Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 2Cob/13/2023 5116882696 15. 04. 2025 JUDr. Ľubica Krišková ECLI:SK:KSBA:2025:5116882696.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Kriškovej a členiek senátu JUDr. Marty Šašinkovej a JUDr. Viery Malinowskej v právnej veci žalobkyne: G. R., narodená XX.XX.XXXX, bytom V. N. A. XXXX/X, XXX XX L. U.É. G., zastúpenej: Ž. Č., narodená XX.XX.XXXX, bytom XXX XX A. XXX proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, právne zastúpenému: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 47 233 516, o určenie, že zmluvy sú bezúročné a bez poplatkov a o určenie neplatnosti rozhodcovských zmlúv, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 25Cb/158/2017 - 322 zo dňa 15.11.2022 takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. 25Cb/158/2017 - 322 zo dňa 15.11.2022 v celom rozsahu p o t v r d z u j e . II. Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. určil, že Zmluva o revolvingovom úvere č. 195508 - 32018 z 27.06.2014 a Zmluva o revolvingovom úvere č. 204095 - 45220 z 22.10.2014 sú spotrebiteľskými zmluvami a sú bezúročné a bez poplatkov. Vo výroku II. súd určil, že Rozhodcovská zmluva č. 195508 - 32018 z 27.06.2014 a Rozhodcovská zmluva č. 204095 - 45220 z 22.10.2014 sú neplatné a vo výroku III. rozhodol, že žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. 2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala vydania rozhodnutia, ktorým súd určí, že Zmluva o revolvingovom úvere č. 19550832018 z 27.06.2014 a Zmluva o revolvingovom úvere č. 204095-45220 z 22.10.2014 sú spotrebiteľskými zmluvami a sú bezúročné a bez poplatkov a určí, že Rozhodcovská zmluva č. 195508-32018 z 27.06.2014 a Rozhodcovská zmluva č. 204095-45220 z 22.10.2014 sú neplatné. 3. Súd prvej inštancie považoval za nesporné, že žalobkyňa v právnom postavení dlžníka a žalovaný v právnom postavení veriteľa uzatvorili dňa 27.06.2014 Zmluvu o revolvingovom úvere č. 195508 32018 (ďalej tiež len ako „úverová zmluva 1“), na základe ktorej bolo v čl. 1 bod 1.1 ustanovené, že veriteľ poskytne dlžníkovi na účely jeho podnikateľskej činnosti peňažné prostriedky v dohodnutej výške 6.624,00 EUR. Dlžník sa zaviazal splatiť veriteľovi úver v 48 mesačných splátkach vo výške 138,00 EUR splatných podľa splátkového kalendára (č. l. 2 bod 2.1 úverovej zmluvy 1). Za poskytnutie úveru sa dlžník zaviazal zaplatiť veriteľovi odmenu, ktorá predstavuje úroky za poskytnutie úveru a ktorá predstavovala sumu 4.624,00 EUR a bola splatná ku dňu poskytnutia úveru. (čl. 4 bod 4.1 úverovej zmluvy 1). V zmysle čl. 8 bod 8.1 úverovej zmluvy 1 bolo stanovené, že zmluva sa uzatvára na dobu neurčitú s tým,
že revolving sa uskutočňuje automaticky. Ďalej nebolo sporné, že žalobkyňa a žalovaný uzatvorili dňa 27.06.2014 Rozhodcovskú zmluvu č. 195508 - 32018 (ďalej tiež len ako „rozhodcovská zmluva 1“). Nebolo sporné, že žalobkyňa v právnom postavení dlžníka a žalovaný v právnom postavení veriteľa uzatvorili dňa 22.10.2014 Zmluvu o revolvingovom úvere č. 204095 - 4520 (ďalej tiež len ako „úverová zmluva 2“), na základe ktorej bolo v čl. 1 bod 1.1 ustanovené, že veriteľ poskytne dlžníkovi na účely jeho podnikateľskej činnosti peňažné prostriedky v dohodnutej výške 12.138,00 EUR. Dlžník sa zaviazal splatiť veriteľovi úver v 42 mesačných splátkach vo výške 289,00 EUR splatných podľa splátkového kalendára (č. l. 2 bod 2.1 úverovej zmluvy 2). Za poskytnutie úveru sa dlžník zaviazal zaplatiť veriteľovi odmenu, ktorá predstavuje úroky za poskytnutie úveru a ktorá predstavovala sumu 8.138,00 EUR a bola splatná ku dňu poskytnutia úveru. (čl. 4 bod 4.1 úverovej zmluvy 2). V zmysle čl. 8 bod 8.1 úverovej zmluvy 2 bolo stanovené, že zmluva sa uzatvára na dobu neurčitú s tým, že revolving sa uskutočňuje automaticky. Ďalej nebolo sporné, že žalobkyňa a žalovaný uzatvorili Rozhodcovskú zmluvu č. 204095 - 45220 (ďalej tiež len ako „rozhodcovská zmluva 2“). 4. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobkyňa sa v konaní domáhala určenia, že úverová zmluva 1 a úverová zmluva 2 sú spotrebiteľskými zmluvami a sú bezúročné a bez poplatkov a tiež určenia neplatnosti rozhodcovskej zmluvy 1 a rozhodcovskej zmluvy 2. Žalovaný v rámci procesnej obrany sporoval, že žalobkyňa nebola pri uzatváraní daných zmlúv v postavení spotrebiteľa, preto jej ochrana, ktorej sa domáhala žalobou nepatrí. Žalovaný mal za to, že žalobkyňa uzatvorila úverové zmluvy v rámci svojej podnikateľskej činnosti. 5. Súd prvej inštancie preskúmal úverovú zmluvu 1 uzatvorenú medzi žalobkyňou a žalovaným dňa 27.06.2014, ako aj úverovú zmluvu 2 uzatvorenú medzi žalobkyňou a žalovaným dňa 22.10.2014, na základe ktorých boli žalobkyni poskytnuté úvery vo výške 2.000,00 EUR a 4.000,00 EUR a dospel k záveru, že predložené úverové zmluvy majú formulárový charakter, ktorých obsah žalobkyňa nemohla nijakým spôsobom ovplyvniť, do takýchto zmlúv len žalovaný doplnil údaje a žalobkyňa mohla zmluvy prijať buď ako celok , alebo ich odmietnuť. Žalovaný v konaní namietal, pričom sa odvolával na čl. 1 bod 1 úverových zmlúv, že žalobkyňa úverové zmluvy uzatvorila a úver bol poskytnutý na výkon podnikateľskej činnosti žalobkyne. Okolnosť, že úvery boli poskytnuté žalovaným žalobkyni na výkon podnikateľskej činnosti však nebola žalovaným nijako preukázaná, pričom dôkazné bremeno o preukázanie tejto skutočnosti zaťažovalo žalovaného. V tejto súvislosti súd podporne poukázal napríklad na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obdo/14/2017 zo dňa 25.04.2017, v zmysle ktorého „...o spotrebiteľa sa nejedná iba v tom prípade, ak fyzická osoba ako dlžník pri uzatváraní a plnení zmluvy koná v rámci svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Inými slovami o spotrebiteľský vzťah nejde, ak bol úver poskytnutý veriteľom fyzickej osobe ako dlžníkovi na účely jeho podnikateľskej činnosti“. Skutočnosť, že žalobkyňa v danom prípade pri uzatváraní a plnení úverových zmlúv konala v rámci svojej podnikateľskej činnosti, nebola v konaní preukázaná. Nemožno pritom takýto záver ustáliť len z označenia zmluvných strán v záhlaví zmlúv a predmetu formulárových úverových zmlúv, ktoré sú predpripravené žalovaným a nijako neumožňovali zásah do určenia ich obsahu zo strany žalobkyne. Preto aj keď v úverových zmluvách uzatvorených medzi žalobkyňou a žalovaným bolo uvedené, že úver bol poskytnutý na výkon podnikateľskej činnosti žalobkyne, mal súd za to, že predmetné úverové zmluvy je potrebné považovať za zmluvy spotrebiteľské. Súd v tejto súvislosti poukázal aj na to, že takýto účel úverových zmlúv je vylúčený aj z povahy podnikania žalobkyne, ktorá v danom čase pracovala ako opatrovateľka v Rakúsku. Preto z obsahu spisového materiálu bolo problematické vyvodiť akékoľvek profesionálne využitie peňažných prostriedkov žalobkyňou, teda využitie na iný ako spotrebný účel. K záveru o tom, že nepostačuje, že žalovaný vo formulárovej zmluve uvedie ako predmet zmluvy poskytnutie úveru na účely výkonu podnikateľskej činnosti žalobkyne, možno dospieť aj aplikáciou ustanovenia § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší v spojení s ustanovením § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Z obsahu predložených úverových zmlúv je zrejmé, že uvedenie účelu úveru je uvedené len formálne a v predtlačenej forme, v zmluve nie je nijako špecifikované a konkretizované o aký konkrétny výkon podnikateľskej činnosti žalobkyne by sa malo v prípade poskytnutia daného úveru žalobkyni jednať. Súd poukázal na to, že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon podnikania úverového dlžníka ťaží toho, kto tvrdí takúto výnimku, majúc za následok potrebu kvalifikácie úveru na nespotrebiteľský úver, ktorý sa riadi výlučne právnou úpravou obsiahnutou v Obchodnom zákonníku, a to v danom prípade žalovaného. V zmysle uvedeného mal súd
za to, že žalobkyňa ako slabšia strana zmluvného vzťahu má postavenie spotrebiteľa, a to jednak podľa Občianskeho zákonníka, ako aj v zmysle § 2 písm. a) zákona o SU, nakoľko nebolo preukázané, že by pri uzatváraní a plnení úverových zmlúv konala v rámci svojho podnikania alebo povolania. 6. V zmysle uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že na úverovú zmluvu 1, ako aj úverovú zmluvu 2, je potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, ako aj ustanovenia o spotrebiteľských úveroch v zmysle Zákona o SU. Po vykonanom dokazovaní súd dospel k záveru, že úverové zmluvy neobsahujú všetky náležitosti vyžadované ustanovením § 9 ods. 2 zákona o SU. Úverové zmluvy neobsahovali údaj o dobe trvania úverových zmlúv a termíne konečnej splatnosti spotrebiteľských úverov. V tejto súvislosti súd poukázal na čl. 8 bod 8.1 úverových zmlúv, v zmysle ktorého boli úverové zmluvy uzatvorené na dobu neurčitú s tým, že revolving sa uskutočňuje automaticky. Úverové zmluvy tiež neobsahovali úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie, index alebo referenčnú úrokovú sadzbu, na ktorý je výška úveru naviazaná, ako aj časové obdobia, v ktorých dochádza k zmene sadzby úverov, podmienky a spôsob vykonania tejto zmeny. Súd mal po vykonanom dokazovaní preukázané, že úverová zmluva 1, ako ani úverová zmluva 2, neobsahujú údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov. Úverové zmluvy tiež neobsahovali výšku, počet a termíny splátok istiny, ktoré by boli obsiahnuté priamo v zmluvných dojednaniach úverových zmlúv. Z predložených úverových zmlúv tak mal súd bez pochybností preukázané, že tieto neobsahovali zákonom požadované náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 písm. f), i), j), k) a y) zákona o SU. Vzhľadom na uvedený záver o absencii uvedených zákonných náležitostí súd konštatoval, že úverová zmluva 1, ako aj úverová zmluva 2, sa v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) zákona o SU považujú za bezúročné a bez poplatkov, a teda poskytnuté spotrebiteľské úvery je nutné považovať za bezúročné a bez poplatkov. 7. Sumarizujúc uvedené súd prvej inštancie dospel k záveru, že úverová zmluva 1, ako aj úverová zmluva 2, sú spotrebiteľskými zmluvami, ktoré v nadväznosti na uvedený záver súd podrobil súdnej kontrole z hľadiska ich úplnosti, pokiaľ ide o náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 zákona o SU, pričom z obsahu zmlúv súd zistil, že tieto neobsahovali zákonom požadované náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 písm. f), i), j), k) a y) zákona o SU, v dôsledku ktorých skutočností sa takéto úvery s poukazom na ustanovenie § 11 ods. 1 písm. b) zákona o SU považujú za bezúročné a bez poplatkov. 8. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že žalobkyňa sa žalobou domáhala aj určenia neplatnosti rozhodcovskej zmluvy 1 uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným dňa 27.06.2014 a neplatnosti rozhodcovskej zmluvy 2 uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným dňa 22.10.2014. Vo vzťahu k predmetnému určeniu súd uviedol, že otázku existencie naliehavého právneho záujmu bolo nutné posudzovať na základe § 80 písm. c) OSP, v zmysle ktorého návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem, a to s poukazom na skutočnosť, že žalobkyňa podala žalobu na súd ešte dňa 21.01.2016. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že predmetný spor je sporom zo spotrebiteľských zmlúv (úverová zmluva 1, ako aj úverová zmluva 2), v ktorých žalobkyňa mala postavenie spotrebiteľa a žalovaný postavenie dodávateľa., pričom treba vychádzať z princípov zvýšenej ochrany spotrebiteľa danej nielen komunitárnou, ale aj vnútroštátnou právnou úpravou. 9. Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania preukázané, že Rozhodcovská zmluva č. 195508 - 32018 uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným dňa 27.06.2014, ako aj Rozhodcovská zmluva č. 204095 - 45220 uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným dňa 22.10.2014, boli uzatvorené ako samostatné zmluvy na samostatnej listine, pričom z ich obsahu vyplynulo, že dávali možnosť riešiť spory vzniknuté z uzatvorených zmlúv o revolvingovom úvere ako pred rozhodcovským, tak aj pred všeobecným súdom, pričom možnosť výberu ponechávali na žalobcovi. Napriek uvedenému súd vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že rozhodcovské doložky uvedené v rozhodcovskej zmluve 1, ako aj v rozhodcovskej zmluve 2, predstavovali neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka. Uvedený záver súd vyvodil z toho, že pokiaľ bola žalobkyňa ako spotrebiteľka v zmysle rozhodcovských doložiek nútená podrobiť sa rozhodnutiu vopred veriteľom vo formulári predtlačených zmlúv určených rozhodcovských súdov, nemožno hovoriť o individuálne dojednanej podmienke spotrebiteľskej zmluvy. Individuálnosť dojednaní nie je závislou od fyzického oddelenia časti dojednaní od iných, ale v preukázaní možnosti spotrebiteľa ovplyvniť znenie formulárovej zmluvy predkladanej dodávateľom. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobkyňa podpísala rozhodcovské zmluvy v ten istý deň ako zmluvy o poskytnutí revolvingového úveru, a teda napriek tomu, že rozhodcovské doložky sú uvedené na samostatnej listine, ide len o zmluvné dojednanie tvoriace
súčasť úverových zmlúv, ktoré majú formulárový charakter, a ktorých obsah žalobkyňa nemohla nijako ovplyvniť. Súd konštatoval, že dôkazné bremeno na preukázaní toho, že rozhodcovské zmluvy boli dojednané individuálne, spočívalo na žalovanom, pričom žalovaný takúto skutočnosť nepreukázal, resp. ani v konaní netvrdil. V zmysle uvedeného súd dospel k záveru, že rozhodcovská zmluva zo dňa 27.06.2014 a rozhodcovská zmluva zo dňa 22.10.2014 obsahujú neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia rozhodcovských zmlúv, a teda sú v zmysle § 53 ods. 5 neplatné, pričom v danom prípade sa jedná o neplatnosť absolútnu, na ktorú súd prihliada z úradnej povinnosti. 10. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP podľa zásady úspechu v konaní. 11. Proti tomuto rozhodnutiu v celom rozsahu podal odvolanie žalovaný z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je založené na predčasných skutkových záveroch a na nesprávnom právnom posúdení. Nesprávnosť záverov súdu je podľa žalovaného predovšetkým v tom, že súd prvej inštancie bez opory v zákone vychádzal z toho, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno o poskytnutí peňažných prostriedkov z úveru žalobkyni na podnikateľskú činnosť a tiež v tom, že súd prvej inštancie dôsledne nevyhodnotil všetky dôkazy v súdnom spise. 12. Žalovaný tvrdí, že súd prvej inštancie nesprávne ustálil, že žalovaný má znášať dôkazné bremeno o tom, že žalobkyňa skutočne žiadala o úver na podnikateľskú činnosť. Podľa žalovaného žiadny zákon neurčuje domnienku o tom, že zmluvná strana sa považuje za spotrebiteľa, kým nie je dokázaný opak. Poukázal na uznesenie Krajského súdu v Nitre č. k. 9CoCsp/8/2021 - 187, z ktorého cituje: „Z Občianskeho zákonníka, ani iného predpisu však nevyplýva domnienka, že by sa účastník zmluvy považoval za spotrebiteľa, pokiaľ dodávateľ nedokáže opak. Takúto domnienku nemožno vyvodiť ani z § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pretože toto ustanovenie hovorí o priaznivejšom výklade spotrebiteľskej zmluvy. Jeho aplikácia tak predpokladá pozitívne zistenie, že určitá zmluva je spotrebiteľská; nemožno z neho však vyvodiť domnienku, že v pochybnostiach sa každá zmluva považuje za spotrebiteľskú (m. m. uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 26. marca 2018, č. k. 26Co/145/2017). V takom prípade sa potom vychádza zo všeobecného konceptu dôkaznej teórie, v zmysle ktorej dôkazné bremeno zaťažuje osobu, ktorá sa dovoláva spotrebiteľského charakteru právneho vzťahu. Pri posudzovaní spotrebiteľského charakteru uzatvorenej zmluvy o úvere odvolací súd vychádzal z dôkazných prostriedkov vyplývajúcich zo súdneho spisu. V žiadosti o poskytnutie úveru, ako aj v zmluve o úvere je žalovaný explicitne identifikovaný ako fyzická osoba podnikateľ, t.j. živnostník. V zmluve je jasne uvedené, že žalovaný ako dlžník pri uzatváraní tohto úkonu vystupuje ako podnikateľ, zmluva je obsahovo koncipovaná ako obchodná zmluva a účel poskytnutia úveru bol vymedzený na účely podnikateľskej činnosti žalovaného.“ 13. Žalovaný namieta prekvapivosť rozhodnutia vo veci samej a zásadný rozpor s tým, ako súd vyhodnotil skutkový a právny stav ku dňu 09.09. 2022, keďže na pojednávaní dňa 09.09.2022 sudkyňa uviedla, že žalobkyňa nepreukázala svoje tvrdenia. V konaní nebol ani následne z jej strany predložený žiadny dôkaz. Je preto prekvapivé, aby za uvedenej situácie súd posudzoval vec úplne opačne a spôsobom, ktorý vlastne napádame v bode II./1 a II./2 tohto odvolania. 14. Ďalej uvádza, že rozhodnutie súdu vo výroku II. o tom, že rozhodcovská zmluva č. 195508 32018 z 27.06.2014 a rozhodcovská zmluva č. 204095 - 45220 z 22.10.2014 sú neplatné, je založené na nesprávnych a predčasných skutkových záveroch a na nesprávnom právnom posúdení. Žalovaný namieta nesprávne posúdenie procesnej prípustnosti žaloby o určenie neplatnosti rozhodcovských zmlúv. Pretože ide o určenie právnej skutočnosti, jej prípustnosť by musel odôvodniť osobitný zákon (tak, ako je tomu napríklad pri žalobe o určenie neplatnosti výpovede, neplatnosti dobrovoľnej dražby) tak, ako to vyžaduje § 137 písmeno d) CSP. 15. Žalovaný napáda závery súdu ohľadne neplatnosti rozhodcovských zmlúv, ktoré súd odôvodnil tým, že nebolo preukázané, že neboli výsledkom slobodnej vôle zmluvných strán. Poukázal na to, že rozhodcovské zmluvy boli uzavreté dňa 27.06. 2014 a dňa 22.10. 2014 a okrem povinných náležitostí v zmysle vtedy platného a účinného zákona obsahovala nad jeho rámec (v súlade s judikatúrou Najvyššieho súdu SR) poučenie o tom, čo je rozhodcovské konanie, čo znamená, aké sú jeho pravidlá,
opravné prostriedky. Toto poučenie žiadny zákon nepredpisoval, žalovaný ho do rozhodcovskej zmluvy včlenil s odkazom na vtedy sa vyvíjajúcu súdnu prax. 16. Na základe uvedeného preto žalovaný tvrdí, že napádaný rozsudok je založený na predčasných a nepreukázaných záveroch, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a vychádza z nesprávnej aplikácie zákona. Uvedené skutočnosti odôvodňujú podanie odvolania podľa § 365 ods. 1 písmeno f) a písmeno h) CSP. 17. Žalovaný navrhuje, aby odvolací súd zmenil rozsudok, žalobu zamietol a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania a trovy právneho zastúpenia pred súdom prvej inštancie. Eventuálne, aby napádaný rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. 18. K odvolaniu žalovaného sa protistrana nevyjadrila. 19. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP) prejednal vec podľa § 380 ods. 1 bez nariadenia pojednávania v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s § 219 ods. 3 CSP oznámený na webovej stránke a úradnej tabuli Krajského súdu v Bratislave dňa 1.4.2025. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie a dôvodmi odvolania žalovaného dospel k záveru, že odvolaniu proti rozsudku nie je možné vyhovieť. 20. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že predmetom sporu bolo určenie, že úverové zmluvy 1 a 2 (viď ods. 3) sú spotrebiteľskými zmluvami, bezúročné a bez poplatkov a určenie neplatnosti rozhodcovských zmlúv (viď ods. 9). Súd prvej inštancie posúdil úverovú zmluvu 1 uzatvorenú medzi žalobkyňou a žalovaným dňa 27.06.2014, ako aj úverovú zmluvu 2 uzatvorenú medzi žalobkyňou a žalovaným dňa 22.10.2014, na základe ktorých boli žalobkyni poskytnuté úvery vo výške 2.000,00 EUR a 4.000,00 EUR a dospel k záveru, že predložené úverové zmluvy majú formulárový charakter, ktorých obsah žalobkyňa nemohla nijakým spôsobom ovplyvniť, do takýchto zmlúv len žalovaný doplnil údaje a žalobkyňa mohla zmluvy prijať buď ako celok alebo ich odmietnuť. Žalovaný v konaní namietal, pričom sa odvolával na čl. 1 bod 1 úverových zmlúv, že žalobkyňa úverové zmluvy uzatvorila a úver bol poskytnutý na výkon podnikateľskej činnosti žalobkyne. Okolnosť, že úvery boli poskytnuté žalovaným žalobkyni na výkon podnikateľskej činnosti však nebola podľa súdu žalovaným nijako preukázaná, pričom dôkazné bremeno o preukázanie tejto skutočnosti zaťažovalo žalovaného. Súd prvej inštancie posudzoval aj rozhodcovské zmluvy uzatvorené medzi žalobkyňou a žalovaným a mal za to, že nebolo preukázané, že boli výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán, teda aj žalobkyne. Podľa súdu prvej inštancie rozhodcovská zmluva zo dňa 27.06.2014 a rozhodcovská zmluva zo dňa 22.10.2014 obsahujú neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia rozhodcovských zmlúv, a teda sú v zmysle § 53 ods. 5 neplatné, pričom v danom prípade sa jedná o neplatnosť absolútnu, na ktorú súd prihliada z úradnej povinnosti. 21. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 22. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia Zmluvy o revolvingovom úvere č. 195508 - 32018 a Zmluvy o revolvingovom úvere č. 204095 - 45220, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. 23. Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia Zmluvy o revolvingovom úvere č. 195508 - 32018 a Zmluvy o revolvingovom úvere č. 204095 - 45220, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.
24. Podľa § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia Zmluvy o revolvingovom úvere č. 195508 - 32018 a Zmluvy o revolvingovom úvere č. 204095 - 45220, ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané. 25. Podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia Zmluvy o revolvingovom úvere č. 195508 - 32018 a Zmluvy o revolvingovom úvere č. 204095 - 45220, za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. 26. Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia Zmluvy o revolvingovom úvere č. 195508 - 32018 a Zmluvy o revolvingovom úvere č. 204095 - 45220, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. 27. Odvolací súd konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozsudku, keďže súd prvej inštancie na základe listinných dôkazov správne zistil skutkový stav, zrozumiteľným spôsobom vysvetlil z ktorých dôkazov vychádzal, aké skutočnosti mal vykonanými dôkazmi preukázané, dôkazy vyhodnotil a zistený skutkový stav správne právne posúdil podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzatvorenia Zmluvy o revolvingovom úvere č. 195508 - 32018 a Zmluvy o revolvingovom úvere č. 204095 - 45220 (ďalej len „zákon o SU“). Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia a k odvolacím námietkam dopĺňa odvolací súd nasledovné: 28. Odvolací súd sa nestotožňuje s odvolacou námietkou žalovaného, podľa ktorej súd prvej inštancie nesprávne ustálil, že žalovaný má znášať dôkazné bremeno o tom, že žalobkyňa skutočne žiadala o úver na podnikateľskú činnosť. Žalovaný uviedol, že žiadny zákon neurčuje domnienku o tom, že zmluvná strana sa považuje za spotrebiteľa, kým nie je dokázaný opak. Poukázal napríklad na uznesenie Krajského súdu v Nitre č. k. 9CoCsp/8/2021 - 187, podľa ktorého: „Z Občianskeho zákonníka, ani iného predpisu však nevyplýva domnienka, že by sa účastník zmluvy považoval za spotrebiteľa, pokiaľ dodávateľ nedokáže opak.” Žalovaný tvrdí, že si splnil svoju dôkaznú povinnosť, keďže preukázal obsah predzmluvných a zmluvných vzťahov. 29. Pokiaľ žalovaný dôvodí, že podnikateľský charakter zmluvného vzťahu vyplynul z predzmluvných vzťahov medzi žalobkyňou a žalovaným, čo podľa neho preukazujú skutočnosti plynúce zo žiadostí o úver a zmlúv o revolvingovom úvere, odvolací súd sa s týmto nestotožňuje a upozorňuje, že spor nie je o tom, či, resp. že v žiadosti o poskytnutie úveru a v zmluve o revolvingovom úvere je uvedený podnikateľský účel čerpania úveru, ale o tom, či je tento údaj pravdivý a či bolo skutočnou vôľou oboch strán uzavrieť zmluvu obchodnú, a nie zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Predbežná otázka posúdenia charakteru zmluvy (či ide o zmluvu spotrebiteľskú alebo nie) má podstatný význam pre právne posúdenie veci. Strany sporu síce uzavreli zmluvy o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, čo však nevylučuje možnosť a povinnosť súdu aplikovať na ten istý právny vzťah i ustanovenia spotrebiteľského práva slúžiace na ochranu spotrebiteľa, ak v konaní vyjde najavo spotrebiteľský charakter právneho vzťahu. V prípade, ak právny vzťah vznikol na podklade spotrebiteľskej zmluvy, je nevyhnutné aplikovať naň ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách a aj osobitné ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Žalovaný v konaní tvrdil obchodnoprávny charakter právneho vzťahu medzi stranami, zatiaľ čo žalobkyňa tvrdila, že jej skutočnou vôľou bolo získať úver mimo svojej podnikateľskej činnosti (bola opatrovateľkou v Rakúsku) a to z dôvodu finančnej tiesne. Skutočnosť, že prostriedky majú byť použité na výkon podnikania uviedol do žiadosti a do zmluvy výlučne veriteľ a žalobkyňa ak chcela peňažné prostriedky z úveru získať, musela žiadosť a zmluvu podpísať tak, ako jej bola predložená. 30. Odvolací súd poukazuje na súdnu judikatúru, podľa ktorej v každom konaní, ktorého predmetom sú práva a povinnosti spotrebiteľa, ak je súčasne spochybňovaný jeho štatút, je povinnosťou dodávateľa preukázať, že spotrebiteľ konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti. Dôkazná povinnosť dodávateľa plynie z povinnosti odbornej starostlivosti a je potvrdená aj skutočnosťou, že celý proces kontraktácie ovláda dodávateľ. Ak teda dodávateľ v každom jednom spornom prípade za
použitia prostriedkov známych pre dôkazné konanie neunesie dôkazné bremeno preukázania štatútu nespotrebiteľa, bude sa mať za to, že osoba je vždy spotrebiteľom, ktorému patrí spotrebiteľská právna ochrana. 31. Odvolací súd sa nestotožnil ani s odvolacou námietkou o údajnom prekvapivom rozhodnutí súdu prvej inštancie. Podľa žalovaného rozhodol súd prvej inštancie v rozpore s tým, ako vyhodnotil skutkový stav na pojednávaní dňa 9.9.2022, kedy súd skonštatoval, že žalobkyňa nepreukázala svoje tvrdenia. Predbežné právne posúdenie má umožniť objektívnu predvídateľnosť následného súdneho rozhodnutia a vytvoriť priestor pre vecnú a efektívnu argumentáciu sporových strán. Žalovaný mal priestor argumentovať voči podanej žalobe, nemôže sa teda brániť tým, že mu bolo odopreté nejaké právo. Podľa odvolacieho súdu nie je súd prvej inštancie svojim predbežným právnym posúdením striktne viazaný, podstatné je, aby mala strana sporu možnosť právnej argumentácie, čo v tomto prípade dodržané bolo. Rozhodovací proces je výsledkom myšlienkového postupu, pričom nemožno vylúčiť, že v tomto procese dôjde k zmene právneho názoru. Keďže žalovaný mal možnosť reagovať na podanú žalobu a brániť sa voči tvrdeniam žalobkyne či už formou písomného vyjadrenia, predkladania návrhov na dokazovanie a účasti na pojednávaniach, odvolací súd má za to, že mu nebola znemožnená realizácia jeho práv. 32. Odvolací súd nesúhlasí ani s odvolacou námietkou, že rozhodnutie súdu vo výroku II. o tom, že rozhodcovská zmluva č. 195508 - 32018 z 27.06.2014 a rozhodcovská zmluva č. 204095 45220 z 22.10.2014 sú neplatné, je založené na nesprávnych a predčasných skutkových záveroch a na nesprávnom právnom posúdení. Žalovaný namieta nesprávne posúdenie procesnej prípustnosti žaloby o určenie neplatnosti rozhodcovských zmlúv, pretože podľa jeho názoru ide o určenie právnej skutočnosti, ktorej prípustnosť by musel odôvodniť osobitný zákon. 33. Odvolací súd poukazuje na ods. 36 napadnutého rozsudku, v ktorom sa súd prvej inštancie vyčerpávajúco vysporiadal s otázkou procesnej prípustnosti určovacej žaloby a s otázkou preukázania naliehavého právneho záujmu. Predovšetkým odvolací súd súhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že je potrebné zohľadniť, že určovacia žaloba bola podaná za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku (O.s.p.), ktorý upravoval druhy návrhov v ust. § 80. Podmienkou domáhať sa určenia, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je podľa § 80 písm. c) O.s.p. bolo preukázanie naliehavého právneho záujmu. Občiansky súdny poriadok osobitne neupravoval prípustnosť žaloby na určení právnej skutočnosti, ako tomu je v ust. § 137 písm. d) Civilného sporového poriadku (CSP). Ak by teda súd zamietol žalobu iba z dôvodu, že takáto žaloba už nie je v čase rozhodnutia súdu prípustná, znamenalo by to, že odoprel žalobkyni právo na súdnu ochranu. Súd prvej inštancie preto postupoval správne, ak sa zaoberal predmetnou žalobou ako určovacou za splnenia podmienky preukázania naliehavého právneho záujmu. 34. Odvolací súd sa nestotožňuje ani s odvolacou námietkou žalovaného, ktorou napáda záver súdu, že zmluvy neboli výsledkom slobodnej vôle zmluvných strán. Žalovaný spochybňuje, o aký nedostatok slobodnej vôle na strane žalobkyne by malo ísť. Podľa odvolacieho súdu dospel súd prvej inštancie k správnemu záveru, že pokiaľ bola žalobkyňa ako spotrebiteľka v zmysle rozhodcovských doložiek nútená podrobiť sa rozhodnutiu rozhodcovského súdu, ktorý vopred určil veriteľ vo formulárovej zmluve, nemožno hovoriť o individuálne dojednanej podmienke. Nedostatok slobodnej vôle je potrebné vidieť v tom, že žalobkyňa nemala možnosť ovplyvniť znenie formulárovej zmluvy predloženej veriteľom, jej znenie nebolo individuálne dojednané. Napriek tomu, že rozhodcovské zmluvy boli koncipované ako samostatné listiny, žalobkyňa nemala možnosť sa vopred oboznámiť s ich znením, ani ovplyvniť ich obsah a predložené jej boli spolu s úverovými zmluvami. 35. Vzhľadom na uvedené dôvody odvolací súd nesúhlasí so žalovaným, že napadnutý rozsudok je založený na predčasných a nepreukázaných záveroch a že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Z napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi, ktoré špecifikoval v ods. 9 napadnutého rozsudku, pričom súd tieto dôkazy vyhodnotil a dospel k záveru o charaktere predmetných zmlúv ako spotrebiteľských ako aj záveru, že rozhodcovské zmluvy obsahujú neprijateľnú podmienku, v dôsledku čoho sú neplatné. Uvedené závery súdu prvej inštancie sú v zhode s konštantnou judikatúrou. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
36. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 37. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 38. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 39. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP, keďže žalobkyňa bola v odvolacom konaní úspešná, odvolací súd jej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške trov tohto odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením. 40. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá CSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).