Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 7Co/96/2023 2116206729 26. 11. 2025 Mgr. Adela Unčovská ECLI:SK:KSBA:2025:2116206729.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adely Unčovskej a členov senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Niny Dubovskej, v právnej veci žalobcov: X/ M. Y., W.. X.X.XXXX, F. Š. XX, Y., X/ C. I., W.. XX.X.XXXX, F. W.. Y..C.. Š.Á. X, M. W. U., X/ K.. N. T., W.. XX.XX.XXXX, F. I. XX, Y., XX/ F.. M. H., W.. X.X.XXXX, F. Z. Č.. XXX, XX/ U. V., W.. XX.X.XXXX, F. V.W. XX, V., XX/ L. N.Á., W.. XX.X.XXXX, F. Y. Č. XX, T., XX/ L. Q., W.. X.X.XXXX, F. Y. W. Z. Č.. XXX, XX/ Y.. H. V., T.., W.. X.X.XXXX, F. Š. Č.. X, XX/ K.. R. I., W.. XX.X.XXXX, F. N. Č.. XXX, XX/ C. T., W.. XX.X.XXXX, F. A. Č.. XXX, XX/ T. T., W.. XX.XX.XXXX, F. U. Č.. XXX, XX/ N. R., W.. XX.XX.XXXX, F. F. XX, V. - W. R., XX/ T. J.T., X.X.XXXX, F. Y. X, V., XX/ M. Š.M., W.. XX.X.XXXX, F. W. XX, Q., XX/ K.. R. N., W.. X.X.XXXX, F. T. F. Č.. XXX, XXX/ C. C., W.. XX.XX.XXXX, F. M. XX, V. - R., XXX/ F. L., W.. XX.X.XXXX, F. Č. X, V. - L. Ť., XXX/ Y. W., W.. XX.XX.XXXX, F. M. Q.C. XX, V. - A., XXX/ Y. J., W.. XX.XX.XXXX, F. Q. XX, V. - L. V., XXX/ Y. F., W.. X.X.XXXX, F. H. XX, Ž.K., XXX/ Ľ. V., W.. XX.X.XXXX, F. T. C. XX, H. T. Q., XXX/ Y. Q., W.. XX.X.XXXX, F. T. Č.. XXX, XXX/ T. M., W.. X.X.XXXX, L. X, V., XXX/ Y.. Y. F., W.. XX.XX.XXXX, F. C. XA, Ž., XXX/ Y.. K. V., W.. XX.X.XXXX, C.Ž. G. X, Z. Č., XXX/ K.. U. H., W.. X.X.XXXX, F. F. Č.. XXX, XXX/ Y. F., W.. XX.X.XXXX, F. Ľ.. I. XX, T., XXX/ Y. Q., W.. XX.X.XXXX, F. Y. XX, M., všetci zastúpení: Advokátska kancelária JUDr. Marián Jusko, IČO: 53 769 589, so sídlom Račí potok 3, Košice, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, o antidiskriminačnej žalobe, na odvolanie žalobcov a žalovaného proti rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava I zo dňa 3.2.2023, č. k. 12C/87/2016-1900, takto rozhodol: Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutej časti p o t v r d z u j e. Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vyslovil, že žalovaný svojim konaním, a to rozlišovaním miesta výkonu funkcie pri priznávaní a vyplácaní príspevku na bývanie diskriminoval žalobcov 4/, 6/, 7/, 10/, 31/, 35/, 36/, 61/, 62/, 64/, 86/, 89/, 96/, 108/, 112/, 113/, 134/, 139/, 158/, 168/, 225/, 254/, 255/, 277/, 278/, 293/ počas ich pôsobenia v Policajnom zbore z dôvodu iného postavenia v období od 7.3.2008 do 30.6.2017, a porušil tak zásadu rovnakého zaobchádzania (výrok I.). Ďalej súd prvej inštancie zamietol žalobu v časti o uloženie povinnosti žalovanému zdržať sa konania, ktoré by rozlišovalo pri priznávaní a vyplácaní príspevku na bývanie miesto výkonu funkcie žalobcov v 4/, 6/, 7/, 10/, 31/, 35/, 36/, 61/, 62/, 64/, 86/, 89/, 96/, 108/, 112/, 113/, 134/, 139/, 158/, 168/, 225/, 254/, 255/, 277/, 278/, 293/ u žalovaného v porovnaní s priznávaním a vyplácaním príspevku na bývanie príslušníkom Policajného zboru zaradených v Krajskom riaditeľstve PZ v Bratislave vrátane základných útvarov Policajného zboru dislokovaných na území hlavného mesta SR Bratislava a vysunutých pracovísk dislokovaných na území hlavného mesta SR Bratislava okrem vysunutých pracovísk dislokovaných mimo územia hlavného mesta SR Bratislava a Okresnom riaditeľstve PZ v
Bratislave I - V vrátane základných útvarov PZ dislokovaných na území hlavného mesta SR Bratislava a vysunutých pracovísk dislokovaných na území hlavného mesta SR Bratislava okrem vysunutých pracovísk dislokovaných mimo územia hlavného mesta SR Bratislava, a tak diskriminoval žalobcov a porušoval zásadu rovnakého zaobchádzania (výrok II.). Prvoinštančný súd žalobu žalobcov 58/ a 97/ zamietol (výrok III.). Zároveň zamietol žalobu v časti o uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť každému zo žalobcov sumu 5 000 eur ako reštitučný nárok (náprava protiprávneho stavu) alebo (alternatívne) ako satisfakčný nárok (primerané zadosťučinenie) (výrok IV.). Žalobcom 4/, 6/, 7/, 10/, 31/, 35/, 36/, 61/, 62/, 64/, 86/, 89/, 96/, 108/, 112/, 113/, 134/, 139/, 158/, 168/, 225/, 254/, 255/, 277/, 278/, 293/ vo vzťahu k výrokom pod bodom I. priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% (výrok V.). Žalovanému voči žalobcom 58/ a 97/ a vo vzťahu k výrokom pod bodom II. a IV. nárok na náhradu trov konania nepriznal (výrok VI.). 2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil § 2 ods. 1, § 2a ods. 1, 2, 3, § 8 ods. 1, §9 ods. 1, 2, 3, § 11 ods. 1, 2 zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) a vecne tým, že žalobcovia sa domáhali určenia, že žalovaný svojim konaní a to rozlišovaním miesta výkonu funkcie pri priznávaní a vyplácaní príspevku na bývanie podľa článku 18 Nariadenia ministra vnútra SR o vybraných platových náležitostiach príslušníkov policajného zboru, prikazovaní služby nad základný čas služby v týždni a nariaďovaní služobnej pohotovosti príslušníkom policajného zboru č. 17/2008 (ďalej len „Nariadenie ministra vnútra“) diskriminoval žalobcov z dôvodu iného postavenia a porušil tak zásadu rovnakého zaobchádzania, uloženia povinnosti žalovanému zdržať sa konania, ktoré by rozlišovalo pri priznávaní a vyplácaní príspevku na bývanie miesto výkonu funkcie žalobcovu žalovaného v porovnaní s priznávaním a vyplácaním príspevku na bývanie príslušníkom Policajného zboru zaradených v Krajskom riaditeľstve PZ v Bratislave vrátane základných útvarov Policajného zboru dislokovaných na území Hlavného mesta SR Bratislava a vysunutých pracovísk dislokovaných na území Hlavného mesta SR Bratislava okrem vysunutých pracovísk dislokovaných mimo územia Hlavného mesta SR Bratislava a okresnom riaditeľstve PZ v Bratislave I - V vrátane základných útvarov PZ dislokovaných na území Hlavného mesta SR Bratislava a vysunutých pracovísk dislokovaných na území Hlavného mesta SR Bratislava okrem vysunutých pracovísk dislokovaných mimo územia Hlavného mesta SR Bratislava a tak diskriminoval žalobcov a porušoval zásadu rovnakého zaobchádzania a uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť každému zo žalobcov sumu 5 000 eur ako reštitučný nárok/nápravu protiprávneho stavu alebo alternatívne ako sankčný nárok/primerané zadosťučinenie. 3. Súd prvej inštancie uviedol, že mal preukázané, že zákon č. 513/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov PZ, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže SR a Železničnej polície v znení neskorších predpisov, s účinnosťou od 1.1.2008 zaviedol možnosť priznania príspevku na bývanie pre príslušníkov Policajného zboru. Podľa § 141a ods. 1 a 2 zákona č. 73/1998 Z. z. možno policajtovi priznať príspevok na bývanie do výšky 232,36 eur mesačne, ak nie je ďalej ustanovené inak. Príspevok na bývanie určuje minister v závislosti od miesta výkonu štátnej služby, služobných činností, ktoré policajt vykonáva a útvaru jeho služobného zaradenia. Minister vnútra SR podrobnosti priznávania príspevku na bývanie upravil v internom predpise, ktorým je Nariadenie ministra vnútra SR č. 17/2008, vydané vo vestníku ministra vnútra SR dňa 7.3.2008 a to v článku 18. Toto nariadenie bolo viackrát novelizované. Pôvodne príspevok na bývanie patril policajtovi, ktorý má charakter vykonávanej služobnej činnosti s kódom uvedeným v odseku 14. a spĺňa podmienky podľa §141a zákona o štátnej službe príslušníkov PZ ak bol zaradený v Krajskom riaditeľstve PZ v Bratislave vrátane základných útvarov PZ dislokovaných na území hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislava a vysunutých pracovísk dislokovaných na území hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislava okrem vysunutých pracovísk dislokovaných mimo územia hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislava a v Okresnom riaditeľstve PZ v Bratislave l až V vrátane základných útvarov PZ dislokovaných na území hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislava a vysunutých pracovísk dislokovaných na území hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislava okrem vysunutých pracovísk dislokovaných mimo územia hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislava. Príspevok na bývanie tak patril len príslušníkom PZ zaradeným v Krajskom riaditeľstve PZ v Bratislave a Okresnom riaditeľstve PZ v Bratislave I - V. 4. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný tým, že príspevok na bývanie v tomto znení priznával len príslušníkom PZ zaradeným v Krajskom riaditeľstve PZ v Bratislave a Okresnom riaditeľstve PZ
v Bratislave I - V, porušoval zásadu rovnakého zaobchádzania pri priznávaní a vyplácaní príspevku na bývanie žalobcov počas ich pôsobenia v Policajnom zbore z dôvodu iného postavenia v období od 7.3.2008, kedy Nariadenie ministra vnútra nadobudlo účinnosť jeho vydaním vo vestníku ministra vnútra SR, resp. od ich nástupu do Policajného zboru (ak sa stali príslušníkmi PZ neskôr), až do 30.6.2017, keďže od 1.7.2017 nadobudla účinnosť novela čl. 18 Nariadenie ministra vnútra, č.64. Podľa nej už príspevok na bývanie patril policajtovi, ktorý spĺňa podmienky podľa § 141a zákona v závislosti od jeho zaradenia a v rámci útvarov ministerstva, organizácii a zariadení ministerstva, útvarov Policajného zboru, Úradu inšpekčnej služby a od miesta výkonu štátnej služby podľa územného a správneho usporiadania Slovenskej republiky. V závislosti od podmienok uvedených v odseku 1 sa policajt zaraďuje do skupín príspevku na bývanie A, B, C a D. Príspevok na bývanie tak patril policajtom na území celej Slovenskej republiky, nie len príslušníkom PZ zaradeným v Krajskom riaditeľstve PZ v Bratislave a Okresnom riaditeľstve PZ v Bratislave I - V. v závislosti od ich zaradenia a miesta, v rôznych výškach uvedených v odseku 16. Hoci tento príspevok na bývanie je vyšší pre Bratislavu, súd prvej inštancie poukázal na to, že aj Slovenské národné stredisko pre ľudské práva v odbornom stanovisku zo dňa 3.4.2019 konštatovalo právnu relevantnosť príspevku na bývanie v rozdielnej výške z dôvodu rozdielneho miesta výkonu činností príslušníka PZ, pretože náklady na bývanie predstavujú odlišnú finančnú záťaž v závislosti od regiónu a diskrimináciu z tohto dôvodu nekonštatoval. Podľa názoru súdu prvej inštancie preto od 1.7.2017 novelou článku 5. Nariadenia ministra vnútra bola odstránená diskriminácia žalobcov a porušovanie zásady rovnakého zaobchádzania rozlišovaním miesta výkonu funkcie pri priznávaní a vyplácaní príspevku na bývanie. Súd prvej inštancie zároveň poukázal na to, že aj žalobca 10/ vo svojej výpovedi uviedol, že diskriminácia medzi policajtami zavedením príspevku na bývanie rozdelením policajtov vykonávajúcich služobnú činnosť v Bratislave a na ostatnom území SR trvala od prijatia Nariadenia ministra vnútra do jeho zmeny dňa 1.7.2017. Diskriminácia podľa zaradenia nebola predmetom sporu, keďže žalobcovia v podanej žalobe namietali len nedôvodné rozdiely medzi príslušníkmi PZ s miestom výkonu služobných činnosti v hlavnom meste a mimo neho. Na základe uvedeného súd prvej inštancie vo veci rozhodol podľa § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 365/2004 Z. z. v zmysle výrokov I. a II. rozsudku. Uviedol, že v zmysle § 224 C.s.p. doplnil v písomnom vyhotovení rozsudku v bode I. žalobcu 35/, keď chybou v písaní ho neuviedol v zápisnici z pojednávania. Súd prvej inštancie obranu žalovaného podľa § 8 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z. z. vyhodnotil ako nedôvodnú, pretože kritériom pre priznanie príspevku na bývanie podľa článku 18 Nariadenie ministra vnútra účinného do 30.6.2017 bolo miesto výkonu ich činností, nie len povaha činností nimi vykonávaná alebo okolnosti, za ktorých sa tieto činnosti vykonávajú. Žalovaný podľa názoru súdu prvej inštancie v zmysle § 11 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z. z. nepreukázal, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, pretože podľa ním predloženého zoznamu policajtov priznal príspevok na bývanie v období od 1.1.2010 do 30.6.2017 celkom 4 950 príslušníkom PZ, pričom nevedel uviesť čísla kódov charakteru nimi vykonávaných služobných činností, ktoré by zodpovedali kódom vykonávania služobnej činnosti uvedených v čl. 18 Nariadenia ministra vnútra účinného do 30.6.2017 a žalobcom ho nepriznal, keď bolo nesporné, že priznaný príspevok na bývanie sa týkal len príslušníkov PZ v Krajskom riaditeľstve PZ v Bratislave a Okresnom riaditeľstve PZ v Bratislave I - V. 6. Prvoinštančný súd žalobu žalobcov 58/ a 97/ zamietol, pretože mal za preukázané, že obaja príslušníci PZ boli zaradení na Okresnom riaditeľstve PZ v Bratislave, žalobcovi 97/ bol príspevok na bývanie od 1.1.2013 do 28.2.2015 priznaný vo výške 99,59 eur. Žalobcom 58/ a 97/ bol podľa názoru súdu prvej inštancie príspevok na bývanie upravený v čl. 18 Nariadenia ministra vnútra účinnom aj do 30.6.2017 a k ich diskriminácii rozlišovaním miesta výkonu funkcie pri priznávaní a vyplácaní príspevku na bývanie nedošlo. 7. Vo vzťahu k nároku žalobcov na uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť každému sumu 5 000 eur ako reštitučný nárok/nápravu protiprávneho stavu alebo alternatívne ako sankčný nárok/ primerané zadosťučinenie, prvoinštančný súd žalobu v tejto časti zamietol ako nedôvodnú. Poukázal na to, že podľa § 9 ods. 3 zákona č. 365/2004 Z. z. možno priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vtedy ak nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby a súd ju určí s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a všetky okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku. Žalobcovia v konaní ale podľa názoru súdu prvej inštancie zníženie dôstojnosti, spoločenskej vážnosti alebo spoločenského uplatnenia nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania zo strany žalovaného nepreukázali. Súd uznesením zo dňa 23.10.2020 uložil právnemu zástupcovi žalobcov povinnosť špecifikovať namietanú diskrimináciu každého zo žalobcov aj so špecifikáciou namietaného
obdobia diskriminácie. Právny zástupca podaním doručeným súdu dňa 29.4.2022 uviedol len dátumy a miesta výkonu služobných činností žalobcov a na pojednávaní dňa 27.5.2022 uviedol, že má za to, že týmto spôsobom špecifikoval diskrimináciu každého žalobcu, pretože žiaden z nich nepracoval v bratislavskom kraji, nedostal príspevok na bývanie, čím bol diskriminovaný. Uvedené podľa názoru prvoinštančného súdu nepreukazuje nárok na priznanie žalobcami uplatneného nároku podľa § 9 ods. 3 zákona č. 365/2004 Z. z. 8. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. podľa pomeru úspechu vo veci a žalobcom úspešným vo vzťahu k výroku I. priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% a žalovanému úspešnému voči žalobcom 58/ a 97/ a vo vzťahu k výrokom II. a IV. nárok na náhradu trov konania nepriznal, pretože mu žiadne trovy konania nevznikli. Súd prvej inštancie v zmysle § 224 C.s.p. opravil v písomnom vyhotovení rozsudku, že žalovanému úspešnému vo vzťahu k výroku II. nepriznal náhradu trov konania, pretože mu žiadne trovy konania nevznikli, keď v zápisnici z pojednávania chybne uviedol bod III. Že ide o chybu v písaní vyplýva z toho, že výrok rozsudku pod bodom III. sa týka zamietnutia žaloby žalobcov 58/ a 97/ rade o trovách konania, o tomto výroku súd rozhodol citáciou "a žalovanému úspešnému voči žalobcom 58/ a 97/". Súd prvej inštancie zároveň vyslovil, že o výške náhrady trov konania úspešných žalobcov rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník. 9. Proti uvedenému rozhodnutiu v rozsahu výrokov I. a V. podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p., t. j. že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že žalobcovia sa žalobou o určenie domáhajú, že priznávanie príspevku na bývanie príslušníkom Policajného zboru podľa článku 18 Nariadenia ministra vnútra je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania podľa § 9 zákona č. 365/2004 Z. z. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku obranu žalovaného podľa § 8 ods. 1 antidiskriminačného zákona vyhodnotil ako nedôvodnú, pretože kritériom pre priznanie príspevku na bývanie bolo miesto výkonu ich činnosti, nie len povaha činnosti nimi vykonávaná alebo okolnosti, za ktorých sa tieto činnosti vykonávajú. Žalovaný podľa názoru súdu nepreukázal, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, pretože podľa ním predloženého zoznamu policajtov priznal príspevok na bývanie v období od 1.1.2010 do 30.6.2017 celkom 4 950 príslušníkom PZ, pričom nevedel uviesť čísla kódov charakteru nimi vykonávaných služobných činností a žalobcom ho nepriznal, keď bolo nesporné, že priznaný príspevok na bývanie sa týkal len príslušníkov PZ v Krajskom riaditeľstve PZ v Bratislave a Okresnom riaditeľstve PZ v Bratislave I-V. S vyššie uvedenou argumentáciou súdu žalovaný nesúhlasil a zastával právny názor, že rozhodnutie súdu vo výroku I. napadnutého rozsudku vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a taktiež nemohlo zo strany žalovaného prísť k diskriminačnému konaniu. V zmysle § 141a ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. minister vnútra SR tak v období od 1.1.2008, kedy sa inštitút „príspevku na bývanie“ stal súčasťou zákona č. 73/1998 Z. z., ako aj v období od 1.2.2019, kedy prišlo k novelizácii tohto inštitútu, bez ohľadu na rozdielne znenie daného ustanovenia zákona č. 73/1998 Z. z. v uvedených obdobiach, určoval výšku príspevku na bývanie na základe totožných kritérií. Podľa právnej úpravy § 141a ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. platnej a účinnej v období od 1.1.2008 do 31.1.2019 minister určoval výšku príspevku pre policajta v závislosti od miesta výkonu štátnej služby a charakteru činnosti útvaru. Po novelizácii citovaného ustanovenia zákona č. 73/1998 Z. z. (s účinnosťou od 1.2.2019) minister určoval výšku príspevku v závislosti od miesta výkonu štátnej služby, služobných činností, ktoré policajt vykonáva a útvaru jeho služobného zaradenia. K novelizácii daného ustanovenia zákona č. 73/1998 Z. z. prišlo z dôvodu, že v praxi dochádzalo zo strany policajtov k nesprávnemu výkladu daného ustanovenia, a to zrejme pre nedostatočnú znalosť úpravy uvedeného inštitútu a kritérií pri rozhodovaní o výške tohto príspevku, prípadne k ich nesprávnemu pochopeniu. Preto bola za účelom sprecizovania pojmu „charakter činnosti“ uskutočnená úprava daného ustanovenia zákona č. 73/1998 Z. z., pod ktorým treba chápať činnosti, ktoré policajt v zmysle popisu svojej činnosti vykonáva a ktoré sú určené v tabuľkách zloženia a počtov, ktorým význam v danom kontexte prisudzuje aj samotný zákon č. 73/1998 Z. z. (napr. v § 11 ods. 2, § 12 ods. 4, § 35 ods. 1 písm. j) a v § 85 ods. 2). Charakter činnosti je v tabuľkách vyjadrený číselnými kódmi, prostredníctvom ktorých dochádza k odlíšeniu jednotlivých služobných činností a útvarov, v rámci ktorých má policajt vykonávať štátnu službu. Zároveň žalovaný poukázal aj na znenie dôvodovej správy k novele zákona č. 73/1998 Z. z. (s účinnosťou od 1.8.2008), ktorou sa tento príspevok do zákona č. 73/1998 Z. z. zaviedol, z ktorej vyplýva, že príspevok má nielen čiastočne kompenzovať náklady policajta spojené s bývaním, ale má mať pre neho aj motivačný charakter a taktiež má aj slúžiť ministerstvu, resp. služobnému úradu ako nástroj stabilizácie a zabezpečenia doplnenia jednotlivých útvarov Policajného
zboru. Z tejto dôvodovej správy ďalej vyplýva, že minister určí podrobnosti priznávania tohto príspevku, najmä diferenciáciu jeho výšky v závislosti od miesta výkonu štátnej služby a zaradenia policajta v útvare. So zaradením policajta v útvare a v spojitosti s funkciou, do ktorej bol ustanovený, je zároveň spojený aj výkon konkrétnych činností charakteristických pre daný útvar a funkciu. Motivačný a stabilizačný charakter predmetného inštitútu s prihliadnutím na sledované ciele podporuje aj postup zákonodarcu, ktorý ustanovenia o príspevku na bývanie zaradil do siedmej časti zákona č. 73/1998 Z. z. „Starostlivosť o policajtov“, a nie do jeho piatej časti „Platové náležitosti a ďalšie náležitosti“. V nadväznosti na vyššie uvedené potom čl. 18 Nariadenia ministra vnútra SR č. 17/2008, prostredníctvom ktorého minister realizuje zákonom č. 73/1998 Z. z. mu zverenú kompetenciu rozhodovať o výške daného príspevku, bez ohľadu na rozdiely v jeho znení v dotknutom období, dávalo a dáva ministrovi presne stanovený právny rámec, v ktorom minister rozhodoval a rozhoduje o priznávaní daného príspevku policajtovi, a že sa z jeho strany pri rozhodovaní o určovaní výšky tohto príspevku nejednalo a nejedná o svojvôľu, ale nariadenie v spojitosti so zadefinovaním charakteru činnosti konkrétneho útvaru Policajného zboru v tabuľkách presne stanovovalo a stanovuje kritéria, na základe ktorých minister v konkrétnych prípadoch určoval a určuje výšku príspevku. Takto uplatnené rozdielne zaobchádzanie sa zásadne odlišuje od rozdielneho zaobchádzania diskriminačného charakteru v zmysle priamej alebo nepriamej diskriminácie. Rozdielnosť v určení výšky príspevku na bývanie, hoci aj v tom istom mieste výkonu štátnej služby, nezakladá podľa názoru žalovaného diskrimináciu v intenciách čl. 1 Smernice Rady 2000/78/ES, ktorá ustanovuje všeobecný rámec rovnakého zaobchádzania v zamestnaní a zárobkovej činnosti. Taktiež nie je v rozpore s príslušnými ustanoveniami právnych predpisov, ktorými boli zásady rovnakého zaobchádzania implementované do národnej legislatívy, konkrétne v § 2a zákona č. 73/1998 Z. z. v nadväznosti na príslušné ustanovenia antidiskriminačného zákona. Rozdielne zaobchádzanie zo strany zamestnávateľa má podľa názoru žalovaného povahu prípustného rozdielneho zaobchádzania v zmysle ustanovení § 8 ods. 1 antidiskriminačného zákona. Na základe uvedeného žalovaný navrhol, aby odvolací súd postupom podľa § 388 C.s.p. napadnutý rozsudok zmenil vo výroku I. tak, že žalobu zamietne a žalobcom neprizná nárok na náhradu trov konania. 10. Proti rozsudku v rozsahu výroku IV. podali odvolanie aj žalobcovia z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) C.s.p., t. j., že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V súvislosti so záverom súdu prvej inštancie o nepreukázaní zníženia dôstojnosti a vážnosti alebo spoločenského uplatnenia dal do pozornosti judikatúrou zastávaný názor vyplývajúci aj z antidiskriminačného zákona, a to, že antidiskriminačný zákon v § 9 ods. 2 uvádza len príkladmo právne prostriedky ochrany za porušenie zásady rovnakého zaobchádzania, pričom tieto prostriedky vymedzuje len všeobecne, čo znamená, že ich konkrétna forma bude závisieť od okolností, za ktorých k diskriminácii došlo, resp. od jej povahy. Z judikatúry ďalej vyplýva, že v prípade diskriminácie spočívajúcej v odopretí majetkovej výhody sa javí ako možný a účinný prostriedok nápravy práve nárok reštitučný, resp. satisfakčný, t. j. nárok na majetkové plnenie, umožňujúci nahradiť odopretý majetkový prospech. Ak preto rozdiel v odmeňovaní zamestnanca vznikol ako následok diskriminácie zo strany zamestnávateľa, je možné považovať nárok, ktorým sa zamestnanec v takomto prípade dožaduje zaplatenia rozdielu v mzde (v tomto prípade platu) za prostriedok nápravy už existujúcej mzdovej diskriminácie a treba ho považovať za nárok reštitučný v zmysle § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona. Žalobcovia ďalej uviedli, že diskrimináciou ako takou dochádza vždy k nejakej nemajetkovej ujme, či už v podobe zníženej dôstojnosti, spoločenskej vážnosti alebo spoločenského uplatnenia poškodenej osoby. Poukázali na to, že súd prvej inštancie jednoznačne dospel k záveru, že zo strany žalovaného došlo k plošnej diskriminácii všetkých policajtov, ktorí, zjednodušene povedané, nepracovali v Bratislave. S poukazom na výpoveď žalobcu M. H. je podľa názoru žalobcov evidentné, že bežne dochádzalo k rôznym posmeškom na sociálnych sieťach, čím bola ich dôstojnosť a česť jednoznačne znížená a narušená. Uvedené sa dialo počas celého obdobia diskriminácie, pretože téma príspevkov na bývanie a ich nespravodlivé rozdelenie rezonovala dlhé roky medzi policajtami a dokonca je témou doposiaľ. Záver súdu prvej inštancie o tom, že žalobcovia nepreukázali dôvodnosť nároku na reštitúciu alebo satisfakciu sa im javil ako nedôvodný, a to s poukazom na rozsiahlosť a dĺžku obdobia, kedy dochádzalo k diskriminácii. V prípade, ak by pripustili reštitučný nárok, súd mohol moderovať výšku nároku u každého zo žalobcov a to aj podľa dĺžky obdobia, v ktorom boli jednotliví žalobcovia diskriminovaní. Pri satisfakcii však bolo možné, vzhľadom na rozsiahlosť nezákonného konania žalovaného ponechať v navrhovanej výške, čo sa žalobcom javilo s poukazom na spôsob jednania žalovaného za najviac primerané. Na základe uvedeného navrhli, aby odvolací súd napadnutý výrok rozsudku zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
11. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril podaním zo dňa 27.4.2023, v ktorom uviedol, že žalobcovia svoje odvolanie argumentovali tým, že je evidentné, že bežne dochádzalo k rôznym posmeškom na sociálnych sieťach, čím bola dôstojnosť žalobcov jednoznačne znížená a narušená. Uvedené sa dialo počas celého obdobia diskriminácie, pretože téma príspevkov na bývanie a ich nespravodlivé rozdelenie rezonovala dlhé roky medzi policajtmi a dokonca je témou doposiaľ. Záver súdu, že žalobcovia nepreukázali dôvodnosť nároku na reštitúciu alebo satisfakciu sa žalobcom javí ako nedôvodný, a to s poukazom na rozsiahlosť, ale najmä na dĺžku obdobia, kedy dochádzalo k diskriminácii. Žalovaný sa s právnym názorom uvedeným v odvolaní žalobcov nestotožnil, ale mal za to, že táto právna argumentácia je založená na nepreukázanom dôkaze a plne súhlasil s výrokom IV. napadnutého rozsudku. 12. Žalobcovia sa k odvolaniu žalovaného nevyjadrili. 13. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a 378 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov a žalovaného nie je podané dôvodne. 14. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistiac v postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods.2 C.s.p.). 15. V záujme dôsledného vyporiadania sa s odvolacími námietkami odvolací súd udáva nasledovné. 16. V prejednávanej veci z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 18.03.20216. 17. Podľa § 2 ods. 1, 2 antidiskriminačného zákona dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia alebo z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti. Pri dodržiavaní zásady rovnakého zaobchádzania je potrebné prihliadať aj na dobré mravy na účely rozšírenia ochrany pred diskrimináciou. 18. Podľa § 2a ods. 1 antidiskriminačného zákona diskriminácia je priama diskriminácia, nepriama diskriminácia, obťažovanie, sexuálne obťažovanie a neoprávnený postih; diskriminácia je aj pokyn na diskrimináciu a nabádanie na diskrimináciu. 19. Podľa § 3 ods. 1, 2, 3 antidiskriminačného zákona každý je povinný dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania v oblasti pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahov, sociálneho zabezpečenia, zdravotnej starostlivosti, poskytovania tovarov a služieb a vo vzdelávaní. Zásada rovnakého zaobchádzania podľa odseku 1 sa uplatňuje len v spojení s právami osôb ustanovenými osobitnými zákonmi. Pri posudzovaní, či ide o diskrimináciu alebo nie, sa neberie do úvahy, či dôvody, ktoré k nej viedli, vychádzali zo skutočnosti alebo z mylnej domnienky. 20. Podľa § 8 ods. 1 antidiskriminačného zákona diskriminácia nie je také rozdielne zaobchádzanie, ktoré je odôvodnené povahou činností vykonávaných v zamestnaní alebo okolnosťami, za ktorých sa tieto činnosti vykonávajú, ak tento dôvod tvorí skutočnú a rozhodujúcu požiadavku na zamestnanie pod podmienkou, že cieľ je legitímny a požiadavka primeraná. 21. Podľa § 9 ods. 1 antidiskriminačného zákona každý má podľa tohto zákona právo na rovnaké zaobchádzanie a ochranu pred diskrimináciou. 22. Podľa § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona každý sa môže domáhať svojich práv na súde, ak sa domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie; ak ide o nedodržanie zásady rovnakého zaobchádzania z
dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti, môže sa tiež domáhať neplatnosti právneho úkonu, ktorého účinnosť bola podľa osobitného predpisu pozastavená. 23. Podľa § 9 ods. 3 antidiskriminačného zákona ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce, najmä ak nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby, môže sa tá domáhať aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Sumu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a všetky okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku. 24. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie postupoval správne, keď na daný prípad aplikoval ustanovenia antidiskriminačného zákona. 25. Odvolací súd zdôrazňuje, že viazaný rozsahom odvolania (§ 379 C.s.p.) podrobil napadnutý rozsudok odvolaciemu prieskumu v odvolateľmi napadnutom rozsahu a v medziach dôvodov odvolaní žalobcov a žalovaného, ktorí odvolaním napadli výrok I. a výrok V. rozsudku súdu prvej inštancie. 26. Antidiskriminačný zákon umožňuje tri druhy žalôb, ktorými sa osoba bráni proti porušeniu zásady na rovnaké zaobchádzanie, a to negatórna žaloba (cieľom je, aby povinný subjekt upustil od neoprávneného zásahu), reštitučná žaloba (cieľom je obnovenie pôvodného stavu) a satisfakčná žaloba (ide o náhradu nemajetkovej ujmy, t. j. nemá slúžiť na reparáciu majetkových škôd, ktoré poškodený utrpel, ale na kompenzáciu nemajetkových škôd, teda ujmy, ktorá je odôvodnená práve vzhľadom na povahu diskriminačného zásahu porušiteľa, zvyčajne ide o morálnu satisfakciu, ktorou je ospravedlnenie od porušiteľa). Ust. §9 ods. 3 antidiskriminačného zákona upravuje prípad, keď primerané zadosťučinenie priznané súdom nepostačuje na nápravu porušenia zásady na rovnaké zaobchádzanie. Primerané zadosťučinenie síce neslúži na obohacovanie poškodenej osoby a má morálnu a osobnostnú povahu, ak však porušením zásady na rovnaké zaobchádzanie došlo až k takým zásahom do daného práva poškodenej osoby, že bola značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť a spoločenské uplatnenie poškodenej osoby, táto sa môže domáhať aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Súd v prípade, ak poškodená osoba žiada priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, primárne skúma, či primerané zadosťučinenie určené súdom je, alebo nie je dostačujúce. V danom prípade je povinný prihliadať na závažnosť porušenia zásady na rovnaké zaobchádzanie zo strany porušiteľa a súd je povinný skúmať intenzitu a spôsobený škodlivý následok. Súdy by v daných prípadoch mali postupovať v súlade s požiadavkami európskych antidiskriminačných smerníc, podľa ktorých by sankcie za diskrimináciu mali byť efektívne, musia dosiahnuť želaný cieľ, aby boli primerané, musia adekvátne odrážať závažnosť, charakter a rozsah škody, a aby boli odstrašujúce, musia zabrániť budúcim aktom diskriminácie. 27. Z obsahu podanej žaloby je zrejmé, že žalobcovia požadovali v dôsledku porušenia zásady rovnakého zaobchádzania v podobe rozdielneho priznávania príspevku na bývanie uloženie povinnosti žalovanému zdržať sa konania spočívajúceho v rozdielnom priznávaní príspevkov na bývanie. Súd prvej inštancie v tejto časti žalobu zamietol, pričom žalobcovia proti tomuto výroku prvoinštančného rozsudku (výrok II.) nepodali odvolanie. 28. Zároveň sa žalobcovia domáhali určenia, že žalovaný svojim konaním diskriminoval žalobcov počas ich pôsobenia v Policajnom zbore, čím porušil zásadu rovnakého zaobchádzania. Túto žalobnú požiadavku možno vyhodnotiť ako satisfakčnú, keďže ide svojim spôsobom o formu ospravedlnenia, keď výrokom súdu (t. j. verejným spôsobom) je deklarované porušenie zásady rovnakého zaobchádzania. Proti tomuto výroku podal odvolanie žalovaný argumentujúc tým, že minister vnútra SR určoval výšku príspevku na základe rovnakých kritérií v období od 1.1.2008 do 31.1.2019 ako aj v období od 1.2.2019, teda bez ohľadu na rozdielne znenie ustanovenia upravujúceho inštitút príspevku na bývanie (§ 141a ods. 2 zákona č. 73/1998). Poukázal na to, že rozdielnosť v právnej úprave pred 1.2.2019 a po novele účinnej od 1.2.2019 spočívala iba v odlišnej formulácii jedného z dvoch kritérií pre priznávanie príspevku na bývanie, keď v právnej úprave účinnej od 1.1.2008 do 31.1.2019 sa uvádzal pojem „charakter činnosti“ a v právnej úprave účinnej od 1.2.2019 sa uvádzal pojem „služobné činnosti, ktoré policajt vykonáva a útvar jeho služobného zaradenia“ (druhým kritériom bolo miesto výkonu štátnej služby). Žalovaný ďalej v odvolaní poukázal na dôvodovú správu k novele zákona č. 73/1998 Z. z. s účinnosťou od 1.8.2008, v zmysle ktorej má príspevok na bývanie čiastočne kompenzovať náklady policajta spojené s bývaním, ale zároveň má mať aj motivačný charakter pre policajta a pre ministerstvo má slúžiť ako nástroj stabilizácie
a zabezpečenia doplnenia útvarov Policajného zboru, pričom motivačný a stabilizačný charakter príspevku vyplýva aj zo skutočnosti, že tento je zaradený v časti zákona upravujúceho starostlivosť o policajtov, a nie v časti týkajúcej sa platových náležitostí. Odvolací súd v súvislosti s argumentáciou žalovaného v podanom odvolaní konštatuje, že len samotná skutočnosť, že minister vnútra určoval/ priznával v rozhodnom období príspevok na bývanie na základe kritérií stanovených v právnom predpise, neznamená, že automaticky (len na základe dodržania zákonných kritérií) nemohlo dôjsť k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania. Inak povedané, ak minister v nariadení realizoval jemu zákonom zverenú kompetenciu, a to v stanovenom právnom rámci, uvedené automaticky nevylučuje možnosť porušenia zásady rovnakého zaobchádzania. Pokiaľ žalovaný argumentoval prípustným rozdielnym zaobchádzaním, odvolací súd uvádza, že na to, aby konanie zamestnávateľa/nadriadeného mohlo byť podradené pod ustanovenie § 8 ods. 1 antidiskriminačného zákona, musí ísť o také rozdielne zaobchádzanie, ktoré je odôvodnené povahou činností vykonávaných v zamestnaní alebo okolnosťami, za ktorých sa tieto činnosti vykonávajú, ak tento dôvod tvorí skutočnú a rozhodujúcu požiadavku na zamestnanie pod podmienkou, že cieľ je legitímny a požiadavka primeraná. Odôvodnenosť rozdielneho zaobchádzania musí byť v konaní preukázaná, ani v tomto prípade nie je postačujúce, že priznávanie príspevku bolo realizované v súlade s kritériami stanovenými v zákone. Žalobca v odvolaní teda len všeobecne namietal, že v danom prípade nemôže ísť o diskrimináciu, pričom iné závery súdu prvej inštancie konkrétnymi odvolacími námietkami nerozporoval. So zreteľom na uvedené je potrebné konštatovať, že odvolateľ neuviedol žiadne také skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé spochybniť závery súdu prvej inštancie vo vzťahu k výroku I. napadnutého rozsudku. Vo vzťahu k napadnutému výroku o trovách konania (výrok V.) žalovaný neuviedol žiadne konkrétne odvolacie námietky. 29. Pokiaľ ide o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, tento je v antidiskriminačnom zákone upravený v § 9 ods. 3. Žalobcovia podali odvolanie proti zamietajúcemu výroku IV. rozsudku prvoinštančného súdu argumentujúc tým, že jednak súd prvej inštancie mohol posúdiť tento nárok ako nárok reštitučný (zaplatenie rozdielu v plate) a v prípade vyvodenia nároku ako satisfakčného (náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch) bol tento nárok zo strany žalobcov preukázaný. Vo vzťahu k posúdeniu nároku žalobcov na zaplatenie 5 000 eur pre každého z nich odvolací súd konštatuje, že zo žiadnych skutkových tvrdení žalobcov uvádzaných v žalobe a vo vyjadreniach nevyplýva, že by ho bolo možné podradiť pod nárok na doplatenie mzdy. Žalobcovia síce v žalobe uviedli, že ide o reštitučný nárok alebo alternatívne o satisfakčný nárok, zo žiadnych skutkových tvrdení žalobcov však nemožno vyvodiť, že ide o nárok na doplatenie platu. Jediným prostriedkom procesného útoku žalobcov bola výpoveď žalobcu M. H., z ktorej vyplynulo, že v súvislosti s príspevkami na bývanie dochádzalo k rôznym posmeškom na sociálnych sieťach, ktorú skutočnosť žalobcovia aj v podanom odvolaní považovali za dôkaz, že bola znížená ich dôstojnosť a česť. Ak za tejto situácie súd prvej inštancie požiadavku žalobcov na zaplatenie sumy 5 000 eur pre každého z nich právne posúdil ako nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, postupoval správne. Odvolací súd konštatuje, že zo znenia § 9 ods. 3 antidiskriminačného zákona vyplýva, že výška tejto náhrady sa musí určovať s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a všetky okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku. Podľa názoru odvolacieho súdu je preto dôležité v konaní ustáliť, aká ujma (nemajetková) u poškodeného nastala, a to jednak pre posúdenie toho, či primerané zadosťučinenie (podľa ods. 2) je alebo nie je postačujúce a tiež pre potreby ustálenia výšky prípadnej náhrady tejto ujmy v peniazoch. Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch by potom malo v zásade nastať iba v prípadoch (skutočného) závažného následku na poškodenom so značnou intenzitou zásahu do jeho práv, pričom dôkazné bremeno v súvislosti s preukázaním týchto skutočností je na žalobcovi. Odvolací súd pripúšťa, že v určitých prípadoch zásahov nie je potrebné osobitne dokazovať utrpenú fyzickú alebo psychickú ujmu, v zásade však ide o také zásahy do práv a slobôd fyzickej osoby, pri ktorých zo samotnej povahy tohto zásahu automaticky vyplýva následok v podobe psychickej alebo fyzickej ujmy. Odvolací súd však zdôrazňuje, že aj v týchto prípadoch sa vyžaduje, aby žalobca ako poškodená osoba konkrétnymi skutkovými tvrdeniami ozrejmila, akým spôsobom sa u nej prejavila ujma a v čom konkrétne spočívala. V prejednávanej veci však iba jeden zo žalobcov všeobecne uviedol, že v rozhodnom období sa policajti mimo F. stretávali na sociálnych sieťach s posmeškami, či bývajú v stanoch, keď nemajú príspevok na bývanie. Podľa názoru odvolacieho súdu, bolo pre úspech žalobcov v spore (vo vzťahu k uplatňovanému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy) potrebné jednak uviesť konkrétne skutkové tvrdenia o spôsobenej ujme každého zo žalobcov a túto ujmu aj preukázať, čo sa v danom prípade nestalo. Naviac v prípade zníženia vážnosti v spoločnosti ide o takú kategóriu ujmy, ktorú je možné objektivizovať dôkazmi o vonkajších prejavoch (nejde len o subjektívny pocit, ale aj o objektívnu skutočnosť, že si poškodenú osobu niekto prestal vážiť tak ako pred zásahom). Berúc do úvahy vyššie uvedené, odvolací súd konštatuje, že žalobcovia v prípade nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch neuniesli nielen dôkazné bremeno, ale v dostatočnom rozsahu ani bremeno tvrdenia. Súd prvej inštancie preto správne postupoval, ak nárok žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch zamietol. 30. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správne potvrdil. 31. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p. Vzhľadom k výsledku odvolacieho konania bolo zrejmé, že ani jedna zo sporových strán nebola v odvolacom konaní úspešná, preto odvolací súd vyslovil, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. 32. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).