Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 14Co/7/2024 z 14. 10. 2025

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Krajský súd Bratislava 14Co/7/2024 1418201124 14. 10. 2025 JUDr. Michaela Krajčová ECLI:SK:KSBA:2025:1418201124.2

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Michaela Krajčová a členovia senátu JUDr. Darina Kriváňová a JUDr. Natália Kolláriková, v spore žalobcu: A. W., Q.. XX.XX.XXXX, W. U. I.. Q. Š.. Q.. F. Č.. XXXX/X, XXX XX N., právne zastúpený: JUDr. Peter Harakály, advokát so sídlom ul. Mlynská č. 28, 040 01 Košice, proti žalovanej: Generali Česká pojišťovna a.s., so sídlom Spálená 75/16, 110 00 Praha, Česká republika, IČO: 45 272 956, konajúca prostredníctvom Generali Poisťovňa, pobočka poisťovne z iného členského štátu, so sídlom Lamačská cesta 3/A, 841 04 Bratislava, IČO: 54 228 573, o náhradu straty na zárobku vo výške 32.363,31 eur s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne od 12.01.2018 do zaplatenia, za obdobie od 09.05.2016 do 31.12.2017 a o uloženie povinnosti vyplácať mesačnú rentu v sume 1.652,02 eur s príslušenstvom od 01.01.2018 s pravidelným zvyšovaním podľa zákonnej valorizácie s 5 % ročným úrokom z omeškania z každej mesačnej dávky do zaplatenia, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV č.k.: 7C/10/2018-665 zo dňa 27. apríla 2023, takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava IV č.k.: 7C/10/2018-665 zo dňa 27. apríla 2023 v napadnutom výroku p o t v r d z u j e . II. Žalovaná má nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100%. odôvodnenie: 1. Mestský súd Bratislava IV rozsudkom č.k.: 7C/10/2018-665 zo dňa 27. apríla 2023 v časti týkajúcej sa 36.653,24 eur a v časti týkajúcej sa 35.960,81 eur konanie zastavil (výrok I.) a vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok II.). Žalovanej nárok na náhradu trov konania nepriznal (výrok III.). 2. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou proti žalovanej domáhal náhrady straty na zárobku vo výške 32.363,31 eur s príslušenstvom a súčasne žiadal uložiť povinnosť žalovanej vyplácať žalobcovi mesačnú rentu v sume 1.652,02 eur s príslušenstvom, počnúc dňom 01.01.2018, s pravidelným zvyšovaním podľa zákonnej valorizácie s odôvodnením, že žalobca ako vodič motorového vozidla značky T. W., P.: N.-C. utrpel pri dopravnej nehode 11.05.2015 ťažké ublíženie na zdraví. Dopravnú nehodu zavinil vodič nákladného vozidla značky T. W., P.: U.-XXXII H. T., ktorý z nezistených príčin prednou časťou svojho vozidla narazil do pred ním jazdiaceho osobného motorového vozidla značky O. U., ktoré z dôvodu nárazu prešlo do protismeru a čelne narazilo do protiidúceho MV značky T. W., ktoré viedol žalobca. Na základe upovedomenia OR PZ D. Y. z 29.04.2016 A.:K.- XXX/X-T.-D.-XXXX bolo vodičovi H. T. vznesené obvinenie za prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, 2 písm. a/ Tr. zákona. Žalobca v dôsledku uvedeného utrpel tržnú ranu vo frontálnej oblasti, oblasti koreňa nosa, nadobočia a ľavej ušnice, zlomeninu orbity vpravo, pomliaždenie hrudníka, zlomeninu XI. rebra vľavo a VII, VIII, IX,

X rebra vpravo, trhlinu bránice, poúrazový hrotový pneumothorax, zmeny sleziny, zlomeninu priečneho výbežku C6 vľavo, zlomeninu výbežkov L1 a L2 vľavo, amputáciu predlaktia vľavo, zlomeninu pately vpravo a zlomeninu ľavej stehnovej kosti s následkom posttraumatickej stresovej poruchy, fantómových bolestí ľavej hornej končatiny, obmedzenia pohyblivosti hrudníka, straty ľavého predlaktia, chronického zápalu kostnej drene, obmedzenia v pohyblivosti kolenného kĺbu vľavo, poúrazovej atrofie svalstva ľavej dolnej končatiny, rozsiahlych plošných jaziev na hlave, keloidných jaziev na hrudníku a stehne, duševných a sexuálnych porúch. Následkom uvedeného sa žalobca stal plne invalidným. S poukazom na § 4 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, zák. č. 381/2001 Z. z. sa žalobca ako poškodený obrátil so svojim nárokom na náhradu škody za škodu spôsobenú prevádzkou MV priamo na žalovaného. Zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou MV bola poistená u žalovaného poistnou zmluvou č. XXXXXXXXXX. Denný vymeriavací základ podľa potvrdenia zamestnávateľa Y. Y., U. O. XX, XXX XX N. zo dňa 07.07.2016 činí 91,6520 eur. Z obsahu Lekárskej správy - Zápisnica o ústnom pojednávaní spísaná podľa § 189 zák. č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, posudkový lekár J.. J. D., zo dňa 14.10.2016 okrem iného vyplýva posúdenie invalidity na žiadosť poistenca pre invalidný dôchodok zo dňa 14.10.2016, že bol žalobca uznaný invalidným, zdravotné postihnutie bolo zaradené do Kapitoly XV. choroby podporného a pohybového aparátu oddielu G - postihnutie končatín pod položku 43 - stavy po zlomenine stehnovej kosti, písm. b - s porušenou funkciou končatiny a posudkový lekár určil mieru poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť 60 %. Na ostatné ochorenia, ktoré nie sú rozhodujúcim zdravotným postihnutím, ale svojou podstatou ovplyvňujú funkčný stav organizmu, posudkový lekár navýšil percentuálnu mieru poklesu schopnosti zárobkovej činnosti o 10% naviac. Výsledná miera poklesu schopnosti zárobkovej činnosti je 70%. Dátum vzniku invalidity bol určený na 09.05.2016 a dátum kontrolnej lekárskej prehliadky na 04/2018. Sociálna poisťovňa ústredie dňa 07.03.2017 žalobcovi priznala invalidný dôchodok od 09.05.2016 vo výške 230,40 eur mesačne a od 01.01.2017 bol invalidný dôchodok zvýšený na sumu 231,60 eur mesačne. Dňa 08.03.2017 v Českej republike posudkový lekár J.. P. Y. posudkom o invalidite ustálila deň vzniku invalidity 09.05.2016 a stanovila mieru poklesu pracovnej schopnosti 80% s poukazom na § 3, § 4 vyhlášky č. 359/2009 Sb. v znení neskorších predpisov. Žalovaná listom zo dňa 22.03.2017 k poistnej udalosti č. XXXXXXXXXX, škodovej udalosti č. XXXXXXXXXX poistený: Č. S. G..Y.. U., EČ poisteného vozidla: U. oznámila žalobcovi, že šetrením bolo zistené, že išlo o súbeh dopravného a pracovného úrazu, tento úraz zamestnávateľ riadne nahlásil Sociálnej poisťovni ako úraz pracovný, v Sociálnej poisťovni si v zmysle zák. č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov uplatnil náhradu za úrazový príplatok. Poškodený mal zákonnú možnosť si vybrať, či pri uplatnení nároku bude postupovať podľa Občianskeho zákonníka alebo Zákonníka práce alebo zákona o sociálnom poistení. Nárok na náhradu si uplatnil voči zamestnávateľovi, keďže išlo o úraz pracovný a v danom prípade nie je možné použiť žiadnu inú alternatívu; uplatňovaný nárok na bolestné a úrazový príplatok je potrebné riešiť so Sociálnou poisťovňou. Česká správa sociálneho zabezpečenia dňa 10.04.2017 žalobcovi priznala invalidný dôchodok od 09.05.2016 vo výške 10.273 KČ (t.j. 380,17 eur) mesačne (spolu invalidný dôchodok od 09.05.2016 je v sume 610,57 eur mesačne) a od 09.05.2016 skonštatovala priznanie invalidného dôchodku pre invaliditu 3. stupňa. Podľa § 445, § 447 Občianskeho zákonníka, s poukazom na § 89 ods. 1, 2 zák. č. 431/2003 Zb. z. v znení neskorších predpisov, s poukazom na rozhodnutie SP ústredie zo dňa 07.03.2017 a rozhodnutie Českej správy sociálneho zabezpečenia zo dňa 10.04.2017 si žalobca uplatnil a vyčíslil zaostalú rentu od 09.05.2016 do 31.12.2017 v sume 32.363,31 eur a požiadal o priznanie mesačnej renty vo výške 1.652,02 eur od 01.01.2018 do budúcna a do zmeny pomerov. Z obsahu listu „uplatnenie straty na zárobku po skončení PN (úrazová renta)“ zo dňa 28.09.2017 vyplýva, že žalobca si uplatnil u žalovaného zaostalú rentu od 09.05.2016 do 31.10.2017 v sume 29.059,30 eur a od 01.11.2017 mesačnú rentu vo výške 1.652,02 eur do budúcna a do zmeny pomerov s poukazom na to, že bol uznaný invalidným s mierou poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť 70%, ujma na zdraví vzhľadom na povolanie žalobcu, ktorý pracoval ako obchodný riaditeľ a reprezentant spoločnosti je v takom rozsahu, že z pracovného procesu ho vyraďuje na 100% (žalovaný prevzal list 02.10.2017). Žalobou si žalobca uplatnil s poukazom na § 517 Občianskeho zákonníka 5% ročný úrok z omeškania od 12.01.2018 (lehota 3 mesiace + 15 dní od uplatnenia nároku na zaostalú rentu a mesačnú rentu u žalovaného od 28.09.2017) do zaplatenia. 3. Na Okresnom súde Bratislava IV, pod sp. zn. 40C/56/2017, je vedené konanie o náhradu škody z ublíženia na zdraví rovnakých strán sporu, v ktorom súd ustálil, že žalobca nemá spoluvinu na vzniku

škody. Rozsudkom č.k. 40C/56/2017-614 zo dňa 22.11.2021 súd konanie v časti o zaplatenie sumy 90.330,40 eura spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 90.330,40 eura od 31.12.2020 do zaplatenia zastavil. Žalovaného (poisťovňu) zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 83.232,35 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 128.565 eur od 31.01.2017 do 30.12.2020 a zo sumy 38.234,60 eur od 31.12.2020 do zaplatenia, a vo zvyšnej časti zamietol. 4. Žalobca dňa 28.05.2021 doručil súdu prvej inštancie podanie označené ako „Čiastočné späťvzatie žaloby“, ktorým vzal žalobu späť v sume 36.653,24 eur z dôvodu, že dňa 21.12.2020 žalovaný plnil žalobcovi po odpočítaní 20% spoluviny z titulu straty na zárobku po skončení PN, zaostalú rentu od 09.05.2016 do 31.12.2020. Žalovaný podaním doručeným súdu dňa 14.06.2021 súhlasil so späťvzatím žaloby. 5. Žalobca následným podaním zo dňa 14.06.2022 oznámil, že žalovaný plnil čiastočne žalobcovi jeho nárok - zaostalú rentu za obdobie od 09.05.2016 - 31.12.2020 v sume 36.653,24 eur (podanie žalobcu zo dňa 28.05.2021) a žalobu vzal v tejto časti späť. Zároveň vzal žalobu späť v časti istiny 35.960,81 eur, nakoľko žalovaný čiastočne plnil dňa 22.04.2022 za obdobie od 09.05.2016 do 30.04.2022 (doplatil plnenie krátené o 20% vzhľadom na výsledky dokazovania v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 40C/56/2017). Žalovaný podaním doručeným súdu dňa 16.06.2022 vyslovil súhlas s čiastočným späťvzatím žaloby v sume 35.960,81eur a so zastavením konania v uvedenej časti, nakoľko pristúpil dňa 22.04.2022 k doplateniu straty na zárobku (úrazovej renty) za obdobie od 09.05.2016 do 30.04.2022 vzhľadom na výsledky dokazovania v konaní vedenom pod sp. zn. 40C/56/2017 a prehodnotil likvidáciu poistnej udalosti a doplatil žalobcovi plnenie krátené o 20% (§ 89 ods. 1,2,3,8 zák. č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení). 6. Nakoľko žalobca, so súhlasom žalovaného, zobral žalobu čiastočne späť, súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie 36.653,24 eur a v časti o zaplatenie 35.960,81 eur titulom vyplatenej zaostalej renty za obdobie od 09.05.2016 do 30.04.2022 zastavil. 7. Žalovaný v písomných a ústnych vyjadreniach uviedol, že so žalobou nesúhlasí, pričom najskôr namietal aj svoju pasívnu vecnú legitimáciu, nakoľko nemal za preukázané, či poškodenie zdravia žalobcu zo dňa 11.05.2015 nevzniklo titulom pracovného úrazu; v prípade pracovného úrazu by si totiž žalobca musel uplatniť nárok na náhradu škody podľa predpisov pracovného práva a nie proti poisťovateľovi škodcu. Skutočnosť, že sa nejedná o pracovný úraz bola v konaní preukázaná až na pojednávaní dňa 27.02.2020, kedy žalobca predložil rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka S. J., zo dňa 05.09.2019, z ktorého vyplynulo, že žalobca nemá nárok na úrazový príplatok za dočasnú PN, nakoľko sa nejednalo o úraz pracovný. Až po predložení tohto rozhodnutia žalovaný mohol pokračovať v ďalšom prešetrovaní poistnej udalosti a následne po predložení potrebných podkladov pristúpil dňa 21.12.2020 k plneniu straty na zárobku podľa § 447 Obč. zákonníka vo výške 36.653,24 eur. Sporná bola aj otázka spoluzodpovednosti žalobcu na vzniku ujmy na zdraví, ktorá sa napokon nepreukázala, a to predovšetkým s poukazom na výsluch znalca Z.. T. v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 40C/56/2017 s totožnými sporovými stranami; vzhľadom na to žalovaný pristúpil doplateniu krátenej sumy za spoluzavinenie a súčasne ďalších splatných nárokov až do dňa 30.04.2022, po odpočítaní predošlej úhrady, žalovaný uhradil žalobcovi 35.960,81eur a potom už automaticky pokračoval v každomesačnej výplate straty na zárobku vo výške 1.081,20 eur až do 31.12.2022. Od 01.01.2023 následne priznal žalobcovi nárok zvýšený o každoročnú valorizáciu, čo bolo pre rok 2023 o 10,9% (v roku 2023 poukazoval žalovaný žalobcovi každomesačne sumu 1.199,10 eur). Žalovaný uviedol, že v konaní zostala sporná len výška koeficientu, ktorý zodpovedá podielu čísla zodpovedajúceho percentuálneho poklesu pracovnej schopnosti a čísla 100, ktorý mal byť podľa žalobcu určený ako číslo 1, pričom žalovaný tvrdí, že tento koeficient má byť určený ako číslo 0,7 vzhľadom na predložené podklady Sociálnej poisťovne. Žalovaný je toho názoru, že žalobcovi plnil a aj naďalej plní stratu na zárobku v správnej výške a že nárok nad rámec už vyplateného plnenia nie je dôvodný. Žalobu navrhol zamietnuť, trovy konania nežiadal, nakoľko v tomto konaní žalovanému trovy nevznikli. 8. Po právnej stránke súd prvej inštancie vec posúdil podľa § 447 a § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, § 8 ods. 1 písm. a), b), § 88 ods. 1, ods. 3, § 89 ods. 1, 2, 3, 4, ods. 8 písm.

a), b), § 89a zák. č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, § 195 ods. 1, 2 a 3 zák. č. 311/2001 Z. z. 9. Súd prvej inštancie skonštatoval, že v predmetnom konaní, po späťvzatí žaloby v časti týkajúcej sa 36 653,24 eur a v časti týkajúcej sa 35.960,81 eur (konanie v uvedenej časti zastavil), zostala sporná len výška koeficientu, ktorý zodpovedá podielu čísla zodpovedajúceho percentuálneho poklesu pracovnej schopnosti a čísla 100, ktorý mal byť podľa tvrdenia žalobcu určený ako číslo 1; žalovaný zotrval na tvrdení, že tento koeficient má byť určený ako číslo 0,7 vzhľadom na predložené podklady Sociálnej poisťovne. 10. Súd prvej inštancie v prvom rade riešil otázku vecnej legitimácie v konaní, t.j. ex offo riešil otázku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, nakoľko za týmto účelom bolo nutné preukázať, či predmetné poškodenie zdravia žalobcu zo dňa 11.05.2015 nevzniklo titulom pracovného úrazu, nakoľko v prípade, že by jednalo o pracovný úraz, žalobca by si musel uplatniť nárok na náhradu škody podľa predpisov pracovného práva nie voči žalovanému ako poisťovateľovi škodcu (ak by šlo o pracovný úraz v zmysle citovaného § 8 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., § 195 ods. 2 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov, za škodu vzniknutú úrazom by zodpovedal zamestnávateľ - § 195 ods. 1 Zákonníka práce). 11. Na základe vykonaného dokazovania, najmä s poukazom na listinný dôkaz predložený na pojednávaní dňa 27.02.2020, súd prvej inštancie dospel k záveru, že sa nejedná o pracovný úraz a podľa rozhodnutia Sociálnej poisťovne žalobca nemá nárok na úrazový príplatok za dočasnú PN za obdobie od 11.05.2015 do 18.05.2016, nakoľko sa nejednalo o výkon pracovnej činnosti z poverenia zamestnávateľa, ale išlo žalobcovu súkromnú aktivitu. S poukazom na uvedené skutočnosti predpisov je daná pasívna vecná legitimácia žalovaného v tomto konaní. 12. Zároveň súd prvej inštancie skonštatoval, že až po predložení vyššie uvedeného rozhodnutia Sociálnej poisťovne mohol žalovaný pokračovať v ďalšom prešetrovaní poistnej udalosti a po predložení potrebných podkladov pristúpil žalovaný dňa 21.12.2020 k plneniu titulom straty na zárobku (§ 447 Obč. zák.) vo výške 36.653,24 eur. Podľa CSP strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Z uvedeného dôvodu, nakoľko dôkaz z 05.09.2019 bol súdu prvej inštancie a žalovanému predložený na pojednávaní dňa 27.02.2020, sa žalovaný nedostal s plnením do omeškania, nakoľko až po predložení uvedeného rozhodnutia Sociálnej poisťovne mohol žalovaný pokračovať v ďalšom prešetrovaní poistnej udalosti, a preto súd prvej inštancie žalobcovi ním požadovaný úrok z omeškania nepriznal. 13. Súd prvej inštancie následne, po ustálení pasívnej vecnej legitimácie, vykonal dokazovanie k namietanej spoluzodpovednosti žalobcu na vzniku ujmy na zdraví. S poukazom na výsluch znalca Z.. S. T. v konaní vedenom pod sp. zn. 40C/56/2017 sa spoluzavinenie poškodeného žalobcu nepreukázalo (t.j. žalobca sa na vzniku škody nepodieľal vlastným zavinením) a s ohľadom na túto skutočnosť žalovaný pristúpil doplateniu krátenej spoluviny a súčasne ďalších splatných nárokov do dňa 30.04.2022 a po odpočítaní predošlej úhrady uhradil žalobcovi 35.960,81 eur (v tejto časti vzal žalobca žalobu späť), a teda ani v tejto časti uplatneného nároku, s poukazom na uvedené závery znalca, sa nedostal žalovaný s plnením do omeškania (plnil podľa záverov Z.. S. T.), a preto súd prvej inštancie žalobcovi ním požadovaný úrok z omeškania nepriznal. 14. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že nebolo medzi stranami sporu sporné, že žalovaný ďalej pokračoval vo výplate straty na zárobku žalobcovi vo výške 1.081,20 eur mesačne až do 31.12.2022. Od 01.01.2023 žalovaný priznal žalobcovi nárok zvýšený o každoročnú valorizáciu (pre rok 2023 o 10,9%), t.j. v roku 2023 poukazoval žalobcovi sumu 1.199,10 eur mesačne. 15. Medzi stranami sporu zostala sporná „výška koeficientu“, ktorý zodpovedá podielu čísla zodpovedajúceho percentuálneho poklesu pracovnej schopnosti a čísla 100, ktorý mal byť podľa žalobcu určený ako číslo 1; žalovaný zotrval na tom, že tento koeficient má byť určený ako číslo 0,7.

16. Súd prvej inštancie na návrh žalobcu vykonal dokazovanie dvoma dopytmi na Sociálnu poisťovňu, ale ku dňa rozhodnutia súdu prvej inštancie nebol predložený dôkaz, že by miera poklesu práceneschopnosti žalobcu bola vyššia ako doteraz Sociálnou poisťovňou určená miera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť, ktorá bola určená pre účely posúdenia nároku na invalidný dôchodok (nie na účely posúdenia výšky úrazovej renty). Miera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť síce nie je totožná s mierou poklesu práceneschopnosti a v zmysle zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení sa tieto veličiny stanovujú rozdielnym posudkom (žalobca cestou právneho zástupcu súdu takýto posudok nepredložil a ani na žiadosť súdu takýto posudok nedoložila Sociálna poisťovňa, ktorá poukázala na to, že v prípade žiadosti o úrazovú rentu sa skúma miera poklesu pracovnej schopnosti, čo sa v tomto prípade nestalo). Nie je sporné, že pri poklese schopností vykonávať zárobkovú činnosť sa posudzuje možnosť poškodeného vykonávať akúkoľvek zárobkovú činnosť a pri poklese práceneschopnosti sa táto miera posudzuje len v súvislosti s pracovnou činnosťou, ktorú vykonával poškodený pred samotným úrazom, a preto takto určená miera poklesu práceneschopnosti je zvyčajne vyššia ako miera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť. 17. Posúdenie miery poklesu pracovnej schopnosti patrí do kompetencie Sociálnej poisťovne, avšak je potrebné zdôrazniť, že Sociálna poisťovňa sa zaoberala stanovením miery poklesu pracovnej schopnosti aj v súvislosti s priznaním invalidného dôchodku. Žalobca do konania predložil rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredia zo dňa 07.03.2017 o priznaní invalidného dôchodku od 09.05.2016, v danom rozhodnutí bol vydaný odborný posudok o invalidite zo dňa 14.10.2016, z ktorého vyplýva pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o 70% a tento v uvedenom rozsahu 70% bol potvrdený aj oznámením Sociálnej poisťovne, ústredie zo dňa 28.06.2018, po opätovnom prehodnotení zdravotného stavu žalobcu (čo bolo použité ako matematická veličina pri výpočte straty na zárobku podľa § 447 Občianskeho zákonníka ako úrazovej renty v zmysle zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení a prihliadol na mieru poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť určenú pre účely posúdenia nároku na invalidný dôchodok, t.j. o 70%). 18. Podľa záverov znalcov (J.. Z. G., R.., J., J. G. J.. G. Y. v konaní vedenom pod sp. zn. 40C/56/2017) je nesporné, že žalobcovi predmetný úraz znemožnil vykonávať pracovnú činnosť konateľa obchodnej spoločnosti, ale žalobca cestou splnomocneného zástupcu, nepredložil súdu doklad, s ktorým by žalovaný ako poisťovňa mohol počítať s mierou poklesu 100% a nie 70%, ako bolo preukázané doloženými dokladmi do súdneho spisu. 19. Sociálna poisťovňa listom zo dňa 20.10.2022, doručeným súdu prvej inštancie dňa 21.10.2022, oznámila na žiadosť konajúceho súdu, že neposúdila pokles pracovnej schopnosti v rámci posudkovej činnosti Sociálnej poisťovne (žalobca nepožiadal o úrazovú rentu, pri ktorej sa skúma miera poklesu pracovnej schopnosti), t.j. Sociálna poisťovňa ku dňu rozhodnutia súdu vo veci samej neurčila žalobcovu mieru poklesu pracovnej schopnosti, a teda súd prvej inštancie v čase rozhodnutia nedisponoval s inou číselnou veličinou potrebnou pre iný výpočet úrazovej renty, než bol vypočítaný žalovaným. Sociálna poisťovňa okrem iného uviedla, že oddelenie úrazových rent neeviduje žiadne konanie pána A. W. (teda je nesporné, že nepožiadal o úrazovú rentu, pri ktorej sa skúma miera poklesu pracovnej činnosti). 20. Súd prvej inštancie na záver dodal, že nevykonal ďalšie žalobcom navrhované doplňujúce dokazovanie opakovaným (v poradí tretím) dopytom na Sociálnu poisťovňu z dôvodu, že vykonal dopyt na Sociálnu poisťovňu dvakrát a z odpovede Sociálnej poisťovne, pobočka S. J. a Sociálnej poisťovne, ústredie nevyplynulo, že by Sociálna poisťovňa určovala v tomto prípade mieru poklesu pracovnej schopnosti a že nerozhoduje o úrazových dávkach. Sociálna poisťovňa odmietla skúmať mieru poklesu pracovnej schopnosti žalobcu, ktorý bez ďalšieho uviedol, že trvalé následky jeho úrazu po dopravnej nehode mu ani v čiastočnej miere neumožňujú vykonávať pracovné činnosti v rámci jeho dovtedajšej pracovnej pozície a vzhľadom k tomu považoval za danú mieru poklesu pracovnej schopnosti v rozsahu 100% a podľa toho určil aj výšku svojho nároku v žalobe a tvrdil, že má skúsenosť, že takéto prešetrovanie Sociálna poisťovňa robí. Žalobca však od podania žaloby (08.03.2018) nepredložil súdu rozhodnutie, resp. judikatúru, z ktorej by vyplývalo, že by v obdobnom prípade Sociálna poisťovňa takto postupovala, resp. bola povinná takto postupovať. 21. V rámci koncentrácie konania v zmysle CSP bolo súdom prvej inštancie na pojednávaní konanom dňa 04.05.2020 a následne dňa 26.04.2022 uložené žalobcovi na pojednávaní, aby v lehote 30 dní

doplnil svoje návrhy na dokazovanie. Na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu (§ 153 CSP). Žalobca nepreukázal žiadnym dokladom ním tvrdenú skutočnosť, že má pokles pracovnej schopnosti v rozsahu 100% a nie v rozsahu 70%, ako to vyplýva z predložených rozhodnutí a podkladov od Sociálnej poisťovne. Vzhľadom na predložené podklady Sociálnej poisťovne má súd prvej inštancie za to, že je daná výška koeficientu 0,7 pre výpočet straty na zárobku podľa znenia § 447 Občianskeho zákonníka účinného do 30.11.2019, ktorý odkazoval na zákon sociálnom poistení, a teda už bola ustálená ako jednu z veličín aj miera poklesu pracovnej schopnosti a bola určená pre potreby stanovenia invalidného dôchodku v rozsahu 70% tak, ako ju vo výpočte žalobcovi poskytnutého plnenia aplikoval aj žalovaný (poisťovňa), ktorý pokračuje vo vyplácaní straty na zárobku po skončení práceneschopnosti, a preto súd prvej inštancie žalobu, s poukazom na plnenie žalovaného, vo zvyšnej časti zamietol. 22. K trovám konania v časti týkajúcej sa zastavenia konania v časti istiny 36.653,24 eur súd prvej inštancie uviedol, že z obsahu súdneho spisu a vykonaného dokazovania listinnými dôkazmi vyplýva, že žalovaný sa k žalobe vyjadril, že s ňou v plnom rozsahu nesúhlasí, od začiatku konania vzniesol námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie, nakoľko nemal za preukázané, že poškodenie zdravia žalobcu zo dňa 11.05.2015 nevzniklo titulom pracovného úrazu, pričom v prípade, že by sa toto preukázalo, žalobca by si musel uplatniť nárok na náhradu škody podľa predpisov pracovného práva nie voči poisťovateľovi škodcu. Listinnými dôkazmi skutočnosť, že sa v tomto prípade nejedná o pracovný úraz bola preukázaná na pojednávaní dňa 27.02.2020, čo vyplýva z obsahu Zápisnice o pojednávaní zo dňa 27.02.2020, kedy žalobca oznámil súdu a žalovanému, že už disponuje rozhodnutím Sociálnej poisťovne ktorá rozhodla, že žalobca nemá nárok na úrazový príplatok za dočasnú PN od 11.05.2015 do 18.05.2016 a že sa nejednalo o výkon pracovnej činnosti z poverenia zamestnávateľa, ale išlo žalobcovu súkromnú aktivitu a založil rozhodnutie Sociálnej poisťovne zo dňa 05.09.2019, č. XXXXX/XXXX-LM a teda až týmto dňom bolo nesporne týmto listinným dôkazom v konaní preukázané, že žalobca nemá nárok na úrazový príplatok za dočasnú PN, nakoľko sa nejednalo o pracovný úraz. A teda až po predložení uvedeného rozhodnutia Sociálnej poisťovne mohol žalovaný pokračovať v ďalšom prešetrovaní poistnej udalostí a až po predložení potrebných podkladov pristúpil dňa 21.12.2020 k plneniu titulom straty na zárobku (§ 447 Obč. zák.) vo výške 36.653,24 eur. K zastaveniu konania v časti 35.960,81 eur súd prvej inštancie uviedol, že v konaní sa riešila aj sporná otázka spoluzodpovednosti žalobcu na vzniku ujmy na zdraví, ktorá s poukazom na výsluch znalca Z.. S. Š. v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 40C/56/2017, s totožnými sporovými stranami, nepreukázala a vzhľadom na túto skutočnosť žalovaný pristúpil doplateniu krátenej spoluviny a súčasne ďalších splatných nárokov do dňa 30.04.2022 a po odpočítaní predošlej úhrady uhradil žalobcovi 35.960,81 eur. Následne žalovaný automaticky pokračoval v každomesačnej výplate straty na zárobku vo výške po 1.081,20 eur až do 31.12.2022 od 01.01.2023 žalovaný priznal žalobcovi nárok zvýšený o každoročnú valorizáciu (rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posúdenia znalcom Z.. S. Š.). Súd konanie v časti 35.960,81 eur zastavil s poukazom na nesporne vykonané plnenie žalovaným. O náhrade trov konania v zastavujúcej časti súd rozhodol podľa § 256 ods. 1 CSP a žalovanému, ktorý náhradu trov konania nežiadal, nárok na náhradu trov nepriznal (žalovaný procesne nezavinil zastavenie konania v uvedenej zastavujúcej časti, nakoľko v uvedenej časti plnil žalobcovi po predložení dokladov Sociálnej poisťovne žalobcom a po skončení šetrenia, pričom trovy žalovanému v tomto konaní nevznikli). 23. O náhrade trov konania v zamietajúcej časti súd prvej inštancie rozhodol v zmysle ustanovenia § 262 ods. 1 a nasl. CSP, keď v konaní úspešnému žalovanému nepriznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania, nakoľko si žalovaný trovy konania priznať nežiadal; keďže mu trovy nevznikli. 24. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zmysle § 355 a nasl. CSP odvolanie žalobca, z dôvodov podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) a ods. 2 a zároveň navrhol odvolaciemu súdu, aby rozsudok v napadnutej časti zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 25. Žalobca podal odvolanie proti II. výroku rozsudku, v ktorom súd prvej inštancie vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Žalobca odvolaním nenapadol I. a III. výrok rozsudku, v ktorých súd prvej inštancie v časti zastavil konanie a nepriznal žalovanému právo na náhradu trov konania.

26. V podanom odvolaní uviedol, že súd prvej inštancie žalobu zamietol, pričom nárok žalobcu posudzoval podľa ustanovenia § 447 OZ v znení účinnom do 30.11.2019. Podľa súdu prvej inštancie žalobca v konaní nepreukázal, že miera poklesu jeho pracovnej schopnosti je vyššia ako miera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť zistená Sociálnou poisťovňou na účely posúdenia nároku žalobcu na invalidný dôchodok. Preto v prípade miery poklesu pracovnej schopnosti vychádzal z práve z miery poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť stanovenej Sociálnou poisťovňou vo výške 70 %. Pri takto stanovenej miere žalovaný plnil žalobcovi tomu zodpovedajúci nárok na náhradu za stratu na zárobku, a preto žaloba v prevyšujúcej časti nie je dôvodná. Súd prvej inštancie odmietol vykonávať ďalšie dokazovanie dopytom na Sociálnu poisťovňu, aby táto určila mieru poklesu pracovnej schopnosti; mal za to, že predloženie takéhoto dôkazu bolo zodpovednosťou žalobcu. 27. Súd prvej inštancie sa v prvom rade dopustil závažnej chyby, keď nárok žalobcu posudzoval podľa neúčinného právneho predpisu. Žalobca už v zmene žaloby zo dňa 15.10.2020 poukázal na to, že zákon č. 394/2019 Z. z. s účinnosťou od 01.12.2019 zmenil znenie ustanovenia § 447 OZ tak, že náhrada straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri invalidite sa uhrádza peňažným dôchodkom vo výške rozdielu medzi priemerným zárobkom, ktorý poškodený dosahoval pred vznikom škody a súčtom zárobku, ktorý poškodený dosahuje po skončení pracovnej neschopnosti a priznaného invalidného dôchodku vyplácaného poškodenému podľa osobitných predpisov. Vychádzajúc z prechodného ustanovenia § 879w OZ zavedeného práve zákonom č. 394/2019 Z. z., ustanoveniami § 446, § 447, § 447b a § 448 sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 01.12.2019. Z toho je zrejmé, že s účinnosťou od 01.12.2019 sa zmenil spôsob výpočtu nároku na náhradu za stratu na zárobku pri invalidite, ktorý sa už nemá určovať ako úrazová renta upravená v zákone č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoSP“), ale určuje sa ako rozdiel medzi priemerným zárobkom dosahovaným pred vznikom škody a invalidným dôchodkom priznaným podľa ZoSP, pričom tento spôsob určenia výšky nároku sa vzťahuje aj na nároky vzniknuté pred 01.12. 2019. Napriek tejto skutočnosti súd prvej inštancie pri posudzovaní nárokov žalobcu nijakým spôsobom nereflektoval vyššie uvedenú zmenu právnej úpravy, s touto sa ani v odôvodnení rozsudku žiadnym spôsobom nevysporiadal, o čom svedčí aj to, že v odôvodnení svojho rozhodnutia bez akýchkoľvek problémov uviedol neúčinné znenie ustanovenia § 447 OZ. Súd prvej inštancie sa tak dopustil závažnej chyby, ktorá spôsobuje nielen nesprávne právne posúdenie nárokov žalobcu, ale v dôsledku absencie zdôvodnenia takéhoto postupu súdu, spôsobuje aj nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť súdneho rozhodnutia, čo napĺňa aj odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 psím. b) resp. písm. d) CSP. 28. Za porušenie práva na spravodlivý proces žalobcu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP, resp. za inú vadu konania majúcu za následok nesprávne rozhodnutie súdu podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, je možné považovať už postup súdu prvej inštancie, ktorý nepripustil zmenu žaloby zo dňa 15.10.2020 uznesením č. k. 7C/10/2018-337 zo dňa 22.10.2020, napriek tomu, že táto bola jednoznačne motivovaná a zdôvodnená zmenou právnej úpravy relevantnej právnej normy zákonom č. 394/2019 Z.z.; súd prvej inštancie napriek tejto objektívnej skutočnosti zmeny právnej úpravy a bez toho, že by boli naplnené zákonné dôvody podľa § 143 ods. 1 CSP, nepripustil zmenu žaloby. V čase podania zmeny žaloby zo dňa 15.10.2020 totiž neboli vykonané žiadne procesné úkony, či dôkazy, ktoré by zároveň nemohli byť podkladom konania aj o zmenenej žalobe. Žalobca zároveň k zmene žaloby zo dňa 15.10.2020 pripojil listinné dôkazy potrebné k posúdeniu jeho nároku podľa ustanovenia § 447 OZ účinného od 01.12.2019. V tomto smere preto súd prvej inštancie nepripustením zmeny žaloby postupoval bez opory v právnych predpisov a jeho postup bol svojvoľný. Z tohto dôvodu je naplnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 2 CSP. 29. Aj keby bolo možné považovať postup súdu prvej inštancie spočívajúci v nepripustení zmeny žaloby zo dňa 15.10. 2020 čo do zvýšenia žalovanej sumy za správny, tento procesný postup ešte konajúci súd nezbavuje povinnosti posudzovať nárok žalobcu podľa aktuálne účinnej právnej normy. Súd prvej inštancie mal v takom prípade, po nepripustení zmeny žaloby posúdiť, či dovtedy uplatnená výška nároku (výška nároku uplatnená do podania zmeny žaloby zo dňa l5.10.2020) by žalobcovi patrila pri zohľadnení aktuálne účinnej právnej úpravy podľa § 447 OZ účinného od 01.12. 2019. Inými slovami, či dovtedy uplatnená výšky nároku žalobcu je nižšia, prípadne sa rovná rozdielu medzi priemerným zárobkom žalobcu dosahovaným pred poškodením zdravia a výškou poberaného invalidného dôchodku. Z výpočtu nároku žalobcu podľa znenia § 447 OZ účinného od 01.12. 2019, ktorý bol obsiahnutí v zmene žaloby zo dňa 15. 10.2020, je zrejmé, že podľa právnej úpravy § 447 OZ účinného od 01.12.2019 by výška nároku zjavne presahovala výšku nároku, ktorú si v konaní žalobca uplatňoval do podania zmeny

žaloby zo dňa 15.10.2020. Z toho je zrejmé, že bez ohľadu na ďalšie okolnosti prípadu bola dovtedy žalobcom uplatnená výška nároku v celom rozsahu dôvodná a minimálne v tejto výške mal súd prvej inštancie žalobcovi nárok priznať aj v prípade nepripustenia zmeny žaloby zo dňa 15.10. 2020. 30. Rozsudok je zjavne nesprávny vzhľadom na vyššie uvedené dôvody. Aj v prípade, že by bol postup súdu prvej inštancie ohľadne nepripustenia zmeny žaloby a posudzovania nároku žalobcu podľa ustanovenia § 447 OZ v znení účinnom do 30.11.2019 správny, súd prvej inštancie aj v takomto prípade neposúdil nárok žalobcu správne, k čomu žalobca subsidiárne uvádza dôvody tejto nesprávnosti. Súd prvej inštancie pri posudzovaní nároku žalobcu podľa § 447 OZ v znení účinnom do 30.11.2019, ktorý odkazoval na ustanovenia o úrazovej rente v ZoSP, uvažoval s mierou poklesu pracovnej schopnosti u žalobcu vo výške 70 %. V zmysle § 88 a § 89 ZoSP je miera poklesu pracovnej schopnosti nevyhnutnou veličinou pre výpočet úrazovej renty, a tým aj pre výpočet straty na zárobku pri invalidite podľa § 447 OZ v znení účinnom do 30.11.2019. 31. Žalobca v žalobe, a následne aj počas konania, poukazoval na to, že poškodenie zdravia, ktoré utrpel pri dopravnej nehode, spôsobilo u neho pokles jeho pracovnej schopnosti v miere 100 %. Toto skutkové tvrdenie namietal žalovaný s poukazom na posudok o invalidite Sociálnej poisťovne zo dňa 08.03.2017, podľa ktorého je pokles schopnosti žalobcu vykonávať zárobkovú činnosť v rozsahu 70 %. Žalobca však poukazoval na to, že na výpočet náhrady za stratu na zárobku pri invalidite žalobcu nemožno vychádzať z miery poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť, ktorá bola stanovená Sociálnou poisťovňou pre účely výpočtu nároku žalobcu na invalidný dôchodok. Sociálna poisťovňa pri posudzovaní nároku na invalidný dôchodok totiž nestanovila mieru poklesu pracovnej schopnosti, ktorá sa berie do úvahy pri výpočte nároku na úrazovú rentu v zmysle § 89 ods. 1 ZoSP, ale stanovila mieru poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť, ktorá sa používa na výpočet výšky invalidného dôchodku. Miera poklesu pracovnej schopnosti a miera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť sú v zmysle ZoSP odlišnými veličinami a pri ich určovaní sa vychádza z odlišných kritérií. Podľa § 89 ods. 1 a 2 ZoSP sa suma úrazovej renty určí ako súčin 30,4167-násobku sumy zodpovedajúcej 80 % denného vymeriavacieho základu poškodeného a koeficientu určeného ako podiel čísla zodpovedajúceho percentuálnemu poklesu pracovnej schopnosti a čísla 100. Ak sa poškodenému vypláca invalidný dôchodok, zníži sa suma úrazovej renty určená podľa odseku 1 o sumu tohto dôchodku. Z toho je zrejmé, že pre výpočet úrazovej renty sú rozhodujúcimi veličinami denný vymeriavací základ, percentuálny pokles pracovnej schopnosti a výška invalidného dôchodku. Sociálna poisťovňa stanovila len mieru poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť určenú v zmysle § 71 ods. 3 ZoSP na účely výpočtu invalidného dôchodku, ktorú stanovila vo výške 70 %. Pri výpočte úrazovej renty sa však má vychádzať z miery poklesu pracovnej schopnosti definovanej v § 88 ods. 3 ZoSP a nie z miery poklesu vykonávať zárobkovú činnosť definovanej v § 71 ods. 3 ZoSP. Miera poklesu vykonávať zárobkovú činnosť sa nemôže použiť pri výpočte úrazovej renty, nakoľko je odlišná od miery poklesu pracovnej schopnosti a výška týchto dvoch rozhodných ukazovateľov sa nemusí zhodovať. Tieto ukazovatele sú odlišné, čo je zrejmé už z ich pojmového označenia, kedy ich ZoSP označuje odlišnými pojmami (pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť a pokles pracovnej schopnosti). Každý z týchto ukazovateľov je určený pre výpočet iného nároku (miera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť pre účely invalidného dôchodku a miera poklesu pracovnej schopnosti pre účely úrazovej renty). Rozhodujúce je však najmä to, že ZoSP tieto dve veličiny definuje úplne odlišným spôsobom, čo je zrejmé z ustanovenia § 71 ods. 3 (definovanie poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť) a § 88 ods. 3 (definovanie poklesu pracovnej schopnosti). Rozdielnosť oboch ukazovateľov je okrem vyššie uvedených skutočností zrejmá aj z ustanovenia § 153 ZoSP, kde sú posudzovanie poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť a posudzovanie poklesu pracovnej schopnosti upravené ako dve samostatné lekárske posudkové činnosti Sociálnej poisťovne. Kým prvá je lekárskou posudkovou činnosťou dôchodkového poistenia (§ 153 ods. 3 písm. a) ZoSP), druhá je lekárskou posudkovou činnosťou úrazového poistenia (§ 153 ods. 4 písm. a) ZoSP). Ak by tieto dve veličiny neboli rozdielne, ich osobitná úprava v ZoSP a ich osobitné a oddelené posudzovanie by boli úplne zbytočné. Najpodstatnejší rozdiel medzi oboma ukazovateľmi je ten, že miera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť (rozhodná pre stanovenie výšky invalidného dôchodku) sa určuje s prihliadnutím na obmedzenie schopnosti vykonávať akúkoľvek zárobkovú činnosť. Naproti tomu miera poklesu pracovnej schopnosti sa v zmysle § 88 ods. 3 ZoSP posudzuje s ohľadom na možnosť plnenia pracovných úloh uvedených v § 8 ods. 4. Teda s ohľadom na možnosť plnenia konkrétnych pracovných úloh, ktoré mala dotknutá osoba plniť v konkrétnom pracovnom pomere, resp. štátnozamestnaneckom pomere, či v služobnom pomere. Teda zohľadňuje sa konkrétna pracovná náplň, ktorú mal poškodený v poslednom zamestnaní.

Práve z uvedených dôvodov nemohla byť pri výpočte úrazovej renty použitá percentuálna miera poklesu vykonávať zárobkovú činnosť (70 %), ako to použil súd prvej inštancie, nakoľko táto nezohľadňuje možnosť vykonávať doterajšie konkrétne pracovné úlohy žalobcu ako konateľa a obchodného riaditeľa obchodnej spoločnosti, ale všeobecne akúkoľvek zárobkovú činnosť. Žalobca pred úrazom vykonával prácu konateľa a obchodného riaditeľa obchodnej spoločnosti, čo si od neho vyžadovalo neobmedzenú mobilitu, odolnosť voči stresu a dobrý zdravotný stav. V dôsledku zranení pri dopravnej nehode má žalobca ťažké trvalé následky a je zrejmé, že prácu konateľa a obchodného riaditeľa už nemôže ďalej ani v minimálnej miere vykonávať. Preto bola u žalobcu daná miera poklesu pracovnej schopnosti vzhľadom na jej definíciu v § 88 ods. 3 ZoSP vo výške 100 %. Žalobca vzhľadom na uvedené skutočnosti už vo vyjadrení zo dňa 19.05.2020 navrhoval vykonať dôkaz dožiadaním Sociálnej poisťovne, pobočky S. J., aby posúdila zdravotný stav žalobcu a stanovila mieru jeho poklesu pracovnej schopnosti pre účely výpočtu úrazovej renty. V zmysle § 153 ods. 4 písm. a) ZoSP je totiž Sociálna poisťovňa jediným orgánom, ktorému je právnym poriadkom Slovenskej republiky zverené oprávnenie posudzovať mieru poklesu pracovnej schopnosti pre účely výpočtu úrazovej renty. Súd prvej inštancie síce dožiadal Sociálnu poisťovňu o stanovisko k miere poklesu pracovnej schopnosti, táto mu však zaslala vždy len informáciu o poklese schopnosti žalobcu vykonávať zárobkovú činnosť s tým, že u žalobcu doteraz neposudzovala mieru poklesu pracovnej schopnosti. Uvedená odpoveď Sociálnej poisťovne však nebola dostatočná a neriešila spornú otázku v konaní týkajúcu sa miery poklesu pracovnej schopnosti žalobcu. Súd prvej inštancie musel v konaní nevyhnutne prostredníctvom Sociálnej poisťovne zistiť mieru poklesu pracovnej schopnosti žalobcu v dôsledku jeho úrazu, nakoľko táto veličina tvorí súčasť výpočtu úrazovej renty, a zo strany žalobcu bol takýto návrh na dokazovanie jednoznačne podaný. V zmysle § 190 CSP je pritom každý, teda aj Sociálna poisťovňa, povinný na požiadanie súdu bezodkladne písomne oznámiť skutočnosti, ktoré majú význam pre konanie a rozhodnutie súdu. Preto mal súd prvej inštancie na základe podaného návrhu žalobcu na dokazovanie záväzne požiadať Sociálnu poisťovňu o určenie miery poklesu pracovnej schopnosti a Sociálna poisťovňa by bola povinná takémuto dožiadaniu súdu v zmysle § 190 CSP vyhovieť. Súd prvej inštancie však takémuto návrhu žalobcu na dokazovanie nevyhovel a nezabezpečenie takéhoto dôkazu posúdil na ťarchu žalobcu. Žalobca však nie je na rozdiel od súdu osobou, na základe žiadosti ktorej by bola Sociálna poisťovňa povinná posúdiť mieru poklesu pracovnej schopnosti. Sociálna poisťovňa by takéto posúdenie vykonala na žiadosť žalobcu jedine v prípade, ak by žalobca utrpel pracovný úraz. Žalobca však pracovný úraz neutrpel a preto ani nebol osobou oprávnenou žiadať Sociálnu poisťovňu posúdiť mieru poklesu jeho pracovnej schopnosti. Takúto povinnosť mohol v rámci svojich oprávnení uložiť Sociálnej poisťovni jedine súd. Vzhľadom na uvedené skutočnosti je hodnotenie nezabezpečenia takéhoto dôkazu na ťarchu žalobcu zo strany súdu nesprávne a v tomto smere súd postupoval v konaní voči žalobcovi neprimerane a porušil princíp rovnosti zbraní v sporovom konaní. Týmto postupom Súd prvej inštancie naplnil dôvodnosť odvolania v zmysle § 365 ods. 2 písm. b), d) a e) CSP. 32. K žalobcom podanému odvolaniu sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že odvolanie žalobcu považuje v plnom rozsahu za nedôvodné, nesúhlasí s odvolacími dôvodmi ako ani argumentáciou, ktorú v súvislosti s nimi žalobca predkladá. Rozsudok je riadne a presvedčivo odôvodnený tak, ako to predpokladá ust. § 220 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie riadne špecifikoval v konaní vykonané dôkazy, a zároveň stručne a prehľadne zhrnul, aké skutočnosti podstatné pre uplatnený nárok z nich vyplynuli (body 16 - 21 a 39 - 48 rozsudku), prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy (bod 48 rozsudku) a ako vec právne posúdil. Nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že súd prvej inštancie sa dopustil závažnej chyby, keď nárok žalobcu posudzoval podľa neúčinného právneho predpisu, t.j. § 447 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 30.11.2019, podľa ktorého náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti poškodeného alebo pri invalidite sa posúdi a suma tejto náhrady sa určí rovnako ako suma úrazovej renty podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení. Podľa názoru žalobcu mal súd prvej inštancie nárok posudzovať podľa ust. § 447 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1.12.2019, podľa ktorého náhrada straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri invalidite sa uhrádza peňažným dôchodkom vo výške rozdielu medzi priemerným zárobkom, ktorý poškodený dosahoval pred vznikom škody, a súčtom zárobku, ktorý poškodený dosahuje po skončení pracovnej neschopnosti a priznaní invalidného dôchodku vyplácaného poškodenému podľa osobitných predpisov. Uvedené tvrdenie zdôvodnil s poukazom na znenie prechodného ustanovenie zakotvené v § 879w Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ustanoveniami § 446, § 447, § 447b a § 448 sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. decembrom 2019.

Žalobca však opomenul vziať do úvahy aj druhú časť vety § 879w OZ za bodkočiarkou, podľa ktorej sa vznik týchto právnych vzťahov a vznik nárokov z týchto právnych vzťahov posudzujú podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. novembra 2019. Právnym vzťahom sa rozumie zodpovednostný vzťah medzi škodcom a poškodeným. V zmysle vyššie uvedeného prechodného ustanovenia Občianskeho zákonníka, sa za vznik jednotlivých nárokov považuje vznik škody. Škoda je ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného, vzniká zmenšením majetkového stavu poškodeného a je objektívne vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, t. j. peniazmi. Škodou je teda určitá majetková hodnota, ktorú treba vynaložiť pre uvedenie veci do predošlého stavu. Z danej definície je zrejmé, že výška škody je daná vznikom nároku, nakoľko predstavuje majetkové hodnoty ktoré sú vyjadriteľné určitou sumou (peniazmi). Strata na zárobku je majetkovou ujmou, ktorá sa v zmysle Občianskeho zákonníka vypláca formou peňažného dôchodku. Tento nárok sa vypláca poškodenému ako opakujúce sa plnenie, avšak tieto opakovane vyplácané plnenia nie sú samostatnými nárokmi, ale je nutné ich posudzovať ako jeden celok, čo vyplýva aj z konštantnej judikatúry. Názor žalovaného potvrdzuje aj dôvodová správa, kde sa uvádza ako sa má postupovať pri novelizovanom ustanovení §446 Občianskeho zákonníka a to tak, že zákonodarca stanovil, že „počas prechodného obdobia, t.j. od 31. januára 2019 do 30. novembra 2019, sa bude náhrada za stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti určovať podľa všeobecných ustanovení o náhrade škody, ktoré sú analogicky obsahom aj účelom najbližšie chýbajúcej právnej úprave.“ Ak by sa malo vyššie citované prechodné ustanovenie vykladať tak, ako to uvádza žalobca, zákonodarca by neuvádzal postup ako určovať stratu na zárobku počas prechodného obdobia, t.j. od 31. januára 2019 do 30. novembra 2019, nakoľko by platilo novelizované ustanovenie aj na stratu na zárobku počas práceneschopnosti pred 01.12.2019. Žalovaný nesúhlasí s argumentmi žalobcami poukazujúcimi na naplnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 psím. b) a d) a ods. 2 CSP tým, že súd nepripustil zmenu žaloby zo dňa 15.10.2020 uznesením sp. zn. 7C/10/2018 - 337 to dňa 22.10.2020, nakoľko neboli naplnené zákonné predpoklady v zmysle ust. § 143 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd nepripustí zmenu žaloby, ak by výsledky doterajšieho dokazovania nemohli byť podkladom na konanie o zmenenej žalobe. Účelom takto koncipovaného ust. § 143 ods. 1 CSP je zamedziť zneužitie zmeny žaloby na prieťahy konania. Podanie návrhu na zmenu žaloby v priebehu civilného sporového konania je prejavom dispozičného princípu, resp. oprávnenia žalobcu nakladať s predmetom konania, ktorý však v priebehu sporu naráža na princíp procesnej ekonómie (hospodárnosti konania), ktorý ho oslabuje. Súdu ako orgánu ochrany práva vzniká povinnosť vec prejednať a rozhodnúť v primeranom čase. Princíp hospodárnosti konanie je v CSP explicitne zakotvený v čl. 17, podľa ktorého je súd povinný v konaní postupovať tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb. Princíp hospodárnosti sa netýka len určitej fázy civilného sporového konania, je nutné naň prihliadať v priebehu celého súdneho sporu, čoho odrazom je aj zakotvenie konkrétnych inštitútov, ktoré majú viesť k efektívnemu a rýchlemu a spravodlivému rozhodnutiu vo veci, akým je na príklad aj princíp sudcovskej koncentrácie. V zmysle právnej teórie je účelom zásady koncentrácie konania urýchlenie konania, čím sa zvyšujú nároky na procesnú zodpovednosť strán sporu za vedenie sporu . Strany sporu sú nútené konať starostlivo a predkladať tvrdenia a dôkazné návrhy včas; inak hrozí, že ich procesné úkony budú v zmysle ustanovení o koncentrácii konania neúčinné. Takýmto prípad podľa názoru žalovaného bol aj postup žalobcu, ktorý v pokročilom štádiu konania, a napriek vyhláseniu sudcovskej koncentrácie konania na pojednávaní dňa 04.05.2020, a to stanovením prekluzívnej lehoty 30 dní na vyjadrenie k dovtedy vykonanému dokazovaniu, predloženiu návrhov na dokazovanie a prednesenie skutkových tvrdení, podal márne po uplynutí tejto lehoty návrh na zmenu žaloby dňa 15.10.2020, pričom však doterajšie dokazovanie nemohlo byť podkladom pre konanie o zmenenej žalobe. Aj zmena žaloby ako dispozičný úkon strany nesmie byť v rozpore so zásadou hospodárnosti konania. Prvoinštančný súd nepripustenie zmeny žaloby riadne odôvodnil v bode 8. odôvodnenia svojho uznesenia zo dňa 22.10.2020, č. k. 7C/10/2018-337, kde uviedol nasledovné: „Súd má za to, že s poukazom na doteraz vykonané dokazovanie a Zápisnicu o pojednávaní zo dňa 04.05.2020, kedy súd okrem iného dal stranám sporu podľa § 181 ods. 4 CSP prekluzívnu lehotu 30 dní, aby sa vyjadrili k dokazovaniu a predložili resp. označili dôkazy a predniesli skutkové tvrdenia (lehota márne uplynula), a preto má súd za to, že vo vzťahu k žalobcom navrhnutej zmene žaloby výsledky doterajšieho konania nemôžu byť pokladom pre konanie o takto zmenenej žalobe, a preto týmto uznesením súd nepripustil žalobcom navrhnutú zmenu žaloby tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia.“

Dôvod nepripustenia zmeny žaloby, zakotvený v ust. § 143 CSP, sa nepochybne opiera o hospodárnosť konania, ktorý sa prejavuje v tom, že ak výsledky doterajšieho dokazovania nie sú dostatočným predpokladom pre konanie o zmenenej žalobe, zmena predmetu sporu by bola vo vzťahu k doterajšiemu konaniu nehospodárna a mohla by konanie zbytočne predĺžiť. Vtedy je namieste, aby sa účastník domáhal nároku v rozsahu zmeny v novom konaní. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal aj na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. septembra 2011 sp. zn. 2Cdo 161/2011: „Súd zmenu žaloby nepripustí (tiež) vtedy, ak by výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenej žalobe (§ 95 ods. 2 OSP). Úvaha, či výsledky konania, ku ktorým sa dospelo pred žalobcom požadovanou zmenou žaloby, (ne)môžu byť podkladom pre konanie o zmenenej žalobe, súvisí s predbežným hodnotením dôkazov a výsledkom vnútorného presvedčenia sudcu a jeho myšlienkového postupu; preto táto úvaha patrí len súdu rozhodujúce mu o návrhu na pripustenie zmeny žaloby.“ Ďalej uviedol, že k zmene právnej úpravy ust. § 447 OZ, na základe ktorej si v pôvodne podanej žalobe žalobca uplatnil nárok na súde, došlo s účinnosťou odo dňa 01.12.2019, pričom žalobca na túto skutočnosť bezprostredne nereflektoval, ale až takmer rok po zmene právnej úpravy, pričom medzitým boli vytýčené a uskutočnené aj pojednávania (2/2020 a 5/2020) a vykonávalo sa dokazovanie, bola vyhlásená sudcovská koncentrácia konania a ani v rámci nej žalobca na zmenu právnej úpravy nereflektoval zmenou žaloby. Má za to, že súd postupoval správne, ak z uvedených dôvodov zmenu žaloby nepripustil. Žalovaný nesúhlasí ani s argumentami o naplnení odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. e) a f) CSP, nakoľko súd prvej inštancie postupoval plne v súlade s princípom hospodárnosti konania a v súlade so sudcovskou koncentráciou konania, keď navrhnutý dôkaz na vykonanie v poradí už tretieho dopytu na Sociálnu poisťovňu za účelom stanovenia miery poklesu pracovnej schopnosti žalobcu nevykonal, čo aj adekvátne odôvodnil (bod 48. napadnutého rozsudku). Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie dopytom na Sociálnu poisťovňu, pobočka S. J. a následne aj na Sociálnu poisťovňu, ústredie, pričom ani z jedného stanoviska Sociálnej poisťovne nevyplynulo, že by bola povinná určiť mieru poklesu pracovnej schopnosti pre účely výpočtu úrazovej renty aj v prípade, ak nerozhodovala o úrazových dávkach žalobcu. Vzhľadom na uvedené žalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie spornej skutočnosti, že miera poklesu pracovnej schopnosti žalobcu ako jedna z veličín pre výpočet straty na zárobku podľa zákona č. 461/2003 Z.z. zodpovedá číslu 1 a nie číslu 0,7, ako to v konaní tvrdil žalovaný a ako to vyplýva aj z vykonaného dokazovania. Neunesenie dôkazného bremena stranou sporu predsa nemôže suplovať súd, ako sa žalobca mylne domnieva. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a právnu stránku veci navrhuje odvolaciemu súdu, aby rozsudok súdu prvej inštancie v žalobcom napadnutej časti ako vecne správny potvrdil. 33. Žalobca v následnom písomnom vyjadrení uviedol, že prístup žalovaného k výkladu prechodného ustanovenia § 879w OZ nepovažuje za správny a rovnako nesprávne žalovaný interpretuje aj dôvodovú správu k ustanoveniam zákona č. 394/2019 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov. Zo znenia ustanovenia § 879w OZ je zrejmé, že jeho zámerom je rozdielny prístup k posudzovaniu určitých aspektov právnych vzťahov upravených v ustanoveniach podľa § 446 až § 448 tak, že niektoré aspekty týchto právnych vzťahov sa posudzujú podľa právnej úpravy účinnej do 30.11.2019 a niektoré podľa právnej úpravy účinnej od 01.12. 2019. Predmetné ustanovenie výslovne uvádza, že vznik právnych vzťahov a vznik nárokov z týchto právnych vzťahov sa posudzuje podľa právnej úpravy účinnej do 30.11.2019. Všetky ostatné aspekty sa následne už posudzujú podľa právnej úpravy účinnej od 01.12.2019. Pokiaľ by sa vychádzalo z právneho názoru žalovaného, že podľa právnej úpravy účinnej do 30.11.2019 sa spravuje aj výška predmetných nárokov, tak by v rámci týchto nárokov už neexistoval žiaden aspekt, ktorý by bolo možné posúdiť podľa právnej úpravy účinnej od 01.12.2019. Prvá veta ustanovenia § 879w, podľa ktorej sa ustanoveniami § 446 až § 448 (v znení účinnom od 01.12.2019), spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 01.12.2019, by tak bola zbytočná a tým absurdná. Preto nie je možný iný záver než ten, že vznik právnych vzťahov a vznik nárokov z týchto vzťahov upravených v § 446 až § 447 OZ, sa posudzuje podľa právnej úpravy účinnej do 30.11.2019, kým ich výška sa spravuje právnou úpravou účinnou od 01.12.2019. Žalovaný poukazuje na obsah dôvodovej správy k zákonu č. 394/2019 Z. z., podľa ktorej sa počas prechodného obdobia od 31.01.2019 do 30.11.2019 bude náhrada za stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti určovať podľa všeobecných ustanovení o náhrade škody, ktoré sú analogicky obsahom aj účelom najbližšie chýbajúcej právnej úprave. Tento obsah dôvodovej správy bol do nej zaradený z iných dôvodov ako uvádza žalovaný. Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 10/2016

zo dňa 10. 10. 2018 bol vyslovený nesúlad ustanovenia § 446 OZ vo vtedajšom znení s ustanovením článku 12 ods. 1 a článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Nález bol zverejnený dňa 30. 01. 2019, čím vtedy platné a účinné ustanovenie stratilo účinnosť v zmysle článku 125 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. V dôsledku neúčinnosti tohto ustanovenia § 446 upravujúceho náhradu za stratu na zárobku počas práceneschopnosti v období od 30.01.2019 do 30.11.2019, nebolo možné podľa uvedeného ustanovenia posúdiť ani vznik príslušných právnych vzťahov, resp. vznik nárokov z nich plynúcich. Práve preto sa v dôvodovej správe uvádza, že túto medzeru je potrebné vyplniť prostredníctvom analógie zákona. Žalovaným zmienený obsah dôvodovej správy má tak úplne iný účel, ako mieni žalovaný. Z ustanovenia § 139 CSP je zrejmé, že žalobca môže pristúpiť k zmene žaloby počas celého konania, bez ohľadu na sudcovskú koncentráciu konania. Pripustenie zmeny žaloby a súhlas súdu nie je závislý od jeho svojvôle. Ustanovenie § 143 CSP to totiž jasne dáva súdu limity, kedy môže postupovať tak, že zmenu žaloby nepripustí. Prvým prípadom je, keď výsledky dovtedajšieho konania nemôžu byť podkladom o zmenenej žalobe. Druhým prípadom je, keď by na konanie o zmenenej žalobe bol vecne alebo kauzálne príslušný iný súd. Ani jeden z týchto zákonom prípustných prípadov nepripustenia zmeny žaloby nebol daný. V čase podania návrhu na zmenu žaloby zo dňa 15.10.2020 totiž neboli vykonané žiadne procesné úkony či dôkazy, ktoré by zároveň nemohli byť podkladom konania aj o zmenenej žalobe. Žalobca zároveň k zmene žaloby zo dňa 15.10.2020 pripojil listinné dôkazy potrebné k posúdeniu jeho nároku podľa ustanovenia § 447 OZ účinného od 01.12.2019. Súd prvej inštancie nepripustením zmeny žaloby tak postupoval bez opory v právnych predpisov a jeho postup bol založený na svojvôli. Žalovaný síce vo svojom vyjadrení odkazuje na všeobecné princípy civilného sporového konania, ale konkrétne sa k možným zákonným dôvodom nepripustenia žaloby nevyjadruje. Neuvádza, ktoré dôkazy, či aké dokazovanie vykonané do zmeny žaloby nemohlo byť podkladom aj pre rozhodnutie o zmenenej žalobe. Rovnako neuvádza, aké ďalšie dokazovanie by bolo potrebné v prípade pripustenia zmeny žaloby. Je to z jeho strany pochopiteľný postup, keďže žiadne takéto dokazovanie, ktoré bolo dovtedy vykonané a ktoré by nemohlo byť aj podkladom rozhodnutia o zmenenej žalobe, neexistovalo. Rovnako si rozhodnutie o zmenenej žalobe nevyžadovalo žiadne ďalšie dokazovanie vo veci. Po pripustení zmeny žaloby bolo potrebné výlučne iné právne posúdenie nároku žalobcu podľa zmenenej právnej úpravy. Nakoľko žalovaný nemá žiadne konkrétne argumenty o skutočnostiach, ktoré by mohli byť konkrétnym dôvodom nepripustenia zmeny žaloby v súlade s § 143 ods. 1 a 2 CSP, poukazuje len na všeobecné princípy konania, ktoré však v danom prípade nie sú relevantné, nakoľko ani pripustenie zmeny žaloby by nebolo spôsobilo predĺženie súdneho konania či iné prieťahy v konaní. Aj po pripustení zmeny žaloby by všetky tieto princípy a zásady civilného sporového konania ostali zachované. Žalobca opakovane zdôrazňuje, že už vo svojom vyjadrení zo dňa 19.05.2020 navrhoval vykonať dôkaz dožiadaním Sociálnej poisťovne, pobočky S. Mikuláš, aby posúdila zdravotný stav žalobcu a stanovila mieru jeho poklesu pracovnej schopnosti pre účely výpočtu úrazovej renty. V zmysle § 153 ods. 4 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov je totiž Sociálna poisťovňa jediným orgánom, ktorému je právnym poriadkom Slovenskej republiky zverené oprávnenie posudzovať mieru poklesu pracovnej schopnosti pre účely výpočtu úrazovej renty. Žiaden iný orgán nie je oprávnený toto posúdenie vykonať a toto posúdenie nie je možné nahradiť ani znaleckým dokazovaním Súd prvej inštancie síce dožiadal Sociálnu poisťovňu o stanovisko k miere poklesu pracovnej schopnosti, táto mu však zaslala vždy len informáciu o poklese schopnosti žalobcu vykonávať zárobkovú činnosť s tým, že u žalobcu doteraz neposudzovala mieru poklesu pracovnej schopnosti. Uvedená odpoveď Sociálnej poisťovne však nebola dostatočná a neriešila spornú otázku v konaní týkajúcu sa miery poklesu pracovnej schopnosti žalobcu. Súd prvej inštancie musel v konaní nevyhnutne prostredníctvom Sociálnej poisťovne zistiť mieru poklesu pracovnej schopnosti žalobcu v dôsledku jeho úrazu, nakoľko táto veličina tvorí súčasť výpočtu úrazovej renty, a zo strany žalobcu bol takýto návrh na dokazovanie jednoznačne podaný. V zmysle § 190 CSP je pritom každý, teda aj Sociálna poisťovňa, povinný na požiadanie súdu bezodkladne písomne oznámiť skutočnosti, ktoré majú význam pre konanie a rozhodnutie súdu. Preto mal súd prvej inštancie na základe podaného návrhu žalobcu na dokazovanie záväzne požiadať Sociálnu poisťovňu o určenie miery poklesu pracovnej schopnosti a sociálna poisťovňa by bola povinná takémuto dožiadaniu súdu v zmysle § 190 CSP vyhovieť. Súd však takémuto návrhu žalobcu na dokazovanie nevyhovel a nezabezpečenie takéhoto dôkazu posúdil na ťarchu žalobcu. Žalobca však nie je (na rozdiel od súdu) osobou, na základe žiadosti ktorej by bola Sociálna poisťovňa povinná posúdiť mieru poklesu pracovnej schopnosti, Sociálna poisťovňa by takéto posúdenie vykonala na žiadosť žalobcu jedine v prípade, ak by žalobca utrpel pracovný úraz. Žalobca však pracovný úraz neutrpel, a preto ani nebol osobou oprávnenou žiadať Sociálnu poisťovňu posúdiť mieru poklesu jeho pracovnej schopnosti. Takúto povinnosť mohol v rámci svojich oprávnení uložiť Sociálnej poisťovni jedine súd. Vzhľadom na uvedené skutočnosti je hodnotenie nezabezpečenia

takéhoto dôkazu na ťarchu žalobcu nesprávne a v tomto smere súd prvej inštancie postupoval v konaní voči žalobcovi neprimerane a porušil princíp rovnosti zbraní v sporovom konaní. Vzhľadom na uvedené trvá v celom rozsahu na podanom odvolaní ako aj na dôvodoch v ňom uvedených a navrhuje odvolaciemu súdu rozhodnúť v súlade s odvolacím návrhom žalobcu. 34. Odvolací súd preskúmal vec, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 CSP), vec prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 14.10.2025, o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu, resp. ich právni zástupcovia, upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 CSP). Odvolací súd pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení a zo skutočností, ktoré vyšli najavo najneskôr do konca lehoty na podanie odvolania. Rozhodujúcim pre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, dôvodnosti odvolania, boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie, a ktoré nepochybne existovali v čase vyhlásenia rozsudku, v čase podania odvolania. 35. Po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie i konania, ktoré mu predchádzalo, na základe uplatnených odvolacích námietok, dospel odvolací súd k záveru, že v preskúmavanej veci vykonal súd prvej inštancie všetko dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností významných pre posúdenie dôvodnosti podanej žaloby, ktorou sa žalobca, po účinnom čiastočnom späťvzatí, domáhal zvýšenia renty vyplácanej žalovaným na tom skutkovom základe, že u žalobcu v dôsledku dopravenej nehody spôsobenej poistencom žalovaného došlo k strate poklesu pracovnej schopnosti vo výške zodpovedajúcej 100% a teda koeficientu 1 (nie 0,7 ako tvrdí žalovaný a na ktorom základe mu určil a aj vypláca túto peňažnú náhradu). 36. Po správnom vyhodnotení vykonaného dokazovania dospel prvoinštančný súd na jeho základe k správnym skutkovým záverom, a následne v spore vyvodil aj správne právne závery, keď na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia Občianskeho zákonníka a zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení a svoje dôvody vedúce k zamietnutiu žaloby aj náležite odôvodnil. Dôsledne sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj s relevantnou argumentáciou oboch strán sporu súvisiacou s predmetom konania, a preto je jeho rozhodnutie v tomto ohľade presvedčivé. Odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvej inštancie za správne, v celom rozsahu sa stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku, ktoré viedli súd prvej inštancie k týmto záverom, tieto si osvojuje v celom rozsahu a v podrobnostiach na ne odkazuje 37. Podľa § 447 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 30.11.2019 náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti poškodeného alebo pri invalidite sa posúdi a suma tejto náhrady sa určí rovnako ako suma úrazovej renty podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení. 38. Podľa § 447 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.12.2019 náhrada straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri invalidite sa uhrádza peňažným dôchodkom vo výške rozdielu medzi priemerným zárobkom, ktorý poškodený dosahoval pred vznikom škody, a súčtom zárobku, ktorý poškodený dosahuje po skončení pracovnej neschopnosti a priznaného invalidného dôchodku vyplácaného poškodenému podľa osobitných predpisov. 39. Žalobca v podanom odvolaní namieta, že súd prvej inštancie postupoval arbitrárne, keď sa vzhľadom na časové súvislosti danej veci nevysporiadal s prípadným aplikovaním a posudzovaním veci podľa ust. § 457 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.12.2019. Zároveň žalobca v odvolaní namieta i to, že súd prvej inštancie použité ustanovenia právnych predpisov interpretoval nesprávne, v rozpore s ustálenou judikatúrou a v rozpore s princípmi spravodlivosti, a teda vec nesprávne právne posúdil. Túto odvolaciu námietku nepovažuje odvolací súd za dôvodnú. 40. Súdu prvej inštancie, podľa názoru odvolacieho súdu, nemožno v preskúmavanej veci vytknúť žiadne procesné pochybenie ani pochybenie pri skutkovom a právnom posúdení otázky vzniku nároku žalobcu na zaplatenie náhrady straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri invalidite podľa ustanovenia § 457 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 30.11.2019. Žalobca ani vo svojom

odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali odlišné právne posúdenie tejto otázky odvolacím súdom. 41. Odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď na prejednávanú vec aplikoval ustanovenie § 447 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 30.11.2019. 42. Novelou Občianskeho zákonníka, ktorá bola vykonaná zákonom č. 394/2019 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov, zákonodarca reagoval najmä na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 10. októbra 2018 sp. zn. PL. ÚS 10/2016-53, ktorým bol vyslovený nesúlad ustanovenia § 446 Občianskeho zákonníka s čl. 12 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, zverejneným v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod číslom 25/2019 Z. z. 43. Z dôvodovej správy k novele vyplýva, že strata na zárobku je osobitným druhom majetkovej ujmy, ku ktorej dochádza pri škode (ujme) na zdraví. V zmysle ustanovenia § 447 (v znení účinnom do 30. novembra 2019) a nasledujúcich sa táto strata na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti poškodeného alebo pri invalidite uhrádzala podľa predpisov o sociálnom poistení. Strata na zárobku sa uhrádzala peňažným dôchodkom vo forme opakujúcich sa peňažných plnení v závislosti od priemerného zárobku poškodeného pred poškodením na zdraví. Podľa uvedenej právnej úpravy sa poškodenému namiesto náhrady škody mala poskytnúť náhrada za stratu na zárobku, ktorá sa posudzuje a určuje rovnako ako úrazový príplatok, príp. úrazová renta podľa zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, čo je spravidla nižšia suma ako tá, ktorú predstavuje skutočná majetková strata poškodeného, ku ktorej došlo v dôsledku jeho pracovnej neschopnosti a v období po jej skončení. Tým, že Občiansky zákonník zaviedol právnu úpravu, v zmysle ktorej sa nárok poškodeného na náhradu straty na zárobku posudzoval podľa zákona o sociálnom poistení, obmedzil mu legislatívne subjektívne právo domáhať sa skutočnej náhrady za stratu na zárobku. Z poškodeného sa v takomto prípade stával fiktívny poistený, keďže namiesto náhrady škody mohol od škodcu požadovať len fiktívnu úrazovú dávku, ako keby bol úrazovo poistený, hoci za škodu mu zodpovedal konkrétny subjekt v rámci občianskoprávneho záväzkového vzťahu a stratu na majetku bol schopný presne vyčísliť. Dokonca ani v prípade škody spôsobenej úmyselne, príp. hrubou nedbanlivosťou poškodený nemohol od škodcu požadovať viac ako poškodený v pracovnom pomere od Sociálnej poisťovne. Takáto úprava teda nebola súladná s obdobnými právnymi úpravami v ostatných členských štátoch Európskej únie a vzhľadom k tomu, že úrazové dávky predstavujú podstatne redukované odškodnenie, ktoré sa riadi princípmi verejného poistenia, popierali základný princíp súkromného práva, v zmysle ktorého sa má poškodenému nahradiť skutočná majetková škoda, ktorú utrpí v dôsledku škodovej udalosti. 44. Predmetná novela obsahuje aj prechodné ustanovenie § 879w, podľa ktorého: „Ustanoveniami § 446, § 447, § 447b a § 448 sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. decembrom 2019; vznik týchto právnych vzťahov a vznik nárokov z týchto právnych vzťahov sa posudzujú podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. novembra 2019.“ Prechodné ustanovenie ustanovuje, ktorými ustanoveniami sa budú riadiť právne vzťahy vzniknuté pred 1. decembrom 2019. Takéto právne vzťahy, s výnimkou posudzovania ich vzniku a vzniku nárokov z týchto právnych vzťahov, sa budú riadiť podľa ustanovení § 446, § 447, § 447b a § 448 účinných od 1. decembra 2019. Počas prechodného obdobia, t.j. od 31. januára 2019 do 30. novembra 2019, sa bude náhrada za stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti určovať podľa všeobecných ustanovení o náhrade škody, ktoré sú analogicky obsahom aj účelom najbližšie chýbajúcej právnej úprave. 45. Intertemporalita regulovaná v § 897w Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1. decembra 2019 obsahuje všeobecné pravidlo spočívajúce v príkaze uplatniť § 447 v znení účinnom po novele uskutočnenej zákonom č. 394/2019 Z.z. aj na právne vzťahy vzniknuté pred 1. decembrom 2019. Súčasne však to isté prechodné ustanovenie zakotvuje výnimku, a to posudzovanie vzniku právnych vzťahov a vzniku nárokov z týchto právnych vzťahov, ktoré sa bude spravovať právnou úpravou účinnou pred 1. decembrom 2019. 46. Keďže predmetom sporu na prvoinštančnom súde nebol vznik právneho vzťahu, ani vznik žalovaného nároku, ale jeho kvantifikovateľný obsah, bolo potrebné, čo do vzniku právnych vzťahov, ako aj nárokov z nich vyplývajúcich, aplikovať právnu úpravu vo vzťahu k § 447 účinnú do prijatia novely, tak ako to správne urobil aj súd prvej inštancie. Vzhľadom na uvedené odvolací súd nepovažuje odvolaciu

námietku žalobcu, že sú prvej inštancie na prejednávanú vec aplikoval neúčinné znenie ustanovenia § 447 Občianskeho zákonníka za dôvodnú. 47. Na druhej strane, vychádzajúc zo znenia prechodných ustanovení, o výške žalobcom uplatneného nároku - teda o uplatnenej sume je potrebné rozhodnúť v súlade s § 447 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1. decembra 2019. Vzhľadom na to, že žalobca nereflektoval zmenu právnej úpravy a nedoplnil včas svoje skutkové tvrdenia a nepredložil súdu prvej inštancie potrebné listinné dôkazy preukazujúce výšku jeho nároku po prijatí novely Občianskeho zákonníka, a to napriek tomu, že súd prvej inštancie na pojednávaní konanom dňa 04.05.2020 uplatnil koncentračnú zásadu a vyzval strany sporu, aby sa vyjadrili k vykonanému dokazovaniu v prekluzívnej lehote 30 dní v zmysle ustanovenia § 181 ods. 4 CSP a aby predložili, resp. označili dôkazy a predniesli skutkové tvrdenia. Žalobca a žalovaný síce zaslali súdu prvej inštancie vyjadrenia, v ktorých sa vyjadrili k priebehu konania ako aj k vykonanému dokazovaniu, predložili, resp. označili dôkazy a predniesli skutkové tvrdenia v stanovenej lehote, avšak v podaní žalobcu doručenému na základe uvedenej výzvy súdu prvej inštancie absentuje akákoľvek zmienka o zmene jeho nároku, ktorá by reflektovala na zmenu znenia ustanovenia § 447 Občianskeho zákonníka účinnú od 01.12.2019. 48. Je teda nesporné, že žalobca (navyše zastúpený advokátom) mal možnosť nielen rozšíriť žalobu, napríklad v rámci tejto 30-dňovej lehoty, ale predovšetkým bol povinný v tejto lehote predkladať dôkazy, ktoré by preukázali jeho nárok, ktorého spôsob výpočtu bol oproti pôvodnej právnej úprave odlišný a vyžadoval si predloženie listinných dôkazov umožňujúcich vykonanie prepočtu nároku žalobcu v súlade so znením § 447 Občianskeho zákonníka účinného od 01.12.2019. Žalobca však tieto listinné dôkazy predložil súdu prvej inštancie až spolu s podaním dňa 15.10.2020, ktorým zároveň rozšíril uplatnený nárok. Súd prvej inštancie však zmenu žaloby jej rozšírením v zmysle podania žalobcu zo dňa 15.10.2020 nepripustil; toto rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje odvolací súd za správne. 49. Ustanovenie § 143 CSP upravuje situácie, keď súd zmenu žaloby nesmie pripustiť, t.j. ak by výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom na konanie o zmenenej žalobe. Ako konštatuje judikatúra, úvaha, či výsledky konania, ku ktorým sa dospelo pred žalobcom požadovanou zmenou žaloby, (ne)môžu byť podkladom pre konanie o zmenenej žalobe, súvisí s predbežným hodnotením dôkazov a výsledkom vnútorného presvedčenia sudcu a jeho myšlienkového postupu; preto táto úvaha patrí len súdu rozhodujúcemu o návrhu na pripustenie zmeny žaloby. Výsledky doterajšieho konania nebudú môcť byť podkladom na konanie o zmenenej žalobe aj vtedy, ak by si žalobca uplatnil napríklad nový (iný) nárok. Žalobca si podanou žalobou uplatňoval nárok náhradu za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti a pri invalidite podľa ustanovení účinných do 30.11.2019. Výsledky vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie ohľadom výšky tohto nároku nemohli byť podkladom na konanie o zmenenej žalobe, a preto súd prvej inštancie postupoval správne, keď túto zmenu žaloby nepripustil. Žalobcovi pritom nič nebránilo, aby si tento zmenený nárok uplatnil odo dňa účinnosti novely Občianskeho zákonníka, resp. najneskôr na základe výzvy súdu prvej inštancie na pojednávaní konanom dňa 04.05.2020, na ktorom súd prvej inštancie zároveň poučil strany sporu o uplatnení koncentračnej zásady. 50. Koncentračná zásada vo všeobecnosti, nastoľuje požiadavku, aby určité procesné úkony, procesné strany realizovali (uplatnili) - skoncentrovali v určitom procesnom štádiu a dokonca do určitého procesného momentu, ktorý môže byť naviazaný na rôzne procesné skutočnosti. Táto zásada osobitne nadobúda na význame, vo vzťahu k procesu dokazovania, keď zákonodarca v tejto súvislosti ustanovuje časový cenzus, teda dokedy môžu procesné strany navrhovať, resp. predkladať dôkazy. Navrhovanie dôkazov stranami sporu je teda časovo ohraničené sudcovskou koncentráciou konania a zákonnou koncentráciou konania. Tieto predstavujú vyjadrenie základného princípu civilného sporu uvedeného v čl. 10 CSP (zásady arbitrárneho poriadku), podľa ktorého súd určuje priebeh a tempo konania s prihliadnutím na hospodárnosť konania tak, aby bol naplnený účel zákona. Účelom a zmyslom koncentrácie v civilnom sporovom konaní (§ 153 a § 154 CSP) je najmä prispieť k naplneniu princípu procesnej ekonómie vrátane rýchlosti konania, zabrániť zdržiavaniu konania a motivačne pôsobiť na strany sporu, aby procesné úkony vykonávali včas. Procesný úkon nie je vykonaný včas, ak ho strana sporu mohla vykonať skôr (objektívne hľadisko), ak by konala starostlivo (subjektívne hľadisko). Je plne v diskrečnej právomoci súdu, či omeškaný procesný úkon strany ospravedlnení alebo nie (por. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 33/2021 z 26. januára 2021).

51. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd konštatuje, že v konaní pred prvoinštančným súdom mali obidve sporové strany, a to tak žalobca, ako aj žalovaný vytvorené rovnaké podmienky a možnosti k uplatňovaniu prostriedkov procesného útoku, ako aj prostriedkov procesnej obrany, bez zvýhodnenia, prípadne diskriminácie niektorej zo sporových strán. Ani jedna zo strán sporu nemala oproti druhej strane sporu možnosť podstatnej výhody, prípadne nevýhody, preto nedošlo postupom súdu prvej inštancie, ktorý uznesením č. k. 7C/10/2018-337 zo dňa 22.10.2020 nepripustil žalobcom navrhovanú zmenu žaloby, k zásahu do práv a oprávnených záujmov žalobcu. 52. Krajský súd dodáva, že vzhľadom k priebehu a vývoju celého dokazovania, možno konštatovať, že zo strany súdu prvej inštancie nedošlo k nesprávnej aplikácii inštitútu sudcovskej koncentrácie konania a ani k porušeniu zásady rovnosti sporových strán, ani k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý súdny proces, pretože aj z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS530/2018 z 15. novembra 2018 vyplýva ...„Keďže sudcovskú koncentráciu konania uplatňuje príslušný sudca podľa vlastnej úvahy, spadá do jeho kompetencie rozhodnúť, či na prostriedok procesného útoku či obrany, ktorý strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania, bude prihliadať.“ Toto pravidlo je lex generalis. Neaplikuje sa, ak osobitná právna úprava poskytuje strane sporu lehotu na vykonanie určitého procesného úkonu. Ak neexistujú osobitné dôvody, v zásade platí, že predloženie skutkových tvrdení alebo dôkazných návrhov po uplynutí lehoty stanovenej súdom nie je včasné, pretože by to mohlo mať za následok vytýčenie ďalšieho pojednávania. Včasnosť predloženia prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany vyhodnocuje v okolnostiach konkrétneho prípadu súd a je ponechané na jeho úvahe, či prípadné omeškanie procesného úkonu ospravedlní alebo či prijme procesnú sankciu, ktorá spočíva v tom, že na procesný úkon neprihliadne, a tým mu neprizná procesné účinky. Sudcovská koncentrácia konania podľa § 153 CSP (na rozdiel od zákonnej koncentrácie konania) je teda v diskrečnej právomoci súdu. (bližšie pozri Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck. 2016.). 53. Za nedôvodnú považoval odvolací súd aj ďalšiu odvolaciu námietku žalobcu týkajúcu sa postupu súdu prvej inštancie vo vzťahu k návrhu žalobcu na vykonanie dokazovania dopytom do Sociálnej poisťovne za účelom posúdenia zdravotného stavu žalobcu a stanovenia miery poklesu jeho pracovnej schopnosti pre účely výpočtu požadovanej peňažnej náhrady. 54. Zo znenia § 153 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z.z. vyplýva, že lekárska posudková činnosť sa vykonáva výlučne pri výkone sociálneho poistenia a v prípade úrazového poistenia podľa zákona o sociálnom poistení zahŕňa (§ 153 ods. 4): - posudzovanie poklesu pracovnej schopnosti poškodeného pri pracovnom úraze a chorobe z povolania (pokles pracovnej schopnosti u poškodeného sa posudzuje ako percentuálny pokles schopnosti vykonávať doterajšiu činnosť zamestnanca). - posudzovanie zdravotnej spôsobilosti poškodeného absolvovať pracovnú rehabilitáciu a rekvalifikáciu na účely opätovného zaradenia do pracovného procesu. - kontrolu bodového ohodnotenia pracovného úrazu a choroby z povolania na účely náhrady za bolesť a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v sporných prípadoch. - posudzovanie účelnosti vynaložených nákladov spojených s liečením, za ktoré sa považujú náklady na liečivá a lieky, zdravotnícke pomôcky, dietetické potraviny a doprava poškodeného spojená s liečením. - posudzovanie dlhodobo nepriaznivého zdravotného stavu nezaopatreného dieťaťa. Pokles pracovnej schopnosti pre účely rozhodovania o úrazovej rente sa posudzuje v súvislosti s plnením pracovných úloh uvedených v § 8 ods. 4 zákona alebo s činnosťami uvedenými v § 17 ods. 2 zákona alebo v priamej súvislosti s nimi. 55. Podľa zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení je Sociálna poisťovňa oprávnená posudzovať zdravotný stav výhradne pre účely sociálneho poistenia a zabezpečenia. Sociálna poisťovňa nemá zákonné oprávnenie ani povinnosť poskytovať znalecké alebo odborné posudky pre účely súkromnoprávnych nárokov, najmä nie voči subjektom komerčného poistenia. Súd preto nemôže uložiť Sociálnej poisťovni povinnosť vypracovať osobitný posudok pre účely tohto konania. Vzhľadom na to, že ide o odbornú otázku, bolo potrebné v konaní predložiť znalecký posudok ako dôkazný prostriedok, resp. navrhnúť súdu jeho vypracovanie.

56. V prípade, ak sa žalobca chce domáhať vydania rozhodnutia v správnom konaní, akým nepochybne aj rozhodnutie o poklese pracovnej schopnosti v zmysle zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, je potrebné, aby využil inštitúty správneho práva, nakoľko súd v občianskoprávnom konaní nie je oprávnený nariadiť správnemu orgánu povinnosť začať správneho konania; teda nie je oprávnený nariadiť mu ani začatie posudkového konania (ktoré nepochybne je konaním správnym) a ani mu nemôže určovať aký druh rozhodnutia má vydať. 57. Uloženie povinnosti Sociálnej poisťovni vykonať žalobcom požadované posúdenie ide mimo rámca občianskoprávnych vzťahov. Odvolací súd má za to, že pokiaľ by súd v tomto konaní uložil takúto povinnosť, zasiahol by tým neoprávnene do právomoci Sociálnej poisťovne. Navrhované vyžiadanie si rozhodnutia Sociálnej poisťovne v zmysle ustanovenia § 153 ods. 4 zákona č. 461/2003 (resp. nariadenie poskytnutia tejto informácie) sa tak z tohto hľadiska vymyká z rámca občianskoprávnych vzťahov. 58. Pokiaľ žalobca v konaní tvrdil, že jeho nárok v zmysle ust. § 447 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 30.11.2012 je oprávnená určiť výlučne Sociálna poisťovňa, toto tvrdenie nepovažoval odvolací súd, zhodne so súdom prvej inštancie, za preukázané. Žalobca nepredložil súdu žiaden dôkaz, že uvedený pokles schopnosti vykonávať prácu nie je možné určiť na základe znaleckého dokazovania alebo odborného vyjadrenia Znalec v odbore zdravotníctvo je oprávnený vyjadriť sa k miere funkčného poškodenia, ktoré ovplyvňuje schopnosť vykonávať pôvodnú alebo inú prácu. Tento znalecký posudok je relevantným dôkazným prostriedkom v občianskom súdnom konaní; avšak takýto posudok vypracovaný pre účely tohto konania zo strany žalobcu súdu prvej inštancie predložený nebol. 59. Podľa názoru odvolacieho súdu záver o poklese pracovnej schopnosti v rozsahu požadovanom žalobcom nebol v konaní preukázaný. Žalobca nepredložil v tomto konaní relevantný dôkaz, z ktorého by bolo možné prijať záver o tom, že u žalobcu z dôvodu dopravnej nehody a s tým súvisiacim poškodením zdravia nastal taký pokles, na základe ktorého by bolo možné prijať záver o tom, že koeficient výpočtu je 1 ako tvrdí žalobca. 60. Rovnako, vzhľadom na to, že súd prvej inštancie uplatnil v konaní koncentračnú zásadu a nepripustil zmenu žaloby rozšírením, nie je možné považovať za preukázaný ani nárok žalobcu na určenie výšky náhrady podľa ustanovenia § 447 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.12.2019, keď (ako už bolo skonštatované vyššie) v konaní absentovali dôkazy umožňujúce súdu prvej inštancie určiť výšku nároku na základe zmenenej právnej úpravy. 61. Záverom odvolací súd dopĺňa, že obsahom práva na spravodlivý proces (článok 46 ods. 1 Ústavy SR) je umožniť každému, bez akejkoľvek diskriminácie, reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, hodnotením dôkazov (sp. zn. IV. ÚS 22/04) a ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (sp. zn. I. ÚS 50/04). 62. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci a tieto vyhodnotil v súlade s ust. § 195 CSP a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje. Prvoinštančný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia riadnym spôsobom uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal stanoviská procesných strán, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil správne právne závery. Tieto zároveň primeraným a dostatočným spôsobom v súlade s ust. § 220 CSP zdôvodnil. 63. Nakoľko ani v odvolaní žalobca neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by iným spôsobom boli spôsobilé vyhodnotiť stav zistený prvoinštančným súdom, odvolanie nepovažoval odvolací súd za dôvodné, a preto napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 a 2 CSP).

64. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní priznal úspešnému žalovanému proti žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP). 65. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP). (1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).