Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 15CoCsp/10/2024 1622200719 28. 02. 2025 JUDr. Silvia Walterová ECLI:SK:KSBA:2025:1622200719.1
Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Walterovej a členiek senátu JUDr. Evy Mészárosovej a Mgr. Zity Leimbergerovej, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35 724 803, Bratislava, Pajštúnska č. 5, zastúpený spoločnosťou: Remedium Legal, s.r.o., IČO: 53 255 739, Bratislava Pajštúnska č. 5, za ktorú koná Mgr. Martina Klačanová, proti žalovanému: U. A. V. X. U. Í. G. , D. W. XX.XX.XXXX, H. N. Z., O. Č.. XXX/XX, o zaplatenie sumy 6.805,04 € s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 24. januára 2024, č.k. 4 Csp 29/2022-246, takto rozhodol: Rozsudok Okresného súdu Malacky zo dňa 24. januára 2024, č.k. 4 Csp 29/2022-246, z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. odôvodnenie: 1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 24.1.2024, č.k. 4 Csp 29/2022-246, žalobu zamietol; žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal. Vychádzal zo žaloby doručenej súdu dňa 31.3.2022, ktorou sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 6.805,06 € (pozostávajúcej z neuhradenej istiny úveru vo výške X.XXX,XX €, zmluvných úrokov vo výške 950,92 €, úrokov z omeškania vo výške 130,36 € a poplatkov vo výške 35,36 €) s príslušenstvom. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 22.6.2021, uzavretej medzi postupcom Z. Z., a.s., L.: XX 151 653, Bratislava, H. č. XX a ním, postúpil postupca na neho pohľadávku voči žalovanému, ktorý bol v čase postúpenia pohľadávky napriek písomnej výzve postupcu v nepretržitom omeškaní so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku voči postupcovi po dobu dlhšiu ako 90 kalendárnych dní. Postupca uzatvoril so žalovaným v zmysle zákona č. 266/2005 Z.z. o ochrane spotrebiteľa pri finančných službách na diaľku dňa 17.4.2014 zmluvu č. XXXXXXXXXX, ktorej súčasťou boli Všeobecné obchodné podmienky postupcu a k samotnému uzatvoreniu zmluvy došlo elektronicky prostredníctvom služby Internetbanking pomocou tzv. bezpečnostného predmetu (GRID kartou, SMS kľúčom alebo elektronickým osobným kľúčom). Na základe zmluvy postupca poskytol žalovanému peňažné prostriedky. Podmienky čerpania prostriedkov, ich splácania a podmienky pri neplnení zmluvných povinností a ďalšie náležitosti boli upravené v zmluve a v obchodných podmienkach. Žalovaný i napriek opakovaným výzvam postupcu, v ktorých ho postupca v súlade s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka upozorňoval v lehote nie kratšej ako 15 dní na možnosť uplatnenia práva na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru, neplnil v stanovených termínoch splátky, čím porušil svoju povinnosť podľa zmluvy. Vzhľadom k tomu, že sa žalovaný dostal do omeškania so splácaním úveru po dobu dlhšiu ako tri mesiace, pričom bol súčasne upozornený v lehote nie kratšej ako 15 dní na možnosť uplatnenia práva na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru, postupca v súlade s príslušnými ustanoveniami zmluvy a § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka ku dňu 3.3.2021 vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru a zároveň vyzval žalovaného na úhradu dlžnej sumy. 2. Vo veci prvoinštančný súd nariadil pojednávanie na deň 24.1.2024, na ktoré sa sporové strany nedostavili, žalobca svoju neúčasť ospravedlnil, žalovaný svoju neprítomnosť neospravedlnil; vykonal
dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi a zistil nasledovný skutkový stav. Z. Z., a.s. uzatvorila dňa 17.4.2014 so žalovaným prostredníctvom služby internetbanking písomnú zmluvu o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX. Z potvrdenia o uzatvorení zmluvy, ktorým Z. a.s. akceptovala návrh žalovaného zistil, že predmetom tejto zmluvy bolo poskytnutie úveru vo výške 10.000,- €, s úrokovou sadzbou vo výške 10,90 % ročne a RPMN vo výške 12,56 %. Úver mal žalovaný splácať v 120. mesačných splátkach po 143,08 € (vrátane poistného vo výške 4,84 € mesačne), prvá splátka bola splatná dňa 20.5.2014 a ďalšie vždy k 20. dňu v kalendárnom mesiaci, konečná splatnosť úveru bola dohodnutá na deň 20.4.2024; celková čiastka spojená s úverom predstavovala sumu 17.166,54 €. Listom zo dňa 30.1.2021 Z., a.s. oznamovala žalovanému, že ku dňu 30.1.2021 je v omeškaní so splácaním pohľadávky banky z predmetného úveru vo výške 1.829,84 € a vyzvala ho na zaplatenie dlžnej sumy v lehote 15 dní s upozornením, že v opačnom prípade je oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť pohľadávky banky, čím sa stane splatnou v celom rozsahu, v takomto prípade stratí výhodu splátok a pohľadávku bude musieť uhradiť v celku; žalobca nepredložil žiaden doklad preukazujúci doručenie listu žalovanému. Listom zo dňa 4.3.2021 označeným ako „Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti“ Z., a.s. oznámila žalovanému, že z dôvodu omeškania so splácaním pohľadávky banky o viac ako tri mesiace, vyhlásila ku dňu 3.3.2021 mimoriadnu splatnosť pohľadávky zo zmluvy, výška pohľadávky k uvedenému dňu predstavovala sumu 6.545,43 €; list sa vrátil Z., a.s. dňa 30.3.2021 s poznámkou „zásielka neprevzatá v odbernej lehote,“ preto prvoinštančný súd vychádzal z toho, že list bol doručený žalovanému dňa 10.3.2021, teda dňom jeho uloženia na pošte, kedy sa dostal do jeho dispozičnej sféry. Ďalším listom zo dňa 18.3.2021 Z. a.s. oznamovala žalovanému, že pohľadávka banky z predmetnej zmluvy je splatná v celom rozsahu, je v omeškaní s jej splácaním viac ako tri mesiace, k uvedenému dňu predstavovala pohľadávka sumu 6.543,36 € s tým, že ak dlžnú sumu neuhradí, banka je oprávnená postúpiť pohľadávku tretej osobe; žalobca nepredložil žiaden doklad preukazujúci doručenie listu žalovanému. Ďalej zistil, že dňa 22.6.2021 uzavrela Z., a.s. ako postupca a žalobca ako postupník Zmluvu o postúpení pohľadávok č. XXXX/XXXX/CE, z prílohy k tejto zmluve vyplýva, že predmetom postúpenia bola aj pohľadávka, ktorú si žalobca uplatnil voči žalovanému v tomto konaní. 3.1. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 116 ods. 2, § 180 veta druhá, § 181 ods. 2, § 183 ods. 1, čl. 6 Civilného sporového poriadku, § 497 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 písm. a/, b/, d/, § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, § 52 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, ods. 9, § 524 ods. 1, ods. 2, § 525 ods. 1, ods. 2, § 565 Občianskeho zákonníka, § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, dôvodiac nedostatkom aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. Uviedol, že z vykonaného dokazovania mal preukázané, že medzi Z., a.s. ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom bola uzavretá úverová zmluva, na základe ktorej Z., a.s. poskytla žalovanému úver vo výške 10.000,- €. Právny vzťah založený predmetnou úverovou zmluvou je právnym vzťahom založeným spotrebiteľskou zmluvou, preto ho posudzoval podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka i právnych predpisov, ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru, keďže Z., a.s. pri uzatváraní zmluvy o úvere vystupovala ako veriteľ s poukazom na predmet podnikania a žalovaný vystupoval ako spotrebiteľ, pretože pri uzatváraní a plnení zmluvy nekonal v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania. V prvom rade sa zaoberal otázkou aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, ktorý svoju aktívnu vecnú legitimáciu v spore vyvodil zo Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 22.6.2021, č. XXXX/XXXX/CE, uzavretej medzi Z., a.s. ako postupcom a ním ako postupníkom, v spojení s prílohou k tejto zmluve, na základe čoho malo ku dňu 22.6.2021 dôjsť k postúpeniu pohľadávky voči žalovanému, ktorá je predmetom tohto konania na žalobcu. Postúpenie pohľadávky je upravené v § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka. V posudzovanej veci však predmetom postúpenia bola pohľadávka vyplývajúca zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, takže na jej platné postúpenie museli byť splnené aj podmienky uvedené v § 17 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, z dôvodu ktorého skúmal, či v danom prípade bol splnený predpoklad uvedený pod písm. b/ tohto ustanovenia, t. j. či postupovaná pohľadávka bola splatná v celom rozsahu. Spomínané ustanovenie totiž vyžaduje postúpenie pohľadávky po konečnom termíne splatnosti spotrebiteľského úveru alebo pohľadávky, ktorá sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru (ak došlo k zosplatneniu úveru). Žalobca tvrdil, že žalovaný úver riadne nesplácal, preto dňa 3.3.2021 vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru a tak sa zaoberal tým, či boli splnené podmienky pre predčasné zosplatnenie úveru vyplývajúce z § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa vyžaduje: 1. existencia omeškania dlžníka so zaplatením aspoň jednej splátky minimálne tri mesiace, 2. doručenie upozornenia veriteľa na možnosť zosplatnenia
úveru dlžníkovi v lehote nie kratšej ako 15 dní pred zosplatnením, 3. doručenie oznámenia o zosplatnení úveru dlžníkovi. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaný v období od 20.5.2014 do 20.1.2020 uhradil na úver vrátane splátok poistného celkom sumu 9.740,42 €, t. j. všetky mesačné splátky splatné od 20.5.2014 do 20.12.2019 a do omeškania sa tak dostal so splátkou splatnou dňa 20.1.2020, z ktorej uhradil iba sumu 10,98 €. Žalobca predložil list Z., a.s. zo dňa 30.1.2021, v ktorom bolo žalovanému oznámené, že je v omeškaní so splácaním pohľadávky z predmetného úveru vo výške 1.829,84 €, vyzvala ho na úhradu dlžnej sumy v lehote 15 dní od doručenia tejto výzvy a zároveň upozornila, že ak v uvedenej lehote túto sumu neuhradí, bude oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, čím sa stane pohľadávka z úveru splatnou v celom rozsahu. Žalobca taktiež tvrdil (všeobecne, bez bližšej konkretizácie), že žalovaný, ktorý sa dostal do omeškania so splácaním úveru po dobu dlhšiu ako tri mesiace, bol v súlade s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka upozornený v lehote nie kratšej ako 15 dní na možnosť uplatnenia práva na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru. Vzhľadom na to, že sa jedná o také skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú podmienok pre postúpenie pohľadávky podľa § 17 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, žalobcu zaťažovalo dôkazné bremeno ohľadne preukázania splnenia týchto podmienok napriek tomu, že žalovaný uvedené skutkové tvrdenia v konaní nepoprel. Žalobca ničím nepreukázal, že Z. a.s. spomínaný list doručila do dispozičnej sféry žalovaného a tak v danom prípade neboli splnené všetky zákonné podmienky pre zosplatnenie úveru vyplývajúce z § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, v dôsledku čoho Z., a.s. nebola oprávnená úver zosplatniť. Zosplatnenie úveru listom Z., a.s. zo dňa 4.3.2021 považoval potom za neúčinné. Ďalej súd prvej inštancie dôvodil, že vzhľadom na to, že k účinnému zosplatneniu úveru nedošlo a termín konečnej splatnosti úveru mal nastať až dňa 20.4.2024, postúpenie predmetnej pohľadávky voči žalovanému zo Z., a.s. na žalobcu bolo podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor s § 17 ods. 1 písm. b/ zákona o spotrebiteľských úveroch neplatné. So zreteľom na to, že veriteľom pohľadávky v čase uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávok bola Z., a.s., teda banka, na platné postúpenie pohľadávky na žalobcu bolo taktiež nevyhnutné splnenie zákonných podmienok pre postúpenie pohľadávky vyplývajúcich z ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách. Dal v tejto súvislosti do pozornosti judikát R 60/2018, z ktorého právnej vety vyplýva, že postúpenie pohľadávky banky, ku ktorému došlo v rozpore s týmto ustanovením, je neplatný právny úkon. V odôvodnení tohto rozhodnutia dovolací súd zdôraznil, že ak bola postúpená pohľadávka v rozpore so zákonom, nemožno uvedené konvalidovať ani včasným a riadnym oznámením o postúpení pohľadávky dlžníkovi. Poukázal aj na právnu vetu judikátu R 6/2022 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29.11.2022, sp.zn. 3 Co 84/2021 s tým, že ustanovenie § 151 ods. 1 C.s.p. o nespornosti nepopretých skutkových tvrdení sa neuplatní. Mal potom za to, že nakoľko k účinnému zosplatneniu úveru nedošlo, predmetná pohľadávka v čase uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávok nebola splatná, nebola preto splnená hneď prvá podmienka pre postúpenie pohľadávky. Ak by aj bol úver účinne zosplatnený, žalobca v konaní nepreukázal, že výzva Z., a.s. zo dňa 18.3.2021 na úhradu dlžnej sumy s upozornením na možnosť postúpenia pohľadávky tretej osobe, bola pred uzavretím zmluvy o postúpení pohľadávok doručená do dispozičnej sféry žalovaného. V súvislosti s písomnou výzvou podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.3.2022, sp.zn. 2 Cdo 266/2020. V prejednávanej veci neboli splnené ani podmienky pre postúpenie predmetnej pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách, čo zakladá ďalší dôvod neplatnosti tohto postúpenia podľa § 39 Občianskeho zákonníka. 3.2. O náhrade trov konania rozhodol právne podľa ustanovení § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 C.s.p. s tým, že žalovaný, ktorý mal v konaní plný úspech, keďže žaloba bola zamietnutá, by mal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi, tieto mu ale nepriznal, pretože mu v konaní žiadne trovy nevznikli (R 72/2018). 4. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca, dôvodiac tým, že mu súd nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. b/, f/, h/ C.s.p.). Poukázal na bod 2. odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorom je uvedené: „Žalovanému bola žaloba doručená postupom podľa § 116 ods. 2 C.s.p. K podanej žalobe sa nevyjadril.“ s tým, že podľa názoru súdu prvej inštancie nepreukázal doručenie výzvy podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka žalovanému (list zo dňa 30.1.2021). Ohľadom doručovania výzvy podľa uvedeného ustanovenia zákona tvrdil a tvrdí, že predmetná výzva boli žalovanému riadne doručovaná, pričom toto jeho tvrdenie bolo počas celého konania nesporným skutkovým tvrdením. Žalovaný bol v konaní absolútne pasívnou stranou sporu, k veci sa žiadnym spôsobom nevyjadril,
pojednávaní sa nezúčastnil. Na základe uvedeného je zrejmé, že žalovaný nič netvrdil, takže ani nepoprel žiadne z jeho skutkových tvrdení, hoci na to mal vytvorený dostatočný procesný priestor (ktorý nevyužil). Keďže jeho skutkové tvrdenia neboli protistranou popreté, v zmysle ustanovenia § 151 ods. 1 C.s.p. ich bolo podľa jeho názoru potrebné považovať za tzv. nesporné skutkové tvrdenia, na základe čoho bolo v konaní potrebné uzavrieť, že je nesporným skutkovým tvrdením (ktoré nie je potrebné preukázať ďalšími listinnými, prípadne inými dôkazmi), že (právny predchodca) riadne doručoval vyhotovené výzvy žalovanému. V tejto súvislosti dal do pozornosti uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.5.2023, sp.zn. 8 CoCsp 12/2023 s tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, nakoľko v konaní bolo nielen predloženými listinnými dôkazmi, ale aj vykonanými skutkovými tvrdeniami preukázané, že žalovaný bol pred vyhlásením mimoriadnej splatnosti úveru riadne vyzývaný na úhradu dlžnej sumy s upozornením podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Pre vylúčenie pochybností dodal, že ak žalobca predloží v súdnom konaní (nejakú) výzvu, potom nemusí osobitne tvrdiť, že predmetnú výzvu dal aj na poštovú prepravu, pričom je nelogické, aby tvrdenie, že dlžník bol písomne vyzvaný na úhradu dlhu, bolo chápané len tak, že veriteľ výzvu vyhotovil takpovediac len pre seba a takto si ju ponechal pre vlastné potreby. Ďalej poukázal na nespornosť skutkových tvrdení, za identického stavu veci a v tejto súvislosti poukázal na uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 16.3.2021, sp.zn. 9 CoCsp 81/2020 s tým, že rôzne senáty priamo nadriadeného súdu pristupujú k posudzovaniu nesporných skutkových tvrdení strán sporu odlišne od súdu prvej inštancie a dal do pozornosti ďalšie rozhodnutia odvolacích senátov, napríklad uznesenia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31.3.2021, sp.zn. 6 CoCsp 28/2020 a zo dňa 29.5.2020, sp.zn. 3 Co 84/2019, Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 27.1.2022, sp.zn. 43 CoCsp 46/2021 a zo dňa 27.9.2023, sp.zn. 41 CoCsp 6/2023. Všetky ním uvádzané rozhodnutia zhodne tvrdia, že pokiaľ súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca nepreukázal doručenie výzvy (výziev) bez toho, aby túto skutočnosť namietal žalovaný (ktorý bol v konaní nečinný), potom súd prvej inštancie nahrádzal procesnú aktivitu žalovaného vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu o doručení predmetnej výzvy (výziev), čo je nerešpektovanie ustanovenia § 151 ods. 1 C.s.p. a zároveň zásadným excesom prelomenia formálnej pravdy civilného procesu, ktorý ani ustanovenie § 295 C.s.p. neumožňuje. Súd je povinný osvojiť si skutkové zistenia založené na zhodnom tvrdení procesných strán, t. j. nemusí vykonávať dokazovanie ohľadom tých skutočností, ktoré medzi nimi nie sú sporné a môže ich tak bez dokazovania zobrať za základ svojho rozhodnutia; uvedené koniec koncov podporuje vydanie platobného rozkazu v predmetnej veci. Ktorékoľvek z vyššie uvedených rozhodnutí je pripravený v prípade potreby doručiť súdu. Nie je mu potom ani zrejmé, z akého dôvodu súd prvej inštancie jeho nesporné skutkové tvrdenia de facto poprel, ak právne uzavrel, že doručenie výzvy podľa ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka preukázané nebolo. Celkom zrejmá je nesprávna aplikácia, resp. výklad ustanovenia § 295 C.s.p. zo strany prvoinštančného súdu, ktorý de facto prevzal právne zastupovanie spotrebiteľa v tejto veci. Považuje za preukázané, že súd prvej inštancie vyžadoval dokazovať už dokázané (nesporné skutkové tvrdenie) a pod prizmou ochrany spotrebiteľa prekročil zákonný rámec spotrebiteľskej ochrany. Na základe uvedeného zároveň považuje za preukázané, že nesprávnym procesným postupom súdu došlo do zásahu jeho práva na spravodlivý proces v zákonom predpokladanej intenzite. Za nespornosti skutkových tvrdení, po vydaní platobného rozkazu vo veci, ktorý bol zrušený len z procesného dôvodu nedoručenia do vlastných rúk žalovanému bez toho, aby sa vo veci čokoľvek navyše udialo, mal legitímne očakávanie, že doručovanie akejkoľvek výzvy je dostatočne preukázané. Napriek uvedenému dokladá do konania listinné dôkazy vo vzťahu k doručovaniu, vyžiadané od jeho právneho predchodcu, ktoré dôkazy nepovažuje za novoty v odvolacom konaní práve z dôvodu, že neexistovala procesná nevyhnutnosť na jeho strane dokazovať dokázané (resp. nesporné), pričom ho ani súd prvej inštancie na preukázanie ničoho v tejto veci nevyzýval. Na uvedenom nič nemení ani skutočnosť, že ospravedlňoval svoju neúčasť na pojednávaní, pretože v tomto štádiu konania nedošlo k žiadnej zmene pomerov, čo odôvodňoval predovšetkým nespornosťou skutkových tvrdení a hospodárnosťou (nezvyšovaním trov zbytočne). Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací senát na ním predložené dôkazy v odvolacom konaní prihliadol, nakoľko je nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a zároveň ich nie z vlastnej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Prvoinštančný súd nesprávne právne vec posúdil a na základe dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam ak uzavrel, že nepreukázal doručovanie (akejkoľvek) výzvy žalovanému. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností a dôkazných prostriedkov namietol aj nesprávny následný právny záver súdu prvej inštancie o neplatnosti postúpenia pohľadávky podľa § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z., resp. podľa ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. V predmetnej veci niet pochýb o skutočnosti, že nedošlo k postúpeniu „živého“ úveru, ktorý bol riadne zosplatnený, pričom pohľadávka bola spôsobilá na postúpenie, teda
platne na neho postúpená. Zákonný postup bol zdokladovaný celým radom listinných dôkazov, na základe čoho považuje žalobu v uplatnenom rozsahu za dôvodnú. Pre vylúčenie pochybností považoval za nevyhnutné poukázať aj na skutočnosť, že súd prvej inštancie sa vo svojom rozhodnutí odvolával na aktuálne rozhodnutie dovolacieho súdu, ktorý v rozsudku zo dňa 31.3.2022, sp.zn. 2 Cdo 266/2020 a uznesenia zo dňa 27.10.2022, sp.zn. 4 Cdo 75/2020 vyslovil, že ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách predpokladá „výlučnú a samostatnú písomnú výzvu banky“, ale dal v tejto súvislosti do pozornosti rozdielnosť výkladov predmetného ustanovenia v rámci jednotlivých senátov dovolacieho súdu, napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.9.2023, sp.zn. 9 Cdo 165/2022. S ohľadom na ním citovanú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu v odvolaní, je podľa jeho názoru napadnuté rozhodnutie irelevantné v časti, v ktorej sa súd prvej inštancie implicitne vyjadril k neuneseniu dôkazného bremena, a to nedoloženie samostatnej výzvy podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách, ktorou môže byť aj zosplatňujúca výzva i výzva pred zosplatnením. V konaní bolo riadne preukázané doručovanie zosplatňujúcej výzvy do dispozičnej sféry žalovaného prostredníctvom poštovej obálky, pričom táto výzva obsahuje aj výzvu na úhradu tam uvedenej celej dlžnej sumy. K postúpeniu pohľadávky došlo dňa 22.6.2021, t. j. viac ako tri mesiace po vyhotovení predmetnej zosplatňujúcej výzvy, jednoznačne viac ako 90 dní v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách. Nie je možné považovať za správny právny názor, že vo výzve podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách musí banka klienta informovať o možnosti postúpiť pohľadávku na tretiu osobu. Výzvou v zmysle tohto ustanovenia môže byť aj oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru za predpokladu, že dlžník mal objektívnu možnosť oboznámiť sa s obsahom takéhoto adresovaného jednostranného právneho úkonu. V konaní bolo zároveň nesporne preukázané, že žalovaný túto objektívnu možnosť oboznámiť sa s obsahom predmetnej výzvy mal, čo vyplýva z priloženej obálky. Nestotožnil sa so záverom súdu prvej inštancie o neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky pre rozpor s § 92 ods. 8 zákona o bankách a na podporu svojho tvrdenia poukázal na viaceré rozhodnutia odvolacích senátov. Záverom k otázke svojej aktívnej legitimácie uviedol, že predmetnú skutočnosť preukázal nepopretými skutkovými tvrdeniami v spojitosti s relevantnými dôkazmi predloženými v konaní, keď všetky ním tvrdené skutočnosti boli počas celého konania tzv. nespornými skutkovými tvrdeniami. Odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a jeho žalobe vyhovieť, resp. napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 5. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril, odvolanie nepodal. 6. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 378, § 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku ( ďalej len C.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné. 7. K odvolacím námietkam žalobcu o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) odvolací súd dôvodí, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ustanovenia § 191 C.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli sporové strany. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napríklad § 192, § 193, § 205 C.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ustanovení § 220 ods. 2 C.s.p. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. 8. Žalobca v odvolaní namietal, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.), k čomu odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 9. V danom spore sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 6.805,06 € s príslušenstvom titulom neuhradenia splátok v zmysle zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX, zo dňa 17.4.2014, uzavretej medzi právnym predchodcom žalobcu spoločnosťou Z. Z., a.s. ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom, ktorej predmetom bolo poskytnutie úveru žalovanému vo výške 10.000,- €. Žalovaný mal právnemu predchodcovi žalobcu uvedený úver splácať v mesačných splátkach vo výške 143,08 €, splatných k 20. dňu kalendárneho mesiaca, s termínom prvej splátky dňa 20.5.2014, fixnou úrokovou sadzbou vo výške 10,90 % ročne, ročnou percentuálnou mierou nákladov (RPMN) vo výške 12,56 €, priemernou hodnotou RPMN vo výške 9,19 %, poistením vo výške 4,84 €; konečná splatnosť úveru bola určená na deň 20.4.2024. 10. Odvolací súd sa nestotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, že žalobca nemá v konaní aktívnu vecnú legitimáciu z dôvodu, že neboli splnené podmienky pre postúpenie predmetnej pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách, čo zakladá dôvod neplatnosti postúpenia podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Prvoinštančný súd mal za to, že žalobca ničím nepreukázal, že jeho právny predchodca list zo dňa 30.1.2021, ktorým oznámil žalovanému, že je v omeškaní so splácaním jeho pohľadávky vo výške 1.829,84 €, doručil do dispozičnej sféry žalovaného a tak neboli splnené všetky zákonné podmienky pre zosplatnenie úveru vyplývajúce z § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, preto zosplatnenie úveru považoval za neúčinné. Ďalej dospel k záveru, že postupca, ktorému bola pohľadávka postúpená bankou musí nielen tvrdiť, ale aj preukázať, že pred postúpením bola predmetná pohľadávka splatná, že banka dlžníka písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku a klient napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň 90 kalendárnych dní s poukazom na ustanovenie § 151 ods. 1, ods. 2 C.s.p. 11. Z obsahu žaloby vyplýva, že žalobca v žalobe tvrdil, že žalovaný neplnil v stanovených termínoch splátky podľa vyššie uvedenej zmluvy napriek písomným výzvam, v ktorých bol upozorňovaný na možnosť vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru, ktoré tvrdenie preukázal. Jeho právny predchodca výzvou zo dňa 30.1.2021 vyzval žalovaného na zaplatenie dlžnej sumy vo výške 1.829,84 € do 15 dní od doručenia výzvy z dôvodu, že je v omeškaní ku dňu 30.1.2021 so splácaním jeho pohľadávky a zároveň ho upozornil na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti pohľadávky, ďalšou výzvou zo dňa 18.3.2021 vyzval žalovaného na zaplatenie sumy 6.543,36 €, nakoľko je jeho pohľadávka zo zmluvy splatná v celom rozsahu a že je v omeškaní so splácaním viac ako tri mesiace. Listom zo dňa 4.3.2021 právny predchodca žalobcu oznámil žalovanému, že ku dňu 3.3.2021 vyhlasuje mimoriadnu splatnosť úveru. Uvedené skutočnosti žalovaný v konaní nepoprel. 12. Z uvedených dôvodov potom odvolací súd súhlasí s tvrdeniami žalobcu v jeho odvolaní o tom, že nakoľko jeho tvrdenia neboli protistranou popreté, bolo ich potrebné podľa § 151 ods. 1 C.s.p. považovať za tzv. nesporné skutkové tvrdenia. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje i na ustanovenie § 186 ods. 2 C.s.p., v zmysle ktorého súd vychádza zo zhodných tvrdení strán, ak neexistuje dôvodná pochybnosť o ich pravdivosti. Na zmeny v tvrdeniach o skutočnostiach, na ktorých sa strany dohodli, súd neprihliada. Z uvedeného vyplýva, že súd nebude dokazovať také skutočnosti, ktoré sa zakladajú na zhodnom tvrdení strán, ak neexistuje dôvodná pochybnosť o ich pravdivosti. Zmyslom je urýchliť a zhospodárniť konanie a v ďalšom priebehu konania sa zamerať len na vykonávanie dôkazov týkajúcich sa sporných skutočností. 13. V danom spore bolo potrebné skutkové tvrdenie žalobcu o vyzvaní žalovaného na zaplatenie dlhu považovať za nesporné podľa § 151 C.s.p. a malo byť vzaté za základ zisteného skutkového stavu bez toho, aby bolo potrebné posudzovať jeho existenciu a pravdivosť na základe dôkazov. V danom prípade nebol dôvod pochybovať o pravdivosti tvrdenia žalobcu o zaslaní písomných výziev žalovanému (§ 186 ods. 2 C.s.p.), pretože toto skutkové tvrdenie vyplývalo z dôkazov predložených na jeho preukázanie. Z týchto dôvodov odvolací súd považuje argumentáciu súdu prvej inštancie uvedenú v bode 31. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia o dôkaznom bremene preukázania splnenia podmienok podľa § 92 ods. 8 veta prvá zákona o bankách za nedôvodnú. 14. Na základe uvedeného má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie nepostupoval v danom spore správne pri zisťovaní skutkového stavu, keďže považoval za nepreukázané odoslanie výzvy na uhradenie dlhu žalovanému. Vzhľadom na nespornosť vyzvania žalovaného na zaplatenie dlhu
postupcom, neprípustne súd prvej inštancie zaťažil žalobcu dôkazným bremenom vo vzťahu k preukázaniu svojej aktívnej legitimácie v konaní. 15. Odvolací súd preto z vyššie uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie podľa § 389 ods. 1 písm. b/, c/ C.s.p. v spojení s § 391 ods. 1 C.s.p. s poukazom na zachovanie dvojinštančnosti súdneho konania, pretože ak by rozhodol sám, znemožnil by stranám sporu realizáciu ich procesných práv, keďže by im odoprel možnosť odvolacieho prieskumu v otázke týkajúcej sa (ne)priznania žalovanej sumy, čím by stranám odňal možnosť konať pred súdom. Povinnosťou súdu prvej inštancie bude opätovne rozhodnúť o predmetnej žalobe s tým, že musí znova posúdiť, či je žalobca v konaní aktívne vecne legitimovaný, náležite sa vysporiadať s tým, že žalovaný doteraz skutkové tvrdenia žalobcu nepoprel, t. j. vo veci vykonať dokazovanie v zmysle ustanovenia § 185 a nasl. C.s.p., prípadne vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol podľa ustanovenia § 295 C.s.p., keďže ide o spotrebiteľský spor, dôkazy vyhodnotiť v súlade s ustanovením § 191 ods. 1 C.s.p., rozhodnúť v zmysle ustanovenia § 215 ods. 1, ods. 2 C.s.p. a zo zisteného skutkového stavu vyvodiť záver, ktorý je nutné správne a dostatočne odôvodniť podľa požiadaviek vyplývajúcich z ustanovenia § 220 ods. 2 C.s.p. Podľa § 391 ods. 2 C.s.p. je súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. 16. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie o náhrade trov konania pred súdom prvej inštancie, vrátane trov konania vzniknutých stranám v konaní pred odvolacím súdom (§ 396 ods. 1, ods. 3, § 255 a nasl. C.s.p.). 17. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).