Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 6CoCsp/25/2024 1322201379 30. 07. 2025 Mgr. Jana Janics Bajánková ECLI:SK:KSBA:2025:1322201379.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Jany Janics Bajánkovej a členiek senátu JUDr. Otílie Belavej a JUDr. Renáty Janákovej v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35 724 803, so sídlom Prievozská 2, Bratislava, zastúpeného Remedium Legal, s.r.o., IČO: 53 255 739, so sídlom Prievozská 2, Bratislava, proti žalovanej: M. H., nar. XX.XX.XXXX, s pobytom V. XX, H., o zaplatenie 2 173,60 EUR s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV z 19. júla 2024, č. k. B3-60Csp/21/2022-131, takto rozhodol: I. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e . II. Žalovanej sa voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. odôvodnenie: 1. Napadnutým v poradí druhým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol výrok). Žalovanej nárok na náhradu trov konania nepriznal (II. výrok).
(I.
2. Súd prvej inštancie v dôvodoch napadnutého rozsudku zhrnul skutkové zdôvodnenie žaloby, priebeh konania, podstatné vyjadrenia sporových strán a uviedol, že žalobca v žalobe uviedol, že spoločnosť Tatra banka, a.s., IČO: 00 686 930 (ďalej aj právny predchodca žalobcu, veriteľ alebo dodávateľ) a žalovaná uzatvorili dňa 22.10.2017 zmluvu č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej jeho právny predchodca poskytol žalovanej peňažné prostriedky. Žalovaná aj napriek opakovaným výzvam jeho právneho predchodcu, v ktorých ju upozorňoval na možnosť uplatnenia práva na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru, neplnila v stanovených termínoch splátky, čím porušila svoju povinnosť podľa zmluvy a keďže sa dostala do omeškania po dobu dlhšiu ako 3 mesiace, jeho právny predchodca podaním zo dňa 23.04.2019 vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru. Pohľadávka žalobcu pozostávala z istiny v sume 2 019,40 EUR, riadneho úroku v sume 114,76 EUR, úroku z omeškania vo výške 4,44 EUR a poplatkov v sume 35,- EUR. 3. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie skutkovo zistil, že právny predchodca žalobcu (banka) - podnikateľ v oblasti poskytovania spotrebiteľských úverov a žalovaná ako fyzická osoba - nepodnikateľ, uzatvorili dňa 22.10.2017 v písomnej forme zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru s poistením pre fyzické osoby č. XXXXXXXXXX (ďalej aj „zmluva“), na základe ktorej sa právny predchodca žalobcu zaviazal žalovanej poskytnúť peňažné prostriedky v sume 2 250,- EUR a žalovaná sa zaviazala poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť istinu, úroky, úroky z omeškania, náklady, poplatky a trovy. Zo zmluvy ďalej zistil, že žalovaná dala súhlas na poskytnutie údajov o bankových obchodoch, platobnej disciplíne a zároveň súhlasila, aby právny predchodca žalobcu zistil od Sociálnej poisťovne, či je zamestnaná a podobne. Išlo o bezúčelový spotrebiteľský úver, ktorý bol žalovanej poskytnutý bezhotovostne; výška úroku predstavovala 12,90 % ročne, výška RPMN 14,67 % a výška priemernej RPMN 12,57 %, konečná splatnosť úveru bola určená počtom splátok 84 mesiacov od splatnosti
prvej mesačnej splátky; termín splátky bol určený na 21. deň v príslušnom mesiaci; výška splátky bez poistenia predstavovala sumu 41,03 EUR, pričom splátka poistenia bola dohodnutá na 0,78 EUR mesačne; celkom zaplatená suma žalovanou predstavovala sumu 3 450,49 EUR; reklamáciu mohla žalovaná uplatnil písomne kdekoľvek na pobočke veriteľa alebo telefonicky prostredníctvom služby dialog live. Z prehľadu splátok a úhrad prvoinštančný súd zistil, že žalovaná poslednú splátku uhradila v novembri 2018, pričom celkovo uhradila z titulu uzatvorenej zmluvy sumu 609,39 EUR. Následne bola žalovaná právnym predchodcom žalobcu dňa 25.03.2019 upozornená, že je v omeškaní s úhradami splátok, pričom jej dlh predstavoval celkovo sumu 201,47 EUR, na základe čoho ju vyzval na úhradu dlhu do 5 kalendárnych dní. Predmetnou výzvou bola zároveň žalovaná vyzvaná na úhradu dlžných splátok v celkovej sume 1 169,07 EUR z titulu ďalších 4 spotrebiteľských úverov poskytnutých právnym predchodcom žalobcu a rovnako tiež aj na úhradu nepovoleného prečerpania k účtu v sume 999,55 EUR. Keďže žalovaná svoj dlh neuhradila, právny predchodca žalobcu dňa 23.04.2019 vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru a vyzval žalovanú na zaplatenie celkovej sumy 2 166,80 EUR, ktorá pozostávala z dlžnej istiny úveru v sume 2 019,40 EUR, úroku v sume 110,69 EUR, úroku z omeškania vo výške 1,71 EUR a nákladov spojených s vymáhaním v sume 35,- EUR. Právny predchodca žalobcu následne postúpil predmetnú pohľadávku žalobcovi, čo oznámil žalovanej dňa 12.11.2021, pričom žalobca dňa 14.03.2022 pokusom o zmier vyzval žalovanú na úhradu dlhu v sume 3 247,45 EUR. Súd prvej inštancie na takto zistený skutkový stav aplikoval príslušné ustanovenia Obchodného zákonníka upravujúce zmluvu o úvere (§ 497), ako aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce spotrebiteľské zmluvy (§ 52 a nasl.), omeškanie dlžníka (§ 517), postúpenie pohľadávky (§ 524), splnenie dlhu (§ 559) a zákon č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy a dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby. Skonštatoval, že vzhľadom na povahu zmluvných strán pri uzatváraní tejto zmluvy, keďže veriteľ vystupoval ako dodávateľ podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka a žalovaná ako spotrebiteľ podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka, išlo podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka o spotrebiteľskú zmluvu. Okrem toho sa na daný záväzkový vzťah aplikoval aj osobitný zákon č. 129/2010 Z.z. upravujúci zmluvy o spotrebiteľskom úvere účinný v čase jej uzatvorenia. Ozrejmil, že v danom prípade mala žalobcom uplatnená pohľadávka svoj právny základ v mimoriadne zosplatnenom spotrebiteľskom úvere podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v spojení s § 565 Občianskeho zákonníka, ktorý veriteľ poskytol žalovanej na základe úverovej spotrebiteľskej zmluvy uzavretej dňa 22.10.2017. Na to, aby mohol veriteľ využiť svoje oprávnenie na jednorazové zosplatnenie poskytnutého úveru podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, museli byť kumulatívne splnené nasledovné podmienky, a to (1) splnenie povinnosti veriteľa posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. a (2) omeškanie spotrebiteľa s úhradou splátky po dobu troch mesiacov vrátane povinnosti veriteľa upozorniť spotrebiteľa na možnosť zosplatnenia úveru aspoň 15 dní pred samotným zosplatnením úver. Rozvinul, že prvá podmienka súvisí s povinnosťou veriteľa, ešte v rámci predzmluvného vzťahu, posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom v tejto súvislosti musí brať do úvahy najmä dobu, na ktorú sa úver poskytuje, jeho výšku, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru (§ 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z.). Nesplnenie tejto povinnosti má za následok nemožnosť veriteľa požadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru (§ 11 ods. 2 prvej vety zákona č. 129/2010 Z.z.). Z uvedeného teda vyplýva ex offo povinnosť súdu skúmať, či veriteľ pred uzatvorením zmluvy o spotrebiteľskom úvere, splnil svoju povinnosť posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Totižto ako vyplýva z rozsudku SD EÚ zo dňa 05.03.2020 vo veci C-679/18, články 8 a 23 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS sa majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnemu súdu ukladajú povinnosť preskúmať ex offo existenciu porušenia povinnosti stanovenej v článku 8 tejto smernice, podľa ktorej veriteľ musí pred uzavretím zmluvy posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa, a vyvodiť dôsledky, ktoré z porušenia tejto povinnosti vyplývajú vo vnútroštátnom práve, pod podmienkou, že sankcie spĺňajú požiadavky podľa uvedeného článku. Poukázal na to, že z vykonaného dokazovania, ako ani z tvrdených skutočností žalobcom nevyplývalo, aké údaje jeho právny predchodca požadoval od žalovanej na posúdenie jej schopnosti splácať úver, ani to v akom rozsahu vôbec žalovaná veriteľovi takéto informácie poskytla, teda v akom rozsahu si samotná žalovaná podľa § 7 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. splnila svoju povinnosť. Zároveň žalobca netvrdil a ani nenavrhol také dôkazy, ktoré by preukazovali tú skutočnosť, že pred uzatvorením predmetnej zmluvy so žalovanou zisťoval príjmy žalovanej, záväzky žalovanej z iných spotrebiteľských úverov a výdavky z nich vyplývajúce, prípadne výdavky na bývanie (výšku nájomného, platieb za elektrinu, prípadne plyn, prípadne platieb do fondu opráv a údržby) alebo výdavky týkajúce sa jej osobných potrieb (napr. zdravotného stavu). Inak povedané, žalobca absolútne opomenul tvrdiť a preukázať skutočnosti, z ktorých by súd mohol
posúdiť, či si veriteľ podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. splnil svoju predzmluvnú povinnosť posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť žalovanej splácať ním poskytnutý úver v zmysle uzatvorenej zmluvy, teda či odborne posúdil, či ním poskytovaný úver z titulu predmetnej zmluvy nezaťaží rozpočet žalovanej nad únosnú mieru, resp. či v jej rozpočte vôbec existujú voľné finančné prostriedky, ktoré môžu byť použité na splácanie tohto úveru, a to vzhľadom na jej ostatné výdavky a záväzky vyplývajúce z iných spotrebiteľských zmlúv, najmä keď v čase pred zosplatnením úveru bola žalovaná v omeškaní so splácaním splátok z ďalších 4 spotrebiteľských úverov a jedného nepovoleného prečerpania (vo všetkých prípadoch išlo teda o úvery poskytnuté samotným veriteľom) a teda zo strany súdu bolo možné sa domnievať, že už v čase poskytnutia tohto úveru existovali aj iné záväzky žalovanej z titulu spotrebiteľských úverov. V tejto súvislosti súd prvej inštancie akcentoval, že nebol povinný žalobcu podľa § 150 ods. 2 C.s.p. vyzývať na doplnenie skutkových tvrdení ohľadom splnenia jeho povinnosti podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z., keďže ide o skutočnosti, ktoré súd skúma ex offo, pričom žalobcu, podnikajúceho v oblasti poskytovania úverov a vymáhania pohľadávok s tým súvisiacich, navyše zastúpeného advokátom, považoval podľa čl. 11 ods. 3 C.s.p. za spôsobilého a schopného konať s určitou odbornou náležitosťou a znalosťou spojenou s predmetnou vecou - teda u žalobcu predpokladal znalosť toho, čo súd musí ex offo skúmať, a to aj bez toho, aby ho musel na to podľa § 150 ods. 2 C.s.p. vyzývať. Rovnako tiež žalobca netvrdil a ani nepreukázal, že by veriteľ nazrel do príslušných databáz za účelom skúmania bonity žalovanej, hoci s tým žalovaná v zmluve vyslovila svoj súhlas. Uviedol, že vzhľadom vyššie uvedené skutočnosti mal okresný súd za to, že veriteľ pri plnení svojej povinnosti vyplývajúcej z § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 nekonal/nepostupoval s odbornou starostlivosťou a preto nebol podľa § 11 ods. 2 prvej vety zákona č. 129/2010 Z.z. oprávnený požadovať od žalovanej jednorazové splatenie ním poskytnutého úveru na základe zmluvy uzatvorenej dňa 22.10.2017. Keďže obe vyššie uvedené podmienky mimoriadneho zosplatnenia úveru podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v spojení s § 565 Občianskeho zákonníka musia byť splnené kumulatívne, bolo neopodstatnené, aby sa súd zaoberal tým, či žalovaná bola v omeškaní s úhradou splátky po dobu troch mesiacov a či si veriteľ splnil povinnosť upozorniť žalovanú na možnosť zosplatnenia úveru aspoň 15 dní pred samotným zosplatnením úveru. Ďalej súd prvej inštancie ozrejmil, že v sporoch, kde žalobca ako postupník podľa § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka uplatňuje voči dlžníkovi právo na zaplatenie pohľadávky majúcej pôvod v spotrebiteľskom úvere poskytnutým bankou, čo bolo aj v tomto prípade, je v prvom rade povinný skúmať, či žalobca, na ktorého bola takáto pohľadávka podľa § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka postúpená, disponuje aktívnou vecnou legitimáciou na domáhanie sa zaplatenie takejto pohľadávky, keďže podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. môže banka svoju pohľadávku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, aj bez súhlasu dlžníka len v prípade, ak je dlžník nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splatením svojho peňažné záväzku voči banke a to i napriek písomnej výzve banky. Inak povedané, § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi za splnenia určitých podmienok, a teda predpokladom postupiteľnosti pohľadávky banky na inú osobu je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient v omeškaní aspoň 90 dní a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady nie sú splnené, pohľadávka banky nie je postupiteľná. Ak určitá pohľadávka nie je postupiteľná (teda jej postúpenie je objektívne neprípustné, zakázané), potom jej postúpenie je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a ako také je neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení, ale aj navonok, voči dlžníkovi. Súd prvej inštancie zároveň zdôraznil, že na splnenie podmienok postúpenia pohľadávky banky voči dlžníkovi podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. a teda aj prípadný rozpor s § 39 Občianskeho zákonníka musí súd prihliadať aj bez námietky žalovaného, teda z úradnej povinnosti. Na základe uvedeného, aj v prípade pasivity žalovaného, musí súd skúmať, či v spore, ktorého predmetom je pohľadávka banky postúpená na žalobcu, žalobca uniesol bremeno tvrdenia a následnej dôkaznej povinnosti ohľadom splnenia podmienok podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z.. Pripomenul, že ako už skôr v dôvodoch napadnutého rozsudku uviedol, veriteľ nebol oprávnený požadovať jednorazové zosplatnenie ním poskytnutého úveru žalovanej, a preto ak boli podmienky podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. odvodzované výlučne od momentu oznámenia veriteľa o vyhlásení okamžitej splatnosti ním poskytnutého úveru, súčasťou ktorého bola aj výzva veriteľa na úhradu takto zosplatneného úveru, nemohol súd dospieť k inému záveru, než tomu, že pred postúpením pohľadávky majúcej základ v mimoriadnom zosplatnení predmetného úveru podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v spojení s § 565 Občianskeho zákonníka, nebola žalovaná ohľadom tejto pohľadávky aspoň 90 dní v omeškaní, keďže veriteľovi nevzniklo oprávnenie na zaplatenie takejto pohľadávky a preto žalovanej nemohla vzniknúť ani povinnosť zaplatiť takúto pohľadávku a teda ani sa dostať s jej zaplatením do omeškania po dobu dlhšiu ako 90 dní. Vzhľadom na uvedené neboli splnené podmienky na postúpenie predmetnej pohľadávky podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z., teda išlo
o pohľadávku nepostupiteľnú a preto jej následne postúpenie veriteľom žalobcovi musel súd vyhodnotiť ako neplatné podľa § 39 Občianskeho zákonníka, čoho dôsledkom bolo, že žalobca nedisponoval aktívnou vecnou legitimáciou. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, žalobu žalobcu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol. 4. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v súlade s princípom úspechu v konaní a žalovanej podľa § 255 ods. 1 C.s.p. ako úspešnej strane sporu nárok na náhradu trov konania nepriznal, keďže jej žiadne trovy konania ani nevznikli. 5. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu I. inštancie, ktorým žalobu zamietol, zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania prvoinštančného aj odvolacieho konania v rozsahu 100%. Namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené a že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Žalobca v prvom rade považoval napadnutý rozsudok za prekvapivý a rozporný s právom na spravodlivý súdny proces. Poukázal na to, že po vrátení veci z odvolacieho súdu bola žaloba žalobcu opätovne zamietnutá, teraz z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie pred okresným súdom konštatovaný nedostatok v rovine skúmania bonity žalovanej, s čím sa žalobca nestotožnil. V tomto smere poukázal na to, že skúmanie bonity žalovaná v priebehu konania žiadnym spôsobom nepoprela a nerozporovala ani predložené dôkazy k žalobe. Žalovaná v rámci svojej procesnej obrany nepoprela svoj dlh voči žalobcovi, ani sa súdneho pojednávania dňa 19.07.2024 nezúčastnila a svoju neprítomnosť žiadnym spôsobom neospravedlnila. Uvedený postup súdu prvej inštancie preto považoval za porušenie princípu právnej istoty, kedy mal žalobca legitímne očakávanie, že súd nemôže zamietnuť uplatnený nárok z dôvodov, ktoré neboli medzi stranami sporu sporné. Žalovaná v danom nepopierala nárok žalobcu po skutkovej ani po právnej stránke. Vzhľadom na uvedené vyslovil názor, že nemal dôvod v konaní na prvej inštancií dokladať navyše dôkazy preukazujúce splnenie skúmania bonity podľa zákona č. 129/2010 Z. z., nakoľko predmetnú skutočnosť až do rozhodnutia vo veci samej považoval za nespornú. Pokiaľ mal súd prvej inštancie pochybnosť o tejto skutočnosti mal vyzvať žalobcu, aby uviedol, či a akým spôsobom jeho právny predchodca skúmal bonitu žalovanej. V tejto súvislosti žalobca poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 42/2010 zo dňa 17.10.2011 ako aj na viaceré rozhodnutia odvolacích súdov Slovenskej republiky. Žalobca mal zároveň za to, že je naplnený odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. g) C.s.p. v spojitosti s ust. § 366 C.s.p., že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré doposiaľ neboli uplatnené z dôvodu nespornosti skutkového stavu. S ohľadom na predošlý postup súdu a vydanie prekvapivého rozhodnutia mal za to, že sú naplnené podmienky na postup v zmysle ust. § 366 C.s.p., a teda je možné využiť prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, pričom na základe toho k odvolaniu pripojil dôkazy preukazujúce, že pred poskytnutím úveru došlo k skúmaniu schopnosti splácania spotrebiteľského úveru žalovanou s odbornou starostlivosťou. Zároveň podčiarkol, že v prípade, ak by ho súd vyzval, resp. iným spôsobom by pred ním prezentoval, že mal za sporné skúmanie schopnosti splácania spotrebiteľského úveru s odbornou starostlivosťou pred termínom pojednávania, tak by obratom tieto údaje, resp. i iné dôkazy od pôvodného veriteľa predložil ešte v konaní pred súdom prvej inštancie. Keďže však žalobca nemal dôvod produkovať ďalšie dôkazy na preukázanie nesporných skutkových tvrdení, mal za to, že tieto prostriedky procesného útoku sú prípustné v odvolacom konaní a o ktoré mal a mohol postupom podľa ust. § 295 C.s.p. požiadať aj vo veci konajúci súd, ak to vyžadoval za nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. V tejto súvislosti považoval za potrebné opätovne poukázať aj na to, že skúmanie bonity pred poskytnutím úveru do vydania napadnutého rozhodnutia nebolo medzi stranami sporu sporné (rozporoval to výlučne vo veci konajúci súd, čo mu ust. § 295 C.s.p. však neumožňuje) - a teda v súlade s ust. § 151 ods. 2 C.s.p. bolo potrebné považovať za nesporné skutkové tvrdenie, že právny predchodca žalobcu pred poskytnutím úveru v súlade s právnymi predpismi preskúmal s odbornou starostlivosťou schopnosť žalovanej splácať úver. Zdôraznil tiež, že otázka skúmania schopnosti splácať úver žalovanou pred jeho poskytnutím (skúmania bonity) je otázkou skutkovou, pričom v priebehu konania nebola žalovanou rozporovaná, v dôsledku čoho bolo potrebné uzavrieť, že je nesporným skutkovým tvrdením, že jeho právny predchodca pred poskytnutím úveru postupoval v prísnom súlade s príslušnými ust. ZoSÚ a bonitu žalovanej skúmal.
Poukázal ďalej na to, že už v podanej žalobe uvádzal, že zmluva obsahuje všetky znaky a spĺňa všetky podstatné náležitosti zmluvy o úvere podľa ustanovenia § 497 až 507 ObZ a zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Vyslovil názor, že v konaní bolo riadne preukázané, že pôvodný veriteľ pred uzavretím zmluvy posúdil s odbornou starostlivosťou schopnosť žalovanej splácať úver. V rámci kontraktačného procesu nedošlo k porušeniu žiadnej povinnosti veriteľa. Pri posúdení bonity žalovanej boli do úvahy vzaté všetky dostupné informácie, pričom výsledkom daného posúdenia schopnosti žalovanej splácať úver bol jednoznačný záver o jeho platobnej spôsobilosti/ schopnosti splácať daný úver. Dodal, že žalovaná čerpala úver vo výške 2.250,00 €, z ktorých uhradil len 609,52 €. t. j. ani nie celú istinu poskytnutého úveru. Žalobca sa nestotožnil ani s porušením ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách, nakoľko mal za to, že jeho právny predchodca neporušil žiadnu svoju povinnosť. Pred postúpením pohľadávky vyzval žalovanú na úhradu dlžnej čiastky úveru o. i. aj podaním zo dňa 23.04.2019 označeným ako „OZNÁMENIE O VYHLÁSENÍ SPLATNOSTI A VÝZVA NA ZAPLATENIE“, ktoré možno považovať za kvalifikovanú výzvu pred postúpením pohľadávky v zmysle uvedeného ustanovenia (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 9Cdo/165/2022 z 27.09.2023). S ohľadom na uvedené považoval za rovnako nesprávne aj právne závery súdu o neplatnom vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru, resp. neplatnom postúpení pohľadávky. Uzavrel, že vzhľadom na vyššie uvedené považuje napadnutý rozsudok a v ňom uvedené závery súdu za nepreskúmateľné a nesprávne, pričom zastal názor, že žaloba je dôvodná a preukázaná v celom uplatnenom rozsahu a že je aktívne vecne legitimovaným subjektom v tomto konaní. 6. Žalovaná sa k odvolaniu nevyjadrila. 7. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolaní (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolania na odvolacom pojednávaní, na ktorom zopakoval a doplnil dokazovanie oboznámením listinných dôkazov založených v spise a to najmä : Zmluva o poskytnutí spotrebiteľského úveru s poistením pre fyzické osoby č.: XXXXXXXXXX (čl. 13-19 spisu), Osvedčenie o elektronickej akceptácii (č.l. 27 spisu), Výzva pred mimoriadnou splatnosťou zo dňa 25.03.2019 (č.l. 29 spisu, podací hárok č. I. (č.l. 30 spisu), oznámenie o vyhlásení splatnosti a výzva na zaplatenie zo dňa 23.04.2019 (č.l. 28 spisu), Zmluva o postúpení pohľadávok (č.l. 7 -12 spisu), oznámenie o postúpení pohľadávky zo dňa 12.11.2021 (č.l. 31 spisu), Osvedčenie verifikovania bonity a možnosti splácania úveru zo dňa 21.02.2022 (č.l. 146 spisu)a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné potvrdiť avšak z iných dôvodov. 8. Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný a podľa § 39 rovnakého zákona neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Podľa § 565 vety prvej Občianskeho zákonníka ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. 9. V zmysle judikatúry najvyšších súdnych autorít žiadosť o jednorazové splatenie alebo upozornenie musí obsahovať aj identifikáciu splátky, pre omeškanie s ktorou má dôjsť k strate zodpovedajúcej výhody; platí totiž, že ak právo veriteľa žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky môže zmluvný partner spotrebiteľa využiť najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky (kde inak špeciálna úprava z ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka spôsobuje v drvivej väčšine prípadov vrátane všetkých dojednaní o splátkach s mesačnou a kratšou frekvenciou nepoužiteľnosť všeobecnej úpravy z § 565 vety druhej Občianskeho zákonníka o možnosti použitia práva veriteľom najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky) a takému využitiu má (musí) predchádzať upozornenie spotrebiteľa na uplatnenie práva v lehote nie kratšej ako 15 dní; bez konkretizácie splátky, pre ktorú prichádza zosplatnenie, nie je možné spoľahlivo určiť, či k uplatneniu práva došlo za splnenia preň zákonom určených podmienok (uplynutia oboch
v zákone ustanovených lehôt). Na právny úkon nekonkretizujúci splátku preto je dôvod nazerať ako na úkon zákon obchádzajúci (nakoľko napriek nezakotveniu výslovnej zákonnej požiadavky na takúto náležitosť jej absencia spôsobuje nedodržanie účelu úpravy, ktorým je možnosť overenia si splnenia požiadaviek slúžiacich zvýšenej ochrane spotrebiteľa) a i nedostatočne určitý, v oboch prípadoch sankcionovaný neplatnosťou (či už podľa § 39 alebo § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie NSSR sp.zn. 6Cdo/152/2022, ktoré bolo uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 3/2025 pod č. 34 s právnu vetou:“ Bez konkretizácie splátky, pre ktorú prichádza zosplatnenie, nie je možné spoľahlivo určiť, či k uplatneniu práva došlo za splnenia preň zákonom určených podmienok (uplynutia oboch lehôt podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka). Právny úkon nekonkretizujúci splátku je preto nedostatočne určitý, sankcionovaný neplatnosťou (§ 37 ods. 1 OZ)." 10.Uvedené rozhodnutie predstavuje ustálenú prax dovolacieho súdu, preto sa odvolací súd zaoberal tým, či v predmetnej veci boli splnené podmienky pre predčasné zosplatnenie tohto úveru vyplývajúce z § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa pre platné zosplatnenie úveru vyžaduje: 1/ existencia omeškania dlžníka so zaplatením aspoň jednej splátky minimálne 3 mesiace, 2/ upozornenie dlžníka veriteľom na možnosť zosplatnenia úveru v lehote nie kratšej ako 15 dní pred zosplatnením, 3/ doručenie oznámenia o zosplatnení úveru dlžníkovi. 11. Žalobca doložil do spisu list svojho právneho predchodcu zo dňa 25.03.2019, v ktorom tento oznámil žalovanej, že voči nej eviduje aj naďalej ku dňu 23.03.2019 viaceré pohľadávky v omeškaní a to konkrétne: spotrebiteľský úver a jeho identifikačný údaj: X. U. XXXXXXXXXX v sume 263,06 EUR X. U. XXXXXXXXXX v sume 201,47 EUR X. U. XXXXXXXXXX v sume 257,56 EUR X. U. XXXXXXXXXX v sume 309,28 EUR X. U. XXXXXXXXXX v sume 339,17 EUR 6. Nepovolené prečerpanie na účte XXXXXXXXXX v sume 999,55 EUR a vyzval ju na ich úhradu v lehote 5 kalendárnych dní a zároveň ju upozornil, že ak v uvedenej lehote túto sumu neuhradí, pristúpi k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti vo výzve uvedených úverových produktov (č.l. 29 spisu). 12. Odvolací súd vo vzťahu k uvedenému listu právneho predchodcu žalobcu konštatuje, že z uvedenej výzvy je zrejmé iba to, že žalovaná mala u žalobcu viacero spotrebiteľských úverov, so splácaním ktorých bola pravdepodobne v omeškaní. Z tejto výzvy vyplýva iba celková suma pravdepodobných omeškaní u jednotlivých úverov osobitne, nie je však z nej zrejmé s ktorou konkrétnou splátkou pri každom úvere osobitne, že je žalovaná v omeškaní. Okrem toho z tejto výzvy je aj obtiažne stanoviť, o ktorý spotrebiteľský úver žalovanej u žalobcu ide, pretože sú uvedené iba identifikačným údajom, ktorý nie je totožný s číslom spotrebiteľskej úverovej zmluvy. Je možné sa iba domnievať, že identifikačný údaj v tu prejednávanej veci pod č. U. XXXXXXXXXX je spárovateľný s úverovou zmluvou č. XXXXXXXXXX, ktorá je predmetom prejednávanej veci, nakoľko uvedená informácia vyplýva z osvedčenia o elektronickej akceptácii úverovej zmluvy č. XXXXXXXXXX (č.l. 27 spisu). 13. Odvolací súd konštatuje, že podmienky pre predčasné zosplatnenie tohto úveru vyplývajúce z § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka neboli splnené, a preto nedošlo k predčasnej splatnosti pohľadávky právneho predchodcu žalobcu. Uvedená skutočnosť má za následok, že nedošlo k platnému postúpeniu pohľadávky a žalobca nemá aktívnu legitimáciu v danom spore. Žaloba bola preto nedôvodná. 14. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že ďalším dôvodom pre zamietnutie žaloby je aj skutočnosť, že žalobca nepreukázal doručenie výzvy pred mimoriadnym zosplatnením pohľadávky (avšak iba za predpokladu, ak by podmienky zosplatnenia boli naplnené) žalovanej v súlade s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd vykonaným dokazovaním zistil, že na č.l. 30 spisu sa nachádza podací hárok č. I., z ktorého je možné zistiť, že dňa 25.03.2019 bola na poštovú prepravu podaná zásielka č. F. pre žalovanú na doručenie 2. triedou. Neobsahuje však informácie o odosielateľovi a ani o zásielke, ktorá sa mala doručovať, t.j. nie je z nej zrejmé kto a akú zásielku doručoval, teda, čo bolo obsahom uvedenej zásielky a ani to či bola uvedená zásielka doručená žalovanej. 15. Pokiaľ žalobca namietal, že žalovaná v rámci svojej procesnej obrany nepoprela svoj dlh voči žalobcovi, nerozporovala ani doklady žalobcom predložené, ani sa súdneho pojednávania dňa 19.07.2024 nezúčastnila a svoju neprítomnosť žiadnym spôsobom neospravedlnila, odvolací súd uzatvára, že tieto námietky sú nedôvodné. V spotrebiteľskom spore v záujme ochrany slabšej strany
musí súd z úradnej moci vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci (§295 CSP). Dôkazné bremeno ohľadne preukázania splnenia podmienok na možnosť uplatnenia práva na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru, zaťažuje žalobcu, a to i napriek tomu, že žalovaná-spotrebiteľka skutkové tvrdenia v konaní produkované žalobcom nepoprela (mutatis mutandis judikát R 6/2022). 16. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv, či požiadaviek strany, ktorá je nespokojná s právnymi závermi, tým nemohlo dôjsť k porušeniu práva sporovej strany na spravodlivý súdny proces. Do práva na spravodlivý proces totiž nepatrí právo účastníka konania (strany), aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania (strana) pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). 17. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie žalobu žalobcu dôvodne zamietol a preto rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby a súvisiacom výroku o nároku na náhradu trov konania podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako správny potvrdil, avšak z iných dôvodov. 18. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods. 1, v spojení s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 C.s.p.. Žalovaná bola v odvolacom konaní úspešná, a preto jej vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania, avšak vzhľadom na to, že žalovanej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli, rozhodol odvolací súd tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28.februára 2018 sp.zn. 7Cdo 14/2018 uverejnené pod R 72/2018 v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 8/2018). 19. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne / dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).