Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 2To/50/2025 1323010277 09. 10. 2025 JUDr. Mária Šimková ECLI:SK:KSBA:2025:1323010277.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Šimkovej a členov senátu JUDr. Danice Veselovskej a Mgr. Petra Lizúcha v trestnej veci obžalovaného G. M. pre prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava I sp.zn. B3-0T/81/2023 zo dňa 15.10.2024 na verejnom zasadnutí konanom dňa 09.10.2025 jednomyseľne takto rozhodol: Podľa § 321 ods. 1 písm. d), písm. e), ods. 2 Trestného poriadku sa prvostupňový rozsudok z r u š u j e vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa obžalovanému G. M., nar. XX.XX.XXXX v I., trvale bytom F. cesta XXX/XX, E., ukladá podľa § 348 ods. 1 Trestného zákona do 05.08.2024 s použitím § 36 písm. l), § 38 ods. 3 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) mesiace. Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona sa pre výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona trest zákazu činnosti viesť akékoľvek motorové vozidlá vo výmere 2 (dva) roky. odôvodnenie: Napadnutým rozsudkom Mestský súd Bratislava I pod sp.zn. B3-0T/81/2023 dňa 15.10.2024 uznal obžalovaného G. M. vinným zo spáchania prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Trestného zákona na tom skutkovom základe, že dňa 15.04.2023 v čase o 09.21 h v Senci, po Nitrianskej ulici viedol osobné motorové vozidlo zn. Mercedes Benz S, EČ: N., ako náhle pri firme Elektrovod na Nitrianskej ulici spozoroval hliadku Krajského dopravného inšpektorátu DOPZ Bratislava s volacím znakom Fotón 257 tak s vozidlom náhle zastavil a so spolujazdkyňou sa vymenili vodič G. M. si sadol na miesto spolujazdca a spolujazdkyňa T. M. na sedadlo vodiča a začala s uvedeným vozidlom cúvať, pričom si nevšimla, že za vozidlom Mercedes Benz stojí vozidlo Škoda Superb, EČ:XTXXXXX a zadnou časťou narazilo do prednej časti Škoda Superb bez poškodenia vozidla, ale v tom čase už príslušník PZ behom smeroval k vozidlu Mercedes, nakoľko bolo zjavné, že chcú s vozidlom odísť iným smerom a vyhnúť sa kontrole hliadky, nerešpektovali výzvu policajta, aby zastavili a s vozidlom sa pohli k smerom zasahujúcemu policajtovi, ktorý použil donucovací
prostriedok hrozbou zbraňou a kričal po vodičke, aby zastavili, v tom zastavila vozidlo a obaja vystúpili z vozidla a hliadka PZ zákonným spôsobom vykonala kontrolu a obaja sa podrobili dychovej skúške s negatívnym výsledkom, kde po kontrole bolo zistené, že vodič G. M. má Okresným súdom Galanta sp. zn. 2T 103/2020 zo dňa 21.09.2022, právoplatné 21.09.2022 uložený okrem iného zákaz činnosti viest' motorové vozidlá na dobu 48 mesiacov od 04.01.2021 do 04.01.2025. Súd prvého stupňa obžalovanému podľa § 348 ods. 1, § 38 ods. 2 Trestného zákona uložil trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov, pre výkon ktorého zaradil obžalovaného podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Zároveň obžalovanému uložil trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá všetkého druhu na dobu 4 roky. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote obžalovaný G. M. prostredníctvom obhajcu dňa 21.10.2024 odvolanie, v ktorom poukazuje na prílohy priložené k odvolaniu, z ktorých vyplýva, že obžalovaný sa stará o handicapovaného syna K. M., ktorý je rozsudkom Okresného súdu v Galante, sp. zn. 19P/191/2019 zverený do jeho výchovy a starostlivosti, pričom jeho syn je mentálne retardovaný. Odvolanie doplnil prostredníctvom obhajcu aj dňa 26.02.2025, v ktorom uvádza, že uložený trest považuje za neprimerane vysoký a prísny. Vzhľadom na vyššie uvedené obžalovaný žiada, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a uložil mu trest miernejší, alternatívny, ktorý nebude mať svojou povahou nepriaznivý dopad na jeho rodinu. Prokurátor nevyužil právo podľa § 314 Trestného poriadku vyjadriť sa k odvolaniu, ktoré mu bolo riadne doručené. Odvolací súd po predložení veci nezistil také vážne procesné nedostatky napadnutého rozsudku či konania, ktoré mu predchádzalo, ktoré by odôvodňovali zrušenie rozsudku na neverejnom zasadnutí a vrátenie veci súdu prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie, preto nariadil vo veci verejné zasadnutie. Obžalovaný G. M. bol o verejnom zasadnutí upovedomený tak, že upovedomenie o termíne i poučenie o možnosti konať v jeho neprítomnosti prevzal do vlastných rúk, avšak na hlavné pojednávanie sa neustanovil. V čase termínu verejného zasadnutia sa nenachádzal vo väzbe ani vo výkone trestu odňatia slobody, a preto nič nebránilo vykonaniu verejného zasadnutia v neprítomnosti obžalovaného podľa § 293 ods. 5 Trestného poriadku. Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu sa obhajca obžalovaného v plnom rozsahu pridržal podaného odvolania, ako aj jeho obsahu a navrhol, aby bol obžalovanému uložený miernejší trest. Zástupca krajskej prokuratúry navrhol odvolanie obžalovaného zamietnuť, uložený trest považuje za primeraný. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací primárne konštatoval prípustnosť odvolania, a tým absenciu dôvodov na rozhodnutie podľa § 316 ods. 1 alebo ods. 3 Trestného poriadku, preto podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, riadiac sa pritom zásadou, že na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku, a dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného je dôvodné. Podľa § 321 ods. 1 písm. d), písm. e) Trestného poriadku odvolací súd napadnutý rozsudok zruší aj ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona, a aj ak je uložený trest neprimeraný. Podľa § 321 ods. 2 Trestného poriadku ak bolo odvolanie obmedzené podľa § 317 ods. 1 alebo 2, odvolací súd z dôvodu uvedeného v odseku 1 zruší len napadnutý výrok rozsudku. Ak však odvolací súd zruší hoci len sčasti výrok o vine, zruší súčasne celý výrok o treste, ako aj ďalšie výroky, ktoré majú vo výroku o vine svoj podklad.
Podľa § 322 ods. 3 veta prvá Trestného poriadku odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. Podľa § 34 ods. 1 Trestného zákona trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Podľa § 34 ods. 4 Trestného zákona pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy. Z predloženého spisového materiálu odvolací súd zistil nasledovné skutočnosti: Dňa 17.04.2023 podal prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava III na príslušný súd obžalobu na obvineného G. M. pre prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Trestného zákona na skutkovom základe uvedenom v obžalobe. Na hlavnom pojednávaní konanom dňa 15.10.2024 obžalovaný G. M. učinil vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, že je vinný, a následne kladne odpovedal na otázky uvedené v § 333 ods. 3 písm. c), d), f), g), h) Trestného poriadku. Súd prvého stupňa podľa § 257 ods. 7 Trestného poriadku vyhlásenie obžalovaného o vine prijal s tým, že dokazovanie v rozsahu priznania nevykonal, vykonal len dokazovanie vo vzťahu k výroku o treste. Súd prvého stupňa na základe vyhlásenia o vine uznal obžalovaného vinným zo spáchania prečinu marenia výkon úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Trestného zákona na skutkovom základe uvedom v obžalobe. K uznaniu viny na skutkovom a právnom základe podľa obžaloby došlo po vyhlásení viny a postupe podľa § 257 Trestného poriadku, preto výrok o vine nemôže byť predmetom revízie odvolacím súdom, a táto časť rozsudku nemohla byť a ani nebola odvolaním napadnutá. Z listinných dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní vyplýva, že obžalovaný má 6 záznamov v registri trestov, z toho dva krát pre prečiny marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 Trestného zákona. Opakovane vykonal uložené nepodmienečné tresty odňatia slobody. Naposledy bol Okresným súdom Galanta pod sp.zn. 2T/103/2020 dňa 21.09.2022 uznaný vinným zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona, za čo mu bol uložený súhrnný trestu odňatia slobody vo výmere 3 roky s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu v trvaní 5 rokov s probačným dohľadom a trest zákazu činnosti vo výmere 5 rokov. Aktuálneho trestného činu sa teda dopustil v skúšobnej dobe uvedeného podmienečného odsúdenia. Opakovane (44 krát) spáchal priestupky v cestnej premávke, proti majetku i proti občianskemu spolunažívaniu. Pri revízii výroku o treste odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa nezisťoval priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, na ktoré v zmysle § 34 ods. 4 Trestného zákona je povinný prihliadať pri určovaní druhu a výmery trestu a zároveň z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva, či vzhľadom na novelu Trestného zákona účinnú od 06.08.2024 súd prvého stupňa posudzoval, ktoré znenie zákona je pre obžalovaného priaznivejšie a podľa znenia ktorého zákona obžalovanému ukladal trest. Odvolací súd toto pochybenie súdu prvého stupňa napravil a zistil, že u obžalovaného je daná poľahčujúca okolnosť uvedená v § 36 písm. l) Trestného zákona, t.j. že sa k trestnému činu priznal a jeho spáchanie oľutoval, a priťažujúca okolnosť podľa § 37 písm. m) Trestného zákona spočívajúca v predchádzajúcich odsúdeniach. Na priťažujúcu okolnosť však vzhľadom na jej neustálenie súdom prvého stupňa nemohol odvolací súd prihliadať, a to pre absenciu odvolania podaného v neprospech obžalovaného s poukazom na zákaz reformationis in peius (zmena k horšiemu). Preto je u obžalovaného daná iba poľahčujúca okolnosť a žiadna priťažujúca okolnosť. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že novelou Trestného zákona č. 40/2024 Z. z. účinnou od 06.08.2024 došlo k odstráneniu povinnosti úpravy hraníc trestných sadzieb v nadväznosti na pomer poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností. Odvolací súd u obžalovaného ustálil prevahu
poľahčujúcich okolností, pričom prihliadnuť na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich a priťažujúcich okolností pri určovaní druhu trestu a výmery je povinnosťou súdu práve v zmysle Trestného zákona účinného do 05.08.2024 (§ 38 ods. 2), ktorý v ustanovení § 38 ods. 3 zároveň určuje spôsob, akým sa v prípade prevažujúcich poľahčujúcich okolností obligatórne znižuje horná hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby. Novela Trestného zákona č. 40/2024 Z. z. účinného od 06.08.2024 síce taktiež zakotvuje povinnosť súdu prihliadať pri výmere trestu na poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, avšak akým spôsobom tieto premietnuť do uloženého trestu, ponecháva na úvahe súdu. V prípade prevahy poľahčujúcich okolností nemožno mať pochybnosti o tom, že práve následkom nutnosti znížiť v dôsledku prevažujúcich poľahčujúcich okolností hornú hranicu trestnej sadzby trestu odňatia slobody diktovanej Trestným zákonom účinným do 05.08.2024 je táto skoršia úprava pre obžalovaného priaznivejšia než úprava účinná od 06.08.2024. K uvedenému odvolací súd v súlade s ustálenou súdnou praxou poznamenáva, že za najpriaznivejší je potrebné považovať ten zákon, ktorý pri použití súhrnu všetkých jeho ustanovení vzťahujúcich sa na súdený skutok poskytuje pre páchateľa miernejší (priaznivejší) konečný výsledok. Posudzuje sa teda použitie skoršieho i novšieho zákona ako celku. Len porovnanie trestných sadzieb nestačí. Vzhľadom na vyššie uvedené, použitie súhrnu všetkých ustanovení Trestného zákona účinného od 06.08.2024 vzťahujúcich na sa konanie obžalovaného neposkytuje pre neho priaznivejší konečný výsledok. Z týchto skutočností odvolací súd pri revízii výroku o treste vychádzal. U obžalovaného bolo vzhľadom na vyššie uvedeného podľa § 38 ods. 3 Trestného zákona potrebné znížiť hornú hranicu trestnej sadzby uvedenej v § 348 ods. 1 Trestného zákona, ktorá je až 2 roky, o jednu tretinu, a trest ukladať v trestnej sadzbe až 1 rok a 4 mesiace. Pri úvahách o druhu trestu aj odvolací súd dospel k záveru, že osoba obžalovaného, ktorý je všeobecným i špeciálnym recidivistom, neumožňuje uloženie iného ako nepodmienečného trestu odňatia slobody. Obžalovaný sa dopustil trestného činu v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia a po opakovanom výkone nepodmienečného trestu odňatia slobody. Hoci obžalovaný verbalizoval snahu napraviť sa, žiť riadnym životom, a starať sa o svojho zdravotne postihnutého syna, z jeho registra trestov vyplývajú evidentné sklony obžalovaného k páchaniu rôznej trestnej činnosti, vrátane trestnej činnosti proti verejným autoritám, pričom od spáchania ďalšieho, druhovo rovnakého trestného činu ako už opakovane spáchal predtým, ho neodradil ani opakovaný výkon nepodmienečných trestov odňatia slobody, ktoré sa minuli svojim účinkom. Z tohto dôvodu nemožno predpokladať, že ochranu spoločnosti pred ďalšou trestnou činnosťou zo strany obžalovaného možno docieliť miernejším trestom nespojeným s odňatím slobody. K žiadosti obžalovaného o uloženie alternatívneho trestu odvolací súd uvádza, že ustanovenie § 49 ods. 2 Trestného zákona, ktoré vylučuje uloženie podmienečného trestu odňatia slobody za trestný čin spáchaný v skúšobnej dobe, priamo nezakazuje uloženie miernejšieho než podmienečného trestu za takýto trestný čin. Odvolací súd konštatuje, že úmyslom zákonodarcu vyjadreným v tomto ustanovení bolo skôr ukladanie prísnejšieho - nepodmienečného trestu za recidívu ako trestu miernejšieho. Súdna prax sa však ustálila tak, že uloženie alternatívneho trestu za trestný čin spáchaný v skúšobnej dobe je podľa § 49 ods. 2 Trestného zákona možné, ak uloženie takéhoto trestu lepšie naplní účel trestu deklarovaný v § 34 ods. 1 Trestného zákona (viď rozhodnutie sp.zn. 2Tdo/11/2015 publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu SR č. 7/2015). Pri rozhodovaní o treste je však okrem zákonom stanovených podmienok pre ukladanie jednotlivých druhov trestov nevyhnutné rešpektovať aj ustanovenia § 34 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona upravujúce účel trestu a materiálne kritériá pre jeho ukladanie. Prihliadajúc na osobu obžalovaného, ktorého od spáchania prejednávaného úmyselného trestného činu neodradil nielen vážny zdravotný stav jeho syna a povinnosť starostlivosti o neho, ale ani konkrétna reálne existujúca hrozba trestu vo výmere 3 rokov, a na ktorého nemali výchovný vplyv ani opakovane vykonané nepodmienečné tresty, odvolací súd dospel k záveru, že nie je možné dosiahnuť výchovný účinok ani morálnu funkciu trestu uložením iného ako nepodmienečného trestu odňatia slobody. Naopak, je potrebné klásť dôraz na ochrannú funkciu trestu vo vzťahu k ostatným členom spoločnosti. Na základe týchto skutočností je uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody obžalovanému súdom prvého stupňa plne opodstatnené a odráža nielen možnosti jeho nápravy a morálne odsúdenie
páchateľa, ale aj požiadavky generálnej prevencie. Uloženie takéhoto druhu trestu zodpovedá zákonným kritériám uvedeným v § 34 ods. 1 Trestného zákona. Pri výmere trestu však súd prvého stupňa postupoval príliš prísne a bez toho, aby dostatočne zohľadnil vážny zdravotný stav syna obžalovaného, ktorého má obžalovaný zverený do osobnej starostlivosti, a ktorý si vyžaduje špeciálnu starostlivosť, je odkázaný na pomoc pri všetkých bežných činnostiach a potrebách, nevie sa sám najesť a je plienkovaný. Dočasne môže byť starostlivosť o dieťa obžalovaného zabezpečená inou osobou, napríklad starou matkou dieťaťa, ktorá ho podľa predloženej lekárskej správy sprevádzala na vyšetrení, avšak jedná sa o situáciu pre iné osoby a pre dieťa zaťažujúce a preto vzhľadom na tie okolnosti súd s prihliadnutím na § 34 ods. 3 Trestného zákona hodnotí uložený trest ako neprimerane prísny, najmä z pohľadu záťaže pre dieťa a iné osoby. Vzhľadom na uvedené trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov, ktorý bol obžalovanému uložený súdom prvého stupňa, javí ako neprimerane prísny, pretože účel tohto trestu možno dosiahnuť aj trestom kratšieho trvania. Odvolací súd z týchto dôvodov zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a uložil obžalovanému trest odňatia slobody vo výmere 2 mesiace, ktorý lepšie zodpovedá požiadavkám individuálnej prevencie. Uloženie trestu pri spodnej hranici trestnej sadzby uvedenej v § 348 ods. 1 Trestného zákona, korešponduje s citovanými ustanoveniami zákona. Odvolací súd podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákon zaradil obžalovaného do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, nakoľko obžalovaný nebol v posledných 10 rokoch pred spáchaním trestného činu vo výkone trestu odňatia slobody uloženého pre úmyselný trestný čin. Požiadavkám zákona zodpovedá aj uloženie trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá, avšak trest zákazu činnosti vo výmere 4 rokov je aj vzhľadom na doposiaľ nevykonaný trest zákazu činnosti uložený skoršími rozhodnutia neprimerane prísny, keďže sa blíži k maximálne výmere tohto trestu, ktorý je 10 rokov a odvolací súd ho zmiernil na 2 roky. Odvolací súd považuje takúto výmeru tohto trestu za primeranú potrebe vyradiť na určitý čas obžalovaného z účasti v cestnej premávke, a to z hľadiska ochrany ostatných účastníkov i z výchovného aspektu. Na základe uvedených skutočností odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Poučenie: Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok nie je prípustný.