Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7CoPr/8/2025 z 26. 11. 2025

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Krajský súd Bratislava 7CoPr/8/2025 1322201647 26. 11. 2025 Mgr. Nina Dubovská ECLI:SK:KSBA:2025:1322201647.1

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Niny Dubovskej a členiek senátu Mgr. Adely Unčovskej a JUDr. Mariany Harvancovej, v spore žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. XXX/XX, E., právne zast. Advokátska kancelária Zelenay & spol. s r.o., IČO: 35 711 795, so sídlom 29. augusta 19, Bratislava, proti žalovanému: Ústredný kontrolný a skúšobný ústav poľnohospodársky v Bratislave, IČO: 00 156 582, so sídlom Matúškova 21, Bratislava, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia štátnozamestnaneckého pomeru a náhradu funkčného platu, na odvolanie žalovaného proti medzitýmnemu rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 20.11.2024, č.k. B3-44Cpr/5/2022-727, takto rozhodol: I. Medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutom výroku I. p o t v r d z u j e. odôvodnenie: 1. Súd prvej inštancie napadnutým medzitýmnym rozsudkom určil, že okamžité skončenie štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu u žalovaného zo dňa 14.02.2022 je neplatné (výrok I.), konanie v časti o zaplatenie funkčného platu v súvislosti s dovŕšením 50. roku života zastavil (výrok II.) a vyslovil, že o trovách konania bude rozhodnuté v rozsudku, ktorým súd rozhodne o všetkých uplatnených procesných nárokoch (výrok III.). 2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil ust. § 144, § 145 ods. 2, § 146 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), ust. § 1 ods. 1 a 3, § 71 ods. 1, § 75 ods. 1 písm. g), § 78, § 80, § 95 ods. 1, § 109, § 111 ods. 1, § 117, § 118, § 119, § 171 ods. 1, § 172 zákona č. 55/2017 Z.z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o štátnej službe“), ust. § 74 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce (ďalej len „Zákonník práce“), a vecne tým, že žalobca sa podanou žalobou domáhal určenia, že okamžité skončenie štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu zo dňa 14.02.2022 je neplatné, že žalovaný je povinný uhradiť žalobcovi za čas odo dňa neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru 14.02.2022 do dňa opätovného zaradenia do štátnej služby funkčný plat 1.856 eur brutto mesačne, a to všetko s 5 % ročným úrokom z omeškania až do vyplatenia a žiadal priznať žalobcovi nárok na náhradu trov konania. V konaní neboli sporné skutočnosti o vzniku a trvaní štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu u žalovaného na základe rozhodnutia o vymenovaní do štátnej služby č. 186/ oú/2005 zo dňa 31.05.2005, rozhodnutie o vymenovaní do štátnej služby č. 216/oú/2009 zo dňa 01.07.2009 v znení neskorších zmien a doplnkov, a ani vymenovanie žalobcu do funkcie riaditeľa odboru ochrany rastlín (ďalej len „OOR“) s miestom výkonu práce na adrese žalovaného s účinnosťou od 01.07.2009. Rovnako nebolo sporným, že žalovaný dňa 14.02.2022 žalobcovi doručil Okamžité skončenie štátnozamestnaneckého pomeru č.j. oú/1-13/2022 zo dňa 14.02.2022 (ďalej len „Okamžité skončenie“), dodržanie lehôt žalobcom podľa ust. § 95 a § 78 zákona o štátnej službe. Sporným bolo splnenie formálnych a obsahových náležitostí okamžitého skončenia štátnozamestnaneckého pomeru

tak, ako ich vymedzuje ust. § 80 zákona o štátnej službe, ako aj postup vo vzťahu k Upozorneniu na závažné porušenie služobnej disciplíny zo dňa 14.02.2022, ako vyplýva z ustanovení Služobného poriadku žalovaného č. R/57/2019 (ďalej len „Služobný poriadok“). Súd prvej inštancie uviedol, že v písomnosti žalovaného Okamžité skončenie podľa ust. § 71 ods.1 písm. c) v spojení s ust. § 78 ods. 1 zákona o štátnej službe bol dôvod okamžitého skončenia štátnozamestnaneckého pomeru vymedzený v čl. II konkrétnymi zákonnými ustanoveniami. Súd prvej inštancie skonštatoval, že v Okamžitom skončení úplne absentovalo vecné vymedzenie konkrétneho konania žalobcu (skutkový opis) v súvislosti s výkonom štátnej služby, ktoré žalovaný posúdil ako závažné porušenie služobnej disciplíny. Odkaz na Upozornenie na závažné porušenie služobnej disciplíny č. R/4/2022 zo dňa 14.02.2022 (ďalej len „Upozornenie“) súd prvej inštancie nepovažoval za riadne skutkové vymedzenie dôvodu okamžitého skončenia štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu v zmysle ust. § 80 zákona o štátnej službe. Riadny skutkový opis konkrétneho konania žalobcu v súvislosti s výkonom štátnej služby podľa súdu prvej inštancie nemožno nahradiť odkazom na Upozornenie a závažné porušenie služobnej disciplíny môže byť dôvodom pre okamžité skončenie štátnozamestnaneckého pomeru v zmysle ust. § 117 ods. 7 zákona o štátnej službe len v prípade, že mu predchádzal legálny postup čo do jeho preverovania v zmysle zákona o štátnej službe v spojení s postupom bližšie upraveným v Služobnom poriadku a následne perfektnosť upozornenia na závažné porušenie služobnej disciplíny (čo do jeho zákonných náležitostí), ako aj doručenie Upozornenia v prvopise žalobcovi. Vykonaným dokazovaním konajúci súd zistil, že žalovaný nedodržal zákonný postup zmysle ust. § 109 ods. 2 a 3 zákona o štátnej službe v spojení s čl. VIII Služobného poriadku - Postup pri porušení služobnej disciplíny - vo vzťahu k vydanému Upozorneniu. Poukázal na to, že žalovaný v zmysle ust. § 109 ods. 2 zákona o štátnej službe v Služobnom poriadku bližšie upravil služobné podmienky ustanovené zákonom o štátnej službe ako aj to, ktoré porušenie povinností štátneho zamestnanca sa považuje za závažné porušenie služobnej disciplíny. Výslovne upravil aj postup pri porušení služobnej disciplíny, ktorý je v zmysle ust. § 109 ods. 3 zákona o štátnej službe záväzný pre služobný úrad a pre všetkých jeho štátnych zamestnancov. Bolo teda povinnosťou žalovaného postupovať v zmysle úpravy v Služobnom poriadku (čl. VIII - Postup pri porušení služobnej disciplíny, body 1 a 2), aby vedúci zamestnanec žalobcu bezodkladne, najneskôr do desiatich pracovných dní odo dňa, keď sa o porušení služobnej disciplíny dozvedel, vyhotovil zápisnicu o porušení služobnej disciplíny a oboznámil všetkých zúčastnených (t.j. štátneho zamestnanca, ktorý porušil služobnú disciplínu, prítomných svedkov príp. zapisovateľa) s jej obsahom. V zápisnici vedúci zamestnanec žalobcu mal jednoznačne uviesť, kto sa dopustil porušenia, časový údaj, spôsob porušenia, ďalšie súvisiace skutočnosti, ako došlo k porušeniu služobnej disciplíny, podporné dôkazy, vyjadrenie štátneho zamestnanca, ktorý porušil služobnú disciplínu k porušeniu, vyjadrenie vedúceho štátneho zamestnanca k závažnosti porušenia a ďalej kto vyhotovil zápisnicu a dátum jej vyhotovenia. Následne vedúci štátny zamestnanec mal pripraviť návrh na určenie primeranej sankcie žalobcovi ako zodpovednému štátnemu zamestnancovi, ktorý porušil služobnú disciplínu, a to s prihliadnutím na závažnosť a následky porušenia služobnej disciplíny, mieru a formu zavinenia, okolnosti prípadu, doterajšie správanie a plnenie povinností štátneho zamestnanca. Uvedený návrh mal vedúci štátny zamestnanec predložiť na vyjadrenie generálnemu riaditeľovi, ktorý na základe predloženého materiálu o porušení služobnej disciplíny rozhodne o niektorej zo sankcií. Skutočnosť, že žalovaný tento postup pri preverovaní porušenia služobnej disciplíny nedodržal, bola závažným zásahom do práv žalobcu ako štátneho zamestnanca. Vzhliadnuc k uvedenému konajúci súd nemohol akceptovať odkaz na obsah Upozornenia v písomnosti Okamžité skončenie, ktorým malo byť nahradené skutkové vymedzenie dôvodu okamžitého skončenia štátnozamestnaneckého pomeru. Nedodržanie postupu pri preverovaní porušenia služobnej disciplíny žalovaným spochybňuje aj riadne prerokovanie okamžitého skončenia odborovou organizáciou (ako hmotnoprávneho predpokladu platnosti okamžitého skončenia), ktorá zjavne nemala k dispozícii vyjadrenie žalobcu k porušeniam služobnej disciplíny, ktoré žalovaný považoval za závažné porušenie služobnej disciplíny. Vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania bolo podľa súdu prvej inštancie zjavné, že žalovaný nedodržal postup pri porušení služobnej disciplíny, vyplývajúci z jeho Služobného poriadku, nevyhotovil zápisnicu o porušení služobnej disciplíny s potrebnými náležitosťami, nezabezpečil vyjadrenie žalobcu, ktorý porušil služobnú disciplínu k porušeniu ani vyjadrenie vedúceho štátneho zamestnanca žalobcu k závažnosti porušenia a k osobe žalobcu. Z Upozornenia ani z Okamžitého skončenia nebolo súdu prvej inštancie zjavné, či a ako žalovaný pri výbere sankcie voči žalobcovi prihliadol na doterajší prístup žalobcu k plneniu povinností ako štátneho zamestnanca (ktorý pôsobil vo vedúcej funkcii riaditeľa OOR od r. 2009), ako aj na okolnosti, rozsah škody a následok porušenia služobnej disciplíny (§ 117 ods. 3 zákona o štátnej službe). Generálny riaditeľ žalovaného ako generálny tajomník služobného úradu síce rozhodol o sankcii pre žalobcu v podobe Upozornenia, avšak toto už nemohlo konvalidovať nedostatky postupu

pri preverovaní porušenia služobnej disciplíny u žalobcu, ktorý Upozorneniu predchádzal. Súd prvej inštancie sa stotožnil s argumentáciou žalobcu o tom, že z písomnosti Upozornenia nie je jednoznačné, že ide o prvopis písomného vyhotovenia adresovaný žalobcovi tak, ako to vyžaduje ust. § 119 ods. 4 zákona o štátnej službe (označenie žalobcu sa nachádza až na konci písomnosti vľavo). Vzhľadom na uvedené dôvody, keď neboli splnené zákonné predpoklady (formálne aj obsahové) pre okamžité skončenie štátnozamestnaneckého pomeru so žalobcom podľa ust. § 71 ods. 1 písm. c) v spojení s ust. § 78 ods. 1 a ust. § 80 zákona o štátnej službe, súd prvej inštancie žalobe o určenie neplatnosti okamžitého skončenia štátnozamestnaneckého pomeru vyhovel (výrok I.), nezaoberal sa už posúdením intenzity porušenia služobnej disciplíny a okolností, nakoľko to považoval za nadbytočné vzhľadom na chýbajúce zákonné náležitosti predmetného Okamžitého skončenia, ktorých absencia sama o sebe spôsobuje jeho neplatnosť (§ 80 zákona o štátnej službe). Dňa 29.05.2024 žalobca na pojednávaní zobral žalobu späť v časti o zaplatenie odmeny vo výške mesačného funkčného platu v súvislosti s dovŕšením 50. roku života a v časti náhrady mzdy upravil žalobný petit. Žalovaný s čiastočným späťvzatím súhlasil, preto súd prvej inštancie o podanom návrhu rozhodol tak, že konanie o tomto nároku zastavil (výrok II.). O základe nároku uplatneného žalobou rozhodol súd prvej inštancie medzitýmnym rozsudkom podľa ust. § 214 ods. 1 CSP a rozhodol o základe, ktorý je predpokladom priznania mzdových nárokov uplatnených žalobou. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle ust. § 262 ods. 3 CSP tak, že o trovách konania bude rozhodnuté v rozsudku, ktorým rozhodne vo všetkých uplatnených procesných nárokoch alebo o celom uplatnenom procesnom nároku (výrok III.). 3. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie v rozsahu výroku I. podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP, t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a žiadal napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť alt. napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. Uviedol, že o protiprávnom konaní žalobcu, pre ktoré okamžite skončil so žalobcom štátnozamestnanecký pomer, sa žalovaný dozvedel na základe vykonanej kontroly (10. -11.02.2022), nakoľko žiadne kontroly ani audit vykonané pred týmto dátumom nepreukázali pochybenie žalobcu. Na základe tejto kontroly žalovaný zistil, že žalobca dlhodobo a vedome vo svojom mene v písomnej komunikácií v úradnom styku s predstaviteľmi štátnych inštitúcií Ruskej federácie používal ruský jazyk a oficiálnu úradnú pečiatku, ktorú mal pridelenú na iný účel, a to bez akéhokoľvek poverenia resp. písomného súhlasu štatutárneho zástupcu žalovaného. Uvedené žalobca nepopieral a dôvodil ho „rokmi zaužívanou praxou“, „že si chcel vyskúšať svoje vedomosti“ a „že nechce nikoho zaťažovať, a preto veci riešil sám“. Tvrdil, že do dňa skončenia kontroly nemal žalovaný o tomto konaní žalobcu žiadnu vedomosť, ani o obsahu listín, ktoré vystavoval v jeho mene žalobca. Mal za to, že v Upozornení uviedol, aké konania žalobcu považuje za najzávažnejšie, vymenoval, opísal a presne definoval skutky žalobcu aj v spojitosti s konkrétnymi zákonnými ustanoveniami resp. internými predpismi, ktoré boli žalobcom porušené. Žalovanému nebolo preto zrejmé, akou úvahou sa súd prvej inštancie riadil, keď prišiel k záveru, že žalovaný neuviedol riadne skutkové tvrdenie, prečo so žalobcom skončil okamžite štátnozamestnanecký pomer. Žalovaný argumentoval, že v liste Okamžité skončenie (v časti II.) vymenoval závažné porušenie služobnej disciplíny zo strany žalobcu, v dôsledku ktorého konal ako štátny zamestnanec v rozpore so zákonom o štátnej službe, zákonom č. 270/1995 Z.z. o štátnom jazyku Slovenskej republiky (ďalej len „zákon č. 270/1995 Z.z.“), Organizačným poriadkom č. 39109/2021 zo dňa 29.07.2021 účinným od 01.08.2021 (ďalej len „Organizačný poriadok“), Služobným poriadkom a Príkazným listom č. 13/R/2016 zo dňa 14.10.2016 (ďalej len „Príkazný list“), ktoré boli rovnaké, ako tie, ktoré žalovaný uviedol v Upozornení. Žalobca tak nemohol mať pochybnosti o dôvodoch, pre ktoré s ním žalovaný okamžite skončil štátnozamestnanecký pomer. Poukázal na ust. § 109 ods. 2 zákona o štátnej službe, ktorý ukladá služobnému úradu iba jednu konkrétnu povinnosť, a to upraviť v Služobnom poriadku, ktoré porušenie povinností štátneho zamestnanca sa považuje za závažné porušenie služobnej disciplíny a upraviť služobné podmienky ustanovené týmto zákonom, ktoré však zákon konkrétnejšie nešpecifikuje. Žalovaný mal za to, že Okamžité skončenie ako aj samotný proces, ktorý mu predchádzal, vrátane konania pred odborovým orgánom, bolo vydané v súlade so zákonom o štátnej službe a je platné. Uviedol, že pre porušenie služobných povinností nie je nevyhnutné iba úmyselné konanie, ale aj konanie, ktorým si vedúci štátny zamestnanec v domnení, že realizuje „odbornú komunikáciu, ktorá sa týkala problematiky, ktorá vyslovene súvisela s oblasťou zdravia rastlín“ (vyjadrenie žalobcu ku kontrole zo dňa 11.02.2022), t.j. konanie, ktorým aktom svojvôle vedúci štátny zamestnanec sám rozhodol, že bude komunikovať v rámci medzinárodného styku s treťou krajinou bez vedomia štatutárneho orgánu (generálneho riaditeľa) a vo svojej vecnej oblasti vytváral „bežnú prax“ (vyjadrenie žalobcu). Takýmto konaním žalobca nielen obchádzal štatutárny orgán

(generálneho riaditeľa), ale zavádzal aj druhú stranu (Ruskú federáciu), ktorá môže byť v predmete komunikácie v domnení, že stanoviská (podľa vyjadrenia žalobcu v „odbornej komunikácii“) sú v rámci medzinárodného styku aj oficiálne stanoviská SR. Samotné vyjadrenie žalobcu ku kontrolným zisteniam zo dňa 11.02.2022 svedčí podľa žalovaného o tom, že dôvod okamžitého skončenia štátnozamestnaneckého vzťahu bol ním správne pochopený a bol žalobcovi známy. Dodal, že pri posúdení závažnosti konania žalobcu bola riadne splnená aj podmienka proporcionality a zjavne tak aj z pohľadu súdu prvej inštancie v rámci zásady iura novit curia. Vyslovil názor, že je doslova ad absurdum, že vedúci štátny zamestnanec (v 12 ročnej praxi vedúceho štátneho zamestnanca) v medzinárodnom styku s treťou krajinou komunikuje bez vedomia štatutárneho orgánu na odbornej úrovni s odôvodnením, že nechcel nikoho zaťažovať a preto veci riešil sám. Štát prostredníctvom štátnych zamestnancov plní štátne záležitosti a tí sú povinní postupovať vždy v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, internými predpismi a služobnými predpismi. Štátny zamestnanec preto priamo zo zákona o štátnej službe zodpovedá za porušenie služobnej disciplíny, ktorou je aj porušenie povinností vyplývajúcich zo zákona o štátnej službe a Služobného poriadku (§ 109 zákona o štátnej službe) a interných predpisov toho-ktorého služobného úradu. V štátnej službe sa uplatňuje zvýšená miera povinností a aj disciplinárna zodpovednosť je preto zodpovednosťou zvýšenou. Žalovaný mal za to, že zo strany súdu prvej inštancie pri rozhodovaní o žalobnom návrhu došlo k nesprávnemu posúdeniu skutkového stavu veci a k nesprávnej aplikácii zákonov. Konajúci súd nezohľadnil špecifiká zákona o štátnej službe a skutočnosť, že žalobca svojím konaním uvedeným v Upozornení závažne porušil služobnú disciplínu a ponechanie žalobcu v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátu a medzinárodných vzťahov s tretími krajinami a intenzita porušenia služobnej disciplíny žalobcom (vedúcim štátnym zamestnancom) nemohla dávať žiadnu záruku na ďalší riadny výkon štátnej služby. Namietal, že zákon o štátnej službe nestanoví, akým spôsobom má byť dôvod v okamžitom skončení uvedený, že spôsob uvedenia je otázku výkladu a musí byť zaistená právna istota toho, komu bolo okamžité skončenie dané, že k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru došlo zo zákonného dôvodu. Preto ak dôvod v okamžitom skončení je uvedený nejakým spôsobom, môže súd vyhlásiť toto okamžité skončenie za neplatné pre neuvedenie dôvodu len vtedy, ak zistí na základe vykonaného dokazovania, že uvedený dôvod je medzi stranami sporný. Žalovaný v Upozornení jasne skutkovo opísal konania žalobcu, ktoré považoval za porušenia služobnej disciplíny, ako aj odkazy na porušené ustanovenia zákona o štátnej službe, Organizačného poriadku a Služobného poriadku a jasne opísal úvahu, ktorou sa generálny riaditeľ (štatutárny orgán) riadil pri posudzovaní porušenia služobnej disciplíny žalobcom, t.j. riadne opísal konanie žalobcu, ktoré považoval za závažné porušenie služobnej disciplíny. Samotné správne pochopenie dôvodu okamžitého skončenia štátnozamestnaneckého pomeru preukázal aj sám žalobca, keď k svojmu protiprávnemu konaniu uviedol, že: „išlo o rokmi zaužívanú prax“, alebo „že si chcel vyskúšať svoje vedomosti“ a „že nechce nikoho zaťažovať a preto to rieši sám“, a to dokonca aj s použitím úradnej pečate štátneho orgánu. Dôvody okamžitého skončenia štátnozamestnaneckého pomeru so žalobcom boli preto určité, netrpeli žiadnou formálnou vadou a tvrdenia žalobcu, že mu nebol zrejmý dôvod skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, sa nezakladajú na pravde, jeho argumentácia je účelová a v rozpore so skutkovým stavom. Poukázal na skutočnosť, že žalobca bol 12 rokov vedúci štátny zamestnanec – riaditeľ OOR, t.j. štátny zamestnanec, od ktorého sa očakávala absolútna vedomosť o právach a povinnostiach štátneho zamestnanca, o hierarchii vzťahov nadriadenosti a podriadenosti a k tomu prislúchajúcich oprávnení, vyššia miera obozretnosti a ochrany záujmov štátu prostredníctvom služobného úradu a vzorové správanie a konanie, ktoré má ísť príkladom podriadeným štátnym zamestnancom. Podľa žalovaného žalobca v rámci svojho postavenia svojím konaním zneužil svoje postavenie a obišiel generálneho riaditeľa, ktorý nemal vedomosť o možnej záväznosti jeho komunikácie s treťou krajinou. Generálny riaditeľ nemal žiadnu vedomosť o postupoch žalobcu, nemal vedomosť ani o obsahu jeho priamej komunikácie s Ruskou federáciou, na ktorú nebol generálnym riaditeľom poverený, nemal vedomosť ani o možnej záväznosti jeho komunikácie pre služobný úrad, t.j. pre SR, a bolo by nespravodlivé, ako z pohľadu vnútroštátneho, tak aj z pohľadu medzinárodných vzťahov, požadovať od služobného úradu, aby takéhoto vedúceho štátneho zamestnanca, ktorý prekročil svoje kompetencie, naďalej zamestnával. Argumentoval, že súd prvej inštancie nevzal na zreteľ ani to, že sa nejednalo o jednorazové konanie žalobcu, ale o opakovanú vedomú činnosť žalobcu v pozícii riaditeľa. Sám žalobca uviedol, že išlo o „bežnú prax“, kedy konal nad rámec svojho oprávnenia vedúceho štátneho zamestnanca v medzinárodnom styku, a týmto spôsobom postupu zároveň zavádzal s váhou oficiálneho listu a jeho obsahu do omylu aj adresáta, t.j. tretiu krajinu (Ruskú federáciu), a to všetko v mene služobného úradu – SR s použitím symbolov štátneho orgánu. Poukázal na ustálenú judikatúru vo veciach hodnotenia porušenia služobnej disciplíny, ktorá je ustálená aj na tom, že: „pokiaľ rozhodnutie služobného úradu o okamžitom skončení štátnozamestnaneckého pomeru obsahuje

viacero skutkových dôvodov, je možné považovať toto rozhodnutie služobného úradu za platné aj v prípade, že len jedno z viacerých porušení služobných povinností uvedených v rozhodnutí spĺňa podmienky pre jeho hodnotenie ako závažné porušenie služobnej disciplíny“. Namietal argumenty súdu prvej inštancie o nesprávnom postupe, ktoré nie sú podložené žiadnym zákonným ustanovením, vrátane argumentu na spochybňovanie prerokovania okamžitého skončenia štátnozamestnaneckého pomeru pred odborovým orgánom. Mal za to, že samotný postup okamžitého skončenia štátnozamestnaneckého pomeru so žalobcom bol v súlade so zákonom o štátnej službe. V tejto súvislosti poukázal na ust. § 118 ods. 1 až 3 a § 117 ods. 7 zákona o štátnej službe, ako aj na to, že zákon o štátnej službe rozlišuje vo svojich ustanoveniach dva stupne intenzity porušenia služobnej disciplíny (závažné a menej závažné), pričom pre každý z nich upravuje odlišný postup. Podľa zhodnotenia generálneho tajomníka žalovaného konanie žalobcu naplnilo znaky závažného porušenia služobnej disciplíny z hľadiska hmotnoprávneho, vrátane stupňa intenzity porušenia služobnej disciplíny, a preto rozhodol, že so žalobcom skončí služobný úrad služobný pomer okamžite. Podľa žalovaného súd prvej inštancie nevzal na zreteľ základnú teóriu jednostranného právneho úkonu, ktorým okamžité skončenie služobného pomeru je. Podľa právneho názoru druhostupňových súdov, ale aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) je okamžité skončenie služobného pomeru výnimočným spôsobom skončenia služobného pomeru a „vždy ide v tomto prípade o jednostranný právny úkon služobného úradu, ktorý smeruje k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru so zamestnancom okamihom doručenia jeho písomného vyhotovenia zamestnancovi“. K záveru súdu prvej inštancie o nedodržaní postupu žalovaným v zmysle Služobného poriadku a možnosti vyjadrenia sa žalovaného k porušeniu, žalovaný poukázal na ust. § 109 ods. 2 zákona o štátnej službe a dôvodovú správu k nemu, na čl. 2 v spojení s čl. 152 ods. 4 ústavného zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“) a na to, že služobný úrad vo svojom Služobnom poriadku v súlade s ust. § 109 ods. 2 zákona o štátnej službe upravil aj postup služobného úradu pri porušení služobnej disciplíny všeobecným ustanovením v časti čl. VIII. Žalovaný namietal konštatovanie súdu prvej inštancie, že nebol splnený postup pri porušení služobnej disciplíny, pretože by to znamenalo, že interný akt – Služobný poriadok (akt nižšej právnej sily) by negoval postup v zmysle zákona o štátnej službe (akt vyššej právnej sily). Súd prvej inštancie nevzal na zreteľ, či sa považuje Služobným poriadkom žalovaného upravená zmena postupu a kompetencie generálneho tajomníka služobného úradu pri závažnom porušení služobnej disciplíny za bližšiu úpravu služobných podmienok v zmysle ust. § 109 ods. 2 zákona o štátnej službe alebo za bližšiu špecifikáciu jednotlivých ustanovení zákona o štátnej službe. Argumentoval, že ak by mal služobný úrad pri závažnom porušení služobnej disciplíny postupovať podľa čl. VIII Služobného poriadku žalovaného, bol by takýto postup nad rámec ust. § 118 ods. 3 písm. b) zákona o štátnej službe. V tejto súvislosti namietal, že súd prvej inštancie nemal na uvedené ustanovenie Služobného poriadku prihliadať ako na neplatné a uviedol, že je namieste úvaha, či bolo právne správne, aby sa súd prvej inštancie pri svojom rozhodnutí riadil postupom upraveným v Služobnom poriadku žalovaného a či týmto spôsobom rozhodovania nešiel nad rámec Ústavy SR, keď umožnil, aby interná norma služobného úradu zmenila postup v zmysle zákona o štátnej službe. V Služobnom poriadku upravená zmena pri závažnom porušení služobnej disciplíny je v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy SR nad rámec zákona o štátnej službe a konajúci súd pri svojom rozhodovaní naň prihliadať nemal. K záveru súdu prvej inštancie ohľadne konania pred odborovou organizáciou žalovaný uviedol, že žalovaný ani žalobca sa k okolnostiam konania nijako nevyjadrovali a ani ich nerozporovali, a podľa žalovaného konanie pred odborovou organizáciou splnilo všetky atribúty pred okamihom doručenia Okamžitého skončenia žalobcovi. K vytýkaným formálnym nedostatkom Upozornenia uviedol žalovaný, že napriek tomu, že žalobca ako adresát predmetnej písomnosti bol uvedený na poslednej strane, z logiky veci vyplýva, že táto písomnosť bola adresovaná žalobcovi v prvopise. O Upozornení rozhoduje generálny riaditeľ, ktorý ho aj podpísal, opatril pečiatkou úradu, a tak bolo aj žalobcovi doručené. Žalovanému nie je zrejmé, akou úvahou sa súd prvej inštancie riadil, keď v rozhodnutí uviedol, že z Upozornenia nie je jednoznačné, že ide o prvopis písomného vyhotovenia adresovaný žalobcovi a trval na tom, že Upozornenie bolo doručované žalobcovi v prvopise. Upozornil, že súd prvej inštancie neuviedol, ktorý právny predpis ustanovuje, že nedostatok označenia listiny ako „prvopis“, zakladá dôvod na neplatné skončenie štátnozamestnaneckého pomeru alebo ktoré ustanovenie upravuje, kde sa má v listine uvádzať adresát a kde má byť podpis generálneho riaditeľa. Rovnako namietal, že zákonodarca v nijakom právnom predpise neupravuje podmienku, že absencia vyjadrenia štátneho zamestnanca k závažnému porušeniu služobnej disciplíny spôsobuje neplatnosť okamžitého skončenia štátnozamestnaneckého pomeru. Súd prvej inštancie nesprávne bez dokazovania a odkazu na konkrétnu právnu normu, ktorou sa riadil, dospel k záveru o vade právneho úkonu. K argumentu súdu prvej inštancie týkajúceho sa prvopisu mal žalovaný za to, že odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie v tejto časti je absolútne

nedostatočné a nepresvedčivé. Žalovaný poukázal aj na to, že ak by postupoval v zmysle postupu upraveného v Služobnom poriadku, bol by uvedený proces otázkou minimálne niekoľkých dní, dokiaľ by žalovaný mohol žalobcovi doručiť Upozornenie a až následne po doručení Upozornenia, by mohol okamžite skončiť štátnozamestnanecký pomer so žalobcom, t.j. nikdy by nemohol okamžite skončiť so štátnym zamestnancom služobný pomer a takýmto postupom by išiel nad rámec zákona o štátnej službe. Žalovaný ako orgán štátnej správy SR považoval za svoju povinnosť chrániť svoje meno a dôveryhodnosť na vnútroštátnej aj medzinárodnej úrovni a vyvarovať sa konaniam, ktoré by mohli ohroziť jeho autoritu. Konaním žalobcu došlo k spochybneniu hodnovernosti oficiálne vydávaných dokumentov a listín zo strany žalovaného a v prípade ďalšieho zamestnávania by mohol žalovanému spôsobiť ujmu. Žalovaný v závere opätovne poukazoval na absurdné argumenty žalobcu k jeho protiprávnemu konaniu, ktoré považoval za prejav jeho nezodpovedného a laxného prístupu k plneniu služobných povinností, ignorujúc zákonné ustanovenia a ustanovenia interných právnych predpisov, pričom podľa názoru žalovaného je takéto konanie natoľko závažné, že by nebolo možné od žalovaného spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával. Vo vzťahu k intenzite porušení zo strany žalobcu bolo jediným primeraným riešením, aby žalovaný zamedzil protiprávnemu konaniu žalobcu na pozícii vedúceho štátneho zamestnanca. Žalovaný poukázal na ust. § 220 ods. 2 CSP a mal za to, že súd prvej inštancie vo veci postupoval nesprávne, ak vydal medzitýmny rozsudok, nakoľko nerozhodoval iba o základe uplatneného nároku, ale rozhodoval o časti uplatneného nároku, keďže žalobca žiadal určenie neplatnosti okamžitého skončenia štátnozamestnaneckého pomeru a náhradu funkčného platu, t.j. mal rozhodnúť čiastočným rozsudkom v zmysle ust. § 213 CSP. 4. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného vyjadril písomnými podaniami zo dňa 28.02.2025 a zo dňa 25.03.2025, v ktorých uviedol, že z procesného hľadiska odvolanie žalovaného nespĺňa podmienky v zmysle ust. § 363 a nasl. CSP, najmä správnu aplikáciu dôvodov odvolania v zmysle ust. § 365 CSP. Namietal aplikáciu ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP ako dôvod odvolania uvedený žalovaným s poukazom na obsah odvolania, kde žalovaný netvrdí, že by malo dôjsť k nesprávnym skutkovým zisteniam, ale k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci tak, ako to má na mysli ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP, čo potvrdzuje aj samotná argumentácia žalovaného. Pokiaľ ide o správnosť relevantných skutkových zistení, v tomto smere nebola medzi účastníkmi konania žiadna nezhoda. Súdu prvej inštancie predložené dôkazné materiály nespochybňoval žiadny z účastníkov, spornými bolo vyhodnotenie a obsah listinných dôkazov. Skutkové zistenia boli podľa názoru žalobcu súdom prvej inštancie zistené správne, neboli sporné a preto v zmysle odvolacieho dôvodu odvolania nemá odvolací súd o čom rozhodnúť. Skutočnosť, či súd prvej inštancie mal rozhodnúť medzitýmnym alebo čiastočným rozsudkom, je podľa žalobcu v tejto veci irelevantná, nemá vplyv na rozhodnutie vo veci samej a žalobca sa k nemu preto nevyjadril. Vo vzťahu k ust. § 80 zákona o štátnej službe, ktorý jednoznačne vyžaduje uvedenie skutkového dôvodu tak, aby tento nemohol byť zamenený za iný, a to pod následkom neplatnosti, žalobca dôvodil, že Okamžité skončenie doručené žalobcovi nemalo žiadnu prílohu, na základe ktorej by skutkový dôvod bol pre žalobcu zistiteľný. Konštatuje sa v ňom len povinnosť doručenia upozornenia na porušenie služobnej disciplíny, ktoré Upozornenie nebolo prílohou Okamžitého skončenia a ani neodkazovalo na jeho obsah. Súd prvej inštancie preto správne vyhodnotil obranu žalovaného, keď poukázal na obsahovú stránku Upozornenia, podľa ktorého mal žalobca vedieť, čo je dôvodom ukončenia štátnozamestnaneckého pomeru. Správne poukázal na formálne pochybenia vyhotovenia Upozornenia, kedy toto malo byť vyhotovené v prvopise a adresované žalobcovi tak, ako to vyžaduje ust. §119 ods. 4 zákona o štátnej službe. V tejto súvislosti žalobca poznamenal, že sa oprávnene domnieval, že išlo iba o návrh riešenia a posudzovania jeho záležitosti, adresovaný generálnemu riaditeľovi. Ako adresát bol uvedený generálny riaditeľ a samotný dokument nebol prvopisom, ale kópiou, v rozpore s tým, ako to vyžaduje Služobný poriadok. Podľa adresáta bol tento dokument ako originál a prvopis doručovaný generálnemu riaditeľovi na rozhodnutie o sankcii. Konštatoval, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil procesný útok žalobcu, podľa ktorého rozumel takémuto procesu tak, že dostal kópiu dokumentu, ku ktorému sa má vyjadriť a dostal právo na obranu a vysvetlenie. Ako konštatoval súd prvej inštancie, pokiaľ išlo o obsahové náležitosti Upozornenia, ani toto nespĺňalo náležitosti správneho skutkového vymedzenia dôvodov ukončenia štátnozamestnaneckého pomeru. Upozornenie uvádza ako prílohu Zápis z kontroly, ktorá prebehla na pracovisku žalobcu, čo ešte viac zneprehľadnilo situáciu, pokiaľ išlo o správnosť vymedzenia skutku, pričom ani z týchto záverov nebolo jednoznačné, čo bolo dôvodom ukončenia štátnozamestnaneckého pomeru. Zdôraznil, že uvedené dokumenty nemali zhodný obsah a argumentácia žalovaného v odvolaní, že aj napriek tomu, že Upozornenie nebolo prílohou Okamžitého skončenia, mohol žalobca vydedukovať z dokumentu, čo je dôvodom ukončenia štátnozamestnaneckého pomeru, neobstojí. Namietal, že nie je povinnosťou

zamestnanca, aby skúmal a dedukoval z viacerých obsahovo zmätočných listín, čo je dôvodom ukončenia štátnozamestnaneckého pomeru. Upozornil na fakt, že Upozornenie malo rovnaký dátum ako Okamžité skončenie a bolo odovzdané žalobcovi pár minút predtým, ako mu bolo odovzdané Okamžité skončenie. Prílohou bol Zápis z kontroly a vzhľadom na adresáta, ktorým bol generálny riaditeľ, žalobca oprávnene predpokladal, že ide o návrh, ku ktorému sa bude môcť vyjadriť a brániť. Vzhľadom na neprehľadnosť a nezrozumiteľnosť Upozornenia argumentoval, že sa ani nemohol v tak krátkej dobe zorientovať, o čo vlastne žalovanému ide, keď žalovaný v dokumente uvádzal viaceré porušenia služobnej disciplíny, konkrétnosť bola však z tohoto dokumentu len ťažko zistiteľná. V konečnom dôsledku aj žalovaný sám spochybnil obsah Upozornenia, keď vo svojich podaniach súdu prvej inštancie tvrdil, že stačilo, ak bolo zrejmé aspoň jedno porušenie služobnej disciplíny. Takéto tvrdenie však nemá zmysel, zamestnanec musí mať možnosť jednoznačne vedieť, aké porušenia služobnej disciplíny sa mu vytýkajú, preto bol správny záver súdu prvej inštancie, že tento dokument z hľadiska obsahu a sprocesovania odporuje zákonu o štátnej službe a Služobnému poriadku žalovaného, ktorý proces si v nadväznosti na ust. § 109 ods. 3 zákona o štátnej službe v Služobnom poriadku sám žalovaný stanovil (žalovaný mal vyhotoviť zápisnicu o porušení služobnej disciplíny, oboznámiť zúčastnených s jej obsahom, umožniť vyjadriť sa žalobcovi k zisteným porušeniam, zabezpečiť vyjadrenie vedúceho štátneho zamestnanca k závažnosti porušenia, pripraviť návrh na určenie primeranej sankcie po zhodnotení dovtedajšej práce žalobcu a následne doručiť žalobcovi Upozornenie). Žalovaný tak v rozpore so Služobným poriadkom, ktorý vychádza z ust. § 109 ods. 2 a § 119 ods. 4 zákona o štátnej službe, tento proces vedome vynechal, znemožnil tak objektívne zhodnotenie celého prípadu a najmä ukrátil žalovaného o možnosť obrany. Tento postup považoval žalobca za šikanózny a odporujúci dobrým mravom. Vzhľadom na absenciu postupu podľa Služobného poriadku a pochybenie žalovaného je následkom neplatnosť právneho úkonu. V súlade s princípom spravodlivosti, rovnosti a ochrany práv zamestnanca podľa žalobcu možno na tento prípad aplikovať analógiou legis ust. § 39 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník“). Konštatoval, že je neakceptovateľné, aby štátny zamestnanec zamestnaný podľa zákona o štátnej službe, mal iné postavenie z hľadiska ochrany práv ako zamestnanec zamestnaný podľa Zákonníka práce. Žalovaný si uvedomil svoje pochybenie pri aplikácii vlastných predpisov a preto v odvolaní argumentuje, že ustanovenia Služobného poriadku sú neplatné pre rozpor s Ústavou SR, ktorá obrana však nemá relevanciu. Poznamenal, že Služobný poriadok je právnou normou vychádzajúcou zo zákona o štátnej službe, prijatou samotným žalovaným, ktorého platnosť a účinnosť v procese ukončenia služobného pomeru nikto nespochybnil a nenapadol, naviac je Služobný poriadok stále v platnosti. V nadväznosti na uvedené poukázal žalobca na vyjadrenie žalovaného v odvolaní, kde zdôrazňuje, že ako orgán štátnej správy SR musí postupovať tak, aby vzbudzoval dôveru verejnosti, pričom sa ale neriadi vlastnými právnymi normami a tieto označuje za rozporné s Ústavou SR. Podľa žalobcu správne súd prvej inštancie videl formálne nedostatky aj v absencii uvedenia konkrétneho porušenia služobnej povinnosti tak, ako to uvádza Služobný poriadok v čl. VIII. s tým, že žalovaný v Okamžitom skončení ani v Upozornení nekonkretizoval, ktorú časť ustanovenia čl. VIII. Služobného poriadku žalobca porušil. Nakoľko súd prvej inštancie rozhodoval len s poukazom na nedostatok formálnej stránky Okamžitého skončenia, je odvolanie žalovaného, kde sa zaoberá jednotlivými skutkami údajného porušenia služobnej disciplíny, bez právnej relevancie. Rovnako argumentácia žalovaného o jednostrannosti právneho úkonu pri ukončení služobného pomeru podľa žalobcu nemá logiku. Námietka žalovaného, že sa súd prvej inštancie nemal zaoberať správnosťou prejednania Okamžitého skončenia zástupcami zamestnancov neobstojí, keďže súd prvej inštancie svoje rozhodnutie o nedostatok prejednania neoprel. Žalobca v závere navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 CSP potvrdil ako vecne správne. 5. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu vyjadril v podaní zo dňa 14.04.2025, zotrval na svojich doterajších podaniach a vyjadreniach a nestotožnil sa s tvrdením žalobcu, že skutkové zistenia boli konajúcim súdom zistené správne a medzi účastníkmi neboli sporné, keďže skutkové zistenia namietal žalovaný v odvolaní. Uviedol, že v odvolaní sa podrobne zaoberal súdom prvej inštancie vytýkanou formálnou stránkou Upozornenia. K dôvodom odvolania poukázal žalovaný na ust. § 363 a § 386 písm. d) CSP a vyslovil názor, že na odmietnutie odvolania nie sú splnené podmienky, nakoľko odvolanie má všetky potrebné náležitosti, neobsahuje žiadne vady, pre ktoré by nebolo možné pokračovať v odvolacom konaní, ktorou vadou by bolo napr. to, ak by žalovaný v odvolaní len všeobecne uviedol dôvod odvolania podľa ust. § 365 ods. 1 CSP, avšak by nešpecifikoval konkrétne dôvody, na základe ktorých mal byť naplnený konkrétny odvolací dôvod. Ďalej namietal argumentáciu žalobcu, že v Okamžitom skončení nie je uvedený skutkový dôvod a že nemá žiadnu prílohu, z ktorej by skutkový dôvod bol zistiteľný. V tejto súvislosti poukázal na ods. II Okamžitého skončenia, kde sa v druhom bode uvádza: „Upozornenie

na závažné porušenie služobnej disciplíny č. R/4/2022 zo dňa 14.02.2022 s uvedením skutočností, ktorým ste závažným spôsobom porušili služobnú disciplínu Vám bolo doručené v mieste výkonu štátnej služby dňa 14.02.2022 v zmysle § 32 ods. 2 zákona o štátnej službe.“, z ktorej citácie podľa žalovaného jasne vyplývalo že Okamžité skončenie jednoznačne odkazovalo na dôvody skončenia štátnozamestnaneckého pomeru v Upozornení, v ktorom žalovaný presne definoval, ktoré konanie žalobcu v rámci plnenia jeho služobných povinností posúdil ako závažné a ktoré bolo dôvodom pre okamžité skončenie štátnozamestnaneckého pomeru. V súvislosti s námietkou, že Upozornenie nebolo prílohou Okamžitého skončenia, žalovaný zdôraznil, že Upozornenie bolo doručené žalobcovi v ten istý deň, ako Okamžité skončenie (14.02.2022), a teda žalobca Upozornením, v ktorom boli podrobne vymedzené dôvody skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, pred doručením Okamžitého skončenia disponoval a bol s nimi oboznámený. V Okamžitom skončení v časti II. žalovaný presne vymenoval závažné porušenie služobnej disciplíny, ku ktorému došlo zo strany žalobcu (že konal v rozpore so zákonom, Organizačným poriadkom, Služobným poriadkom a Príkazným listom), ktoré sú zhodné s tými, uvedenými v Upozornení. V súvislosti s námietkou žalobcu, že v prípade Upozornenia išlo len o návrh, ku ktorému sa bude môcť vyjadriť a brániť sa, žalovaný zdôraznil, že Upozornenie bolo žalobcom osobne prevzaté ako upozornenie na závažné porušenie služobnej disciplíny, čo potvrdil žalobca aj svojím podpisom na tejto listine. Pri prevzatí nič nenamietal, nevyjadril nesúhlas s obsahom ani s formálnou stránkou Upozornenia a na znak súhlasu listinu podpísal a prevzal. Žalovaný trval na tom, že Upozornenie bolo doručované žalobcovi v prvopise. Na námietku žalobcu, že postup žalovaného pri okamžitom skončení štátnozamestnaneckého pomeru so žalobcom odporoval dobrým mravom, žalovaný uviedol, že vzhľadom na okolnosti a závažnosť porušení nebolo možné sa striktne držať postupu v internom predpise žalovaného (ktorý bol upravený všeobecne pri porušení služobnej disciplíny, nie výslovne pri závažnom porušení). Ak by žalovaný nekonal uvedeným spôsobom, vystavoval by sa opodstatnenému riziku, že žalobca bude v uvedenom konaní pokračovať, čím by mohlo prísť k poškodeniu záujmov a mena žalovaného ako štátnej inštitúcie. 6. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného vyjadril v podaní zo dňa 17.06.2025 a zopakoval svoje námietky ohľadne nesprávneho uvedenia odvolacieho dôvodu. Súd prvej inštancie mal podľa žalovaného spochybniť riadne prerokovanie ukončenia štátnozamestnaneckého pomeru odborovou organizáciou, ktorá skutočnosť nebola navrhovaná ako dôkaz ani jednou stranou sporu a súd prvej inštancie neopieral svoje rozhodnutie o nedostatky zistené v súvislosti s činnosťou odborovej organizácie žalovaného. Žalobca poukázal na to, že Upozornenie, ktoré bolo žalobcovi zaslané, je zavádzajúce pokiaľ ide o adresáta a či ide o prvopis, čo zákon o štátnej službe vyžaduje. Žalobca bol v súvislosti s ukončením štátnozamestnaneckého pomeru zahrnutý dokumentami, ktoré sa odvolávali jeden na druhý, pričom nikde nebolo jasne uvedené, ktorý skutok je ten, ktorý má za následok okamžité skončenie štátnozamestnaneckého pomeru. V žiadnom z nich nebolo porušenie služobnej disciplíny vymedzené tak, aby sa nedali zameniť, a to ich presným popisom, časom, kedy sa tak malo udiať, a nebolo uvedené ani to, čo tým mal žalobca porušiť a aký následok tým mal spôsobiť. Žalobca nie je osobou znalou práva, aby si výkladom z doručených dokumentov vedel jednoznačne vyložiť, čo je skutočným dôvodom skončenia štátnozamestnaneckého pomeru. Žalovaný podľa názoru žalobcu neuviedol žiadne presvedčivé argumenty, ktoré by spochybňovali procesný útok žalobcu a správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie. Pokiaľ išlo o povinnosť zaslať zamestnancovi Upozornenie v prvopise, žalovaný tvrdil, že súdu prvej inštancie predložený doklad tieto náležitosti spĺňal, avšak v závere svojho vyjadrenia si protirečil, keď zastával názor, že procesný postup vlastných interných predpisov (ktorý mal slúžiť na ochranu zamestnanca) nemohol dodržať, keďže konanie žalobcu malo byť tak závažné, že podľa vlastných interných predpisov nemohol postupovať. Žalobca dal do pozornosti, že žalovaný sa celkom vedome vyhýbal vymenovaniu, akého závažného konania sa mal žalobca dopustiť, keďže toto v Okamžitom skončení celkom chýba. Skutočný dôvod pre ukončenie štátnozamestnaneckého pomeru so žalobcom uviedol žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe, kde výslovne uviedol, že dôvodom bolo trestné stíhanie na NAKA, týkajúce sa žalobcu, čo však nikdy nebolo pravdou. Žalobca opakovane na pojednávaní a v písomných podaniach uviedol, že žiadne trestné stíhanie sa voči nemu nikdy neviedlo, nikdy nevystupoval v žiadnom trestnom konaní ako podozrivá osoba ani ako svedok; spomínaný prípad sa týkal holandského štátneho príslušníka a je právoplatne skončený; uvedené žalovaný veľmi dobre vedel a v rámci celého konania už tento argument ani raz nepoužil a nepredložil v tomto smere žiaden dôkaz. K argumentácii žalovaného, že vlastné interné predpisy sa nedali aplikovať na prípad žalobcu v rámci skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, keďže sa týkali len porušenia služobnej disciplíny vo všeobecnosti a nie závažného porušenia služobnej disciplíny, sú nevierohodné a bez akejkoľvek právnej relevancie. Takýto výklad právneho predpisu nezodpovedá jeho logickému výkladu a žalobca mal za

to, že ak právna norma neobsahuje špeciálne ustanovenie, ktoré rieši konkrétnu situáciu, aplikuje sa ustanovenie právnej normy, ktorá ho rieši všeobecne. Žalovaný mal preto povinnosť postupovať v súlade s vlastným interným predpisom. 7. Žalovaný sa viac k vyjadreniu žalobcu nevyjadril. 8. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a § 378 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. 9. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 CSP) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti uplatneného nároku, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil ( § 191 ods. 1 CSP) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí náležite a dostatočne odôvodnil (§ 220 ods. 2 CSP). 10. V prejednávanej veci z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobca sa podanou žalobou domáhal určenia neplatnosti Okamžitého skončenia (okamžitého skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, ktoré mu bolo doručené žalovaným dňa 14.02.2022) a náhrady funkčného platu 1.856 eur brutto mesačne, a to všetko s 5 % ročným úrokom z omeškania až do vyplatenia a priznania nároku na náhradu trov konania. Ako dôvod okamžitého skončenia štátnozamestnaneckého pomeru sa v článku II. Okamžitého skončenia uvádzalo závažné porušenie služobnej disciplíny, ku ktorému došlo pri výkone služobných povinností v dôsledku konania v rozpore s (i) ust. § 111 ods. 1 písm. a), e), f), h), i) zákona o štátnej službe, (ii) ust. § 3 ods. 1 a ods. 2 písm. a), c) zákona č. 270/1995 Z.z., (iii) čl. 6 ods. 1 Organizačného poriadku, (iv) čl. VII ods. 2 a ods. 3 písm. a) a čl. VIII ods. 1 a ods. 2 písm. n) a r) Služobného poriadku, (v) bod 1. a písm. A), B) a D) Príkazného listu. Súčasne bolo uvedené, že Upozornenie s uvedením skutočností, ktorými žalobca závažným spôsobom porušil služobnú disciplínu bolo žalobcovi doručené v mieste výkonu štátnej služby dňa 14.02.2022 v zmysle ust. § 32 ods. 2 zákona o štátnej službe. Osobné prevzatie Okamžitého skončenia žalobca potvrdil podpisom. V Upozornení bolo v závere uvedené, že konaním žalobcu pri výkone služobných povinností došlo k súbehu viacerých závažných porušení služobnej disciplíny, z ktorých s najväčšou mierou závažnosti považoval žalovaný konanie, ktorým žalobca externú korešpondenciu na medzinárodnej úrovni s treťou krajinou (Ruskou federáciou), týkajúcu sa úradného styku žalovaného s Federálnou službou pre veterinárny a fytosanitárny dozor Ruskej Federácie vydával pod svojím menom a funkciou s okrúhlou pečiatkou žalovaného a postupom v rozpore s internými predpismi bez toho, aby bol žalobca na takúto činnosť a na postup poverený generálnym riaditeľom alebo riaditeľkou sekcie PVK, čím žalobca prekročil rozsah svojich oprávnení vyplývajúcich z opisu štátnozamestnaneckého miesta zo dňa 01.06.2017, ako aj z Poverenia generálnym riaditeľom žalovaného zo dňa 08.04.2014. 11. Podľa ust. § 71 ods. 1 zákona o štátnej službe, štátnozamestnanecký pomer je možné skončiť a) dohodou o skončení štátnozamestnaneckého pomeru, b) výpoveďou, c) okamžitým skončením, d) skončením v skúšobnej dobe. 12. Podľa ust. § 78 ods. 1 zákona o štátnej službe, služobný úrad môže okamžite skončiť štátnozamestnanecký pomer štátneho zamestnanca do dvoch mesiacov odo dňa oznámenia upozornenia o závažnom porušení služobnej disciplíny, najneskôr do jedného roka odo dňa, keď dôvod na okamžité skončenie štátnozamestnaneckého pomeru vznikol. 13. Podľa ust. § 80 zákona o štátnej službe, okamžité skončenie štátnozamestnaneckého pomeru musí služobný úrad ako aj štátny zamestnanec urobiť písomne, musí v ňom byť skutkovo vymedzený jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, pričom uvedený dôvod sa nesmie dodatočne meniť a musí byť v ustanovenej lehote doručené druhej strane, inak je neplatné. 14. Podľa ust. § 109 ods. 1 až 4 zákona o štátnej službe, (1) Služobný úrad vydá služobný poriadok po predchádzajúcom súhlase zástupcov zamestnancov, inak je neplatný. (2) V služobnom poriadku služobný úrad najmä bližšie upraví služobné podmienky ustanovené týmto zákonom a upraví, ktoré porušenie povinností štátneho zamestnanca sa považuje za závažné porušenie služobnej disciplíny.

(3) Služobný poriadok je záväzný pre služobný úrad a pre všetkých jeho štátnych zamestnancov, ktorí musia byť s jeho obsahom riadne oboznámení. (4) Služobný poriadok nadobúda účinnosť dňom, ktorý je v ňom určený, najskôr však dňom jeho zverejnenia v služobnom úrade spôsobom určeným služobným úradom. Služobný poriadok musí byť prístupný každému štátnemu zamestnancovi. 15. Podľa ust. § 117 ods. 1 až 8 zákona o štátnej službe, (1) Štátny zamestnanec zodpovedá za porušenie služobnej disciplíny, ktorou je nesplnenie alebo porušenie povinností alebo obmedzení vyplývajúcich z tohto zákona, ktoré sa vzťahujú na vykonávanie štátnej služby, ak k ich nesplneniu alebo porušeniu došlo v súvislosti s výkonom štátnej služby. (2) Podľa miery závažnosti porušenia služobnej disciplíny sa rozlišuje a) menej závažné porušenie služobnej disciplíny, b) závažné porušenie služobnej disciplíny. (3) Miera závažnosti porušenia služobnej disciplíny sa posudzuje vzhľadom na povahu porušenej alebo nesplnenej služobnej povinnosti alebo obmedzenia, okolností, za akých k nemu došlo, najmä spôsob a intenzitu konania alebo opomenutia, mieru zavinenia, opakované porušenie služobnej disciplíny, doterajší prístup štátneho zamestnanca k plneniu povinností a dodržiavaniu obmedzení alebo na inú okolnosť, rozsah škody a následok porušenia služobnej disciplíny. (4) Služobný úrad môže vydať upozornenie o porušení služobnej disciplíny (ďalej len „upozornenie“) najneskôr do jedného roka odo dňa, keď dôvod na jeho vydanie vznikol. (7) Ak došlo k závažnému porušeniu služobnej disciplíny, služobný úrad môže postupovať podľa § 78 ods. 1 alebo § 75 ods. 1 písm. g). (8) Na disciplinárnu zodpovednosť sa primerane použijú ustanovenia § 31 a 32. 16. Podľa ust. § 118 ods. 1 zákona o štátnej službe, porušenie služobnej disciplíny štátneho zamestnanca posudzuje generálny tajomník z vlastného podnetu alebo na návrh vedúceho zamestnanca. Vedúci zamestnanec môže návrh podľa prvej vety predložiť generálnemu tajomníkovi do 15 dní odo dňa, keď sa o porušení služobnej disciplíny dozvedel. 17. Podľa ust. § 118 ods. 3 písm. b) zákona o štátnej službe, ak sa generálny tajomník domnieva, že štátny zamestnanec porušil služobnú disciplínu závažným spôsobom, poradná komisia návrh alebo podnet podľa odseku 1 nepreskúmava a ustanovenia odsekov 2 a 4 až 9 sa nepoužijú. 18. Podľa ust. § 119 od. 1 až 4 zákona o štátnej službe, (1) Ak generálny tajomník dospeje k záveru, že došlo k porušeniu služobnej disciplíny, vydá upozornenie; ak ide o menej závažné porušenie služobnej disciplíny, upozornenie vydá v lehote desiatich dní odo dňa predloženia stanoviska poradnou komisiou. (2) Upozornenie obsahuje najmä a) označenie nesplnenej alebo porušenej povinnosti alebo obmedzenia s uvedením zodpovedajúceho ustanovenia tohto zákona, b) k akému porušeniu služobnej disciplíny došlo podľa miery závažnosti, c) odôvodnenie vrátane vymedzenia skutku, ktorý sa považuje za nesplnenie alebo porušenie povinnosti, alebo obmedzenia podľa tohto zákona, d) informáciu o tom, že služobný úrad môže pre opakované menej závažné porušenie služobnej disciplíny skončiť štátnozamestnanecký pomer štátneho zamestnanca výpoveďou podľa § 75 ods. 1 písm. f); táto informácia sa uvádza len pri upozornení o menej závažnom porušení služobnej disciplíny. (3) V písomnom vyhotovení upozornenia sa uvedie aj označenie generálneho tajomníka, ktorý upozornenie vydal, a dátum vydania upozornenia. Upozornenie musí byť opatrené odtlačkom úradnej pečiatky a podpisom. (4) Upozornenie sa oznamuje štátnemu zamestnancovi doručením prvopisu jeho písomného vyhotovenia. Deň doručenia upozornenia sa považuje za deň jeho oznámenia. 19. Podľa ust. § 171 ods. 1 zákona o štátnej službe, na štátnozamestnanecké vzťahy sa primerane použijú ustanovenia § 10, § 11a ods. 1, § 12, § 15, § 16, § 17 ods. 1 a 3, § 19, § 20, § 33 až § 36, § 37, § 39, § 40 ods. 1, 2, 5 až 8 a 11, § 41 ods. 1, 2, 5 až 7 a 9, § 52, § 55 ods. 2 písm. c) až f), § 74, § 75 ods. 3 a 4, § 78 až 80, § 85 ods. 2 až 6, 8 a 9, § 85a, § 86, § 87, § 88 až 95, § 96 ods. 1, 2, 4, 6 a 7, § 96a, § 96b, § 97 ods. 1 až 11, § 98 až 102, § 103 ods. 1 a 2, § 104, § 104a, § 105 až 114, § 116 ods. 2 a 3, § 117, § 122a ods. 1, § 122b ods. 1, § 123 ods. 1, § 129 až 132, § 136 až 139, § 141, § 142 až 148, § 150, § 151, § 152 ods. 1, 2, 4 až 7 a 9, § 152a, § 152b, § 156, § 157 ods. 3, § 158 až 160, § 161 ods. 1, § 164 až 170, § 177 až 185, § 187 až 189, § 191 ods. 2 až 4, § 192 až 198, § 217 až 222, § 229 ods. 4 až 8, § 230 až 236, § 237 ods. 1 a 3, § 239 písm. a), § 240 a § 250b Zákonníka práce. 20. Podľa ust. § 172 ods. 1 a 2 zákona o štátnej službe, (1) na právne úkony podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia § 34 až 39, § 40 ods. 1 až 5, § 41, § 41a, § 42a až 45, § 46 ods. 2 a § 49 Občianskeho zákonníka. (2) Právny úkon, na ktorý neudelili predpísaný súhlas zástupcovia zamestnancov, alebo

právny úkon, ktorý nebol vopred prerokovaný so zástupcami zamestnancov, je neplatný, ak to výslovne ustanovuje tento zákon alebo Zákonník práce. 21. K odvolateľom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP (t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) odvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. 22. Vo vzťahu k námietkam žalovaného, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam považuje odvolací súd za potrebné poukázať na uznesenie NS SR zo dňa 23.11.2010 sp. zn. 5Cdo 218/2010, v zmysle ktorého: „Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03)“. 23. Odvolateľ odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP (t.j. že napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci) síce výslovne nevymedzil, avšak odvolací súd posúdil odvolanie podľa obsahu, snažiac sa autenticky porozumieť textu, ako odôvodnené aj týmto odvolacím dôvodom. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie v posudzovanej veci nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a právny záver o neplatnosti Okamžitého skončenia za vecne správny. 24. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd dodáva, že predmetnom konania v prejednávanej veci bola žaloba o určenie neplatnosti Okamžitého skončenia (štátnozamestnaneckého pomeru, ktorú dal žalovaný žalobcovi) podľa ust. § 78 ods. 1 zákona o štátnej službe, z dôvodu závažného porušenia služobnej disciplíny. Podľa ust. § 80 zákona o štátnej službe (účinnom v rozhodnom čase) okamžité skončenie štátnozamestnaneckého pomeru musel služobný úrad ako aj štátny zamestnanec urobiť písomne, musel v ňom byť skutkovo vymedzený jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, pričom uvedený dôvod sa nesmel dodatočne meniť a muselo byť v ustanovenej lehote doručené druhej strane, inak bolo neplatné. V Okamžitom skončení danom žalobcovi, žalovaný dôvod okamžitého skončenia vymedzil tak, dôvodom okamžitého skončenia štátnozamestnaneckého pomeru je závažné porušenie služobnej disciplíny, ku ktorému došlo pri výkone služobných povinností v dôsledku konania v rozpore s (i) ust. § 111 ods. 1 písm. a), e), f), h), i) zákona o štátnej službe, (ii) ust. § 3 ods. 1 a ods. 2 písm. a), c) zákona č. 270/1995 Z.z., (iii) čl. 6 ods. 1 Organizačného poriadku, (iv) čl. VII ods. 2 a ods. 3 písm. a) a čl. VIII ods. 1 a ods. 2 písm. n)

a r) Služobného poriadku, (v) bod 1. a písm. A), B) a D) Príkazného listu. Súčasne bolo uvedené, že Upozornenie s uvedením skutočností, ktorými žalobca závažným spôsobom porušil služobnú disciplínu bolo žalobcovi doručené v mieste výkonu štátnej služby dňa 14.02.2022 v zmysle ust. § 32 ods. 2 zákona o štátnej službe. Inak povedané, žalovaný v Okamžitom skončení jeho dôvod skutkovo vymedzil odkazom na Upozornenie (Upozornenie na závažné porušenie služobnej disciplíny č. R/4/2022 zo dňa 14.02.2022). Skutkové vymedzenie dôvodu okamžitého skončenia sa tak nenachádzalo v samotnej listine – v Okamžitom skončení, ale na samostatnej listine - Upozornení, ktorej doručenie predchádzalo doručeniu Okamžitého skončenia. 25. V Upozornení bolo porušenie služobnej disciplíny (kvalifikované ako závažné) vymedzené tak, že sa ho žalobca mal dopustiť pri výkone služobných povinností v dôsledku konania v rozpore s: (i) ust. § 111 ods. 1 písm. a), e), f), h), i) zákona o štátnej službe, (ii) ust. § 3 ods. 1 a ods. 2 písm. a), c) zákona č. 270/1995 Z.z., (iii) čl. 6 ods. 1 Organizačného poriadku, (iv) čl. VII ods. 2 a ods. 3 písm. a) a čl. VIII ods. 1 a ods. 2 písm. n) a r) Služobného poriadku, (v) bod 1. a písm. A), B) a D) Príkazného listu. V dňoch 10.02.2022 - 11.02.2022 bola vykonaná kontrola dokumentov na OOR u kontrolovaného zamestnanca (žalobcu) zameraná na vybavovanie notifikácií z tretích krajín o nevyhovujúcich zásielkach, ktoré sa vyvážajú zo Slovenskej republiky. V rámci prípravy na kontrolu dokumentov bolo v systéme fabasoft nájdených niekoľko záznamov, kde boli vložené iba obálky, ktoré boli adresované na meno A. B. C. (žalobcu). V systéme fabasoft neexistovali žiadne informácie o obsahu obálky ani záznamy, ktoré by svedčili o tom, že sa na tieto listy odpovedalo. Žalobca predložil počas kontroly „evidenciu zahraničnej komunikácie“, ktorú viedol v zošite ohľadom komunikácie s Veľvyslanectvom SR v Moskve a Federálnou službou pre veterinárny a fytosanitárny dozor RF. Žalobca počas kontroly dňa 10.02.2022 predložil dva spisy. V prvom bol list z Veľvyslanectva SR v Moskve, ktorý obsahoval list Federálnej služby pre veterinárny a fytosanitárny dozor RF doručený 16.08.2021, spolu s 80 notifikáciami o prítomnosti škodlivého organizmu v zásielkach, ktoré boli vyvezené zo SR. K tomu žalobca predložil svoju odpoveď, ktorú priamo posielal Federálnej službe pre veterinárny a fytosanitárny dozor RF, ktorá bola napísaná v cudzom jazyku (ruskom), a ktorá bola žalobcom podpísaná a opečiatkovaná okrúhlou pečiatkou. Štyri z piatich obálok zo systému fabasoft, ktoré boli doručované z Veľvyslanectva v Moskve boli vybavované rovnako, teda v ruštine a s podpisom žalobcu. Na piaty list, ktorý pochádzal od Federálnej služby pre veterinárny a fytosanitárny dozor RF zo štyrmi notifikáciami o prítomnosti škodlivých organizmov v zásielkach vyvezených zo SR, ktorý bol žalobcovi doručený dňa 03.11.2021, žalobca neodpovedal a uviedol, že na základe telefonátu, v ktorom mu oznámili, že ich kontaktoval odberateľ z RF a tento sa vyjadril, že uvedená záležitosť je irelevantná. Na otázku, prečo žalobca komunikoval v ruštine, žalobca odpovedal, že bol poverený A. F. ústne na výkon všetkej komunikácie s Federálnou službou pre veterinárny a fytosanitárny dozor RF. V ďalšom žalovaný vytýkal žalobcovi rozdielne konanie pri upozorňovaní vývozcov a celkovej formy komunikácie s dotknutými krajinami. V systéme fabasoft sú uložené jednotlivé odpovede pre veľvyslanectvá a aj upozornenia pre slovenských vývozcov o nutnosti dodržiavania medzinárodných pravidiel pri obchodovaní s rastlinami a rastlinnými produktami. Odpovede na Veľvyslanectvo SR v danej krajine odchádzali v slovenčine s podpisom žalobcu. Pokiaľ sa týka notifikácií z Ruskej federácie (z Veľvyslanectva SR v Moskve resp. Federálnej služby pre veterinárny a fytosanitárny dozor RF) žalobca uviedol, že na tieto odpovedá v ruštine vo svojom mene a podpisuje ich sám. Firmy, ktoré vyvážajú do Ruskej federácie, žalobca neupozorňoval na dodržiavanie medzinárodných pravidiel pri obchodovaní s rastlinami a rastlinnými produktami, ale o notifikáciách z Ruskej federácie informoval dotknutých inšpektorov mailom a na poradách; dôkaz o tom žalobca nepredložil. .... V Upozornení sa konštatuje, že zo záveru Zápisu z kontroly vyplynulo, že OOR v záležitosti vybavovania notifikácií tretích krajín koná rozlične. Žalobca ako riaditeľ OOR s Federálnou službou pre veterinárny a fytosanitárny dozor RF komunikuje bez vedomia vedenia žalovaného vo vlastnom mene, bez písomného poverenia od generálneho riaditeľa, resp. riaditeľky sekcie. Ako jazyk na komunikáciu pri styku s Ruskou federáciou používa žalobca ruštinu v rozpore so zákonom č. 270/1995 Z.z. Žalobca (riaditeľ OOR) nekoná v súlade s internými predpismi žalovaného, konkrétne s vnútornou smernicou č. 5/2018 ohľadom podpisovania externej komunikácie. Žalobca sa vyjadril k záverom kontroly tak, že jeho komunikácia s Federálnou službou pre veterinárny a fytosanitárny dozor RF bola založená na odbornej komunikácii a týkala sa problematiky, ktorá vyslovene súvisela s oblasťou zdravia rastlín. V Upozornení boli citované v úvode uvedené právne predpisy a záverom bolo konštatované, že konaním žalobcu pri výkone služobných povinností došlo k súbehu viacerých závažných porušení služobnej disciplíny, z ktorých najvyššou mierou závažnosti je považované konanie, ktorým žalobca externú korešpondenciu na medzinárodnej úrovni s treťou krajinou (Ruskou federáciou), týkajúcu sa úradného styku žalovaného s Federálnou službou pre veterinárny a fytosanitárny dozor

Ruskej Federácie, vydával pod svojim menom a funkciou s okrúhlou pečiatkou žalovaného, čím mal žalobca prekročiť rozsah svojich oprávnení vyplývajúcich z opisu štátnozamestnaneckého miesta, ako aj z poverenia generálnym riaditeľom ÚKSÚP zo dňa 08.04.2014. 26. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí potom prijal záver, že v Okamžitom skončení absolútne absentovalo vecné vymedzenie konkrétneho konania žalobcu (skutkový opis) v súvislosti s výkonom štátnej služby, ktoré žalovaný posúdil ako závažné porušenie služobnej disciplíny (v čl. II bolo Okamžité skončenie vymedzené konkrétnymi zákonnými ustanoveniami) a odkaz na Upozornenie nepovažoval za riadne skutkové vymedzenie dôvodu okamžitého skončenia štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu v zmysle ust. § 80 zákona o štátnej službe, keď riadny skutkový opis konkrétneho konania žalobcu v súvislosti s výkonom štátnej služby podľa súdu prvej inštancie nemožno nahradiť odkazom na Upozornenie. 27. K otázke, či na platnosť okamžitého skončenia štátnozamestnaneckého pomeru postačuje, aby bol jeho dôvod skutkovo vymedzený iba odkazom na inú listinu (rovnako doručenú štátnemu zamestnancovi) resp. či tento musí byť vymedzený v samotnej listine o okamžitom skončení štátnozamestnaneckého pomeru, odvolací súd uvádza, že (obdobne ako je tomu v prípade okamžitého skončenia pracovného pomeru v zmysle ust. § 70 Zákonníka práce) aj pre okamžité skončenie štátnozamestnaneckého pomeru platí, že je potrebné nielen citáciou právneho predpisu, ale aj skutkovo konkretizovať (vymedziť) dôvod okamžitého skončenia tak, aby nebol zameniteľný, inak je okamžité skončenie štátnozamestnaneckého pomeru podľa ust. § 80 zákona o štátnej službe neplatné. Dôvod okamžitého skončenia je potom skutkovo vymedzený nezameniteľným spôsobom vtedy, ak sú v okamžitom skončení okolnosti dôvodu okamžitého skončenia uvedené tak, že opísaný skutok je nezameniteľný s inými skutkami. Je treba mať tiež na pamäti, že súd právnou kvalifikáciou (citáciou právneho predpisu), ktorú účastník v okamžitom skončení uvedie, nie je viazaný. Dôvod okamžitého skončenia podľa ust. § 78 ods. 1 (§ 80) zákona o štátnej službe je nutné uviesť nielen tak, že sa štátny zamestnanec mal dopustiť závažného porušenia služobnej disciplíny, ale súčasne takým spôsobom, aby bolo nepochybné, v čom (skutkovo) toto porušenie služobnej disciplíny spočíva. Bez tejto konkretizácie použitého dôvodu okamžitého skončenia pomeru zo skutkovej stránky nie je zabezpečené, že nevzniknú pochybnosti o tom, z akého dôvodu bol so štátnym zamestnancom štátnozamestnanecký pomer skončený, a že dôvod okamžitého skončenia nebude možné dodatočne meniť dopĺňaním skutkových údajov, ktoré okamžité skončenie neobsahuje. Skutočnosti, ktoré boli dôvodom okamžitého skončenia, pritom nie je potrebné rozvádzať do všetkých podrobností (detailov), lebo pre neurčitosť alebo nezrozumiteľnosť prejavu vôle je okamžité skončenie štátnozamestnaneckého pomeru neplatné len vtedy, keď by sa nedalo ani výkladom prejavu vôle ustáliť, prečo bolo okamžité skončenie štátnemu zamestnancovi dané. Na splnenie požiadavky písomnej formy okamžitého skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, v ktorom musí byť dôvod okamžitého skončenia uvedený, teda stačí stručné skutkové uvedenie dôvodu. 28. Na druhej strane, ak so zreteľom na to, čo okamžitému skončeniu predchádzalo, je medzi stranami skutkovo nepochybné, čo je dôvodom okamžitého skončenia, stačí aj citácia zákona. Ak je dôvod v okamžitom skončení nejakým spôsobom uvedený, môže súd vyhlásiť takéto okamžité skončenie za neplatné pre neuvedenie dôvodu len vtedy, ak na základe vykonaného dokazovania zistí, že dôvod okamžitého skončenia je medzi stranami sporný (rozsudok NS SR, sp. zn. 5Cdo/155/1999). 29. V danej veci nebolo sporné, že žalovaný žalobcovi v rovnaký deň doručil nielen listinu obsahujúcu Okamžité skončenie, ale aj písomné Upozornenie vydané generálnym riaditeľom žalovaného, B. G. H., v ktorom žalovaný uviedol, v čom sa podľa neho mal žalobca dopustiť závažného porušenia služobnej disciplíny. V Okamžitom skončení potom žalovaný iba citoval právne predpisy, v rozpore s ktorými žalobca pri výkone služobných povinností konal a odkázal na Upozornenie s uvedením skutočností, ktorými žalobca závažným spôsobom porušil služobnú disciplínu. S ohľadom na to, že obe tieto listiny boli žalobcovi doručené v rovnaký čas, bolo nepochybným, že dôvody uvedené v Upozornení mali byť zároveň i dôvodmi Okamžitého skončenia. Možno preto konštatovať, že s ohľadom na skutočnosti (doručené Upozornenie s uvedením dôvodov disciplinárneho previnenia), ktoré predchádzali Okamžitému skončeniu, nebolo potrebné trvať na takom formalizme, že tieto dôvody mali byť súčasne vymedzené (opísané z Upozornenia) aj v samotnej listine Okamžitého skončenia. Aj žalobcovi muselo byť zrejmé, že Okamžité skončenie mu bolo dané práve z dôvodov uvedených v predmetnom Upozornení. Odvolací súd preto zastáva názor, že v konkrétnostiach prejednávanej veci,

kedy bolo žalobcovi v rovnaký čas doručené aj písomné Upozornenie aj Okamžité skončenie, a kedy bolo i žalobcovi zrejmé, že dôvody uvedené v Upozornení sú zároveň dôvodmi Okamžitého skončenia, je potrebné uzavrieť, že Okamžité skončenie nebolo neplatným z dôvodu, že jeho dôvody boli vymedzené s odkazom na inú listinu (písomné Upozornenie). Z týchto dôvodov sa potom odvolací súd nestotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že by Okamžité skončenie bolo neplatným už len z dôvodu „úplnej“ absencie skutkového vymedzenia jeho dôvodu (t.j. z dôvodu púheho odkazu na ich vymedzenie v inej listine). 30. S námietkou žalovaného, že súd prvej inštancie nemal na ust. čl. VIII Služobného poriadku prihliadať ako na neplatné, pretože postup služobného úradu pri závažnom porušení služobnej disciplíny podľa čl. VIII Služobného poriadku by bol nad rámec ust. § 118 ods. 3 písm. b) zákona o štátnej službe a nad rámec Ústavy SR (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR), keď interná norma služobného úradu mení postup v zmysle zákona o štátnej službe, sa odvolací súd nestotožnil. Služobný poriadok je internou právnou normou vydávanou služobným úradom, vychádzajúcou zo zákona o štátnej službe (§ 109 zákona o štátnej službe), ktorého obsahom okrem výslovnej úpravy, ktoré porušenie povinností štátneho zamestnanca sa považuje za závažné porušenie služobnej disciplíny, je bližšia úprava služobných podmienok a ktorý je záväzný nielen pre štátnych zamestnancov, ale aj pre služobný úrad (§ 109 ods. 3 zákona o štátnej službe). Ust. § 109 ods. 1 zákona o štátnej službe je splnomocňujúcim ustanovením pre služobný úrad na vydanie služobného poriadku a bližšiu špecifikáciu služobných podmienok (teda aj podmienok pre postup pri posúdení porušenia služobnej disciplíny štátnym zamestnancom), nejde preto o prekročenie alebo konanie štátneho orgánu nad rámec a mimo medzí Ústavy SR a spôsobom, ktorý neustanovuje zákon. Z uvedeného mal odvolací súd za to, že žalovaný bol postupom podľa čl. VIII Služobného poriadku, teda postupom pri porušení služobnej disciplíny, viazaný (§ 109 ods. 3 zákona o štátnej službe). 31. Odvolací súd sa však nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie o nedostatku doručenia Upozornenia žalovaného v jeho prvopise, pretože z Upozornenia nie je jednoznačné, že ide o prvopis jeho písomného vyhotovenia adresovaný žalobcovi tak, ako to vyžaduje ust. § 119 ods. 4 zákona o štátnej službe (pretože označenie žalobcu sa nachádza až na konci písomnosti vľavo). Z Upozornenia predloženého žalovaným je zrejmé, že adresát písomnosti je uvedený na konci Upozornenia a navyše žalobca osobné prevzatie Upozornenia potvrdil svojím podpisom (č.l. 64), pričom zo záhlavia, ktorého súčasťou je aj označenie štatutára žalovaného (generálny riaditeľ G. H.), je zrejmé, že Upozornenie bolo vydané žalovaným, v mene ktorého konal jeho generálny riaditeľ. 32. Napriek tomu, na druhej strane bol však odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie toho názoru, že závažné porušenie služobnej disciplíny môže byť dôvodom pre okamžité skončenie štátnozamestnaneckého pomeru v zmysle ust. § 117 ods. 7 v spojení s ust. § 78 ods. 1 zákona o štátnej službe len v prípade, že záver o tom, že ide o závažné porušenie služobnej disciplíny (teda posúdenie intenzity porušenia služobnej disciplíny) bol vyvodený legálnym postupom čo do jeho preverovania v zmysle zákona o štátnej službe v spojení s postupom bližšie upraveným v Služobnom poriadku žalovaného (čl. VIII). Ak záver o tom, že žalobca porušil služobnú disciplínu závažným spôsobom (ako predpoklad pre okamžité skončenie služobného pomeru) nebol výsledkom postupu pri porušení služobnej disciplíny podľa čl. VIII Služobného poriadku, ktorým bol (aj) žalovaný viazaný, Upozornenie na závažné porušenie služobnej disciplíny oznámené/doručené žalobcovi žalovaným nepredstavuje kvalifikované upozornenie tak, ako ho predpokladá zákon o štátnej službe (§ 119 ods. 2 zákona o štátnej službe, osobitne jeho písm. b) o tom, k akému porušeniu služobnej disciplíny došlo podľa miery závažnosti - § 117 ods. 2 zákona o štátnej službe) a ktorého existencia a oznámenie žalobcovi sú hmotnoprávnym predpokladom pre následné okamžité skončenia štátnozamestnaneckého pomeru (§ 78 ods. 1 zákona o štátnej službe). 33. Žalovaný bol odvolacieho súdu povinný postupovať v zmysle úpravy v Služobnom poriadku (čl. VIII - Postup pri porušení služobnej disciplíny). Vedúci zamestnanec žalobcu bol povinný bezodkladne, najneskôr do desiatich pracovných dní odo dňa, keď sa o porušení služobnej disciplíny žalobcom dozvedel, vyhotoviť zápisnicu o porušení služobnej disciplíny (a v nej najmä uviesť, kto sa dopustil porušenia, časový údaj, spôsob porušenia, ďalšie súvisiace skutočnosti, ako došlo k porušeniu služobnej disciplíny, podporné dôkazy, vyjadrenie štátneho zamestnanca, ktorý porušil služobnú disciplínu k porušeniu, vyjadrenie vedúceho štátneho zamestnanca k závažnosti porušenia a ďalej kto vyhotovil zápisnicu a dátum jej vyhotovenia), následne oboznámiť všetkých zúčastnených (t.j.

štátneho zamestnanca, ktorý porušil služobnú disciplínu, prítomných svedkov, príp. zapisovateľa) s jej obsahom, podpísanie zápisnice prítomnými príp. zapísanie dôvodov nesúhlasu so znením zápisnice alebo dôvodom odmietnutia jej podpísania. Následne mal vedúci štátny zamestnanec pripraviť návrh na určenie primeranej sankcie žalobcovi ako zodpovednému štátnemu zamestnancovi, ktorý porušil služobnú disciplínu, a to s prihliadnutím na závažnosť a následky porušenia služobnej disciplíny, mieru a formu zavinenia, okolnosti prípadu, doterajšie správanie a plnenie povinností štátneho zamestnanca a takýto návrh predložiť na vyjadrenie generálnemu riaditeľovi, ktorý mal na základe predloženého materiálu o porušení služobnej disciplíny rozhodnúť o niektorej zo sankcií predpokladaných Služobným poriadkom (vrátane okamžitého skončenia služobného pomeru pri konštatovaní závažného porušenia služobnej disciplíny). 34. Uvedený postup zakotvený v čl. VIII Služobného poriadku aj pre posudzovanie závažného porušenia služobnej disciplíny, nie je totožný s mechanizmom ustanoveným v ust. § 118 zákona o štátnej službe a síce nad rámec ust. § 118 ods. 3 písm. b) zákona o štátnej službe reguluje podrobne aj mechanizmus pre posudzovanie porušenia služobnej disciplíny závažným spôsobom (nielen pre menej závažné porušenie služobnej disciplíny, v ktorom prípade sa podľa zákona o štátnej službe zriaďuje poradná komisia), uvedené však umožňuje ust. § 109 zákona o štátnej službe. 35. K námietkam žalovaného o neplatností ust. čl. VIII Služobného poriadku poukazuje odvolací na to, že ust. § 109 zákona o štátnej službe upravuje povinnosť služobného úradu vydať služobný poriadok, teda jeho vydanie nie je fakultatívne. Účelom služobného poriadku je bližšie špecifikovať jednotlivé ustanovenia zákona o štátnej službe, ktoré upravujú služobné podmienky. Obsahové náležitosti služobného poriadku zákon o štátnej službe konkrétne neustanovuje, okrem povinnosti služobného úradu upraviť v služobnom poriadku tie povinnosti štátneho zamestnanca, ktorých porušenie služobný úrad považuje za závažné porušenie služobnej disciplíny (v rozhodnom čase účinné znenie ust. § 109 ods. 2 zákona o štátnej službe). Platnosť služobného poriadku je podmienená predchádzajúcim súhlasom zástupcov zamestnancov a služobný poriadok je záväzný nielen pre všetkých štátnych zamestnancov (podmienkou záväznosti je riadne oboznámenie štátnych zamestnancov s jeho obsahom a prístupnosť služobného poriadku každému štátnemu zamestnancovi), ale aj pre služobný úrad, ktorý ho vydal. 36. Splnenie všetkých uvedených predpokladov pre platnosť a záväznosť Služobného poriadku nebolo v konaní sporné. Žalobca, ako slabšia strana štátnozamestnaneckého vzťahu, v čase spáchania disciplinárneho porušenia mohol dôvodne predpokladať a spoliehať sa (aj s poukazom na čl. 2 zákona o štátnej službe) na postup upravený Služobným poriadkom o tom, ako bude žalovaný (služobný úrad) postupovať, ak by jeho správanie nebolo v súlade s platnými predpismi (zákonmi ale aj internými riadiacimi aktami). Je potrebné dodať aj to, že interným predpisom sa rozumie interná (vnútrorezortná) normatívna inštrukcia, ktorá je prostriedkom riadiacej činnosti ústredného orgánu voči podriadeným orgánom, organizáciám a ich pracovníkom; interný predpis zaväzuje orgány, organizácie a pracovníkov, riadených orgánom, ktorý interný predpis vydal. Spochybňovanie platnosti Služobného poriadku žalovaným vzhľadom na ním formulovanú a dostatočne zrozumiteľnú úpravu postupu pri porušení služobnej disciplíny (čl. VIII) nie je akceptovateľné. Žalovaný sa snaží navodiť dojem, akoby pre neho Služobný poriadok (konkrétne v čl. VIII) nebol záväzný, nemusel ho dodržiavať, pričom sám porušenie služobnej disciplíny žalobcovom odvodzuje o.i. od v ňom ustanovených povinnostiach žalobcu (čl. VII ods. 2 a ods. 3 písm. a) a čl. VIII ods. 1 a ods. 2 písm. n) a r) Služobného poriadku). 37. V nadväznosti na uvedené, ak k okamžitému skončeniu služobného pomeru so žalobcom došlo bez toho, aby mu predchádzalo kvalifikované upozornenie na závažné porušenie služobnej disciplíny, ku ktorému vyvodeniu dospel žalovaný v súlade so zákonom o štátnej službe a Služobným poriadkom (a takýmto kvalifikovaným upozornením nie je Upozornenie), Okamžité skončenie služobného pomeru nie je právne perfektným právnym úkonom, čo spôsobilo jeho neplatnosť. Možno teda uzavrieť, že v danej veci bolo Okamžité skončenie služobného pomeru so žalobcom neplatné nie z dôvodu, že jeho dôvody neboli vymedzené alebo boli vymedzené na inej listine (Upozornení), ale z dôvodu, že okamžitému skončeniu služobného pomeru so žalobcom nepredchádzalo kvalifikované upozornenie na závažné porušenie služobnej disciplíny ako hmotnoprávny predpoklad takého skončenia.

38. Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou žalovaného, že súd prvej inštancie nemal vo veci rozhodnúť medzitýmnym rozsudkom (§ 214 CSP), ale keďže rozhodoval o časti uplatneného nároku, mal rozhodnúť čiastočným rozsudkom (§ 213 CSP). 39. Podľa ust. § 213 CSP, ak niektorý z viacerých žalobou uplatnených procesných nárokov alebo časť uplatneného procesného nároku sa v priebehu konania stali nespornými, môže súd rozhodnúť o tomto procesnom nároku alebo o jeho časti čiastočným rozsudkom. 40. Podľa ust. § 214 ods. 1 až 3 CSP, (1) Ak je to účelné, súd môže rozhodnúť najskôr len o základe alebo dôvode uplatneného procesného nároku medzitýmnym rozsudkom. (2) Súd môže na návrh strany medzitýmnym rozsudkom rozhodnúť či tu je, alebo nie je právo, od ktorého celkom alebo sčasti závisí rozhodnutie vo veci samej. (3) Do právoplatnosti medzitýmneho rozsudku súd nekoná o žalobou uplatnenom procesnom nároku. 41. Čiastočným rozsudkom rozhoduje súd len o niektorom (niektorých) z viacerých nárokov, ktoré sú predmetom konania v zmysle podanej žaloby. Časť uplatneného nároku je možné chápať po stránke objektívnej (podľa predmetu konania) alebo po stránke subjektívnej (podľa subjektov konania). Po objektívnej stránke časť prejednávanej veci predstavujú jednotlivé, spravidla žalobou uplatnené nároky, či už so samostatným skutkovým základom lebo bez neho. Po stránke subjektívnej pod časťou uplatneného nároku sa rozumie rozhodnutie len voči určitým subjektom konania. 42. Medzitýmny rozsudok predstavuje rozsudok o základe alebo o dôvode uplatneného nároku. Základom predmetu konania budú všetky okolnosti určujúce výšku predmetu konania, teda všetky tie skutkové a právne otázky, od ktorých posúdenia závisí výška uplatneného nároku. V zmysle konštantnej judikatúry ide o otázky premlčania, preklúzie, spoluzavinenia poškodeného alebo otázku samotného vzniku škody a kto za škodu zodpovedá (pozri Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková , J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 790 a 792). 43. Právna úprava obsiahnutá v CSP upravuje dva druhy medzitýmnych rozsudkov: (i) prvý druh medzitýmneho rozsudku je upravený v ust. § 214 ods. 1 CSP , v zmysle ktorého, ak je to účelné, súd môže rozhodnúť najskôr len o základe alebo dôvode uplatneného procesného nároku medzitýmnym rozsudkom. Za základ prejednávanej veci, o ktorej môže rozhodnúť medzitýmnym rozsudkom podľa uvedeného zákonného ustanovenia, treba spravidla považovať všetky sporné otázky vyplývajúce z uplatňovaného nároku, ktoré musí posúdiť, ak má o veci rozhodnúť, s výnimkou výšky nároku. Tam, kde nie je základ nároku opodstatnený, treba žalobu zamietnuť, lebo medzitýmny výrok, že základ nároku nie je daný, nemôže splniť účel sledovaný úpravou medzitýmneho rozsudku podľa ust. § 214 ods. 1 CSP, teda negatívny medzitýmny rozsudok nie je možné vydať. Rozhodnutím o základe prejednávanej veci nie je rozhodnutie, ktorého výrokom sa rieši predbežná otázka (viď. napr. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky (ďalej len „NS ČR“) zo dňa 10.11.2003 sp. zn. 21Cdo/1038/2003); (ii) druhým druhom medzitýmneho rozsudku, ktorého vydanie umožňuje ust. § 214 ods. 2 CSP, je tzv. prejudiciálny medzitýmny rozsudok, ktorým súd rozhoduje o tom, či tu je alebo nie je právo, od ktorého celkom alebo sčasti závisí rozhodnutie vo veci samej. Nevyhnutným zákonným predpokladom pre vydanie tohto druhu medzitýmneho rozsudku (na rozdiel od medzitýmneho rozsudku podľa ust. § 214 ods. 1 CSP ) je návrh sporovej strany, čím sa v plnej miere prejavuje dispozičný princíp. Svojou povahou je návrh na vydanie tohto medzitýmneho rozsudku v už prebiehajúcom konaní určovacou žalobou so všetkými z toho vyplývajúcimi dôsledkami (§ 137 písm. c) CSP), vrátane povinnosti preukázania naliehavého právneho záujmu na tomto určení (práve v otázke naliehavého právneho záujmu možno vidieť implicitné kritérium účelnosti tohto postupu) (viď. aj Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. C. H. Beck: Praha, 2016, s. 792). 44. Predpokladom vydania medzitýmneho rozsudku je účelnosť. Vydanie medzitýmneho rozsudku bude účelné spravidla vtedy, keď by si určenie výšky nároku vyžadovalo podrobné a časovo náročné dokazovanie, pričom sa javí byť účelné v prvom rade ustálenie otázky opodstatnenosti uplatneného nároku. Pokiaľ je súd toho názoru, že je základ alebo dôvod žaloby opodstatnený, t.j. je tu právo, od ktorého celkom alebo sčasti závisí rozhodnutie vo veci samej, vydá medzitýmny rozsudok, v ktorého výroku konštatuje, že uplatnený základ alebo dôvod žaloby je opodstatnený, a zároveň uvedie, že o výške nároku rozhodne v konečnom rozsudku. Do právoplatnosti medzitýmneho rozsudku súd nemôže

konať o žalobou uplatnenom procesnom nároku. Po právoplatnosti medzitýmneho rozsudku už súd nemôže v konaní o výške nároku posudzovať otázky týkajúce sa základu nároku, pretože tomu bráni prekážka právoplatne rozhodnutej veci (§ 230 CSP). 45. Z rozhodnutia NS SR R 2/1967 vyplýva, že za základ prejednávanej veci treba považovať všetky sporné otázky vyplývajúce z uplatňovaného nároku, ktoré musí súd posúdiť, ak má o veci rozhodnúť, s výnimkou výšky nároku. Základom predmetu konania budú všetky okolnosti determinujúce výšku predmetu konania, teda všetky tie skutkové a právne otázky, od ktorých posúdenia závisí výška uplatneného nároku. V medzitýmnom rozsudku musí byť posúdený celý právny základ predmetu veci. Právnym základom veci je všetko, čo nemožno podriadiť pod pojem výška uplatneného nároku, to znamená, že musia byť vyriešené všetky právne otázky, nielen niektoré alebo dokonca len jedna z nich. Aby medzitýmny rozsudok bol preskúmateľný a mohol byť dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v opravnom konaní z hľadiska posúdenia jeho vecnej správnosti, súd sa v ňom musí vysporiadať so všetkými skutkovými a právnymi otázkami týkajúcimi sa základu, o ktorom medzitýmnym rozsudkom rozhoduje, a musí byť z neho zrejmé, o akom základe prejednávanej veci rozhodol, na základe akých skutočností a dôkazov a ako vec právne posúdil. Otázky, ktoré sa týkajú základu nároku, možno totiž riešiť len v medzitýmnom rozsudku. Ak sa tak nestane, je vylúčené, aby k nim súd prihliadol v ďalšom konaní pri rozhodovaní o výške nároku (NS SR sp. zn. 4Cdo/194/2017). 46. Z rozhodnutia NS SR sp. zn. 4Cdo/78/2013 zo dňa 24.10.2013 vyplýva, že „pri žalobách o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru pojem základ nároku nemožno chápať inak, než ako vyriešenie otázky (ne)platnosti skončenia pracovného pomeru, a to tak, aby po právoplatnosti medzitýmneho rozsudku zostala na vyriešenie iba otázka výšky nároku na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, pokiaľ bol i tento nárok uplatnený.” V zmysle uznesenia NS SR sp. zn. 4Cdo/188/2013 zo dňa 28.01.2014 (R 5/2015), medzitýmnym rozsudkom musí tak byť rozhodnuté o celom základe prejednávanej veci, nielen o určitej spornej právnej otázke, týkajúcej sa uplatneného žalobného nároku. V danom rozhodnutí je tiež uvedené, že „medzitýmnym rozsudkom súd rozhoduje o právnom základe veci a vyjadruje sa k tomu, či žalobca má vôbec na požadované plnenie právo a v akom rozsahu (ako je tomu napríklad v konaní o náhradu škody, v konaní o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy). Ako už bolo vyššie uvedené, základom veci sa rozumie posúdenie všetkých otázok, ktoré vyplývajú z uplatneného nároku, s výnimkou okolností, ktoré sa týkajú len výšky nároku (plnenia).” 47. Žalobca sa v konaní domáhal určenia neplatnosti okamžitého skončenia štátnozamestnaneckého pomeru a náhrady funkčného platu s prísl. (po čiastočnom späťvzatí žaloby), preto ak súd prvej inštancie rozhodol medzitýmnym rozsudkom o prvej časti uplatneného nároku, t.j. ohľadne určenia neplatnosti okamžitého skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, postupoval správne v súlade s CSP. 48. Ďalšie odvolacie argumenty odvolateľa odvolací súd pre rozhodnutie vo veci považoval už za pre konanie nepodstatné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. Podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu námietku účastníka konania. Je však nevyhnutné, aby súd reagoval na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a pod.). 49. Na základe uvedeného odvolací súd medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I. podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 50. O trovách tohto odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v zmysle ust. § 262 ods. 3 CSP v rozsudku, ktorým rozhodne vo všetkých uplatnených procesných nárokoch alebo o celom uplatnenom procesnom nároku. 51. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).