Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 14Co/53/2025 1423205886 19. 08. 2025 JUDr. Michaela Krajčová ECLI:SK:KSBA:2025:1423205886.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Michaela Krajčová a členovia senátu JUDr. Darina Kriváňová a JUDr. Natália Kolláriková, v spore žalobcu: AMC správa nehnuteľností, s.r.o., so sídlom Kvačalova 15, Bratislava, IČO: 35 788 607, zastúpeného: JUDr. Ján Polomský, advokát, so sídlom Miletičova 21, Bratislava, proti žalovanej: A. B., nar. XX. júla XXXX, bytom Y. 5, XXXX B., Y. republika, o zaplatenie 1.910,80 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV, č.k. 30C/30/2023-99 zo dňa 30. januára 2025, takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava IV, č.k. 30C/30/2023-99 zo dňa 30. januára 2025 v napadnutom zamietajúcom výroku m e n í tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo výške 112,62 eur do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. II. Žalobcovi p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanej v rozsahu 100%. odôvodnenie: 1. Mestský súd Bratislava IV rozsudkom č.k. 30C/30/2023-99 zo dňa 30. januára 2025 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.910,80 eur s úrokom z omeškania 9% ročne zo sumy 1.910,80 eur od 31. júla 2023 do zaplatenia a s nákladmi spojenými s uplatnením pohľadávky 5,60 eur, a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku (výrok I.) a vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II.). Žalovanej zároveň uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100% (výrok III.). 2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že podanou žalobou sa žalobca domáhal proti žalovanej zaplatenia sumy 1.910,80 eur, pretože žalovaná je vlastníkom bytov a nebytových priestorov v bytovom dome na ul. Q. XX-XX-XX v Bratislave, na účet ktorých vykonáva žalobca správu bytového domu, pričom žalovaná nezaplatila mesačné preddavky do fondu prevádzky, údržby a opráv a plnenia spojené s užívaním bytu. Žalovaná suma predstavuje rozdiel medzi celkovou výškou pohľadávky, ktorá predstavuje súčet mesačných preddavkov v sledovanom období, ponížená o vykonané úhrady, preplatok vyúčtovania za rok 2019 a nedoplatky vyúčtovania za roky 2020, 2021 a 2022. Žalovaná sa k žalobe, ktorá jej bola riadne doručená, nevyjadrila. 3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 10 ods. 1 a 6 prvá veta zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov, § 517 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia č. SR 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka.
4. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca žalovanej podľa zmluvy o výkone správy predpísal zálohové predpisy a následne do 31. mája nasledujúceho roka vyúčtoval nedoplatky z vyúčtovaní preddavkov na úhrady za plnenia spojené s užívaním bytu a príspevkov do fondu prevádzky, údržby a opráv za roky 2020 až 2022. Žalovaná mala povinnosť podľa § 10 ods. 1 prvá veta a § 10 ods. 6 zákona č. 182/1993 Z.z., v spojení s čl. IV bod 3 a 4 zmluvy o výkone správy poukazovať do 20. dňa príslušného mesiaca preddavky do fondu prevádzky, údržby a opráv a plnenia spojené s užívaním bytu, čo je právna povinnosť, ktorú porušila. Žalovaná žalobcovi nezaplatila: časť nedoplatku k 14.01.2020 v sume 405,96 eur, od ktorého je potrebné odrátať 0,43 eur preplatok za vyúčtovanie za rok 2019, ďalej nezaplatila: nedoplatok z vyúčtovania za rok 2020 vo výške 23,36 eur, časť neuhradených preddavkov za mesiace júl 2020 až november 2021 vo výške 47,60 eur (platila 64,07 eur mesačne namiesto 66,87 eur mesačne, t.j. rozdiel je 2,80 eur x 17), neuhradené preddavky za mesiace december 2021 až január 2023 vo výške 936,18 eur (14 x 66,87 eur), neuhradené preddavky za mesiace február 2023 až júl 2023 vo výške 442,08 eur (6 x 73,68 eur), nedoplatok z vyúčtovania za rok 2021 vo výške 21,55 eur, a nedoplatok z vyúčtovania za rok 2022 vo výške 34,50 eur, spolu 1.910,80 eur. Preto je podľa § 10 ods. 1 prvá veta a § 10 ods. 6 zákona č. 182/1993 Z.z. v spojení s čl. IV bod 3 a 4 zmluvy o výkone správy žalobcovi povinná zaplatiť spolu 1.910,80 eur, k čomu súd žalovanú zaviazal vo výroku I. 5. Žalovaná sa nezaplatením jednotlivých zálohových platieb a ich vyúčtovaní dostala do omeškania so zaplatením všetkých uvedených čiastočných dlhov podľa § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka, preto je žalobcovi povinná zaplatiť aj v návrhu uplatnený úrok z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, a to v sadzbe 9% ročne. 6. Žalobca si tiež uplatnil ako príslušenstvo žalovanej pohľadávky podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka náklady spojené s uplatnením pohľadávky pozostávajúce z poštových nákladov vo výške 5,60 eur (2x2, 80 eur) vynaložené na zaslanie dvoch výziev z 13.03.2023 a 17.04.2023 zaslaných priamo žalobcom. Vznik týchto nákladov žalobca nielen tvrdil, ale aj preukázal, a preto ich súd prvej inštancie žalobcovi priznal vo výroku I. Naproti tomu, súd prvej inštancie nepriznal žalobcovi v rámci príslušenstva náklady spojené s uplatnením pohľadávky v sume 112,63 eur vypočítané podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov. Žalovaná síce skutkové tvrdenia žalobcu nerozporovala; súčasťou týchto tvrdení, ale nebolo tvrdenie o tom, že by tieto náklady v sume 112,62 eur žalobca aj skutočne vynaložil. Žalobca len tvrdil spôsob výpočtu týchto nákladov tak, ako sa počíta tarifná odmena advokátov. Súd prvej inštancie poukazuje na to, že v danom prípade nejde o náhradu trov konania, kedy priznáva strane sporu v prípade úspechu podľa tarifnej odmeny, ale ide o príslušenstvo pohľadávky a tieto náklady - na to, aby následne tvorili súčasť príslušenstva - musia skutočne vzniknúť; to nebolo tvrdené. Okrem toho tieto náklady musia byť účelne vynaložené na to, aby sa dali úspešne uplatniť aj v súdnom spore ako hmotnoprávny nárok odlišný od trov konania. Tieto náklady na vymáhanie musia zodpovedať princípom transparentnosti a proporcionality (porovnaj napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 3MCdo/2/2010 z 09.06.2010). Preto náklady spojené s predžalobnou výzvou z 15.08.2023, ktorých vznik žalobca ani netvrdil, treba považovať za neúčelné, nakoľko táto výzva bola uskutočnená po tom, čo dve predošlé výzvy z 13.03.2023 a 17.04.2023 boli neúspešné; nebol preto dôvod opakovane žalovanú vyzývať k úhrade. Náklady spojené s takouto neúčelnou výzvou žalobca musí znášať sám. V rozsahu žalovanej sumy nákladov spojených s uplatnením príslušenstva v sume 112,62 eur preto súd zamietol vo výroku II. 7. Žalobca bol v spore v celom rozsahu úspešný (neúspešný bol len v časti príslušenstva, no pri posudzovaní pomeru úspechu sa podľa súdnej praxe na príslušenstvo neprihliada - napr. uznesenie NS SR sp. zn. 6Obo/243/2007 z 27.11.2008), preto súd prvej inštancie v súlade s § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP priznal žalobcovi proti žalovanej právo na náhradu trov konania v rozsahu 100% tým, že uložil žalovanej zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v tomto rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie do 60 dní po právoplatnosti tohto rozsudku. 8. Proti výroku II. rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca, z dôvodu, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil vec, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, porušil právnu istotu, keď rozhodol prekvapivo a v rozpore so svojím skorším rozhodnutím, porušil zásadu rovnosti strán sporu, svojím postupom znemožnil žalobcovi uskutočňovať procesné práva, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
9. Žalobca uviedol, že súd prvej inštancie mu nepriznal nárok z dôvodu, že netvrdil, že tieto náklady skutočne vynaložil. Žalobca v návrhu na vydanie platobného rozkazu tvrdil (čl. II. tretí odsek), že vyzval žalovanú na úhradu žalovanej pohľadávky prostredníctvom advokáta, a preto si explicitne uplatňoval (čl. IV.) aj náklady súvisiace s uplatnením pohľadávky za trovy za právneho zastúpenia za predžalobnú výzvu vo výške 112,62 eur a predžalobnú výzvu s dokladom o odoslaní priložil k žalobe (príloha č. 5). Z obsahu predžalobnej výzvy zároveň vyplýva, že si už tieto náklady (vo výške 225,24 eur za 2 úkony právnej služby) uplatňoval voči žalovanej a to z dôvodu, že vznikli a je potrebné ich uhradiť (v lehote splatnosti), nakoľko právne služby nemožno podľa zákona o advokácii poskytovať bezodplatne a poskytovanie právnych služieb je istou formou výkonu podnikateľskej činnosti advokáta za účelom dosahovania zisku. Súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Navyše žalovaná do dnešného dňa tieto náklady nenamietala ani počas mimosúdneho vymáhania a výslovne nepoprela ani počas súdneho konania a tak sa považujú za nesporné skutkové tvrdenia podľa § 151 ods. 1 CSP, čo aj súd prvej inštancie uvádza v bode 3. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Súd prvej inštancie na to vôbec neprihliadol a citované ustanovenie CSP tak vôbec neaplikoval. Vec tým nesprávne právne posúdil a porušil procesné právo žalobcu vyplývajúce z nesporných skutkových tvrdení. Súd sa tým postavil do úlohy advokáta žalovanej a tým narušil zásadu rovnosti strán sporu. Súd prvej inštancie platobným rozkazom z 10.01.2024 priznal žalobcovi tieto náklady v uplatnenej výške 112,62 eur nakoľko tu neboli žiadne pochybnosti a nebol to dôvod zrušenia platobného rozkazu. Preto napadnuté rozhodnutie je prekvapivé. Po zrušení platobného rozkazu zostali tieto skutočnosti naďalej nesporné (§ 151 CSP) a aj preto súd prvej inštancie rozhodol bez nariadenia pojednávania(§ 177 CSP), avšak z rozhodnutia vyplynulo, že nárok žalobcu je sporný, čo žalobcu prekvapilo. Ak by bol nárok sporný, tak by súd vytýčil pojednávanie, na ktorom by postupom podľa § 181 ods. 2 CSP určil sporné a nesporné skutkové tvrdenia, medzi nimi aj sporný náklad, kedy by žalobca mohol vyvrátiť súdom citovanú spornosť. Súd prvej inštancie tak svojím postupom odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom a uskutočňovať patriace procesné práva (predkladať skutkové tvrdenia a dôkazy za účelom odstránenia spornosti) v takej miere, že tým došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a malo to negatívny dopad na žalovaný nárok. Žalobca tak v dôsledku postupu súdu prvej inštancie bez svojej viny nemohol relevantným dôkazom odstrániť súdom teraz namietanú pochybnosť, ktorá tu neexistovala, čo vyplývalo aj z doterajšieho postupu súdu. Preto pokiaľ súd pod nepreukázaním skutočného vynaloženia nákladov vyžaduje potvrdenie o úhrade nákladov za predžalobnú výzvu, tak takýto doklad žalobca predkladá v súlade s § 366 CSP a tak zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené. Súd prvej inštancie zamietané napadnuté rozhodnutie odôvodňuje tým, že takéto náklady musia byť účelne vynaložené, musia zodpovedať princípom transparentnosti a proporcionality s tým, že súd bližšie odôvodňuje iba dôvod neúčelnosti. Absencia zdôvodnenia ostatných dôvodov (transparentnosti a proporcionality) zaťažuje napadnuté rozhodnutie vadou nepreskúmateľnosti, nakoľko žalobca nevie ako mal postupovať netransparentne a neproporcionálne a preto nárok mu nebol priznaný a má ho podľa súdu znášať sám. Súd prvej inštancie neúčelnosť odôvodnil tým, že nakoľko táto výzva bola uskutočnená po tom, čo predložené dve výzvy boli neúspešné, nebol preto dôvod opakovane žalovanú vyzývať k úhrade. Len skutočnosť, že žalovaná nereagovala na 2 výzvy zaslané priamo žalobcom, nie je predsa dôvodom na to, aby žalobca upustil od ďalšieho (mimosúdneho) vymáhania pohľadávky (aj prostredníctvom advokáta) a len preto, aby tým nevznikali ďalšie náklady, ktoré sú podľa súdu neúčelné. Žalobca pri vymáhaní pohľadávky vlastníkov ako ich zákonný zástupca postupoval podľa čl. IV. bod 18. psím. e) Zmluvy o výkone správy (príloha žaloby č. 1), kde vlastníci (teda aj sama žalovaná) splnomocnili žalobcu a jeho prostredníctvom aj právneho zástupca, aby po troch upomienkach a nezáujmu na o splátkový kalendár postúpil neplatiča na súdne riešenie. Po dvoch upomienkach zaslaných priamo žalobcom, bola výzva zaslaná advokátom treťou upomienkou, ktorú vyžaduje zmluva o výkone správy. Preto namietaný dôvod, že by išlo o neúčelné, nehospodárne, netransparentné a neproporcionálne náklady sú nesprávne a nedôvodné. Súd prvej inštancie tak na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalobca až po vlastnom neúspešnom vymáhaní (2 výzvy žalobcu boli prílohou návrhu na vydanie platobného rozkazu č. 4) splnomocnil advokáta za účelom účinného a odborného vymáhania pohľadávky. Advokát po prevzatí právneho zastúpenia, v záujme eliminácie vzniku súdnych sporov a trov konania sa pokúsil o mimosúdne riešenie sporu zaslaním predžalobnej výzvy, ktorá má svoj účel. Advokát vo výzve špecifikoval pohľadávku vrátane nákladov, umožnil žalovanému jej splatenie podľa splátkového kalendára a žalovaného nad rámec poučil o následkoch a možnostiach ďalšieho vymáhania spolu s vyčíslením ďalších trov právneho zastúpenia, súdneho poplatku za žalobu a nákladov prípadnej exekúcie.
Vlastníci náklad spojený s uplatnením pohľadávky uhradili z účtu domu (fondu), t.j. z vlastných prostriedkov a ako bolo v konaní preukázané, tento náklad bol vynaložený dôvodne, nakoľko právny zástupca musel následne pristúpiť k súdnemu uplatneniu pohľadávky a vymáhanie bolo aj dôvodné a úspešné, čo potvrdil súd napadnutým rozhodnutím. Náklad, ktorý vlastníci vynaložili na právne vymáhanie zo svojich prostriedkov na účte domu chýba a žalobca má za to, že tento náklad možno spravodlivo požadovať uhradiť od žalovanej. Nebyť porušenia zákonných a zmluvných povinností žalovanej riadne a včas platiť úhrady do fondov, k vynaloženiu nákladov na vymáhanie by nemuselo dôjsť. Tak mimosúdne ako aj súdne vymáhanie pohľadávky vlastníkov zo strany žalobcusprávcu (ich zákonného zástupcu), s čím sú logicky spojené náklady/trovy, je výkonom správy rovnako ako obstarávanie médií a ich úhrada zo strany vlastníkov (z fondu). Preto nemožno súhlasiť ani s konštatovaním súdu, že ide o náklad, ktorý žalobca musí znášať sám, čo súd ani neoprel o žiadne relevantné zákonné ustanovenie a ide tak o arbitrárne a nepreskúmateľné právne posúdenie veci. Súd nie je viazaným právnym posúdením nároku zo strany žalobcu a tento náklad spojený s uplatnením pohľadávky za predžalobnú výzvu mal v zmysle právnej zásady „iura novit curia“ a „daj mi skutok dám ti právo“ (Da mihi factum, tibi dabo jus) vyhodnotiť ako trovy konania podľa § 255 CSP, pretože z povahy nákladu nepochybne vyplýva, že ide o predžalobnú výzvu ako to explicitne upravuje vyhláška. Výrokom č. III. napadnutého rozhodnutia súdu priznal plný nárok na náhradu trov konania. Z ustanovenia § 13a ods. 1 vyhlášky vyplýva, že v občianskom konaní odmena vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za úkony, ktoré si žalobca uplatnil v návrhu na vydanie platobného rozkazu. Výkladom uvedeného ustanovenia „v občianskom konaní odmena patrí“ možno dospieť k záveru, že za vykonané a žalobcom preukázané úkony vymenované v § 13a ods. 1 citovanej vyhlášky, sa týkajú občianskeho konania a advokát má nárok na odmenu, a z tohto dôvodu je súd povinný, ak si žalobca uplatní nárok na odmenu, odmenu mu priznať. Žalobca má za to, že v opačnom prípade by súd konal v rozpore s citovanou vyhláškou, ktorá iba precizuje a vykonáva CSP výlučne pre účely definície trov právneho zastúpenia vykonaných advokátom v občianskom konaní. Uvedené potvrdzuje aj dôvodová správa k novele č. 159/2019 Z.z., ktorá zaradila predžalobnú výzvu medzi úkony právnej služby v občianskom konaní. Účel zaradenia predžalobnej výzvy medzi úkony právnej služby odôvodňuje dôvodová správa nasledovne: „zabezpečiť, aby advokátom bolo umožnené vyúčtovať si ako úkon právnej služby v občianskom konaní aj predžalobnú výzvu, nakoľko kvalifikovanou predžalobnou výzvou možno v konečnom dôsledku odvrátiť súdne konanie a teda má svoj účel, v dôsledku čoho by advokátom mala byť priznávaná odmena za takýto úkon v rámci náhrady trov právneho zastúpenia.“ V opačnom prípade by ustanovenie § 13a Vyhlášky č. 644/2004 Z.z. ktoré explicitne považuje predžalobnú výzvu za úkon právnej služby, bolo obsoletné a nikdy by nebolo možné takýto nárok priznať a vôľa zákonodarcu na jeho doplnení by tým vyšla na nivoč. Takýto postup by bol v rozpore so zásadou „zákazu odmietnutia spravodlivosti“ („denegatio iustitiae“). Aj v kontexte toho je potrebné „trovy konania“ vykladať extenzívne a pod tento pojem zahrnúť celý zákonný proces vymáhania pohľadávky tak mimosúdny ako aj súdny. Potvrdzuje to aj súčasné znenie § 13a Vyhlášky, ktoré je potrebné aplikovať aj na tento spor (pre absenciu prechodných ustanovení nastala okamžitá aplikovateľnosť z vôle zákonodarcu) práve z dôvodu pretrvávajúcich aplikačných problémov a rozdielnych postupov v súdnej praxi (dokonca toho istého súdu). Aktuálne znenie vyhlášky iba precizuje predžalobnú výzvu v občianskom konaní ako súčasť nároku na náhradu trov konania. Tým nedošlo k zmene CSP ani jeho vykonávacia vyhláška (lex specialis) neodporuje CSP v zmysle zásady lex specialis derogat lex generalis. 10. Žalobca preto navrhuje zmeniť napadnutý výrok č. II. tak, že súd prizná náhradu nákladov súvisiacich s uplatnením pohľadávky vo výške 112,62 eur, prípade ich prizná v rámci trov konania. 11. Žalovaná sa k odvolaniu nevyjadrila. 12. Odvolací súd preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti a v medziach odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné. 13. Podaným odvolaním žalobca namietal zamietajúci výrok súdu prvej inštancie v časti nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, a to v tom smere, že mu nebola priznaná náhrada trov konania za predžalobnú výzvu ako súčasť nákladov spojených s uplatnením pohľadávky. Žalobca v žalobnom návrhu odôvodnil uplatnený nárok s poukazom na ustanovenie § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Poukázal pritom na rozhodnutia okresných súdov, z ktorých vyplýva, že tieto náklady na predžalobnú výzvu sa považujú v súlade s uvedeným ustanovením Občianskeho zákonníka
za príslušenstvo pohľadávky, ktoré je možné uplatniť priamo v žalobe popri istine, čo je konštatovanie, ktoré reflektuje platnú právnu úpravu a v konaní ani nebolo namietané. 14. V prvom rade odvolací súd dáva do pozornosti súdu prvej inštancie, že v konaní zo strany žalovanej, ktorá bola úplne pasívna, nedošlo k popretiu skutkových tvrdení žalobcu pri uplatnení si náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky spočívajúcich v náhrade trov za predžalobnú výzvu. 15. Podľa § 151 ods. 1 CSP platí, že: „Skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné.“ 16. Aplikujúc uvedenú zákonnú domnienku platí, že skutkové tvrdenie sa považuje za nesporné vtedy, ak ho protistrana výslovne nepoprela (nevyjadrila sa k skutkovému tvrdeniu), alebo ho síce poprela, ale neúčinne (teda ako keby k popretiu nedošlo). Ustálenie toho, ktoré skutkové tvrdenia sa v konaní považujú za nesporné (bez ohľadu na to, či sú nesporné de facto alebo de iure) je pre ďalší procesný postup strán sporu a súdu veľmi dôležité. 17. Ak sú totiž skutkové tvrdenia strán nesporné, súd o nich ďalej nevykonáva dokazovanie - nesporné skutočnosti sa v procese, v ktorom sa uplatňuje princíp formálnej pravdy, nedokazujú. Nesporné skutkové tvrdenia si súd osvojuje ako zistený skutkový stav a ďalej z nich pri svojom rozhodnutí vychádza. Z jednotlivých spôsobov vytvárania skutkového základu, ktoré sa uplatňujú pri pasivite, resp. nekvalifikovanej procesnej obrane žalovaného, patria skutkové zistenia získané z nepopretých skutkových tvrdení podľa § 151 ods. 1 a 2 CSP, vytváranie skutkového základu aplikáciou § 153 a § 90 ods. 2 CSP a rozhodnutie rozsudkom pre zmeškanie podľa § 273 a § 274 CSP. 18. Na prejednávanú vec je vzhľadom na procesnú pasivitu žalovanej potrebné aplikovať ust. § 151 ods. 1 CSP, kedy skutkové tvrdenie protistranou nebolo popreté vôbec, pričom dôvod „nepopretia“ nepodlieha skúmaniu súdu (t.j. súd neskúma, či strana nepoprela skutkové tvrdenie protistrany vedome, cielene - inak povedané nemala ho čím poprieť, alebo ho poprieť opomenula). Z dikcie podmienok v § 151 CSP je možné pritom vyvodiť aj sankčný charakter tohto spôsobu vyvodzovania skutkových záverov súdom voči strane, ktorá popretie skutkových tvrdení protistrany (v zmysle § 149 CSP, ako prostriedok procesnej obrany, resp. útoku) nerealizuje vôbec. Sankcia pritom pri absolútnej pasivite takmer bezvýnimočne smeruje k nezvratnej strate sporu. Ustanovenie § 151 CSP tak stanovuje súdu obligatórnu povinnosť nepopreté skutkové tvrdenie bez ďalšieho považovať za skutkový poznatok, pri ktorom zákonodarca, v dôsledku procesnej pasivity protistrany rezignuje na otázku jeho pravdivosti, čo je prejavom princípu formálnej pravdy. 19. V prejednávanej veci žalovaná (ktorá bola úplne pasívna) skutkové tvrdenia ohľadne nákladov spojených s uplatnením pohľadávky nepoprela, nerozporovala. Uvedené skutkové tvrdenia žalobcu boli tak nesporné podľa § 151 ods. 1 CSP a v konaní neexistovala dôvodná pochybnosť o ich pravdivosti. 20. V kontexte absolútnej pasivity strany sporu, ktorá neposkytne žiadne vlastné tvrdenia vo vzťahu k žalobcom uplatnenému nároku, je súd obligatórne povinný uplatniť § 151 ods. 1 CSP, a to dokonca v celom rozsahu k žalobcom tvrdenému skutkovému stavu. V nadväznosti na nespochybňovanie nároku ako takého protistranou, ani čo dôvodu ani čo do výšky, je potom skutkový stav tvorený len jednostrannými tvrdeniami žalobcu, ktoré je súd povinný, bez ďalšieho, považovať za nesporný. Skutkové tvrdenia v kvalite „nesporné“, ako dôsledok nevyhnutného a obligatórneho uplatnenia § 151 ods. 1 CSP, sú tak bez ďalšieho nespornými bez zistenia ich pravdivej hodnoty. Potom možno dospieť k záveru, že ak nastane nepopretie skutkových tvrdení v intenciách § 151 CSP, zákon produkované skutkové tvrdenia jednej sporovej strany (v danej veci žalobcu) „povyšuje“ na skutkový poznatok súdu (por. MOLNÁR, P. In: ŠTEVČEK M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck. 2016. str. 798). 21. Pasivita žalovanej strany mala teda v prejednávanej veci za následok obligatórnu aplikáciu § 151 CSP, dôsledkom ktorého je „znespornenie“ žalobcom tvrdeného skutkového stavu a vydanie vyhovujúceho rozsudku v časti nákladov spojených s uplatnením pohľadávky. Ustanovenie § 151 ods. 1 CSP totiž v danom prípade zaväzuje súd prvej inštancie na všetky nepopreté skutkové tvrdenia
aplikovať domnienku nespornosti a žalobcom tvrdený skutkový stav pojať do skutkového základu súdneho rozhodnutia. 22. Podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením. 23. Je nesporné, že podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením. Náklady spojené s uplatnením pohľadávky sú spravidla trovy vzniknuté v súvislosti s uplatnením pohľadávky, a to aj v predsúdnom štádiu (napr. zaobstaranie znaleckého posudku, cestovné a iné obdobné náklady súvisiace s uplatnením pohľadávky). Náklady spojené s uplatnením pohľadávky sa považujú za príslušenstvo pohľadávky v zmysle § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Medzi tieto náklady možno pritom jednoznačne zaradiť aj predžalobnú výzvu. Keďže náklady na predžalobnú výzvu predstavujú príslušenstvo pohľadávky, možno si ich uplatniť priamo v žalobe popri istine, úrokoch, či úrokoch z omeškania. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MObdo/2/2010 zo dňa 09.06.2010 (uverejnené v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu SR pod č. 7/2010), podľa ktorého príslušenstvom pohľadávky sú aj vynaložené náklady na odmenu za právnu službu poskytnutú mimo súdneho konania v súvislosti s uplatnením pohľadávky (§ 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Náklady spojené s uplatnením pohľadávky sú najmä trovy vzniknuté v súvislosti s uplatnením pohľadávky, a to aj v predsúdnom štádiu, pričom sa jedná najmä o náklady, ktoré priamo súvisia s uplatnením pohľadávky. Tieto náklady sa musia týkať splatnej pohľadávky a musia byť účelne vynaložené na to, aby sa dali úspešne uplatniť aj v súdnom spore ako hmotnoprávny nárok odlišný od trov konania. Tieto náklady na vymáhanie musia zodpovedať aj princípom transparentnosti a proporcionality, pokiaľ ide o daný dlh. 24. Odvolací súd zdôrazňuje, že ak si strana uplatňuje trovy právneho zastúpenia vzniknuté pri mimosúdnom vymáhaní pohľadávky, pod ktoré možno zaradiť aj predžalobnú výzvu, takéto sa skutočne považujú za náklady spojené s uplatnením pohľadávky, ktoré spadajú pod režim ustanovenia § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Ide však o hmotnoprávny nárok odlišný od trov súdneho konania. 25. Odvolací súd vzhľadom na vyššie vyslovený názor, postup súdu prvej inštancie v kontexte prejednávanej veci nepovažuje za vecne správny. Predovšetkým v prejednávanej veci v dôsledku pasivity žalovanej, mal súd prvej inštancie vo vzťahu k nákladom spojeným s uplatnením pohľadávky obligatórne aplikovať ust. § 151 CSP a priznať žalobcovi nárok na náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške uplatnenej žalobcom. Odvolací súd v tejto súvislosti záverom dodáva, že tento nárok vyplýva žalobcovi priamo zo zákona a keďže nejde o „spotrebiteľský vzťah“, nepodlieha ex offo kontrole zo strany súdu. 26. Navyše z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že žalobca postupujúc podľa zmluvy o výkone správy, dvoma výzvami uskutočnenými žalobcom a jednou „predžalobnou“ výzvou uskutočnenou právnym zástupcom žalobcu, vyzval žalovanú na zaplatenie dlžnej sumy. Tieto výzvy boli žalovanej riadne doručované. Predžalobnou výzvou žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu žalovanej oznámil, že eviduje voči nej dlh a zároveň ju upozornil, že podá na príslušný súd návrh na vydanie platobného rozkazu (žalobu), na základe ktorého si bude od neho vymáhať dlh vo výške spolu s úrokmi, úrokmi z omeškania, nákladmi súdneho konania a nákladmi právneho zastúpenia. Potvrdenie o odoslaní predmetnej zásielky adresovanej žalovanej je založené v súdnom spise. Záver súdu prvej inštancie o tom, že predžalobná výzva bola neúčelná, nepriniesla žiadny efekt, a že nie je predpokladom uplatnenia práva na súde, je tak zjavne nesprávny. 27. Po vecnom a právnom zhodnotení relevantných skutočností, odvolací súd s ohľadom na svoju právnu argumentáciu neakceptoval opodstatnenosť dôvodov, ktoré viedli súd prvej inštancie v tejto časti k zamietnutiu žaloby a rozsudok v napadnutom zamietajúcom výroku z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 388 CSP zmenil tak, že uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi ako príslušenstvo pohľadávky aj ďalšie náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo výške 112,62 eura, vyčíslené žalobcom v hodnote 1 úkonu právnej služby + režijný paušál + DPH podľa § 13a ods. 1 písm. d/ vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku (§ 232 ods. 3 CSP).
28. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l CSP a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým odvolateľ, ani nevzniesol žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk, by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.04.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp. zn. 5Cdo/218/2009, 3Cdo/51/2011, 3Cdo/186/2012, 7Cdo/56/2011). 29. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, keď v odvolacom konaní bol plne úspešný žalobca, preto mu vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnej žalovanej v rozsahu 100%, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 30. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP). (1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).