Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2Co/43/2024 z 30. 4. 2025

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Krajský súd Bratislava 2Co/43/2024 1521201637 30. 04. 2025 JUDr. Michaela Králová ECLI:SK:KSBA:2025:1521201637.1

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Michaely Královej a členiek senátu JUDr. Ivany Jahnovej a JUDr. Nadeždy Wallnerovej v právnej veci žalobcu: F. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom: I. XXX/XX, D. - Č., zastúpený: Mgr. Miroslava Antlová - advokát, so sídlom: Ílová 11, 841 07 Bratislava, proti žalovanému: Slovak Telekom, a.s., so sídlom: Bajkalská 28, 817 62 Bratislava, IČO: 35 763 469, o vypratanie nehnuteľnosti a určenie, že vecné bremeno nevzniklo, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 17. októbra 2023 č.k. B5-12C/31/2021-152, takto rozhodol: I. Odvolací súd rozsudok Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 17. októbra 2023 č.k. B5-12C/31/2021-152 p o t v r d z u j e. II. Žalovanému sa p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. odôvodnenie: 1. Mestský súd Bratislava IV rozsudkom zo dňa 17. októbra 2023 č.k. B5-12C/31/2021-152 žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol. Žalovanému zároveň priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 2. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 15.04.2021 a zmenenou na základe návrhu žalobcu uznesením zo dňa 18.02.2022, č.k. 12C/31/2021-79, sa žalobca voči žalovanému domáhal vypratania pozemku parc. č. XXX/X, o výmere 150 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, evidovaný v katastrálnej mape ako parcela registra „C“, zapísaný na LV č. XXX, vedenom Okresným úradom D., katastrálny odbor, okres: D. V, obec: D.-K..Č.. Č., katastrálne územie: Č. (ďalej len ako „pozemok“) a odstrániť stavbu telekomunikačného zariadenia, stavby ZS a RR bod BA_CUN_1_2_3 v objekte základňovej stanice - stožiar (ďalej len „základňová stanica“), umiestnený na pozemku parc. č. XXX/X, o výmere 150 m2, druh pozemku: zastavené plochy a nádvoria, evidovaný v katastrálnej mape ako parcela registra „C“, zapísaný na LV č. XXX, vedenom Okresným úradom D., katastrálny odbor, okres D. C., obec: D.-K..Č.. Č., katastrálne územie: Č., a to do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku. Žalobca sa zároveň domáhal určenia, že právo zodpovedajúce vecnému bremenu k pozemku registra C KN parc. č. XXX/X v prospech oprávneného Slovak Telekom, a.s., spočívajúce v práve na zhotovenie, prevádzkovanie, opravy a údržbu Základňovej stanice a RR bodu Čunovo BA CUN, vecné bremeno sa zriaďuje podľa § 66 ods. 1 písm. a) zákona č. 351/2011 Z.z., U.-XXXX/XXXX, žalovanému nevzniklo. Svoju žalobu odôvodnil tým, že žalobca je výlučný vlastník dotknutého pozemku. Žalobca na strane prenajímateľa a žalovaný ako nájomca, uzatvorili dňa 10.10.2010 nájomnú zmluvu, na základe ktorej prenechal žalobca žalovanému podľa bodu 3., čl. I., nájomnej zmluvy, do dočasného užívania predmet nájmu - pozemok a žalovaný sa

zaviazal platiť žalobcovi nájomné. Účelom nájmu bolo na predmete nájmu prevádzkovať technologické zariadenia a príslušnej infraštruktúry rádioreléového bodu a základňovej stanice verejnej elektronickej komunikačnej siete s názvom „D. Č.“, ktoré sa v deň uzavretia zmluvy nachádzajú na predmete nájmu. Nájom bol dohodnutý na dobu určitú do 30.04.2020. Pred uplynutím konca dohodnutej 10 ročnej doby nájmu, strany uzavreli dodatok č. 1 k zmluve, zo dňa 23.03.2020 a predĺžili dobu nájmu do 30.04.2021. Zo strany žalovaného bolo komunikované iba dočasné umiestnenie stavby. Žalovaný listom zo dňa 20.01.2021 vyzval žalobcu k uzavretiu v poradí druhého dodatku k nájomnej zmluve, opäť iba na jeden rok. Žalobca však nemal v záujme pokračovať v nájme pozemku a túto skutočnosť aj oznámil žalovanému emailom z 11.03.2021 s tým, že ak nedôjde k vyprataniu pozemku a odstráneniu stavby, bude sa žalobca brániť súdnou cestou. Na tento mail žalovaný reagoval dňa 19.03.2021 s tým, že zvažuje možnosť odkúpenia pozemku. Toto žalobca odmietol. Dňa 09.04.2021 bol žalobcovi doručený list od advokáta žalovaného, ktorým žalobcu upovedomil o údajnom vzniku vecného bremena. Dňa 13.04.2021 bol zástupca žalovaného telefonicky kontaktovaný žalobcom, ktorý komunikoval rozhodnutie žalobcu trvať na vyprataní pozemku. Doba nájmu pozemku bola dohodnutá stranami sporu na dobu určitú, najskôr do 30.04.2020, potom predĺžená do 30.04.2021. Nájom následne zanikol, keďže sa strany nedohodli na ďalšom trvaní. Žalobca má za to, že obrana v tvrdení vecného bremena, v zmysle zákona ZEK neobstojí, nakoľko nie je preukázané, že stavba je súčasťou verejnej telekomunikačnej siete. Rozsah predmetu podnikania nepreukazuje, že práve stavba telekomunikačného zariadenia stojaca na dotknutom pozemku, ktorá má dočasný charakter a dá sa demontovať a premiestniť, je súčasťou verejnej elektronickej komunikačnej siete. O účelovosti tvrdenia svedčí aj to, že do okamihu prejavenia vôle žalobcu nepredlžiť nájomný vzťah na ďalší rok, začal žalovaný proaktívne riešiť dňa 06.04.2021 zápis údajného vecného bremena do katastra nehnuteľností. Ak by bol žalovaný sám presvedčený, že skutočne spĺňa požiadavky na zapísanie údajného vecného bremena, neriešil by so žalobcom vzájomné vzťahy najskôr dlhodobým nájmom a potom by ho nepredlžoval o 1 rok. Žalobca bol žalovaným uvedený úmyselne do omylu. Nerátal s tým, že by mala byť stavba umiestnená natrvalo. Sám žalovaný prisľúbil žalobcovi prekládku stavby. V zmysle stanoviska stavebného úradu Mestskej časti Bratislava - Čunovo z 09.11.2020, sa ako príslušný stavebný úrad I. stupňa vyjadrila nesúhlasne k ohláseniu stavby telekomunikačného zariadenia, nakoľko nesúhlasí s výmenou a doplnením telekomunikačného zariadenia na existujúcom objekte stožiara z dôvodu, že v blízkej budúcnosti bude potrebné celý stožiar demontovať a preložiť, nakoľko v areáli bývalého PD sa pripravuje nová výstavba. 3. Žalovaný s podanou žalobou nesúhlasil a žiadal žalobu zamietnuť. Vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe uviedol, že z potvrdenia Telekomunikačného úradu SR z 17.07.2013 vyplýva, že žalovaný, ktorý poskytuje verejnú sieť, je vo verejnom záujme a nevyhnutnom rozsahu oprávnený využívať cudzie nehnuteľnosti za dodržania podmienok podľa § 66 zákona o elektronických komunikáciách. Je pravdou, že na pozemku, ktorý je výlučným vlastníctvom žalobcu, prevádzkuje žalovaný od roku 1998 základňovú stanicu, ktorá je súčasťou verejnej elektronickej komunikačnej siete Slovak Telekomu. Stavba je prevádzkovaná na základe kolaudačného rozhodnutia z 17.09.1998. Do 30.04.2021 bol pozemok užívaný na základe nájomnej zmluvy. Po zániku nájomného vzťahu, je žalovaný oprávnený pozemok využívať z titulu zákonného vecného bremena podľa § 66 ZEK, ktorý stanovuje, že podnik je oprávnený, ak je to vo verejnom záujme, v nevyhnutnom rozsahu zriaďovať, prevádzkovať verejné siete, stavať ich vedenia na cudzej nehnuteľnosti, pričom tieto práva sú zákonnými vecnými bremenami. Slovak Telekom tak má právo užívať pozemok z titulu zákonného vecného bremena. Pretože zákonné vecné bremeno vzniká zo zákona, jeho záznam na LV nemá konštitutívny, ale iba deklaratórny charakter. I keď teraz vecné bremeno k pozemku upravuje ZEK, podľa zákona, ktorým zákonné vecné bremeno vzniklo (zákon č. 110/1964 Zb.), sa toto do evidencie nehnuteľností nezapisovalo. Dnes však už zapísané je. Na skutočnosť, že žalovaný bude po zániku nájmu pozemok užívať bol žalobca upovedomený listom právneho zástupcu z 06.04.2021. Predtým, ešte v roku 2019 bol žalobca o možnosti užívania pozemku z titulu zákonného vecného bremena, ak nedôjde k inej dohode, upovedomený listom z 18.10.2019. Napriek uzatvoreniu nájomnej zmluvy na dobu určitú, žalovaný nikdy netvrdil žalobcovi, že stavba bude prevádzkovaná len po dobu existencie nájomného vzťahu. Je pravdou, že Slovak Telekom, zast. spoločnosťou MIKOM SERVIS s.r.o., v roku 2020 ohlásil stavebnému úradu potrebu vykonania rekonfigurácie základňovej stanice, ktorá spočívala v potrebe výmeny niektorých jej súčastí za účelom skvalitnenia signálov, zrýchlenia prenosu dát, úspory elektrickej energie a efektívnejšieho využitia frekvenčného spektra. Stavebný úrad však vydal opatrenie, ktorým vyjadril nesúhlas, z dôvodu prípravy novej výstavby v súlade s platným územným plánom hlavného mesta SR. Opatrenie je nezákonné a žalovaný podal podnet na podanie protestu prokurátora, ktorý podnetu vyhovel a protest podal. Ďalej uviedol, že elektronická komunikačná sieť žalovaného ako jediná na Slovensku spĺňa

všetky charakteristiky, ktoré sú v zmysle ustanovení § 66 ods. 6 ZEK relevantné pre posudzovanie splnenia podmienky verejného záujmu. Dáva do pozornosti, že verejné komunikačné siete sú sieťami, na zhotovovaní a prevádzkovaní ktorých je vždy daný verejný záujem. Základňová stanica nie je v rozpore s územným plánom mesta ale naopak, na jej prevádzkovaní je verejný záujem a táto je súčasťou vedenia verejnej elektronickej komunikačnej siete. Užívanie pozemku z titulu vecného bremena je riešenie vynútené zo strany žalobcu. Vecné bremeno vzniká zo zákona bez toho, či je alebo nie je zapísané v katastri nehnuteľností. Zápis má len deklaratórny charakter. Užívanie pozemku z titulu nájomného vzťahu malo prednosť pred zákonným vecným bremenom, ktoré počas nájomného vzťahu síce existovalo, ale spočívalo - nevyužívalo sa. Žalovaný záverom uviedol, že žalobca neuviedol žiadne skutočnosti, pre ktoré by nebolo možné pozemok užívať z titulu zákonného vecného bremena. 4. Žalobca vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného poukázal na účelové správanie žalovaného, ktorý inicioval dňa 06.04.2021 katastrálne konanie o zápis údajného zákonného vecného bremena k dotknutému pozemku. Dňa 03.05.2021 bola žalobcovi doručená listová zásielka Okresného úradu Bratislava, katastrálny odbor, v ktorej bolo doručené žalobcovi oznámenie o vykonaní zápisu vecného bremena dňa 21.04.2021. Zápis bol vykonaný na základe § 66 ods. 1 písm. a) zákona č. 351/2011 Z.z. Žalobca nepreukázal, že základňová stanica je súčasťou verejnej elektronickej komunikačnej siete a jej situovanie práve na pozemku žalobcu je vo verejnom záujme. Má za to, že žalovaný umiestnením stanice sleduje komerčné záujmy za účelom dosiahnutia zisku a nie verejný záujem, nakoľko ak by bola stanica vo verejnom záujme, nebol by žalobca utvrdzovaný, že ide o dočasné riešenie, a preto bol uzatvorený nájomný vzťah k pozemku. Žalobca tvrdil, že žalovaný ho oklamal a uviedol ho do omylu. Ak by súd žalobe žalobcu nevyhovel, žalobcovi by vznikla značná finančná škoda spočívajúca v ušlom zisku, ktorý by mohol žalobca zinkasovať za predaj dotknutého pozemku budúcemu investorovi plánovanej rodinnej zástavby. Tvrdeniam žalovaného o užívaní pozemku z titulu zákonného vecného bremena podľa žalobcu nemôžu obstáť, nakoľko žalovaný stavbu prevádzkuje od roku 1998. V kolaudačnom rozhodnutí sa akcentuje na dodržiavanie podmienok dohodnutých v nájomnej zmluve, uzavretej na dobu určitú 10 rokov, a teda už v tom čase sa predpokladala dočasnosť vzájomného vzťahu. Vyjadrenie žalovaného ohľadne verejného záujmu je všeobecné v teoretickej rovine. Naliehavý právny záujem na určení neexistencie zapísaného vecného bremena má žalobca, pretože bez tohto určenia je jeho vlastnícke právo obmedzené a ohrozované výkonom neexistujúceho vecného bremena. Bez určovacieho výroku sa žalobca nedomôže výmazu ťarchy spočívajúcej na jeho pozemku z katastra nehnuteľností. 5. Žalovaný v doručenej duplike uviedol, že vznik zákonného vecného bremena je potrebné posudzovať podľa zákona platného a účinného v čase jeho vzniku. Že základňová stanica je zhotovená vo verejnom záujme vyplýva z potvrdenia o splnení oznamovacej povinnosti vydanom Telekomunikačným úradom 17.07.2013. Zákonné vecné bremeno vzniklo ešte pred vznikom nájomného vzťahu, v čase, kedy žalovaný po preskúmaní možnosti zistil, že pozemok je optimálnym miestom na zhotovenie základňovej stanice ako súčasti VEKS, aby mohlo byť územie Čunova a okolia pokryté relevantnými signálmi. Vznik zákonného vecného bremena a začatie jeho využívania nemusí byť časovo zhodné. Žalovaný nedal zapísať vecné bremeno do listu vlastníctva skôr, lebo zákon výslovne ustanovoval, že takéto vecné bremeno sa do vtedajšej evidencie nehnuteľností nezapisuje. Zapísal ho až vtedy, keď začal žalobca vyvíjať aktivity, aby žalovaný nemohol vykonať modernizáciu základňovej stanice a dožadoval sa jej odstránenia z pozemku. Proti opatreniam stavebného úradu podal prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava V protest, ktorému Okresný úrad Bratislava vyhovel a opatrenia Mestskej časti Bratislava - Čunovo dňa 14.01.2022 zrušil, ako vydané v rozpore so zákonom. Zápisom vecného bremena do katastra nevykonal žalovaný nič protiprávne. 6. Súd prvej inštancie vec právne odôvodnil ustanovením § 2 ods. 3, § 3 ods. 1, § 15ln ods. 1, § 151o ods. 1, § 489, § 494, § 663, § 676 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 4 písm. a), b), d), e), § 2 ods. 3, § 3 ods. 4, § 12 ods. 1 písm. a), b), c), § 12 ods. 2, 3, 4, § 17 ods. 2 zákona č. 110/1964 Zb. o telekomunikáciách, § 2 ods. 1 a 2, § 66 ods. 1 písm. a), b), c) a 2, § 78 ods. 7 zákona č. 351/2011 Z.z., o elektronických komunikáciách, § 2 ods. 1 a 3, 6, 34, § 21 ods. 1, 8, 9, § 131 ods. 6 zákona č. 452/2021 Z.z., o elektronických komunikáciách a vecne tým, že medzi stranami nebolo sporné, že žalovaný ako podnik poskytujúci telekomunikačné služby, užíva od 17.09.1997 pozemok parc. č. XXX/ X, o výmere 150 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, evidovaný na katastrálnej mape ako parcela registra „C“, zapísaný na LV č. XXX, vedenom Okresným úradom D., katastrálny odbor, okres: D. C., obec: D.-K..Č.. Č., kat. územie: Č., ktorého výlučným vlastníkom je žalobca. Na podklade rozhodnutia o umiestnení stavby zo dňa 28.11.1997, žalovaný na predmetnom pozemku vybudoval

stavbu telekomunikačného zariadenia a to Základňovú stanicu a rádioreléový bod Č.B. D. XCUINX, D. X P.-X. Povolenie užívať túto stavbu žalovaný získal na základe kolaudačného rozhodnutia zo dňa 17.09.1998. Medzi stranami tiež nebolo sporné, že pôvodne užíval žalovaný pozemok na základe nájomnej zmluvy uzatvorenej medzi právnym predchodcom žalovaného - spoločnosťou EuroTel, a.s. a Poľnohospodárskym družstvom Dunaj zo dňa 17.09.1997. Následne, dňa 12.10.2010 uzatvorili nájomnú zmluvu o užívaní pozemku, za účelom prevádzkovania rádioreléového bodu a základňovej stanice verejnej elektronickej komunikačnej siete s názvom „. Č., žalobca ako prenajímateľ a žalovaný ako nájomca. V zmysle zmluvy bola dohodnutá doba trvania nájmu na dobu určitú do 30.04.2020. Doba trvania nájomnej zmluvy bola následne predĺžená do dňa 30.04.2021, a to na podklade Dodatku č. 1 k nájomnej zmluve, zo dňa 26.03.2020. Keďže k ďalšiemu predĺženiu doby trvania nájmu nedošlo, dňom 30.04.2021 nájomný vzťah medzi žalobcom a žalovaným zanikol, čo medzi stranami taktiež sporné nebolo. V dôsledku zániku nájomného vzťahu sa žalobca domáhal vypratania predmetného pozemku. Sporné medzi stranami zostalo, či žalovaný bol povinný vypratať po zániku nájomného vzťahu pozemok žalobcu, ktorý naďalej užíva, nakoľko žalovaný uvádzal, že po zániku nájomného vzťahu mu prináleží právo užívať pozemok z titulu zákonného vecného bremena, ktoré vzniklo už v čase zriadenia základňovej stanice priamo zo zákona a počas trvania nájomného vzťahu sa toto právo nevykonávalo, teda spočívalo, čo žalobca popieral. 7. Súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol, že obsahovou náplňou práv a povinností vyplývajúcich z inštitútu vecného bremena je povinnosť vlastníka pozemku niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať, a to v prospech tretej osoby, ktorá má z takéhoto konania vlastníka nehnuteľnosti úžitok. Občiansky zákonník priamo vo svojom ustanovení § 151o ods. 1 vymenúva právne tituly, na základe ktorých vznikajú vecné bremená. Vyplýva z neho, že vecné bremená môžu vzniknúť aj priamo zo zákona. Priamo zo zákona vznikajú vecné bremená v prípadoch, v ktorých to osobitný právny predpis výslovne ustanovuje. Ich obsah je určený kogentnou právnou normou. Zákonné vecné bremená majú zásadne verejnoprávnu povahu. Ich podstata spočíva v tom, že ide o verejnoprávne obmedzenie vlastníckeho práva alebo tiež o vymedzenie obsahu vlastníckeho práva verejnoprávnym predpisom. Zákonné vecné bremená vznikajú spravidla v spojitosti s oprávneným účelovým vstupom na pozemky a zriaďovaním rôznych účelových zariadení na nich. Podmienky vzniku zákonného vecného bremena ako aj jeho obsah musí byť teda vymedzený priamo v právnom predpise, podľa ktorého má takéto vecné bremeno vzniknúť. Pokiaľ k splneniu týchto zákonných podmienok dôjde, priamo tým dôjde aj k vzniku samotného vecného bremena. V danom prípade nebolo sporné, že žalovaný užíval pozemok žalobcu už od roku 1997, a že na tomto pozemku zriadil základňovú stanicu. Pre posúdenie okolností, či mohlo v danom prípade v súvislosti so zriadením základňovej stanice na pozemku žalobcu vzniknúť zákonné vecné bremeno je potrebné vychádzať z právneho predpisu, ktorý v rozhodnom čase vznik zákonného vecného bremena upravoval, teda zákon č. 110/1964 Zb. Uvedený právny predpis priznával telekomunikačným podnikom (v tom čase označovaným ako organizácie spojov), oprávnenia vo verejnom záujme zriaďovať a prevádzkovať na cudzích nehnuteľnostiach telekomunikačné nadzemné a podzemné vedenia, vstupovať na tieto pozemky v nevyhnutnom rozsahu, ako aj vykonávať nevyhnutné úpravy pôdy. V konaní bolo dostatočným spôsobom preukázané (a vyplýva to koniec koncov aj zo samotnej nájomnej zmluvy), že základňová stanica je súčasťou verejnej elektronickej komunikačnej siete a teda ju možno charakterizovať ako telekomunikačným vedením. Tento záver súdu podporuje aj stavebné povolenie zo dňa 03.02.1998, v zmysle ktorého stavba mala slúžiť pre pokrytie obce Čunovo rádiotelefónnym signálom. Je teda zrejmé, že podmienka typu stavby ako telekomunikačného vedenia bola v danom prípade naplnená. Na rozdiel od v súčasnosti účinného zákona č. 452/2021 Z.z. o elektronických komunikáciách, vtedy účinný zákon nedefinoval žiadne podmienky pre to, aby mohol byť záujem na zriadení telekomunikačného vedenia charakterizovaný ako verejný a z gramatického znenia zákona je zrejmé, že posúdenie „verejného záujmu“ vnímal v inom rozsahu, pričom jeho naplnenie sa pri zriaďovaní telekomunikačného vedenia predpokladalo. Na rozdiel od zákona č. 452/2021 Z.z., ktorý pre možnosť užívania cudzieho pozemku stanovuje ako základnú podmienku skúmanie, či takéto užívanie bude vo verejnom záujme. Žalobca v tejto súvislosti poukazoval na to, že žalovaný nepreukázal existenciu verejného záujmu na prevádzkovaní základňovej stanice na jeho pozemku. Podľa názoru súdu v danom prípade bolo preukázané, že základňová stanica ako súčasť verejnej elektronickej komunikačnej siete, je prevádzkovaná vo verejnom záujme. Uvedený záver vyplýva už zo samotného rozhodnutia o umiestnení stavby zo dňa 28.11.1997. Nielen že, je v ňom základňová stanica identifikovaná ako stanica verejnej rádiotelefónnej siete v Čunove, čím je splnený predpoklad charakteru zariadenia ako telekomunikačného vedenia, ako ho požadovalo ustanovenie § 12 zákona č. 110/1964 Zb., ale z odôvodnenia rozhodnutia o umiestnení stavby vyplýva, že EuroTel a.s.,

splnil aj požiadavky podľa § 17 ods. 2 zákona č. 110/1964 Zb., v spojení s § 12 ods. 4 vyhlášky č. 111/1964 Zb., keď stavebnému úradu predložil okrem plánu určujúceho polohu vedenia predložením situačnej mierky 1:1000, ako aj grafického zadania stavby spolu s technickou správou, tiež vyjadrenia dotknutých orgánov a organizácii v súlade s požiadavkou dbania o všeobecný záujem. Následne je zo stavebného povolenia zrejmé, že základňová stanica sa zriaďuje za účelom pokrytia obce Č. rádiotelefónnym signálom v systéme GSM. Je nesporné, že uvedené obdobie rokov 1997-1998 bolo obdobím zásadného rozmachu mobilnej komunikácie a rozvoja novej verejnej komunikačnej siete GSM na území Slovenskej republiky. Globálny systém mobilných komunikácii (GSM) je dodnes základným svetovým štandardom pre mobilnú telefónnu komunikáciu. Uvedené skutočnosti si v danom čase uvedomoval aj zákonodarca, keď podmienky využívania cudzích pozemkov koncipoval pre telekomunikačné podniky zásadne benevolentnejšie, než je tomu podľa v súčasnosti účinnej právnej úpravy. Na pokrytí čo najväčšieho územia Slovenskej republiky signálom GSM tak bol v danom období jednoznačne verejný záujem. Obdobne kolaudačné rozhodnutie zo dňa 17.09.1998 uvádzalo, že základňová stanica a rádioreléový bod Č. zabezpečuje pokrytie rádiotelefónnym signálom územie obce Čunovo v zmysle plánu a výpočtu investora. Pokiaľ teda je z predložených listinných dôkazov zrejmá funkcia základňovej stanice, pričom aj v samotnej nájomnej zmluve medzi žalobcom a žalovaným je v čl. II vyslovená funkcia stanice ako súčasť verejnej elektronickej komunikačnej siete, je zrejmé, že základňová stanica slúži na pokrytie časti územia obce Č. mobilným signálom. Ako definuje aj súčasne platný zákon č. 452/2021 Z.z., v ustanovení § 2 ods. 3, verejná sieť je sieť, ktorá sa úplne alebo prevažne používa na poskytovanie verejne dostupných elektronických komunikačných služieb. Tiež je v tejto súvislosti nevyhnutné poukázať aj na ustanovenia § 2 ods. 25 a ods. 32 zákona č. 452/2021 Z.z., podľa ktorých pojem „volanie“ je spojenie zostavené prostredníctvom verejne dostupnej interpersonálnej komunikačnej služby, ktoré umožňuje obojsmernú hlasovú komunikáciu a pojem „tiesňová komunikácia“ je komunikácia prostredníctvom interpersonálnych komunikačných služieb medzi koncovým užívateľom a strediskom tiesňového volania s cieľom požiadať a získať pomoc v núdzovej situácii od poskytovateľov záchranných služieb. Z uvedených zákonných pojmov možno jasne vyvodiť záver, že verejná elektronická komunikačná sieť, ktorej súčasťou je aj základňová stanica na pozemku žalobcu, slúži na poskytovanie elektronických komunikačných služieb. Vďaka týmto službám je možné vykonávať volania vo verejnej sieti ako aj tiesňovú komunikáciu na území obce Č.. Tieto služby sú na danom území poskytované v reálnom čase presne nezistiteľnému počtu osôb. Nie sú to teda len klienti žalovaného ale napr. tiež osoby využívajúce roamingové pripojenie k sieti (najmä zahraničné osoby). Ak by mal byť verejný záujem v danom prípade vymedzený len tým, že vďaka základňovej stanici ako súčasti verejnej elektronickej komunikačnej siete je na určitom území obce Čunovo možné vykonávať volania v rámci celosvetovej siete GSM a tiež uskutočňovať tiesňovú komunikáciu, je potrebné konštatovať, že už týmto je daný verejný záujem na prevádzkovaní základňovej stanice žalovaného. Neobstojí argumentácia žalobcu, že na danom území poskytujú rovnaké služby ako žalovaný aj iní poskytovatelia telekomunikačných služieb. Klienti žalovaného, ktorí uzatvorili so žalovaným zmluvy o poskytnutí elektronických komunikačných služieb sú rozsahom pokrytia mobilného signálu viazaní výhradne na rozsah, ktorý zabezpečuje konkrétny podnik, teda v tomto prípade žalovaný. Nie je teda možné aby využívali mobilný signál iného poskytovateľa, než toho, s ktorým sú zmluvne zaviazaní. V súčasnosti účinný zákon č. 452/2021 Z.z. v ustanovení § 21 upravuje podmienky užívania cudzích nehnuteľností. Základnou podmienkou je skutočnosť, aby verejná sieť, ktorú podnik prevádzkuje bola vo verejnom záujme. Následne v ods. 8 rovnakého ustanovenia špecifikuje, aké vlastnosti má daná sieť spĺňať, aby bolo možné o nej hovoriť ako o prevádzkovanej vo verejnom záujme. Hoci je pravdou, že základňová stanica bola zriadená ešte v roku 1998 za účinnosti zákona č. 110/1964 Zb., z predložených dôkazov vyplýva (ako už súd uviedol vyššie), že základňová stanica je súčasťou verejnej elektronickej komunikačnej siete. Zákon teda vyžaduje existenciu verejného záujmu pri prevádzkovaní sieti ako takej a nie pri prevádzkovaní konkrétnej základňovej stanice. Inak povedané, ak je základňová stanica súčasťou verejnej elektronickej komunikačnej siete, ktorá je prevádzkovaná vo verejnom záujme, musí byť vo verejnom záujme aj prevádzkovanie základňovej stanice, ktorá je súčasťou takejto siete. Skutočnosť, že sieť žalovaného je prevádzkovaná vo verejnom záujme žalovaný preukázal Potvrdením Úradu pre reguláciu elektronických komunikácii a poštových služieb zo dňa 14.03.2022, č. XXXX/OREK/XXXXXXXX, ktoré bolo vydané v zmysle § 21 ods. 9 zákona č. 452/2021 Z.z., podľa ktorého je len úrad oprávnený potvrdiť existenciu skutočností, ktoré sú rozhodujúce pre posúdenie, či je sieť prevádzkovaná vo verejnom záujme. Úrad okrem iného v danom potvrdení potvrdil, že sieť spoločnosti Slovak Telekom sa poskytuje na celom území Slovenskej republiky, že prostredníctvom siete spoločnosti Slovak Telekom je poskytovaná interpersonálna komunikačná služba, vrátane plnenia povinností podľa § 93 a 94 ZEK, že prostredníctvom siete Slovak Telekom je poskytovaná univerzálna služba ako aj to, že Slovak Telekom poskytuje vysokorýchlostné siete rôzneho typu s pokrytím na úrovní miest/obcí SR.

8. Žalobca v súvislosti s predmetným potvrdením poukazoval na záverečné vyhlásenie Úradu, že nie je oprávnený potvrdiť, že sú splnené zákonné podmienky (nevyhnutný rozsah a verejný záujem), na základe ktorých môže podnik postupovať podľa § 21 ods. 1 a 2 písm. a) a b) ZEK. Uvedené vyhlásenie však nemalo v danom prípade žiadny vplyv na skutočnosť, či v prejednávanom prípade vzniklo alebo nevzniklo zákonné vecné bremeno v čase zriadenia základňovej stanice, nakoľko vznik zákonného vecného bremena bolo potrebné posudzovať podľa právnych predpisov platných v čase zriaďovania základňovej stanice, teda podľa právneho predpisu č. 110/1964 Zb. Uvedené skutočnosti vyplývajú aj zo záverečných ustanovení zákonov, ktoré nahradili zákon č. 110/1964 Zb., ako ich súd citoval vyššie (§ 78 ods. 7 zákona č. 351/2011 Z.z., § 131 ods. 6 zákona č. 452/2021 Z.z.) v zmysle ktorých zostali oprávnenia k cudzím nehnuteľnostiam, ktoré vznikli pred účinnosťami neskoršie účinných zákonov nedotknuté. 9. Žalobca poukázal na to, že žalovaný postupoval špekulatívne, keď až po začatí súdneho konania inicioval dňa 06.04.2021 katastrálne konanie o zápis vecného bremena k dotknutému pozemku, v dôsledku čoho došlo k zápisu poznámky o zákonnom vecnom bremene podľa § 66 ods. 1 zákona č. 351/2011 Z.z. V tejto súvislosti súd prvej inštancie uviedol, že samotný zápis v katastri nehnuteľností vykonaný v danom prípade poznámkou má len deklaratórne účinky a nie je podmienkou vzniku zákonného vecného bremena. Ak vychádzame z toho (ako bolo uvedené vyššie), že zákonné vecné bremeno vzniklo v zmysle podmienok zákona č. 110/1964 Zb., je potrebné rešpektovať znenie vtedajšieho zákona, ktorý zápis zákonného vecného bremena do katastra nehnuteľností nevyžadoval. Ak súd prvej inštancie dospel k záveru, že boli naplnené podmienky vzniku vecného bremena podľa vtedajšieho zákona, nemení na tom nič tá skutočnosť, či následne vecné bremeno do katastra zapísané bolo alebo nie, keďže to nebola obligatórna podmienka jeho vzniku. Súd prvej inštancie síce priznáva, že je nesprávny zápis v katastri o zriadení vecného bremena podľa § 66 ods. 1 písm. a) zákona č. 351/2011 Z.z., keďže vecné bremeno bolo zriadené na základe iného zákonného predpisu a podstatne skôr ako vstúpil do účinnosti a platnosti zákon č. 351/2011 Z.z., avšak táto nesprávnosť v zápise nemá žiadny vplyv na to, či zákonné vecné bremeno v danom prípade skutočne vzniklo ešte v roku 1998 a ani konštatovanie o nesprávnosti tohto zápisu na danej skutočnosti nič nemení. Ak by teda aj žalobe v časti určenia, že vecné bremeno podľa § 66 ods. 1 písm. a) zákona č. 351/2011 Z.z. nevzniklo, súd vyhovel, uvedené rozhodnutie by nemalo žiadny vplyv na to, že zákonné vecné bremeno vzniklo na základe § 12 ods. 1 a 3 zákona č. 110/1964 Zb. 10. Žalobca taktiež poukázal na to, že žalovaný si nesplnil zákonné povinnosti podľa § 12 ods. 2 zákona č. 110/1964 Zb., a aj preto nemohlo zákonné vecné bremeno vzniknúť. Zákon však uvedenú povinnosť nestanovoval ako podmienku vzniku vecného bremena. Vtedajšia organizácia spojov mala v zmysle uvedeného zákonného ustanovenia upovedomiť vlastníkov o tom, že bude vykonávať oprávnenia podľa § 12 ods. 1 uvedeného zákona. Zákon však nešpecifikuje akou formou a akým spôsobom by to mala spraviť. Nakoniec je potrebné uviesť, že žalovaný pred začatím výkonu zákonného vecného bremena informoval žalobcu dňa 06.04.2021 výslovne o tej skutočnosti, že pokiaľ nedôjde k dohode o predĺžení nájomného vzťahu, bude pozemok využívať z titulu zákonného vecného bremena. Keby však tak aj neurobil, prípadne ak by aj uvedené upovedomenie nebolo možné považovať za upovedomenie v zmysle zákonného ustanovenia, zákon nesplnenie tejto podmienky nesankcionuje tým, že by zákonné vecné bremeno nemalo vzniknúť. V takom prípade sa jedná o porušenie zákonnej povinnosti vtedajšej organizácie spojov, ktoré mohlo byť postihnuteľné sankciou vtedajším telekomunikačným úradom v rámci jeho oprávnení vykonávať dohľad (v tejto súvislosti pozri aj § 73 ods. 1 písm. d) zákona č. 351/2011 Z.z). 11. Súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol, že medzi stranami bolo nesporné, že od 12.10.2010 až do 30.04.2021 bolo užívanie pozemku žalobcu žalovaným upravené nájomnou zmluvou, pričom predmetný pozemok na rovnaký účel užíval žalovaný už od roku 1997, na podklade nájomnej zmluvy s PD Dunaj. V konaní vyvstala otázka, či mohlo vzniknúť zákonné vecné bremeno k dotknutému pozemku aj napriek tomu, že právne vzťahy medzi stranami sporu upravovala už nájomná zmluva, čo malo zároveň vyjadrovať dočasnosť umiestnenia základňovej stanice na pozemku žalobcu. Ako súd prvej inštancie uviedol vyššie, jedinou podmienkou pre vznik zákonného vecného bremena je splnenie zákonných predpokladov. Uvedené znamená, že zákon nevyžaduje žiadnu ďalšiu dohodu dotknutých strán, ktorou by deklarovali vznik takéhoto oprávnenia a už naplnením zákonných požiadaviek takéto oprávnenie v rozsahu presne vymedzenom zákonom vzniká. Naproti tomu pre vznik záväzkového vzťahu je potrebný prejav vôle strán a dohoda o rozsahu vzájomných práv a povinností.

Žalobca síce v priebehu celého konania argumentoval, že popri sebe nemôžu obstáť dva rozličné právne tituly k užívaniu rovnakého pozemku, neuviedol žiadny relevantný argument, prečo by to nemalo byť možné. Jednou zo základných zásad súkromného práva SR je zásada zmluvnej voľnosti. Zmluvná voľnosť v súkromnom práve je vyjadrením autonómie vôle a uplatnením zásady „čo nie je zakázané je dovolené“. Táto zásada sa premieta v súkromnom práve v praxi ako veľká variabilita a voľnosť, ktorú uplatňujú zmluvné strany pri riešení rôznych situácií. V rámci zákonom daných hraníc zmluvnú voľnosť obmedzujú kogentné právne normy. Zásada zmluvnej voľnosti je jedným z výrazov autonómie vôle vzťahujúca sa na oblasť záväzkových vzťahov a znamená predovšetkým slobodu kontrahovať, či nakladať s majetkom a právami. Autonómia vôle ako širší pojem znamená právne dovolenú možnosť slobodne sa rozhodnúť a realizovať svoje predstavy v medziach práva, či už vo forme právnych úkonov, alebo faktického, právne relevantného správania sa. Je teda výhradne na vôli zmluvných strán dohodnúť sa na rozsahu a spôsobe úpravy vzájomných práv a povinností. Nemá pritom žiadnu relevanciu argumentácia tým, či je takýto dojednaný právny vzťah pre niektorú zo strán výhodnejší než pre druhú. Súd prvej inštancie uviedol, že je zásadne potrebné rozlišovať medzi podmienkami nielen pre vznik zákonného vecného bremena a súkromnoprávneho záväzkového vzťahu, ale aj pre zánik vecného bremena a súkromnoprávneho záväzkového vzťahu. Uvedené znamená, že ak v danom prípade nastali okolnosti, ktoré predpokladala zmluva ako dôvody na zánik dojednaného záväzku (teda nájomnej zmluvy), uvedené v žiadnom prípade neznamená, že súčasne s nájomnou zmluvou zaniká aj vecné bremeno. Ak súd ustálil, že vecné bremeno v danom prípade vzniklo, pretože boli pre jeho vznik naplnené všetky zákonné náležitosti, zaniknúť mohlo takisto len na základe skutočností predpokladaných zákonom, a to konkrétne vymedzených v ustanovení § 151p Občianskeho zákonníka. Na jeho vznik ale ani zánik preto nemohlo mať žiadny vplyv to, či zmluvné strany medzi sebou dojednali ešte ďalší záväzkový vzťah k rovnakému pozemku. Skrz uvedené závery je potom potrebné nahliadať aj na tú otázku, či dojednanie nájomného vzťahu bolo vyjadrením úmyslu len dočasného užívania pozemku žalobcu na účely prevádzkovania základňovej stanice. Uvedené však nevyplývalo zo žiadnych predložených dôkazov. Dočasnosť umiestnenia základňovej stanice nemožno vydedukovať ani z rozhodnutia o umiestnení stavby, zo stavebného povolenia ani z kolaudačného rozhodnutia. Pri stavbách, ktoré sú zriadené ako dočasné je potrebné jasne a zrozumiteľne vymedziť ich dočasnosť a to buď určením času jej trvania, alebo vymedzením pominuteľného účelu, a to už spravidla v žiadosti o stavebné povolenie. Je totiž oprávnením stavebného úradu nariadiť vlastníkovi stavby odstrániť dočasnú stavbu, pri ktorej uplynul určený čas jej trvania alebo pominul jej účel, na ktorý bola zriadená (pozri § 88 ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb.). Stavebný úrad tak musí byť informovaný, či stavba, ktorú stavebník zamýšľa postaviť má mať len dočasný charakter, aby mohol uvedené oprávnenia k dočasným stavbám realizovať. Ako už súd prvej inštancie uviedol, táto skutočnosť nevyplýva zo žiadneho listinného dôkazu predloženého do súdneho konania a je zrejmé, že ani príslušný stavebný úrad nekonal v danej veci ako so stavbou dočasnou. Dočasnosť stavby nevyplýva ani z určených podmienok na uskutočnenie a užívanie stavby ako sú vymedzené v rozhodnutiach o umiestnení stavby, v stavebnom povolení aj v kolaudačnom rozhodnutí, kde bola stavebníkovi zhodne uložená povinnosť dodržať všetky podmienky uvedené v zmluve o nájme zo dňa 17.09.1997 uzatvorenej medzi právnym predchodcom žalovaného - EuroTel, a.s. a PD Dunaj, uzatvorenej na dobu určitú 10 rokov. Predovšetkým je potrebné uviesť, že v konaní nebolo ani preukázané ani tvrdené, že by žalovaný akýmkoľvek spôsobom porušil túto povinnosť, ktorá mu bola uložená príslušným stavebným úradom a tiež je potrebné poukázať, že v roku 2010 uzatvoril žalovaný úplne odlišnú nájomnú zmluvu s úplne odlišným subjektom ako prenajímateľom (žalobcom), pričom počas celého obdobia od roku 1997 žalovaný nepretržite užíval predmetný pozemok za účelom prevádzkovania základňovej stanice bez ohľadu na to s kým mal uzatvorenú nájomnú zmluvu k danému pozemku. Ak teda žalovaný užíval predmetný pozemok od roku 1997 a v čase vydania stavebného povolenia aj v čase kolaudačného rozhodnutia mal uzatvorenú nájomnú zmluvu s PD Dunaj, pričom táto nájomná zmluva zanikla po zániku družstva ako subjektu, uvedené nemá žiadny vplyv na posúdenie či žalobca dodržal alebo nedodržal všetky podmienky z nájomnej zmluvy, ktorá bola uzatvorená s iným subjektom ako žalobcom a taktiež otázka dodržania či nedodržania podmienok z dojednanej nájomnej zmluvy nemá žiadny vplyv na posúdenie dočasnosti umiestnenia základňovej stanice na predmetnom pozemku, pretože táto dočasnosť umiestnenia stavby nebola nikde výslovne vyjadrená a nemôže sa vykladať len s ohľadom na to, že žalovanému bola uložená povinnosť dodržať podmienky nájomnej zmluvy, ktorá navyše ani nie je tou zmluvou, o ktorú žalobca opiera svoj nárok na vypratanie nehnuteľnosti. 12. Na základe uvedených skutočností dospel súd prvej inštancie k záveru, že v danom prípade boli splnené zákonné podmienky pre vznik vecného bremena podľa § 12 ods. 1 zákona č. 110/1964

Zb., ktoré oprávňovali žalovaného zriadiť na pozemku žalobcu základňovú stanicu, ktorá je súčasťou verejnej elektronickej komunikačnej siete. Žalovaný túto základňovú stanicu následne aj zriadil, pričom z dokumentácie stavebného úradu jasne vyplýva, že stavba bola realizovaná za účelom pokrytia obce Čunovo rádiotelefónnym signálom v celosvetovo významnom systéme GSM. Takáto stavba z hľadiska jej významu bola nepochybne zriadená vo verejnom záujme, pričom zákon v danom čase nevyžadoval zápis vecného bremena do katastra nehnuteľností. Keďže bolo uvedené, že podmienky vzniku, existencie a zániku zákonného vecného bremena, nemožno stotožňovať s rozsahom oprávnení a povinností, ktoré strany medzi sebou dojednajú na základe nájomnej zmluvy vyjadrujúc zásadu zmluvnej voľnosti, na oprávnenie žalovaného užívať základňovú stanicu aj po zániku nájomného vzťahu so žalobcom nemal zánik tohto záväzkového vzťahu žiadny vplyv. Keďže v danom prípade vzniklo k pozemku žalobcu vecné bremeno na základe zákona, obdobne a výhradne len na základe zákonom predpokladaných skutočností môže takéto zákonné vecné bremeno zaniknúť. Na jeho vznik, zmenu a zánik nemá žiadny vplyv vôľa strán vyjadrená v nájomnom vzťahu. 13. Záverom súd prvej inštancie ešte k právnemu názoru, ktorý prezentoval stranám na pojednávaní dňa 06.07.2023 uviedol, že strany poučil, že sa jedná o predbežný právny názor súdu prvej inštancie na základe dovtedy predložených dôkazov a tvrdených skutočností, ktorý sa môže v priebehu konania zmeniť. Až následne boli predložené ďalšie listinné dôkazy, najmä stavebné povolenie a rozhodnutie o umiestnení stavby, z ktorých mal súd prvej inštancie dostatočne preukázané, že základňová stanica nebola stavbou dočasnou ako aj to, že sa jednoznačne jednalo o stavbu zriadenú vo verejnom záujme. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti dospel súd prvej inštancie k záveru, že žaloba žalobcu bola v celom rozsahu nedôvodná, a preto je potrebné ju zamietnuť. Súd prvej inštancie sa bližšie nezaoberal ďalšou argumentáciou prednesenou v konaní najmä týkajúcej sa rokovaní žalobcu s p. H., či žalobcom tvrdenými prísľubmi zo strany žalovaného o dočasnosti stavby a jej premiestnení, pretože tieto skutočnosti nemali žiadny vplyv pre posúdenie, či zákonné vecné bremeno po splnení zákonných podmienok vzniklo alebo nie. Obdobne právny význam nemalo ani oznámenie stavebného úradu o námietkach k modernizácii telekomunikačného zariadenia, nakoľko relevantné opatrenia sp.zn.: B.XXXX/XXXX/C-D..V.. a B.- XXXX/XXXX/C-D..V.. B. XXX/XXXX, boli napadnuté protestom prokurátora a následne Okresným úradom Bratislava dňa 14.01.2022 zrušené, ako uviedol žalovaný, čo žalobca nepopieral. Navyše stanovisko stavebného úradu nemá obdobne žiadny vplyv na posúdenie existencie zákonného vecného bremena. 14. Pokiaľ ide o nárok na náhradu trov konania, žalobca na pojednávaní dňa 21.09.2023 uviedol, že ak sa súd stotožní s argumentáciou žalovaného, navrhuje o trovách rozhodnúť tak, že ich náhradu žalovanému neprizná s poukazom na § 257 CSP. Ustanovenie § 257 CSP upravuje možnosť nepriznať náhradu trov konania strane, ak existujú dôvody osobitného zreteľa. Dôvodmi osobitného zreteľa sú najmä majetkové, sociálne, osobné či ďalšie pomery strán sporu, ktoré treba vziať do úvahy za účelom posúdenia dopadu rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania pre stranu, ktorá by mala byť na ich náhradu zaviazaná ako strana povinná, v konaní neúspešná. Súd však v danom prípade nevzhliadol existenciu žiadnych obdobných dôvodov, ktoré by mal vziať súd do úvahy pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania. Takéto dôvody osobitného zreteľa neboli súdu ani tvrdené a ani preukázané. Žalobca poukazoval, že žalovaný postupoval nehospodárne a svojím konaním umelo navyšoval trovy konania, keď si ustanovil právneho zástupcu až z mesta Dolný Kubín, napriek tomu, že celé konanie prebieha v Bratislave. Uvedené však v žiadnom prípade nemožno posúdiť ako dôvody osobitného zreteľa, ktoré by mali odôvodňovať postup súdu podľa § 257 CSP. Advokácia je slobodným povolaním, pričom právne služby môžu advokáti poskytovať na celom území Slovenskej republiky. Je výhradne na slobodnom rozhodnutí strany (klienta), ktorého advokáta na zastupovanie v konaní si zvolí a ktorému bude dôverovať, že bude v konaní pred súdom riadne hájiť jeho práva a oprávnené záujmy. Toto oprávnenie strany nemožno v žiadnom prípade obmedziť ani ho považovať za nehospodárne či dokonca účelové. 15. Vzhľadom na uvedené o nároku na náhradu trov konania rozhodol súd v súlade s § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Nakoľko mal žalovaný v konaní plný úspech, súd priznal žalovanému náhradu trov konania proti neúspešnému žalobcovi v plnom rozsahu. O výške trov konania súd rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 CSP samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 16. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie v celom rozsahu podal v zákonom stanovenej lehote žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie, z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h)

zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov, t.j. z dôvodu, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý súdny proces a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vzhľadom na uvedené žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne nesprávny zmenil. Žalobca v úvode odvolania konštatoval, že súd prvej inštancie nezohľadnil, resp. nevyhodnotil dôkladne všetky preukázané fakty a hlavne vôľu strán sporu pri samotnom počiatku vzniku pôvodného nájomného vzťahu z roku 1997, pričom zdôraznil, že v konaní pred súdom prvej inštancie bolo preukázané, že žalobca nebol zmluvnou stranou pôvodnej nájomnej zmluvy z roku 1997. Ďalej žalobca vytýkal, že súd prvej inštancie neaplikoval inštitút sudcovskej koncentrácie konania, a prihliadol pri svojom rozhodovaní aj na listinné dôkazy žalovaným predložené cca 2 roky od iniciovania súdneho konania, o práve ktoré oprel svoju právnu argumentáciu. Následne podotkol, že právna kvalifikácia sporných práv je v rozhodovacej právomoci súdu prvej inštancie, no paradoxné tvrdenie žalovaného na jednej strane, že údajné zákonné vecné bremeno vzniklo podľa ust. pôvodného zákona 110/1964 Zb., no žalovaný ho užíva údajne podľa ust. zákona č. 351/2011 Z.z., a tak je aj zapísané údajné vecné bremeno v katastri nehnuteľností, je silno zmätočné a nemá oporu v preukázanom skutkovom stave veci. Žalobca ďalej namietal, že si súd prvej inštancie nekriticky osvojil tvrdenie žalovaného, že stavba je stavbou trvalou, a nie stavbou dočasnou, ktorý podporil argumentom, že pôvodné stavebné povolenie a rovnako aj kolaudačné rozhodnutie jednoznačne stanovuje podmienku užívania stavby v súlade a za podmienok dohodnutých v nájomnej zmluve z roku 1997, v ktorej bol dohodnutý nájom na dobu určitú 10 rokov, a teda touto dobou trvania nájomného vzťahu je vylúčená „trvalosť“ dotknutej stavby a preto námietka, že v uvedených individuálnych správnych aktov priamo v ich výrokových častiach absentuje uvedenie „dočasného“ charakteru stavby nemôže logicky obstáť. Žalobca zdôraznil, že žalovaný nepredložil jediný dôkaz, ktorý by preukazoval, že v čase procesu riešenia stavebného povolenia bol žalobca oboznámený o vzniku údajného zákonného vecného bremena zrealizovaním výstavby dotknutej stavby. Podľa názoru žalobcu, žalovaný uviedol žalobcu úmyselne do omylu o dočasnosti trvania stavby na jeho pozemku na dobu 10 rokov, úmyselne ho neinformoval o údajnom možnom vzniku zákonného vecného bremena, konal nekorektne a v rozpore s dobrými mravmi, keď evidentným obchádzaním zákona v tomto čase chce legalizovať svoje podvodné konanie, ktorého sa dopustil v čase procesu vybavovania stavebného povolenia a má tak za to, že napadnutým rozsudkom v podstate súd prvej inštancie legalizoval podvodné konanie žalovaného a nezákonne zasiahol do vlastníckeho práva žalobcu k pozemku. Ďalej namietal, že súd prvej inštancie sa vôbec nevysporiadal s právnou argumentáciou žalobcu o preukazovaní titulu užívať pozemok žalobcu na zrealizovanie výstavby stavby podľa v tom čase platného stavebného zákona, ktorý jasne rozlišuje medzi užívaním pozemku titulom nájomnej zmluvy, alebo užívaním pozemku titulom vecného bremena. Ani stavebný zákon, účinný v čase vydania stavebného povolenia a kolaudačného rozhodnutia z roku 1998 neumožňoval kumuláciu dvoch právnych titulov k užívaniu pozemku a zároveň jasne definoval, akým titulom, a to jediným titulom, je možné preukázať, právo zrealizovať výstavbu stavby, a žalovaný bez akýchkoľvek pochybností preukazoval toto právo pôvodnou nájomnou zmluvou. Žalobca namietal právne posúdenie súdu prvej inštancie, že žalovaný preukázal a súd prvej inštancie mal za preukázaný verejný záujem už pri zriaďovaní stavby v roku 1997/98. Ani údajný preukázaný verejný záujem na zriadení takejto stavby či už v roku 1997/98, prípadne v tomto čase, nemôže zasiahnuť bezdôvodne a nezákonným spôsobom do vlastníckych práv žalobcu, ktoré sú garantované Ústavou Slovenskej republiky. Žalobca má za to, že preukázal, že v danej lokalite poskytujú rovnaké služby aj iný dodávatelia telekomunikačných služieb, ktorých zákonnou povinnosťou je v súlade s platnou legislatívou EÚ umožniť užívať ich sieť aj pre klientov iných dodávateľov, a to bezplatne v prípade núdze, preto toto nevnímame ako relevantný argument, aj ktorým sa snaží súd prvej inštancie dôvodiť preukázanie verejného záujmu na existencii dotknutej stavby. Žalobca namietal nesprávne závery právneho posúdenia súdom prvej inštancie podľa ktorého je možné, aby popri sebe existovali dva tituly užívania toho istého pozemku titulom údajného vecného bremena a titulom dohodnutého nájomného vzťahu. Takýto právny názor nemá oporu v právnom poriadku Slovenskej republiky a súd podľa názoru žalobcu v podstate pripustil, že jedna osoba môže užívaj jednu a tú istú vec na základe dvoch rozličných právnych titulov. Vo vzťahu k notifikačnej povinnosti zo strany žalovaného žalobca poukázal na ust. § 12 ods. 2 zákona č. 110/1964 Zb. kde je táto notifikačná povinnosť uložená zákonodarcom v čase, keď ešte dotknutá stavba nestojí, t.j. nie je zriadená, pretože sa po splnení notifikačnej povinnosti pre vlastníka pozemku vytvára priestor, v ktorom sa môže brániť proti jej realizácii, avšak ako žalobca podotkol v prejednávanej veci je dotknutá stavba zriadená na pozemku žalobcu už viac ako 25 rokov.

17. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, pričom v rámci svojho vyjadrenia uviedol, že žalobca sa v odvolaní snaží účelovo spochybňovať existenciu zákonného vecného bremena k danému pozemku. Žalovaný ďalej vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu rovnako ako v predchádzajúcich podaniach trvá na tom, že preukázal najmä ako vzniklo zákonné vecné bremeno k pozemku, že na prevádzkovaní základňovej stanice na pozemku je verejný záujem, základňová stanica nie je stavbou dočasnou a neexistuje žiadny dôvod na vyhovenie žalobe. Tvrdenie žalobcu, že počas užívania pozemku z titulu nájomných vzťahov zákonné vecné bremeno k pozemku neexistovalo považuje za účelové, zákonom nepodložené tvrdenie. Svoje tvrdenia podporil aj tým, že zákonné vecné bremeno k pozemku na ktorom je umiestnená základňová stanica, ako súčasť verejnej elektronickej komunikačnej siete žalovaného, vzniklo na pozemku v roku 1998 podľa § 12 zákona č. 110/1964 Zb. o telekomunikáciách. Neskôr sa naň vzťahovalo ustanovenie § 69 zákona č. 610/2003 Z.z., ust. § 66 zákona č. 351/2011 Z.z. a dnes sa naň vzťahuje ust. § 21 zákona č. 452/2021 Z.z. o elektronických komunikáciách. Vznik zákonného vecného bremena k pozemku je potrebné posudzovať podľa zákona platného a účinného v čase vzniku zákonného vecného bremena. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu poznamenal, že nikdy netvrdil, že pozemok užíva kumulatívne z dvoch právnych titulov. V tejto súvislosti podotkol, že to, že sa pozemok užíval na účely prevádzkovania súčasti verejnej elektronickej komunikačnej siete z titulu nájomného vzťahu vonkoncom neznamená, že k nemu neexistuje aj zákonné vecné bremeno. Existuje, no počas užívania pozemku z titulu nájmu spočíva - nevyužíva sa, lebo užívateľ/vlastník sa s prevádzkovateľom verejnej elektronickej komunikačnej siete dohodol inak. Možno povedať, že samotná existencia nájomnej zmluvy je pre posúdenie vzniku zákonného vecného bremena bez právneho významu. V súvislosti s tvrdením žalobcu, že zákonné vecné bremeno nevzniklo okrem iného aj pre nesplnenie formálnej podmienky upovedomiť žalobcu o vykonávaní práva, ktoré vyplýva zo zákona, žalovaný má za to, že táto povinnosť nebola hmotnoprávnou podmienkou vzniku zákonného vecného bremena. To najmä preto, že zákon č. 110/1964 Zb. nevyžadoval konkrétnu formu a ani spôsob vykonania upovedomenia. V závere sa žalovaný ohradil voči tvrdeniam o manipulatívnej argumentácii, pričom uviedol, že práve naopak žalobca sám nerešpektoval základnú povinnosť účastníka konania a to svoje tvrdenia preukázať. Nakoniec žalovaný v súvislosti so splnením podmienky verejného záujmu a v súvislosti s posúdením dočasnosti stavby len odkázal na svoje argumenty v predchádzajúcich podaniach. 18. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, nakoľko pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie), pričom dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, a preto bolo potrebné rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne a právne správny potvrdiť (§ 387 ods. 1, 2 CSP). 19. Z obsahu predmetného spisu vyplýva, že predmetom posúdenia žaloby bolo zistenie, či žalobca môže vypratať žalovaného z pozemku a tomu predchádzajúce zistenie, či na pozemku žalobcu vzniklo zákonné vecné bremeno v prospech stavby vo vlastníctve žalovaného. Z odvolania podaného žalobcom vyplýva viacero skutočností, medzi inými aj to, že žalobca rozhodnutie súdu prvej inštancie nepovažuje za spravodlivé aj z dôvodu, že predbežný právny názor súdu prvej inštancie vo veci bol opačný, a teda toto rozhodnutie súdu prvej inštancie aj z tohto dôvodu považuje za prekvapivé. Pokiaľ ide o túto skutočnosť namietanú žalobcom v rámci podaného odvolania odvolací súd uvádza, že napriek tomu, že súd prvej inštancie prezentoval na pojednávaní konanom dňa 06.07.2023 predbežný právny názor na danú vec a následne vo veci rozhodol opačne, táto skutočnosť sama o sebe podľa názoru odvolacieho súdu nespôsobuje prekvapivosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, za predpokladu, že súd prvej inštancie riadne svoje rozhodnutie odôvodnil tak, aby odôvodnenie spĺňalo všetky náležitosti v zmysle ustanovenia § 220 CSP. Posúdenie, či v danom prípade ide o prekvapivé rozhodnutie, bude vždy závisieť od konkrétnych skutkových okolností. Aj ústavný súd vo svojich rozhodnutiach uvádza, že iba odlišná interpretácia totožného zákonného ustanovenia aplikovaného na zhodný skutkový stav nemôže spôsobiť prekvapivosť napadnutého rozhodnutia. (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 52/2019 z 1. apríla 2020). Prekvapivosť rozhodnutia v podstate znamená, že súd pri svojom rozhodovaní použije taký právny predpis, ku ktorému strany sporu nemali možnosť sa v priebehu konania vyjadriť, respektíve, že súd prvej inštancie sa skutkovo vyjadrí k takým skutočnostiam, ktoré neboli predmetom skutkových zistení a záverov súdu prvej inštancie, čo však nie je prejednávaný prípad. Odvolací súd má za to, že síce predbežný právny názor sudcu vyslovený na pojednávaní konanom dňa 06.07.2023 bol opačný ako následné rozhodnutie súdu prvej inštancie, avšak aj napriek uvedenému

nemožno túto skutočnosť považovať za prekvapivé rozhodnutie z dôvodu, že ide iba o predbežný právny názor sudcu, ktorým sudca nie je viazaný, a ktorý vyplýva prioritne z toho, že súd ho v úvodnej fáze sporu vyvodzuje z prvotných podaní strán sporu (žaloba, vyjadrenie k žalobe, replika, duplika). Zotrvanie na predbežnom právnom závere, alebo naopak, prípadný odklon od neho závisí od vykonania ďalšieho dokazovania vo veci samej, v dôsledku čoho súd nadobudne ucelenejší obraz o predmete konania a súvisiacich právnych otázkach. Nemožno teda vopred vylúčiť, že v ďalšej fáze konania nenastane nečakaný zvrat vo veci (napr. sa preukážu nové rozhodujúce skutočnosti). Taktiež je potrebné rátať s tým, že od momentu vyslovenia predbežného právneho posúdenia veci až do momentu vyhlásenia rozsudku v zmysle § 217 ods. 1 CSP bežne uplynie niekoľko mesiacov a v niektorých prípadoch až rokov (najmä v závislosti od procesnej aktivity strán, rozsiahlosti navrhovaného dokazovania, zložitosti prípadu, či zaťaženosti súdu). S odstupom času sa preto zvyšuje pravdepodobnosť, že v priebehu konania môže dôjsť k vývoju (zmene) relevantnej právnej úpravy, rozhodovacej praxe alebo právnej doktríny, ktorá napokon bude mať zásadný vplyv na konečné právne posúdenie veci. Inak povedané, súd prvej inštancie v rámci prípravy pojednávania na základe aktuálneho štádia procesu (teda na základe toho, čo sa doposiaľ nachádza v súdnom spise) odprezentuje svoje predbežné právne posúdenie, keďže objektívne právo je súd vždy spôsobilý interpretovať (iura novit curia), avšak záväzne aplikovať ho môže až na definitívne zistený skutkový stav. Na základe uvedeného má odvolací súd za to, že následná zmena právneho názoru zákonného sudcu vo veci nemôže spôsobiť prekvapivosť rozhodnutia súdu prvej inštancie. Okrem vyššie uvedeného treba uviesť, že odôvodnenie rozsudku súdu prvej je veľmi podrobné, vyčerpávajúce a právne relevantné, nakoľko dáva odpovede na všetky sporné otázky, a preto tak ako bolo vyššie uvedené iba samotnú zmenu právneho názoru súdu prvej inštancie vysloveného v rozsudku oproti jeho predbežnému právnemu názoru nemožno považovať za naplnenie dôvodov prekvapivosti tohto rozsudku. V priebehu celého konania pred súdom prvej inštancie bolo nepochybne dokazovaním zisťované, či došlo k vzniku zákonného vecného bremena k predmetnému pozemku napriek tomu, že bola uzavretá nájomná zmluva. Rovnako súd prvej inštancie zameral svoje dokazovanie na to, či ide o stavbu, ktorá bola zriadená vo verejnom záujme, a či je táto stavba súčasťou verejnej telekomunikačnej siete v zmysle zákona č. 110/1964 Zb. o telekomunikáciách (platný a účinný v čase zriadenia stavby). Súd prvej inštancie taktiež hodnotil, či ide o dočasnú stavbu, respektíve daná stavba nemá charakter dočasnej stavby. Posúdenie týchto skutočností súd prvej inštancie v priebehu celého konania vyhodnocoval a k týmto skutočnostiam viedol aj dokazovanie, pričom tieto závery v rámci odôvodnenia svojho rozsudku riadne odôvodnil a vyhodnotil. Odvolací súd sa s vyhodnotením týchto medzi stranami sporných skutočností stotožňuje a na závery prezentované v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie v podrobnostiach odkazuje. Odvolací súd už nepovažuje za potrebné opakovať, že danú stavbu (základňovú stanicu) rovnako ako súd prvej inštancie považuje za stavbu verejnej telekomunikačnej siete v zmysle § 1 a § 2 zákona č. 110/1964 Zb. o telekomunikáciách (platný a účinný v čase zriadenia stavby) a zároveň, že ide o stavbu zriadenú vo verejnom záujme (§ 12 citovaného zákona). Tieto skutočnosti už podrobne vysvetlil súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia. 20. Odvolací súd sa iba stručne vyjadrí ku vzniku zákonného vecného bremena a k účinkom uzavretej nájomnej zmluvy, ktorú uzavreli strany počas trvania zákonného vecného bremena. Obsahom oprávnenia na základe § 12 ods. 1 písm. a) zákona č. 110/1964 Zb. o telekomunikáciách bolo zriadenie a prevádzkovanie telekomunikačného vedenia na cudzích nehnuteľnostiach. K zriadeniu a prevádzkovaniu telekomunikačného vedenia (základňovej stanice) žalovaným na pozemkoch žalobcu preukázateľne v roku 1997/1998 prišlo. Žalobca vo vzťahu k realizácii týchto oprávnení namieta, že pri nich neprišlo k nútenému obmedzeniu užívania nehnuteľností, naopak realizácia bola dobrovoľná, založená na uzatvorenej nájomnej zmluve uzavretej na dobu trvania 10 rokov, nakoľko popri sebe podľa názoru žalobcu nemôžu existovať dva právne tituly na užívanie predmetného pozemku. A zároveň poukázal na to, že žalovaným bol uvedený do omylu, nakoľko ide o dočasnú stavbu, a teda obmedzenie jeho vlastníckeho práva bude trvať iba určitý (dohodnutý) čas. 21. Podľa § 12 ods. 1 zákona č. 110/1964 Zb. o telekomunikáciách v znení účinnom v roku 1997 organizáciám spojov prislúchajú vo verejnom záujme oprávnenia: a) zriaďovať a prevádzkovať na cudzích nehnuteľnostiach telekomunikačné nadzemné a podzemné vedenia včítane potrebných oporných a vytyčovacích bodov, b) vstupovať a vchádzať v nevyhnutne potrebnom rozsahu pri projektovaní, zriaďovaní, prevádzke, opravách, zmenách alebo odstraňovaní telekomunikačného zariadenia na cudzie nehnuteľnosti, c) vykonávať nevyhnutné úpravy pôdy a jej porastu, najmä odstraňovať a okliešťovať stromy prekážajúce telekomunikačnému vedeniu.

22. Podľa § 12 ods. 3 zákona č. 110/1964 Zb. o telekomunikáciách v znení účinnom v roku 1997 oprávnenia podľa odseku 1 sú vecnými bremenami viaznúcimi na dotknutých nehnuteľnostiach a nezapisujú sa do evidencie nehnuteľností. 23. Z citovanej právnej úpravy je vo vzťahu k základňovej stanici postavenej žalovaným v roku 1997 na nehnuteľnosti patriacej žalobcovi zrejmé, že zákonná úprava na vznik vecného bremena vyžadovala existenciu verejného záujmu a výkon oprávnení vymedzených v § 12 ods. 1 zákona č. 110/1964 Zb. organizáciami spojov (§ 1 ods. 3 zákona č. 110/1964 Zb.). Zo zákonnej úpravy nevyplýva, že by sa posudzovala absencia iného užívateľského oprávnenia k nehnuteľnosti. V čase postavenia základňovej stanice žalovaným (jeho právnym predchodcom) v roku 1997 tak žalovaný uskutočnil výkon predmetných oprávnení vo verejnom záujme, nakoľko stanicu postavil za účelom prenosu signálu pre široký počet obyvateľov, za účelom pokrytia daného územia signálom potrebným k prenosu internetu a telekomunikačnej prevádzky, čím boli splnené zákonné podmienky na vznik zákonného vecného bremena, ktoré sa v danom čase neevidovalo v katastri nehnuteľností. 24. V prípade posudzovaného vecného bremena ide o zákonné vecné bremeno, ktoré vzniká na základe zákona za naplnenia skutočností vymedzených v zákone. Jeho podstatou je obmedzenie vlastníckeho práva verejnoprávnou normou. Účelom obmedzenia vlastníckeho práva je vo verejnom záujme zabezpečiť poskytovanie verejných telekomunikačných služieb (aktuálne už elektronických komunikačných služieb). K vzniku vecných bremien tak prišlo zo zákona, na základe realizácie vymedzených oprávnení, a to bez ohľadu na skutočnosť, či mali sporové strany uzatvorenú nájomnú zmluvu. Realizáciou týchto oprávnení prichádza k obmedzeniu vlastníka v užívaní nehnuteľnosti. Ide o verejnoprávny inštitút uplatňovaný vo verejnom záujme, ktorý nastáva automaticky zo zákona, ak nastane vymedzená právna skutočnosť, ktorou je v tomto prípade zriadenie telekomunikačného zariadenia na nehnuteľnosti žalobcu. V prípade nájomnej zmluvy a zákonného vecného bremena nemožno hovoriť o konkurencii dvoch inštitútov, ktorých súčasná existencia by sa navzájom vylučovala. Ide o odlišné inštitúty napĺňajúce odlišný účel, ktoré však môžu existovať popri sebe. Aj keď sa nájomnou zmluvou môže upraviť užívanie nehnuteľností vo vlastníctve žalobcu súvisiace s umiestnením telekomunikačných zariadení na nehnuteľnostiach žalobcu, v rozsahu zodpovedajúcom oprávneniam z vecného bremena ide o úpravu nadbytočnú. Oprávneniami obmedzujúcimi vlastníka nehnuteľnosti žalovaný musí disponovať bez ohľadu na skutočnosť, či prišlo alebo v budúcnosti príde k uzatvoreniu nájomnej zmluvy, a to práve z dôvodu zabezpečenia poskytovania verejných telekomunikačných služieb (aktuálne už elektronických telekomunikačných služieb). Preto nie je možné dospieť ani k záveru, že zákonné vecné bremeno by vznikalo (a zanikalo) v závislosti od toho, či vlastník nehnuteľnosti uzatvorí nájomnú zmluvu. Žalobca bol od momentu zriadenia telekomunikačných zariadení na nehnuteľnostiach žalobcu obmedzený na svojom vlastníckom práve v rozsahu, ktorý zodpovedal oprávneniam patriacim žalovanému vo vzťahu k zriadeniu a prevádzke telekomunikačných zariadení, z titulu vzniku zákonného vecného bremena. Preto argumentácia žalobcu uvedená v rámci podaného odvolania, t.j. že popri sebe nemôže existovať nájomný vzťah a súčasne zákonné vecné bremeno nemá svoje opodstatnenie a odvolací súd ju nepovažuje za takú, v dôsledku ktorej by mohlo dôjsť k zmene rozsudku súdu prvej inštancie, nakoľko tak, ako už odvolací súd uviedol vyššie rozhodujúce pre danú vec je to, že v danom prípade došlo k vzniku zákonného vecného bremena, a to bez ohľadu na to, že strany sporu uzavreli medzi sebou aj nájomnú zmluvu (v danom prípade nadbytočne). Preto po ukončení nájomnej zmluvy žalobca nie je oprávnený požadovať vypratanie nehnuteľnosti z dôvodu, že by žalobca nemal titul na užívanie vyššie uvedeného pozemku, nakoľko tomuto vzniklo zákonné vecné bremeno. 25. Okrem vyššie uvedeného odvolací súd považuje za potrebné vyjadriť sa k argumentom žalobcu, že predmetné telekomunikačné zariadenie (základňová stanica) má charakter dočasnej stavby a keďže bol zo strany žalovaného uvedený do omylu, že táto stavba na jeho pozemku bude trvať iba obmedzený čas a následne po uplynutí doby trvania nájomnej zmluvy dôjde k jej preloženiu, respektíve premiestneniu, domáha sa správne vypratania svojho pozemku. K týmto argumentom žalobcu odvolací súd uvádza, že skutočnosť, či žalobca bol o dočasnosti stavby pri uzatváraní nájomnej zmluvy ubezpečený alebo nebol, nie je pre právne posúdenie vzniku zákonného vecného bremena v danom prípade významná. Z obsahu nájomnej zmluvy nevyplýva, že by si strany sporu po ukončení nájomnej zmluvy dohodli prekládku tohto zariadenia, a preto dnes s odstupom času argumentovať uvedením do omylu zo strany žalovaného hlavne za situácie, že súd musí posudzovať iné právne skutočnosti nemá právnu relevanciu. Je pravdepodobné, že stavba základňovej stanice je demontovateľná a dá sa preložiť,

avšak jej prekládku a umiestnenie je treba realizovať na taký pozemok, ktorý je vyhovujúci z hľadiska viacerých rozhodujúcich kritérií. Odvolací súd však opätovne zdôrazňuje, že všetky tieto skutočnosti t.j. dočasnosť, možnosť prekládky základňovej stanice, prísľub dočasnosti, nie sú rozhodujúce pre posúdenie toho, či došlo alebo nedošlo k vzniku zákonného vecného bremena k pozemku žalobcu. Na ozrejmenie dočasnosti stavby odvolací súd uvádza, že zákon č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) vo svojich ustanoveniach nedefinuje pojem „dočasná stavba“. Pojem „dočasná stavba“ v súčasnosti definuje iba nový stavebný zákon t.j. zák. č. 25/2025 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť od 15.03.2025, a ktorý v § 16 hovorí o tom, že dočasnou stavbou je stavba, ktorej čas trvania je obmedzený jej účelom, konštrukciou alebo je určený rozhodnutím stavebného úradu. Aj keby odvolací súd teoreticky použil túto definíciu dočasnej stavby (čo pre danú vec nie je rozhodujúce) je zrejmé, že táto stavba nebola obmedzená jej účelom, ani konštrukciou, ani nebola jej dočasnosť vyjadrená vo výroku stavebného povolenia a následne ani vo výroku kolaudačného rozhodnutia. Žalobca dočasnosť stavby vyvodzuje z kolaudačného rozhodnutia o užívaní stavby, pričom zdôrazňuje, že stavebníkovi sa ukladá povinnosť dodržiavať podmienky vyplývajúce z nájomnej zmluvy z roku 1997, a teda jasne podľa žalobcu z uvedeného vyplýva dočasnosť umiestnenia stavby na pozemku na 10 rokov. Odvolací súd sa s uvedeným výkladom dočasnosti stavby nestotožňuje a uvádza, že na to, aby stavba bola charakterizovaná ako dočasná musí jej dočasnosť jasne vyplývať z výroku správneho rozhodnutia, prípadne z účelu stavby, prípade z jej konštrukcie. Dočasnosť stavby nemožno vyvodiť z toho, že stavebník je povinný rešpektovať zmluvu o nájme, ktorá má dočasný charakter, nakoľko podmienky zmluvy sa v čase môžu meniť a v závislosti od podmienok zmeny obsahu nájomnej zmluvy, by sa podľa tohto výkladu menil aj charakter dočasnosti stavby, čo je neprípustné. Bez ohľadu na to, či daná stavba základňovej stanice má charakter dočasnej stavby alebo nie, rozhodujúce je iba to, či k nej vzniklo zákonné vecné bremeno. Zákon č. 110/1964 Zb. o telekomunikáciách totiž nikde vo svojich ustanoveniach nehovorí o tom, že iba k stavbe trvalého charakteru vzniká vecné bremeno. Zákon jasne v ustanovení § 12 hovorí o tom, že zákonná úprava na vznik vecného bremena vyžadovala existenciu verejného záujmu a výkon oprávnení vymedzených v § 12 ods. 1 zákona č. 110/1964 Zb. organizáciami spojov (§ 1 ods. 3 zákona č. 110/1964 Zb.). Zo zákonnej úpravy nevyplýva, že by sa posudzovala dočasnosť respektíve trvalosť stavby, a preto všetku túto argumentáciu žalobcu ohľadom dočasnosti stavby základňovej stanice považuje odvolací súd za bezpredmetnú, t.j. takú, ktorá nedokáže zvrátiť správnosť záverov súdu prvej inštancie, o tom, že k pozemku na ktorom je postavená základňová stanica vzniklo zákonné vecné bremeno v zmysle zák. č. 110/1964 Zb. o telekomunikáciách. 26. Žalobca v rámci podaného odvolania taktiež namietal aj porušenie svojich procesných práv práve tým, že súd prvej inštancie neaplikoval inštitút sudcovskej koncentrácie konania a prihliadol pri svojom rozhodovaní aj na listinné dôkazy, ktoré predložil žalovaný dva roky od iniciovania súdneho konania. O tieto listinné dôkazy oprel žalovaný svoju právnu argumentáciu, ktorú podľa názoru žalobcu v konečnom dôsledku nekriticky prevzal do svojho odôvodnenia aj súd prvej inštancie. Na tieto argumenty žalobcu odvolací súd v krátkosti uvádza, že podstata koncentrácie sporového konania spočíva v tom, že strana môže efektívne uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany iba v určitom časovom úseku, ktorý vymedzuje zákon (zákonná koncentrácia) alebo na základe zákona sudca (sudcovská koncentrácia). Sudcovská koncentrácia sporového konania sa prejavuje tým, že na prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ktoré neboli predložené včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu (§ 153 ods. 2 CSP). Sudcovskej koncentrácii teda dominuje individuálne vyhodnotenie procesnej situácie sudcom, s osobitným zameraním na procesnú aktivitu sporovej strany a efektívne, zodpovedné a starostlivé plnenie povinností súvisiacich s vedením sporu. Je takpovediac na vôli sudcu, či vôbec sudcovskú koncentráciu konania uplatní a kedy ju v priebehu konania uplatní. Tieto skutočnosti posudzuje sudca sám, individuálne s ohľadom na okolnosti tej - ktorej veci. Z obsahu spisu v danej veci vyplýva, že sudca uplatnil sudcovskú koncentráciu konania pred začatím posledného pojednávania vo veci t.j. dňa 21.09.2023 (č.l. 147), pričom následne vec odročil za účelom vyhlásenia rozsudku vo veci. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie však podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva, že súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní prioritne vychádzal z jednotlivých ustanovení právnych predpisov, ktoré sú citované v rámci odôvodnenia, nakoľko skutkový stav mal súd prvej inštancie ustálený od počiatku daného sporu. Ak by aj súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní zobral na úvahy dôkazy predkladané žalovaným v priebehu konania (avšak nepochybne do uplatnenia sudcovskej koncentrácie konania) tento postup súdu prvej inštancie bol procesne správny, nakoľko sudca tak ako bolo uvedené vyššie uplatnil sudcovskú koncentráciu konania pred posledným pojednávaním vo veci t.j. dňa 21.09.2023. Od tohto dňa následne žalovaný žiadne dôkazy už nepredkladal, a teda súd prvej inštancie vychádzal

pri svojom rozhodovaní iba z dôkazov predložených žalovaným do uplatnenia sudcovskej koncentrácie konania. Preto tento argument žalobcu vznesený v rámci podaného odvolania odvolací súd taktiež nepovažuje za relevantný, ktorý by bol schopný zvrátiť správnosť záverov súdu prvej inštancie. 27. K zostávajúcim argumentom žalobcu vznesených v rámci podaného odvolania sa už vyjadril súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia, na ktoré odvolací súd v podrobnostiach odkazuje. Z týchto dôvodov odvolací súd nepovažuje za nevyhnutné samostatne sa k nim vyjadrovať. S ohľadom na všetky vyššie uvedené dôvody odvolací súd má za to, že rozsudok súdu prvej inštancie dáva odpovede na všetky relevantné otázky, preto ho odvolací súd ako vecne a právne správny potvrdil (§ 387 ods. 1, 2 CSP). 28. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy) je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/1997), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/1997, II. ÚS 251/2003). 29. Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument strany sporu nie je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania, čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo (porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike /sťažnosť č. 59102/08/, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp.zn. 5 M Cdo 8/2008). 30. Žalobca sa odvolal aj do výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým súd prvej inštancie priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania. Žalobca v priebehu prvoinštančného konania (aj ako odvolací dôvod) navrhoval, aby súd prvej inštancie v prípade jeho neúspechu použil ustanovenie § 257 CSP a výnimočne nepriznal náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Dôvody hodné osobitného zreteľa žalobca videl v tom, že a zo strany žalovaného došlo k netransparentnému a nekorektnému konaniu, nakoľko žalobcu zavádza v titule užívania jeho pozemku dlhé roky, a preto aj v prípade úspechu v spore žalovanému nemá byť nárok na náhradu trov konania priznaný. Rovnako namietal, že z dôvodu hospodárnosti konania, si žalovaný mohol zvoliť právneho zástupcu priamo z Bratislavy tak, aby nevznikali zbytočné nároky na náhradu cestovného, prípadne nárok za na náhradu za stratu času. Na tieto argumenty vznesené žalobcom v rámci podaného odvolania voči výroku, ktorým súd prvej inštancie priznal nárok na náhradu trov konania žalovanému odvolací súd uvádza, že tieto tvrdenia žalobcu nie sú v zmysle ustanovenie § 257 Civilného sporového poriadku dôvodmi hodnými osobitného zreteľa. Účelom ustanovenia § 257 CSP je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného absolučného práva. Toto ustanovenie je výrazom skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kazuistický, aby postihol celú rozmanitosť života, právo sa dotvára sudcovským výkladom v medziach ustanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov konania, než by plynul z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania. Civilný sporový poriadok vyžaduje pre realizáciu tohto sudcovského moderačného práva, aby v danom prípade išlo o okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa. Dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti zákon neuvádza ani exemplifikatívne. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnej praxi. To však neznamená, že tým vytvára priestor na celkom voľnú úvahu súdu. V zmysle dnes už ustálenej judikatúry (pozri k tomu napr. uznesenia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2 MCdo 17/2009, sp.zn. 5 Cdo 67/2010

či sp.zn. 3 MCdo 46/2012) ustanovenie § 257 nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie § 257 CSP preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. Strane, ktorá mala vo veci úspech, nemožno nepriznať náhradu trov podľa výnimočného ustanovenia len na základe všeobecného záveru hodnotiaceho dopad rozhodnutia o určitom druhu nárokov... Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania (k tomu napr. nálezy Ústavného súdu ČR sp.zn. III. ÚS 292/07 či sp.zn. I. ÚS 303/12), ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu (pozri nález Ústavného súdu ČR sp.zn. III. ÚS 727/2000)... Hranice sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá jej nepriznanie úspešnému účastníkovi pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania (§ 255 ods. 1). Jednou zo skupín prípadov, v ktorých aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy, sú prípady charakteristické sociálnym aspektom, ktorý vystupuje do popredia vtedy, keď povinná strana sporu nemôže uhradiť náhradu trov konania z dôvodov, ktoré sama nezavinila, alebo ich môže uhradiť len s veľkými ťažkosťami. V takýchto prípadoch súd zohľadňuje osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery oboch strán, prihliada na postoj strán v konaní a pripadne iné okolnosti a môže dospieť k záveru o úplnom nepriznaní trov konania úspešnej strane alebo o nepriznaní čiastočnom, a to práve s ohľadom na intenzitu preukázaných dôvodov hodných osobitného zreteľa. (Pozri uznesenie listinného súdu SR z 8. decembra 2011, č.k. II. ÚS 563/2011-14). Inou skupinou môžu byť aj špecifické okolnosti danej veci. V tomto konkrétnom prípade však skutočnosť, že žalobca bol nútený podať žalobu o vypratanie pozemku, nakoľko mal za to, že nájomný vzťah medzi stranami sporu skončil a neuvedomil si vznik zákonného vecného bremena nie je okolnosťou hodnou osobitného zreteľa. Žalobca má od počiatku právnu zástupkyňu, ktorá obhajuje jeho žalobný nárok, avšak zároveň má svojmu klientovi aj povinnosť vysvetliť, že spor s ohľadom na určité nepochybné skutočnosti môže skončiť jeho neúspechom. Za okolnosti hodné osobitného zreteľa nemôže byť považované nekorektné konanie žalovaného voči žalobcovi, ktoré navyše v konaní riadne preukázané nebolo. K zostávajúcim argumentom ohľadom zvolenia právneho zástupcu sa už kvalifikovane vyjadril súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia, a preto odvolací na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie v podrobnostiach odkazuje a nepovažuje za potrebné tieto argumenty opakovať. Z týchto dôvodov potom odvolací súd nevzhliadol za dôvodné ani odvolanie voči výroku o trovách konania a rovnakou optikou posudzoval nárok na náhradu trov konania v odvolacom konaní. S ohľadom na vyššie uvedené odvolací súd o trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP a priznal nárok na náhradu trov konania úspešnému žalovanému v plnom rozsahu. 31. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011, § 393 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP). (1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).