Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 16Co/40/2024 z 26. 6. 2025

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Krajský súd Bratislava 16Co/40/2024 1421200931 26. 06. 2025 JUDr. Roman Majerský ECLI:SK:KSBA:2025:1421200931.2

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Majerského a sudkýň JUDr. Ivany Štiftovej a Mgr. Daniely Drnákovej, v spore žalobcu: M. S., E.. XX.X.XXXX, A. XX, I., zastúpeného: Advokátska kancelária ŠKODLER & PARTNERS, s.r.o., Dobšinského 12, Bratislava, IČO: 47 238 232, proti žalovanému: A.. X. D., E.. XX.X.XXXX, L. E.A. X, I., zastúpenému: Advokátska kancelária JUDr. Veronika Doláková, PhD., s.r.o., Martinčekova 13, Bratislava, IČO: 50 361 368, o zaplatenie 1.771,04 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV č. k. 11C/9/2021-272, zo dňa 21.11.2023, takto rozhodol: I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . II. Žalobcovi priznáva proti žalovanému plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 1.771,04 eura s 5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 1.771,04 eura od 24.9.2021 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku; a žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %. 2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 7.4.2021 domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 1.771,04 eura s príslušenstvom; titulom vydania bezdôvodného obohatenia podľa § 451 Občianskeho zákonníka, skutkovo a právne tvrdiac, že je podielovým spoluvlastníkom nehnuteľnosti pozemku registra „T. parcela č. XXXX/X, katastrálne územie S. A., F. I., vedený na liste vlastníctva č. XXXX, o veľkosti spoluvlastníckeho podielu v 1/2. Žalovaný je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti, stavby garáže súpisné č. XXXX, zapísanej na liste vlastníctva č. XXXX, katastrálne územie S. A., F. I., postavenej na pozemku žalobcu. Žalovaný užíva predmetný pozemok žalobcu bez právneho titulu, bez poskytovania primeranej odplaty, a preto dochádza z jeho strany k získavaniu majetkového prospechu. Medzi stranami sporu neexistuje žiadna dohoda o užívaní pozemku, ani ohľadom platenia náhrady za jeho užívanie. Žalobca pri vyčíslení výšky bezdôvodného obohatenia vychádzal zo znaleckého posudku č. 97/2020, K. U.. A.F. C., ktoré je vo výške 855,52 eura za rok. 3. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C. s. p.), súd prvej inštancie v nadväznosti na námietku žalovaného, že žalobca nemá aktívnu vecnú legitimáciu z dôvodu, že na základe právnej úpravy dekrétu prezidenta republiky z 25.10.1945 č. 108 Sb. z. o konfiškácii nepriateľského majetku, bol konfiškovaný celý majetok právnej predchodkyne A. L., tzn. všetky nehnuteľnosti, aj hnuteľné veci, a to bez náhrady, t. j. aj dom, aj pozemok - záhrada, pôvodne parcela č. XXXX/X, bez ohľadu na skutočnosť, že z obsahu konfiškačného rozhodnutia vyplýva, že je v ňom

uvedený len rodinný dom Z. XX, I., zapísaný vo vložke č. XXXX. Uviedol, že argumentácia žalobcu o tom, že rozhodnutie o preskúmaní konfiškácie sa má týkať len domovej nehnuteľnosti, lebo je tak uvedené v rozhodnutí, je preto z pohľadu žalovaného len špekulatívna. Poukázal tiež na Dekrét prezidenta republiky č. 108/1945 Sb. n., podľa ktorého podliehal konfiškácii všetok majetok hnuteľný aj nehnuteľný voči ktorým osobám smeruje, a aj na § 2 nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR. Uvedený právny stav a režim konfiškácie sa v plnom rozsahu uplatnil aj na A. L., právnu predchodkyňu žalobcu, ktorá bola považovaná za osobu nemeckej národnosti. Mal za preukázané, že podľa Výmeru zo dňa 24.5.1945 sa preberá do správy domový majetok A. L. W. D. M.-K., a to domový majetok K. XX, I., a podľa uznesenia Národného výboru v Bratislave zo dňa 19.7.1946 sa prehlasuje za konfiškovaný majetok dňom 30.10.1945, pozostávajúci z domu, v I., Z. XX. Ďalším rozhodnutím z konfiškačnej komisie zo dňa 28.1.1948 bol konfiškovaný aj poľnohospodársky majetok menovanej a D. M.-K.. Následne sa A. L. opakovane žiadosťami domáhala uvoľnenia spod konfiškácie vo vzťahu ku domovej nehnuteľnosti, kde jej bolo aj pôvodne vyhovené rozhodnutím Finančného odboru Obvodného národného výboru Bratislava Staré Mesto, zo dňa 5.6.1956. Rozhodnutie o vrátení domu vydané Finančným odborom Ústredného národného výboru v Bratislave zo dňa 3.7.1957 však bolo zrušené s tým, že konfiškácia rodinného domu sa ponecháva v platnosti. Následne Upovedomením Obvodný národný výbor zo dňa 11.7.1957 požiadal, aby predmetnú nehnuteľnosť začlenili do príslušnej Domovej správy. V pozemnoknižnej vložke č. XXXX bola ďalej zapísaná ako vlastníčka nehnuteľnosti parcela č. XXXX/X A. L. v 1/2. Z odpovede Okresného úradu Bratislava, odbor katastra vyplýva, že vlastnícke právo k predmetnému pozemku pôvodne parcela č. XXXX/X bolo od roku 1988 zapísané na A. L. prepisom z danej pozemnoknižnej vložky XXXX, v podiele 1/2. Zákon určuje predpoklady vydržania, ktoré musia byť splnené celú vydržaciu dobu a medzi ne patria: spôsobilý subjekt vydržania, predmet držby, dobrá viera - dobromyseľnosť vydržateľa, oprávnená držba po zákonom stanovenú dobu, uplynutie vydržacej doby. Následkom uvedeného potom je, že oprávnený držiteľ, u ktorého sú splnené aj ostatné podmienky vydržania, nadobudne vlastnícke právo k veci pôvodným spôsobom, takže proti nemu nemožno uplatňovať žiadne práva, ktoré mal proti predchádzajúcemu vlastníkovi. Vydržaním sa nadobudne vlastnícke právo bez ďalšieho uplynutím vydržacej doby, bez toho, aby bol k tomu potrebný ešte ďalší právny úkon. Vydržaním zanikne vlastnícke právo doterajšieho vlastníka. 4. Súd prvej inštancie mal z listu vlastníctva č. XXXX, katastrálne územie S. A., obec I., preukázané, že žalobca je podielovým spoluvlastníkom pozemku parcela č. XXXX/X, druh pozemku: zastavaná plocha o výmere 19 m2 v 1/2, a že žalobca vlastníctvo nadobudol na základe osvedčenia o dedičstve po U.E. S., X.. L., sp. zn 30D/432/2015, zo dňa 10.6.2015. Z obsahu uvedeného rozhodnutia o. i. vyplýva, že medzi aktíva po poručiteľke U. S., X.. L. patril o. i. aj pozemok parcela č. XXXX/X, vedený na liste vlastníctva č. XXXX, S. A.. Právna predchodkyňa žalobcu U. S. nadobudla vlastníctvo v podiele 1/2 v roku 1994, dedením po matke A. L.. Z pozemnoknižnej vložky č. XXXX bolo preukázané, že vlastnícke právo k predmetnému pozemku bolo zapísané na A. L. v roku 1988 prepisom z danej vložky č. XXXX a to vo veľkosti 1/2. Právna predchodkyňa žalobcu U. S.Á. nadobudla vlastníctvo daného pozemku dedením v roku 1994 a následne po nej dedením žalobca. Žalobca vo výsluchu uviedol, že po celý čas v rodine boli v tom, že sa jedná o ich pozemok, že bol konfiškovaný len dom a že to bolo tak uvedené aj v katastri. Žalobca doplnil, že v rámci rozhovorov bolo v rodine, že záhrada bola samostatným pozemkom, takto bola vedená aj v pozemkovej knihe a katastri; on pozemok zdedil (2015) tak, ako jeho matka pozemok zdedila po svojej matke (1994). Nikto ich vlastnícke právo nespochybňoval. Ďalej uviedol, že matka U. S. ako vlastníčka pozemku bola oslovená skupinou vlastníkov ohľadom nadstavby, čo bolo matkou zamietnuté; pričom tento spolu s predmetným pozemkom mal byť tiež konfiškovaný A. L.. Zaradenie určitej veci do aktív dedičstva nie je nezvratným dôkazom vlastníctva toho, kto vec nadobudol na základe dohody dedičov schválenej rozhodnutím. Podľa § 70 zákona č. 162/1995 Z. z. sú údaje katastra, medzi ktoré patria aj údaje o právach k nehnuteľnostiam vrátane identifikačných údajov o vlastníkoch nehnuteľností podľa § 7 hodnoverné a záväzné, ak sa nepreukáže opak. Uvedené ustanovenie vyjadruje právnu domnienku, ktorá pripúšťa dôkaz opaku. 5. Základnou otázkou v predmetnej veci vo vzťahu ku aktívnej vecnej legitimácii žalobcu bolo, či možno vydržať majetok, ktorý bol predmetom konfiškácie, a ku ktorému sa štát, reprezentovaný príslušným národným výborom vzhľadom na výroky v rozhodnutiach týkajúcich sa konfiškácie len domovej nehnuteľnosti a jej navrátenia, jednoznačne navonok neprejavil, neuplatňoval svoje vlastnícke právo k pozemku, resp. bol indiferentný; a či potom za splnenia zákonných predpokladov (napr. vydržania) môžu do tohto vlastníckeho vzťahu vstúpiť aj iné subjekty; v pozemnoknižnej vložke č.

XXXX naďalej zostal zápis vlastníckeho práva ku nehnuteľnosti parcela č. XXXX/X v prospech A. L., právnej predchodkyni žalobcu; vo vyššie uvedených konfiškačných rozhodnutiach bolo výslovne uvedené, že konfiškácia sa vzťahuje na domovú nehnuteľnosť, len ktorej vydania sa A. L. následne opakovane neúspešne domáhala. Uvedené podľa názoru súdu prvej inštancie vo vzťahu k osobe A. L. bez ďalšieho neznamená, že nebola dobromyseľná o tom, že skonfiškované pozemky pod rodinným domom a susediace pozemky jej už nepatria. Zo všetkých prejavov vôle A. L., ktoré neboli nikým spochybnené, možno podľa názoru súdu vyvodiť, že bola dobromyseľná ohľadom svojho vlastníckeho práva v podiele 1/2 k nehnuteľnosti parcela č. XXXX/X. Žalobca uviedol, že v rodine sa rozprávali, že boli konfiškovaný len dom, nie záhrada, čomu zodpovedal aj stav v pozemnoknižnej vložke. Toto tvrdenie nebolo ničím spochybnené a vyvrátené. Uvedenému nasvedčuje aj skutočnosť, že v roku 1988 došlo k prepisu z pozemnoknižnej vložky č. XXXX na list vlastníctva. Následne jej majetok o. i. pozemok parcela č. XXXX/X bol prededený oficiálnym úradným spôsobom v roku 1994, rozhodnutím príslušného štátneho notára, ktorý ďalej nadobudli ako dedič - dcéra U. S. a následne žalobca. Bez ohľadu na uvedené však bolo podľa súdu prvej inštancie zároveň jednoznačné, že po nadobudnutí vlastníckeho práva k dotknutej nehnuteľnosti dedením U. S., ktorá sa stala spoluvlastníčkou v roku 1994, táto nemala dôvodné pochybnosti, resp. neboli tvrdené také skutočnosti, že by nebola dobromyseľná v tom, že dotknutá nehnuteľnosť jej titulom dedenia nepatrí. Nikto jej spoluvlastníctvo nespochybnil, nenamietal. Uvedenému nasvedčuje aj negatívna odpoveď matky žalobcu U. S. k nesúhlasu s nadstavbou bytového domu. Z daného vyplýva, nielen dobromyseľnosť právnej predchodkyne žalobcu, jeho matky, ale aj zo strany prípadných stavebníkov, ktorí tento stav vlastníckeho práva rešpektovali, keď sa na ňu obrátili s touto žiadosťou. To znamená, že právna predchodkyňa žalobcu ako vlastníčka nakladala so svojim majetkom ako vlastným, rozhodovala o ňom, aj ako oprávnená držiteľka. Ďalej ani žalobca od nadobudnutia svojho spoluvlastníctva dedením v roku 2015 nebol ako vlastník nikým, t. j. žalovaným ako jeho právnymi predchodcami spochybnený. Naopak žalobca spolu s právnou predchodkyňou (min. od. roku 1994) boli po dobu dlhšiu ako 10 rokov oprávnenými držiteľmi predmetného pozemku, kde právnym titulom nadobudnutia ich vlastníctva boli dedičské rozhodnutia. Z uvedeného potom súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca a jeho právna predchodkyňa boli oprávnenými držiteľmi, minimálne od roku 1994, ich vlastnícke právo k predmetnému pozemku vyplývalo po celý čas jeho trvania zo zápisu v katastri nehnuteľností ako následok dedenia. Po celú dobu trvania ich vlastnícke právo nebolo nikým spochybnené, ich oprávnená držba trvala viac ako 10 rokov. 6. Vzhľadom na uvedené dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobca je vo veci aktívne vecne legitimovaný. Žalovaný vlastnícke právo žalobcu relevantne nespochybnil a nepredložil také dôkazy, ktoré by uvedené vyvrátili. Hoci žalovaný poukazoval na závery konfiškácie, aj nedostatky v zápisoch v pozemkovej knihe a ich deklaratórny charakter. V pochybnostiach platí, že držba je dobromyseľná. V danom prípade boli subjektom vydržania žalobca a jeho právna predchodkyňa ako fyzické osoby; teda osoby, ktoré sú spôsobilé nadobudnúť vlastníctvo. Predmetom vydržania sú nehnuteľnosti pozemky parcely registra „.T., zapísané na liste vlastníctva č. XXXX v spoluvlastníckom podiely 1/2. Jedná sa o veci, ktoré nie sú vylúčené z vydržania podľa § 125 a § 134 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ sa jedná o držbu veci, tu boli splnené aj podmienky oprávnenosť držba a nepretržitosť držby po dobu viac ako 10 rokov od roku 1994 až doposiaľ, kedy až v priebehu konania, kedy bola vznesená námietka žalovaného k aktívnej vecne legitimácii žalobcu. 7. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že v prípade užívania cudzieho pozemku bez právneho titulu umiestnením stavby na ňom, je pasívne vecne legitimovaným skutočný vlastník stavby na cudzom pozemku; kedy k jeho obohateniu dochádza už zo samotného titulu vlastníckeho práva, ktoré zakladá jeho oprávnenie užívať stavbu. Povinnosť poskytovať náhradu vlastníkovi pozemku, na ktorom stojí stavba, stíha vlastníka stavby bez ohľadu na to, akým spôsobom realizuje svoje vlastnícke právo. Nakoľko žalovaný je vlastníkom stavby - garáže na pozemku žalobcu, je vo veci daná jeho pasívna vecná legitimácia v konaní. Pri určení výšky bezdôvodného obohatenia, ktoré spočíva v užívaní nehnuteľnosti (pozemku) bez právneho dôvodu je majetkovým vyjadrením tohto prospechu peňažná čiastka, ktorá zodpovedá čiastkam vynakladaným obvykle v danom mieste a čase na užívanie obdobnej veci spravila formou nájmu, a ktorú by bol nájomca za bežných okolností povinný platiť podľa platnej nájomnej zmluvy. 8. K tvrdeniu žalovaného o charaktere dotknutého pozemku ako priľahlého pozemku podľa § 2 odsek 6 zákona č.182/1993 Z. z. súd prvej inštancie uviedol, že právna úprava inštitútu priľahlého pozemku je obsiahnutá v zákone č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov. Pod pojmom priľahlý pozemok sa rozumie pozemok patriaci k bytovému domu, na ktorom je

oplotená záhrada, oplotené nádvorie a ktorý ako taký je právne aj fakticky priradený k bytovému domu. Vzhľadom na túto skutočnosť upravujú právne predpisy aj vlastnícke vzťahy k priľahlému pozemku a to tak, že k vlastníckemu právu k bytu alebo nebytovému priestoru, nachádzajúcemu sa v bytovom dome, súčasťou ktorého je vlastníctvo spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach, zariadeniach a príslušenstve bytového domu a vlastníctvo spoluvlastníckeho podielu na pozemku zastavanom bytovým domom, sa priraďuje aj spoluvlastnícky podiel na priľahlom pozemku. Uvedené platí samozrejme za predpokladu, že projekt realizovaného bytového domu, resp. historické súvislosti riešenia záujmového územia, na ktorom sa bytový dom nachádza, inštitút priľahlého pozemku do konceptu zakomponovali. Priľahlý pozemok patrí bytovému domu, to znamená, že je v podielovom spoluvlastníctve všetkých vlastníkov bytov v bytovom dome. Podľa názoru súdu prvej inštancie pozemok parcela č. XXXX/X nemá charakter priľahlého pozemku podľa § 2 ods. 6 zákona č. 182/1993 Z. z., nakoľko nebolo preukázané, že by bol v podielovom spoluvlastníctve všetkých vlastníkov bytov v bytovom dome. Na základe žiadosti SBD Bratislava I. bola Geometrickým plánom na rozdelenie nehnuteľnosti a zameranie stavby parcela č. XXXX/X W. Č.. XXXX/X, overeným dňa 16.1.1995, nehnuteľnosť parcela č. XXXX/X rozdelená. Tým došlo aj k rozdeleniu pôvodne priľahlého pozemku parcela č. XXXX/X, kedy sa z pozemku, ktorý bol priľahlý k bytovému domu vyčlenili pozemky, na ktorých sú postavené garáže a ktoré využívali/jú ich majitelia. Uvedenému nasvedčuje aj fotografické vyobrazenie v znaleckom posudku. Pozemok žalobcu súd preto kvalifikuje ako susedný pozemok. Na uvedené nemá vplyv ani žalovaným tvrdená skutočnosť, že tento pozemok nie je možné podľa neho využiť iným spôsobom, lebo na základe stavebného povolenia - rozhodnutia o prístupnosti stavby bod 9/: po skončení stavby garáže je nutné zasypať vrchnú časť zeminou, zasiať trávu a detské ihrisko dať do pôvodného stavu, a že pozemok nad celou garážou pred a aj po výstavbe fakticky slúžil a slúži ako priľahlý pozemok výlučne obyvateľom bytového domu. ako okrasná časť a s časti aj ako detské ihrisko. Pokiaľ sa jedná o stavbu garáže, súd prvej inštancie bol názoru, že sa nejedná o podzemnú stavbu, lebo vzhľadom na kolaudačné rozhodnutie, predložené fotografie garáží sú tieto stavbami na zemskom povrchu. Na geometrický plán, je nutné nazerať ako na verejnú listinu a súčasne ako na právno-aplikačný akt správy katastra, ktorý je spôsobilý aj negatívne zasiahnuť do evidencie zapísaných práv, vrátane vlastníckeho práva. Súčasne je právne relevantným dokumentom evidovaným orgánom správy katastra, ktorý prostredníctvom lomových bodov geometricky a polohovo určuje a zobrazuje hranice pozemku (tvar a rozmery), čo všetko je predurčené vlastníckym právnom, t. j. geometrický plán je právne relevantné grafické znázornenie priestoru vrátane pod a nad ním, v ktorom štát umožňuje a súčasne garantuje uplatnenie právnej sily vlastníka, a táto limituje žalobcu ako vlastníka pozemku v jeho užívaní a nakladaní s ním. 9. K námietke žalovaného o rozpore konania žalobcu s dobrými mravmi, ktoré malo spočívať (i) v uplatňovaní nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia za oboch spoluvlastníkov v plnom rozsahu a nielen vo veľkosti svojho spoluvlastníckeho podielu; súd prvej inštancie uviedol, že toto konanie žalobcu nie je v rozpore s § 3 Občianskeho zákonníka. S poukazom na § 139 ods. 1 Občianskeho zákonníka uzavrel, že ktorýkoľvek zo spoluvlastníkov môže od tretích osôb požadovať celé plnenie týkajúce sa spoločnej veci. Právne postavenie spoluvlastníka je obdobné postaveniu jedného zo solidárnych veriteľov v zmysle § 513 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého má právo sám žiadať o splnenie celého dlhu, teda aj podať žalobu na zaplatenie dlhu. Na uvedenom nič nemení ani aktuálny stav, že vlastníctvo podielu po D. M.-K., o ktorom možno mať domnienku, že je po smrti, nie je t. č. titulom dedenia po ňom vyporiadané. Domnienka žalovaného, či si v prípade úspechu v spore žalobca ponechá aj časť nároku za druhého spoluvlastníka, a ako s ňou prípadne naloží, je zo strany žalovaného len špekulatívna a v tomto štádiu konania nedôvodná. K námietke žalovaného o rozpore konania žalobcu s dobrými mravmi, ktoré malo spočívať (ii) v zneužívaní vlastníckeho práva žalobcu k parcele č. XXXX/X, (kde okrem predošlej argumentácii o odovzdaní národného majetku do trvalého užívania Stavebnému bytovému družstvu zamestnancov Vodohospodárskych stavieb n. p. Vodohospodár), bolo túto námietku vnímať aj z pohľadu právnej istoty žalovaného, keď právni predchodcovia od stavebného povolenia garáží do roku 1970, počas výstavby, kolaudácie podzemných garáží užívajú pozemok oprávnene, dobromyseľne, kde za celú dobu si vlastník pozemku, vlastniaci pozemok v čase výstavby garáže neuplatňoval voči vlastníkovi garáže žiadne náhrady, a že je nelegitímne zasahovať do právnej istoty žalovaného po 51 rokoch; súd prvej inštancie uviedol: že žalovaný, resp. jeho právni predchodcovia, netvrdili a nepredložili žiaden dôkaz, ktorý by ich oprávňoval na bezodplatné užívanie pozemku v spoluvlastníctve žalobcu. Len skutočnosť, že vlastník pozemku (užívateľ) družstvo Hospodár v čase výstavby garáží si voči vlastníkom stavby neuplatňoval žiadne nároky spojené s užívaním jeho pozemku automaticky neznamená, že súhlasil s ich bezodplatným užívaním, príp. že sa tohto práv vôbec vzdal, a to aj do budúcnosti. Podľa § 574 Občianskeho zákonníka, vzdanie sa práva musí mať písomnú formu s tým, že dohoda o vzdaní

sa práv, ktoré môžu vzniknúť v budúcnosti je neplatná. Akceptovanie vlastníka pozemku alebo osoby oprávnenej užívať pozemok, nie je dohodou o vzdaní sa práv súvislosti s užívaním pozemku do budúcna. 10. K námietke žalovaného o rozpore konania žalobcu s dobrými mravmi, ktoré malo spočívať (iii) v zneužití inštitútu vydania bezdôvodného obohatenia bez možnosti usporiadania vzájomných vzťahov k parcele č. XXXX/X, keď žalovaný bol pripravený rokovať o odkúpení pozemku, ale krátko na to žalobca podal žalobu na súd, a žalovaný následne získal pochybnosť o vlastníckom práve žalobcu; ďalej, že žalovaný v prípade, ak nemá záujem na odpredaj pozemku bude akýmsi rukojemníkom nárokov žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia, a daný stav je neudržateľný, súd prvej inštancie uviedol, že z predloženej komunikácie medzi právnymi zástupcami strán sporu vyplynulo, že žalovaný v rámci komunikácie strán v období pred podaním žaloby namietal o. i. správnosť predloženého znaleckého posudku žalobcu. Žalobca ako vlastník má právo predmet vlastníctva držať užívať a nakladať s ním, čo v súčasnosti nemôže plne realizovať, len znášať daný stav, pričom žalobca nevylúčil možnosť mimosúdne usporiadanie veci. Podanie žaloby na zaplatenie aj s ohľadom predmet nároku; súd prvej inštancie nevyhodnotil ako konanie v rozpore s dobrými mravmi. 11. Žalovaný ďalej vzniesol námietku vydržania vecného bremena, pretože žalovaný a jeho právni predchodcovia dobromyseľne a bezodplatne užívali pozemok nad stavbou podzemnej garáže od vydania rozhodnutia o prípustnosti stavby zo dňa 25.5.1970, až do doručenia výzvy na vydanie bezdôvodného obohatenia. Podľa neho sa jedná o dobromyseľné užívanie práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu spočívajúce v umiestnení stavby na pozemku dobromyseľne a nepretržite trvá 51 rokov. Súd prvej inštancie sa stotožnil s vyjadrením žalobcu, kedy predpokladom vydržania je skutočnosť, že držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti je dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí. Posúdenie toho, či je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný nemôže vychádzať z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa, ale dobromyseľnosť musí byť posudzovaná z objektívneho hľadiska, t. j. či držiteľ pri zachovaní bežnej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať dôvodné pochybnosti, o tom, že mu vec (právo) patrí. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam za ktorých vôbec mohlo jeho domnelé právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu nadobudnutia tvrdeného oprávnenia. Žalovaný, resp. jeho právni predchodcovia v konaní takýto právny titul nepreukázal. O taký prípad tiež nejde, ak niekto vykonáva právo len na základe súhlasu iného alebo obligačnej zmluvy, či práva vyplývajúceho z právneho predpisu. Skutočnosť, že žalovaný a jeho právni predchodcovia len užíval garáž na pozemku viac ako nerušene po dobu presahujúcu 10 rokov, nezakladá dobrú vieru v tom, že mu svedčí právo zodpovedajúce vecnému bremenu právo stavby na pozemku žalobcu. V tomto smere na preukázanie dobromyseľnosti nie je postačujúce samotné tvrdenie žalovaného o legálnom postavení stavby garáže a jej následnom nerušenom užívaní, bez tvrdenej a preukázanej existencie právneho titulu, z ktorého mu vo vzťahu k pozemku žalobcu vzniklo právo zodpovedajúce vecnému bremenu právu stavby. Takéto presvedčenie je spojené napr. so zmluvou o zriadení vecného bremena, o ktorej neplatnosti držiteľ práva nevie a domnelým právnym titulom, o ktorom sa držiteľ domnieva, že existuje. Dobromyseľnosť žalovaného, resp. jeho právnych predchodcov tak nebola preukázaná. Uvedené nie je možné preklenúť vo vzťahu ku pozemku žalobcu ani poukazovaním na zákonné vecné bremeno podľa § 23 ods. 6 zákona č. 182/1993 Z. z.. 12. Pokiaľ žalovaný tiež namietal závery znaleckého posudku U.. C. a výšku uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia; súd prvej inštancie skonštatoval, že v konaní bol žalobcom predložený súkromný znalecký posudok, ktorý sa od iných dôkazných prostriedkov líši tým, že jeho hodnoteniu nepodliehajú znalecké závery v zmysle ich odbornej správnosti. Súd hodnotí presvedčivosť posudku čo do jeho úplnosti, vo vzťahu ku zadaniu, logické odôvodnenie znaleckého nálezu a jeho súlad s ostatnými dôkazmi. V znaleckom posudku znalec U.. C. vzhľadom na svoje odborné znalosti a skúsenosti a zistené informácie prehľadným, logickým zdôvodnením vyložil svoje odborné závery a podklady, z ktorých pri zodpovedaní uložených otázok vychádzal; odôvodnil, že s ohľadom na tvar, funkciu, plošné členenie pozemku parcela č. XXXX/X, jeho prevádzkovú nadväznosť na stavbu bytového domu na parcele č. XXXX/X, byty a nebytové priestory v ňom a u pozemkov parcela č. XXXX/X, Č.. XXXX/X ich plochu, zastavanie cudzími stavbami, polohu uprostred pozemku parcela č. XXXX/X, je vo výpočte použitá metóda polohovej diferenciácie s pomocným porovnaním s ponukami v inzercii pripojenej k tomuto znaleckému posudku.

V odpovedi 1/ ustálil všeobecnú hodnotu pozemku parcela č. XXXX/X vo výške 13.305,89 euro, v odpovedi 2/ aktuálnu sadzbu nájomného ku dňu 12.10.2020 na 46,588 eura/na rok, t. j. pre daný pozemok je to 855,52 euro na rok. 13. Žalovaný namietal, že všeobecná hodnota pozemku uvedená v znaleckom posudku vo výške 700 eur/m2, ktorá je dôsledkom použitia koeficientu 3 pri hodnotení: „pozemky s výrazne zvýšeným záujmom o kúpu, ak to nebolo zohľadnené v zvýšenej východiskovej hodnote„ je neadekvátna. Podľa žalovaného pozemky v okolí síce majú uvedenú hodnotu, no jedná sa o stavebné pozemky s dostatočnou výmerou pre použitie na výstavbu rodinného (bytového) domu, a nie sú priľahlými pozemkami k bytovému domu vo výške 19 m2, a ďalej, že znalec tak nemohol vychádzať pri určení obvyklého nájmu z cien obdobných stavebných pozemkov, keď je pozemok žalobcu vzhľadom na vyššie uvedené je využívaný vlastníkmi bytov bytového domu. K námietke o použití povyšujúceho faktora 3 s odôvodnením zvýšeného záujmu o kúpu takéhoto pozemku; súd prvej inštancie uviedol, že použitie koeficientu 3 bolo v rozsahu možností použitej vyhlášky, znalec jeho použitie v hornej hranici odôvodnil. Pokiaľ sa jedná o hodnotu pozemku o výmere 19 m2 znalec vychádzal z celkovej dispozície daného pozemku tak, ako je uvedené vyššie. Ak chce strana sporu spochybniť závery znalca, je jej povinnosťou predložiť k týmto tvrdeniam také procesne relevantné dôkazné prostriedky, ktoré by jednoznačne odborné závery znalca spochybnili. Žalovaný však okrem svojich tvrdení nepredložil v konaní iné dôkazné prostriedky, ktoré by odborné závery znalca spochybnili, vyvrátili (odborné vyjadrenie, súkromný znalecký posudok). 14. Žalovaný ďalej namietal, že nie je zrejmé z akého titulu požaduje žalobca výšku bezdôvodného obohatenia určenú v období 4. štvrťroka 2020, keď znalecký posudok vychádza z údajov za toto obdobie, ako aj za obdobie takmer celého roka 2019, čo je viac ako 1 a pol roka spätne, a to pri rýchlo sa meniacich cenách nájmov a nehnuteľností; ďalej, že v prípade, ak požaduje žalobca vydanie bezdôvodného obohatenia aj za obdobie roka 2019 mal za to, že neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie výšky žiadaného bezdôvodného obohatenia. K tomu súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa domáha vydania bezdôvodného obohatenia za užívanie pozemku v období 24 mesiacov, t. j. od 7.4.2019 do 7.1.2021, pričom zo znaleckého posudku je zrejmé, že znalec pri určovaní výšky obvyklého ročného nájomného pri pozemku parcela č. XXXX/X vychádzal z porovnaní cien za obdobie od 12.10.2018 do 12.10.2020 (uvedené v znaleckom posudku č. l. 8, 18, 28 až 37, 43 až 49). 15. Na uvedenom základe súd prvej inštancie žalobe v celom rozsahu vyhovel a uložil žalovanému povinnosť na zaplatenie bezdôvodného obohatenia vo výške 1.771,04 eura, t. j. za 2 roky užívania pozemku žalobcu od 7.4.2019 do 7.4.2021, spolu s úrokom z omeškania podľa § 121 v spojení s § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka odo dňa nasledujúceho po doručení žaloby žalovanému dňa 23.9.2021, vo výške podľa nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 C. s. p. tak, že plne úspešnému žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 16. Proti rozsudku podal odvolanie žalovaný a žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, resp. zmeniť a žalobu zamietnuť. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C. s. p.) možno konštatovať, že v ňom uviedol odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), písm. e), písm. f) a písm. h) C. s. p.. Uviedol, že napadnutým rozhodnutím došlo k porušeniu zásady Ex iniuria ius non oritur (právo nevzniká z bezprávia), teda na právnom úkone, ktorý nepožíva právnu ochranu, nemožno zakladať iné práva (rozhodnutie Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 346/08-37). Mal za neudržateľný právny názor o dobromyseľnosti vydržania vlastníckeho práva žalobcom, resp. jeho právnych predchodkýň, vo svetle predložených listinných dôkazov preukazujúcich konfiškáciu majetku jeho právnej predchodkyne, ktoré neboli nikdy spochybnené a boli potvrdené viacerými štátnymi orgánmi a súdmi. V súvislosti s vlastníckym titulom žalobcu a jeho aktívnou legitimáciou žalovaný uviedol, že súd prvej inštancie sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s predloženými dôkazmi o konfiškácii majetku jeho právnych predchodcov. Pri popise skutkového stavu súd prvej inštancie zrejme opomenul uviesť, že v rozhodnutí finančného odboru rady Obvodného národného výboru v Bratislave, Staré Mesto zo dňa 5.6.1956, č. Fin. I. 17/775/1955 sú vymedzené nehnuteľnosti, ktorých sa uvedené rozhodnutie týka, a to parcela č. XXXX, Č.. XXXX/X, Č.. XXXX/X, Č.. XXXX/X, Č.. XXXX/X, J.. O.. W. Z. Č.. XXXX/X, Č.. XXXX/ X, z ktorých bola následne odčlenená parcela, za ktorú žalobca žiada vydať bezdôvodné obohatenie v tomto konaní. Práve parcely č. XXXX/X, Č.. XXXX/X, boli na základe Rozhodnutia o odovzdaní

národného majetku dané do trvalého užívania Stavebnému bytovému družstvu VODOHOSPODÁR. Z listinného dôkazu Finančného odboru rady Ústredného národného výboru v Bratislave z roku 1957 v spojení s upovedomením Obvodného národného výboru v Bratislave zo dňa 11.7.1957 vyplýva, že zrušuje rozhodnutie Obvodného národného výboru v Bratislave, Staré Mesto, zo dňa 5.6.1956, č. Fin. I. 17/775/1955, t. j. ponechá v platnosti konfiškáciu ako celok, a teda ostávajú konfiškované aj pozemky parcela XXXX/X, Č.. XXXX/X. Súd prvej inštancie neprihliadol a neaplikoval platné právne predpisy, a to nariadenie SNR č. 104/1945 Zb. a dekrét prezidenta republiky č. 108/1945 Zb.. Uvedené právne normy určujú, že bol majetok konfiškovaný ako celok, nemohlo sa stať, že časť majetku konfiškovaná bola a časť majetku nie. Je preto nesprávna argumentácia súdu prvej inštancie o rozporuplnosti vymedzenia nehnuteľností, ktorých sa konfiškácie týka, v ktorom poukazuje, že konfiškácia sa má týkať len domu a záhrada konfiškovaná nebola. V zmysle predložených listín Rozhodnutie konfiškačnej komisie č. konania KVII/224a-1948, zo dňa 27.1.1948 a Rozhodnutie konfiškáciu komisie č. konania K-VII/224b-1948, zo dňa 27.1.1948 a v zmysle Nariadenia SNR č. 104/1945 Zb. a dekrétu prezidenta č. 108/1945 Zb. je zrejmé, že došlo ku konfiškácii celého majetku právnej predchodkyne žalobcu. Nariadenie SNR č. 104/45 Zb. rátalo s ex lege konfiškáciou ku dňu účinnosti tohto predpisu, t. j. ku dňu 1.3.1945, čo je trochu paradox, lebo nariadenie samo bolo vydané v auguste; SNR však predikovala, že hoci ide o celkom rozpracovanejší predpis, išlo vlastne o „republikáciu“ nariadenia Predsedníctva SNR č. 4/45, ktoré bolo účinné od 1.3.1945. Uvedeným bolo určené, že to čo sa stalo podľa starého, ostáva v platnosti a zároveň sa budú uplatňovať nové normy, ktoré zodpovedajú aj rozhodnutiu konfiškačnej komisie z 28.1.1948 v danom prípade. Príslušné orgány rozhodovali iba o tom, či je niekto Nemec/Maďar/kolaborant a ak ním bol, rozhodnutie orgánu deklarovalo majetok tejto osoby za skonfiškovaný ku dňu účinnosti nariadenia, t. j. ku spomínanému 1.3.1945. Rozhodnutie konfiškačnej komisie sa neknihovalo. Knihovali sa až následne prídely, vzhľadom na to, že skonfiškovaný majetok do doby jeho pridelenia spravovala Správa majetkov pre pozemkovú reformu. Právna úprava predpokladala, že až na malé výnimky skonfiškovaný majetok nebude ponechaný v rukách štátu a bude v krátkej dobe pridelený na základe prídelovej listiny. Preto bolo knihovanie nehnuteľností zbytočné, nehovoriac o tom, že takýto úkon bol považovaný aj za nadbytočný vzhľadom na mechanizmus konfiškácii, ktoré vychádzali z princípu ex lege. Vo vzťahu k mechanizmu konfiškácií žalovaný poukázal na zásadnú skutočnosť, že konfiškácie sa vzťahovali na celý majetok ex lege. Prípadný zápis do pozemkovoknižnej vložky bol len deklaratórny. S uvedeným sa stotožňuje aj rozsiahla judikatúra slovenských súdov (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžo/35/2007, zo dňa 10.1.2008 „Týmto dekrétom bola vyslovená všeobecná zásada, že za skonfiškovaný treba považovať celý majetok osoby, u ktorej bola zistená nepriateľská činnosť v zmysle dekrétu a preto aj bez uvedenia konkrétnych nehnuteľností treba za konfiškovaný majetok považovať všetok majetok. Zápis, ktorý bol prevedený do pozemkovej knihy v r. 1958 mal podľa odporcu len deklaratórny charakter.“). 17. Vo vzťahu k argumentácii súdu prvej inštancie, že aj v prípade, ak došlo ku konfiškácii nehnuteľnosti, za ktorú žalobca žiadať vydať bezdôvodné obohatenie, túto žalobca nadobudol vydržaním; žalovaný mal za to, že neboli naplnené minimálne dve podmienky vydržania; oprávnená držba a vydržacia doba. 18. Žalobca sám potvrdil, že mal vedomosť o konfiškáciách rodinného majetku (odsek 10 napadnutého rozsudku: „Žalobca ako strana sporu vo výsluchu uviedol, že celý čas boli v tom, že sa jedná o ich pozemok a že bol konfiškovaný len dom a nie záhrada. Bolo to tam uvedené a zapísané v katastri. K pozemku aktuálne nemal prístup a keď sa o to uchádzal, tak mu to bolo zamietnuté.“). Samotná vedomosť o konfiškáciách majetku vylučuje dobromyseľnosť žalobcu. Tak isto mal žalobca vedomosť o konfiškácii domu, a iných nehnuteľností pôvodne patriacich právnej predchodkyni. O skutočnosti, že právna predchodkyňa matka žalobcu U. S., X.. L. nebola po celú dobu držby dobromyseľná svedčia nasledovné listiny, a to: (i) vyjadrenie Sväzu protifašistických politických väzňov na Slovensku, ústredie v Bratislave, č. 3951/47, zo dňa 22.8.1947, z ktorého je zrejmé, že sama matka žalobcu bola aktívnou členkou a funkcionárkou Deutsche Partei, zamestnaná bola na nemeckom veľvyslanectve a bola členkou nemeckej tajnej služby; (ii) zápisnica z ústneho pojednávania vedenej pred Ľudovým súdom v Bratislave, pod sp. zn. 8C/186/1957, zo dňa 26.7.1957, na ktorom sa A. L. domáhala voči S. B. (vlastník a správca domu) vrátenia nehnuteľnosti. Z uvedenej zápisnice vyplýva, že dcéra navrhovateľky t.j. p. U. S., X.. L. vzala návrh späť. Bez pochyby možno uviesť, že matka žalobcu bola podrobne oznámená s podmienkami konfiškácie nakoľko sa sama zúčastnila na pojednávaní vo veci už v roku 1957; (iii) rozhodnutia konfiškačnej komisie v Bratislave č. K-VII/224a-1948, zo dňa 20.1.1948. Listinný dôkaz, z ktorého vyplýva, že došlo k rozhodnutiu o konfiškácii všetkého majetku bez ohľadu na to,

v ktorom katastrálnom území, či v ktorej obci na území Slovenska sa nachádza bývalého vlastníka A. L., X.. M.-K., E.. X.XX.XXXX, E. K. K., t. j. právnej predchodkyne žalobcu. O skutočnosti, že právna predchodkyňa stará matka žalobcu A. L. nebola dobromyseľná, neexistuje pochybnosť už z predložených konfiškačných listín. Čo žalovaný opakovane spochybňoval v rámci konania pred prvostupňovým súdom, nie je preto pravdivé tvrdenie súdu prvej inštancie uvedené v odseku 48 a nasl., že toto spochybnené nebolo. Žalovaný zároveň disponuje rozsudkom Obvodného súdu Bratislava I sp. zn. 13C/161/1981. V uvedenom konaní sa stará matka žalobcu A. L. domáhala zrušenia kúpnej zmluvy týkajúcej sa nehnuteľnosti domu na Z. Q. a žiadala určiť k tejto nehnuteľnosti svoje vlastnícke právo. Súd v rozsudku zo dňa 15.2.1982 žalobu zamietol a vyslovil, že nie je vlastníčkou predmetnej nehnuteľnosti vzhľadom na rozhodnutie rady Ústredného národného výboru č. 1138/57, zo dňa 3.7.1957, na ktorý poukázal aj v tomto konaní. V danom konaní bola potvrdená platnosť konfiškácie majetku právnej predchodkyne žalobcu. 19. V plnom rozsahu rozporoval tvrdenie prvoinštačného súdu o dobromyseľnosti právnych predchodkýň a zároveň aj žalobcu, uvedené tvrdenie považoval za nesprávne a tendenčné, čo preukazuje: - uznesenie Národného výboru v Bratislave č. 89764 VIII-1946, z ktorého je zrejmé, že sa konfiškuje celý majetok, a to bez ohľadu v ktorom katastrálnom území sa nachádza, či v ktorej obci na celom území Slovenska sa tento majetok nachádza; - výmer Miestneho Národného výboru v Bratislave č. 10576-VIII/1945, z ktorého je zrejmé, že sa jedná o zaistenie domového majetku A. L. W. D. M.-K., a to nehnuteľnosti zapísanej na vložke XXXX, parcela č. XXXX pozemkovej knihy katastrálneho územia I., t. j. pozemkovej vložky, na ktorej bola zapísaná aj nehnuteľnosť záhrady, na ktorej sa toho času nachádza sporná nehnuteľnosť; - rozhodnutie konfiškačnej komisie v Bratislave č. K-VII/224a-1948, zo dňa 20.1.1948 - verejná listina preukazujúca, že došlo k rozhodnutiu o konfiškácii všetkého majetku bez ohľadu na to, v ktorom katastrálnom území, či v ktorej obci na území Slovenska sa nachádza - bývalého vlastníka A. L.; - rozhodnutie Finančného odboru rady Obvodného národného, zo dňa 5.6.1956, zn. fin. I. 17/775/1955; v uvedenom konaní sa A. L. domáhala vypustenia nehnuteľnosti vo svojom podiele z konfiškácie; v uvedenom rozhodnutí boli presne vymedzené parcely č. XXXX/X W. Č.. XXXX/X, na ktorých sa nachádza záhrada; - rozhodnutie Finančného odboru rady Ústredného národného výboru v Bratislave, zo dňa 3.7.1957, č. 1138/57-máj; v uvedenom rozhodnutí ÚNV rozhodol, že zrušuje rozhodnutie fin. I. 17/775/1955 a nehnuteľnosť zapísaná v pozemkovo knižnej vložke 2650, k. ú. Bratislava sa ponecháva v konfiškácii, nakoľko v konaní bolo zistené, že nie sú splnené podmienky na vrátenie nehnuteľnosti a zrušenie konfiškácie; - vyjadrenie Sväzu protifašistických politických väzňov na Slovensku, ústredie v Bratislave, č. 3951/47, zo dňa 22.8.1947, z ktorého je zrejmé, že sama matka žalobcu bola aktívnou členkou a funkcionárkou Deutsche Partei, zamestnaná bola na nemeckom veľvyslanectve a bola členkou nemeckej tajnej služby, nemeckej národnosti a dôvodom konfiškácie rodinného majetku bola aj jej činnosť; - zápisnica z ústneho pojednávania vedeného pred Ľudovým súdom v Bratislave, pod sp. zn. 8C/186/1957, zo dňa 26.7.1957, z ktorého vyplýva aktívna účasť matky žalobcu na konaní o vrátenie skonfiškovanej nehnuteľnosti, vzhľadom na to, že ona sama sa zúčastnila pojednávania a vzala žalobu späť; - rozsudok Obvodného súdu Bratislava I sp. zn. 13C/161/1981 potvrdzujúci, že sa stará matka žalobcu A. L. domáhala zrušenia kúpnej zmluvy týkajúcej sa nehnuteľnosti domu na Partizánskej ulici a žiadala určiť k tejto nehnuteľnosti svoje vlastnícke právo; súd v rozsudku zo dňa 15.2.1982 žalobu zamietol a vyslovil, že nie je vlastníčkou predmetnej nehnuteľnosti vzhľadom na vykonaný dôkaz Rozhodnutie rady Ústredného národného výboru č. 1138/57, zo dňa 3.7.1957; uvedený rozsudok potvrdil konfiškácie za platné. 20. Podľa žalovaného je na uvedenom základe nepredstaviteľné, že by A. L. mala pochybnosť o tom, že jej bol skonfiškovaný dom spolu so záhradou (na pozemku záhrady pôvodne parcela č. XXXX/X W. Č.. XXXX/X, ktorá bola odovzdaná ako národný majetok do trvalého užívania pre účely výstavby družstevného obytného domu, je od roku 1965 postavený SBD VODOHOSPODÁR štvorpodlažný bytový dom a od roku 1970 sporná nehnuteľnosť). Je nepredstaviteľné, že by A. L. bola dobromyseľná vo vzťahu k pozemku - záhrady a nemala by vedomosť o konfiškácii celého majetku. Uvedené sa vzťahuje aj na dcéru A. L. U. S., X.. L., ktorá bola účastná na súdnych sporoch svojej matky ohľadom navrátenia majetku, a to v roku 1957 aj 1981. Podľa žalovaného tak podmienka dobromyseľnosti podľa § 130

Občianskeho zákonníka nebola naplnená u žalobcu a ani u jeho právnych predchodkýň. Súd prvej inštancie sa s podmienkou dobromyseľnosti pri vydržaní dostatočne nevysporiadal, keď v odôvodnení napadnutého rozsudku absentuje akékoľvek vysporiadanie dôvodov, na základe ktorých bol žalobca považovaný za dobromyseľného nadobúdateľa. 21. V súvislosti s vydržacou dobou žalovaný namietal, že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku len skonštatoval, že oprávnená držba trvala viac ako 10 rokov. Absentuje však logická úvaha a právna argumentácia k uvedenému záveru, od kedy mala začať trvať táto oprávnená držba, kedy bola naplnená podmienka oprávnenej držby, kto a za akých okolností bol v prejedávanom prípade oprávnený držiteľ v rade po dobu 10 rokov. Žalobca nadobudol nehnuteľnosť v roku 2015 na základe osvedčenia o dedičstve; jeho držba tým trvá 7 rokov, t. j. nie je zrejmé, či súd prvej inštancie započítal do doby oprávnenej držby aj právnu predchodkyňu žalobcu U. S.. Táto sa aktívne podieľala na súdnych sporoch svojej matky ohľadom navrátenia skonfiškovaného majetku (konania vedené pod sp. zn. 8C/186/1957 a sp. zn. 13C/161/1981) a bola oboznámená s rozsahom konfiškácií. Podľa žalovaných je absolútne vylúčené, aby bolo do oprávnenej držby započítané obdobie, kedy boli nehnuteľnosti vedené v prospech právnej predchodkyne žalobcu U. S.. Zároveň namietli pravdivosť tvrdenia, že sa s U. S. zachádzalo ako z vlastníčkou a že vlastníci bytového domu ju oslovili za účelom udelenia súhlasu s nadstavbou na bytovom dome. K dnešnému dňu neexistuje žiadna nadstavba na uvedenom bytom dome a uvedené tvrdenie nevyplýva zo žiadnych predložených dôkazov. 22. S poukazom na vyššie uvedené mal žalovaný za to, že žalobca ako aj jeho právne predchodkyne neboli dobromyseľní oprávnení držitelia nehnuteľnosti a nemohlo prísť k vydržaniu nehnuteľnosti. Poukázali na zjednocujúce stanovisko - uznesenie Najvyššieho súdu SR, zo dňa 27.4.2021, sp. zn. 1VObdo/2/2020, na ktoré súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku vôbec neprihliadal a ktorého závery sú s ním v priamom rozpore - „Na základe absolútne neplatného právneho úkonu nie je možné nadobudnúť vlastnícke právo, a to ani v prípade, že na jeho podklade bol uskutočnený vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.“ V prejednávom spore je podľa žalovaného nutné danú právnu vetu aplikovať vo vzťahu k prepisu pozemkovoknižnej vložky, ktorým pracovníci Evidencie nehnuteľností v r. 1988 zapísali ako vlastníka sporných nehnuteľností A. L. na LV titulom - II. Etapa zakladania vlastníckych vzťahov. Prepis z pozemnoknižnej vložky nie je zákonný spôsob nadobúdania vlastníctva a preto na jeho základe nemôže vlastnícke právo vzniknúť. Zápis vlastníctva orgánom geodézie bol len evidenčným a nie právotvorným aktom. „S poukazom na právnu zásadu, podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv, ako sám má, nemôže platne previesť vlastnícke právo k nehnuteľnosti na inú osobu ten, kto je na základe absolútne neplatného právneho úkonu vedený v katastri nehnuteľností ako vlastník nehnuteľností.“ V prejednávanom spore prípade je podľa žalovaného nutné danú právnu vetu aplikovať vo vzťahu k právnemu nástupníctvu, ktorým prešlo vlastnícke právo z právnych predchodkýň na žalobcu (osvedčením o dedičstve D 700/94-10, Dnot 150/94 po A. L. nadobudla nehnuteľnosť U. S. a osvedčením o dedičstve č. k. 30D/432/2015-27, Dnot 25/2015 po U. S. nadobudol nehnuteľnosti žalobca). Podľa žalovaného nebolo možné platne previesť vlastnícke právo v prípade, ak vlastnícke právo zaniklo v plnom rozsahu už A. L. na základe konfiškácie celého majetku. 23. Žalovaný ďalej uviedol, že predložil fotodokumentáciu a opis pozemku, za ktorý žalobca žiada vydať bezdôvodného obohatenie. Z predloženej fotodokumentácie vyplýva, že pozemok je súčasťou oplotenej záhrady obytného domu na Z. XX. Fakticky a funkčne od začiatky výstavby slúži výlučne obyvateľom uvedeného obytného domu. V minulosti bol uvedený pozemok súčasťou pozemku bezprostredne priľahlého k bytovému domu a až následne bol na základe geometrického plánu odčlenený. V čase výstavby bytového domu však tvoril súčasť tohto pozemku. K ustáleniu pojmu priľahlý pozemok zaujal stanovisko Krajský súd v Trenčíne v rozhodnutí sp. zn. 17Co/131/2013 tak, že „je významné zistenie, či ide o pozemok, ktorý bol určený na spoločné užívanie, či mal od postavenia stavby slúžiť výlučne tomuto domu a jeho obyvateľom, či sa na ňom nachádzajú nejaké prístrešky, oplotenia a pod., pričom má ísť o pozemok susediaci so zastavanou plochou pod domom, hoci to nie je jediným kritériom. Rovnako pozemok často môže slúžiť na prístup do bytového domu, ale ani to nemusí byť jediné kritérium.“ Podľa žalovaného priľahlý pozemok v zmysle § 2 ods. 6 zákona č. 182/1993 Z. z. slúži obytnému domu, je určený na spoločné užívanie a slúži výlučne tomuto obytnému domu. Priľahlý pozemok nemusí hraničiť s priľahlým domom, ale musí byť určený na spoločné užívanie (musí výlučne slúžiť tomuto domu), pričom nie je stavebnou súčasťou domu. Pod pojmom priľahlý pozemok sa rozumie pozemok patriaci k obytnému domu, na ktorom je oplotená záhrada, oplotené nádvorie a ktorý (ako taký) je právne a fakticky priradený k obytnému domu. Zároveň nie je pravdivé tvrdenie uvedené v odseku 55 napadnutého

rozhodnutia, že garáž nie je podzemnom stavbou, že toto má vyplývať z predloženého kolaudačného rozhodnutie, nakoľko akýkoľvek údaj z ktorého by bolo možné vyvodiť tento záver v kolaudačnom rozhodnutí absentuje. Zastával názor, že pre ustálenie pojmu priľahlý pozemok je významné zistenie, či ide o pozemok, ktorý bol určený na spoločné užívanie, či mal od postavenia stavby slúžiť výlučne tomuto domu a jeho obyvateľom, či sa na ňom nachádzajú nejaké prístrešky, oplotenia a pod., nie je preto určujúcim kritériom argumentácia prvoinštančného súdu, že tento pozemok nie je podielom spoluvlastníctve obyvateľom bytového domu, nakoľko § 23 zákona č. 182/1993 Z. z. by bolo aplikované retroaktívne. Status priľahlého pozemku je vo vzťahu k vydaniu bezdôvodného obohatenia právne relevantný s poukazom na § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. v zmysle, ktorého vzniká vecné bremeno k takémuto pozemku priamo zo zákona. S poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 15.12.2011, sp. zn. 3MCdo/1/2010, vychádzal žalovaný zo skutočnosti, že predmetný pozemok je priľahlým pozemkom, nakoľko tento pozemok je oplateným pozemkom súžiacim výlučne vlastníkom bytového domu a v súlade s § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z mu vzniklo zákonné vecné bremeno na užívanie tohto pozemku. 24. Záverom, popri nedostatku náležitého odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, žalovaný vyčítal súdu prvej inštancie, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s jeho námietkou, že nemal dodržanú lehotu na oboznámenie sa s podaním, ktoré bolo jeho právnej zástupkyni predložené na pojednávaní dňa 10.10.2023, po tom ako bolo krátkou cestou predložené súdu prvej inštancie od protistrany. 25. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť. K námietke jeho nedostatočného odôvodnenia uviedol, že žalovaný len poukazuje na judikatúru bez konkretizácie, v čom spočíva nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia. Vo vzťahu k vydržaniu žalobca uviedol, že jeho účelom a základom je fakt, že sa právo snaží zosúladiť stav faktický so stavom právnym. Tento inštitút umožňuje nadobudnúť držiteľovi vlastnícke právo k veci, ktorú má po určitú dobu v držbe a je v dobrej viere, so zreteľom na všetky okolnosti, že je jej vlastníkom, pričom titul držby tu nemusí byť daný, ale držiteľ musí byť so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že sa jeho držba o taký titul opiera. Na opačnej strane je potrebná nečinnosť vlastníka, aby mohlo dôjsť k vydržaniu. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosť, či s poukazom na zásadu nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet mohlo v rámci dedičských konaní prejsť vlastnícke právo k pozemku z A. L. na U. S. a následne na žalobcu, je pre danú vec právne irelevantná. Pre vec je podstatné, že o titule držby pozemku a právnom titule prechodu vlastníckeho práva boli vyššie uvedené osoby dobromyseľné. Obdobne to platí aj vo vzťahu k prepisu pozemnoknižnej vložky, ktorým pracovníci evidencie nehnuteľností v roku 1988 zapísali ako vlastníka sporných nehnuteľností A. L.. Je nepodstatné, či prepis bol vykonaný v súlade so zákonom alebo neplatne, dôležité je to, že žalobca a jeho právni predchodcovia boli dobromyseľní o tom, že zápis v katastri nehnuteľnosti svedčí v ich prospech. Žalobca aj jeho právni predchodcovia boli dobromyseľní v tom, že boli a sú vlastníkmi pôvodného pozemku parcela č. XXXX/X, resp. pozemkov na parcely č. XXXX/X-X, ktoré boli neskôr z tohto pozemku zamerané. Ich presvedčenie o tom, že im patrí vlastnícke právo k pozemku vychádzalo zo zápisov v pozemnoknižnej vložke, zo zápisov na liste vlastníctva, z rozhodnutí a ďalších listín príslušných orgánov, ktoré ako konfiškovaný majetok uvádzali iba dom a zo skutočnosti, že po celé obdobie bol s nimi zaobchádzané ako vlastníkmi pozemku (dedičské konania, miestne dane, žiadosti o poskytnutie súhlasu s nadstavbou). Žalovaný v odvolaní poukazoval na to, že zápisy v pozemnoknižnej vložke sú len deklaratórne a knihovanie nehnuteľností bolo v ďalšom čase zbytočné. V prejednávanej veci ale zápisy do pozemnoknižnej vložky k predmetnému pozemku boli vykonávané. Z pozemnoknižnej vložky sú zrejmé zápisy pod č. 10 až č. 13, ktoré reagovali na rozhodnutia príslušných orgánov. Z uvedených zápisov nevyplýva prechod vlastníctva na štát, ale iba obmedzenie nakladania s pozemkami a národná správa pozemkov. Žalovaný v odvolaní poukázal na viacero listín, ktoré túto skutočnosť majú vyvracať. V uznesení Národného výboru v Bratislave č. 89764 VIII-1946 sa však výslovne uvádza, že konfiškovaný majetok pozostáva z domu. Z výmeru Miestneho Národného výboru v Bratislave č. 10576-VIII/1945 je zrejmé len to, že sa preberá do správy dom a pozemok nemôže byť scudzený alebo zaťažený bez súhlasu Miestneho Národného výboru v Bratislave; nejedná sa o listinu o konfiškácii. V rozhodnutí Finančného odboru rady Ústredného národného výboru v Bratislave zo dňa 3.7.1957, č. 1138/57-máj sa výslovne uvádza, že nie sú dané podmienky na vrátenie u domu; konfiškácia pozemku sa neuvádza. Zo zápisnice z ústneho pojednávania vedeného pred Ľudovým súdom v Bratislave pod sp. zn. 8C/186/1957, zo dňa 26.7.1957 nevyplýva, aký konkrétny majetok bol predmetom konania. Z rozsudku Obvodného súdu Bratislava I sp. zn. 13C/161/1981 vyplýva, že v konaní bolo posudzované vlastníctvo domu, nie pozemku č. XXXXX/X; v rozhodnutí sa nespomína pôvodný pozemok č. XXXX/X. Žalobca poukázal na ďalšie listiny, z ktorých

vyplýva, že žiadosti vždy smerovali k vrátenie domu, resp. 1/2 domu; nikdy nežiadali o vrátenie pozemku, nakoľko po celý čas boli presvedčení, že sú jeho vlastníkmi - vyjadrenie Západoslovenského krajského národného výboru Bratislava zo dňa 18.5.1965, list Ústredného národného výboru v Bratislave zo dňa 10.7.1956 č. 1750/56-maj., upovedomenie Obvodného národného výboru Bratislava - Staré mesto zo dňa 11.8.1957, zn. 4654/57-17-fin. Podľa žalobcu nemožno neopomenúť ani nečinnosť žalovaných alebo iných údajných vlastníkov predmetného pozemku. Žalovaný sa začal zaujímať o pozemok pod garážou až po podaní žaloby. Celé roky až do momentu podania žaloby im nevadilo (pravdepodobne aj vyhovovalo), že garáž stojí na pozemku, ktorého zápis svedčí žalobcovi a ďalšej osobe a to napriek tomu, že na základe ich doterajších vyjadrení sa javí, že po celý čas boli presvedčení o tom, že osobám, ktorým vlastníctvo svedčí podľa zápisu v katastri nehnuteľností, vlastníctvo nepatrí. Žalobca sa stotožnil s odôvodnením splnenia podmienky vydržacej doby súdom prvej inštancie. Poukázal na to, že s ním a s jeho právnymi predchodcami sa dlhodobo zaobchádzalo ako s vlastníkmi pozemku, napr. dedičské konania (osvedčenie o dedičstve č. k. D 700/94-10, Dnot 150/94 po A. L., X.. M. - nadobudla nehnuteľnosť U. S., X.. L.; osvedčenie o dedičstve č. k. 30D/432/2015-27, Dnot 25/2015 po U. S., X.. L. nadobudol nehnuteľnosti žalobca). 26. Vo vzťahu k námietke týkajúcej sa priľahlého pozemku žalobca uviedol, že nakoľko na predmetnom pozemku je postavená garáž, ktorej vlastníkom je žalovaný, je logické, že pozemok neslúži na spoločné užívanie a teda nie je priľahlým pozemkom (§ 2 ods. 6 zákona č. 182/1993 Z. z.). Právne nie je vylúčené, aby došlo k modifikácii rozsahu priľahlého pozemku. V minulosti, keď bol predmetný pozemok súčasťou pozemku bezprostredne priľahlého k bytovému domu, bol priľahlým pozemkom. Avšak na základe jeho odčlenenia za účelom stavby garáže, ktorú užíva len žalovaný, predmetný pozemok stratil status priľahlého pozemku. Zároveň garáž zo svojej podstaty neslúži na uspokojovanie bytovej potreby, a preto nemôže byť príslušenstvom/priľahlým pozemkom (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 26Cdo/2340/99, zo dňa 4.4.2001). 27. Žalovaný v odvolacej replike uviedol, že opakovane v konkrétnych bodoch opísal konkrétne námietky uplatnené v konaní, s ktorými sa súd prvej inštancie nevysporiadal. V súvislosti s argumentáciou žalobcu ohľadne vydržania zotrval žalovaný na odvolacej argumentácii ohľadom absencie dobromyseľnosti žalobcu a jeho právnych predchodcov. Poukázal o. i. na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.1.2016, sp. zn. 1Cdo/146/2012, podľa ktorého osoba, ktorá bola ako vlastník nehnuteľností zapísaná v katastri nehnuteľností, hoci ich vlastníkom nebola pre neplatnosť právneho úkonu o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, nemôže tieto nehnuteľnosti platne previesť na ďalší subjekt - hoci konajúci v dobrej viere v správnosť zápisu v katastri nehnuteľností - s poukazom na zásadu, v zmysle ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv, ako sám má. Právna úprava tak neumožňuje nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka vo všeobecnosti, ale len v prípade taxatívne upravených výnimiek. Vyvodenie ochrany dobromyseľného nadobúdateľa zo strany súdu rozhodujúceho v civilnom sporovom konaní pritom nie je možné ani s poukazom na materiálnu publicitu katastra nehnuteľností, keďže katastrálny zákon priamo pripúšťa spochybnenie hodnovernosti údajov zapísaných v katastri nehnuteľností preukázaním opaku, čo znamená, že osoba, ktorá je ako vlastník zapísaná v katastri nehnuteľností, v skutočnosti vlastníkom evidovaných nehnuteľností nie je, ak sa preukáže, že skutočným vlastníkom nehnuteľností je niekto iný. Preto táto osoba zapísaná ako „vlastník“ ani nedisponuje oprávnením s týmito nehnuteľnosťami ďalej nakladať. S poukazom na uvedené nie je preto podľa žalovaného správna argumentácia žalobcu, keď svoju dobromyseľnosť odvádza od zápisov v katastri nehnuteľností a v pozemkovoknižných vložkách, a to vzhľadom na predložené listinné dôkazy o konfiškácii majetku a výpovede žalobcu na pojednávaniach, na ktorých deklaroval vedomosť o konfiškáciách. V súvislosti s argumentáciou žalobcu ohľadom zaujímania sa o pozemok pod garážou zo strany žalovaného až po podaní žaloby uviedol, že rovnako žalobca, ktorý sa po celý čas aj s právnymi predchodkyňami cítil byť vlastníkom, sa nezaujímal o pozemky na, ktorých stoja garáže. K žiadnemu uplatneniu práv žalobcu, resp. právnych predchodcov, však nedošlo až do podania žaloby. 28. Reagoval na argumentáciu žalobcu týkajúcu sa záujmu o pozemok pod garážou protiotázkou, a to, že prečo sa žalobca, ktorý sa po celý čas aj s právnymi predchodkyňami cítil byť vlastníkom nehnuteľnosti nezaujímal o pozemky, na ktorých stoja garáže? Prečo svoje nároky začal uplatňovať až viac ako 30 rokov po prepise pozemkovoknižnej vložky a viac ako 44 rokov po stavbe garáži? V prípade ak sa cítil byť vlastníkom svoje práva mohol uplatňovať už od času postavenia garáži na uvedenom pozemku. K žiadnemu uplatneniu práv žalobcu resp. právnych predchodcov však nedošlo až do podania tejto

žaloby. Z uvedeného možno ľahko vyvodiť to čo sám žalobca aj uviedol na pojednávaní, a to, že vedel o konfiškácii majetku, a teda jeho nárok je spochybnený. Mal za preukázané, že štát navonok jednoznačne uplatňoval svoje vlastnícke právo k pozemkom. Účinnosť dokumentov o platnej konfiškácii pozemkov štát uplatnil. S účinnosťou od l5.3.1965 štát svoje vlastnícke právo uplatnil a vydal Rozhodnutie o bezodplatnom odovzdaní národného majetku - pozemkov do trvalého užívania pre SBD Vodohospodár na výstavbu družstevného bytového domu s tým, že trvalý užívateľ je oprávnený požiadať o evidenciu Stredisko geodézie. Dom sa na pozemkoch v roku 1966 postavil. Trvalé užívanie nik nezrušil, právo trvalého užívania pozemku oprávňovalo SBD dňom účinnosti bytového zákona v roku 2003 na to, aby sa pozemky stali vlastníctvom SBD a následne vlastníkov bytov. V roku 1988 prepísalo Stredisko geodézie na list vlastníctva pozemky z pozemnoknižnej vložky 2650 do nového listu vlastníctva, kde ako vlastníkov pozemkov zapísalo A. L. W. Z.. M. K.. Prepis z pozemnoknižnej vložky nie je zákonným spôsobom nadobúdania majetku na základe ktorého nehnuteľnosť- pozemky nadobudnúť nemohli. Je to zápis bez právneho podkladu. Prepis pozemkovoknižnej vložky nepatrí medzi zákonné spôsoby nadobúdania vlastníckeho práva. Vo vzťahu k uvedenému opätovne upozornil na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.4.2021, sp. zn. 1VObdo/2/2020, čo judikát R 56/2021. Pri prepise pozemnoknižnej vložky nebolo zohľadnené Rozhodnutie o zrušení dekonfiškácie z roku z roku 1957 a platné Rozhodnutie o odovzdaní národného majetku predmetných pozemkov do trvalého užívania pre SBD dňom 15.3.1965. Ďalej sa nezohľadnilo, že majetok M. bol konfiškovaný a žiadne rozhodnutie o zrušení konfiškácie jeho majetku nie je. Ďalej mal za to, že ako žalobca tak aj jeho právne predchodkyne mali vedomosť o konfiškáciách. Ako žalobca tak aj právne predchodkyne mali vedomosť, že na pozemku je postavený od roku 1966 bytový dom, a že priľahlý pozemok môžu v dôsledku vecného bremena užívať bezodplatne len vlastníci bytov a nebytových priestorov. Zároveň právna predchodkyňa matka žalovaného mala vedomosť o konfiškáciách nakoľko bola s matkou A. L. z ich domu na základe konfiškácie vysťahovaná. Znárodnenú záhradu a stavebné pozemky mal pridelené národný správca, ktorý ich obhospodaroval až do roku 1965. Potom boli ako majetok odovzdané na trvalé užívanie a stavbu domu SBD. Matka žalobcu nemohla mať pochybnosť, čiže nemohla byť dobromyseľná lebo vedela, že pozemky nemôže užívať, lebo ich oprávnene užíva niekto iný a časť z nich je zastavaná. Od roku 1945 ich nikdy nemali v držbe a nebrali z nich úžitky. Matka žalobcu vedela, že na pozemkoch bol postavený bytový dom a zároveň mala vedomosť že pozemky nie sú v jej vlastníctve. Nemohla pozemky fyzicky užívať, neužívala ich, lebo na nich z časti boli stavby. Nemohla byť bez pochýb o konfiškácii pozemkov a tým o svojom vlastníctve, čiže nemohla byť dobromyseľná. Žalobca ani jeho právne predchodkyne nepreukázali, že by sa niekedy po roku 1945 ujali držby nehnuteľnosti a začali vykonávať faktickú moc nad ňou, práve naopak, obidve právne predchodkyne mali vedomosť o konfiškácii, podávali rôzne súdne žaloby a po konečnom rozhodnutí Ústredného Národného výboru č. K 1138/57-máj, zo dňa 3.7.1957 (rozhodnutie s konečnou platnosťou), brali žalobné návrhy späť. Argumentáciu uvedenú vo vyjadrení k odvolaniu vo vzťahu k pozemku nad garážami považoval za v plnej miere tendenčnú snažiacu sa skresliť stav využívania pozemku. Tak ako už opakovane uviedol, stavby garáží sú postavené stavebným postupom v otvorenej stavebnej jame a sú nadimenzované na zaťaženie zásypovou zeminou tak, aby pozemok nad 3-garážou spĺňal pre obyvateľov domu naďalej požiadavku funkčnej okrasnej záhrady a detského ihriska. Čo je aj zrejmé z predloženej fotodokumentácie, že na „streche“ garáží sa nachádza záhradka s lavičkami a okrasnou zeleňou, ktorá je oplotená a slúži výlučne obyvateľom bytového domu, čím je naplnená požiadavka priľahlého pozemku, tak ako to predpokladá zákon a súvisiaca judikatúra. 29. Žalobca v odvolacej duplike uviedol, že uvádzané rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sa vyjadrujú k dobromyseľnosti nadobúdateľa nehnuteľnosti, ktorý nadobudol nehnuteľnosť od osoby, ktorá napriek tomu, že v jej prospech svedčal zápis v katastri nehnuteľností, nebola vlastníkom nehnuteľnosti. Predmetná judikatúra sa nevzťahuje na dobromyseľnosť v súvislosti s vydržaním nehnuteľnosti ako originálnym spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva, t. j. spôsobom, keď sa vlastnícke právo nadobúdateľa neodvodzuje od vlastníckeho práva predchádzajúceho vlastníka a vzniká nezávislé od iného subjektu. V uznesení Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.4.2021, sp. zn. 1VObdo/2/2020 sa neuvádza, že dobrú vieru nie je možné odvodzovať aj zo zápisu v katastri nehnuteľností; vyplýva z neho že tam, kde dobrá viera nemá právny význam, je logicky právne irelevantné a bezvýznamné odvádzať dobromyseľnosť od zápisu v katastri nehnuteľností; to však neplatí v prípade vydržania, kde je dobrá viera nadobúdateľa významná a teda môže byť odvádzaná od zápisu v katastri nehnuteľností alebo pozemnoknižných vložkách. 30. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ďalej len „C. s. p.“), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalovaného bez

nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C. s. p., keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem; dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, preto ho v súlade s § 387 ods. 1 C. s. p., potvrdil. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 26.6.2025 (§ 219 ods. 3 C. s. p.). 31. Pretože odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 C. s. p.) a v podrobnostiach poukazuje na skutkové a právne zdôvodnenie rozhodnutia, v ktorom sa súd prvej inštancie dostatočne vysporiadal so všetkými aspektmi predmetnej žaloby. 32. Súd prvej inštancie totiž v odôvodnení svojho rozsudku rozviedol rozhodujúci skutkový stav, opísal priebeh konania a uviedol stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, ako aj výsledky vykonaného dokazovania s tým, že citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na posudzovanú vec a z ktorých vyvodil právne závery a náležite ich vysvetlil; z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvej inštancie jasne a výstižne vysvetlil prečo považoval žalobu za dôvodnú; skutkové a právne závery súdu prvej inštancie tak nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku spĺňa požiadavky § 220 ods. 2 C. s. p.. Za porušenie základného práva zaručeného v Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nemožno považovať to, že súd prvej inštancie zjavne neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalovaného (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/165/2011). 33. Na margo námietky žalobcu, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, čo možno podradiť pod odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) C. s. p. odvolací súd pripomína, že zákon vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, ktorý vyplýva z ústavného princípu nezávislosti súdov (Čl. 46 Ústavy SR). To znamená, že záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných dôkazoch, z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie je vecou jeho vnútorného presvedčenia, jeho logického myšlienkového postupu. Právna úprava neurčuje, ako má súd hodnotiť dôkazy z hľadiska pravdivosti. Prisudzovanie hodnoty pravdivosti konkrétnemu dôkazu predpokladá, že sudca takýto dôkaz posudzuje najskôr izolovane, z hľadiska vierohodnosti toho, kto ho podáva, až potom môže súd pristúpiť k posudzovaniu, resp. k hodnoteniu všetkých dôkazov v ich vzájomnej súvislosti. Pod hodnotením dôkazov sa rozumie myšlienková činnosť súdu, ktorou je vykonaným dôkazom prisudzovaná hodnota závažnosti (dôležitosti) pre rozhodnutie, hodnota zákonnosti, hodnota pravdivosti, poprípade hodnota vierohodnosti. Pri hodnotení dôkazov z hľadiska ich závažnosti (dôležitosti) súd určuje, aký význam majú jednotlivé dôkazy pre jeho rozhodnutie a či o ne môže oprieť svoje skutkové zistenia. Prostredníctvom hodnotenia dôkazov z hľadiska ich pravdivosti súd dochádza k záveru, ktoré skutočnosti, o ktorých dôkazy informujú, možno považovať za pravdivé (dokázané) a ktoré nie. Vyhodnotenie dôkazov z hľadiska pravdivosti predpokladá tiež posúdenie vierohodnosti informácie podanej prostredníctvom dôkazu vzhľadom na druh dôkazného prostriedku a spôsob, akým sa podľa zákona vykonáva. Pri dôkaze výpovede svedka musí súd vyhodnotiť vierohodnosť výpovede s prihliadnutím k tomu, aký má svedok vzťah k účastníkom konania a k prejednávanej veci. Celkové posúdenie z uvedených hľadísk potom poskytuje záver o pravdivosti, či nepravdivosti tvrdených (preukazovaných) skutočností. 34. Podstatou zistenia skutkového stavu veci je teda úsudok - záver sudcu o tom, ktoré z rozhodujúcich sporných skutočností sú pravdivé, t. j. ktoré z nich bude považovať za dokázané. Až súhrn týchto skutočností vytvára zistený skutkový stav. Predmetom odvolacieho prieskumu nie je potom vlastné „hodnotenie“ dôkazov súdu prvej inštancie, pretože nemožno „hodnotiť“ dôkazy „zhodnotené“, okrem tej procesnej situácie, kedy súdom prvej inštancie vykonané hodnotenie dôkazov je v rozpore s pravidlami logického myslenia alebo v extrémnom rozpore s obsahom spisu. Odvolací súd preto iba posudzuje, či v odôvodnení prvoinštančného rozhodnutia hodnotenie (inak pre rozhodnutie zásadne významných) dôkazov je alebo nie je v rozpore s pravidlami logického myslenia, a to vo väzbe na ďalšie dôkazné prostriedky; či informácie zachytené v tom - ktorom dôkaznom prostriedku sú rozdielne a súd prvej inštancie bez ďalšieho privileguje len určitý dôkaz, či určitú množinu dôkazných prostriedkov a ponecháva bez povšimnutia (komplexného či riadne odôvodneného hodnotenia) iný dôkaz, či zostávajúcu množinu dôkazných prostriedkov.

35. Pod žalovaným namietaným právnym posúdením sa rozumie činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie veci je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav, dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 36. Žiadne takéto pochybenia odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie nezistil. 37. Žalobca je ako podielový spoluvlastník pozemku parcela č. XXXX/X v podiele 1/2 vedený titulom dedenia po svojej matke U. S., Y.. XX.X.XXXX (osvedčenie o dedičstve č. k. 30D/432/2015-27, zo dňa 10.6.2015). U. S. nadobudla spoluvlastníctvo predmetného pozemku dedením po svojej matke A. L. (osvedčenie o dedičstve č. k. D/700/94-10, Dnot 150/94). Uvedené skutočnosti vyplývajú aj z oznámenia Okresného úradu Bratislava zo dňa 14.4.2022 adresovaného právnej zástupkyni žalovaných. Podľa tohto oznámenia bol vykonaný zápis pod položkou výkazu zmien 196/88 na liste vlastníctva č. XXXX, katastrálne územie S. A., tak, že z pozemnoknižnej vložky č. XXXX, katastrálne územie I., boli prepísaní vlastníci A. L., rodená M.-K. v podiele 1/2 a D. M.-K. v podiele 1/2 ako vlastníci (zidentifikovaných) pozemkov registra C-KN parcela č. XXXX/X, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria o výmere 815 m2, parcela č. XXXX/X, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria o výmere 463 m2, parcela č. XXXX/ X, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria o výmere 19 m2, parcela č. XXXX/X, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria o výmere 19 m2, parcela č. XXXX/X, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria o výmere 19 m2. Pod č. Z-3881/96 bolo doručené Správe katastra pre hl. m. SR Bratislava (právnemu predchodcovi okresného úradu) osvedčenie o dedičstve č. k. D/700/94-10, Dnot/150/94 po nebohej A. L., X.. M., na základe ktorého nehnuteľnosti vedené na liste vlastníctva č. XXXX, katastrálne územie S. A., pozemky registra T.-D. parcela č. XXXX/X, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria o výmere 815 m2, parcela č. XXXX/X, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria o výmere 463 m2, parcela č. XXXX/X, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria o výmere 19 m2, parcela č. XXXX/X, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria o výmere 19 m2, parcela č. XXXX/X, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria o výmere 19 m2, v podiele 1/2 nadobudla B. U. S., X.. L., E.. XX.XX.XXXX. Pod č. k. Z-12862/2015, bolo okresnému úradu doručené osvedčenie o dedičstve č. k. 30D/432/2015-27, Dnot/25/2015, po nebohej U. S., X.. L., na základe ktorého nehnuteľnosti vedené na liste vlastníctva č. XXXX, katastrálne územie S. A., pozemky registra T.-D. parcela č. XXXX/X, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria o výmere 815 m2, parcela č. XXXX/X, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria o výmere 463 m2, parcela č. XXXX/X, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria o výmere 19 m2, parcela č. XXXX/X, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria o výmere 19 m2, parcela č. XXXX/X, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria o výmere 19 m2, v podiele 1/2 nadobudol dedič M. S., X.. S., E.. XX.X.XXXX. V súlade s uvedeným preto súd prvej inštancie skonštatoval, že vlastnícke právo k predmetnému pozemku v predchádzajúcom období bolo od roku 1988 zapísané (prepisom z pozemnoknižnej vložky č. XXXX) v prospech A. L. v podiele 1/2. 38. Podľa súdu prvej inštancie tak žalobcovi a jeho právnej predchodkyni U. S. vyplývalo spolu/vlastnícke právo nadobudnuté dedením aj z následných nerozporovaných zápisov v katastri nehnuteľností, pričom toto nebolo od roku 1994 do roku 2021, nikým preukázateľne spochybnené. Na uvedenom základe mal súd prvej inštancie za to, že žalobca a jeho právna predchodkyňa U. S. boli oprávnenými držiteľmi, ktorým vlastnícke právo k predmetnému pozemku vyplývalo po celý čas jeho trvania zo zápisu v katastri nehnuteľností ako následok dedenia, a po celú dobu trvania ich vlastnícke právo nebolo nikým spochybnené, pričom ich oprávnená držba trvala viac ako 10 rokov. Považoval preto za dostatočne preukázané, že žalobca (resp. už jeho právna predchodkyňa) nadobudol vlastnícke právo k pozemku vydržaním, ktoré v dôsledku uplynutia vydržacej doby nemôže byť spochybnené ani prípadnou chybou pri procesoch konfiškácie a zápisoch vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností. V dôsledku uvedeného mal za preukázanú aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu a bez vplyvu na rozhodnutie mal žalovaným namietanú skutočnosť, v akom rozsahu bol konfiškovaný majetok A. L., keď žalobca je spolu/vlastníkom predmetného pozemku už z titulu vydržania vlastníckeho práva.

39. Žalovaný v odvolaní namietal v súvislosti s vlastníckym titulom žalobcu a jeho aktívnou legitimáciou, že súd prvej inštancie sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s predloženými dôkazmi o konfiškácii majetku jeho právnych predchodcov. Pokiaľ však súd prvej inštancie dospel k záveru o oprávnenej držbe žalobcu a jeho právnej predchodkyne U. S. a teda o vydržaní predmetného pozemku, bolo nadbytočné zaoberať sa otázkou konfiškácie majetku (k čomu smerovala podstatná časť odvolacej argumentácie). 40. Dobromyseľnosť žalobcu aj jeho právnych predchodkýň (matky a starej matky) spochybnil žalovaný aj v odvolaní; mal za to, že samotná vedomosť žalobcu o konfiškáciách majetku vylučuje jeho dobromyseľnosť. Pokiaľ však táto vedomosť mala byť podľa žalovaného preukázaná obsahom jeho výpovede na pojednávaní, tak v jej časti, ktorú žalovaný citoval, žalobca spomenul výlučne konfiškáciu domu. Na uvedenom základe tak nemožno bez ďalšieho súhlasiť s argumentáciou žalovaného o vylúčení dobromyseľnosti žalobcu pri užívaní predmetného pozemku; dobromyseľnosť žalobcu okrem obsahu jeho výpovede pred súdom prvej inštancie nebola inak spochybnená. 41. Na preukázanie skutočnosti, že matka žalobcu U. S. nebola po celú dobu držby dobromyseľná, žalovaný predložil s odvolaním vyjadrenie Sväzu protifašistických politických väzňov na Slovensku, ústredie v Bratislave, č. 3951/47, zo dňa 22.7.1947, zápisnicu z ústneho pojednávania vedeného pred Ľudovým súdom v Bratislave sp. zn. 8C/186/1957, zo dňa 26.7.1957, a rozsudok Obvodného súdu Bratislava I sp. zn. 13C/161/1981. Uvedené listiny predstavujú novoty v odvolacom konaní. Žalovaný neuviedol žiadne dôvody ich prípustnosti ako prostriedku procesnej obrany v odvolacom konaní. Prostriedky procesného útoku alebo procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, pritom možno v odvolaní použiť len v prípadoch uvedených v § 366 pod písm. a) až písm. d) C. s. p.. Podľa obsahu uplatnených novôt by do úvahy prichádzali novoty jedine podľa § 366 písm. d) CSP, teda že ich bez svojej viny žalovaný nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (prípustnosť uplatnených novôt v zmysle § 366 písm. a) až c) C. s. p. neprichádza do úvahy). Žalovaný však neodôvodnil a nepreukázal, prečo uvedené listiny bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie; povaha uplatnených dôkazov pritom vylučuje to, že by išlo o dôkazy nové a bez ďalšieho z objektívnych príčin žalovanému neznáme, nedostupné alebo inak nezistiteľné. Na základe uvedeného bolo potrebné dospieť k záveru, že na uvedené listiny ako na prostriedok procesnej obrany uplatnený žalovaným až v odvolacom konaní nemohol odvolací súd, zohľadňujúc pritom dikciu § 366 C. s. p., prihliadať. 42. Žalovaný mal zároveň za to, že z predložených konfiškačných listín neexistuje pochybnosť o skutočnosti, že stará matka žalobcu A. L. nebola dobromyseľná. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že vlastnícke právo k predmetnému pozemku bolo od roku 1988 zapísané (prepisom z pozemnoknižnej vložky č. XXXX) v prospech A. L. v podiele 1/2. Samotná skutočnosť, že A. L. sa snažila získať späť svoj skonfiškovaný majetok a nebolo jej vyhovené (resp. nie v celej časti), podľa súdu prvej inštancie neznamená, že menovaná musela mať za zrejmé a bola nedobromyseľná v tom, že jej pozemky pod bytovým domom a susediace pozemky nepatria, keďže v predložených listinách sa Obvodný národný úrad vyjadroval veľmi rozporuplne vo vzťahu ku konfiškácii pozemkov (vo viacerých spomínal len dom). Pokiaľ však súd prvej inštancie dospel k (správnemu) záveru o oprávnenej držbe žalobcu a jeho právnej predchodkyne a teda o vydržaní predmetného pozemku; pri nepreukázaní opaku bolo nadbytočné zaoberať sa otázkou prípadnej dobromyseľnosti A. L.. 43. Vlastníkom nehnuteľnosti sa v zmysle § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka stane ten, kto ju má nepretržite v držbe po dobu 10 rokov ako oprávnený držiteľ, t. j. taký, ktorý je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu táto nehnuteľnosť patrí. Za držiteľa sa považuje osoba, ktorá fakticky ovláda vec. Pri oprávnenej držbe musí ísť o také faktické ovládanie veci, pri ktorom je daná vôľa nakladať s vecou ako so svojou. Dobromyseľnosť, ktorá je podkladom tejto vôle, vyjadruje vnútorný (psychický) stav držiteľa, ktorý sám o sebe nemôže byť predmetom dokazovania. Toto jeho vnútorné presvedčenie, že nekoná bezprávne a že si neprisvojuje cudziu vec, sa však navonok prejavuje jeho konkrétnym správaním, a to už môže byť predmetom dokazovania a posudzovania. Posúdenie, či je držiteľ dobromyseľný alebo nie je, treba vždy hodnotiť objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samého účastníka, a vždy treba brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec (právo) patrí. Dobromyseľnosť sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vlastnícke právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu) vzniku vlastníctva. Oprávnená držba sa pritom nemusí opierať o

existujúci právny dôvod, postačí domnelý. Ide o to, aby bol držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že takýto právny titul má. Dobromyseľnosť zaniká v okamžiku, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec právom patrí. Na tom nič nemení skutočnosť, že držiteľ bol subjektívne aj naďalej dobromyseľný. 44. Ako je uvedené vyššie, právna predchodkyňa žalobcu, U. S., nadobudla predmetný pozemok v podiele 1/2 dedením po A. L. (osvedčenie o dedičstve č. k. D/700/94-10, Dnot/150/94); žalobca následne nadobudol predmetný pozemok v podiele 1/2 dedením po U. S., Y.. XX.X.XXXX (osvedčenie o dedičstve č. k. 30D/432/2015-27, Dnot/25/2015, zo dňa 10.6.2015). Dedenie a následný zápis predmetného pozemku v podiele 1/2 do katastra nehnuteľností boli spôsobilé tak u právnej predchodkyne žalobcu U. S., ako aj u samotného žalobcu vyvodiť legitímne vnútorné presvedčenie, že sa stali spolu/vlastníkom predmetného pozemku. Boli tak oprávnenými držiteľmi predmetného pozemku, t. j. boli so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľní v tom, že im predmetný pozemok patrí. Žiadna skutočnosť, ktorá by v nich musela objektívne vyvolať pochybnosti o spolu/vlastníckom práve, preukázaná nebola. Rozhodnutia, ktorými argumentoval žalovaný, sa týkali neplatnosti prevodov vlastníckeho práva a nie podmienok vydržania; ich závery preto nemožno aplikovať v predmetnej veci. 45. Žalovaný v odvolaní namietal aj skutočnosť, že súd prvej inštancie nevykonal dostatočné dokazovanie a nedostatočne posúdil predložené dôkazy vo vzťahu k posúdeniu pozemku ako priľahlého; v odôvodnení napadnutého rozsudku podľa neho absentuje argumentácia, na základe akých dôkazov súd prvej inštancie dospel k záveru, že dokazovaním nebola existencia definovaných kritérií priľahlého pozemku v konaní preukázaná; status priľahlého pozemku mali vo vzťahu k vydaniu bezdôvodného obohatenia právne relevantný s poukazom na § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z., v zmysle ktorého vzniká vecné bremeno k takémuto pozemku priamo zo zákona. 46. Súd prvej inštancie mal za to, že predmetný pozemok je susediacim pozemkom bytového domu, a nie ako nesprávne tvrdil žalovaný, jeho priľahlým pozemkom v zmysle § 2 ods. 6 zákona č. 182/1993 Z. z.. Uviedol, že priľahlý pozemok patrí k bytovému domu, t. j. je v podielovom spoluvlastníctve všetkých vlastníkov bytov v bytovom dome. Pozemok žalobcu je však susediacim pozemkom bytového domu, a preto v prospech vlastníkov bytov susediaceho bytového domu neplynú žalobcovi ako vlastníkovi susedného pozemku žiadne povinnosti zo zákona č. 182/1993 Z. z.. Žalobca nie je povinný trpieť ani užívanie tohto pozemku obyvateľmi susedného bytového domu. Súd prvej inštancie preto nedal za pravdu žalovaným, že tento pozemok nie je možné využiť iným spôsobom ako pre vlastníkov susedného bytového domu na okrasnú záhradu, prípadne detské ihrisko. 47. Priľahlý pozemok bol v rozhodnom období definovaný ako pozemok, na ktorom sa nachádza príslušenstvo domu (oplotené záhrady a stavby, najmä oplotenia, prístrešky a oplotené nádvoria) a ktorého využitie je bezprostredne späté s riadnym a plnohodnotným výkonom vlastníckeho práva k bytu, resp. nebytovému priestoru v bytovom dome. Príslušenstvo domu je tak vymedzené predovšetkým účelom užívania, teda tak, že je určené na spoločné užívanie všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome. Podľa žalovaného je predmetný pozemok súčasťou oplotenej záhrady bytového domu a slúži výlučne jeho obyvateľom. Pri tejto argumentácii však opomenul podstatnú skutočnosť, že na predmetnom pozemku je postavená garáž v ich spoluvlastníctve, čo samotné vylučuje možnosť jeho využitia vlastníkmi bytov v bytovom dome. Nakoľko sa teda na predmetnom pozemku nenachádza príslušenstvo bytového domu, ktorého využitie by bolo bezprostredne späté s riadnym a plnohodnotným výkonom vlastníckeho práva k bytu, resp. nebytovému priestoru v bytovom dome, správny je záver súdu prvej inštancie, že predmetný pozemok nie je priľahlým pozemkom. 48. Napokon žalovaný namietal, že jeho právna zástupkyňa nemala dostatočný časový priestor sa oboznámiť s podaním protistrany, ktoré jej bola doručené krátkou cestou na pojednávaní dňa 10.10.2023; porušením procesného práva žalovaného v takej miere, že došlo porušeniu práva na spravodlivý proces, nie je postup súdu prvej inštancie, ktorý využije možnosť na pojednávaní krátkou cestou strane podanie strany, ale iba taký postup, pri ktorom s ohľadom na obsah a rozsah podania nie je súčasne zabezpečená strane možnosť sa v primeranej dobe s podaním oboznámiť a prípadne zaujať k nemu procesný postoj. Žalovaný však v odvolaní vôbec nekonkretizoval podanie s akým obsahom a v akom rozsahu bolo na pojednávaní dňa 10.10.2023 jeho právnej zástupkyni predložené, a preto, keďže úlohou odvolacieho súdu nie je za odvolateľa vyhľadávať prípadné pochybenia v postupe súdu prvej inštancie, bola táto odvolacia námietka nedôvodná.

49. A pretože žalovaný v podanom odvolaní neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, s ktorými by sa nevyrovnal už súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, odvolaciemu súdu sa javí úloha vysporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§ 387 ods. 3 C. s. p.) ako kontraproduktívna a neúčelná, keďže žalovaným prezentované „podstatné tvrdenia“ v odvolaní boli vo všetkých súvislostiach zodpovedané v argumentácii súdu prvej inštancie. 50. Posúdenie veci odvolacím súdom sa tak odráža v jasnom a zrozumiteľnom zodpovedaní všetkých právnych a skutkovo relevantných otázok v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Na uvedenom základe neboli z povahy veci právne irelevantné odvolacie námietky žalovaného vecne spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. 51. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. tak, že žalobcovi priznal proti žalovanému plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mal v odvolacom konaní plný úspech. 52. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).