Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 3Cob/159/2024 2116227746 22. 10. 2025 Mgr. Štefan Zelenák ECLI:SK:KSBA:2025:2116227746.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Zelenáka a členov senátu JUDr. Marty Šašinkovej a Mgr. Radoslava Prutkaya, v právnej veci žalobcu 1/ UDENAR, s.r.o., Horné Trhovište č. 120, 920 66 Horné Trhovište, IČO: 46 455 671 a žalobcu 2/ D. E., F.. X.XX.XXXX, T. Š. Č.. XX, XXX XX Š., obaja zast. Sidor a partneri, s. r. o., Železničná 4/A, 920 01 Hlohovec, IČO: 52 635 970, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, zast. Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 47 233 516, o zaplatenie 680 EUR s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu 1/ proti rozsudku Mestského súdu Bratislava III, č.k. B1-35Cb/54/2018 - 232 zo dňa 7.5.2024 jednohlasne, takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava III, č.k. B1-35Cb/54/2018 - 232 zo dňa 7.5.2024 p o t v r d z u j e . II. Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi 1/ a 2/ v celom rozsahu. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd zamietol žalobu žalobcov 1/ a 2/, ktorou sa domáhal od žalovaného zaplatenia istiny 680,- Eur s príslušenstvom. 2. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalobcovia sa svojou žalobou domáhali, aby súd určil absolútnu neplatnosť Zmluvy o revolvingovom úvere č. 210190-38058 zo dňa 29.12.2014, uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcom sumu 680,- Eur a priznal im plnú náhradu trov konania. Žalobcovia svoj návrh odôvodnili tým, že žalovaný poskytol žalobcovi 1/ reálny úver vo výške 4.000 Eur a poplatok za poskytnutie úveru splatný v deň podpisu zmluvy predstavoval sumu 4.424 Eur. Žalobcovia uhradili žalovanému titulom poskytnutého úveru sumu 4.680 Eur. Dostali sa do omeškania s ďalšími splátkami úveru a žalovaný od nich požadoval uhradenie sumy 8.377 Eur. Poplatky požadované žalovaným sú podľa žalobcov neprimerané a konanie žalovaného považujú za zastretý právny úkon v snahe legalizovať neprimerane vysoké úroky. Tiež vyčíslenie zmluvných pokút zo sumy úveru navýšenej o poplatok je podľa názoru žalobcov zastretým právnym úkonom v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Uvedené zmluvné dojednania podľa žalobcov založili nerovnosť zmluvných strán a preto je zmluva o revolvingovom úvere absolútne neplatná. Dohodnutá zmluvná odmena za poskytnutie úveru spôsobila, že žalobca 1/ dostal úver v reálnej výške 4.000,- Eur a v 18. mesačných splátkach mal zaplatiť 8.424 Eur, čo predstavuje ročnú úrokovú sadzbu 64,29 %. Tá je v rozpore so zásadou poctivého obchodného styku. Suma 680,- Eur podľa žalobcov predstavuje bezdôvodné obohatenie žalovaného.
3. Žalovaný so žalobou nesúhlasil a uviedol, že zmluva o revolvingovom úvere je dvojstranným právnym úkonom a dohoda o poplatku reflektuje dohodu strán s využitím zmluvnej voľnosti. Konanie žalobcov označil ako neprípustné z dôvodu, že sa žalobou domáhajú prospechu a výhody z vlastného konania, ktoré označujú ako obchádzanie zákona. Na základe uvedeného žiadal žalovaný žalobu v celom rozsahu zamietnuť a priznať náhradu trov konania. 4. Súd prvej inštancie v rozsudku č.k. 25Cb/22/2016-222 zo dňa 8.11.2019 ustálil, že žalobcovia uniesli dôkazné bremeno preukázania absolútnej neplatnosti Zmluvy o poskytnutí revolvingového úveru zo dňa 29.12.2014. Vzhľadom na uvedené, po posúdení a uvážení všetkých okolností prípadu, súd dospel k záveru, že poplatok za poskytnutie úveru vo výške 64,5% ročne a zmluvná pokuta vo výške 55% z dlžnej sumy ročne nie sú primerané významu a hodnote zabezpečovanej povinnosti, v dôsledku čoho sú v rozpore s dobrými mravmi a v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku a podľa § 265 Obchodného zákonníka právu na zaplatenie takejto zmluvnej pokuty nemožno priznať v súdnom konaní ochranu a žalobe žalobcov v celom rozsahu vyhovel a priznal im nárok na náhradu trov súdneho konania voči žalovanému. 5. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie. Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 1Cob/94/2021 zo dňa 29.6.2023 rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd v odôvodnení zrušujúceho uznesenia uviedol, že súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal prípustnosťou určovacieho petitu žaloby z pohľadu právnej úpravy obsiahnutej v ustanovení § 137 C.s.p. a v tomto smere odvolací súd v plnej miere konštatuje dôvodnosť odvolacej argumentácie žalovaného, ktorou namietal absenciu posúdenia prípustnosti danej určovacej žaloby zo strany súdu prvej inštancie, a to osobitne vo vzťahu k naplneniu podmienok vyplývajúcich z ustanovenia § 137 písm. d) C.s.p. Zároveň odvolací súd poukázal na skutočnosť, že žalobe žalobcov 1/ a 2/ vo vzťahu k navrhovanému výroku na určenie neplatnosti zmluvy vyhovel a výrokom II. vyhovel žalobe vo vzťahu k žalobcom 1/ uplatnenému nároku na zaplatenie istiny s príslušenstvom, avšak vôbec žiadnym spôsobom nerozhodol o nároku žalobcu 2/ na zaplatenie istiny s príslušenstvom, pričom ale výrokom III. rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť obom žalobcom plnú náhradu trov konania (aj to bez toho, aby jednoznačne uviedol, či ide o priznanie nároku na náhradu trov konania každému zo žalobcov osobitne alebo o priznanie nároku solidárneho charakteru). Odvolací súd dospel tiež k záveru o nedostatočnom vysporiadaní sa so skutočnosťami podstatnými pre rozhodnutie vo veci samej z pohľadu hmotnoprávnej úpravy a o opodstatnenosti odvolania žalovaného v časti, ktorou namietal absenciu zdôvodnenia niektorých podstatných záverov súdu prvej inštancie a z toho vyplývajúcu nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie o neplatnosti predmetnej zmluvy o revolvingovom úvere (bez ustálenia akejkoľvek relevantnej odpovede vo vzťahu k prípustnosti takého určovacieho žalobného nároku) postavil na tom, že dohodnutý poplatok a zmluvná pokuta sú z dôvodu ich neprimeranej výšky v rozpore s dobrými mravmi a zásadou poctivého obchodného styku. Odvolací súd zdôraznil, že z čl. 4 bod 4.1 predmetnej zmluvy o revolvingovom úvere nesporne vyplýva, že nešlo o dohodu o poplatku, ale o dohodu zmluvných strán o zmluvnej odmene predstavujúcej úroky za poskytnutie úveru, ktorá mala predstavovať 4.424,- eur a mala byť splatná ku dňu poskytnutia úveru. Výlučne obsah tejto dohody mohol byť podrobený posúdeniu vo vzťahu k žalobcami namietanej absolútnej neplatnosti, pričom súd prvej inštancie pri tomto posudzovaní úplne opomenul aplikovať jednak kogentné ustanovenie § 499 Obchodného zákonníka (možnosť dojednania odplaty za dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť na požiadanie peňažné prostriedky, ak poskytovanie úveru je predmetom podnikania veriteľa), ako aj ustanovenie § 502 Obchodného zákonníka (povinnosť platiť úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe zákona). 6. Súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí uviedol že v predmetnej veci nevyplýva z osobitného predpisu oprávnenie žalobcu domáhať sa určenia neplatnosti zmluvy o revolvingovom úvere a preto skonštatoval, že žaloba žalobcov o určenie neplatnosti právneho úkonu je procesne neprípustná a preto žalobu žalobcov v časti určenia neplatnosti zmluvy o revolvingovom úvere ako nedôvodnú zamietol. 7. K žalobcami tvrdenej absolútnej neplatnosti revolvingovej zmluvy súd prvej inštancie uviedol, že aj v prípade ak by sa stotožnil s tvrdením žalobcov, že výška úroku dojednaná v zmluve o revolvingovom úvere je neprimerane vysoká, ani neprimerane vysoko dojednaný úrok v zmluve nespôsobuje jej neplatnosť. Ak sú úroky v úverovej zmluve dohodnuté v neprimerane vysokej výške, použije sa namiesto zmluvného dojednania obsiahnutého v úverovej zmluve pravidlo obsiahnuté v dispozitívnom zákonnom
ustanovení § 502 ods. 1 posledná veta Obchodného zákonníka, a to, že dlžník je povinný platiť veriteľovi úroky v najvyššie prípustnej výške. Súd prvej inštancie tak dospel k záveru, že len suma prevyšujúca úroky v najvyššie prípustnej výške uhradená dlžníkom veriteľovi by mohla byť považovaná za bezdôvodné obohatenie získané plnením bez právneho dôvodu. Ak by žalovaný získal bezdôvodné obohatenie získané plnením bez právneho dôvodu od žalobcov (v dôsledku uhradenia nielen istiny, ale aj úrokov nad rámec ich najvyššej prípustnej miery), bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno v spore zaťažovalo žalobcov, ktorí sa obmedzili výlučne na svoje tvrdenie o absolútnej neplatnosti úverovej zmluvy. Žalobcovia tak podľa názoru súdu prvej inštancie bremeno tvrdenia a ani dôkazné bremeno ohľadom možného bezdôvodného obohatenia v spore neuniesli a rovnako tak ani len netvrdili, aká je maximálna prípustná výška úrokov v súlade s ustanovením § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, ale len predložili priemernú výšku úrokov. Na základe uvedeného súd prvej inštancie konštatoval, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno preukázania dôvodnosti nároku a preto rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti napadnutého rozsudku. 8. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu. 9. Proti rozsudku podal odvolanie v zákonnej lehote žalobca 1/, ktorý navrhol odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolanie odôvodnil v súlade s § 365 ods. 1 písm. b) d) f) a písm. h) C.s.p. a uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za arbitrárne a nepreskúmateľné bez opory v právnom poriadku, vykonanom dokazovaní, bez aplikácie príslušných zákonných ustanovení. Žalobca 1/ vytýkal súdu prvej inštancie, že sa nezaoberal výškou dojednanej odplaty, len konštatoval že aj keby tieto (úroky) boli dojednané v neprimerane vysokej výške použije sa namiesto zmluvného dojednania obsiahnutého v úverovej zmluve pravidlo obsiahnuté v dispozitívnom zákonnom ustanovení § 502 ods. 1 posledná veta Obchodného zákonníka. Ak súd prvej inštancie vôbec neposudzoval dohodnutú výšku úrokov, nebolo možné aby dospel k záveru o dovolenosti alebo nedovolenosti zmluvného dojednania z dôvodu rozporu s poctivým obchodným stykom a dobrými mravmi, pretože uvedenú otázku nepodrobil prieskumu v rámci rozhodovania. Žalobca 1/ mal za to, že neplatnosťou môže byť dotknutá (aj) len časť právneho úkonu (týkajúca sa nedovolenej výšky úroku z úveru) a ostatné časti je potrebné ponechať v platnosti. Pokiaľ ide teda o neplatnosť právneho úkonu, súd túto skúma ex offo, a to aj v prípade neplatnosti čiastočnej. Súd prvej inštancie sa však čiastočnou neplatnosťou Zmluvy vôbec nezaoberal a žalobu zamietol v celom rozsahu, postup a dôvody, prečo na čiastočnú neplatnosť zmluvy neprihliadol, v napadnutom rozhodnutí neodôvodnil, v dôsledku čoho je pre nedostatok dôvodov rozhodnutie nepreskúmateľné, neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie súdu, ako aj realizáciu procesných práv strán sporu. Žalobcovi 1/ nebol je zrejmý záver súdu o tom, že žalobcovia ani len netvrdili, aká je maximálna prípustná výška úrokov v súlade s ustanovením § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, ale len predložili priemernú výšku úrokov. Uvedenému záveru podľa žalobcu 1/ odporuje bod 11 rozhodnutia, kde súd už v skoršom štádiu vyslovil (v súlade s tvrdeniami žalobcov), že poplatok za poskytnutie úveru vo výške 64,5% ročne a zmluvná pokuta vo výške 55% z dlžnej sumy ročne nie sú primerané významu a hodnote zabezpečovanej povinnosti, v dôsledku čoho sú v rozpore s dobrými mravmi a v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Žalobcovia aj v podaní z dňa 9.12.2020 tvrdili, že z verejne dostupných registrov vyplýva, že priemerné úrokové miery bánk v decembri 2014 boli vo výške 8,91%, avšak v tejto veci suma vo výške 4.424,- Eur predstavujúca úrok podstatne prevyšuje poskytnutú istinu, pričom ide takmer o 65% úročenie. Z ustanovenia § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka je zrejmé, že zákon nestanovuje výšku úrokov za požadované úvery a dlžník je povinný platiť obvyklé úroky požadované za úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka, čo v danom prípade predstavuje ročný úrok 8,91%. 10. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril písomnom podaní zo dňa 31.7.2024, v ktorom uviedol, že odvolanie považuje za nedôvodné. Žalovaný ďalej uviedol, že ustanovenie § 502 Obchodného zákonníka neodkazuje na „priemerné úrokové miery“, teda nie na nejaký štatistický prehľad. Ale na „obvyklé úroky požadované za úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy“. Žalobca 1/ nepredložil žiadny dôkaz o takomto údaji a preto jeho tvrdenia sú nedôvodné. Žalobca 1/ odkazuje na údaje, ktoré sú v zmysle § 502 Obchodného zákonníka irelevantné. 11. Žalobca 1/ v podanom odvolaní nespochybnil právne závery súdu, pre ktoré súd rozhodol o zamietnutí žaloby uvedené v bodoch 52. až 54. napadnutého rozsudku a preto navrhol, aby odvolací súd napádaný rozsudok potvrdil a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
12. Žalobca 1/ vo svojom vyjadrení zo dňa 14.8.2024 uviedol, že ustanovenie § 265 Obchodného zákonníka je priamo aplikovateľná norma, a preto aj v prípade absencie vlastnej úpravy následkov porušenia poctivosti v obchodnom styku, je potrebné vychádzať zo všeobecnej definície a takémuto výkonu práv nepriznať ochranu. Predpokladom kvalifikácie konania, ako rozporného so zásadami poctivého obchodného styku, nie je len samotná disproporcia medzi výškou úveru, výškou odplaty za poskytnutý úver, ako aj výškou dojednanej sankcie a povahou zabezpečenej povinnosti, ale tu pristúpila aj ďalšia skutočnosť, kde podľa názoru žalobcu v 1/, žalovaný zneužil hospodársku prevahu, ktorú ako zmluvná strana mal. Právnym následkom takejto skutočnosti by malo byť, že výkon práv z tejto zmluvy zo strany subjektu, ktorý získava neprimeraný prospech by nemal požívať právnu ochranu v danom prípade v zmysle ust. § 265 Obchodného zákonníka. 13. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 17.9.2024 uviedol, že tvrdenia žalobcu 1/ sú všeobecné, nekonkrétne a nemajú žiadnu spojitosť s vecou, s vykonaným dokazovaním a skutočnosťami vyplývajúcimi z dokazovania, a ani s dôvodmi rozhodnutia napádaného rozsudku. Podľa žalovaného je podstatné, že žalobca 1/ v konaní neuniesol dôkazné bremeno o skutočnostiach, na základe ktorých by výška dohodnutej odplaty - úrokov za úver mala byť neprimeranou a mali nastúpiť účinky podľa § 502 Obchodného zákonníka. Žalovaný následne opäť odkázal na body 52. až 54. napadnutého rozsudku. Odkaz na ustanovenie § 265 Obchodného zákonníka je podľa žalovaného nedôvodné a nenáležité, pretože nie je zrejmé, aké skutočnosti preukázané v konaní by mali preukazovať taký výkon práva, ktorý je v rozpore s pocitovým obchodným stykom. Výkon práva v rozpore s pocitovým obchodným stykom sa nevzťahuje na obsah zmluvy, ale na spôsob realizácie nejakého práva. V konaní nebolo preukázané, že by žalovaný postupoval v rozpore s uzavretou zmluvou o úvere. Žiadne prvky výkon práva v rozpore s poctivým obchodným stykom neboli v konaní pred súdom prvej inštancie ustálené, neboli tvrdené žalobcami a ani nimi preukázané. 14. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 34 C.s.p. prejednal vec podľa § 380 ods. 1, bez nariadenia pojednávania v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s ust. § 219 ods. 3, C.s.p. oznámený na úradnej tabuli Krajského súdu v Bratislave dňa 14.10.2025. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie a dôvodmi odvolania žalobcu 1/, odvolací súd dospel k záveru, že odvolaniu proti rozsudku nie je možné vyhovieť. 15. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 16. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 17. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku ako aj celého obsahu spisového materiálu a odvolania žalobcu 1/ dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, a vec i správne právne posúdil, svoje rozhodnutie náležite, podrobne, logicky odôvodnil. Odvolací súd preto konštatuje vecnú správnosť napadnutého rozsudku a stotožňuje sa s dôvodmi v ňom uvedenými a v celom rozsahu na ne poukazuje. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že žalobca 1/ a žalovaný sporu uzatvorili dňa 29.12.2014 zmluvu o revolvingovom úvere č. 210190 -38058. Žalobca 2/ v tomto zmluvnom vzťahu vystupuje ako spoludlžník. V zmluve sa ako celková výška úveru uvádza suma 8.424,- Eur. Žalovaný na základe tejto zmluvy reálne poskytol žalobcovi 1/ sumu 4.000,- Eur a suma 4.424,- Eur mala predstavovať poplatok za poskytnutie úveru splatný v deň podpisu zmluvy predstavoval sumu. Žalobcovia uhradili žalovanému titulom poskytnutého úveru sumu 4.680 Eur. Dostali sa do omeškania s ďalšími splátkami úveru a žalovaný od nich požadoval uhradenie sumy 8.377 Eur. 18. Žalobcovia sa na základe týchto skutočností domáhali vydania rozhodnutia, ktorým by súd určil absolútnu neplatnosť Zmluvy o revolvingovom úvere č. 210190-38058 zo dňa 29.12.2014 a súčasne uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcom sumu 680,- Eur s príslušenstvom. 19. Žalobca 1/ vo svojom odvolaní síce napadol rozsudok súdu prvej inštancie ako celok nesprávnosť záverov súdu prvej inštancie o neprípustnosti časti žaloby, ktorou sa žalobcovia domáhali určenia
neplatnosti uzatvorenej zmluvy o revolvingovom úvere a to z dôvodu jej neprípustnosti v zmysle § 137 písm. d) C.s.p.. Žalobca 1/ tento záver súdu prvej inštancie nespochybnil a nesprávne posúdenie prípustnosti určovacej časti žaloby súdom prvej inštancie medzi odvolacie dôvody nezaradil. Odvolací súd preskúmava rozhodnutie súdu prvej inštancie len v tom rozsahu a z tých dôvodov, ktoré odvolateľ vo svojom odvolaní výslovne napadol. Odvolací súd sa preto nezaoberal tým, ako súd posúdil určovaciu časť žaloby, keďže žalobca 1/ vo svojom odvolaní toto posúdenie nijakým spôsobom nespochybnil. Vzhľadom na viazanosť odvolacieho súdu rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 379 C.s.p. nebolo možné otázku prípustnosti určovacej žaloby preskúmavať ani z úradnej povinnosti, keďže nejde o vadu konania, na ktorú by bolo potrebné prihliadať ex offo. 20. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu odvolacích dôvodov žalobcu 1/ a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Žalobca 1/ namietal, že súd prvej inštancie sa nedostatočne zaoberal otázkou neplatnosti dojednania o poplatku za poskytnutie úveru. Odvolací súd sa s žalobcom 1/ nestotožnil, keďže súd prvej inštancie túto otázku posudzoval adekvátne, pričom správne dospel k záveru, že prípadná neplatnosť tohto konkrétneho dojednania sama osebe nespôsobuje neplatnosť celej úverovej zmluvy. 21. Pri posúdení platnosti právnych úkonov je totiž súd povinný uprednostňovať taký výklad úkonu, ktorý zachováva jeho platnosť. V posudzovanom veci je dojednanie o poplatku pre účely výkladu oddeliteľné od podstatných náležitostí úverovej zmluvy. Aj keby bolo posúdené ako neplatné, nespôsobovalo by neplatnosť celej úverovej zmluvy a nespôsobovalo by ani zánik záväzku žalobcov úver vrátiť a platiť žalovanému úroky. 22. Prípadná neplatnosť zmluvného dojednania o poplatku za poskytnutie úveru, resp. jeho neprimeraná výška, nemajú za následok, že by sa takýto úver stal bezúročným a bez poplatkov. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca 1/, ako aj žalovaný sú podnikateľmi a k uzavretiu úverovej zmluvy došlo v súvislosti s výkonom ich podnikateľskej činnosti, aj vzťah založený touto zmluvou je vzťahom obchodnoprávnym, na ktorý v žiadnom prípade nemožno právnu úpravu spotrebiteľských úverov, na ktoré sa vzťahuje špeciálna úprava ochrany spotrebiteľa (napr. zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch). 23. Aj vtedy, ak by žalobcovia skutočne preukázali, že poplatok predstavuje skryté úroky presahujúce prípustnú mieru, neznamenalo by to, že by žalovanému nepatril nárok na žiaden úrok, ale na úročenie poskytnutej sumy 4.000,- Eur by sa uplatnila najvyššia prípustná obvyklá úroková sadzba. 24. Odvolací súd zároveň zdôrazňuje, že žalobcovia v konaní pred súdom prvej inštancie sústredili svoju argumentáciu výlučne na tvrdenia o neplatnosti úverovej zmluvy, resp. neplatnosti dojednania o poplatku. Žalobcovia reálne prijali od žalovaného na základe úverovej zmluvy sumu 4.000,- Eur. Žalobcovia následne uhradili žalovanému v splátkach celkovo sumu 4.680,- Eur. Súd prvej inštancie postupoval správne a v súlade so zásadou rýchlosti a hospodárnosti konania pokiaľ sa v konaní nezaoberal samotnou otázkou platnosti, resp. neplatnosti zmluvného dojednania o poplatku za poskytnutie úveru, pretože táto skutočnosť bez ďalšieho nezakladá žalobcom oprávnenie domáhať sa vrátenia akejkoľvek platby poskytnutej žalovanému nad rámec plnenia prijatého od žalovaného. Naopak žalobcovia by museli preukázať aj to, že úhrady, ktorú reálne žalovanému zaplatili (t.j. suma 680,Eur), presahuje sumu, ktorú by zaplatili, ak by bola žalovaným poskytnutá suma 4.000,- Eur úročená najvyššou prípustnou (nie priemernou) úrokovou sadzbou. Žiadne skutkové tvrdenia ani dôkazy, ktoré by umožňovali ustáliť najvyššiu prípustnú úrokovú mieru pre revolvingové úvery poskytované podnikateľom v danom mieste a čase, nepredložili. Žalobcovia teda nijako nepreukázali, že by suma 680,- Eur, ktorej zaplatenia sa v konaní domáhali predstavoval rozdiel medzi reálne úhradou sumou úrokov a sumou, ktorú by uhradili, v prípade ak by bol úver úročený najvyššou prípustnou úrokovou sadzbou. Za danej skutočnosti by bolo skutočne nadbytočné a nehospodárne, aby sa súd prvej inštancie zaoberal otázkou platnosti alebo neplatnosti, resp. prípustnosti poplatku dohodnutého v Zmluve o revolvingovom úvere č. 210190-38058 zo dňa 29.12.2014, keďže ani pre žalobcov kladné posúdenie tejto otázky, by vzhľadom na už uvedené, nebolo spôsobilé privodiť žalobcom úspech v konaní. 25. Civilné sporové konanie je vedené podľa dispozičnej a prejednávacej zásady, z ktorých pre účastníkov konania vyplýva povinnosť niesť bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno. Bremeno tvrdenia predstavuje povinnosť účastníka konania tvrdiť skutočnosti, z ktorých vyvodzuje pre seba priaznivé právne následky. Účastník je povinný uviesť rozhodujúce skutočnosti v takom rozsahu, aby na
ich základe mohol súd posúdiť, či je jeho nárok po právnej stránke opodstatnený. Na bremeno tvrdenia nadväzuje dôkazné bremeno, ktoré spočíva v povinnosti účastníka označiť a predložiť dôkazy na preukázanie tvrdených skutočností. Každý teda musí tvrdiť a dokazovať skutočnosti, ktoré sú podľa hmotného práva významné pre úspech v konaní. Pokiaľ niekto neunesie dôkazné bremeno, znáša nepriaznivé následky, ktoré z tohto procesného pochybenia vyplývajú. Strana domáhajúca sa týchto právnych následkov ponesie aj nepriaznivé dôsledky stavu non liquet (neobjasneného určitého skutkového stavu, resp. určitej relevantnej skutočnosti), teda procesných následkov toho, ako keby bolo zistené, že k naplneniu skutkových predpokladov hypotézy právnej normy, ktorej účinkov sa domáhala, nedošlo. 26. V predmetnej veci odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje, že žalobca nepreukázal svoje tvrdenia v rozsahu potrebnom na to, aby súd mohol dospieť k právnemu záveru, že žalovaný sa na úkor žalobcu skutočne bezdôvodne obohatil. Takýto záver z dôkazov predložených žalobcami a dokonca ani z ich skutkových tvrdení nie je možné ustáliť. 27. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí a jeho závery nie sú arbitrárne. Súd prvej inštancie v odôvodnení uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán k veci, výsledky vykonaného dokazovania, a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na zistený skutkový stav, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu SR, do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/2004). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia (uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo 145/2011 zo dňa 16.11.2011). 28. Vzhľadom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že odvolacie dôvody uplatňované žalobcom 1/ v jeho odvolaní neboli podložené takými relevantnými argumentmi, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov, na ktorých založil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie, a preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. potvrdil. 29. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že priznal žalovanému právo na náhradu trov konania v celom rozsahu. 30. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 veta druhá C.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1, C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1, C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).