Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 24CoR/3/2024 1519206482 31. 01. 2025 JUDr. Valéria Kleinová, st. ECLI:SK:KSBA:2025:1519206482.2
Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej, st. a členov senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Anny Kašajovej v spore žalobcu: H. T., nar. XX.XX.XXXX, F. XXX zast. Steiner & Associates s.r.o., Plávková 2, Košice IČO: 36 864 081, proti žalovanému: M.B.A. Financie s.r.o., Gusevova 1415/6, Bratislava, IČO: 36 754 404, zastúpenému M.B.A. LEGAL advokátní kancelář s.r.o., Opletalova 1603/57, Praha, Česká republika, IČO: 04 329 724, konajúca prostredníctvom organizačnej zložky M.B.A. LEGAL advokátní kancelář s.r.o., organizačná zložka, Tallerova 4, Bratislava, IČO: 04 329 724, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Mestského súdu Bratislava III č. k. B5-29Cr/21/2019-144 zo dňa 23. septembra 2024 takto rozhodol: Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie mení tak, že žiadnej zo strán sporu nepriznáva nárok na náhradu trov prvoinštančného konania. Žalobcovi voči žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. odôvodnenie: 1. Súd prvej inštancie uznesením č. k. 29Cr/21/2019-93 zo dňa 19.05.2022 konanie zastavil a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania podľa § 256 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Proti výroku o trovách konania podal odvolanie žalobca a Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd uznesením č. k. 24CoR/1/2024-130 zo dňa 28.02.2024 rozhodol tak, že uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej sa trov konania zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení uviedol, že čo sa týka výnimky z ust. § 256 CSP, túto navrhol žalobca vo svojom podaní, ktorým vzal žalobu späť a žiadal stranám sporu nárok na náhradu trov konania nepriznať s poukazom na ust. § 257 CSP vzhľadom na charakter konania žalovaného, ktorý namiesto riadneho uplatnenia nároku v súdnom konaní si tento uplatnil cestou rozhodcovského konania bez existencie rozhodcovskej zmluvy, na základe „aktívneho“ konania žalobcu spočívajúceho v neprevzatí ani jednej zásielky rozhodcovského súdu, o rozhodcovskom konaní ako i o rozhodcovskom rozsudku sa preto dozvedel až výkonom exekúcie a musel vynaložiť značné prostriedky na ochranu svojich práv tak v exekučnom, ako i v tomto konaní (trovy svojho právneho zastúpenia, ktoré by vynaložiť nemusel, ak by žalovaný svoj nárok uplatnil zákonným spôsobom na príslušnom súde. Žalobca tak v tomto späťvzatí žaloby ešte pred vydaním napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie žiadal nepriznať nárok na náhradu trov konania žiadnej zo sporových strán, pričom súd prvej inštancie sa s týmto vôbec nezaoberal pri svojom rozhodovaní o trovách konania a nevysporiadal sa tak so všetkými okolnosťami rozhodujúcimi pre priznanie nároku na náhradu trov konania z hľadiska procesného zavinenia, ani s prípadným použitím výnimky podľa § 257 CSP. 2. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie o trovách konania rozhodol tak, že žalovanému proti žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania.
3. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku vydaného Všeobecného rozhodcovským súdom SR pod sp. zn. 1575/OB/060819 zo dňa 19.08.2019 z dôvodu, že nebola uzatvorená rozhodcovská zmluva, ďalej, že žaloba, iné podania a ani rozhodcovský rozsudok neboli žalobcovi doručené. 4. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe o nedoručení žaloby poukázal na to, že v prílohe tohto podania predkladá potvrdenie Všeobecného rozhodcovského súdu SR o úradnom doručovaní žaloby. Z potvrdenia Všeobecného rozhodcovského súdu SR vyplýva, že žaloba i rozhodcovský rozsudok boli žalobcovi doručované prostredníctvom poštového podniku - Slovenská pošta a.s. podľa § 106 ods. 1 písm. a/ CSP na adresu jeho trvalého bydliska evidovanú v Registri obyvateľov SR, t. j. F. XXX, XXX XX J.. Uvedenú skutočnosť relevantným spôsobom preukazuje podací lístok a doručenka. Z dôvodu neprevzatia boli tieto zásielky uložené na pošte po dobu 3 dní a následne boli vrátené súdu z dôvodu neprevzatia v odbernej lehote. Rozhodcovskému súdu bola vrátená žaloba dňa 13.08.2019 a rozhodcovský rozsudok dňa 02.09.2019. Slovenská pošta a.s. sa pokúšala doručiť rozhodcovský rozsudok žalovanému opakovane, dňa 27.08.2019, ale bezúspešne. Žalobca nijakým spôsobom nespochybňoval, že by sa v období doručovania žaloby a neskôr aj rozhodcovského rozsudku Slovenskou poštou a.s., zdržiaval na inom mieste, než na mieste trvalého pobytu uvedeného v Registri obyvateľov SR, nevyprodukoval žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali, že bol v čase doručovania dlhodobo odcestovaný, dlhodobo hospitalizovaný, teda žiadnym spôsobom nespochybňoval relevantnosť adresy trvalého pobytu. Poukázal na § 25 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní a tiež na Komentár k zákonu o rozhodcovskom konaní - Gyárfáš J., Nakladateľstvo C. H. Beck, v ktorom sa uvádza k otázke vynaloženého primeraného úsilia nasledovné: „Vynaloženie primeraného úsilia bude potrebné hodnotiť s ohľadom na konkrétne okolnosti. V zásade možno od odosielateľa očakávať, že na základe verejne dostupných informácií preverí aktuálne sídlo alebo miesto podnikania adresáta. Primeraným úsilím tak môže byť preverenie aktuálneho sídla v obchodnom registri alebo inom verejne dostupnom registri a prípadne miesto podnikania podľa webového sídla adresáta. Neprítomnosť príjemcu na mieste doručenia nebráni nastaniu účinkov doručenia. Príjemca by tak mal v prípade neprítomnosti v danom mieste zabezpečiť, aby sa k nemu doručené správy dostali. Nemožno od odosielateľa očakávať, že sa bude pokúšať o zabezpečenie prístupu do verejne nedostupných registrov (napr. register obyvateľstva) alebo bude inými nákladnými metódami zisťovať, kam možno adresátovi zásielku doručiť.“ Žalovaný mal za preukázané, že obidve písomnosti (žaloba i rozhodcovský rozsudok) boli v zmysle § 111 ods. 3 CSP žalovanému riadne doručené. Dňom vrátenia nedoručenej zásielky na Všeobecný rozhodcovský súd SR, nastala fikcia doručenia. Vzhľadom na to, rozhodcovský rozsudok nadobudol právoplatnosť 4.9.2019, povinný nesplnil povinnosti uložené rozhodcovským rozsudkom, tento nadobudol dňa 9.9.2019 vykonateľnosť a stal sa spôsobilým podkladom pre vedenie exekučného konania - exekučným titulom. K námietke neexistencie právomoci rozhodcovského rozsudku žalovaný uviedol, že právo namietať nedostatok právomoci rozhodcovského súdu je prekluzívne. Poukázal na § 41 zákona o rozhodcovskom konaní. Mal za to, že platná rozhodcovská doložka môže vzniknúť aj pasivitou žalovaného v rozhodcovskom konaní. Navrhol preto žalobu zamietnuť. 5. Žalobca vzal žalobu späť, pričom rozporoval všetky skutočnosti tvrdené žalovaným v jeho vyjadrení a odkazoval na obsah žaloby a jej prílohy. Vo vzťahu k napádanému rozhodcovskému rozsudku, ktorého prieskum je predmetom tohto konania, uviedol, že bola právoplatným rozhodnutím exekučného súdu v Banskej Bystrici pod sp. zn. 45Ek/1641/2019 z 02. októbra 2020 zastavená exekúcia vedená na podklade daného rozhodcovského rozsudku. Exekučný súd zároveň v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že predmetný rozhodcovský rozsudok je nulitný akt a nevykonateľné rozhodnutie, pretože ho vydal orgán, ktorý na to nemal právomoc. Na základe vyššie uvedeného, z dôvodu existencie právoplatného rozhodnutia o zastavení vedenej exekúcie proti žalovanému na podklade touto žalobou napádaného rozhodcovského rozsudku, žalobca vzal žalobu späť v celom rozsahu a navrhol konanie zastaviť. Zároveň žiadal, aby súd rozhodol o trovách konania v zmysle ustanovenia § 257 CSP a žiadnej zo sporových strán neprizná nárok na náhradu trov konania, vychádzajúc z charakteru konania žalovaného, kedy namiesto riadneho uplatnenia nároku v súdnom konaní, si tento uplatnil cestou rozhodcovského konania bez existencie rozhodcovskej zmluvy, na základe „aktívneho“ konania žalobcu spočívajúceho v neprevzatí ani jednej zásielky rozhodcovského súdu. Žalobca uviedol, že sa o rozhodcovskom konaní ako i o rozhodcovskom rozsudku preto dozvedel až výkonom exekúcie a musel vynaložiť značné prostriedky na ochranu svojich práv tak v exekučnom
ako i tomto konaní (trovy svojho právneho zastúpenia). Tie by vynaložiť nemusel, ak by žalovaný svoj nárok uplatnil zákonným spôsobom na príslušnom súde. 6. Po právnej stránke vychádzal súd prvej inštancie z ustanovení § 256 ods. 1, § 257 CSP, § 41, § 40 ods. 1,4, § 21 ods. 2 prvej vety zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní 7. S poukazom na názor odvolacieho súdu, ktorým bol viazaný, skúmal dôvody späťvzatia žaloby a zodpovednosť strán na zastavení konania. Konštatoval, že žalobca vzal žalobu späť podaním zo dňa 19.04.2022 z dôvodu rozhodnutia exekučného súdu zo dňa 02.10.2020 pod sp.zn. 45Ek/1641/2019, ktoré exekučné uznesenie žalobca pripojil až v priebehu odvolacieho konania podaním zo dňa 01.07.2022, to znamená, že v čase späťvzatia žaloby žalobca nepreukázal dôvod, pre ktorý berie žalobu v celom rozsahu späť. Z uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica pod sp. zn. 45Ek/1641/2019 zo dňa 02.10.2020 v podstate vyplýva, že súd exekúciu podľa § 61k ods. 1 písm. d/ Exekučného poriadku zastavil. Vzhľadom na tento tohto dôvod späťvzatia žaloby, konštatoval, že žalobca vzal žalobu späť bezdôvodne, keď všeobecný súd pri posudzovaní žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku a dôvodnosti tohto nároku nie je viazaný žiadnym rozhodnutím vydaným v exekučnom konaní. Zo žiadneho zákona takáto viazanosť pre všeobecný súd nevyplýva a žiadne rozhodnutie exekučného súdu nezakladá prekážku rozhodnutej veci (§ 230 CSP). Exekučný súd pri posúdení exekučného titulu vychádza z ustanovení zákona číslo 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“). Avšak kauzálne príslušný všeobecný súd pri posúdení dôvodov zrušenia rozhodcovského rozsudku postupuje podľa zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a v prvej inštancii nie je okrem tohto zákona ničím iným viazaný. Z uvedeného teda vyplýva, že žalobca vzal žalobu späť, pričom dôvod, ktorý uviedol nemal a nemá žiaden dopad, vplyv ani dosah na posúdenie dôvodnosti žaloby a na rozhodnutie vo veci samej. Preto ako bolo uvedené vyššie, žalobca vzal žalobu späť bezdôvodne, a preto podľa súdu prvej inštancie nesie zodpovednosť na zastavení konania. 8. Uviedol, že ako jeden z dôvodov pre použitie § 257 CSP žalobca uviedol, že o rozhodcovskom konaní sa dozvedel až výkonom exekúcie. Pri hodnotení tohto dôvodu vychádzal zo spisového materiálu, ako aj z pripojenej fotokópie rozhodcovského spisu, ktorý žalobca navrhol pripojiť. Z podacieho lístka a z nedoručenej zásielky s doručenkou vyplýva, že rozhodcovský súd žalobu doručoval žalobcovi dňa 07.08.2019, a to na adresu jeho trvalého bydliska F. XXX, XXX XX Š., pričom nedoručená zásielka sa vrátila rozhodcovskému súdu s poznámkou zásielka neprevzatá v odbernej lehote dňa 13.08.2019. Z ďalšej nedoručenej zásielky s doručenkou vyplýva, že rozhodcovský súd doručoval rozhodcovský rozsudok žalobcovi na adresu jeho trvalého bydliska F. XXX, XXX XX Š., pričom neúspešný pokus o doručenie s výzvou na opakované dourčenie bol dňa 26.08.2019, opakované doručenie bolo dňa 27.08.2019 a nedoručená zásielka sa vrátila rozhodcovskému súdu s poznámkou zásielka neprevzatá v odbernej lehote dňa 02.09.2019. 9. Vychádzal z ust. § 25 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z. z., v zmysle ktorého ak sa účastníci rozhodcovského konania nedohodli inak, písomnosti sa považujú za doručené, ak boli doručené adresátovi osobne alebo do sídla, alebo na miesto podnikania adresáta, alebo na miesto jeho trvalého pobytu. Ak nemožno doručiť písomnosť adresátovi na nijakom z uvedených miest ani po vynaložení primeraného úsilia na zistenie tejto skutočnosti, písomnosti sa považujú za doručené, ak sú zaslané do posledného známeho sídla alebo miesta výkonu podnikania, alebo miesta trvalého pobytu adresáta doporučenou zásielkou alebo iným spôsobom, ktorý umožňuje overiť snahu doručiť písomnosti. 10. Z uvedeného podľa súdu prvej inštancie vyplýva, že rozhodcovský súd v súlade s citovaným ustanovením zákona doručoval žalobu, s prílohami, ako aj rozhodcovský rozsudok na adresu trvalého pobytu žalobcu. Dôvod, pre ktorý sa žalobca o týchto písomnostiach nedozvedel už v priebehu rozhodcovského konania bol ten, že si nepreberal poštu, čo bolo jednoznačne preukázané z jednotlivých podacích lístkov, ako aj nedoručených zásielok. Zároveň aj žalovaný poukázal na to, že žalobca neuviedol žiaden dôvod, pre ktorý si tieto zásielky nepreberal, napr. odcestovanie, hospitalizácia a v čase doručovania sa na adrese trvalého bydliska zdržiaval. Z uvedeného teda podľa súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca sa sám obral o možnosť akýmkoľvek spôsobom uplatniť svoje procesné práva a splniť si procesné povinnosti v rozhodcovskom konaní. Ak by si preberal poštu, čo mal a mohol, dozvedel by sa o rozhodcovskom konaní v čase, kedy rozhodcovské konanie prebiehalo. Preto skutočnosť, že žalobca sa reálne dozvedel o rozhodcovskom konaní až počas exekúcie, pričítal na jeho ťarchu a mal za to, že nie je daný dôvod hodný osobitného zreteľa, ani nejde o výnimočný prípad. Tvrdenie, že žalovaný namiesto uplatnenia nároku na všeobecnom súde uplatnil na rozhodcovskom súde bez rozhodcovskej zmluvy na základe „aktívneho“ konania žalobcu spočívajúceho v neprevzatí ani
jednej zásielky rozhodcovského súdu, nepovažoval za výnimočný prípad, ani dôvod hodný osobitného zreteľa. Poukázal na znenie ust. § 21 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, v zmysle ktorého je oprávnenie žalovanej strany v žalobnej odpovedi namietať právomoc rozhodcovského súdu, a to z dvoch dôvodov, z dôvodu neexistencie rozhodcovskej zmluvy a z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej zmluvy. Ďalej v ustanovení § 40 ods. 1 písm. a/ tohto zákona je opäť dôvodom zrušenia rozhodcovského rozsudku neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (bod 1) a neexistencia rozhodcovskej zmluvy (bod 3). Teda samotný zákon o rozhodcovskom konaní upravuje a počíta s možnosťou námietky neexistencie rozhodcovskej zmluvy, preto tvrdenie žalobcu, že žalovaný namiesto všeobecného súdu uplatnil nárok v rozhodcovskom konaní bez rozhodcovskej zmluvy, nie je výnimočným prípadom. Ide totiž priamo o jeden zo zákonných dôvodov zrušenia rozhodcovského rozsudku, či dôvodom námietky právomoci v žalobnej odpovedi podľa § 21 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní. Zároveň k právomoci rozhodcovského súdu založenej na neuzavretí rozhodcovskej zmluvy na základe „aktívneho konania“ účastníka rozhodcovského konania, ktorý nevyužije právo namietať právomoc rozhodcovského súdu, súd prvej inštancie uviedol, že už nemôže prejudikovať rozhodnutie vo veci samej. Avšak s poukazom na § 40 zákona o rozhodcovskom konaní môže všeobecne konštatovať a uviesť pravidlá posúdenia nároku na zrušenie rozhodcovského rozsudku. Ak je dôvodom zrušenia rozhodcovského rozsudku akýkoľvek dôvod uvedený pod písmenom a) ust. § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, je nevyhnutým predpokladom, aby tento dôvod bol žalovanou stranou namietnutý už v rozhodcovskom konaní v lehote na to ustanovenej, inak bez zbytočného odkladu. Teda námietka neexistencie rozhodcovskej zmluvy (§ 40 ods. 1 písm. a) bod 3) - absencia rozhodcovskej zmluvy) musí byť namietnutá najneskôr pri prvom úkone vo veci samej v žalobnej odpovedi podľa § 21 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade, že tento dôvod namietnutý nie je, súd na tento dôvod zrušenia rozhodcovskom rozsudku neprihliada podľa § 40 ods. 4 zákona o rozhodcovskom konaní a žalobu zamieta. V danej veci nebolo sporné, že žalobca vlastným zavinením nenamietol absenciu rozhodcovskej zmluvy, keďže si neprevzal zásielku so žalobou doručovanou mu rozhodcovským súdom. 11. K ďalšiemu dôvodu na použitie § 257 CSP, uvedenému žalobcom, že musel vynaložiť značné prostriedky na ochranu svojich práv tak v exekučnom, ako i tomto konaní (trovy svojho právneho zastúpenia), ktoré by nemusel vynaložiť, ak by žalovaný svoj nárok uplatnil zákonným spôsobom na príslušnom súde, tento dôvod nepovažoval za výnimočný, ani za dôvod hodný osobitného zreteľa. Uviedol, že žalobca sa jednak nemusel nechať zastúpiť advokátom a jednak právne zastúpenie ako také je jeho ústavné právo (čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). Je to pravidlo a nie výnimka, či výnimočná okolnosť. Ak by právne zastúpenie bolo dôvodom použitia § 257 CSP, tak potom v žiadnom konaní by súd nepriznával trovy strane sporu. Súčasne aj v prípade, ak by žalovaný proti žalobcovi podal žalobu na všeobecný súd a žalovaný by využil svoje ústavné právo zastúpiť sa advokátom, tak by mu trovy konania vznikli. Dodal tiež, že žalobca neuvádza, čo považoval za značené prostriedky na ochranu svojho práva a použitie týchto prostriedkov vôbec nepreukázal. Naviac z uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica pod sp. zn. 45Ek/1641/2019 zo dňa 02.10.2020 vyplýva, že žalovanému ako oprávnenému bola exekučným súdom uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi ako povinnému trovy exekučného konania vo výške 463,48 EUR, teda trovy exekučného konania boli žalobcovi nahradené a o tejto skutočnosti vedel už v čase, keď vzal žalobu späť a žiadal o uplatnenie § 257 CSP. Pri posúdení použitia § 257 CSP v tejto veci zohľadnil súd prvej inštancie aj tú skutočnosť, že žaloba bola podaná po prekluzívnej lehote, keďže súd je ex offo povinný prihliadať na preklúziu práva. Ustanovenie § 41 zákona o rozhodcovskom konaní upravuje 60 dňovú lehotu na podanie žaloby. Nebolo sporné, že žalobcovi bola žaloba doručená dňa 02.09.2019, fikciou, keďže si rozhodcovský rozsudok neprevzal v odbernej lehote. Ďalej 60. deň lehoty na podanie žaloby pripadol na 01.11.2019 piatok (deň pracovného pokoja), preto posledný deň na podanie žaloby sa posunul na najbližší pracovný deň 4.11.2019 pondelok. Žalobca žalobu podal na súd 19.12.2019, t. j. po uplynutí prekluzívnej lehoty. S poukazom na zmeškanie prekluzívnej lehoty by súd žalobu žalobcu zamietol v celom rozsahu a vôbec by sa nezaoberal dôvodnosťou tvrdenia o neuzavretí rozhodcovskej zmluvy. Z uvedeného mal tak za jednoznačné, že sa nejedná o výnimočný prípad ani dôvody hodné osobitného zreteľa. K tvrdeným dôvodom použitia § 257 CSP na záver súd prvej inštancie uviedol, že platí starorímska zásada - právo patrí bdelým (vigilantibus iura scripta sunt), t. j. pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým, teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením, či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod. To platí obdobne aj o využívaní zákonných procesných ustanovení vrátane využitia možnosti podania opravných prostriedkov.“ (rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 5 Sžf 65/2011). Teda, ak by si žalobca preberal zásielky, ktoré mu boli rozhodcovským súdom preukázateľne doručované, dozvedel by sa o rozhodcovskom konaní a mohol by uplatniť svoje procesné práva, vrátane práva namietnuť neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, zároveň v prípade, že by rozhodcovský súd neprihliadol na námietku právomoci rozhodcovského súdu mohol po prevzatí rozhodcovského rozsudku podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku včas, t. j. v 60 dňovej lehote. 12. Nakoľko súd prvej inštancie dospel k záveru, že v danej veci nie sú splnené kritéria na použitie § 257 CSP, ani výnimočnosť prípadu ani dôvody hodné osobitného zreteľa, o nároku na náhradu trov konania prvej inštancie aj odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP) rozhodol podľa zodpovednosti strany sporu na zastavení konania podľa § 256 ods. 1 CSP a vzhľadom na uvedené vyššie, keďže žalobca bez relevantného dôvodu vo vzťahu k predmetu sporu vzal žalobu späť, zavinil, že konanie sa muselo zastaviť a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania na obidvoch inštanciách, s tým, že o výške týchto trov sa rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto uznesenia. 13. Proti tomuto uzneseniu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie podľa ustanovení § 365 ods. 1 písm. h/, § 365 ods. 1 písm. f/ a § 365 ods. 1 písm. b/ CSP. Za pozitívne vyhodnotil, že súd prvej inštancie sa po zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu v napádanom uznesení už pomerne podrobne venoval otázke dôvodov hodných osobitného zreteľa a aplikácie § 257 CSP k náhrade trov konania v tomto súdnom konaní. Pri odôvodňovaní svojho rozhodnutia si však prvostupňový súd vzal za premisu neúplné skutočnosti (bez zohľadnenia celého obsahu súdneho spisu), čím aj následne dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu. V prvom rade poznamenal, že žalobca v späťvzatí žaloby jasne uviedol: „Žalobca zároveň konajúcemu súdu oznamuje, že vo vzťahu k napádanému rozhodcovskému rozsudku, ktorého prieskum je predmetom tohto konania, bola právoplatným rozhodnutím exekučného súdu v Banskej Bystrici pod sp. zn. 45Ek/1641/2019 z 02. októbra 2020 zastavená exekúcia vedená na podklade daného rozhodcovského rozsudku. Exekučný súd zároveň v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že predmetný rozhodcovský rozsudok je nulitný akt a nevykonateľné rozhodnutie, pretože ho vydal orgán, ktorý na to nemal právomoc.“ Bol toho názoru, že je úplne irelevantné, že predmetné rozhodnutie súdu žalobca v čase späťvzatia nedoložil (doložil ho až v odvolacom konaní). Nestotožnil sa s názorom súdu prvej inštancie, že „žalobca nepreukázal dôvod, pre ktorý berie žalobu späť“, pretože tento dôvod jasne vymedzil v späťvzatí. V čase platnosti CSP prvostupňový súd nemôže ignorovať vyjadrenie žalobcu a teraz tvrdiť, že ho „nepreukázal“, pretože v súlade s prejednacou zásadou súd musí vychádzať z tvrdenia žalobcu, ak nemá dôvodné pochybnosti o jeho hodnovernosti alebo rozporné podklady v spise. Tvrdenie žalobcu dokonca ani len nebolo spochybnené protistranou. Takúto argumentáciu súdu prvej inštancie označil za nebezpečnú, lebo tým oslabuje princíp dominus litis a v zásade umožňuje súdu v sporovom konaní sa správať inkvizične, čo bolo prekonané prijatím CSP. Uviedol, že už v žalobe vysvetlil dôvody, ktoré ho viedli k podaniu žaloby. Podľa staršej judikatúry (napr. NS SR 6Cdo/219/2012 a II. ÚS 300/2018) bolo judikované, že podmienkou pre zastavenie exekúcie vedenej na podklade rozhodcovského rozsudku bola podaná žaloba na jeho zrušenie. Táto judikatúra bola neskôr prekonaná (IV. ÚS 484/2018), avšak v čase podania žaloby v tomto spore (rok 2019) ešte neexistovala ustálená prax všeobecných súdov. Práve preto žalobca podal túto žalobu, lebo jeho cieľom bolo zastaviť exekúciu na podklade nezákonného (ničotného) rozhodcovského rozsudku buď týmto, alebo exekučným konaním, pričom podmienkou exekučného konania bola existencia tohto konania. Okrem toho, žalobca žiadal prvoinštančný súd o odloženie vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku, na podklade ktorého bola vedená exekúcia. Táto žiadosť mala podľa neho opodstatnenie, pretože týmto konaním mohol súd ochrániť žalobcu a dočasne postaviť vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku a zabrániť tak v pokračovaní výkonu exekúcie (napokon, aj exekučný súd najprv žiadosť o zastavenie exekúcie zamietol a v sťažnostnom konaní bol žalobca úspešný). Súd prvej inštancie však absolútne odignoroval túto žiadosť žalobcu o odklad vykonateľnosti uvedenú v žalobe, a neposkytol mu ani rýchlu, ani efektívnu súdnu ochranu. Týmto žalobca reagoval na tvrdenie súdu prvej inštancie, že toto konanie nemá nič spoločné s exekučným konaním. Uviedol, že obe tieto konania boli staršou judikatúrou previazané a podmienené, a rovnako aj prostriedky ochrany pred exekúciou sú upravené nielen v Exekučnom poriadku, ale aj v CSP (odklad vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku). Argumentácia prvoinštančného súdu nereflektuje reálie životnej situácie, ktorá nastala a absentuje v nej zohľadnenie širšieho rozmeru prípadu (prepojenie ochrany strany sporu cestou exekučného i sporového konania). Preto nemožno tvrdiť, že exekučné konanie nemalo žiaden dopad na dôvodnosť žaloby alebo, že by zobral žalobca žalobu späť bezdôvodne. Práve naopak, ak by žalobca nepodal túto žalobu, mohol jeho žiadosť o zastavenie exekúcie zastaviť exekučný súd z dôvodu, že nepodal žalobu na zrušenie
rozhodcovského rozsudku. Na strane druhej, keď už exekučný súd zastavil exekúciu a deklaroval rozhodcovský rozsudok označil ako ničotný akt, nemalo ďalší účel viesť toto súdne konanie. V ďalších bodoch (body 16 až 21) súd prvej inštancie v podstate uviedol, že žalobca si sám spôsobil tento stav, pretože si nepreberal zásielky na adrese svojho trvalého bydliska. Na túto skutočnosť naviazal aplikáciu zákona o rozhodcovskom konaní, a síce že žalobca svojou vinou nenamietal v prvom úkone (žalobnej odpovedi) neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, lebo si žalobu ani rozhodcovský rozsudok neprevzal. Tiež poukázal na fakt, že žaloba bola podaná po prekluzívnej dobe. Hoci súd prvej inštancie uviedol, že nechce prejudikovať rozhodnutie vo veci samej, minimálne 2x v odôvodnení tiež jasne uviedol, že by žalobu zamietol (jednak pre preklúziu a tiež aj preto, že si mal žalobca preberať zásielky). V celom odôvodnení však absentuje zohľadnenie skutočnosti, že v právnom vzťahu uzatvorenom medzi žalobcom a žalovaným (resp. jeho predchodcom) úplne absentovala rozhodcovská doložka. Strany sporu sa teda nikdy nedohodli na právomoci rozhodcovského súdu. Práve preto nemohol žalobca legitímne očakávať vedenie akéhosi rozhodcovského konania proti nemu, a kde si právomoc rozhodcovský súd dovodil iba z „aktívneho konania“ účastníkov, hoci žalobca ani jeden úkon v konaní (ani len prevzatie zásielky) neurobil. Žalobca uviedol, že v danom období sa nezdržiaval na adrese trvalého pobytu, avšak ide o jeho rodičovský dom, kde chodieval na víkendy k rodičom. Zo zisteného skutkového stavu (ktorý súd prvej inštancie nezohľadnil) ďalej vyplýva, že tak žaloba, ako aj rozsudok boli neúspešne doručené žalobcovi na adresu, ponechané v najkratšej možnej úložnej lehote 3 dni na pošte a vrátené naspäť. Nemohol sa teda dozvedieť o uloženej zásielke, keď táto nebola ani len štandardne 18 dní uložená na pošte. Práve tieto dve skutočnosti považoval žalobca za kľúčové, pretože na nich je naviazaný aj výklad zákona o rozhodcovskom konaní (vrátane jeho výkladu eratione legis) týkajúcu sa momentu plynutia preklúzie ako aj založenia právomoci rozhodcovského súdu. To, že prvostupňový súd vôbec nezohľadnil tieto dve špecifiká prípadu, a iba formálne a všeobecne posudzoval otázku doručovania i založenia právomoci bez týchto faktov, spôsobilo nesprávnosť záverov súdu prvej inštancie, ktorý najprv nevzal do úvahy uvádzané skutočnosti, a z ostatného obsahu spisu (doručeniu žalovaného a pod.) tak vyvodil nesprávne skutkové závery, na ktoré následne aplikoval nesprávne právne posúdenie. Argumentácia súdu prvej inštancie by možno bola udržateľná za situácie, kedy by mal žalobca dojednanú právomoc rozhodcovského rozsudku v zmluve o úvere a dohode o vyplňovacom zmenkovom práve, žalobca si účelovo nepreberal zásielky ani v štandardnej úložnej dobe (18 dní, resp. určite nie 3 dni) a nemal záujem o rozhodcovské konanie. Vtedy by mohla byť aj materiálne správna formalistická argumentácia súdu uvedená v bodoch 16 až 20, kde súd aplikoval zákon o rozhodcovskom konaní len vo väzbe na doručenky k žalobe a rozhodcovskom rozsudku a lustrácii pobytu žalobcu zo strany žalovaného. Z vyššie opísaných súvislostí je však zrejmé, že žalobca nie svojou vinou neprevzal zásielky zo strany súdu (ale pre krátku úložnú lehotu), s akcentom na to, že takéto rozhodcovské konanie proti svojej osobe ani nemohol legitímne očakávať. Práve preto nemal ako napadnúť právomoc rozhodcovského súdu, lebo prvýkrát sa o tom, že vôbec nejaké konanie proti nemu prebehlo, dozvedel až zo strany súdneho exekútora doručením upovedomenia o začatí exekučného konania. Tiež je podľa žalobcu v rozpore s logickým uvažovaním, ak súd prvej inštancie považuje „aktívne konanie“ účastníka aj za také, ktorým nepreberie poštu v trojdňovej úložnej lehote (bod 18). Takýto „aktívnym konaním“ si pritom protiprávne založil svoju právomoc rozhodcovský súd. Nie je mu zrejmé, v akom kontexte súd prvej inštancie poukazoval na exekučné konanie a trovy advokáta priznané v exekučnom konaní. Práve naopak, existencia trov konania v exekučnom konaní iba potvrdzuje tvrdenie žalobcu, že tento musel vynaložiť na obranu svojho práva finančné prostriedky. Ako už uviedol, kvôli judikatúre musel iniciovať aj toto súdne konanie. Jeho prípad je úplne odlišný od všeobecných tvrdení súdu uvádzaných v bode 19 uznesenia, nakoľko vo všeobecnosti je právom sporovej strany sa nechať zastúpiť zástupcom. Avšak v tomto prípade tieto výdavky musel vynaložiť žalobca nie preto, aby sa bránil v riadnom konaní, ale preto, lebo žalovaný nečestným spôsobom si uplatnil svoje právo proti žalobcovi na nepríslušnom orgáne, ktorého právomoc si tento orgán založil nezákonným spôsobom, a prvýkrát sa žalobca dozvedel o týchto skutočnostiach až v čase exekúcie, kedy bol nútený sa brániť súčasne v exekučnom konaní ako aj v tomto konaní. Ak by žalovaný riadne žalobcu zažaloval na slovenskom súde, k takémuto excesu by nedošlo a žalobca by sa nemusel domáhať obrany v exekučnom konaní a zrušeniu rozhodcovského rozsudku v súdnom konaní - ale by sa celá záležitosť vyriešila pred relevantným príslušným súdom Slovenskej republiky, kde by sa uplatnila k trovám konania zásada úspechu. Súd prvej inštancie mal podľa žalobcu vykladať právne predpisy podľa ich zmyslu a účelu; v opačnom prípade môže súd aprobovať situáciu, ktorej zákonodarca mienil zabrániť (obchádzanie zákona). Ak sa raz žalobca prvýkrát dozvedel o existencii rozhodcovského rozsudku až z oznámenia o začatí exekučného konania, a to preto lebo mu nikdy nebol ani jeden dokument z daného rozhodcovského
konania doručený a nebola zmluvne ani dohodnutá právomoc rozhodcovského súdu, nie je možné počítať lehotu na podanie žaloby na zrušenie rozhodcovského rozsudku odo dňa „neprevzatia“ predmetného rozhodcovského rozsudku. Nemožno v prvom rade podľa neho ani len aplikovať zákon o rozhodcovskom konaní (ak to nebolo zmluvne dojednané), a následne ani nemožno vychádzať zo znenia § 41 zákona o rozhodcovskom konaní, lebo práve zo skutkových okolností prípadu je zrejmé, že doručenie tak, ako ho hypotéza danej právnej normy predpokladá, nikdy nenastalo, a preto sa ani nemohla začať počítať lehota na podanie žaloby skôr, ako od oznámenia o začatí exekučného konania. Nemal zjednodušovať rozhodovanie a zamietať žalobu formalistickým posúdením preklúzie, keď zo skutkových okolností vyplýva, že neboli splnené elementárne podmienky na prejednanie veci pred rozhodcovským súdom a aplikáciu zákona o rozhodcovskom konaní, pričom takýto spôsob doručenia rozhodne nemohol založiť právomoc rozhodcovského súdu „aktívnym konaním strán“, a teda ani na danú situáciu aplikovať zákon o rozhodcovskom konaní. Tvrdenie súdu prvej inštancie v bode 21 (ak by si žalobca riadne preberal zásielky, mohol by si riadne uplatniť svoje práva), je preto čisto hypotetickým konštatovaním bez opory v dôkazoch, ktoré sú obsahom spisu. Prevzatie zásielok včas znemožnil samotný rozhodcovský súd, ktorý uložil extrémne krátku lehotu na prevzatie, nehovoriac už o tom, že odkiaľ si mal „domyslieť“, že žalovaný sa rozhodne si uplatňovať svoje právo na rozhodcovskom súde, hoci v dohodách medzi žalobcom a žalovaným nebola dojednaná právomoc rozhodcovského súdu, a tak legitímne očakávať zásielky z takéhoto orgánu. Mal za to, že v prejednávanom prípade sú naplnené všetky podmienky na to, aby súd vzhľadom na výnimočné a osobitné okolnosti prípadu, a to na strane žalovaného: nekalé správanie žalovaného spočívajúce v uplatnení práva na nepríslušnom orgáne, znemožnenie prevzatia pošty titulom extrémne krátkej úložnej lehoty, napriek tomu dovodenie právomoci rozhodcovského orgánu „aktívnym správaním“ strán rozhodcovského konania, iniciovanie exekučného konania; a na strane žalobcu: povinnosť sa brániť kvôli konaniu žalovaného (uplatneniu veci na nepríslušnom orgáne) a podľa judikátov najvyšších súdnych autorít tak v exekučnom konaní, ako aj podaním žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku, kedy žalobca musel vynaložiť prostriedky na advokáta tak v exekučnom i tomto konaní, na strane prvoinštančného súdu: ktorý totálne zlyhal v efektívnosti súdnej ochrany, nepozastavil vykonateľnosť rozhodcovského rozhodnutia, vyjadrenie žalovaného k žalobe zaslal žalobcovi až po dvoch rokoch od jeho doručenia na súd (kedy už dávno bolo exekučné konanie zastavené) a vyjadrenie žalovaného k prvému odvolaniu žalobcu dodnes súd žalobcovi nezaslal, a teda aj na základe takéhoto pomalého a úplne neefektívneho postupu prvostupňového súdu žalobca stratil akúkoľvek dôveru v Mestský súd Bratislava III a v dohľadné rozhodnutie vo veci samej v tomto konaní, a opísaným postupom prvostupňového súdu bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces. Vyššie opísané skutočnosti a charakter tohto súdneho konania predstavujú podľa žalobcu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré súd výnimočne neprizná nárok na náhradu trov konania stranám. Toto súdne konanie vôbec nemuselo nastať, ak by žalovaný zažaloval žalobcu na príslušnom súde SR. Je to teda konanie na strane žalovaného, ktorý aj v tomto súdnom konaní svojimi podaniami zaslanými s vedomým zastavenej exekúcie, iba bezvýznamné obhajoval nečestné konanie žalovaného a ničotný akt -rozhodcovský rozsudok, už exekučným súdom deklarovaný za ničotný v inom konaní. Uvedené tak predstavuje naplnenie ust. § 257 CSP pre procesný postoj žalovaného a tiež opisované skutočnosti vysvetľujú okolnosti, ktoré viedli žalobcu k uplatneniu nárokov a ktoré teda odôvodňujú postup podľa § 257 CSP. Taktiež vydanie finálneho rozhodnutia v exekučnom konaní, ktorým bol napadnutý rozhodcovský rozsudok deklarovaný za ničotný, predstavuje skutočnosť nie na strane žalobcu, pre ktorú však stratilo zmysel pokračovať v tomto konaní. Žalobca teda nezavinil svojím procesným postupom, že v súvisiacom exekučnom konaní bol tamojší súd efektívnejší a žalobca sa dostal k spravodlivému rozhodnutiu, majúcemu podstatný vplyv aj na toto konanie, skôr ako v tejto veci stihol rozhodnúť tunajší súd. Z vyššie uvedených dôvodov žalobca navrhol, aby odvolací súd zmenil týmto odvolaním napádané uznesenie a stranám nárok na náhradu trov konania nepriznal. 14. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu považoval rozhodnutie súdu prvej inštancie za vecne správne a navrhol ho potvrdiť. Nestotožnil sa s názorom žalobcu, že v danom prípade je potrebné postupovať v zmysle ust. § 257 CSP, majúc za to, že nejde o dôvod hodný osobitného zreteľa. Súhlasil s konštatovaním súdu prvej inštancie, že žalobca sa nemusel nechať zastúpiť advokátom. Poukázal na to, že žalobcovi uhradil v exekučnom konaní 45Ek/1641/2019 trovy exekučného konania vo výške 463,48 EUR a o tejto skutočnosti vedel, keď zobral žalobu späť.
15. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 CSP) prejednal uznesenie súd prvej inštancie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné. 16. Podľa § 256 CSP ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. Výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa (§ 257 CSP). 17. Článok 46 ods. 1 ústavy je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej ochrany. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je nepochybne aj rozhodovanie o náhrade trov konania (napr. I. ÚS 48/05, II. ÚS 272/08, I. ÚS 198/07, Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. 9. 1997). 18. Odvolací súd už vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí konštatoval, že ak dôjde k zastaveniu sporového konania v dôsledku späťvzatia žaloby, je povinnosťou súdu pri rozhodovaní o trovách konania skúmať procesnú zodpovednosť pri zastavení konania na oboch procesných stranách, teda aj na strane žalobcu, aj na strane žalovaného. Zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie znamená, že trovy je povinná nahradiť tá zo strán, ktorá zavinila, že vznikli. Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada trov konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil. Náhrada týchto trov sa prisudzuje bez ohľadu na meritórny výsledok sporu. Pojem procesné zavinenie sa posudzuje výlučne z procesného hľadiska. Pokiaľ sporovej strane možno pričítať procesné zavinenie, táto strana je povinná nahradiť druhej strane trovy konania, ktoré by inak neboli vznikli. Zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie sa uplatní pre každé konanie bez ohľadu na to, z akého dôvodu bolo zastavené, ak už vnikol procesnoprávny vzťah medzi súdom a oboma stranami sporu a medzi stranami sporu navzájom. Pokiaľ jedna procesná strana zaviní zastavenie konania, vzniká jej povinnosť nahradiť druhej procesnej strane trovy konania. Kritérium procesného zavinenia je potom treba posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým, čo žalujúca strana v konaní požadovala, resp. akého výsledku sa domáhala, a skutočnosťou, pre ktorú žalujúca strana neskôr vzala žalobu späť s tým, aby konanie bolo zastavené. Ak nie je preukázané, že späťvzatie žaloby bolo odôvodnené neskorším správaním žalovaného, ktorý sa celkom či v relevantnom rozsahu zachoval v zmysle žalobnej požiadavky, potom nie je dosť dobre možné nachádzať súvislosť, a teda ani procesné zavinenie medzi jeho správaním vo vzťahu k žalobnej požiadavke (petitu); v takomto prípade nesie zodpovednosť na zastavení konania žalobca v dôsledku príčinnej súvislosti, ktorou je správanie účastníka konania, teda jeho prejav vôle spočívajúci v späťvzatí žaloby, čo zodpovedá aj ustálenej judikatúre (napr. uznesenie NS SR sp. zn. 7MCdo 4/2010 zo 14.9.2011). Zavinenie nie je možné interpretovať v doslovnom jazykovom zmysle, ale vo vzťahu k príčinnej súvislosti, v ktorom príčinou je správanie sa strany sporu (teda aj jej prejav vôle spočívajúci napr. v späťvzatí žaloby) a dôsledkom je vznik trov protistrany (pozri uznesenie Ústavného súdu ČR sp. zn. II. ÚS 563/01 alebo I. ÚS 469/04). Podľa platnej právnej úpravy súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu, resp. stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojim zavinením, na náhradu trov konania podľa ust. § 256 ods. 1 CSP, ak má preukázané dôvody uvedené v ust. § 257 CSP, podľa ktorého výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Ustanovenie § 257 CSP predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Ustanovenie § 257 CSP predstavuje výnimku z pravidla, podľa ktorého platí, že preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva v civilnom sporovom konaní, v konečnom dôsledku nesie jedna zo strán sporu. Uplatnenie tejto výnimky je možné len z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Použitie predmetného ustanovenia nie je prípustné kedykoľvek bez ohľadu na základné zásady rozhodovania o trovách konania. Má slúžiť len na odstránenie neprimeranej tvrdosti alebo zjavnej nespravodlivosti. Pri skúmaní, či existujú dôvody hodné osobitné zreteľa pre nepriznanie náhrady trov treba prihliadať na osobné, zárobkové, majetkové a iné pomery strán, ich procesný postoj a okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nárokov. Súd pritom prihliada nielen na pomery strany, ktorá sa dovoláva nepriznania náhrady trov, ale aj na pomery strany, ktorá bude nepriznaním náhrady trov dotknutá. Podľa dôvodovej správy k ust. § 257 CSP aplikácia tohto ustanovenia pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú kumulatívne splnené dve podmienky: jedná sa o dôvody hodné osobitného zreteľa a o výnimočné okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon bližšie nedefinuje, ale výklad ponecháva na súdnu prax, dnes už ustálenú
(viď rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2 MCdo 17/2009, 5 Cdo 67/2010, 3 MCdo 46/2012), podľa ktorej nemožno § 257 CSP považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Túto normu preto nie je možné interpretovať tak, že je aplikovateľná kedykoľvek a bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú, a tento dôvod je daný charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej situácie. Aj tu však treba skúmať, či nejde o výnimku z výnimky, či teda na ponechanie účinkov právnej normy nie sú dané dôvody. Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania (k tomu napr. nálezy Ústavného súdu ČR, III. ÚS 292/07, či I. ÚS 303/12), ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu (pozri nález Ústavného súdu ČR, III. ÚS 727/2000). Ustanovenie § 257 CSP neslúži na zmierňovanie alebo odstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami (pozri nález Ústavného súdu ČR, I. ÚS 2862/07). Použitie § 257 CSP neodôvodňuje ani fakt, že strana nie solventná, alebo, že zárobková a majetková situácia strany, ktorá v spore zvíťazila, je lepšia ako u jej protistrany. Toto ustanovenie má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda, inými slovami, na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie konania a jeho výsledok. Pokiaľ ide o § 257 CSP ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Princíp procesného výsledku nemožno chápať povrchne formalisticky, lebo nielen petit, ale aj žalobné tvrdenie, teda dôvody žaloby, vyjadrujú, čoho sa žalobca domáha a prečo tento dôvod po podaní žaloby odpadol a nemožno neprihliadať ani na vyjadrenie žalovaného a doložené dôkazy. Riešenie náhrady trov konania podľa § 256 ods. 1 CSP znamená judikatúrny prístup k jej riešeniu, ktorý by súd mal vždy zohľadniť a je jeho prvoradou povinnosťou ustáliť si otázku procesného úspechu sporových strán, resp. otázku ich procesného zavinenia ohľadom zastavenia konania. 19. Pri rozhodovaní o trovách konania sa súd prvej inštancie vyššie uvedeným neriadil, keď sa mal riadiť len princípom procesného zavinenia zastavenia konania a nie úvahami o tom, ako by bolo vo veci samej rozhodnuté, pokiaľ by žalobca nebol vzal žalobu späť, napr. že by bola žaloba zamietnutá pre preklúziu a tiež rozoberaním postupu žalobcu v rozhodcovskom konaní, keď uviedol, že „k právomoci rozhodcovského súdu založenej na neuzavretí rozhodcovskej zmluvy na základe „aktívneho konania“ účastníka rozhodcovského konania, ktorý nevyužije právo namietať právomoc rozhodcovského súdu, pričom v rozpore s tým sám uviedol, že už nemôže prejudikovať rozhodnutie vo veci samej. Pritom následne konštatoval, že ak je dôvodom zrušenia rozhodcovského rozsudku akýkoľvek dôvod uvedený pod písmenom a) ust. § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, je nevyhnutým predpokladom, aby tento dôvod bol žalovanou stranou namietnutý už v rozhodcovskom konaní v lehote na to ustanovenej, inak bez zbytočného odkladu. Teda námietka neexistencie rozhodcovskej zmluvy (§ 40 ods. 1 písm. a) bod 3) - absencia rozhodcovskej zmluvy) musí byť namietnutá najneskôr pri prvom úkone vo veci samej v žalobnej odpovedi podľa § 21 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade, že tento dôvod namietnutý nie je, súd na tento dôvod zrušenia rozhodcovskom rozsudku neprihliada podľa § 40 ods. 4 zákona o rozhodcovskom konaní a žalobu zamieta. V danej veci nebolo sporné, že žalobca vlastným zavinením nenamietol absenciu rozhodcovskej zmluvy, keďže si neprevzal zásielku so žalobou doručovanou mu rozhodcovským súdom.“ Zmyslom využitia zásady zavinenia v prípade zastavenia konania po späťvzatí žaloby je sankčná náhrada trov konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil. Náhrada týchto trov sa prisudzuje bez ohľadu na meritórny výsledok sporu. 20. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca vzal žalobu späť podaním zo dňa 19.04.2022 z dôvodu rozhodnutia exekučného súdu zo dňa 02.10.2020 pod sp. zn. 45Ek/1641/2019, ktoré exekučné uznesenie žalobca pripojil až v priebehu odvolacieho konania podaním zo dňa 01.07.2022, čo znamená, že v čase späťvzatia žaloby žalobca nepreukázal dôvod, pre ktorý berie žalobu v celom rozsahu späť. Z uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica pod sp. zn. 45Ek/1641/2019 zo dňa 02.10.2020 v podstate vyplýva, že súd exekúciu podľa § 61k ods. 1 písm. d/ Exekučného poriadku zastavil. Vzhľadom na tento tohto dôvod späťvzatia žaloby, konštatoval, že žalobca vzal žalobu späť bezdôvodne, keď všeobecný súd pri posudzovaní žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku a dôvodnosti tohto nároku nie je viazaný žiadnym rozhodnutím vydaným v exekučnom konaní.
21. Kritérium procesného zavinenia je potom treba posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým, čo žalujúca strana v konaní požadovala, resp. akého výsledku sa domáhala, a skutočnosťou, pre ktorú žalujúca strana neskôr vzala žalobu späť s tým, aby konanie bolo zastavené. Žalobca sa svojou žalobou domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku, ktorý bol exekučným titulom. Žalobu vzal žalobca späť s odôvodnením, vo vzťahu k napádanému rozhodcovskému rozsudku, ktorého prieskum je predmetom tohto konania, bola právoplatným rozhodnutím exekučného súdu v Banskej Bystrici pod sp.zn. 45Ek 1641/2019 z 2.10.2020 zastavená exekúcia vedená na podklade daného rozhodcovského rozsudku a že exekučný súd zároveň v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že predmetný rozhodcovský rozsudok je nulitný akt a nevykonateľné rozhodnutie, pretože ho vydal orgán, ktorý na to nemal právomoc. Žalobu vzal žalobca späť z dôvodu existencie právoplatného rozhodnutia o zastavení vedenej exekúcie proti žalovanému na podklade touto žalobou napádaného rozhodcovského rozsudku. Z objektívneho hľadiska tak procesné zavinenie zastavenia konania nemožno pričítať žalobcovi, keďže sa v podstate zastavením exekučného konania, ktorého podkladom bol predmetný rozhodcovský rozsudok, ktorého zrušenia sa žalobca v tomto konaní domáhal, dosiahol pre neho žiadaný výsledok, z ktorého dôvodu vzal žalobu žalobca späť. Zavinenie zastavenia konania nemožno vzhľadom na uvedené taktiež pričítať ani žalovanému, nakoľko sa v danom prípade posudzuje len zavinenia zastavenia konania a nie skutočnosť, či by bol zavinil začatie rozhodcovského konania rozhodcovským súdom bez jeho právomoci vo veci medzi stranami sporu konať a rozhodcovský rozsudok vydať. 22. Vzhľadom k tomu, že zavinenie zastavenia konania nemožno z procesného hľadiska, ktoré jediné bolo potrebné v danej veci skúmať, pričítať ani žalobcovi ani žalovanému, odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP zmenil a žiadnej zo strán sporu nepriznal nárok na náhradu trov prvoinštančného konania. 23. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi, úspešnému v odvolacom konaní, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 24.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie: Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP) V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).