Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 3Cob/39/2025 2124203758 12. 11. 2025 Mgr. Štefan Zelenák ECLI:SK:KSBA:2025:2124203758.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Zelenáka a členov senátu JUDr. Marty Šašinkovej a Mgr. Radoslava Prutkaya, v právnej veci žalobcu TIDLY reality s.r.o., Dolná 5, 969 01 Banská Štiavnica, IČO: 46 921 931, práv. zast.: AK Matyšáková, s.r.o., Nobelová 13833/12C, 831 02 Bratislava - mestská časť Nové Mesto, IČO: 51 898 276, proti žalovanému SK Dental s.r.o., Novomestská ulica 8, 917 01 Trnava, IČO: 48 217 590, práv. zast.: HALADA & PARTNERS s. r. o. so sídlom Kapitulská 21, 917 01 Trnava, IČO: 36 669 661 o zaplatenie 12.876,86 EUR s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava, č.k. 24Cb/2/2024-137 zo dňa 7.10.2024, jednohlasne, takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Trnava, č.k. 24Cb/2/2024-137 zo dňa 7.10.2024 potvrdzuje. II. Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvým výrokom žalobu žalobcu zamietol a druhým výrokom žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. 2. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 10.5.2024 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie 12.876,86 EUR spolu s úrokmi z omeškania a náhradu trov konania titulom neuhradenej pohľadávky, ktorá voči žalovanému vznikla z nájomného vzťahu a spočíva v dlžnom nájomnom a platbách za služby za mesiace október 2023 až január 2024. Žalobca svoj žalobný návrh odôvodnil tým, že ako prenajímateľ uzavrel so žalovaným ako nájomcom zmluvu o nájme nebytových priestorov zo dňa 3.6.2020 v znení jej dodatkov č. 1 a 2, na dobu určitú do 14.6.2025, ktorej predmetom bol nájom nebytových priestorov nachádzajúcich sa v BC AQUAPOLIS Trnava (podrobne špecifikované v zmluve). Účelom nájmu bolo využívanie nebytových priestorov na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia: ambulantnej zdravotnej starostlivosti: špecializovanú ambulanciu zubného lekárstva v špecializovanom odbore zubné lekárstvo, zubno-lekárskej služby prvej pomoci a na prevádzkovanie administratívnej činnosti, využívanie parkovacích miest na účely parkovania osobných motorových vozidiel a využívanie reklamnej plochy výlučne na účely umiestňovania reklamy nájomcu. Žalovaný listom zo dňa 28.3.2023 žalobcovi oznámil, že v najbližších dňoch „fakticky ukončí prevádzkovanie činností, za účelom vykonávania ktorých má v nájme nebytové priestory“ s poukazom na výpovedný dôvod nájomnej zmluvy v zmysle § 9 ods. 3 písm. a) zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov (ďalej ako zákon č. 116/1990 Zb.) a navrhol ukončenie nájomného vzťahu dohodou. Dňa 19.4.2023 žalovaný zaslal žalobcovi potvrdenie Okresného úradu Trnava, odboru živnostenského podnikania z 28.3.2023, o ukončení podnikania v predmete podnikania administratívne služby s dátumom ukončenia podnikania 29.3.2023.
Následne dňa 27.4.2023 žalovaný zaslal žalobcovi rozhodnutie Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky z 29.3.2023 č. S16851-2023-OP-3, ktorým sa povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia vydaného ministerstvom 19.7.2018 pod č. S09466-2018-ONAPP-3 ruší s účinnosťou od 15.5.2023. Následne žalovaný listom zo dňa 19.5.2023 zaslal žalobcovi výpoveď nájomnej zmluvy s odkazom na čl. 10 bod 10.2 písm. a) nájomnej zmluvy a § 9 ods. 3 písm. a) zákona č. 116/1990 Zb. a oznámil žalobcovi novú doručovaciu adresu a sídlo spoločnosti. Žalobca trvá na tom, že výpoveď nájomnej zmluvy je neplatná a nájomný vzťah naďalej platne trvá. 3. Žalobca v žalobe poukázal na tú skutočnosť, že žalovaný je jediným spoločníkom spoločnosti SK Dental Nehnuteľnosti, s.r.o., Halenárska 18A, Trnava (IČO: 52 850 293) ako aj majoritným spoločníkom v spoločnostiach SK Dental TT časť A, s. r. o. (IČO: 55 228 518) a SK Dental TT časť B, s. r. o. (IČO: 55 300 375), obe spoločnosti rovnako so sídlom Halenárska 18A, Trnava. Uviedol, že žalovaný objektívne nestratil spôsobilosť prevádzkovať činnosť, na ktorú si nebytový priestor prenajal v zmysle § 9 ods. 3 písm. a) zákona č. 116/1990 Zb., ale cielene a iniciatívne ukončil prevádzkovanie týchto činností, aby mohol premiestniť svoju prevádzku cez personálne prepojenú spoločnosť do priestorov vlastnených inou svojou personálne prepojenou spoločnosťou. V tejto súvislosti poukázal na internetovú stránku skdental.sk, ktorá v danom čase poskytovala informáciu v rozsahu: „Zubnú pohotovosť a kliniku SK DENTAL od 4.4.2023 nájdete na Novomestskej 8 v Trnave - Arborii“, ako aj na novinový článok pod názvom „Služby na pohotovosti nikto nechcel. Tandem zubára s právnikom na nich postavili biznis“ zverejnený 14.9.2023 na internetovom portáli www.X..sk, z ktorého vyplýva, že „V tomto roku trnavskú kliniku premiestnili z nájmu do väčších a najmä vlastných priestorov“. Žalobca predložil aj zápisnicu zo zasadnutia valného zhromaždenia žalovaného konaného dňa 27.3.2023, podľa ktorej valné zhromaždenie jednomyseľne hlasmi oboch spoločníkov rozhodlo, že zrušuje predmety podnikania spoločnosti žalovaného, na ktoré bol viazaný účel nájmu. Podľa žalobcu ust. § 9 ods. 3 písm. a) zákona č. 116/1990 Zb. síce chráni nájomcu a umožňuje mu ukončiť výpoveďou nájomný vzťah v prípade straty spôsobilosti prevádzkovať činnosť, avšak ide o objektívnu stratu spôsobilosti a nie takú, ktorá nastala jeho úmyselným zavinením alebo úmyselným konaním s cieľom vyhnúť sa plneniu svojich povinností vyplývajúcich z nájomnej zmluvy. Žalobca tiež poukázal na čl. 5 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého zjavné zneužitie práva nepožíva právnu ochranu. 4. Žalovaný sa v rámci svojej procesnej obrany vo svojom vyjadrení nestotožnil s tvrdením žalobcu v rozsahu, že výpoveď zmluvy o nájme je neplatná. Mal za to, že zánik oprávnenia k podnikateľskej činnosti nájomcu vykonávaného v prenajatých priestoroch a ktoré je vykonávané na základe živnostenského oprávnenia, prípadne iného oprávnenia, zakladá výpovedný dôvod podľa ust. § 9 ods. 3 písm. a) zákona č. 116/1990 Zb. bez ohľadu na to, aká skutočnosť je dôvodom zániku. V zmysle zákona teda nie je dôležité, z akých dôvodov nájomca túto spôsobilosť stratí, podstatnou je iba skutočnosť, že v čase vypovedania zmluvy o nájme žalovaný túto spôsobilosť nemá. Žalovaný poukázal na rozhodovaciu činnosť Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 25Cb/109/2007 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3Cob/180/2013 v obdobnej právnej veci, z ktorej vyplýva, že stratu spôsobilosti treba chápať ako objektívnu skutočnosť, keď zákonodarca v ust. § 9 ods. 3 písm. a) zákona č. 116/1990 Zb. stanovil len formuláciu „nájomca stratil spôsobilosť“ bez toho, aby špecifikoval, aké dôvody viedli nájomcu k strate spôsobilosti. Žalobca mal za to, že jeho výpoveď je platným právnym úkonom a nájomný vzťah založený Zmluvou o nájme zanikol uplynutím výpovednej doby dňa 30.6.2023 a žalobca od 1.7.2023 nedisponuje platným právnym titulom, od ktorého by mohol odvodzovať žalovaný nárok. Žalovaný oznámil žalobcovi listom zo dňa 15.12.2023, že faktúry vystavované žalobcom za obdobie po 30.6.2023 považuje za neoprávnené, neeviduje ich vo svojom účtovníctve a neuviedol ich ani vo svojom kontrolnom výkaze k DPH. Žalovaný k tvrdeniu žalobcu o zneužití práva podľa čl. 5 Civilného sporového poriadku uviedol, že uvedený článok sa vzťahuje na procesné úkony uplatňované v civilnom sporovom konaní a na výpoveď Zmluvy o nájme ho nemožno aplikovať. 5. Žalobca vo svojej žalobnej replike reagoval na vyjadrenie žalovaného tým, že žalovaný sám a dobrovoľne požiadal o zrušenie predmetov činnosti, teda nejedná sa o objektívnu stratu spôsobilosti z dôvodu, ktorý žalovaný nemohol ovplyvniť. Výpoveď žalovaného považoval za rozpornú so zákonom (§ 39 Občianskeho zákonníka) z dôvodu, že žalovaný fakticky nestratil spôsobilosť vykonávať činnosť, na ktorú mal uzatvorenú nájomnú zmluvu, nakoľko túto činnosť preukázateľne vykonáva prostredníctvom svojej dcérskej spoločnosti premiestnením prevádzky do nebytových priestorov vo vlastníctve dcérskej spoločnosti. Rovnako výpoveď označil za obchádzanie zákonných ustanovení o ukončení nájomnej zmluvy uzatvorenej na určitý čas, nakoľko žalovaný sa zrušením predmetov činnosti snažil formálne
naplniť výpovedný dôvod a zmluvu ukončiť predčasne. K zákazu zneužitia práva, ktorý je vyjadrený v čl. 5 Civilného sporového poriadku žalobcu doplnil, že tento zákaz je rovnakým spôsobom upravený aj § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. V predmetnom vzťahu sa žalovaný správal nepoctivo, v rozpore s dobrými mravmi, ak za účelom predčasného ukončenia nájomnej zmluvy „zrušil“ predmety podnikania v materskej obchodnej spoločnosti, aby tak formálne naplnil výpovedný dôvod v nájomnej zmluve a zároveň premiestnil svoju prevádzku, ďalej vykonávanú prostredníctvom dcérskej spoločnosti, do iných nebytových priestorov. 6. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania ustálil, že žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia dlžného nájomného a platieb za služby za mesiace október 2023 až január 2024 podľa Zmluvy o nájme nebytových priestorov uzavretej dňa 3.6.2020 vo výške 12.876,86 EUR s príslušenstvom. Konštatoval, že medzi stranami sporu nebolo sporné, že medzi žalobcom ako prenajímateľom a žalovaným ako nájomcom došlo dňa 3.6.2020 k uzatvoreniu zmluvy o nájme nebytových priestorov a jedná sa o platný nájomný vzťah, keďže nájomná zmluva obsahuje všetky zákonom požadované náležitosti podľa § 3 zákona 116/1990 Zb. Predmetom zmluvy o nájme bolo odovzdanie nebytových priestorov v administratívno-obchodnom centre BC AQUAPOLIS v Trnave nájomcovi do výlučného užívania na dobu 5 rokov odo dňa platnosti nájomnej zmluvy, t.j. odo dňa 15.6.2020 o 00.00 hod. do 14.6.2025 do 24.00 hod. Súd mal ďalej za preukázané z potvrdenia o ukončení podnikania, ktoré vydal Okresný úrad Trnava pod č. OU-TT-OZP1-2023/020451-2 dňa 28.3.2023, že dňom 29.3.2023 zaniklo žalovanému živnostenské oprávnenie na prevádzkovanie živnosti: administratívne služby. Taktiež nebolo sporné, že na základe rozhodnutia Ministerstva zdravotníctva SR č. S16851-2023-OP-3 žalovanému zaniklo povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia vydaného ministerstvom dňa 19.7.2018 pod č. S09466-2018-ONAPP-3, ktorým žalovanému povolilo prevádzkovanie zdravotníckych zariadení ambulantnej zdravotnej starostlivosti - ambulancie zubného lekárstva v prenajatých nebytových priestoroch. Toto povolenie bolo zrušené s účinnosťou od 15.5.2023. Taktiež bolo nesporné, že žalovaný doručil žalobcovi výpoveď z nájmu uvedených nebytových priestorov listom zo dňa 19.5.2023. Sporným zostalo právne posúdenie dôvodu výpovede danej žalovaným podľa ust. § 9 ods. 3 písm. a) zákona č. 116/1990 Zb. 7. Súd prvej inštancie aplikoval na daný spor § 3 ods. 1 - 4, § 9 ods. 3 písm. a) zákona č. 116/1990 Zb., § 19 ods. 1 písm. a) zák. č. 578/2004 Z.z., § 57 ods. 1 písm. g) zák. č. 55/1991 zb., § 3 ods. 1, § 39 Občianskeho zákonníka, bod 10.2 a 10.3 nájomnej zmluvy a ustálil, že výpoveď žalovaného zo Zmluvy o nájme zo dňa 3.6.2020 je platný právny úkon a tento nájomný vzťah skončil uplynutím výpovednej doby jedného mesiaca (bod 10.3 zmluvy) dňa 30.6.2023 a uzavrel, že akékoľvek fakturované sumy týkajúce sa nájomného po skončení nájmu zo strany žalobcu boli neoprávnené. Konštatoval, že z dojednaného účelu nájmu (bod 1.1 nájomnej zmluvy) vyplýva, nebytové priestory boli prenajaté žalovanému za účelom výkonu podnikateľskej činnosti v oblasti prevádzkovania zubnej ambulancie a výkonu administratívnych služieb, pričom tieto činnosti boli viazané na živnostenské oprávnenie a povolenie Ministerstva zdravotníctva SR, ktoré žalovaný stratil tým, že došlo k ich zrušeniu na základe žiadosti žalovaného podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 578/2004 Z. z., resp. podľa § 57 ods. 1 písm. g) zákona č. 455/1991 Zb. Z výpisu z obchodného registra vyplýva, že tieto predmety podnikania boli vymazané z obchodného registra ku dňu 16.5.2023. Súd prvej inštancie sa zaoberal právnym výkladom ust. § 9 ods. 3 písm. a) zákona č. 116/1990 Zb. (v podrobnostiach bod 22. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia) ako aj bodu 10.2. písm. (a) zmluvy o nájme, ktorým si sporové strany spresnili formuláciu výpovedného dôvodu nájomnej zmluvy. Súd prvej inštancie uviedol, že strata spôsobilosti prevádzkovať činnosť, predstavuje stratu oprávnenia na podnikanie, a teda je v súlade s vôľou žalobcu a žalovaného, ktorú prejavili v nájomnej zmluve. Súd prvej inštancie ustálil, že ust. § 9 ods. 3 písm. a) zákona č. 116/1990 Zb. nerozlišuje medzi stratou spôsobilosti z objektívnych alebo subjektívnych (zavinených) príčin a zároveň poukázal na ust. § 9 ods. 3 písm. b) zákona č. 116/1990 Zb., v ktorom zákonodarca pre prípad vzniku situácie predpokladanej podľa písm. b) určil ako podmienku na udelenie výpovede, že k tejto situácii nemôže dôjsť zavinením nájomcu. Argumentom „a contrario“ dospel k záveru, že nájomnú zmluvu možno vypovedať z dôvodu straty spôsobilosti z objektívnych aj subjektívnych príčin. Uzavrel, že žalovaný v čase pred podaním výpovede stratil spôsobilosť na vykonávanie administratívnych služieb a na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (účel nájmu) a žalobca bol oprávnený vypovedať nájomnú zmluvu podľa ust. § 9 ods. 3 písm. a) zákona č 116/1990 Zb. Uvedené vyplýva z ustálenej rozhodovacej
praxe súdov, napr. aj z rozsudku Okresného súdu Košice II sp.zn. 35Cb/69/2014 zo dňa 9.3.2015 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Košice sp.zn. 2Cob/100/2015 zo dňa 20.10.2015. 8. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania považoval nárok žalobcu za nedôvodný, a preto žalobu v celom rozsahu zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol s poukazom na ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. a priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. 9. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), h) C.s.p. a navrhol zmeniť napadnutý rozsudok tak, že zaviaže žalovaného na zaplatenie žalovanej sumy spolu s príslušenstvom alt. zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V súvislosti s odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. žalobca uviedol, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil ust. § 9 ods. 3 písm. a) zákona č. 116/1990 Zb., keď pri gramatickom výklade tohto ustanovenia nerozlišoval medzi výrazmi „stratiť“ a „zrušiť“. Posúdením významu oboch výrazov podľa Krátkeho slovníka slovenského jazyka v prejednávanej veci vyplýva, že pojem „strata“ možno použiť v prípadoch, kedy nájomca príde o svoje oprávnenie neúmyselne. Pojem „zrušiť“ však možno použiť vtedy, keď nájomca príde o svoje oprávnenie úmyselne, t. j. na základe svojho vlastného a slobodného rozhodnutia (v podrobnostiach o výklade bod 8. - 11, III.1. odvolania). Žalobca zopakoval svoju právnu argumentáciu k výkladu tohto zákonného ustanovenia na zistenom skutkovom základe, ktorú uviedol v konaní pred súdom prvej inštancie. V súvislosti s odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. žalobca vytýkal súdu prvej inštancie, že sa nevysporiadal s argumentáciou žalobcu vo vzťahu k rozsudku Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 25Cb/109/2007 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Bratislava, sp. zn. 3Cob/180/2013, ktorým argumentoval žalovaný. Žalobca zotrval na tom, že uvádzaný rozsudok je založený na odlišnom skutkovom základe a uviedol, že ani rozhodnutie Okresného súdu Košice II, sp. zn. 35Cb/69/2014 z 9.3.2015 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 2Cob/100/2015 z 20.10.2015 uvádzaným v bode 26. odôvodnenia napadnutého rozsudku, žiadnym spôsobom nepoprelo právnu argumentáciu predloženú žalobcom. Podľa žalobcu odôvodnenie napadnutého rozsudku sa opiera iba o staršie rozhodnutia v dvoch súdnych konaniach a nejedná sa ani o rozhodnutia Najvyššieho súdu SR ako najvyššej súdnej autority, a preto sa nie je možné stotožniť s tvrdením súdu prvej inštancie, že judikatúra je v tejto otázke ustálená. Žalobca tiež poukázal na skutočnosť, že žalovaný dosahoval nadštandardný zisk z podnikania a optimalizácia poskytovania služieb bola obchodným rozhodnutím žalovaného. Zdôraznil, že žalovaný nepoprel, že by fakticky prestal podnikať v činnostiach, ktoré boli zrušené, ale potvrdil, že podniká ďalej prostredníctvom spriaznenej spoločnosti. 10. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý považoval napadnuté rozhodnutie za vecne správne, v súlade so skutkovým a právnym stavom prejednávanej veci a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a priznal žalovanému náhradu trov odvolacieho konania. Ku gramatickému výkladu rozdielov medzi pojmami „stratiť“ a „zrušiť“ žalovaný uviedol, že nie je zrejmé, z akého dôvodu je potrebné porovnávať význam týchto dvoch pojmom, keďže ust. § 9 ods. 3 písm. a) zákona č. 116/1990 Zb. s pojmom „zrušiť“ nepracuje, na zrušenie spôsobilosti sa neodvoláva. Podľa žalovaného nie je možné prijať záver, že pojem „strata“ zahŕňa v sebe určitý stav, ku ktorému dôjde výlučne nezávisle od vôle dotknutej osoby a teda výlučne objektívne. Žalobca si takýmto výkladom aj vzájomne vo svojich tvrdeniach odporuje, keď ďalej pripúšťa, že rozhodnutie nájomcu o ukončení podnikania a strate živnostenského oprávnenia z dôvodu nedosiahnutia účelu podnikania, teda z dôvodu nedosiahnutia zisku, je rozhodnutím prípustným pre uplatnenie predmetného výpovedného dôvodu. Zotrval na svojich právnych a skutkových tvrdeniach uplatnených v konaní pred súdom prvej inštancie. Zdôraznil, že súd nemal povinnosť ďalej skúmať, aký úmysel či pohnútka viedla žalovaného k strate oprávnenia na podnikanie, ako to tvrdí vo svojom odvolaní žalobca a žalovaný navyše prejavil záujem o vzájomné prerokovanie možností ukončenia nájomného vzťahu založeného Zmluvou o nájme dohodou vrátane prerokovania s tým súvisiacich vzájomných vzťahov, a to predovšetkým v záujme zachovania dobrých obchodných vzťahov so žalobcom. Nakoľko žalobca o rokovanie neprejavil záujem, žalovaný vypovedal nájomnú zmluvu v súlade s ust. § 9 ods. 3 písm. a) zákona č. 116/1990 Zb. Mal za to, že súd správne v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že konanie žalovaného nebolo zneužitím práva a neprieči sa dobrým mravom. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. žalovaný uviedol, že súd nie je povinný vo svojom odôvodnení vysporiadať sa s každou námietkou účastníkov konania, ale len s takou, ktorá je pre jeho rozhodnutie významná. Zdôraznil, že z rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 25Cb/109/2007 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, sp. zn.
3Cob/180/2013 zo dňa 29.01.2014, bez ohľadu na skutkový základ vyplýva záver, že pre uplatnenie výpovedného dôvodu podľa ust. § 9 ods. 3 písm. a) zákona č. 116/1990 Zb. nie je podstatné, z akého dôvodu dôjde k strate spôsobilosti pre podnikateľskú činnosť, na ktorú si nájomca predmet nájmu najal. S týmto právnym záverom sa súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadal dostatočne, pretože táto právna otázka bola pre jeho rozhodnutie podstatnou. 11. Žalobca následne v odvolacej replike zotrval na svojich odvolacích dôvodoch uvedených v odvolaní. Nestotožnil sa s vyjadrením žalovaného v reakcii na podané odvolanie, podľa ktorého predstavuje iba negáciu odvolacej argumentácie žalobcu. Výpovedný dôvod podľa ust. § 9 ods. 3 písm. a) zákona č. 116/1990 Zb., ktorý bol výslovne dojednaný aj v nájomnej zmluve, žalobca vnímal ako objektívnu skutočnosť, nie ako subjektívne rozhodnutie nájomcu o zrušení predmetu podnikania s cieľom naplnenia výpovedného dôvodu a predčasného ukončenia nájomnej zmluvy. 12. Žalovaný v rámci svojej odvolacej dupliky zotrval na doterajších svojich argumentoch a nestotožnil sa s tvrdeniami, ktoré žalobca uviedol vo svojej odvolacej replike. 13. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok / ďalej len C.s.p./ prejednal vec podľa § 380 ods. 1 bez nariadenia pojednávania, v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s ust. § 219 ods. 3 C.s.p. oznámený na úradnej tabuli Krajského súdu v Bratislave dňa 5.11.2025. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie, s dôvodmi odvolania žalobcu, vyjadrením žalovaného, odvolací súd dospel k záveru, že odvolaniu proti napadnutému rozsudku nie je možné vyhovieť. 14. Podľa § 387 ods. 1, C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 15. Podľa § 387 ods. 2, C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 16. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu a odvolania žalobcu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, a vec i správne právne posúdil, svoje rozhodnutie náležite, podrobne, logicky odôvodnil. Odvolací súd preto konštatuje vecnú správnosť napadnutého rozsudku a stotožňuje sa s dôvodmi v ňom uvedenými a v celom rozsahu na ne poukazuje. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že súd prvej inštancie mal za riadne preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným vznikol k predmetným nebytovým priestorom platný nájomný vzťah, keďže zmluva o nájme nebytových priestorov obsahovala všetky zákonom požadované náležitosti podľa § 3 zákona 116/1990 Zb. Žalovaný užíval nebytové priestory za účelom výkonu podnikateľskej činnosti v oblasti prevádzkovania zubnej ambulancie a výkonu administratívnych služieb na základe osobitných povolení. Z potvrdenia o ukončení podnikania, ktoré vydal Okresný úrad Trnava pod č. OU-TT-OZP1-2023/020451-2 dňa 28.3.2023, bolo preukázané, že dňom 29.3.2023 zaniklo žalovanému živnostenské oprávnenie na prevádzkovanie živnosti - administratívne služby, a v zmysle rozhodnutia Ministerstva zdravotníctva SR č. S16851-2023-OP-3 žalovanému zaniklo povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia vydaného ministerstvom dňa 19.7.2018 pod č. S09466-2018-ONAPP-3, ktorým žalovanému povolilo prevádzkovanie zdravotníckych zariadení ambulantnej zdravotnej starostlivosti - ambulancie zubného lekárstva v mieste prevádzkovania predmetných nebytových priestorov, s účinnosťou od 15.5.2023. Z výpisu obchodného registra žalovaného je zrejmé, že uvedené predmety podnikania boli vymazané z obchodného registra ku dňu 16.5.2023. Následne žalovaný listom zo dňa 19.5.2023 doručil žalobcovi písomnú výpoveď z nájmu uvedených nebytových priestorov z výpovedného dôvodu podľa ust. § 9 ods. 3 písm. a) zákona č. 116/1990 Zb., ktorý bol zároveň výslovne dojednaný Zmluvou o nájme nebytových priestorov uzavretej dňa 3.6.2020. Výpovedná doba uplynula dňa 30.6.2023. Žalobca neakceptoval výpoveď nájomnej zmluvy, mal za to, že nájomný vzťah naďalej platne trvá a pokračoval vo vystavovaní faktúr za nájomné a platby za služby za mesiace október 2023 až január 2024. Predmetom sporu je peňažný nárok vo výške 12.876,86 EUR vrátane úrokov z omeškania.
17. Podľa ust. § 9 ods. 3 písm. a) zákona č. 116/1990 Zb., nájomca môže písomne vypovedať zmluvu uzavretú na určitý čas pred uplynutím dojednaného času, ak stratí spôsobilosť prevádzkovať činnosť, na ktorú si nebytový priestor najal. 18. Odvolací súd dospel k rovnakému právnemu záveru ako súd prvej inštancie, ktorý správne na základe vykonaného dokazovania zistil a mal za riadne preukázané, že výpoveď žalovaného je platným právnym úkonom a nájomný vzťah medzi žalobcom a žalovaným založený zmluvou o nájme nebytových priestorov zo dňa 3.6.2020 skončil uplynutím výpovednej doby jedného mesiaca (bod 10.3. zmluvy o nájme) dňa 30.6.2023. Súd prvej inštancie správne ustálil, že nebytové priestory boli prenajaté žalovanému za účelom výkonu podnikateľskej činnosti v oblasti prevádzkovania zubnej ambulancie a výkonu administratívnych služieb, pričom tieto činnosti sú viazané práve na živnostenské oprávnenie a povolenie Ministerstva zdravotníctva SR, ktoré žalovaný stratil tým, že došlo k ich zrušeniu na základe žiadosti žalovaného podľa § podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 578/2004 Z. z., resp. podľa § 57 ods. 1 písm. g) zákona č. 455/1991 Zb. Uvedená skutočnosť vyplývala aj z výpisu z obchodného registra, pričom tieto predmety podnikania boli vymazané z obchodného registra ku dňu 16.5.2023. Následne žalovaný listom zo dňa 19.5.2023 (t.j. po strate spôsobilosti) doručil žalobcovi písomnú výpoveď. 19. Právo vypovedať nájomnú zmluvu uzavretú na určitý čas pred uplynutím dohodnutého obdobia patrí podľa § 9 ods. 2 zákona č. 116/1990 Zb. prenajímateľovi a podľa § 9 ods. 3 toho istého zákona aj nájomcovi. Ide o kogentnú právnu úpravu, čo znamená, že zákonodarca stanovil výpovedné dôvody taxatívne a záväzne, pričom zmluvné strany sa od nich nemôžu odchýliť, ani ich dohodou obmedziť či rozšíriť. V rámci odvolacích námietok žalobca namietal, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil výpovedný dôvod žalovaného podľa § 9 ods. 3 písm. a) zákona č. 116/1990 Zb., keď nerozlíšil význam výrazov „stratiť“ a „zrušiť“. Tvrdil, že medzi stratou spôsobilosti a jej zrušením je zásadný rozdiel spočívajúci v tom, že pojem „strata“ má podľa neho označovať len neúmyselné a nájomcom nezavinené pozbavenie oprávnenia. Odvolací súd však, totožne so súdom prvej inštancie, konštatuje, že zákonná úprava takúto diferenciáciu nepozná a žiadnym spôsobom nerozlišuje medzi dôvodmi vzniku straty spôsobilosti. 20. Ustanovenie § 9 ods. 3 písm. a) zákona č. 116/1990 Zb. pracuje výlučne s pojmom „stratiť spôsobilosť“, pričom nijako neodkazuje na to, či strata musí byť spôsobená objektívne, subjektívne, úmyselne či neúmyselne. Z jazykového aj systematického výkladu ustanovenia preto vyplýva, že zákonodarca považuje za rozhodujúci výsledný stav - teda faktickú stratu oprávnenia vykonávať podnikateľskú činnosť, na ktorú bol nebytový priestor prenajatý - bez ohľadu na to, aké pohnútky alebo okolnosti k tejto strate viedli. 21. Súd prvej inštancie správne poukázal aj na výpovedný dôvod podľa § 9 ods. 3 písm. b) zákona č. 116/1990 Zb., v ktorom zákonodarca výslovne vyžaduje, aby k predpokladanej situácii došlo bez zavinenia nájomcu. Skutočnosť, že zákonodarca túto podmienku pri písm. a) neuviedol, má významný interpretačný dopad. Argumentom a contrario je potrebné vyvodiť, že pri výpovednom dôvode uvedenom v § 9 ods. 3 písm. a) citovaného zákona zavinenie nájomcu nezohráva žiadnu úlohu a nie je právne relevantné. Pokiaľ by zákonodarca zamýšľal, aby strata spôsobilosti podľa písm. a) bola len nezavinená, urobil by tak rovnakým spôsobom ako pri písm. b). 22. Odvolací súd tiež prisvedčuje odvolacej obrane žalovaného, že samotný pojem „zrušenie oprávnenia“ zákon nepozná, resp. nespája ho s predmetným výpovedným dôvodom. Je preto nadbytočné a právne irelevantné skúmať, či nájomca svoje oprávnenie „zrušil“ alebo „stratil“. Rozhodujúcim kritériom je výlučne to, či v čase doručenia výpovede nájomca disponoval oprávnením vykonávať činnosť, na ktorú si nebytový priestor prenajal. Ak oprávnením nedisponoval, podmienka výpovedného dôvodu je splnená, bez ohľadu na jeho subjektívne motívy. 23. V súvislosti s odvolacou námietkou žalobcu, podľa ktorej odôvodnenie napadnutého rozsudku vychádza len z dvoch starších rozhodnutí všeobecných súdov, pričom nejde ani o rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, odvolací súd uvádza, že samotná absencia rozhodnutia najvyššej súdnej inštancie neznamená, že právny názor súdu prvej inštancie je nesprávny alebo svojvoľný. Rozhodovacia prax všeobecných súdov môže byť ustálená aj bez výslovného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, pokiaľ je konzistentná, opakovateľná a opiera sa o rovnaké právne závery vyvodzované na porovnateľnom skutkovom základe. Žalobca pritom neoznačil ani nepredložil žiadne rozhodnutie, ktoré by svedčilo o
tom, že súdy v obdobných právnych veciach rozhodli odlišne, čo by bolo nevyhnutné na spochybnenie záveru súdu prvej inštancie o ustálenosti praxe. Samotné tvrdenie o tom, že rozhodnutia nie sú dostatočné alebo nepochádzajú od najvyššej súdnej autority, nemôže byť dôvodom na spochybnenie právnych záverov súdu prvej inštancie a to obzvlášť, ak žalobca nepreukázal existenciu alternatívnej, odlišnej judikatúry. 24. Odvolací súd prihliadol aj na argument žalobcu, že žalovaný v skutočnosti pokračuje v rovnakom predmete činnosti prostredníctvom personálne prepojených spoločností, a preto podľa žalobcu nejde o stratu spôsobilosti v pravom slova zmysle. Táto námietka však nemá právny význam pri posudzovaní výpovedného dôvodu podľa § 9 ods. 3 písm. a) zákona č. 116/1990 Zb. Predmetom skúmania súdu nie je, či žalovaný alebo osoby s ním prepojené naďalej podnikajú v rovnakom alebo podobnom predmete podnikania, ale výlučne to, či žalovaný ako nájomca stratil oprávnenie vykonávať činnosť v prenajatých priestoroch. To, že podnikateľskú činnosť môže vykonávať iná právnická osoba, nie je právne relevantné - právna subjektivita každej obchodnej spoločnosti je samostatná, a teda oprávnenie jednej spoločnosti nemožno prenášať alebo odvodzovať na inú spoločnosť bez zákonného alebo zmluvného titulu. 25. V nadväznosti na uvedené skutočnosti odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne ustálil, že žalovaný preukázal splnenie zákonnej podmienky straty spôsobilosti prevádzkovať činnosť, na ktorú bol nebytový priestor prenajatý. Odvolacie námietky žalobcu považuje odvolací súd za nedôvodné, keďže neobsahujú relevantné právne ani skutkové argumenty spôsobilé spochybniť správnosť právnych záverov súdu prvej inštancie. V ďalšom odvolací súd odkazuje na vecne správne, konzistentné a logické odôvodnenie napadnutého rozsudku. 26. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí a jeho závery nie sú arbitrárne. Súd prvej inštancie v odôvodnení uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán k veci, výsledky vykonaného dokazovania, a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na zistený skutkový stav, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu SR, do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/2004). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia (uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo 145/2011 zo dňa 16.11.2011). 27. Vzhľadom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že žalobcom uplatňované odvolacie dôvody neboli podložené takými relevantnými argumentmi, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov, na ktorých založil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie, a preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. potvrdil. 28. O nároku na náhradu trov konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že súd žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu, keďže bol v odvolacom konaní plne úspešný. S poukazom na ust. § 262 ods. 2 C.s.p., o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 29. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá C.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1, C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1, C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).