Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 15Co/38/2024 1720201037 26. 03. 2025 JUDr. Silvia Walterová ECLI:SK:KSBA:2025:1720201037.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Walterovej a členiek senátu JUDr. Evy Mészárosovej a Mgr. Zity Leimbergerovej, v právnej veci žalobkyne: B. D. W. Š. O. W. D. F. K. Á. , E. B.W. XX.X.XXXX, J. I. A. Z. I., I. Č.. XXX, zastúpená spoločnosťou: RV IURIS Advokátska kancelária s.r.o., IČO: 53 540 476, Bratislava, Osvetová č. 24, za ktorú koná JUDr. Rastislav Vranec, proti žalovanému: Z. G. X. W. I. F. K. S. D. Ý. , E. B. XX.X.XXXX, J. I. A. Z. I., I. Č.. XXX, zastúpený: JUDr. Renáta Barbušová, advokátka, Bratislava, Štúrova č. 13, o určenie neexistencie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV (vo veci Okresného súdu Bratislava III) zo dňa 27. apríla 2023, č. k. 62 C 71/2020-279, takto rozhodol: I. Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV (vo veci Okresného súdu Bratislava III) zo dňa 27. apríla 2023, č. k. 62 C 71/2020-279, p o t v r d z u j e . II. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. odôvodnenie: 1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 27.4.2023, č. k. 62 C 71/2020-279, I. žalobu zamietol; II. žalovanému priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Vychádzal zo žaloby doručenej súdu dňa 23.6.2020, ktorou sa žalobkyňa domáhala voči žalovanému určenia, že žalovaný nie je výlučným vlastníkom nehnuteľností, zapísaných na Okresnom úrade S., katastrálny odbor, okres S., obec A. Z. I., katastrálne územie A. Z. I., na liste vlastníctva č. XX ako parcely registra „C“ č. XXX/XX o výmere 539 m2, druh pozemku - záhrady; č. XXX/XX o výmere 102 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria; č. XXX/XX o výmere 254 m2, druh pozemku - zastavané plochy a nádvoria a rodinný dom stojaci na parcele č. XXX/XX so súpisným č. XXX. Žalobkyňa žalobu odôvodnila tým, že dňa 19.2.2020 predávajúca (matka) A. D., narodená dňa XX.X.XXXX, uzatvorila s kupujúcim (synom), žalovaným kúpnu zmluvu so zriadením vecného bremena doživotného užívania, ktorej predmetom bol odplatný prevod vlastníckeho práva k uvedeným nehnuteľnostiam. Okresný úrad v S. rozhodol o prevode vlastníctva k nehnuteľnostiam dňa 27.3.2020, pod č. V-XXXX/XXXX s tým, že predávajúca nadobudla nehnuteľnosti do výlučného vlastníctva na základe rozsudku Okresného súdu v Pezinku zo dňa 16.7.2018, č. k. 9 C 128/2009-498, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24.9.2019, č. k. 16 Co 2010/2018-588, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 10.12.2019. Predmetom uvedených súdnych konaní bolo zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva A. D., jej (dcéry) a žalovaného k predmetným nehnuteľnostiam, pričom dňa 31.1.2020 podala proti rozsudku krajského súdu dovolanie. Vzhľadom na čas medzi podaním dovolania a uzatvorením kúpnej zmluvy sa jej javí uzatvorenie kúpnej zmluvy ako účelové zo strany predávajúcej i kupujúceho, majúc za to, že okrem nepriaznivých vzťahov medzi ňou a matkou, bolo hlavným dôvodom prevodu vlastníctva sťažiť jej alebo zabrániť domôcť sa svojho práva formou podaného dovolania. Účelovosť kúpnej zmluvy vzhliadla aj vo výške kúpnej ceny (41.000,- €), kde si predávajúca a žalovaný započítali sumu 20.500,- €, čo je suma
za vyplatenie spoluvlastníckeho podielu zo strany predávajúcej voči žalovanému z konania o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam a druhú časť kúpnej ceny v sume 20.500,- € má žalovaný vyplatiť predávajúcej do 24 mesiacov, čo je neobvyklé, je sumou za vyplatenie spoluvlastníckeho podielu zo strany predávajúcej voči nej. Potenciálny dôvod neplatnosti kúpnej zmluvy vidí tiež v absencii spôsobu vyplatenia kúpnej ceny (v hotovosti alebo bezhotovostným prevodom) ako podstatnej náležitosti. Účelovosť uzatvorenia kúpnej zmluvy má podľa jej názoru potvrdzovať aj nedostatok finančných prostriedkov predávajúcej na vyplatenie spoluvlastníckych podielov pre ňu a žalovaného, ako aj na vyplatenie exekučných konaní vedených voči jej osobe, preto považovala za zrejmé, že z dôvodu započítania časti kúpnej ceny medzi predávajúcou a žalovaným bola kúpna zmluva uzatvorená ako fiktívna a žiadna kúpna cena alebo jej časť v skutočnosti medzi účastníkmi zmluvy vyplatená nebola a nebude. Je presvedčená o absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy z dôvodu neurčitosti stanovenia platobných podmienok kúpnej ceny, jej rozporu s dobrými mravmi, nakoľko účelom zmluvy je spôsobiť jej nemožnosť domáhať sa svojho práva ako podielového spoluvlastníka k nehnuteľnostiam i uvedenia predávajúcej do omylu, keď za určitých okolností predávajúca ako matka mohla podpísať kúpnu zmluvu pod nátlakom, neslobodne, keďže predávajúca nemala predstavu o tom, čo podpisuje aj vzhľadom k jej veku a zdravotnému stavu, lieči sa na psychické problémy a užíva na tieto problémy lieky s tým, že žalovaný ako kupujúci a súčasne syn predávajúcej musel omyl vyvolať alebo o ňom musel vedieť. Naliehavosť svojho právneho záujmu na domáhanom sa určení odôvodnila tým, že bez takéhoto určenia je jej aktuálne právne postavenie ako osoby, ktorá býva trvale spolu s početnou rodinou na nehnuteľnosti neisté, spochybnené a ohrozené. 2. Vo veci prvoinštančný súd nariadil pojednávanie, vykonal dokazovanie oboznámením sa s procesnými stranami predloženými listinnými dôkazmi, prednesom právnych zástupcov strán a zistil nasledovný skutkový stav. Okresný súd Pezinok rozsudkom zo dňa 16.7.2018, č. k. 9 C 128/2009-498, zrušil podielové spoluvlastníctvo A. D. (matka), Z. G. (syn, v tomto spore žalovaný) a B. D. (dcéra, v tomto spore žalobkyňa) k nehnuteľnostiam zapísaným na liste vlastníctva č. XX ako parcely registra „C“ č. XXX/XX o výmere 539 m2, druh pozemku - záhrady; č. XXX/XX o výmere 102 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria; č. XXX/XX o výmere 254 m2, druh pozemku - zastavané plochy a rodinný dom stojaci na parcele č. XXX/XX, so súpisným č. XXX, nachádzajúcim sa v katastrálnom území A. pri I., obec A. pri I., okres S., vedenom katastrálnym odborom Okresného úradu S. a prikázal ich do výlučného vlastníctva A. D. s tým, že je povinná zaplatiť Z. G. a B. D. (svojim deťom) každému sumu 20.500,€. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 24.9.2019, č. k. 16 Co 210/2018-588, ktorý nadobudol právoplatnosť nesporne dňa 10.12.2019 a vykonateľnosť dňa 14.12.2019, potvrdil žalovanou (v tomto konaní žalobkyňa) odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná dovolanie a Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 25.11.2021, sp. zn. 6 Cdo 229/2020, dovolanie odmietol, nakoľko uplatnenie dovolacieho dôvodu predpokladá spochybnenie správnosti riešenia právnych otázok odvolacím súdom, nie otázok skutkových. Medzi procesnými stranami bolo nesporné, že dovolanie spolu s výzvou dovolacieho súdu bolo žalovanému (v dovolacom konaní žalobca v 2. rade) doručené dňa 17.6.2020. Ďalej uviedol, že A. D., výlučná vlastníčka vyššie špecifikovaných nehnuteľností, ako predávajúca a súčasne oprávnená z vecného bremena, dňa 19.2.2020 uzatvorila so žalovaným ako kupujúcim a súčasne povinným z vecného bremena kúpnu zmluvu, na základe ktorej sa predávajúca sa zaviazala odovzdať kupujúcemu a previesť na neho výlučné vlastnícke právo k predmetu kúpy (k predmetným nehnuteľnostiam) a kupujúci sa zaviazal predmet kúpy prevziať a zaplatiť predávajúcej kúpnu cenu v sume 41.000,- € tak, že časť kúpnej ceny v sume 20.500,€ sa zaviazal zaplatiť v deň podpisu tejto zmluvy s tým, že táto časť kúpnej ceny, časť pohľadávky predávajúcej voči kupujúcemu sa započítava v deň podpisu tejto zmluvy so splatnou pohľadávkou kupujúceho voči predávajúcej v sume 20.500,- € z titulu rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 16.7.2018, č. k. 9 C 128/2009-498, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24.9.2019, č. k. 16 Co 210/2018-588, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 10.12.2019, pričom vzájomným započítaním tieto splatné pohľadávky v deň podpisu zmluvy zanikajú a každá zo zmluvných strán ich považuje za vysporiadané. Zmluvné strany sa ďalej dohodli, že zostatok kúpnej ceny v sume 20.500,- € kupujúci zaplatí predávajúcej v lehote najneskôr do 24 mesiacov odo dňa podpisu kúpnej zmluvy. Zmluvné strany zhodne prehlásili, že kúpna cena je dohodnutá s ohľadom na skutočnosť, že kupujúci nadobúda predmet kúpy so všetkými, v článku V. bode 3. Zmluvy uvedenými ťarchami, ako aj, že kupujúci ako povinný z vecného bremena zriaďuje v prospech predávajúcej ako oprávnenej z vecného bremena bezodplatne vecné bremeno spočívajúce v práve predávajúcej doživotne bývať a užívať nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom kúpy. Podľa výpisu z listu vlastníctva č. XX, pre katastrálne územie A. pri I.,
žalovaný na základe kúpnej zmluvy nadobudol predmetné nehnuteľnosti do svojho výlučného vlastníctva povolením katastrálneho vkladu dňa 27.3.2020, pod č. V-XXXX/XXXX. Všeobecná lekárka MUDr. Y. D. dňa 15.4.2021 na žiadosť predávajúcej potvrdila, že A. D. (predávajúca) od mesiaca marec 2019 nenavštívila ambulanciu praktického lekára a ani jej neboli predpisované žiadne lieky. 3.1. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 37 ods. 1, § 38 ods. 1, ods. 2, § 39, § 49a Občianskeho zákonníka, § 137 písm. c/, § 177 ods. 1 Civilného sporového poriadku, dôvodiac nedostatkom naliehavého právneho záujmu žalobkyne na požadovanom určení. Uviedol, že súd sa pri posudzovaní určovacej žaloby musí ex offo primárne zaoberať otázkou procesnej prípustnosti žaloby, teda existenciou naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení a až po splnení tejto procesnej podmienky vyžadovanej Civilným sporovým poriadkom, pristúpi k vecnému posúdeniu opodstatnenosti žaloby. Nedostatok naliehavého právneho záujmu predstavuje dôvod, pre ktorý je nutné určovaciu žalobu zamietnuť. Právny záujem na určení, či tu právo je alebo nie je, musí byť naliehavý v tom zmysle, že žalobca ako účastník hmotnoprávneho vzťahu (vecnoprávneho alebo záväzkovoprávneho) môže navrhovaným určením dosiahnuť odstránenie spornosti práva a právnej neistoty a docieliť tak ochranu svojich práv a oprávnených záujmov. Naliehavý právny záujem je preto daný vtedy, ak bez žalobou požadovaného určenia existencie/neexistencie práva, by sa stalo právne postavenie žalobcu neistým alebo ohrozeným. V posudzovanom spore žalobkyňa vzhliadla svoj naliehavý právny záujem na určení neexistencie vlastníckeho práva žalovaného k nehnuteľnostiam v tom, že jej hmotnoprávne postavenie môže byť súdom judikovanou neplatnosťou kúpnej zmluvy, uzatvorenej medzi jej matkou a bratom (žalovaným), priaznivo ovplyvnené, avšak nevysvetlila aký priaznivý vplyv z hľadiska jej právneho postavenia, ochrany jej vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam by mala spôsobiť súdom konštatovaná neplatnosť ňou namietaného právneho úkonu. Žalobkyňa mylne považovala za neisté a ohrozené svoje právne postavenie tým, že trvale býva spolu so svojou početnou rodinou v predmetnej nehnuteľnosti a v prípade procesného neúspechu, rešpektujúc na príslušnom liste vlastníctva zapísané výlučné vlastnícke právo žalovaného, sa bude musieť z nehnuteľností vysťahovať. Zhodne s názorom žalovaného mal za to, že obývanie dotknutých nehnuteľností žalobkyňou spolu s jej ďalšími rodinnými príslušníkmi, ani ich odkázanosť na bývanie v predmetných nehnuteľnostiach, odpojenie žalobkyne od elektrickej energie a s tým spojené zadovažovanie si elektrickej energie z vlastného elektrického prístroja, nie sú relevantnými skutočnosťami z hľadiska ohrozenia práva a neistoty právneho postavenia žalobkyne, pretože predmetom posudzovanej určovacej žaloby je spochybnenie vlastníckeho práva žalovaného a tak sledovaným účelom súdneho konania má byť ochrana vlastníckeho práva žalobkyne, avšak odkázanosť žalobkyne a jej rodinných príslušníkov na bývanie v dotknutých nehnuteľnostiach nijako nesvedčí v prospech vlastníckeho práva žalobkyne, nehovoriac o preukázaní jeho existencie za predpokladu neplatnej, žalobkyňou napadnutej kúpnej zmluvy. Sama žalobkyňa je totiž uzrozumená s tým, že nie je účastníčkou ňou spochybňovanej kúpnej zmluvy zo dňa 19.2.2020, preto i za premisy, že kúpna zmluva uzatvorená medzi žalovaným (kupujúcim) a matkou (predávajúcou) je absolútne neplatná, obnovil by sa právny stav k nehnuteľnostiam svedčiaci v prospech vlastníckeho práva predávajúcej ako pôvodnej výlučnej vlastníčky nehnuteľností, a teda žalobkyňa by sa nestala výlučnou vlastníčkou nehnuteľností ani v prípade súdom judikovanej neplatnosti kúpnej zmluvy, preto ani v tomto ohľade nie je daný naliehavý právny záujem žalobkyne na požadovanom určení. V posudzovanom spore podporuje záver o neexistencii naliehavého právneho záujmu na domáhanom sa určení taktiež nesporná skutočnosť, že v inom súdnom dvojinštančnom konaní civilné súdy vo veci zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam rozhodli o prikázaní predmetných nehnuteľností do výlučného vlastníctva A. D. (predávajúcej) s povinnosťou výplaty svojich detí (žalobkyne a žalovaného). Uvedený verdikt nezvrátil ani Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd, pričom je nesprávny názor žalobkyne, že hoci prvoinštančný, odvolací a dovolací súd dali za pravdu žalovanému, tento fakt nič nemení na opodstatnenosti určovacej žaloby a posudzovaný spor je potrebné riešiť samostatne, keďže protistrana správne argumentovala, že o vlastníckom práve žalobkyne ako podielovej spoluvlastníčky nehnuteľností bolo už právoplatne rozhodnuté v konaní o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva a rozsudkom Okresného súdu Pezinok zo dňa 16.7.2018, č. k. 9 C 128/2009-498, boli vlastnícke práva všetkých dotknutých subjektov, teda aj žalobkyne a žalovaného usporiadané. Preto stanovisko žalobkyne týkajúce sa samostatného (izolovaného) posudzovania určovacej žaloby nezávisle od súdnych rozhodnutí vydaných vo veci zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam, je nelogické a nedôvodné. Ďalej prvoinštančný súd dôvodil, že odhliadnuc od procesnej neprípustnosti posudzovanej určovacej žaloby z dôvodu absencie naliehavého právneho záujmu žalobkyne na požadovanom určení, pre úplnosť konštatoval, že neobstojí
ani hmotnoprávna argumentácia žalobkyne týkajúca sa absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 19.2.2020, nakoľko pokiaľ ide o dojednanie spôsobu zaplatenia kúpnej ceny (v hotovosti alebo bezhotovostným prevodom), chýbajúca klauzula o spôsobe úhrady kúpnej ceny, ktorú si zmluvné strany dohodli určito v konkrétnej sume 41.000,- €, nespochybňuje túto podstatnú náležitosť kúpnej zmluvy z hľadiska určitosti, pričom sama žalobkyňa uviedla, že môže ísť iba o potenciálny dôvod neplatnosti kúpnej zmluvy, teda sama nebola presvedčená o dôvodnosti svojej námietky. Žalovaný správne poznamenal, že dohoda o spôsobe zaplatenia kúpnej ceny predstavuje iba vedľajšie zmluvné dojednanie a zhodne uvádza, že fakt absentujúceho spôsobu uhradenia kúpnej ceny v žiadnom prípade nie je spôsobilý založiť absolútnu neplatnosť kúpnej zmluvy podľa ustanovenia § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, z dôvodu neurčitosti právneho úkonu. Nestotožnil sa ani s argumentáciou žalobkyne, že zmluvné strany uzatvorili kúpnu zmluvu účelovo a hlavným dôvodom prevodu vlastníctva k nehnuteľnostiam bolo sťaženie, resp. zmarenie jej práva na súdnu ochranu prostredníctvom dňa 31.1.2020 podaného dovolania proti rozsudku krajského súdu, ktorý potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie o spôsobe vyporiadania podielového spoluvlastníctva k dotknutým nehnuteľnostiam. Žalobkyňa vôbec nepreukázala, že zmluvné strany v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy o podanom dovolaní mali vedomosť, práve naopak žalovaným v konaní tvrdená skutočnosť, že dovolanie mu bolo doručené až dňa 17.6.2020 bola medzi procesnými stranami nesporná, preto je zrejmé, že účastníci kúpnej zmluvy objektívne nemohli zvažovať možnosť prípadného zmarenia rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky tým, že počas dovolacieho konania zrealizujú prevod vlastníctva v prospech žalovaného. Odhliadnuc od uvedeného, totožne s tvrdením žalovaného mal prvoinštančný súd za to, že uzatvorenie napadnutej kúpnej zmluvy a uskutočnený prevod vlastníckeho práva v prospech žalovaného po iniciovaní dovolacieho konania sp. zn. 6 Cdo 229/2020, nepredstavuje právny úkon, ktorý by bol spôsobilý znemožniť žalobkyni domáhať sa jej vlastníckeho práva ako podielovej spoluvlastníčky nehnuteľností v dovolacom konaní, nakoľko podstatnou je skutočnosť, že zmluvné strany uzatvorili kúpnu zmluvu dňa 19.2.2020, až po právoplatnom skončení súdneho sporu o zrušenie a vyporiadanie ich podielového spoluvlastníctva, ergo v čase, keď predávajúca figurovala ako právoplatná výlučná vlastníčka predmetných nehnuteľností a nič jej nebránilo nehnuteľnosti scudziť. V priebehu dovolacieho konania zrealizovaný prevod vlastníctva k nehnuteľnosti nie je žiadnou prekážkou pre konanie a rozhodnutie dovolacieho súdu, čo sa napokon prejavilo aj vydaním odmietavého rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.11.2021, t. j. ešte počas posudzovaného určovacieho sporu, počas posudzovania prejudiciálnej otázky platnosti kúpnej zmluvy. Vzhľadom na uvedené je nepochybné, že časový okamih uzatvorenia kúpnej zmluvy (19 dní po podaní dovolania) nemá žiadnu súvislosť so znemožnením práva žalobkyne domáhať sa jej vlastníckych práv k dotknutým nehnuteľnostiam a vôbec nepreukazuje účelové konanie zmluvných strán, ktoré by malo byť v rozpore s dobrými mravmi. V súvislosti s namietanou výškou a fiktívnym dojednaním kúpnej ceny za účelom jej reálneho nezaplatenia zo strany žalovaného súd prvej inštancie dôvodil, že medzi kontrahentmi dohodnutá kúpna cena v sume 41.000,€ nedosahuje tak neprimerane nízku sumu, pri ktorej by prichádzala do úvahy polemika o rozpore s dobrými mravmi a zastretom právnom úkone (darovacej zmluve), pričom zmluvné strany si môžu v rámci zásady zmluvnej autonómie dojednať aj nižšiu kúpnu cenu, než je trhová cena nehnuteľností. Zároveň je v danom prípade potrebné vziať zreteľ na priamy príbuzenský vzťah medzi predávajúcou a kupujúcim (matkou a synom), preto je prirodzené a pochopiteľné, že predávajúca nepožadovala od kupujúceho zaplatenie kúpnej ceny v sume zodpovedajúcej trhovej cene, ktorú by zrejme žiadala od kupujúceho ako cudzej osoby. Žalovaný správne poukázal na skutočnosť, že aj v zmysle rozhodovacej súdnej praxe neprimerane dohodnutá nízka alebo vysoká cena nezakladá rozpor s dobrými mravmi a nevedie k neplatnosti právneho úkonu podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Dodal, že na dohodnutej výške kúpnej ceny sa odzrkadlila i ťarcha viaznuca na nehnuteľnostiach v podobe viacerých exekučných záložných práv a zriadeného vecného bremena, ktorému zodpovedá právo predávajúcej nehnuteľnosť doživotne a bezodplatne užívať tak, ako to explicitne vyplýva z ustanovenia článku III. bodu 4. kúpnej zmluvy. Nevzhliadol ani účelovosť uzatvorenia kúpnej zmluvy a jej rozpor s dobrými mravmi vo vzťahu k článku III. kúpnej zmluvy (kúpna cena a jej splatnosť), nakoľko započítanie pohľadávky žalovaného (kupujúceho) z titulu súdom právoplatne priznanej výplaty vyrovnacieho podielu z vyporiadania podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam, o ktorú sumu 20.500,- € sa znížil záväzok žalovaného zaplatiť predávajúcej kúpnu cenu, je legitímnym a legálnym hmotnoprávnym inštitútom, ktorý absolútne vôbec nevypovedá o nemorálnom správaní kontrahentov. Ak by totiž žalovaný reálne zaplatil (previedol na účet predávajúcej alebo v hotovosti) celú dojednanú kúpnu cenu v sume 41.000,- €, predávajúca by naďalej mala súdom uloženú povinnosť zaplatiť mu čiastku 20.500,- € z titulu vyporiadaného podielového spoluvlastníctva k tej istej nehnuteľnosti, ktorá bola
predmetom kúpy podľa napadnutej kúpnej zmluvy. Je preto nezmyselná úvaha žalobkyne o tom, že ak si zmluvné strany navzájom skutočne neposkytli a nevrátili svoje vzájomné pohľadávky v rovnakej sume 20.500,- € z titulu časti kúpnej ceny a zároveň z titulu vyplatenia vyrovnacieho podielu z vyporiadania podielového spoluvlastníctva, je ich konanie v rozpore s dobrými mravmi; práve naopak, vzájomné započítanie peňažných pohľadávok zmluvných strán je v tomto prípade žiaduce, hospodárne a plne v súlade s platným právom. Za bezpredmetnú považoval i námietku ohľadom druhej časti dojednanej kúpnej ceny v sume 20.500,- €, nakoľko vyplatenie spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnosti zo strany predávajúcej voči žalobkyni nemá žiadnu vecnú súvislosť so splnením zmluvného záväzku žalovaného zaplatiť predávajúcej zvyšnú časť kúpnej ceny v sume 20.500,- €. Rovnako z hľadiska dobrých mravov postráda logickosť aj namietaná dohodnutá doba splatnosti (24 mesiacov) kúpnej ceny a nie je mu zrejmé, na základe akých úvah, tvrdiac neobvyklosť doby splatnosti, žalobkyňa dospela k záveru, že z dôvodu nezvyčajnej dĺžky lehoty splatnosti kúpnej ceny, by mala kúpna zmluva vykazovať znaky účelovosti a nesúladu s dobrými mravmi. Ani prípadný nedostatok finančných prostriedkov predávajúcej na vyplatenie spoluvlastníckych podielov procesných strán a exekučných konaní nemá žiadnu právnu relevanciu, pokiaľ ide o účelovosť uzatvorenia kúpnej zmluvy a údajne fiktívnu kúpnu cenu, keďže práve predávajúca je subjektom, ktorý na základe odplatného prevodu svojho vlastníckeho práva finančné prostriedky za predané nehnuteľnosti inkasuje a jej potenciálna insolventnosť je v tomto súdnom konaní z hľadiska posudzovania platnosti kúpnej zmluvy irelevantná. K domnienke žalobkyne, že predávajúca mohla podpísať kúpnu zmluvu pod nátlakom, neslobodne, v stave nepríčetnosti, nevediac, čo podpisuje s tým, že kupujúci (žalovaný) mal vyvolať u predávajúcej omyl vychádzajúci zo skutočnosti, ktorá je pre uzatvorenie kúpnej zmluvy rozhodujúca, uviedol, že žalobkyňa si k týmto hmotnoprávnym námietkam nesplnila ani len povinnosť tvrdenia, keď vôbec neopísala skutkové okolnosti, neuviedla konkrétnu situáciu, na základe ktorej by mohla dôvodne usudzovať, že na žalobkyňu bol vyvíjaný nátlak a že za účelom uzatvorenia kúpnej zmluvy zo dňa 19.2.2020 bola uvedená do omylu, tobôž aby svoje všeobecné tvrdenie o neslobodnej vôli predávajúcej nejakým spôsobom preukázala. Žalobkyňa neuniesla svoje dôkazné bremeno ani k tvrdenej nepríčetnosti predávajúcej, keď konštatáciu o psychických problémoch a užívaní psychiatrických liečiv nepodložila žiadnou listinou, alebo iným dôkazom spôsobilým čo i len osvedčiť jej tvrdenie. Naproti tomu žalovaný v konaní predložil lekárske potvrdenie preukazujúce skutočnosť, že predávajúcej neboli v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy ani približne rok predtým (od marca 2019) predpisované žiadne lieky, z čoho možno zjavne vydedukovať, že predávajúca neužívala ani lieky určené na liečenie psychických problémov - duševných porúch a námietka žalobkyne, ktorou sa snažila spochybniť duševný stav svojej matky (predávajúcej) sa na pravde nezakladá. Záverom uviedol, že žalobkyňa nepreukázala svoj naliehavý právny záujem na požadovanom určení, čím zároveň nepreukázala zmysel i procesnú prípustnosť určovacej žaloby, ale odhliadnuc od inak platnej kúpnej zmluvy, ktorej namietanými vadami, vzhľadom na procesnú neprípustnosť určovacej žaloby sa napriek svojmu odôvodneniu (body 13. až 18.) zaoberať nemusel, dospel k záveru, že uplatnenému negatívnemu určovaciemu nároku žalobkyne nebolo možné priznať procesný úspech. 3.2. O nároku na náhradu trov konania rozhodol právne podľa ustanovení § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1, ods. 2 C.s.p. a procesne úspešnému žalovanému priznal voči neúspešnej žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 4. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa, dôvodiac ustanovením § 365 ods. 1 písm. b/, d/, e/, f/, g/, h/ C.s.p. (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Poukázala na rozhodnutia Okresného súdu v Pezinku zo dňa 16.7.2018, č. k. 9 C 128/2009-498, Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24.9.2019, č. k. 16 Co 210/2018-588, ktorých predmetom bolo zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k uvedeným nehnuteľnostiam, ktoré boli prikázané do vlastníctva jej matky (predávajúca), pričom v dovolacom konaní úspešná nebola. Tvrdila v žalobe, že predávajúca a žalovaný pristúpili k uzatvoreniu kúpnej zmluvy zámerne účelovo, na ktorom tvrdení zotrváva, pretože hlavným dôvodom prevodu vlastníctva bolo zamedzenie
jej dediť v prípade, ak by predávajúca, ako jej matka, zomrela. Forma prevodu nehnuteľností medzi predávajúcou a žalovaným bola účelovo vymyslená a napriek odôvodneniu súdu prvej inštancie je zrejmé, že zmluvné strany sa snažili prekryť nízku cenu nehnuteľnosti prehlásením uvedeným v Článku III. ods. 4. Účelovosť uzatvorenia kúpnej zmluvy potvrdzuje taktiež výška kúpnej ceny (41.000,- €), kde si predávajúca a žalovaný započítali sumu 20.500,- €, čo je suma za vyplatenie spoluvlastníckeho podielu zo strany predávajúcej voči žalovanému z konania o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam a druhá časť kúpnej ceny vo výške 20.500,- €, ktorú má vyplatiť žalovaný ako kupujúci predávajúcej do 24 mesiacov od podpisu kúpnej zmluvy, čo je neobvyklé, ale zároveň je to suma za vyplatenie spoluvlastníckeho podielu zo strany predávajúcej voči žalobcovi z konania o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, ktoré ale nebolo a nebude nikdy vyplatené. Dala do pozornosti, že kúpna cena je jednou z dvoch podstatných náležitostí, ktoré musí obsahovať každá kúpna zmluva. Pokiaľ by nebolo potrebné to „maskovať“ v kúpnej zmluve, zmluvné strany ako príbuzní, mohli a mali uzatvoriť darovaciu zmluvu samozrejme aj so zriadením vecného bremena, doživotného užívania. To, že je to účelovo vymyslené svedčí aj skutočnosť, že v kúpnej zmluve chýbajú „zámerne“ dohodnuté platobné podmienky, nakoľko predávajúca by kúpnu cenu žalovanému nikdy nevyplatila. Preto je na rozdiel od žalovaného a prvoinštančného súdu presvedčená o absolútnej alebo relatívnej neplatnosti uzatvorenej kúpnej zmluvy pre neurčitosť stanovenia kúpnej ceny a zámernej absencie platobných podmienok s poukazom na ustanovenie § 37 Občianskeho zákonníka. Vytkla súdu prvej inštancie, že dostatočne neposúdil kúpnu zmluvu z pohľadu znenia § 39 Občianskeho zákonníka. Na rozdiel od súdu prvej inštancie tvrdí, že predávajúca ako matka podpísala kúpnu zmluvu pod nátlakom, neslobodne, resp. jej prejav vôle bol ovplyvnený inými okolnosťami a bola uvedená do omylu. Tak ako predávajúca neiniciovala z vlastnej vôle konanie o zrušenie podielového spoluvlastníctva a celé konanie smerovalo k tomu, aby sa práve ona stala výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti, takisto predávajúca bola presviedčaná a zmanipulovaná tretími osobami, že aj keď ona v podstate obýva spoločnú nehnuteľnosť, nestará sa o ňu, nemá o ňu záujem, tak nie je vhodné, aby dedila po svojej matke, avšak opak je pravdou. Žalovaný predávajúcu ako matku vôbec nenavštevuje a nestará sa o ňu. Predávajúca obýva nehnuteľnosť sama a žalovaný ako terajší výlučný vlastník nemá záujem nielen o predávajúcu ako matku, ale ani o nehnuteľnosť. Predávajúca vzhľadom na svoj vek a zdravotný stav potrebuje pomoc a ona v rámci svojich možnosti spolu so svojou rodinou jej ju aj poskytuje. Zdôraznila, že predávajúca má na nehnuteľnosti odpojenú elektrinu, plyn a vodu platí ona sama, takýto stav je neudržateľný, ale žalovaný v tejto veci vôbec nekoná. Z jej strany nie je jednoduché preukázať účelovosť a neplatnosť uzatvorenia kúpnej zmluvy medzi predávajúcou a žalovaným, ale skutkový stav je taký ako ho popisuje. Z uvedených dôvodov a skutočností je zrejmé, že kúpna zmluva uzatvorená medzi predávajúcou a žalovaným napĺňa dôvody neplatnosti v nadväznosti na § 37, § 39 a § 49a Občianskeho zákonníka. Pristúpila k podaniu tejto určovacej žaloby, ktorá má preventívny charakter a má miesto tam, kde jej pomocou možno eliminovať stav ohrozenia práva či neistoty v právnom vzťahu, ak k zodpovedajúcej náprave nemožno dospieť inak. Vzhľadom k tomu, že nemala úspech ani v jednom z konaní o zrušenie podielového spoluvlastníctva i napriek tomu, že predložila relevantné dôkazy, aby nehnuteľnosť bola prikázaná jej do výlučného vlastníctva a preukázateľne investovala do nehnuteľnosti nemalé finančné prostriedky, jedinou možnosťou bolo a je napraviť túto nespravodlivosť v rámci tohto konania, kde by v prípade jej úspechu mala možnosť dediť nehnuteľnosti po predávajúcej ako svojej matke, resp. pristúpiť za života predávajúcej k rokovanou s predávajúcou ako matkou o odkúpení alebo darovaní nehnuteľnosti. Terajší stav, teda rokovanie o odkúpení nehnuteľnosti za reálnu kúpnu cenu po zohľadnení vložených investícii z jej strany a celej rodiny so žalovaným nie je možné. Nesúhlasila s posúdením naliehavého právneho záujmu zo strany súdu prvej inštancie, nakoľko bez určenia akého sa domáha, je jej aktuálne právne postavenie ako osoby, ktorá býva trvale spolu s početnou rodinou na nehnuteľnosti neisté, spochybnené a ohrozené. Faktický stav evidovaný v katastri nehnuteľností, ktorý je ohrozením jej právneho postavenia pritom nemožno odstrániť inak, ako na základe súdneho rozhodnutia, ktoré jedine môže byť podkladom na vykonanie zmeny v evidencii katastra nehnuteľností, a to spätným prevodom nehnuteľností do výlučného vlastníctva predávajúcej, jej matky a následným rokovaním s predávajúcou o odkúpení alebo darovaní nehnuteľnosti do jej výlučného vlastníctva, resp. možnosť dediť nehnuteľnosti po predávajúcej. Má tak za to, že kúpnou zmluvou uzatvorenou medzi predávajúcou a žalovaným nedošlo k zákonnému a platnému prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a žalovaný sa s vyššie uvedených dôvodov nestal výlučným vlastníkom nehnuteľností. Odvolaciemu súdu navrhla napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a jej žalobe vyhovieť, alebo napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
5. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že súhlasí s rozhodnutím súdu prvého stupňa (správne prvej inštancie, poznámka odvolacieho súdu) i jeho odôvodnením v celom rozsahu. Napriek tomu, že prvoinštančný súd zamietol žalobu z primárneho dôvodu nepreukázania naliehavého právneho záujmu žalobkyne na požadovanom určení, teda na nepreukázaní procesnej prípustnosti určovacej žaloby, čo podrobne aj odôvodnil, sa naviac v konaní a v odôvodnení napadnutého rozsudku zaoberal aj žalobkyňou namietanými vadami uzatvorenej kúpnej zmluvy (body 13. až 18.) a skonštatoval, že považuje uzatvorenú kúpnu zmluvu za platnú. Napadnuté rozhodnutie je riadne odôvodnené, má vnútornú logiku, je zrozumiteľné a dáva odpoveď a právne závery k jednotlivým skutočnostiam namietaným v konaní žalobkyňou. K skutočnostiam uvedeným v článkoch I. až IV. odvolania nemá žiadne pripomienky, dôvody uvedené odvolateľkou v článku V. odvolania nie sú dané. Tvrdeniu uvedenému v odvolaní v článku VI. druhý odsek nerozumie, nakoľko žiadne rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave nebolo zrušené. Naopak rozsudok Okresného súdu Pezinok zo dňa 16.7.2018, č. k. 9 C128/2009-498, bol v celom rozsahu potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24.9.2019, č. k. 16 Co 210/2018-588 a žalobcom v 1. a 2. rade v tom konaní bol priznaný plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania; rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 10.12.2019 a vykonateľnosť dňa 14.12.2019. Proti uvedenému rozsudku Krajského súdu v Bratislave bolo žalobkyňou (v tomto konaní takto označená) podané dovolanie, ktoré bolo odmietnuté uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.11.2021, sp. zn. 6Cdo 229/2020. Poukázal na to, že žalobkyňa pôvodne tvrdila, že kúpna zmluva bola uzatvorená účelovo po podaní dovolania a že hlavným dôvodom prevodu vlastníctva bolo sťažiť alebo zabrániť žalobcovi domôcť sa svojho práva formou dovolania, ale v odvolaní už tvrdí: „v podstate nie je a nebolo hlavným dôvodom prevodu vlastníctva sťažiť alebo zabrániť žalobcovi domôcť sa svojho práva formou dovolania podanom na NS SR.“ V súvislosti s týmto tvrdením konštatoval, že je na slobodnej vôli vlastníka nehnuteľnosti komu a na koho za svojho života prevedie svoj majetok, a to aj v prípade, že má dedičov (napríklad svoje deti). Opačný výklad by bol zásahom do voľného nakladania a disponovania s vlastným majetkom a ad absurdum by potom každé dieťa takého rodiča, ktorý predá svoj majetok ešte za svojho života, mohlo napadnúť takúto kúpnu zmluvu z dôvodu, že sa mu zúžil rozsah majetku, ktorý mohlo dediť. Dodal, že naliehavý právny záujem na určovacej žalobe je daný vtedy, ak by bolo právne postavenie žalobkyne bez takejto žaloby neisté. Právne postavenie žalobkyne sa však uzatvorením kúpnej zmluvy nezmenilo. Aj naďalej zostáva zákonnou dedičkou po svojej matke, takže jej právne postavenie nebolo nijako dotknuté a zostáva nezmenené. Tým, že jej matka časť svojho majetku za života previedla na iného, sa jej právne postavenie ako zákonnej dedičky nemení. Mení sa len rozsah prípadného majetku, ktorý by prichádzal do úvahy ako dedičstvo. To nemá nič spoločné so zmenou alebo neistotou jej právneho postavenia v dedení. Zarážajúce je tvrdenie žalobkyne v odvolaní, že „...jedinou možnosťou bolo a je napraviť túto nespravodlivosť (pozn. odvolateľka má na mysli nespravodlivosť súdnych rozhodnutí) v rámci tohto konania, kde by v prípade jej úspechu mala možnosť dediť nehnuteľnosti po predávajúcej ako svojej matke.“ Právoplatné rozhodnutia súdov považuje žalobkyňa za nespravodlivé jedine z dôvodu, že v nich neuspela. Pritom sa jednalo o dlhoročný súdny spor, ktorý aj vďaka obštrukciám zo strany žalobkyne trval práve tak dlho. Nevie ako môže žalobkyňa tvrdiť, že v prípade úspechu v tomto konaní by mala možnosť dediť nehnuteľnosti po svojej matke, ktorá môže so svojou nehnuteľnosťou voľne za svojho života disponovať a dedič, teda ani žalobkyňa nemá záruku, v akom rozsahu nadobudne majetok po svojom rodičovi, poručiteľovi. Zotrval na svojich doterajších vyjadreniach v konaní, v ktorých sa podrobne vyjadril k namietaným dôvodom neplatnosti kúpnej zmluvy, ktoré opakovane uvádza žalobkyňa vo svojom odvolaní a ktoré podrobne právne odôvodnil aj prvoinštančný súd. Ohradil sa voči nepravdivému tvrdeniu žalobkyne, že údajne „predávajúca (ich matka) neiniciovala ani konanie o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam, že bola presviedčaná a zmanipulovaná tretími osobami a podobne. Ide o nepreukázané tvrdenia žalobkyne a všetky tieto skutočnosti boli preukazované v 10-ročnom súdnom spore. Matka žalobkyne sa slobodne rozhodla podať žalobu na súde z dôvodu neznesiteľného spolunažívania so svojou dcérou a jej rodinou. Záverom uviedol, že žalobkyňa sa so svojou početnou rodinou dodnes odmietajú z nehnuteľnosti vysťahovať, nepreberajú žiadnu poštu a na nehnuteľnostiach vykonávajú nelegálnu činnosť (čierne stavby). Nie je pravda, že sa ako syn o matku nezaujíma a nestará, keď príde do nehnuteľnosti, kde býva vzhľadom na zriadené vecné bremeno na poschodí jeho matka, snaží sa vyhnúť rodine žalobkyne, nakoľko sú agresívni a útoční voči nemu a chce sa vyhnúť konfliktom. Odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne, skutkovo a právne správny v celom rozsahu potvrdiť; žiadal náhradu trov odvolacieho konania.
6. Žalobkyňa vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného k jej odvolaniu nesúhlasila s dôvodmi, tvrdeniami a skutočnosťami uvádzanými žalovaným vo svojom vyjadrení, ktoré obsahuje aj nepravdivé a ničím nepodložené skutočnosti. Zotrvala na podanom odvolaní v celom rozsahu, pričom označené odvolacie dôvody sú dané. Zopakovala svoje tvrdenia uvedené v odvolaní ohľadom naliehavého právneho záujmu, účelovosti uzavretia kúpnej zmluvy, kúpnej ceny uvedenej v kúpnej zmluve, ktorými sa žalovaný vo vyjadrení k jej odvolaniu vôbec nezaoberal a nevysvetlil, ako aj neplatnosti kúpnej zmluvy. Je pravdou a niekoľkokrát to uviedla, že obýva nehnuteľnosť so svojou početnou rodinou a prehlasuje, že nikdy sa z nehnuteľnosti nevysťahuje preto, že preukázateľne investovala do nehnuteľnosti nemalé finančné prostriedky a morálne má právny a spravodlivý nárok na časť nehnuteľnosti. Rozporuje vymyslené a ničím nepodložené tvrdenia bez akýchkoľvek predložených dôkazov zo strany žalovaného, že nepreberá poštu a vykonáva nelegálnu činnosť (čierne stavby). Preto jedinou možnosťou bolo a je napraviť túto nespravodlivosť v rámci tohto konania, kde by v prípade jej úspechu mala možnosť dediť nehnuteľnosti po predávajúcej ako svojej matke, resp. pristúpiť za života predávajúcej k rokovaniam s predávajúcou ako matkou o odkúpení alebo darovaní nehnuteľnosti. Zotrvala na odvolacom návrhu. 7. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne k jeho vyjadreniu k odvolaniu žalobkyne uviedol, že žalobkyňa opakovane uvádza tie isté skutočnosti, ktoré uviedla vo svojom odvolaní a ktoré opakovane uvádzala aj vo svojich vyjadreniach v priebehu prvoinštančného konania. K všetkým jej vyjadreniam sa priebežne písomne vyjadroval a na skutkových a právnych dôvodoch uvedených v týchto vyjadreniach zotrval v plnom rozsahu. Zopakoval svoje tvrdenia uvedené vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne týkajúce sa naliehavého právneho záujmu, odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, okolnostiam uzavretia kúpnej zmluvy. Dodal, že žalobkyňa so svojou rodinou siedmich ľudí vôbec neplatila za spotrebu elektriny (v dome je jeden elektromer), toto všetko vždy musela platiť jej matka a keď nemala peniaze alebo vznikli nedoplatky, musel to zaplatiť vždy on ako jej syn. V konečnom dôsledku vyplatil aj všetky dlhy v exekučných konaniach za matku a žalobkyňu, z dôvodu ktorých boli na nehnuteľnostiach zapísané exekučné záložné práva. Dosť zarážajúco vyznieva tvrdenie žalobkyne v závere vyjadrenia, že „na základe súdneho rozhodnutia (ak by samozrejme uspela) môže dôjsť k vykonaniu zmeny v evidencii katastra nehnuteľností, a to spätným prevodom nehnuteľností do výlučného vlastníctva predávajúcej jej matky a následným rokovaním s predávajúcou ako matkou o odkúpení alebo darovaní nehnuteľností do jej výlučného vlastníctva...“ Týmto vlastne žalobkyňa potvrdila o čo jej ide, pričom nevie kde berie žalobkyňa istotu, že by jej matka nehnuteľnosti predala alebo darovala. Matka žalobkyne sa vyjadrila, že toto v úmysle nemá, pretože dcéra, ktorá sa ju niekoľkokrát pokúšala zbaviť svojprávnosti a dosiahnuť, aby bola ustanovená za jej opatrovníka, sa o ňu vôbec nestará. Zotrval na odvolacom návrhu. 8. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z), ďalej len C.s.p.], túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 26. marca 2025; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu a ich právni zástupcovia upovedomení zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil v celom rozsahu (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd ale považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné. 9. Pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení. Rozhodujúcim pre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase vyhlásenia jeho rozsudku. Odvolateľka v odvolaní neuvádzala podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu. 10. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti uložené ustanovením § 220 C.s.p. V konaní pred súdom prvej inštancie sa nevyskytla žiadna vada uvádzaná v ustanovení § 380
ods. 2 C.s.p., takú ani sama odvolateľka netvrdila, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie a na ktorú by musel odvolací súd prihliadať. 11. Odvolací súd sa stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, že žalobkyňa nemá daný naliehavý právny záujem na požadovanom určení, s ktorým odôvodnením odvolací súd súhlasí. V danom spore sa žalobkyňa domáhala určovacej žaloby, ktorou žiadala určiť, že žalovaný nie je výlučným vlastníkom nehnuteľností, zapísaných na Okresnom úrade S., katastrálny odbor, okres S., obec A. pri I., katastrálne územie A. pri I., na liste vlastníctva č. XX ako parcely registra „C“ č. XXX/XX o výmere 539 m2, druh pozemku - záhrady; č. XXX/XX o výmere 102 m2, druh pozemku - zastavané plochy a nádvoria; č. XXX/XX o výmere 254 m2, druh pozemku - zastavané plochy a nádvoria a rodinný dom stojaci na parcele č. XXX/XX so súpisným č. XXX, z dôvodu ktorého prvoinštančný súd správne skúmal, či má žalobkyňa na požadovanom určení naliehavý právny záujem. Odvolací súd poukazuje na to, že žalobca má právny záujem na požadovanom určení, ak by bez tohto určenia bolo ohrozené jeho právo alebo právny vzťah, na ktorom je zúčastnený, alebo by sa jeho právne postavenie bez tohto určenia stalo neistým. K vzniku žalobcovho právneho záujmu na určení stačí také chovanie žalovaného, ktoré nasvedčuje úmyslu žalovaného porušiť právo žalobcu alebo spôsobiť žalobcovi ujmu na jeho právnom postavení. Základným predpokladom úspešnosti žaloby o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, sú po procesnej stránke dve skutočnosti. Prvou je, že strany majú vecnú legitimáciu a druhou, že na určení je naliehavý právny záujem. Vecnú legitimáciu v konaní o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, má ten, kto je účastný na právnom vzťahu alebo práva, o ktoré v konaní ide. Ak súd dospeje k záveru, že nie sú splnené zákonné podmienky pre prípustnosť určovacej žaloby, resp. že nie je preukázaná danosť naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, je potrebné takúto žalobu zamietnuť bez vykonávania ďalšieho dokazovania. Právny záujem žalobcu musí byť podľa požiadavky zákona kvalifikovaný, t. j. naliehavý. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodujúcich skutočností. Pre žalobcu to znamená nevyhnutnosť tvrdiť a dokázať skutočnosti, z ktorých vyplýva existencia naliehavého právneho záujmu na žiadanom určení, čo je jednou z podmienok na to, aby súd mohol v rozsudku žalobe meritórne vyhovieť. Naliehavosť právneho záujmu je daná vtedy, ak je tu stav, že právo, resp. právny vzťah medzi stranami sporu je sporný, jestvuje ohrozenie práva či právneho vzťahu, resp. stav neistoty právneho postavenia žalobcu, ktorý nemožno odstrániť inak, len určovacím výrokom a jestvuje potreba odstránenia tejto neistoty, resp. ohrozenia práva alebo právneho vzťahu. Súd preto v každom štádiu konania musí mať za doloženú existenciu naliehavého právneho záujmu, inak (bez skúmania vecnej stránky návrhu), musí žalobný návrh ako neprípustný zamietnuť. Či tento záujem jestvuje, skúma súd ex offo, t. j. z úradnej povinnosti. Platí to pre súd prvej inštancie i súd odvolací. Pre skúmanie súdu nie je treba, aby takúto obranu (nastolenie tejto otázky) v konaní žalovaný vôbec urobil, napríklad v podanom odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie. Nepreukázaná existencia naliehavého právneho záujmu v čase rozhodovania súdu vedie k zamietnutiu určovacieho návrhu. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.11.1998, sp. zn. 5 Cdo 60/1998, publikovaného v Zbierke súdnych rozhodnutí pod č. Rc 8/2000, sa určovacou žalobou žalobca domáha vydania autoritatívneho výroku súdu, že určitý právny vzťah alebo právo tu je (pozitívna určovacia žaloba), alebo že tu nie je (negatívna určovacia žaloba). Takéhoto určenia sa môže žalobca domáhať vtedy, ak je na tom naliehavý právny záujem, ktorý spočíva v tom, že právne postavenie žalobcu je bez tohto určenia ohrozené alebo je neisté. Autoritatívne určenie súdom potom ohrozenie, neistotu alebo neurčitosť v právnom postavení žalobcu odstraňuje bez toho, aby ukladalo splnenie nejakej povinnosti. Preto sa pri určovacích žalobách, na rozdiel od žalôb na plnenie, zdôrazňuje ich preventívny charakter a význam. Z uvedeného je tak zrejmé, že naliehavý právny záujem na určení je daný vtedy, ak je tu aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi žalobcom a žalovaným, ktorý je ohrozením žalobcovho právneho postavenia a ktorý nemožno iným právnym prostriedkom odstrániť, nezáleží na tom, ako táto neistota vznikla. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodných skutočností tých pomerov (vzťahov), ktoré sú ohrozené neistotou, a teda nebezpečenstvom budúceho porušenia právnych povinností iným subjektom. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 112/2004 (81/2006 ZSP), naliehavý právny záujem v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. (§ 137 písm. c/, d/ C.s.p.), sa viaže na konkrétny určovací petit (to, čoho sa žalobca v konaní domáha) a súvisí s vyriešením otázky, či sa žalobou s daným určovacím petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti žalobcovho práva alebo neistoty v jeho právnom vzťahu. Určovacia žaloba nie je spravidla opodstatnená najmä vtedy, ak vyriešenie určitej otázky neznamená úplné vyriešenie obsahu spornosti daného právneho vzťahu alebo práva, alebo ak požadované určenie má povahu (len) predbežnej otázky vo vzťahu k
posúdeniu, či tu je (nie je) právny vzťah alebo právo. Podmienkou prípustnosti takejto žaloby, musí byť naliehavý v tom zmysle, že žalobca v danom právnom vzťahu môže navrhovaným určením dosiahnuť odstránenie spornosti a ochranu svojich práv a oprávnených záujmov (ide najmä o prípady, v ktorých sa určením, či tu právny vzťah alebo právo je či nie je, či sa vytvorí pevný základ pre právne vzťahy sporových strán a predíde sa žalobe na plnenie). Treba zdôrazniť, že nejde o určovaciu žalobu samu, ale o to, čoho (akého určenia) sa žalobca domáha a z akých právnych pomerov vychádza. Naliehavý právny záujem sa teda viaže na konkrétny určovací petit (to, čoho sa žalobca v konaní domáha) a súvisí s vyriešením otázky, či sa žalobou s daným určovacím petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti žalobcovho práva alebo neistoty v jeho právnom vzťahu; záver súdu o (ne)existencii naliehavého právneho záujmu žalobcu predpokladá teda posúdenie, či podaná určovacia žaloba je procesne prípustným nástrojom ochrany jeho práva a či snáď spornosť neodstraňuje a len zbytočne vyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné konanie. 12. V danom spore sa žalobkyňa nedomáhala určenia, aby bola ona vlastníčkou predmetných nehnuteľností, ale toho, aby ním nebol ani žalovaný. Vlastníčkou vyššie uvedených nehnuteľností bola pred vykonaním právneho úkonu (kúpna zmluva zo dňa 19.2.2020) matka sporových strán, ktorým previedla svoje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na žalovaného (svojho syna). Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že vlastnícke právo je najvýznamnejším vecným právom, definíciu ktorého obsahuje priamo zákon. Vlastníctvom alebo vlastníckym právom treba rozumieť právo ovládať vec, najmä ju držať, užívať, požívať a nakladať s ňou vlastnou mocou, ktorá nie je závislá od žiadnej inej moci kohokoľvek k tej istej veci. Oprávnenie s vecou nakladať (ius disponendi) je veľmi široké. Predstavuje základ pre realizáciu hospodárskych hodnôt iným spôsobom než užívaním a spotrebou. Oprávnenie s vecou nakladať sa napĺňa právnymi úkonmi, najmä zmluvami alebo jednostrannými právnymi úkonmi, prípadne aj opustením veci. Vlastník je zásadne oprávnený vec aj zničiť, pravda, ak mu v tom nebráni zákon. 13. Odvolací súd sa nestotožnil s odvolacou námietkou žalobkyne, že jej aktuálne právne postavenie ako osoby, ktorá býva trvale spolu s početnou rodinou na nehnuteľnosti je neisté, spochybnené a ohrozené, že faktický stav evidovaný v katastri nehnuteľností, ktorý je ohrozením jej právneho postavenia pritom nemožno odstrániť inak, ako na základe súdneho rozhodnutia, ktoré jedine môže byť podkladom na vykonanie zmeny v evidencii katastra nehnuteľností, a to spätným prevodom nehnuteľností do výlučného vlastníctva predávajúcej, jej matky a následným rokovaním s predávajúcou o odkúpení alebo darovaní nehnuteľnosti do jej výlučného vlastníctva, resp. možnosť dediť nehnuteľnosti po predávajúcej. Tak ako aj správne konštatoval prvoinštančný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, žalobkyňa nebola účastníčkou ňou spochybňovanej kúpnej zmluvy a ak by aj táto zmluva bola absolútne neplatná, obnovil by sa právny stav k nehnuteľnostiam svedčiaci v prospech vlastníckeho práva predávajúcej, ako pôvodnej výlučnej vlastníčky nehnuteľností a žalobkyňa by sa nestala ich výlučnou vlastníčkou. Rovnako neobstojí ani tvrdenie žalobkyne v odvolaní, že v prípade jej úspechu v tomto konaní by mala možnosť dediť predmetné nehnuteľnosti po predávajúcej, jej matky, resp. pristúpiť k rokovaniam o ich odkúpení, nakoľko, tak ako je uvedené v bode 12. odôvodnenia tohto rozhodnutia, predávajúca ako vlastníčka predmetných nehnuteľností mala právo s nimi nakladať podľa svojej vlastnej vôle a žalobkyňa by nemala žiadnu istotu v prípade, ak by sa jej žalobe vyhovelo, že by jej matka nehnuteľnosti predala, darovala. Odvolací súd sa stotožnil s argumentáciou žalovaného uvedenou v jeho vyjadrení k odvolaniu žalobkyne, že žalobkyňa aj naďalej zostáva zákonnou dedičkou po predávajúcej, zmení sa iba rozsah prípadného majetku, ktorý by prichádzal do úvahy ako dedičstvo. Skutočnosť, že žalobkyňa obýva nehnuteľnosti aj so svojou početnou rodinou nemá vplyv na jej neisté postavenie, keďže ani vyhovením jej žalobe by sa jej právne postavenie nijako nezmenilo. Odvolací súd má za to, že ide teda o procesne neprípustnú žalobu z hľadiska rozhodujúcich skutočností, od ktorých žalobkyňa odvíja žalobný nárok, vyplývajúci z hmotného práva. V súčasnosti je v katastri nehnuteľností ako vlastník predmetných nehnuteľností zapísaný žalovaný a v prípade, ak by bolo žalobe vyhovené a určené, že žalovaný nie je vlastníkom nehnuteľností, prišlo by síce k zmene vlastníctva týchto nehnuteľností, ale ich vlastníčkou by sa stala opätovne matka sporových strán a na právnom postavení žalobkyne by sa nič nezmenilo. 14. Vzhľadom k tomu, že súd prvej inštancie žalobu správne zamietol pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, nemusel sa už vysporiadavať s jednotlivými námietkami žalobkyne ohľadom (ne)platnosti predmetnej kúpnej zmluvy, pretože ak súd dospeje k záveru, že nie sú splnené podmienky pre prípustnosť určovacej žaloby, žalobu zamietne bez
vykonávania ďalšieho dokazovania. Z tohto dôvodu sa odvolací súd odvolacími námietkami žalobkyne týkajúce sa (ne)platnosti kúpnej zmluvy podľa § 37, § 39, § 49a Občianskeho zákonníka nezaoberal. 15. Odvolací súd k odvolaciemu dôvodu žalobkyne, že jej súd nesprávnym procesným postupom znemožnil ako strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p.) dôvodí, že žalobkyňa neuviedla žiadne skutočnosti týkajúce sa tohto odvolacieho dôvodu, preto vyhodnotil odvolaciu námietku žalobkyne o porušení jej práva na spravodlivý proces za nedôvodnú a zároveň poukazuje na to, že medzi porušenie práva na spravodlivý proces patrí aj odňatie možnosti konať pred súdom, ktorým sa rozumie nielen procesný postup súdu, ale aj rozhodnutie, v dôsledku ktorého strana sporu nemôže uplatniť svoje práva. V zmysle platnej právnej úpravy nesprávny procesný postup súdu, priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorým sa sporovej strane znemožní realizácia tých jej procesných práv, ktoré jej procesný predpis priznáva za účelom ochrany jej práv a právom chránených záujmov, je odňatím možnosti strany konať pred súdom. Zákon v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom bližšie nešpecifikuje; pod odňatím možnosti konať pred súdom je však potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje strane realizáciu konkrétnych procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných jej Civilným sporovým poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov, ktoré by inak mohla pred súdom uplatniť a z ktorých bola v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčená. Vždy ide o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv (napríklad môže ísť o právo predniesť alebo doplniť svoje návrhy, zúčastniť sa pojednávania, vyjadrovať sa k veci, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy a vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu a právnej stránke veci, právo podávať opravné prostriedky). Odňatie možnosti konať pred súdom nezakladá samo tvrdenie sporovej strany o existencii tejto procesnej vady; určujúcim je zistenie, že k vade tejto povahy skutočne došlo. Ak došlo k odňatiu možnosti stranám konať pred súdom, táto skutočnosť je okolnosťou, pre ktorú odvolací súd napadnuté rozhodnutie zruší, pretože rozhodnutie, vydané v konaní, postihnutom touto závažnou procesnou vadou, nemôže byť považované za správne. V danom prípade odvolací súd dospel k záveru, že uvedené splnené nebolo. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že účinný prieskum napadnutého rozhodnutia alebo konania jemu predchádzajúceho môže odvolateľ vyvolať len pomenovaním konkrétnych nedostatkov napadnutého rozhodnutia, resp. konania, ktoré mu predchádzalo, čo žalobkyňa neurobila. 16. Žalobkyňa svoje odvolanie odôvodnila aj odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. d/ C.s.p., t. j. že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolací súd považoval tento odvolací dôvod za nedôvodný, pretože v danej veci súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav, vykonal nad rámec dokazovanie, keďže žalobu primárne zamietol pre nedostatok naliehavého právneho záujmu, dôkazy vyhodnotil jednotlivo, aj v ich vzájomnej súvislosti a prihliadol na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Odvolací súd taktiež nezistil v postupe súdu prvej inštancie žiadne pochybenie pri zisťovaní skutkového stavu veci, z dôvodu ktorého uvedený odvolací dôvod neobstojí. 17. Ďalej žalobkyňa svoje odvolanie odôvodnila taktiež tým, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené (§ 365 ods. 1 písm. e/, g/ C.s.p.) bez toho, aby konkrétne uviedla, ktoré dôkazy prvoinštančný súd nevykonal, ako aj ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, z dôvodu ktorého odvolací súd na tieto odvolacie dôvody nemohol prihliadnuť. Odvolací súd znova dáva do pozornosti, že účinný prieskum napadnutého rozhodnutia alebo konania jemu predchádzajúceho môže odvolateľ vyvolať len pomenovaním konkrétnych nedostatkov napadnutého rozhodnutia, resp. konania, ktoré mu predchádzalo, čo žalobkyňa neurobila. 18. K odvolacím námietkam žalobkyne o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) odvolací súd dodáva, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ustanovení § 191 C.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli sporové strany. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný
právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napríklad § 192, § 193, § 205 C.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ustanovení § 220 ods. 2 C.s.p. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj riadne odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Okolnosti namietané žalobkyňou v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami a ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. 19. Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní namietala, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.), odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne. 20. Žalobkyňa podala odvolanie voči napadnutému rozsudku v celom rozsahu, t. j. aj do výroku II. o náhrade trov konania, ale svoje odvolanie v tomto rozsahu vôbec neodôvodnila, z dôvodu ktorého odvolací súd osobitne nepreskúmaval vecnú a právnu správnosť rozsudku súdu prvej inštancie v uvedenom výroku, keď žalovaný odvolanie nepodal. Odvolací súd pripomína, že ide o konanie, v ktorom je súd viazaný žalobou, teda aj odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 C.s.p.). 21. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 396 ods. l, § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. a žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, keďže odvolaniu žalobkyne vyhovené nebolo, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p., o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 22. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým odvolateľka ani nevznieslia žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011). 23. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).