Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 14CoCsp/27/2024 1622202322 17. 02. 2025 JUDr. Michaela Krajčová ECLI:SK:KSBA:2025:1622202322.2
Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Michaela Krajčová a členovia senátu: JUDr. Darina Kriváňová a JUDr. Branislav Král, v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35 724 803, so sídlom Prievozská 2, Bratislava, zastúpený: Remedium Legal, s. r. o., advokátska kancelária, so sídlom Prievozská 2, Bratislava, proti žalovanému: D. U., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom U. XXX, zastúpený: Advokátska kancelária KONCOVÁ & PARTNERS, s.r.o., IČO: 47 256 907, so sídlom Kpt. Jánoša 29, Trenčín, o zaplatenie 62.123,14 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti uzneseniu Okresného súdu Malacky č.k. 5Csp/76/2022-304, zo dňa 8. októbra 2024, takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Malacky č.k. 5Csp/76/2022-304, zo dňa 8. októbra 2024, v napadnutej časti m e n í tak, že žalovanému priznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 18,4 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. II. Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi nárok náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. odôvodnenie: 1. Okresný súd Malacky (ďalej len „súd prvej inštancie“) uznesením č.k. 5Csp/76/2022-304 zo dňa 8. októbra 2024, (ďalej len „napadnuté uznesenie“) zastavil konanie a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100%. 2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, sa žalobca podanou žalobou domáhal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 1.743,47 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 101.743,47 eur od 01.02.2020 do 18.07.2022, 5% ročne zo sumy 95.743,47 eur od 19.07.2022 do 07.09.2022, 5% ročne zo sumy 5.743,47 eur od 08.09.2022 do 27.09.2022, 5 % ročne zo sumy 1.743,47 eur od 28.09.2022 do zaplatenia, riadny úrok vo výške 60.379,67 eur, náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo výške 669,22 eur a súdny poplatok vo výške 3.657 eur. Zároveň žiadal zaviazať žalovaného zaplatiť žalobcovi trovy právneho zastúpenia. Uviedol, že dňa 23.06.2016 uzatvoril postupca (právny predchodca žalovaného - Wüstenrot stavebná sporiteľňa, a.s., Grösslingová 77, 824 68 Bratislava, IČO: 31 351 026) so žalovaným zmluvu o úvere na bývanie č. XXXXXXXX/XXXX, ktorej súčasťou sú aj Všeobecné obchodné podmienky pre stavebné sporenie FLEXIBIL. Na základe zmluvy bol žalovanému poskytnutý medziúver vo výške 104.000 eur pri fixnej úrokovej sadzbe 1,99% p. a., predpokladaná dĺžka trvania 60 mesiacov; finančné prostriedky boli žalovanému poskytnuté dňa 04.07.2016 vo výške 4.939,47 eur, dňa 08.07.2016 vo výške 78.237 eur a dňa 29.07.2016 vo výške 20.822,61 eur. Žalovaný sa zaviazal splácať poskytnutý úver pravidelnými mesačnými splátkami vo výške 176,80 eur. Dňa 28.11.2019 bol žalovaný vyzvaný na zaplatenie dlžnej sumy vo výške 706,66 eur, nakoľko si neplnil svoje povinnosti vyplývajúce z úverovej zmluvy riadne a včas, pričom bol upozornený, že v prípade nerešpektovania tejto výzvy a neobnovenia platobnej disciplíny je postupca (právny predchodca žalovaného) oprávnený vyhlásiť okamžitú splatnosť zostatku
úveru. Vzhľadom na to, že žalovaný poskytnutý úver naďalej riadne a včas nesplácal, dňa 31.01.2020 bol žalovaný požiadaný o okamžité splatenie celého zostatku úveru vo výške 101.743,47 eur spolu s úrokmi z omeškania. 3. Dňa 13.03.2023 bolo súdu prvej inštancie doručené späťvzatie žaloby s odôvodnením, že žalovaný uhradil na účet žalobcu celú dlžnú sumu, pričom späťvzatie bolo doplnené podaním dňa 15.08.2023, v ktorom si žalobca uplatnil náhradu trov konania. 4. V súvislosti so späťvzatím žaloby bolo súdu prvej inštancie doručené podanie žalovaného, v ktorom oznámil svoj súhlas so zastavením konania, avšak žiadal, aby bol žalovanému priznaný nárok na náhradu trov konania v rozsahu 71,08%. 5. Súd prvej inštancie po oboznámení sa s návrhom vo veci samej, aj so samotným späťvzatím, konanie zastavil a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100%. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že konanie zastavil pre späťvzatie žaloby, pričom vzhľadom k tomu, že späťvzatie žaloby zavinil procesne svojím konaním žalovaný tým, že po podaní žaloby uhradil pohľadávku žalobcu, súd prvej inštancie mu priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%. 6. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie podal žalovaný odvolanie z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP. Uviedol, že v predmetnom spore sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 62.123,14 eur s príslušenstvom, pričom žalovaný realizoval úhradu len vo výške 25.318,66 eur, a to na základe vyčíslenia zostatku záväzku, ktoré dostal od žalobcu. Vyčíslenie zostatku záväzku bolo špecifikované nasledovne: istina 1.043,47 eur, riadny úrok 4.272,94 eur, úroky z omeškania 3.668,09 eur, „sankčný úrok“ 10.736,03 eur a náklady dražby 5.598,13 eur. Realizáciou úhrady sumy 25.318,66 eur na jednotlivé uvedené položky žalovaný uznal žalobcom uplatnený nárok len vo vzťahu k istine v sume 1.043,47 eur, k riadnemu úroku vo výške 4.272,94 eur a k úrokom z omeškania vo výške 3.668,09 eur, spolu vo výške 8.984,50 eur; ostatné dve položky, ktoré žalovaný žalobcovi uhradil, nie sú predmetom tohto konania. Práve vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie zrejme rozhodol nesprávne, keď priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu s poukazom na zásadu pomeru úspechu vo veci vyjadrenej v § 255 ods. 1 CSP, keď je viac než zjavné, že žalobca nevzal žalobu späť preto, že bol s celým nárokom úspešný, ale preto, že v ostatnom rozsahu bol nárok nedôvodný. Je nepochybné, že v tomto konaní bol žalobca úspešný v sume 8.984,50 eur (14,46%) a žalovaný bol v konaní úspešný v sume 53.138,64 eur (85,54%), čoho dôsledkom je nárok žalovaného na náhradu trov konania v rozsahu 71,08%. 7. Žalobca sa k podanému odvolaniu, ktoré mu bolo súdom prvej inštancie zaslané, nevyjadril. 8. Odvolací súd prejednal vec podľa § 370 ods. 1 a 2 CSP, preskúmal správnosť uznesenia súdu prvej inštancie v napadnutej časti z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a § 378 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že vo výroku o trovách konania je potrebné uznesenie súdu prvej inštancie zmeniť. 9. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie správnosti výroku o náhrade trov konania, ktorých náhradu s poukazom na § 256 ods. 1 CSP v plnom rozsahu súd prvej inštancie priznal žalobcovi proti žalovanému. 10. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 11. Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. 12. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. 13. Podľa § 256 ods. 2 CSP, ak strana procesne zavinila trovy konania, ktoré by inak neboli vznikli, súd prizná náhradu týchto trov protistrane.
14. V prvom rade je potrebné poukázať na to, že súd prvej inštancie správne, vzhľadom na skutočnosť, že konanie vo veci samej bolo zastavené, pri rozhodnutí o trovách konania vychádzal z ust. § 256 ods. 1 CSP a zo zásady zavinenia zastavenia konania. Predmetnú otázku však neposúdil celkom dôsledne. 15. Ustanovenie § 256 ods. 1 CSP modifikuje v otázke náhrady trov konania všeobecnú zásadu úspechu vo veci zásadou procesnej zodpovednosti za zavinenie zastavenia konania. Trovy konania je teda povinná nahradiť tá zo strán sporu, ktorá procesne zavinila zastavenie konania. Pojem „procesné zavinenie“, použitý v ustanovení § 256 CSP, sa tak posudzuje výlučne z procesného hľadiska. Ide o inštitút procesného práva a rozhodujúcimi skutočnosťami pre posúdenie uvedenej zodpovednosti za zavinenie sú skutočnosti, ktoré vznikli po začatí konania. Kritérium procesného zavinenia je potrebné vždy posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým, čo žalujúca strana v konaní požadovala, resp. akého výsledku sa domáhala a skutočnosťou, pre ktorú žalujúca strana neskôr vzala žalobu späť s tým, aby konanie bolo zastavené. Ak nie je preukázané, že späťvzatie žaloby bolo odôvodnené neskorším správaním žalovaného, ktorý sa celkom, či v relevantnom rozsahu zachoval v zmysle žalobnej požiadavky, potom nie je dosť dobre možné nachádzať súvislosť, a teda ani procesné zavinenie, medzi jeho správaním vo vzťahu k žalobnej požiadavke (petitu); v takomto prípade nesie zodpovednosť na zastavení konania žalobca v dôsledku príčinnej súvislosti, ktorou je správanie účastníka konania, teda jeho prejav vôle spočívajúci v späťvzatí návrhu, čo zodpovedá aj ustálenej judikatúre (viď R 49/1993, tiež bod 15 nálezu ÚS SR sp.zn. I. ÚS 196/09, rozhodnutie NS SR sp. zn. 7MCdo/4/2010). 16. Ak teda bola žaloba vzatá späť bez uvedenia dôvodu, prípadne na základe rozhodnutia žalobcu, ktoré nie je (iba) reakciou na správanie žalovaného, ktorého dôsledkom je odpadnutie predmetu sporu, treba vychádzať z toho, že žalobca zavinil zastavenie konania a je tak povinný nahradiť trovy konania žalovanému. Ak však bola žaloba vzatá späť z dôvodu, že žalovaný sa zachoval v zmysle žalobnej požiadavky, treba naopak vychádzať z toho, že pre správanie žalovaného bola žaloba vzatá späť, ktorá bola inak podaná dôvodne a v tomto prípade je žalovaný povinný nahradiť trovy konania žalobcovi. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje napr. na rozhodnutie ÚS SR I. ÚS 325/2022, z ktorého vyplýva, cit.: „Pokiaľ dôjde k zastaveniu sporového konania v dôsledku späťvzatia žaloby, potom je povinnosťou súdu pri rozhodovaní o trovách konania skúmať procesnú zodpovednosť pri zastavení konania na oboch procesných stranách (na strane žalujúcej i žalovanej) a definitívne ju vyriešiť v rámci právnej úpravy obsiahnutej v § 146 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (teraz § 256 ods. 1 CSP, pozn.).Vo všeobecnosti platí, že náhradu nákladov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou zavinenia (k tomu napr. už I. ÚS 196/09). Ak teda sťažovateľ ako iniciátor sporu vedel, resp. uplatnil proti žalovanému svoj nárok vo vyššej výške, ktorý neskôr korigoval, počítal i s možnou procesnou obranou žalovaného, i s prípadným neúspechom v spore v nejakej ním uplatnenej časti. Ak toto riziko podstúpil, spravodlivo nesie zodpovednosť za zavinenie zastavenia konania v tejto časti. Pomerné rozdelenie trov je vždy odrazom reálneho výsledku sporu a vedie strany k tomu, aby nežalovali viac, ako im podľa hmotného práva patrí. Pri zastavení konania (aj čiastočnom) je trovy povinná hradiť tá zo strán, ktorá zavinila ich vznik a pojem „procesného zavinenia“ je posudzovaný výlučne z procesného hľadiska. Pokiaľ jedna procesná strana zaviní, že konanie muselo byť zastavené, pričom o veci nemôže byť meritórne rozhodnuté a teda zistené, či bola žaloba podaná dôvodne, vzniká jej vždy povinnosť nahradiť druhej procesnej strane trovy konania. Termín „zavinenie“ pritom nemožno interpretovať - čo zodpovedá aj ustálenej judikatúre - v doslovnom jazykovom zmysle, ale vo vzťahu príčinnej súvislosti, v ktorom príčinou je správanie účastníka konania (teda aj jeho prejav vôle spočívajúci v späťvzatí žaloby). V tomto smere neobstojí námietka sťažovateľa o tom, že späťvzatie je potrebné hodnotiť kladne. Aj späťvzatie je prvkom zavinenia a v kontexte sťažovateľovej veci ho nie je možné pripočítať na ťarchu toho, kto sa úspešne ubránil uplatnenej časti nároku. Ak teda krajský súd ustálil, že čiastočné späťvzatie žaloby zavinil sťažovateľ, v tomto rozsahu nemal sťažovateľ vo veci úspech, a preto sa úspech z hľadiska posudzovania náhrady trov konania správne pričítal opačnej strane sporu.“ 17. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že žalobca sa domáhal zaplatenia sumy vo výške 62.123,14 eur s príslušenstvom, pričom zo strany žalovaného došlo po podaní žaloby k úhrade sumy (len) vo výške 25.318,66 eur (pričom úhrada v tejto výške nebola medzi stranami sporná). Teda žalovaný splnil len časť dlžnej sumy, ktorej zaplatenia sa žalobca v konaní domáhal, keď je nesporné, že žalobný petit znel na sumu vo výške 62.123,14 eur, pričom po podaní žaloby bolo žalovaným uhradených len 25.318,66 eur. Napriek uvedenému žalobca zobral žalobu späť v celom
rozsahu, teda aj v zvyšnej (žalovaným nezaplatenej) časti 36.804,48 eur (62.123,14 eur - 25.318,66 eur), a to bez uvedenia dôvodu; preto možno jednoznačne konštatovať, že v časti o zaplatenie 36.804,48 eur to bol výlučne žalobca, ktorý zavinil zastavenie konania. 18. Vzhľadom na vyššie uvedené je preto v danej veci pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania nevyhnuté zohľadniť mieru zavinenia tak žalobcu ako aj žalovaného na zastavení konania, nakoľko každý z nich čiastočne zastavenie konania zavinil. Súd prvej inštancie sa však v napadnutom uznesení pri rozhodovaní o rozsahu nároku na náhradu trov konania opomenul zaoberať skutočnosťou, že pohľadávka žalobcu nebola uspokojená v celom žalobou uplatnenom rozsahu, a žalobca tak nemôže mať nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. 19. Žalovaný v podanom odvolaní ďalej namietal, že úhradu vo výške 25.318,66 eur vykonal na základe vyčíslenia zostatku záväzku, ktoré dostal od žalobcu. Vyčíslenie zostatku záväzku bolo žalobcom špecifikované nasledovne: istina 1.043,47 eur, riadny úrok 4.272,94 eur, úroky z omeškania 3.668,09 eur, „sankčný úrok“ 10.736,03 eur a náklady dražby 5.598,13 eur. Realizáciou sumy 25.318,66 eur na jednotlivé uvedené položky žalovaný uznal žalobcom uplatnený nárok, ale len vo vzťahu k istine v sume 1.043,47 eur, k riadnemu úroku vo výške 4.272,94 eur a k úrokom z omeškania vo výške 3.668,09 eur, spolu vo výške 8.984,50 eur; ostatné dve položky, ktoré žalovaný žalobcovi uhradil, neboli predmetom konania. Je preto podľa žalovaného nepochybné, že v tomto konaní bol žalobca úspešný v sume 8.984,50 eur (14,46%) a žalovaný je v konaní úspešný v sume 53.138,64 eur (85,54%), čoho dôsledkom je nárok žalovaného na náhradu trov konania v rozsahu 71,08%. 20. Túto odvolaciu námietku žalovaného však nemožno považovať za dôvodnú. V tejto súvislosti považuje odvolací súd za dôležité poukázať, že v prípadoch, keď dlžník poskytuje len čiastočné plnenie v zmysle ust. § 566 OZ, predpokladá sa jeho vyhlásenie o poradí započítania čiastočného plnenia. Dlžník pri plnení musí urobiť vyhlásenie podľa § 566 ods. 2 OZ najneskôr s poskytovaným plnením. Právo dlžníka rozhodnúť o tom, v akom poradí sa započíta čiastočné plnenie, sa vzťahuje okrem splatnej istiny a úrokov aj na ostatné príslušenstvo pohľadávky (úroky z omeškania a náklady spojené s uplatňovaním pohľadávky). Veriteľ je vyhlásením dlžníka viazaný. V prípade, že dlžník výslovne neurčí, ktorú časť svojho dlhu plní, neprechádza toto právo na veriteľa (Fekete, I.: Občiansky zákonník 3. zväzok, Veľký komentár, 2. aktualizované a rozšírené vydanie. Bratislava: Eurokódex 2015). Súdna prax zastáva názor, že použitie splátky na iný účel, ako určil spotrebiteľ, môže pre bežného spotrebiteľa mať za následok, že spotrebiteľ v dobrej viere plní svoj dlh, tento sa však reálne neznižuje, a to všetko bez toho, aby to spotrebiteľ mohol ovplyvniť. Ustanovenie zmluvy, ktoré dáva dodávateľovi úveru možnosť použiť splátku aj na iný účel ako na splatenie istiny, a to bez ohľadu na vôľu odporkyne, má za následok založenie nevyváženého vzťahu veriteľa a dlžníka v otázkach plnenia dlhu spotrebiteľa. Nevyváženosť iba podčiarkuje skutočnosť, že vzťah sa v otázke plnenia stáva pre spotrebiteľa netransparentným a konanie dodávateľa v niektorých prípadoch až nepredvídateľným. Spotrebiteľ má pritom oprávnený záujem na prednostnom splnení predpísaných splátok, a to vždy prioritne istiny. Tento vždy prítomný záujem slabšej zmluvnej strany vyjadril zákonodarca s účinnosťou od 01.01.2008 aj v § 566 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Ak zmluva umožňuje ľubovôľu dodávateľa v tak závažnej otázke ako je rozhodovanie o účele platby, a teda svojvoľné rozhodovanie o výške nielen príslušenstva, ale v konečnom dôsledku aj o výške samotnej istiny pohľadávky, nerešpektujúc pritom určenie účelu platby zo strany spotrebiteľa, je zmluva v tejto časti hrubo nevyvážená. Ustanovenie zmluvy, vedúce k opísanému stavu, je v neprospech spotrebiteľa, a pokiaľ nie je spotrebiteľom osobitne vyjednané, ale je v rámci kontraktácie nadiktované v režime tzv. štandardnej typovej (adhéznej) zmluvy, ide vždy o neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je vo formulárovej zmluve absolútne neplatná (§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka) (rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 25.09.2014, sp. zn. 19Co/251/2012). Ak teda dlžník neurčil, ktorú časť dlhu má v úmysle vyrovnať, občiansky zákonník určuje poradie, v akom sa má čiastočné plnenie dlžníka započítať na celý dlh. Podľa neho sa najprv započíta istina a až potom úroky. 21. Keďže v konaní nebolo preukázané, že by žalovaný ako dlžník vo vzťahu k veriteľovi vykonal vyhlásenie o poradí započítania jeho čiastočného plnenia, je potrebné na toto dlžníkove čiastkové plnenie dlhu aplikovať poradie započítania poskytnutého plnenia v zmysle ustanovenia 566 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Rovnako tak je potrebné uviesť, že v prípade späťvzatia sa (hmotnoprávna) dôvodnosť žaloby pri rozhodovaní o trovách zastaveného konania zásadne neposudzuje a rozhodujúce
je výlučne len to, koho správanie po podaní žaloby bolo príčinou späťvzatia žaloby a tak i zastavenia konania. 22. Odvolací súd, vychádzajúc z vyššie uvedeného, rozhodol o náhrade trov prvoinštančného konania podľa § 256 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP. Vychádzal z ustanovenia § 256 ods. 1 CSP, podľa ktorého, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. V danom prípade v časti o zaplatenie sumy 25.318,66 eur procesne zavinil zastavenie konania žalovaný, ktorý túto sumu zaplatil žalobcovi po podaní žaloby. Naopak v časti o zaplatenie 36.804,48 eur zavinil zastavenie konania žalobca, ktorý podanú žalobu v tejto časti vzal späť bez uvedenia dôvodu, teda bez toho, aby preukázal v tejto časti splnenie povinnosti zo strany žalovaného. Pre rozhodovanie o trovách konania sa pritom zavinenie považuje za neúspech (por. rozhodnutie ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 66/2021). Žalobca zavinil zastavenie konania v sume 36.804,48 eur, čo predstavuje 59,2 % a žalovaný zavinil zastavenie konania v sume 25.318,66 eur, čo predstavuje 40,8%. Vychádzajúc z pomeru zavinenia žalobcu (59,2%) a zavinenia žalovaného (40,8%) na zastavení konania, odvolací súd priznal žalovanému proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 18,4 % (59,2 %-40,8 %). 23. Na základe uvedeného odvolací súd v napadnutej časti uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP zmenil tak, že žalovanému priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 18,4 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). 24. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 CSP a žalovanému, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). 25. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP). (1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).