Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 5Cob/62/2023 4322200136 26. 08. 2025 JUDr. Eva Fulcová ECLI:SK:KSBA:2025:4322200136.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Fulcovej a členiek senátu JUDr. Blanky Malichovej a Mgr. Mgr. Miriam Plavčákovej, v právnej veci žalobcu: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 792 752, zastúpeného: Advokátska kancelária JUDr. Peter Kováč, s. r. o., so sídlom Kubániho 16, Bratislava, IČO: 36 857 033, proti žalovanému: J. Š., s miestom podnikania SNP 417/169, Tekovské Lužany, IČO: 43 914 543, o zaplatenie 5.291,80 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Levice č. k. 16Cb/1/2022 - 131 zo dňa 17.06.2022, takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Levice č.k. 16Cb/1/2022 - 131 zo dňa 17.06.2022 v napadnutom I. a II. výroku mení tak, že žalobu zamieta a žalovanému voči žalobcovi priznáva nárok na plnú náhradu trov konania. II. Žalovanému súd voči žalobcovi priznáva nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvým výrokom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 5.291,80 eur s 9 % úrokom z omeškania ročne zo žalovanej sumy od 06.02.2018 do zaplatenia, a to do troch dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku a druhým výrokom žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. 2. Predmetom konania pred súdom prvej inštancie bol nárok žalobcu na zaplatenie v záhlaví špecifikovanej istiny s príslušenstvom titulom nárokov z úverovej zmluvy, uzatvorenej v písomnej forme medzi účastníkmi konania. 3. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil nasledovne: „36. Na základe vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že žaloba bola podaná dôvodne. V konaní nebolo sporné, že medzi stranami sporu bola dňa 29.04.2015 uzatvorená zmluva o revolvingovom úvere č. 218994 - 52029, na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 4.000,- eur. Preskúmaním zmluvy dospel súd k záveru, že uzavretá zmluva je platná, je dostatočne určitá a zrozumiteľná a obsahuje všetky podstatné náležitosti zmluvy o úvere v zmysle § 497 Obchodného zákonníka. ... 38. V súvislosti s námietkou žalovaného, že úver bol iba v čiastke 4.000,- eur a nie 13.248,- eur ako to uvádza žalobca je potrebné poukázať na tú skutočnosť, že v žiadosti o úver je jasne napísaná poskytnutá čiastka na výplatu vo výške 4.000,- eur a nominálna hodnota úveru vo výške 13.248,- eur. V zmluve v bode 1.1 je obsiahnutý záväzok veriteľa poskytnúť dlžníkovi na účely jeho podnikateľskej činnosti úver v nominálnej výške 13.248,- eur do 8 pracovných dní od doručenia rovnopisu zmluvy veriteľovi a tiež, že podpisom zmluvy dlžník žiada o poskytnutie úveru v dohodnutej výške, vyplatenie v dohodnutej výške a dohodnutým spôsobom. Žalovaný opomína, že v bode 4.1 zmluvy sa zaviazal zaplatiť veriteľovi zmluvnú odmenu, ktorá predstavuje úroky za poskytnutie úveru, že táto zmluvná odmena predstavuje sumu
9.248,- eur a je splatná ku dňu poskytnutia úveru. Z bodu 2.1 zmluvy vyplýva, že žalovaný sa zaviazal zaplatiť úver v 48 mesačných splátkach vo výške 276,- eur, splatných podľa splátkového kalendára, ktorý je súčasťou zmluvy a že tak zmluvná odmena za poskytnutie úveru predstavujúca úroky, bola započítaná ako súčasť istiny. Rovnako tak opomína, že v bode 9.1 sa dohodli na započítaní vzájomných pohľadávok vyplývajúcich zo zmluvy ku dňu poskytnutia úveru, a to pohľadávky dlžníka podľa bodu 1.1 zmluvy, teda sumy vo výške 13.248,- eur oproti pohľadávke veriteľa podľa bodu 4.1 zmluvy, teda odmeny za poskytnutie úveru vo výške 9.248,- eur, ktorá bola splatná ku dňu poskytnutia úveru. Rozdiel vo výške 4.000,- eur ku dňu poskytnutia úveru mal byť uhradený veriteľom na dohodnutý účet dlžníka, a že sa tak aj stalo, nebolo v konaní medzi stranami sporu napokon ani sporné. Súd dôvodne predpokladá, že si žalovaný pred podpisom zmluvy splnil svoju základnú povinnosť a žiadosť ako aj návrh zmluvy si riadne prečítal, v dôsledku čoho mu údaje o poskytovanom úvere ako aj ostatné zmluvné podmienky boli zrejmé a keby s nimi nesúhlasil, zrejme by zmluvu nepodpísal. Ak si však žalovaný túto povinnosť nesplnil, potom táto skutočnosť v žiadnom prípade nemôže byť na úkor veriteľa, ktorý si svoje povinnosti zo zmluvy splnil. 39. Ako ďalej vyplýva z listinných dôkazov, v čase uzatvorenia zmluvy boli žalobca aj žalovaný podnikateľmi v zmysle § 2 Obchodného zákonníka. Žalovaný je v predložených listinných dôkazoch identifikovaný obchodným menom, IČO-m, miestom podnikania, ako aj registračným číslom v živnostenskom registri. Zo žiadosti o úver tiež vyplýva, že účel čerpania úveru je investičný, čiastka na výplatu: 4.000,- eur, nominálna hodnota úveru 13.248,- eur. Prílohami k žiadosti boli overené kópie osobných dokladov, výpis k predkladanému bankovému účtu, daňové priznania za rok 2013 a 2014, živnostenský list, výkaz o príjmoch a výdavkoch a výkaz o majetku a záväzkoch, ako aj faktúry za posledné 3 mesiace. Že žalobca a žalovaný uzavreli obchodnoprávny záväzkový vzťah preukazuje aj samotná zmluva o úvere, kde je žalovaný opäť identifikovaný ako podnikateľ a zároveň sa v bode 1.1 zmluvy uvádza, že veriteľ poskytuje dlžníkovi na účely výkonu jeho podnikateľskej činnosti peňažné prostriedky v dohodnutej výške. V tejto súvislosti je potrebné podotknúť, že nie je dôležité, na aký účel boli finančné prostriedky skutočne použité, ale aký účel tvrdil resp. označil dlžník pri uzatváraní úverovej zmluvy, pričom je potrebné chrániť dobrú vieru druhej strany, keďže nie je v možnostiach veriteľa ovplyvniť, akým spôsobom dlžník s poskytnutými peňažnými prostriedkami naloží. K tomuto záveru dospel aj Európsky súdny dvor vo svojom rozsudku C-464/01 (Johan Gruber proti Bay Wa AG), .... Rovnako sa žalovaný v bode 14.1 zmluvy zaviazal po celú dobu platnosti zmluvy udržiavať v platnosti všetky licencie, súhlasy, registrácie alebo schválenia nevyhnutne vyžadované v súvislosti s jeho obchodnou činnosťou, podnikaním alebo majetkom, nevykonať nič, čím by ohrozil platnosť a účinnosť svojej existencie ako právnickej osoby resp. fyzickej osoby - podnikateľa, či vyvolal spochybnenie či zánik platnosti oprávnení a povolení, ktoré sú potrebné pre výkon jeho činnosti alebo k tomu, aby udržal, užíval a disponoval so svojím majetkom, udržiavať všetok majetok a aktíva v náležitom riadnom stave a po dobu platnosti zmluvy vykonávať iba právne úkony v rámci svojej bežnej činnosti, ktoré zodpovedajú uvážlivým obchodným postupom, podstatným spôsobom sa nelíšia od minulej praxe a sú vykonávané za podmienok obvyklých pre právne úkony s nezávislými tretími osobami, a starať sa o majetok a aktíva, ktoré vlastní alebo užíva so starostlivosťou riadneho hospodára a robiť všetko pre to, aby vymohol všetky svoje pohľadávky, bez zbytočného odkladu oboznámiť veriteľa o akomkoľvek prebiehajúcom či hroziacom súdnom, arbitrážnom alebo správnom konaní vedenom voči dlžníkovi alebo jeho majetku, ktorý by mal v akomkoľvek podstatnom ohľade negatívny dopad na obchodnú činnosť, podnikanie alebo majetok dlžníka, vykonať všetky právne a iné úkony k zachovaniu existencie dlžníka, vrátane prevádzkovania svojho podnikania podľa príslušných jurisdikcií. V bode 14.2 sa tiež zaviazal informovať veriteľa o zmene názvu spoločnosti, zmene sídla, zvýšení či znížení základného imania, ako aj ďalších podstatných zmenách a v bode 15.1 zmluvy sa zaviazal, že nebude konať nič, čo by viedlo k podstatným zhoršujúcim sa zmenám v povahe jeho podnikania. Preto tvrdenie žalovaného, že predmetný úver si nevzal ako živnostník či podnikateľ, ale výhradne iba pre svoje osobné a rodinné účely, že žalobca zneužil jeho nevedomosť a dôveru a zmluvný vzťah klamlivo a ľstivým spôsobom postavil na jeho IČO, v dôsledku čoho považuje predmetný spor za rýdzo spotrebiteľský, považoval súd za absencie ďalších skutkových tvrdení a dôkazov za účelové tvrdenie a súd v zmysle vyššie uvedených skutočností nemá pochybnosti o obchodnoprávnej povahe záväzkového vzťahu, v dôsledku čoho tak predmetný záväzkový vzťah posúdil v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka. V danom prípade sa tak na predmetný záväzkový vzťah ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka ako ani Zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch nevzťahujú a akákoľvek argumentácia žalovaného ohľadom bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru je irelevantná. 40. V ďalšom sa súd zaoberal otázkou vznesenej námietky premlčania, ktorú súd posúdil v zmysle § 388 ods. 1, § 391 ods. 1, § 392 ods. 1 a § 397 Obchodného zákonníka. Súd v prejednávanej veci neaplikoval
§ 392 ods. 2 Obchodného zákonníka a to s poukazom na Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo 17. júna 2008, sp. zn. 4 Obo 54/2007, podľa ktorého: „Pokiaľ v úverovej zmluve bolo dohodnuté splácanie úveru v splátkach, nejde o čiastkové plnenie podľa § 392 ods. 2 OBZ, ale o jedno plnenie, ktorého úhrada bola dohodnutá v splátkach. Za lehotu splatnosti je potrebné považovať lehotu na splatnosti celého úveru, a preto aj premlčacia doba v danom prípade začala plynúť po lehote splatnosti celého úveru.“ V konaní nebolo sporné, že žalovaný poskytnutý úver riadne a včas nesplácal, v dôsledku čoho žalobca pokusom o zmier pred začatím súdneho konania zo dňa 21.01.2018 okrem iného upozornil žalovaného, že neuhradil splátku pôžičky, v dôsledku čoho je oprávnený v súlade s príslušnými ustanoveniami zmluvy zosplatniť všetky záväzky, ktoré sa mali stať splatnými v budúcnosti. 41. V zmysle bodu 12.3 zmluvy, ak dlžník neuhradí splátku podľa splátkového kalendára riadne a včas a/alebo v prípade, že je v omeškaní s úhradou mesačnej splátky dlhšie ako 30 dní /alebo ak je dlžník v omeškaní s úhradou iného peňažného záväzku podľa zmluvy a/alebo v prípade, že poruší niektoré ustanovenia zmluvy a/alebo v prípade, že ktorékoľvek z prehlásení dlžníka v zmluve či v žiadosti je alebo sa stane nepravdivé, stávajú sa okamžite splatnými všetky záväzky dlžníka podľa zmluvy. Súd považoval skutkové tvrdenie o tom, že sa záväzok žalovaného stal v celom rozsahu splatným ku dňu 05.02.2018 za nesporné skutkové tvrdenie, keď žalovaný túto skutočnosť nenamietal, poukázal len na to, že žalobca súdu doručenku o zaslaní oznámenia o zosplatnení nepredložil. Len z toho, že žalovaný na nepredloženie doručenky poukázal, pričom zosplatnenie nenamietal, nemožno dospieť k záveru, že by žalovaný skutkové tvrdenie žalobcu o zosplatnení úveru účinne poprel, pretože v sporovom konaní nie je úlohou súdu zisťovať, čo strany netvrdili a či existujú skutočnosti v ich prospech. Keďže všetky záväzky zo zmluvy sa stali dňom 05.02.2018 splatnými, všeobecná 4 ročná premlčania doba tak začala plynúť dňom 06.02.2018 a uplynula by dňa 06.02.2022, pričom žaloba bola podaná na tunajší súd dňa 06.01.2022. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na účinky Zákona č. 62/2020 Z. z. o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 v justícii, v dôsledku čoho lehoty, uplynutím ktorých by došlo k premlčaniu práva, v čase od 27.03.2020 do 30.04.2020 a rovnako tak v čase od 19.01.2021 do 28.02.2021 neplynuli. Aj bez zohľadnenia neplynutia lehôt v zmysle Zákona č. 62/2020 Z. z. možno však skonštatovať iba to, že žaloba bola podaná včas, teda ešte pred uplynutím všeobecnej premlčacej doby, v dôsledku čoho je námietka premlčania nároku vznesená žalovaným nedôvodná. 42. Žalovaný v podanom odpore ďalej namietal, že poplatok uvedený v zmluve, považuje za neprijateľnú zmluvnú podmienku a opakovane označoval žalobcu za úžerníka. Ak mal žalovaný na mysli dojednanú zmluvnú odmenu, tak súd prepočítal úrokovú mieru podľa vzorca predloženého žalobcom, keď tento tvrdil, že 13.248 = 4000 x (1+p/100%) ^4 (pozn. znak ^4 na konci zátvorky predstavuje 4. mocninu), kde 13.248 je budúca splatená hodnota v eur (celková suma na zaplatenie), 4.000,- je aktuálna hodnota v eur (suma úveru), p/100 % je úroková sadzba anualizovaná (p. a.), 4 je počet rokov splácania úveru. Vychádzajúc z uvedeného vzorca potom vyplýva, že 13.248 : 4.000 = 3,312, z ktorej štvrtá odmocnina predstavuje hodnotu 1,349033. (1,349033 - 1) x 100 = 34,9033, čo po zaokrúhlení predstavuje hodnotu úrokovej miery 34,90 % tak, ako to uvádza žalobca. V tejto súvislosti je potrebné ďalej uviesť, že platná právna úprava nezakotvuje pre obchodné záväzky najvyššiu prípustnú výšku úrokov za poskytovanie úverov, v dôsledku čoho nie sú zmluvné strany pri dohode o výške zmluvného úroku vo všeobecnosti obmedzované a jediným limitom je kritérium zásady poctivého obchodného styku. Dojednanie zmluvného úroku v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku nemá za následok neplatnosť tohto dojednania, uplatňovanie tohto práva by však s poukazom na § 265 Obchodného zákonníka nepožívalo právnu ochranu. Aj keby žalovaný v konaní preukázal, že ročná úroková miera je vyššia než ako to tvrdí žalobca, len na základe všeobecného tvrdenia žalovaného, bez akéhokoľvek dôkazu v tomto smere, by súd nemohol konštatovať, že výkon práva žalobcu, ktorým sa domáha zaplatenia dojednaného zmluvného úroku, je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, a preto nepožíva právnu ochranu. Dôkazná povinnosť preukázať, že žalobcom požadovaný úrok je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, bola na strane žalovaného, a keďže tento žiaden dôkaz v tomto smere nenavrhol vykonať, nemôže súd konštatovať nič iné, než že žalobcovi dojednaný zmluvný úrok prináleží. 43. Súd mal za preukázanú aj výšku pohľadávky žalobcu. Žalobca poskytol žalovanému úver vo výške 4.000,- eur, pričom žalovaný bol povinný titulom poskytnutého úveru vrátiť žalobcovi celkovo sumu 13.248,- eur (276,- x 48 splátok). Ako vyplýva z prehľadu splátok (č.l.: 18), žalovaný titulom poskytnutého úveru zaplatil žalobcovi sumu 9.281,- eur (33 splátok x 276,- eur, 1 splátku x 50,- eur a 1 splátku x 123,- eur). Hoci žalovaný opakovane vo svojom vyjadrení namietal, že žalobca nepreukázal požičanie čiastky 13.248,- eur, čo však žalobca podľa názoru súdu ani netvrdil a tiež, že žalobca nepreukázal čiastku plnení, ktoré titulom predmetného záväzkového vzťahu zaplatil, tieto skutočnosti podľa názoru
súdu zreteľne vyplývajú z prehľadu splátok. Žalovaný v konaní ani netvrdil a nieto ešte preukázal, aká iná suma mu bola zo strany žalobcu titulom poskytnutého úveru požičaná a ani to, že by titulom poskytnutého úveru vykonal viac splátok, než ako tvrdí žalobca, v dôsledku čoho má súd tak výšku požičanej istiny, ako aj platby vykonané zo strany žalovaného titulom poskytnutého úveru za preukázané. Keďže žalovaný mal titulom poskytnutého úveru zaplatiť celkovo sumu 13.248,- eur, z ktorej uhradil čiastku 9.281,- eur, zaviazal súd žalovaného titulom poskytnutého úveru na zaplatenie dlžnej sumy vo výške 3.967,- eur. 44. Žalobca si žalobou ďalej uplatnil zaplatenie zmluvných pokút za omeškanie 26 a 32 splátky, každú vo výške 662,40 eura. Zmluvná pokuta je prostriedkom zabezpečenia záväzkov, pričom zabezpečovacie prostriedky majú akcesorickú povahu, pretože pri svojom vzniku predpokladajú existenciu hlavného záväzku, na zabezpečenie ktorého majú slúžiť. Z akcesorickej povahy zabezpečenia záväzkov vyplýva, že vedľajší (zabezpečovací) záväzok nemôže platne vzniknúť bez existencie platného hlavného (zabezpečovacieho) záväzku. Ako však súd už konštatoval, dôvody neplatnosti dojednanej zmluvy nevzhliadol. Zmluvná pokuta bola medzi zmluvnými stranami dojednaná písomne, jednoznačne je v zmluve špecifikovaná zmluvná povinnosť, ktorej porušenie je zmluvnou pokutou sankcionované a tiež výška zmluvnej pokuty. Keďže dojednaná zmluvná pokuta spĺňa všetky formálne náležitosti jej platnosti, dospel súd k záveru, že ustanovenie o dojednanej zmluvnej pokute je platné. ...V tejto súvislosti je tiež potrebné uviesť, že súd môže neprimerane vysokú zmluvnú pokutu znížiť len v prípade, že došlo k porušeniu zabezpečovaného záväzku, avšak súd nemôže využiť svoje moderačné právo z úradnej povinnosti bez toho, aby o to dlžník požiadal (Rozsudok Vrchního soudu v Prahe z 26. októbra 2004, sp. zn. 5 Cmo 320/2004: Zmluvnú pokutu je možné v zmysle § 301 OBZ znížiť iba na návrh účastníka, a to iba v konaní o zaplatenie tejto pokuty. Nie je na ľubovôli súdu, či pokutu zníži. Ak sú pre to podmienky podľa uvedeného ustanovenia, svoje moderačné oprávnenie použije. Nemôže však tak urobiť len zo svojej iniciatívy, bez toho aby sa toho zmluvné strany v konaní domáhali.). 45. Z bodu 12.1 a 12.2 zmluvy vyplýva, že v prípade omeškania dlžníka s úhradou splátky úveru o viac ako 15 dní po termíne splatnosti je veriteľ oprávnený požadovať úhradu zmluvnej pokuty vo výške 5 % z nominálnej výšky úveru a že zmluvná pokuta je splatná do 10 dní odo dňa vystavenia penalizačnej faktúry na úhradu zmluvnej pokuty. Žalovaný porušil svoju povinnosť uhrádzať splátky riadne a včas, v dôsledku čoho žalobca vystavil žalovanému zmluvnú pokutu za omeškanie 26 a 32 splátky, každú vo výške 662,40 eura, čo zodpovedá 5 % nominálnej výšky úveru. Keďže súd svoje moderačné právo využiť z úradnej povinnosti nemôže a žalovaný sa v konaní zníženia zmluvných pokút nedomáhal, súd sa ich primeranosťou nezaoberal a priznal žalobcovi vyúčtované zmluvné pokuty v celkovej výške 1.324,80 eura (2 x 662,40 eura). Žalobcom uplatnený nárok je tak dôvodný vo výške 5.291,80 eura (3.967,- eura + 662,40 eura + 662,40 eura). 46. Žalobca si v konaní ďalej uplatňoval zákonný úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 5.291,80 eura od 06.02.2018 do zaplatenia. Pretože žalovaný svoj peňažný záväzok riadne a včas nesplnil, dostal sa podľa prvej vety § 365 ods. 1 Obchodného zákonníka do omeškania, v dôsledku čoho má žalobca právo požadovať od žalovaného popri plnení aj úroky z omeškania podľa § 369 ods. 2 Obchodného zákonníka. Ako vyplýva z bodu 4.1 zmluvy, zmluvná odmena predstavuje úroky za poskytnutie úveru a skutočnosť, že táto bola započítaná do istiny, nič nemení na tom, že ide o príslušenstvo pohľadávky. V zmysle § 330 ods. 2 Obchodného zákonníka pri plnení peňažného záväzku sa započíta platenie najprv na úroky a potom na istinu, ak dlžník neurčí inak. Keďže žalovaný v zmysle § 330 ods. 2 Obchodného zákonníka vykonanými splátkami v celkovej výške 9.281,- eur uhradil aj časť istiny vo výške 33,- eur (výška zmluvnej odmeny predstavuje sumu 9.248,- eur - 9.281,- eur uhradené splátky), priznal súd žalobcovi zákonné úroky z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy požičanej istiny a zo sumy priznaných zmluvných pokút zníženej o uhradenú časť istiny vo výške 33,- eur, teda zo sumy 5.291,80 eura (4.000,eur požičaná istina + 1.324,80 priznané zmluvné pokuty - 33,- eur uhradená časť istiny) od 06.02.2018 do zaplatenia tak ako žiadal žalobca, keďže žalovaný bol v tomto čase s touto sumou už preukázateľne v omeškaní. ... 52. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi ako strane v konaní úspešnej v celom rozsahu, priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd samostatným uznesením podľa § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozsudku. 53. Hoci žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, že odmieta platiť náhradu trov konania a v tejto súvislosti poukázal na aplikáciu § 257 CSP, žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by súd mal zvážiť jeho aplikáciu neuviedol. Aplikácia § 257 CSP, ktorý predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za zavinenie, prichádza do úvahy v tom prípade, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré
náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná, pričom musí ísť súčasne o celkom výnimočný prípad. Keďže súd nevzhliadol v predmetnej veci žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré súd výnimočne neprizná náhradu trov konania úspešnej strane, rozhodol o nároku na náhradu trov konania v zmysle zásady úspechu v spore s poukazom na § 255 CSP.“ 4. V merite veci súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení § 261 ods. 1, § 265, § 301, § 330 ods. 2, § 365 ods. 1, § 369 ods. 1 a 2, § 388 ods. 1, § 391 ods. 1, § 392 ods. 1 a 2, § 397, § 497, § 501 ods. 2, § 502 ods. 1, § 503 ods. 2, § 504 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „ObZ“), § 31 ods. 1, § 32 ods. 1, § 33 ods. 1-ods. 3, § 544 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“) a § 1 ods. 1 a 2 nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka (ďalej len „nariadenie č. 21/2013“ Z. z.“). O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“). 5. Proti rozsudku Okresného súdu Levice č. k. 16Cb/1/2022 - 131 zo dňa 17.06.2022 podal včas odvolanie žalovaný, ktorý namietal vydaný rozsudok v celom jeho rozsahu. Napadnutý rozsudok bol doručený žalovanému dňa 04.07.2022, ktorý podal odvolanie dňa 13.07.2022 (na poštovú prepravu). 6. Žalovaný vymedzil odvolacie dôvody ustanoveniami § 365 ods. 1 písm. f) /nesprávne skutkové zistenia/ a písm. h) /nesprávne právne posúdenie/ CSP. 7. Podstata odvolacích námietok spočívala v tom, že súd posudzoval zmluvu o úvere ako absolútny obchodný záväzkový vzťah, napriek tomu, že žalovaný mal zmluvu uzatvoriť ako spotrebiteľ. Žalovaný nástojil na tom, že súd postupoval nesprávne, keď zmluvu neskúmal z hľadiska neprijateľných zmluvných podmienok a na vec aplikoval ustanovenia Obchodného zákonníka, nakoľko žalovaný o úver nepožiadal ako živnostník, či podnikateľ a finančné prostriedky použil výlučne na osobné účely, nie v prospech podnikania. 8. Rovnako ako v priebehu prvoinštančného konania zotrval na názore, že medzi stranami sporu ide o spotrebiteľský vzťah, ktorý sa má spravovať predovšetkým ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Mal za to, že použitie Obchodného zákonníka ako podpornej právnej úpravy pri spotrebiteľských vzťahoch je pre spotrebiteľa jednoznačne znevýhodňujúce, a naopak dodávateľa, dostáva ešte do výhodnejšieho postavenia. Poukázal na znenie § 52 ods. 2 OZ, podľa ktorého sa na spotrebiteľské zmluvy použijú vždy prednostne ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. 9. Namietal, že žalobca pred uzatvorením zmluvy nepostupoval v súlade s § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), keď neskúmal platobnú schopnosť žalovaného ako spotrebiteľa žiadajúceho o úver. Nakoľko si túto povinnosť žalobca nesplnil, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru (§ 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľoch). Poukázal tiež na skutočnosť, že zmluvnú dokumentáciu formuluje a predkladá veriteľ, pričom bežný spotrebiteľ sa v nej nevie, a ani nemôže vyznať. Zmluva, ktorú žalobca a žalovaný uzatvorili, preukázateľne obsahovala neprijateľné zmluvné podmienky, ktoré neboli dojednané individuálne, a ktorých obsah žalovaný ako spotrebiteľ nemohol ovplyvniť, či zmeniť. 10. Ďalej tvrdil, že súd vôbec nevykonal žiadne dokazovanie o poskytnutých vzájomných plneniach, ktoré od veriteľa viackrát písomne požadoval, no ku dňu podania odvolania mu žiadne vydané nebolo. Z uvedeného dôvodu mal za to, že plnenie mohol žalobcovi odoprieť podľa § 569 ods. 2 OZ. 11. Záverom odvolaciemu súdu navrhol, aby od žalobcu vyžiadal všetky dôkazy o tom, akými informáciami žalobca disponoval pri zisťovaní a overovaní platobnej schopnosti žalovaného pred uzatvorením zmluvy, ako aj písomné potvrdenie o splnení dlhu (kvitanciu), ktoré preukáže v akom rozsahu bol dlh zo strany žalobcu splnený, spolu s výpismi z bankového účtu žalobcu. 12. Žalovaný zároveň v podanom odvolaní uplatnil námietku zaujatosti voči sudcovi súdu I. inštancie, ktorý vo veci rozhodol, a to so zreteľom na jeho vzťah k sporu. O sudcovej zaujatosti sa žalovaný podľa jeho tvrdení dozvedel z napadnutého rozsudku. Bol názoru, že konajúci sudca je voči nemu ako spotrebiteľovi zaujatý, pretože nebral do úvahy jeho dovtedajšie argumenty a výhrady voči obsahu žaloby. 13. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalovaný žiadal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 14. K podanému odvolaniu žalobca nezaujal žiadne stanovisko. 15. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (CSP), a rozhodol o veci bez nariadenia pojednávania
(§ 385 ods. 1 CSP), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem. 16. Po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné. 17. Podľa § 363 CSP, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). 18. Podľa § 365 ods. 1 CSP /Odvolacie dôvody/, odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 19. Podľa § 379 CSP, /Viazanosť rozsahom odvolania/odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, 20. c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu. 21. Podľa § 380 ods. 1 CSP, /Viazanosť odvolacími dôvodmi/, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný. 22. Podľa § 388 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie. 23. Predmetom konania pred súdom prvej inštancie bol nárok žalobcu na vrátenie peňažných prostriedkov, ktoré žalovanému poskytol na základe úverovej zmluvy, písomne uzatvorenej medzi účastníkmi konania dňa 29.04.2015. 24. Medzi účastníkmi konania boli v priebehu súdneho konania sporné viaceré zásadné skutkové a právne otázky, najmä to: - či mal žalovaný v označenej zmluve postavenie spotrebiteľa - či bola označená zmluva platná resp. platná v celom rozsahu (žalovaný namietal okrem iného neprimeranosť odmeny za poskytnutie peňažných prostriedkov) - či označená zmluva vyjadrovala skutočnú vôľu žalovaného alebo či bol žalovaný uvedený pri uzatváraní zmluvy do omylu. 25. V podanom odvolaní žalovaný namietal najmä nesprávne vyhodnotenie jeho postavenia v rámci zmluvy, pričom žalovaný trval na tom, že pri uzatváraní posudzovanej zmluvy mal postavenie spotrebiteľa. 26. Odvolací súd sa so závermi súdu prvej inštancie nestotožňuje z nasledujúcich dôvodov: 27. Podľa § 265 zákona ObZ, výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu. 28. Úvodom odvolací súd uvádza, že argumentácia žalovaného ako odvolateľa sa v prevažnej časti sústredila na to, že v posudzovanej zmluve malo byť jeho postavenie vyhodnotené ako spotrebiteľské. Napadnutý rozsudok sa touto otázkou zaoberal v ods. 39 a vyhodnotil ju negatívne (teda že žalovaný postavenie spotrebiteľa v posudzovanej zmluve nemal) pričom žalovaný v podanom odvolaní neuviedol žiaden dôvod, prečo sú závery súdu I. inštancie o tejto otázke nesprávne, preto odvolací súd nemal inú možnosť, ako vyhodnotiť túto námietku ako neodôvodnenú. 29. Podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 09.06.2010, sp. zn. I. ÚS 221/2010, v obchodnom zákonníku je pre oblasť obchodných záväzkových vzťahov v § 265 Obchodného zákonníka ustanovené pravidlo, v dôsledku ktorého sa neposkytne právna ochrana takému výkonu práva, ktoré je v rozpore s poctivým obchodným stykom. Poctivý obchodný styk je v porovnaní s pojmom dobré mravy pojmom užším, pričom aj pre obchodné záväzky je v dôsledku ust. § 1 ods. 2 možné aplikovať pravidlo o rozpore s dobrými mravmi s následnou sankciou neplatnosti právneho úkonu. Zásady poctivého obchodného styku sú výrazom konkretizácie všeobecnejších morálnych zásad či noriem, vyjadrených v pojme dobré mravy. Ide o konkretizáciu noriem morálky na oblasť aplikácie konkrétnych spoločenských vzťahov, ktorými sú obchodné záväzkové vzťahy. Tvoria ucelený súbor zásad správania, ktorých
dodržiavanie v obchodnom styku tento styk kvalifikuje ako poctivý. Vymedzenie pojmov „dobré mravy“ či „poctivý obchodný styk“ je spravidla ponechaný na právnu vedu. Len výnimočne definíciu týchto pojmov nájdeme v právnej norme. V našom právnom poriadku nájdeme definíciu konania v rozpore s dobrými mravmi, napr. § 4 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Zákon subjektívne práva nielen priznáva, ale poskytuje aj ochranu ich výkonu. Nechráni však taký výkon práva, ktorý sa prieči zásadám poctivého obchodného styku. Takýmto výkonom práva sa prekračujú medze zmluvnej voľnosti, ktorú zákon poskytuje v obchodných záväzkových vzťahoch. Zásady poctivého obchodného styku sú právne relevantné pri výkone práva. Tu sú kritériom právnej ochrany výkonu práva v tom zmysle, že pokiaľ výkon práva je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, aj keď neporušuje žiadne kogentné ustanovenie zákona, nepožíva právnu ochranu. Tým, že obchodný zákonníka v § 265 všeobecne odkazuje na zásady poctivého obchodného styku, tieto zásady majú v tomto prípade právnu záväznosť, a toto ustanovenie nemôžu strany dohodou vylúčiť ani obmedziť; má kogentnú povahu. 30. Zo žiadosti o úver, ktorý je predmetom konania vyplýva, že v tejto žiadosti je žalovaný označený identifikačnými údajmi aj fyzickej - nepodnikateľa aj fyzickej osoby oprávnenej na podnikanie. Žalovaný žiadal o poskytnutie úveru vo výške 4.000,- € (na výplatu), nominálna hodnota úveru 13.248,- €, so splatnosťou 48 mesiacov a výškou splátky 276 €. Účel úveru je vyznačený ako investičný. Ďalšie možnosti sú: prevádzkový, splátka záväzkov a reklama (marketing). Na základe tejto žiadosti bola následne uzatvorená zmluva, ktorá je predmetom tohto konania. Odvolací súd poznamenáva, že už samotná žiadosť o úver používa pojem nominálna hodnota úveru, ktorú uvádza vo výške 13.248,- €, avšak zo žiadosti nie je zrejmé, čo tento pojem predstavuje. 31. Zo zmluvy, ktorá je predmetom konania vyplýva, že túto uzatvoril žalobca so žalovaným v písomnej forme dňa 29.04.2015 podľa § 497 a nasl. ObZ. V zmluve už je žalovaný označený ako fyzická osoba podnikateľ. Predmetom zmluvy je podľa bodu 1.1 poskytnutie úveru žalovanému na účely podnikateľskej činnosti vo výške 13.248,- €. Splatnosť úveru bola podľa bodu 2.1 dojednaná v 48. mesačných splátkach vo výške 276,- €. Podľa bodu 4.1 bola za poskytnutie úveru dojednaná zmluvná odmena, ktorá predstavuje úroky za poskytnutie úveru, vo výške 9.248,- € a bola splatná ku dňu poskytnutia úveru. Podľa bodu 9.1 sa zmluvné strany dohodli na započítaní vzájomných pohľadávok z dotknutej zmluvy ku dňu poskytnutia úveru, konkrétne pohľadávky dlžníka na poskytnutie úveru v nominálnej výške 13.248,€ oproti pohľadávke veriteľa na odmenu vo výške 9.248,- € s tým, že rozdiel vo výške 4.000,- € bude ku dňu poskytnutia úveru poukázaný na účet žalovaného. 32. Z posudzovanej úverovej zmluvy je nepochybné, že na základe tejto zmluvy bola žalovanému reálne žalobcom poskytnutá suma 4.000,- €. 33. Započítanie úroku úveru voči istine úveru pri jednej úverovej zmluve ku dňu poskytnutia úveru je podľa odvolacieho súdu v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku (§ 265 ObZ), pretože to umožňuje požadovanie odplaty aj za tú časť istiny úveru, ktorú reálne dlžník nemal k dispozícii a teda umožňuje požadovať odplatu (úrok) aj za peniaze (istinu úveru), ktoré dlžník nemohol vôbec používať, pričom úrok z úveru je vo všeobecnosti odplata za možnosť po určitú dobu používať cudzie peniaze. Započítaním úroku úveru voči istine úroku v jednej úverovej zmluve tak v skutočnosti dochádza iba k formálnemu navýšeniu istiny úveru s možnosťou požadovať úroky, ktoré by inak mohli byť v rozpore so zákonom alebo v rozpore s poctivým obchodným stykom. Označený postup naviac odporuje podstate a účelu zákonných ustanovení o úvere, ktorým je poskytnutie peňažných prostriedkov veriteľom, následne ich vrátenie po určitej dobe dlžníkom a to spolu so zaplatením odplaty za možnosť ich používania. 34. Aplikujúc na prejednávanú vec to znamená, nasledovné: 35. V bode 4.1 posudzovanej zmluvy je dojednaná odmena vo forme úrokov vo výške 9.248,- € za dobu úveru 48 mesiacov, t.j. 4 roky. Úroky pripadajúce na jeden rok predstavujú sumu 2.312,- € (9.248,€/4), čo zodpovedá úroku 57,8 % ročne zo sumy skutočne poskytnutých peňažných prostriedkov 4.000,€ (2.312,- €/4.000,- €*100 %) resp. úroku 17,45 % ročne zo sumy formálne poskytnutých peňažných prostriedkov 13.248,- € (2.312,- €/13.248,- €*100 %). 36. Odvolací súd preto konštatuje, že ustanovenie 4.1 v spojení s ustanovením 9.1 posudzovanej úverovej zmluvy sú v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, preto nároku žalobcu, uplatnenému v tomto konaní nemôže súd poskytnúť ochranu. 37. Je očividné, že postup žalobcu špecifikovaný vyššie umožnil žalobcovi formálne znížiť ročnú úrokovú sadzbu úveru takmer na 1 úrokovej sadzby, ktorá by bola dosiahnutá za rovnakých okolností (t.j. pri poskytnutí rovnakej peňažnej sumy na rovnakú dobu), ak by nedošlo k aplikovaniu bodu 4.1 v spojení s bodom 9.1 posudzovanej zmluvy, pričom ročnú úrokovú sadzbu 57,8 % nemožno vyhodnotiť inak, ako neprimeranú a teda odporujúcu zásadám poctivého obchodného styku (porovnaj napr. rozhodnutie NS SR 5Cdo/26/2011 zo dňa 26.04.2012), pretože prevyšuje viac ako 4 násobok úrokovej miery
požadovanej bankami za porovnateľné úvery v čase poskytnutia úveru (v SR v roku 2015 najvyššia priemerná úroková sadzba predstavovala necelých 13 %). 38. V dôsledku skôr uvedeného stráca svoj podklad aj dojednaný splátkový kalendár, vzhľadom na to, že nemožno poskytnúť právnu ochranu postupu žalobcu pri započítaní úroku úveru voči istine úveru a k poskytnutiu celej istiny úveru zo strany žalobcu žalovanému nedošlo. 39. Ak teda žalobca na základe posudzovanej zmluvy poskytol žalovanému sumu 4000,- € na dobu 4 rokov a žalovaný mu za tri roky vrátil celú istinu navýšenú o ročný úrok približne 44 % zo skutočne poskytnutých peňazí, ďalším nárokom žalobcu už v súdnom konaní vyhovieť nemožno (vrátane úroku z omeškania a zmluvných pokút), keďže žalovaný zaplatil žalobcovi celú poskytnutú istinu a úrok vo výške viac ako trojnásobok priemernej úrokovej sadzby poskytovanej bankami v rozhodujúcom období. 40. K uplatnenej námietke zaujatosti odvolací súd uvádza nasledovné: 41. Podľa § 49 ods. 3 CSP, dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v procesnom postupe sudcu a v jeho rozhodovacej činnosti. 42. Podľa § 53 ods. 1 CSP, námietku zaujatosti je potrebné uplatniť najneskôr do siedmich dní, odkedy sa strana dozvedela o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený. Na neskôr uplatnenú námietku zaujatosti súd neprihliada; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá. 43. Podľa § 53 ods. 3 CSP, ak sa námietka zaujatosti týka len okolností, ktoré spočívajú v procesnom postupe sudcu alebo jeho rozhodovacej činnosti, súd na námietku zaujatosti neprihliada; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá. 44. Žalovaný uplatnil námietku zaujatosti v podanom odvolaní s tým, že o dôvodoch ním tvrdenej zaujatosti sudcu súdu I. inštancie sa dozvedel z napadnutého rozsudku. Ako už bolo vyššie uvedené, napadnutý rozsudok bol doručený žalovanému dňa 04.07.2022, ktorý podal odvolanie dňa 13.07.2022 na poštovú prepravu. Lehota na uplatnenie námietky zaujatosti (§ 53 ods. 1 CSP) začala v danom prípade žalovanému plynúť dňa 05.07.2022 a uplynula dňa 11.07.2022. Je teda zrejmé, že ak by aj dôvody zaujatosti sudcu súdu I. inštancie boli dané, námietka zaujatosti nebola žalovaným uplatnená včas. Dôsledkom zmeškania lehoty na podanie námietky zaujatosti je podľa § 53 ods. 1 CSP to, že odvolací súd na uplatnenú námietku zaujatosti nemôže prihliadnuť. Nad rámec uvedeného odvolací súd uvádza, že dôvody, na ktorých bola námietka zaujatosti postavená, spočívali výlučne na procesnom postupe sudcu a jeho rozhodnutí, čo nie je prípustným predmetom námietky zaujatosti (§ 53 ods. 3 CSP) s rovnakými dôsledkami ako pri oneskorenej námietke zaujatosti, a teda ak by aj žalovaný podal námietku zaujatosti včas, nebolo by možné na ňu prihliadnuť. 45. S ďalšími námietkami odvolateľa sa odvolací súd už nezaoberal z dôvodu hospodárnosti konania, keďže už nemohli privodiť žalovanému priaznivejšie rozhodnutie. 46. Z vyššie uvedeného vyplýva, že nárok žalobcu, uplatnený v tomto konaní nie je dôvodný, preto odvolací súd napadnutý rozsudok v časti I. napadnutého výroku podľa § 388 CSP zmenil tak, že podanú žalobu zamietol. 47. Týmto rozhodnutím odvolacieho súdu došlo k zmene napadnutého rozhodnutia v merite veci a v dôsledku toho aj k zmene procesného úspechu strán sporu. Pretože žalovaný podal odvolanie voči II. výroku napadnutého rozhodnutia, ktorým súd prvej inštancie rozhodol o nároku na náhradu trov konania ako aj z dôvodu, že výrok o náhrade trov konania je závislým výrokom (§ 379 písm. a) CSP) od výroku rozhodnutia vo veci samej, odvolací súd podľa § 396 ods. 2 v spojení s § 255 ods. 1 CSP zmenil aj druhú výrokovú vetu napadnutého rozhodnutia a o náhrade trov prvoinštančného konania rozhodol tak, že priznal nárok na ich náhradu v plnom rozsahu úspešnému žalovanému voči žalobcovi. 48. Pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania postupoval odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Pretože v odvolacom konaní bol žalovaný úspešný v celom rozsahu, priznal mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu. 49. Toto rozhodnutie senát prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom dovolateľ nemá len v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Nesplnenie náležitostí vyžadovaných v § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania (§ 447 písm. d/ a e/ CSP).