Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 6Cob/94/2023 2322200551 30. 01. 2025 JUDr. Marta Barková ECLI:SK:KSBA:2025:2322200551.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Barkovej a členiek senátu JUDr. Ivany Neviďanskej a Mgr. Jany Brídzikovej, v právnej veci žalobcu: INOVUM, s.r.o., Tržničné námestie 4810, 945 01 Komárno, IČO: 48 183 539 zastúpený: Advokátska kancelária Marko, s.r.o., Gróbska 19, 900 27 Bernolákovo, IČO: 36 860 646, proti žalovanému: MONT MG, s.r.o., Jarmočná 2265/3A, 927 01 Šaľa, IČO: 44 970 196, zastúpený: JUDr. Boris Štanglovič, advokát, Jarmočná 2264/3, 927 01 Šaľa, o zaplatenie 51 031,20 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 26Cb/2/2022-208 zo dňa 10.01.2023, takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Galanta č. k. 26Cb/2/2022-208 zo dňa 10.01.2023 p o t v r d z u j e. II. Žalovanému voči žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Galanta (ďalej aj ako ,,súd prvej inštancie“ alebo aj ako ,,súd“) č. k. 26Cb/2/2022-208 zo dňa 10.01.2023 (ďalej aj ako ,,napadnutý rozsudok“ alebo aj ako ,,napadnuté rozhodnutie“) v právnej veci žalobcu: INOVUM, s.r.o., Tržničné námestie 4810, 945 01 Komárno, IČO: 48 183 539 (ďalej len ako „žalobca“), proti žalovanému: MONT MG, s.r.o., Jarmočná 2265/3A, 927 01 Šaľa, IČO: 44 970 196, (ďalej len ako „žalovaný“) o zaplatenie 51 031,20 eura, rozhodol tak, že žalobu v celom rozsahu zamietol (výrok I.) a žalobcu zaviazal zaplatiť žalovanému 100 %-nú náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia o výške ktorých, rozhodne súd samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku vo veci samej (výrok II.). 2. Súd prvej inštancie rozhodol podľa zákonných ustanovení § 150 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „Civilný sporový poriadok“ alebo aj ako „CSP“), § 261 ods. 1, ods. 9, zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „Obchodný zákonník“ alebo aj ako „ObZ“) ), § 451 ods.1, § 452 ods. 2, § 454 a § 457 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „Občiansky zákonník“ alebo aj ako „OZ“). 3. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 11.02.2022, doručenou súdu dňa 11.02.2022, domáhal voči žalovanému vydania platobného rozkazu o zaplatenie sumy vo výške 51 031,20 eura spolu s úrokmi omeškania a to z titulu vydania bezdôvodného obohatenia s tým, že v prípade, ak by súd platobný rozkaz nevydal, navrhol, aby súd rozhodol rozsudkom, ktorým by zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy vo výške 51 031,20 eura spolu s úrokmi omeškania. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že na základe vykonaného auditu ním uhradených dodávateľských faktúr, pri ktorých sa zameral na poskytnuté plnenia žalovaným a ktoré mu mali byť ním dodané, zistil z daňových dokladov (faktúr) žalovaného (personálne prepojeného s konateľom
a menšinovým spoločníkom žalobcu), že vo svojom účtovníctve neeviduje adekvátne poskytnuté mu plnenie žalovaným a ktoré mu bolo vyúčtované žalovaným nasledovnými faktúrami: FA č. 17120099 zo dňa 31.12.2017 vystavená na sumu v sume výške 600 eur, FA č. 18120006 zo dňa 31.01.2018 vystavená na sumu vo výške 120 eur, FA č. 18120025 zo dňa 09.04.2018 vystavená na sumu vo výške 120 eur, FA č. 18120026 zo dňa 16.04.2018 vystavená na sumu vo výške 460 eur, FA č. 18120027 zo dňa 16.04.2018 vystavená na sumu vo výške 1 588,50 eura, FA č. 18120034 zo dňa 01.04.2018 vystavená na sumu vo výške 785,72 eura, FA č. 18120036 zo dňa 01.04.2018 vystavená na sumu vo výške 120 eur, FA č. 18120063 zo dňa 01.05.2018 vystavená na sumu vo výške 1 483,20 eura, FA č. 18120064 zo dňa 01.05.2018 vystavená na sumu vo výške 1 300,10 eura, FA č. 18120069 zo dňa 01.06.2018 vystavená na sumu vo výške 240 eur, FA č. 18120071 zo dňa 01.06.2018 vystavená na sumu vo výške 1 138,99 eura, FA č. 18120072 zo dňa 01.06.2018 vystavená na sumu vo výške 2 733,50 eura, FA č. 18120073 zo dňa 01.06.2018 vystavená na sumu vo výške 2 355,90 eura, FA č. 18120080 zo dňa 01.07.2018 vystavená na sumu vo výške 120 eur, FA č. 18120083 zo dňa 01.07.2018 vystavená na sumu vo výške 3 381 eur, FA č. 18120084 zo dňa 01.07.2018 vystavená na sumu vo výške 1 678,44 eura, FA č. 18120093 zo dňa 02.08.2018 vystavená na sumu vo výške 2 361,85 eura, FA č. 18120094 zo dňa 01.08.2018 vystavená na sumu vo výške 120 eur, FA č. 18120096 zo dňa 04.09. vystavená na sumu vo výške 120 eur, FA č. 18120100 zo dňa 01.09.2018 vystavená na sumu vo výške 2 350,80 eura, FA č. 18120101 zo dňa 01.09.2018 vystavená na sumu vo výške 1 421,38 eura, FA č. 18120102 zo dňa 01.09.2018 vystavená na sumu vo výške 2 818,20 eura, FA č. 18120116 zo dňa 01.10.2018 vystavená na sumu vo výške 1 695,02 eura, FA č. 18120117 zo dňa 01.10.2018 vystavená na sumu vo výške 120 eur, FA č. 18120118 zo dňa 01.10.2018 vystavená na sumu vo výške 3 150 eur, FA č. 18120122 zo dňa 01.11.2018 vystavená na sumu vo výške 120 eur, FA č. 18120123 zo dňa 01.12.2018 vystavená na sumu vo výške 120 eur, FA č. 18120124 zo dňa 05.11.2018 vystavená na sumu vo výške 1 830 eur, FA č. 18120125 zo dňa 02.11.2018 vystavená na sumu vo výške 1 861,60 eura, FA č. 18120134 zo dňa 03.12.2018 vystavená na sumu vo výške 1 626 eur, FA č. 18120135 zo dňa 03.12.2018 na sumu 2 379 eur, FA č. 19120005 zo dňa 02.01.2019 vystavená na sumu vo výške 120 eur, FA č. 19120006 zo dňa 02.01.2019 vystavená na sumu vo výške 1 484,40 eura, FA č. 19120007 zo dňa 02.01.2019 vystavená na sumu vo výške 1 398,80 eura, FA č. 19120027 zo dňa 01.02.2019 vystavená na sumu vo výške 120 eur, FA č. 19120028 zo dňa 01.02.2019 vystavená na sumu vo výške 1 557,60 eura, FA č. 19120051 zo dňa 01.03.2019 vystavená na sumu vo výške 2 100 eur, FA č. 19120052 zo dňa 01.03.2019 vystavená na sumu vo výške 120 eur, FA č. 19120064 zo dňa 01.04.2019 vystavená na sumu vo výške 120 eur, FA č. 19120065 zo dňa 01.04.2019 vystavená na sumu vo výške 1 632 eur, FA č. 19120074 zo dňa 02.05.2019 vystavená na sumu vo výške 120 eur, FA č. 19120075 zo dňa 02.05.2019 vystavená na sumu vo výške 1 417,20 eura, FA č. 19120085 zo dňa 01.06.2019 vystavená na sumu vo výške 402 eur, FA č. 19120086 zo dňa 01.06.2019 vystavená na sumu vo výške 120 eur (ďalej aj ako „faktúry“). Žalobca uviedol, že uvedené faktúry/daňové doklady mu žalovaný vystavil bezdôvodne a tvrdil, že tieto žalovanému riadne uhradil s tým, že ich úhradu zabezpečil L. Y. - konateľ a spoločník žalobcu a ktorý je zároveň bývalým spoločníkom a štatutárom žalovaného. Žalobca uviedol, že žalovaný napriek jeho žiadosti, mu do dnešného dňa nevysvetlil plnenia, ktoré mu mali byť ním údajne dodané a následne vyfakturované. Okresný súd Galanta na základe návrhu žalobcu vydal v predmetnej veci voči žalovanému platobný rozkaz sp. zn. 26Cb/2/2022-59 dňa 07.03.2022, voči ktorému podal žalovaný odpor, v ktorom popieral žalobcom uplatnený nárok voči nemu v plnom rozsahu ako nedôvodný, nakoľko predmetné faktúry boli žalobcovi vystavené za skutočne realizované práce na základe zmluvy o dielo. Zároveň súdu predložil faktúra s prílohami, ktoré boli doručené žalobcovi. Zdôraznil, že obaja konatelia žalobcu vedeli o vykonaných prácach, ako aj úhrade za ich vykonanie, keďže mali prístup k účtovným dokladom aj k zmluvnej dokumentácii. Mal za to, že konanie žalobcu je len dôsledkom osobných sporov medzi konateľmi žalobcu a žalovaného. Poukázal na prekážku rozhodnutej veci v zmysle § 230 CSP ohľadom faktúr - č. 19120027, č. 19120028, č. 19120051 a č. 19120052 a to s poukazom na právoplatne skončené konanie vedené pod sp. zn. 8Up/457/2019 na Okresnom súde Banská Bystrica. Žalobca vo vyjadrení k odporu zo dňa 05.04.2022 popieral, že by mu boli doručené doklady, ktoré boli pripojené žalovaným k podanému odporu a tvrdil, že nimi do ich doručenia súdom nedisponoval. Dôvodil, že taktiež z predložených dôkazov produkovaných žalovaným nevyplýva, že žalovaný mu aj skutočne poskytol plnenie na základe uzatvorenej zmluvy o dielo. Ohľadom tvrdenia žalovaného, že sa v tomto spore jedná o riešenie osobných sporov medzi konateľmi žalobcu, žalobca popieral pravdivosť tohto tvrdenia žalovaného a uviedol, že jeho konateľ U.. I.. L. R. o žalovaným tvrdených plneniach nebol v rozhodnom čase ani ním a ani druhým konateľom žalobcu nijakým spôsobom informovaný a dôkazy, ktoré žalovaný predložil do ich doručenia mu súdom, nemal k dispozícii. Ďalej žalovaný uviedol, že súdne
konanie 8Up/457/2019 na Okresnom súde Banská Bystrica bolo podivne ukončené bez vykonávania akéhokoľvek dokazovania, ktorým by bolo dodanie plnenia zo strany žalovaného akýmkoľvek spôsobom preukázané a argumentoval, že môže existovať spojitosť medzi vtedajším druhým konateľom žalobcu a žalovaným, nakoľko jediným spoločníkom žalovaného je príbuzný vtedajšieho štatutára žalobcu a tento je do dnešného dňa tiež štatutárom žalovaného. Aj údajná zmluva o dielo zo dňa 20.09.2018 mala byť podpísaná L. Y. za žalobcu a C. Y. za žalovaného, pričom oba podpisy sú nápadne podobné - ide de facto o automatizovanú parafu. Samotné obchodné meno žalovaného, kde písmená L. nemôžu s ohľadom na personálne obsadenie inú osobu, ako L. Y.. Napriek vyššie uvedenému príbuzenskému vzťahu štatutára žalovaného a štatutára žalobcu však v predložených dôkazoch žalovaného absentujú doklady, preukazujúce reálne prevzatie čohokoľvek od žalovaného žalobcom. Dôvodom je skutočnosť, že žiadne z týchto údajných plnení mu nebolo v skutočnosti žalovaným dodané a ním uvádzané právoplatne ukončené súdne konanie bolo ukončené v rámci upomínacieho konania, kedy za žalobcu prevzal platobný rozkaz Okresného súdu Banská Bystrica vtedajší konateľ L. Y. a ktorý neiformoval o tom druhého konateľa a preto sa žalobca voči tomuto platobnému rozkazu nebránil. O existencii exekučného titulu v predmetnej veci sa žalobca dozvedel až v rámci exekučného konania. Teda spornosť, resp. neexistencia plnenia žalovaného nebola namietaná z dôvodu, že existencia súdneho konania bola žalobcovi zatajená príbuzným štatutára žalovaného. Uviedol, že relevantné listinné dôkazné prostriedky preukazujúce spôsob a čas realizácie úhrad faktúr žalobcom v konaní nepredložil, nakoľko ich nemal k dispozícii. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie výsluchom žalovaného, vyjadreniami právnych zástupcov strán sporu, faktúrami, zmluvami o dielo, rozpočtom, dochádzkovými formulármi, záznamami o prevádzke stroja, exekučným príkazom a ďalšími listinnými dôkaznými prostriedkami založenými v spise. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie konštatoval, že spor medzi stranami nastal vo vzťahu k právnemu dôvodu úhrady faktúr, nakoľko podľa žalobcu išlo o plnenie bez právneho dôvodu, naopak, procesná obrana žalovaného spočívala v tvrdení a preukázaní existencie obchodnozáväzkového právneho vzťahu medzi stranami sporu založeného zmluvou o dielo, kde žalovaný v postavení zhotoviteľa realizoval pre žalobcu v postavení objednávateľa dielo, pričom faktúry predložené žalobcom predstavovali uplatnenie ceny diela. Súd prvej inštancie v rámci predbežného právneho posúdenia veci, poučil žalobcu o potrebe náležitého tvrdenia s tým, že faktúry ako účtovné doklady nepreukazujú vznik bezdôvodného obohatenia, ale ktorý vznik by bolo možné preukázať relevantnými dokladmi o úhrade faktúr, a taktiež ho poučil o absencii podstatných skutkových tvrdení ohľadom vzniku tvrdeného bezdôvodného obohatenia s tým, že nemožno kvalifikovane vyhodnotiť žalobou uplatnený nárok za súčasnej absencie podstatných skutkových tvrdení, nakoľko len k produkovaným tvrdeniam žalobcu, možno uplatniť procesnú obranu zo strany žalovaného, t. j. nemožno podstatné skutkové tvrdenia účinne rozporovať. Ďalej súd prvej inštancie dôvodil, že pokiaľ žalobca odôvodnil žalobou uplatnený nárok ako nárok z bezdôvodného obohatenia vzniknutého plnením žalobcu v prospech žalovaného bez existencie právneho dôvodu na takého plnenie, pričom existenciu plnenia bez právneho dôvodu žalovaný poprel, vychádzajúc zo znenia na predmet sporu aplikovateľného ustanovenia § 451 ods. 2 OZ, bolo jednou zo základných procesných povinností žalobcu ako strany sporu nesúcej bremeno dôkazu primárne tvrdiť a v prípade popretia protistranou následne relevantne preukázať vznik bezdôvodného obohatenia. Žalobca predložil súdu ako dôkaz na preukázanie svojho nároku voči žalovanému iba faktúry. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca rezignoval na doplnenie podstatných skutkových tvrdení podľa ustanovenia § 150 ods. 1 CSP a v konaní uviedol, že nedisponuje účtovnými dokladmi preukazujúcimi reálne poskytnuté plnenie zo strany žalovaného na základe vystavených faktúr ako aj to, že v konaní nepreukázal podstatné skutkové tvrdenia ohľadne času a formy plnenia žalovanému, pričom práve úhrada faktúr žalobcom žalovanému mala predstavovať vznik bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného ako hmotnoprávny predpoklad jeho existencie. Súd prvej inštancie na základe uvedeného, žalobu žalobcu voči žalovanému zamietol ako nedôvodnú. O trovách konania rozhodol s poukazom na ustanovenie § 255 ods.1 CSP a žalovanému ako plne úspešnej strane priznal voči žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100%. 4. Proti napadnutému rozsudku žalobca podal odvolanie v zmysle § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP a namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol, aby odvolací súd v zmysle § 389 CSP zrušil napadnutý rozsudok a podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Žalobca namietal tvrdenie žalovaného a to, že tento nenesie dôkazné bremeno o neexistencii právneho dôvodu na úhradu faktúr, nakoľko nie je možné preukázať neexistenciu vykonaných prác a zastával názor, že práve žalovaný ako údajný zhotoviteľ resp. realizátor plnení, ktoré majú byť žalobcom uhradené, nesie dôkazné bremeno ohľadne poskytnutia plnenia. Ďalej namietal, že samotná fakturácia a prípadná zmluva na základe ktorej sa za plnenia fakturovali, ešte nedokazuje, že k samotnému plneniu zo strany žalovaného ako zhotoviteľa vo vzťahu k nemu ako objednávateľovi skutočne aj došlo na základe medzi nimi uzatvorenej zmluvy o dielo. Mal za to, že žalovaný túto skutočnosť nepreukázal žiadnym dôkazom nielen v rámci rozkazného konania resp. pri podaní odporu, ale ani v konaní pred súdom prvej inštancie. Mal za to, že bolo preukázané, že žalobca bol konaním svojho štatutára (konateľa), ktorý bol v rozhodnom čase oprávnený konať samostatne a je prepojený so žalovaným, zaviazaný platobným rozkazom Okresného súdu Banská Bystrica, sp. zn. 8Up/457/2019 na zaplatenie za plnenia, ktorých dodanie žalovaným nebolo v žiadnom súdnom konaní preukázané a teda právoplatný exekučný titul ho jednoznačne poškodzuje. Zhrnul, že z vyššie uvedeného vyplýva, že jeho povinnosti plniť nezodpovedá akékoľvek plnenie poskytnuté žalovaným, čo nebolo v konaní nijakým spôsobom preukázané. 5. Žalovaný sa vyjadril k odvolaniu žalobcu podaním zo dňa 06.03.2023 a uviedol, že napadnutý rozsudok považuje za vecne správny a zákonný, preto odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť a priznať mu trovy odvolacieho konania. 6. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd (ďalej aj ako ,,odvolací súd“ alebo aj ako „krajský súd“), v zmysle § 34 CSP po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu a preskúmaní napadnutého rozsudku súdu v medziach daných rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi v zmysle § 379 a § 380 CSP, postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, a preto rozhodol tak ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia. 7. Podľa Čl. 11 ods.1 CSP, úkony strán sporu sa posudzujú s prihliadnutím na ich obsah. 8. Podľa § 149 CSP, prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky. 9. Podľa § 150 ods. 1 CSP, s strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. 10. Podľa § 150 ods. 2 CSP, na zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností môže súd strany požiadať o ďalšie skutkové tvrdenia. 11. Podľa § 151 ods. 1 CSP, skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. 12. Podľa § 151 ods. 2 CSP, ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné. 13. Podľa § 153 ods. 1 CSP, strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. 14. Podľa § 153 ods. 2 CSP, na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. 15. Podľa § 154 CSP, prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. 16. Podľa § 191 ods. 1 CSP, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. 17. Podľa § 191 ods. 2 CSP, vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak. 18. Podľa § 363 CSP, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). 19. Podľa § 365 ods. 1 až 3 CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 20. Podľa § 379 CSP písm. a) CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý. 21. Podľa § 380 ods.1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný. 22. Podľa § 380 ods. 2 CSP, na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, prihliadne odvolací súd, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené. 23. Podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, účastníci môžu uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá nie je upravená ako typ zmluvy. Ak však účastníci dostatočne neurčia predmet svojich záväzkov, zmluva nie je uzavretá. 24. Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. 25. Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. 26. Úlohou odvolacieho súdu bolo posúdenie procesnej, vecnej a právnej správnosti napadnutého rozsudku. 27. Po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu, napadnutým rozsudkom a s konaním pred súdom prvej inštancie, ktoré predchádzalo jeho vyhláseniu, ako aj s odvolaním žalobcu, vyjadrením žalovaného k odvolaniu žalobcu, odvolací súd konštatuje vecnú správnosť napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Konanie pred súdom prvej inštancie bolo vedené v súlade so zásadou kontradiktórnosti civilného procesu a odvolací súd nezistil žiadne vady procesného charakteru, ktoré by mali za následok nesprávnosť napadnutého rozhodnutia. 28. Odvolací súd vec posudzoval v rozsahu odvolacích námietok uvedených v odvolaní podanom žalobcom voči napadnutému rozsudku. 29. K odvolacej námietke žalobcu, ohľadom dôkazného bremena o neexistencii právneho dôvodu na úhradu faktúr, že nenesie dôkazné bremeno, ako to už namietal v odpore proti vydanému platobnému rozkazu, nakoľko nie je možné preukázať neexistenciu vykonaných prác a zastával názor, že žalovaný ako údajný zhotoviteľ, resp. realizátor plnení, ktoré majú byť ním ako objednávateľom uhradené, nesie dôkazné bremeno ohľadne poskytnutia plnenia odvolací súd uvádza, že dôkazné bremeno je inštitútom procesného práva, pretože je nerozlučne spojené s civilným sporovým konaním, a to bremenom tvrdenia a prejavuje sa vo výsledku sporu. V sporovom konaní, platí dispozičná a prejednacia zásada a sporové strany sú v ňom povinné prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti a označia dôkazné prostriedky. Strany sporu sú preto povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť ich na ich preukázanie dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu (čl. 8 Základné princípy CSP). Stranu sporu v konaní zaťažuje teda bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno na preukázanie sporných tvrdení. Nie je úlohou súdu, aby nahrádzal povinnosti strany sporu v dôkaznom konaní. Žalobca je povinný svoj nárok skutkovo vymedziť, nemusí ho však právne vyhodnotiť a zdôvodniť (ak ho predsa len v žalobe právne posúdi, súd daným posúdením nie je viazaný). Je totiž vecou súdu, aby v zmysle zásady „iura novit curia“ podal právnu kvalifikáciu uplatňovaného nároku. Predmet konania (resp. obsah žaloby) nie je tvorený výlučne žalobným návrhom (petitum), ale aj rozhodujúcimi skutkovými tvrdeniami - opísaním skutkového deja (causa petendi). Na základe žalobného návrhu a opísania skutkového deja možno individualizovať predmet konania. Súd je viazaný petitom žaloby po obsahovej stránke a tento petit je potrebné vykladať v súvislosti so skutkovými tvrdeniami žalobcu v spore. Súd skúma celý obsah podanej žaloby, nielen samotný žalobný návrh. Za účelom zabezpečenia podkladov nevyhnutných pre tento postup, ukladá zákon žalobcovi povinnosť uviesť vždy rozhodujúce skutočnosti už v žalobe (§ 137 CSP) ako aj uviesť rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu (§ 151 ods. 1 CSP). Súd hodnotí dôkazy z hľadiska ich pravdivosti, teda či obsah vykonaného dôkazu jednotlivo aj v súhrne s ostatnými dôkazmi je pravdivý. Pri ich hodnotení z hľadiska závažnosti sa vylučujú dôkazy nepodstatné a teda také, z ktorých nie je možné odvodiť poznatky a informácie o predmete dokazovania. Hodnotenie vierohodnosti a pravdivosti dôkazov predstavuje vlastnú syntetickú časť hodnotenia. Na základe analýzy poznatkov o prameni dôkazu, o závažnosti skutočností vyplývajúcich z dôkazov, o ich súvislosti a
nadväznosti na iné skutočnosti a dôkazy, o ich súlade s poznatkami praxe a vtedy sa získava obraz o skutočnosti, ktorá je predmetom dokazovania. Zásada voľného hodnotenia dôkazov je tvorená na vnútornom presvedčení súdu, ktoré sa utvára prísne a logicky na základe zákonov a iných právnych predpisov, pričom sa opiera o právne vedomosti a o všestranné, hlboké a logické zhodnotenie dôkazov a ich vzájomných súvislostí a to s prihliadnutím k všetkým okolnostiam prípadu. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na strane sporu, bez ohľadu na jej procesné postavenie. Poslednou procesnou možnosťou splnenia dôkaznej povinnosti je okamih vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Táto povinnosť tvrdenia sa vzťahuje na skutkové okolnosti súvisiace s procesným útokom alebo procesnou obranou strany sporu s tým, že porušenie povinnosti tvrdenia sa považuje za procesnú pasivitu strany sporu. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých účastníkom (stranou) v opačnom procesnom postavení než je účastník (strana), ktorý nesplnil, alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť. Odvolací súd zdôrazňuje, že dôkazné bremeno na preukázanie žalovaného nároku ležalo na žalobcovi. Z obsahu súdneho spisu bolo v konaní preukázané, že žalobca neoznačil a ani nepredložil dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a teda účinným spôsobom nerozporoval dôkazy tvrdené žalovaným a v konaní tak neuniesol dôkazné bremeno preukázania svojich skutkových tvrdení. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie v rozhodnutí uviedol z akých dôvodov považoval procesný útok žalobcu za nepreukázaný a procesnú obranu žalovaného za preukázanú a z akých dôvodov a akými myšlienkovými postupmi sa riadil, keď dospel k záveru, že žalobou uplatnený nárok je nedôvodný a správne vyhodnotil skutkový stav veci a to so záverom, že žalobca v konaní voči žalovanému žalovaný nárok nepreukázal žiadnymi relevantnými dôkazmi. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie sa tak v odôvodnení napadnutého rozsudku so žalobou uplatneným nárokom vysporiadal v intenciách procesného útoku žalobcu a procesnej obrany žalovaného. Odvolací súd preto považoval túto odvolaciu námietku žalobcu za nedôvodnú. 30. K odvolacej námietke žalobcu, že samotná fakturácia a prípadná zmluva, na základe ktorej sa za plnenia (dodávku diela) fakturovalo, ešte nepreukazuje, že k plneniu zo strany žalovaného ako zhotoviteľa žalobcovi ako objednávateľovi aj skutočne došlo, nakoľko žalovaný túto skutočnosť v konaní nepreukázal žiadnym dôkazom, odvolací súd uvádza, že žalobca bol povinný tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré opodstatňujú jeho ohrozené alebo porušené právo, resp. právom chránený záujem. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že právny zástupca žalobcu na pojednávaní dňa 13.09.2022 (č. l. 202 s. sp.) uviedol, že nemá k dispozícii relevantné dôkazy v súvislosti s realizáciou úhrady faktúr obsiahnutých v žalobe s ohľadom na stále prebiehajúci audit a na pojednávaní dňa 10.01.2023 uviedol po poučení súdu podľa § 154 CSP, že nemá ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania (č. l. 207 s. sp.). Odvolací súd sa konštatuje, že žalobca svoje skutkové tvrdenia v konaní a to, že žalovaný mu vôbec neplnil na základe uzatvorenej zmluvy o dielo a že z tohto dôvodu mu boli ním predmetné faktúry vystavené neoprávnene, ako aj skutočnosť, či žalobca žalovanému tieto faktúry skutočne uhradil a na tom základe sa bezdôvodne obohatil, v konaní nepreukázal žiadnymi relevantnými dôkazmi, a preto sa odvolací súd stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že nebol preukázaný právny základ žalovaného nároku žalobcu a to, že žalovaný sa obohatil na jeho úkor. Inštitút bezdôvodného obohatenia vyjadruje zásadu občianskeho práva, že nikto sa nemôže bezdôvodne obohatiť na úkor iného, a pokiaľ k tomu dôjde, je povinný takto získaný prospech vrátiť. Predpokladom vzniku bezdôvodného obohatenia podľa § 451 a nasl. OZ je, že jednému z účastníkov sa dostalo majetkovej hodnoty (došlo k zvýšeniu aktív jeho majetkového stavu), a to na úkor toho, koho majetkový stav sa tým znížil, prípadne nedošlo k jeho očakávanému rozmnoženiu. Zároveň odvolací súd poznamenáva, že podľa ustálenej judikatúry od nikoho nemožno spravodlivo požadovať, aby preukazoval reálnu neexistenciu určitej skutočnosti (negatívnu skutočnosť - niečo čo sa nestalo, čo neexistuje). Preukazovanie takejto skutočnosti je spravidla objektívne nemožné (tento jav sa v rímskom práve označoval ako probatio diabolica). V civilnej procesualistike sa pre túto skutočnosť používa termín negatívna dôkazná teória. Táto teória sa uplatní vtedy, keď nie je možné neexistenciu určitej skutočnosti dokázať prostredníctvom tvrdenia iných pozitívnych skutočností, ktoré v konečnom dôsledku vedú k záveru o tom, že určitá negatívna skutočnosť je daná. Odvolací súd dospel k záveru, že žalobca v konaní žiadne dôkazné prostriedky na preukázanie žalovaného nároku ani netvrdil ani nepreukázal a ani na ne nepoukázal v odvolaní.
Odvolací súd preto považoval túto odvolaciu námietku žalobcu za nedôvodnú. 31. K odvolacej námietke žalobcu, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP), odvolací súd uvádza, že právnym posúdením veci je aplikácia práva na zistený skutkový stav. Je to činnosť súdu spočívajúca v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio juris). Ich riešeniu predchádza riešenie skutkových otázok (qustio fakty), teda zistenie skutkového stavu, ktorý je nevyhnutným predpokladom pre skúmanie správnosti právneho posúdenia veci. Právne posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo správne určenú právnu normu nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval (k tomu viď napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 2 M Cdo 4/2009, uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. júla 2011, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že iba skutočnosť, že žalobca ako odvolateľ sa s právnym názorom súdu prvej inštancie nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho rozhodnutia (napr. I. ÚS 188/06). Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd dospel k záveru, že žalobca v podanom odvolaní relevantne nespochybnil právne závery súdu prvej inštancie, ktorý po zistení skutkového stavu na základe vykonaného dokazovania vec správne právne posúdil. Odvolací súd preto považoval túto odvolaciu námietku žalobcu za nedôvodnú. 32. V nadväznosti na vyššie uvedené, odvolací súd poukazuje na to, že odvolacie dôvody žalovaného uvedené v podanom odvolaní v zmysle § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP sú uvedené len vo všeobecnej rovine, bez toho, aby ich dostatočne argumentačne konkretizoval, a preto nie sú spôsobilé spochybniť závery napadnutého rozsudku. „Aj v prípade tzv. blanketového odvolania je odvolací súd povinný z úradnej moci rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať v rozsahu, či boli splnené procesné podmienky (§ 380 ods. 2 CSP)“ - viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/45/2023. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí 1VCdo/2/2023 zo dňa 08.11.2023 uviedol „... že ak odvolací súd v zmysle prieskumu podľa § 380 ods. 2 CSP nezistí vadu v procesných podmienkach, rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí podľa § 387 ods. 1 CSP za použitia základných princípov uvedených v čl. 4 ods. CSP, keď toto ustanovenie upravuje postup - spôsob rozhodnutia, najbližšie posudzovanej veci, a použitie tohto ustanovenia zároveň zodpovedá účelu a zmyslu uvedeného v ust. § 380 ods. CSP vykonať prieskum procesných vád z úradnej moci odvolacieho súdu aj pri tzv. blanketových odvolaniach.“ 33. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá (nemusí) odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument sporovej strany, z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (II. ÚS 76/07). 34. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len ako „ESĽP") vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 Dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 Dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,
séria A, č. 303-A s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higins c. Francúzsko z 19. februára 1998). 35. S poukazom na to, že žalobca v podanom odvolaní relevantným spôsobom nespochybnil ani nevyvrátil podstatné závery súdu prvej inštancie, odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi v zmysle § 380 CSP dospel k záveru, že neboli naplnené odvolacie dôvody uvádzané žalobcom, a preto odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods.1 CSP potvrdil. 36. Podľa § 387 ods.1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 37. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 38. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 39. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 40. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 41. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1, 2 CSP, keďže žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný v celom rozsahu, odvolací súd mu priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške trov odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením. 42. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom dovolateľ nemá len v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Nesplnenie náležitostí vyžadovaných v § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania (§ 447 písm. d/ a e/ CSP).