Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 2Cob/112/2023 6119203060 20. 05. 2025 JUDr. Nora Vladová ECLI:SK:KSBA:2025:6119203060.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Nory Vladovej a členiek senátu JUDr. Ľubice Kriškovej a JUDr. Viery Malinowskej v právnej veci žalobcu: D.. K. I., nar. X.XX.XXXX, bytom Za J. XXXX/X, XXX XX I., zastúpeného advokátskou kanceláriou: DLMU Gabriško, s.r.o., so sídlom Cukrová 14, 811 08 Bratislava, IČO: 47 236 469, proti žalovanému: PARTNERS GROUP SK s.r.o., so sídlom Einsteinova 24, 851 01 Bratislava, IČO: 36 750 701, zastúpenému: Advokátska kancelária JURIKA & KELTOŠ, s. r. o., so sídlom Mickiewiczova 2, 811 07 Bratislava, IČO: 35 951 087, v konaní o zaplatenie 3.293,51 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 33Cb/107/2019 - 145 zo dňa 12.12.2022 takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I spis. zn. 33Cb/107/2019 zo dňa 12.12.2022 p o t v r d z u j e . II. Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. odôvodnenie: 1. Okresný súd Bratislava I rozsudkom č. k. 33Cb/107/2019 - 145 zo dňa 12.12.2022 rozhodol vo výroku I. tak, že žalobu zamietol a vo výroku II. žalovanému priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. 2. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa proti žalovanému domáhal zaplatenia 3.293,51 Eur s príslušenstvom a to z titulu neoprávneného nevyplatenia odmien za činnost' v prospech žalovaného. Žalobca odôvodnil návrh najmä tým, že dňa 10.9.2015 uzatvoril žalobca ako sprostredkovatel' a podriadený finančný agent so žalovaným ako samostatným finančným agentom zmluvu o vykonávaní činnosti sprostredkovatel'a. Na základe predmetnej zmluvy začal žalobca vykonávat' činnost' v prospech žalovaného, ktorá spočívala v ponúkaní a uzatváraní zmlúv o finančných produktoch v prospech finančných inštitúcií, s ktorými mal žalovaný uzatvorené písomné zmluvy. Za túto činnost' mu žalovaný pravidelne vyplácal odmenu. Odmeňovanie žalobcu bolo špecifikované v čl. IV zmluvy. Žalovaný sa zaviazal okrem odmien vyplácat' aj tzv. servisný bonus, ktorý mal predstavovat' odmenu za trvanie zmlúv, podľa interných dokumentov žalovaného. Žalobca uviedol, že pre náročnost' výpočtu odmien, informoval žalovaný na mesačnej báze žalobcu o výške servisného bonusu a odmien, na ktoré mu vznikol nárok a tieto potom po ich splatnosti v danom kalendárnom mesiaci vyplácal. Vzhl'adom k zmenám v zmluvných podmienkach sa žalobca rozhodol ukončit' svoju činnost' pre žalovaného a požiadal o zrušenie zápisu podriadeného finančného agenta v príslušnom registri, čím sa podl'a čl. VIII ods. 8 zmluvy skončila platnost' zmluvy. Žalovaný túto skutočnost' potvrdil svojím listom zo dňa 23.12.2016, kde uviedol, že platnost' zmluvy sa k 23.12.2016 skončila. Po skončení zmluvy žalovaný vyplatil žalobcovi poslednú odmenu v mesiaci január 2017, po ktorej už neboli vyplatené žiadne odmeny, napriek tomu, že žalobca má za to, že splnil všetky kumulatívne podmienky uzatvorené
v zmluve. Žalovaný mal od finančných inštitúcii obdržat' paušálnu odmenu naraz, avšak agentom ju vyplácal postupne, aby eliminoval riziko vracania časti odmeny v prípadoch zrušenia sprostredkovanej zmluvy. Odmeny mali byt' zadržiavané aj v tzv. storno fonde, z ktorého mali byt' agentovi vyplatené po zániku oprávnenia zrušit' sprostredkovanú zmluvu, resp. po 24 mesiacoch. Po zrušení zmluvy (okrem platby v januári 2017) neprišlo k vyplateniu zostatku odmien a servisného bonusu, na ktoré vznikol žalobcovi nárok a žalobca na základe vlastnej evidencie vyčíslil sumu nevyplatených nárokov, tak ako si ju uplatňuje v žalobe. V rámci právneho posúdenia veci poukázal žalobca na ustanovenia § 660 ods. 1, § 659a, § 668a a § 671 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (d'alej len „ObZ”). Dňa 18.1.2019 vydal Okresný súd Banská Bystrica v upomínacom konaní platobný rozkaz, ktorým vyhovel nároku žalobcu. 3. Proti tomuto platobnému rozkazu, v rámci procesnej obrany, podal žalovaný odpor, v ktorom uviedol, že žalobca nepreukázal splnenie všetkých podmienok na vyplatenie odmien a predložil iba súhrnný výpis odmien za mesiac 11/2016, z ktorého vyplývajú informatívne údaje o činnosti žalobcu, avšak z príloh a ani z textu žaloby nevyplýva, kedy mal vzniknút' nárok na odmeny, v akej výške a kedy malo döjst' ku kumulatívnemu splneniu podmienok v zmysle zmluvy. V rámci procesnej obrany žalovaný poukázal a citoval ustanovenia čl. IV ods. 3, ods. 4, ods. 10, čl. VIII ods. 8 zmluvy. Odmeny, ako aj servisný bonus, na ktoré vznikol žalobcovi nárok počas platnosti a účinnosti trvania zmluvného vzťahu so žalovaným, boli žalobcovi riadne a v plnej výške vyplatené. Nárok na odmeny, či plnenia po termíne ukončenia zmluvy, t. j. po 23.12.2016, žalobcovi nevznikol. Žalobca nedoručil žiadnu faktúru a žalovaný neeviduje uplatňovaný nárok v účtovníctve, pretože neexistuje. Záverom žiadal žalovaný, aby súd žalobu v celom rozsahu zamietol a priznal mu náhradu trov konania v plnom rozsahu. 4. Súd prvej inštancie poukázal na ustanovenia čl. 10 ods. 1 až ods. 3, § 153 ods. 1 až ods. 3, § 181 ods. 4, § 345 z. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) v spojení s § 261 ods. 1, § 263 ods. 1 a ods. 2, § 269 ods. 1 a ods. 2, § 652 ods. 1, § 659a a § 671 ObZ a uviedol, že súd prvej inštancie nariadil pojednávanie na 25.4.2022 a po jeho otvorení poučil sporové strany o zásade sudcovskej koncentrácie, uviedol ktoré skutkové tvrdenia má za sporné a ktoré za nesporné, vyslovil predbežné právne posúdenie a odročil pojednávanie na termín 6.10.2022, s tým, že zaviazal žalobcu, aby sa v lehote 20 dní vyjadril a doplnil dokazovanie smerujúce k preukázaniu výšky uplatnenej istiny. Dňa 16.5.2022 doručil právny zástupca žalobcu súdu elektronicky žiadost' o predĺženie lehoty na podanie vyjadrenia o 30 dní, vzhl'adom ku komplikovanosti presného výpočtu uplatnenej istiny. Súd žiadost' akceptoval. Pojednávanie vytýčené na deň 6.10.2022 bolo preložené z dôvodu zahraničnej stáže sudkyne na termín 28.11.2022. Právny zástupca žalobcu doručil písomne vyjadrenie, ku ktorému ho súd zaviazal, až 18.11.2022 (v piatok po úradných hodinách podatel'ne), teda po dátume pôvodne vytýčeného pojednávania a niekol'ko mesiacov po uplynutí lehoty na vyjadrenie. Súd prvej inštancie v sporovom konaní vykonal dňa 28.11.2022 pojednávanie, na ktorom vyhlásil uznesenie obsahom ktorého bolo, že a) nebude prihliadat' na podanie právneho zástupcu žalobcu a na dôkazy tvoriace prílohu podania doručené súdu dňa 18.11.2022 a že b) návrh žalobcu na určenie povinnosti žalovanému doložit' dôkazy, ako i návrh na vypočutie svedkov zamieta. 5. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie ďalej uviedol, že uznesením z pojednávania konanom dňa 25.4.2022 vyzval žalobcu, aby sa vyjadril v lehote 20 dní v zmysle predbežného právneho posúdenia súdu a doložil dôkazy. Zároveň bol žalobca a jeho právny zástupca poučený v zmysle § 153 a § 154 CSP, pričom právny zástupca žalobcu požiadal o predĺženie lehoty na vyjadrenie o 30 dní, čo súd prvej inštancie akceptoval. Následne sa zástupca žalobcu vyjadril až dňa 18.11.2022, pričom pôvodne bol stanovený termín pojednávania na 6. 10. 2022. S ohl'adom na skutočnost', že dôkazy doložené v podaní zástupcu žalobcu doručené súdu 18.11.2022 sú dôkazy, ktoré bolo možné predložit' už skôr, a ani zástupca žalobcu neuviedol vo svojom vyjadrení dôvod, ktorý by vysvetl'oval doloženie dokladov s odstupom takmer pol roka od kedy mal vyjadrenie doložit', súd prvej inštancie žalobu zamietol. Súd prvej inštancie zároveň zamietol návrh na zabezpečenie dôkazov, resp. návrh zástupcu žalobcu na určenie povinnosti žalovanému predložit' doklady, nakol'ko zástupca žalobcu nepreukázal, že tieto dôkazy nevedel zabezpečit' sám, bez zásahu konajúceho súdu a okrem toho požiadavku na zabezpečenie dôkazov bolo možné vzniest' už v žalobe. Zároveň súd v tejto súvislosti dodal, že má za to, že sa z jeho strany nejedná o príliš formalistický postup, ktorý by viedol k zjavnej nespravodlivosti, ale využil tento nástroj na zrýchlenie súdneho konania.
6. Na základe vyššie uvedených skutočností, zobral súd prvej inštancie pri rozhodovaní vo veci samej v úvahu len vyjadrenia strán a listinné dökazy, ktoré boli predložené pred 18.11.2022 a pri takto ustálenom skutkovom a právnom stave, mal súd za preukázané a za nesporné uzatvorenie zmluvy o vykonávaní činností sprostredkovatel'a zo dňa 10.9.2015 a ukončenie tejto zmluvy k 23.12.2016. Sporným medzi stranami bola oprávnenost' žalobcom uplatneného nároku na vyplatenie odmien a servisných bonusov po ukončení zmluvy. Povinnost'ou žalobcu je uviest' relevantné tvrdenia a tieto dostatočne preukázat' predloženými dökazmi, minimálne tak, aby s a ním uplatnený nárok súdu javil ako pravdepodobnejší ako procesná obrana žalovaného (zásada formálnej pravdy). Súd prvej inštancie má za to, že v prejednávanom prípade žalobca dôkazné bremeno neuniesol a nie je možné žalobe na podklade písomných vyjadrení a predložených dôkazov vyhovieť. Žalobca nepredložil ani neoznačil žiadny dôkaz spôsobilý preukázať, že nárok uplatnený v žalobe je dôvodný, predovšetkým súd konštatuje, že žalobca nepredložil nevyvrátitel'ný dôkaz o tom, že mu po ukončení zmluvy so žalovaným vznikol nárok na dodatočné uhradenie odmien a servisných bonusov. V tejto súvislosti súd prvej inštancie uvádza, že žalobca je povinný uviest' skutočnosti, o ktoré sa opiera jeho právo, pričom podstatou tejto jeho povinnosti je tvrdenie skutočností rozhodujúcich z hl'adiska veci samej. V uvedenom prípade dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobca nepreukázal tvrdený nárok dôkazmi založenými v spise. Súd prvej inštancie žalobcovi poskytol čas pre doplnenie svojich tvrdení a predloženie d'alších dôkazov (prípadne ich označenie), avšak tento priestor žalobca nevyužil a svoje vyjadrenie predložil až v čase, kedy by bolo prihliadanie naň v hrubom rozpore s koncentračnou zásadou CSP. Ked'že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že by žalobcovi vznikol nárok na uplatňované odmeny a servisné bonusy, súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, nepreukázal ním tvrdené skutočnosti, a preto žalobu zamietol. 7. Neunesenie dôkazného bremena a nevyhnutnost' zamietnutia žaloby vyplýva aj z hmotnoprávneho posúdenia veci, vykonaného na podklade vyjadrení a dôkazov, na ktoré súd v konaní prihliadal. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca odvodzoval svoj nárok na provízie po ukončení zmluvy z § 671 ObZ. Žalovaný s uvedeným posúdením nesúhlasil a v rámci procesnej obrany poukázal v odpore na čl. VIII ods. 10 zmluvy. Podl'a tohto článku sa strany dohodli, že odo dňa ukončenia zmluvy nemá žalobca nárok na finančné plnenia (všetky druhy odmien a servisný bonus) zo strany žalovaného, pri ktorých neboli ku dňu ukončenia zmluvy kumulatívne splnené všetky podmienky pre vznik nároku na ich vyplatenie. Žalobca v priebehu konania nijakým spôsobom nepreukázal kumulatívne splnenie vyžadovaných podmienok pre vznik nároku na vyplatenie odmien a servisného bonusu. Jedinou obranou žalobcu voči uvedenému právnemu posúdeniu žalovaného, boli prednesy právneho zástupcu žalobcu na pojednávaní, v ktorých uviedol, že predmetné zmluvné ustanovenie považuje za neplatné pre jeho rozpor so zákonom. Súd prvej inštancie sa s posúdením sporného ustanovenia zmluvy ako neplatného nestotožňuje. Obchodný zákonník ako predpis súkromného (obchodného) práva je výsostne založený na zmluvnej vol'nosti účastníkov právnych úkonov a taktiež na dispozitívnosti väčšiny ustanovení pojednávajúcich o obchodnoprávnych záväzkoch. Uvedené je explicitne ustanovené v § 263 ods. 1 ObZ, ktorý umožňuje stranám upravit' svoje vzt'ahy odchylne od znenia zákona, s výnimkou tam vymenovaných ustanovení a tiež základných ustanovení jednotlivých zmluvných typov. Je nesporné, že § 671 ObZ (od ktorého odvodzuje žalobca svoj nárok na provízie po ukončení platnosti zmluvy) nie je uvedený v § 263 ods. 1 ObZ ako ustanovenie, od ktorého sa nemožno odchýlit' a zároveň sa nejedná o základné ustanovenie zmluvy o obchodnom zastúpení. Vzhl'adom k týmto skutočnostiam má súd prvej inštancie za to, že sporové strany sa v zmluve platne odchýlili od § 671 ObZ a tým vylúčili vznik budúceho nároku žalobcu na provízie (odmeny), ktoré by mali vzniknút' po ukončení zmluvy o obchodnom zastúpení (sprostredkovaní), s výnimkou kumulatívneho splnenia podmienok pre vznik jednotlivých druhov provízie ku dňu ukončenia zmluvy. Súd prvej inštancie opakuje, že žalobca v konaní splnenie týchto podmienok nepreukázal, pričom v prípade tzv. servisného bonusu tieto podmienky ani objektívne splnené byt' nemohli, ked'že sa v zmysle čl. IV ods. 10 zmluvy vyžadovala určitá dÍžka trvania sprostredkovanej zmluvy (min. 24 mesiacov) a žalobca v predloženej tabul'ke odkazuje na zmluvy, ktoré boli uzatvorené spravidla len niekol'ko mesiacov pred ukončením jeho činnosti pre žalobcu. Tieto zmluvy neboli naviac súdu prvej inštancie predložené, v dôsledku čoho ani nemá ich existenciu (trvanie) za preukázanú. Zároveň je potrebné pre úplnost' uviesť, že aj v prípade preukázania nároku na vyplatenie provízii (k čomu nedošlo), nebol žalobca schopný v rámci tri roky trvajúceho sporového konania preukázat' (ustáliť) výšku uplatňovaného nároku, keď sám uvádzal, že žalovaným zavedený výpočet provízii je mimoriadne komplikovaný a pre jeho správne aplikovanie sú potrebné odborné znalosti v oblasti financií. Nie je v odborných kapacitách sudcu posúdit' špecifické finančné výpočty žalovaného
vytvorené pre určovanie odmeňovania podriadených finančných agentov. Súd prvej inštancie poskytol žalobcovi dostatočný časový priestor (konanie trvá tri roky a žalobcovi bola predlžovaná lehota na doplnenie dôkazov), aby zabezpečil kvalifikované vyjadrenie, ktoré by prípadne preukázalo (ustálilo) výšku uplatňovaného nároku, ktorý samotný však ostal nepreukázaný. 8. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 CSP tak, že žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% voči žalobcovi, keďže bol v celom rozsahu úspešný. 9. Proti vyššie uvedenému rozsudku, v celom rozsahu, podal odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), písm. d), písm. e), písm. f), písm. g) a písm. h) CSP a navrhuje, aby odvolací súd podľa § 388 CSP v celom rozsahu zmenil napadnutý rozsudok tak, že prizná žalobcovi nárok uplatnený návrhom v celom rozsahu ako aj prizná nárok na 100% náhrady trov konania vrátane trov právneho zastúpenia, v konaní na súde prvej inštancie a v odvolacom konaní, alternatívne navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a opätovné rozhodnutie v zmysle § 389 CSP. 10. Žalobca vo svojom odvolaní nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, ktorý neprihliadal na podanie právneho zástupcu žalobcu a na dôkazy tvoriace prílohu podania doručené na súd 18.11.2022. Odôvodnil to poukazom na čl. 10 CSP ako aj § 153 a § 181 ods. 4 CSP. Pokiaľ súd prvej inštancie aj mal za to, že ďalšie vykonávanie dokazovania, osobitne najmä predvolávanie svedkov a ich výsluchy, by bolo nehospodárne a vyžadovalo by si ďalšie odročovanie pojednávaní, súd prvej inštancie mal možnosť odmietnuť vykonanie ďalšieho dokazovania, hoci má za to, že nevykonaním navrhnutých dôkazov došlo k naplneniu odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP, nakoľko sa jednalo o dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Žalobca však považuje za neprimerane prísne nevykonať dôkazy, ktoré boli už priamo pripojené k samotnému vyjadreniu žalobcu, pričom tieto sa dali vykonať priamo na pojednávaní 28.11.2022, navyše nešlo o žiadne doteraz nikdy neprezentované dokumenty vo vzťahu k žalovanej, nakoľko sa prakticky jednalo o dokumenty vytvorené priamo žalovaným a teda žalovaný by ani nemohol argumentovať s tým, že ide o nové, pre neho neznáme, dôkazy. Okrem toho samotné písomné podanie spolu s prílohami žalobca doručoval nie len súdu, ale osobitne (elektronicky) aj priamo žalovanej. Žalobca dáva do pozornosti, že v danom prípade išlo o pôvodné upomínacie konanie a súd nepostupoval štandardne podľa ustanovení § 167 a § 168 CSP, nedošlo tu v opakovanej výmene písomných stanovísk procesných strán (replika, duplika). Žalobca ďalej poukázal na to, že konanie sa vedie od roku 2019, pričom odvtedy nastalo viacero objektívne vzniknutých prieťahov (COVID-19, odročenie pojednávaní) a nesúhlasí s tým, že žalobca má niesť tieto dôsledky v konaní sám, navyše v značnej miere za prekážky, ktoré sám nezavinil, došlo tým k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces, nesúhlasí so záverom, že sa nejedná o príliš formalistický prístup, ktorý by viedol k zjavnej nespravodlivosti, ale slúžil iba na zrýchlenie súdneho konania, nakoľko žalobca odmieta niesť následky snahy o zrýchlenie konania, kde súd od roku 2019 až do apríla 2022 prakticky nekonal (hoci z objektívnych príčin). Žalobca rešpektuje princíp hospodárnosti konania ako aj základné zásady Civilného sporového poriadku a skutočnosti, že ťažisko zmien v civilnom procese spočíva na urýchlení a zjednodušení konania a zabráneniu vzniku zbytočných prieťahov v konaní, má však za to, že takto prísne ponímaná zásada koncentrácie konania viedla k denegatio iustitiae a poškodila ho na jeho právach na spravodlivé súdne konanie. Žalobca tiež namietal a nesúhlasil s tým, že súd prvej inštancie zamietol návrh žalobcu na určenie povinnosti žalovanému doložiť dôkazy, ako i návrh na vypočutie svedkov. Má za to, že takéto nevykonanie dôkazov je odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP. Súd prvej inštancie taktiež nevykonal dokazovanie v rozsahu zmlúv sprostredkovaných žalobcom, avšak toto súd prvej inštancie nepovažoval za potrebné vzhľadom na ich väčší rozsah, pričom žalovaná ich existenciu ani nespochybňovala. Rovnako tak, žalobca vo veci žiadal aj vypočuť svedkov, ktorí pôsobili ako priami nadriadení žalobcu a mali teda presné informácie o fungovaní štruktúry žalovanej spoločnosti. V danej právnej veci nebolo uspokojivo preukázané a zo strany súdu prvej inštancie v napadnutom rozsudku ani vyhodnotené a právne posúdené, ktoré osoby vlastne vystupovali v spornom právnom vzťahu ako klient, resp. „tretia osoba“ v zmysle ustanovení ObZ o obchodnom zastúpení a ani v prospech koho došlo k uzatváraniu obchodov. Žalobca preto namietal, že predmetom právneho posúdenia súdom malo byť teda to, aká vlastne bola povaha vzťahu medzi žalovanou a žalobcom, vzhľadom na skutočnosť, že výslovne nespadá pod zákonnú definíciu zmluvy o obchodnom zastúpení ako je uvedená v ObZ. Z uvedeného dôvodu má žalobca za to, že odmietnutie vykonať dôkaz predložením zmlúv medzi finančnou inštitúciou a žalovanou bolo predčasné, viedlo k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) a v konečnom dôsledku rozhodnutie súdu prvej inštancie následne vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h). V ďalšej časti svojho odvolania žalobca uviedol, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil aj s ohľadom na náležitosti zmluvy o vykonávaní činnosti sprostredkovateľa medzi žalobcom a žalovanou, ktorá neobsahovala kľúčové dojednania a tiež neprihliadol na zrejmú neprimeranosť zmluvy, kedy žalobca objektívne nemal možnosť splniť záväzky obsiahnuté v zmluve. Žalobca ďalej pristúpil k právnemu posúdeniu zmluvy a poskytol odvolaciemu súdu svoj výklad a uzavrel, že súd prvej inštancie nesprávne interpretoval samotnú zmluvu medzi žalovanou a žalobcom, čím dospel k nesprávnemu právnemu záveru. Žalobca je názoru, že sa súd prvej inštancie s touto zmluvou takmer nezaoberal, nakoľko nebol počas konania vytvorený na to ani dostatočný priestor. Súd prvej inštancie uvádza v napadnutom rozsudku, že žalobca „nepredložil nevyvrátiteľný dôkaz o tom, že mu po ukončení zmluvy so žalovaným vznikol nárok na dodatočné uhradenie odmien a servisných bonusov.“ Pritom však súd prvej inštancie mal túto otázku posúdiť ako otázku právnu s prihliadnutím na ustanovenia § 652 a nasl. ObZ. Žalobca taktiež namietal, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s námietkou (resp. vysporiadal sa nedostatočne), že ustanovenie čl. VIII ods. 10 zmluvy je neplatné pre rozpor so zákonom, nakoľko ide o vzdanie sa práva, ktoré môže vzniknúť až v budúcnosti. V napadnutom rozsudku iba stroho skonštatoval, že sa „s posúdením tohto ustanovenia ako nezákonného nestotožňuje.“ Aj v tejto časti odvolania žalobca prezentoval svoj právny názor, ako mal súd prvej inštancie posúdiť uvedenú situáciu a predmetnú zmluvu, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil aj z toho dôvodu, že neprihliadol k možnosti posúdiť dotknutý nárok v zmysle § 668a ObZ na náhradu škody a tiež dodal, že má za to, že súd prvej inštancie nedostatočne odôvodnil, prečo neprihliadol ani na námietku rozporu zmluvy a zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným s poctivým obchodným stykom resp. dobrými mravmi. 11. K uvedenému odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý považuje odvolanie žalobcu založené prevažne len na domnienkach žalobcu, z jeho textu vyplýva, že neporozumel zneniu Zmluvy o vykonávaní činnosti sprostredkovateľa, uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným dňa 10.9.2015, ako ani súvisiacim ustanoveniam Obchodného zákonníka, či Civilného sporového poriadku. Žalobca v bode I. svojho odvolania namieta procesný postup súdu prvej inštancie a uplatnenie sudcovskej koncentrácie, je toho názoru, že išlo o prísne ponímanú zásadu koncentrácie, ktorá poškodila žalobcu na jeho právach na spravodlivé súdne konanie. Žalovaný so závermi žalobcu v odvolaní nesúhlasí a poukazuje na čl. 8, čl. 10, čl. 17 v spojení s § 132 ods. 1 až ods. 3 CSP a uviedol, že napriek skutočnosti, že žalobca vo svojej žalobe uviedol, že „na základe vlastných evidencií zmlúv“ eviduje neuhradené odmeny a servisný bonus, ako aj napriek svojmu aktuálnemu tvrdeniu v odvolaní vo vzťahu k nevykonaným dôkazom, že sa prakticky jedná o dokumenty vytvorené žalovaným, ktoré mal žalobca nepochybne k dispozícii už od roku 2015 - 2016 (trvanie spolupráce so žalovaným), žalobca ku svojej žalobe tieto dôkazy nepriložil, ani ich ako dôkazy neoznačil. Žalobca ani žiadnym relevantným spôsobom - opisom rozhodujúcich skutočností - neuviedol, ako sa dopracoval k výpočtu žalovanej sumy. Pokiaľ žalobca disponuje vlastnou evidenciou sprostredkovaných zmlúv a ďalšími, pre určenie výšky jeho nároku potrebnými dokumentami, tieto už mohol a mal priložiť k žalobe. Rovnako tak, pokiaľ si žalobca výšku žalovanej odmeny uvedenú v zozname uzatvorených zmlúv (príloha žaloby) len náhodne nenatipoval, ale ju na základe istých podkladov vypočítal, nepochybne mohol a mal tento výpočet súdu už v podanej žalobe ozrejmiť a relevantne zdôvodniť. Žalobca z vlastnej vôle nevyužil ani svoju zákonom priznanú možnosť vyjadriť sa k odporu žalovaného a včas uplatniť prostriedky procesného útoku proti námietkam vzneseným zo strany žalovaného. Neobstojí preto tvrdenie žalobcu v odvolaní, že žalobca nemohol predvídať, že žalovaný bude považovať jeho žalobu za nezrozumiteľnú a súd bude žiadať ešte dodatočné prepočítanie žalovanej istiny a predloženie ďalšej dokumentácie. Žalovaný je názoru, že námietka žalobcu, že v tomto konaní nedošlo k opakovanej výmene písomných stanovísk procesných strán (replika, duplika) je absolútne nelogická, keď práve žalobca túto situáciu svojím vlastným konaním zavinil, keďže k odporu žalovaného žiadne písomné stanovisko nepredložil. V konaní je bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že žalobca nepostupoval v súlade s pokynmi súdu a že svoje práva, prostriedky procesného útoku, neuplatnil riadne ani včas. Žalobca namieta, že súd prvej inštancie nepostupoval správne, keď zamietol návrh žalobcu na vykonanie dôkazov, a to (i) uloženie povinnosti žalovanému predložiť zmluvy o spolupráci medzi žalovaným a príslušnými finančnými inštitúciami, z ktorých malo vraj byť zrejmé, ako, v akej výške a lehote splatnosti boli vyplácané provízie zo strany finančných inštitúcií žalovanému, ako aj (ii) výsluch svedkov, nadriadených žalobcu, ktorí mali informácie o fungovaní štruktúry žalovaného. Žalovaný je názoru, že pozornosti žalobcu zrejme ušlo, že predmetom tohto sporu nie sú nároky medzi žalovaným a finančnými inštitúciami alebo posudzovanie obchodného modelu fungovania žalovaného, ale existencia alebo neexistencia finančných nárokov žalobcu voči žalovanému z titulu zmluvy. Žalovaný následne vo svojom vyjadrení pristúpil k právnemu výkladu a posúdeniu zmluvy, ktorými reagoval na
právne posúdenie veci žalobcom, pričom uzavrel, že domnienky, hypotézy či akékoľvek iné výklady obsahu zmluvy nesúladné s jej znením a uvedené žalobcom v jeho odvolaní, preto nie je namieste. Právny vzťah žalobcu a žalovaného, založený zmluvou, bol zo strany súdu prvej inštancie vyhodnotený a právne posúdený správne. Žalovaný dodal, že neunesenie svojho dôkazného bremena sa žalobca pokúša prezentovať ako pochybenie súdu prvej inštancie, keď opakovane tvrdí, že súd dospel k nesprávnym právnym záverom, nakoľko nesprávne interpretoval zmluvu medzi žalobcom a žalovaným, dokonca, že sa touto zmluvou takmer nezaoberal, lebo na to vraj nebol vytvorený dostatočný priestor. Keďže žalobca v priebehu štyri roky trvajúceho súdneho konania nepredložil súdu prvej inštancie, okrem samotnej zmluvy, akýkoľvek iný relevantný dôkaz, je žalovaný toho názoru, že súd prvej inštancie mal viac ako dostatočný priestor sa so zmluvou riadne oboznámiť a túto právne posúdiť, čo aj vykonal. Vzhľadom k vyššie uvedenému považuje žalovaný odvolaním napadnutý rozsudok za vecne správny a navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 12.12.2022 v súlade s ust. § 387 CSP potvrdil a žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. 12. Ďalšie vyjadrenia neboli vo veci súdu doručené. 13. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP v medziach daných rozsahom a dôvodom odvolania bez nariadenia pojednávania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s § 219 ods. 3 CSP oznámený na úradnej tabuli a na webovej stránke Krajského súdu v Bratislave v zákonnej lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. 14. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 15. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 16. Podľa § 153 ods. 1 CSP, strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. 17. Podľa § 153 ods. 2 CSP, na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. 18. Podľa § 153 ods. 3 CSP, ak súd na prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany neprihliadne, uvedie to v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej. 19. Podľa § 187 ods. 1 CSP, za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov. 20. Podľa § 191 ods. 1 CSP, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. 21. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu a odvolania žalobcu dospel k záveru, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil, svoje rozhodnutie náležite, podrobne, logicky odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie i s jeho odôvodnením a v podrobnostiach na neho poukazuje. 22. Žalobca sa proti žalovanému domáhal zaplatenia 3.293,51 Eur s príslušenstvom titulom neoprávneného nevyplatenia odmien za činnost' v prospech žalovaného. Žalobca, tak ako uviedol prvoinštančný súd, mal povinnosť v konaní pred súdom prvej inštancie svoj nárok preukázať a zároveň postupovať v súlade s pokynmi súdu a svoje práva, prostriedky procesného útoku uplatniť riadne a včas. Zo spisového materiálu vyplýva, že upomínací súd vydal v upomínacom konaní platobný rozkaz, ktorým vyhovel nároku žalobcu a proti ktorému podal žalovaný odpor. Výzvou zo dňa 17.6.2019, ktorá bola
právnemu zástupcovi žalobcu doručená 18.6.2019, vyzval súd žalobcu, aby sa v lehote 15 dní vyjadril k odporu a zároveň, aby navrhli pokračovanie v konaní na príslušnom súde. Právny zástupca žalobcu následne doručil súdu podanie, ktorým navrhol pokračovanie v konaní, avšak k odporu sa vôbec, napriek výzve súdu nevyjadril. Následne tak príslušný konajúci súd nariadil pojednávanie na 25.4.2022 a po jeho otvorení poučil sporové strany o zásade sudcovskej koncentrácie, uviedol ktoré skutkové tvrdenia má za sporné a ktoré za nesporné, vyslovil predbežné právne posúdenie a odročil pojednávanie na termín 6.10.2022, s tým, že zaviazal žalobcu, aby sa v lehote 20 dní vyjadril v zmysle predbežného právneho posúdenia súdu a doložil dôkazy smerujúce k preukázaniu výšky uplatnenej istiny. Dňa 16.5.2022 doručil právny zástupca žalobcu súdu elektronicky žiadost' o predlženie lehoty na podanie vyjadrenia o 30 dní, vzhl'adom ku komplikovanosti presného výpočtu uplatnenej istiny. Súd žiadost' akceptoval, avšak právny zástupca žalobcu ani v predĺženej lehote vyjadrenie nezaslal. Pojednávanie vytýčené na deň 6.10.2022 bolo preložené z dôvodu zahraničnej stáže sudkyne na termín 28.11.2022. Právny zástupca žalobcu napokon doručil písomné vyjadrenie, ku ktorému ho súd zaviazal na pojednávaní konanom 25.4.2022, až 18.11.2022 (v piatok po úradných hodinách podatel'ne), teda po dátume určenej a predĺženej lehoty, ako i po dátume pôvodne vytýčeného pojednávania. Súd prvej inštancie v sporovom konaní vykonal dňa 28.11.2022 pojednávanie, na ktorom vyhlásil uznesenie, obsahom ktorého bolo, že nebude prihliadat' na podanie právneho zástupcu žalobcu a na dôkazy tvoriace prílohu podania doručené súdu dňa 18.11.2022 a že návrh žalobcu na určenie povinnosti žalovanému doložit' dôkazy, ako i návrh na vypočutie svedkov zamieta. Dôkazy doložené v podaní zástupcu žalobcu doručené súdu 18.11.2022 sú dôkazy, ktoré bolo možné predložit' už skôr, a právny zástupca žalobcu neuviedol vo svojom vyjadrení dôvod, ktorý by vysvetl'oval doloženie dokladov s odstupom takmer pol roka od kedy mal vyjadrenie doložit'. Súd prvej inštancie zároveň zamietol návrh na zabezpečenie dôkazov, resp. návrh zástupcu žalobcu na určenie povinnosti žalovanému predložit' doklady, nakol'ko zástupca žalobcu nepreukázal, že tieto dökazy nevedel zabezpečit' sám, bez zásahu konajúceho súdu a okrem toho požiadavku na zabezpečenie dôkazov bolo možné vzniest' už v žalobe. 23. Žalovaný v rámci procesnej obrany vo svojich podaniach namietal nedostatky podania, pričom žalobca mal dostatok času na zabezpečenie dôkazov a napriek poučeniu zo strany súdu, napriek predĺženiu lehoty žalobca nepredložil žiadne dôkazy preukazujúce svoje tvrdenia, resp. minimálne nejaké vyjadrenie. 24. Odvolací súd sa zaoberal odvolacou námietkou žalobcu vo vzťahu k namietanému postupu prvoinštančného súdu a uplatneniu sudcovskej koncentrácie, ktorú však vyhodnotil ako neopodstatnenú. V prvom rade súd dáva do pozornosti, že dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. júna 2010, sp. zn. 5Obo/52/2010). 25. Keďže civilné sporové konanie je ovládané prejednacou zásadou, v súlade s ktorou je úspech procesnej strany definovaný jej povinnosťou tvrdenia a na ňou nadväzujúcou dôkaznou povinnosťou a im zodpovedajúcim korelátom v podobe bremena tvrdenia a dôkazného bremena, potom z predmetnej zásady následne vyplýva základné procesné pravidlo, podľa ktorého je každá strana povinná dokazovať skutočnosti zodpovedajúce znakom právnej normy, ktorá je pre ňu priaznivá a ktorej sa domáha. Z uvedeného zároveň vyplýva, že strana domáhajúca sa určitých právnych následkov, ponesie aj nepriaznivé dôsledky stavu non liquet - neobjasneného skutkového stavu, resp. určitej relevantnej skutočnosti (bližšie viď nález ÚS SR, sp. zn. I. ÚS 24/2019 zo dňa 09.06.2020). 26. Sudcovskú koncentráciu konania uplatňuje súd podľa vlastnej úvahy s posúdením, či prostriedok procesného útoku, či obrany strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Uvedené potvrdzuje aj Najvyšší súd SR v uznesení zo dňa 26.02.2019, sp. zn. 3 Obdo 43/2018, keď v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádza, že „účelom sudcovskej koncentrácie konania bolo zabezpečiť rýchlosť a hospodárnosť súdneho konania a zamedziť
tak špekulatívnemu postupu strán (napr. v podobe oneskorene predkladaných vyjadrení obsahujúcich nové skutkové tvrdenia alebo nové návrhy na vykonanie dokazovania, ktoré bolo možné predložiť v skoršom štádiu konania) smerujúcemu k zbytočnému predlžovaniu konania (a k vzniku prieťahov v konaní), a zabezpečiť tak, aby poskytnutie súdnej ochrany bolo rýchle a účinné.“ Podľa čl. 8 Základných princípov CSP sú strany sporu povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu. Z čl. 10 ods. 1 Základných princípov CSP vyplýva stranám povinnosť postupovať v konaní v súlade so zákonom a podľa pokynov súdu. Súd môže určiť stranám záväzné procesné lehoty na niektoré procesné úkony (čl. 10 ods. 3 Základných princípov CSP). S týmito zásadami je spojená aj povinnosť strán sporu uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania (§ 153 ods. 1 CSP). Vychádzajúc z uvedeného sú strany sporu povinné rešpektovať pokyny súdu smerujúce k prejednaniu sporu, pričom zákon umožňuje súdu určiť stranám záväznú lehotu na predloženie vyjadrení obsahujúcich skutkové tvrdenia, prípadne na predloženie návrhov na vykonanie dôkazov s tým, že v prípade nedodržania predmetnej lehoty súd nemusí na neskôr predložené tvrdenia alebo návrhy prihliadnuť, čo predstavuje procesnú preklúziu práva. 27. Pokiaľ ide o dôkazy navrhnuté stranami sporu na pojednávaní resp. tesne pred ním, súd ich nevykonal s poukazom na ustanovenie § 153 CSP, keďže tieto dôkazné návrhy boli zo strany žalobcu uplatnené oneskorene, a preto na ne dopadá sudcovská koncentrácia konania. Odvolací súd poukazuje na to, že žalobca bol v konaní zastúpený advokátskou kanceláriou, ktorá mala stranám poskytnúť kvalifikovanú právnu pomoc (vrátane riadneho a včasného uplatnenia dôkazných návrhov), hoci je zjavné, že takto nepostupoval. Súdne pojednávanie nebolo stanovené na uplatňovanie nových prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany, keďže tieto mali a hlavne mohli byť uplatnené už v rámci v písomnej časti konania. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že o sudcovskej koncentrácii konania a o následkoch s ňou spojenými bol žalobca poučený a napriek tomuto poučeniu bol ako strana sporu nečinný a dôkazné návrhy vzniesol oneskorene, až tesne pred nariadeným pojednávaním. Prvoinštančný súd si teda voči žalovanému poučovaciu povinnosť o sudcovskej koncentrácii konania splnil, a preto bol oprávnený v rámci svojho rozhodovania sudcovskú koncentráciu konania dôsledne uplatňovať. Zákonodarca v ustanovení § 153 ods. 2 CSP limity pre aplikáciu sudcovskej koncentrácie konania uvádza slovom „najmä“, a teda výkladom a contrario je potrebné mať za to, že aplikácia sudcovskej koncentrácie je na mieste nielen vtedy, ak by uplatnenie prostriedkov procesného útoku alebo prostriedkov procesnej obrany vyžadovalo odročenie pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu, ale je na mieste vždy vtedy, ak v konkrétnych okolnostiach danej veci strana zjavne nekonala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Ustanovenie § 153 ods. 2 CSP preto vo všeobecnosti nie je možné vykladať tak, že ak ide o dôkaz listinou, a teda ide o dôkaz, ktorý stačí vykonať len jeho prečítaním alebo oznámením jeho obsahu na pojednávaní (§ 204 CSP), postačí ak ho strana označí alebo predloží na pojednávaní, resp. pred pojednávaním v lehote na prípravu na pojednávanie (§ 178 ods. 2 CSP). Takýmto výkladom by totiž bol popretý základný zmysel a účel sudcovskej koncentrácie, ktorým v prípade prostriedkov procesného útoku alebo procesnej obrany, ktoré strana mohla predložiť skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania, je práve eliminovať uplatňovanie prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany až na pojednávaní alebo v čase po nariadení pojednávania alebo krátko pred uskutočnením pojednávania (k tomu viď aj rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 7. decembra 2023, sp. zn. 43Cob/67/2023). 28. Strany sporu boli povinné a v tomto prípade žalobca bol povinný postupovať v konaní podľa pokynov súdu a ak im súd určil záväznú lehotu na predloženie (alebo aspoň označenie) dôkazných návrhov, bol povinný tieto pokyny súdu rešpektovať a všetky dôkazné návrhy predložiť súdu v stanovenej lehote. Ak tieto pokyny súdu nerešpektoval, vystavil sa sám riziku, že na ich oneskorené dôkazné návrhy súd neprihliadne. Jedinou podmienkou pre uplatnenie sudcovskej koncentrácie konania je nerešpektovanie predchádzajúcej výzvy súdu, pričom sudcovská koncentrácia konania prichádza do úvahy aj vtedy, ak by nebolo nevyhnutné odročiť pojednávanie, podstatné je len to, že strana zjavne nekonala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania (k tomu viď vyššie citovaný rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43Cob/67/2023).
29. K odvolacej námietke žalobcu, že prvostupňový súd nepostupoval štandardne podľa ustanovení § 167 a § 168 CSP a že nedošlo tu k opakovanej výmene písomných stanovísk procesných strán (replika, duplika) odvolací súd uvádza, že uvedené tvrdenie žalobcu má za zavádzajúce, keďže zo spisu vyplýva zjavná nečinnosť žalobcu, bližšie popísaná už vyššie, keď bol žalobca výzvou zo dňa 17.6.2019 (doručená 18.6.2019 ) vyzvaný na vyjadrenie v lehote 15 dní k odporu a právny zástupca žalobcu doručil súdu podanie, ktorým iba navrhol pokračovanie v konaní, avšak k odporu sa vôbec, napriek výzve súdu nevyjadril. Nebolo preto možné už zo strany súdu doručovať žalovanému nejaké vyjadrenie. 30. Samozrejme, reagovať na vyjadrenia je procesným právom, nie povinnosťou žalobcu, čo vyplýva jednak z gramatického výkladu § 167 ods. 3 prvá veta (umožní mu), no i z celkového charakteru tohto procesného inštitútu. Podstatné je, že žalobcovi bolo umožnené zo strany súdu procesne reagovať na všetky relevantné skutkové a právne tvrdenia protistrany, aby bol dodržaný princíp rovnosti zbraní. To, že žalobca toto svoje procesné oprávnenie nevyužil, respektíve následne využil, avšak oneskorene, je vecou jeho rozhodnutia a procesnej taktiky, ak však toto svoje procesné oprávnenie reagovať nevyužil, je potrebné zdôrazniť, že mal mať na zreteli, že to môže mať pre žalobcu procesne fatálne následky. 31. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca v podanom odvolaní relevantným spôsobom nespochybnil ani nevyvrátil závery súdu prvej inštancie, odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne a z toho dôvodu odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi v zmysle § 380 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 1, ods. 2 CSP vrátane výroku o náhrade trov konania ako vecne správny potvrdil. 32. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 33. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 34. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 35. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP, keďže žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, odvolací súd mu priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške trov tohto odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením. 36. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3: 0 (§ 393 ods. 2, veta druhá CSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).