Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 15CoCsp/17/2024 1722200917 27. 08. 2025 JUDr. Eva Mészárosová ECLI:SK:KSBA:2025:1722200917.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Mészárosovej a členov senátu JUDr. Silvie Walterovej a Mgr. Zity Leimbergerovej, v právnej veci žalobcu: REIM Advisors s.r.o., IČO: 50 077 163, Senec, Marhuľová č. 20, zastúpený JUDr. Michal Krutek, s.r.o., IČO: 47 254 581, Trnava, Hlavná č. 11, za ktorú koná JUDr. Michal Krutek, proti žalovanému: A.. E.. U. P. C. Ľ. C. H. C. , J.., X. G. XX.X.XXXX, V. L. R., Š.F. Č.. XXXX/X, zastúpený Jóža a partneri, s.r.o., IČO: 53 815 963, Nitra, Sládkovičova č. 7, za ktorú koná JUDr. Ing. Dušan Jóža, o zaplatenie 100.000,- € s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 2. novembra 2023, č. k. 40 Csp 9/2022-151, takto rozhodol: I. Rozsudok Okresného súdu Pezinok zo dňa 2. novembra 2023, č. k. 40 Csp 9/2022-151, vo výroku, ktorým žalobu zamietol p o t v r d z u j e a vo výroku, ktorým žalovanému priznáva náhradu trov konania vo výške 100 % m e n í tak, že žalovanému pr i z n á v a nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %. II. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100 %. odôvodnenie: 1.1.1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 2.11.2023, č. k. 40 Csp 9/2022-151, zamietol žalobu žalobcu a žalovanému priznal náhradu trov konania vo výške 100 %. Rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 191 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“), § 657, § 34, § 39, § 516 ods. 1, § 570 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“) a vecne tým, že žalobca sa žalobou domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie 100.000,- € so zmluvným úrok 1 % ročne zo sumy 50.000,- € od 5.9.2017 do 13.9.2019 a zmluvným úrokom 1 % ročne zo sumy 100.000,- € od 14.9.2017 a úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 100.000,- € od 15.9.2019 do zaplatenia. V žalobnom návrhu uviedol, že ako veriteľ uzatvoril so žalovaným ako dlžníkom dňa 3.7.2017 zmluvu o pôžičke, na základe ktorej poskytol žalovanému pôžičku vo výške 100.000,- €, ktorú tento prijal a zaviazal sa ju vrátiť do 2 rokov na účet žalobcu spolu s ročným úrokom vo výške 1 %. Ďalej poukazoval na to, že k uvedenej zmluve o pôžičke bol uzavretý dodatok dňa 21.9.2017, ktorým bol zmenený článok I. bod 1. zmluvy o pôžičke tak, že celá suma pôžičky bola prevedená na účet žalovaného v dvoch častiach, a to prvá časť pôžičky v sume 50.000,- € dňa 5.9.2017 a druhá časť pôžičky v sume 50.000,- € dňa 14.9.2017. Zároveň dodatkom došlo k zmene termínu splatnosti celého dlhu, ktorý sa zmenil z 3.7.2019 na 14.9.2019. Žalovaný svoju pôžičku do dňa jej splatnosti 14.9.2019 neuhradil. 1.1.2. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe namietol vznik zmluvy o pôžičke zo dňa 3.7.2017, keďže sa v nej konštatovalo, že malo dôjsť k odovzdaniu peňazí prevodom na účet žalovaného v deň podpisu zmluvy, avšak k takémuto prevodu peňazí nedošlo, a preto zmluva o pôžičke ako reálny kontrakt dňa 3.7.2017 nevznikla. Žalovaný nepoprel, že by žalobca previedol na jeho účet finančné prostriedky vo
výške 50.000,- € dňa 4.9.2017 a 50.000,- € dňa 13.9.2017. Tieto plnenia však nemožno považovať za plnenie z uzatvorenej zmluvy o pôžičke zo dňa 3.7.2017, ale za iné plnenie, ktoré podlieha iným právnym nárokom. K dôvodu poskytnutia finančných prostriedkov uviedol, že žalobca mal záujem o odkúpenie pozemkov vo vlastníctve žalovaného, na ktorých žalovaný podniká a chcel, aby žalovaný presunul svoju výrobu z uvedených pozemkov, dokúpil ďalšie pozemky v okolí a vyporiadal spoluvlastníctvo so Slovenským pozemkovým fondom, dal vypracovať štúdiu kvôli kúreniu, kanalizácii, prívodu plynu a elektriny. Žalovaný vtedy upozornil žalobcu, že s takýmito požiadavkami bude mať náklady a tak mal žalobca poukázať finančné prostriedky žalovanému, ktoré si chcel zabezpečiť zmluvou o pôžičke. Uvedená skutočnosť vyplýva z následne uzatvorenej zmluvy o budúcej zmluve zo dňa 1.4.2019, kde sa žalobca a žalovaný v článku II. bod 2. dohodli, že zmluva o pôžičke zaniká a bude sa započítavať ako úhrada kúpnej ceny za pozemky uvedené v zmluve o budúcej kúpnej zmluve zo dňa 1.4.2019. Žalobca úmyselne zamlčal túto nováciu záväzku, resp. zánik zmluvy o pôžičke, najmä s poukazom na to, že sám navrhol žalovanému, že chce uvedenú zmluvu ukončiť a keď s tým žalovaný nesúhlasil, tak podal túto žalobu. Z uvedených dôvodov žiadal, aby súd žalobu zamietol a priznal mu nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %. 1.1.3. Žalobca vo vyjadrení poukázal na uzatvorenú zmluvu o pôžičke zo dňa 3.7.2017, na jej obsah, ako aj na odbornú judikatúru, podľa ktorej „Podľa vôle kontrahujúcich strán možno zmluvu, pri ktorej nedošlo k odovzdaniu objektu pôžičky pokladať aj za zmluvu o budúcej zmluve o pôžičke podľa § 50a Občianskeho zákonníka, ktorá vznikne odovzdaním.“ (Števček, Dulak, Bajánková, Fečík, Sedlačko, Tomašovič a kolektív Občiansky zákonník I). Na základe uvedeného právneho názoru sa preto žalobca domnieva, že v tomto prípade išlo o zmluvu o budúcej zmluve o pôžičke, pričom prišlo ústnou dohodou žalobcu so žalovaným k zmene lehoty, v rámci ktorej žalobca poskytol žalovanému na jeho bankový účet dňa 4.9.2017 sumu 50.000,- € a dňa 13.9.2017 sumu 50.000,- €. Žalobca a žalovaný následne dňa 21.9.2017 potvrdili svojimi podpismi písomný dodatok, čím prišlo k platnému uzatvoreniu Zmluvy o pôžičke. Žalovaný teda svojím podpisom dodatku potvrdil, že predmetná pôžička bola poskytnutá v celosti a túto prevzal. Zároveň dodatkom došlo aj k zmene splatnosti celého dlhu, ktorého dátum sa zmenil z 3.7.2019 na 14.9.2019, na základe čoho má za to, že zmluva o pôžičke riadne vznikla a predmet pôžičky bol riadne odovzdaný. Vo vzťahu k uzatvorenej zmluve o budúcej zmluve zo dňa 1.4.2019, na ktorú poukazuje žalovaný, žalobca uviedol, že uvedená zmluva počíta so započítaním pôžičky vyplývajúcej zo zmluvy o pôžičke, avšak na započítanie pôžičky je potrebné súčasné splnenie dvoch podmienok, a to uzatvorenie budúcej kúpnej zmluvy a uzatvorenie zmluvy o zriadení záložného práva. V zmluve o budúcej zmluve zo dňa 1.4.2019 sa konštatuje, že kupujúci poskytol na základe samostatnej zmluvy o pôžičke predávajúcemu pôžičku v sume 100.000,- € a zmluvné strany sa dohodli, že v prípade uzatvorenia budúcej kúpnej zmluvy a zmluvy o zriadení záložného práva bude táto pôžička započítaná s úhradou prvej časti kúpnej ceny a zmluva o pôžičke uzavretá dňa 3.7.2017 medzi veriteľom REIM Advisors s.r.o. a dlžníkom Ing. JUDr. U. P., PhD., zaniká. Z uvedeného podľa žalobcu vyplýva, že prvá časť kúpnej ceny bude uhradená až uzavretím budúcej kúpnej zmluvy, teda v budúcnosti, zároveň poukázal aj na nesplnenie podmienky uzatvorenia zmluvy o zriadení záložného práva pre potreby započítania kúpnej ceny. Teda ak nie je splnená podmienka uzatvorenia zmluvy o zriadení záložného práva, nemôže vzniknúť následok v podobe započítania. Z uvedeného dôvodu má žalobca za to, že k žiadnej novácii záväzku zo zmluvy o pôžičke, na ktorú poukazuje žalovaný, nedošlo, keďže nebola uzatvorená žiadna kúpna zmluva a zároveň nebola uzatvorená ani zmluva o zriadení záložného práva. 1.1.4. Žalovaný vo vyjadrení poukázal na to, že sám žalobca už netvrdí, že uzatvoril so žalovaným zmluvu o pôžičke, ale že išlo iba o zmluvu o budúcej zmluve o pôžičke. Na to, aby mohlo byť naplnené toto tvrdenie žalobcu aj s poukazom na žalobcom uvádzanú citáciu odbornej literatúry, by musela byť naplnená aj podmienka vôle kontrahujúcich strán, avšak takáto vôľa strán nikdy nebola prejavená. Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal svoje tvrdenie, že došlo k ústnej dohode o zmene lehoty plnenia. Takúto dohodu žalovaný popiera. Zmluvný vzťah medzi žalovaným a žalobcom bol založený na záujme žalobcu o kúpu pozemkov vo vlastníctve a spoluvlastníctve žalovaného, na ktorých mal žalobca záujem vybudovať svoj developerský projekt. Na niektorých z týchto pozemkov má žalobca postavené svoje výrobné aktivity. Preto, aby bolo možné uskutočniť zámer žalobcu, bolo jednou z jeho podmienok vypratať pozemky v spoluvlastníctve žalovaného, presťahovať výrobu na susediace pozemky a dobudovať inžinierske siete k požadovaným pozemkom. Keďže na splnenie uvedených jednostranných požiadaviek žalobcu boli potrebné aj finančné prostriedky, dohodli sa žalobca a žalovaný na zálohách. Z dôvodu, že žalobca nevedel, akým spôsobom má poskytnúť finančné prostriedky žalovanému, dohodli sa na zmluve o pôžičke, ktorú fiktívne aj uzatvorili dňa 3.7.2017. Žalobca však v zmysle zmluvy nesplnil svoj záväzok a neposkytol žalovanému žiadne peniaze, ale prišiel s návrhom,
že uzatvoria radšej novú zmluvu o uzatvorení budúcej kúpnej zmluvy, v zmysle ktorej budú finančné prostriedky, potrebné na splnenie požiadaviek žalobcu, poskytnuté ako záloha a následne budú zarátané ako prvá časť kúpnej ceny vo výške 100.000,- €. Dňa 25.7.2017 teda žalobca a žalovaný uzatvorili novú zmluvu ako zmluvu o uzatvorení budúcej kúpnej zmluvy s tým, že záloha 100.000,- € bude uhradená do 31.8.2017, na základe uvedenej zmluvy potom žalobca, aj keď oneskorene dňa 4.9.2017 a dňa 13.9.2017 zaslal na účet žalovaného po 50.000,- €, teda spolu 100.000,- €. To, že sa jedná o úhradu zálohy na pozemky uvádzané v zmluve o uzatvorení budúcej zmluvy je jasne špecifikované aj v dokladoch banky, ktoré predložil samotný žalobca v žalobe, kde sám uviedol ako informáciu pre príjemcu „záloha za pozemok v R. podľa ZOBKZ“. Žalobca nikdy neposkytol žalovanému pôžičku. To, že sa jednalo o plnenie zo zmluvy o uzatvorení budúcej kúpnej zmluvy potvrdzuje aj návrh dohody o ukončení zmluvy o budúcej kúpnej zmluve, ktorý vypracoval a zaslal žalobca žalovanému dňa 9.2.2022 a ktorý v článku I. bod 2. jasne uvádza, že žalobcom poskytnuté plnenia žalovanému vyplývajú zo zmluvy o budúcej kúpnej zmluve, tieto jeho tvrdenia sú preukázané písomnými dokumentami, a to zmluvou o uzatvorení budúcej zmluvy zo dňa 25.7.2017, potvrdeniami banky zo dňa 14.9.2017 a 13.9.2017, ako i návrhom na ukončenie zmluvného vzťahu zo dňa 9.2.2022. K uzatvoreniu fiktívnej zmluvy o pôžičke došlo na základe toho, že žalobca prišiel za žalovaným s tým, že účtovne nevie riadne zaevidovať úhradu na základe zmluvy o uzatvorení budúcej kúpnej zmluvy, pričom jeho peniaze budú v ohrození, ak by sa niečo žalovanému stalo, preto by bolo lepšie fiktívne uzatvoriť dodatok k pôvodnej zmluve o pôžičke, na základe čoho bude môcť účtovne zaevidovať úhradu na zálohy. V danom prípade sa teda nejednalo o uzatvorenie zmluvy o pôžičke, tak ako to tvrdí žalobca, ale sa jednalo o fiktívny právny úkon pre účtovníctvo, ku skutočnej pôžičke uzatvorenej podľa § 657 Občianskeho zákonníka nedošlo. Žalobca sa tento fiktívny právny úkon snaží využiť vo svoj prospech, čo je v rozpore s dobrými mravmi, keďže mu nevyšiel jeho zámer na ukončenie zmluvy o uzatvorení budúcej kúpnej zmluve. Žalovaný poukázal aj na to, že riešenia všetkých vzťahov medzi žalobcom a ním, ako aj všetky písomnosti, na ktoré sa žalobca odvoláva, navrhol a vypracoval sám žalobca, teda vedel, že uhrádza finančné prostriedky na základe zmluvy o budúcej kúpnej zmluve zo dňa 25.7.2017 a nie zo zmluvy o pôžičke. Neboli splnené zákonné podmienky reálneho kontraktu zmluvy o pôžičke, keďže zo strany žalobcu nedošlo k poskytnutiu finančných prostriedkov a túto skutočnosť nemôže zhojiť ani fiktívny dodatok k aj tak neplatnej zmluve o pôžičke. Plnenie, ktoré vykonal žalobca dňa 4.9.2017 a dňa 13.9.2017 tak nemožno považovať za plnenie zo zmluvy o pôžičke uzatvorenej dňa 3.7.2017, ale za iné plnenie, ktoré potom podlieha iným právnym nárokom, keďže aj podľa dodatku k zmluve o pôžičke zo dňa 21.9.2017 sú uvádzané prevody z iných dní, 5.9. a 14.9.2017, ako predložené doklady 4.9. a 13.9.2017. Finančné prostriedky titulom pôžičky nikdy neboli vyplatené, a teda vzťah medzi žalobcom a žalovaným z pôžičky nikdy nevznikol. Dôvodil, že zmluva o pôžičke v zmysle § 657 Občianskeho zákonníka je takzvaným reálnym kontraktom, čo znamená, že k jej uzavretiu sa vyžaduje, aby veriteľ aj skutočne odovzdal predmet pôžičky dlžníkovi, ak sa tak nestane, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne (rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 325/2009, sp. zn. 4 Cdo 403/2014). Poukázal na neplatnosť právneho úkonu v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je neplatný právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Absolútne neplatným je právny úkon, ktorý nie je dovolený, neplatnosť nastáva zo zákona a pôsobí od samotného počiatku. Účinky absolútnej neplatnosti pôsobia definitívne, aj keby dôvod neplatnosti dodatočne odpadol a nemôžme ho napraviť ani ratihabíciou, dodatočným schválením a nemôže byť konvalidovaná ani dodatočným odpadnutím dôvodu jej neplatnosti. O nedovolenosť a tým aj absolútnu neplatnosť právneho úkonu ide vtedy, keď svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu, alebo keď zákon obchádza. Obchádzanie zákona obsahom alebo účelom urobeného právneho úkonu spravidla znamená, že právny úkon neodporuje síce výslovnému zneniu zákonného ustanovenia, avšak svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby zákon dodržaný nebol, teda aj fiktívne urobený právny úkon je absolútne neplatným. Ďalším dôvodom pre absolútnu neplatnosť právneho úkonu je, keď sa tento prieči dobrým mravom. Platnosť či neplatnosť právneho úkonu sa posudzuje so zreteľom na okolnosti daného prípadu v okamihu, keď k právnemu úkonu došlo. 1.2. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa so zmluvou o pôžičke zo dňa 3.7.2017, Dodatkom č. 1 k zmluve o pôžičke zo dňa 21.9.2017, platbou vykonanou žalobcom v prospech účtu žalovaného zo dňa 4.9.2017 vo výške 50.000,- € a platbou zo dňa 13.9.2017 vo výške 50.000,- €, zmluvou o budúcej zmluve uzavretou medzi žalovaným, Mgr. U. P. a obchodnou spoločnosťou P. A., s. r. o. na jednej strane a žalobcom na druhej strane zo dňa 1.4.2019, návrhom dohody o ukončení zmluvy o budúcej zmluve, zmluvou o budúcej zmluve uzatvorenou medzi žalovaným ako budúcim predávajúcim a žalobcom ako budúcim
kupujúcim zo dňa 25.7.2017, e-mailom žalovaného zo dňa 16.11.2018 vrátane jeho príloh, výsluchom účastníkov konania, resp. konateľov žalobcu. V odôvodnení konštatoval, že predmetnom konania je nárok žalobcu z titulu vrátenia pôžičky, preto zameral dokazovanie najmä na skutočnosti, či došlo k uzavretiu pôžičky, najmä či došlo k reálnemu plneniu z tohto právneho dôvodu. Pre záver, že došlo k reálnemu plneniu z titulu pôžičky bolo podstatným posúdiť, z akého dôvodu došlo k plneniu zo strany žalobcu (súd prvej inštancie zrejme omylom uvádza žalovaného; poznámka odvolacieho súdu) dňa 5.9.2017 vo výške 50.000,- € a dňa 14.9.2017 vo výške 50.000,- €. Tieto peňažné plnenia medzi stranami neboli sporné, sporným bolo, z akého dôvodu došlo k plneniu, keď žalobca tvrdil, že to bolo z titulu poskytnutia pôžičky zo dňa 3.7.2017 a jej dodatku zo dňa 21.9.2017 a žalovaný tvrdil, že to bolo z titulu vyplatenia zálohy v súlade s uzavretou zmluvou o budúcej zmluve o kúpe pozemkov zo dňa 25.7.20217. Tieto rozporné tvrdenia vyplývali jednak z písomných vyjadrení účastníkov, ako aj z ich výpovedí pred súdom. Súd prvej inštancie jednotlivé výpovede účastníkov vyhodnotil ako nedôveryhodné pre rozpory a ich vnútornú nelogičnosť. Konateľ žalobcu pán Václavínek vo výpovedi uviedol, že uvedené plnenia boli titulom pôžičky, zároveň poprel, že platbám predchádzal podpis zmluvy o budúcej zmluve zo dňa 25.7.2017. Následne po jej predložení uvedenú zmluvu spochybňoval z pohľadu jej platnosti, pričom v spise založená zmluva bola podpísaná oboma zmluvnými stranami dňa 25.7.2017. Tvrdil, že keď zadával platby dňa 4.9. a 13.9.2017 banke, tak na svoj vlastný doklad uviedol, že sa jedná o platby na zálohu za pozemok, pričom vo výpovedi pred súdom uviedol, že v tejto veci sa pomýlil. Túto skutočnosť považoval súd prvej inštancie za ťažko uveriteľnú najmä v kontexte, že došlo k rovnakému omylu dvakrát po sebe a bezprostredne po uzavretí zmluvy o budúcej zmluve, ktorá platbu týchto záloh celkovo v sume 100.000,- € predpokladala v bode 2. písm. a). Konateľ žalobcu pán Vrškový potvrdil, že podpisoval zmluvu o budúcej zmluve zo dňa 25.7.2017, ale túto následne nepovažoval za relevantnú a s touto sa údajne stretol druhýkrát až v rámci tohto súdneho konania. Jeho tvrdenie, že táto zmluva je nenaplniteľná, čo bolo zhodne spornými stranami konštatované, nebolo preukázané. Za rozpornú považoval súd prvej inštancie i výpoveď žalovaného pána P., najmä v časti keď uviedol, že zmluvu o pôžičke zo dňa 3.7.2017 podpisoval antidatovane, až potom, ako prebehli platby dňa 5.9.2017 a 14.9.2017, ale sa jednalo o fiktívny úkon, pričom logicky nevysvetlil, prečo bola podpísaná zmluva o pôžičke dňa 3.7.2017 a dodatok k tejto zmluve dňa 21.9.2017, v ktorom boli uvádzané platby z 5.9.2017 a 14.9.2017, keď podľa jeho tvrdení, k podpisu týchto zmlúv malo dôjsť až po tom, ako mal poukázané uvedené platby, teda minimálne po 14.9.2017. 1.3. Súd prvej inštancie hodnotil jednotlivé právne úkony v súlade s § 34 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je právny úkon prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv a povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú. Zároveň vychádzal pri týchto právnych úkonoch z náležitosti vôle a prejavu, ako i zhody medzi voľou a prejavom. Podstatnými náležitosťami vôle pri uzatváraní právneho úkonu je vážnosť vôle a sloboda vôle a podstatnou náležitosťou prejavu je určitosť prejavu a zrozumiteľnosť prejavu. Súd prvej inštancie teda hodnotil jednotlivé právne úkony, ktoré sporné strany v rozhodnom čase vykonávali, v ich širšom kontexte, ktorý vyplýval z ich vzájomných rokovaní a cieľov, ktoré chceli právnymi úkonmi dosiahnuť. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca prejavil niekedy v priebehu roku 2017 záujem o kúpu pozemkov, na ktorých žalovaný prevádzkoval svoju výrobnú činnosť - pílu, a to za účelom výstavby bytových domov. Ďalej mal za nesporné z výpovedí účastníkov, že došlo k rámcovej dohode o tom, že žalovaný má záujem pozemky predať a žalobca má záujem tieto kúpiť a ako vyplýva zo súčasného postoja sporových strán, tento záujem trvá doposiaľ. Nie všetky pozemky, o ktoré má záujem žalobca, boli v čase prejavenia záujmu v roku 2017 vysporiadané tak, aby ich mohol žalovaný predať, a to z dôvodu, že nebol výlučným vlastníkom všetkých pozemkov a nebola ku všetkým pozemkom dobudovaná prístupová cesta. Právne vysporiadať pozemky, ako i vybudovať prístup, si vyžadovalo finančné prostriedky zo strany žalovaného, ako budúceho predávajúceho. Z vyjadrení oboch zmluvných strán vyplývalo, že v rámci rokovaní prichádzali do úvahy, ako zabezpečiť finančné prostriedky na výkup, respektíve na úpravu pozemkov, viaceré formy, a to poskytnutie zmluvy o pôžičke, respektíve poskytnutie zálohy v rámci uzatvorenia zmluvy o budúcej zmluve. O možnosti poskytnutia pôžičky sa zmienil aj žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 17.12.2022 na str. 3 (č. l. spisu 67). A o možnosti poskytnutia finančných prostriedkov formou zálohy sa vyjadril i konateľ žalobcu pán Y. vo svojej výpovedi zo dňa 26.9.2023. Spornou medzi účastníkmi sa stala práve skutočnosť, či finančné prostriedky poskytnuté žalobcom žalovanému v dvoch platbách, celkove vo výške 100.000,- €, boli plnením z uzavretej zmluvy o pôžičke, alebo plnením z titulu poskytnutej zálohy na cenu pozemkov podľa zmluvy o budúcej zmluve. 1.4.1. Súd prvej inštancie skúmal jednotlivé právne úkony, ktoré urobili účastníci a vyhodnocoval ich najmä na časovej osi z hľadiska jednotlivých prejavov.
1.4.2. Prvým právnym úkonom účastníkov, ktorý súd prvej inštancie skúmal, bola zmluva o pôžičke uzavretá dňa 3.7.2017, obsahom ktorej bol záväzok žalobcu poskytnúť žalovanému pôžičku v sume 100.000,- €, s dohodnutým časom splatnosti 3.7.2019, s 1 % úrokom ročne s tým, že pôžička je poskytnutá bankovým prevodom na účet žalovaného v deň podpísania zmluvy, t. j. dňa 3.7.2017. Zmluva o pôžičke podľa zaužívanej súdnej praxe je reálnym kontraktom a táto vzniká až reálnym plnením, teda v danom prípade pripísaním finančných prostriedkov na účet žalovaného. Tak ako bolo uvedené v zmluve o pôžičke, mal byť tento reálny kontrakt zavŕšený pripísaním na účet žalovaného dňa 3.7.2017. K tomuto však nedošlo, a teda možno, podľa súdu prvej inštancie, nepochybne konštatovať, že zmluva o pôžičke zo dňa 3.7.2017 nevznikla ako právny úkon, keďže nebola reálne naplnená. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti konštatoval aj to, že nemal za preukázané tvrdenie žalovaného, že táto zmluva bola fiktívne uzatvorená najskôr niekedy po 14.9.2017, kedy bola uhradená druhá platba, nakoľko by jej obsah bol v rozpore zo zásadami logiky. Tento spôsob financovania bol medzi účastníkmi prejedávaný ako jedna z možností. Napriek tomu, že účastníkmi konania bola podpísaná dňa 3.7.2017 zmluva o pôžičke, keďže nedošlo k reálnemu plneniu, tento právny úkon nevznikol, aj keď bol oboma stranami podpísaný. 1.5. Druhým právnym úkonom, ktorý bol medzi účastníkmi spísaný, bola Zmluva o budúcej zmluve zo dňa 25.7.2017, podľa ktorej sa budúci predávajúci (žalovaný) zaviazal previesť na budúceho kupujúceho (žalobcu) vlastnícke právo k pozemkom uvedených v bode I. zmluvy, a to v časti k pozemkom, kde budúci predávajúci je vlastníkom pozemkov v čase podpisu zmluvy a v časti, kde budúci predávajúci sa stane výlučným vlastníkom pozemkov a to za cenu 100,- € za 1 m2, pričom k uzavretiu kúpnej zmluvy malo dôjsť do piatich pracovných dní od vydania právoplatného stavebného povolenia na výstavbu štyroch bytových domov a prístupovej komunikácie. Podľa článku II. uvedenej zmluvy sa žalobca zaviazal žalovanému poskytnúť sumu 100.000,- € ako prvú časť kúpnej ceny bezhotovostným prevodom na účet budúceho predávajúceho (žalovaného) v lehote do 31.8.2017. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na to, že cenu za predaj budúcich pozemkov, poskytnutú na základe zmluvy o budúcej zmluve, teda pred uzavretím riadnej kúpnej zmluvy, treba považovať za zálohu na kúpnu cenu. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie preukázané, že dňa 4.9.2017 žalobca poukázal žalovanému platbu v sume 50.000,- € s uvedením predmetu plnenia ako záloha na pozemky v Senci podľa ZOBKZ. Dňa 13.9.2017 žalobca poukázal žalovanému platbu v sume 50.000,- €, ako zálohu za predaj pozemkov v R. podľa ZOBKZ. Súd prvej inštancie vyhodnotil skratku ZOBKZ ako zmluvu o budúcej kúpnej zmluve a platby dňa 4.9.2017 a 14.9.2017 ako platby nie z titulu zmluvy o pôžičke zo dňa 3.7.2017, ale ako zálohy na budúcu kúpnu zmluvu (zrejme mal na mysli zálohu na budúcu kúpnu cenu; poznámka odvolacieho súdu) na základe zmluvy o budúcej kúpnej zmluve zo dňa 25.7.2017. Tieto platby logicky a časovo nadväzujú na uzatvorenie tejto zmluvy, samotným žalobcom boli tieto platby i označené ako cena za kúpu budúcich pozemkov, pričom spôsob financovania formou zálohy vyplýval i z rámcových rokovaní sporových strán. Súd prvej inštancie mal za v rozpore s elementárnou logikou tvrdenie žalobcu, že platby zo dňa 4.9.2017 a 13.9.2017 v celkovej výške 100.000,- €, na úhradu ktorých mu vznikla povinnosť titulom zálohy na kúpnu cenu pozemkov podľa bezprostredne predtým uzavretej zmluvy o budúcej zmluve zo dňa 25.7.2017 a ktoré i takto na príkaze na úhradu dvakrát označil, boli platbami titulom uzavretej zmluvy o pôžičke. Považoval za nepresvedčivé jeho zdôvodnenie, že tak urobil po tom, čo túto uzavretú zmluvu kvalifikoval ako neplatnú a zahodil ju do koša. Dôvod neplatnosti videl v tom, že nebola uzavretá príloha k zmluve o budúcej zmluve, ktorá bola označená v jej obsahu, obsahom prílohy mala byť formulovaná budúca kúpna zmluva, ďalej v tom, že budúci predávajúci nebol vlastníkom všetkých pozemkov, ako aj v skutočnosti, že takáto zmluva by nebola zapísateľná v katastri nehnuteľností. Súd prvej inštancie konštatoval, že nemá ambíciu podrobne skúmať platnosť tejto zmluvy, ale skutočnosť, že budúci predávajúci nie je výlučným vlastníkom všetkých nehnuteľností, ktorých sa zmluva týka, zo samotnej zmluvy vyplýva a táto skutočnosť nemá sama osebe za následok neplatnosť celej zmluvy. Skutočnosť, že zmluva neobsahuje ako prílohu úplnú kúpnu zmluvu rovnako nespôsobuje jej neplatnosť, ak obsahom zmluvy o budúcej zmluve má byť dohoda o podstatných náležitostiach budúcej kúpnej zmluvy, a to predmet kúpnej zmluvy, cena predmetu a čas uzavretia budúcej zmluvy, čo z uvedenej zmluvy vyplýva. Rovnako za účelovú súd prvej inštancie považoval námietku žalobcu, že takáto zmluva by nemohla byť registrovaná v katastri nehnuteľností. Zmluva o budúcej zmluve sa v katastri nehnuteľností nikdy neregistruje, keďže nejde o zmluvu vecno-právneho charakteru, ale o zmluvu záväzkovo-právnu, ktorá nepodlieha registrácii v katastri nehnuteľností. 1.6.1. Ďalším právnym úkonom, ktorý súd prvej inštancie právne vyhodnocoval, bol Dodatok č. 1 zo dňa 21.9.2017 k zmluve o pôžičke uzavretej dňa 3.7.2017. Dodatkom č. 1 sa konštatuje, že platby zo dňa 5.9.2017 vo výške 50.000,- € a dňa 14.9.2017 vo výške 50.000,- € sú plnením na základe zmluvy o pôžičke zo dňa 3.7.2017. V tejto súvislosti súd konštatoval, že sa jedná o platby žalobcom označené ako
zálohy na predaj pozemkov, ktoré už súd takto vyhodnotil. Žalobca vo svojom vyjadrení zo dňa 7.2.2023 (súd prvej inštancie zrejme omylom uviedol dátum 17.12.2022; poznámka odvolacieho súdu) tvrdil, že uvedené platby boli vyústením ústnej dohody o pôžičke, ktorá bola uzavretá na základe pôvodnej zmluvy o pôžičke zo dňa 3.7.2017, ktorú treba vykladať ako zmluvu o budúcej zmluve vo vzťahu k pôžičke, nakoľko nedošlo k pôvodnej realizácii tejto zmluvy. Súd prvej inštancie konštatoval, že v konaní nebolo preukázané uzatvorenie ústnej dohody o pôžičke, žalovaný takúto dohodu odmieta a tvrdí, že zmluva o pôžičke bola fiktívnym úkonom pre účely účtovníctva. Pri hodnotení tohto právneho úkonu súd prvej inštancie konštatoval, že nemožno jedno plnenie, ktoré v danom prípade predstavuje dve platby po 50.000,- € posudzovať ako plnenie z dvoch rôznych právnych titulov, teda na základe dvoch právnych úkonov, a to z titulu zálohy na budúcu kúpnu cenu za predaj pozemkov, respektíve zároveň aj titulom pôžičky. Vznik právneho úkonu treba posudzovať podľa času jeho vzniku a rovnako nadväzujúce plnenie treba posudzovať podľa času, kedy bolo plnenie realizované. Súd prvej inštancie kvalifikoval plnenie zo dňa 4.9.2017 a 14.9.2017 ako plnenie zo záväzku zo zmluvy o budúcej zmluve zo dňa 25.7.2017. Skutkové tvrdenie, že malo dôjsť k novému uzavretiu zmluvy o pôžičke ústnym spôsobom súd nemal za preukázané, keďže žalovaný toto namietol a uvedená skutočnosť nevyplývala ani z uzavretého Dodatku č. 1 k pôvodnej zmluve o pôžičke zo dňa 3.7.2017. 1.6.2. Súd prvej inštancie sa zaoberal aj otázkou, či nedošlo k zmene, resp. novácii pôvodného záväzku, teda plnenia zo zálohy. Ak by malo dôjsť k zmene záväzkovo-právneho vzťahu a pôvodné plnenie ako záloha zo zmluvy o budúcej zmluve by sa malo zmeniť na pôžičku, potom by toto muselo byť určitým spôsobom dohodnuté, pričom táto dohoda by musela mať náležitosti právneho úkonu v zmysle § 34 Občianskeho zákonníka z pohľadu určitosti prejavov. Občiansky zákonník pozná možnosť zmeniť obsah záväzku dohodou strán podľa § 516 Občianskeho zákonníka, resp. podľa ustanovenia § 570 Občianskeho zákonníka. Súd konštatoval, že pri zmene záväzkov podľa § 516 Občianskeho zákonníka sa jedná o tzv. kumulatívnu nováciu, ktorá nemá vplyv na existenciu pôvodného záväzku, mení sa iba obsah plnenia určitých práv a povinností z pôvodného záväzkového vzťahu. Ak má dôjsť k zmene obsahu záväzku podľa citovaného ustanovenia, tak týmto spôsobom nemôže dôjsť k zániku pôvodného záväzku, napríklad ak záväzok vznikol z titulu zmluvy o budúcej zmluve, tak v tomto spôsobe nemôže byť nahradený zmluvou o pôžičke. V tejto súvislosti tiež zásadne platí, že vzájomné práva a povinnosti účastníkov z právneho vzťahu je možné dodatočne meniť iba za predpokladu, že v dobe zmeny záväzok existuje, ak však už zanikol splnením, nie je ho možné meniť. V danom prípade záväzok titulom poskytnutia zálohy na kúpnu zmluvu zanikol jeho splnením a takýto záväzok už nie je možné meniť v zmysle § 516 ods. 1 Občianskeho zákonníka. 1.6.3. Pri zmene záväzku podľa § 570 Občianskeho zákonníka, kedy sa jedná o takzvanú privátnu kumuláciu, má dôjsť k dohode o zániku pôvodného záväzku a vzniku záväzku nového. Súd prvej inštancie teda právne posudzoval, či Dodatok č. 1 zo dňa 21.9.2017 k zmluve o pôžičke zo dňa 3.7.2017, nie je dohodou o kumulatívnej novácii podľa § 516 Občianskeho zákonníka alebo o privátnej novácii podľa § 570 Občianskeho zákonníka k pôvodnému záväzku, ktorý vznikol a bol i plnený z titulu zmluvy o budúcej zmluve zo dňa 25.7.2017. Z hľadiska obsahu, a to najmä prejavu, nemožno tento úkon subsumovať ako právny úkon, ktorým by zanikol záväzok z titulu plnenia zo zmluvy o budúcej zmluve a vznikol záväzok nový z titulu zmluvy o pôžičke pre nedostatok určitosti prejavu. V tejto dohode nie je ani zmienka o zániku pôvodného záväzku, ktorý by mal byť nahradený novým záväzkom. V danom prípade nemožno tento úkon vyložiť ani ako vznik nového záväzku (§ 516 ods. 2 Občianskeho zákonníka) popri záväzku pôvodnom, lebo ak by pri pôvodnom záväzku, ktorý bol reálne plnený titulom zálohy na kúpnu cenu mal vzniknúť nový, a to titulom zmluvy o pôžičke, muselo byť dôjsť aj novému reálnemu plneniu, nakoľko zmluva o pôžičke je reálny kontrakt, k tomuto však nedošlo. 1.6.4. Vzhľadom na uvedené skutkové a právne závery súd prvej inštancie kvalifikoval tento právny úkon, a to Dodatok č. 1 k zmluve o pôžičke, ako neplatný právny úkon podľa § 39 Občianskeho zákonníka, pretože odporuje zákonu, a to § 34 Občianskeho zákonníka pre nedostatok náležitosti prejavu. Súd prvej inštancie poukázal i na nemožnosť uzatvoriť dodatok k zmluve o pôžičke zo dňa 3.7.2017, ktorá nikdy nevznikla. 1.7. Súd prvej inštancie konštatoval, že sporné strany do spisu založili i zmluvu o budúcej zmluve zo dňa 1.4.2019, ktorá nahradila pôvodné práva a povinnosti zo zmluvy o budúcej zmluve ohľadne budúceho predaja pozemkov zo dňa 25.7.2017, a to po ich vysporiadaní. Táto zmluva v bode IV. ods. 4 je nováciou pôvodnej zmluvy o budúcej zmluve zo dňa 25.7.2017, ale iba vo vzťahu k právam a povinnostiam vyplývajúcim z pôvodnej zmluvy o budúcej zmluve. V pôvodnej zmluve nebol riešený záväzkový vzťah, ktorý by vyplýval z uzavretia pôžičky, a preto ani novácia, t. j. nová dohoda o budúcej zmluve, nenahradila v tomto smere práva a povinnosti, ktoré by sa týkali pôžičky. Pokiaľ v článku II. bod 2. zmluvy strany konštatovali existenciu samostatnej zmluvy o pôžičke
zo dňa 3.7.2017, ktorá sa mala započítať na kúpnu cenu za predaj pozemkov na základe kúpnej zmluvy uzavretej v súlade s touto zmluvou o budúcej zmluve, tak takýto prejav vôle zmluvných strán nemôže založiť nový záväzkovo-právny vzťah, ale je iba konštatáciou už existujúceho, ale ako bolo preukázané, neplatného právneho vzťahu, preto iba jeho samotná konštatácia v tejto zmluve ho nemôže nanovo založiť. 1.8. Vzhľadom k tomu, že súd prvej inštancie nemal za preukázané zo strany žalobcu, že došlo k uzavretiu platnej zmluvy o pôžičke ako reálneho kontraktu medzi spornými stranami na základe skutkových tvrdení uvádzaných žalobcom, žalobu zamietol. Plnenie vo výške 100. 000,- € kvalifikoval ako plnenie z poskytnutej zálohy na predaj pozemkov podľa zmluvy o budúcej zmluve zo dňa 25.7.2017, ktorá sa nováciou transformovala na novú zmluvu o budúcej zmluve uzavretú dňa 1.4.2019, vrátane poskytnutej zálohy vo výške 100.000,- € na budúci predaj pozemkov. Konštatoval, že na tomto závere nemôže nič zmeniť ani to, že v novej zmluve o budúcej zmluve zo dňa 1.4.2019 sa v článku II. bod 2. konštatuje, že kupujúci na základe samostatnej zmluvy o pôžičke poskytol predávajúcemu pôžičku vo výške 100.000,- €, nakoľko v tomto konaní nebolo preukázané, že by žalobca samostatnou zmluvou poskytol žalovanému takúto pôžičku. 1.9. O nároku o náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. a priznal nárok na náhradu trov konania žalovanému v plnej výške, keďže tento bol v spore plne procesne úspešný. 2.1. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, v celom jeho rozsahu, podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Namietal, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p.); konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ C.s.p.); súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). V odvolaní poukázal na chronológiu vzťahov medzi ním a žalovaným. Uviedol, že ako správne skonštatoval aj súd prvej inštancie, medzi stranami konania nedošlo k plneniu v lehote určenej v zmluve o pôžičke zo dňa 3.7.2017 (lehota do 3.7.2017), ani v lehote určenej zmluvou o budúcej kúpnej zmluve zo dňa 25.7.2017 (lehota do 31.8.2017), keď žalobca zadal bankové príkazy na úhradu v prospech žalovaného až dňa 4.9.2017 a 13.9.2017. Z uvedeného tak podľa odvolateľa vyplýva, že predmetné plnenie v čase, kedy bolo zrealizované, nebolo ani v súlade so zmluvou o pôžičke zo dňa 3.7.2017 a ani v súlade so zmluvou o budúcej kúpnej zmluve zo dňa 25.7.2017. Z dôvodu, aby zmluvné strany uvedený nedostatok napravili, tak pristúpili dňa 21.9.2017 k uzatvoreniu dodatku k zmluve o pôžičke, v ktorom vyhlásili, že predmetné dva prevody výslovne označené dátumom a sumou boli úhradami na základe predmetnej zmluvy o pôžičke. K uzatvoreniu predmetného dodatku pritom pristúpili strany sporu len 17 a 8 dní po ich vykonaní, čo je jednoznačne bližšie, než keby sa uvedené úhrady počítali od uzatvorenia zmluvy o budúcej kúpnej zmluve zo dňa 25.7.2017. Z časového hľadiska bolo vykonanie právneho úkonu - dodatku k zmluve o pôžičke omnoho bližšie v porovnaní so zmluvou o budúcej kúpnej zmluve. Preto odvolateľ považuje záver súdu prvej inštancie o bezprostrednosti zmluvy o budúcej kúpnej zmluvy a jednotlivých platieb za vnútorne rozporný, resp. uvedené predstavuje nesprávnu logickú úvahu odporujúcu vykonanému dokazovaniu. Odvolateľ poukázal na to, že dodatok k zmluve o pôžičke zo dňa 21.9.2017 predmetné úhrady priradil k zmluve o pôžičke na základe slobodnej, vážnej, určitej a zrozumiteľne prejavenej vôle zmluvných strán. Strany sporu ako zmluvné strany tak prejavili vôľu byť viazané tak zmluvou o pôžičke, ako aj samotným dodatkom k zmluve o pôžičke. Poukázal aj na to, že žalovaný nepredložil a ani nepoukázal na existenciu prvej zmluvy o budúcej kúpnej zmluve vo vyjadrení k žalobe, túto predložil až spolu s duplikou, z čoho je možné, podľa odvolateľa, dôvodne vyvodiť záver, že ani pre žalovaného nebola táto prvá zmluva o budúcej kúpnej zmluve podstatná pre daný právny vzťah. Odvolateľ ďalej dôvodil, že autorom návrhu zmluvy o budúcej zmluve (ako aj zmluvy o zriadení záložného práva), ktorá bola uzatvorená dňa 1.4.2019 bol žalovaný, v ktorej bolo dohodnuté, že „Kupujúci poskytol na základe samostatnej Zmluvy o pôžičke Predávajúcemu 1 pôžičku v sume 100.000,- € (slovom jednostotisíc EUR). Zmluvné strany sa dohodli, že v prípade uzatvorenia Budúcej Kúpnej zmluvy a Zmluvy o zriadení záložného práva bude táto pôžička započítaná s úhradou prvej časti kúpnej ceny a tým pádom zmluva o pôžičke uzavretá dňa 03.07.2017 medzi veriteľom REIM Advisors s.r.o., Vinohradnícka 9A, 903 01 Senec a dlžníkom Ing. JUDr. U. P., PhD., H. N. X, 903 01 R., zaniká.“ Uzatvorenie zmluvy o pôžičke vo výške 100.000,- € sa uvádza aj vo vypracovanom návrhu zmluvy o zriadení záložného práva žalovaným.
2.2. Odvolateľ zdôraznil, že v prejednávanom prípade nebola zrealizovaná zmena záväzku medzi stranami konania, ale na základe ich slobodného a výslovného prejavu vôle došlo len k oprave nesprávne označených platieb, ktoré boli omylom označené ako „ZALOHA ZA POZEMOK V R. PODLA ZOBKZ“. Preto odvolateľ nesúhlasí s právnym názorom súdu prvej inštancie, podľa ktorého je Dodatok č. 1 k zmluve o pôžičke neplatným právnym úkonom podľa § 39 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že by mal odporovať § 34 Občianskeho zákonníka pre nedostatok náležitosti prejavu. Podľa odvolateľa, ak by veriteľ zo zmluvy o pôžičke z rôznych dôvodov nestihol vykonať prevod v dohodnutej dobe a tento by zrealizoval oneskorene, nie je v rozpore ani s § 657 Občianskeho zákonníka a ani s § 39 a § 34 Občianskeho zákonníka, aby zmluvné strany dodatkom buď predĺžili lehotu na poskytnutie pôžičky obsiahnutej v zmluve alebo vyhlásili, že aj takto oneskorene poskytnuté prostriedky považujú za plnenie z tej istej zmluvy o pôžičke. Poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 640/2014, zo dňa 1.4.2015, v zmysle ktorého prehnané formalistické požiadavky všeobecného súdu na formuláciu predmetu zmluvy sú ústavne neakceptovateľné. Žalobca uviedol, že ako veriteľ a žalovaný ako dlžník chceli uzatvoriť zmluvu o pôžičke a túto aj podpísali. Následne podpísali aj prvú zmluvu o budúcej kúpnej zmluve, pričom žalobca neplnil ani podľa jednej z týchto zmlúv. Následne ale oneskorene poskytol pôžičku na účet žalovaného a omylom nesprávne tieto platby označil ako zálohu na pozemok podľa zmluvy o budúcej kúpnej zmluve. Keďže obe zmluvné strany vedeli, že išlo o nesprávne označenie, teda že došlo k omylu, chybe v písaní (v tej súvislosti žalobca poukázal na § 224 C.s.p. a obdobnú situáciu) a že žalobca nemal v úmysle plniť na základe zmluvy o budúcej kúpnej zmluve zo dňa 25.7.2017 a žalovaný nemal v úmysle prijať plnenie na základe tejto zmluvy, uzatvorili cca týždeň po druhej platbe dodatok k zmluve o pôžičke, ktorým tieto platby v súlade s vôľou zmluvných strán aj písomne podradili pod zmluvu o pôžičke. Odvolateľ nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie o neplatnosti dodatku k zmluve o pôžičke podľa § 39 Občianskeho zákonníka, vytýkal súdu prvej inštancie, že v odôvodnení rozhodnutia neuviedol, v čom mal rozpor so zákonom spočívať, preto je rozhodnutie v tejto časti nepreskúmateľné. 2.3. Odvolateľ poukázal na to, že žalovaný vo vyjadrení k žalobe namietal platnosť zmluvy o pôžičke len z dôvodu, že peniaze neboli poskytnuté ku dňu podpisu zmluvy, nespochybňoval však dátumy uzatvorenia jednotlivých zmlúv, nenamietal poznámky pri jednotlivých úhradách. Ďalej poukázal na to, že žalovaný vo výsluchu dňa 10.10.2023 uviedol, že malo dôjsť k antidatovaniu zmluvy o pôžičke a jej dodatku. Podľa odvolateľa je tak zrejmé, že žalovaný podstatným spôsobom menil počas konania svoje vyjadrenia. 2.4. Odvolateľ vytýkal súdu prvej inštancie, že rozhodol bez toho, aby stranám sporu oznámil svoje predbežné právne posúdenie (ako mu to ukladá § 182 ods. 2 C.s.p. a ani neuviedol, že by za spornú pokladal platnosť ktorejkoľvek listiny/zmluvy), až v rozsudku prezentoval prekvapivo názor o neplatnosti dodatku k zmluve o pôžičke. Uvedeným konaním súd prvej inštancie porušil zákonom dané procesné práva žalobcu pre jeho ďalší procesný postup v kontradiktórnom sporovom konaní, najmä vytvorenie mu priestoru na uplatnenie primeraných prostriedkov procesného útoku (procesnej obrany) vo vzťahu k ochrane jeho subjektívnych práv a oprávnených záujmov. Princíp predvídateľnosti súdneho rozhodnutia je pritom súčasťou princípu právnej istoty. Predvídateľné je rozhodnutie, ktorému predchádza predvídateľný postup súdu. O nepredvídateľné a prekvapivé rozhodnutie v zmysle konštantnej judikatúry (analogicky napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 123/2019) ide vtedy, keď súd „nečakane“ založí svoje rozhodnutie na iných právnych záveroch, aké uviedol v predbežnom právnom posúdení, pričom strana proti týmto iným odlišným právnym záverom nemá možnosť vyjadrovať sa, právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvej inštancie nejavili ako významné. 2.5. Odvolateľ odvolaciemu súdu navrhol, aby rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie alebo, aby rozhodnutie zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel. 3. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, majúc rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny, dostatočne právne aj logicky odôvodnený. Poprel akékoľvek nároky žalobcu v celom rozsahu ako nedôvodné a zotrval na svojich doterajších tvrdeniach, že nárok žalobcu je nedôvodný. Vyjadrenia žalobcu v odvolaní považuje za tendenčné, skreslené, zavádzajúce a bez opory v právnom poriadku. Uviedol, že žalobca bezdôvodne tvrdí, že súd nemal na tvrdenia žalovaného uvádzaných vo vyjadrení k žalobe, duplike, alebo následne na pojednávaní prihliadať z dôvodu sudcovskej koncentrácie konania, nie je mu známa právna úprava, ktorá zakazuje strane v písomných vyjadreniach voči žalobe alebo replike žalobcu uvádzať nové skutočnosti. Podľa žalovaného sudcovská koncentrácia konania je v zmysle zákona len možnosť a nie povinnosť. Ďalej poukázal na to, že zo zápisnice z pojednávania zo dňa 26.9.2023 jednoznačne vyplýva, že súd po začatí pojednávania a prednesoch strán vyhlásil uznesenie: „Súd bude posudzovať tento návrh právne posudzovať ako plnenie zo zmluvy o
pôžičke pričom za sporné je akým titulom boli plnené platby po 50 000,- eur 05.09.2017 a 14.09.2017.“, z čoho je zrejmé, že súd uviedol svoj právny názor na vec a čo je pre neho sporné, podľa žalovaného sú tvrdenia žalobcu v tomto smere nedôvodné. Podľa žalovaného sa súd prvej inštancie správne vysporiadal s tým, že plnenie zo strany žalobcu, preukázané dokladmi z banky, bolo na základe toho, že vôľou strán bol predaj a kúpa pozemkov, na ktorých mal záujem žalobca realizovať svoje obchodné záujmy. Žalobca svoju vôľu nadobudnúť pozemky nikdy nepoprel. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu poukázal na to, že samotný žalobca v odvolaní uvádza: „Z uvedeného je vidieť, že nakoľko na splnenie uvedených jednostranných požiadaviek Žalobcu boli potrebné aj finančné prostriedky, dohodli sa Žalobca a Žalovaný na zálohách.“ Preto bola aj uzatvorená zmluva o budúcej kúpnej zmluve a vykonané platby ako zálohy na základe tejto zmluvy. Následné tvrdenie žalobcu, že žalovaný si potreboval na požiadavky žalobcu požičať peniaze a žalobca nevedel ako to riešiť, tak mu požičal, potom už nemôžu obstáť a je logické, že ich súd vyhodnotil ako účelové a následné úkony z toho vyplývajúce ako neplatné. Žalovaný dôvodil, že finančné prostriedky titulom pôžičky nikdy neboli vyplatené a teda vzťah medzi žalobcom a žalovaným z pôžičky nikdy nevznikol. Opätovne poukázal na to, že zmluva o pôžičke je v zmysle § 657 Občianskeho zákonníka tzv. reálnym kontraktom, to znamená, že k jej uzavretiu sa vyžaduje, aby veriteľ aj skutočne odovzdal predmet pôžičky dlžníkovi. Ak sa tak nestane, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 Cdo 325/2009, zo dňa 30.6.2010 alebo sp. zn. 4 Cdo 403/2014, zo dňa 16.5.2015 a iné), a to aj keby všetky náležitosti tohto právneho úkonu boli dané. V tomto prípade však absentuje okrem plnenia aj prejavená vôľa, nakoľko vôľou strán bol prevod pozemkov, k čomu smerovali aj všetky následné úkony strán. Odvolaciemu súdu navrhol, aby rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a priznal mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 4. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca. Opätovne poukázal na to, že ako správne skonštatoval aj súd prvej inštancie, medzi stranami konania nedošlo k plneniu v lehote určenej v zmluve o pôžičke zo dňa 3.7.2017 (lehota do 3.7.2017), ani v lehote určenej zmluvou o budúcej kúpnej zmluve zo dňa 25.7.2017 (lehota do 31.8.2017). Žalobca zadal bankové príkazy na úhradu v prospech žalovaného až dňa 4.9.2017 a 13.9.2017, takže predmetné plnenie v čase, kedy bolo zrealizované, nebolo ani v súlade so zmluvou o pôžičke zo dňa 3.7.2017 a ani v súlade so zmluvou o budúcej kúpnej zmluve zo dňa 25.7.2017. Z uvedeného dôvodu, aby zmluvné strany uvedený nedostatok napravili, pristúpili dňa 21.9.2017 k uzatvoreniu dodatku k zmluve o pôžičke, v ktorom vyhlásili, že predmetné dva prevody výslovne označené dátumom a sumou, boli úhradami na základe predmetnej zmluvy o pôžičke. K uzatvoreniu predmetného dodatku pritom pristúpili strany sporu len 17 a 8 dní po ich vykonaní, čo je jednoznačne bližšie, ako od uzatvorenia zmluvy o budúcej zmluve zo dňa 25.7.2017. Dodatok k zmluve o pôžičke zo dňa 21.9.2017 predmetné úhrady (presne špecifikované aj dátumom aj sumou) priradil k zmluve o pôžičke na základe slobodnej, vážnej, určitej a zrozumiteľne prejavenej vôle zmluvných strán. V ostatnom sa vyjadrenie žalobcu zhoduje s obsahom jeho odvolania proti rozsudku súdu prvej inštancie, žalobca zotrval aj na svojom odvolacom návrhu uvedenom v odvolaní. 5. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. Uviedol, že žalobca tvrdí, že dodatkoval zmluvu o pôžičke, ktorá ale nikdy nevznikla, a že zaplatil dvakrát v omyle, ktorý potom opravoval dodatkom k neexistujúcej zmluve. Taktiež tvrdí, že zálohové platby zo zmluvy o budúcej kúpnej zmluve, ktorá bola v čase úhrad platne uzatvorená (nie ako zmluva o pôžičke, v ktorej absentuje dodatočná dohoda o zmene platby na to, aby mohlo dôjsť k dodatku), vlastne neplatil z tejto zmluvy, ale z inej zmluvy, ktorá nebola platne uzatvorená. Listinné dôkazy, ako aj následné výsluchy strán jasne a jednoznačne poukazujú na pravdivosť tvrdení žalovaného a na rozporuplné tvrdenia žalobcu. Žalobca tvrdeniami o návrhoch záložných zmlúv, ktoré nikdy neboli uzatvorené a ktorých pôvod nikdy nebol preukázaný zavádza súd a odvádza pozornosť od podstaty, že dôvodom jeho plnenia bola zmluva o budúcej kúpnej zmluve. Žalovaný opätovne poukázal na to, že finančné prostriedky titulom pôžičky nikdy neboli vyplatené, a teda vzťah medzi žalobcom a žalovaným z pôžičky nikdy nevznikol. Vôľou strán od začiatku ich vzájomnej komunikácie bol prevod pozemkov, k čomu smerovali aj všetky následné úkony strán, čo nikdy žalovaný ani nepoprel. Žalovaný opätovne navrhol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť. 6. Ďalšie vyjadrenia do spisu doložené neboli. 7. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to
dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 27. augusta 2025; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil (387 ods. l C.s.p.). 8. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 9. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 10. S poukazom na vyššie citované ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p., prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd, nezistiac v procesnom postupe súdu prvej inštancie žiadne vady, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi jeho rozsudku, ktorým žalobu žalobcu zamietol. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, ktorého výsledky aj náležite v súlade s § 191 C.s.p. zhodnotil, na skutkové zistenia aplikoval správne právne predpisy, z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver a svoje rozhodnutie aj podrobne a náležite v súlade s § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. Zaoberal sa podstatnými tvrdeniami sporových strán, vyhodnotil, ktoré nimi tvrdené skutočnosti mal za preukázané a ktoré nie, pričom všetky svoje závery riadne zdôvodnil. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil ani právo sporových strán na spravodlivý proces, keďže v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj podrobne vyhodnotil. Vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia bol presvedčivý, jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho argumenty podporujú príslušný záver o zamietnutí žaloby. S odôvodnením rozhodnutia súdom prvej inštancie sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, v ďalšom na ne iba poukazuje a vyjadrí sa len k odvolacím námietkam žalobcu. 11.1.1. Odvolateľ v odvolaní zotrval na svojich tvrdeniach, že žalovaná suma v celkovej výške 100.000,€ bola žalovanému poskytnutá (50.000,- € dňa 4.9.2017 a 50.000,- € dňa 13.9.2017) titulom zmluvy o pôžičke uzavretej dňa 3.7.2017 v znení jej Dodatku č. 1 zo dňa 21.9.2017. Odvolací súd, rovnako ako súd prvej inštancie, poukazuje na to, že zmluva o pôžičke v zmysle § 657 Občianskeho zákonníka je reálny kontrakt, jej podstatnými náležitosťami je dohoda o a) prenechaní veci (o reálnom odovzdaní), b) druhovom určení veci, c) povinnosti vrátiť vec rovnakého druhu, d) určení času vrátenia. Je nesporné, že strany sporu podpísali dňa 3.7.2017 zmluvu o pôžičke (č. l. spisu 8), predmetom ktorej bola suma 100.000,- € a v zmysle ktorej mal veriteľ previesť na účet dlžníka uvedenú sumu v deň podpisu zmluvy. Rovnako je nesporné, že k prevedeniu finančných prostriedkov na účet dlžníka dňa 3.7.2017 nedošlo. Ak teda nedošlo k reálnemu odovzdaniu finančných prostriedkov v zmysle podpísanej zmluvy o pôžičke, zmluva o pôžičke nevznikla, keďže nebola reálne naplnená. Ak nevznikla zmluva o pôžičke, podpísaná stranami sporu dňa 3.7.2017, bez právneho účinku potom bezpochyby zostáva aj Dodatok č. 1 k tejto zmluve zo dňa 21.9.2017 (č. l. spisu 9). V zmysle uvedeného odvolací súd považuje závery súdu prvej inštancie, týkajúce sa zmluvy o pôžičke zo dňa 3.7.20217 a jej dodatku zo dňa 21.9.2017 za správne. 11.1.2. Odvolací súd poukazuje na to, že v konaní nebolo sporné, že strany sporu dňa 25.7.2017 uzatvorili zmluvu o uzatvorení budúcej kúpnej zmluvy (č. l. spisu 102 a nasl.), predmetom ktorej bolo uzatvorenie budúcej kúpnej zmluvy k pozemkom v katastrálnom území R., za kúpnu cenu 830.200,- €, pričom prvá časť kúpnej ceny vo výške 100.000,- € mala byť uhradená budúcim kupujúcim (žalobcom) bezhotovostným prevodom na účet budúceho predávajúceho (žalovaného) uvedený v záhlaví tejto zmluvy, najneskôr do 31.8.2017 (čl. II. bod 1. písm. a/ zmluvy o uzatvorení budúcej kúpnej zmluvy). Z listinných dôkazov na č. l. spisu 10 a 11 vyplýva, že žalobca zaslal na účet žalovaného dňa 4.9.20217 sumu 50.000,- € a dňa 13.9.2017 sumu 50.000,- €, obidve platby s informáciou pre príjemcu „ZALOHA ZA POZEMOK V R. PODLA ZOBKZ“. Podľa názoru odvolacieho súdu dospel súd prvej inštancie, vyhodnotením vykonaných dôkazov jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti, k správnemu záveru o tom, že účelom uvedených dvoch platieb bola záloha na budúcu kúpnu cenu za pozemky v katastrálnom
území R. na základe zmluvy o uzatvorení budúcej kúpnej zmluvy zo dňa 25.7.2017. V zmysle uvedenej zmluvy prvá časť kúpnej ceny bola dohodnutá vo výške 100.000,- €, ktorá výška sa zhoduje s celkovou výškou dvoch platieb zo dňa 4.9.2017 a 13.9.2017, uvedené platby jednoznačne časovo nadväzujú na uzatvorenie zmluvy o uzatvorení budúcej kúpnej zmluvy zo dňa 25.7.2017 a sám žalobca označil účel týchto platieb ako záloha za pozemky v R. podľa zmluvy o budúcej kúpnej zmluve (ZOBKZ). Pokiaľ odvolateľ v odvolaní dôvodil tým, že žalovaný vo vyjadrení k žalobe nepoukázal na existenciu zmluvy o budúcej kúpnej zmluve zo dňa 25.7.2017, túto predložil až spolu s duplikou, čo podľa odvolateľa znamená, že ani pre žalovaného nebola táto zmluva o budúcej kúpnej zmluve podstatná pre daný právny vzťah, odvolací súd uvádza, že uvedená skutočnosť nemá vplyv na správnosť záverov hodnotenia vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie. Zároveň odvolací súd uvádza, že žalovaný vo vyjadrení k žalobe poukazuje na zmluvu o budúcej kúpnej zmluve zo dňa 1.4.2019, ktorá v zmysle dohody zmluvných strán nahradila pôvodné práva a povinnosti zo zmluvy o budúcej kúpnej zmluve zo dňa 25.7.2017 a v ktorej sa dohodli, že zmluva o pôžičke zaniká a suma sa bude započítavať ako úhrada kúpnej ceny za pozemky. Pokiaľ odvolateľ namietal, že v zmluve o budúcej kúpnej zmluve zo dňa 1.4.2019 sa uvádza, že kupujúci (žalobca) poskytol predávajúcemu (žalovanému) na základe zmluvy o pôžičke sumu 100.000,- € a že zmluvné strany sa dohodli, že v prípade uzatvorenia budúcej kúpnej zmluvy zmluva o pôžičke zo dňa 3.7.2017 zaniká, odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého zmluva o budúcej kúpnej zmluve zo dňa 1.4.2019 je nováciou pôvodnej zmluvy o budúcej zmluve zo dňa 25.7.2017, ale len vzťahu k právam a povinnostiam vyplývajúcim z pôvodnej zmluvy o budúcej zmluve. Ako správne uviedol súd prvej inštancie v tejto pôvodnej zmluve nebol riešený záväzkový vzťah, ktorý by vyplýval z uzavretia pôžičky a preto ani novácia, t. j. nová dohoda o budúcej zmluve nenahradila v tomto smere práva a povinnosti, ktoré by sa týkali pôžičky. Pokiaľ v článku II. bod 2. zmluvy strany konštatovali existenciu samostatnej zmluvy o pôžičke zo dňa 3.7.2017, ktorá sa mala započítať na kúpnu cenu za predaj pozemkov na základe kúpnej zmluvy uzavretej v súlade s touto zmluvou o budúcej zmluve, tak takýto prejav vôle zmluvných strán nemôže založiť nový záväzkovo-právny vzťah, ale je iba konštatáciou už existujúceho, avšak neplatného právneho vzťahu, preto iba jeho samotná konštatácia v tejto zmluve ho nemôže nanovo založiť. 11.2. Odvolateľ v odvolaní namietal záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého je Dodatok č. 1 k zmluve o pôžičke neplatným právnym úkonom podľa § 39 Občianskeho zákonníka. V odvolaní tvrdil, že Dodatkom č. 1 zo dňa 21.9.2017 došlo, na základe slobodného a výslovného prejavu vôle zmluvných strán len k oprave nesprávne označených platieb, ktoré boli omylom označené ako „ZALOHA ZA POZEMOK V R. PODLA ZOBKZ“. Zároveň uviedol, že ako veriteľ a žalovaný ako dlžník chceli uzatvoriť zmluvu o pôžičke a túto aj podpísali. Následne podpísali aj prvú zmluvu o budúcej kúpnej zmluve, pričom žalobca neplnil ani podľa jednej z týchto zmlúv. Následne ale oneskorene poskytol pôžičku na účet žalovaného a omylom nesprávne tieto platby označil ako zálohu na pozemok podľa zmluvy o budúcej kúpnej zmluve. Keďže obe zmluvné strany vedeli, že išlo o nesprávne označenie, teda že došlo k omylu, chybe v písaní a že žalobca nemal v úmysle plniť na základe zmluvy o budúcej kúpnej zmluve zo dňa 25.7.2017 a žalovaný nemal v úmysle prijať plnenie na základe tejto zmluvy, uzatvorili cca týždeň po druhej platbe dodatok k zmluve o pôžičke, ktorým tieto platby v súlade s vôľou zmluvných strán aj písomne podradili pod zmluvu o pôžičke. V uvedenej súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že žalobca v súvislosti s dodatkom k zmluve o pôžičke, uzatvoreným dňa 21.9.2017 v konaní tvrdil (viď vyjadrenie zo dňa 7.2.2023 na č. l. spisu 88 a nasl.), že platby zo dňa 4.9.2017 a 13.9.2017, každá vo výške 50.000,- €, boli vyústením ústnej dohody o pôžičke, ktorá bola uzavretá na základe pôvodnej zmluvy o pôžičke zo dňa 3.7.2017, ktorú treba vykladať ako zmluvu o budúcej zmluve vo vzťahu k pôžičke, nakoľko nedošlo k pôvodnej realizácii tejto zmluvy. Vzhľadom na rozpornosť tvrdení žalobcu, týkajúcich a zmluvy o pôžičke a jej dodatku, považuje odvolací súd tieto tvrdenia žalobcu za účelové. V súvislosti s hodnotením právneho úkonu - Dodatku č. 1 k zmluve o pôžičke zo dňa 21.9.2017, odvolací súd poukazuje na body 35., 37. a 38. odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie, s ktorými sa v celom rozsahu stotožňuje. Ako správne konštatoval súd prvej inštancie Dodatok č. 1 zo dňa 21.9.2017 nemožno považovať za nováciu záväzku zmluvy o budúcej kúpnej zmluve zo dňa 25.7.2017 podľa § 516, ani podľa § 570 Občianskeho zákonníka, správne tento kvalifikoval ako neplatný právny úkon podľa § 39 Občianskeho zákonníka, keďže odporuje zákonu pre nedostatok náležitosti prejavu podľa § 34 Občianskeho zákonníka, absentovala jeho určitosť a zrozumiteľnosť. 11.3. Odvolateľ v odvolaní dôvodil, že žalovaný vo vyjadrení k žalobe namietal platnosť zmluvy o pôžičke len z dôvodu, že nedošlo k reálnemu odovzdaniu peňazí a nenamietal účel poskytnutia finančných prostriedkov celkom vo výške 100.000,- €. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že žalovaný vo vyjadrení k žalobe namietal, že medzi ním a žalobcom nedošlo k reálnemu odovzdaniu peňazí v zmysle zmluvy o pôžičke zo dňa 3.7.2017, preto zmluva o pôžičke ako reálny kontrakt nevznikla,
pre prípad, že by sa súd prvej inštancie s touto jeho argumentáciou nestotožnil, zároveň vo vyjadrení k žalobe poukázal na zmluvu o budúcej kúpnej zmluve zo dňa 1.4.2019, ktorá v zmysle dohody zmluvných strán nahradila pôvodné práva a povinnosti zo zmluvy o budúcej kúpnej zmluve zo dňa 25.7.2017 a v ktorej sa dohodli, že zmluva o pôžičke zaniká a suma sa bude započítavať ako úhrada kúpnej ceny za pozemky. Preto uvedenú odvolaciu námietku žalobcu nepovažuje odvolací súd za dôvodnú. Pokiaľ žalobca v odvolaní poukázal na to, že žalovaný vo výsluchu dňa 10.10.2023 uviedol, že malo dôjsť k antidatovaniu zmluvy o pôžičke a jej dodatku, odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie výpoveď žalovaného v tejto časti vyhodnotil ako rozpornú a s jej obsahom sa vysporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia (bod 19.), s ktorým odôvodnením sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach naň poukazuje. 11.4. Odvolateľ v odvolaní namietal absenciu predbežného právneho posúdenia zo strany súdu prvej inštancie podľa § 181 ods. 2 C.s.p. Odvolací súd k uvedenej odvolacej námietke uvádza, že i keď je súd povinný v zmysle § 181 ods. 2 C.s.p. (predtým § 118 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) sporovým stranám uviesť predbežné právne posúdenie veci, ide o náhľad súdu, ktorý je predbežného charakteru, pričom zo samotnej predbežnosti vyplýva, že sa nejedná o záväzný právny názor, ale o názor, ktorý je súd oprávnený zmeniť v priebehu konania po vykonaní dôkazov, resp. po vykonaní zatiaľ nevykonaných dôkazov. V predmetnom súdnom spore súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 26.9.2023 (zápisnica na č. l. spisu 119 a nasl.) uviedol, že návrh bude posudzovať ako plnenie zo zmluvy o pôžičke, pričom za sporné považoval to, akým titulom boli plnené platby po 50.000,- € zo dňa 5.9.2017 a 14.9.2017. Odvolací súd poukazuje na to, že účelom vyslovenia predbežného právneho posúdenia je sporovým stranám umožniť predniesť všetky skutkové či právne argumenty, ktoré sa na danú vec vzťahujú. V prejednávanom spore bol takýto postup dodržaný. Ako vyplýva z predloženého spisu, obe sporové strany mali dostatočný priestor predniesť všetky skutkové či právne argumenty, mali priestor navrhnúť dôkazy a reagovať na všetky tvrdenia protistrany (uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22.3.2017, sp. zn. 3 Cdo 3/2016, zo dňa 21.9.2016 sp. zn. 8 Cdo 935/2015). Pokiaľ odvolateľ v súvislosti s uvedenou námietkou absencie predbežného právneho posúdenia zo strany súdu prvej inštancie namietal prekvapivosť rozhodnutia vo vzťahu k posúdeniu Dodatku č. 1 k zmluve o pôžičke zo dňa 21.9.2017, odvolací súd opätovne poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 3/2016, zo dňa 21.9.2016, podľa ktorého: „Uvedené ustanovenie nezakotvuje povinnosť súdu oboznámiť účastníkov konania s predbežným právnym názorom súdu na vec. Upravuje len postup súdu pri vedení pojednávania a týka sa skutkových okolností, resp. potreby ďalšieho dokazovania a jeho zamerania. Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 16/2012 konštatoval, že právny názor a hodnotiace úsudky súdu sú vlastné až samotnému rozhodnutiu vo veci, nie však postupu súdu v zmysle § 118 ods. 2 O.s.p. Porušenie tohto ustanovenia žiadnym spôsobom nelimituje účastníka pri realizácii jeho procesných práv (napríklad v práve zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, v práve na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy).“ Z uvedeného dôvodu tieto odvolacie námietky odvolateľa nepovažuje odvolací súd za dôvodné. 12. Odvolateľ napadol odvolaním aj výrok rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania. Odvolací súd výrok rozsudku, ktorým súd prvej inštancie priznal žalovanému náhradu trov konania vo výške 100 % zmenil tak, že žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, keďže súd prvej inštancie nepostupoval dôsledne podľa právnej úpravy obsiahnutej v ustanovení § 262 ods. 1 C.s.p. Podľa uvedeného ustanovenia súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, rozhodne najprv o nároku na náhradu trov konania a v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, rozhodne o výške náhrady trov konania (§ 262 ods. 2 C.s.p.). Výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým tento priznal žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %, tak nebol v súlade s uvedenou právnou úpravou. 13. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. a žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný procesný úspech priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 14. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 10 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov; § 393 ods. 2 C.s.p.).
Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).