Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 10Co/3/2025 1724200216 18. 12. 2025 JUDr. Zuzana Kučerová ECLI:SK:KSBA:2025:1724200216.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Kučerovej a členov senátu JUDr. Maroša Maškoviča a Mgr. Jany Janics Bajánkovej v právnej veci žalobcu: R.. G. I., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom T. X, B., Česká republika, bytom Y. XX, R. B. X., zastúpeného advokátom: JUDr. Ľubomír Hnát, Guothova 20, Bratislava, proti žalovanej: R.. Z. M., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Y. X, R. B. X., zastúpenej advokátkou: JUDr. Jana Juchová, Svätoplukova 16791/28, Bratislava, o zaplatenie 7.640,- eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu v Pezinku č.k. 45C/2/2024 - 217 zo dňa 01.10.2024, takto rozhodol: Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie č. k. 45C/2/2024 - 217 zo dňa 01.10.2024 p o t v r d z u j e . Žalovanej sa priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. odôvodnenie: 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu (I. výrok); priznal žalovanej voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (II. výrok). 2. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., § 420 ods. 1 Obč. Zák., § 553 ods. 1 Trestného poriadku a čl. 46 ods. 3 Ústavy SR a vecne s poukazom na skutkové zdôvodnenie žaloby, podľa ktorého nárok uplatnený žalobou je nárokom na náhradu škody vo výške 7.640 eur, ktorá vznikla žalovanému v rámci trestného konania z titulu jeho nákladov na obhajobu a znaleckú činnosť v príčinnej súvislosti s konaním žalovanej, keďže skutočnosti, ktoré žalovaná uviedla v trestnom oznámení, na základe ktorého prebehlo trestné konanie voči žalobcovi ako obžalovanému, sa nepotvrdili, čo vyplýva z uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2To/77/2021 zo dňa 26.01.2022, ktorým bol zrušený odsudzujúci rozsudok Okresného súdu Bratislava I z 2.6.2021 sp. zn. 10T/21/2020 v celom rozsahu a trestná vec obžalovaného bola postúpená Okresnému úradu Bratislava a následne zo Záznamu o odložení veci Okresného úradu Bratislava OWS2-2022/070670 zo dňa 28.03.2022. 3. Súd prvej inštancie ďalej zhrnul procesnú obranu žalovanej založenú na tom skutkovom základe, že so žalobcom uzatvorila manželstvo, z ktorého sa narodili tri deti. Pre despotické správanie žalobcu sa žalovaná rozhodla so žalobcom rozviesť. Keď sa uvoľnil byt v neďalekej bytovke, v októbri 2018 utiekla zo spoločnej domácnosti, pričom jej návrh rozchodu bol, podľa žalovanej, spúšťačom dlhodobého neprimeraného správania žalobcu v nasledujúcom období. Žalobca žalovanú opakovane fyzicky napádal, sledoval ju, pričom toto jeho správanie trvalo od roku 2017 do roku 2019. Keďže si so správaním žalobcu nevedela dať rady a snažila sa zastaviť jeho konanie, bola nútená podať na neho niekoľko trestných oznámení. Prvé sledovanie žalovanej zo strany žalobcu začalo nainštalovaním mobilnej aplikácie "Mobil Špión" v roku 2017 do mobilného telefónu žalovanej, k čomu sa žalobca aj sám priznal. Neskôr si žalovaná dňa 16.10.2017 našla v kufri svojho auta GPS tracker, keďže išlo
už o opakované sledovanie jej osoby, podala na žalobcu prvé trestné oznámenie pre nebezpečné prenasledovanie. Zápisnicu o trestnom oznámení zo dňa 16.10.2017 a uznesenie zo dňa 18.10.2017, ktorým vec bola postúpená na prešetrenie priestupku priložila v prílohe. Ďalšie sledovacie zariadenie si žalovaná našla dňa 12.03.2018 všité vo futre kabelky, neskôr na ÚPSVaR oznámila, že po podaní tohto trestného oznámenia ju žalobca opakovane napadol (dal jej facku) a vyhodil ju v domácom oblečení z bytu. V tom čase cítila úzkosť a stres, keď niekde išla motorovým vozidlom, zaparkovala a zbadala žalobcu ako na ňu číha s fotoaparátom, vyvolávalo to v nej strach a obavy o život. V roku 2019 si opäť našla sledovacie zariadenie v aute, pričom na mieste kde mala zaparkované motorové vozidlo stretla žalobcu (keďže žalobca ju sledoval už predtým). Žalobca jej denne zasielal desiatky mailov, ktoré sa netýkali len starostlivosti o 3 spoločné maloleté deti. Podala trestné oznámenie, ktoré neskôr doplnila o fyzické napadnutie žalobcom zo dňa 13.05.2019, kedy ju opakovanými kopancami do predkolenia a kolena ľavej nohy fyzicky napadol. Ide o trestné konanie, pre ktoré si žalobca uplatňuje náhradu škody v tomto konaní. V predmetnej trestnej veci bolo začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie zo strany polície. Dňa 06.10.2020 takmer po 1,5 ročnom vyšetrovaní Okresná prokuratúra Bratislava I podala vo veci obžalobu pre prečin nebezpečného prenasledovania a vec bola následne prejednávaná na Okresnom súde Bratislava I pod spis. zn. 10T/21/2020. Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo dňa 02.06.2021 uznal žalobcu vinným pre prečin nebezpečného prenasledovania podľa § 360a ods. 1 písm. b), c), ods. 2 písm. a) a b) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) a § 138 písm. b) Trestného zákona. Hoci Krajský súd v Bratislave Uznesením zo dňa 26.01.2022 v trestnej veci spis. zn. 2To/77/2021 (ďalej len "uznesenie odvolacieho súdu") rozsudok okresného súdu zrušil a vec podľa § 280 ods. 2 Trestného poriadku postúpil na Okresný úrad Bratislava, v odôvodnení rozsudku spis. zn. 2To/77/2021 zo dňa 26.01.2022 (správne uznesenia poznámka odvolacieho súdu) konštatoval, že z vykonaného dokazovania bolo nesporné, že to čo sa uvádzalo v skutkovej vete obžaloby sa stalo. Sporným zostalo právne posúdenie skutku, teda či konanie obžalovaného (žalobcu v tomto konaní) je potrebné posúdiť ako spáchanie trestného činu nebezpečného prenasledovania podľa § 360a ods. 1 písm. b), písm. c) ods. 2 písm. a), písm. b) Trestného zákona alebo je možné vzhľadom na materiálny korektív ustanovený § 10 ods. 2 Trestného zákona, vec postúpiť na prejednanie priestupku. Krajský súd však dospel k záveru, že závažnosť trestného činu je nepatrná, správanie žalobcu neobmedzilo žalovanú v obvyklom spôsobe života, tak že by to spôsobilo súčasne zhoršenie jeho kvality a preto nejde o trestný čin; vec postúpil na prešetrenie Okresnému úradu Bratislava. Pokiaľ išlo o pasívnu vecnú legitimáciu v predmetnej veci, žalovaná namietla, že s ohľadom na povinnosť OČTK vyšetrovať trestné činy a následne podanú obžalobu, je vecne legitimovaným na náhradu škody štát v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, bez ohľadu na okolnosť, že vo veci podala trestné oznámenie, na základe ktorého došlo k prešetrovaniu ňou oznámených skutočností. Vyšetrovanie predmetného skutku, začatie trestného stíhania a podanie obžaloby na základe vykonaného dokazovania v prípravnom konaní realizovali OČTK. Podanie žaloby na náhradu škody voči žalovanej tak nepovažovala za dôvodné a legitímne. 4. Zo skutkových tvrdení žalobcu súd prvej inštancie vyvodil, že si podanou žalobou uplatnil nárok na náhradu škody spočívajúcej v trovách obhajoby vynaložených v trestnom konaní, ktoré začalo trestným oznámením podaným žalovanou a skončilo rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (správne uznesením Krajského súdu v Bratislave, poznámka odvolacieho súdu), ktorým súd zrušil rozsudok Okresného súdu Bratislava I, ktorým bol žalobca uznaný vinným z prečinu nebezpečného prenasledovania, bol mu uložený trest odňatia slobody vo výmere jedného roka s podmienečným odložením a skúšobnou dobou v trvaní 18 mesiacov. Tieto skutkové tvrdenia súd prvej inštancie podriadil pod hmotnoprávnu normu, ktorou je zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, z ktorého vyplýva, že zodpovednostným subjektom v prejednávanej veci je štát a nie žalovaná, preto nedostatok v pasívnej vecnej legitimácii žalovanej považoval súd prvej inštancie za nepochybný, keď žalovaná vo veci síce podala trestné oznámenie, avšak prešetrovanie ňou oznámených skutočností, vyšetrovanie predmetného skutku, začatie trestného stíhania, podanie obžaloby na základe vykonaného dokazovania v prípravnom konaní realizovali orgány činné v trestnom konaní, za čo žalovaná nenesie zodpovednosť. Poznamenal, že ak by aj žalovaná bola v konaní pasívne vecne legitimovaná, jej zodpovednosť za škodu žalobcu by nevznikla, keďže by nebol naplnený už prvý predpoklad zodpovednosti za vznik škody, a to porušenie právnej povinnosti (tvrdenia žalovanej z trestného oznámenia prevzaté do skutkovej vety obžaloby odvolací súd vyhodnotil ako pravdivé, sporným bolo len právne posúdenie skutku, za ktoré žalovaná ako laik nemôže byť zodpovedná). Preto súd prvej inštancie vyhodnotil, že žalovaná nie je nositeľkou hmotnoprávnej povinnosti, teda nie je v konaní pasívne vecne legitimovaná a preto žalobu zamietol. Poukaz žalobcu na ust. § 553 ods. 1 Trestného poriadku vyhodnotil ako neaplikovateľný na prejednávanú vec, keďže predmetné ustanovenie upravuje znášanie
trov trestného konania, avšak nie ich náhradu v prípade preukázania zodpovednosti za ich vznik ako prípadnej škody. Vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu že, "Oznamovateľ pri podaní trestného oznámenia si musí byť vedomý prípadnej škody, ktorú môže spôsobiť ak sa tvrdenia v oznámení nepreukážu.", súd prvej inštancie poukázal na odôvodnenie rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2To/77/2021 zo dňa 26.01.2022: "Z vykonaného dokazovania bolo nesporným, že to čo sa uvádzalo v skutkovej vete obžaloby, sa aj stalo." Z uvedeného súd prvej inštancie vyvodil, že trestné oznámenie žalovanej obsahovalo pravdivé skutkové tvrdenia, na základe ktorých orgány činné v trestnom konaní pokračovali v trestnom konaní. Za samotný výsledok trestného konania však žalovaná nie je zodpovedná. 5. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a plne procesne úspešnej žalovanej priznal nárok na ich náhradu v rozsahu 100%. 6. Proti tomuto rozsudku podal žalobca včas odvolanie z dôvodu, že rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, vo veci neboli vykonané navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a súd prvej inštancie mu nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý súdny proces. Navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Konkrétne argumentoval, že odvolací dôvod v podobe nesprávneho právneho posúdenia spočíva v nesprávnom právnom závere súdu prvej inštancie o absencii pasívnej vecnej legitimácie žalovanej z dôvodu, že nemala porušiť právnu povinnosť ako predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu na žalobcovom majetku. Tento záver nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, a to aj s ohľadom na ust. § 415 Obč. Zák., podľa ktorého si každý má počínať tak, aby nedochádzalo ku škodám na majetku. Dôvodil, že žalovaná svoju všeobecnú prevenčnú povinnosť neporušila tým, že ako laik išla podať na žalobcu nejedno trestné oznámenie, ale tým, že vedome v nich klamala, čo viedlo k začatiu trestného stíhania, vzneseniu obvinenia, podaniu obžaloby a k neprávoplatnému odsúdeniu, pričom až po značnej tortúre sa ukázalo, že skutok, ktorý sa mal stať, nebol trestným činom ani priestupkom, teda nevykazoval znaky protiprávnosti. Ak teda podala trestné oznámenie s uvedením nepravdivých skutočností a žalobcovi sa podarilo obhájiť svoju pravdu až v konaní pred súdom, toto nemôže ostať bez konsekvencií voči žalovanej. Žalovaná sa sama mohla rozhodnúť, že trestné oznámenie obsahujúce lživé skutočnosti nepodá, preto nie je akceptovateľná jej argumentácia, ktorou sa snaží vyviniť spod zodpovednosti za škodu tvrdením, že ona ako laik nemohla vedieť, ako orgány činné v trestnom konaní jej trestné oznámenie posúdia, pretože žalovaná mohla predpokladať, že ak svoje tvrdenia prikrášli v jeho neprospech, zvyšuje tým pravdepodobnosť, že OČTK voči nemu začnú konať. Zodpovednosť občana za svoje protiprávne konania nemožno prenášať na štát. Je teda jednoznačne daná pasívna vecná legitimácia žalovanej, pričom súd svoj záver o tom, prečo nie je daná, nevysvetlil, neodôvodnil odkazom na konkrétne ustanovenie o jej zániku alebo neexistencii, len odkázal na iný zákon, ktorého ustanovenia nederogujú ustanovenia Obč. Zákonníka. To, že žalovaná v trestnom oznámení, ale aj v priebehu trestného konania klamala, malo podľa žalovaného vyplynúť z dokazovania, ktoré navrhol a mienil ďalej po jej výsluchu na pojednávaní navrhovať, čo mu však súd prvej inštancie neumožnil. Zo zvukovej nahrávky z pojednávania zo dňa 01.10.2024 je úplne zrejmé, že súd prvej inštancie sa jeho argumentami nezaoberal, čím mu znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý súdny proces. V zásade len prišiel na súd, vypočul si predbežný právny názor, mohol sa k nemu len veľmi stručne vyjadriť a následne súd rozhodol. Trvá na tom, že žalovaná porušila právnu povinnosť tým, že v trestnom oznámení uviedla nepravdivé údaje a teda si nepočínala tak, aby na jeho majetku nevznikla škoda. 7. K odvolaniu žalobcu sa písomne (v replike zo dňa 20.12.2024) vyjadrila žalovaná a navrhla napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Pre úplnosť poukázala na skutočnosť, že podľa § 3 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z. je zodpovednosť štátu za nezákonné rozhodnutie objektívnou, ktorej sa štát nemôže zbaviť. Za zavádzajúce považuje tvrdenia žalobcu, že vedome v trestnom oznámení klamala a preto porušila všeobecnú prevenčnú povinnosť v zmysle § 415 Obč. Zák. Uvedený záver totiž nijak z predložených dôkazov nevyplýva. Krajský súd v Bratislave, ktorý uznesením zo dňa 26.01.2022 v trestnej veci sp. zn. 2To/77/2021 rozsudok Okresného súdu zrušil a vec podľa § 280 ods. 2 Trestného poriadku postúpil na Okresný úrad Bratislava sám v odôvodnení konštatoval, že z vykonaného dokazovania bolo nesporné, že to, čo sa uvádzalo v skutkovej vete obžaloby sa stalo. Sporným zostalo právne posúdenie skutku, teda či konanie obžalovaného (žalobcu) je potrebné posúdiť ako spáchanie trestného činu nebezpečného prenasledovania podľa § 360a ods. 1 písm. b/, c, ods. 2 písm. a/, b/ Trestného zákona alebo je možné, vzhľadom na materiálny korektív ustanovený v § 10 ods. 2 Trestného zákona, vec postúpiť na prejednanie priestupku. V rozhodnutí krajského súdu sa nikde nekonštatuje, že skutok, tak ako ho opísala žalovaná vo svojom trestnom oznámení a neskôr aj v konaní pred súdom, sa nepreukázal alebo nenastal tak, ako ho opísala. Krajský súd v ňom konštatuje, že je nesporné, že
sa veci stali tak, ako ich uviedla žalovaná, avšak predmetné správanie žalobcu nie je trestným činom. Uvedenú skutočnosť žalovaná ako laik nemohla posúdiť obzvlášť preto, že ona sama v čase podávania trestného oznámenia správanie žalobcu pociťovala ako obzvlášť zasahujúce do jej súkromného života. Tým, že žalobca ako pasívne vecne legitimovanú v tomto konaní označil nesprávnu osobu - žalovanú a nie štát, nemal súd prvej inštancie inú možnosť ako žalobu zamietnuť. 8. Žalobca v odvolacej replike zotrval na svojej odvolacej argumentácií. 9. Odvolací súd po zistení prípustnosti odvolania proti rozhodnutiu, proti ktorému smeruje, oprávnenosti osoby na podanie odvolania a včasnosti jeho podania, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, preskúmal vec podľa ust. § 378 ods. 1, § 379 a § 380 ods. l CSP, túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania, keďže nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem (ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario), termín verejného vyhlásenia rozsudku oznámil postupom podľa ust. § 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP. 10. Súd prvej inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 CSP) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí riadne, logicky a presvedčivo odôvodnil (§ 220 ods. 2 CSP). Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s nosnými dôvodmi napadnutého rozsudku a konštatuje jeho vecnú správnosť (§ 387 ods. 2 CSP). 11. Vzhľadom na odvolacie dôvody žalobcu, predmetom odvolacieho prieskumu je otázka namietanej správnosti záveru súdu prvej inštancie, že žalovaná nie je nositeľkou hmotnoprávnej povinnosti nahradiť žalobcovi náklady v podobe trov obhajoby, ktoré mu vznikli v súvislosti s trestným konaním iniciovaným žalovanou sp. zn. 10T 21/2020 (jeho obvinením, obžalovaním a neprávoplatným odsúdením). 12. Podľa rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 319/2025 poškodený je v kontexte jeho zákonných oprávnení (čl. 51 ods. 1 Ústavy SR) aj subjektom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Toto právo musí mať skutkový subjektívno - právne orientovaný základ, viažuci sa na oznamovateľa trestného činu ako osoby poškodenej trestným činom s konkrétne definovaným zásahom do jeho práv. 13. Na podklade vyššie citovaného rozhodnutia ústavného súdu je namieste bližšie rozviesť, že žalovaná pri realizácii svojho ústavného práva na súdnu a inú právnu ochranu v súvislosti s trestným oznámením voči žalobcovi tieto ústavné limity (t.j. subjektívno-právne orientovaný základ) naplnila. Skutkový základ ňou podaného trestného oznámenia nebol v priebehu trestného konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I sp. zn. 10T/21/2020 spochybnený. Odvolací súd Uznesením sp. zn. 2To/77/2021 zo dňa 26.01.2022 síce zrušil rozsudok samosudkyne Okresného súdu Bratislava I z 02.06.2021 sp. zn. 10T/21/2020, ktorým bol obžalovaný R.. I. uznaný vinným z prečinu nebezpečného prenasledovania podľa § 360a ods. 1 písm. b/, c/, ods. 2 písm. a/, b/ Trestného zákona, ale z dôvodu, že v trestnom konaní ustálené správanie žalobcu nevyhodnotil ako prečin, ale ako vec, ktorá by sa mala prejednať ako priestupok. Táto okolnosť však nemôže byť vyhodnotená ako porušenie prevenčnej, či inej zákonnej právnej povinnosti oznamovateľky, teda poškodenej (žalovanej) voči žalobcovi v súvislosti s podaným trestným oznámením a v ňom uvedeným skutočnostiam. Napokon, na podklade jej trestného oznámenia bolo vo veci začaté trestné stíhanie žalobcu, vznesené obvinenie, podaná obžaloba a bol vydaný neprávoplatný odsudzujúci rozsudok súdu prvej inštancie. Z dokazovania vykonaného v trestnom konaní bolo rovnako nesporné, že to, čo sa uvádzalo v skutkovej podstate obžaloby, sa aj stalo (pozri str. 7 posledný odsek Uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2To/77/2021). Teda nebolo sporné, že žalobca „žalovanú dlhodobo (od roku 2017) prenasledoval, vložil jej pod zadný pravý nárazník na kovovú výstuž osobného motorového vozidla Renault Megane, ktoré užívala výhradne žalovaná (poškodená), vode odolnú umelohmotnú krabičku čiernej farby s názvom GPS Tracker, sledoval ju a vyhľadával na rôznych miestach, o ktorých žiadnej osobe nepovedala, že tam bude, vyhotovoval jej fotografie, denne jej zasielal desiatky emailov, ktoré sa netýkali starostlivosti o maloleté deti.“ Dôvody zrušenia rozsudku súdu prvej inštancie nadriadeným súdom, konkrétne nesprávne právne posúdenie veci, t. j. nebola naplnená skutková podstata prečinu nebezpečného prenasledovania podľa § 360a ods. 1 písm. b/, c/, ods. 2 písm. a/, b/ Trestného zákona, nemôže byť na ťarchu poškodenej. Nadriadeným súdom vytknuté pochybenia podriadeného súdu nie sú spôsobilé založiť občianskoprávnu zodpovednosť žalovanej ako poškodenej voči žalobcovi ako obžalovanému, a to ani podľa ust. § 415 Obč. Zák. a rovnako ani podľa § 420 Obč. Zák. V súvislosti s podaním trestného oznámenia žalovanou voči žalobcovi tu totiž absentuje porušenie právnej povinnosti, ako aj absencia príčinnej súvislosti, ako esenciálnych náležitostí potrebných pre naplnenie hypotézy hmotnoprávnej normy obsiahnutej v ust. § 415 alebo § 420 Obč. Zák. Súd prvej
inštancie preto nemohol prísť k inému záveru, než k tomu, že žalovaná nemá pasívnu vecnú legitimáciu v spore, ktorý žalobca voči nej inicioval. 14. Nakoľko žalobca v odvolacom konaní neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvej inštancie, odvolací súd podľa ust. § 387 ods. 1 CSP rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. 15. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd postupom podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP na základe zásady pomeru procesného úspechu strán tak, že v konaní plne procesne úspešnej žalovanej priznal voči neúspešnému žalobcovi nárok na ich náhradu v plnom rozsahu. 16. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (ust. § 262 ods. 2 CSP). 17. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je: a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).