Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 3Cob/46/2025 1323206629 14. 08. 2025 JUDr. Marta Šašinková ECLI:SK:KSBA:2025:1323206629.2
Uznesenie Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Šašinkovej a členov senátu Mgr. Štefana Zelenáka a Mgr. Radoslava Prutkaya v právnej veci žalobcu G.. Q. W., A.. XX.XX.XXXX, Š. X/C, XXX XX W., právne zast. Mgr. Jana Lenková, advokátka, Krížna 38, 811 04 Bratislava, proti žalovanému Slnečná elektráreň Lazany - blok 1 s. r. o. v konkurze, Elektrárenská 1, 831 04 Bratislava IČO: 45 668 779, o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Mestského súdu Bratislava III sp. zn. 60Cb/66/2023 zo dňa 24.3.2025, jednohlasne , takto rozhodol: Krajský súd v Bratislave uznesenie Mestského súdu Bratislava III sp. zn. 60Cb/66/2023 zo dňa 24.3.2025 zrušuje. odôvodnenie: 1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie konanie o výške trov konania zastavil. 2. V odôvodnení súd uviedol, že žalobca sa návrhom z 20.11.2023 domáhal nariadenia neodkladného opatrenia proti žalovanému. Mestský súd Bratislava III uznesením z 21.12.2023 sp. zn. 60Cb/66/2023 návrh žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia zamietol a žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Bratislave uznesením z 29.04.2024 sp. zn. 2Cob/16/2024 uznesenie zmenil, neodkladné opatrenie nariadil a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. Mestský súd Bratislava III rozhodol o výške trov konania uznesením sp. zn. 60Cb/66/2023 z 05.08.2024. Proti tomuto uzneseniu podal žalovaný sťažnosť, a teda uznesenie o výške trov konania nenadobudlo právoplatnosť. Uznesením Mestského súdu Bratislava III sp. zn. 21K/50/2024 z 13.09.2024 bol na majetok žalovaného vyhlásený konkurz. Prvá schôdza konkurzných veriteľov sa konala 22.01.2025. Tieto údaje zistil konajúci súd z Obchodného vestníka. 3. V rámci konania súd prvej inštancie ustálil, že v prejednávanej veci došlo k účinkom podľa § 47 ods. 4 ZoKR. K tomuto záveru súd dospel po tom, čo výzvou zo dňa 03.02.2025 vyzval správcu úpadcu, ako aj samotného úpadcu - dlžníka (žalovanú) postupom podľa § 47 ods. 4 ZoKR na podanie návrhu na pokračovanie v konaní v lehote 30 dní od doručenia výzvy, ktorá bola správcovi úpadcu doručená dňa 10.02.2025 a úpadcovi (žalovanému) dňa 18.02.2025, avšak návrh na pokračovanie v konaní nebol v stanovenej lehote podaný ani zo strany správcu úpadcu a ani zo strany žalovaného ako úpadcu - dlžníka. Správca konkurznej podstaty úpadcu podaním z 10.02.2025 nenavrhol pokračovať v predmetnom konaní. Novelou ZoKR realizovanou zákonom č. 390/2019 Z.z. došlo s účinnosťou od 1.1.2020 k doplneniu ustanovenia § 47 ods. 4 o druhú až štvrtú vetu, v zmysle ktorých v prípade nepodania návrhu na pokračovanie v konaní do konca prvej schôdze veriteľov súd vyzve správcu a dlžníka na jeho podanie v lehote nie kratšej ako 30 dní. Ak správca v určenej lehote nevyjadrí súhlas s pokračovaním v konaní, súd pokračuje v konaní s dlžníkom, ak pokračovanie v konaní v určenej lehote navrhne dlžník. Nepodanie návrhu na pokračovanie v konaní v určenej lehote má účinky späťvzatia žaloby. Nakoľko v danej veci bol na majetok žalovaného ako úpadcu - dlžníka vyhlásený konkurz a na výzvu súdu dlžník, ako ani jeho správca nepodali návrh na pokračovanie v konaní v stanovenej lehote,
nastali podľa § 47 ods. 4 vety poslednej ZoKR v znení účinnom od 1.1.2020 v spojení s § 206j vetou druhou ZoKR účinky späťvzatia žaloby, pričom je bez právneho významu skutočnosť, že úpadca - dlžník je v procesnom postavení žalovaného. Súd preto konanie o výške trov konania zastavil. O nároku na náhradu trov sťažnostného konania súd nerozhodoval, pretože o náhrade trov konania sa rozhoduje v konečnom rozhodnutí, ktorým sa končí vec sama, pričom v uznesení o rozhodnutí o sťažnosti proti výške náhrady trov konania nie je možné rozhodovať o ďalšej náhrade trov konania, keďže rozhodnutie o výške trov konania nie je rozhodnutím, ktorým sa konanie končí. Konanie sa meritórne skončilo rozsudkom. Rozhodnutie o výške trov konania však nie je vydané v samostatnom konaní, ale v konaní, ktoré už bolo právoplatne skončené iným konečným rozhodnutím - rozsudkom. V zásade preto nebolo možné rozhodovať o ďalšej náhrade trov konania, keďže o náhrade trov konania sa rozhoduje v konečnom rozhodnutí, ktorou sa končí vec sama. Ak by v prípade podania sťažnosti jednou zo strán bolo potrebné pri rozhodnutí o výške trov konania rozhodnúť o náhrade trov konania ako v konečnom rozhodnutí, takýto postup by znamenal rozširovanie sporov, keď by pri rozhodovaní o sťažnosti o výške náhrady trov konania bolo opätovne nutné rozhodovať o ďalšom nároku na náhradu trov konania - „konania o výške trov konania“. 4. Súd prvej inštancie poukázal o.i. na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 420/2023, v ktorom ústavný súd poukázal na to, že v ustanoveniach o sťažnosti ako osobitnom prostriedku nápravy nesprávnosti uznesení vyššieho súdneho úradníka niet žiadnych ustanovení o tom, že by všeobecným súdom bola daná právomoc osobitne rozhodovať o trovách „sťažnostného“ konania, a preto ani zo systematického pohľadu na zákonnú úpravu náhrady trov konania nemožno dospieť k záveru, že Civilný sporový poriadok predpokladá alebo súdom prvej inštancie stanovuje rozhodovať o náhrade trov sťažnosti po tom, čo o náhrade trov konania prvej inštancie rozhodli v súlade so zákonom v rozhodnutí, ktorým konanie na tejto inštancii všeobecného súdnictva končí. 5. Súd poukázal aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 183/2020 z 09.03.2021, v ktorom ústavný súd uviedol, že trovy sporového konania sú považované za príslušenstvo pohľadávky napriek tomu, že v porovnaní s „iným“ príslušenstvom (úroky, úroky z omeškania) je pre ich vznik, resp. pre vznik nároku na ich náhradu nevyhnutné konštitutívne súdne rozhodnutie. Podľa konajúceho súdu preto žalobca môže (resp. mohol) prihlásiť v konkurznom konaní samostatne aj pohľadávku na trovy konania (čo napokon aj podľa vyjadrenia správcu úpadcu urobil). Súd nepredpokladá, že by mohol vzniknúť relevantný právny spor o výške pohľadávky na náhradu trov a ak by aj veriteľ uplatnil tento nárok vo vyššej alebo spornej sume, mohla by byť výška určená v incidenčnom spore. Podľa obsahu spisu (bod 1. tohto uznesenia) žalobca disponuje právoplatným rozhodnutím súdu o tom, že mu bol priznaný nárok na náhradu trov konania v plnej výške. Tento nárok si mal žalobca následne uplatniť v konkurznom konaní, konajúci súd už o výške trov konania definitívne rozhodnúť z dôvodu prebiehajúceho konkurzu a absentujúceho súhlasu správcu a dlžníka nemôže. Súd teda konanie o výške trov konania zastavil. 6. Proti uzneseniu podal včas odvolanie žalobca a uviedol, že konanie o trovách neodkladného opatrenia, ako aj jemu predchádzajúce konanie o nariadenie neodkladného opatrenia iniciované žalobcom voči žalovanému sa evidentne netýka majetku patriaceho úpadcovi, ktorý by podliehal konkurzu, a teda dôvod na prerušenie/zastavenie konania podľa § 47 ods. 4 ZoKR tak nie je daný/ neexistuje. Účinky § 47 ZoKR preto na tento spor nedopadajú. Z predmetného ustanovenia ZoKR exaktne vyplýva, že súdne konanie, ktoré sa vyhlásením konkurzu prerušuje, sa musí týkať majetku podliehajúceho konkurzu patriaceho úpadcovi, pričom predmetom tohto sporu nie je žiadny majetok úpadcu, keďže predmetom konania bolo nariadenie neodkladného opatrenia, ktorým súd zaviazal žalovaného na úhradu peňažnej sumy vo výške 139.636,12 EIR do úschovy súdu. T.j. zo samotnej podstaty predmetu konania - o vydanie neodkladného opatrenia je zrejmé, že sa nejedná o spor týkajúci sa majetku podliehajúceho konkurzu patriaceho úpadcovi. Podľa žalobcu súd nemal vyzývať správcu konkurznej podstaty, ani dlžníka na podanie návrhu na pokračovanie v konaní, pretože na takýto postup súdu neboli splnené zákonné predpoklady. Konanie o nariadenie neodkladného opatrenia bolo vedené na MS BA III, pričom súd uznesením zo dňa 21.12.2023 zamietol návrh žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia. O odvolaní žalobcu rozhodol Krajský súd Bratislava uznesením zo dňa 29.04.2024, spis. zn. 2Cob/16/2024 tak, že zmenil uznesenie súdu prvej inštancie a nariadil neodkladné opatrenie, ktorým uložil žalovanému povinnosť zložiť do úschovy Mestského súdu Bratislava III peňažnú sumu vo výške 139.676,12 EUR a to do 3 dní od doručenia tohto uznesenia. Nárok žalobcu bol priznaný právoplatným uznesením súdu a bolo rozhodnuté aj o nároku na náhradu trov konania,
pričom následne rozhodoval už len o jej výške. Súd teda právoplatným rozhodnutím, ktorým sa konanie končí rozhodol o nároku na náhradu trov konania ako aj nákladov spojených s uplatnením nároku na nariadenie NO. Mestský súd Bratislava III v nadväznosti na druhý výrok Krajského súdu Bratislava / priznanie nároku na náhradu trov konania/ uznesením zo dňa 05.08.2024 rozhodol o výške náhrady trov konania tak, že žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v celkovej výške 2.619,- EUR. Žalovaný voči uzneseniu o výške trov konania podal sťažnosť, v ktorej namietal výšku žalobcovi súdom priznaných trov a žiadal priznať nárok náhradu trov konania. 7. Podľa žalobcu súd prvej inštancie nesprávne v napadnutom uznesení (bod 7. odôvodnenia) konštatoval, že o nároku na náhradu trov sťažnostného konania súd nerozhodoval, pretože o náhrade trov konania sa rozhoduje v konečnom rozhodnutí, ktorým sa končí vec sama, pričom s poukazom na právoplatné a vykonateľné uznesenie Krajského súdu Bratislava, ktorým súd nariadil neodkladné opatrenie, ktoré bolo konečným rozhodnutím vo veci nariadenia neodkladného opatrenia je už o nároku na náhradu trov ako aj o výške trov toho času rozhodnuté, pričom s poukazom na podanú sťažnosť žalovaného voči uzneseniu o výške trov, mal súd na základe podanej sťažnosti rozhodnúť o výške trov konania. Žalovaný s poukazom na ustálenú judikatúru Ústavného súdu nemá nárok na náhradu trov sťažnostného konania. Súd tiež v uznesení (v bode 7. a 8. odôvodnenia) celkom zmätočne uvádza, že v uznesení o rozhodnutí o sťažnosti proti výške náhrady trov konania nie je možné rozhodovať o ďalšej náhrade trov konania, keďže rozhodnutie o výške trov konania nie je rozhodnutím, ktorým sa konanie končí. Konanie sa meritórne skončilo rozsudkom. Rozhodnutie o výške trov konania však nie je vydané v samostatnom konaní, ale v konaní, ktoré už bolo právoplatne skončené iným konečným rozhodnutím rozsudkom. V zásade preto nebolo možné rozhodovať o ďalšej náhrade trov konania, keďže o náhrade trov konania sa rozhoduje v konečnom rozhodnutí, ktorou sa končí vec sama. Žalobca má za to, že argumentácia súdu uvedená v bode 7. odôvodnenia sa netýka tejto veci, ale bola skopírovaná z iného konania, nakoľko nárok žalobcu na zaplatenie sumy vo výške 123.690,-Eur je predmetom samostatného konania na MS BA III vedeného pod spis. zn. 74Cb/15/2024, o ktorom nebolo zatiaľ meritórne rozhodnuté, Toto konania bolo navyše zastavené (uznesením zo dňa z rovnakých dôvodov ako toto konanie a žalobca voči uzneseniu o zastavení konania podal odvolanie. 8. Žalobca v odvolaní zdôraznil, že výsledok konania o trovách konania o nariadenie neodkladného opatrenia má priamy dopad na výšku pohľadávky žalobcu voči úpadcovi, t.j. má priamy dopad na prihlásenú pohľadávku voči úpadcovi/žalovanému vo výške 2.619,- EUR. Žalobca si do konkurzu na majetok úpadcu/žalovaného prihlásil o.i. pohľadávku vo výške 412.779,85 EUR titulom nároku na vyrovnací podiel, ktorá je v konečnom zozname pohľadávok evidovaná pod poradovým číslom 10, ktorá bola popretá správcom FRDS, k.s. v rozsahu sumy 1.410,80 EUR, t.j. je správcom zistená len v rozsahu 1.208,18 EUR. Žalobca sa toho času domáha súdnou cestou žalobou o určenia popretých pohľadávok, ktoré konanie je vedené na Mestskom súde Bratislava III pod spis. zn. 63Cbi/1/2025. Žalobca navrhol, aby súd zrušil napadnuté uznesenie a rozhodol o sťažnosti žalovaného voči uzneseniu o trovách tak, že uznesenie o trovách ako vecne správne potvrdí a žalobcovi prizná nárok na náhradu trov v rozsahu 100%. 9. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len C.s.p.) prejednal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné. 10. Podľa § 262 ods. 1 C.s.p. o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 11. Podľa § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 12. Podľa § 239 ods. 1 C.s.p. proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom , ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. 13. Podľa § 47 ods.1 ZoKR, ak tento zákon neustanovuje inak, vyhlásením konkurzu sa prerušujú všetky súdne a iné konania, ktoré sa týkajú majetku podliehajúceho konkurzu patriaceho úpadcovi. Lehoty v týchto konaniach ustanovené alebo určené počas prerušenia týchto konaní neplynú. Na účastníkov
konania, ktorí vystupujú na strane úpadcu, prerušenie konania pôsobí, len ak ide o nerozlučné spoločenstvo alebo o intervenciu. 14. Podľa § 47 ods. 4 ZoKR, v konaniach prerušených podľa odseku 1 možno pokračovať na návrh správcu; správca sa podaním návrhu na pokračovanie v konaní stáva účastníkom konania namiesto úpadcu. Ak návrh na pokračovanie v konaní nie je podaný do konca prvej schôdze veriteľov, súd vyzve správcu a dlžníka, prípadne nerozlučných spoločníkov na strane dlžníka na jeho podanie v lehote nie kratšej ako 30 dní. Ak správca v určenej lehote nevyjadrí s pokračovaním v konaní súhlas, súd pokračuje v konaní s dlžníkom, ak pokračovanie v konaní v určenej lehote navrhne dlžník alebo prípadní nerozluční spoločníci dlžníka. Nepodanie návrhu na pokračovanie v konaní v určenej lehote má účinky späťvzatia žaloby. 15. Podľa § 47 ods. 5 ZoKR, súdne a iné konania, ktoré sa týkajú majetku podliehajúceho konkurzu patriaceho úpadcovi, možno po vyhlásení konkurzu začať len na návrh správcu, návrhom podaným voči správcovi v súlade s týmto zákonom alebo z podnetu orgánu príslušného na konanie, pričom účastníkom konania namiesto úpadcu je správca. 16. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že žalobca sa návrhom zo dňa 21.11.2023 domáhal nariadenia neodkladného opatrenia, ktorým by súd zaviazal žalovaného k povinnosti zložiť do úschovy súdu peňažnú sumu 139.676,12 EUR. Mestský súd Bratislava III uznesením zo dňa 21.12.2023 sp. zn. 60Cb/66/2023 návrh žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia zamietol a žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Bratislave uznesením z 29.04.2024 sp. zn.2Cob/16/2024 napadnuté uznesenie zmenil, neodkladné opatrenie nariadil a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. Mestský súd Bratislava III rozhodol o výške trov konania uznesením sp. zn. 60Cb/66/2023 z 05.08.2024. Proti tomuto uzneseniu podal žalovaný sťažnosť, a uznesenie o výške trov konania nenadobudlo právoplatnosť. 17. Z obsahu súdneho spisu ďalej vyplýva, že uznesením Mestského súdu Bratislava III sp. zn. 21K/50/2024-46 zo dňa 13.09.2024, zverejnenom v Obchodnom vestníku dňa 24.09.2024, bol na majetok dlžníka: Slnečná elektráreň Lazany - blok 1 s.r.o. vyhlásený konkurz a do funkcie správcu bol ustanovený FRDS advisory, k.s.. K zastaveniu konania o výške trov konania došlo v zmysle § 47 ods. 4 ZoKR v spojení s § 145 ods. 1 C.s.p. po tom, ako správca a ani dlžník (žalovaný) nepodali návrh na pokračovanie v konaní. 18. Po dôslednom oboznámení sa s obsahom spisu, s obsahom napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie a s obsahom odvolania žalobcu odvolací súd v nadväznosti na vyššie citovanú príslušnú právnu úpravu dospel k záveru, že súd prvej inštancie v danom prípade nesprávnou aplikáciou ustanovenia § 47 ods. 1 a 4 vec nesprávne právne posúdil, pričom v tomto smere sa odvolací súd stotožňuje s argumentáciou obsiahnutou v odvolaní žalobcu. 19. Právna úprava rozhodovania o náhrade trov konania podľa Civilného sporového poriadku pozostáva z dvoch fáz, z ktorých prvou je rozhodnutie o priznaní nároku v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí a až po jeho právoplatnosti nastupuje druhá fáza v podobe rozhodnutia súdneho úradníka o výške náhrady trov konania. V tejto súvislosti je nutné uviesť, že samotné dovŕšenie prvej fázy priznaním nároku na náhradu trov konania úspešnej strane sporu rozhodnutím, ktorým sa konanie končí, ešte nepredstavuje vznik vymáhateľnej pohľadávky na náhradu trov konania v konkrétnej výške, ktorá by bola spôsobila napríklad na jej uplatnenie v exekučnom konaní alebo na jej prihlásenie v konkurznom konaní, ale až právoplatnosťou rozhodnutia o výške náhrady trov konania podľa § 262 ods. 2 C.s.p. vzniká úspešnej strane sporu voči strane neúspešnej pohľadávka v konkrétnej výške s konkrétnym časom splatnosti viazaným na vykonateľnosť rozhodnutia o výške náhrady trov konania. Na základe vyššie uvedených skutočností odvolací súd konštatuje, že samotné právoplatné priznanie nároku na náhradu trov konania v rozhodnutí súdu, ktorým sa konanie končí /v danom prípade právoplatné uznesenie odvolacieho súdu č.k. 2Cob/16/2024-111 zo dňa 29.4.2024, ktorým nariadil neodkladné opatrenie/ nie je možné považovať za konštituovanú pohľadávku, keďže nárok úspešnej strany sporu na náhradu trov konania možno považovať za komplexne konštituovaný až právoplatnosťou rozhodnutia o konkrétnej výške náhrady trov konania, t.j. až priznaním nároku na finančné plnenie v určitej výške, v dôsledku čoho odvolací súd ustálil záver o nesprávnom právnom posúdení danej veci súdom prvej inštancie. Nie je správne ani tvrdenie súdu prvej inštancie, že žalobca môže prihlásiť v konkurznom konaní
samostatne aj pohľadávku na trovy konania /pričom je irelevantné, že tak žalobca urobil/. Zo spisu nevyplýva skutočnosť, že žalobca disponuje právoplatným rozhodnutím o výške trov konania, pričom je podstatné uviesť, že bez priznania výšky trov konania si žalobca tieto nemôže úspešne uplatniť v rámci konkurzného konania ako svoju pohľadávku. Náhrada trov konania sa stáva vymáhateľnou pohľadávkou až momentom právoplatného rozhodnutia o výške trov konania. Podľa odvolacieho súdu je nesprávna argumentácia súdu prvej inštancie v tom, že žalobca sa môže domáhať rozhodnutia o výške prihlásenej pohľadávky v incidenčnom konaní. Uvedené by viedlo k neúmernému a nadbytočnému predlžovaniu konkurzného konania a k nedôvodnému rozširovaniu súdnych sporov. 20. Na tomto mieste považuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť, že v zmysle § 47ods. 1, 4 ZKR vyhlásenie konkurzu spôsobuje prerušenie súdnych a iných konaní za predpokladu, že sa týkajú majetku podliehajúceho konkurzu, ktorý patrí úpadcovi, s výnimkou taxatívne vymenovaných konaní. V prerušených konaniach je možné pokračovať len na návrh správcu, bez ohľadu na to, či je úpadca na strane žalobcu alebo žalovaného. Správca podaním návrhu na pokračovanie v konaní sa ex lege stáva účastníkom konania. V prípade ak správca ani úpadca, resp. jeho nerozluční spoločníci, nepodajú návrh na pokračovanie v konaní, nastávajú účinky späťvzatia žaloby, čiže súd konanie zastaví a rozhodne o trovách konania. Rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania a jeho výške však nepodlieha ustanoveniu § 47 ods. 4 ZoKR. Výrok o nároku na náhradu trov konania obsahuje každé rozhodnutie, ktorým sa konanie končí, a to aj v prípade nemeritórneho rozhodnutia o zastavení konania(viď str.1064, 1065 komentár k §262C.s.p.,CH BECK, Mesiarkinová/Baricová, 2. vydanie). 21. V nadväznosti na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd uvádza, že v prejednávanej veci nie sú splnené podmienky pre rozhodovanie podľa § 47 ods. 4 ZoKR, nakoľko bolo o návrhu na neodkladné opatrenie meritórne rozhodnuté v znení rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave (uznesenie sp.zn.2Cob/16/2024). Pokiaľ by aj nebolo meritórne rozhodnuté /čo nie je prejednávaný prípad/ a pre nepodanie návrhu na pokračovanie v konaní by malo byť konanie zastavené, zastavenie by sa týkalo iba veci samej /t.j. neodkladného opatrenia, ktoré má charakter v tomto prípade žaloby vo veci samej/ a súd by o nároku na náhrad trov konania a výške trov konania musel rozhodovať. Preto súd prvej inštancie nepostupoval správne, keď konanie zastavil s poukazom na ustanovenie § 47 ods. 1 a 4 ZoKR. Rozhodnutie súdu prvej inštancie o výške trov konania je rozhodnutím bez návrhu a teda zo zákona podľa ust. § 262 ods. 2 C.s.p.. Na rozhodnutie o výške trov konania, po právoplatnom rozhodnutí vo veci samej nemá vyhlásenie konkurzu na majetok žalovaného žiaden vplyv. 22. Podľa 389 ods.1 písm. d) C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli alebo ak také dôvody neexistovali. So zreteľom na uvedené preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. d) C.s.p. zrušil. Úlohou súdu prvej inštancie bude rozhodnúť o sťažnosti žalovaného proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka o výške náhrady trov konania postupom podľa § 239 ods. 1 C.s.p.. 23. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci (§ 396 ods. 3 C.s.p.). 24. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá C.s.p.). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).