Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 8Co/79/2024 1515200119 25. 03. 2025 JUDr. Ondrej Krajčo ECLI:SK:KSBA:2025:1515200119.3
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ondreja Krajča a členiek senátu JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobcov: 1/ W.. M. N. X., I.. XX.XX.XXXX, trvale bytom Š. XX, Z., zastúpenej zákonným zástupcom: V. J., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Z. X, Z., 2/ V. J., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Z. X, Z., oboch zastúpených advokátom: JUDr. Peter Fratrič, so sídlom Dúbravská cesta 2, Bratislava, proti žalovanému: News and Media Holding a.s., so sídlom Einsteinova ul. č. 25, Bratislava, IČO: 47 256 281, zastúpenému: SCHWARZ advokáti, s.r.o, IČO: 36 858 285 so sídlom Podbrezovská ul. č. 40, Bratislava, a zároveň: advokátska kancelária Škubla & Partneri s.r.o., IČO: 36 861 154, Digital Park II, Einsteinova 25, Bratislava, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 28. februára 2018, č.k. 41C/5/2015-219, takto rozhodol: Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti, v ktorej bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 2/ náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 5.000 eur m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 2/ náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 1.000 eur, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku žalobu v tejto časti zamieta. Žalobca 2/ ani žalovaný nemajú právo na náhradu trov konania. odôvodnenie: 1. Rozsudkom zo dňa 28. februára 2018, č.k. 41C/5/2015-219 súd prvej inštancie rozhodol, že zverejnením článku uverejnenom v denníku B. V. X., dňa XX.XX.XXXX, číslo XXX, ročník X, strane XX, a totožného článku na webovom portály D..B..sk, s titulkom ". T. U. M. O.: B. E.O. X." došlo k neoprávnenému zásahu do práva žalobkyne 1/ a žalobcu 2/ na ochranu osobnosti. Žalovanému uložil povinnosť verejne sa ospravedlniť žalobkyni 1/ a žalobcovi 2/ za neoprávnené zásahy do ich práv na ochranu osobnosti zverejnením dobre viditeľného, ničím neprekrytého ospravedlnenia veľkými tlačenými písmenami vo veľkosti písma 20 mm (nadpis) a 3 mm (text ospravedlnenia) na 17 strane aktuálneho vydania denníka B. V. X. a na internetovom portály D..B..sk, do siedmych dní od právoplatnosti rozsudku v nasledujúcom znení: "T. M. F. V. T.: "V čísle XXX X. B. V. X. zo dňa XX.X.XXXX bol na strane XX uverejnený článok s nadpisom: "N. T. U. M. O., B. E. X.." V tomto článku boli uvedené nepravdivé informácie o tom, že M. (X,X) bola sexuálne obťažovaná svojím otcom. Toto tvrdenie je nepravdivé. M. nebola sexuálne obťažovaná a ani otec sa nedopustil sexuálneho zneužívania. Denník sa za zverejnenie nepravdivých informácií o M. a jej otcovi ospravedlňuje a ospravedlňuje sa za s tým spôsobený negatívny zásah do ich občianskej cti a ľudskej dôstojnosti." Súčasne žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 1/ náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 5.000 eur a žalobcovi 2/ náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 5.000 eur. Vo zvyšku žalobu zamietol a o trovách konania rozhodol tak, že "Žalovaní majú nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 50 % s tým, že o výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí".
2. Súd prvej inštancie vychádzal zo zistenia, že v denníku B. V. X., ktorého vydavateľom bola M. X B., F..M.., ktorej je žalovaný právnym nástupcom, číslo XXX, ročník X, z XX. V. XXXX, bol uverejnený článok na strane XX pod titulom: N. T. U.E. M. O. ". E. X. !.", pri ktorom sa nachádzala obrazová dokumentácia fotografa W. V., a to fotografia na ktorej je aj matka žalobkyne 2/ (uvedená ako nešťastná matka W.). V článku bol uvedený text: "Š. B. Z. N. (XX), N. U. I. B. L. O. I., M. T. I.. L. M. G. B. W.Y. M. (X,X) F. V. W., N. G., Ž. T. X. M. T.. M. M. X.Ľ. I., F. G. I. na M. N.. W. W. X. H. M.H. E. Y. M. B. " U. O. L. M. M. T. E. M. B. T., T. M. T. M. X.. M.X.-E. B. Z., Ž. I. V. B., F. T. W. B., Ž. napriek G., Ž. W. I. M.Y. X., I. G., Ž. G. I.," B. M. I. W., N. U. B. W. E. S. Z. N., B.N. W. Š., N. M. I. W. M. Š. K..". V druhej časti článku bolo uvedené: ". F. H. ". L. G. K. preto, Ž.S. F. V. M. W. F. W. X.. H. X. M., povedala W. Š.. Podľa informácií denníka B. V. X. za nečakanou pomocou stojí práve podnikateľ, ktorý sa rozhodol zdrvenú matku podporiť a pokryť finančné náklady na náročný súd, ktorý sa len tak ľahko zrejme neskončí. Otec totiž tvrdí, že to, čo sa deje je na smiech. Včerajšie súdne pojednávanie odročili na neurčito." Zároveň uverejnil na webovom portály D..B..sk článok s názvom ". T. U. M. O.N.: B. E. X., ktorého obsah je s nízkou mierou malých slovných zmien totožný s článkom uverejnený vo vyššie uvedenom denníku. Z výzvy - Porušenie práv na ochranu osobnosti zo dňa 02.12.2014 zistil, že žalobca prostredníctvom právneho zástupcu vyzval právneho predchodcu žalovaného na uverejnenie ospravedlnenia, a zároveň žiadal, aby bol článok bezprostredne stiahnutý z webového portálu D..B..sk. Poukázal na to, že žalobca 1/ vo svojej výpovedi strany sporu okrem iného uviedol, že dňa 17.06.2014, deň pred publikovaním napadnutého článku, sa uskutočnilo pojednávanie vo veci úpravy výkonu rodičovských práv k maloletej teda žalobkyni 2/, išlo o úpravu styku, kde na poručenskom pojednávaní ako verejnosť bola prítomná autorka článku X. R., pričom konajúca sudkyňa za prítomnosti verejnosti, účastníkov konania a prokuratúry oboznámila všetky skutočnosti prípadu, oboznámila, že v období takmer rok pred konaním pojednávania bolo zastavené trestné stíhanie vedené voči otcovi maloletej. Na pojednávaní bola prítomná novinárka, ktorá všetko počula. Bol to deň kedy svoju dcéru videl naposledy, styk s maloletou bol uskutočňovaný na pôde UNICEF. Niekoľko dní na to sa oboznámil cez internet s publikovaním článku. Uviedol, že matka maloletej týmto článkom napriek záverom znaleckého dokazovania získala falošnú istotu, keď sa cítila byť chránená osobou veľkopodnikateľa Z. N. vo vzťahu k otcovi maloletej a bránila mu stretnutia s maloletou dcérou. Všetky nasledujúce stretnutia na pôde UNICEF sa z dôvodu zavinenia matky neuskutočnili, načo UNICEF reagovala pozastavením stretnutí otca s maloletou M. na ich pôde. Poukázal na to, že prešetrované informácie ani informácie o článku nerozširoval, nekomentoval, povedal to len pár ľudom napr. W. Č., voči ktorému vykonáva sociálnu osobnú asistenciu, taktiež kolíznemu opatrovníkovi a pracovníkom UNICEF. Zároveň zdôraznil, že autor článku ho nekontaktoval a s nikým o tejto veci nehovoril. Vo vzťahu k znaleckému dokazovaniu uviedol, že bolo vedené jednak po stránke vo vzťahu k sexuálnemu zneužívaniu ale aj po psychologickej stránke, aby sa zabránilo tomu, čo tvrdila matka, že záver znaleckého posudku ešte neznamená, že to neurobil. Zdôraznil, že vzhľadom na to, že autorka článku na pojednávaní bola, lustráciu skutkového stavu počula, tým považoval napadnutý článok za deštrukciu jeho osoby ako otca aj deštrukciu žalobkyne 1/. Svedkyňa X. R. - autorka článku vo svojej výpovedi uviedla, že predmet sporu pozná nakoľko sa týka článku, ktorý napísala asi pred 1,5 rokom. Pracuje u žalovaného od 1.7.2013 konkrétne v redakcii denníka B. X X. O. T. ".", čo je oddelenie, ktoré sa zaoberá šoubiznisom. Oslovila ju známa, ktorá je aj známou matky maloletej M., ktorá sa spomína v článku, ktorá ju oboznámila s problémom, ako sa naťahuje jej súdne konanie ohľadom maloletej dcéry, a bola požiadaná o pomoc, nakoľko si matka maloletej myslela, že keď sa zverejnia informácie, že to celú záležitosť urýchli a rýchlejšie sa ukončí. Situáciu vnímala, že dcére ubližuje. S témou sa oboznámila a pôvodne mal článok vyjsť v rubrike región. Avšak po oboznámení sa s prípadom zistila, že v kauze figuruje aj Z. N. a pani Š. ako advokátka matky, čo sú osoby, o ktorých v rubrike ľudia pravidelne písali. Uviedla, že krátko pred publikovaním článku Z. N. B. I. B. Ž. E. G.K. Q., N. E. B. X. I. F.. Preto článok umiestnili do rubriky ľudia a použili aj spojenie vo vete ". N. B., bolo to aktuálne. Poznamenala, že sa zúčastnila pojednávania, vo veci styku otca s maloletou a pred pojednávaním uskutočnila rozhovor s matkou. Mala za to, že článok je formulovaný ako rozhovor, vety sú uvádzané v úvodzovkách. Žalobcu 2/ k téme neoslovila, ale keďže bola na pojednávaní vedela z toho vydedukovať, čo si žalobca o veci myslí. Pri písaní článku vychádzala z tvrdení matky ako aj z informácií, ktoré si vypočula na pojednávaní. Svedkyňa W. X. - matka maloletej žalobkyne 1/ nesúhlasila s tým, aby maloletá bola zatiahnutá do súdneho sporu. Uviedla, že k tomu, aby bol článok prejednávaný a publikovaný v denníku B. V. X. ju viedli okolnosti, ktoré súviseli s tým, že mala dôvodné podozrenie zo sexuálneho zneužívania dcéry M., keďže súd nekonal a nikto sa podľa nej o prípad nezaujímal, tak sa rozhodla takouto formou hľadať pomoc. Cez jej známu sa nakontaktovala, pričom meno autorky článku si nepamätala, avšak uviedla, že sa s ňou rozprávala dva krát, a to v čase pred aj po pojednávaní v poručenskom konaní,
ktorého sa autorka článku zúčastnila. Nepamätala si to presne ale myslela si, že rozhovor s novinárkou bol nahrávaný. Článok čítala až po jeho publikovaní v denníku, pred publikovaním jej k prečítaniu predložený nebol. Po prečítaní článku mala k obsahu výhrady v tom zmysle, že tam nebolo uvedené všetko čo autorke predniesla, konkrétne ohľadom vyšetrovania k veci pred orgánmi činnými v trestnom konaní. Poznamenala však, že dala súhlas na zverejnenie jej podobizne k článku. Zároveň uviedla, že otec maloletej o skutočnosti, že prebiehalo konanie ohľadom prešetrovania zneužívania maloletej, informoval prostredníctvom facebooku, kde tieto stránky zdieľali iné osoby napr. Y. W., O. M., L. pre B. X.F. M., M. W. L., N. I. Z. M. M. X.W. F. W. F. Y. T.. Poznamenala, že s uverejnením článku by súhlasila, ale iným spôsobom a za iných podmienok. Dala by tam možno zmeniť meno dieťaťa a trvala by na tom, aby tam boli aj konkrétnejšie veci. Poukázal na to, že na Okresnom súde Bratislava V bolo pod sp. zn. 20P/64/2016 vedené konanie, v ktorom súd návrh matky o zrušenie žaloby, resp. vylúčenie maloletej z konania, rozsudkom č.k. 20P/64/2016-97, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 11CoP/3/2017-201 návrh právoplatne zamietol. Z obsahu uznesenia OR PZ Bratislava V odbor kriminálnej polície 1. Oddelenie všeobecnej kriminality zo dňa 31.05.2013 ČVS:ORP-161/1OVK-B5-2013 mal preukázané, že podľa § 215 ods. 1 písm. a), ods. 4 Trestného poriadku trestné stíhanie vo veci zločinu sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť neznámy páchateľ vystupujúci od menom V. J., bolo trestné stíhanie zastavené, nakoľko bolo nepochybné, že sa skutok, pre ktorý bolo vedené trestné stíhanie nestal. Uznesením zo dňa 01.07.2013, č.k. 2 Pv 92/13-7, Okresná prokuratúra Bratislava V, vo veci zločinu sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods. 1, ods. 2. písm. b) Trestného zákona, rozhodla podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, a sťažnosť poškodenej W. X. podanej prostredníctvom právneho zástupcu, proti uzneseniu vyšetrovateľky OR PZ Bratislava V Odboru kriminálnej polície sp. zn ČVS:ORP-161/1-OVK-B5-2013 zo dňa 31.05.2013, ktorým sa podľa § 215 ods. 1. písm. 1, ods. 2. písm. b) Trestného zákona, zamietla, pretože nebola dôvodná. 3. Na základe takto ustáleného skutkového stavu veci, s poukazom na ust. § 10 ods. 1 až 3 zákona č. 81/1966 Zb. (zrušený zákonom č. 167/2008 Z.z. s účinnosťou od 01.06.2008) o periodickej tlači a o ostatných hromadných informačných prostriedkoch, ako aj ust. § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka, dospel k záveru, že podanej žalobe je potrebné čiastočne vyhovieť. Poukázal na to, že predmetom ochrany v zmysle vyššie citovaných ustanovení sú jednak nemateriálne hodnoty a stránky osobnosti človeka ako aj prejavy osobnej povahy. Právo na ochranu osobnosti prináleží každej fyzickej osobe. Musel preto posúdiť či zásah týmito článkami do osobnostných práv žalobcov bol primeraný a či zodpovedal zásade proporcionality. Článok bol uverejnený v mienkotvornom denníku s celoštátnou pôsobnosťou a vo vysokom náklade ako aj na internetovej stránke. Predmetom konania je aj náhrada nemajetkovej ujmy vo výške pre žalobkyňu 1/ 10.000 eur a žalobcu 2/ 10.000 eur titulom ochrany osobnosti, v ktorom žalobcovia odvodzujú svoj nárok od neoprávnených zásahov do právna na ochranu osobnosti spôsobených vyššie uvedeným článkom. Uviedol, že zobral do úvahy tú skutočnosť, že žalobcovia nie sú predmetom verejného záujmu, avšak za osobu verejného záujmu ako aj osobu verejne známu, je možné považovať veľkopodnikateľa Z. N., pod titulkom ktorého boli dané články vydané tak v denníku B. V. X., ako aj na webovom portáli D..B..sk. Žalobcovia aj napriek tomu, že patria do kategórie "bežný občan" titulok upútava verejne známa osoba a teda miera akceptovateľnosti ochrany osobnosti je mimoriadne citlivá, keďže osoba Z. N. je verejne známa a verejne činná treba strpieť väčšiu mieru kritiky, nakoľko týmto mohol článok získať omnoho väčšiu čitateľnosť (publicitu). Z vykonaného dokazovania i z uznesenia OR PZ Bratislava V odbor kriminálnej polície 1. Oddelenie všeobecnej kriminality zo dňa 31.05.2013 ČVS:ORP-161/1- OVK-B5-2013 jednoznačne vyplýva, že v predmetnom článku boli uverejnené nepravdivé tvrdenia o žalobcoch, ktoré svojím obsahom vyvolávajú obavy zo vzniku negatívneho následku. Žalobca 2/ mohol byť v uverejnených článkoch spájaný s kritizovanou, odsúdeniahodnou osobou, nakoľko údajné sexuálne obťažuje svoju dcéru a žalobkyňa 1/ je vnímaná ako údajne zneužívaná a obťažovaná svojím vlastným otcom. Vydavateľ má občianskoprávnu zodpovednosť podľa § 13 OZ, pretože táto zodpovednosť je založená na prísnom objektívnom princípe. To znamená, že vzniká bez zreteľa na zavinenie žalovaného, nevyžaduje sa ani existencia úmyslu ani nedbanlivosť, a preto sa jej žalovaný nemôže zbaviť ani tým, že sa spoliehal na serióznosť svojho zdroja. Odsudzovanie a zavrhovanie konania alebo činnosti fyzickej osoby opierajúce sa o okolnosti, o ktorých je oznamovaný nepravdivý údaj, predstavuje spravidla citeľný neoprávnený zásah do práva fyzickej osoby na ochranu jej osobnosti, pričom tu ide o značnú intenzitu neoprávneného zásahu, ktorý bude mať obvykle nepriaznivé dôsledky pre takto postihnutú osobu čo do jej postavenia v rodine a spoločnosti" (Rč 15/1996). V danom prípade, skôr išlo žalovanému o záujem po senzácii, ba priam o zlý úmysel škandalizovať žalobcov. V danom prípade zo strany žalovaného bolo jednoznačne preukázané
prekročenie prípustného rámca jeho licencie. Vzhľadom na skutočnosť, že autorka článku od začiatku vedela, nakoľko bola ako verejnosť prítomná na pojednávaní, o zákaze styku a informovaná o tom, že skutok údajného sexuálneho zneužívania sa nestal. Povinnosťou redaktorky bolo zároveň, overiť si aspoň z dvoch od seba nezávislých zdrojov dôležité údaje potrebné pred zverejnením článku, čo sa nestalo, keďže pri výsluchu ako svedkyňa uviedla, že pri písaní článku vychádzala z tvrdenia matky a zo svojho úsudku a z dedukcie, čo si o veci myslí žalobca. Články vydané tak v denníku B. V. X. ako aj na webovom portáli D..B..sk a v ňom uvedené hodnotiace úsudky boli preukázateľne urobené so skutočne zlým úmyslom (actual malice) a teda s vedomosťou, že skutkové tvrdenia sú nepravdivé alebo s bezohľadnou nedbalosťou (reckless disregard) na to, či sú tvrdenia nepravdivé alebo nie, čo znamená, že žalovaný konal s "vysokým stupňom vedomia o možnej nepravde". Uvedeným konaním došlo k zásahu do práva na česť a dôstojnosť žalobcov, keďže došlo k tomuto zásahu verejným publikovaním v celoštátnej tlači so samotným nákladom vo výške 110 000 kusov s čítanosťou cca 290 000 osôb a na rôznych webových portáloch s možnosťou ďalšieho internetového šírenia, zároveň aj uverejnením fotografie matky maloletej, z obsahu ktorej je možné identifikovať, ako otca maloletej tak aj maloletú M., čím tento zásah bol objektívne spôsobilý znížiť v značnej miere dôstojnosť, vážnosť žalobcov v spoločnosti. V nadväznosti na otázku šírenia článku prostredníctvom Facebook poukázal na to, že Facebook je sociálna sieť založená na vytvorení účtu a prihlásení sa na Facebook následne je možné spojiť sa s priateľmi rodinou a ďalšími ľuďmi, nie je teda verejne prístupný pre každého. Žalovaný síce poskytol informácie v kruhu svojich známych, pričom zo strany 100-101 je zrejmé že tieto informácie poskytoval odo dňa 08.06.2013, t.j. po rozhodnutí o OR PZ Bratislava V odbor kriminálnej polície 1. Oddelenie všeobecnej kriminality zo dňa 31.05.2013 ČVS:ORP-161/1-OVKB5-2013, kedy bolo preukázané, že trestné stíhanie vo veci zločinu sexuálneho zneužívania, ktorého sa mal dopustiť neznámy páchateľ vystupujúci od menom V. J., bolo zastavené. Je teda potrebné zdôrazniť, že povesť, dôstojnosť, vážnosť žalobcov bola narušená, keďže v článku boli uverejnené tvrdenia, ktoré sú objektívne spôsobilé privodiť ujmu na cti žalobcov, ktoré v očiach ostatných fyzických osôb, môžu pôsobiť difamačne. K zverejneniu fotografie sa žalovaný bránil tým, že v predmetnom článku nezverejnil úplné meno žalobkyne v I. rade, tiež nezverejnil jej fotku. Uviedol, že článok bol zverejnený so súhlasom matky žalobkyne 1/ vrátane fotky jej matky. Nemohol sa však stotožniť s názorom žalovaného vychádzajúceho z vyššie uvedenej argumentácie, nakoľko z fotografie je jednoznačne jasná (podobizeň s uvedením krstného mena "W." matky žalobkyne 1/, ako aj uvedením krstného mena žalobkyne 1/ "M." tiež aj jej veku X,X roka v čase vydania článku) identifikovateľná skutočnosť, že údajne sexuálne obťažovaná je žalobkyňa 1/ a otcom maloletej údajne sexuálne zneužívanej je žalobca 2/. Považoval tiež za potrebné v zmysle rozhodnutia Ústavného súdu SR, sp. zn.: PL ÚS 25/01, rozsudok ESĽP vo veci Feldek v. Slovenská republika, pristúpiť aj k tzv. testu proporcionality, ktorý sa realizuje pri posudzovaní stretu neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti (Ústavný súd Slovenskej republiky akceptuje právne názory a rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva). Testom proporcionality sa posudzuje, ktoré právo má v okolnostiach konkrétneho prípadu väčšiu váhu, a teda prednosť. Ústavný súd Slovenskej republiky tak pri strete práva na slobodu prejavu a osobnostných práv poukazuje na zodpovedanie otázok KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO na základe čoho je možné vyhodnotiť, či bolo zverejnenie určitej informácie spôsobilé zasiahnuť do osobnostných práv. Na základe uvedeného vykonal nasledovný test proporcionality: KTO: Žalovaný - je v danom prípade "nositeľom" slobody prejavu, a preto sa na neho vzťahuje zvýšená ochrana (privilegované postavenie) poskytovaná masmédiám. Poslaním tlače je šíriť informácie a myšlienky o otázkach verejného záujmu, pričom zároveň je nespochybniteľným právom verejnosti takéto informácie prijímať; O KOM: Žalobcov v čase zverejnenia predmetného článku nebolo možné považovať za osoby verejne známe (Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 416/2011 z 03.11.2011). Článok sa týkal žalobcov, ktorý vytvára obraz o zlom charaktere žalobcu 2/, ako aj o údajne sexuálne obťažovanej žalobkyne 1/, články boli podporené fotografiou matky žalobkyne 1/, pričom identifikácia žalobcov na základe vyššie uvedených znakov je nespochybniteľná; ČO: Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že dňa 18.06.2014 bol v denníku Plus JEDEN DEŇ a na webovom portály boli zverejnené články s titulkom vyššie uvedeným; AKO: Súd vo svojej aplikačnej praxi musí rozlišovať medzi skutkovými vyhláseniami a hodnotiacimi výrokmi. Kým existencia faktov môže byť preukázaná, pravdivosť hodnotiacich výrokov nepodlieha dokazovaniu. Požiadavku na preukázanie pravdivosti hodnotiaceho výroku nemožno splniť - takáto požiadavka sama o sebe porušuje slobodu prejavu, ktorá tvorí základnú súčasť práva chráneného citovaným článkom 10 dohovoru. V predmetnom článku boli uverejnené nepravdivé skutkové tvrdenia nakoľko autorke článku muselo byť jednoznačné známe, že k sexuálnemu obťažovaniu otcom maloletej nedošlo, keďže trestné stíhanie bolo zastavené; KDE: Článok bol uverejnený v denníku B. V. X., číslo XXX, ročník X, z XX. V. XXXX, článok na strane XX pod titulom: N. T. U.E. M. O. ". E. X. !. " a na webovom portály
D..B..sk., ktorý má celoslovenskú pôsobnosť a vysoký náklad; KEDY: Článok bol uverejnený v čase, kedy uznesením OR PZ Bratislava V odbor kriminálnej polície 1. Oddelenie všeobecnej kriminality zo dňa 31.05.2013 ČVS:ORP- 161/1-OVK-B5-2013 bolo preukázané, že podľa § 215 ods. 1 písm. a), ods. 4 Trestného poriadku trestné stíhanie vo veci zločinu sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť neznámy páchateľ vystupujúci od menom V. J., bolo trestné stíhanie zastavené. Ďalej poukázal na to, že v zmysle ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch môže súd priznať vtedy, ak by sa morálna satisfakcia nezdala postačujúca, najmä ak bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti. Dôvody priznania náhrady škody sú v tomto ustanovení uvedené len demonštratívne, nemožno pre túto možnosť spájať iba so zásahmi proti dôstojnosti fyzickej osoby a jej vážnosti v spoločnosti (NS ČR z 26.7.2000 sp. zn. 30 Cdo 2304/99). Zákon ako jedinú podmienku ustanovuje pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch skutočnosť, že sa nemateriálne zadosťučinenie nezdá postačujúce. Dôsledkom každého neoprávneného zásahu do práv podľa ust. § 11 Občianskeho zákonníka je určitá ujma. Podmienkou priznania nemajetkovej ujmy v peniazoch je vždy v závislosti od individuálnych okolností daného prípadu. Ujmu vzniknutú na osobnostných právach žalobcov uverejnením nepravdivého obsahu článku k osobe žalobcov súd posúdil ako závažnú, keď prihliadol na objektívne hľadisko a dospel k záveru, že predmetnú ujmu v danom mieste a čase by každá fyzická osoba pociťovala ako závažnú. Vychádzal z právneho názoru, že zníženie dôstojnosti v značnej miere nie je jediným prípadom, kedy dotknutej osobe vznikne právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ale pre vznik tohto práva sú splnené podmienky vo všetkých prípadoch neoprávnených zásahov do osobnostných práv, kedy sa nejaví postačujúce zadosťučinenie podľa ust. § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Právnym prostriedkom súdnej ochrany všeobecného osobnostného práva je i žaloba, aby bolo postihnutej osobe priznané primerané zadosťučinenie - satisfakcia (§ 13 OZ). Zákon nestanovuje, čo sa rozumie zadosťučinením ani čo je treba chápať pod primeraným zadosťučinením. Tento občianskoprávny prostriedok prichádza do úvahy len tam, kde nepriaznivý dôsledok neoprávneného zásahu, t.j. nemajetková ujma osobnosti už vznikla. Jedná sa o subjektívne právo a nárok na priznanie primeraného zadosťučinenia čo jasne vyplýva zo znenia § 13 ods. 1 OZ. O priznaní primeraného zadosťučinenia môže súd rozhodovať len na základe žaloby a v nej žiadanej výške obsiahnutej v petite návrhu. Zadosťučinenie podľa § 13 spočíva v určitom plnení, buď morálnom nepeňažnom alebo peňažnom sledujúcom ciel primeraného zadosťučinenia. Zdôraznil, že skúmal okolnosti konkrétneho prípadu, z celkovej povahy tak aj jednotlivých okolností prihliadol predovšetkým k intenzite, povahe a spôsobu neoprávneného zásahu, k charakteru a rozsahu zasiahnutej hodnoty osobnosti, na trvanie a rozsah ohlasu vzniknutej nemajetkovej ujmy pre postavenie a uplatnenie postihnutej osoby v spoločnosti, aj vzhľadom na prednosť - primárneho spôsobu zadosťučinenia, niektorou z foriem morálneho zadosťučinenia a tak naplnenia cieľa sledovaného § 13 OZ. S poukazom na vyššie uvedený zistený skutkový stav dospel k záveru, že návrh na priznanie zadosťučinenia v peniazoch - materiálna satisfakcia je dôvodný, nakoľko neoprávneným zásahom došlo k ujme závažne postihujúcej dôstojnosť a vážnosť žalobcov v spoločnosti ako aj u širokej verejnosti. Súčasne hrozba uloženia primeraného zadosťučinenia v peniazoch - podľa okolností prípadu sa stáva významným stimulom, ktorého prostredníctvom občianskoprávna úprava prispieva aj zo sociálno-psychologického hľadiska na upevnenie povinnosti každého subjektu, predovšetkým vydavateľov periodickej tlače, rozhlasových a televíznych vysielaní a reklamných spoločností, rešpektovať telesnú a morálnu integritu osobnosti fyzických osôb - preventívna funkcia zadosťučinenia v peniazoch ako špeciálna, tak i generálna. Mal za preukázané, že sú v danom prípade okolnosti, ktoré z hľadiska neoprávneného zásahu a spôsobu jeho vykonania, intenzity a rozsahu nemožno odčiniť rovnocenným spôsobom a ospravedlnenie žalovaným v 1. a 2. rade by nebolo podľa § 13 ods. 2 OZ postačujúcim a tým aj účinným zadosťučinením, preto rozhodol o priznaní zadosťučinenia v peniazoch. Vychádzal z celkovej povahy okolností prejednávanej veci ako aj z okolností, že článok bol uverejnený prostredníctvom tlače, spoločenského denníka B. X X. ako aj na webovom portáli D..B..sk, čo s poukazom na štatistiku čítanosti, má široký vplyv na verejnosť so značným ohlasom, oslovuje množstvo ľudí ako aj na internete. Súd na základe zisteného skutkového stavu a právneho posúdenia veci vyhodnotil za primerané, t.j. zodpovedajúce účinným spôsobom zmierniť vzniknutú nemajetkovú ujmu na osobnosti priznanie zadosťučinenia v peniazoch v sume 5.000 eur pre žalobcov 1/ aj 2/, ktorú sumu považoval za primeranú k rušivému zásahu do osobnostných práv žalobcov už aj s ohľadom na motív konania samotného žalovaného a minimálne hrubú nedbalosť autorky článku, ba až zlý úmysel pri šírení uverejnených informácií. Žalovaný si musel byť vedomý toho, že článok bude mať dopad nie len na súkromný život žalobcu. Tu treba zdôrazniť, že zásah bol umocnený skutočnosťou, že verejnosť veľmi citlivo reaguje na prípady zneužívania maloletých detí, bežný občan to vníma značne negatívne ako odsúdeniahodné.
Priznaná suma 5.000 eur pre každého zo žalobcov je primeraná a môže prispieť k zmierneniu vzniknutého stavu týmto neadekvátnym zásahom a na druhej strane nespôsobuje takú ujmu na strane žalovaného, ktorá by pôsobila represívne a znamenala znemožnenie jeho činnosti alebo pôsobila odradzujúco pred zverejnením iných legitímnych informácií. Určujúcim pri posudzovaní výšky peňažnej satisfakcie je motív, ktorý v danom prípade vybočil z medzí legitimity. Významná je aj skutočnosť, že autorka článku sa minimálne nedôvodné spoliehala na pravdivosť súkromných informácií získaných od jedného zdroja a postupovala s hrubou nedbanlivosťou. V tomto prípade spochybnil spôsob, akým autor článku vykonával svoju profesiu, pričom hodnotil nielen obsah jeho článku (tým, že nevykonal objektívny prieskum). Musel vziať zreteľ pri určení výšky priznávanej peňažnej čiastky (satisfakčná funkcia) na jednej strane na okolnosti konkrétneho prípadu, na druhej strane však nemožno priznávať neprimerané či dokonca premrštené sumy, ktoré by vo svojich dôsledkoch viedli k bezdôvodnému obohacovaniu sa a ktoré by napr. pri porovnaní "odškodnenia" zásahu do práva na ochranu osobnosti s "odškodňovaním" zásahov do iných základných práv zaručených Ústavou mohli niektoré ujmy na iných základných právach (napr. ujmy na zdraví či dokonca živote) bagatelizovať. Preto vo zvyšku žalobu zamietol. Napokon uviedol, že ak sa v odôvodnení aj nezaoberal konkrétnou námietkou sporových strán konania, urobil tak preto, že daný argument a taktiež odpoveď naň nepovažoval pre rozhodnutie za rozhodujúce, pričom je postačujúce zdôvodňovať len tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, a to s poukazom na uznesenie ÚS SR z 23.06.2004, III. ÚS 209/04, rozsudok ESĽP Garciaruiz v. Španielsko z 21.01.1999, Georiadis c. Grécko z 29.05.1997, Hikgins c. Francúzsko z 19.02.1998. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p., v zmysle ktorého, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote do vyhovujúceho výroku vo veci samej odvolanie žalovaný, ktorý žiadal v napadnutej časti rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť. Odvolanie odôvodnil tým, že súd mu nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vytkol súdu prvej inštancie, že z vykonaného dokazovania a z uznesenia OR PZ Bratislava V odbor kriminálnej polície 1. Oddelenie všeobecnej kriminality zo dňa 31.5.2013 CVS: ORP-161/1-OVK-B5-2013 síce jednoznačne vyvodil, že v predmetnom článku boli uverejnené nepravdivé tvrdenia o žalobcoch, ktoré svojim obsahom vyvolávajú obavy zo vzniku negatívneho následku, avšak v rozsudku nešpecifikoval o aké konkrétne tvrdenia ide. Neurobil tak ani v bode 37 odôvodnenia, v ktorom podrobil stret práva na slobodu prejavu a práva na ochranu pred neoprávneným zásahom testu proporcionality. V časti "AKO" testu proporcionality iba všeobecne uvádza, že v predmetnom článku boli uverejnené nepravdivé skutkové tvrdenia, nakoľko autorke článku muselo byť jednoznačne známe, že k sexuálnemu obťažovaniu otcom maloletej nedošlo, keďže trestné stíhanie bolo zastavené. Právny záver súdu, že sporný článok obsahoval nepravdivé skutkové tvrdenie o zneužívaní žalobkyne 1/ žalobcom 2/ je nesprávny, pričom v tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že súd prvej inštancie pri abstrahovaní informácií z článku postupoval v rozpore s konštantnou súdnou praxou, keď nezohľadnil funkciu titulkov a podtitulkov v článku a neposudzoval informácie uvedené v predmetnom článku v celom kontexte článku. Treba totiž vychádzať z funkcie, ktorý titulok (nadpis) v printových médiách plní. Jeho funkciou (účelom) je upútať a zaujať čitateľa k tomu, aby si článok prečítal a až na tomto základe si osvojil tlačou ponúkané informácie a urobil si o nich vlastný úsudok. Vychádzajúc z tejto funkcie titulku možno aj z hľadiska ochrany práva na súkromie dotknutých osôb vo všeobecnosti akceptovať a tolerovať, že sa v titulku objavujú expresívnejšie, provokujúce či zveličujúce vyjadrovacie prostriedky, a to zvlášť vtedy, ak ide o médium bulvárneho typu, ku ktorým denník B. V. X. v zásade možno zaradiť. Všeobecný súd rozhodujúci v konaní o ochrane osobnosti musí zohľadniť organickú väzbu medzi titulkom (nadpisom) určitého článku a jeho vecným obsahom. Pri "izolovanom" posudzovaní by totiž väčšinu titulkov (nadpisov) uverejňovaných v tlači bolo potrebné kvalifikovať ako skutkové tvrdenia (fakty), hoci skutočným zámerom ich autorov je len prostredníctvom titulkov upútať pozornosť čitateľov na článok, ktorý poskytuje informácie vo forme hodnotiacich úsudkov. Bez dostatočného zohľadnenia organickej väzby medzi titulkom (nadpisom) určitého článku a jeho vecným obsahom spravidla nemožno dospieť hodnoverne k záveru, že v ňom obsiahnuté tvrdenie je pravdivé alebo naopak, nepravdivé. Nadpis sporného článku znel nasledovne "B. E. X.", pričom v podtitulku zvýrazneným väčším písmom je uvedené nasledovné: "Š. B. Z. N. (XX), N. U. I. B. L. O. I.X., M. T. I.. L. M. G. B. W. M. (X,X) F. V. W., N. G., Ž.S. T. X. M. T.". Následne je v texte Článku uvedené vyjadrenie matky žalobkyne 1/, podľa ktorej: "U. O. L. M. M. T. E.S. M. B. T., T. M. T. M. X.. M.Ú.-E. B. Z., Ž. I. V. B., F. T. W. B., Ž. napriek G., Ž. W. I. M.Y. X., I. G., Ž. G. I.". Z vyššie uvedeného vyplýva, že po zohľadnení
funkcie titulku článku v zmysle vyššie citovanej súdnej praxe a zohľadnení celého kontextu článku je zrejmé, že v článku nie je obsiahnuté skutkové tvrdenie, že žalobca 2/ sexuálne obťažoval žalobkyňu 1/, ale len, že matka žalobkyne 1/ tvrdí, že žalobca 2/ sa predmetného skutku dopustil. Navyše v článku sa nachádza aj informácia, že podľa súdno-znaleckého posudku nebolo zistené, že by žalobca bol pedofil a taktiež v článku je obsiahnuté vyjadrenie žalobcu, ktoré žalobca predniesol na pojednávaní vo veci sp. zn. 20P/370/2013, ktorého sa zúčastnila autorka článku, že žalobca predmetné tvrdenie (obvinenie) zo strany matky považuje za klamlivé a celú situáciu "na smiech". V kontexte vyššie uvedeného sú závery súdu prvej inštancie nesprávne a nedostatočne odôvodnené. Zdôraznil, že z nadpisu článku, ako aj z jeho znenia a zaradenia v rubrike "Ľudia", do ktorej bol zaradený, jednoznačne vyplýva, že nebolo v jeho záujme, resp. v záujme autorky článku, ako uvádza súd v odôvodnení rozsudku, so zlým úmyslom a záujmom po senzácii škandalizovať žalobcov, ale úmyslom bolo upriamiť pozornosť na verejne známu osobu Z. N., ktorá v krátkom časovom období mala opäť v krátkom časovom období pred pomocou matke žalobkyne ukázať svoju veľkorysosť tým, že pomohla slobodnej matke pri úhrade nákladov na náročný súd, teda účelom článku bolo upriamiť pozornosť na aktuálnu tému a verejne známe osoby, poukázať na informáciu, že dané osoby pomáhajú iným, a to konkrétne matke, ktorá tvrdí, že jej dieťa bolo sexuálne obťažované. V tomto kontexte sú závery súdu o zlom úmysle či hrubej nedbanlivosti žalovaného nesprávne a absolútne nepreukázané. Zdôraznil, že súd prvej inštancie absolútne nevzal do úvahy fakt, že v článku v súvislosti so žalobcami iba sprostredkúval vo forme priamej reči výpoveď matky žalobkyne 1/ a z použitých formulácii jednoznačne vyplýva, že ide iba o subjektívne tvrdenia matky, a nie o jeho tvrdenia alebo o objektívne pravdivé skutočnosti. Súd tiež nesprávne (nedostatočne) vyhodnotil výpoveď matky žalobkyne 1/ a výpoveď žalobcu 2/. Matka žalobkyne 1/ totiž vo svojej výpovedi výslovne uviedla, že informácie z facebookového účtu žalobcu 2/ s názvom "M. T.", prostredníctvom ktorého tento ešte pred vydaním článku zdieľal informácie o priebehu vyšetrovania zneužívania maloletej, zdieľali aj iné osoby (účty) ako napr. Y. W., L. pre B. X. M., M. W. L., N. I. Z. M. M. X., O. M. F. W. F. Y. T.. To znamená, že o vyšetrovaní otca z dôvodu údajného zneužívania maloletej bol informovaný široký okruh verejnosti (keďže uvedené profily sú verejne prístupné aj bez potreby existencie facebookového účtu), ešte pred samotným zverejnením článku. Súd nesprávne v odôvodnení rozsudku uvádza, že facebook nie je verejne prístupný pre každého, a že na prehliadanie jeho obsahu je potrebná registrácia. V prípade verejných účtov to neplatí. Napadnutý článok neobsahoval skutkové tvrdenie, že žalobca 2/ obťažoval žalobkyňu 1/, ale len, že to tvrdí matka, ktorá žalobcu 2/ z daného skutku obvinila zverejnil samotný žalobca 2/. Zdôraznil tiež, že podľa výpovede matky žalobkyňa 1/ chodila do W. Š.S. a žiadne dopyty zo strany učiteľov alebo rodičov neboli. Do dnešného dňa to v MŠ nikto netuší okrem riaditeľky, ktorá má rozhodnutie súdu, že otec sa môže s dcérou stýkať len na pôde UNICEFu má k dispozícii len prvú stránku rozhodnutia. Rovnako uviedla, že žiadny negatívny dopad na mal. M. článok okrem žaloby v danej veci nemal. Poukázal tiež na to, že súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal tým, že matka (zákonná zástupkyňa) žalobkyne 1/ dala so zverejnením článku svoj súhlas, t.j. minimálne vo vzťahu k žalobkyni 1/ platilo, že predmetné informácie v článku boli zverejnené s jej súhlasom poskytnutým prostredníctvom jej matky ako zákonnej zástupkyne, a teda takéto zverejnenie nemôže byť protiprávne. Namietal tiež, že znenie uloženého ospravedlnenia trpí vecnými nedostatkami, keď obsahuje text, že mal v článku uviesť kategorické skutkové tvrdenie, že žalobca sexuálne obťažoval žalobkyňu, hoci nie je pravdou, že v danom článku boli uvedené nepravdivé informácie o tom, že M. (X,X) bola sexuálne obťažovaná svojím otcom a preto mu bola uložená povinnosť ospravedlniť sa za niečo, čo v článku nebolo uvedené. Rovnako namietol, že znenie priznaného ospravedlnenia nie je v záujme maloletej žalobkyne 1/, a z tohto dôvodu mala byť žaloba zamietnutá, keďže v zmysle uloženého znenia ospravedlnenia by ospravedlnenie malo obsahovať informácie o jej sexuálnom obťažovaní a pod. a ak žalobcovia v žalobe tvrdili, že informácie o údajnom sexuálnom obťažovaní žalobkyne 1/ sa ich negatívne dotkli (hoci uvedené nepreukázali), tak zverejnením predmetného ospravedlnenia by došlo k "otvoreniu starých rán", opätovnému zverejneniu informácii o údajnom obťažovaní žalobkyne 1/ a pominutiu účinku, ktorý má sledovať zverejnenie ospravedlnenia. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 49C/120/2013-145 zo dňa 20.11.2015, v ktorom súd v analogickom prípade uviedol, že v danej veci by morálna satisfakcia formou požadovaného ospravedlnenia vzhľadom na časový odstup a požadované znenie s uvedenými údajmi o maloletej navrhovateľke nebola v súlade s oprávnenými záujmami maloletej, keď súčasťou ospravedlnenia by okrem iného bolo uvedené jej súčasné priezvisko a satisfakcia by sa tak míňala účinku, z toho dôvodu bolo potrebné návrh v časti uloženia povinnosti zverejniť ospravedlnenie v požadovanom znení, zamietnuť, pre rozpor so záujmami maloletej a časový odstup. V kontexte požadovaného ospravedlnenia je zjavne viditeľný aj konflikt záujmov medzi maloletou žalobkyňou a žalobcom ako zákonným zástupcom maloletej žalobkyne, a preto bol súd prvej inštancie povinný ustanoviť maloletej žalobkyni kolízneho opatrovníka v zmysle § 31 ods. 2 Zákona o rodine,
k čomu v predmetnom prípade nedošlo. Namietal tiež nesprávne posúdenie a nedostatočné zistenie skutkového stavu v časti náhrady nemajetkovej ujmy, keď vznik nemajetkovej ujmy musí byť spoľahlivo a nepochybne preukázaný vykonaným dokazovaním, pričom priznanie náhrady nemajetkovej ujmy závisí vo veľkej miere na úvahe rozhodujúceho súdu, táto úvaha však neznamená priestor na svojvôľu či arbitrárnosť. Príslušný súd musí uskutočniť dokazovanie a následne na základe z neho vyplývajúcich skutkových zistení posúdiť, či táto ujma vznikla a ako bola závažná. Jej vznik pritom musí tvrdiť a doložiť navrhovateľ, ktorý nesie dôkazné bremeno. Príslušné závery súdu musia byť riadne odôvodnené a musia spočívať na logických a legitímnych faktoch. V tejto súvislosti poukázal na judikatúru vo veciach náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá sa zaoberá jednotlivými skutočnosťami a atribútmi, ktoré sú v zmysle súdnej praxe relevantné pri rozhodovaní o náhradách nemajetkovej ujmy, to najmä na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 89/97 zo dňa 28.4.1998, publikované v Zbierke rozhodnutí a stanovísk pod číslom 29/2001. Konštatoval, že žalobcom v dôsledku článku nevznikla a nebola preukázaná akákoľvek ujma, a to už nie ujma značnej intenzity, a teda nie sú splnené predpoklady pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, keďže dokazovaním nebol preukázaný negatívny dopad článku v životoch žalobcov, príčinná súvislosť medzi článkom a údajnými negatívnymi následkami v životoch žalobcov a ani zníženie vážnosti žalobkyne v spoločnosti v akejkoľvek miere (pozn. na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy sa vyžaduje zníženie vážnosti v značnej miere). Uvedené okrem iného podporuje aj výpoveď matky žalobkyne, z ktorej jednoznačne vyplýva, že po zverejnení článku sa matka ani žalobkyňa so žiadnymi negatívnymi prejavmi nestretla a to ani v škôlke, ktorú navštevuje. V súvislosti s priznanou náhradou nemajetkovej ujmy poukázal aj na konštantnú judikatúru ESĽP, v zmysle ktorej je nutné, aby súd pri určovaní náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy a zohľadňoval pritom výšku náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam trestných činov (najmä násilných trestných činov) a zároveň zdôrazňujúc, že jej výška nesmie byť pre média "ničivá" (likvidačná). Obdobný názor zastáva aj Najvyšší súd SR, podľa ktorého v prípade náhrady nemajetkovej ujmy nemožno priznávať neprimerané či dokonca tak premrštené sumy, ktoré by vo svojich dôsledkoch viedli k bezdôvodnému obohacovaniu sa a ktoré by napr. pri porovnaní "odškodnenia" zásahu do práva na ochranu osobnosti s "odškodňovaním" zásahov do iných základných práv zaručených Ústavou mohli niektoré ujmy na iných základných právach (napr. ujmy na zdraví či dokonca živote) bagatelizovať. Súd prvej inštancie pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy nezohľadnil rozhodovaciu prax vo veciach náhrady nemajetkovej ujmy obetí trestných činov. Poukázal v tejto súvislosti na viaceré rozhodnutia prvoinštančných a odvolacích súdov v Českej republike a na Slovensku a na nimi priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy a v kontexte s nimi zdôraznil, že žalobcom priznaná náhrada nemajetkovej ujmy každému po 5.000 eur je nielen nepreukázaná a neodôvodnená, ale aj je zjavne neprimeraná a významným spôsobom presahuje výšku náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov. S poukazom na uvedené žiadal odvolaniu vyhovieť. 5. Žalobca 2/ vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného žiadal v odvolaním napadnutej (vyhovujúcej) časti rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Dôvody odvolania žalovaného označil za neopodstatnené, pričom uviedol, že napriek tomu, že žalobcom nebolo priznané finančné zadosťučinenie v požadovanom rozsahu, sú s napadnutým rozhodnutím súdu stotožnení a považujú ho, predovšetkým v časti výrokov I. a II., za správne, a v súlade s vykonaným dokazovaním. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že súd nevyhodnocoval článok ako celok a neposudzoval informácie v titulkoch a podtitulkoch v celom kontexte článku, takýmto konštatovaním sa iba snaží vyvolať dojem, že titulok alebo podtitulok článku je v kontexte celého článku voči žalobcom korektný a že len informuje o prebiehajúcom súdnom konaní, prípadne o dobročinnosti veľkopodnikateľa Z. N.L.. Takýto záver by však bol povrchný a zavádzajúci. V článku je difamujúca informácia ako v titulku ("B. E. X.") tak v texte článku ("T. M. T. M. X."). Titulok teda zvýrazňuje to, čo je obsiahnuté v samotnom článku. Článok posudzovaný v celom kontexte prezentuje matku ako obeť systému, v ktorom sa nevie dovolať spravodlivosti voči otcovi, ktorý sexuálne zneužil (obťažoval) svoju vlastnú dcéru. Titulok, aj keď môže používať expresívnejšie výrazy, nemôže už sám o sebe obsahovať vyslovene klamlivý a jednoznačne difamujúci výrok. Titulok spolu s článkom pôsobí konzistentne tým, že zasahuje do osobnostných práv žalobcov. Za zavádzajúcu označil obranu žalovaného, ktorý na viacerých miestach odvolania argumentuje tým, že iba sprostredkúva vo forme priamej reči výpoveď matky maloletej, a teda, že ide o subjektívne tvrdenia matky, nie o tvrdenia žalovaného, alebo o objektívne pravdivé skutočnosti. Samotný článok totiž nie je robený ako interview, kde sú redaktorom kladené konkrétne otázky, na ktoré sú dávané konkrétne odpovede a čitateľ si má sám vytvoriť názor, ale je robený ako autorský článok, kde sú priame reči komentované autorom článku, a tak autor článku tvorí samotnú štruktúru článku a jeho obsah. Samotný autor (resp. žalovaný) tiež volí aj nadpis článku, a tak predurčuje, ako má byť článok vnímaný. Celý článok (jeho štruktúra, obsah,
zvolenie výrazových prostriedkov a použitých slov ako aj fotografie) bol tak v plnej réžii žalovaného a v jeho absolútnej zodpovednosti. Zároveň, a predovšetkým, však treba s plnou vážnosťou brať do úvahy nespochybniteľný fakt, že vydavateľ periodickej tlače (žalovaný) sa nemôže zbaviť svojej zodpovednosti za zásah do práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby (žalobcov) poukazom na to, že autorom difamujúcich výrokov o nej publikovaných v oznamovacom prostriedku je osoba odlišná od vydavateľa (žalovaného) a jeho redaktora. Zodpovednosť žalovaného za obsah článku je tak objektívna, a žalovaný sa jej nemôže zbaviť. To, že článok obsahuje voči žalobcom difamujúce výroky je fakt, ktorý v konečnom dôsledku nerozporuje ani samotný žalovaný, akurát sa zbavuje zodpovednosti za tieto výroky, alebo žiada, aby na tieto výroky bolo inak pozerané. Rovnako za zavádzajúcu označil obranu žalovaného, podľa ktorej skutočnosť, že sám zverejnil informácie o priebehu vyšetrovania zneužívania maloletej na jeho účte zriadenom na sociálnej sieti Facebook ide na jeho ťarchu, a že to znižuje resp. vylučuje zodpovednosť žalovaného za obsah ním zverejnených správ v predmetnom článku. Účet na sociálnej sieti Facebook nie je prístupný pre každého a jeho účet nie je verejným účtom, pričom ani žalovaný nečerpal informácie pre svoj článok z jeho účtu zriadenom na sociálnej sieti Facebook. Na danom účte je situácia opísaná podrobnejšie a rozhodne nie spôsobom, ktorý by vyznieval pre neho tak, že sexuálne zneužíva (obťažuje) svoju dcéru. Poukazovanie na informácie na sociálnej siete Facebook považuje iba za snahu odviesť pozornosť od podstaty, ktorou je zverejnenie difamujúceho článku v zodpovednosti žalovaného. Poukázal na to, že žalovaný sa síce na viacerých miestach dovoláva slobody prejavu a v bode 10. odvolania dokonca argumentuje právom na polemické výroky, stanoviská a kritiku, avšak neberie ohľad na skutočnosť, že žalobcovia nie sú osoby verejného záujmu, a preto miera akou môže byť zasiahnuté do ich osobnostných práv nemôže byť porovnateľná s mierou, akú musia znášať napríklad politicky činné osoby, alebo osoby účastné na verejnom spoločenskom živote, ako bol toho času aj Z. N.. Výroky zverejnené v článku naviac nemajú charakter polemiky, ale jednoznačného konštatovania voči žalobcom. Za cynickú označil argumentáciu žalovaného, že zverejnením ospravedlnenia by došlo k "otvoreniu starých rán". Zverejnením článku sa najmä žalobca 2/ dostal do nepríjemnej situácie, kedy bol verejne obvinený zo sexuálne nevhodného správania sa voči vlastnej dcére. Ospravedlnenie, hoci aj po viac ako štyroch rokoch od vyjdenia článku, v žiadnom prípade nemôže byť vnímané ako otvorenie starých rán, ale ako čiastočné zadosťučinenie voči nepravdivému obvineniu publikovaného článkom v známom periodiku. Dĺžka súdneho konania im nemôže byť v tomto smere na ťarchu, keďže sa svojho práva domáhali bez zbytočného odkladu po zverejnení článku. Odmietol tiež argumentáciu žalovaného v odvolaní, že súdom priznaná sumy náhrady nemajetkovej ujmy je neprimeraná. Zverejnením článku totiž došlo k hrubému zásahu do ich práv a vzhľadom na majetkové pomery žalovaného ide o sumu maximálne adekvátnu, keď podľa informácií na D..J..sk mal žalovaný za rok 2016 tržby vyššie ako 28 miliónov eur. Napokon poukázal na to, že v zmysle ust. § 150 C.s.p. majú strany sporu pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia. Odvolanie žalovaného do veľkej miery nahrádza prostriedky procesného útoku a procesnej obrany typické pre konanie pred súdom prvej inštancie a celkovo sú skutočnosti v odvolaní prezentované spôsobom, ktorý je typický pre konanie pred súdom prvej inštancie. Žalovaný bol prakticky počas celého súdneho konania pasívny, na svoju obranu, napriek dostatočnému priestoru, neuviedol žiadne relevantné argumenty, nebol ani pripravený na pojednávanie, ktoré predchádzalo vyhláseniu rozsudku. Jeho tvrdenia iba povrchne reagovali na prezentované skutočnosti a obsahovali iba frázovité tvrdenia. Je na žalovanom ako využije prostriedky procesnej obrany a procesného útoku, avšak prezentácia týchto prostriedkov má byť realizovaná výlučne v konaní pred súdom prvej inštancie a nie v odvolacom konaní. Pasivita alebo nepripravenosť žalovaného nemôže ísť na ťarchu žalobcov. Súd prvej inštancie sa relevantne vysporiadal so všetkými tvrdeniami žalobcov a žalovaného, a rozhodol správne, ako po hmotnoprávnej, tak po procesnej stránke. Rozhodnutie súdu je dostatočne odôvodnené, je zrozumiteľné a určité. 6. Odvolací súd s poukazom na § 470 ods. 1, 2 C.s.p. preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti a v medziach uplatnených odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), a nakoľko dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je čiastočne dôvodné, (v poradí prvým) rozsudkom zo dňa 27. augusta 2019, č.k. 8Co/185/2018-292, v napadnutej vyhovujúcej časti prvoinštančný rozsudok zmenil tak, že žalobu v časti o uloženie povinnosti žalovanému verejne sa ospravedlniť žalobcom 1/ a 2/ zverejnením ospravedlnenia zverejnením dobre viditeľného, ničím neprekrytého ospravedlnenia v znení podľa petitu žaloby veľkými tlačenými písmenami vo veľkosti písma 20 mm (nadpis) a 3 mm (text ospravedlnenia) na XX strane aktuálneho vydania denníka B. V. X. a na internetovom portály D..B..sk, do siedmych dní od právoplatnosti rozsudku, ako aj v časti náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobkyne 1/ vo výške 5.000 eur zamietol a vo zvyšnej napadnutej časti rozsudok súd prvej inštancie potvrdil.
7. Proti tomuto (v poradí prvému) rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný, do výroku, ktorým mu bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 2/ náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 5.000 eur, dovolanie. Najvyšší súd SR svojim uznesením zo dňa 31. januára 2024, sp. zn. 4Cdo/225/2022, v tejto časti spolu so súvisiacim výrokom o trovách konania rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec tomto rozsahu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení zrušujúceho uznesenia dovolací súd konštatoval, že právne posúdenie veci v rozsudku podľa jeho názoru nezodpovedá § 220 ods. 2 C.s.p. V tomto smere poukázal na to, že odvolací súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že "k zásahu do osobnostných práv žalobcov nepochybne došlo a poskytnutie morálnej satisfakcie týmto spôsobom plne zodpovedá okolnostiam preskúmavanej veci" a ďalej konštatoval, že "žalobca 2/ v spore osobitne nepreukázal žiadne osobitné skutočnosti týkajúce sa konkrétnych negatívnych následkov v pracovnej, či súkromnej oblasti, avšak odvolací súd bol toho názoru, že v danej veci sú napriek tomu splnené predpoklady pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy, a to predovšetkým so zreteľom na účel a zmysel ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorým je zmierniť priznaním peňažného plnenia nepriaznivý dopad zásahu do osobnostných práv dotknutej osoby tam, kde poskytnutie morálnej satisfakcie primeranú nápravu zabezpečiť objektívne nemôže. O takýto prípad išlo podľa názoru odvolacieho súdu i v preskúmavanej veci, keď nesporne (vzhľadom na nepravdivé obvinenie žalobcu 2/ zo sexuálneho obťažovania vlastnej dcéry a to bez poskytnutia možnosti zaujatia riadneho stanoviska a to naviac dlhú dobu po vylúčení takéhoto konania v rámci trestného konania) takýto zásah do osobnostných práv by ako mimoriadne závažný pociťovala každá iná osoba v postavení žalobcu 2/". V tejto súvislosti dovolací súd poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/137/2008 (R 53/2010), kde najvyšší súd posudzoval protiprávnosť zásahu do súkromia žalobkyne zverejnením skutočností z jej súkromného života v článku periodika a z tohto rozhodnutia vyplynula právna veta, v zmysle ktorej "V prípade zásahu do práva na súkromie nie je zníženie dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere jedinou relevantnou formou závažnosti ujmy spôsobenej fyzickej osoba na chránených právach. Ak došlo k zásahu do súkromia, nie je procesnou povinnosťou dotknutej osoby preukazovať, že neoprávnený zásah pôsobil difamačne a mal za následok zníženie jej vážnosti a dôstojnosti v spoločnosti". S poukazom na citované rozhodnutie najvyššieho súdu záver odvolacieho súdu bol podľa dovolacieho súdu správny. Odvolací súd však vo svojom rozhodnutí nereagoval na odvolacie námietky žalovaného, ktorý namietal, že žalobca 2/ nebol v článku menovaný a nemohol byť v článku ani spoznateľný. Taktiež namietal, že to bol samotný žalobca 2/, ktorý o údajnom sexuálnom zneužívaní a v tejto súvislosti podanom trestnom oznámení informoval na sociálnej sieti 8. júna 2013, teda rok pred uverejnením predmetného článku, ktorý bol uverejnený 18. júna 2014. Dovolací súd zdôraznil, že v tejto súvislosti sa žiadalo osobitné vysvetlenie k námietkam žalovaného, ktoré však odvolací súd nezodpovedal. V tejto súvislosti poukázal na to, že súd sa musí v odôvodnení rozhodnutia vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený s poukazom na zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. Absencia uvedených parametrov dovolaním napadnutého rozsudku bola potom dôvodom na jeho zrušenie a vrátenie veci v napadnutom rozsahu na ďalšie konanie. 8. Po zrušení a vrátení veci dovolacím súdom na ďalšie konanie, odvolací súd opätovne v zrušenej časti, teda v časti o uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi 2/ náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 5.000 eur, opätovne vec prejednal podľa § 380 ods. 1 C.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p. a po opätovnom posúdení a náležitom zohľadnení opomenutých námietok žalovaného dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je v tejto časti čiastočne dôvodné. 9. Podľa čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice štátu (ods. 1). Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon, a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme (okrem iného) aj ochrany povesti alebo práv iných (ods.2). 10. Podľa čl. 26 Ústavy SR, sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené (ods. 1). Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu (ods. 2 veta prvá). Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia
v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti (ods. 4). 11. Právo na slobodu prejavu garantované článkom 26 Ústavy SR nie je absolútne, je totiž obmedzené tak, ako to predpokladá čl. 10 ods. 2 Dohovoru, právami na ochranu osobnosti v rozsahu vymedzenom ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. V prípade kolízie práva na slobodu prejavu s právom na ochranu osobnosti treba vychádzať z požiadavky ich vyváženosti a proporcionality pri ich uplatňovaní, teda aby jednému právu nebola daná bezdôvodne prednosť pred právom druhým. 12. Podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy SR, každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena. 13. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. 14. Podľa § 13 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výšku náhrady určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. 15. Medzi základné hodnoty ľudskej osobnosti nepochybne patria i ľudská dôstojnosť a osobná česť. Práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti a osobnej cti sú zaručené ústavou a ich ochrana Občianskym zákonníkom. Ľudská dôstojnosť je kategória, ktorá charakterizuje človeka ako ľudskú bytosť, patrí každému bez výnimky a rozdielu. Právo na ochranu ľudskej dôstojnosti zabezpečuje každému človeku život pri rešpektovaní určitej všeobecne uznávanej hranice slušnosti, pri rešpektovaní svojbytosti každej ľudskej bytosti. Každý má rovnaké právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti a na rovnakú ochranu pred jej ponižovaním. Na druhej strane česť je výrazom určitej úcty, uznania, ocenenia, vážnosti fyzickej osoby, ktorú požíva pre svoje správania, konanie a postoje u ostatných členov spoločnosti a ktorá ovplyvňuje jej postavenie a uplatnenie v spoločnosti. 16. Z ustálenej rozhodovacej praxe všeobecných súdov vyplýva, že pre vznik zodpovednosti za neoprávnený zásah je potrebná existencia protiprávneho zásahu objektívne spôsobilého vyvolať ujmu spočívajúcu v porušení alebo ohrození osobnosti fyzickej osoby. Všetky podmienky musia byť splnené súčasne, aby vznikol právny vzťah, obsahom ktorého je právo fyzickej osoby domáhať sa ochrany a povinnosť pôvodcu zásahu súdom uloženú povinnosť znášať. Zásah musí byť spôsobilý narušiť osobnú integritu fyzickej osoby, znížiť hodnotu jej osobnosti, privodiť jej ujmu na cti, dôstojnosti a spoločenskej vážnosti. Ide o objektívnu zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie pôvodcu neoprávneného zásahu. 17. Ako už odvolací súd uviedol aj vo svojom v poradí prvom rozsudku, neoprávnený zásah do osobnosti môže byť spôsobený predovšetkým uverejnením nepravdivých údajov dotýkajúcich sa dobrého mena, cti, vážnosti, dôstojnosti osoby, no tiež uverejnením pravdivých tvrdení, ktoré majú osočujúcu povahu, a teda pôsobia difamujúco a majú znevažujúci účinok, a rovnako aj údajmi pravdu skresľujúcimi, ktoré samé o sebe síce nie sú nepravdivé, ale sú podané takou formou a v takých súvislostiach, že môžu viesť ku skresleniu informácie podávanej verejnosti. V neposlednom rade k takémuto zásahu môže dôjsť aj uverejnením hodnotiacich úsudkov (kritiky), ak vybočujú z hraníc vecnosti, konkrétnosti a primeranosti čo do obsahu a formy. Skutkové tvrdenia majú objektívnu povahu, a ako také je možné ich (dajú sa) overiť (dá sa dokázať ich pravdivosť). Hodnotiace úsudky (kritika) sú vždy subjektívne, lebo sú výrazom názoru toho, kto hodnotiaci úsudok vynáša. Pokiaľ ide o kategorizáciu výrokov na skutkové tvrdenia a hodnotiace úsudky, je potrebné poznamenať, že v hraničných a sporných prípadoch môže jeden výrok obsahovať tak atribút skutkového tvrdenia, ako aj atribút hodnotového súdu; potom ide o tzv. hybridné výroky; a navyše posudzovaný výrok musí byť vyhodnotený v širšom kontexte, a teda rozhodujúce bude celkové vyznenie dotknutého prejavu. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že hodnotiaci úsudok požíva z hľadiska slobody prejavu intenzívnejšiu ochranu ako tvrdenie faktov a pre jeho akceptovateľnosť je preto postačujúce, ak má určitý (za daných okolností primeraný) skutkový základ.
18. V preskúmavanej veci žalobca 2/ tvrdí, že žalovaný uverejnením článku, neoprávnene zasiahol do jeho osobnostných práv uvedením nepravdivých tvrdení, na základe čoho sa domáha aj zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to v sume 5.000 eur. 19. Opätovne odvolací súd poukazuje na to, za súd prvej inštancie správne a dostatočne v rozsahu dôkazných návrhov sporových strán vykonal v spore dokazovanie a na jeho základe správne ustálil obsah sporného článku, ako aj priebeh udalostí súvisiacich s uverejnením článku. Správne tiež konštatoval, že danom prípade išlo o uverejnenie skutkových tvrdení a nie hodnotiacich úsudkov. 20. Rovnako správne prvoinštančný súd postupoval, keď (po skutkovej stránke) v rámci tzv. testu proporcionality na základe okolností ustálených vykonaným dokazovaním správne zodpovedal otázky kto, o kom, o čom, kde, kedy a ako sporné výroky uverejnil, pričom poukázal na to, že žalovaný je v danom prípade "nositeľom" slobody prejavu, a preto sa na neho vzťahuje zvýšená ochrana (privilegované postavenie) poskytovaná masmédiám. Predmetný článok na týkal žalobcov, ktorých v čase zverejnenia predmetného článku nebolo možné považovať za osoby verejne známe, pričom v článku boli uverejnené výroky o údajnom sexuálnom obťažovaní žalobkyne 1/ žalobcom 2/, podporené fotografiou matky žalobkyne 1/, a preto bolo možné oboch žalobcov identifikovať. 21. Pokiaľ ide o identifikáciu osoby žalobcu 2/, ktorú žalovaný v priebehu konania spochybňoval s poukazom na skutočnosť, že žalobca 2/ v ním uverejnenom článku nebol výslovne menovaný, poukazuje odvolací súd na to, že už v poradí prvom rozsudku sa plne stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého bol žalobca 2/ identifikovateľný. Súčasťou predmetného článku bola totiž fotografia jeho vtedajšej manželky a matky žalobkyne 1/, ako aj jej krstné meno (W.) ktorá, v spojení s obsahom článku, túto identifikáciu umožňuje, a to bez ohľadu na skutočnosť, že žalobca 2/ v článku výslovne menovaný nebol. K tomu sa však žiada na tomto mieste doplniť, že za právne významnú treba považovať nielen samotnú identifikáciu, avšak aj to, kým bol poznateľný. Nakoľko skutočne žalobca 2/ v článku žalovaného menovaný nebol, jeho identifikácia bola možná iba prostredníctvom jeho spojenia s osobou bývalej manželky, príbuzenského vzťahu k dcére a kontextu v článku opísaných okolností. To má potom za následok, že informáciu o tom, že v prípade otca maloletej žalobkyne 1/ ide o žalobcu 2/, zo samotného obsahu článku získal iba do určitej miery obmedzený okruh osôb, ktorí bývalú manželku žalobcu 2/, prípadne jeho dcéru osobne v danom čase poznali, prípadne už poznali okolnosti prípadu. To má potom význam aj z hľadiska rozsahu následkov neoprávneného zásahu do osobnostných práv, pretože je zásadný rozdiel medzi tým, keď má zásah širokú publicitu a tým, keď má dopad iba v určitej obmedzenej skupine osôb. Práve to je pritom prípad žalobcu 2/, ktorý bol v danom čase identifikovateľný prostredníctvom existencie jeho vzťahu k dcére, jej matke, ktorej fotografia bola v súvislosti s daným článkom žalovaným uverejnená, v spojitosti s okolnosťami veci. 22. Ďalej odvolací súd poukazuje na to, že pokiaľ ide o námietku žalovaného, že sám žalobca 2/ o údajnom sexuálnom zneužívaní a v tejto súvislosti podanom trestnom oznámení informoval na sociálnej sieti 8. júna 2013, teda rok pred uverejnením predmetného článku, ktorý bol uverejnený 18. júna 2014, odvolací súd dospel k záveru, že táto skutočnosť nemá zásadný význam z hľadiska splnenia predpokladov pre vznik nároku žalobcu 2/ na priznanie ochrany jeho osobnostným právam a súd prvej inštancie preto správne vychádzal z toho, že tieto predpoklady boli v preskúmavanej veci naplnené. V prvom rade treba poukázať na to, že príspevok žalobcu 2/ bol na sociálnej sieti facebook uverejnený dňa 8.6.2013, teda pomerne dlhú dobu pred uverejnením článku žalovaného, čo má za následok, že z hľadiska spôsobilosti článku žalovaného zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu 2/ je v zásade bez významu. Naviac však treba zdôrazniť, že podstatou príspevku žalobcu 2/ z 8.6.2013 boli výčitky smerujúce k matke žalobkyne 1/, v rámci ktorých jej žalobca 2/ vytýkal aj to, že na neho dňa 13.2.2013 podala trestné oznámenie zo sexuálneho zneužívania dcéry a v rámci trestného konania sa musel podrobiť dehonestujúcim vyšetreniam na pedofíliu, pričom v článku žalovaného sú obsiahnuté výroky, podľa ktorých svoju maloletú dcéru sexuálne obťažoval, čo je zásadný rozdiel. V neposlednom rade odvolací súd poukazuje na to, že predmetný príspevok žalovaný 2/ zverejnil na svojom štandardnom súkromnom používateľskom účte registrovanom na sociálnej sieti facebook, ktorý (žalovaný netvrdí opak) nie je prístupný širokej verejnosti a ktorý naviac používa iba názov "M. T." a nie meno a priezvisko žalobcu. Na základe uvedeného potom odvolací súd dospel k záveru, že táto argumentácia žalovaného nie je opodstatnená.
23. Ďalej odvolací súd uvádza, že pokiaľ ide o to, ako boli výroky formulované, poukázal správne súd prvej inštancie na to, že v predmetnom článku boli uverejnené nepravdivé skutkové tvrdenia, nakoľko autorke článku muselo byť jednoznačné známe, že k sexuálnemu obťažovaniu otcom maloletej nedošlo, nakoľko trestné stíhanie bolo zastavené. Je pritom nepochybné, že sexuálne obťažovanie vlastného dieťaťa, z ktorého spáchania bol obvinený žalobca 2/ je obzvlášť zavrhnutiahodné konanie a nepravdivý výrok o takomto správaní má značný difamujúci potenciál. Správne tiež poukázal na to, že článok bol uverejnený v denníku B. V. X., číslo XXX, ročník X, z XX. V. XXXX, na strane XX pod titulom: N. T. U. M. O. ". E. X. !. " a na webovom portály D..B..sk, ktorý má celoslovenskú pôsobnosť a vysoký náklad, a to v čase, kedy uznesením OR PZ Bratislava V odbor kriminálnej polície 1. Oddelenie všeobecnej kriminality zo dňa 31.05.2013 ČVS:ORP-161/1-OVK-B5-2013 bolo preukázané, že podľa § 215 ods. 1 písm. a), ods. 4 Trestného poriadku bolo trestné stíhanie vo veci zločinu sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť neznámy páchateľ vystupujúci od menom V. J., bolo trestné stíhanie zastavené. 24. Odvolací súd zotrváva na závere, že na základe správne ustáleného skutkového stavu veci prvoinštančný súd správne konštatoval, že sporný článok predstavuje spôsobilý zásah do osobnostných práv žalobcu 2/, keď obsahuje nepravdivé tvrdenia o tom, že žalobca 2/ mal sexuálne obťažovať svoju maloleté dcéru - žalobkyňu 1/. Nedôvodné sú v tomto smere námietky žalovaného, ktorý sa snaží zbaviť zodpovednosti za tento zásah do osobnostných práv s poukazom na skutočnosť, že autorom sporných výrokov týkajúcich sa žalobcov nebola jeho redaktorka, ale matka žalobkyne 1/, ktorú iba citoval. Vydavateľ totiž zásadne zodpovedá aj za ním zverejnené výroky tretej osoby, pričom pri zverejnení informácií difamujúceho charakteru (o akú ide aj v danej veci) nemožno jeho správanie považovať za legitímne v prípade, ak nepreukáže, že mal rozumné dôvody spoliehať sa na pravdivosť difamačnej informácie, ktorú šíril, a ďalej ak preukáže, že podnikol dostupné kroky na to, aby si overil pravdivosť informácie, a to v miere a intenzite, v ktorej mu bolo overenie prístupné, a konečne, pokiaľ sám nemal dôvod neveriť, že difamačná informácia je nepravdivá. Zverejnenie takejto informácie nemožno považovať za rozumné, ak si šíriteľ informácie neoverí jej pravdivosť u osoby, ktorej sa informácia týka, a nezverejní jej stanovisko, s výnimkou nemožnosti takéhoto postupu alebo tam, kde to nebolo nutné. (Rozhodnutie Snemovne lordov z 28.10.1999 vo veci Reynolds v. Times News Papers Limited citované v náleze ÚS ČR sp. zn. I. ÚS 453/03). Pre zváženie legitímnosti zverejnenej informácie je dôležité rovnako skúmať motív toho, kto informáciu zverejňuje. Legitimitu zverejnenej informácie nemožno vyvodiť zo skutočnosti, že motívom bolo poškodiť osobu informáciou, ktorej sám šíriteľ neveril, pokiaľ ju poskytol bezohľadne bez toho, aby sa staral, či je pravdivá, alebo nie (nález ÚS ČR I. ÚS 453/03) (porov. Nález Ústavného súdu SR zo dňa 7. júla 2011, sp. zn. IV. ÚS 302/2010). Vydavateľ (médiá) môže byť zbavený povinnosti overovať skutkové tvrdenia, ktoré sú urážlivé pre súkromné osoby len celkom výnimočne, a to (vychádzajúc z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, napr. rozsudky vo veciach BLADET TROMSŘ A STENSAAS proti NÓRSKU z roku 1999 a COLOMBANI proti FRANCÚZSKU zo roku 2002) v prípade, ak ide o informácie poskytnuté orgánmi a predstaviteľmi štátu, keď šíriť informácie poskytnuté orgánmi štátu je ich úlohou. V danej veci však v prípade tvrdení o sexuálnom obťažovaní žalobkyne 1/ žalobcom 2/ nešlo o informácie poskytnuté orgánmi štátu, a preto bolo nevyhnutné, aby si autorka článku pravdivosť informácii, resp. tvrdení vyslovených matkou žalobkyne 1/ overila, čo v danom prípade nepochybne nebolo spojené s ťažko prekonateľnými prekážkami. Ako vyplynulo z výpovede autorky článku, táto overenie tvrdení matky nepovažovala za potrebné a v tomto smere nevyvinula ani najmenšie úsilie, keď nedala prakticky žiadny priestor ani žalobcovi 2/, a aj v samotnom článku iba skonštatovala, že podľa neho je to "na smiech". Ak by pritom bola zo strany žalovaného (jeho zamestnankyne) vyvinutá hoci len minimálna aktivita, ktorú od neho pri závažnom obvinení zo sexuálneho obťažovania nepochybne možno vyžadovať, bolo by zistené, že približne rok pred uverejnením článku bolo trestné stíhanie v danej veci vedené proti žalobcovi 2/ zastavené, a to nie z dôvodu, že sa mu skutok nepodarilo preukázať, ale z dôvodu, že žiadny takýto skutok žalobca 2/ nespáchal. V nadväznosti na uvedené potom nemôže obstáť ani námietka žalovaného v odvolaní, že závery súdu prvej inštancie o zlom úmysle či hrubej nedbanlivosti sú nesprávne a nepreukázané. Vyššie opísané konanie žalovaného (autorky článku) predchádzajúce uverejneniu článku totiž inak, než ako (minimálne) hrubú nedbalosť označiť nemožno. 25. Nedôvodná je naďalej námietka žalovaného v odvolaní, že súd prvej inštancie pri abstrahovaní informácií z článku postupoval v rozpore s konštantnou súdnou praxou, keď nezohľadnil funkciu titulkov a podtitulkov v článku a neposudzoval informácie uvedené v predmetnom článku v celom kontexte článku. So žalovaným sa možno stotožniť v tom smere, že treba vychádzať z funkcie, ktorý titulok (nadpis)
v printových médiách plní, ktorou je upútať a zaujať čitateľa k tomu, aby si článok prečítal a až na tomto základe si osvojil tlačou ponúkané informácie a urobil si o nich vlastný úsudok. Vychádzajúc z tejto funkcie titulku možno aj z hľadiska ochrany práva na súkromie dotknutých osôb vo všeobecnosti akceptovať a tolerovať, že sa v titulku objavujú expresívnejšie, provokujúce či zveličujúce vyjadrovacie prostriedky, a to zvlášť vtedy, ak ide o médium bulvárneho typu, ku ktorým denník B. V. X. v zásade možno zaradiť. V nadpise predmetného článku však o takýto prípade nepochybne nejde, keď už samotný nadpis v sebe obsahuje konštatovanie, že žalobkyňa 1/ bola zneužívaná (N. ...". E. X.F."), a to napriek tomu, že nadpis naoko upozorňuje "iba" na šľachetnosť Z. N.. Z nadpisu i obsahu sporného článku totiž vyplýva, že informácia o tom, že žalobkyňa 1/ bola sexuálne zneužívaná svojim otcom (žalobcom 2/) je čitateľom poskytnutá rovnocenne s informáciou o správaní Z. N.; a preto nemôže obstáť ani účelová argumentácia žalovaného, že informoval iba o pomoci poskytnutej Z. N. matke žalobkyne 1/. 26. Neopodstatnená je taktiež obrana žalovaného, že v článku nie je obsiahnuté skutkové tvrdenie, že žalobca 2/ sexuálne obťažoval žalobkyňu 1/, ale len, že matka žalobkyne 1/ tvrdí, že žalobca 2/ sa predmetného skutku dopustil. Vzhľadom na nadpis článku (N.L. ...". E. X."), no i jeho obsah ("U. O.S. L. M. M. T. E. M. B. T., T. M. T.T. M. X.. M.-E. B. Z., Ž. I. V. B., F. T. W. B., Ž. napriek G., Ž. W. I. M. X., I. G., Ž. G. I.) nepochybne možno konštatovať, že takéto tvrdenie sa v článku nachádza, pričom citované vyjadrenie matky dokonca v kontexte s ostatným obsahom článku zjavne smeruje bežného čitateľa k záveru, že žalobca skutočne žalobkyňu 1/ obťažoval, keď túto možnosť nevylučuje ani odborné posúdenie spôsobilosti žalobcu 2/ sexuálne obťažovať žalobkyňu 1/, vyznievajúce v jeho prospech. V neposlednom rade bežného čitateľa k záveru o obťažovaní zo strany žalobcu 2/ nenápadne vedú aj ďalšie opisované skutočnosti, a síce, že matka, požadujúca predbežným opatrením zabrániť kontaktu otca s dcérou sa stále spravodlivosti nedovolala. V tejto súvislosti sa pritom žiada osobitne upozorniť, že predmetný článok bol uverejnený približne rok po tom, ako bolo trestné stíhanie vedené proti žalobcovi 2/ zastavené. 27. Odvolací súd sa však nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že v časti náhrady nemajetkovej ujmy žalobcu 2/ bolo žalobe potrebné vyhovieť v celom rozsahu. 28. Pokiaľ ide samotný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, v tomto smere sa odvolací súd naďalej stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, ktorý konštatoval, že poskytnutie morálnej (nepeňažnej) satisfakcie v danom prípade nie je spôsobilé účinnej zmierniť následky zásahu, a preto je na mieste priznať žalobcovi 2/ aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. 29. Za neopodstatnené považuje odvolací súd námietky žalovaného, ktorý súdu prvej inštancie vytýka vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy celkom nesprávne posúdenie a nedostatočné zistenie skutkového stavu. Ako už odvolací súd uviedol aj v poradí prvom rozsudku, žalobca 2/ v spore síce nepreukázal žiadne osobitné skutočnosti týkajúce sa konkrétnych negatívnych následkov v pracovnej, či súkromnej oblasti, avšak v danej veci sú napriek tomu splnené predpoklady pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy, a to predovšetkým so zreteľom na účel a zmysel ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorým je zmierniť priznaním peňažného plnenia nepriaznivý dopad zásahu do osobnostných práv dotknutej osoby tam, kde poskytnutie morálnej satisfakcie primeranú nápravu zabezpečiť objektívne nemôže. O takýto prípad ide podľa názoru odvolacieho súdu i v preskúmavanej veci, keď nesporne (vzhľadom na nepravdivé obvinenie žalobcu 2/ zo sexuálneho obťažovania vlastnej dcéry, a to bez poskytnutia možnosti zaujatia riadneho stanoviska, a to naviac dlhú dobu po vylúčení takéhoto konania v rámci trestného konania) takýto zásah do osobnostných práv by ako mimoriadne závažný pociťovala každá iná osoba v postavení žalobcu 2/, pričom poskytnutie samotnej morálnej satisfakcie nepochybne svoj účel naplniť nemôže. Pokiaľ žalovaný v tejto súvislosti odkazuje na závery vyplývajúce z ustálenej judikatúry (najmä na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 89/97 zo dňa 28.4.1998, publikované v Zbierke rozhodnutí a stanovísk pod číslom 29/2001), odvolací súd poukazuje na to, že splnenie predpokladov pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy musí vždy vychádzať z individuálnych okolností posudzovanej veci, pričom aj v citovanom rozhodnutí Najvyšší súd SR v jeho publikovanej právnej vete konštatuje, že samotná závažnosť ujmy vzniknutej v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti nie je jediným a výlučným kritériom pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pri určení tejto výšky súd musí prihliadnuť aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Tieto okolnosti môžu byť významné tak u osoby postihnutej, ako aj u osoby, ktorá neoprávnený zásah spôsobila. S uvedenými závermi sa pritom stotožnil aj dovolací súd,
ktorý konštatoval, že tieto by boli inak správne, ak by sa odvolací súd vysporiadal so všetkými námietkami žalovaného. 30. Odvolací súd sa však, so zreteľom na námietky žalovaného, nestotožnil so záverom prvoinštančného súdu, že boli splnené predpoklady pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi 2/ v celej ním uplatnenej výške. 31. Otázka výšky náhrady nemajetkovej ujmy je vždy výsledkom posúdenia vysoko individuálnych, jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach. Každé jedno rozhodnutie o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy je založené na riešení čisto individuálnych otázok, ktoré nemôže byť považované za pravidlo pre iné prípady. Pri posúdení a hodnotení zákonom ustanovených východísk na určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy postupujú súdy vždy rozdielne v každom konkrétnom prípade a nezotrvávajú na určitých striktných hraniciach. V takto individualizovanom rámci určovania konkrétnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy zovšeobecnenie ani neprichádza do úvahy, keďže rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy nemožno exaktne kvalifikovať a vyčísliť (porov. napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/29/2021, zo dňa 31.01.2023). Pri určení výšky sa v súlade s ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka musí okrem aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, prihliadnuť aj na to, či k následkom zásahu došlo len v mieste bydliska žalobcu alebo v širšom okolí, či bol zásah realizovaný v denníku, ktorý vychádza v značnom náklade a patrí medzi najčítanejšie, či bol na titulnej strane a pod. Berie sa do úvahy i pracovné zaradenie osoby, ktorá tvrdí, že do jej práv bolo zasiahnuté, či došlo k ujme na cti v očiach pracovného kolektívu takejto osoby, alebo či je žalobca známy napríklad čitateľom (porov napr. aj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/187/2012 z 25.04.2013). 32. Súd prvej inštancie pri hodnotení primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v prípade žalovaného 2/ zohľadnil, že článok bol uverejnený prostredníctvom tlače, spoločenského denníka B. X X. ako aj na webovom portáli D..B..sk, čo s poukazom na štatistiku čítanosti, má široký vplyv na verejnosť so značným ohlasom, oslovuje množstvo ľudí ako aj na internete, ako aj to, že zásah bol dôsledkom minimálne hrubej nedbalosti autorky článku, ba až zlý úmysel pri šírení uverejnených informácií, pričom žalovaný si musel byť vedomý, že článok bude mať dopad nie len na súkromný život žalobcu a zásah bol umocnený skutočnosťou, že verejnosť veľmi citlivo reaguje na prípady zneužívania maloletých detí, bežný občan to vníma značne negatívne ako odsúdeniahodné. Všetky tieto okolnosti súd prvej inštancie zohľadnil v zásade správne. Neprihliadol však už na to, že pokiaľ ide o dosah daného článku, uverejnenie v tlači s celoslovenskou pôsobnosťou a na webovej stránke žalovaného, ktoré oslovujú veľké množstvo čitateľov, v danom prípade vo vzťahu k osobe žalobcu 2/ iba vytvárajú potenciál na široký ohlas. Tento potenciál je však z objektívnych dôvodov značne oklieštený tým, že (ako bolo uvedené už vyššie) v oblasti chránených osobnostných práv žalobcu 2/ mohol predmetný článok vyvolať následky iba u čitateľov, ktorí boli schopní osobu žalobcu 2/ identifikovať prostredníctvom fotografie jeho bývalej manželky (a matky maloletej žalobkyne 1/) v spojení s okolnosťami prípadu. To potom významne zoslabuje aj efekt a následky neoprávneného zásahu daného článku do osobnostných práv žalobcu 2/, pričom vzhľadom na uvedené, pri súčasnom zohľadnení hrubej nedbalosti autorky článku a skutočnosti, že každý veľmi citlivo reaguje na prípady zneužívania maloletých detí a za stavu, keď žalovaný musel mať na pamäti, že článok bude mať dopad nie len na súkromný život žalobcu, odvolací súd považuje za všetkým okolnostiam veci primeranú náhradu nemajetkovej ujmy v sume 1.000 eur. 33. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd na rozdiel od súdu prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba žalobcu 2/ o priznanie náhrady nemajetkovej umy síce je dôvodná, avšak je na mieste žalobcovi 2/ priznať túto náhradu len vo výške 1.000 eur. 34. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti v ktorej bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 2/ náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 5.000 eur podľa § 388 C.s.p. zmenil tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 2/ náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 1.000 eur a vo zvyšku žalobu v tejto časti zamietol. 35. O nároku na náhradu trov (celého) konania opätovne rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 2 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 2 C.s.p. Žalobca 2/ bol v spore úspešný v časti o vyslovenie konštatovania, že došlo k porušeniu jeho osobnostných práv a čiastočne aj v časti o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Vo zvyšnej časti bol vo vzťahu k žalobcovi 2/ úspešný žalovaný, pričom vzhľadom na skutočný výsledok sporu treba vychádzať z toho, že nie je na mieste žiadnemu z nich priznať nárok náhradu trov konania. 36. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).