Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 16CoCsp/3/2024 1323200728 31. 03. 2025 Mgr. Daniela Drnáková ECLI:SK:KSBA:2025:1323200728.2
Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Daniely Drnákovej a sudcov JUDr. Romana Majerského a JUDr. Ivany Štiftovej, v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Prievozská 2, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpeného Remedium Legal, s.r.o., Prievozská 2, Bratislava, IČO: 53 255 739, proti žalovanému: S. C., R.. XX.X.XXXX, H. XXXX, H., o zaplatenie 632,51 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV č. k. B3-66Csp/10/2023-57, zo dňa 25.9.2023, takto rozhodol: Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušuje a vec v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení uviedol, že žalobou podanou na súd dňa 13.2.2023 sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 632,51 eura s úrokom z omeškania, titulom nevrátených finančných prostriedkov poskytnutých žalovanému na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere. 2. Žalobu odôvodnil tým, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 25.10.2022, uzatvorenej medzi postupcom Tatra banka, a.s., IČO: 00 686 930 (ďalej len „banka“) a žalobcom ako postupníkom, bola pohľadávka banky voči žalovanému postúpená na žalobcu. Žalovaný bol v čase postúpenia pohľadávky napriek písomnej výzve banky v nepretržitom omeškaní so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku voči postupcovi po dobu dlhšiu ako 90 kalendárnych dní. Banka uzatvorila so žalovaným dňa 17.5.2011 zmluvu č. 00-0001789105, ktorej súčasťou boli Všeobecné obchodné podmienky v znení ich dodatkov, na základe ktorej poskytla žalovanému peňažné prostriedky, pričom podmienky čerpania peňažných prostriedkov, podmienky splácania peňažných prostriedkov, podmienky pri neplnení zmluvných povinností a ďalšie náležitosti boli upravené v zmluve a vo Všeobecných obchodných podmienkach. Mal za to, že zmluva obsahuje všetky znaky a spĺňa všetky podstatné náležitosti zmluvy o úvere podľa § 497 až § 507 Obchodného zákonníka, zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, zákona č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii a zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov. Dôvodil, že žalovaný napriek opakovaným výzvam banky neplnil v stanovených termínoch splátky, čím porušil svoju povinnosť podľa zmluvy, a tak banka podaním zo dňa 10.2.2020 vyhlásila mimoriadnu splatnosť úveru a vyzvala žalovaného na úhradu dlžnej sumy. Pohľadávka žalobcu predstavovala ku dňu postúpenia sumu vo výške 632,51 eura v súlade s prílohou k zmluve o postúpení pohľadávok, v rámci ktorej banka deklaruje, že výška a špecifikácia pohľadávky je generovaná bankovým systémom a predstavuje aktuálnu dlžnú sumu ku dňu postúpenia pohľadávky. Doplnil, že žalovaný po postúpení pohľadávky ku dňu podania žalobného návrhu nevykonal žiadne úhrady. Žalovaná suma 632,51 eura pozostáva z neuhradenej istiny vo výške 558,08 eura, z riadneho úroku vo výške 21,15 eura, z úroku z omeškania vo výške 18,28 eura a z poplatkov vo výške 35 eur. Zároveň si uplatnil aj nárok na úrok z omeškania podľa § 517 ods. 2
Občianskeho zákonníka počnúc dňom 26.10.2022, t. j. dňom nasledujúcim po dni účinnosti postúpenia pohľadávky. 3. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C. s. p.), súd prvej inštancie vo vzťahu k skutkovému stavu zistil, že na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzavretej dňa 17.5.2011 medzi bankou ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom, bol žalovanému poskytnutý bezúčelový úver vo výške 5.000 eur, ktorý mal byť žalovaným splatený v 72 mesačných splátkach po 106,02 eura, s výškou úrokovej sadzby 14,9 %, s výškou RPMN 17,97 %, s výškou priemernej RPMN 17,62 %, s konečnou splatnosťou úveru do 6 rokov od splatnosti prvej mesačnej anuitnej splátky, s termínom splátky 20. dňa príslušného mesiaca, s poplatkom za spracovanie žiadosti o úver vo výške 2 % z výšky úveru a s celkovou čiastkou, ktorú musel dlžník v súvislosti s úverom zaplatiť v sume 7.877,44 eura. V zmysle článku VI. bodu 1. písm. b) zmluvy má veriteľ právo vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, ak existuje nedoplatok jednej splátky úveru trvajúci viac ako 3 mesiace alebo dvoch splátok úveru. Na základe dodatku k zmluve o spotrebiteľskom úvere zo dňa 8.2.2013 uzavretému medzi bankou ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom, bol pôvodný úver navýšený o sumu 1.600 eur tak, že žalovanému bol poskytnutý bezúčelový úver vo výške 6.600 eur, ktorý mal byť splatený v 106 mesačných splátkach, s výškou RPMN 17,66 %, s výškou priemernej RPMN 19,37 %, s konečnou splatnosťou úveru do 9 rokov od splatnosti prvej mesačnej anuitnej splátky, s termínom splátky 20. dňa príslušného mesiaca, s poplatkom za spracovanie žiadosti o úver vo výške 2 % z výšky úveru a s celkovou čiastkou, ktorú musel dlžník v súvislosti s úverom zaplatiť v sume 11.677,12 eura. 4. Z histórie transakcií na úverovom účte žalovaného bolo zrejmé, že žalovaný čerpal predmetný úver v sume 5.000 eur dňa 17.5.2011 a v sume 1.600 eur dňa 8.2.2013. Do zosplatnenia úveru žalovaný uhradil celkom na splátky úveru sumu 10.609,93 eura, ktorá predstavuje 100 v celosti uhradených mesačných splátok po 106,02 eura. Listom zo dňa 13.1.2020, s poukazom na omeškanie žalovaného so splácaním úveru, banka vyzvala žalovaného, aby dlžnú sumu v omeškaní uhradil a upozornila ho, že ak pohľadávku v omeškaní neuhradí, pristúpi k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru. Listom zo dňa 10.2.2020 banka oznámila žalovanému, že keďže napriek písomným výzvam neeviduje úhradu splatnej pohľadávky, vyhlasuje splatnosť úveru. 5. Na základe zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej dňa 25.10.2022 medzi bankou ako postupcom a žalobcom ako postupníkom, bola pohľadávka banky voči žalovanému postúpená na žalobcu. Postúpenie pohľadávky bolo žalovanému oznámené listom zo dňa 2.11.2022, zaslaným na adresu žalovaného uvedenú v zmluve. Z prílohy k zmluve o postúpení pohľadávok vyplynulo, že dlžná suma ku dňu 25.10.2022 pozostávala z dlžnej istiny 558,08 eura, z riadneho úroku vo výške 21,15 eura, z úroku z omeškania vo výške 18,28 eura a z poplatkov vo výške 35 eur. Žalobca vyzval žalovaného na úhradu dlžnej sumy aj listom zo dňa 15.12.2022; žalovaný na výzvu žalobcu nereagoval a dlžnú sumu doposiaľ neuhradil. 6. Súd prvej inštancie primárne uviedol, že zmluva o úvere (ako tzv. absolútny obchod) je upravená v § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, avšak svojim charakterom je spotrebiteľskou zmluvou, keďže ju uzatvorili na strane jednej veriteľ ako dodávateľ a na strane druhej žalovaný ako spotrebiteľ. Na základe uvedeného dospel k záveru, že v prejednávanej veci sa jedná o spotrebiteľský úver, na ktorý sa vzťahujú ustanovenia Občianskeho zákonníka, ako aj zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere. 7. Zo zisteného skutkového stavu považoval za nesporné a preukázané, že žalovaný ako dlžník uzavrel s bankou ako veriteľom zmluvu o spotrebiteľskom úvere s dodatkom, na základe ktorej veriteľ (právny predchodca žalobcu) poskytol žalovanému finančné prostriedky v dohodnutej výške 6.600 eur, ktoré sa žalovaný zaviazal aj s úrokmi splácať v pravidelných mesačných splátkach. Žalovaný úver riadne a včas nesplácal, preto veriteľ po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky za október 2019 (t. j. po troch mesiacoch od 20.10.2019) a pokým nenastala splatnosť najbližšej nasledujúcej splátky (t. j. do 20.2.2020), za súčasného upozornenia žalovaného na možnosť uplatnenia práva na zaplatenie celej pohľadávky listom zo dňa 13.1.2020, vyhlásil ku dňu 10.2.2020 mimoriadnu (okamžitú) splatnosť celého úveru, o čom žalovaného informoval listom zo dňa 10.2.2020. Súd prvej inštancie preto uzavrel, že boli splnené podmienky na zosplatnenie úveru v zmysle § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka a článku VI. bodu 1 zmluvy o úvere. Realizáciou tohto právneho úkonu bankou žalovaný stratil výhodu splácať úver v mesačných splátkach a banke vzniklo právo žiadať od žalovaného zaplatenie celej pohľadávky
naraz, ktorá po odčítaní žalovaným vykonaných úhrad predstavovala žalobcom uplatnenú sumu 632,51 eura. 8. Doplnil, že v konaní bolo ďalej preukázané, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej medzi bankou ako veriteľom a žalobcom, bola žalobou uplatnená pohľadávka voči žalovanému ku dňu 25.10.2022 postúpená žalobcovi, a to za splnenia podmienok podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z., keďže žalovaný aj napriek písomnej výzve veriteľa (banky) bol nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku a súčet všetkých omeškaní žalovaného s plnením dlhu presiahol jeden rok. Zdôraznil, že žalobcovi ako postupníkovi teda predmetná pohľadávka aktuálne patrí, čo znamená, že mu ako nositeľovi hmotnoprávneho oprávnenia v konaní svedčí aktívna vecná legitimácia. 9. Ďalej uviedol, že z úradnej povinnosti bol povinný skúmať premlčanie nároku žalobcu vyplývajúceho zo spotrebiteľskej zmluvy v súlade s § 54a Občianskeho zákonníka (účinného od 5.12.2018), keďže žaloba bola podaná dňa 13.2.2023, pričom dospel k záveru, že nárok žalobcu je premlčaný. Ozrejmil, že novelou Občianskeho zákonníka, vykonanou zákonom č. 343/2018 Z. z., bolo do jeho obsahu s účinnosťou od 5.12.2018 zavedené ustanovenie § 54a Občianskeho zákonníka, na základe ktorého sa súdu ukladá obligatórna povinnosť prihliadnuť na premlčanie práva zo spotrebiteľskej zmluvy a premlčané právo nepriznať. Povinnosť dlžníka zaplatiť jednotlivé splátky spotrebiteľského úveru sa stáva splatnou v deň ich dohodnutej splatnosti, t. j. v danom prípade vždy k 15. dňu (k 20. dňu pozn. odvolacieho súdu) toho-ktorého mesiaca. Povinnosť dlžníka zaplatiť veriteľovi celú pohľadávku, zosplatnenú pre porušenie jeho povinnosti splácať mesačné splátky úveru riadne a včas, sa stáva splatnou odo dňa splatnosti nesplnenej splátky (§ 103 Občianskeho zákonníka). 10. K riešeniu právnej otázky, kedy nastáva splatnosť celého dlhu zosplatneného pre nezaplatenie niektorej splátky v spotrebiteľských veciach a od ktorého momentu začína plynúť premlčacia lehota, dal súd prvej inštancie do pozornosti, že recentná rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít zaujala právny záver, v zmysle ktorého sa ustanovenia o premlčaní práva dodávateľa na zaplatenie celej pohľadávky pri strate výhody splátok majú aplikovať teleologicky, so zreteľom na doktrínu tzv. racionálneho zákonodarcu (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/132/2021). Dodal, že Občiansky zákonník umožňuje dohodnúť plnenie dlhu aj v splátkach. Ak sa tak stane, veriteľ môže od dlžníka žiadať vždy len splnenie príslušnej splátky, ktorá sa stane splatnou (zročnou) podľa dohody zmluvných strán. Každá zo splátok totižto predstavuje samostatné plnenie, a preto pre každú splátku plynie samostatne trojročná premlčacia lehota podľa § 103 prvej vety Občianskeho zákonníka. Ustanovenie § 565 Občianskeho zákonníka umožňuje, aby sa veriteľ s dlžníkom dohodli, že ak sa nesplní niektorá splátka, stane sa splatným celý dlh (tzv. strata výhody splátok). Veriteľ v takom prípade môže žiadať dlžníka o zaplatenie celého dlhu naraz, pričom podľa § 103 druhej vety Občianskeho zákonníka trojročná premlčacia lehota, pokiaľ ide o celý zostávajúci dlh, začína plynúť „už“ odo dňa splatnosti nesplnenej splátky (a nie od okamihu uplatnenia práva straty výhody splátok, čiže odo dňa vyhlásenia okamžitej splatnosti celého dlhu veriteľom). To však platí len v prípade, keď veriteľ využil svoje právo žiadať zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorých zo splátok, najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky. Ak sa tak nestalo, znamená to, že veriteľ stratil právo žiadať od dlžníka zaplatenie celého dlhu. Premlčacia lehota celého dlhu tak prestane plynúť a opäť plynie len premlčacia lehota pre jednotlivé splátky, a to odo dňa ich splatnosti. Premlčacia lehota pre celú pohľadávku však začne plynúť znova, ak dlžník nesplní v určenom termíne splatnosti ani ďalšiu splátku. 11. Doplnil, že v § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka sa upresňujú podmienky splácania záväzkov zo spotrebiteľských zmlúv v splátkach, a to tak, že dodávateľ môže právo vyplývajúce z § 565 Občianskeho zákonníka, t. j. žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky (ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené) najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky (teda - na rozdiel od všeobecnej právnej úpravy - nie okamžite po omeškaní so zaplatením splátky), pričom toto právo však môže uplatniť iba za podmienky, že naň upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní. Argumentoval, že súčasná rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít však zastáva názor, že pri aplikácii § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka (t. j. práva veriteľa žiadať dlžníka o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky) v spotrebiteľských vzťahoch je vylúčené uplatnenie pravidla podľa § 103 druhej vety Občianskeho zákonníka. Pokiaľ by uplatnenie daného pravidla pri vyhlásení okamžitej splatnosti celého spotrebiteľského úveru nebolo vylúčené, došlo by tak k absurdnému záveru, kedy by veriteľovi začala plynúť premlčacia lehota v čase, keď ešte nemôže svoje právo uplatniť žalobou na súde, t. j. pred samotnou actio nata, teda ešte pred okamihom, kedy sa
právo mohlo vykonať po prvý raz. Poukázal tiež na to, že všeobecne prijímaná zhoda na neprípustnosti plynutia premlčacej lehoty pred samotnou actio nata vylučuje, aby práve v spotrebiteľských vzťahoch platila opačná logika, ktorá legitimizuje spätný začiatok plynutia premlčacej doby podľa § 103 druhej vety Občianskeho zákonníka ku dňu splatnosti splátky, pre nesplnenie ktorej sa stal splatným celým dlh. 12. So zreteľom na uvedenú interpretáciu najvyšších súdnych autorít dôvodil, že pri premlčaní práva dodávateľa (veriteľa) na zaplatenie celej pohľadávky pri strate výhody splátok (§ 565 Občianskeho zákonníka) sa začiatok plynutia premlčacej lehoty bude spravovať § 101 Občianskeho zákonníka, a teda premlčacia lehota začne plynúť prvý deň nasledujúci po uplynutí troch mesiacov od omeškania so splnením splátky, pre nesplnenie ktorej sa stal splatným celý dlh, pretože práve vtedy mohol dodávateľ (veriteľ) vykonať toto svoje právo po prvý raz (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/224/2021). V nadväznosti na uvedené uviedol, že z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že veriteľ (právny predchodca žalobcu) vyhlásil celý dlh zo zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru, pre porušenie žalovaného splácať mesačné splátky úveru riadne a včas, za okamžite (predčasne) splatný právnym úkonom zo dňa 10.2.2020, a to pre nesplnenie splátky za mesiac október 2019. Splatnosť celého dlhu teda v danom prípade nastala prvý deň nasledujúci po uplynutí troch mesiacov od omeškania so splnením splátky za mesiac október 2018 (2019 - pozn. odvolacieho súdu), pre nesplnenie ktorej veriteľ realizoval svoje právo v zmysle § 565 v spojení s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, t. j. po uplynutí troch mesiacov od 21.10.2019, čiže 21.1.2020, kedy sa toto právo mohlo vykonať po prvý raz. Pokiaľ si ale žalobca právo na vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov zo spotrebiteľskej zmluvy uplatnil na základe žaloby podanej súdu až 13.2.2023, súd prvej inštancie dospel k záveru, že bolo uplatnené po márnom uplynutí trojročnej premlčacej lehoty v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka (t. j. po 21.1.2023), a preto ho ako premlčané nie je možné priznať. 13. Napokon sa súd prvej inštancie zaoberal aj aplikáciou § 1 písm. a) a § 8 písm. a) zákona č. 62/2020 Z. z. o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 a v justícii, v zmysle ktorých lehoty ustanovené právnymi predpismi v súkromnoprávnych vzťahoch na uplatňovanie alebo bránenie práv na súde, uplynutím ktorých by došlo k premlčaniu alebo k zániku práva, v období od 27.3.2020 do 30.4.2020 a od 19.1.2021 do 28.2.2021, t. j. celkom 76 dní, neplynú. Dal do pozornosti, že z dôvodovej správy k tomuto zákonu vyplynulo, že účelom zákona bolo zabrániť uplynutiu lehôt práve v období zhoršenej pandemickej situácie, teda aby nebolo nevyhnutne potrebné vykonávať úkony pre uplatňovanie práv v súkromnoprávnych vzťahoch v čase, kedy bol na území Slovenskej republiky vyhlásený núdzový stav a prísny zákaz vychádzania a cestovania medzi okresmi. Účelom tohto zákona ale nebolo všeobecné spočívanie všetkých premlčacích a prekluzívnych lehôt, ktoré plynuli v období 27.3.2020 do 30.4.2020 a od 19.1.2021 do 28.2.2021 a neplynutie týchto lehôt nemalo mať za následok pripočítanie počtu dní ich neplynutia k premlčacej či prekluzívnej lehote. 14. Na podporu uvedenej argumentácie odkázal na závery Krajského súdu v Bratislave vyslovené v rozsudku sp. zn. 3Cob/22/2022, zo dňa 28.9.2022, v zmysle ktorých: „Napriek uvedenému odvolací súd udáva, že s právnym posúdením veci súdom prvej inštancie sa stotožňuje, keď aj v zmysle dôvodovej správy správu k zákonu č. 62/2020 Z. z. opatrenia prijaté týmto zákonom mali za cieľ dočasne zabezpečiť to, že v čase od 27. marca 2020 do 30. apríla 2020 a následne v čase od 19. januára 2021 do 28. februára 2021 premlčacie lehoty nebudú plynúť a prijaté opatrenia mali prispieť k tomu, aby občania a podnikatelia nemuseli nevyhnutne vykonávať úkony potrebné pre uplatňovanie ich práv v súkromnoprávnych vzťahoch v čase pandémie z obavy, že by prišli o svoje práva v dôsledku premlčania. Zákonodarca teda nemienil a ani neupravil spočívanie všetkých premlčacích lehôt v čase od 27. marca 2020 do 30. apríla 2020 a následne v čase od 19. januára 2021 do 28. februára 2021, ale zákonodarca mienil a aj upravil len neplynutie tých premlčacích lehôt, uplynutím ktorých by došlo k premlčaniu práva v čase od 27. marca 2020 do 30. apríla 2020 a následne v čase od 19. januára 2021 do 28. februára 2021, t. j. tých premlčacích lehôt, ktorých koniec by uplynul v čase od 27. marca 2020 do 30. apríla 2020 a následne v čase od 19. januára 2021 do 28. februára 2021. Nešlo preto o zákonné neplynutie všetkých premlčacích lehôt tak, ako to mienil žalobca, ale zákon č. 62/2020 Z. z. sa pri posudzovaní otázky premlčania aplikuje len v prípadoch, kedy premlčacie lehoty mali uplynúť, t. j. ich koniec mal pripadnúť na obdobie v čase od 27. marca 2020 do 30. apríla 2020 a následne v čase od 19. januára 2021 do 28. februára 2021. Nemožno preto akceptovať názor žalobcu, resp. jeho právneho zástupcu, prezentovaný v odvolaní, že v zákonom vymedzenom časovom období (od 27. marca 2020 do 30. apríla 2020) zo zákona spočívali všetky premlčacie doby, ktoré boli počas trvania platnosti a účinnosti zákona v behu, ale uvedená úprava sa vzťahuje len na tie prekluzívne a premlčacie doby, ktoré by vo vymedzenom období
uplynuli. Neplynutie lehoty nemá za následok pripočítanie počtu dní jej neplynutia k premlčacej lehote, ale účelom zákona bolo, aby bola obmedzená mobilita obyvateľstva v čase pandémie a po skončení takto vymedzeného obdobia bolo možné úkony potrebné pre uplatňovanie ich práv uskutočniť.“ Súd prvej inštancie bol názoru, že predmetné závery Krajského súdu v Bratislave sú plne aplikovateľné na rozhodovaný prípad, a preto z týchto záverov aj vychádzal. 15. Zdôraznil, že z uvedeného vyplynulo, že ak koniec (t. j. posledný deň) zákonnej všeobecnej trojročnej premlčacej lehoty na uplatnenie práva dodávateľa na vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov zo spotrebiteľskej zmluvy pripadol na deň 21.1.2023, t. j. takmer dva roky po uplynutí v podaní druhého ochranného obdobia (t. j. po 28.2.2021) a zrušení všetkých zákazov a obmedzení slobody pohybu vyplývajúcich z vyhláseného núdzového stavu, niet žiadneho rozumného dôvodu túto premlčaciu lehotu predĺžiť pripočítaním o spomenutých 76 dní jej neplynutia v rozhodnom období (t. j. od 27.3.2020 do 30.4.2020 a od 19.1.2021 do 28.2.2021). Dôvodil, že v tomto prípade je jazykový výklad § 1 písm. a) a § 8 písm. a) zákona č. 62/2020 Z. z. širší, než si to vyžaduje jeho teleologické pozadie, a preto je potrebné aj so zreteľom na doktrínu tzv. racionálneho zákonodarcu, ktorá je jedným zo základných interpretačných východísk, uprednostniť teleologický (účelový) výklad týchto ustanovení pred ich jazykovým výkladom. Bol názoru, že žalobcovi nič nebránilo, aby žalobu podal na súde v zákonnej premlčacej lehote, pričom pokiaľ bol žalobca právne zastúpený zástupcom z radov advokátov, ktorým zákon ukladá povinnosť uskutočňovať všetky podania súdu elektronickými prostriedkami, nič nebránilo advokátovi žalobcu žalobu podať na súde týmto spôsobom (prostredníctvom Ústredného portálu verejnej správy) aj v čase uvedeného ochranného obdobia. 16. Na základe uvedeného súd prvej inštancie za použitia § 497 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1, ods. 3 a ods. 4, § 53 ods. 9, § 54a, § 101, § 103 a § 565 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2 , § 2 písm. a), písm. b) a písm. d), § 9 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. a § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. žalobu ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení § 255 ods. 1 C. s. p. a uviedol, že žalovaný mal v konaní plný procesný úspech, preto mu proti neúspešnému žalobcovi vznikol nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. V súlade so zásadou procesnej ekonómie v zmysle Čl. 17 Základných princípov C. s. p. však náhradu trov konania žalovanému nepriznal (R 72/2018), pretože z obsahu spisu vyplynulo, že mu v konaní žiadne trovy súdneho konania ani právneho zastúpenia nevznikli. 17. Proti rozsudku podal odvolanie žalobca a žiadal rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobe vyhovieť, resp. zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C. s. p.) bola námietka, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. 18. Nestotožnil sa s právnym posúdením veci súdom prvej inštancie, ktorý konštatoval, že nárok žalobcu je premlčaný. Bol názoru, že výklad zákona č. 62/2020 Z. z. súdom prvej inštancie je „contra legem“, nakoľko v ňom potiera úmysel zákonodarcu pri uplatňovaní a bránení práv v súkromnoprávnych vzťahoch a z dôvodovej správy explicitne nevyplýva, že by sa spočívanie premlčacích a prekluzívnych lehôt nemalo týkať prípadov pri uplatnení alebo bránení práv, napr. podaním žaloby aj pro futuro po skončení pandemickej situácie a mimoriadnych opatrení. Argumentoval, že uplatnený nárok nemožno považovať za premlčaný, pretože dňa 25.3.2020 bol s účinnosťou od 27.3.2020 prijatý zákon o mimoriadnych opatreniach, v zmysle ktorého lehoty v súkromnoprávnych vzťahoch na uplatňovanie alebo bránenie práva v období od účinnosti tohto zákona do 30.4.2020 neplynú. Poukázal na znenie § 1 písm. a) zákona č. 62/2020 Z. z. a § 8 zákona č. 62/2020 v znení novely č. 9/2021 Z. z. a zdôraznil, že v zmysle uvedených ustanovení zákona č. 62/2020 Z. z. premlčacia doba neplynula v období od (i) 27.3.2020 do 30.4.2020, t. j. spolu 35 dní a od (ii) 19.1.2021 do 28.2.2021, t. j. spolu 41 dní. Z uvedeného dôvodu sa nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého zákonodarca mienil a upravil v zákone č. 62/2020 Z. z. len neplynutie tých lehôt, ktorých koniec by uplynul v uvedenom čase, preto nešlo o posun premlčacej doby o 76 kalendárnych dní.
19. Dodal, že prijatím výkladu zákona č. 62/2020 Z. z. v zmysle záverov súdu prvej inštancie, ochrana pred plynutím premlčacích lehôt by sa mala poskytnúť len tým subjektom súkromnoprávnych vzťahov, ktorým by mala premlčacia doba uplynúť počas vymedzených období (27.3.2020 až 30.4.2020, resp. 19.1.2021 až 28.2.2021). Ak by teda subjektu súkromnoprávnych vzťahov mala uplynúť premlčacia lehota napr. 1.5.2020, t. j. hneď nasledujúci deň po rozhodnom období, potom by podľa záverov súdu prvej inštancie premlčacia doba mala naozaj uplynúť už dňa 1.5.2020. Ak by však mala takémuto subjektu uplynúť premlčacia doba len o jeden deň skôr, t. j. dňa 30.4.2020, potom by už došlo k spočívaniu premlčacej doby a nárok by sa tak nepremlčal dňa 30.4.2020, ale až dňa 4.6.2020. Bol názoru, že takýmto výkladom by došlo k rozsiahlej diskriminácii účastníkov súkromnoprávnych vzťahov, ktorých by sa netýkala ochrana pred šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 oproti tým, ktorým by mala premlčacia doba uplynúť napr. dňa 30.4.2020 a u ktorých by došlo k spočívaniu (teda predĺženiu) premlčacej doby o príslušné kalendárne dni. 20. Dôvodil, že s ohľadom na uvedené je zrejmé, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko súd prvej inštancie odmietol aplikovať ustanovenia zákona č. 62/2020 Z. z., pričom ak by ich súd prvej inštancie správne aplikoval, musel by s ohľadom na spočívanie premlčacej doby vo vymedzených obdobiach dospieť k záveru o včasnom podaní žaloby (pred uplynutím premlčacej doby), nakoľko premlčacia doba začala plynúť od 21.1.2020 a žaloba bola podaná na súde dňa 13.2.2023, t. j. s prihliadnutím k dobe spočívania premlčacej doby by bola jednoznačne podaná včas, nakoľko aplikujúc vyššie uvedené ustanovenia by premlčacia doba uplynula až dňa 6.4.2023 (21.1.2023 + 76 dní). Dal do pozornosti, že prezentovaný právny názor žalobcu je v súlade s aktuálnou rozhodovacou praxou vyšších súdnych autorít, keď poukázal na právne závery obsiahnuté v uznesení Krajského súdu v Prešove sp. zn. 13CoCsp/7/2023, zo dňa 2.10.2023, v uznesení Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 9CoCsp/41/2022, zo dňa 29.9.2022, v uznesení Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10CoCsp/13/2023, zo dňa 16.8.2023 a v uznesení Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 19CoCsp/28/2022, zo dňa 7.12.2022. 21. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril. 22. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C. s. p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 23. Podľa § 1 písm. a) zákona č. 62/2020 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 27. marca 2020, lehoty ustanovené právnymi predpismi v súkromnoprávnych vzťahoch na uplatňovanie alebo bránenie práv na súde, uplynutím ktorých by došlo k premlčaniu alebo k zániku práva, v čase odo dňa účinnosti tohto zákona do 30. apríla 2020 neplynú. 24. Podľa § 8 písm. a) zákona č. 62/2020 Z. z. v znení zákona č. 9/2021 Z. z. účinného od 19. januára 2021, lehoty ustanovené právnymi predpismi v súkromnoprávnych vzťahoch na uplatňovanie alebo bránenie práv na súde, uplynutím ktorých by došlo k premlčaniu alebo k zániku práva, v čase odo dňa účinnosti tohto zákona do 28. februára 2021 neplynú. 25. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 26. V súvislosti s námietkou žalobcu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia premlčania uplatneného nároku a to z dôvodu, že súd prvej inštancie neaplikoval ustanovenia zákona č. 62/2020 Z. z. odvolací súd dáva do pozornosti, že z už ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít (nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 51/2023, uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/155/2023 a sp. zn. 1Cdo/99/2022) vyplýva, že s poukazom na účel zákona č. 62/2020 Z. z. sa § 1 písm. a) týka všetkých premlčacích a prekluzívnych lehôt v súkromnoprávnych vzťahoch, teda tak lehôt, ktoré začali plynúť pred nadobudnutím účinnosti zákona (dňa 27.3.2020) a neuplynuli do 30.4.2020, ako aj lehôt,
ktoré začali plynúť pred 27.3.2020 a ich koniec pripadol na stanovené obdobie, ako aj tých, ktoré začali plynúť počas stanoveného obdobia a ich koniec nastal až po apríli 2020, keď pri všetkých týchto prípadoch platí, že pri počítaní lehoty musí byť zohľadnené časové obdobie 27.3.2020 až 30.4.2020. Totožný prístup je potrebné primerane aplikovať aj na § 8 písm. a) zákona č. 62/2020 Z. z., čo znamená, že všetky premlčacie a prekluzívne lehoty v súkromnoprávnych vzťahoch spočívali okrem obdobia od 27.3.2020 do 30.4.2020 aj v období od 19.1.2021 do 28.2.2021. 27. Odvolací súd v zhode s argumentáciou žalobcu dospel k záveru, že pokiaľ súd prvej inštancie založil zamietnutie nároku žalobcu na premlčaní uplatneného nároku z dôvodu, že sa na tento nevzťahujú § 1 a § 8 zákona č. 62/2020 Z. z., vec nesprávne právne posúdil. V konaní nebolo sporné, že veriteľ vyhlásil dlh za predčasne splatný právnym úkonom zo dňa 10.2.2020, pre nesplnenie splátky za mesiac október 2019, splatnosť dlhu teda nastala prvý deň po uplynutí troch mesiacov od omeškania so splnením splátky za október 2019, t. j. po troch mesiacoch od 21.10.2019, čiže právo sa mohlo vykonať prvý raz dňa 21.1.2020. Keďže žalobca podal žalobu na súd dňa 13.2.2023, za uplatnenia § 1 písm. a) a § 8 písm. a) zákona č. 62/2020 Z. z., t. j. pri zohľadnení spočívania premlčacej lehoty v období od 27.3.2020 do 30.4.2020 a od 19.1.2021 do 28.2.2021 (spolu 76 dní), žalobca uplatnil svoje právo pred uplynutím trojročnej premlčacej doby v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka. 28. Odvolací súd zároveň konštatuje, že v súlade s rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR vyjadrenou v rozsudku zo dňa 27.10.2021, sp. zn. 4Cdo/162/2020, ktorý bol uverejnený v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 6/2022, v sporoch s ochranou slabšej strany súd skúma vecnú legitimáciu z úradnej povinnosti a na absolútnu neplatnosť postúpenia musí prihliadnuť aj bez námietky (z úradnej povinnosti) (R 60/2018). Dôkazné bremeno preukázania splnenia podmienok podľa § 92 ods. 8 vety prvej zákona o bankách pred postúpením pohľadávky zaťažuje veriteľa, a to aj v prípade, že spotrebiteľ nepoprel s tým súvisiace skutkové tvrdenia veriteľa. 29. V zmysle vyššie uvedeného úlohou súdu prvej inštancie bolo napriek skutočnosti, že žalovaný nesporoval splnenie podmienok podľa § 92 ods. 8 vety prvej zákona č. 483/2001 Z. z., tieto preskúmať. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.3.2022, sp. zn. 2Cdo/266/2020, v ktorom dovolací súd v rámci riešenia dovolacej otázky „či výzva vo vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru predstavuje výzvu v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách“, dospel k záveru, že: „Obsah ustanovenia § 92 ods. 8 veta prvá zákona o bankách predpokladá výlučnú a samostatnú písomnú výzvu banky, že je jej klient v omeškaní so splnením čo len časti svojho záväzku. Skrz spotrebiteľského charakteru dojednanej zmluvy o úvere nemožno prisvedčiť oznámeniu o mimoriadnej splatnosti úveru aj charakter výzvy v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách.“ Na tomto právnom názore zotrval najvyšší súd aj v uznesení zo dňa 27.10.2022, sp. zn. 4Cdo/75/2020, v ktorom skonštatoval neprípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) C. s. p. ohľadne tejto dovolacej otázky s poukazom na to, že už bola vyriešená v uznesení sp. zn. 2Cdo/266/2020. 30. Na základe uvedeného žalobca, ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je povinný v prejednávanej veci nielen tvrdiť, ale i preukázať, že pred postúpením bola pohľadávka splatná, že banka dlžníka písomne vyzvala na splnenie už zosplatneného dlhu a klient napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň 90 kalendárnych dní, pričom nepreukázanie týchto skutočností má za následok nepreukázanie aktívnej vecnej legitimácie postupníka a to i v prípade, keď sa spotrebiteľ svojich práv výslovne nedovoláva, nakoľko v takom prípade sa ustanovenie § 151 ods. 1 C. s. p. o nespornosti nepopretých skutkových tvrdení neuplatní a samotná pasivita žalovanej strany v tomto smere nemôže viesť k aplikácii § 151 ods. 1, ods. 2 C. s. p. a zakladať povinnosť súdu priznať akýkoľvek uplatnený nárok. 31. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie sa neriadil vyššie uvedenými právnymi závermi najvyšších súdnych autorít, keď konštatoval naplnenie podmienok ustanovených v § 92 ods. 8 veta prvá zákona č. 483/2001 Z. z. bez skúmania, či bola zo strany banky zaslaná žalovanému osobitná výzva na zaplatenie už zosplatnenej pohľadávky a či žalovaný zostal v omeškaní so splatením uvedeného záväzku aspoň 90 dní, pričom až posúdením naplnenia uvedených podmienok je možné posúdiť preukázanie aktívnej vecnej legitimácie v konaní.
32. Vychádzajúc z vyššie uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nezodpovedá požiadavkám kladeným na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ktoré by bolo vnútorne konzistentné a dalo jasné a zrozumiteľné odpovede na relevantné právne a skutkovo súvisiace otázky vo vzťahu k žalobcom uplatnenému nároku. Súd prvej inštancie tým znemožnil stranám konania, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Nakoľko uvedený nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) C. s. p. zrušil a podľa § 391 ods. 1 C. s. p. vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 33. V ďalšom konaní bude súd prvej inštancie povinný riadiť sa vyššie uvedeným právnym názorom odvolacieho súdu, ktorým je v zmysle § 391 ods. 2 C. s. p. viazaný; súd prvej inštancie spor opätovne prejedná na pojednávaní, riadne podľa návrhov strán vykoná dokazovanie (v súlade s príslušnými ustanoveniami C. s. p. o dokazovaní), dôkazy zhodnotí podľa svojej úvahy, každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliadne na všetko, čo vyšlo počas konania najavo; na základe vykonaných dôkazov ustáli skutkový stav potrebný pre svoje rozhodnutie, ktoré bude vo vzťahu k zistenému skutkovému stavu preskúmateľné a po opätovnom rozhodnutí sporu svoje závery o skutkových zisteniach a právnom posúdení veci odôvodní spôsobom zodpovedajúcim § 220 ods. 2 C. s. p. tak, by obsahovalo dostatok dôvodov a ich uvedenie bolo zrozumiteľné a aby bolo v plnej miere naplnené právo strán sporu na spravodlivé súdne konanie. 34. Súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci rozhodne i o náhrade trov odvolacieho konania (§ 262 ods. 1, § 396 ods. 3 C. s. p.). 35. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).