Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 2Cob/31/2025 2124204705 25. 04. 2025 JUDr. Ľubica Krišková ECLI:SK:KSBA:2025:2124204705.1
Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Kriškovej a členiek senátu JUDr. Nory Vladovej a JUDr. Viery Malinowskej v právnej veci žalobcu: Poľnohospodárske družstvo Chtelnica, so sídlom 922 05 Chtelnica, IČO: 00 207 870, zastúpeného: JUDr. Rastislav Smieško, advokát so sídlom Záhradnícka 74, 821 08 Bratislava - mestská časť Ružinov, proti žalovanému: Grain Agro Group, s.r.o., so sídlom Bezručova 1166/14, 785 01 Šternberk, Česká republika, IČO: 066 13 331, zastúpenému: Advokátska kancelária JUDr. Michal Krnáč, s. r. o., so sídlom Vojtecha Tvrdého 793/21, 010 01 Žilina, IČO: 52 791 777, v konaní o náhradu škody v sume 58.491,06 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Trnava č. k. 20Cb/107/2024 - 60 zo dňa 7.8.2024 takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Trnava č. k. 20Cb/107/2024 - 60 zo dňa 7.8.2024 potvrdzuje. II. Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. odôvodnenie: 1. Okresný súd Trnava (ďalej len „súd prvej inštancie“) svojim uznesením č. k. 20Cb/107/2024 - 60 zo dňa 7.8.2024 (ďalej len „napadnuté uznesenie“) vo výroku I. vyhlásil, že nemá právomoc vo veci konať a konanie zastavil a vo výroku II. stranám sporu nárok na náhradu trov konania nepriznal. 2. V odôvodnení uznesenia uviedol, že žalobca sa svojou žalobou domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 58.491,06 Eur s príslušenstvom a nahradiť trovy konania titulom náhrady škody. Žalovaný vzniesol námietku nedostatku právomoci súdu na prejednanie veci a uviedol, že aj keď žalobca účelovo označil v návrhu na začatie konania ako oblasť právnej úpravy zodpovednosť za škodu a poukazom na tento ním tvrdený právny titul jeho nároku voči žalovanému následne inicioval predmetné konanie pred slovenským súdom, v prípade tohto nároku však v žiadnom prípade nejde o nárok súvisiaci so zodpovednosťou za škodu. Zmluvný vzťah medzi účastníkmi konania bol zmluvným vzťahom predávajúceho (žalobcu) a kupujúceho (žalovaný), je preto evidentné, že nárok žalobcu (ktorý žalovaný neuznáva) je nárokom na zaplatenie kúpnej ceny. V danom prípade ide súčasne o konanie s cudzím prvkom, keďže na jednej strane vystupuje subjekt so sídlom v inom štáte - konkrétne v Českej republike a teda je potrebné v otázke právomoci súdov oprávnených vec prejednať a rozhodnúť riadiť sa Nariadením Brusel I bis. Nakoľko platí, že v rámci kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi účastníkmi konania nedošlo k voľbe právomoci súdov na prejedávanie a rozhodovanie sporov vzniknutých z tohto zmluvného vzťahu, z citovaných ustanovení Nariadenia Brusel I bis je viac než zrejmé, že predmetná vec nespadá do právomoci súdu Slovenskej republiky. 3. Súd prvej inštancie vo veci aplikoval čl. 4 ods. 1, čl. 7 ods. 1, čl. 26 ods. 1 a čl. 28 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12.12.2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (ďalej len „Nariadenie“) v spojení s § 9 a § 161 ods.
1 z. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a konštatoval, že žalobca síce v žalobe uvádza, že žaluje zaplatenie sumy 58.491,06 Eur s príslušenstvom titulom náhrady škody, avšak zo spisového materiálu nevyplýva, že žalobcovi vznikla škoda. Súd prvej inštancie posúdil žalobcov nárok ako zaplatenie neuhradených faktúr na základe kúpnej zmluvy č. N-2023-1070. Žalobca aj v samotnom petite žaloby žiada priznať sumu 58.491,06 Eur spolu s príslušenstvom a teda požaduje zaplatiť sumu z neuhradených faktúr (faktúra č. 9305007 a faktúra č. 9306004), ktoré boli vystavené na základe uzatvorenej kúpnej zmluvy. Aj v samotných, žalobcom predložených faktúrach, je uvedené, že žalobca fakturuje na základe kúpnej zmluvy č. N-2023-1070 (v prípade oboch vystavených faktúr). 4. V odôvodnení napadnutého uznesenia súd prvej inštancie ďalej uviedol, že sa zaoberal otázkou, či je v tomto prípade daná medzinárodná právomoc slovenského súdu vec prejednať a rozhodnúť. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca nemohol žalovaného žalovať na súdoch Slovenskej republiky, nakoľko sídlo žalovaného je v Českej republike. Miesto zmluvného plnenia bolo mesto Solarolo v Taliansku. Súd zároveň nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by odôvodňovala právomoc slovenských súdov podľa článkov 7 až 24 Nariadenia Brusel I bis. Právomoc slovenských súdov, teda podľa sídla žalobcu, by v tomto prípade mohla byť založená tak, že žalovaný by sa zúčastnil konania a nenamietal právomoc, t. j. súhlasil by s právomocou slovenských súdov. V danom prípade sa však žalovaný zúčastnil konania, len aby namietol absenciu právomoci slovenských súdov. Vychádzajúc z uvedeného súd prvej inštancie po preskúmaní splnenia procesných podmienok konania dospel k záveru, že s poukazom na cit. články Nariadenia Brusel I bis súd podľa § 9 CSP vyhlasuje, že nemá právomoc vo veci konať a konanie zastavil. 5. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle čl. 4 ods. 1 a ods. 2 CSP tak, že Civilný sporový poriadok neobsahuje ustanovenie upravujúce náhradu trov konania pri zastavení konania z dôvodu absencie procesných podmienok, pričom súd prvej inštancie zároveň v čase začatia konania právomoc mal, a to do okamihu podania námietky nedostatku právomoci žalovaným. S poukazom na čl. 4 CSP, aby výsledkom bolo rozumné usporiadanie procesných vzťahov strán sporu, súd rozhodol, že každá strana bude znášať svoje vlastné trovy, a preto im náhradu trov konania nepriznal. 6. Proti tomuto napadnutému uzneseniu podal odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365 ods. 1, písm. b), písm. e), písm. g) a písm. h) CSP a žiada, aby príslušný odvolací súd zrušil svojím rozhodnutím výrok I. a II. napadnutého uznesenia a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, ako aj priznal žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania. Žalobca vo svojom odvolaní poukázal na to, že podľa jeho názoru súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP, keďže žalobcovi nedoručil podanie žalovaného zo dňa 31.7.2024 označeného ako ,,Vznesenie námietky nedostatku právomoci súdu na prejednanie veci“. Uvedené podanie žalovaného si žalobca stiahol z elektronického súdneho spisu až následne po doručení napádaného uznesenia, v ktorom sa súd na podanie žalovaného odvolával. Žalobca je názoru, že súd prvej inštancie je povinný v zmysle § 9 CSP skúmať právomoc hneď pri prvom úkone žalobcu a nie až na údajnú námietku žalovaného, s tým, že treba skonštatovať že žalovaný neuviedol nové skutočnosti a nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali neoprávnenosť uplatňovať si zaplatenie žalovanej sumy žalobcom titulom náhrady škody, ktorá by naopak zakladala aj právomoc aj príslušnosť prvostupňového súdu na prejednanie tejto veci. Naopak, súd prvej inštancie iba skopírovaním odkazov žalovaného odôvodnil svoje napádané uznesenie o zastavení veci z dôvodu, že nemá právomoc rozhodovať túto vec (pozn. žalobcu - dokonca si ešte vyžiadal súd prvej inštancie aj doklady, ktoré mu údajne ako príloha nebola od žalobcu doručená). Sám súd prvej inštancie potvrdil v odôvodnení napádaného uznesenia, že zároveň v čase začatia konania právomoc mal, a to do okamihu podania námietky nedostatku právomoci žalovaným. Takéto konanie súdu by bolo mimoriadne nespravodlivé voči žalobcovi, ktorý riadne zaplatil v plnej výške súdu vyrubený súdny poplatok a konanie ani neprebehlo, resp. žalobca sa nemal možnosť brániť v tomto konaní. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že ak súd prvej inštancie vzhliadol, že nemá právomoc rozhodnúť túto vec, tak mal zastaviť konanie bezodkladne ako mu to káže § 9 CSP a nie až na údajnú námietku žalovaného, kedy sa uspokojil s argumentáciou žalovaného, ktorú aj skopíroval do svojho odôvodnenia napádaného uznesenia, bez akejkoľvek možnosti vyjadrenia sa žalobcu k tomuto podaniu žalovaného. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na ustálenú judikatúru Ústavného súdu SR (napr. sp. zn. I. ÚS 258/2021 zo dňa 29.9.2021, ako aj jeho ďalšiu rozhodovaciu činnosť) týkajúcu sa rovnosti strán a princípu kontradiktórnosti sporového konania. Žalobca taktiež namietal postup súdu prvej inštancie, keď uviedol, že súd prvej inštancie opätovne skopíroval tvrdenia žalovaného, kedy žalobca údajne účelovo svoj žalobný titul označil titulom
náhrady škody a to bez možnosti vyjadrenia žalobcu. Žalovaný, ktorý sa ani nevyjadroval k samotnej žalobe, ale len namietal nedostatok právomoci súdu SR, ako aj súd prvej inštancie, sa títo len stroho vyjadrili, že sa nejedná o náhradu škody žalobcovi ale právny vzťah vzniknutý z kúpnej zmluvy. K dnešnému dňu žalobca nemá ani tovar a ani nemá zaplatený tento tovar. Na základe uvedeného preto bola daná osobitná miestna príslušnosť podľa § 19 CSP, kedy popri všeobecnom súde žalovaného je na konanie miestne príslušný aj súd, v ktorého obvode nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody, Následne tvrdenia prvostupňového súdu, že však si žalobca uplatňoval z nezaplatených súm aj úrok z omeškania, tak takéto tvrdenia neobstoja, lebo žiadny právny predpis nezakazuje si uplatňovať z náhrady škody aj úrok z omeškania. Rovnako neobstoja ani tvrdenia súdu, ktorými došiel k záveru, že žalobca nemohol žalovaného žalovať na súdoch Slovenskej republiky, nakoľko sídlo žalovaného je v Českej republike. Miesto zmluvného plnenia bolo mesto Solarolo v Taliansku (tovar dodaný do mesta Solarolo v Taliansku bol v poriadku, avšak iná dodávka tovaru bola označená za vadnú a to do Rakúskeho mlynu Stobermuhle - viď- list PZ žalovaného z 11.3.2024, čiže súd prvej inštancie nesprávne zistil skutkový stav z doručených dokladov žalobcom). Žalobca namietal, že až na námietku žalovaného začal súd prvej inštancie skúmať aj doklady predložené žalobcom ako prílohy žaloby, hoci tak mal urobiť už v zmysle § 9 CSP bezodkladne pri prvom úkone žalobcu a nie pripustiť v zmysle § 167 CSP žalobu a vyzvať žalobcu aj na zaplatenie súdneho poplatku vo výške 3.459,- Eur, ktorý mu následne ani podľa § 11 zákona o súdnych poplatkov nevrátil. Žalobca napokon namietal aj to, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, či vznikol nárok žalobcovi titulom náhrady škody a zakladajúci potom právomoc aj príslušnosť konajúceho súdu, keď žalobca vo svojom odvolaní odkazoval na svoje skutkové tvrdenia uvedené v žalobe. 7. K odvolaniu žalobcu doručil vyjadrenie žalovaný, ktorý uviedol, že žalobca predmetné uznesenie napáda z dôvodu nesprávneho procesného postupu súdu, ktorým mu malo byť znemožnené uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že malo dôjsť k porušeniu práv na spravodlivý proces. Žalovaný vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu o údajnom porušení zásady kontradiktórnosti konania poukazuje na právny názor vyslovený v Náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 155/2020 zo dňa 16.12.2020, v zmysle ktorého tento konštatoval, že „zásada kontradiktórnosti nemá absolútny charakter a nejde o porušenie práva na spravodlivý proces, ak by nedoručené vyjadrenie nemalo vplyv na výsledok konania.“ Ako vyplýva z odôvodenia napadnutého uznesenia, súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na skutočnosti, že z obsahu žaloby a priložených listín nevyplýva, že žalobcov nárok voči žalovanému uplatnený v tomto konaní predstavuje nárok na náhradu škody, ale ide o nárok titulom zaplatenia neuhradených faktúr na základe kúpnej zmluvy č. N-2023-1070. Z opisu skutkového a právneho stavu veci tak ako ho podáva žalobca v žalobe a zároveň z vyjadrení žalobcu v žalobe (aj v odvolaní) je preto, podľa žalovaného, jednoznačne možné vyvodiť záver o tom, že nárok žalobcu, ktorého sa v konaní voči žalovaného domáha, je nárokom na zaplatenie príslušných faktúr a nie nárokom na náhradu škody. Pokiaľ žalobca súčasne vyslovuje pochybnosti o relevantnosti podania žalovaného, ktorým tento namietol nedostatok právomoci súdu, žalovaný poukazuje na znenie článku 26 bod 1. Nariadenia Brusel I bis, ktoré predpokladá aktivitu strany konania, ktorou sa táto bude dovolávať nedostatku právomoci na prejednanie sporu pred súdom, ktorý v zmysle príslušných ustanovení tohto predpisu nemá právomoc danú vec rozhodovať. Žalovaný s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti preto žiada, aby odvolací súd napadnuté uznesenie potvrdil a priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. 8. Na toto vyjadrenie žalovaného reagoval žalobca, ktorý svojim podaním zo dňa 18.10.2024 uviedol, že žalovaný nie je rozhodovacím orgánom, aby vedel posúdiť, či vyjadrenie žalobcu by nemalo vplyv na výsledok konania. Žalobca podotýka, že uvedená vytrhnutá veta z kontextu rozhodnutia (sp. zn. I. ÚS 155/2020 zo dňa 16.12.2020) je len úryvok vyhovujúci potrebám žalovaného, pričom sa žalovaný nezaoberal zhodnosťou, resp. aspoň podobnosťou skutkových okolností, a teda otázkou, či je možné analogicky postupovať aj v predmete sporu. Z tohto dôvodu je žalobca názoru, že spomínaná veta z nálezu ÚS SR sa skutkovými okolnosťami značne líši od predmetu sporu, nemožno ho analogicky v prejednávanom spore použiť, a teda je pre predmet sporu irelevantná. Žalobca ďalej uviedol, že taktiež je nepravdivé tvrdenie žalovaného, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie založil na skutočnostiach vyplývajúcich z obsahu žaloby a jej príloh a aj v tomto vyjadrení zopakoval skutkové tvrdenia uvedené už prv vo svojom odvolaní a dodal, že odvolávanie sa žalovaným na postup podľa Nariadenia Brusel I bis (čl. 26 bod 1) v tejto súvislosti neobstojí, pretože v tomto procesnom postupe má prednosť CSP. Nie je pravdivý záver súdu prvej inštancie, že miestom plnenia podľa zmluvy je výlučne iba územie ČR, nakoľko predávajúci dodával tovar kupujúcemu na území SR, pričom toto miesto bolo zároveň aj miestom
fyzického odovzdania tovaru kupujúcemu, čo vyplývalo jednak zo zmluvy a z predložených listinných dôkazov. V tejto súvislosti žalobca poukazuje na judikatúru Súdneho dvora EÚ, v zmysle ktorej v rámci skúmania zmluvy s cieľom určiť miesto dodania v zmysle článku 5 ods. 1 písm. b) Nariadenia Brusel I bis, musí vnútroštátny súd zohľadniť všetky relevantné ustanovenia a doložky tejto zmluvy, prípadne vrátane ustanovení a doložiek všeobecne uznávaných a zakotvených zvyklosťami medzinárodného obchodu (pričom žalobca odkazoval a citoval body 22., 23., 25. odôvodnenia rozsudku súdneho dvora EÚ z 9.6.2011 vo veci C-87/10 Electrosteel Europe SA proti Edil Centro SpA). Vo zvyšku svojho vyjadrenia žalobca iba zopakoval svoju odvolaciu argumentáciu. 9. Žalovaný na vyjadrenie žalobcu reagoval svojím podaním zo dňa 29.10.2024 a dodal, že uvedenú argumentáciu žalobcu, ohľadom nálezu Ústavného súdu SR žalovaný vníma ako účelové a zavádzajúce prekrúcanie z kontextu vytrhnutých častí vyjadrenia žalovaného zo strany žalobcu, nakoľko žalovaný vo svojom podaní takéto konštatovanie, zámerne podsúvané súdu žalobcom, neuvádza. V tejto súvislosti žalovaný dáva do pozornosti aj skutočnosť, že žalobca predmetnú argumentáciu žalovaného namieta tvrdením, že bola vytrhnutá z kontextu predmetného nálezu a predmet sporu v ňom riešený sa má líšiť od predmetu sporu v tomto konaní, avšak na základe akých iných okolností daného sporu a rozdielov k tomuto záveru mal dospieť, neuviedol. Žalovaný ďalej uviedol, že rovnako ako nepravdivé označuje žalobca aj vyjadrenie žalovaného o tom, že skutočnosti týkajúce sa podstaty nároku žalobcu uplatneného v konaní, poukazom na ktoré konajúci súd konštatoval nedostatok právomoci na ich prejednanie a rozhodnutie, vyplývajú z obsahu samotnej žaloby. Opätovne ani k tejto časti argumentácie žalobca nedoplnil, na základe čoho tvrdí, že tieto vyjadrenia žalovaného nie sú pravdivé. Na základe obsahu žaloby a odvolania žalobcu sa preto nie je možné stotožniť s tvrdením žalobcu o tom, že si v konaní uplatňuje alebo, že by mu vôbec voči žalovanému mal patriť nárok na náhradu škody a tým by mohla byť daná právomoc slovenských súdov na konanie a rozhodnutie vo veci (právny titul zažalovaného nároku - to znamená zaplatenie faktúr). K tvrdeniu žalobcu, že súd prvej inštancie nesprávne v uznesení o zastavení konania uviedol, že miestom plnenia podľa zmluvy je výlučne iba územie ČR, žalovaný dáva do pozornosti, že v napadnutom uznesení súd prvej inštancie žiadne takéto konštatovanie neuvádza, z čoho tak nesporne vyplýva, že žalobca opiera svoju argumentáciu o skutočnosti, ktoré nekorešpondujú so skutkovým stavom veci, a rovnako ani nevyplývajú z dôkazov či iných podkladov. 10. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd podľa § 34 CSP preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi podľa § 379 CSP a § 380 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 CSP) a po oboznámení sa s obsahom spisu a dôvodmi odvolania žalobcu dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie je vecne správne. 11. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 12. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 13. Podľa § 161 ods. 1 CSP, ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len "procesné podmienky"). 14. Podľa § 161 ods. 2 CSP, ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví. 15. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že žalobca si od žalovaného uplatňuje zaplatenie sumy 58.491,06 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 11,75% ročne zo sumy 46.784,26 Eur od 20.6.2023 do zaplatenia a úrok z omeškania vo výške 12% ročne zo sumy 11.706,8 Eur od 13.7.2023, pričom žalobca tento svoj nárok uplatňoval titulom náhrady škody, ktorá žalobcovi vznikla neuhradením faktúry č. 9305007 a faktúry č. 9306004, ktoré boli vystavené na základe uzatvorenej kúpnej zmluvy. Žalovaným je spoločnosť Grain Agro Group, s. r. o., IČO: 066 13 331, so sídlom Bezručova 1166/14, 785 01 Šternberk, Česká republika. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že je nutné aplikovať Nariadenie č. 1215/2012, z ktorého vyplýva, že nie je možné založiť právomoc súdu prvej inštancie, ako súdu príslušného na
prejednanie sporu ani podľa článku 7 ods. 1 Nariadenia, ani podľa článku 26 ods. 1 tohto Nariadenia. Z dôvodu, že si súd nemohol založiť právomoc na základe žiadneho ustanovenia uvedeného nariadenia a z dôvodu, že nedostatok právomocí slovenských súdov o žalobe konať je nedostatkom podmienok konania, ktorý nie je možné odstrániť, konanie zastavil podľa § 9 CSP a tiež podľa článku 28 ods. 1 Nariadenia vyslovil, že nemá právomoc konať o uplatnenom nároku voči žalovanému. Predmetom posúdenia v odvolacom konaní je vecná správnosť napadnutého uznesenia, ktorým súd prvej inštancie vyhlásil, že nemá právomoc konať o uplatnenom nároku voči žalovanému a konanie zastavil z dôvodu, že nemá právomoc vo veci konať. 16. Pri riešení, či vec patrí do právomoci súdov je nutné zaoberať sa otázkou, z akého právneho vzťahu žalobca vyvodzuje v konaní ním uplatňovaný nárok (t. j. predmet konania), následne tento vzťah dôsledne analyzovať a nakoniec správne vyhodnotiť a posúdiť po právnej stránke. Za účelom zabezpečenia podkladov, nevyhnutných pre tento postup, ukladá zákon žalobcovi povinnosť uviesť vždy už v žalobe rozhodujúce skutočnosti. Tie majú súdu umožniť, aby daný právny vzťah a z neho vyvodzovaný nárok analyzoval a právne kvalifikoval z aspektov, významných tak pre posúdenie rôznych otázok procesnej povahy (napr. právomoci, príslušnosti, procesnej subjektivity), ako aj pre prípadné posúdenie veci samej. Žalobca je povinný svoj nárok skutkovo vymedziť, nemusí ho však právne vyhodnotiť a zdôvodniť (ak ho predsa len v žalobe právne posúdi, súd daným posúdením nie je viazaný.) Je totiž vecou súdu, aby v zmysle zásady „iura novit curia“ podal právnu kvalifikáciu uplatňovaného nároku. Pre analýzu právneho vzťahu strán a posúdenie jeho povahy z hľadiska právomoci súdu na prejednanie a rozhodnutie o nároku, ktorý žalobca vyvodzuje z tohto právneho vzťahu, je tak rozhodujúce obsahové hľadisko, teda akú povahu majú práva a povinnosti strán tvoriace obsah právneho vzťahu (Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obdo/71/2022 zo dňa 31.7.2023). 17. Súd prvej inštancie správne posúdil nárok žalobcu s prihliadnutím na čl. 4 ods. 1, čl. 7 ods. 1, čl. 26 ods. 1 a čl. 28 ods. 1 Nariadenia Brusel I bis a uviedol, že žalobca sa nedomáha v konaní nároku na náhradu škody, ale nároku na zaplatenie sumy, ktorý vyplýva z kúpnej zmluvy, o čom svedčí samotná žaloba, ako aj prílohy k tejto žalobe. Miestom zmluvného plnenia bolo mesto Solarolo v Taliansku, pričom sa jedná o žalovaného so sídlom v Českej republike. Súd prvej inštancie nevzhliadol žiadne okolnosti, ktoré by odôvodnili jeho právomoc vo veci konať a rozhodnúť, navyše, keď žalovaný sa zúčastnil konania len aby namietal absenciu právomoci slovenských súdov. 18. Odvolací súd sa nestotožňuje s odvolacími námietkami žalobcu, že zo žaloby vyplýva jeho nárok na náhradu škody. Podľa odvolacieho súdu je zo žaloby ako aj príloh zrejmé, že žalobca si uplatňuje nárok z kúpnej zmluvy titulom neuhradenia kúpnej ceny (nezaplatené faktúry). Predmetom sporu teda nie je nárok zo zodpovednosti za škodu, ale nárok na zaplatenie peňažnej pohľadávky zo zmluvného vzťahu (nesplnenie zmluvného záväzku). Súd prvej inštancie preto postupoval správne, keď daný právny stav posudzoval podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 a správne vyhodnotil námietku žalovaného o nedostatku právomoci súdu prvej inštancie a správne konanie zastavil. Odvolací súd nemal preukázané, že by vo veci bola založená právomoc súdu prvej inštancie. 19. V súvislosti s námietkou žalobcu, že mu boli porušené práva na spravodlivý súdny proces a že bol porušený princíp kontradiktórnosti konania, tým, že zastavil konanie bez akejkoľvek možnosti žalobcu sa vyjadriť k námietke žalovaného, pričom sa súd prvej inštancie uspokojil s argumentáciou žalovaného, ktorú skopíroval do napadnutého uznesenia, odvolací súd uvádza, že podstatou zásady kontradiktórnosti konania a s ňou súvisiacou zásadou „rovnosti zbraní“ je, aby všetci účastníci konania mali reálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať na protiargumenty protistrany. Zásada kontradiktórnosti je porušená tam, kde súd odníme strane sporu možnosť vyjadriť sa k dôkazu, ktorý súd vykonal a ktorý obsahoval zistenie významné pre jeho rozhodnutie a vytvorí tak dotknutej strane sporu podstatne nevýhodnejšie podmienky na preukázanie svojich tvrdení, než akými disponuje druhá strana sporu, prípadne tam, kde strana sporu nemá možnosť zúčastniť sa na pojednávaní (k tomu viď napr. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS/49/2001 zo dňa 19.12.2001). Právo na spravodlivé súdne konanie však nie je absolútne a jeho rozsah sa môže meniť v závislosti od individuálnych okolností konkrétneho prípadu. Odvolací súd je názoru, že právo na kontradiktórny proces však nebráni súdu, aby od tohto pravidla v záujme procesnej ekonómie upustil, ak je zrejmé, že nezoznámenie strany sporu so stanoviskom druhej strany sporu, v tomto prípade námietka nedostatku právomoci súdu zo strany žalovaného, nemôže mať akýkoľvek vplyv na výsledok konania (k tomu viď napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/7/2013 zo dňa 22.1.2014).
Aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva pri posudzovaní otázky kontradiktórnosti vyplýva, že je potrebné zohľadniť, či vyjadrenie protistrany obsahovalo také skutkové alebo právne argumenty, ktoré mohli ovplyvniť výsledok sporu alebo či zvolené právne riešenie dávalo vôbec nejaký priestor na diskusiu (Vokoun proti Českej republike, rozsudok z 3.7.2009, Stepinska proti Francúzsku, rozsudok z 15.6.2004, Čičmanec proti Slovenskej republike, rozsudok z 28.6.2016). S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že pri zohľadnení konkrétnych špecifík predmetnej veci, kedy súd prvej inštancie po vznesení námietky žalovaným, zastavil konanie z dôvodu nedostatku právomoci súdu vo veci konať a rozhodnúť, neposkytnutie vyjadrenia žalovaného žalobcovi v rámci konania a nemožnosť sa k nemu vyjadriť, neboli v rozpore so zásadou spravodlivého procesu, nakoľko takáto možnosť by aj tak nemala vplyv na výsledok konania a zvolené právne riešenie súdu prvej inštancie nedávalo žiadny priestor na ďalšiu diskusiu. Práva žalobcu tak neboli porušené v rozsahu namietaného odvolacieho dôvodu a preto odvolací súd považoval aj túto odvolaciu námietku žalobcu za nedôvodnú. 20. Žalobca vo svojom odvolaní taktiež namietal nevrátenie zaplateného súdneho poplatku za podanú žalobu vo výške 3.459,- Eur, ktorý mu mal byť po zastavení konania vrátený. Odvolací súd k tomuto uvádza, že z procesnej a rozhodovacej praxe okresných súdov mu je známe, že súdny poplatok sa vracia žalobcovi samostatným uznesením, ktorý súd prvej inštancie vydá až po zastavení konania a nadobudnutí právoplatnosti tohto uznesenia o zastavení konania, pričom v tomto prípade bolo po zastavení konania podané odvolanie a preto súd prvej inštancie nemohol ešte rozhodnúť o vrátení súdneho poplatku. Až po právoplatnom zastavení konania bude žalobcovi vrátený súdny poplatok v zmysle § 11 ods. 1 z. č. 71/1992 Zb. 21. Odvolací súd je toho názoru, že žalobca v odvolaní neuviedol žiadne také vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by privodili pre neho priaznivé rozhodnutie, v konaní sa súd prvej inštancie nedopustil vady, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie a na ktorú by musel odvolací súd prihliadať. 22. Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a ods. 2 CSP ako vecne správne potvrdil. 23. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP <http:// zakony.judikaty.info/predpis/zakon-160/2015> v spojení s § 255 ods. 1 CSP <http://zakony.judikaty.info/ predpis/zakon-160/2015> tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 1 a 2 CSP). 24. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá CSP). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).