Považan ECLI:SK:KSBA:2025:1320209581.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu JUDr. Jany Richterovej a JUDr. Renáty Janákovej, v sporovej veci žalobcu: F. F., X.. XX.XX.XXXX, V. J. H. XXXX/XX, XXX XX J., zast. Mgr. Petrom Kupkom, advokátom, Hlavná 23, 917 01 Trnava, proti žalovanému: Dopravný podnik Bratislava, akciová spoločnosť, IČO: 00 492 736, so sídlom Olejkárska 1, 814 52 Bratislava, o zaplatenie 1.349,65 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 03. februára 2023 č.k. 21Cpr/28/2020-104 takto rozhodol: Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej žalobu zamietajúcej časti Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
potvrdzuje.
odôvodnenie: 1/Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil povinnosť žalovanému zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy: - 97,46 eur od 12.12.2017 do 12.06.2020, - 97,46 eur od 12.01.2018 do 12.06.2020, - 50,59 eur od 12.02.2018 do 12.06.2020, - 53,09 eur od 12.05.2018 do 12.06.2020, - 106,18 eur od 12.06.2020 do 12.06.2020, - 50,06 eur od 12.09.2018 do 12.06,2020, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Náhradu trov konania žalovanému voči žalobcovi nepriznal. 2/Pri svojom rozhodovaní vychádzal súd zo zistenia, že žalobca bol zamestnancom žalovaného na základe Pracovnej zmluvy zo dňa 26.09.2012 od 01.10.2012. Podľa Pracovnej zmluvy vykonával žalobca prácu vodiča MHD v služobnom zadelení 5/2 (práca od pondelka do piatku), pričom bol odmeňovaný hodinovou mzdou. Žalovaný ako zamestnávateľ v období od apríla 2014 do novembra 2018 nevyplácal svojim zamestnancom pracujúcim ako vodiči MHD náhradu mzdy za sviatky, ktoré pripadli na ich obvyklé pracovné dni z dôvodu, že sa domnieval, že sa na nich nevzťahujú ustanovenia Zákonníka práce priznávajúce náhradu mzdy za sviatky. V období júl až október 2018 bola u žalovaného vykonaná inšpekcia práce, ktorej výsledky preukázali pochybenie a rozpor s § 122 ods. 3 Zákonníka práce, podľa ktorého zamestnancovi, ktorý nepracoval preto, že sviatok pripadol na jeho obvyklý pracovný deň, patrí náhrada mzdy v sume jeho priemerného zárobku, ak mu mzda ušla. Žalovaný po ukončení inšpekcie práce a vyčíslení mzdových nárokov pristúpil k mimosúdnym rokovaniam s dotknutými zamestnancami, medzi ktorými bol aj žalobca. Po schválení príslušných finančných prostriedkov zo strany Hlavného mesta SR Bratislavy, ako jediného akcionára, ktorý pokrýval mzdové náklady žalovaného, pristúpil žalovaný k postupnému plneniu náhrady mzdy dotknutým zamestnancom od decembra 2015 do novembra 2018. Žalobcovi malo byť v júni 2020 uhradených 1.250,- eur z titulu
náhrady mzdy za sviatok a suma 432,26 eur ako príplatok za nadčas. Žalobca bol však toho názoru, že žalovaný mal uhradiť náhradu mzdy za sviatok vo výške 2.599,65 eur, čo predstavovalo náhradu mzdy za sviatky, ktoré vyšli na obvyklé pracovné dni žalobcu v období od apríla 2014 do novembra 2018, a keďže bol žalovaný v omeškaní s plnením, tak v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka mu patrili aj úroky z omeškania. Z dôvodu neplnenia celej žalobcom požadovanej sumy sa rozhodol žalobou podanou dňa 11.11.2020 domáhať zaplatenia rozdielu medzi žalobcom vypočítanou sumou s sumou plnenou zo strany žalovaného, čo predstavovalo 1.349,65 eur istiny s príslušenstvom z titulu nezaplatenia náhrady mzdy v relevantnom období. 3/Žalovaný namietal v konaní výšku žalobcom nárokovanej sumy s poukazom na skutočnosť, že v júni 2020 pristúpil k plneniu náhrady mzdy za sviatok za obdobie od decembra 2015 do novembra 2018, a to vo výške 1728,87 eur (nie 1.250,- eur, ako uviedol žalobca) a v septembri 2020 bola žalobcovi uhradená aj suma vo výške 432,26 eur ako príplatok za nadčas. Zároveň uviedol, že do vydania Protokolu o výsledku inšpekcie práce postupoval v súlade so Stanoviskom Ministerstva práce a sociálnych vecí SR zo dňa 08.10.1990, čo malo preukázať, že žalovaný nekonal s úmyslom vyhnúť sa zákonnej povinnosti poskytovania náhrady mzdy za sviatok. Žalovaný taktiež vzniesol námietku premlčania v časti žalovaného nároku na náhradu mzdy do decembra 2015 a zároveň uviedol, že vzhľadom na výsledky inšpekcie práce v roku 2018 sa rozhodol pristúpiť v júni 2020 k dobrovoľnému plneniu aj premlčaného nároku a vyplatiť žalobcovi nárok na náhradu mzdy 3 roky spätne od, pre žalovaného zásadného, rozhodnutia inšpektorátu práce, t.j. od decembra 2015 do novembra 2018. 4/Žalobca prostriedok procesnej obrany žalovaného, v podobe námietky premlčania, spochybnil z dôvodu rozporu s dobrými mravmi. Nevyplatenie náhrady mzdy za sviatok bolo porušením zákonného ustanovenia § 122 ods. 3 Zákonníka práce, a preto podľa názoru žalobcu nemôže obstáť námietka premlčania. Žalobca zároveň poukázal na jeho postavenie ako slabšej strany. 5/Žalovaný odmietol žalobcove tvrdenie, že by námietka premlčania bola v rozpore s dobrými mravmi. Po predložených výsledkoch inšpekcie práce pristúpil k plneniu náhrady mzdy za sviatok svojim zamestnancom a bývalým zamestnancom, pričom plnil žalobcovi aj premlčanú časť nároku a námietku premlčania vzniesol až 3 roky spätne od výsledkov inšpekcie práce. Zároveň navrhol mimosúdne rokovanie o dohode so žalobcom. 6/Žalobca návrh žalovaného o mimosúdnu dohodu odmietol. 7/Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie oboznámením sa s písomnými vyjadreniami sporových strán, prednesmi sporových strán na pojednávaní, oboznámením sa s listinnými dôkazmi (Pracovnou zmluvou z 26.09.2012, výplatnými páskami žalobcu za jún a september 2020, Protokolom Inšpektorátu práce Bratislava č. IBA-203-59-2.2/P- E21-18 zo dňa 07.09.2018 s Dodatkom č. 1 zo dňa 09.10.2018, Žiadosťou Odborov Autošofér v DP Bratislava na rokovanie o uzatvorenie zmieru a doplatenie ušlej mzdy za sviatky zo dňa 28.05.2019, Oboznámením Odborov Autošofér v DP Bratislava zo dňa 17.12.2019 o ukončení rokovania a podniknutí ďalších krokov, Pracovným výkazom žalobcu za predmetné obdobie) a dospel k záveru, že v konaní nie je sporná existencia pracovného pomeru žalobcu u žalovaného v žalovanom období; skutočnosť, že žalobca nepracoval cez sviatky špecifikované v žalobe v období od 04/2014 do 05/2018; skutočnosť, že žalobcovi patrila náhrada mzdy v sume jeho priemerného zárobku za tieto dni; skutočnosť, že žalovaný mu náhradu mzdy nevyplácal; splatnosť mzdy žalobcu - najneskôr 11. kalendárny deň nasledujúceho mesiaca (článok 5 ods. 5.1.7. dodatku č. 7 ku Kolektívnej zmluve z apríla 2019 žalovaného na roky 2017-2020); nárok žalobcu na úrok z omeškania z uplatnených náhrad mzdy za sviatky. Čo sa týka istiny uplatnenej pohľadávky, súd mal za preukázané, že žalovaný v júni 2020 zaplatil žalobcovi 1.728,65 eur (zistené z výplatnej pásky žalobcu) za obdobie od decembra 2015 do novembra 2018, t.j. 3 roky spätne bez ohľadu na premlčanie nároku žalobcu. 8/Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 1, § 94 ods. 1, § 122 ods. 3, § 129 ods. 1 Zákonníka práce, § 3 ods. 1, § 100 ods. 1, § 101, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. S ohľadom na vykonané dokazovanie súd prvej inštancie vyhovel žalobe v časti uplatneného príslušenstva za obdobie od 12/2017 do 09/2018 (t.j. obdobie, za ktoré žalovaný uhradil náhradu mzdy žalobcovi v priebehu konania), pričom žalovaný tento nárok nespochybňoval. Súd prvej inštancie rozhodol v súlade s § 517 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka tak, že žalobcovi priznal 5% zákonný úrok z omeškania odo dňa, kedy mu náhrada mzdy skutočne patrila, t.j. odo dňa splatnosti mesačnej mzdy do doby 12.06.2020, kedy mu bola náhrada mzdy skutočne vyplatená. Vo zvyšku žalobou uplatneného nároku, voči ktorému žalovaný vzniesol námietku premlčania, súd prvej inštancie žalobu zamietol ako nedôvodnú,, keďže žalobcovi nepatrila náhrada mzdy podľa § 12 ods. 3 Zákonníka práce za rok 2018: 06.01, 21.04., 01.09., 15.09., 17.11., 18.04.. Tieto dni nepripadali na dni jeho obvyklej práce, keďže išlo o sobotu alebo nedeľu, teda náhrada mzdy za tieto dni by
predstavovala sumu 312,04 eur a nárok žalobcu by bol s odpočítaním tejto nedôvodnej výšky 1.613,67 eur. S ohľadom na uvedené súd prvej inštancie zamietol žalobu v časti zaplatenia sumy 312,04 eur ako nedôvodnú a v zostávajúcej časti žalobného nároku ju zamietol z dôvodu vznesenia námietky premlčania. Pri posudzovaní otázky rozporu námietky premlčania s dobrými mravmi uviedol, že v rozpore s dobrými mravmi môže byť len taký výkon práva strany sporu, ktorý je výrazom zneužitia tohto práva na úkor druhej strany, pričom vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania môže o takýto prípad ísť len vtedy, ak druhá strana konania márne uplynutie premlčacej doby nezavinila a voči nej by za tejto situácie priznanie účinkov premlčania bolo neprimerane tvrdým postihom. Pre posúdenie tejto primeranosti je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu, najmä vziať do úvahy charakter uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre ktoré právo nebolo uplatnené pred uplynutím premlčacej doby (uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 176/2011 zo dňa 20.04.2011). Pričom znaky konania vykazujúce priamy úmysel poškodiť druhého účastníka je potrebné vyvodzovať z tých okolností, za ktorých bola námietka premlčania tohto nároku uplatnená a nie z okolností a dôvodov, z ktorých je vznik uplatňovaného nároku odvodzovaný (uznesenie NS SR sp. zn. 2 Cdo 249/2014 zo dňa 30.07.2015). Súd prvej inštancie po posúdení okolností vrátane konania žalovaného, ktorý vyplatil žalobcovi náhradu mzdy tri roky spätne od času, od kedy tento nárok zamestnancom vyplácal na základe inšpekcie práce z októbra 2018, a to bez ohľadu na premlčanie, dospel k záveru, že nemožno vznesenú námietku premlčaniu voči zvyšku nároku žalobcu považovať za rozpornú s dobrými mravmi. 9/O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku tak, že v konaní prevažne úspešnému žalovanému voči žalobcovi nepriznal ich náhradu, nakoľko mu trovy zjavne nevznikli. 10/Proti rozsudku súdu prvej inštancie v žalobe zamietajúcej časti podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca odôvodňujúc ho odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods. 1 Civilného sporového poriadku. Odvolacie dôvody sa týkali nesprávneho procesného postupu, ktorým bolo znemožnené žalobcovi uskutočňovanie jemu patriacich procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku), nevykonania navrhnutých dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e) Civilného sporového poriadku) a rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci ( § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku). 11/Žalobca v odvolaní vyčítal súdu prvej inštancie, že sa vo svojom rozhodnutí obmedzil len na pomerne strohé konštatovanie, že námietku premlčania nemožno považovať za rozpornú s dobrými mravmi, pretože žalovaný akceptoval výsledky inšpekcie práce a vyplatil zamestnancom náhradu mzdy za sviatky, ktoré pripadli na obvyklý pracovný deň za obdobie 3 rokov spätne od inšpekcie. Žalobca poukázal na nepresvedčivé odôvodnenie súdu prvej inštancie, prečo tento prípad nespĺňa atribúty výnimočného prípadu, čo spôsobuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia. V súvislosti s rozporom dobrých mravov a námietkou premlčania, žalobca v odvolaní poukázal aj na jeho postavenie ako slabšej strany, ktorej by na vyváženie nerovného postavenia sporových strán mala byť akceptovaná námietka rozporu dobrých mravov s námietkou premlčania. Žalobca poukázal aj na nález Ústavného súdu ČR, sp. zn. III. ÚS 2552/18 zo dňa 16.06.2020, v ktorom bola riešená otázka rozporu dobrých mravov, premlčania a postavenia sťažovateľky ako slabšej zmluvnej strany. Podľa názoru žalobcu súd prvej inštancie opomenul túto skutočnosť v odôvodnení svojho rozhodnutia. V odvolaní zároveň poukázal na skutočnosť, že žalovaný vedel o porušení § 122 ods. 3 Zákonníka práce a aj napriek tomu nevyplácal zamestnancom náhradu mzdy za sviatok. Uvedené dokazujú aj uznesenie Okresného súdu Bratislava I., č.k. 10C/72/2001 zo dňa 31.03.2014 a uznesenie Okresného súdu Bratislava III č.k. 45Cpr/17/2017 zo dňa 05.03.2019, ktorými bol schválený zmier v obdobných veciach. Uvedené má podľa žalobcu odôvodňovať konanie v rozpore s dobrými mravmi, a preto nemala byť námietka premlčania žalovaného akceptovaná. 12/Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu vyjadril nesúhlas s odvolaním a jeho dôvodmi. Uviedol, že považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie za správne, vychádzajúce zo správneho právneho posúdenia veci, pričom si nie je vedomý nejakého znemožnenia uskutočňovania žalobcových procesných práv v konaní zo strany súdu prvej inštancie, a preto navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil. 13/ Žalobca v odvolacej replike trval na svojom odvolaní. 14/Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd preskúmal a prejednal vec v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku bez nariadenia pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 Civilného sporového poriadku) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
15/Civilný sporový poriadok v ustanovení § 387 ods. 2 dáva možnosť odvolaciemu súdu v prípade, že sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, sa v odôvodnení obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 16/Odvolací súd k rozhodnutiu súdu prvej inštancie uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov, a to každého jednotlivo a zároveň aj v ich vzájomnej súvislosti tak, aby sa vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Pri hodnotení dôkazov v zmysle ustanovenia § 191 ods. 1 Civilného sporového poriadku ich súd hodnotí podľa svojej úvahy, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého súd v odôvodnení uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. V posudzovanom prípade súd prvej inštancie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie dokazovaním riadne zistil skutkov stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil s použitím relevantnej judikatúry súdnych autorít. Odôvodnenie presne, zrozumiteľne a určite opisuje v logickej nadväznosti skutkové zistenia, ktoré vytvárajú skutkový nález súdu. Odvolací súd sa nestotožňuje s odvolacou argumentáciou žalobcu, že by odôvodnenie bolo strohé a nepresvedčivé, dostatočne sa nevysporiadajúce s rozporom dobrých mravov a námietky premlčania. V tejto súvislosti musí odvolací súd poznamenať, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, t.j. aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami a ani právo strany konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. Právne závery súdu prvej inštancie zodpovedajú skutkovým zisteniam vyplývajúcim z vykonaného dokazovania a odvolací súd nezistil žiadne pochybenie zo strany súdu prvej inštancie, na základe ktorého by boli odopreté možnosti uskutočňovania procesných práv žalobcu. 17/Žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie sa nedostatočne vysporiadal s rozporom dobrých mravov a námietky premlčania. Podľa názoru žalobcu bola súdom prvej inštancie námietka premlčania nesprávne právne posúdená, keďže ju mal považovať za nedôvodnú vzhľadom na jej rozpor s dobrými mravmi. Rozpor s dobrými mravmi žalobca videl v tom, že žalovaný vedel o porušovaní § 122 ods. 3 Zákonníka práce a aj napriek tomu pristúpil k plneniu až na základe výsledkov inšpekcie práce a po prebehnutí mimosúdnych rokovaní 12.06.2020. Premlčanie teda nezavinil žalobca, ale žalovaný. Odvolací súd sa stotožňuje s argumentáciou súdu prvej inštancie a dopĺňa, že ustanovenie § 3 Občianskeho zákonníka je všeobecným ustanovením hmotnoprávnej povahy, ktoré dáva súdu možnosť posúdiť, či výkon subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi, a v prípade, že tomu tak nie je, požadovanú ochranu odoprieť. Pokiaľ ide o výkon práva, ktoré účastníkovi dáva priamo právny predpis, prichádza do úvahy aplikácia tohto ustanovenia len vo výnimočných prípadoch. Dobrými mravmi rozumie ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie, sú zdieľané rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných. Týmto normám zásadne neodporuje, ak namieta niekto premlčanie práva uplatňovaného voči nemu, nakoľko inštitút premlčania prispievajúci k istote v právnych vzťahoch je inštitútom zákonným a teda použiteľným vo vzťahu k akémukoľvek právu, ktoré sa podľa zákona premlčuje. Ak by výkon práva namietať premlčanie uplatneného nároku bol len prostriedkom umožňujúcim poškodiť iného účastníka právneho vzťahu, zatiaľ čo dosiahnutie vlastného zmyslu a účelu sledovaného právnou normou by zostalo vedľajšie a z hľadiska konajúceho by bolo bez významu, jednalo by sa tak síce o výkon práva, ktorý je formálne so zákonom v súlade, avšak išlo by o výraz zneužitia tohto subjektívneho práva (označované ako šikana) na úkor druhého účastníka, a teda o výkon v rozpore s dobrými mravmi. O konanie vykazujúce znaky priameho úmyslu poškodiť druhého účastníka by však nebolo možné uvažovať z okolností a dôvodov, z ktorých je vznik uplatneného nároku vyvodzovaný, ale len z konkrétnych okolností, za ktorých bola námietka premlčania tohto nároku uplatnená. Tieto okolnosti by pritom museli byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do princípu právnej istoty, akým je
odopretie práva uplatniť námietku premlčania (uznesenie Najvyššieho súdu ČR z 31.augusta 2004, sp. zn. 25 Cdo 2648/20003). Zhodne aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 20.apríla 2011, sp. zn. II. ÚS 176/2011 (na ktoré poukázal aj súd prvej inštancie) potvrdil, že aplikácia inštitútu rozporu s dobrými mravmi by mala byť len výnimočná a nemala by zhojovať neznalosť zákona - t.j. plynutia premlčacích lehôt. V tomto smere je potrebné poukázať aj na jednu zo základných zásad súkromného práva - vigilantibus iura scripta sunt - právo patrí bdelým. V tomto smere je potrebné skúmať, či strana, ktorá sa dovoláva rozporu s dobrými mravmi, postupovala s dostatočnou mierou starostlivosti a opatrnosti práve v súlade s touto zásadou. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, ktorý správne posúdil rozpor námietky premlčania s dobrými mravmi s ohľadom na okolnosti, za akých bola táto námietka premlčania vznesená, za akých okolností k premlčaniu došlo a aj samotný následok, ktorý námietka premlčania vyvolala. Žalovaný si neplnil povinnosti a neposkytoval náhradu mzdy za sviatok v rozpore s § 122 ods. 3 Zákonníka práce, keďže považoval toto ustanovenie za neaplikovateľné, nejednoznačné a neurčité pre prípady poskytovania náhrady mzdy za sviatok zamestnancom nepretržitej prevádzky s nepretržitým a nerovnomerne rozvrhnutým týždenným pracovným časom. V uvedenom smere chýbali relevantné rozhodnutia štátnych orgánov až do vykonania inšpekcie práce v roku 2018. Po zistení nedostatkov a porušení ustanovenia § 122 ods. 3 Zákonníka práce a následných rokovaniach so zamestnancami pristúpil žalovaný k náhrade mzdy za sviatok, a to aj v rozsahu 3 roky spätne od ich zistenia Inšpektorátom práce, aj keď mohol namietať aj v prípade žalobcu premlčanie nároku 3 roky spätne od uplatnenia práva žalobcu na súde. Odvolací súd totožne s názorom súdu prvej inštancie musí potvrdiť, že z uvedeného konania nie je možné vyvodiť úmysel žalovaného poškodiť druhú stranu konania. Žalovaný pristúpil k mimosúdnemu vyplateniu náhrady mzdy za sviatok, v konaní pred súdom prvej inštancie mal snahu o mimosúdne rokovania, čo len potvrdzuje, že jeho konania a vznesenie námietky premlčania nie je v rozpore s dobrými mravmi. 18/K odvolacej námietke, že súd prvej inštancie nezohľadnil jeho postavenie ako slabšej strany odvolací súd uvádza, že uplatňovanie princípu ochrany slabšej strany je prirodzenou súčasťou právnej ochrany. Podstatou tohto princípu je dorovnanie oslabeného postavenia jednej, práve tej slabšej strany tak, aby sa dosiahla funkčná korelácia s postavením strany druhej, ktorá predstavuje tú „silnejšiu“ stranu. Úlohou súdu je aplikácia tej „správnej“ miery princípu ochrany slabšej strany tak, aby súčasne boli zachované kontradiktórne prvky civilného sporového procesu, ktorý si túto charakteristickú črtu musí zachovať aj v prípade sporov s ochranou slabšej strany. Právna úprava sporov s ochranou slabšej strany tak tvorí systém, ktorý umožňuje účinne brániť práva slabších subjektov a odstraňuje prekážky, ktoré by mohli slabšiu stranu odradiť od uplatňovania svojich práv na súde, ale zároveň zachováva kontradiktórne prvky charakteristické pre štandardný civilný sporový proces. Odvolací súd nenadobudol presvedčenie, že súd prvej inštancie opomenul žalobcove postavenie ako slabšej strany či už pri hodnotení rozporu námietky premlčania s dobrými mravmi, alebo celkovo v prvoinštančnom konaní. Len samotné postavenie žalobcu ako slabšej strany nespôsobuje rozpor uplatnenej námietky premlčania s dobrými mravmi. Súd prvej inštancie pri posudzovaní námietky premlčania a jej prípadný rozpor s dobrými mravmi zohľadňoval všetky dôležité okolnosti (bližšie rozobrané v bode 17 tohto odôvodnenia) a dospel k záveru, že námietka premlčania v rozpore s dobrými mravmi nie je, čo aj náležite odôvodnil, a preto sa odvolací súd s odvolacou námietkou žalobcu nestotožňuje. 19/Po preskúmaní veci dospel odvolací súd k tomu, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, vykonal riadne dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 Civilného sporového poriadku) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 Civilného sporového poriadku) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí odôvodnil (§ 220 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku). Krajský súd v Bratislave v odvolacom konaní nezistil pochybenie súdu prvej inštancie a preto odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, z hľadiska vecnej správnosti, podľa § 387 Civilného sporového poriadku. 20/O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešnému žalovanému voči žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keďže mu žiadne trovy nevznikli. 21/Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie