Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 4Cob/95/2024 1419204028 29. 01. 2025 JUDr. Tatiana Pastieriková ECLI:SK:KSBA:2025:1419204028.1
Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Tatiany Pastierikovej a členiek senátu JUDr. Eleny Kúšovej a JUDr. Dany Šiffalovič v právnej veci žalobcu: Mestská časť Bratislava Lamač, Malokarpatské námestie 6512/9, 841 03 Bratislava - mestská časť Lamač, IČO: 00 603 414, zast. Advokátska kancelária ŠROBÁR, s. r. o., Laurinská 12/212, 811 01 Bratislava, IČO: 47 239 875, proti žalovanému: AD-Net Slovakia, s.r.o., Sládkovičova 7, 811 04 Bratislava, IČO: 35 831 219, v konaní o vypratanie nehnuteľnosti, o odvolaní žalovaného proti uzneseniu Mestského súdu Bratislava III č.k. B4-12Cb/128/2019-316 zo dňa 5. júna 2024, takto rozhodol: Krajský súd v Bratislave uznesenie Mestského súdu Bratislava III č.k. B4-12Cb/128/2019-316 zo dňa 5. júna 2024 potvrdzuje. Odvolací súd návrh žalovaného zo dňa 27.06.2024 predložiť vec Ústavnému súdu SR, Súdnemu dvoru EU a ESĽP zamieta. Žalobcovi nárok na náhradu trov konania nepriznáva. odôvodnenie: 1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie (ďalej len súd) konanie zastavil a žiadnej zo sporových strán nepriznal nárok na náhradu trov súdneho konania. 2. Rozhodol tak s poukazom na §§ 144, 145 ods. 1, 146 ods. 1, 257, 262 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP). 3. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd uviedol, že žalobca sa žalobou podanou na súd dňa 15.11.2019 domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd uložil žalovanému povinnosť vypratať nehnuteľnosti uvedené v žalobnom návrhu. Žalobca si zároveň uplatnil nárok na náhradu trov konania. 4. Na pojednávaní dňa 14.05.2024 žalobca zobral žalobu späť v celom rozsahu. K odôvodneniu späťvzatia žaloby uviedol, že tá bola podaná dôvodne, nakoľko žalovaný užíval predmet nájmu (nehnuteľnosti uvedené v žalobnom návrhu) aj po skončení nájomnej zmluvy a žalobca podaním žaloby o vypratanie nehnuteľnosti chcel predísť prolongácii nájomnej zmluvy ex lege v zmysle § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka. V čase podania predmetnej žaloby boli lavičky umiestnené na predmete nájmu, no počas konania boli odstránené. Žalobca zároveň uviedol, že procesne nezavinil zastavenie konania, preto navrhol súdu, aby mu priznal nárok na náhradu trov konania. 5. Žalovaný na pojednávaní dňa 14.05.2024 vyjadril nesúhlas so späťvzatím žaloby a navrhoval, aby súd v súlade s princípom hospodárnosti vo veci meritórne rozhodol. Žalovaný navrhol, aby súd zamietol žalobu a priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania. Späťvzatie žaloby označil za špekulatívne.
6. Súd poukázal na to, že podaním zo dňa 25.01.2023 žalobca súdu oznámil, že musel pristúpiť k odstráneniu predmetných lavičiek, ktorých vypratania sa domáhal, nakoľko tieto boli v dezolátnom stave. Napriek uvedenému na žalobe trval. Odstránenie lavičiek okrem iného odôvodnil aj podnetmi od občanov, ktorí poukazovali na havarijný stav lavičiek. Žalobca k odstráneniu lavičiek doložil aj fotografie lavičiek, z ktorých skutočne vyplýva ich havarijný, nepoužiteľný stav, podnety od občanov ako aj záznamy o odstránení lavičiek. Späťvzatie žaloby odôvodnil tým, že jej podaním zabránil prolongácii nájomného vzťahu podľa § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Keďže žalovaný v rozhodnom čase po skončení doby nájmu predmet nájmu nevypratal, bol žalobca v podstate zákonom prinútený podať túto žalobu. Žaloba bola pritom podaná dôvodne, nakoľko zo spisu vyplýva, že predmetné lavičky sa v čase podania žaloby nachádzali na predmete nájmu. Žalobca požadoval, aby mu súd priznal plnú náhradu trov konania, nakoľko procesne nespôsobil zastavenie konania. 7. Žalovaný na pojednávaní so späťvzatím žaloby nesúhlasil a navrhol, aby súd vo veci meritórne rozhodol. Súd síce odročil pojednávanie na vyhlásenie rozsudku, avšak od vyhlásenia rozsudku upustil a konanie uznesením zastavil. Súd posúdil žalovaným vyslovený nesúhlas so späťvzatím žaloby a dospel k záveru, že žalovaný nevyslovil žiadne vážne ani racionálne dôvody, ktoré by viedli k tomu, aby záujem žalovaného na meritórnom rozhodnutí súdu prevýšil nad dispozičným úkonom žalobcu - späťvzatím žaloby. Naviac, v konaní už nebolo sporné, že predmet vypratania - lavičky sa už na prenajatých pozemkoch nenachádzajú. Súd bol toho názoru, že iba vo výnimočných prípadoch, ktoré sú dané predovšetkým charakterom predmetu sporu, môže pokračovať v súdnom konaní napriek späťvzatiu žaloby a nesúhlasu žalovaného s týmto späťvzatím. V tomto konaní neboli žiadne vážne dôvody nesúhlasu so späťvzatím žaloby zo strany žalovaného zdôvodnené. Súd podotýka, že je výlučne vecou súdu (a nie žalovaného), či sú dané vážne dôvody, pre ktoré by nemal konanie na základe späťvzatia žaloby zastaviť (k tomu viď aj 4Obo/81/2010). 8. Vo vzťahu k náhrade trov konania súd postupoval podľa § 257 CSP, podľa ktorého súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Obe strany sporu si pritom uplatnili plnú náhradu trov konania. Podľa názoru súdu je pri rozhodovaní o náhrade trov konania naplnený dôvod osobitného zreteľa na nepriznanie žiadnej zo strán náhrady trov konania. Žalobca vzal späť žalobu po tom, ako odpadol predmet konania - odstránenie lavičiek z prenajatých pozemkov. K odstráneniu lavičiek z verejných priestorov pritom pristúpil ako subjekt samosprávy po tom, ako tieto lavičky prestali spĺňať svoj význam vzhľadom na ich nevyhovujúci, dezolátny až okolie ohrozujúci technický stav. K odstráneniu lavičiek pritom dávali podnety aj občania mestskej časti. Nemožno teda žalobcovi pričítať na vrub, že procesne zavinil zastavenie konania podľa § 256 CSP a zaviazať ho k náhrade trov konania žalovanému. Podľa názoru súdu odpadol predmet sporu, pričom sa javí, že žaloba, ktorú žalobca podal jednak z dôvodu odstránenia lavičiek, ale aj z dôvodu podľa § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka, bola podaná dôvodne. Až po začatí konania boli lavičky podľa záznamov odstraňované a žalovaným prezentovaná procesná obrana, že lavičky už boli odstránené pred podaním žaloby, teda že žaloba bola podaná nedôvodne, nebola v konaní preukázaná. V danom prípade mal súd za to, že sú naplnené zákonné predpoklady na nepriznanie náhrady trov konania. Prípadné priznanie náhrady trov konania jednej zo sporových strán by bolo s ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti zjavne nespravodlivé. Ako už súd uviedol, podanie žaloby sa javilo ako dôvodné, nakoľko žalovaný nevypratal predmet nájmu po skončení platnosti nájomnej zmluvy. Späťvzatie žaloby bez toho, aby žalovaný splnil svoju povinnosť, je zákonom považované za procesné zavinenie zastavenia konania s povinnosťou zaplatiť žalovanému náhradu trov konania. 9. Z dôvodu späťvzatia žaloby teda súd konanie zastavil a vzhľadom na existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa žiadnej zo strán sporu nepriznal náhradu trov konania. 10. Proti uzneseniu súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Uviedol,, že Mestský súd Bratislava III (ďalej len súd) iba „osvedčil“ klamstvá predložené žalobcom a výlučne iba na základe jednostranných klamstiev izolovane od dôkazov predložených žalovaným, ktoré dokazovali, že žalobca od samého začiatku podal zjavne neopodstatnenú žalobu a súd vydal predmetné uznesenie, čím konal v rozpore s Ústavou SR článok 2 odsek 2 v spojitosti s článkom 2 odsek 3, ako aj v rozpore s CSP, pretože v spore neprebehlo spravodlivé súdne konanie (žiadne riadne súdne konanie) v zmysle Ústavy SR ako aj práva EU a bohatej judikatúry Ústavného súdu SR a ESĽP. Súd pri vydávaní predmetného uznesenia
sa správal tak, že odňal žalovanému ústavné právo na spravodlivý súdny proces a súčasne neposkytol žalovanému žiadnu súdnu ochranu jeho ústavnému právu na pokojné užívanie majetku a zhodnocovanie majetku. Žiadal, aby súd celú vec predložil Ústavnému súdu SR, pretože pri vydávaní predmetného uznesenia došlo k súdnej fraške a ak by súd pokračoval v tejto súdnej fraške, tak reťazenie bezprávia by nabralo obludné rozmery, pretože súd sa vo veci vôbec ani nevysporiadal konkurenciami znení paragrafov v CSP. Kým § 256 ods. (1) a ods. (2) CSP sú jednoznačne ustanovené spĺňajú princíp právnej istoty a predvídateľnosti práva, tak ustanovenie § 257 nespĺňa princíp právnej istoty a predvídateľnosti práva, pretože je vágne nejasné nejednoznačné, pretože slovo „výnimočne“ v spojitosti so „existujú dôvody hodné osobitného zreteľa“ nie sú jasne zadefinované v CSP, čo tým myslel tvorca zákona v CSP, a teda adresát normy (bežný občan) si nemôže urobiť vopred názor na aplikáciu ustanovenia § 257 súdom v konkurencii naopak s jasným § 256 ods. (1) a ods. (2) CSP, ktoré jasne a jednoznačne ustanovuje ako ma súd konať, pričom žalobca až na intenzívny nátlak sudcu náhle na poslednom pojednávaní učinil späťvzatie žaloby. Súd tak konal zakázaným spôsobom v rozpore s Čl. 2, ods. 2 v spojitosti s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, ako aj v rozpore s právom EU. 11. Súd mal jednoznačne povinnosť zamietnuť ex offo návrh na späťvzatie žaloby žalobcom, pretože nešlo o slobodný prejav vôle žalobcu, ale o intenzívny psychologický nátlak zo strany sudcu na samotnom pojednávaní (v poradí tretieho sudcu v tomto konaní iba od roku 2024), pričom dovtedy bol slobodný prejav žalobcu od začiatku žaloby vo veci, respektíve aj začiatku roka 2023, keď bolo jasné, že lavičky žalovaného sú už dávno nezákonne odstránené a žalobca napriek tomu trval na svojej žalobe aj v roku 2023, a to až do pojednávania 14.5.2024, pričom druhá sudkyňa v poradí mala rozhodnúť vo veci už vtedy, keď sa žalobca priznal, že nezákonne odstránil lavičky žalovaného, v skutočnosti ich odstránil už v roku 2018 a v roku 2019. Súd svojím konaním tak žalovanému odňal základné právo na spravodlivý súdny proces (riadne dvoj inštančné konanie) v zmysle Ústavy SR, medzinárodného práva a práva EU, pretože z dôkazov predložených žalobcom a súčasne žalovaným jednoznačne nič také nevyplýva ako „dôvodná žaloba“ a súd mal žalobcu informovať, že neuniesol dôkazné bremeno žaloby a v poradí druhá sudkyňa vo veci mala už dávno žalobu zamietnuť. Súd nepoučil žalovaného o jeho právach pri náhlom a neočakávanom späťvzatí žaloby žalobcom, a to napriek faktu, že žalovaný nemal na pojednávaní právneho zástupcu ani súd nedal možnosť žalovanému odročiť pojednávanie, aby si žalovaný našiel nového právneho zástupcu. 12. Žalovaný prišiel o právo na pokojné užívanie svojho majetku a nakladanie s ním, právo podnikať, de facto došlo zo strany štátnych orgánov k nezákonnému a nepredvídateľnému „vyvlastneniu“ bez náhrady, čo je v právnom štáte neprípustné. 13. Na základe uvedených faktov žiadal súd, aby zrušil uznesenie, pretože späťvzatie žaloby žalobcom bolo vynútené intenzívnym psychologickým nezákonným nátlakom sudcu na poslednom pojednávaní na žalobcu, pričom do pojednávania žalobca trval na svojej žalobe. 14. Na základe uvedených skutočností a faktov žiadal, aby súd zrušil uznesenie a celú vec predložil Ústavnému súdu SR, Súdnemu dvoru EU a ESĽP, pretože 50 % vlastníkom lavičiek je spoločnosť z Českej republiky a v zmysle práva EU, ktoré ma aplikačnú prednosť pred vnútroštátnym právom SR a ktoré primárne ochraňuje investície v rámci krajín patriacich do EU, je nevyhnutne potrebné zistiť cez predloženie prejudiciálnej otázky právne záväzný názor súdu EU, pretože vnútroštátnemu súdu neprislúcha vykladať právo EU ako aj medzinárodné právo. 15. Žiadal súd, aby predložil na posúdenie aj samotný § 257 v konkurencii s § 256 ods. (1) a ods. (2) CSP, aby ústavný súd, ESD, ESĽP posúdili jeho (ne)súladnosť s Ústavou SR, ako aj s medzinárodným právom a právom EU, pretože ide o kruciálnu otázku pre ďalšie konanie vo veci, pretože Ústava SR, medzinárodné právo a právo EU garantujú a priznávajú účastníkom súdneho konania práva od samého začiatku akéhokoľvek súdneho konania, pretože mal prednostne na vec aplikovať ústavné právo, medzinárodné právo a právo EU, pretože verejným záujmom je, aby vždy prebehlo spravodlivé súdne konanie v každej spornej veci. 16. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo na prístup k súdu. Slovenská republika, ako aj všetky jej orgány verejnej moci majú pozitívny záväzok aktívnym spôsobom zabezpečiť, aby práva a slobody garantované jej právnym poriadkom neboli oprávneným subjektom pod jej jurisdikciou len
formálne garantované, ale aby tieto práva a slobody boli „prakticky a efektívne“ dosiahnuteľné. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy patrí aj ochrana, ktorá sa strane súdneho konania poskytuje v konaní o opravných prostriedkoch. Ak účastník konania splní predpoklady vyžadované zákonom pre poskytnutie ochrany v opravnom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť (napr. II. ÚS 78/05, II. ÚS 249/05)“ Nález Ústavného súdu SR IV. ÚS 63/2019-36. 17. Súd nedal žalovanému procesný priestor na vyjadrenie k aplikácii § 257 CSP. Navyše je voči žalovanému aplikované predmetný § 257 CSP extrémne tvrdo, keď (i) žalobca vzal náhle žalobu späť, súd mal aplikovať § 256 ods. (1) a ods. (2), (ii) žalobca nezákonne skonfiškoval majetok/lavičky žalovaného v roku 2018 a 2019 (iii), žalobca sa bezdôvodne obohatil na nájomnom za roky 2018 a 2019, (iv) súčasne žalobca tvrdil, že nájomná zmluva je stále platná, a preto podal žalobu na vypratanie, (v) po cca 5 rokoch v roku 2024 vzal žalobca náhle nelogicky žalobu späť, aj keď nedosiahol žalobou sledovaný výsledok, prečo? Žalobca teda žalovanému najprv nezákonne skonfiškoval lavičky - predmet podnikania, potom sa žalobou domáhal vypratania neexistujúcich lavičiek, teda šikanoval žalovaného cca 5 rokov a nakoniec súd „odmení“ žalobcu tým, že neprizná trovy konania žalovanému, aj keď podľa § 256 CSP mal súd jednoznačne povinnosť priznať trovy žalovanému. Takéto konanie súdu je extrémne nespravodlivé a extrémne tvrdé voči žalovanému a naopak žalobca nenesie žiadnu zodpovednosť za viacnásobne nezákonné porušenia základných práv a slobôd žalovaného a šikanovanie žalovaného zjavne bezdôvodnou žalobou cca 5 rokov. 18. V odôvodnení v bode 2. súd tvrdí na jednej strane, že došlo podľa žalobcu k prolongácii ex lege nájomnej zmluvy na lavičky medzi žalobcom a žalovaným, a preto nájomná zmluva je stále platná (potom aj dnes je platná lebo nebola riadne ukončená) a len súd podľa žalobcu môže ukončiť nájomnú zmluvu, a preto žalobca podal žalobu v rozhodujúcom čase na vypratanie neexistujúcich lavičiek, aby dosiahol ukončenie nájomnej zmluvy a na druhej strane súd špekulatívne tvrdí, že v čase podania žaloby tam ešte lavičky údajne boli, aj keď žalobca neuniesol dôkazne bremeno pred súdom a nepreukázal žiadnym dôkazom, že v čase podania žaloby tam lavičky žalovaného skutočne boli (inak by už prvý sudca rozhodol vo veci) a súčasne tretí sudca v rozhodujúcom čase podania žaloby nebol zákonným sudcom vo veci, a teda nemôže ani len tušiť skutočný stav vo veci v čase podania žaloby, pričom žalovaný navrhoval od začiatku nedôvodnej žaloby obhliadku pozemkov, na ktorých v tom čase už neboli lavičky žalovaného (žalobca nesúhlasil s obhliadkou), avšak ani prvý sudca, ani druhá sudkyňa vo veci nezrealizovali obhliadku, na základe ktorej by súd vykonal v rozhodujúcom čase najdôležitejší a absolútny dôkaz a zbytočne strácali čas výpoveďami svedkov a naťahovaním sporu. Súd tak mohol už v roku 2020 rozhodnúť spravodlivo vo veci! Naopak tretí sudca vo veci mal rozhodnúť podľa skutočného stavu v čase rozhodnutia o uznesení súdu, teda v čase, keď uznesenie vydal (5.6.2024). Mimochodom ani tretí sudca vo veci neurobil obhliadku, a to napriek faktu, že svojich dvoch kolegov kritizoval za to, že tak neurobili, keď žalovaný tento dôkaz navrhoval vykonať z dôvodu hospodárnosti a rýchlosti konania už v roku 2020. 19. V odôvodnení bodu 9. sú uvedené klamlivé tvrdenia, že lavičky žalovaného boli v dezolátnom stave v roku 2023; (i) žalobca žiadnym dôkazom nepreukázal, že išlo o lavičky žalovaného (nielen žalovaný mal v minulosti na území MČ Lamač reklamné lavičky) (ii) ak by to bola pravda, podľa platnej nájomnej zmluvy žalobca mal požiadať o opravu lavičiek žalovaného, tak ako to robil do konca roku 2017, keď z času na čas došlo vandalizmom k poškodeniu lavičiek, žalobca tak logicky neurobil preto, lebo by žiadal opraviť neexistujúce lavičky žalovaného, a to žalobca dobre vedel, (iii) je logický nezmysel tvrdiť, že lavičky žalovaného boli v roku 2023 v dezolátnom stave, keď všetky lavičky žalovaného boli žalobcom nezákonne skonfiškované/odstránené už v roku 2018 a 2019! Keďže platí aj pre žalobcu Ústava SR Čl. 1 ods. 1 v spojitosti s Čl. 2 ods. 2, len hypoteticky ak by klamstvo nebolo klamstvom, žalobca mal nechať majetok žalovaného na pokoji a nedotýkať sa ho aj v zmysle rozhodnutia Ústavného súdu PL. ÚS. 19/09 zo dňa 26.1.2011, napríklad bod 50, bod 69 ods. (3), bod 76, bod 77, bod 83, atď., mal požiadať súd o odstránenie lavičiek bez zbytočného odkladu a dovtedy mal zabezpečiť lavičky napríklad páskou so zákazom vstupu. Avšak žalobca nevyzval žalovaného na opravu lavičiek ani nepožiadal súd o vypratanie bez zbytočného odkladu, ale naopak konal zakázaným spôsobom, keď v roku 2018 a 2019 nezákonne skonfiškoval lavičky žalovaného a v roku 2023 si vymyslel toto klamstvo. Žalobca nijako nepreukázal (nepredložil žiadny dôkaz), že v čase podania žaloby na súd boli lavičky žalovaného umiestnené tak ako klamlivo tvrdil žalobca. Klamstvom je aj fakt, že žalobca údajne nespôsobil späťvzatím zastavenie konania, tak ako je ustanovené aj v § 256 CSP, tvrdenie že je to inak je aj rozpore s faktom v bode
2. uznesenia prvá veta, nemôže súčasne platiť, že žalobca zobral späť žalobu (uznesenie bod 2. prvá veta), aj že žalobca nespôsobil späťvzatím zastavenie konania?! Jedno logicky vylučuje druhé. Nie je pravda, že žalovaný neuviedol vážne a racionálne dôvody, pretože všetky vážne a racionálne dôvody už žalobca písomne počas trvania sporu uviedol a sú zaknihované v spise a súčasne žalovaný nemal na pojednávaní právneho zástupcu a súčasne sudca nepoučil žalovaného o jeho právach. Hypoteticky by súd mohol zastaviť konanie len vo veci vypratania neexistujúcich lavičiek, avšak súčasne v konaní žalobcom došlo k porušeniu základných práv a slobôd žalovaného a žalovaný sa dožadoval ich prieskumu súdom a súčasne základné práva a slobody žalovaného nesmú byť ex offo vylúčené z meritórneho prieskumu súdom. Viď PL. ÚS 19/09 zo dňa 26.1.2011, Bod 76., „Z čl. 46 ods. 2 druhej vety ústavy však vyplýva, že z právomoci súdu nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd“. 20. V odôvodnení bod 9. je pravdivo uvedené, že lavičky žalovaného na predmete nájmu už nie sú. Avšak súd vôbec nevyriešil dôležitú otázku odkedy (presný čas) tam nie sú? Žalovaný preukázal, že lavičky z Malokarpatského námestia boli nezákonne odstránené už v roku 2018, pretože by nebola možná výstavba a prestavba námestia, pričom žalovaný doložil fotodokumentáciu, na ktorej je stavba na námestí oddelená od verejného priestoru plotom s tabuľou, na ktorej sú základné informácie o stavbe, žalovaný doložil aj fotodokumentáciu po prestavbe námestia, kde sú už umiestnené lavičky žalobcu, podstate každý príčetný občan z Lamača vedel, že v rokoch 2018 a 2019 sa realizovala prestavba námestia (všeobecná verejne dostupná informácia), žalobca naše dôkazy nerozporoval, a preto ich súd mal vyhodnotiť ako pravdivé/nesporné. Žalovaný doložil fotodokumentáciu aj o zničených lavičkách žalobcom, atď. Podstatná otázka v spore je a bola, dokedy žalobca žiadal nájomné za lavičky? Odpoveď je do konca roka 2017, potom žalobca úžernícky žiadal jednostranne zvýšiť nájomné od roku 2018 z roka na rok o 230 %, pričom poľa NBS bola v roku 2017 inflácia v SR len 1,5 %, teda viac ako 153 násobne oproti inflácii! Keďže žalobca má monopol vo veci nájmu, súd mal v zmysle § 158 CSP prizvať do sporu protimonopolný úrad a komisiu (ako je možné, že vo veci konali dvaja sudcovia a jedna sudkyňa a ani nikto si z nich nesplnil bezodkladnú povinnosť). Napriek tomu, že žalobca nezákonne skonfiškoval lavičky žalovaného v roku 2018 a 2019 a tvrdil že lavičky žalovaného aj po roku 2019 sú údajne na predmete nájmu, tak nelogicky si žalobca od žalovaného za roky 2020, 2021 a rok 2022 nevymáhal žiadne nájomné, pričom ide o aktívnu povinnosť žalobcu vymáhať nájomné (dane, atď.)?! Prečo teda svoju údajnú povinnosť si žalobca nesplnil?, lebo žalobca nemohol vymáhať nájomné za nezákonne skonfiškované lavičky žalobcom, to už bolo moc aj na štatutárov žalobcu a nikdy by pred súdom neuniesli dôkazné bremeno, že žalovaný má platiť nájom za neexistujúce lavičky žalobcovi, ktoré navyše nezákonne skonfiškoval sám žalobca! Ide o logický dôkaz, ktorý usvedčuje žalobcu z klamstva pred súdom. 21. Súd v bode 10. nevysvetlil, v čom by bolo nespravodlivé pre žalobcu, v čom spočíva neprimeraná tvrdosť, ak by žalobca znášal trovy konania, pričom opak je ustanovený v CSP a na základe čoho súd koná v rozpore s § 256 CSP a súčasne súd nepredložil mimoriadne dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle judikatúry. 22. Na základe uvedeného žiadal, aby bolo uznesenie Mestského súdu Bratislava III sp. zn. B4-12Cb/128/2019-316 zo dňa 5.6.2024 zrušené v celom rozsahu a následne aby súd meritórne rozhodol o ochrane základných práv a slobôd žalovaného vo veci a priznal žalovanému 100 % trov z konania od roku 2019. 23. Ďalšie vyjadrenie podané nebolo. 24. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací podľa § 34 CSP, preskúmal vec v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) bez nariadenia pojednávania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s § 219 ods. 1, 3 a § 378 ods. 1 CSP oznámený na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Bratislave. Po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu, odvolaním žalovaného odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie je vecne správne. 25. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
26. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 27. Po preskúmaní obsahu súdneho spisu a odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolací súd konštatuje, že napadnutý rozsudok súdu zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle § 220 ods. 2 CSP. Súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán, výsledky vykonaného dokazovania a uviedol právne predpisy, ktoré aplikoval na prejedávaný spor a z ktorých vyvodil svoje právne závery, na ktoré odvolací súd poukazuje. Zistenia súdu majú vecné a logické zakotvenie vo vykonaných dôkazoch, a prijaté skutkové a právne závery sú odôvodnené zrozumiteľne a v súlade s ustálenou súdnou praxou, pri súčasnom zohľadnení ochrany subjektívneho práva oboch sporových strán, ich rovnosti v uplatnení práv, ochrany ich oprávnenej dôvery v právo, ako i predvídateľnosti rozhodnutia. 28. Odvolací súd konštatuje správnosť dôvodov rozhodnutia súdu a na doplnenie jeho správnosti uvádza nasledovné. 29. Predmetom súdneho sporu je žaloba, ktorou sa žalobca domáhal uložiť žalovanému povinnosť vypratať nehnuteľnosti uvedené v žalobnom návrhu. Predmetná žaloba vyplynula z ukončenia Nájomnej zmluvy o nájme pozemkov, ktorá bola uzatvorená na dobu určitú od 1.11.2015 do 30.10.2017, za účelom umiestnenia 25 ks lavičiek v mestskej časti Lamač. Nakoľko žalobca nepodal v zákonnej lehote v zmysle § 676 ods. 2 OZ žalobu o vypratanie predmetu nájmu, došlo k obnoveniu Nájomnej zmluvy o jeden rok, t.j. do 30.10.2018 a následne do 30.10.2019. Podaním tejto žaloby v zákonnej lehote došlo k ukončeniu nájmu dňa 30.10.2019. Žalovaný predmet nájmu neodstránil. Dňa 14.5.2024 žalobca zobral žalobu späť v celom rozsahu, nakoľko počas súdneho konanie žalobca lavičky odstránil, nakoľko tieto boli v dezolátnom stave. Napriek uvedenému na žalobe trval a trval aj na všetkých svojich tvrdeniach. Odstránenie lavičiek okrem iného odôvodnil aj podnetmi od občanov, ktorí poukazovali na havarijný stav lavičiek. Žalobca k odstráneniu lavičiek doložil aj fotografie lavičiek, z ktorých skutočne vyplýva ich havarijný, nepoužiteľný stav, podnety od občanov, ako aj záznamy o odstránení lavičiek. Na pojednávaní dňa 14.05.2024 zobral žalobca žalobu späť v celom rozsahu. Podľa jeho názoru nezavinil zastavenie konania a žiadal priznať náhradu trov konania. 30. Súd o trovách konania rozhodol v zmysle § 257 CSP, nakoľko vzhliadol okolnosti osobitného zreteľa, ktoré odôvodnil v bode 10. odôvodnenia rozhodnutia. 31. Žalovaný so späťvzatím žaloby nesúhlasil, späťvzatie, podľa neho, zavinil žalobca a žiadal, aby mu súd priznal náhradu trov konania. 32. K tvrdeniu žalovaného, že súd vydal predmetné uznesenie, čím konal v rozpore s Ústavou SR článok 2 odsek 2 v spojitosti s článkom 2 odsek 3, ako aj v rozpore s CSP, pretože v spore neprebehlo spravodlivé súdne konanie (žiadne riadne súdne konanie) v zmysle Ústavy SR, ako aj práva EU a bohatej judikatúry Ústavného súdu SR a ESĽP, a súd pri vydávaní predmetného uznesenia sa správal tak, že odňal žalovanému ústavné právo na spravodlivý súdny proces a súčasne neposkytol žalovanému žiadnu súdnu ochranu jeho ústavnému právu na pokojné užívanie majetku a zhodnocovanie majetku, odvolací súd dodáva, že podstatou práva na spravodlivý proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Z práva na spravodlivý proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnym názorom a predstavami, preberal a riadil sa jej predpokladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I.ÚS 50/04, I.ÚS 97/97, II.ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). 33. Žalovaný v odvolaní nekonkretizoval, v čom konkrétne vidí odňatie mu práva na spravodlivý súdny proces, v čom vidí neposkytnutie mu súdnej ochrany, jeho úvahy sú len v teoretickej rovine. Taktiež nešpecifikoval, v čom videl psychologický nátlak zo strany sudcu na žalobcu, aby zobral žalobu späť.
Odvolací súd zdôrazňuje, že späťvzatie žaloby v ktoromkoľvek štádiu súdneho konania je procesným právom žalobcu. 34. K tvrdeniu, že žalovaný prišiel o právo na pokojné užívanie svojho majetku a nakladanie s ním a Nájomná zmluva je naďalej platná a len súd môže Nájomnú zmluvu ukončiť, odvolací súd dodáva, že podľa § 676 ods.1 OZ nájom sa skončí uplynutím doby, na ktorú sa dojednal, ak sa prenajímateľ nedohodne s nájomcom inak. Podľa ods. 2 ak nájomca užíva veci aj po skončení nájmu a prenajímateľ proti tomu nepodá návrh na vydanie veci alebo na vypratanie nehnuteľnosti na súde do 30 dní, obnovuje sa nájomná zmluva za tých istých podmienok, za akých bola dojednaná pôvodne. Nájom dojednaný na dobu dlhšiu ako rok sa obnovuje vždy na rok, nájom dojednaný na kratšiu dobu sa obnovuje na túto dobu. Nakoľko žalobca podal v zákonnej lehote po skončení nájmu návrh na vypratanie nehnuteľností, Nájomná zmluva skončila ku dňu 30.10.2019 a žalovaný už nemohol predmet nájmu užívať a bol povinný lavičky odstrániť, čo však neurobil. 35. Odvolací súd sa taktiež nestotožnil s tvrdením žalovaného, že lavičky boli odstránené už v roku 2018-2019, t.j. ešte pred podaním žaloby. Túto skutočnosť žalovaný ničím nepreukázal. V konaní bolo preukázané, že žalobca lavičky odstránil v čase jún 2020 až apríl 2022 v počte 24 ks, t.j. po skončení nájmu k 30.10.2019, do komunálneho odpadu, čo preukázal Záznamom z odstránenia lavičiek s priloženou fotodokumentáciou. 36. Podstatou odvolania žalovaného však je jeho nesúhlas so spätvzatím žaloby zo strany žalobcu a nepriznaniu náhrady trov konania žiadnej zo sporových strán, nakoľko mal za to, že použitie § 257 CSP nemalo byť použité a malo by byť predložené na Ústavný súd SR, ESD, ESĽP za účelom posúdenia jeho nesúladu s Ústavou SR ako aj s medzinárodným právom a právom EU. 37. Odvolací súd dodáva, že nesúhlas žalovaného so späťvzatím návrhu musí byť podložený vážnymi dôvodmi, pričom tieto dôvody môžu súvisieť iba s hmotnoprávnym postavením žalovaného, ktoré by sa zastavením konania zmenilo bez možnosti žalovaného ovplyvniť dôsledky zastavenia konania svojím hmotnoprávnym alebo procesný úkonom. Odvolací súd po preskúmaní dôvodov, pre ktoré odvolateľ nesúhlasil so späťvzatím žaloby zistil a ustálil, že v danom prípade dôvody nesúhlasu nemajú charakter závažnosti. V konaní bolo preukázané, že žalobca lavičky odstránil v čase jún 2020 až apríl 2022 v počte 24 ks, t.j. po skončení nájmu k 30.10.2019, do komunálneho odpadu, čo preukázal Záznamom z odstránenia lavičiek s priloženou fotodokumentáciou. Odvolací súd dodáva, že žalobcom v postavení dominus litis je ten, kto je podľa procesným predpisov oprávnený disponovať konaním alebo jeho predmetom, a to aj v zmysle jeho vôle vziať návrh na začatie konania späť. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd zastáva názor, že argumenty žalovaného nemožno považovať za také vážne, aby súd nerešpektoval vôľu žalobcu, prejavenú späťvzatím žaloby v celom rozsahu. 38. Pokiaľ ide o nepriznanie nároku na náhradu trov konania žiadnej zo sporových strán, odvolací súd poukazuje na § 257 CSP, podľa ktorého výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. 39. Odvolací súd v tejto súvislosti dodáva, že v sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu v konaní (§ 255 CSP). Predtým, než všeobecný súd dospeje k záveru o potrebe aplikácie § 257 CSP, je potrebné ustáliť otázku procesného úspechu sporových strán, keďže účelom tohto ustanovenia je odstránenie neprimeranosti tvrdosti voči strane sporu, ktorá nemala v konaní úspech, v záujme dosiahnutia spravodlivosti. Náhradu trov konania v prípade, ak dôjde k zastaveniu konania, upravuje ustanovenie § 256 ods. 1 CSP, podľa ktorého ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. Z dikcie citovaného ustanovenia vyplýva, že pokiaľ niektorá zo strán sporu zavinila, že konanie muselo byť zastavené, postupuje sa podľa ustanovenia § 265 ods. 1 CSP, ktorý predpokladá zodpovednosť za zavinenie tej strany sporu, ktorého procesný úkon mal za následok zastavenie konania. Preto ak žalobca vezme návrh späť, v zásade platí, že zastavenie konania zavinil a je preto povinný hradiť trovy konania žalovanému. 40. Aplikácia ustanovenia § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď síce sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania podľa § 255 a nasl. CSP, súd však dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu
trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený (uznesenie II. ÚS/113/2019 zo dňa 6. júna 2019). Dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti zákon neuvádza, ani exemplifikatívne. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnej praxi. To však neznamená, že tým vytvára priestor na celkom voľnú úvahu súdu. V zmysle dnes už ustálenej judikatúry (pozri k tomu napr. uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 MCdo 17/2009, sp. zn. 5 Cdo 67/2010 či sp. zn. 3 MCdo 46/2012) ustanovenie § 257 nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci. 41. Žalobca na pojednávaní dňa 14. mája 2024 zobral žalobu späť z dôvodu, že žalovaný aj po ukončení nájmu po 30.10.2019 užíval predmet nájmu. Žalobca preukázal, že v čase podania žaloby predmetné lavičky sa na pozemku nachádzali, preto žaloba bola podaná dôvodne. Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením použitia § 257 CSP súdom, ktorý v bode 10. odôvodnenia rozhodnutia uviedol, že k odstráneniu lavičiek z verejných priestorov žalobca pristúpil ako subjekt samosprávy po tom, ako tieto lavičky prestali spĺňať svoj význam vzhľadom na ich nevyhovujúci, dezolátny, až okolie ohrozujúci technický stav. K odstráneniu lavičiek pritom dávali podnety aj občania mestskej časti. Podľa súdu nemožno teda žalobcovi pričítať na vrub, že procesne zavinil zastavenie konania podľa § 256 CSP a zaviazať ho k náhrade trov konania žalovanému. Podľa názoru súdu odpadol predmet sporu, pričom sa javí, že žaloba, ktorú žalobca podal jednak z dôvodu odstránenia lavičiek, ale aj z dôvodu podľa § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka bola podaná dôvodne. Až po začatí konania boli lavičky podľa záznamov odstraňované a žalovaným prezentovaná procesná obrana, že lavičky už boli odstránené pred podaním žaloby, teda že žaloba bola podaná nedôvodne, nebola v konaní preukázaná. Okrem toho žalovaný po skončení nájmu bol v zmysle bodu 6. Nájomnej zmluvy povinný lavičky odstrániť a plochu najneskôr do 30 dní od ukončenia platnosti zmluvy uviesť do pôvodného stavu na vlastné náklady, čo sa nestalo. V danom prípade mal súd za to, že sú naplnené zákonné predpoklady na nepriznanie náhrady trov konania. Prípadné priznanie náhrady trov konania jednej zo sporových strán by bolo s ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti zjavne nespravodlivé. Ako už súd uviedol, podanie žaloby sa javilo ako dôvodné, nakoľko žalovaný nevypratal predmet nájmu po skončení platnosti nájomnej zmluvy. 42. K tvrdeniu žalovaného, že súd mu nedal procesný priestor na vyjadrenie k aplikácii § 257 CSP, poukazuje odvolací súd na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 113/2019 zo 6.6.2019), podľa ktorého z pohľadu ústavnoprávnej udržateľnosti rozhodnutia sa nepovažuje za nevyhnutné, aby všeobecný súd za každých okolností poskytol stranám v konaní priestor, aby sa vyjadrili k potenciálnej aplikácii § 257 CSP. 43. Pokiaľ ide o návrh žalovaného, aby odvolací súd celú vec predložil Ústavnému súdu SR, Súdnemu dvoru EU a ESĽP, odvolací súd dodáva, že Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv, b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ ale procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje jej predloženie Súdnemu dvoru Európskej únie má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadnym dôvodom na predloženie veci Súdnemu dvoru Európskej únie. Úlohou Súdneho dvora EÚ v rámci prejudiciálneho konania je poskytnúť výklad práva Európskej únie alebo rozhodnúť o jeho platnosti a nie uplatňovať toto právo na skutkový stav, ktorý vyplýva z konania vo veci samej. To je úloha vnútroštátneho súdu, a preto Súdnemu dvoru EÚ neprislúcha rozhodovať o skutkových otázkach, ktoré vznikli v konaní o veci samej, ani rozhodovať o prípadných rozdielnych názoroch na výklad alebo uplatňovanie vnútroštátnych právnych predpisov. Okrem toho žalovaný nenavrhol žiadne otázky, ktoré by mali byť predmetom posúdenia Súdneho dvora EÚ. Pokiaľ ide o posúdenie § 257 CSP Ústavným súdom SR za účelom posúdenia jeho nesúladu s Ústavou SR, ako aj s medzinárodným právom a právom EU, odvolací súd poukazuje na ustálenú a dostatočnú súdnu prax. 44. Odvolací súd považuje za dôležité dodať, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (napr. IV ÚS/115/03, II.ÚS/44/03, III.ÚS/209/04, I.ÚS/117/05, IV.ÚS/112/05). 45. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd uznesenie súdu v zmysle § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil ako vecne správne, a návrh žalovaného predložiť vec Ústavnému súdu a Súdnemu dvoru EU a ESĽP zamietol. 46. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalobcovi trovy odvolacieho konanie nepriznal, pretože mu žiadne nevznikli. 47. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).